E-mail (povinné):

Oľga Feldeková:
Poviedky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Sťahovanie na mieste

Vďaka pocitom

Mám nový stroj. To je ohromné, ako nádherne píše! Peruje. Ľahučko sa doň udiera. Písmená má biele na čiernom podklade. Má to tak každý stroj? Človek si musí na takýto nový stroj dávať väčší pozor než na starý. To je prirodzené. Ale nielen na veci mechanické, ako sú rôzne kolieska, páčky, alebo nebodaj páska. Človek musí dbať aj na to, aby sa mu neošúchal na stroji lak, aspoň pokým je nový. Ani nechty by nemal mať človek dlhé. Dlhými nechtami môže najskôr poškrabať bie le písmená na čiernych klapkách. Bolo by to mrzuté. Nikto by mi neuveril, aspoň odborník určite nie, že mám nový stroj.

O stroji by to už bolo asi všetko. Ako som prestala písať o stroji, začala som sa vŕtať v uchu. A keď som to robila, prišla mi na um jedna vec od ucha celkom vzdialená, že asi najhoršie je, keď je človek medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ľubo si myslí, že sa medzi dva mlynské kamene dostanú ľudia, ktorí chcú každému ulahodiť a príliš sa zaoberajú svojimi pocitmi. Keď si človek zakáže zaoberanie sa pocitmi, dva mlynské kamene prestanú jestvovať. Lenže zakázať si niečo také nie je veru jednoduchá vec. Na to človek potrebuje čas, Čas a človeka, ktorý by mu povedal, aby sa vykašlal na tie pocity. Ja človeka mám, aj čas by som mala, len na tie pocity sa neviem vykašlať. Ale možno sa to dá urobiť takto: ponechám si svoje pocity a medzi mlynské kamene po šlem namiesto seba svoj nový stroj.

Keď bude Ľubo počuť klopkanie stroja, bude spokojný, lebo hlavné, čo si želá, je, aby som celé toto leto písala. Keby ma videl pomáhať mame v kuchyni, asi by sa nahneval. Mama bude spokojná, že nepomáham, lebo bude počuť klopkanie stroja. Pracuje, pomyslí si. Ľubo by sa nahneval, aj keby som dovolila, aby ma otravovali deti. Keď ma deti počujú klopkať, neopovážia sa ma vyrušovať. Hľa, ako ma pocity vedú k tomu, aby som nepretržite písala. Aspoň zabehám stroj. Keď sa zabeháva auto, tiež sa chodí na nezmyselné cesty, len aby sa nabehal určitý počet kilometrov. Pri tej príležitosti si potom ľudia kúpia v meste, do ktorého sa náhodou dostali, modrotlač, o ktorej ešte nevedia, ako ju použijú, len sa im strašne páči, alebo gladiolové cibuľky, ktoré možno dostať aj v ich meste, alebo vyrezávanú soľničku. Tá sa im náhodou zíde, lebo ju dajú pri najbližšej príležitosti ako svadobný dar. Tak ako sa zíde soľnička zakúpená pri zabehávaní auta, iste sa mi zíde aj pár viet, napísaných pri zabehávaní písacieho stroja, ktorý musí stále klopkať — vďaka pocitom.

Sťahovanie na mieste

Dom na Vyšnom konci, v ktorom vyrástla Nórika Zimániová, bol kedysi prvým domom v mestečku. Dal ho postaviť brat Nórikinej prababky. Bol to vyučený lekárnik. V mestečku ho volali pán. Keď v niektorom dome povedali „bol u nás pán“ alebo „jutro pôjdem pánovi narúbať dreva“, každý vedel, o koho ide.

Nórikina prababka, keďže mala brata lekárnika, nosila klobúk. Vďaka takejto odvahe prestala patriť medzi pospolité ženičky. Zaradila sa do vyššie postavených kruhov a prischlo jej pomenovanie „lepšá“.

Prababku, dozaista ešte predtým ako začala nosiť klobúk, vydali za istého Ballu, staršieho usadnutého človeka. Vedľa lekárnikovho domu stál vtedy aj iný, prababkin rodičovský, do toho sa Ballo priženil. Využila prababka krátku návštevu svojho muža v Pešti — bol si tam pozrieť sestru — a zavolala si na návštevu istého Paštrnáka. Ten u nej zostal dlhšie ako sa patrí a tak jeho návšteva popchla niekoľkých cirkevníkov, aby v záujme zachovania dobrých mravov napísali Ballovi do Pešti list:

„Joško náš. Žofku tvoju prišiel pozrieť Paštrnák, ešte je tam furt. Slúška spí fstájni a plače. Už budeme kosiť, ide bysť pekne, tak opschne. I do Lúk ľaďže tráísť, obec je zdravá, ľen Komprda furt nie. Misel sa var utopiť ešte cespovodeň. Keť pokosíme, var ho puojdeme dadeľ pohľadať. Spánom Bohom. Jozef Zvonár, Štefan Árvay, Ján Ferenčík, Peter Buľa-Kán, Štefan Rapčák, Anna Tuková.“

Prečítal si Ballo list, darčeky zakúpené pre ženu venoval sestre v Pešti a viac sa v mestečku neukázal.

Paštrnák splodil s prababkou dve deti. Františka Ballu, Nórikinho starého otca a jeho sestru Helenku Ballovú. Na každú senzáciu sa rýchlo zabudne. Zabudlo sa aj na to, že Paštrnák žije s Nórikinou prababkou nadivoko a urobili ho richtárom. Za svojej kariéry dal postaviť v Lúkach ringršpíl. Keď ta prišli z mestečka na sená, tak sa im ringršpíl zapáčil, tak ich zdržal, že seno viezli domov polozhnité. Paštrnák bol povestný tým, že po točitých drevených schodoch chodil na Mestský dom úradovať na koni. Keď trochu ostarel a vyskočili mu jabĺčka na kolenách, dal jeho nástupca ringršpíl zvaliť. Pradedo Paštrnák ostal ležať doma . Prababka, či už z ľútosti, alebo že tiež bola chorá, čoraz častejšie líhala k nemu. Dcéra Helenka si kúpila v Kubíne klobúk a vydala sa do Pešti. Syn František sa oženil, kúpil si dom od lekárnika, presťahoval sa doň a staral sa o svojich rodičov v susednom. Kúpil i kravu do ich maštale a nosil im od nej mlieko.

Priniesol raz mlieko do izby, kde jeho rodičia ležali, a našiel tam Helenku z Pešti a notára. Notár spisoval testament. Stálo v ňom, že dom, pole, aj kravička pripadajú Helene Majcherovej, rodenej Ballovej, z Pešti.

— A čija to krava, mamko? — opýtal sa Nórikin starý otec.

— Ferkova, — priznala prababka. Notár to vniesol do testamentu.

Prababka zomrela a Nórikin starý otec sa rozhodol, že sa už ani neobzrie o Paštrnáka a že sa nebude volať Ballo, veď to ani nebol jeho pravý otec. A Paštrnákom po pravom otcovi sa tiež nechcel volať, lebo ten zas priviedol celú rodinu do hanby. Vtedy, v čase maďarizácie, zapáčilo sa mu najviac meno Pataky. A tak sa aj volal až do svojej smrti. Aj na svoju sestru Helenku zanevrel. Keď prišla na ňu reč, volal ju len Majcherka. Po rokoch sa vybral na včelársky kongres do Pešti. O pobyte v Pešti nikdy nerozprával. Len Majcherku od tých čias volal zase Helenka.

Nórikina stará mama, Sidónia Patakyová, sa na Majcherku ani nevypytovala. Vycítila, o ktorých veciach starý otec Pataky nikdy nič nepovie, a dala mu pokoj. Vadievali sa zriedkakedy, ale keď sa už povadili, nezabudla mu pripomenúť ringršpíl v Lúkach, ktorý dal postaviť jeho otec Paštrnák. Starý otec Pataky si občas vypil. Hoci mal vtedy dobrú náladu, chcela uňho jeho žena tento zlozvyk vykoreniť. Keď prišiel domov opitý, poslala spať deti do Palidera, k svojim rodičom. Keď sa starý otec Pataky ráno prebudil, pýtal sa, kde sú.

— A ty sa var nepamätáš? — opýtala sa stará mama Patakyová. — Včera si nás tu ksel pozabíjať. Chúďatá, v nočných košeľách museli utiecť do Palidera. I nábytek si posprevracal, šecko si to tu ksel porúbať.

Starý otec Pataky sa s výčitkami svedomia vybral do Palidera po deti. Tam mu raz v takej chvíli svokor Palider navrhol, aby spoločne vstúpili do spolku miernosti. Ešte v ten deň sa vybrali na faru zložiť prísahu. Starý otec Pataky celou cestou krútil hlavou a hundral:

— To už raz nie možnô, čô tá pálenka s človekom porobí. Já už pálenku, čo živý budem, do úst nevezmem.

— Tam sa vyvravíme, Ferko, na fare, — povzbudzoval ho svokor Palider.

Farár si vypočul zaťa aj svokra, povedal čosi aj po latinsky, potom im dal podpísať. Keď podpísali, usmial sa na nich ako človek, ktorý sa chystá prezradiť príjemné tajomstvo:

— Neznamená to, že už nikdy si ani trošku nebudete môcť vypiť. Po obede je dovolené vypiť si jeden pohárik vína. Pálenka je zakázaná celkom.

— Nech ma hneď tu pánboh skáre, jak já i ku vínu privoňám, — povedal starý otec Pataky.

— Veď sa už len neodťahuj, Ferko, — povedal svokor Palider a pousmial sa. Potom, ako keby dostal strach, že sa zasmial a nemal sa, povedal vážne, nespúšťajúc z farára oči:

— Povoleňá sme dostali.

Keď si išiel o týždeň starý otec Pataky pokorne do Palidera po deti, svokor Palider ho vítal:

— Ej, Ferko, Ferko!

— Veď sme mali povoleňá, — bránil sa starý otec Pataky.

— Zle si čul, Ferko, Na pálenku sme prisahali. Povoleňá bolo len na pohárik vínka.

— Hej? To som misel ozaj zle čuť, — povedal starý otec Pataky.

*

Stará mama Patakyová túžila, aby z jej detí boli páni. Prvým dieťaťom bol syn Jozef, druhým dcéra Mária a tretím Nórikina mama Emília. Keď bol Jozef malý, ušila mu matrózky, a taký bol v nich krásny, že si ho mníšky v „úvode“ brali z rúk do rúk a najradšej by si ho boli nechali aj cez noc. Ešte v predškolskom veku dostal Jozef španielku. Doktor Preis povedal, že nevyžije, ale stará mama Patakyová ho svojou starostlivosťou a modlitbami vytrhla smrti priamo z rúk. A to nemala robiť. Boh ju zato potrestal tým, že z Jozefa, napriek svojmu obrovskému úsiliu, nemohla urobiť pána. Dcéra Mária bola tichá, pracovitá, ale veľmi tvrdohlavá. Len Nórikina mama Emília rástla presne podľa predstáv starej mamy Patakyovej. Stala sa teda učiteľkou.

