Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

XXI

Prchaly chvíľky, ale ako by sa boly míňaly nekonečnosti.

Zkadesi z hĺbky pociťoval tragiku situácie, ako prúdenie mora, vychádzajúce z jeho dna. Jeho vedomie sa prerušilo na minúty, a len stál na jednom mieste, ako prázdna socha, ako odznak svojej drievejšej bytosti.

Náhle, úprkom, ako keď pred búrkou preletí prudký víchor, zachvátil ho strach v predtuche akéhosi krutého nebezpečia.

Nevedel, či je po tom, či pred tým, oči mal ako sklenené a blúdil nimi okolo vo vzduchu.

Potom sa mu vrátilo vedomie. Vedel, že zavraždil grófa, že ho pekelne zahlušil a vedel, že zastrelil švagra. A vedel aj o zastrelenom vtákovi. Vedel o všetkom a nič si z toho nerobil, všetko malo svoju príčinu a vypovedal ju: zo zlosti! … A trhol ústami, neľutoval ničoho, ani toho, jestli ho za to obesia…

V tejto chvíľke zodvihol ruku; mal v nej cudzí pocit a nenazdajky si ju pozrel.

Zbledol, oči sa mu celkom stiahly a nepriateľsky, poľakane sa díval na svoju ruku; v nose i v žalúdku ho dráždilo k dáveniu a zachvátil ho hnus i zúfalstvo; myslel si, že klesne.

Ruky mal samú krv.

Čerstvú krv. Ľudskú krv.

Ešte nikdy nevidel ľudskej krvi. Smrteľne sa jej poľakal.

Hoci jasne vedel, že ho to nemrzí ani toho neľutuje, ba teší sa tomu, bolo by ho škrelo, keby nebol tak urobil, ale pri tom všetkom začal sa triasť a každá časť jeho tela chvela sa osobitne, že nemal toľko vlády nad sebou, aby pohol rukou sem, alebo tam. Držal ju pred očima a videl, že sa chveje, ako by ňou triasol elektrický prúd v kasárenskom kúpeli. A bál sa, strachoval, hrozil. Bol celkom zúfalý. Jestli ho niekto uvidel! Jestli ho zrazu tu niekto nájde. Keby ho uvidelo nejaké dieťa a prezradilo.

Začala sa s ním točiť zem, cítil, že hneď sa prevalí a jako by sa mu boly nohy prilepily do hlinačky, nemôže vytiahnuť strnulé stĺpy.

Zatvoril oči, prevrátil sa vo tme, spadol dopredu, kľakol si na kolená a zostal tak skrčený, trasúc sa a kývajúc sa na chodidlách. Zmocnila sa ho veľká opilosť; mozog i telo zachvátilo opojenie strachu, ktoré ho prepadlo, ako by sa ho bol nadýchal zo vzduchu.

Chcel vytlačiť so seba kliatbu, hrešiť Boha, ale len žalostne vedel stisnúť rozklepané zuby.

Dvakrát alebo trikrát ho zachvátila hlúpa a bezmocná triaška. Bol bledý jako vosk a srdce sa mu svieralo, že občas musel otvoriť ústa, aby nabral dychu, ako keby sa topil vo vode.

Muselo minúť mnoho času, kým telo prešlo horúčkou prvého divého strachu. Na čele i na tele mu vysadol studený pot, a nemal ani toľko sily, aby sa pohol.

Keď už mal konečne toľko vlády, že sa mu nahrnuly myšlienky do hlavy: každou chvíľou ho zachvacovaly strašnejšie nápady: jestli niekto počul výstrel! jestli prídu za Gyurim! keď prišiel tento, môže aj iný prísť! jestli pôjde niekto cestou a nazre! keby boly aspoň vráta zamknuté! odpratať mŕtvoly!… Prchať, prchať ztadeto! utekať do polí, prostovlasý, snehom, vodou, svetom! Inde môže začať nový život. Ale tu každý okamžik znamená smrť! Do Ameriky!

Nasťahoval sa do neho nejaký cudzí, neznámy a zbabelý duch, ten hovoril z neho a jeho obvyklá poriadna, múdra duša, ktorá sa spoliehala na seba, spútaná čupela tam na vrchnej mreži, ale posmešne pozorovala, čo sa deje okolo nej tam dnu v klietke ľudskej schránky.

