ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na osobnom oddelení už o Reném vedia. Hneď ako René príde, jedna zo žien, ktoré tam pracujú, vykrúti číslo a povie do telefónu:

— Áno, je tu.

Druhá žena vyzve Reného, aby si sadol.

— Postojím, — povie René a už preto, že to povedal, nesadne si ani na druhé vyzvanie.

Miestnosť je veľká, sú v nej štyri písacie stoly, dva a dva oproti sebe, a v kúte ešte stolík a stoličky — tu si ľudia prichádzajúci na osobné oddelenie zrejme vyplňujú rozličné tlačivá. I René stojí pri tom stolíku, čaká a prezerá si ženy v miestnosti. Nevie ešte, ktorú kam zaradiť. Dve ženy stredného veku, tie, ktoré už počul prehovoriť, považuje za najdôležitejšie. Okrem nich sú tu ešte dve mladé dievčatá. Jedno kľačí pravou nohou na stoličke, pravým lakťom sa opiera o stôl a s hlavou v dlani si ho prostoreko, so zadržiavaným smiechom prezerá. Druhé dievča začne polievať kvety v miestnosti a niekoľko ráz, s takým istým zadržiavaným smiechom, prejde popri Reném. Čo im je smiešne? myslí si René a usiluje sa nedať najavo, že znervóznel. I tak mu začne slziť ľavé oko, ktoré má sklené a ktoré v takýchto chvíľach vždy slzieva. René nenápadne zničí slzu malíčkom. Nervozita, kožuch a vykúrená miestnosť však ďalej pracujú proti nemu: René pocíti, že mu na čelo vystúpil pot. Utrie si ho chrbtom ruky a pomyslí si: kľačiaca je krajšia. Pot vystúpi znova. Vtedy sa otvoria dvere, nastane prievan a osuší mu čelo.

Vo dverách stojí s úsmevom asi päťdesiatročná, veľmi tučná žena s hrdzavými vlasmi a hlavu nakláňa koketne nabok. Už keď telefonovali, René predpokladal, že telefonujú žene, o existencii ktorej sa dozvedel v rozhovore U malých františkánov, a teraz ani na okamih nepochybuje, že je to ona. Tvári sa však, akoby netušil, že žena prišla kvôli nemu. Žena vo dverách by sa mohla aj uraziť — veď jej charakteristický zjav ju v živote už veľa ráz zbavil povinnosti predstaviť sa a ona predpokladá, že i Renému niekto povedal, ako vyzerá, dáva mu teda ešte niekoľkosekundovú šancu, aby ju spoznal. René šancu nevyužije. Žena sa vzdáva, zatvára dvere a pristupuje k Renému:

— Súdruh René?

Až teraz René nepodarene zahrá náhlu reakciu: — Áno!

— Pandulová.

Podajú si ruky. Súdružka Pandulová sa potom obráti k ženám na osobnom oddelení:

— Je tam súdruh Ferianec?

Vtedy si René všimne, že z osobného oddelenia ešte vedú dvere do ďalšej miestnosti a je na nich ceduľka TEODOR FERIANEC, VEDÚCI ZAMESTNANECKéHO ÚSEKU. René sa dovtípi, že za dverami sedí šéf žien z osobného oddelenia. Meno Ferianec ho naplní bázňou.

— Nie, nie je tam nikto, — povie jedna zo starších žien a Renému sa zas uľaví.

— Sadneme si na chvíľu sem, — povie súdružka Pandulová a suverénne mieri k dverám súdruha Ferianca.

V ďalšej miestnosti sú dva písacie stoly a ešte dlhý stôl a okolo neho stoličky: práve na koniec tohto dlhého stola si sadnú.

