ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zámku chytro zbadali Konôpkov odchod. Mihvok sa prebral o krátku štvrťhodinu. Vstanúc s pomútenou hlavou na nohy, rozmyslel si, čo sa s ním stalo, i zatackal sa do strážnice, kde spali na laviciach traja chlapi a jeden s hlavou opretou o ruky, zložené na stole. Na stole stála sviečka a staré ošúchané pieskové hodiny, podľa ktorých určovali výmenu stráže. Sediaci vojak sa strhol, keď počul ťažké kroky Mihvokove, a zľakol sa jeho bledej, zakrvavenej tváre.

— Ktože ťa to tak počastoval? — spýtal sa vojak.

— Kto ma tak počastoval? Veru sa tomu nebude dlho tešiť. Nech mi len príde do rúk! — sipel Mihvok, škrípuc zubami. — Ale ty, Tomáš pošli jedného z týchto skopancov na stráž, lebo brána je otvorená, nech ju zavrie.

— Ty, Cyriak, hej, Cyriak, hore sa, pakuj sa na stráž! — zavolal Tomáš na jedného z chlapov na lavici, potrasúc ho surovo za plece.

Cyriak vstal, trel si oči, naťahujúc pritom ústa od ucha k uchu.

— Ech, ale ťa drgli, Tomáš!

— Do toho ťa nič, pakuj sa na stráž a zavri dvere na bráne! A ty, Tomo, zaviaž mi tú dieru na hlave nejakým vechťom.

Cyriak sa vypratal a Tomáš vyhľadal v malej truhličke kadejaké handry a zaviazal jednou z nich Mihvokovu hlavu. Mihvok mu pri obväzovaní rozpovedal, že prekliaty luteránsky pajtko, kamarát toho votrelca, čo teraz sedí za mrežami a ktorého naučia móresu, chcel ísť zo zámku.

— Vždy ho diabli vláčia, kde ho netreba. Nechcel som ho pustiť; povedal som mu, že kapitán zakázal po noci chodiť.

— Nuž, veď je to nie pravda, — poznamenal Tomáš.

— Veď nie, čert tam po ňom. Ale ja som mu chcel urobiť na protiveň, nuž som mu tak povedal. A on nelenivý, mršina akási, zhodil mi i prilbu z hlavy a trepol ma akýmsi obuškom, že som odkväcol. No, veď mu ja to vyplatím! — zastrájal sa Mihvok.

— Vyplatíš—nevyplatíš, ešte ty zle obstojíš. Načože si mu luhal? Veď on často i po nociach chodieva von; čerti vedia, kde sa vláči.

— A čo teraz? Oznámiť to kapitánovi, či nie? — pýtal sa Mihvok viac samého seba ako Tomáša.

— Veru mu to teraz neoznamuj. Kňaz chodí, von i v iné noci; no, a že teba rypol, to je tvoja vec, ty si len to našiel, čo si hľadal. Iba ak ti je málo, aby ťa kapitán ešte raz vyplatil, najmä keď ho zobudíš. On veru pre tvoju deravú hlavu ani nekýchne.

Mihvok zaškrípal zubami a hundrúc na Konôpku, ľahol si na lavicu na miesto, kde ležal Cyriak.

Zámok ležal nad svojím okolím ako drak na vysokej skale, nie jemu na ochranu, ale na postrach. Za sto rokov ak mu raz bol na pomoci — utláčať ho utláčal každý deň. Ranné, krvavočervené slnko i túto opachu prebralo k novému životu a škodlivé tvory v jeho rozličných dúpätách sťa hnusný hmyz dvíhali svoje chlpaté hlavy a vystierali svoje prekliate údy, určené len na trýznenie.

Okolo ôsmej hodiny strhol sa na dvore paláca krik a hluk. Starý i mladý Praskovský si vytreli oči a zívajúc skočili z postelí, aby pozreli von oblokmi, čo sa robí. Videli v zhluku starého, ako medveďa chlpatého Maťa smiať sa, ako keby sa bol zošalel, a okolo neho vojakov, husárov a slúžky, robiacich z neho posmech a vymieňajúc si poznámky. Starý Praskovský otvoril oblok a zavolal do dvora na Maťa:

— Čo robíš zázraky? Čo sa tak rehoceš? Naskutku poď hore!

O chvíľu bolo počuť v predizbe Maťove ťarbavé kroky, a už i vošiel do spálne, v ktorej i prebravšia sa pani Barbora v sukni, i Praskovský len v nohaviciach sedeli jeden pri druhom na vysokej posteli, celengajúc z nej tučnými a nie práve úhľadnými nohami.

Maťo vošiel a stál zohnutý ako veľká opica s hlavou, obrátenou dohora, a ani nehlesol.

Praskovský zvolal naň prísne:

— Povedz mi, prečo sa na tebe smejú a aké to robíš divy?

— Spať nedajú človeku, mršiny! — hundrala pani Barbora, trasúc dolnou visiacou perou, i keď nehovorila.

