ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Adam Šangala

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ladislav Nádaši-Jégé:
Adam Šangala

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Soňa Oboňová, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Samuel Trnka, Iveta Stefankova, Jozef Rácz. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

491

čitateľov

. . .
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
32
33
34
. . . spolu 34 kapitol
Zmenšiť

12

Včasráno Praskovský dal zavolať Konôpku k sebe; ležal ešte v posteli a zdal sa o desať rokov starší ako včera.

— Amice, celú noc som nespal, až mi svitlo v hlave, čo znamená tá, tá, — nevedel, ako pomenovať mátohu bez urážky, — tá postava. Konečne nad ránom sa mi urobilo svetlo i v mojej duši. Zhrešil som, keď som prestúpil na evanjelickú vieru. Musím svoj hriech napraviť. Mea culpa, mea maxima culpa! — hovoril trochu chrapľavo, búchajúc sa päsťou po zarastených, širokých prsiach.

Konôpka si mrzuto vysukoval hrubé fúzy a hovoril potom s veľkým sarkazmom.

— Je to možné, veľmožný pane, je to možné, že ste zhrešili. A ako by i nie, keď vám Pázmán sľúbil, že vám vykoná od dvora tých osemdesiattisíc zlatých, ktoré sú vám, ako hovoríte, dlžní, keď prestúpite. A dajú za vás toľko bez otázky, lebo veď s vami musí do desaťtisíc duší prestúpiť na katolicizmus.

— Nestojím o peniaze, ide mi o spasenie duše. Bože, zmiluj sa nado mnou! — stonal Peter Pavel Praskovský, ktorý v tejto chvíli strachu skutočne nemyslel na peniaze.

— Tak prestúpite? — Pravda, to ešte Rhédeymu nepovieme?

— Pán Boh zachovaj a zavaruj! Rhédey, Bethlen, všetci mi len podaromnici robia starosti.

— Myslím, že v takúto chvíľu pozdvihnutia duše mal by človek pravdu hovoriť, — riekol teraz už celkom vážne Konôpka, hľadiac vyčítavo na Praskovského.

— Veď pravdu, pravdu! Veď keď — veď máte pravdu. Veď ja nechcem nikoho uškodiť. Ale prečo si mám ťažkosti robiť, keď to nemusí byť? A čo tým Rhédey vyhrá, keď mu to poviem z mosta doprosta? Nič. A ja prehrám. Pätnásťtisíc zlatých preto nevojde do jeho kapsy a moje dediny za to budú trpieť.

— Dajte mu tých pätnásťtisíc florentínskych, patria mu.

— Kde ich vziať? Kde ich vziať, povedzte mi! — zakričal Peter Pavel nervózne.

— Šatý grófky Brigity, ktoré mala včera, sú viacnásobne toľko hodny. Keď bude za hrsť menej drahokamov v nich, i vtedy budú krásne a bohaté.

— Šatý grófky patria jej, a ona by ich nikdy nedala pre kacíra. To viete tak dobre ako ja. Ale i ja by som urobil hlúposť, keby som už teraz polovičatému nepriateľovi chcel pchať peniaze do vrecka.

Konôpka sa díval na zem mlčky, konečne riekol:

— Rozumiem.

O chvíľu sa spýtal:

— Rozkážete ešte niečo?

Praskovský sa obzrel na neho, ako keby bol dávno zabudol na jeho prítomnosť, a zvolal:

— Choďte do pekla, Samuel Konôpka, choďte ta, — a hodil rukou.

Konôpka povedal ešte raz: „Rozumiem,“ a vyšiel.

Vo dverách sa stretol s kapitánom hradu. Pozdraviac sa pozreli jeden na druhého. Kapitán sa usmieval. Husár sa prišiel opýtať veľkopána, či môže kapitán vojsť, má vraj čosi veľmi vážneho oznámiť.

— Pusť ho, nech príde, — kázal Praskovský.

Kapitán bol v izbe zo štvrť hodiny, keď Praskovský kázal zavolať i svoju ženu, i syna k sebe. Obidvaja prišli. O ďalšiu štvrťhodinu vyšiel kapitán, vzal so sebou dvoch chlapov a vošiel s nimi do čeľadínca, kde chytili Adama Šangalu, dali naň ťažké putá a zaviedli ho do tretieho dvora, do Bašovej veže, kde ho zavreli do tmavej, vlhkej temnice, ktorá len malým oblôčikom pod samou povalou dostávala trocha svetla.

Adam zastal vprostriedku desnej diery a stál ako človek, ktorého udreli po hlave zrazu a neočakávane. Nemal ani poňatia o tom, čo sa s ním deje a prečo.

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »