Zlatý fond > Diela > Prípravy na svadbu


E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Prípravy na svadbu

Dielo digitalizoval(i) Dana Lajdová, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Jozef Rácz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

Prípravy na svadbu

V priestrannej vidnej kuchyni neveľkého, ale úhľadného panského domu na kraji dediny zaneprázdnená je samojediná driečna slúžka umývaním a utieraním riadu. Najprv rezko obracala sa okolo neho, až to štrkalo a cvendžalo; čo ďalej však povoľnejšie idú ruky a po sviežej tvári rozhosťuje sa akási zádumčivosť, ktorá práve na tejto tvári zdá sa byť cudzou, neobvyklou. A medzi cvendžanie tanierov pozvoľna mieša sa zvuk spevu, ticho zo začiatku, potom silnejšie zádumčivým žiaľom znejú slová známej piesne:


Nevydávaj sa ty, dievča, ešte,
Lepšie je dievčatku než neveste,
Dievčatko si chodí po slobode,
Ako tá rybička v bystrej vode.

V polootvorených dverách od pitvora zjavila sa jemná, štíhla postava domácej dcéry, čiže „kišasonky“. Zrejme chcela dnu, ale spev ju zadržal. Akoby v udivení pozorovala speváčku, ktorej po speve slzy zahrali v očiach a skanuli po lícach. Až teraz uznala za vhodné ohlásiť sa.

— Ponáhľaj sa, Anka, už som háby poskladala, len na teba čakám.

— Hneď, hneď, kišasonka, za chvíľku som hotová, — a napochytre utrela si oči spakruky. Dvojnásobne usilovala sa dohoniť zameškané, biely riad sama slečna odniesla do izby a kuchyňa čosi-kamsi bola v poriadku. Potom slečna so slúžkou vzali kôš, plný opratej poskrúcanej bielizne a preniesli ho na druhú stranu dvora, kde pod cieňou[1] stál hrubou plachtou prikrytý mangel. Bol krásny deň na začiatku leta, vôňa prvých ruží z preddomovej záhradky rozliehala sa po dvore. Malé jasnooké dievča naodstrihávalo ich plnú hrsť, a najkrajšiu, polorozvitú so zeleným listom nieslo sestre pod cieňu.

— Túto tebe, Ľuďmilka, a ostatné dám do izby, aby maminke voňali, — vďačila sa malá štedrá, a radostne pásla oči na krásnych ružiach.

— Ďakujem, Neluša, ty naša kvetinárka! — riekla staršia jej sestra, nežne prejdúc rukou po líci malého dievčaťa.

Kým Anča zobrala plachtu z mangľa, odhodila slečna visiace konce bielej náhrdelnej šatky do tyla, aby jej pri práci neprekážali, pripevnila práve obdržanú ružu pod briadku a obe ženské chytili sa do práce.

— Čože je to s tebou, Anka, veď si ty čo ďalej akási smutnejšia? Pred chvíľou spievala si smutne a si pritom plakala. Vari si oľutovala, že sa vydávaš? — prehovorila slečna, nakrúcajúc bielizeň na valec. Anča uhla hlavou k plecu.

— Ja sama neviem, čo mi je, len mi je zo dňa na deň smutnejšie, čo viac sa blíži moja svadba. Dnes zabehla som s tými stužkami, čo mi pani dali na veniec, domov k mojej mame. Tam v komore nachystané mi je už všetko, biely sobášny oblek na vrchu v truhle, nuž poslali pre mňa, aby som si to poobzerala. Ale ako som to zazrela, tak mi ťažko prišlo, len som chytro vrchnák zachlopila a utekala von!

— Nuž ale čože sa ti robí, — vari odnechcel sa ti už Paľko, čo si ho tak tvrdo čakala domov, kým bol vojakom?

Anča vrtela hlavou cele rozhodne, pri spomenutí Paľa zasvietili sa jej oči a úsmev prelietol jej tvárou.

— Ej, božechráň — akože by to bolo! Veď som sa dosť pánu bohu namodlila za neho, aby mi ho len doprial.

— Nuž teda čo chceš, čo zvesuješ hlavu?

— Ja im to takto neviem povedať, ani sama si to neviem pomyslieť; len viem, že mi je tak clivo, akoby ma do hrobu niesť mali.

Slečna pri tomto zúfalom prirovnaní temer prestrašene pozrela na slúžku.

— A predsa sa chceš vydať? Prečo nepovieš, že nemôžeš, že radšej aj naďalej zostaneš len tak; veď ti v tom nik nemôže brániť.

Anča zas vrtela hlavou.

— To nemôže byť, kišasonka moja, celý svet by sa čudoval, či sa z rozumu hýbem. Mojej mame by som sa mohla na oči neukázať, vybila by ma. A akože by som mohla aj Paľa za zblázna mať?

Slečna musela nahliadnuť, že jej dobre mienená rada nebola na uskutočnenie, ale jednako mrzelo ju, že Anči takto niet rady a pomoci.

— Nuž ale aspoň naďalej odložiť by si mohla; aj Paľo by dočkal, keby si ho poprosila, — nadhodila ešte.

Anča uhla plecom.

— Vydať sa jednako musím, lebo starou dievkou zostať nechcem, teda sa vydám radšej skorej ako pozdejšie. Paľo by tiež ďalej čakať nechcel, ešte by si v hneve vzal druhú, a to by som veru nechcela. Ostatné moje kamarátky, čo som s nimi chodila na spoveď, povydávajú sa teraz, iba ja sama by som ostala a to by nebolo nijako — musím už len i ja.

— Nuž ale sama si na tom, aby si sa vydala, a predsa sa sužuješ, že sa vydávaš — len mi povedz, ako je to?

— Ja im to už raz neviem povedať, kišasonka moja; veď oni to voľakedy tiež skúsia sama na sebe. Len tak akosi mi je, akoby som všetku dobrú vôľu, všetok žart, všetok spev, ba ešte aj zrak mojich očú stratiť mala. Ja som rada žartovala s každým, aj s chlapcami, a teraz nebudem smieť pozrieť na nich. Aj som si rada zaspievala a teraz mi už ani to nepôjde. Len mi je tak, akoby som do temnice išla. Ešte aj zato ma srdce bolí, že ma do čepca zavijú; že už nikdy, nikdy viac nebudem smieť svoje vlasy takto slobodne nosiť ako teraz. Keď mi raz svatka čepiec založí na hlavu, nik ma viac nevyslobodí z neho.

— A vieš ako sa ti druhé zakaždým páčili, keď si ich po prvý raz videla v čepci? Vždy si vravela, že čepiec lepšie prikrášli ako vrkoč.

— Pri druhých sa mi páčilo, ale keď na mňa prišiel rad, je to inšie. Tak pekne je to dievkou byť, a smutno pomyslieť, že sa mi už nikdy viac neprinavráti to moje dievoctvo. Radšej by pán boh ten vydaj nebol dal na svet, keď je to taká ťažká vec!

Anča predsa našla slov vyjadriť city, ktoré opanovali ju v tejto pre ňu dôležitej a osudnej dobe. Zamĺkli obidve; slečna po prvý raz tak bezprostredne ponúknutá bola premýšľať o tomto predmete. Bože, bože, či je to ozaj taká divná vec ten vydaj — či tam človek môže považovať ešte aj niečo iného než hrdú nádej, že dievča vymaní sa spod nadvlády rodičov a stane sa neodvislou, samostatnou paňou? Pravda, ono to trochu clivo musí byť, tak navždy opúšťať rodičov a rodičovský dom, — no ale však dcéra navštevovať ich môže, kedykoľvek sa jej zachce; veď potom nik nebude jej predpisovať, ona sama bude paňou svojich skutkov! A potom, veď v peknom, vnove vystrojenom domove musí sa to, ako panej, tiež príjemne bývať.

Takto asi predstavovala si to teraz slečna Ľudmila. I Anču posmeliť držala za svoju povinnosť.

- Horšie si si to namyslela, ako je, — riekla potom s veľkou prevahou. - Budeš ty môcť preto žartovať, aj si zaspievať; Paľo sám radšej bude, keď budeš veselá, ako keby si smutná sedela v kúte. S mamkou nepotrebuješ sa rozlúčiť, tú tak budeš mať tu ako dosiaľ - teda načo sa rozžiaľuješ viac ako treba? Nespievaj si ty: „Nevydávaj sa ty, dievča, ešte“, — ale si radšej zaspievaj: „Vydám sa ja, vydám, vydám sa ja rada, lebo je to pekne, keď je žena mladá,“ — potom budeš zasa veselá.

Anča sa usmiala, vďačne dala sa potešiť.

- Veď si ja aj tú zaspievam, keď mi chuť príde.

Z ulice do brány vrachotil ľahký, úhľadný vozík a zastal pred vchodom domovým. Pán, ktorý sedel v ňom, zodvihol sa, aby zišiel dolu; vtedy stretol sa jeho zrak s Ľudmiliným. Bol to statný mladý muž vzozrenia zámožného dedinského zemana, ktorý si ešte zakladá na svojom zemianstve. Ľudmilu prejal cit neobyčajný, cit náhleho prekvapenia, takmer preľaknutia; a ten zapríčinil také náhle menenie farby na jej lícach. Príchodzieho pána i znala i neznala, to jest videla ho v spoločnosti a bavila sa s ním na poslednej zábave, ale k dôverným jej známym nepatril. Jeho oči hlboko utkveli jej v pamati, lebo tie nejeden raz sledovali ju s akýmsi neopísateľným výrazom vzbudzujúceho sa, utajovaného ešte citu, ktorý i teraz javil sa v nich, a ktorý, hoci sa tomu ako bránila, vyhnal jej rumenec rozpakov do tváre. Nechala prácu a išla ho uvítať. Akosi neobyčajne ťažko jej to prichodilo, len šťastie, že matka, Nelkou uvedomená o príchode hosťa, prišla jej na pomoc. Nelka zboku pozorne dívala sa na neho, jej bol ešte neznámy. Potom bežala do záhrady, vyhľadať i otca; na to nebolo ju treba ani napomínať. Pani Jarovská voviedla hosťa dnu, ale Ľudmila otáľala nasledovať ich, akási plachosť ju nadišla.

Anča pod cieňou celkom zabudla na svoju predsvadobnú clivosť, s celou živou zvedavosťou a pozornosťou dívala sa spoza svojej práce na odohrávajúci sa výjav vítania, menovite na hosťa a na svoju slečnu.

- Kišasonka, oni sa toho pána zľakli; nech len čakajú, ten ich neminie! — dovolila si zaveštiť.

- Tebe sa všade s vydajom sníva, keď si sama v ňom.

Anča však nezdala sa cítiť ľútosť nad prehodenou svojou poznámkou.

Nelka medzitým vyhľadala otca v záhrade a za ruku viedla ho do domu. Bol v župane a domácej čiapočke, a hovel si pri tom zo svojej penovky.[2]

- Neluša veľmi náhlivo pribehla zvestovať mi príchod hosťa, ale nevie mi povedať, kto je. Tvrdí, že ho ona ešte nevidela. O chvíľu sa síce sám presvedčím, kto je, ale by som predsa rád vedieť, či sa mám najprv preobliecť, a či môžem ostať tak, ako som?

Ľudmila trochu nesmelo odpovedala:

- To je pán Dolský z Bahnova; neviem, či ti v niektorej spoločnosti bol predstavený. V posledné časy viac ráz videla som ho medzi našimi známymi.

