Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

XIV

Keď prišla Erzsi domov, neľahla si, ale len čo uspala decko, pustila sa do šitia. Ako sa míňal čas a Dani nechodil, začala poplakávať. Zopakovala si rad radom všetky svoje trpkosti a vyplakala sa od srdca. Temer sa jej uľahčilo a pripamätala si sľub, že čokoľvek jej uštedrí osud, všetko bude znášať bez reptania. Ešte si našla útechu v nešťastí. Bože môj, veď už tak dávno nemala opravdového utrpenia, nemôže zostať bez trestu, že aj tieto pokojné dni nechala uplynúť tak ľahkomyseľne. Len teraz videla, ako márne nechala prchať chvíle, v ktorých sa mohla prikradnúť k srdcu svojho muža. Veď tu bol pred ňou, mäkký, dobrotivý a podal pevný dôkaz, že svoju ženu opravdu miluje. Pol roka nešiel nikde, neurobil nič takého, proti čomu by bola mohla niečo namietať. Ale ona bola k nemu pohanská a nepoddala sa, nepoddala, hoci preca len žena má byť ústupčivejšia, ona sa má prvá pomeriť…

Erzsi teraz, že nemala muža na očiach, vedela na jeho obranu toľko, toľko vecí, koľko mala námietok, keď ho uvidela.

Jak trochu vysušila svoje prúdiace slzy, odložila šitie, ktoré bez toho jej márne ležalo v lone a našla si väčšiu prácu: náhle sa rozhodla, že zamiesi na chlieb, ráno bude piecť…

Do polnoci sa jej čas minul, potom sa naľakala. Kde môže byť jej muž tak dlho.

Znovu sa potešila. Už tak dávno nebol z domu, či už šiel ku kmotrovcom, či už k učiteľovi, nepustia ho asi.

Veď ráno len príde! A začala miesiť deťom na koláč. Veľký vahan bol plný riedkeho cesta. Erzsi ho posypala po povrchu múkou, pokrižovala ho, potom si umyla ruky, odviazala zásteru, upravila sa, na ohništi urobila ohníček, lebo začalo veľmi chladnúť, a veru, cesto a deti potrebujú tepla.

Aj to dokončila; keď bola hotová, znovu sa jej predieraly slzy do očí a znovu sa oddala svojej trpkosti.

Ktože vie, odkedy takto plakala a vzlykala, keď naraz počuje, že sa bránka otvára, onedlho dvere a cudzie kroky zaznievajú v pitvore.

Narovnala sa, zostala však sedeť. V prvom okamžiku vysadol jej do očí pomätený strach, ale hneď na to jej už bolo celkom jasné, že sa s mužom niečo stalo.

Všetka krv sa jej sbehla do srdca.

Na čo dnes celý večer nepomyslela, teraz sa vyplašilo s jasnou určitosťou za krátky okamžik.

Jej muž sa srazil s Gyurim a bolo zle, pre to dievča.

Ešte jej nemohla narásť na jazyku ani jediná kliatba, keď sa otvorily dvere a pred ňou zastal Gyuri.

Nejaký čas pozerali na seba. Ani jeden sa nezmohol na slovo. Hľadeli na seba jako príšery.

Konečne sa Gyuri ovládol a postúpil dopredu. Tento pohyb priviedol Erzsu k sebe.

— Čo tu chceš? — vykríkla na muža a vstala.

— Čo? Chcem s tebou spať!

Erzsi sa poľakala, že div neodpadla.

Gyuri postúpil o krôčik, ale potom zastal a s vyvalenýma očima hľadel na ženu.

— Veru! — kričal znovu. — Už aj ja chcem skúsiť, akéže je remeslo toho tvojho muža!… Či len Dani Turi všetko môže? Či len on môže brodiť cez každú ženu? Nech sa aj on naučí, čo to je!

— Zbláznil si sa?

— Kdeže som sa zbláznil! Ba teraz som dostal rozum!… Vyhral som ťa v kartách na tvojom mužovi, tak si moja.

— Klameš! — kričala Erzsi.

— Ja?

— Veru ty! Ináče by si mi ani neprišiel na oči ako zbojník! To je nie pravda, môj muž ma nevsadil na kartu!

— Ako ho pozná! — povedal Gyuri, — ako ho pozná! Dobre, nevsadil ťa na kartu. Ale keď ma obohral o všetko, o otcovské dedictvo, o peniaze, keď ma doniesol na žobrácku palicu, tak ušiel!

