ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer v deň príchodu Rhédeyho Žoša stretla Adama na chodbe paláca. Ani jeden z nich nemal súrnej roboty.

Adam sa díval oblokom a myslel na Betku Pohánkovú. Ona bola temer jediným predmetom v jeho živote, ktorým sa aspoň v duchu vďačne zaoberal. Jeho túžba bola dostať sa nejakým spôsobom do Trnavy, kde — tak cítil — by ho vďačne prijali a nepokladali, ako tu, za akýsi druh zvera. Naopak, mal pocit, akoby mu tam bývala milá rodina, ktorá ho čaká s otvoreným náručím. Betka s čiernymi očami a so svojím milým úsmevom nemohla zmiznúť z jeho pamäti; ba tým, že sa ňou často zaoberal, sa mu stávala vždy známejšou a milšou.

Adam videl, že ho Žoša má trochu rada, a keby si ju nadchádzal, že by si vymohol jej lásku a oddanosť. Bol jej za to povďačný, ale cítil k nej len útrpnosť, že sa chce rovnať Betke. Veď, Bože môj, aký je to rozdiel, Žoša a Betka!

Žoša išla chodbou a ťapla ho dlaňou po chrbte. Obrátil sa a díval sa na ňu:

— Čože zasa stváraš, Žoša?

— Mohol by si aj múdrejšiu vec robiť, ako tu muchy chytať. Nemáš roboty? Poď mi pomáhať pri bielizni.

— A čože ja mám s bielizňou do roboty? Ja len, keby si ju mala ty oblečenú, tak hej, — mienil Adam.

— Ach, ty mátoha akási! Skladať môžeš, keď nemáš inej roboty.

Adam išiel do práčovne, kde bolo hodne rozličnej vypratej bielizne, a pomáhal ju Žoše skladať.

Žoša mu rozprávala o svojom živote a o svojich pánoch. Z celého vysvitlo najmä to, že ju vôbec nemali za nič a jej prítomnosťou sa nedali hatiť v nijakom svojom hovorení a konaní. Rozprávala, že mladá Praskovská nenávidí evanjelikov, a ako nástojí pri každej príležitosti, aby prestúpili na katolícku vieru, ako to urobil Ondrej preto, aby šla zaňho. Ondrej bol zasa taký človek, ktorému to bolo jedno a ktorý ju preto len vysmieval.

Adam myslel, že je to od grófky veľmi pekne a že ani Žoši by nezaškodilo, keby sa z tých čertových pazúrov vyslobodila.

— Veru čertove pazúry. Zavaruj nás od zlého, Pane Bože! Keby si ty vedel, kto je v nich! Iste nie ja, ale skorej tvoja grófka. Keby si vedel, čo ona vyčíňa! Raz večer sa zobliekla skoro donaha, len sukňa bola na nej, a vytiahla z truhlice korbáč, ale aký, keby si to vedel, hrubé remenné povrazy boli na ňom, s hrčami na koncoch. Hodila sa na kľakadlo a modlila sa, vzdychajúc a stonúc, potom vstala a bila sa korbáčom po holom tele, kde sa zasiahla. Stonala a kričala pritom ani bláznivá. Ja som stála vo dverách svojej komôrky a dívala som sa na ňu. Vlasy mi dupkom vstávali v strachu, myslela som, že sa zbláznila.

— Ty, veď sa dobrí katolíci z času na čas tak bíjajú. To ty nevieš. Tým čerta vyháňajú zo seba, — poučoval ju Adam.

— No, to je veru nanič náprava. Len počkaj, ako ona toho čerta — zavaruj nás od zlého, Pane Bože! — vyháňala! Ja som utekala po jej muža i doviedla som ho, aby urobil s ňou poriadok. On stál ako teľa a díval sa na ňu. A ona, ako ti ho zazrela, zhodila i sukňu zo seba a taká nahá sa hodila naň a kričiac, — ani, neprirovnávajúc, divé zviera — ho oblápala nohami—rukami. Ja som veru ušla, nemohla som sa na tú hrôzu dívať.

Adam pokrútil hlavou.

— No, čo tí páni vyčíňajú, to by ozaj ani neviem aký zver neurobil, a nie poriadny človek, — posudzoval Adam s úprimnou ošklivosťou.

Po večeri šli zasa bielizeň skladať, a už bolo hodne neskoro, keď Žoša naukladala hodný stoh bielizne do plachty a priviazala ju Adamovi na chrbát, aby ju preniesol do komory. Batoh bielizne presahoval Adamovi o dobrý šúch i hlavu, a tak sa stalo, že keď kráčal cez galériu, osvetlenú mesiacom pôsobil na večerajúcu spoločnosť takým strašným dojmom.

Ani Adamovi, ani Žoši neprišlo na um, keď videli všeobecný zmätok, nastavší po zjavení sa mátohy, že by toho príčinou mohol byť Adam so svojím batohom.