- Ach, pán Dolský! No to ma teší, ten mladý muž sa mi páči. U Ruských zhováral som sa s ním, je vraj pasionátnym poľovníkom[3], nuž som ho na jeseň a zimu pozval, aby si tu i tu prišiel zapoľovať so mnou. Teraz je síce z riadnej poľovačky ešte nič; ale že prišiel, mi je milé; zatváram z toho, že i on cíti ku mne priateľstvo ako ja k nemu - ináč nemôžem si to myslieť.

Ľudmila vďačne ponechala otcovi príjemné presvedčenie, že jeho najnovší mladý priateľ z púhej sympatie k nemu samému vyhľadal jeho dom; ba usilovala sa i sebe naškriepiť to. Pán Jarovský ani nezamenil župan kabátom, len, nasledovaný dcérami, ponáhľal sa uvítať milého mu hosťa.

Anča zostala sama so svojimi kombináciami pri práci, a hotová bola by bývala staviť sa, že jej „kišasonka“ tiež dosť skoro skúsi, ako je to vydávať sa.

Leto pominulo, prišla jeseň. Bola to však jeseň pekná, jasná; jemné nite babieho leta blýskajú sa v slnečnom svetle, pristavujú sa na vetvách divých gaštanov v preddomovej záhradke a obsnúvajú bujné načervenalé lístie a modré ovocie divej révy, ktorá venčí dom Jarovských. Pred bránou potuluje sa tlupa zvedavých detí. Holuby spustili sa dolu zo svojich podstrechových príbytkov a usilovne zbierajú v spoločnosti sliepok odpadky, ktoré práve v hojnej miere dostávali sa im od slúžok čistiacich hydinu. Kapúni hrdo nosia hlavy, netušiac, aký strašný osud hrozil im dnes ráno; nebadajú, že mnohý pekný druh, ktorý pred pár hodinami žil ešte medzi nimi, zmizol navždy. Kačice, ktorých kŕdeľ tiež sa dnes zmenšil, urputným škrekom žiadajú svoj pokrm, nestarajúc sa o to, že teraz každý v dome má plné ruky práce. A vskutku dokričali sa cieľa, o chvíľu malá ich opatrovkyňa, Nelka, vyšla s naplnenou slamienkou a uspokojila bezohľadných hltavých škrekľúňov. Kto ukázal sa von z domu, či na chodbe, či na dvore, každému bolo veľmi náhlo, vôbec pohyb celého domu prezradzoval napnutú činnosť.

A ešte len keď sa podívame do kuchyne, tam je plno a živo: ťažisko celého domu je teraz tam. Ale akoby aj nie: veď robia sa prípravy na — svadbu!

Na svadbu? —

Veru hej, na svadbu Ľudmily Jarovskej s pánom Ladislavom Dolským. On prišiel, videl a zvíťazil[4]; nie síce šmahom, len pozvoľna dobrým poriadkom, ako sa to svedčí, — avšak tým istejšie. Cez leto úplne podarilo sa mu získať si lásku dcéry a náklonnosť i dôveru rodičov.

Pán Jarovský ani sa nenahneval, keď konečne pobadal, že hlavným magnetom, ktorý pána Dolského priťahuje do jeho domu, nie je on sám a jeho poľovný revír. Veď na tom ani niet sa čo hnevať, keď miesto priateľa dostane syna, že lepšieho nemohol by si ani želať. Pán Jarovský nikdy netrpel na melanchóliu, ale teraz býval vždy ešte nadobyčajne dobrej nálady. Nie že by ho tešilo sprostiť sa dcéry, lebo vždy rád ju mal okolo seba, ale zo srdca tešil sa jej šťastiu, prekáral ju žartovne, sľuboval svoje časté návštevy u nej, a na tie prípady vopred vyjednával si svoje obľúbené jedlá. Že s nastávajúcim zaťom tuho sympatizoval, nepotrebujeme pripomenúť.

Svadba ustálila sa na jeseň, keď pomíňa sa poľná práca a nastane doba hojnosti.

A teraz v kuchyni i komore javí sa tá hojnosť vo všetkom, tam nahromadené sú všelijaké potraviny, dosiaľ zväčša ešte v surovom stave. Okolo nich zaneprázdnené sú pracovnice všetkých stupňov. Sama domáca pani s prepásanou širokou zásterou a popri nej s visiacim zväzkom väčších-menších kľúčov najviac vynáša potrebné veci z komory, i najvyšší dozor vedie ona. Všetci s pozornosťou prijímajú tieto nariadenia, iba okrúhla, baculatá pani Rajníčka, ktorá vprostred kuchyne pri táfli[5] asi pol tucta zajacom zvlieka blany z chrbtov, pokojne, samostatne pracuje ďalej - jej netýkajú sa nariadenia, ona sama vie, čo kedy robiť má. Iba vtedy radí sa s paňou, keď ohľadom prípravy niektorého jedla je voľba medzi viacerými spôsobmi, v ktorých je ona zbehlá vo všetkých a dobrého zdaru vopred istá. Ide jej chýr v celom okolí ako výtečnej kuchárke. — Ďalej pri neveľkom stolíku krútia sa dve menej skúsené, avšak nie menej ochotné kuchárky. Ony svoju múdrosť čerpajú z Babylonovej kuchárskej knihy[6], ktorá pohotove roztvorená leží na obločnej poličke. Okolo seba narozkladané majú samé jemné, dobré veci, ako sú: cukor, voňavé lekváre, mandle, citróny, hrozienka, vanília atď. Tieto jemné kuchárky sú: sama mladucha a jej sesternica Anna, ktorá už od viac týždňov baví sa tu, pomáha chystať výbavu. Každú chvíľu sa pre niečo poharkajú.

— Deti, neškriepte sa, radšej dajte pozor na to, čo pred sebou máte! — napomínala pani Jarovská.

— Veď mne tiež o to ide, tetuška, lebo nechcem sa hanbiť za pečivo mnou zhotovené; ale práve preto musím ustavične napomínať túto roztržitú mladuchu. Len si povážte, ako teraz doniesla Neluša načistené hrozienka, Ľudmila nemala náhlejšej roboty, ako hodiť mi ich sem do piškótovej masy, — no, či ste to kedy slýchali?

