Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

XI

— No, nič zato, — povedal neskoršie učiteľ, — prečo žije človek? Či si zaslúži mizerný ľudský život toľko práce, koľko človek vie urobiť? Čo som ja? húsenica? aby som robil len do svojho brucha! Nestvoril ma Boh preto na dvoch nohách, s rovnou chrbtovou kosťou, so vztýčenou hlavou, s očima obrátenými k nebu, aby som inému zasvätil svoju dušu a nie sebe? Nuž ja som ju zasvätil iným, staral som sa o sto a sto iných, mne sa dostane dobrého miesta tam hore, tam budem ja správcom! Tam potom ja budem vracať zauchá farárovi, sedliakovi, ministrovi!

Chvíľku sa zdalo, ako keby sa bol vyčerpal, potom shrnul dozadu svoje strapaté plavé vlasy, neporiadne, obhryzané fúzy roztieral dlaňami, do ktorých uložil drsnú tvár a pozrel sa na Daniho.

— Aj tvoju vec som vykonal, kmotor, že to ani lakťom nepochopíš: ako! Tak som napísal žiadosť ku grófke, že jestli má srdce jako kura, — a veru takáto perverzná grófka má, nie tak, ako zdravé, naivné, dedinské milostivé, — tak je isté, že karayský majetok nepredá židovi, ale vám! Len nech sa jej dostane do ruky to písmo! To už veru neviem, či sa to stane!

Dani práve preto prišiel. Ale žiadosť už tak dávno šla, že sa už vzdal všetkej nádeje v nejaký úspech. Nemal chuti odpovedať na učiteľove reči, hoci ho vzrušily a vzbudzovaly v ňom nové nádeje.

Pod oknom sa ozýval klepot, veľké čižmy dupaly na mraze. Čakali, kto prichodí. Zanedlho sa otvorily dvere a vošli v huniach Gyuri Takács s Vincellérom, s iným veľkým gazdom.

Nastal hurhaj, silný stisk rúk a hlučný hovor.

Gyuri Takács, ktorý odvážnymi poznámkami dráždil ľudí, povedal učiteľovi.

— Kde je ešte svätého Pavla! čože lákaš medveďa?

— Vyjde on aj sám, — povedal obdivuhodne chrapľavým hlasom Vincellér a hrubým ukazovákom, na ktorom bolo vidno, že teraz vyhadzoval hnoj, napravil si fúzy vyblednutých koncov a hnedých koreňov, ktoré sa všade rovnomerne odieraly. — Všakže, Dani Turi?

Dani nemal žiadnej chuti žartovať. Vystrel sa a predstieral, že sa o nich nestará, nech hovoria čokoľvek.

V izbičke začalo ktorési decko vrieskať, ako by ho sdierali. Učiteľova žena, ktorá podávala ruku posediačky, teraz sa zodvihla, vošla medzi ne, ale pri jej objavení sa krik ani trochu nestíšil.

— No, sadnite si, a nevykladajte, bračekovia, — povedal učiteľ.

Shodili hune a sadli si. Hneď za nimi prišli ešte dvaja gazdovia, jeden mladý, mlčanlivý, menoval sa Kása a vždy sa len smial, druhý starý menom Kis, ktorý by si dal aj oči vypichnúť pre trochu pijatyky.

Rozprávali sa, raz ten, raz onen niečo spomenul; učiteľ, ktorého hrozne nudili, konečne vykríkol grobiansky sa rehotajúc:

— No, čo bude? Kde tá fľaša s pálenkou?

Vstal, pristúpil k prádelníku, ktorý bol rozziganý a tehlou podopretý; vzal s neho fľašu, ktorou zatriasol.

— Prázdna! — povedal.

Pre väčšiu istotu vytiahol papierovú zátku, privoňal k nej a vypil aj to málo, čo v nej ešte bolo.

— Vravím, že je prázdna.

— Bodaj ťa parom vzal, keď všetko vypiješ, bodaj by nebola prázdna! — povedal Gyuri Takács.

— Bodaj by vzal vás, prečo nezabijete žida, keď už nedá pánu správcovi na úver. Je to všivavá dedina, kde nemá ani správca úveru.

