Zlatý fond > Diela > Stalin v našom meste


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Stalin v našom meste

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

Na úvod

1) Napísaniu tejto hry predchádzala hra Stalin v Žiline, ktorá vznikla na podnet Mestského divadla v Žiline a v sugestívnej réžii Doda Gombára v ňom mala premiéru 28. januára 2012.

Žilinčanov som sa pousiloval potešiť nielen názvom, ale aj viacerými autentickými alúziami. Využil som v hre nielen fakt, že Stalin bol čestným občanom Žiliny, ale i takú maličkosť, že v čase premiéry bolo toto Stalinovo čestné občianstvo súčasťou výstavy kuriozít, ktorú usporiadalo Považské múzeum v obchodom dome Mirage, a tá vzácna listina na nej trónila medzi úlomkom zo Štefánikovho lietadla a skamenelinou himalájskej blchy. Aj príchod Stalina v závere hry — ako fanúšika FC Chelsea — bol verifikovaný tým, že nedlho predtým sa naozaj mužstvo ŠK Žilina stretlo na svojom štadióne s Abramovičovým londýnskym klubom v zápase o Európsky pohár.

Žilinské alúzie — ako i fakt, že ja sám som sa narodil v Žiline — však tvorili iba kolorit žilinskej inscenácie, a tak som mohol pri písaní hry Stalin v našom meste na ne pokojne zabudnúť. Ponechal som si zo žilinskej hry iba motívy, ktoré môžu zaujať divákov aj v ktoromkoľvek inom meste.

Všetko, o čom rozprávam v hre Stalin v našom meste, má širšiu platnosť, nie iba lokálnu. Dal som sa inšpirovať viacerými príbehmi, príznačnými pre prízračné päťdesiate roky minulého storočia — a tie sa odohrávali veľmi podobne v rôznych krajinách a mestách vtedajšej Stalinovej ríše.

Vzal som si čosi napríklad aj z príbehu bratislavského zlatníka Frostiga, ktorý sa stal obeťou justičnej vraždy, keď mu predtým pri domovej prehliadke našli neprihlásené cennosti — a na jeho odsúdenie zneužili aj svedectvo jeho o štyridsať rokov mladšej ženy.

(Len pre zaujímavosť: ten príbeh má pre mňa osobitný význam aj preto, že zasiahol aj do osudu našej rodiny. Starších sudcov, ktorým totalitná moc ponúkala „šancu“ udržať sa v súdnictve vďaka tomu, že si pošpinia ruky rozsudkom smrti nad zlatníkom Frostigom, bolo pravdepodobne viac a dokonca v rôznych slovenských mestách. Starší sudcovia však po zotrvaní v totalitnom súdnictve väčšinou netúžili a jedným z tých, ktorí tú ponuku odmietli, bol aj môj otec. Dobrovoľne si tak sám podpílil konár a čoskoro po odmietnutí sa zo sudcu stal väzňom. Jediného staršieho sudcu, ktorý bol ochotný poslať Frostiga na šibenicu, napokon predsa len našli v Žiline a za tú krutú ochotu ho potom vymenovali za predsedu ktoréhosi súdu v Bratislave.)

No cieľom mojej hry nebolo stavať niekoho na pranier — viac mi šlo o dramatický zlom v duši mojej fiktívnej postavy, učiteľky klavíra, naivnej stalinistky, ktorú stalinisti doženú k morálnemu sebazničeniu — a vlastne aj k fyzickému, ktoré sa však rovná morálnemu zmŕtvychvstaniu. Bol by to námet aj na veľkolepejšie dramatické plátno, nie iba na akvarel — keby som sa nebol obmedzil zorným uhlom jedinej postavy. Jediná postava nemôže byť pri všetkom, iba na niečo sa díva zblízka, a zas na iné sa môže dívať len z diaľky. Verím však, že ani pri takomto monodramatickom prístupe nestráca hra svoju výrečnosť.