Znovu pocítil dvojnosť duše, ktorá so v ňom usídlila, ale teraz táto cudzia duša ešte neočakávanejšie naň útočila, ako tá druhá včera večer. A bola zase nová a mocná, ale iba jeho ovládala, lebo ho zničila a zbavila ho všetkej sily voči iným. Urobila z neho väčšieho zbabelca, než je dieťa a nižšieho tvora, ako červ.

A náhle zvrela v ňom vášeň. Prečo neprišla skôr táto hlúpa zbabelosť? Kde sa vzala zkadesi z pekla, aby zničila toho, do koho je jej nič, kto jej nikdy v živote nepoznal. Zaťal ruku v päsť a chvíľočku bol na rozpakoch, kam sa má vrhnúť, kde sídli tento lotrovský cudzinec. Potom plnou silou napínajúc svaly len že sa práve otriasol.

Zhlboka potom vydýchol, zhlboka dva i trikrát, z plných pľúc. A zdalo sa mu, že sa cíti skutočne viac človekom. Teraz je v ňom aspoň vzdor a odvažuje sa postaviť proti hroziacemu osudu.

Využil chvíľkovej sily, schytil huňu zo snehu a prehodil ju cez plece, nasadil baranicu, ktorú hlboko vtisol do čela a s vražednou smelosťou, ani sa neobzrúc, vyšiel do dvora.

Bol zasmušilý, odhodlaný a dusila ho akási pýcha, že vedel premôcť sám seba. Hoci cítil, že keby sa zastavil, zrútil by sa, keby zostal sám, zahynul by, keby neviedol takýto ťažký boj, idúc pozdĺž celej otvorenej ulice, zakrvavený, zmietal by sa na zemi a nemal by sily ani zaplakať.

Len šiel dopredu a využil všetkých duševných síl, aby sa zdal človekom a choval sa ako človek. V prvej bráne stálo dieťa, hľadelo naň bez slova a obrátilo sa za ním. Dani pozrel naň a strachom sa skoro zrútil. V detskom pohľade videl veľký údiv nad zakrvavenou čižmou. A od tej chvíľky mu pripadalo ako by mal nohy v nejakej teplej, tučnej, pálčivej tekutine. Snažil sa, aby ich vytiahol, ale nebolo možné; onuce mu stále väčšmi žhnuly na nohách, zdnu pálily horiace čižmy. A jeho dušu viac a viac pražil zachytený pohľad decka. Uznal decko za hrozného svojho sudcu, ktoré má právo naň hľadeť, diviť sa mu a odsúdiť ho, a pred ktorým sa musí strachom do zeme prepadnúť.

Striasol sa a obzeral sa okolo seba ako štvané zviera. Jeho oči hľadaly škáru, kade by mohly ujsť zo sveta a bol by vedel zavýjať ako pes pred palicou.

Ale iba jeho zversky divý strach v ňom prezradzoval človeka, ktorého mozog žil a mudroval:

— Tak teda kam? Keď som tak zbabelý, tak podlý a mizerný? Čo bude potom? Čo chcem? Kam idem?

A len šiel, šiel. A pred jeho očima zablysol udivený pohľad decka a zabolel v ňom.

Aj jeho syn sa takto bude naň dívať?

Zachvátila ho veľká chtivá túha: domov! Doma sa mu nič nestane. A poľakane zrýchlil kroky, bojac sa hroziaceho prenasledovania, vtiahol svoj driek a konečné obratle a cítil v nich trápne šteklenie, ktoré ho hnalo a štvalo vpred, ako by ho boli švihli bičom. Stále sa viac menil v zviera; v mozgu mu prestal pracovať rozum a hľadiac dopredu, nevšímajúc si ani ľavého, ani pravého boku, ako by mal na očiach klapy ako kôň, ponáhľal sa vpred mechanickou chôdzou; ako zviera, ktoré sa konca dediny poľakalo a bez rozumu beží domov.

Ta, ta chcel ísť, domov. Domov. Skryť sa do brlohu, o ktorom vie už len toľko, že tam je jeho miesto. Ta sa musí dostať. Tam bude vedeť so sebou zúčtovať a ztade smelo bude brechať na prenasledovateľov.