— Správca! — rehotal sa Vincellér s hlasom, ako puknutý hrniec.

— Nuž veru, tomu zakúril minister! — povedal Gyuri Takács. — Aj tebe by bolo lepšie, rechtor, keby si už raz vyškrabal niečo z ohňa pre seba.

— No, nekvákajte, bodaj vás parom vzal, vy drzí, smradľaví sedliaci, — kričal učiteľ opitými očami plnými sĺz, — tak čo bude? Ktorý vyškrabe zo svojho dna tú zlatku na fľašu vína.

— Na víno? — povedal Gyuri Takács. — Pálenka by nebola dobrá pre bolenie brucha, do toho tvojho pokazeného brucha?

Danimu Turimu tu bolo dnes veľmi zle. Z vnútorného vrecka vytiahol peňaženku, ktorú mal ešte ako vojak, z nej vybral päť zlatých a dal ich učiteľovi.

Učiteľ prijal. Dani teraz videl, že sa mu ruka trasie, ako keby mal stále zimnicu.

— Mariska! Mariska! Poďže len. Zabehni k židovi, dones za plnú fľašu vína… Ty! dones aj jeden chlieb, rozumieš a pol kila slaniny.

— Aha, jastrab, ako schytil peniaze! — rehotal sa Vincellér.

— Nie pol kila! — povedal dráždivo Gyuri Takács, — dones aspoň bok slaniny.

Dievčatko sa smialo, aj jeho city sa otupily v biednom živote.

— Dones, dones, dcéra moja, za všetko chleba a slaniny; na, tu máš na víno ešte zlatku, — povedal Dani.

— Hej, hromského Daniho Turiho! — kričal Gyuri Takács, — už podpláca aj takéto dievčatá!

Danimu skočila krv do tvári. Vedel, že švagor mieri na Boru. Ale mlčal. Dnes bol vôbec taký tupý a bez nálady, že sa nemohol ani ozvať, hoci inokedy ľahko odpovedal a ranil. Pomýlila ho biednosť života, ktorá ho prekvapila v tomto dome so všetkou svojou špinou, krikom, hanebnosťou a kyslým zápachom.

Dar šiestich zlatých pobúril celkom ostatných sedliakov a nezdržal sa ani nemluvný Kása, aby ho nechal bez poznámky.

— No, švagor; jestli máš toľko peňazí, — povedal Gyuri Takács, ktorý sa celkom rozbujnel, a čím bol Dani tichší, tým bol vyzývavejší proti nemu a tým viac do neho dodieval, — tak sa dajme do práce. Rechtor, kde je biblia?

Rechtor smial sa z brucha a vytiahol špinavé mastné karty zo zásuvky stola, zpomedzi uschlých kúskov chleba a špinavého, vyštrbeného príboru.

— Dvacať jedna, alebo tricať jedna, — povedal.

— Dvacať jedna! — kričal Gyuri a oprel sa lakťom o stôl. — To je tá pravá. Žiadne okolkovanie. Raz, dva, — vyhral som.

Chladne sa rehotali.

V nízkej, priestranej izbe, s málo nábytkom, zle bielenej a sotva osvetlenej, odrazu sa rozhostila nálada hriešnych brlohov. Za vrchstolom sedel Gyuri Takács, na tvári sa mu napínala hrabivosť, oči mu blýskaly; i ostatní sa chtivo vrhali do krútňavy karát. Už sa sotva vedeli dočkať, aby na nich prišiel rad. Schádzali sa tu každého večera, aby sedeli do polnoci, niekedy do svitania, striehnuc na hlúpe rozmary najprimitívnejšej hry. Obyčajne hraly o malé peniaze, hazardoval len učiteľ, lebo on si to mohol dovoliť, pretože i tak neplatil nikomu, zostal len dlžen a tým sa im zavdačil, že keď vypil sedliakom víno, opitý dovolil, aby mu na chrbte čo aj orali.

Dani bez chuti sa díval na ostatných. Bol by rád odišiel, ale premohla ho všeobecná nálada, a preca nechcel siahnuť na karty.

— Ja tomu nerozumiem! — povedal.

