Zlatý fond > Diela > Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II


E-mail (povinné):

Alžbeta Göllnerová-Gwerková:
Zsigmond Móricz: Zatratené zlato II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Veronika Gubová , Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

VII

Len keď už zašli hodne ďaleko, utíšil sa tento povrchný pocit a vtedy vyrástol zpod neho ten pravý: žiarlivosť pre Boru. V tomto už nemal proti Gyurimu Takácsovi námietok, ale v Borinom chovaní pozoroval neobyčajnú a nepochopiteľnú zmenu. Kde je ten zbožný, snivý zázrak, ktorý vyžiaroval z celej bytosti dievčaťa ešte včera, i minulého týždňa, i v lete, keď boly spolu s grófkou, keď sa obzrel za ňou z vrát kaštieľa, a keď dnes ráno omdlievala za jeho vozom? Čo sa stalo s týmto dievčaťom? Pohŕda ním odtedy, čo ju obdaroval? Sprotivil sa jej pre ten dar? Obzrela sa a ako vyzývavo sa obzrela na Gyuriho Takácsa a zatiaľ naň vrhla len ľahostajný, alebo snáď práve posmešný pohľad!

Uhryzol sa do pery.

Zatočili do Zugu; na konci úzkej uličky bývali jeho rodičia, práve naproti vchodu do ulice. Ich brána uzavierala slepú uličku.

Ako Dani otvoril vrátka, upletené z prútia, ktoré sa otočily na svojej osi z húžvy len vtedy, keď sa zodvihly; vošli a matka, ktorá bola na dvore, vykríkla:

— Ach, Bože, Bože!

Zalomila rukami a nechala slnečnice, ktoré prelamovala na kúrenie a išla im v ústrety.

Bola už celkom tma. Dani skúmavo hľadel matke do tvári a smutno pozoroval, že je ešte staršia, chudobnejšia, slabšia než lani. Ústa starej ženy už celkom vpadly, pretože jej zuby vypadaly a tým viac ostarela, ako vekom. Ako pritisla svoje zvädnuté ústa na tučné kypiace pery svojho syna, jej hnedá mastná kožka dymom páchnuca vzbudzovala v synovi zúfalé pocity.

Starena ako by bola pocítila rozladenosť svojho syna, so strachom hladila jeho huňu na pleci.

— Ach syn môj, ach syn môj! — a vzdychla.

S nevestou sa trochu na seba popozeraly, potom Erzsi sa k nej nahla a pevne sa bozkaly na ústa.

Dieťa pobozkalo ruku starej materi, ktorá sa sklonila a objímala ho. Chlapec sa odtiahol a rukávom si utieral tvár po bozkoch.

— Ach, moji drahí! — zakríkla stará mať a menšie dieťa vzala do svojho náručia; len že ho šťastím nezaškrtila. Ale dieťa za chvíľu poľakane, nastrašene mlčalo, potom sa pustilo do revu, že ho matka musela vziať, aby ho utíšila.

— Ach, ty, tak sa bojíš starej materi? Pravda, zriedka ma vidí… ešte ma len raz videlo, moje zlato.

Všetci vycítili zo slova bolesť; mlčali. Erzsi vtisla do starkinej ruky mliečnik, aby sa mohla venovať deťom.

— Trochu sladkého mlieka! — povedala. Stará spustila pery na znamenie, že to pokladá za málo a nevšimla si toho. Erzsi sa zahanbila za svoj dar a zosmutnela ešte viac.

— No, ale poďme dnu, poďme len dnu! no, otec sa bude radovať! Ten sa bude!

Vošli na tmavý pitvor a žena, pchajúc sa napredok, chytro otvorila dvere za motúz. Z nízkej izby sa hrnul silný zápach kyslej kapusty; pri stole sedel starý Turi, a čítal akúsi knihu, držiac ju hodne ďaleko od seba. Pozrel sa na nich a knihu spustil. Nevykríkol, ako to kedysi robieval, s veľkým hrmotom; vážne vstal a potriasol rukou najprv synovi, potom neveste.

— Vidíš, prišli! — povedala sladko starena mužovi.

— Pre mňa mohli zostať i doma. Tri roky neprišli, nemuseli chodiť ani dnes. Čo sa majú dívať na môj smútok.

