ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného dňa si René povie, že už by bolo načase potykať si s Třískom. Stávalo sa, keď ráno o 5,50 vybiehali z bytu a v závode bolo treba byť 5,55 a do závodu to bolo práve päť minút klusom, že Tříska, keď mu zdvorilý René dával v bráne domu prednosť, vykríkol:

— Běž!

Ale popoludní sa vždy vrátil k vykaniu.

V deň vyvolený na potykanie kúpi René cestou z práce fľašu trnkového vína. Citróny má v slobodárni. Tento ekvivalent činzána, fajnšmekermi nazývaný dunihlava, je v tom kraji práve vtedy v móde.

Keď René príde na slobodáreň, zistí, že Tříska si v kuchyni niečo varí. Kým dovarí a doje, René pripravuje malé prekvapenie. Umyje v kúpeľni dva horčičiaky. Do každého naleje vína. Pokrája citrón na plátky. Do každého pohára dá plátok. Medzitým vojde domovníčka s bielizňou, za ňou deti.

— Čo dobrého varíte? — zavolá na Třísku, keď ide cez predsieň.

— Ále nic, — ozve sa hlas z kuchyne.

I René má na jazyku akúsi vetu o ovlažení hrdla, ale jeho sa domovníčka, keď vojde do izby, neopýta nič. Vymení bielizeň a povie:

— Jarko, Paľko, domov!

Chlapci zalezú do kúta. Domovníčka ponechá na užívateľov izby, kedy sa ich zbavia, a odíde.

René sedí pri naliatych pohároch a čaká, kým sa Tříska vráti z kuchyne. Chlapci sa pritmolia k stolu.

— Čo to tu máte, ujo?

— To je limonáda.

— A čo s tým budete robiť, ujo? Piť?

— Piť.

— Ujo, niečo nám nakreslite.

— Druhý raz, — hovorí René. Začuje, že z kuchyne prichádza Tříska. — Teraz už choďte domov!

Chlapci nepočúvnu.

Tříska vojde, prejde párkrát po izbe, zdá sa, že víno nevidí. René ho na nápoj musí upozorniť.

Tříska: — Ale to jste neměl dělat, víte, že já nepiju.

— Lenže by už bolo načase, aby sme si potykali, — povie René, je síce mladší, ale zas akciu financuje.

— Jó, tak na tykání, to se tedy napiju, to jo! — povie Tříska a zdvihne pohár. — Na zdraví!

— Na zdravie, — zdvihne aj René, štrngnú si a uchlipnú, Reného dúšok je o čosi mohutnejší.

— Ivane, tys byl asi v Bratislavě zvyklej hodně pít, že jo, že jo, Ivane? — povie Tříska, usmieva sa.

René už dávno nepočul svoje krstné meno, vyslovené niekým iným, poteší sa jeho farbistému zvuku a hneď aj potešenie Třískovi rovnakým potešením oplatí:

— Ani nie, Miroslav. Tak trochu.

— Nepovídej, mezi literáty se hodně chlastá, že jo? — neverí mu Tříska. — Dyť literáti, to byli vodjakživa bohémové. To víš. To vy nalézáte v alkoholu inspiraci, že jo, Ivane? Já piju zřídkakdy a jen málo. Literáti litr rádi, že jo, Ivane?

Obaja sa zasmejú, znova si upijú.

René: — Ja pijem tiež len zriedka. Neznesiem veľa.

— Bodejť bys snes. Dyť přitom, jak ty se stravuješ, to se nediv, Ivane, to se nediv, — povie Tříska. Má výčitky svedomia, že pije Reného alkohol, zatiaľ čo on ho neponúkol svojím kuchárskym výtvorom, ale nedá sa nič robiť, kuchársky výtvor je už zjedený. — Ale ty se, Ivane, najíš vždycky v neděli doma, že jo, Ivane, tvá máti se už o tebe postará, že jo, Ivane?

René: — No tak to áno.

Tříska: — To máš dobrý, Ivane, že máš kam jet. To máš dobrý.