— Veď je to aj veľká veda, — povedal jeho švagor. — Kto jej rozumie, môžu mu zasoliť hlavu do suda… Koľko vsadíš, švagor?

Dani vzal karty, len aby bolo. Bol to túz, zvonový túz.

— Korunu! — povedal.

— Ohó, — zhrozili sa ostatní, ktorí s krajciarovými sádzkami sa smolili do rána, — to sa už nepatrí! Začať korunou! To ešte nebolo! S tým je veľa aj končiť!

— To nič, sádžem! — povedal Gyuri Takács. — Bez toho sa človek zriedka dostane k trochu masti, teraz budeme topiť sadlo.

Vytiahol druhú kartu. Dani ju zodvihol a priložil k druhej, aj to bol túz.

Gyuri Takács si tiež vzal, — jednu, druhú, tretiu kartu, — potom váhal a smelo vzal ešte jednu. Zablysla mu tvár a vykríkol:

— Dvacať jeden, švagre!

— Toto je ešte viac! — povedal Dani a rozložil obidve karty, ktoré boly silnejšie ako všetky: dva túzy.

Ohromenie bolo veľké. Všetci cítili, že dnešného večera sa objavily nad nimi nebezpečné oblaky.

Gyuri Takács, so svojím osamelým, pustým životom, ktorý nemal pravého smyslu a podkladu, pustil sa práve tak náruživo do kartovania, ako učiteľ, ktorý mal aj v tomto obzvláštne nešťastie, ako vo všetkom inom v živote.

Prišla Mariska s vínom. Nalievali, štrngali, vypili do dna.

Potom sa oddali kartám. Dani bol po prvej výhre opatrný a trvalo aj hodinu, čo si len cvičili svoje nervy, dívali sa a skúšali cesty šťastia. V druhej hodine, blízko polnoci, Dani sa stále osmeľoval, a keď cítil, že sa šťastie pripojilo k nemu už nadobro, stále bujnejšie, stále smelšie sa díval Gyurimu Takácsovi do očú, ktorý už mal dosť vína v hlave; pustili sa s drobnými lepkavými kartami v ruke do besného súboja, z ktorého ostatní vypadli, lebo nemali príčiny, aby stratili hlavy.

Dych sa stával ťažkým, tvárí sa zmocnil chtivý výraz a rútivo rástly lúky ako lavina. Títo sedliaci, ktorí ťažkou, trpkou prácou si zarábali každý groš, teraz zlostne hádzali o stôl im nezvyklé veľké obnosy, až z toho rozbolel mozog.

— Píš, rechtor! — kričal Gyuri, keď sa mu minuly peniaze. — Sádžem!

V sádzke bol celý obnos, ktorý doniesli všetci so sebou, sedemdesiat štyri zlaté.

Prehral.

— Znovu sádžem.

Znovu prehral.

— Znovu všetko. Vyhral.

Dani zbledol a ruka sa mu zatriasla. Rozbolela ho hlava od neobvyklého rozrušenia. Odtisol peniaze, Gyuri prevzal bank i karty a zamiešal ich.

Dani pyšne a divo hľadel švagrovi do očí. Všetci boli veľmi rozrušení a kvapky potu im tiekly s čela. Dani bol viac zadychčaný, ako keď v lete kosil, ale jeho rozohriata tvár opeknela a vyjadrovala akúsi hrdinskosť. Gyuri bol divý a hrubý, jedno za druhým sypal hnusné slová a vrhal zo seba nevyberané oplzlosti. Šťastie, že vo vedľajšej miestnosti dievčatká už spaly. Lampa bola už celkom začadená a sotva osvetľovala stôl. Ďalej sa nikto neozval, víno stálo tam v pohárikoch a mizerná brečka bola teplá a odporná; len ten pil, kto chcel zvlhčiť svoje vyschnuté hrdlo.

Dani cítil, že sa mu po chrbte valia horúce vlny a zachvátilo ho také rozkošné mučivé rozčúlenie, ako oného večera, keď hovoril s Borou.

Konečne sa usadil pohyb údov, chvenie tiel.