— Aj ja sa dosť trápim! — povedal Dani zasmušile.

Žena sa pozrela naň a myslela si:

— Tak, tak, len si sťažuj, že ťa žena nerobí šťastným! Len toho tu potrebujú! To radi počúvajú!

Cítili sa všetci veľmi, veľmi stiesnene. Složili sa a posadali si okolo stola. Starec trhol perami.

— Čo čítate? — opytovala sa Erzsi.

— Čert to vie. Vymyslia si každú hlúposť. A ja len čítam, že nemám čo iného robiť… Jestli táto zima potrvá ešte dlho, musím sa zblázniť.

— Mohli by ste mi urobiť sane! — povedal syn.

— Môžem! — odpovedal starec a jeho tvár ožila.

— A chlapci? — opytovala sa Erzsi.

— Aj! Jeden ako druhý! — povedal starý Turi. — Všetci sa pochabia za sukňami.

Zasmial sa tomu a pohladil si tvár.

— Ešte aj ten zrádnik išiel kdesi, Béni.

— Tak som sa bála, — zamiešala sa matka do hovoru, — raz sa mu niečo stane.

— Len keby si zlomil krky, tak by dobre obišiel.

— Ale choďže, ako môžeš povedať niečo takého, — povedala mu žena rozmaznane. — Nebuď taký pohan.

— A či nemám pravdu? Či je to život? To nie je život ani pre zdravého.

— A Miskovci? — opytoval sa Dani, mysliac na ženatého mladšieho brata, ktorí tu bývali v súsedstve.

— Keď sú blázni, nech sú blázni, — povedal otec. — Ruvú sa ako tchori. Vyškrabú si raz oči. Raz žena poškrabe muža, raz chlap ženu. Bolo by ich treba chytiť a hlavy im namočiť do Tisy, pod dieru. Potom by neboli takí ohniví.

Smiali sa všetci, ale rozpačite, trápne. Nevedeli, o čom majú hovoriť. Keď sa ľudia nemajú čím pochlúbiť, je lepšie, keď sa ani nevidia.

Dani sa šetrne vrátil k saniam.

— Mohol by som doniesť ten peň, vyšlo by z neho aj štvoro saníc.

— Čo je pred bránou?

— Ten!

— Dobre.

— Ale na čom budete sedať cez leto, — povedala žartovne matka.

— Táto vždy myslí len na sedenie. Odpľuj si a sadni si na to! — odpovedal jej hrubým žartom starý Turi a znovu sa tomu smiali.

— Poď ku mne, synček môj, — povedala stará mať dieťaťu, ktoré sedelo v Erzsinom lone a vyvaľovalo oči. Ale hneď začalo kopať nohami-rukami a skrývalo sa do matkiných ňadier.

— Ach, nepôjde k tebe, lebo nemáš zubov, — kričal starý Turi, ktorému sa už celkom vrátil starý hlas, — len ku mne. Poď ku mne, ty! Poď ku mne, ty syn darebákov!

Vzal ho od matky a dieťa sa nespieralo; naozaj, v lone starého otca sa cítilo ako doma; naťahovalo sa po knihe na stole.

— Z toho bude študent! — kričal starý. — Buď advokátom, ty smradúch, potom sdieraj celý svet!

Smiali sa tomu z plného srdca a na chvíľku zabudli na ťažkú náladu.

— Tak tohoto je treba k šťastnému rodinnému životu, — myslela si Erzsi, — aby človek nebral nič vážne. Či by sa neboli starí mohli už vyvraždiť aj sto ráz. Ale ani si nevšímajú vzájomných urážok. Žijú. Chlap sa vyhreší, žena vyplače a všetko je v poriadku. Zahľadela sa na svokru. Ako dievča bola veľmi krásna. Ale bola veľmi chudobná; tam je pri peci stará maľovaná truhlica, aj tá bola len do polovice plná mladuchinými vecmi. Dnes sa už veľmi zanedbala, celá dedina ju volá tetkou Borcsou; vie zaklínať, keď uštipne vretenica a vie vždy vo všetkom poradiť. S každým je za dobre okrem nevesty. Vychovala šesť detí a zodrala sa pre ne. Erzsi ju raz videla, keď jej dospelá dcéra sedela po pansky pri stole a ona zametala izbu; ona im prala, ona behala, mrzla, chorela a trpela pre deti. Boly jej svetom a nestarala sa o to, zkade vezme, či zpopod zeme, alebo z kostolného zvončeka, ale všetko museli mať, čoho potrebovali. Obidvaja boli dostatočne ľahkomyseľní, najmä čo sa týka peňazí. Ale poznala v nich oboch preca vlastnosti svojho muža.