René štrngne do Třískovho pohára, aby ho donútil dopiť, i sám dopíja. Keď sú na dne, vycmúľajú kolieska citróna a korky hodia do popolníka. Domovníčkini chlapci ich pozorujú s obdivom. René znova naleje do oboch pohárov, do oboch hodí nové kolieska citróna.

— To koukáte, kluci, co? — povie Tříska a zasmeje sa. I René sa zasmeje a zažartuje:

— Čo keby sme ich tak opili? Třískovi sa Reného žart nesmierne páči:

— Chachacha! No, kdyby přišli domů jako Dáni, tak by nám je sem už nestrkala, co, Ivane? Nechávala by si je hezky za dveřma, že jo, Ivane? Von domovník chodí vobčas taky pěkně zhulákanej, a pak dělá bengál. Znáš už Frkáče, Ivane, znáš ho už přece, ne? — René prikývne.

Tříska: — No bodejť bys ho neznal, dyť to hlásil von, že našli toho Kleineidama chrápat, tos mi přece vykládal.

— Nevyzerá na alkoholika, — poznamená René.

Tříska sa zasmeje: — Jó, to víš. Ten je i nebezpečnej, von nosí služební zbraň. Ale to ty taky přece musíš znát, jak tady jednou honil Vavreka po schodech a chtěl ho zastřelit!

Aj Vavreka už René pozná, je to ten chlapík zhora, čo v deň, keď René nastúpil, zápasil s problematikou ústredného kúrenia. Ale životu nebezpečnú historku nepozná.

— Vavrek ti ještě nic neříkal? No, von je Frkáč taky žárlivej a Vavrek se dvořil jeho paní. To víš, Ivane, Frkáč na ni nestačí. Panička je ještě chtivá a von je chlap jak tříska, chachacha, jak tříska, Ivane, chachacha, — smeje sa Tříska. Možno sa ani z vlastnej vtipnôstky neteší, ale čo už narobí, keď sa sama od seba podarila. René sa smeje s ním a v duchu si blahorečí, že on sám sa ešte do komplimentov domovníčke nepustil, hoci sa už na to chystal. Ani sa nepustí. Nedá sa predsa zastreliť ako Puškin.

— Ale chlapci sú pekní, — povie a pozrie na chlapcov. Môžu už chlapci reprodukovať doma ich rozhovor? Sú ešte malí, ale už by mohli.

— Jó, kluci jsou hezcí, — súhlasí Tříska. — Vochutnej limonádičku, Jaroušku, vochutnej!

Tříska dáva ochutnať Jarkovi, René Paľkovi. Paľko ani veľmi nechce. Brat ho povzbudzuje:

— Len ochutnaj limonádičku, Paľko, len ochutnaj.

A Jarko ochutná z Třískovho pohára ešte raz. Vidí to Paľko, aj on ochutná z pohára Reného.

— Tak co, chutnala limonádička, kluci? Dobrá limonádička, co?

Chlapci sa mraštia, natrafili na citrón. René a Tříska sa tešia — to si práve želali.

— Dobrá limonádička, — vraví Jarko.

— Chceš ještě?

— Už nechcem.

— No, ochutnaj ešte, — vraví René Paľkovi. — Napi sa ešte limonádičky.

— No vidíš, dej si taky! — vraví Tříska Jarkovi.

Chlapci pijú, prskajú. Radšej si idú pobehať po izbe.

René aj Tříska sú spokojní. A fľaša, pozrime sa, prázdna.

René skočí do obchodu po druhú fľašku — peniaze dal na ňu partner. Keď sa vracia, nájde Třísku polihovať, Tříska je bosý a jeden z chlapcov sa mu hrá s palcom na nohe. Hrajú sa, či mu Tříska strčí palec do otvorených úst. Raz sa chlapec stihne uhnúť a Tříska nestrčí, raz nestihne a Tříska strčí.

— Tak na zdravie.

— Tak ahoj.

Štrngnú si s prvým pohárom z druhej fľašky, zasmejú sa a vidia, že i chlapcom sa štrngnutie páči, i oni sa zasmiali. Nový nápad!