— Či to musíš pred všetkými vykričať? Ja som nedala pozor, myslela som, že je to ten tvaroh, čo má prísť do krehkého koláča, — vyhovárala sa Ľudmila, usmievajúc i červenajúc sa.

— Tieto mladuchy sú ozaj smiešne stvory. Ony nekráčajú po zemi, držia ju za nebo alebo raj, žijú zo vzduchu, vyzerajú hviezdy, počúvajú spev vtáčkov — nuž potom to už ináč nemôže byť, ako že jemnú piškótovú masu majú za tvaroh.

Pani Jarovská sa usmiala.

— Neposmievaj sa, Anica, aby sa posmech i na teba nezviezol, keď budeš mladuchou.

— Ak aj budem, zostanem i potom práve takou, ako som teraz — nedám si svojmu ženíchovi tak hlavu pomútiť ako Ľudmila, aby mi nespyšnel. Hneď si ho začnem vychovávať.

— No však sa potom svojim časom nahľadíme, ako to bude, — riekla s pochybovaním pani Jarovská.

Nelka, ktorá zvedavo prišla sa podívať na hrozienka v piškótovej mase, po tieto časy tiež nadobudla si svoje myšlienky o vydaji, ktoré však vychodili na samé vzdušné, bájkovité predstavy. V nich sestra Ľudmila bola princeznou z povesti, keď si ju predstavila v tých utešených bielych svadobných šatách, v dlhom závoji a zelenom venci, čo v jej izbe čakali na svadobný deň. Iba že by Lacko celkom odviedol Ľudmilku z rodičovského domu, akoby ju od neho odtrhol, s tou myšlienkou sa nemohla spriateliť a nemohla uveriť, že by Ľudmilka s tým súhlasila. V napnutom očakávaní zajtrajšieho dňa i ona s dôležitosťou pomáhala pri prácach a keď jej služieb už nik nepotreboval a na jej otázky nikomu nechcelo sa odpovedať, utiahla sa do tichej izby viazať drobné kytky na pripnutie pre mladého zaťa i pre družbov a iných svadobníkov, sľubujúc ošarpanej myrte na obloku, že ju bude starostlivo opatrovať, aby vyhnala nové mládniky.

Na sporáku vo veľkom hrnci vyvárala Mariša v bielom čepci, čiernou pôločkou priviazanom a v zástere z domáceho plátna čierne hrubé rezance, premývala ich studenou vodou, hádzala ich do objemnej misy, polievala škvrčiacim maslom a miešala-prehadzovala dlhou vareškou, aby sa každému dolezlo tej omasty. Pritom občas zdvihla pokrievku zo susednej pavne[7] a pomiešala frflajúcu tam na kúsky rozkrájanú baraninu, z ktorej zakaždým rozniesol sa zápach cesnaku a papriky.

Mariša mala mať na starosti nižšiu triedu svadobníkov, ktorá záležala hlavne z niektorých pozvaných hospodárov z dediny a z príchodzích kočišov. S tým však Mariši nepripadla ľahká úloha, lebo nech si nik nemyslí, že tých ľahko je uspokojiť. Oni naopak myslia, že by veľmi zadali svojej dôstojnosti, keby so všetkým boli spokojní, čo sa im predloží. Chyby hľadať sa musia či na pití či na jedení! Ale ak voľakto, nuž Mariša znala svojich ľudí a ich nároky, ona bola zasa tá, ktorá nesmela chybieť na žiadnej svadbe v dedine ako výpomocnica. V tejto jej vlastnosti volali ju jej posmešní rodáci „polízajkou“, avšak veľmi opatrne, iba tam, kde sa to k jej sluchu dostať nemohlo; lebo kto by ju do očú takto bol poctil, toho naskutku náležite vyobracala by — jazykom; a jej dobre známeho jazyka bál sa každý. Tento posmešný názov však vonkoncom neujímal jej vzácnosti. Keď viac svadieb bolo odrazu, gazdiné sa trhali, tu i tu i povadili o ňu, na čo ona nemálo bola hrdá.

Teraz predbežne chystala si rezance pod kuraciu polievku pre svoju čeliadku, aby jej zajtra o to menej práce pripadlo. Kapustu s baraninou už má uvarenú, a baranina s lohazou[8] na druhú polievku takže nesmie chybieť. Opekance bryndzové a makové budú sa zajtra pripravovať, upečené sú už. Bravčové lopatky tiež obecala pani urodzená pre Marišiných hostí, to bude neobyčajná lahôdka v tejto dobe. K tomu mala nachystanej cvikly za hrniec, a chren v mlieku pripraví sa zajtra, lebo svadba bez cvikly a chrenu nestojí za nič. Mali by byť aj pražené pampúchy a kysnuté makové, medom obliate rožky, ale to nepovolila Mariši najvyššia vrchnosť; ako náhradu však sľúbila jej štrúdle tvarohové i makové, ktoré vytiahne chýrna kuchárka, pani Rajníčka. Ona uspokojila sa s tým, veď štrúdle sú hrdšie než starosvetske rožky, a veď toto je panská svadba, nech sú teda i jedlá panské na nej.

Slúžky od rána čistili hydinu, aj Anča, nevesta pod čepcom, prišla im pomáhať.

— A sa Paľo nehnevá, že svoju prácu meškáš pre našu? — pýtala sa pani urodzená.

— Ej, veď je môj Paľo nie taký truľo, ako mnohý iný v dedine, on vie, čo sa svedčí. Sám mi povedal, aby som len išla, že sa mi patrí pomôcť svojim dobrým pánom pri takejto starosti. Veď by mi ani pokoja nedalo, keby som ja nemala byť pri kišasonkinej svadbe.