Jozef sa učil zle. Z triedy do triedy prechádzal iba zásluhou čerstvo vymúteného masla a hydiny — ničoho nebolo starej mame Patakyovej ľúto, keď išlo o syna. Do gymnázia chodil v niekoľkých mestách. Keď sa dostal do Košíc, chodil do kvarty. Celú túto triedu strávil v kine. Na prázdniny sa vrátil domov bez vysvedčenia. Aj keď bola reakcia rodičov búrlivá, on bol presvedčený, že to stálo za to. Keď už aj stará mama usúdila, že zo štúdií nič nebude, išiel Jozef do zamestnania. Vystriedal ich niekoľko. Bol aj financom v Bratislave, kde sa vyznamenal tým, že z mosta strieľal do lode, ktorá nechcela na jeho povel zastať. Zakotvil doma ako listár.

Dcéra Mária proti vôli starej mamy Patakyovej začala chodiť do Sokola. Tam ju Pánboh potrestal a zlomila si nohu. Dali jej ju do doštičiek, a keď doštičky zložili, noha bola krátka a krivá. Nechceli nechať mladé dievča na krivej nohe. Keď doktor Preis povedal, že sa nedá nič robiť, zavolali istého chlapa menom Bernolák z Námestova, ktorý vedel opravovať zle zrastené zlomeniny. Bernolák kázal obložiť nohu na noc zemiakovými šupkami, aby kosti zmäkli. Na druhý deň poslal všetkých preč a na peľasti postele zlomil Márii nohu na inom mieste, než bolo treba. Dal ju do doštičiek a odišiel. Keď sa noha zrástla a doštičky zložili, bola ešte krivšia ako predtým. Toto sa opakovalo tri razy. Keď už aj trpezlivá Mária povedala dosť, dala si povedať i stará mama Patakyová a s lámaním nohy prestali. Zoslabnutá, bledá Mária vyšla po dlhom čase pred dom, sadla si na lavičku a sedela tam od rána do večera, aj jesť jej vyniesli von. Dostala slnečný úpal. Odvtedy ju veľmi bolievala hlava a pod posteľou vždy mala nachystaný lavór s octovou vodou, do ktorej si v noci máčala handričku a prikladala na čelo. V jedno ráno sa jej prihovorili a neodpovedala. Bola mŕtva. Stará mama Patakyová hneď zavolala susedu a spolu s ňou išla ku krajčírke dať mŕtvej ušiť svadobné šaty do truhly. Z pol cesty sa však vrátili presvedčiť sa, či je Mária naozaj mŕtva, aby si neurobili hanbu. Mária bola mŕtva na ozaj.

Najkrajšie obliekala stará mama Patakyová dcéru Emíliu. Keď sa stala učiteľkou, prestala jej aj šiť, hoci deti vždy zao bliekla sama. Emílii už musela šiť krajčírka až kdesi v Kubíne. Stará mama Patakyová čakávala do noci, kým prišiel z Kubína vlak, aby sa potešila novým šatám svojej dcéry. Vždy ešte našla dajakú chybičku. Dcéra si ľahla spať a ona jej to dakedy až do rána opravovala. Každé ráno dcéru čakali pri posteli čisto vypraté a vyhladené šaty, aby šla do školy pekná. Aj topánky boli nakrémované. Stará mama Patakyová už bola dávno v poli. Nebolo sa ani komu poďakovať.

Keď bola stará mama Patakyová v prechode, musela ísť na operáciu. Ležala v žilinskej nemocnici. Dcéra Emília ju tam po operácii bola pozrieť. Stará mama Patakyová bola veselá, len ju trápil strašný smäd. Vodu jej piť zakázali. Keď jej dcéra utie rala čelo mokrým uterákom, vzala jej ten uterák a sala z neho vodu. Dcéra popýtala sestričku, aby mohla prenocovať so svojou mamou. Ležala sama v izbe a jedna posteľ bola prázdna. Stará mama Patakyová mala zakázané sa hýbať, dcéra jej chcela byť aspoň prvú noc po operácii po ruke. Sestrička jej to nedovolila, nedalo sa nič robiť, išla spať ku známym. Ráno išla pozrieť mamu do nemocnice. Povedali jej, že v noci zomrela. Ráno ju tam našla sestrička už studenú. Asi sa prudko pohla, alebo chcela ísť na potrebu. Dcéra sa rozhodla, že to tej sestričke do smrti nezabudne.

Starý otec Pataky si myslel, že aj on musí zomrieť.

— Jako to len budeme? — pýtal sa dcéry. — Veď si nevieme ani navariť, ani oprať.

Na kare sa starý otec Pataky opil a vypytoval sa zhromaždených príbuzných, za koho by sa mal oženiť. Dcéra povedala, že ak sa ožení, odsťahuje sa z mestečka a už nikdy sa doň nevráti. Dcéry sa starý otec Pataky bál.

*

Mestečko sa skladalo z Nižného konca, Vyšného konca, Námestia a Ulice. Na Ulici vyrástol Nórikin otec Juraj Zimáni, vysoký blonďák v okuliaroch.

Jeho matka, stará mama Zimániová, sa vydávala keď mala šestnásť rokov. Bolaže to svadba! Keď sa rozprúdila svadobná hostina, vytratila sa nevesta von a išla sa s deťmi kĺzať. Keď sa rozbehla od Planiety, zastala až pred domom, kde sa zabávali svadobčania. Ženích, starý otec Zimáni, bol vdovec. S prvou ženou mal jedného syna Cyrila — ten sa tiež šmýkal s nevestou. Vonku bola tma. Nik sa na nevestu nepýtal, každý sa staral o to, čo bolo na stole. Len ženích, starý otec Zimáni, pozoroval čudnú záclonu na vonkajšej strane obloka. Záclona sa mihla a už jej nebolo. O chvíľu sa zase mihla a zase jej nebolo.

— Veď to šlajer, Hana sa šmýka, — povedal starý otec svojim svokrovcom.

— Potom to iď posypať popolom, nech sa nepozabíjame, — povedala svokra a núkala svadobných hostí ďalej.

Ženích vyšiel pred dom a zavolal: — Hanka! Hankááá!

Nevesta práve utekala na koniec šmýkačky, nepočula, že ju volá jej muž.

— Hanka! Hanička! Hana! Hana, ty hlucháň hluchý! — zavolal znova.

Nevesta sa rozbehla a on ju na šmýkačke v najväčšej rýchlosti chytil. Obidvaja spadli, ženích sa udrel, nevesta sa na tom strašne smiala.

— Hanka, poďme na šop, — povedal vtedy starý otec Zimáni. Hanka nechcela a opytovala sa, načo. Starý otec Zimáni jej povedal, že veď uvidí. Vydriapali sa na šop a o chvíľu nevesta začala kričať. Hlas svojho dieťaťa začujú vždy prví rodičia. Utekali za hlasom, zbehli do humna a počúvali, ako sa zo šopu ozýva hlas ich Hanky:

— Otec, mamo, ratujte!

— Čô tam? — opýtali sa.

— Já a Hanka, — odpovedal vážne zo šopu starý otec Zimáni.

— Joj, Hana, jakô si len sprostô, — povedala prababka a spolu s pradedkom sa vrátili medzi svadobných hostí.

Stará mama Zimániová mala so starým otcom Zimánim štyri deti. Dcéra Karolína zomrela, keď mala päť rokov. Dali jej postaviť pomník z „karárskeho“ mramoru. Potom mali syna Pavla, ktorý si ako vojak v prvej svetovej vojne zadovážil suchoty. Na suchoty bolo najlepšie kozie mlieko. Zimániovci kúpili kozu. Starosť o ňu pripadla najmladším dvom synom, Štefanovi a Jurajovi. Koza bola v tých časoch znakom chudoby. Zimániovci dbali, aby sa o tom, že chovajú kozu, nik nedozvedel. Ak náhodou koza zamékala, zbili jej opatrovníkov.

— Nažratá koza neméka, — vravieval starý otec Zimáni, keď tĺkol svojich synov. Kozie mlieko nepomohlo. Syn Pavol zomrel, keď mal tridsať rokov.

Starí rodičia Zimániovci boli bohatí — až do chvíle, kým nepodpísali Ajchlerovi zmenku. Ajchler odišiel do Ameriky a viac ho nebolo. Zimániovci prišli o všetko, čo mali. Ešte aj hnoj im z dvora vyviezli a starej mame Zimániovej fertušku odpásali. Keď to videl Cyril, syn starého otca Zimániho z prvého manželstva, pobral sa i on do Ameriky, že toho Ajchlera nájde. Či ho našiel, nevedno — už sa odtiaľ nevrátil.

Syn Juraj Zimáni študoval už vtedy v Bratislave právo a jeho brat Štefan medicínu v Prahe. Štefan už našťastie končil, ale Juraj musel štúdium prerušiť a zarábať si na živobytie ako učiteľ. Vždy, keď si čosi nasporil, v štúdiu pokračoval. Tak predsa len doštudoval a zaujal významné postavenie v Bratislave. Ešte ako učiteľ sa zamiloval na Záhorí do istej učiteľky. Potom však dal prednosť Nórikinej matke Emílii Patakyovej a rozhodol sa pojať ju za manželku. Pre jeho rodinu to bol slabý argument. Starý otec Zimáni už vtedy síce nežil, ale Jurajova mama — on ju volal mamička a onikal jej — ostro protestovala a bila sa palicou po drevenej nohe. Vlastnú nohu jej odrezali po akejsi chorobe. Jurajovej rodine sa nepáčilo, že brat jeho nastávajúcej bol ťuťmák. Presviedčali Juraja, že bude mať také isté deti. Nedal sa presvedčiť, rodina ustúpila a bola náramná svadba, ktorá vyvrcholila odchodom Juraja Zimániho na vlak — volala ho povinnosť do Bratislavy. Jeden svadobčan svadbu aj filmoval, film sa zachoval, popíšeme ho inokedy.

A tak útrapy všetkých predkov viedli k tomu, že Juraj Zimáni a Emília, rodená Patakyová, splodili Nóriku Zimániovú a o tri roky po nej i jej brata Juraja Zimániho mladšieho. Obidvoch počali v lete, lebo vtedy prichádzal Juraj Zimáni starší z Bratislavy na dovolenku.

*

Juraj Zimáni býval v Bratislave v slušnom, priestrannom byte ešte s dvoma starými mládencami. Emília Zimániová žila tristo kilometrov severnejšie v malom mestečku, so svojím otcom a bratom v dome po lekárnikovi, najprv bez detí, potom s jedným, neskôr s dvoma. Keď sa Juraj Zimáni a Emília Patakyová brali, bola vojna. Nórika Zimániová sa narodila v martinskej nemocnici, kam jej matku zaviezol majiteľ autobusu Planieta. V celom autobuse sa neviezol nik iný iba ona a priateľka Melanka, ktorá ju sprevádzala. Juraj Zimáni prišiel do Martina z Bratislavy. Keď sa Nórika narodila, zapálil si na nemocničnej chodbe cigaretu a neprekážalo mu, že už jednu horiacu drží v ruke.

Cesty z Bratislavy do mestečka nemohol Juraj Zimáni pre vojnové časy absolvovať príliš často. A keď už šiel, obyčajne musel veľký kus cesty ísť pešo. Raz tiež tak. Pešo prechádzal cez frontové územie. V Podbieli prenocoval na fare, kde bolo ruské veliteľstvo. Juraj Zimáni sa už od začiatku vojny učil po rusky. V tom Podbieli nemohol celú noc zaspať. Svietil mesiac a on sedel pri okne. Zrazu zbadal, ako do dediny dolu vŕškom zostupuje nemecká jednotka. Pozobúdzal Rusov a tak im zachránil životy. Skamarátil sa tam s kapitánom, ktorý sa volal Mereškov. Vysvetlil mu, kde býva v mestečku, ktoré už bolo neďaleko. Mereškov ho tam aj vyhľadal a daroval mu obrovskú železnú posteľ. Mereškov bol chlap dva metre vysoký a to bola asi jediná posteľ, v ktorej sa mohol pohodlne vyspať. Juraj Zimáni si tú posteľ po vojne previezol do Bratislavy. Bol dohodnutý s Mereškovom, že ho po vojne v Bratislave navštívi a tá posteľ bude preňho vždy pripravená. Ale Mereškov sa už nikdy neukázal.