Občas mu zasvitla v hlave na chvíľku jasná myseľ. Veď je tak dlhá, tak nekresťansky dlhá krátka ulica dediny… Uvedomí si, že veľmi uteká. To by mohlo vzbudiť podozrenie, a preto spomalí kroky. Pozdejšie sa zľakne, že jeho tvár je príliš zúfalá, a kto sa naň pozre, ihneď niečo uhádne! A stiahne obličaj k úsmevu, zjasní ju, ale vôľa sa zvrhne v strnulý vlčí smiech. Onedlho mu napadne, že kto ho uvidí teraz sa smiať, pozdejšie bude spomínať, že sa smial, keď šiel od vraždy. Nato sa tvár zľakne a zmocní sa jej smrteľná skľúčenosť a zas nemá viac túh, len ísť, ísť, dojsť domov, skryť sa! Skryť sa a ochabnúť a triasť sa, ako nedávno tam… A už vopred cíti trasenie v svaloch a prežíva neuveriteľné muky.

Rôzni mužovia a ženy postávajú po bránach, prostred ulice, všetky oči na neho hľadia a on smrteľne sa bojí, že ho oslovia. Vie, že stačí jediný hlas, aby naň prehovoril a on sa rozpadne v prach, ako v pohádke čarami oživený mŕtvy.

Čeľusti mu stuhnú a ochabnú, oči sa menia v sklenené a srdce mu nepravidelne bije, trápia ho hrozné muky a leje sa s neho ľadový pot.

Kaja sa za všetky hriechy života na tejto krátkej ceste a má neslýchanejšie muky, než ktoré prežívajú všetci hriešnici Dantovho pekla: tí sú duchovia a varia sa v telesných mukách, on pociťuje, ako sa topí jeho telo v duševnom ohni.

Už vidí svoju bránu, už len sto krokov, už len dvacať a čím sa viac približuje, tým sa mu zdá vzdialenejšia, nedosažiteľnejšia.

Vpadne nimi na pol mŕtvy. Nohu nevládze zodvihnúť; vie to napred a skutočne sa potkne o prah. Sotva, sotva sa udrží, aby nespadol. Keby sa prevrátil, nevedel by viac vstať! zo zadu cíti, že sa naťahujú po ňom pevné hrsti, že ho chytia.

Keď sa dostane cez prah pitvora, konečne zastane a chrbtom privre dvere, potom sa opre a strácajúc vládu zatrasie ním plnou silou zimnica. Neovláda už ani svalu, a tak sa strasie s napuchnutými žilami, vyvalenými očami, že sa dvere otriasajú v čapoch a chveje sa i kľučka na nich.

A on počuje tento rachot, ktorý je jako hučanie voza, ktorý sa približuje a zase vzdaľuje… hukot reťazí…

Cíti sa slabý a biedny, ako by bol na smrť chorý. Črevá sa mu skrúcajú a zmietajú, ako hadi a do úst sa mu hrnú sliny ako hlísty. Hlava sa mu krúti a je ťažká ako dieža; nevládze ju na hrdle udržať; skloní sa ako tekvica na uschnutej stopke.

Počuje, že jeho žena tam dnu sa dvíha. Stolička zavŕzga. Jeho sluch je až strašidelne ostrý a počuje aj to, že kdesi ďaleko hrozne revú! Odrazu načúva zvonku, kde neni nič a do izby, kde hučí prostý a nevinný pohyb života. Obidvoje ho rovnako straší.

Dvere sa otvoria a vykročí jeho žena. Objaví sa v svetle kuchynského okna. Ako ju Dani zbadá, ako by svieži vetrík rozohnal hmlu, zimnica horúčky celkom zmizne, a zmizne aj duševná stiesnenosť. Tak ešte nevidel svojej ženy. Z jej bledej tvári nesvietia veľké čierne oči nenávisťou, ale smutne a zlomene. Trúchlivo hľadí, tak trúchlivo, ako ten, kto sa smieril s hnevom osudu, ako kto pochovával a už len sklesle smúti za mŕtvym. Muž hľadí na ňu s vyvalenými očami a vsakuje jej smútok, ako pole tichý dážď a vydýchne a vyparí sa v ňom dusná horúčosť.

Dlho sa dívajú vzájomne do očí.