— Teda len príď aj zajtra pomáhať pri umývaní riadu.

— Oj, prídem aj pred sobášom, aj po sobáši budem tu, len cez sobáš pôjdem sa podívať do kostola. Vidia, kišasonka, však som im dobre zaveštila, že ich ten pán neminú? Ja som im to hneď obom z očí vyčítala! A nech len dobre plačú pri sobáši, lebo zo smutnej mladuchy býva veselá žena. Ja som sa tiež naplakala dosť a teraz som veselá. Mám svojho Paľa, a keď mi je dobrá vôľa, spievam si tak, ako aj za dievoctva. Aj im len toľko žiadam, aby im ich vydaj bol tak po vôli ako mne môj!

Pani Rajníčka zajacov už poriadila, pekne slaninou popreťahované ležali v rade. Práve nahovárala pani urodzenú, aby sa nedali všetky „do pácu“, tie mladšie aby sa len zajtra napochytre pripravili, že ich mnohí tak radšej jedia. Prijalo sa.

Teraz čakala nakopená, očistená, vyriadená hydina na šikovné ruky pani Rajníčky. I nastalo tresírovanie[9], špikovanie a všelijaké pripravovanie, — cverny, špagát, plátno, všetky obsažnosti objemného zásterového vrecka pani Rajníčky sa upotrebili. Išlo to na obdiv spôsobne. Na Marišine štrúdle tiež prišiel rad, Rajníčka chytila sa do nich, pochlúbiac sa vopred, že na jej štrúdlach ani okrajkov na obstrihanie neostane. Tvaroh proti nárade pani Jarovskej pripravila pririedky, neľutovala smotany do neho, lebo veď i kočiši vedia, čo je dobré.

— Mariša, odpracte už baraninu a dajte mi tam tú širokú rajničku na oheň, nech sa to vypraží! — nariaďovala Jarovská.

Jarovský, ktorý medzitým prišiel sa len trochu podívať na tú veľkolepú činnosť, čo vyviňovala sa teraz v kuchyni pochytil to ihneď a otvoriac dvere dokorán, volal:

— Tuto sú dvere, pani Rajníčka, chytro nech sa zachránia!

Rajníčka sa len usmiala ďalej trepúc svoje štrúdľové cesto a domáca pani udivene pozrela na neho.

— Čože to zasa stváraš?

— No, veď som vari dobre počul, že Mariša má dať širokú Rajníčku na oheň, aby sa vypražila. Je to ukrutný, ale jasný rozkaz. Nakoľko ja však vo svojom dome takú ukrutnosť nechcem pripustiť, vyzývam širokú Rajníčku, aby sa chytro ratovala, kým sa Mariša neoddá do nej.

Mariša v smiechu cerila zuby a samoľúbo poznamenala, že však by ona veru ľahko prevládala pani Rajníčku, keby sa tak dali za pasy. I starý sluha, ktorý za dverami mak tĺkol, usmieval sa žartovnosti svojho pána.

— Pani Rajníčku mi nestraš a nevyháňaj, ona je teraz tu hlavnou osobou! — ozvala sa dôrazne avšak usmievavo pani.

— Veru, ujček, lebo potom by ste vy museli štrúdle ťahať! — doložila Anna zo svojej strany.

— No, no, veď už vidím, že tu nie som ja pánom! Keď ženy koláče pečú, aby sa im pokojamilovný človek nezblížil; to vždy tak bolo, aj tak bude!

— Štrúdle, štrúdle, ujček, nie koláče!

— Eh, štrúdle alebo koláče — to je všetko z múky, masla, tvarohu — a čo ja viem...!

— Ej, veru nie, to my lepšie musíme vedieť. Počkajte, musím vám vysvetliť rozdiel medzi štrúdľami a koláčmi. Nuž viete, ujko môj, koláče...

— Ďakujem pekne, Anica, ponechaj si to na druhý raz, teraz sa radšej odpracem! — poponáhľal sa odoprieť a už držal kľučku v ruke. Jeho pani napomenula ešte, aby nezabudol porobiť aj poriadok s vínom.

— Mám to na starosti, — vetil už z dverí, — len mi pošli niekoho pre pomocníka do školy, on má byť zajtra mojím sklepníkom, a Janko i Karol budú mu pomáhať.

Janko a Karol boli domáci synovia, ktorí tiež dnes mali domov doraziť na svadbu sestrinu.

— Ujčeka sme víťazne odohnali! — poznamenala Anna, keď Jarovský bol odišiel.

— Čo je hlavne tvojou zásluhou, — doznávala tetuška.

— Len som rada, že mi nepovedal niečo o tých husiach, čo to v Ríme ratovali ten Kapitol.

Mladuchy už nebolo tu, tá medzitým z hlučnej kuchyne utiahla sa do tichosti izieb.

Pani Rajníčka tiež odpratala sa do prikuchynskej izby, aby tam svoje štrúdle ťahať mohla. Dosiaľ darilo sa jej všetko výborne, ale teraz na štrúdľach hrozila sa keď nie stroskotať, aspoň zaseknúť jej kuchárska sláva a neomylnosť. Viac dier ako cesta sa jej vytiahlo, práve tak, ako je na zemevide viac mora než pevniny. A ešte len keď riedky, smotanou prerábaný tvaroh pokyckala po tých nepevných pevninách a ostrovkoch, preboril sa všade cez cesto a rozlieval sa po obruse. Tvár pani Rajníčky mrzutosťou ešte viac očervenela, biely, pod bradou uviazaný čepiec krivo stál. Zúfalo postenávala si — celá sa už potila. A tu ešte tá všetečná slečna Anna vstrčila dnu hlavu a pýtala sa, či sa štrúdla dobre darí.