— Ani to neni pravda!

— Povedal som mu: teraz ujdeš? Nuž ušiel!

— Klameš!

— Povedal som mu, nech vsadí to, čo je najmenšie, čo je najbezcennejšie v jeho dome! — teba! — a ja vsadím, čoho sa najviac žiada jeho hriešnej duši, — to dievča!

Erzsi blednúc načúvala.

— A potom, a potom!

— Ušiel ten zbojník! Nevsadím! povedal, nevsadím!

Erzsi si sadla a pokrižovala sa.

— Maria, nepoškvrnená matka!…

— Len sa modli, dobre sa modli! Kdeže máš muža? Jestli ťa má rád, doma je jeho miesto! Čo! Kdeže je tvoj muž? Pekne si ctí… No, načo som tu ja? Kde sa tu berem ja? Ja som tvoj muž?

Erzsi mlčala, ale s pevnou dušou, tento človek jej už nemohol nič zlého povedať o jej mužovi. Napĺňal ju taký dôstojný pocit, že zabudla na celú spásu života za to slovo, že nevsadím.

— Ale dnes budeš moja! — pokračoval chlap fučiac a pevne sa díval na ženu, ktorá ho posmešne premeriavala.

Mlčali v mučivom tichu.

— Kdeže máš muža, ženička? — začal znovu Gyuri Takács dodievať, ako keby sa jej chcel pomstiť za muža, za tú veľkú vieru, ktorou plytvá na muža, za to veľké odmietnutie, ktorým prijímala jeho dlhú a trpezlivú lásku. — Povedzže len, kdeže je ten slávny! Hm, keby si vedela! Povedala by si, keby si vedela! — A podle sa díval na úbohú ženu.

Erzsi sa pozerala pred seba zatvrdilo a divo.

— Bolo by aj dobre vedeť žene, vernej žene, kdeže chodí jej muž o druhej po polnoci. Že nevieš?

— Ba viem! — kričala Erzsi.

— No von s tým, jestli vieš! Len čujme, keď vieš! Len vypovedz, no neboj sa, poviem ti, či si dobre myslíš!

— Tam je, kde by si chcel byť ty, zbabelec. Preto mi chodíš sem bľabotať, lebo závisť ti zožiera srdce. Hanba, že Gyuri Takács si nevie rady ani s takým dievčaťom. Fuj, plakať prichádzaš k mojej zástere, sťažovať si, že môj muž, hoci je chlap, je milší dievčaťom, ako takýto starý mládenec. No, veď ja vyhreším svojho muža, aby druhý raz nevzal chlieb s lekvárom môjmu malému bračekovi. Hanb sa, takýto hlúpy svätý, lepšie urobíš, keď sa pôjdeš k matke nadájať, než za dievčatmi chodiť! Nuž, či je také dievča, ktoré by počúvalo tvoje slová!

Gyuri mrkajúc počúval sestrenicine reči. Cítil jej ostrý takácsovský jazyk, ktorý sa mu temer páčil. Nenahneval sa preň, odpovedal skoro veselo.

— Ja už môžem sa ísť nadájať k svojej materi. V tom máš pravdu, bez toho nemám nikoho iného na svete. Dani Turi utrhol predo mnou kvet, kúpil ho za moje peniaze, neboj sa! z Takácsovského majetku mu dochádza na ten bozk, ktorý teraz líže… Či vieš, že celý ten majetok, ktorý na mne vyhral, moje otcovské dedictvo, podaroval mne naschvál Bore Kisovej, dcére Pála Kisa!

— Čo to rozprávaš! Zbláznil si sa! — kričala Erzsi. — Ty si sa opovážil prekartovať takácsovský majetok!

— Aj ty len teraz chápeš, keď počuješ, že nie je tvoj, ale iného…

— Pravdaže, teraz! — ja už len mám naň právo. Gyuri usmievajúc sa mávol rukou.

Ale žena sa vadila plačlivým hlasom, ktorý sa lámal v slzách.

— Biednik si, pes si, ešte ti si sa opovážil na mňa pomysleť, ty nikto, ty nič. Ty zbabelec, ty predčasne narodený. Ty si mi pokazil život, lebo bez teba by nebolo môjmu mužovi nikdy napadlo, čo dnes vykonal. Ach ty nešťastný mrzák, ty zbojník!…

Gyuri sa zasmušil a so zlostnou nevľúdnosťou hľadel prísne na ňu.