Mihvok, ktorému nedalo pokoja, že Adam so Žošou skladá bielizeň, stále sliedil okolo práčovne a videl i Adama prechádzať s bielizňou, a hneď uhádol spojenie mátohy s batohom. Včasráno oznámil s najväčšou radosťou udalosť kapitánovi, čoho následok bolo zavretie nič netušiaceho, nevinného Adama.

Radosť Praskovskovcov nad vysvetlením zjavu bola veľká a zväčšovalo ju i povedomie, že vinníka majú vo svojej moci a že môžu s ním robiť, čo chcú.

— Zasluhuje trest! Takto nás nastrašiť! A zavinil i smrť jedného z Praskovských! — rozhorľovala sa pani Barbora, ktorej grófka prisviedčala.

Veď ona vystála najviac. Že by ju hlúpy sedliak takto nastrašil, ju, grófku Kahlenbergovú! Išlo ju zadusiť od hnevného rozčúlenia, keď si na to pomyslela. A potom všetkých mrzelo i to, že sa batoha s bielizňou tak naľakali! Veď keby sa boli lepšie prizreli, boli by museli zbadať, že to nemôže byť mátoha. Aby zmiernili svoju hanbu, zväčšovali vinu Adamovu. Starý Praskovský, podivným spôsobom, nebol proti Adamovi natoľko rozhorčený ako ostatní, a to preto nie, lebo on hneď, ako počul, že ubil Markoča, odporúčal, aby ho trestali, a hľa, mal pravdu.

— Ale vy všetci len podľa svojej múdrej hlavy konáte a neuznáte skúsenejšieho, životom prebitého človeka, ako som ja. Keď vidím hada, hneď viem, že je to had a že môže uštipnúť. Vy vidíte peknú kožku na ňom a dáte si ho do pazuchy. Čo ste hľadali, našli ste. Teraz si trpte, len trpte!

Rozkázal zvolať akýsi súd, pri ktorom boli prítomní všetci úradníci, oficieri a kňaz, ako i on a mladý Praskovský. Adama nepredvolali, ale odsúdili ho bez vypočutia. Veď čože mohol predniesť ako dôkaz svojej neviny? Bolo isté, že on išiel s batohom cez galériu, a isté bolo, že to bola najväčšia neprozreteľnosť, aká sa len môže stať, a že jej následkom bola smrť jedného z Praskovských. Ale nebolo vylúčené, že on schválne šiel skoro o polnoci cez galériu len preto, aby „nastrašil“ pánov, ako to Mihvok pod prísahou tvrdil, lebo to vraj od neho bol počul. Veď o tom čase už mal dávno spať, a je predsa všeobecne známe, že čeľaď veru nerobí dlhšie a viac, len koľko nevyhnutne musí.

V súde boli samé kreatúry Praskovského, i vyniesli rozsudok, aký si želal Ondrej. Odsúdili Adama, aby bol vypätý na škripec, potom aby bol uštipnutý dvadsaťštyri ráz žeravými kliešťami; ak toto mučenie pretrpí, má byť obesený.

Tento výrok naplnil všetkých kanibalskou radosťou; jedine Žoša, počujúc o ňom, plakala usedavo po kútoch. Pred inými sa neopovážila nariekať, lebo i jej málo chýbalo, že ju nezavreli do izby obeseného kapitána, čo, ako sa jej zdalo, nebola by prežila.

Konôpka bol i pri súde, i pri výroku a nepovedal počas celej komédie ani slova. Všetci vedeli, že Praskovský nemá práva dať vynášať súd nad nikým. Ale ktože sa vtedy staral o to, čo sa v takom zámku robí? Či a akým spôsobom zmizol tam človek? A ak sa niekto na tom pozastavil, kto vzal na seba zodpovednosť a šiel na takého veľkého pána žalovať, a komu a pre koho? Pre neznámeho chlapa, ktorého ani nikdy nevidel? Boli zákony, ktoré bránili i poddaných, ale v skutočnosti páni dovolili si také násilenstvá, aké sa im zapáčili. Uvádzanie zákonov bolo v ich rukách, preto ich proti sebe neuplatňovali, a najmä nie v ten čas, keď sa o každého z nich naťahovali kráľ a Bethlen a keď, podľa možnosti, hľadali ich dobrú vôľu.

Je všeobecne známe, že Alžbeta Báthoryčka zmárnila do tristo dievčat, dokiaľ sa neozvalo vtedajšie necitlivé verejné svedomie; pre jedného alebo dvoch „trochu prísnejšie“ pokutovaných poddaných sa ani malým prstom nekývlo.

Nešťastný Adam zažil v temnici najtrápnejšie chvíle svojho doterajšieho života. Poobzeral sa mimovoľne s rastúcou hrôzou okolo seba. Pred ním na zemi bol skúpy, spolovice zhnitý šúpik slamy, po kútoch stopy predošlých väzňov, steny a dlážku tvorili holé, neovakované kamene.