— Rajníčka je celá zúfalá, štrúdľa samá diera, tvaroh všetok po obruse! — zvestovala v kuchyni, a nezaprela si pre zábavu poslať ešte slúžku dnu, aby oznámila, že je ťapša na štrúdľu už pomastená, čo pani Rajníčku už celkom nervóznou urobilo. A ešte nebolo dosť na tom, o chvíľu sám domáci pán, ktorý prišiel si pre pivničný kľúč, zastarel sa do nej. To ju už celkom vynieslo z trpezlivosti.

— Z mrcha múky nemôže sa mi dobre dariť! — odsekla mrzuto. Keď sa štrúdľa nedarí, vždy múka vyhrmí.

— Nech sa preto netrápia, zo štrúdle spravíme tvarohové knedle a obrus pokrútime do trúbele a dáme ho do pece — tvarohom je už dostatočne preparovaný, — potešoval domáci pán a zanechal utrápenú Rajníčku samú sebe, kým domáca pani neprišla jej na pomoc. Štrúdle sa konečne dohotovili a boli do kolies pokrútené, veľmi chutného vzhľadu.

Ale potom ešte mnohé práce museli byť vykonané; pani Jarovská nejeden raz vzdychla:

— Len aby sa nám to všetko vydarilo!

* * *

Pri súrnej práci uchodil čas, chýlilo sa k večeru. Medzitým došla bola i očakávaná sestra Jarovskej, Annina mama, a len čo si trochu posedela pri olovrante, už sa pobrala k robote do kuchyne. Ale najprv ju Anna odviedla ešte do komory, že sú tam zaujímavé veci. Zastala pri dverách a v úžase stľapla spolu ruky. Všetky police zakladené misami, ťapšami, košíkmi, na nich torty, cukrovinky, oblátky a iné pečivo, kompóty, šaláty atď. a na širokej táfli pri druhej stene popriprávané rozličné masá, čo sa zajtra budú mať piecť.

— Vidíš, mamička, prizri sa a zachovaj si, čo všetko je potrebné, keď mamka dcéru vydáva, — pripomenula dcéra matke.

— Aj s polovicou tohto by sme sa uspokojili — len už o hlavnú vec by si sa ty sama musela postarať: o poriadneho ženícha.

— Dobre! Zajtrajším dňom začnem sa o neho starať — len keby ten Laco doviedol akýchsi driečnych družbov! Lebo tu som sa ti už celkom vžila do takého svadobného ovzdušia, cítim, že musí nasledovať pokračovanie.

— Však ty doma zasa odvykneš od neho pekne-krásne... — odvetila matka akoby s rezignáciou, prihladiac si vlasy nad čelom.

Dcérine tmavé oči, ktoré veľmi sa podobali matkiným, veselo sa rozsvietili.

— Neboj sa nič, mamička, len ty buď vždy dobrá; uvidíš, že sa ti vydám!

— Na to ty máš byť dobrá — nie ja.

— Veru ty, mamička, lebo podľa teba budú súdiť mňa. Teda ak sa ma chceš sprostiť, musíš byť veľmi dobrá.

— Nuž, hľa, zasa vajce sliepku poúča — usmiala sa mať, navyknutá na také šarvátky s dcérou.

Karol a Janko tiež došli s tetou, hneď ich bol plný dom a najviac ich oduševňovala tá hojnosť dobrých vecí. Naskutku išli po vlastnom vkuse vyskúmať, ktoré z nich sú najchutnejšie, pri čom ich sesternica Anna napomínala, aby mali rozum a nepokazili si žalúdok hneď v prvý deň, ale radšej po svadbe, pred odchodom z domu, keď už všetky dobré veci budú pojedené a nebude im mať byť za čím ľúto.

Pre túto dobrú radu sa hneď skamarátili s ňou a vyznačovali ju svojou dôverou, lebo sestra — mladá nevesta zdala sa im už byť neprístupnou.

O chvíľu Anna už triedila v jedálni krásne jesenné hrušky, čo zajtra mali prísť na svadobný stôl, a zazrela Ľudmilu vo vedľajšej izbe zamyslenú stáť pred posteľou, na ktorej rozprestreté ležali jej bielučičké, myrtovými halúzkami oživené svadobné šaty. Prišla k nej.

— Krásne sú ti, ani z cukru. Je to pekne mladuchou byť, už kvôli tomu zvláštnemu obleku, — prehodila svojím ľahkým spôsobom.

Ľudmila pokrútila hlavou.

— Nehľadím ja teraz na ich krásu, len ma nadchodí divný pocit, keď na ne pozriem. Hneď musím na to pomyslieť, že v týchto šatách prestanem byť dievčaťom a začnem byť ženou — či je to nie podivuhodné? Neopisateľne ma to dojíma, neviem si ani rady...

Malá Nelka, ktorá pri obloku tenkými prštekmi naväzovala biele mašličky na zelené kytôčky, s akýmsi užasnutím počúvala sestrine slová, ktoré samy v sebe síce neboli strašné, ale hlas a výraz sestrinej tváre vzbudil v nej predstavu akéhosi nebezpečenstva, ktoré zachvacuje Ľudmilku, a nechápala, prečo ju nik nechráni od neho.

I Anna sa na chvíľu zamyslela.

— Isteže je v tom čosi, ale to treba potlačiť. Ja na tvojom mieste by som teraz iba na to myslela, ako by som si najlepšie zariadila svoju nastávajúcu domácnosť, aby sme sa v nej obaja — „on“ totižto a ja — dobre cítili. Ak takto budeš trúchliť, si Lacko môže ešte namyslieť, ktoviečo...

— V tom pre neho niet ani najmenšej ujmy, to sa vzťahuje nie na osobu, iba na sám vydaj.

— Pri vydaji ako je tvoj, veru škoda pripúšťať si trúchlivých myšlienok.

Ľudmila zasa pokrútila hlavou.

— Nedá sa to ohlušiť — naľahko preskočiť cez tú veľkú premenu pomerov, — tvrdila, odpratúvajúc sobášne šaty do skrine, aby izbu mohli hostia zaujať.