— No, ako by som sa nesmial, keď sa mi to ešte nikdy nestalo, — odvetil Maťo a začal sa znovu nezadržateľne smiať, pričom sa mu celá tvár, najmä okolo očí, zbehla do hustých vodorovných vrások a bolo mu vidno medzi skoro čiernymi perami niekoľko dlhých, žltých zubov.

Praskovský i pani Barbora sa museli s ním mimovoľne smiať.

Keď prišli k slovu, pani Barbora zavolala netrpezlivo:

— Veď už hovor, čo sa stalo, ty starý trúp!

Maťo, premáhajúc smiech, vybľabotal po biede:

— Mňa, hohahahó, zavreli do temnice, hohahohó, v Bašovej veži. Ihahahohó!

— Teba zavreli do temnice? — skričal Praskovský už celkom vážne. — A kto ťa zavrel? Nerehoc sa toľko, lebo ti dám dvanásť vyťať, hneď ti prejdú smiechoty!

Maťo zrazu zvážnel a nevediac sa pretvárať, díval sa na veľkopána ako zbojník a hovoril hlasom surovým:

— Nuž kto? Nuž ten váš kňaz ma zavrel namiesto toho potrimiskára, čo ste ho včera ráno kázali do veže hodiť. A mňa zavrel ten kňaz, mňa, ktorý už od tridsiatich rokov zavieram druhých — nuž či je to nie do popuku?

Praskovskovcom sa celá udalosť nezdala smiešnou a preto, pretrhujúc jeden druhého, pýtali sa, ako sa to všetko stalo.

Vtedy vošiel do izby i Ondrej, bosý a tiež len v nohaviciach.

Maťo rozprával, ako ho Konôpka zobudil a kázal zaviesť do Bašovej veže, a vôbec všetko, ako sa stalo. V čase jeho rozprávania prihlásil sa i kapitán Rudo, ktorý referoval, čo sa prihodilo Mihvokovi, a tak vysvitlo, že Konôpka vyslobodil Adama z temnice a ušiel s ním.

Účinok týchto novín bol na jednotlivcov veľmi rozličný. Starý Praskovský uvažoval o celej veci veľmi ľahko, ba, pravdu povediac, bola mu celá príhoda príjemná; takýmto spôsobom sa striasol Konôpku, ktorý mu prerastal ponad hlavu. Hodil rukou a riekol:

— No, nech ich tam parom uchytí, aspoň máme s nimi pokoj! Veď si oni tam kdesi krky vylámu.

Praskovský necítil výčitky svedomia, keď videl z toho pre seba osoh, nejakého človeka hoci mučiť, ale hľadieť na mučenie mu nerobilo zvláštne potešenie; videl toho vo svojom živote už toľko, že ho to nebavilo.

Pani Barbora bola veľmi rozhnevaná, že im Adam ušiel, lebo sa tešila, ako sa bude jeho pekné, mladé telo zvíjať pod ukrutnými mukami. Bola taká namrzená, ako keby ju bol niekto o dávno očakávanú krásnu zábavu pripravil. Príčinu sklamania nepriznala, ale vysvetľovala svoj hnev tým, že Adamovi prepečie sa hrozný zločin bez trestu.

— Veď sa ešte nestalo, čo svet svetom stojí, že by taký naničhodný sedliak bol takého pána, skoro grófa — pomyslite si, skoro grófa! — zmárnil bez pokuty! Už bude koniec sveta, keď sa takéto veci robia! — kričala a dvíhala nad hlavu, krytú riedkymi šedinami, svoje neforemné, tučné ramená. — Bude koniec sveta, koniec sveta!

I Ondreja sa správa nepríjemne dotkla. Po prvé celú Adamovu vec pokladal za svoju. Jeho žena trpela Adamovou nerozvážnosťou a zlobou, ako on hovoril, a preto i vynútil jeho ukrutné trestanie. Po druhé sa tak, ako jeho matka, i on tešil na mučenie. I hneval sa teraz ako dieťa, ktorému vzali milú hračku.

— Divím sa vám, pán otec, že si z celej veci nič nerobíte. To predsa nemôžeme tak nechať. To by bolo pekné! Veď by nám tá zberba chytro nad hlavu vyrástla. Čo myslíš, Rudo?

Kapitán bol človek obozretný, keď išlo o jeho kožku. Celá jeho múdrosť pozostávala z toho, že každý predmet dvíhal za ľahšiu čiastku, nechajúc ťarchu iným. Čo chýbalo na práci, to nahradil rečami, posudzujúc iných a vystavujúc seba. Každú vec skončil veľmi obratne a chytro, ale takým spôsobom, že nevykonal nič. Teraz mu bolo nepríjemné chytiť stránku Ondrejovi proti starému Praskovskému, ktorý sa s vygúlenými očami díval naň; preto nepovedal nič, ale len mykol významne plecami.

Ondrej pozeral nasršene na otca a Ruda.

— Veď ja viem, kde oni šli; iste na Bystricu. A myslím, že by ich bolo ľahko dohoniť.