Dani sa pozrel na svoju ženu a videl, akým premýšľavým ostrým pohľadom pozoruje jeho rodičov. Aj on sa zamyslel, napadly mu odpoludňajšie myšlienky, a kým starí, otec i mať, sa hrali s jeho deckom, premýšľal, akože by to bolo, keby on bol ešte raz doma deckom?

Odrazu ho zachvátilo veľké rozrušenie. Bol by najradšej vyskočil a ušiel zo sveta. Ovládla ho netrpezlivosť. Hneval sa na rodičov, ktorí mali z veľkej časti na svedomí, že sa so ženou dostal až sem, pretože zatĺkali medzi ne mnohé kliny. Ako vedeli odpúšťať všetko v okruhu svojej rodiny, takí boli nároční, neznesiteľní proti deťom, keď ich tieto opustily. Všetko dostať, nič nedať, tým zatrpčili nadosmrti svoje nevesty a zaťov. Nespočetné hádky. Peňažné otázky. Márnotratní rodičia, ktorí chceli vyžierať svoje deti, ako včely, hneď vybrať, keď sa niečo nasbieralo v kláte. A podráždená manželka, ktorá musela hájiť svojho i svojich detí ako kvočka.

— Nemám múdreho otca, ani múdrej matky, — myslel si Dani — ktorí by boli vedeli niekedy niečo zahladiť, a hoci by mi boli mohli veľmi byť na pomoci s trochou dobroty…

A zase ho naplňovaly k žene city, ako keby jeho láskou nič nezatriaslo. Všetko jej odpustil, všetko pochopil. Pre ňu bol prísny na svoju matku a preklínal celý svet. Vzmáhalo sa v ňom ono mužské srdce, ktoré osobnosť zdvojnásobní a pokladá ženu za dôležitejšiu časť, ktorú stavia na oltár, postaviac k nemu svoju dušu ako obetujúceho kňaza a vyžadujúc pre ňu od celého sveta božskej pocty. Teraz pocítil to celkom jasne ešte raz. Práve proti svojim rodičom, svojej bývalej rodine. Lebo starú modlu v sebe zrútil a pre novú vyžadoval od nej toho istého zbožňovania, ktoré v ňom bolo, ale väčšieho, omnoho väčšieho. On môže jednať so svojou ženou ako chce, môže robiť, čo len chce, ale od iného vyžaduje, aby ju ctili, ako on chce. A od rodičov najviac!

Díval sa okolo seba prísnymi očami a s povýšenou tvárou. Nevšímal si ho nikto, lebo deti zabavily všetkých.

A nahovoril si, že všetko závisí na ich dobrej vôli, na jeho a ženinej vôli, na vôli rodičov a sveta, a všetko bude tak, ako bolo, ba lepšie! ako byť.

A zdalo sa mu, že by stačilo teraz len vypovedať a už by sa všetko uskutočnilo!

A táto viera vyvolala v jeho duši šťastlivý mier. Dávno, veľmi dávno sa už necítil tak kľudným, dúfajúcim, ako dnes večer.

Tu, kde sú toľkí, nemôže hovoriť. Ale až pôjdu domov, sa ozve. Vyrozpráva, vyleje svoje srdce. A už videl, ako mu padá žena na prsia a hladil ju teplými pohľadmi; v prekúrenej izbe očervenela a s veselosťou detí aj jej sa vrátilo niečo z dávnej prívetivej roztomilosti, akú mala za slobodna.




Alžbeta Göllnerová-Gwerková

— literárna historička a prekladateľka maďarskej prózy, stredoškolská profesorka, účastníčka protifašistického odboja zavraždená gestapom Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.