— Aká je sádzka? — opytoval sa Dani a zodvihol prvú kartu. Dani zostával stále detským hráčom, ktorý pozre všetky karty, nezvyšuje svoje rozčúlenie tým, že pomaly vyťahuje jednu kartu zpod druhej; toho sedliacky kartár nezabudne nikdy, aby prekonal plné rozrušenie.

Gyuri zpyšnel znovu a vopred vyhodil svojich jedenadvacať, hoci nemusel.

Dani shodil na ne svoje dve karty; znova dva túzy!

Vyhral. Oči ľudí temer vypadly z jamôk.

Dani si chcel vziať peniaze.

— Nedám! — kričal Gyuri, — ty sviňa, pes! — nadával odporne. — Sádžem ďalej! — A znovu miešal karty.

— Aká je sádzka?

— Tisíc zlatých!

— Sádžem.

Dani zastal pri tretej karte, hoci mal len sedemnásť.

Gyuri sa mu pozrel do očí, ale v rozčúlení nevedel z nich nič vyčítať. Pochytával karty, a keď mal v ruke osemnásť, vytiahol ešte jednu.

— Pas! — povedal vyblednutým a chrapľavým hlasom, a keď uvidel, že Dani má len sedemnásť, skoro ho ranila mrtvica.

— Ešte jednu sádzku! — reval, že v druhej izbe sa jedno z detí rozplakalo.

— Aká je sádzka?

— Otcovské dedictvo!

Dani sa zdesil a pozrel sa naň.

— Nepochab sa, Gyuri, — povedal mu.

— Zbabelý sedliak, fuj, opľujem ťa! Cúvaš, ty blato, ty bahno!

Dani mlčal.

— Otcovské dedictvo; každé pole, ktoré zostalo po otcovi. Na Malomalji, na Rekettyési, rákošinu, ostredok na Tiszafarku, Hatöles.

— Sádžem.

Ako zodvihol kartu a pozrel na ňu, zmocnila sa ho akási predtucha. Bol to túz! To dnes jeho šťastná karta.

— Gyuri Takács! — povedal a pery sa mu zachvely, aj ruka s kartou. Ale zato vypovedal: — aby si nepovedal, že som ničomník, dávam v sádzku proti tvojmu otcovskému dedictvu všetok svoj majetok, čo len mám, okrem nahého tela.

S Gyuriho tvári sa liala pena a dýchal ako kováčsky mech. Bol príšerný a odporný.

Dani zodvihol druhú kartu.

Pozrel ju, vzdychol a pozrel sa k nebu.

Potom znovu sa mu rozhostila v srdci dobrota, mier a veľký kľud.

Dostal zase túza. Mal v ruke dva túzy, tie neprebije nič, len keď ich má aj ten druhý.

Ale ten ich nemá, lebo bere druhú kartu, tretiu, potom štvrtú, piatu, šiestu a preca má všetko spolu osemnásť.

Hrozne sa mučí. Vidí kľud na Daniho tvári a vtom sa mu zdá, že ho Boh zbavuje rozumu a vezme si siedmu kartu. Deviatka bola, mala hodnotu deväť.

— Pas.

Vypadnú mu karty z ruky.

A potom, keď vidí Daniho zázrak, dva túzy, zdá sa mu, že sa hneď zblázni a sliny mu začnú ochablosťou tiecť ako umierajúcemu zo suchých ďasien na bradu.

Nejaký čas vládne ticho.

Dani vstane, odchádza.

— Počkajže, hej! — reve za ním Gyuri Takács a v svojej opitej bezmocnosti vstáva, hľadá neistými rukami nejaký predmet, ktorým by mohol buchnúť. — Prcháš, zlodej! Ujdeš, zbojník! Zákerník, ničomník, podliak. Ušiel by si. Hej!

Dani zastane a pozre sa naň.

Hovorí kľudne a ticho.

— Čo mám vsadiť?

Zodvihne karty a zamieša.

— Čo? Čo? Poviem! Poviem, ty pes! To, čo je najhanobnejšie v tvojom dome, čo má najmenšiu cenu…

— Čo je to? — povedal Dani napnute.

— Tvoja žena!