— Rozhodli sme sa vás prijať, — povie súdružka Pandulová. — Doteraz som robila noviny sama, ale pri tých funkciách už na to nestačím. Nejaký fejtón alebo také niečo — to mi teraz ani na um nezíde. Kedysi som toho robila plno. Ja mám ináč novinársku prácu veľmi rada. Vedenie časopisu si ponechám aj naďalej. Najmä politickú časť. No a od vás očakávame nejaké fejtóny a podobné veci, hovorím, ja na nejaký fejtón, na to teraz nemám ani pomyslenie. Vy máte nejakú novinársku prax?

— Tak, spolupracoval som s časopismi, — povie René a uvedomí si, že Van Stiphout by na jeho mieste vykríkol „pochopiteľne“. Súdružka Pandulová by bola s odpoveďou „pochopiteľne“ iste oveľa spokojnejšia.

— Hm, — povie súdružka Pandulová, je s Reného odpoveďou celkom spokojná a načiahne sa do stredu stola, kde leží niekoľko kusov druhého januárového čísla. — Toto sú naše novinky.

René si naše novinky všimol už pred chvíľou. Berie do ruky jeden exemplár a hovorí:

— Videl som prvé číslo.

René očakáva, že súdružka Pandulová sa teraz opýta, ako sa mu prvé číslo páčilo, a on využije plody svojho žilinského štúdia, spomenie tlačové chyby, blysne sa zapamätanými ciframi. Aj súdružka Pandulová sa však na toto stretnutie pripravovala, i keď nie tak zámerne ako René, a preto teraz Reného nepočúva, usiluje sa, aby nestratila niť:

— Hm. Vychádzame raz do týždňa na jednom liste, predtým sme vychádzali raz za dva týždne na štyroch stranách, ale teraz je nové uznesenie. Výnimočne vychádzame pri slávnostných príležitostiach na štyroch stranách. Na tlačový dozor do Kubína chodíme v stredu. Materiál do tlačiarne odosielame vo štvrtok, najneskôr v piatok. Zalamovať chodíme do Ružomberka, vždy v utorok. Novinky nám prichádzajú v sobotu, niekedy až v pondelok.

— Máte tu dobrých vzpieračov, — použije René predsa len jednu zo svojich vedomostí. A má šťastie, mimoriadne ulahodí.

— Áno, — usmeje sa súdružka Pandulová, René sa jej zdal odmeraný, ale to zdanie náhle pominulo, teraz vidí, že je to celkom milý človek. — Aj môj syn vzpiera. Vlani bol dorasteneckým majstrom Slovenska. To tu založil súdruh Oklapek, majster republiky. Bol to veľmi šikovný človek, skromný a húževnatý, keby ste ho videli, no taký malý, nepovedali by ste, že môže byť vzpierač.

Súdružka Pandulová i René sa zasmejú.

— Ale odkedy nastúpil súdruh Oklapek vojenskú prezenčnú službu, súdruhovia zo Spartaku sa o vzpieračský oddiel nestarajú. Chlapci sú bez trénera, netrénujú a bojím sa, že sa nám vzpieračský oddiel rozpadne.

René: — To by bola škoda.

Súdružka Pandulová: — Hm. Súdruh Oklapek je narukovaný v Plzni, Mišo si s ním píše.

Dvere sa otvoria a vojde vysoký muž s chlapčenským účesom, podáva Renému ruku:

— Tak už ste tu. Ferianec.

Aj súdruh Ferianec sa na toto stretnutie pripravoval, tiež nie tak zámerne ako René, no o čosi zámernejšie ako súdružka Pandulová; cestou cez prednú miestnosť:

— Očakávame od vás, že budete takým tykadlom medzi masami a vedením podniku.

Myšlienka s tykadlom sa Renému páči, usmieva sa.

Súdružka Pandulová: — Bude treba preňho obstarať nejaký stôl.

Ferianec: — Áno.

Zhovárajú sa o stoloch zoširoka, iste aj preto, aby René videl, koľko je všelijakých starostí. Stoly nie sú, ale objednali ich. René zatiaľ uvažuje, či niečo vedia o jeho otcovi, a nadobúda dojem, že nevedia. Teší ho, že sa mu chcú postarať o stôl. Chápe, že sa to nedá.