Keď prichádzal Juraj Zimáni po vojne na svoje pravidelné návštevy, bola už Nórika taká veľká, že sa mohli spolu vybrať pozrieť starú mamu Zimániovú na Ulici. Stará mama Zimániová sedávala na posteli, prikrytej ostro červenou dekou. Pod ňou býval niekedy ukrytý z polovice ocmúľaný cukrík, odložený pre vnučku. Málo chodila, drevená noha jej nedovolila. V kuchyni mala harmónium a pri ňom slamenú stoličku. Juraj Zimáni si vždy sadol na stoličku a hral. Stará mama Zimániová krásne spievala. V tom istom dome bol ešte jeden byt, ktorý stará mama Zimániová prenajala Klčovcom. Bývala tam Darinka, veľké dievča s dlhými vrkočmi. Stará mama vždy zaklopala paličkou na stenu a volala:

— Darinka, Darinkááá!

Darinka pribehla s mištičkou, v mištičke sa topilo mydlo. Darinka podľa zaklopania starej mamy Zimániovej vedela, že prišla Nórika. Išli spolu púšťať bubliny. Juraj Zimáni vyviedol matku do záhrady pod orgován. Stará mama Zimániová ťukala do bublín paličkou.

Keď stará mama Zimániová zomrela, obliekli ju aj pochovali bez Nórikinej účasti. Niekoľko dní po pohrebe prišiel do dvora domu po lekárnikovi drabiňák, ťahaný jedným koňom. Od brány po dreváreň sa Nórika na ňom zviezla. Sedela na červenej deke, ktorú mávala stará mama Zimániová na posteli. Začali všetko skladať a nosiť do drevárne. Keď už boli na samom spodku voza, vedela Nórika, že starú mamu nepri viezli.

— A kde je stará mama? — opýtala sa.

— Stará mama sa na teba pozerá z nebíčka, — povedala Nórike mama a pozrela na svojho muža, ktorý sa na ňu smutne, ale pochvalne usmial.

— Šeci tam pôjdeme, — povedal starý otec Pataky, ktorý pomáhal skladať z voza. Aj on sa pozrel na zaťa a Juraj Zimáni sa aj na starého otca Patakyho smutne, ale pochvalne usmial.

*

Dom po lekárnikovi bol priestranný. V kuchyni spával starý otec Pataky. Nórika, ešte jedináčik, spávala s mamou v spálni. Mali aj izbu, kam sa vodili hostia. Do izby a do kuchyne sa chodilo z veľkého pitvora. Z toho pitvora sa šlo ešte do jednej izby, v ktorej býval Nórikin ujo Jozef. Nie Jozef Pataky, ale Jozef Patyk — v čase slovakizácie si dal ujo meno poslovenčiť.

Raz prišla do tohto domu na návštevu krstná mama Koceľová, jedna z krstných mám Nórikinej mamy, a povedala, že ju navštívila istá Dujková, ktorá by sa rada vydať za Jozefa. Starý otec Pataky trepol kostenou fajkou po šijacej mašine a povedal;

— Kým som já tu, to nigdá nebude!

— Aľe jój Ferko, povedala krstná mama Koceľová. — A chto sa ti bude o Jožina starať ? Veď už nech je jaký kse, aľe opateru potrebuje. I Miľka ľaďže pôjde za Ďurim a Dujková i teba obrádi jako sa patrí. Veľmi ma ľen pýtala, že by som vám dala znať, jaká ona bude nevesta. Tak si vás bude, jój, tak si vás ľen bude, ež no!

— Kmotra moja, — povedal miernejšie starý otec Pataky — já takú neksem. Veď to celá rodina divá.

Otec sa im zdivel a šeci Dujkofci, to jedno difšô jako druhô.

— Čô by sa ľen zdivel! Pribehnúl raz z poľa, že čerta videl v chrasti. A teraz kadeľ chodí, tadeľ o tom vraví. Aľe to nie, že sa zdivel! A či čertôf niet?

— Veď jest, to je iná vec, — povedal starý otec Pataky. — Ale tú já do rodiny neksem. Ty si kmotra, myslíš, že sa jej Jožino vidí. Čô by sa jej len videl. Múr sa jej vidí. Do múru by rada prišla. Stará diefka, čô sa už nevydala? Nik hu nekse, preto sa nevydala.

— Tato, — zamiešala sa do reči aj dcéra Emília. — Princeznú darmo chceš. Tá za Jožina nepôjde. Musíme byť radi, že ho dakto chce.

— Já už nič nevravím, — povedal starý otec Pataky. — Od Dujky já rodinu neksem. Robte si, čô ksete, ale si potom aj trpte!

— Povedzte, krstná mama, že nedbáme, — povedala Emília.

Krstná mama Koceľová vstala a poberala sa preč.

— Jožina sa neopýtame? — zastavila sa ešte vo dverách.

— Môžeme sa ho prípadne spýtať, — povedala Emília, — Jožinó! — zavolala do pitvora. O chvíľu bolo počuť ťažké kroky cez pitvor.

— Pochválen! — povedal Jozef Patyk, keď vkročil do kuchyne,

— Naveky, Jožko, — povedala krstná mama Koceľová a začala:

— Jožko môj, prišla som sa ťa opýtať, či by si na žeňbu pristal.

— Já dbám? Oženiť sa mi už patrí. A vy viete, krsná, o da jakej?

— Tu, ľaďže, Gabriele Dujkovej sa ťažko vidíš.

Jozef Patyk sa dal do hurónskeho smiechu.

— Čo sa rehoceš? — okríkla ho sestra. — Sám vravíš, že sa ti už patrí oženiť.

— Veď já nič, — povedal Jozef.

A tak sa oženil. Gabriela Dujková, potom už Patyková, na sťahovala sa do domu po lekárnikovi a starý otec Pataky bol od tej chvíle stále nadurdený.

Raz ráno sa Emília Zimániová ponáhľala do školy a v rýchlosti vyliala trošku kávy na kredenc. Nepoutierala to a ešte bola len v pitvore, keď začula Gabrielu:

— Somarica jedna, kávu tu vyľála a už letí jako divá.

Emília sa vrátila do kuchyne.

— Tak ja som ti somarica ? Ja som ti divá? Veď len mne môžeš ďakovať, že si sa tu vydala. Tato bol celý čas proti. A vieš prečo? Lebo ty si divá. Aj s tvojím otcom, aj s celou tvojou rodinou.

— Že vraj jej mám ďakovať! — pustila sa Gabriela do smiechu. — Za ďada som išla a ešte mám ďakovať?

— No toto je už opovážlivosť, — zvolala Emília.

— On by sa bez ženby zaobišiel, ale tebe sa múr páčil, ty špekulantka.

— Ty strapúch jeden! — povedala Gabriela, narážajúc na Emíliinu trvalú. —Čo to bola len za mať, čo takieho strapúcha a takieho ďada mala!

— Ty jedna špina! Ty sa opovážiš povedať zle o mojej nebohej matke? Len to utekaj vykrikovať na ulicu! Moja matka bola jedna taká obľúbená osoba, že ťa ľudia skalami z mesta poženú, keď to budú počuť. Neublížila ti, prečo jej ty, čo sa v jej mozoľoch rozťahuješ, svojou špinavou papuľou nedáš odpočívať v pokoji?

— Ja mám špinavú papuľu, ty strapúch? — povedala Gabriela a chytila Emíliu za trvalú. Vtom vstúpil do pitvora starý otec Pataky. Robil čosi vo dvore a začul krik. Kráčal strmo a nad hlavou mával palicou. Gabriela vybehla von. Ešte na gángu sa postrapatila a utekala, kričiac:

— Pomóc, ľuďá boží, idú ma zabiť! Ona ma držala za vlasy a starý ma palicôf mlátil.

Emília s otcom si sadli do kuchyne a Emília sa rozplakala.

— Já to vedel, — povedal starý otec Pataky. — Čô ste si navarili, to si aj zecte! Aj s tvojôf krsnôf. Tak!

Emília prišla do školy neskoro. Predvolala si ju riaditeľka Confálová a povedala:

— Nepatrí sa, Milka, na jednu učiteľku, aby svoju švagorinu bila pre trošku rozliatej kávy. Celá obec je pobúrená. Už sa tu boli štyria na túto vec opýtať a ja tu horím od hanby, koho to mám v zbore.

Emília riaditeľke všetko dopodrobna vysvetlila, poplakala si a riaditeľka potom sľúbila urobiť isté kroky, nepovedala presne aké.

Jozef Patyk pri incidente nebol. Roznášal poštu, no chodiac z domu do domu aj on sa o ňom dozvedel. Prišiel domov, k ničomu sa nevyjadril. Gabriela ostala u Dujky a dva týždne jej nebolo.

— Neoprobuj sa ju volať! — povedal Jozefovi otec. — Nedám si já od takej divej pokoj vo svojom dome nivočiť!

— Ále ba! Nepôjdem sa jej prosiť. Jako odišla, nech tak aj prinde.

— Já ti dám prinde! Já tú už vo svojom dome vidieť neksem!

— Veď já nič, — povedal Jozef.

Raz v nedeľu z kostola prišla Gabriela sama a povedala:

— Tato i Miľka, prišla som, bo veď načo budeme robiť osiebky.

Starý otec Pataky aj Emília Gabrielu mlčky prijali. Ale pokoj sa do domu po lekárnikovi už nevrátil. Starý otec Pataky bol šťastný len vo včelíne. Len vtedy ho Nórika počula spievať. Nórikina mama sa rozveselila, len keď raz za čas prišiel z Bratislavy Juraj Zimáni. Gabriela sa s každým zhovárala iba jednoslabične. Len čo vyšla na ulicu, ohovárala dom, svokra, švagrinú aj svojho muža. Celkom šťastná bola len Nórika a, pravdaže, aj Jozef Patyk, jej ujo. Nórika síce občas doma dostala, ale to nemohlo pokaziť jej radosť zo života. Jozefa si tiež predvolávala sestra Emília s krstnou mamou Koceľovou na raport, ale nezdalo sa, že by sa mu to bolo hlbšie zahlodalo do duše. Nórika si s ujom rozumela a mohla sa mu posťažovať bez obavy, že chytí okrem nej niekomu stranu. Jej mama mala taký zvyk, že keď Nórika nechcela jesť, uviazala jej na chrbát batôžtek, vyhodila ju pred pitvorské dvere a kázala jej ísť po žobraní. Nórika sedela s batôžkom na chrbte pred dverami a plakala.

— Cit, babuľko, cit, — prihováral sa jej ujo. Keď mu povedala o čo ide, vybral z vrecka peniaz, ktorý sa mu podarilo ukryť pred Gabrielou, a poslal ju kúpiť si cukríky. V ten deň zase nevládala večerať.

Raz vzala mama Nóriku do Bratislavy. Juraj Zimáni ich čakal v Bratislave na stanici. Neboli tam ešte ani celý deň a už povedali Nórike, že pôjde do Topoľčian k strýčkovi a tete, lebo mama na ňu nebude mať čas. Nebude mať čas, lebo sa jej ide narodiť braček alebo sestrička.