Nelke pri obloku málo chybelo, že sa nepustila do plaču.

Vonku zarachotili koče — a už i zastali.

— Už sú tu! Chytro sa rozveseľ! — zvolala Anna, pokročiac k dverám. Idúcky strhla si ešte kuchynskú zásteru, aby sa hosťom mohla predstaviť v jemnej vyšívanej, posiaľ pod kuchynskou ukrytej.

Ľudmile búšilo srdce — zostala stáť na mieste. Zvonku počuť bolo mnoho hlasov, známych i neznámych, — akosi ťažko jej padlo zrazu vystaviť sa všetkým zvedavým očiam. No v susednej izbe už otvárajú sa dvere a v nich — on! ,Mňa hľadá, keď ma tam nevidel!' radostne prelietlo jej mysľou, a už letela mu v ústrety. Vprostred izby sa zišli, zovrel ju do náručia. Na chvíľu spočinula jej hlava na jeho prsiach a vtedy zmizla všetka clivosť zo srdca, ostala tam sama láska.

,Už som si prišiel pre teba.' ,Idem s tebou, kam ma zavedieš...' bolo asi, čo si nevyslovene povedali.

Nelka z druhej izby hľadela na nich, jej široko roztvorené oči zrazu zaliali sa slzami — hodiac sa na kanapu, oplakávala sestru Ľudmilku pre čosi, čomu sama nerozumela, kým vonku trval hluk a nepokoj s vítaním a vovádzaním hostí, vnášaním kufrov, košov, škatúľ atď.

Pozdejšie, pri večeri uvoľnila sa istá napnutosť nálady, aká javila sa po príchode mladého zaťa a jeho príbuzných, Jarovskovcom čiastočne ešte neznámych, a ku koncu večere už zavládla nenútená dobrá vôľa, keď po skúmavých, potajme navzájom sa merajúcich pohľadoch oboch stránok vďačnosti hostiteľov nikto nemohol odolať. Jarovský vždy mal ku všetkým obrátenú pozornosť, jeho žena a jej sestra venovali sa matke mladého zaťa, ktorá po dlhej vozbe zle sa cítila; Ľudmila z jednej strany mala pri sebe svojho ženícha, z druhej jeho brata a toho ženu, oproti sebe jeho sestru s jej verencom — a Annu, ktorej živé oči ku každému zahovorili. Obe stránky vžívali sa do takto rozšíreného rodinného kruhu. Iba Karol, Janko a Nelka sedeli v kúte pri osobitnom stolíku a odtiaľ pilno pozorovali spoločnosť dospelých — a kritizovali.

Po večeri, keď sa zo stola pozoberalo, odviedli panie matku mladého zaťa do pokojnej izby, kde mala s dcérou nocovať; páni ostali besedovať pri cigarách a pohárikoch. Anna pridružila sa k novej švagrinej, žene mladého zaťovho brata, u ktorej pobadala, že tiež rada má žarty, a požalovala sa jej, že na ňu nik nepamätal nejakým družbom. Tá ju ubezpečila, že zajtra dostaví sa ešte celý rad družbov, Lackových priateľov zo stoličného mesta, ktorí by si vraj i rebro dali vystaviť za takúto neviazanú srdečnú a hojnosťou dobrých vecí oplývajúcu dedinskú svadbu. Ale príde vraj i niekoľko družíc.

— No, to sa už iste strhne tanec! — teší sa Anna. — Cigáni-muzikanti sa beztak i nevolaní ustanovia, teta má i pre nich mäsa a koláčov nachystaných.

Sestra mladého zaťa so svojím verencom usadila sa do kúta na malú kanapku — ona ružová, okrúhlastá, v jasnobelasých šatách, on šťúply, bledý, vyberane starostlivo oblečený, s akousi ustálenou posmešnou črtou okolo úst.

A sama Ľudmila, nikým nezbadaná, utiahla sa do vedľajšej izby. Bola unavená od dojmov a rozčúlenia, od rozhovorov i ustavičného nepokoja — a spod toho všetkého zasa hlásila sa i jej zapudená clivosť. Oblokom cez zrednuté lístie blízkeho stromu predieralo sa biele mesačné svetlo a ihralo po obloku a dlážke. Otvorenými od jedálne dverami tiež vchádzal široký prúd svetla i vnikali živé hlasy besedujúcich. Pološero izby, blízke, ale nemýliace ju hlasy upokojivo účinkovali na Ľudmilu. Nechcelo sa jej naspäť k spoločnosti, žiadalo sa jej samoty, aby sa aspoň na chvíľu mohla ponoriť do svojho vnútorného sveta, žeby našla v ňom samú seba v tento posledný večer pred svojou svadbou.

Kľakla si na podnož a sklonila čelo na obločnú poličku. Zložila ruky k vrúcnej modlitbe. Prosila od boha sily, pomoci a zdaru na nastávajúcu novú úlohu, ktorá jej samej bola ešte akousi obávanou záhadou. Stratiť bezstarostnú dievčenskú slobodu a skloniť šiju do jarma — hoci milého — z ktorého niet viac vyviaznutia — to je ťažko. Zaslzila za bielym kvetom svojej panenskej slobody...

Láskavá ruka pohladkala jej hlavu. Zdvihla zaslzenú tvár.

— Čo vyhľadávaš samotu? Stalo sa ti niečo nepríjemné? — opytuje sa matka, zastanúc za jej chrbtom.

— Nie, nič — len mi je tak ťažko, že vás už mám zanechať, že... že...

Slzy kotúľali sa jej dolu lícami.

Matka si sadla na kanapu a pritiahla dcéru k sebe.

— Vidíš, toto musí podstúpiť každé dievča, keď sa vydáva, ak je citného srdca. Ale v tom si musíš rozkázať — inej pomoci niet. I sebe i nám kvôli, i aby si to niekto na zlé nevysvetľoval. Napríklad Lacko a jeho rodina.