„Prečo ma zavreli, pre Pána Boha? Čože som urobil? Čo budú so mnou robiť? Veď si inej viny neviem, ako že som toho nešťastného grófa ubil, a to mi predsa odpustili, ešte mi ani len tie dva dukáty nedali… A takto ma poputnali ani divého zvera!“ Obzrel si ťažké, hrubé okovy na rukách i nohách. „Že to ludia jeden na druhého takéto strašné veci povymýšľali!… To len páni! Hej, tí páni! Otca mi bez príčiny zabili a teraz i mňa idú zmárniť! Čo len budú so mnou robiť?“

Prišla naň naraz hrôza, že ho budú mučiť. Obzeral sa, či by nebolo možno ujsť. Drmal, klopal na okuté, ťažké, nemilosrdné dvere, pozeral na úzky, malinký oblôčik pod samou povalou, ktorý bol ešte i zamrežovaný. Hľadal po kútoch otvor, do ktorého by sa bol schoval. Hodil sa zúfalo na slamu a začal plakať v strašnej úzkosti.

„Budú ma biť,“ myslel si, i proboval sa putami udierať po stehnách. „Budú mi prsty pučiť,“ i proboval si ich sám stískať z celej sily, aby sa presvedčil, ako to bolí. „Bože drahý, čo som len previnil, že ma takto tresceš!“

Prišlo mu na um, či je spravodlivé, keď páni takto môžu zachádzať s poddanými.

„Veď som videl, že sú to len takí ľudia, ako sme my, ba ešte horší.“ I pomyslel si na to, čo mu Žoša rozprávala o grófke, a na rozličné neduhy a slabosti starého Praskovského. „Veď je to špatnejší človek ako hociktorý z nás. A má také právo a takú moc nad nami. A my ich poslúchame, bojíme sa ich a hľadíme na nich, ako keby boli bohvieaké zázraky… Prečo sa ich len tak bojíme, prečo dáme so sebou robiť, čo oni chcú — veď nás je iste raz toľko!“

Čím väčší bol jeho strach pred utrpením, tým väčšou zášťou a nenávisťou proti pánom sa plnilo jeho srdce. Zasa si predstavoval, ako ho budú biť a katovať, a začal rozmýšľať, ako by mohol sám urobiť svojmu životu koniec.

„Boh sa nado mnou nezmiluje, opustil ma, musím si sám pomáhať.“

Vstal a meral zrakom temnicu; možno rozrazil by aj hlavu o múr, keby sa rozohnal; možno sa mu podarí takýmto spôsobom urobiť si koniec.

Táto možnosť ho trochu upokojila. Pomyslel si na mater, na sestru a brata. I uľútostil sa sám nad sebou, takže zaplakal usedavo:

— Hej, neviete, čo je so mnou. Prečo som len nezostal doma, prečo? Mohol som si Zuzku vziať a v pokoji nažívať s ňou! A teraz?

Keď si predstavil svoju rodnú dedinu s jej poľami, hájmi, lúkami, po ktorých by teraz bol mohol voľne chodiť, a že len jeho nespokojná duša ho odtiaľ vyhnala, trhal si vlasy v zúfalstve.

A zasa mu prešli myšlienky na pánov, ktorí sú príčinou jeho nešťastia. Dosiaľ nikdy nerozmýšľal o tom, aký je rozdiel medzi pánmi a poddanými, a teraz mu huplo do hlavy, že ho jasne videl ako priepasť a zároveň sa mu stala jasnou i jeho neoprávnenosť. A tým väčšia bola i jeho nenávisť, s akou hľadel na pánov, bol by vďačne hneď umrel, keby sa bol mohol na svojich katanoch vypomstiť. Vždy sa mu zdalo prirodzeným, že páni sú tvory vyššieho druhu a že poddaní sú určení im slúžiť; to sa mu zdalo takým prirodzeným, ako že voda tečie dolu skalami. Pod tlakom strachu jeho zbystrená myseľ nahliadla, že je tento pomer nie prirodzený a že je to len panské huncútstvo, keď vtískajú poddaných do položenia temer zverského.

Blysla mu hlavou i Betka. Ozaj, čo by ona povedala, keby vedela, kde sedí a aký poputnaný! Ale v týchto pomeroch sa jeho myseľ ňou len krátko zaoberala, lebo ona bola predmetom jeho dumania len v milých chvíľach, v ktorých ho nijaká starosť netrápila. Jeho myšlienky prešli na Boha, na Pannu Máriu, a tým si zadovážil aspoň chvíľkové poľahčenie. Zozbieral sa a prosil svätú Bohorodičku a všetkých svätých, aby ho neopúšťali v tomto súžení, ktoré takým nevinným spôsobom dopustil naň Boh. I utíšil sa na hodnú chvíľu, po ktorej jednako prichádzal zasa strach a úzkosť pred mučením.

Úbohý Adam zažíval ťažké chvíle.

A koľkí ich zažívali pred ním a i po ňom! A kedy prídu tie časy, že ľudia budú mať jeden s druhým zľutovanie? Veď ho príroda nemá. A kedy prídu tie časy, že človečenstvo obráti celý svoj ostrovtip na boj proti prírode, a nie na nivočenie seba samého?