— Len tak, z ničoho nič? — opýtala sa Nórika, sediac otcovi na krku.

— Len tak, — povedali jej. Rozzúrilo ju to. Zložila otcovi klobúk z hlavy a hodila do najbližšieho blata. Ujo by mi nikdy tak hlúpo neodpovedal, pomyslela si.

V Topoľčanoch, u strýka Štefana Zimáňa, lekára, bolo krásne. (Aj Štefan Zimáni podobne ako ujo si v čase slovakizácie poslovenčil meno na Zimáň) Mali tam poschodový dom, no len jedna polovička bola poschodová. Tá druhá mala iba prízemie, ktoré malo veľmi vysoko povalu. A stena do záhrady od zeme až po povalu bola sklená. Tá polovička s poschodím mala galériu, z ktorej viseli až na prízemie druhej polovičky listy veľkých filodendrónov. Nórika mimoriadne obdivovala záchody. V dome po lekárnikovi nebol záchod, iba latrína vo dvore. A tu jeden záchod pri garáži, druhý na prízemí, tretí v kúpeľni na poschodí a ešte jeden v ordinačke, ktorá patrila k domu a v ktorej ordinoval strýčko Števo. Teta Zdenka, strýčkova žena, si Nóriku veľmi obľúbila. Mala už dvoch veľkých chlapcov a potešila sa, že si užije aj dievčaťa. Bola k Nórike taká ako k vlastnej dcére, ba možno lepšia, lebo ju ani nebila. Každé ráno ju niesla na chrbte z detskej izby do ordinačky odvážiť. Potom ju položila na diván, potiahnutý bielym voskovaným plátnom, o ktorom si Nórika myslela, že je to koža. Bola nahá a chladilo ju to. Teta zapla horské slnko a Nóriku v malilinkých okuliaroch skrúcala na tom diváne a pozerala na hodinky. Potom všetko vypla, no starala sa o Nóriku ďalej. Hľadala jej kamarátky, kupovala hračky, požičiavala jej krásne látky pripravené ku krajčírke, aby sa s nimi hrala na kráľovnú. A Nórika, hlúpa, len čo sa jej naskytla príležitosť, začala nariekať. Obyčajne sa zatvárala do kúpeľne, tá miestnosť sa jej páčila zo všetkých najviac, a tam plakávala. Niekedy sa neudržala ani pri raňajkách. Keď pila kakao, zodvihla si šálku tak, aby mala v nej aj oči, a plakala do nej. Pri plakaní do šálky ju vždy prichytili. Začali rozmýšľať, ako jej ešte väčšmi spríjemniť život, ale nepomáhalo ani modré z neba. V Topoľčanoch bola Nórika dlho. Tam sa dozvedela, že sa jej narodil braček, a to bol dôvod na ďalší veľký žiaľ. Braček Juríčko, ako ho tam všetci volali, musel sa v Bratislave troška z toho narodenia spamätať, potom aj s mamou odcestoval domov, do ich mestečka, tam musel troška podrásť, a až potom si po Nóriku prišiel do Topoľčian ocko.

Doma ako prvú vec chceli rodičia ukázať Nórike Juríčka. Nórika však nebola na Juríčka vôbec zvedavá. Bol jej ľahostajný — až do jednej chvíle, keď ho začala priam nenávidieť.

Dom po lekárnikovi mal ešte malú prístavbu — izbu s kuchyňou, so zvláštnym vchodom — a tú mali prenajatú Gvoždiakovci. Pán Gvoždiak bol zamestnaný na pošte, pani Gvoždiaková bola domáca. Mali dve deti. Peter bol asi o sedem rokov starší ako Nórika, Marta o rok. Marta bola Nórikina najbližšia a najmilšia kamarátka. Raz, keď ich omrzela hra vonku, vošli dnu, práve keď Nórikina mama mala vybratý prsník a dávala Juríčkovi jesť. Marta z nej nevedela oka spustiť. Nórika sa ju usilovala čím skôr dostať von, ale ona si stále čosi vymýšľala. Najprv si pýtala vody, potom zas niečo iné. Keď konečne vyšli na dvor, Marta sa začala smiať a povedala:

— Nóra, čo to má tá tvoja mama?

— Dieťa, — povedala Nórika.

— Ja viem, Juríčka, ale čo to má za guľu, čo si hu stíska tými dvoma paľcami?

V tej chvíli Nórika znenávidela Juríčka. Najradšej by bola, keby hneď zomrel. Ak v krátkom čase nezomrie, rozhodla sa, že sa pomstí Marte a bude sliediť, aby uvidela jej mamu nahú. Toto rozhodnutie ju trocha upokojilo a sliedenie ju tak zaujalo, že prestala túžiť po Juríčkovej smrti. Liepala sa Gvoždiakovcom na okno, no cez deň videla len, ako Martina mama šije alebo varí. Rozhodla sa, že bude sliediť večer. Keď sa zotmelo, poberala sa von.

— Kam ideš? — spýtala sa jej mama.

Otázka ju neprekvapila, odpoveď mala premyslenú.

— Na záchod.

— Potme do dvora? — čudovala sa mama. — Pod posteľou máš šerblíček.

— Ja chcem ísť do záchodu! — odpovedala Nórika rozhodnutá bojovať.

— Dobre, ale sa hneď vráť, — súhlasila mama.

U Gvoždiaka sa svietilo. Okno mali do polovice zastreté. Vyškriabala sa na lavičku pod oknom a nazrela dnu. V izbe kľačala teta Gvoždiaková a modlila sa. Z rúk jej visel ruženec. Nórika zliezla z lavičky a išla aj do záchodu, aby nebola klamárka. V záchode sedel ujo. Jozef Patyk si na záchode nikdy nezatváral dvere. Sestra Emília mu to často vyčítala. Bránieval sa, že šak sedí vo svojom.

— Servus, ujo.

— Serem, serem, babuľko, — povedal ujo.

— Ja ti vravím, že servus, — povedala Nórika.

— Veď já ťa čujem, diefča. Ale ti aj vravím, čô robím, i keď sa ma nepýtaš.

— Teta Gvoždiaková sa modlí.

— Já viem.

— Odkiaľ to vieš?

— Kuknúl som sa. Hahaha. A ty to, babuľko, odkeľ vieš?

— Tiež som sa kukla.

— I ty si sa kukla? Jój, chvalabohu, veď ty budeš celá na mňa. Modlí sa chudera a misí bysť pri tom zamknutá, lebo Gvož ďák je komunista.

— Prečo musí byť pred komunistom zamknutá?

— Keď komunista prinde ku modleňú, môhol by dostať nedobrú.

— Čo je to nedobrá? — opýtala sa Nórika.

— To je taká choroba. Začne len človeka skrúcať, celieho ho vykriví a strašne pri tom jačí. Vtedy ho treba svätenôf vodôf pokropiť.

— A to pomôže?

— Keď len tak prinde, pomôže. Ale tu, teraz na vojne sa stala taká vec. Jeden voják sa modlil ružienec a druhý voják, komunista, ku nemu prišiel a podrápal mu ho. A vtedy teho komunistu začalo len skrúcať, jačal jako čert a do rána bolo po ňom.

— Mali ho pokropiť svätenou vodou.

— Jój, babuľko, de vezneš v kasárni svätenú vodu? Ale i tak by mu to ťažko pomôhlo. Keby bol len tak prišiel, to je iná vec. Ale keď mu ho aj dodrápal, takiemu ani svätená voda nepomôže.

— Ujo!

— Čô, babuľko?

— Ako by som mohla uvidieť tetu Gvoždiakovú nahú?

— Nahú?

— Nahú.

— To pôjde ťažšie, — zamyslel sa ujo. Chvíľu Nórika nevedela, či sa sústreďuje na potrebu, alebo rozmýšľa.

— Keby len zadek, to by sa dalo. Ale celú ťažko.

Nórika bežala domov. Mama sa bude pýtať, kde bola tak dlho. Povie jej, že sa zhovárala s ujom o komunistoch. Ako predpokladala, tak sa aj stalo. Mama sa pýtala. Vyrozprávala jej o komunistoch všetky podrobnosti.

— To nie je pravda, — povedala mama. — Komunisti nie sú len zlí. Aj náš ocko je komunista. — A potom si hundrala Emília Zi mániová ešte pre seba:

— Však ja sa s ním zajtra porozprávam. Čo má malému decku takýmito sprostosťami mútiť hlavu. Ešte sa začne báť vlastného otca.

— A myslíš, Miľka, že to z jeho rozumu vyšlo? —povedal starý otec Pataky, keď mu o tom porozprávala.

— Ále ba! To ho ona takými somarinami futruje. Dujky, tie na každom kroku čerta viďá, lebo sú sami čerti.

Nórika ľutovala uja, keď si predstavila, ako ho zajtra mama a starý tato vyhrešia. Našťastie Jozef Patyk zobral hrešenie jedným uchom dnu a druhým von.

*

Martina matka pochádzala z Nových Zámkov. Mali tam ešte Jóži báčiho, ktorý im posielal marhule. Keď im prišlo veľa marhúľ, dali aj Zimániovcom. Dievčatá ich jedli na ulici a pripadali si ako sestry. Keď Nórika bola na ulici náhodou sama, chválila sa deťom, že jej Jóži báči z Nových Zámkov poslal marhule.

Inokedy si dievčatá sadli v záhrade k stolu a išli si kresliť. Na lavičke pri tom stole sedel aj Nórikin starý tato s jej ujom. Nórika kreslila dom v Topoľčanoch, kde bola, keď sa narodil Juríčko, a Marta kreslila dom v Nových Zámkoch. Keď mali domy hotové, dali si ich posúdiť starému tatovi a ujovi. Ujo povedal:

— Nórikin je krajšie nakreslený, ale ten v tých Nových Zámkoch misí bysť len krajší.

— Čô by len misel, — povedal starý tato. — Nórika je menšá jako Márta, tak to nevie tak šecko nakresliť, ale veď ten v Topoľčanoch je krajší. Tu sa dívaj! — drgol do uja, ktorý sa medzičasom zahľadel na dom v Nových Zámkoch. — Tento má i ordináciju.

— Já vravím, že Nórika nakreslila krajšie, choť je i menšá, lenže dom je mrzkejší. Vravím len toľo, že ho mrzkejšie postavili, — vysvetľoval ujo starému tatovi.

— Ale veď netáraj! A de má ten Mártin ordináciju?

—Ordináciju nemá, ale je krajší, — trval na svojom ujo.

— Keby si bol dochtor, veru by sa ti zišla, — povedal starý tato.

— To hej, — prisvedčil ujo.

— Keby si sa bol učil, môhol si bysť! — povedal starý tato, vstal a išiel do včelína.

Ujo si vypýtal papier a ceruzku a kreslil s dievčatami. Kreslili trávu, kvety a motýle. Ujo im nechcel ukázať, čo nakreslil. Pokrčil ten papier, na ktorý kreslil, a strčil si ho do vrecka.

— Takieto hlúposti ja neviem kresliť, — povedal. — Dakedy vám odkreslím pána Ježiša.

Keď ujo odišiel, Marta povedala:

— Keď nevie nakresliť kvet, nemôže vedieť ani pána Ježiša, lebo pán Ježiš je ťažší.

— Bude vedieť, — povedala Nórika. Marta mi závidí, že ujo je môj a nie jej, pomyslela si.