— Zatíchneš už, ty nešťastnica. Miesto toho, že by myslela na svoje!… Na mňa sa hneváš?!… na svojho muža, ktorý sa povaľuje teraz v dievčenskej posteli, na toho nie?

— O to sa nestar! Mysli na svoje veci! ja sa o svoje postarám.

— Aj ja o svoje! — kričal Gyuri, náhle pokročil dopredu, shodil huňu a objal Erzsu.

— Ideš ho! — kričala žena, dusiac sa a sobrala všetku silu, aby sa vyslobodila.

— Pre toto som prišiel, — fučal muž a objímal ženu a bozkával jej tvár, plece, šaty, kde ju dosiahol.

Tento útok prišiel tak náhle, tak neočakávane, že Erzsi stratila hlavu prekvapením. Cítila sa bezmocnou v rukách mocného muža a v zápase krv jej zaliala mozog.

— Veď ťa ja naučím, — dychčal Gyuri — veď ti ja pomôžem, keď ti tvoj hlúpy rozum nedovolí, aby si bola raz šťastná vo svojom živote. Ty bláznivá žena, ty hlúpa žena, muž ťa denne klame celé roky, ty ho ani raz! Len mi tu trpíš, zožieraš sa? Veď ti už poodpadúvalo mäso s kostí, vysaly ho smútok a trpkosť! Myslíš si, že neviem, koľko trpíš? koľko sa naplačeš, ty nešťastnica, čože je z teba? Čo urobil z teba ten lotor? Ale aj zaplatí zato, lebo nezomre poriadne, to jedno viem, že doplatí na tento psovský život! Ja ho rozpáram, ja. Ale len pre teba! Nie dnes som mal toto urobiť s tebou, ale dávno, aspoň pred tromi rokmi… Prečo pripustil Pán Boh, aby som ťa miloval, keď nie preto, aby som spravil s tebou, čo máme urobiť s tým, koho milujeme. Bez toho nemám už čo hľadať na tomto svete, ešte toľko urobím, že ťa dnes pomilujem, a zajtra zabijem ti muža… Obidvoje mi dopraje Boh, ale len jedno za druhým. Moja budeš, Erzsi, raz v tomto živote. Len kopaj, len ďalej! Vieš, že moja povaha je taká, že čím viac sa žena vzpiera, tým som ohnivejši. Keby nebolo tak, jak by som bol vedel tak dlho po tebe túžiť? Čo!

Erzsi sa desila a mlčala a ľadové vlny jej behaly po celom tele. V myšlienkach hľadala nejaký vraždiaci nástroj, ale pamätala sa, že všetky nože odpratala do priečinka. Keby sa jej dostal nejaký do ruky, chopila by sa ho.

— Chacha, — hučal Gyuri ďalej žene do uší, — skôr som mal, kým si bola krajšia žena…

— Sss! — zasipela žena, zahryzla do mužovej tvári, kde dosiahla, práve do úst, a odhryzla mu polovicu spodnej pery.

Gyuri bolesťou zareval, ako mu vystriekla krv a plnou silou odsotil ženu, že sa prevalila cez stoličku.

Udrela do nich príšernosť detského výkriku, ktorý pretínal aj mozog.

Erzsi vyskočila, húževnate ako mačka. Syn stál na posteli a valil oči na vraha svojej matky, trasúc sa na celom tele strachom šialenstva.

Gyuri sa pohol, aby urobil, čo chcel urobiť naschvál, nech sa aj zrúti celý svet, ale Erzsi schytila so stola vahan a vlepila mu cesto do tvári.

Cesto pokrylo mužovu tvár, že nemohol ani dýchať, kým ho so seba nesoškrabal. Vahan padol na zem a chlap po jakýchsi rozpakoch hľadal so smrteľnou trpkosťou a vražednou hanbou dvere a ako ich našiel, vyvrávoral.

Erzsi pribehla k synovi, ale ten nebol viac pri vedomí. Padol naznak na posteľ a telom mu trhal vítov tanec, oči sa mu vyvrátily a zanedlho vyžblnklo mu trochu peny skrivenými ústočkami.

— Pane Bože na nebi! — niesol sa ženin výkrik až po nebesá, — synu! synu! synu!




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.