Čosi podobné ako mojej vymyslenej učiteľke sa totiž v tej dobe stávalo naozaj a stalo sa to viacerým — a tak som sa dal inšpirovať napríklad aj príbehom mladistvého Tomáša Frejku, ktorý žiadal v roku 1952 trest smrti pre svojho otca. Keď mu „vyhoveli“ a jeho otca 3. decembra 1952 popravili, rehabilitoval sa šestnásťročný Tomáš Frejka samovraždou, ktorú spáchal už v januári 1953 — čiže ešte za života Stalina a Gottwalda (obaja zomreli až v marci 1953).

Aj v prípade svojej učiteľky klavíra som dbal, aby spáchala samovraždu ešte za života „drahého súdruha Stalina“. Venoval som tomu síce iba jednu-dve repliky, no dúfam, že to stačilo, aby tá samovražda zapôsobila ako Stalinovi uštedrený protiúder.

2) Hra Stalin v našom meste sa od hry Stalin v Žiline líši aj rozsahom — sú v nej nové scény, dotiahol som príbehy otca i spolužiakov hlavného hrdinu tak, aby Stalin bol nielen preňho, ale aj pre všetky ostatné postavy zreteľným spoločným menovateľom.

A čo sa postavy Stalina týka — bol to netvor, ktorý nedajbože aby sa zjavil v dejinách ešte v nejakom novom vydaní, no z umeleckého hľadiska poskytuje veľkú, až rozprávkovú príležitosť a mnohí umelci ju už využili. Kedysi v osemdesiatych rokoch som preložil (a v časopise Revue svetovej literatúry som publikoval) poému Právom pamäti — jej autor, ruský básnik Alexander Tvardovskij, si v nej všíma najmä tú stránku Stalinovej patologickej osobnosti, z ktorej ho vidíme nielen ako otca svetového proletariátu, ale aj ako samozvaného otca všetkých detí. Aby mohol zohrávať túto úlohu, neváhal miliónom detí skutočných biologických otcov povraždiť. Aj u nás bola kedysi súčasťou povinného školského čítania knižka Pavlík Morozov, ktorá túto obludnosť glorifikuje — Pavlík Morozov, udavač vlastného otca, sa mal stať vzorom pre všetky deti Stalinovho tábora. Aj s touto obludne rozprávkovou fazetou Stalinovej osobnosti sa rozprávač mojej hry stretne — na štadióne po koncerte Alexandrovovcov aj v záverečnej scéne, keď Stalin prichádza z Londýna.

Zaiste, skutočný Stalin v Londýne ani v nijakom slovenskom meste nikdy nebol. No hoci je celé to leporelo rôznych stretnutí rozprávača so Stalinom fiktívne (tvoria ho iba Starcove omyly, predstavy a sny), usiloval som sa, aby tie fiktívne stretnutia boli v jadre pravdivé.

A hlavne: aby boli aj aktuálne. To, čo o Stalinovi vieme dávno, je stále vďačným materiálom na písanie nových hier, no mojou hlavnou ambíciou bolo povedať o ňom aj čosi, čo o ňom ešte nevieme alebo si to málo uvedomujeme. Z tohto hľadiska je kľúčová práve tá predposledná scéna, v ktorej Stalin prichádza ako „bolelščik“ FC Chelsea — klubu, ktorý patrí jednému z jeho synov. Hlavnou myšlienkou hry je moje smutné podozrenie, že „večne živý“ Josif Vissarionovič Stalin je stále kdesi medzi nami a neprestáva páchať svoje zločiny.

Aj hra Stalin v našom meste má už za sebou svoju premiéru — 18. februára 2013 ju uviedlo Městské divadlo Zlín v réžii Jana Cimra ako súčasť „cyklu inscenovaných čtení“.

Aj keď niektorí herci hrali s knihou v ruke a aj keď bol preklad do češtiny iba improvizovaný, som vďačný zlínskemu Městskému divadlu a najmä jeho dramaturgovi Vladimírovi Fekarovi, že urobili tento — pre ďalší osud hry taký dôležitý — krok: krásne zlínske predstavenie (na ktorom sa dobre zabával aj 94-ročný legendárny cestovateľ pán Miroslav Zikmund) potvrdilo, že hra, napísaná pôvodne pre žilinské divadlo, má čo povedať aj divákom v iných mestách.

(Ľ. F.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.