*

Juraj Zimáni chodieval z Bratislavy za rodinou raz za dva týždne, niekedy iba raz za mesiac. Nórika ho volala ocko alebo ocinko. Ocinko prišiel v sobotu v noci, keď už spala. Ráno podľa vône zistila, že je ocinko tu. Rozbehla sa k nemu do postele, zobudila ho a najradšej by tak bola ostala celý deň. Zakaždým jej rozprával rozprávku o kozičkách. Vedel aj viac rozprávok, ale táto sa Nórike páčila najviac. Hlavne to, ako vlk klopal na dvere—ocinko sa natiahol a klopal na stenu za sebou. Pri obede ocinko stále hovoril:

— Milka, baliť, baliť !

Nórikina mama rýchlo balila, ocinko pochytil kufor a utekal na stanicu. Nórika ho pri kaplnke dobehla. Ujo zaostal, aj keď vyšiel z domu zároveň s ocinkom. Ak bral vlak v mestečku vodu, prišiel na stanicu včas aj ujo. Ako posledná dobiehala mama. Nevládala polapiť dych, ani sa s ocinkom nerozlúčila, lebo sa vlak už pohýnal, len mu zakývala. Cestou zo stanice domov bývalo Nórike do plaču. Doma ju utešoval starý tato:

— Veď sa už netráp, diefča! Tvoj otec vravel, že dostanete v Bratislave pekný byt a tam sa presťahujete.

— A ty pôjdeš s nami? — opýtala sa naradovaná Nórika starého tatu.

— Já som už starý na sťahovaňá, diefča. Já si už len tu zostanem.

— A kto ti bude variť? — opýtala sa.

— Gabriela veru nie, — povedal starý tato. — Budem chodiť jesť do Palidera.

— A kto ti bude volať „stáááry tato obedováááť!“, keď ja budem v Bratislave?

— Poviem Paliderovým deťom, aby mi to volali.

V paliderovskej dreveničke už nebývali svokrovci starého otca Patakyho — jeden po druhom pomreli. Žili tam už iba ichdeti, súrodenci nebohej starej mamy Patakyovej, Michal Palider a Uršuľa Paliderová.

Uršuľa Paliderová ostala slobodná. Obývala manzardku, zatiaľ čo zvyšok domu obývala Michalova rodina — Michal Palider mal deväť detí. Aj tam sa Nórika chodila hrávať. Teta Paliderová, volali ju teta Uršuľka, bola učiteľka. Po smrti Nórikinej starej mamy, ktorá zomrela, keď bola Nórikina mama ešte slobodná, nahradila teta Uršuľka jej aj ujovi Jozefovi matku. Pomáhala sa starať aj o deväť detí svojho brata. Tam sa teda chystal starý tato na stravu, keď dôjde k sťahovaniu. So zvesťou, že sa budú sťahovať do Bratislavy, bežala Nórika k Marte. Marta zosmutnela a povedala, že sa nebude mať s kým hrávať.

— Budem ťa tu často chodiť navštevovať, lebo tu zostane starý tato aj ujo, — povedala Nórika.

Keď Nórikin ocinko znova prišiel, nedala mu Nórika s tým sťahovaním pokoj. Povedal jej, že keď dostanú v Bratislave byt, pošle telegram „baliť“, a potom príde so sťahovacím autom a odvezie všetkých do Bratislavy. Odvtedy Nórika dennodenne čakávala na telegram.

Kým čakala, brat Juríčko začal chodiť. Prišla k nim kamarátka Nórikinej mamy s fotoaparátom. Mama si Juríčka zobrala na ruky, Nórika sa postavila vedľa nej a kamarátka ich odfotila. Potom mama položila Juríčka na zem.

— Ty teraz odíď, Nórinečka! — povedala mama. — Ideme teraz fotiť Juríčka samého.

Odfotili ho a mamina kamarátka začala odkladať aparát do papierovej škatuľky.

— Ešte mňa samu si zabudla odfotiť, — povedala Nórika.

— Ty budeš na tom obrázku s mamičkou, — povedala mamina kamarátka. Mám už málo obrázkov a ešte chcem odfotiť našu Aninku.

— Skupaňa! — vyhŕklo z Nóriky.

— Ale Nórika! — povedala mama. Jej kamarátka sa rozosmia la a tak sa smiala, že nevedela prestať. Skúpa je a ešte sa na tom aj rehoce, pomyslela si Nórika a išla preč. Na dvore povedala Marte, že ju odfotili.

Keď boli fotky hotové, boli už Vianoce. Prišiel ocinko, Nórika dostala darčeky, aj Juríčko dostal, ale menej. Po štedrej večeri, keď si šiel starý tato ľahnúť spať, povedala Nórikina mama ockovi:

— Bojím sa o tatu. Odkedy zomrela mama, každé Vianoce si poplakal. A tohto roku nič.

Potom prišiel ujo po spievaní. Ešte len začal spievať, už mama otvorila dvere a povedala:

— Počuli sme, už len poď, poď, — a vpustila ho dnu. Nórika poukazovala ujovi darčeky, ocinko mu dal fľašu vína a cigarety, že to má od Ježiška, a od mamy dostal ponožky a šálik. Ujo im pochválil bohatého Ježiška a že už ide, lebo musí ísť spievať do Dujky.

Vianoce sa skončili, ocinko odišiel. O týždeň bolo Silvestra a mama Nórike povedala, že ocinko nepríde, lebo Bratislava je ďaleko a nemôže tak často cestovať. Ostali sami. Juríčko spal v spálni, starý tato ležal v kuchyni na svojej posteli pri šijacej mašine, mama pri ňom kľačala a modlila sa, Nórika ležala pri nich v kuchyni na diváne. Nespala, lebo sa jej zdalo, že mama plače. Stále viac sa jej to zdalo, až to vedela úplne naisto. Posadila sa a opýtala sa jej, prečo plače. Dozvedela sa, že sa na Nový rok plakáva, lebo sa lúčime so starým rokom. A videla, že mama plače ďalej. Rozmýšľala, či aj ona nemá začať plakať pre tú istú príčinu, ale nechcelo sa jej. Ľahla si znova na diván. Ležala oblečená a čudovala sa, že jej mama nekáže obliecť si pyžamu a ľahnúť si spať riadne do postele. Zaspala. Zobudila ju mama. Hladkala ju po hlave a plakala:

— Bež, Nórika, do Palidera povedať, že nám umiera starý tato.

Nevedela presne, čo sa ide stať, len tušila, že čosi veľmi smutné. Mama jej dala kabát, zababušila ju do šálu a ona išla do Palidera prvý raz v živote sama. Z pitvora ešte začula mamu, ako v kuchyni hovorí:

— Tato, poznáš ma? To som ja, Milka.

V každom dome sa svietilo. Nórika dobehla do Palidera a spoza dverí počula, ako sa smejú. Vošla. Sedeli si všetci pri stole, deti tiež ešte nespali. Zrazu ňou prebehol pocit, či to nie je hanba povedať takú vec pred toľkými ľuďmi.

— Vitaj, Nórika! Prišla si nám zavinšovať? — opýtali sa jej veselo. — Kde máš mamu? To sa tak dlho oprašuje od snehu?

Nepovedala nič, len tam tak stála. Ktosi vyšiel von pozrieť sa, kde má mamu. Vrátil sa a povedal:

— Miľka neprišla.

Začali sa jej vypytovať, po čo prišla a kto ju poslal. Neodpovedala. Neodpovedala ani na prosby, ani na naliehania.

— Stalo sa var dačo? — opýtala sa jej teta Uršuľka a vtedy sa rozplakala. Plakala, plakala a nemohla prestať. Potom horko-ťažko cez fikanie a slzy povedala, že umiera starý tato. Všetci dospelí vstali, obliekli sa, zobrali si ružence a modliace knižky a vzali Nóriku späť domov. Cestou sa rozveselila. Bola rada, že idú s ňou, lebo sa troška aj bála vrátiť sama.

Ráno, keď sa zobudila, boli už všetci preč.

— Umrel starý tato? — opýtala sa mamy.

— Žije, — povedala mama. A už neplakala.

Bol Nový rok. Na Nový rok chodili po mestečku trubači a zahrali pred každým domom kúsok vianočnej piesne. Keď prestali hrať, vyšla pred dom gazdiná a dala im peniaze. Okolo trubačov stála všade hŕba detí. Po Vyšnom konci ich sprevá dzala aj Nórika s Martou. Ešte boli len u susedov a už vybehla Nórikina mama, dala im peniaze a niečo im hovorila. Pred ich domom nehrali. Mama vyšla na ulicu ešte raz. Prišla k Nórike so sánkami, na ktorých bol zabalený Juríčko a kázala Nórike ísť sa s ním pohrať do Palidera, lebo starý tato je chorý a potrebuje pokoj. Tak preto nemohli u nás trúbiť, pomyslela si Nórika a išla do Palidera.

— Ako sa má starý tato? — pýtali sa jej.

— Neumrel, ale je ešte chorý. Nesmie sa u nás ani trúbiť, — povedala Nórika a troška sa hanbila, že starý tato ešte žije.

Juríčko behal po kuchyni a Nórika s Evou — to bolo najmenšie paliderovské dieťa, o rok od Nóriky staršie — šli sa hrať človeče. Ani sa ešte nezačali, keď prišla do Palidera tetka, ktorú volali kmotra Tomčíková.

— Nečujete zvoniť na skon?

Všetci sa započúvali. Bolo počuť tenký, rýchly hlas umieráčika.

— Veď vám báčik Pataky umrel.

Zase sa všetci zdvihli, obliekali, brali ružence a modliace knižky a chystali sa na cestu. Nórika rýchlo začala obliekať Juríčka.

— Ty, — ukázala na ňu teta Uršuľka, — s Evičkou a Juríčkom ostanete tu. Čô tam budete teraz zavadzať?

— Ale ja chcem ísť domov, — povedala Nórika,

— Mrtvieho treba umyť a obliecť. Pri tom deti nesmejú byť, — povedala teta Uršuľka a zavrela za sebou dvere.

Keď Nórika prišla neskôr domov, jej starý tato ležal na posteli tak ako predtým, len bol v šatách a popod bradu, okolo hlavy, mal obviazanú šatku. To predtým nemával. V kuchyni bolo zima a starý tato nebol prikrytý. Pozerala sa na neho, ale nezdal sa jej umretý. On len nikomu nechce odpovedať, preto sa každému zdá, že umrel. On nerád odpovedal aj predtým. Iba vtedy sa hýbal a vstával, keď mu Nórika zakričala pri uchu „stáááry tato obedováááť!“. Keby tu nikto nebol, skúsila by to aj teraz. Nemohla to skúsiť, lebo tu boli, stáli a plakali.

To, že jej zomrel starý tato, Marta Nórike závidela. Pohreb jej závidela najviac. Pricestoval aj ocinko z Bratislavy, aj Nórikin ujo bol krásne oblečený. Gabriela ho držala popod pazuchu a tiež plakala. Keď dávali starého tatu do jamy, ona jediná nahlas volala:

— Tato náááš, de to idéééš?

Nórike sa to veľmi páčilo. Keď ležal starý tato v truhle ešte doma, chodili k nim všelijaké tetky, asi jeho kamarátky, a tiež sa s ním zhovárali:

— No Fero, čô si nám to spravil?

Alebo:

— Ferko náš, to som já, Tona Jurčová, veď já ťa dobre pamätám ešte od chlapca. A to si nám misel odísť?