— Chcete si, hoši, s náma ťuknout?

Nový nápad sa osvedčuje — Jarko si chce.

— Ale teraz sa musíš napiť, — vraví René.

Jarko sa napije.

— No a teď si ťukne Pavlíček!

Paľko si štrngne, ale napiť sa nechce.

— Štrngnutie bez pitia neplatí, — vraví René.

— To ne, — vraví Tříska, — to nejde. To by se ujo urazil.

— Napi sa, Paľko, — prikáže Jarko a Paľko sa napije.

René a Tříska sa zachechtajú a už si chlapcov nevšímajú. Ale čo to? Treba si ich všímať. Chlapci ďalej skáču po izbe, lenže nie ako predtým, ale akosi ináč — stále padajú. René sa zľakne — zle ten žart odhadli. Chlapci prídu domov, rodičia hneď budú vedieť, čo

je vo veci — s takýmto čímsi mali rátať.

— Sú opití, — povie.

— No jo, nějak to s nima mlátí, — zasmeje sa Tříska. Aj René sa smeje — no už nie tak bujaro.

— Koukej, Ivane!

Chlapci sa práve zrazili a spadli ako mŕtvi. René cíti, že aj on má v hlave, no zdá sa mu, že Tříska ešte viac. Predsa len, aj keď je Tříska najedený, a on, René, pije nalačno, obed v závodnej jedálni iba pobabral, prejavuje sa Třískova menšia trénovanosť. Alebo je ten človek naozaj taký bezstarostný?

Jarko vyjde na balkón. Paľko zaspí na koberci. V spánku sa povracia. René sa znovu zľakne. Jarko sa vráti, uvidí to, bude doma žalovať. Vyjde za Jarkom. Na balkóne sú topánky a čistiace potreby. René navnadí Jarka na novú zábavu — môže vyčistiť topánky. Kým budú topánky vyčistené, dajú Paľka do poriadku, myslí si.

— Klobouk dolů, Ivane, — smeje sa Tříska. — Ty si teda dovedeš omotat kluka, dělá ti práci a ani netuší, že pracuje, že jo, Ivane, že mám pravdu? Udrží vůbec botu?

— Ten starší je hádam triezvy, — hovorí René.

— No, moc ne, — odporuje Tříska, — taky je trochu omámenej!

— Ale tam na balkóne to z neho vyfučí. Musíme dať do poriadku tohto.

René vezme najprv spiaceho chlapca a očistí, ako sa dá, jeho košieľku.

— Keď je ten starší skoro triezvy, — uvažuje nahlas, — nemohol ani tento druhý vypiť tak veľa. Pili predsa rovnako.

— No jo, — vraví Tříska. — Koukej na ty kusy! Von musel něco sníst. Doma se naperou bůhvíčeho a pak jim je z toho špatně.

Spiaceho chlapca položí René na posteľ a potom vyčistí aj koberec.

— Vyspí se a bude v pořádku, — povie Tříska a potom sa rozchechtá: — Ale viděls je, jak škobrtali?

Aj Renému sa po vykonaných opatreniach uľaví:

— Domovníčke povieme, že chlapci pili citronádu.

— Neboj se! Dyť ten jejich táta jim dal doma taky už líznout. A vona si jde klidně pryč a spoléhá se na to, že je někdo vohlídá.

— Ona nie je doma?

— To víš, že ne.

Renému sa uľaví ešte väčšmi.

— Idem postaviť na kávu.

Práve keď za sebou zatvorí dvere kuchyne, počuje René, ako niekto otvorí dvere do predsiene. Cez predsieň ktosi prejde, vojde do izby, René počuje vzdialený hovor, spoznáva hlas domovníčky a rozhodne sa, že z kuchyne teraz nevyjde. Až keď počuje domovníčku odchádzať a zatvárať dvere bytu, vráti sa do izby, ani nepostaví na kávu. Posteľ je už prázdna. Ani Jarko už nie je na balkóne.