Erzsi vidí, že jej muž je podlomený, vycíti, že z jeho očí letí k nej prosba. Nevie prečo, ale cíti, že jej muža zalialo veľké a hlboké pokánie. A ona sa už vyplakala, u svojho chorého syna zbavila sa slzami rozrušenia, necíti viac hnevu, len bolesť. Je preplnená smútkom a z mužových očí číta, že sa s ňou o ňu sdiela. Tupo ho prijme do hradieb svojho utrpenia, veď v tejto jedinej veci majú spoločné právo citu.

Zavládne ticho, ktoré preca ako by bolo plné života a obsahu. Mužovi lahodí ženin anjelský smútok, žene zlomenie mužovo.

A od tohoto okamžiku počína ich vzájomný pomer nabývať nového zabarvenia; krása smútku prúdi a tesknie medzi nimi.

Žena pokývne mužovi unavene, nie cudzo, ale s akousi odovzdanou nedôverou. Kývne okom, ale pohyb doprevádza celým telom, volá muža za sebou a muž ide; ide kľudnými unavenými, ale nie bolestnými krokmi.

Vojde do izby.

Žena sa zastaví pred posteľou, ktorá je odpravená, a tam leží na nej malé tielko. Synček.

V prvej chvíli si myslí, že je mŕtvy. Zľakne sa, ale strachom predchádzajúcich chvíľ; v jeho strachu sa skrýva jakási radosť, umreť je blaho! Toto je jediné blaho!

Dieťa je biele, ale dýcha. Jeho tielko sa pohne. Len nohy má zakryté ľahučkou plachtou. Tento človiečik je tak divný a smutný vo svojej košieľke jako dospelý človek v gatiach. Ako sa naň pozre, zľakne sa sám seba. Keby on mohol takto ležať na smrteľnej posteli! Ako dieťa, nevinne, choré! Nikdy nedosažiteľný blažený stav!

Tázavo sa pozre na ženu.

Erzsi sa už vžila do myšlienky, že jej muž vie o všetkom. Zarazí ju jeho tázavý pohľad. Vidí, že tento človek nepočul o ničom. A to ju mrzí; v jej ženskom, smierenom srdci vstáva akási nová starosť: čo sa teda stalo? Hneď sa zarazí: nestará sa o to! sám si to zavinil!

Ticho si sadne na peľasť. Ochable skloní hlavu nabok a dlho sa díva na svojho dychčiaceho synčeka. Pravidelné oddychovanie druhého zaznieva z kolísky. Aj ten spí.

— Nebol si doma tej noci, — ozve sa žena a jej hlas je smutný, plný odriekania, mäkký a bez hnevu vyčítavý, — bol tu zlodej. Dieťa sa naľakalo. Dostalo zrádnika. Prišiel naň aspoň desaťkrát. Teraz spí.

Danimu sa rozsvietilo v mozgu, kto tu bol. Kto mohol tu chodiť.

Spustí sa na stoličku a začne hovoriť. Ticho, kľudne, vážne.

— Zabil som Gyuriho Takácsa.

Žena ešte viac zbledne, ako by do nej strelili, idú na ňu mdloby a začne sa triasť.

A muž hovorí zas.

— Zabil som aj grófa. Grófa Karaya.

Z jeho slov vymizla ukrutnosť, a preca je v nich akási vnútorná strnulosť, nevľúdnosť a tvrdosť. Vie, že zabíja svoju ženu, ale práve to chce. Ako by uľahčil sebe. Hoci ho bolí, ako dosiaľ ho v živote nebolelo, keď ubližoval slabému.

Zablysne mu v hlave, aby žene robil výčitky, lebo vlastne pre ňu sa to stalo, všetko pre ňu, celý život bol pre ňu pokazený. Ale mlčal, len rozhalil huňu a ukázal zakrvavené šaty. Potom sa zaradoval, žalostne a plačlivo sa tešil, že jeho triaška prešla na ženu.

Dlho sedeli bez slova.

Žena začala pomaly plakať. Ronily sa jej slzy. Musela to byť veľká bolesť, ktorá vedela vyvolať slzy z jej vyplakaných očí.

Muž sedel čím ďalej, tým zasmušilejšie. Odrazu tupo vykríkol:

— Obesia ma!

Jeho hlas bol príšerný. Bez zvuku a nezapomenuteľne poľakaný. V tejto chvíli sa mu vynoril osud v celej svojej hrôze. Na tvári skamenel strach zo smrti. Pery po zvuku zostaly ovislé, jazyk mu napuchol medzi zubami, oči sa vytreštily, dych sa zastavil a oči vyzeraly ako šedivé sklo.