— Len za chvíľu sa mi daj vyplakať, bude mi potom ľahšie... — prosila dcéra, tisnúc tvár k matkinmu plecu.

— A povedzže mi: bolo by ti po vôli, keby sme teraz svadbu odriekli alebo na ďalej odložili?

— Nie — to už nie! — zvolala dcéra, zdvihnúc náhle hlavu.

— Tak sa opanuj, práve v tom sa už musíš cvičiť. Veď sme ťa nenútili do vydaja.

— A či mi nemá byť ľúto, že vás tu nechám, ktorí ste ma vychovali, a musím na iných privykať?

— Nás nestratíš, moje dieťa, — vinula ju mať k sebe — a tých iných si priľúbiš, preto že sú Lackovi blízki, ako si i on priľúbil nás.

— I to mi je ľúto, že stratím svoju slobodu, v ktorej mi bolo tak dobre — hlava ľahká — a to sa mi už nikdy viac nevráti...

— Uznám ti všetko, ale vydaj bez straty slobody nemôže byť. Mladosť vždy sa ľaká jarma povinností, ale uvidíš, že si ich obľúbiš. Bez nich bol by náš život bez ceny. A i dievčenská sloboda len dotiaľ je milá, kým jej čas neprejde. Máš sa šťastnou cítiť, že ju obetuješ mužovi, ktorého ľúbiš.

— Veď to by ja nedala za nič na svete, len keby som aspoň vedela, že sa vždy takto budeme ľúbiť.

— Teraz, pravda, strašná ti je myšlienka, že i láska v manželstve podrobená je zmenám, ale škoda ti je preto sa trápiť. I to ide svojím prirodzeným postupom. Keď sa zbadáte na tom, že vaša láska podľa vášho zdania už nie je taká pekná, ako bola, keď ste sa brali, vtedy iste tiež nahliadnete, že je omnoho hlbšia, spoločnými starosťami a vzájomnými obeťami posvätená, blahodarná nielen pre vás dvoch, ale pre všetkých, ktorí k vám budú patriť.

Ľudmila vrúcnejšie objala matku, ktorá vlastným príkladom dotvrdzuje to, čo teraz povedala. Ale hoci to ako uznáva, seba ešte ani v predstave nechce vidieť tam, kde je už matka — veď je pravda, že každá vec musí dočkať svojho času.

Vo dverách od jedálne zastal Ladislav, skúmavo hľadiac do pološera k tým dvom.

— Akúže to máte poradu? Počul som vaše hlasy, ale netrúfal som si k vám, keď ste sa tak odtiahli od nás. — V jeho hlase pozunievala akoby urazenosť.

— Odoberali sme sa bez svedkov jedna od druhej, lebo potom, keď mi ju budeš odvádzať, bude to musieť byť pred svedkami, — odpovedala matka.

— A ty už teraz plačeš? — obrátil sa k svojej neveste, priťahujúc ju k sebe. — Ja som v najblaženejšej nálade a moja Ľudmilka plače... to nechápem...

Ona sklopila oči, ako v povedomí viny, on vzal jej šatôčku z ruky a utrel ňou slzy, ktoré ešte triasli sa jej na mihalniciach.

— Je to známa vec, že mladí zaťovia neplakávajú na svojej svadbe, a mladé nevesty temer každá. Musí to už mať svoje príčiny — poznamenala matka.

— Ja by som Ľudmilke nikdy nechcel zavdať takých príčin.

— Veď od zajtra už nebudem plakať — sľubovala ona, s vyjasneným zrakom túliac sa k nemu, — iba ak ešte pri odchode z rodičovského domu. Dotiaľ ešte maj pozhovenia.

— Dobre teda. Ale od toho dňa radšej prijmem nejaké pokarhanie od teba, ak si ho zaslúžim, ako ťa mám vidieť plakať. Sem ruku na to!

Voviedol ju do jedálne, kde všetky oči so záujmom sa k nim obrátili.

Tým prípravy na svadbu u Jarovských sú skončené a môžeme mať nádej, že sa svadba vydarí a čo je najhlavnejšie — že zväzok ňou stvrdený bude šťastný.

Príprava na svadbu — koľko dúm a citov budíš v ženskej duši, ktorých dotiaľ nepoznala a ktoré zatým viac sa nezopakujú. Či je manželstvo po ľudskej skromnej možnosti šťastné a či nasledujú trpké sklamania, rozpomienky na dni slasti a bázne, na dobu, keď srdce ožívalo láskou a zmieralo obavou, hotové na každú obeť za toho, koho si zamilovalo, zostanú až do konca života najkrajšími a najmocnejšími u nej. Vtedy zdalo sa jej, že je ľudský život plný krásneho bohatstva a ona že nastúpila cestu k jeho vrcholu.



[1] 1;cieňa - hospodárske stavisko na úschovu vozov a iného náradia, kôlňa

[2] 2;penovka - fajka z morskej peny

[3] 3;vášnivým, náruživým poľovníkom

[4] 4;slová slávneho rímskeho imperátora Caesara (12.VII.100 p.n.l. - 15.III.44 p.n.l.), ktorými oznámil porážku bosporského kráľa Fomaka u Zeby r. 47 p.n.l. (veni, vidi, vici)

[5] 5;táfla - (z nem.) tabuľa, tu vo význame stôl

[6] 6;prvá kuchárska kniha v slovenčine. Obsahovala rôzne predpisy pre domácu potrebu i pre hospodárstvo, jednoduché aj vyberané jedlá. Vyšla v Budapešti r.1870; aj druhé rozšírené a opravené vydanie vyšlo v Budapešti r.1894. Autorom bol Ján Babylon, peštiansky kuchár.

[7] 7;pavňa - paňva

[8] 8;lohaza - jačmenné krúpy

[9] 9;tu vo význame deliť, porcovať, rozkrajovať, (tranžírovať)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.