— Byla tady domovnice, — referuje mu Tříska. — Řekl jsem, že se kluci pořádně vydováděli a malej že usnul. Taky jsem jí řek, že musel doma něco sníst, když se tak poblil. A toho druhýho jsem doporučil pořádně vysprchovat — byl umazanej krémem. Mně je taky ňák blbě.

Tříska si ľahne, René si oblečie kožuch a ide sa prejsť. Pri štreke stretne mladíka, ktorý ho vyzve, aby vykonali návštevu istej jeho známej. Spôsobia rozruch na ženskej slobodárni. Mladíkova známa im odmietne uvariť kávu. Pred slobodárňou sa rozlúčia, potom idú spolu tým istým smerom, až o kus ďalej sa rozídu, ale už sa nelúčia. René sa vracia domov. Keď prechádza okolo domovníkových dverí, začuje jeho hlas:

— Áno, opité. Obidve deti. Ešte sa môžete o tom presvedčiť. Príďte, prosím, súdruh nadporučík. Príďte hneď!

Aj keď sa René už dnes ľakal, nebolo to nič — až teraz sa zľakne poriadne. Toto je teda ten nový život, ktorý sa tu chystal započať? Takto sa zriekol alkoholu? Zbytočne zatajoval kontroverziu so zákonom, do ktorej sa dostal jeho otec — on, René, je teraz sám vo vlastnej kontroverzii, René nepochybuje ani na okamih o tom, že domovník privoláva bezpečnosť rovnako na Třísku ako naňho. Ale vie o tom vôbec Tříska?

— Už tady byl, vyjel na mně, tak jsem ho popad a vyhodil, — povie Tříska, keď si vypočuje Reného informáciu, obráti sa na druhý bok a spí ďalej.

René sa trochu upokojí a tiež si ľahne. Ale nezaspí. Leží s otvorenými očami, počúva, ako oddychuje Tříska, no striehne i na vzdialenejšie zvuky. V druhej, menšej izbe, takisto dvojke, býva už pár dní nový inžinier. Ten už spí. V hosťovskej izbe pre štyroch býva teraz iba jeden človek, zamestnanec Tesly Rožnov, je tu na dlhšom služobnom pobyte. Popoludní však niekam odcestoval, René ho videl nastupovať do vlaku. Nedeje sa nič. Po hodine planého strehu sa René unaví a začína zaspávať. Hneď sa však preberie — na schodoch sa ozvali kroky a hlasy. Niekto otvorí dvere ich bytu, ktoré sa na noc nezamykajú, pretože kľúč je iba jeden a obyvateľov vždy niekoľko a meniacich sa. Hlasy sa prenesú do predsiene. Ktosi zaklope a otvorí.

René uvidí stáť v osvetlenej predsieni dvoch mužov. A zatiaľ čo od strachu takmer nedýcha, jeden z nich, bez ohľadu na to, že sa tu spí, zvolá veľkým hlasom:

— Zdravím ťa, cár!

Je to Van Stiphout.

Druhý muž je z cesty sa vracajúci Rožnovčan — Van Stiphout sa s ním zoznámil vo vlaku.

Aj keď sa Renému už dnes uľavovalo, nebolo to nič proti tomu, ako sa mu uľavilo tentoraz! Vstane, na štvorke dopije s Van Stiphoutom a Rožnovčanom, čo ešte ostalo vo fľaši. Stíšeným hlasom pobaví príchodzích opisom udalosti, ktorá sa tu dnes odohrala. Bujará reakcia Rožnovčana ho presvedčí, že je to vlastne zanedbateľná hlúposť.

— Nehovor mi o tom, cár! Hviezdoslav, a podnapije! Veď je to krutosť!

Ale i Van Stiphoutova reakcia Renému uľavuje.

Zastúpi hospodárskeho správcu, uloží Van Stiphouta k Rožnovčanovi a sám si ide tiež ľahnúť. Takmer hneď, s novým pokojom v duši, René zaspáva. O päť minút prebehne tesne vedľa neho tento dialóg:

— Oblečte sa, pôjdete s nami.

— No prosím, prosím!

René predsa len v spánku čosi počul. Otvorí oči. Třískova posteľ je prázdna.