Nórikina mama sa vtedy vždy nahlas rozplakala a ocinko ju odvádzal od truhly do inej izby.

Na pohrebe počula Nórika takto volať len Gabrielu. Ujo pri nej pohundrával:

— Veď neref, starká, šeci tam pôjdeme.

Po pohrebe povedala Nórike Marta, že aj jej už zakrátko zomrie starý tato v Nových Zámkoch, lebo je už veľmi starý.

*

Po pohrebe sa ľudia rozišli, ocinko odcestoval do Bratislavy a v dome začalo byť veľmi smutno. Hlavne Nórikina mama bola smutná. Rozveseľovala sa len pri ocinkových návštevách. Ocinko pri každej návšteve opakoval, že sa už čoskoro presťahujú do Bratislavy a tam im bude veselo, lebo budú všetci spolu. Deň sťahovania sa už vraj blíži.

Veľká zima sa pominula, začal sa topiť sneh a vtedy sa ujo rozhodol, že ide nazbierať snežienky. Nóriku ani Martu nechcel zobrať, lebo je to vraj ďaleko a k snežienkam sa ide po veľkom blate. Nórikina mama hovorila, že snežienky ešte nerastú, lebo tu na Orave je chladno a jar prichádza pomalšie ako inde.

Nórika každú chvíľu vybehúvala pred dom pozerať, či sa už vracia ujo so snežienkami. A ako tak pozerá, zrazu zbadá, že po ulici kráča ocinko, v jednej ruke nesie veľký kufor a v druhej kytičku snežienok. Rozbehla sa k nemu, ocinko položil kufor na zem a vydvihol ju, aj so snežienkami, do výšky. A v tej výške zabudla aj na uja a na všetko na celom svete. Ponáhľali sa domov prekvapiť mamu, Mama sa zaradovala, aj snežienkam sa potešila, len ju mrzelo, že za ne ocinko vyhodil toľko peňazí. Aj Juríčko pribehol a volal:

— Ocko, ocko.

Sedeli v izbe, už sa zvečerilo, mama, Nórika a Juríčko sa pozerali, ako ocinko hrá bábkové divadlo. Na Vianoce, keď ešte žil starý tato, doniesol im ho Ježiško.

— Pochválen! — ozval sa im za chrbtami ujov hlas. Ujo sa privítal s ocinkom a povedal:

— Ksel som Nóre nazbierať snežienek, ale ích ešte nigdeľ nejest.

— A náš ocko doniesol, — povedala Nórika ujovi hrdo a ukázala mu pohár so snežienkami.

— Uhm, — povedal ujo.

Mama si všimla, že po ujových krokoch ostávajú na koberci kusiská blata.

— Aspoň tie laby si si mal vyutierať, — povedala mu.

— Máš pravdu, Miľka, — povedal ujo, vyšiel pred dvere a tam si na rohožke dlho šúchal nohy, ale do izby sa už nevrátil.

Keď ocinko na druhý deň odchádzal, bola už úplná jar. Prišla cez noc. Rovno zo stanice išiel ujo znova na snežienky. Doniesol celkom malilinké, pre Nóriku aj pre Martu. Niektoré boli aj s cibuľkami a tie zasadil do záhrady. Nórika s Martou sa každý deň pozerali, či rastú. V jedno ráno sa Nórike zdalo, že sú snežienky troška väčšie a išla to povedať Marte. Marta sedela v kuchyni pri stole a plakala.

— Skapala nám cicka, vieš Nórika? — povedala jej teta Gvoždiaková. Nepocítila nijaký žiaľ. Gvoždiakova cicka jej bola ľahostajná.

— Urobme jej krásny pohreb, — navrhla Marte. V záhrade podrástli ujove snežienky. Dáme jej na hrob aj krásnu kyticu.

Marta sa potešila. Vykopali jamku a niesli mačku na doske k hrobu. Cestou spievali. Marta medzi spevom plakala, Nórike bolo do smiechu. Ujove snežienky vytrhali aj s cibuľkami.

*

Mama kúpila Nórike švihadlo. Keď ho Marta uvidela, zavolala Nóriku k nim, aby šla ukázať švihadlo jej mame. Keď ho uvidí, určite kúpi aj jej.

— Pozri, mami, aké má Nórika švihadlo. Kúp aj mne, — povedala Marta.

— Teraz nemáme na také veci peniaze, — povedala Martina mama. — Potrebujeme každú korunu, lebo sa ideme sťahovať.

Marta sa s radostným krikom rozbehla k mame a vrhla sa jej okolo krku. Nórika využila chvíľu, keď Marta mame visela na krku a vytratila sa domov.

— Kedy sa budeme sťahovať ? — opýtala sa mamy.

— Keď ocinko dostane pre nás byt, — povedala mama.

— A kedy ho už konečne dostane?

— To ja neviem.

— Gvoždiakovci sa nemali sťahovať a idú sa. Už asi majú byt. A my sme sa skôr chceli a ešte nemáme, — fňukala.

— Gvoždiakovci sa idú sťahovať do Žiliny. Tam je viac bytov, — povedala mama.

— Tak sa aj my poďme sťahovať do Žiliny.

— Čo by sme tam robili? — usmiala sa mama. — Ujo Gvoždiak bude v Žiline pracovať a náš ocko pracuje v Bratislave.

— A čo je väčšie, Žilina, či Bratislava?

— Pravdaže Bratislava.

Nórika si zobrala švihadlo a išla skákať pred dom. Keď príde Marta, už vie, čo jej povie.

Nórike sa nezdalo pravdepodobné, že by sa Gvoždiakovci tak hneď odsťahovali. Možno pán Gvoždiak začul jej ocka, ako im sľubuje sťahovanie, videl, ako sa oni doma na to tešia, a chcel urobiť radosť aj svojej rodine. Niet väčšej radosti ako je sťahovanie a toľkí čudáci žijú dlhé roky stále na tom istom mieste, v tom istom dome, v tom istom mestečku alebo dedine.

Gvoždiakovci uverili svojmu ockovi na prvý raz. Začali baliť. Jedného dňa porozoberali aj postele. Vtedy už aj Nórika uverila, že ujo Gvoždiak nežartoval. Celý deň, až do večera, čakali na sťahovacie auto. Sťahovacie auto nechodilo a Marte sa chcelo spať. Nórika sa spolu s ňou ešte prebehla po práz dnom byte, všetko už bolo vyložené vonku na gánku a vo dvore. Len jedna fľaštička s ježkom — to bola taká fľaštička, do ktorej sa dáva voňavka a keď sa ten ježko stíska, voňavka strie ka — ležala na okne. Marta ju vzala ukázať mame, že to zabudli zabaliť. Dozvedela sa, že sa im fľaštička už nezmestila a že ju má dať Nórike. Nórika čakala, kedy jej ju Marta konečne dá. Keď jej ju už dlho nedávala, sama si ju pýtala.

— Nemôžem ti ju dať, lebo som ju už sľúbila Janovi Piknovi, — povedala Marta.

Jano Pikna bol chlapec, ktorý býval neďaleko a chodil okolo Gvoždiakovcov celý čas. čo balili, lebo iste dúfal, že mu dajú, čo sa im už nezmestilo do škatúľ. Nič nedostal a bol už dávno preč, ale Marta fľaštičku nepúšťala z ruky.

Nórikina mama uložila obe dievčatá do jednej postele a sľúbila Marte, že keď príde sťahovacie auto, hneď ju zobudí. Marta plakala, ako keby sa bála, že ju Nórikina mama nezobudí z pomsty, že sa Gvoždiakovci sťahujú a oni nie, a že ostane sama v mestečku. V tom plači aj zaspala. Hlavu mala blízko Nórikinej, nosom stále poťahovala slzy, ale oči mala zavreté. V ruke držala fľaštičku. Nórika pomaly prisúvala ruku k tej fľaštičke, až chytila ježka. Začala ho stískať, z fľašky to fučalo, ale Marta sa nezobudila. Vtom prišla Nórikina mama a povedala potichu;

— Martuška, vstávaj, už prišlo po vás auto. Nórika rýchlo zavrela oči, ale ježka nepustila. Marta sa zobudila a začala jej vystierať jeden po druhom prsty, až kým ježka nevyslobodila. Potom odišla aj s fľaštičkou. Nórika otvorila oči až potom, keď mama zhasla a zavreli sa dvere. V izbe bola tma, pod oknami vrčalo auto. Potichu vstala a postavila sa do okna. Pri aute sa lúčila jej mama s tetou Gvoždiakovou a obidve plakali. Potom vzala mama na ruky Martu a pobozkala ju. A vtedy Nórika videla, ako Marta dala jej mame fľaštičku. Tá Marta je predsa len dobrá, pomyslela si. Keď sa veľké sťahovacie auto pohlo spred domu, začala kývať, ale nikto ju nemohol vidieť. Prišlo jej to ľúto a bolo jej do plaču. Rýchlo si ľahla, aby sa nemusela s mamou, keď príde, zhovárať. Ráno našla ježka položeného na toaletke. Hneď si ho vzala do postele.

— Ešte dačo ti dali Gvoždiakovci pre mňa? — opýtala sa mamy.

— To nie je pre teba, — povedala mama, vzala Nórike fľaštičku s ježkom a hneď ju začala plniť voňavkou.

— Budeme v tom mávať voňavku a Juríčko, keď podrastie, môže s tým ísť do Palidera po kúpaní.

Ak už náhodou nebudeme odsťahovaní, pomyslela si Nórika. A v tej chvíli sa jej zazdalo, že ocinko už akosi veľmi dávno nebol.

Keď vyšla na dvor, stretla uja.

— Vieš čo novô, babuľko?

— Viem, odsťahovali sa Gvoždiakovci.

— To starô, — zasmial sa ujo. — Ale já a Gabriela sa budeme sťahovať.

— Hej? A kde? — opýtala sa Nórika.

— Do zadku, tam odkeľ odišli Gvožďáci.

— Ojoj, to nie ďaleko, — povedala Nórika.

— A komu by sa kselo ďaleko sťahovať? — povedal ujo. — V našej rodine taký zvyk, babuľko, sťahovať sa blízko. A najlepšô sťahovaňá — sťahovaňá na mieste.

Nebo krajšie ako naozajské

Bola som včera v škole, vieš? A prišla Papeková najedovaná — ja neviem prečo — a povedala:

— Kto pekne nakreslí výkres pastelkami, tomu dáme vodové farby!

Mala som len také pastelky, vieš? Celej triede, každému, ocko alebo mamička kúpili pastelky. Mne mamička už dávno, dávno, ešte keď som nechodila do školy, a schovala ich, keď podrastiem. A keď som chodila do prvej triedy, tak som ich v sekretári našla a moja mamička prišla na to, že keď už som tie pastelky našla, že už s nimi môžem aj maľovať, lebo kto si čo nájde, to jeho je. A ja som si tie pastelky našla.

No a v prvej triede sme najprv maľovali takú lúku. A ja som vždy vedela: kvet musí byť taký veľký ako lúka, lebo kvet je len jeden, aj lúka je len jedna. Ale je z mnohých. A kvet je len z jedného. A potom som maľovala samé lúky a kvety. A deti už maľovali aj oči aj nos, a mne súdružka učiteľka Kováčiková, ona mala prsteň na ukazováku, povedala:

— Anča, veď už maľuj aj nos aj oči! A ja som povedala:

— Nie, ja radšej kvety a lúky. Ja si budem maľovať svoje a vy si svoje maľujte.