Erzsi sa pozrela so strachom do tejto tvári, ako by ju už videla na šibenici.

A v tejto chvíľke mu odpustila všetko. Celé životné utrpenie, bezprávie, ubližovanie, hrubosť, ukrutnosť, ľudské hriechy, všetko, všetko. Čím je jej utrpenie proti tomuto nešťastiu! Čím je jej trest proti tomuto! A keby jej utrpenie bolo sto ráz väčšie než je: ona trpí pre svoju lásku! Nezaslúžene! A toto utrpenie nosí v sebe zárodky vnútorného rozhrešenia a útechy. Ale tento muž trpí za svoje hriechy! A duša je jeho najprísnejším sudcom! Nemôže obstáť sám pred sebou!

A naplnila ju taká nekonečná ľútosť, že sa spustila pred ním na kolená a sopiala ruky a neštítila sa jeho krvavého šatu a ženským srdcom luhala útechu a povzbudzovala ho:

— Môj muž drahý! Neochabuj! Neochabuj!

A sklonila sa na jeho krvavú ruku.

— Mal si príčinu! — kričala a slzy jej zadusily hlas.

— Odsúdia ťa! Ale vrátiš sa! Prídeš mi domov! A potom sa skryjeme do kútika! V pokoji! smieriš sa s Bohom. Budeme šťastní!…

Z jej slov kričala akási kristovská viera a láska a tie muža vzpružily. Záchranná slamka. A odrazu sa mu vynorila jasná pravda. Tá pravda, ktorá bola v ženinej myšlienke.

Neodsúdia ho na smrť: mal príčinu! A z väznice sa vráti! A touto istotou sa mu ochladí rozpálená krv. A táto žena ho vykúpi z hriechov.

A teraz mu žena pripadala ako svätica.

A zrútil sa akousi veľkou pokorou a hodil sa na zem, k ženiným nohám a pobozkal pred ňou zem. V druhej chvíli cítil len, že je veľmi vyčerpaný, že je mu príjemné pokladať unavenú hlavu na studenú zem. Pevná zem sa s ním zatočila a bol by vedel ihneď zaspať: mierne a na večnosť.

Erzsi položila ruku na hlavu svojho muža a slzy stiekaly naň s jej tvári. A pevne verila v tú budúcnosť, ako v spásu na onom svete.

Dani odrazu poľakane strhol hlavu. Načúval, ako pes, ktorý čihá na divú zver.

Vonku skutočne zaznely kroky. Dvere sa otvárajú a skôr, než by mohol muž vyskočiť, vchádzajú ľudia so železnými vidlami.

— Neboj sa! — kričí Erzsi.

Objíme hlavu trasúceho sa muža a pevne ho bozká.

— Neboj sa! — šeptá mu do ucha. — Jestli si smelý, zachrániš sa. Vrátiš sa. Budeme šťastní!

A Dani sa nebojí.

Je kľudný, ovládol sa, je radosť sa naň pozreť. Je radosťou pre ženu vedomie, že silnému mužovi ona dodáva silu. Posilní aj ju samotnú.

Dani Turi sa postavil pred ľudí so železnými vidlami, dôstojne, dúfajúc v budúcnosť.

A ako sa obzrel ešte raz na ňu zo dvier, temer očakávajúc, aby sa žena vrhla za ním, videl, že sa choré dieťa zazmietalo na posteli. A Erzsi zaváhala, či sa má vrhnúť za mužom, alebo k synovi. A urobila to druhé. Zrútila sa k posteli, svojou trasúcou sa dlaňou hladila trpiace dieťa a slzami napuchnutú tvár obrátila za mužom: bolestne sa s ním lúčiac, volala ho zpäť so sľubami.

A muž pochopil.

A uvedomil si, tak tomu porozumel, že to bola Božia vôľa, ktorá poslala slabej žene choré decko: dal jej sily, aby počkala!

Jeho rozum bol jasný, len sa mu srdce svieralo.

Ale to neni nič proti tomu šťastiu, o ktorom vie dnes po prvý raz, ktoré ho očakáva v budúcnosti.

Hrešil záplavou hriechov. Musí pykať a odpyká.

Vyplatí dlžobu.