Danimu sa zatočí hlava, ako by dostal kyjakom po hlave.

— A čo vsadíš proti nej, Takács? — povedal bledo, chrčiac.

— To, čoho sa ti najviac žiada na tomto svete.

— Čo by to bolo?

— Bora!

Dani stojí, ako by ho bola ranila mŕtvica.

Potom zo strnulých rúk mu vypadajú karty a rozsypú sa po zemi.

— Nesádžem! — hovorí.

Nevie, kedy príde k sebe, ako by vo sne počul vlastný hlas, pozoruje, že sa mu pohybujú ústa:

— Pán učiteľ, vezmite dva hárky papieru. Píšte. Zuby mu cvaknú, ako nejaká časť stroja. A keď zahmlenýma očima vidí, že učiteľ je pripravený písať, diktuje.

— Ja, Daniel Turi, pred podpísanými svedkami som vyhral od švagra Gyuriho Takácsa dve tisíc zlatých, ktoré darujem deťom učiteľa Pála Vásárhelyiho s tou podmienkou, že s peniazmi bude disponovať sirotská vrchnosť.

Gyuri Takács si sadol na stoličku, spadol na ňu a nevľúdne mlčal.

Dani podpísal list a videl, že jeho ruka, tento cudzí nástroj, sa nijako netrasie, ale píše známe, obvyklé zakrútené písmeno T.

Keď sa obidvaja podpísali a i svedkovia, Dani znovu diktoval. Ani trochu sa nespamätal z horúčnatého bezvedomia.

— Ja, Daniel Turi, pred podpísanými svedkami som vyhral od švagra Gyuriho Takácsa jeho dedictvo po otcovi, totiž na Malomalji šestnásť jutár poľa, na Rekettyési tricať jutár, štyri jutrá trstiny, šesť korcov ostredku na Tiszafarku a Hatöles, ktoré má sedemnásť jutár. Tento celý majetok darujem pri dobrom rozume za všetky ochoty, ktoré mi urobila —

Zastal, aby počkal, kým učiteľ dokončí slová.

Potom vypovedal príšerne hviždiace slovo:

— darujem Bore Kisovej, slobodnej dcére pána Pála Kisa.

Všetkým sa zdalo, ako by boli svedkami príšerných vecí, konca sveta.

Gyuri Takács sa neozýval, sedel zničene. A Dani ešte raz, videl, ako podpisuje jeho vražedná ruka poctivé meno gazdu Daniela Turiho.

Keď sa podpísali svedkovia, vzal k sebe jeden list; druhý dal učiteľovi; motajúc sa, vzal huňu a odišiel.

Nepovedal mu nikto ani slova, len za ním hľadeli, a keď už aj odišiel, pozerali na seba, trasúc sa ako ranení mŕtvicou, jako svedkovia hrôz zemetrasenia.

Dani sa zas kľudne pozoroval, ako vyšiel, ako ho vyniesly nohy cez vráta. A potom tam vonku, nedal sa naľavo, cestou, ktorá by ho bola zaviedla domov, ale napravo. A odrazu sa našiel na dvore Pála Kisa, Pála Kisa Güzüho. Videl, že jeho ruka zabúchala na okno. Videl dievča, ktoré mu bosé otváralo a triaslo sa zimou. A dal jej do ruky písmo a rozpovedal jej jasne, srozumiteľne, zajachtajúc sa len niekedy, čo je v ňom.

A dievča mu skočilo okolo hrdla, skrylo sa mu pod huňu a tam stojac bosé, trasúc sa zimou, ho objímalo a bozkávalo.

A vtiahlo ho do domu, do tmavej teplej izby a potom tam chodilo sem i tam, komusi šeptalo a v hustej tme ktosi sa zodvihol a vyšiel. Pál Kis Güzü a jeho žena šli spať do chlieva, pretože nemali viac izieb.

A jemu ktosi složil huňu s pleca. Stiahol mu čižmy. A on vedel, kto to robí.

A keď ležal v teplej posteli a pritúlil k sebe panenské telo, vedel, že neobjíma svojej ženy.

A srdce ho bolelo, tak bolelo, že si myslel, že sa mu hneď pretrhne.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.