Aj doma tak: robila som si svoje a mamička si robila svoje. Ja som polievku nevarila, ja som si zbierala škatuľky, a mojej mamičke nikdy nenapadlo škatuľky zbierať, a mne nikdy nenapadlo variť inú polievku ako z blata. Tak som si svoje robila a mamička si svoje robila. Ale všetky deti sa už všeličo naučili a ja som len FÚRT kvety a lúku, kvety a lúku, a kde-tu bola aj voda. A ešte mi deti kričali:

— Fúj, zelená a modrá!

Ja som vedela, že v tom je trocha FÚJ. Ale som si svoje maľovala. Tak sa mi zelená pastelka ešte v prvej triede vyminula, na tých lúkach.

A v druhej triede nás už učí bitkárskejšia učiteľka, ako bola Kováčiková. Tá Papeková. Ona má palicu a keď raz buchne po stole, celá trieda je pod lavicami. A to jej Vlado Hučala nosí. Lebo Vlado Hučala býva pri vrbinách, jemu vždy káže odrezať palicu od vrbín a doniesť, vieš?

No a včera prišla tá Papeková, najedovaná, ja neviem prečo, a povedala:

— Kto pekne nakreslí výkres pastelkami, tomu dáme vodové farby.

A ja som tak pekne chcela!

Začala som si najprv od vody. Zelenou. Tak, takú vodičku — tiekla. Aj topánku som si na ňu nakreslila, ale nik mi nerozumel. Beta, čo za mnou sedí, sa dívala, smiala sa. Ale ja viem, že vo vodičke je topánka, lebo som ju videla plávať, keď som bola s mamičkou plákať. Plávala taká stará baganča. Tak som si nakreslila aj tú. Môžem ja za to, že ju Beta nevidela? Nemôžem. Potom som si začala maľovať trávičku. Ale som nevedela, kde sa končí tráva a kde sa začína nebo.

A keď som išla začať nebo, tak VTÉDY VLADÓ Hučala smrkol. A Papekovej, keď niekto smrkne, hneď príde zle. Lebo ona je taká čudná, tak jej prišlo zle.

A ona tak buchla palicou po stole, že sa tá palica zlomila a celá trieda sa zľakla. No a tí, čo práve kreslili, najusilovnejší, tým sa vtedy pastelky zlomili. A len sedem nás bolo, vieš? Tých najusilovnejších. A všetko samí najhorší žiaci. Lebo ostatní už mali všetko hotové a my sme to chceli dohnať.

A ja som bola medzi nimi. A tiež sa mi zlomila pastelka, práve tá zelená, čo som potrebovala. A ja som si nevedela pastelku zastrúhať. Učiteľku som sa bála prosiť, aby mi pastelku zastrúhala. A koho iného? Kto to mal urobiť? Ja som si mala? Ja som ani nožík nemala, ani mi mamička nikdy nožík nechcela dať. Kúpila mi strúhadielko, ale ja som nikdy nevedela, kedy dosť. Ja som vždy na tom strúhadielku strúhala až dovtedy, kým som neprestrúhala.

Začala som si svoju zelenú pastelku strúhať. A už bola vyminutá z prvej triedy, z tých lúk. Veď som ti hovorila, nie? No vidíš! Strúhala som si, strúhala, a keď som si vynímala von, tak som mala aj druhú špičku začatú. No, čo sa mi už medzitým jedna špička zlomila. Strúhala som druhú, tretiu, štvrtú, a keď som dostrúhala, takú ceruztičku som mala, čo som si ju ani do ruky chytiť nemohla, Pravdaže som už nič pekné nemohla nakresliť, no nie? Už som do konca hodiny ani ČIAREČKY neurobila. Tak som nechala čisté. Aj nebo čisté, aj všetko čisté, lebo ja som chcela zeleným aj nebo.

Papeková sa nám kázala podpísať, a ja som sa chcela zeleným aj podpísať, nemala som zelenú pastelku, nepodpísala som sa. No a Papekuľa to videla, pozbierala výkresy a povedala, že nedostanem vodové farby.

Ja som si myslela, že ma pochopí, že aj ona má trošku rada zelenú farbu a že jej bude ľúto, že tá zelená tam CHYBUJE. A že to sa mi zlomila! Že pochopí, že sa mi zlomila pre tú palicu, vieš? A to práve pre palicu od toho Vlada Hučalu, čo smrkol.

No vidíš! On smrkol a palica, čo on odrezal, sa zlomila. Čo má smrkať, keď reže také palice, čo sa lámu, no nie? A čo má rezať také palice, čo sa lámu, keď smrká, no nie?

A tak musela zájsť za Papekuľou mamička. Papekuľa je mamičkina kamarátka, lebo aj mamička je učiteľka, len neučí, lebo je chorá. No a mamička povedala Papekuli:

— Melanka, veď daj tej našej Aničke vodové, ona by strašne rada vodovými.

A Papečka je hlúpa, ja som dnes mala u nej tú protekciu, vieš? A dala mi vodové a všetky deti sa čudovali, že som mala hnusný výkres a že som dostala vodové. A celá trieda sa na mňa hnevala.

Pomyslela som si, veď ja vám ukážem, že ja viem vodovými najkrajšie! Ale som si povedala — zelenú nechcem, zelená ma TÁK sklamala! Vezmem si modrú.

A moja mamička mi zabudla povedať, že modrá zo ŠÉCKÝCH farieb najviac zapíja. A ja som si zobrala modrú a Papečka, tá nám nedala riadne výkresy, tá nám dala také, z kresleniek. A ten papier, to nik v triede nevedel, len ja som vedela, že ten papier strašne zapíja, no! Ale som vedela, že papier zapíja — čo z toho, keď som ja nevedela, že práve modrá farba zapíja najviac. To mi zabudla moja mamička povedať, vieš?

Každý maľoval červenou, žltou a TÁK a KRÁSNÉ to mali, PÉSTRÉ, a ja som si zobrala modrú a štetec som chytila najhrubší a povedala som si, že nezačnem od trávy ale od neba, a začala som nebo, nebo, nebo, a stále sa mi zdalo, že je toho neba málo. A keď mi zaschlo, zase som robila nebo. Maľovala som nebonebonebonebonebo, a tak som si celý výkres pomaľovala samým nebom. A na trávu mi už ani kúštiček neostalo. A tá modrá farba zapíja a celý výkres mi pozapíjalo, ale sa mi zdalo, že to je práve tak akurát, veď ani nebo nebýva všade rovnaké, že dakde je tak, takTÁK, taktak, takTÁK.

Šla som zaniesť výkres a pomyslela som si: konečne Papečka uvidí také nebo, ako má byť.

A mne sa nepáči písmeno K. A tak som si ho radšej nedala. Podpísala som sa JAVORSÁ. Lebo načo K- nie? Aj tak bude vedieť, čie je to, keď som Anička. Som len jedna Anička v trie de. Napísala som Anna JAVORSÁ a som to niesla.

A ona pri stolíku každého chválila, a tak som si pomyslela: uvidíte teraz, keď ja jej dám to nebo, čo je to za obraz!

Ako som to už tam niesla, držala som si ten výkres obrátený k sebe, aby ho predtým nikto nevidel.

Pri stolíku som to už neniesla tak rovno, aby si nemyslela, že je to stena, ale nad hlavou, aby to bolo hore, aby vedela, že je to nebo.

Ale čo bolo nad mojou hlavou, to bolo pod jej nosom, takže neprišla na to, že to má byť nebo a len sa tak pozrela, a už aj musela tou palicou tresnúť do stola, až sa zase zlomila, a povedala:

— Javorská vráti vodové farby a bude kresliť pastelkami!

TÓĽKO som sa dnes preto už naplakala. Mamička mi povedala:

— Neboj sa, ja ťa naučím s tými pastelkami krajšie maľovať, ako s tými vodovými!

Ale ja som si myslela, že sa nedá nič krajšie namaľovať, ako som namaľovala, lenže aj učiteľka a — moja mamička to nevidela — ŠÉCI sú hlúpi, lebo nevideli, FÁKT, že také nebo je krajšie ako NAOZAJSKÉ, lebo NAOZAJSKÉ nebo je, keď je celé modré, a pozrieš sa nad ten komín, aj nad tým komínom je také isté, ako nad tým druhým komínom. A moje nebo nebolo také. Moje nebo nad jedným komínom bolo trošku inakšie ako nad druhým komínom.

Keby si to bola všimla, bola by uznala, koľko námahy ma to stálo, kým som spravila také nebo, aby bolo ÓZAJ krásne. Ani škvrnku trávy som doňho nespravila a trávu som TÁK rada maľovala, ale som sa celej trávy ZRIÉKLA, len aby to nebo bolo krásne.

Predstavy

Keby si stredoškoláčka Jožina Kakačková, postávajúca pred rodným domom s istým Ivanom, konštruktérom z blízkej fabriky, mohla vybrať svoje meno, volala by sa Šimonka a bola by sirota.