Rudo sa zabudol a zvolal:

— Veru iste ta šli, lebo Konôpka bol sa vyslovil pred Rhédeym, že onedlho príde ta.

— Tak choďte za nimi, ale čím skorej, a doveďte tých lotrov! — zvolala pani Barbora i skočila z postele na bosé nohy, že len tak ťaplo, ako keby sa chcela za nimi rozbehnúť, utekala k svojej posteli, pričom sa jej krátka sukňa triasla na širočizných bedrách.

Praskovský mykol plecami.

— Pre mňa, nech vezme Rudo zo štyroch chlapov, sadnite na kone a choďte za nimi. Ak by sa bránili, tak je to ich vec, čo sa s nimi stane, — nadhadzoval, dívajúc sa významne na Ruda. — Najmä s Konôpkom budete mať biedu, on sa iste podobrotky nedá chytiť.

Rudo sa opovržlivo usmial, pomysliac si na to, ako zariadi tú honbu. Veľmi sa neupachtí. I riekol:

— Dobre, už idem.

— I ja idem s vami! — vykríkol Ondrej.

Starý Praskovský vyzdvihol odmietavo ruky a vyriekol dôrazne a pomaly:

— O tom ani reči! Hovorím ti, ani reči! Akože by to bolo, aby Praskovský naháňal mizerného poddaného! Ani reči o tom!

Ondrej zanovite mykol hlavou a riekol:

— Pôjdem!

— Hovorím ti, že nepôjdeš! — zavolal Praskovský veľmi rázne. — To by som rád vidieť!

— Pôjdem. Čo budete čo robiť, pôjdem, — odvrával Ondrej, dupkajúc nohou.

— Neopováž sa ani na krok! Dám ťa zavrieť! Ktože je tu pánom, ja a či ty? — skočil Praskovský na Ondreja.

— Ale, Peter, Peter, — zavolala pani Barbora, — majže rozum! Nuž nech ide. Veď on je mužom grófky a jeho povinnosťou je, aby sa jej krivda pomstila. Čo by povedala Brigita, keby tu sedel a ani prstom nehol, aby ju pomstil! Peter, Peter! …

Praskovský zadíval sa na ňu.

— Nuž tak i ty? Ani ty nemáš rozumu ani za groš… Rudo, choď už! — skríkol zrazu na kapitána. — Už ste mali na koňoch sedieť.

Kapitán odišiel. Ondrej chcel ísť za ním.

— Ondrej, počkaj, — zavolal ho Praskovský, kývnuc mu hlavou, aby sa vrátil.

Keď boli sami, Praskovský zdvihol ukazovák a hovoril skoro šeptom:

— Ste vy len ľudia bez rozumu! Veľmi ľahko sa môže stať, že Konôpku pri tejto poľovačke i zabijú. No a viete, že luteránskeho kňaza len tak, mne nič, tebe nič, zabiť je predsa len nepríjemná vec. Keď už i len pre Bethlena. Ale aj ináč tí ľudia hneď taký vresk robia, že bude z toho posmech. Ešte i na diéte môže byť o tom reč. No, a keby ho tak zabili, nuž by bola prvá otázka, kto to urobil? Povedia: Ondrej Praskovský. No, ako sa ti to bude páčiť? No, Barbora, aj tebe, Ondrej, ako? Pýtam sa ťa, ako?

Ondrej odpovedal vzdorovite:

— Mne je to jedno, nech sa rozpučia, ale ja pôjdem.

Pani Barbora sa hlúpo, prekvapene dívala na muža a Ondreja, otvoriac ústa, pričom jej pera až na bradu ovisla.

— Pozri, Ondrej, majže rozum. Netreba ťa tam. Ak ho Rudo alebo jeho ľudia zmárnia, tak Ruda bez všetkého vydáme, aby sme dokázali, že my sme na celej veci nevinní. Pre mňa nech si ho upečú a zjedia. Ale teba by som jednako len nechcel vydať.

Ondrej stál na svojom ako hlavaté dieťa. Bola na ňom vidieť, že čím väčšmi mu budú brániť, tým zanovitejšie sa bude pridržiavať svojho úmyslu.

— Nech sa robí, čo chce, ale ja pôjdem. Pre hlúpeho luteránskeho kňaza nebude nikto veľké kriky robiť.

Starý Praskovský sa nahneval, hlavne preto, že Ondrej nerešpektoval jeho vôľu.

— No, nech ťa Boh skára a nech ťa tam všetci diabli uchytia! Choď mi z očí! Nech ťa viac nevidím. Ale keď ťa budú naháňať, ja za teba neponesiem svoju kožu na trh. Pakuj sa mi!

Ondrej mykol plecom a strmo odišiel. Praskovský pozrel na svoju ženu.

— Takej kaše ste si navarili! Ale si ju sami zjete! Mne dajte pokoj, keď bude zle, hovorím ti, pokoj!

Pani Barbora sa stále dívala naň; teraz už zavrela ústa, ktoré sa jej od rozčúlenia triasli, a nepovedala ani slova. Napokon zafučala a začala sa obliekať s pomocou čakajúcej dievky.