Potom začne nový život. S chladnou krvou, ktorá ho nestrhne k novému zločinu… A bude šťastný so svojou ženou. So svojou drahou, svätou, tenkou ženou, ku ktorej očiam sa môže modliť!

A šťastne vkročí medzi udivených dedinčanov, ako by ho neniesli k záhube, ale k velebeniu.

Nečakaná príhoda.

Bora vykríkla, že to otriaslo mozgami a vybehla, vrhla sa Danimu okolo hrdla.

Dievča ešte nepočulo nič z rýchle rozšírenej zprávy. Len toľko videla, že Daniho vedú ako zajatca.

Vrieskala celkom bez seba.

Na chvíľku zazrela Daniho krvavé ruky, krvavé šaty.

— Ja, ja! — kričala a rozhodiac ruky postavila sa ľuďom do cesty.

— Čo ty! — osopil sa na ňu jeden z nich. — Prac sa!

— Ja som ho ta poslala! Ja som ho poštvala!

— Chyťte ju.

Dani sa díval na dievča krotko.

— Ach, blázonček! — povedal nežne.

Ktosi uchopil dievča.

— Nechajte ho. — Pokývol jej. — Čo ona vie? Tak sa jej opýtaj, čo sa stalo! Koho som zabil?

— Viem, viem! — kričalo dievča bez rozumu a s napätými lakťami dozadu zúrila a triasla päsťami. — Pre mňa je to. Ja som pobehlica. Mňa vezmite. Ja som kurva. Mňa obeste. Ja som ho naštvala. Tej noci spal u mňa. Vtedy som to ukula. Ja som ho zjednala. Ja som kurva!

— Pakuj! — zareval na ňu jeden so železnou vidlou a praštil dievča do hrdla.

V tom skočil naň Dani ako besný vlk. Udrel ho do nosu, že sa prevrátil: vrhol sa naň a buchol ho do čeľusti, že sa mu vyvrkla. Chytil ho za hrdlo.

Ale vtom dostal veľkú ranu vzadu do lebky. Ľudia so železnými vidlami sa naň vrhli a bili ho, kde len mohli.

Dievča revalo, hodilo sa o zem a pustilo sa do ľudí, kým aj ju nesrazili železnými vidlami.

Matka vybehla pre ňu s nárekom, preklínajúc vrahov a Daniho Turiho.

Daniho odvliekli na obecný dom na nosítkach. Vhodili ho do drevárne, zamkli za ním dvere a postavili pred ne dvoch ľudí. Poslali po žandárov.

Bola už tma, keď Dani prišiel k sebe.

Pomaly sa mu ujasnilo, kde je, čo sa stalo?

V jeho duši nebolo viac vášne. Bola tam bolesť, smútok, odpor k životu.

Myslel na dve ženy. Na drahú sväticu, ku ktorej sa mohol modliť, ktorá by ho bola vedela vykúpiť a na úbohú hriešnicu, ktorá by sa bola vedela zaň obetovať.

A vedel, že obidve márne mrhajú zaň svoje duše. Jemu už srdce ženy nepomôže. Vytušil akýsi zázrak, akúsi strašlivú pravdu:

Jediná žena! keby bola žila v jeho živote len jediná žena: bol by býval šťastný! Ale dve, tri, desať, sto… sto ráz ho zahubily.

Videl, že jeho osud sa končí.

Skôr ešte dúfal v budúcnosť, v krásnu, pokojnú, šťastnú budúcnosť s jedinou ženou. Teraz už neverí.

— Keby som tisíc ráz vstal z mŕtvych, desať tisíc ráz by ma pohltily ženy!

Dlho, dlho ležal bezmocne.

Jeho omámenú hlavu ukľudňovala len jediná myšlienka.

Urobil, čo mal, proti sebe i proti všetkým.

To ostatné nie je jeho starosťou.

Jeho osud je už vo vyšších rukách. V rukách ľudskej spravedlivosti.

A celkom ho ukľudnilo, že v rukách večného súdu je už pochodeň, ktorá bola na to, aby svietila i podpaľovala…

— Na čo som žil? — povedal si. — A vlastne na čo som prišiel na tento svet!

Čo je život?

Bahno.

A človek v ňom?

Zlato, zatratené do bahna.

Kto nesie teda vinu, že z tohoto zlata nič nevzišlo?

— Kto?

Boh, ktorý z neho nič neurobil.

« predcházajúca kapitola    |    



Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.