Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

IV

Poskladali už aj suchú byľ a poobzeral sa po nejakej práci.

Bolo poludnie. Synček ho volal na obed.

Dani vzal dieťa do náručia. Chlapček sa priklonil, pritúlil k nemu. Otca dojala táto nežnosť, pritisol k sebe jeho tielko, ale nepovedal ani slova.

Vošiel s ním do domu.

V izbe bolo prílišné teplo. U kolísky stál jeho druhý syn; bolo to celkom pekné decko, košieľku mal vzadu uviazanú a tak sa šmýkal po zemi. Bol zablatený, špinavý až po uši. Nejako sa postavil, chytiac sa o koniec hojdajúcej sa kolísky a teraz sa neopovážil ani pohnúť, lebo sa hneď rozkolembala aj kolíska. Čakal na nejakú pomoc.

Vrhol na otca veľké otvorené okále. Vztiahol k nemu rúčku a povedal džavotavo:

— Hej tty! Hej tty!

V Daniho srdci sa rodil nežný cit. Zohol sa a zodvihol drobizga na druhú ruku.

Tak stál tam na rohu stola. Žena práve prinášala so sporáka misu s polievkou a na jej tvár sa prikradol smutný úsmev, ako by bola pocítila závan dávneho, chýbajúceho rodinného šťastia, po ktorom tak túžila.

Aj Dani sám vytušil, že by toto bolo v poriadku, toto že by bol pravý život. Vzdychol, pevne objal svoje tiché deti a z hĺbky srdca sa mu vznášala akási túžba sťa modlitba. Keby nás zabil všetkých nejaký hrom, všetkých ako sme tu, ach, či by im urobil dobre. Zachránil by ich od mnohého utrpenia. Kto vidí do budúcnosti?

Jedno je isté. Nič dobrého už prísť nemôže.

— No, na miesto, teliatka! Na miesto!

Posadil deti každé na jeho miesto, sám si tiež sadol na vnútornú stranu stola, na lavicu. Žena už mesiace nesedela u stolu, dnes si doniesla tanier aj ona.

Dani sa smutne zamyslel. Akože to bolo, akože sa vytratilo tak veľké šťastie z ich života? Koľko ráz len pocítil teplé ovzdušie rodiny, vždy ho ovládla akási zvláštna ochablosť. Medzi sebou a rodinným životom cítil večný boj, dutlajúci tajný zápas. Takú protivu, o ktorej sa nikdy nehovorilo, ale ktorá ani i na chvíľočku neprestala jestvovať. Zdalo sa mu, že ho rodina chce obmotať tisícerými vláknami riasy, vtiahnuť do bahna, do mäkkého teplého kališťa, kde musí sa povaľovať a tučneť, pomaly, chrochtajúc ako prasa, kým príde čas, čas zabíjačky. A kypelo v ňom akési nepochopiteľné úsilie. Nedal sa, chcel vybehnúť, vybehnúť, oslobodiť sa od tohoto divného pohodlia, ktoré zapáchalo masťou. Keby mal krídla, bol by iste odletel dávno až na koniec sveta. A najväčšou jeho chybou bolo, že nevedel urobiť nič rozhodného. Nevedel trhnúť. Nemohol opustiť túto odpornú ženu, deti, dom, polia, majetok, vážnosť, ktorej sa tešil pred svetom a pevnú budúcnosť, ktorá vyrastie z tohoto dneška. Všetko sa mu protivilo, túžil po inom živote, po vyššom, smelšom, činnejšom, ale nebol schopný pustiť sa do neznáma, aby v cudzote začal nový boj, so stratenou sviežosťou svojej sily, na rozpuknutých pľuzgieroch svojich pružných snov. A žil a len chradol, pociťoval, ako rastie jeho smutná zbabelosť a mrhavo vyparujú sa jeho sily. Jak sa míňajú tieto hnusné dni, myslel si niekoľkokrát, a Bože môj, čo všetko by som vedel spraviť! Len keby sa mi naskytla príležitosť! Začal lúpať kukuricu a celé hodiny sa díval, ako mu padajú zpod prstov, zpod noža zrnká kukurice. To som ja, — myslel si, táto malá stolička, ktorá tu stojí v kúte celý rok, a čepeľ noža zaťatá do nej len hrdzavie. A vydržal by dni a noci, cez celý rok lúpať kukuricu. Pane Bože, koľko by vedel urobiť! Čo práce by som vedel vykonať!… Ale minul sa aj tento deň, ako ostatné a on smutne a trpko pripočítal svoj stratený deň k ostatným. Keby nemal nádeje, že raz len donesie čas sám od seba dobu skutku, kedy bude môcť vynahradiť dlhú hnilobu, tak by bol ozaj zahynul, črvotoč by ho bol zdnu rozožral, jako starý susák, ktorého bok vypadol, keď ho naplnili novou vylúpanou kukuricou.

A Erzsi, ktorá tiež dúfala, že boj je snáď len preca dobrý a muža raz len prinavráti rodine, keď vyliala svoju zlosť, keď sa vybila, so smútkom zbadala, že Dani, od tých čias, čo sa odcudzil celému svetu, chodí sem i tam, ako bez duše. Niekedy až ľutovala tohoto veľkého silného človeka, ako blúdil celé týždne jako bez hlavy po dome. Dobre vedela, že ona je vinná a neraz účtovala so svojou dušou, či by sa nemala inakšie chovať voči svojmu mužovi? Ale Pane Bože, ako? Snád tak, aby ona podporovala túžby svojho muža, ktoré kotvia mimo rodiny? Teda žila, súc presvedčená, že to už aj tak nepotrvá dlho.

Keď sa naobedovali, Dani sa oprel o chrbát a kolísal sa.

— No, chlapče, — povedal synovi, — večer pôjdeme.

— Kdeže, ňanko? — povedal rýchlo chlapec, vytreštiac okále.

— Do Zugu, k starým rodičom. Pôjdeme všetci. Stará matka je chorá. Pôjdeme k nej.

Oznámenie patrilo žene. Žena nebola už u svokrovcov vyše roka.

Erzsi sa neozvala.

Ona by už bola rada dávno išla, ale nechcela sama a nechcela upozorniť svojho muža. Nechcela, aby sa nezdalo, že sa ponižuje.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.