Pred maturitou, ešte za života rodičov, by sa prihlásila na vysokú školu. Po prijímacích pohovoroch by ju vyrozumeli, že ju prijmú, ak absolvuje prax v akomkoľvek zamestnaní výrobného charakteru. Rodičia by práve vtedy náhle umreli a ona by po ich smrti váhala, čo má urobiť. Dom predať by sa jej nechcelo. Potrebovala by však nejaké peniaze. Cítila by, že ani smútku sa nezbaví ináč, len ak sa bude zaoberať nejakou činnosťou, ktorá ju celkom zamestná. Povinnosť nastúpiť výrobnú prax by jej teda prišla vhod. Chodila by sa vypytovať na dajakú robotu. Mohla by robiť vo fabrike, ale ona by túžila po samote. Chcela by byť od ľudí čím najďalej. A vtedy by sa čírou náhodou dozvedela, že JRD zháňa pastiera oviec do oravického chotára. Šla by sa prihlásiť a povedali by jej, že to nemôže robiť, lebo takej robote treba aj rozumieť. Nemajú vraj ani baču, ani nikoho, kto by jej v tej práci mohol pomáhať. Pozháňala by si o chove oviec všetku dostupnú literatúru a dôkladne by si ju cez zimu preštudovala. Presvedčila by sama seba, že by to dokázala. Oboznámila by sa s dojením, s výrobou syra, oštiepkov a žinčice, preštudovala by si všetko o strihaní a párení oviec, a len čo by nastala jar, vybrala by sa znova na JRD. Navrhla by im, že preberie od nich ovce (išlo by o l50 oviec), že sa bude o ne starať a družstvu bude odovzdávať predpísaný kontingent výrobkov. Pred zimou vráti kŕdeľ s plánovaným prírastkom tak, ako by to urobil riadny bača. Akékoľ vek manko uhradí predajom domu. Keďže dom po rodičoch by mal veľkú cenu, JRD nemohlo nič stratiť a zmluvu so Šimonkou by podpísali, hoci by jej schopnosti pásť ovce v divej prírode nikto neveril, Družstevný šofér by naložil ovce na nákladné auto a vyložil by ich aj s ňou na jednej poľnej ceste, dvadsaťpäť kilometrov vzdialenej od mestečka, kde by široko-ďaleko boli len lúky, obklopené lesmi. S dvoma ovčiarskymi psami by sa skamarátila ešte týždeň pred odchodom. Boli by to cvičení psi, a ako by sa neskôr presvedčila, vedeli by úplne zastúpiť honelníkov. Družstevníci by na priestrannej lúke urobili košiar, postavili kolibu a dodali by všetky potreby na výrobu produktov zo žinčice. Raz za týždeň by chodili z JRD po syry alebo nastrihanú vlnu a donášali by potrebné veci. Celý týždeň by si zapisovala, čo potrebuje, a odovzdávala by im zoznamy. Prácu okolo oviec by si dobre zadelila a o pár dní by už mala toľko voľného času, že by sa mohla v najkrajších hodinách dňa opaľovať. Začínala by byť zase šťastná. Neďaleko by tiekol bystrý potok plný pstruhov. Chytala by ich na vlastnoručne vyrobenú udicu a pripravovala by si ich na rôzny spôsob. Jedla by ich takmer denne. Alebo by si nazbierala huby, ktorých by tu bolo tiež neúrekom, a jedávala by ich striedavo, aby sa jej ryby neprejedli. Pila by aj žinčicu a jedla syry. Po ujovi by zdedila lásku k architektúre. Zo stavby koliby by ostalo ešte mnoho nepoužitého dreva a dosák, nástroje by tiež boli poruke. Pustila by sa do práce a kolibu by postupom času prestavala na krásnu chatu, jedna časť by dokonca viedla ponad potok, aby potok vytvoril v tej časti chaty prirodzenú kúpeľňu. V tom kraji, keď sa rozprší, vydrží pršať i mnoho dní. Vtedy by ani z družstva nechodili po výrobky. Využila by daždivý čas na to, aby si vyrobila vyrezávaný nábytok. Keby nepracovala, zhovárala by sa so psami a sama so sebou. Vychvaľovala by samu seba zmeneným hlasom. Zmenený hlas by bol mužský. Tak by si uvedomila, že sa chce páčiť. Nielen ako šikovná organizátorka, chovateľka oviec, architektka, stolárka a tesárka, ale keďže by sa chválila mužským hlasom, chce sa páčiť predovšetkým ako žena. Dovtedy by jej taká myšlienka nenapadla. Nevšímala by si, ako vyzerá, a ani by ju to nezaujímalo. Od tej chvíle by si však každý večer predstavovala nejakého muža, ktorý ju chváli, ktorému sa veľmi páči a je ku nej milý. Do zoznamu, čo jej majú doniesť družstevníci, by pripísala zrkadlo s presnými rozmermi a hneď by začala vyrezávať rám, do ktorého ho zasadí. V tom zozname by sa objavili aj ďalšie veci, ktoré doteraz nepotrebovala: šampón na vlasy, voňavé mydlá, krémy, zvlášť na tvár, a zvlášť na ruky. Začala by si dávať na tvár obklady z liečivých bylín a umývala by sa každé ráno v žinčici, potom by si ju spláchla čistou vodou a cítila by, že má na celom tele pokožku mladú na prasknutie a že keď si rozpustí uzol, ktorý má ukrútený z vlasov na zátylku, padajú jej vlasy až niže pása, a že je možno pekná. Kúpavala by sa každý deň v bystrom potoku vo vode ako ľad studenej a ako krištáľ čistej. Potok by povyše chaty padal z vysokej skaly a s hrmotom by sa trieštil. Vyzliekala by sa donaha, vstupovala by pod ten vodopád a nechávala by sa bodať množstvom ostrých drobných kvapiek. Mala by radosť z toho, že je mladá, cítila by to v celom tele. Bola by na seba hrdá a tešila by sa na zrkadlo ako maliar, ktorý maľoval svoj obraz spamäti, so zaviazanými očami, a teší sa na chvíľu, keď si oči oslobodí a uvidí svoje dielo v celej nádhere. Družstevníci by jej zrkadlo priniesli a nesklamalo by ju. Líhavala by na kožušine a zdalo by sa jej, že je schopná znášať spoločnosť akéhokoľvek muža. Mohol by byť aj chromý, aj škaredý, aj hlúpy, len aby bol tu. Potom by sa zahanbila a korigovala by svoje myšlienky. Nemohol by to byť akýkoľvek muž. Nemusel by byť síce bohvieako krásny, ale musel by to byť muž múdry, taký, aby ho mohla obdivovať. V jeden deň by sa zobudila ako dolámaná, ale šťastná, zobudila by sa trošku neskôr ako obyčajne a usilovala by sa dohnať, čo zmeškala. Rýchlo by podojila ovce, vyhnala by ich z košiara na pašu, dala by psom žrať a vyhnala by ich za ovcami. Rozpustila by si vlasy a išla by sa pod vodopád osprchovať. Vodopád by jej padal na hlavu, umyla by si vlasy šampónom, ktorý jej doniesli družstevníci, hrabala by sa rukou v bohatej pene, potierala by si ňou tvár i celé telo. Nevedela by dosť vychutnať vôňu šampónu, vôňu civilizácie, ktorá jej bola už taká vzdialená. Vodopád by z nej penu zmyl, všetka pena by sa stratila v potoku, a ona by vyšla na slnko usušiť sa. Zakláňala by hlavu a zisťovala by, ako nízko jej siahajú vlasy. Keby ich mala suché, oblie kla by si texasky a trikotové tričko, len tak na holé telo. Sadla by si pred nové zrkadlo, porozkladala okolo seba všetky voňavé mastičky a začala by sa krášliť. Tvár by mala dohneda opálenú, svetlé vlasy by mala od slnka ešte svetlejšie ako obyčajne. Usmievala by sa na seba, robila by rôzne grimasy a kochala by sa pri pohľade na svoje rovné biele zuby, ktoré by sa blyšťali v hnedej tvári. Potom by sa šla pozrieť za ovcami, možno si psi všimnú, ako sa zmenila. Vyšla by pred chatu a čo by nevidela? K chate by sa blížili od vodopádu štyria neznámi muži. Zľakla by sa, že blúzni. Že toľko sníva o mužovi, až sa jej z toho začína mútiť rozum. Nemútil by sa jej. Prichádzali by naozaj štyria po turisticky oblečení muži. Ako je to možné, že ich nevidela predtým, ako sa išla kúpať? Veď má z chaty výhľad široko-ďaleko. Museli byť ukrytí niekde nad vodopádom. Ale to by potom znamenalo, že ju videli, ako sa kúpe.

— Dobrý deň, — povedali by. — Sme, prosím vás , v Poľsku, alebo na Slovensku?

— Na Slovensku, — zasmiala by sa. — Ale ani od Poľska nie ste ďaleko. Prejdete túto lúku, prejdete hustým lesom a za ním bude rúbanisko. Koniec rúbaniska je začiatok Poľska.

— Presne odtiaľ ideme. Vykonali sme zrejme túru do Poľska a späť bez zbytočných formalít.

Tých pár viet, ktoré by prehovorila s cudzími mužmi, by ju úplne vyčerpalo. Dych by sa jej skracoval a krútila by sa jej hlava. Dávali by jej otázky, na ktoré by odpovedala len jednoslabične. Potrebovala by sa nejako spamätať. Zhlboka dýchať, hovorila by si v duchu. Dýchala by zhlboka, počúvala by mladých mužov a všimla by si, že sa ich oči upierajú na jej poprsie. Turisti by si posadali na lavicu pred chatou a ona by vbehla do chaty, ľahla by si na kožušinu na zemi, prestala by ovládať svoje napäté nervy a rozplakala by sa. Vedela by, že takto nemôže ostať, že sa patrí vyjsť, ponúknuť ich kusom syra a žinčicou, chovať sa prirodzene, ako by sa choval na jej mieste bača. Plakala by však, nemohla by prestať, a najhoršie by bolo, že by nikomu, ani sama sebe, nevedela vysvetliť prečo. Vtom by niekto zaklopal na dvere. Neodpovedala by. Vzápätí by vstúpil najstarší muž z turistickej skupiny. Mal by čierne vlasy, na spánkoch troška prešedivené. Tvár by mal vráskavú, ale vrásky by ho nešpatili. Naopak, zdôrazňovali by jeho mužnosť. Mal by veľké, troška nepravidelné ústa. Prihovoril by sa jej hlboko posadeným hlasom:

— Čo vám je dievčatko, prečo plačete?

Neodpovedala by. Čupol by si k nej a pohladkal by ju po vlasoch. Zdvihla by hlavu, a nechala by si slzy voľne stekať po tvári. Už by bola odhalená, že plače, nemala by sa za čo hanbiť.

— Plačte, — povedal by jej. — A dovoľte, aby som sa na vás mohol chvíľu takto dívať. Ste krásna.

Už by neplakala. Ovládol by ju nesmierny pokoj.

— Viem, prečo plačete, — pokračoval by. — Ublížili sme vám. Keď sme k vám prišli, dovtípili ste sa, že sme vás museli vidieť, ako sa kúpete. Prepáčte nám to. Boli sme fascinovaní. Nedalo sa nepozerať. Dívali sme sa na vás bez žiadostivosti, tak ako sa ľudia pozerajú na obraz veľkého majstra.

Usmiala by sa naňho nielen preto, že by sa jej chcelo usmiať, ale aj preto, že by mu chcela ukázať svoje biele zuby. Začínala by sa v nej prebúdzať žena, ktorá doteraz driemala, skrytá za tvárou dospievajúceho dievčaťa.

— Pripravím vám niečo pod zub, — povedala by. — Choďte k svojim priateľom. Keď budem hotová, zavolám vás.

Vstala by a odišla by do kuchyne. Nakrájala by syry, oštiep ky, do črpákov by naliala žinčice. Mala by zásobu paprík a paradajok, ktoré by doniesli družstevníci, a tým by obložila misu. Na stôl by položila ľanový obrus, ktorý sama vyšívala. Vyšla by pred chatu a zavolala svojich hostí dnu. Až teraz by sa navzájom predstavili, hoci mali na to príležitosť už pri príchode. Vtedy by sa nepredstavovali preto, lebo to u turistov, ktorí prídu na salaš, nie je zvykom. Ale teraz by to boli už jej hostia a ona by prestala byť pre nich iba bačom. Povedala by im aj svoje meno. Vypytovali by sa jej, kde sú ostatní ľudia, ktorí sa starajú o stádo, a čo je to za salaš, keď má takú exkluzívnu chatu. Stručne by im porozprávala, že si takto odbavuje povinnú prax pred nástupom na vysokú školu, že sa podo brala pásť ovce sama, že sa jej to darí a že z dlhej chvíle zveľadila aj kolibu tak, že vyzerá ako chata.

— Všetko sa to zdá byť vymyslené, — povedal by jeden z turistov, mladý muž v okuliaroch. — Viem, že, keď budeme rozprávať o tom, ako sme vás tu našli, svojim priateľom v Bratislave, im sa bude zdať vymyslené zase naše rozprávanie. Keby ste však hovorili čokoľvek, nedá sa vám neveriť.

Ponúkala by ich a oni by sa s chuťou pustili do jedla. Porozprávali by jej, že sú spisovatelia, pracujú v Bratislave a spoločný záujem o turistiku ich doviedol až do tohto údolia. Poznala by týchto spisovateľov podľa mena a dielo toho najstaršieho by bola mala dokonca ako maturitnú otázku. Všetky zábrany by sa rozplynuli a zhovárali by sa spolu ako starí známi. Chvíľu by ich musela nechať osamote, lebo by musela podojiť ovce. Pri dojení by premýšľala o tom, či ju títo muži vzrušujú aj teraz, keď sa s nimi zoznámila. Nevedela by si dať odpoveď, ale pokoj, ktorý v nej vládol, by nasvedčoval tomu, že stačí, aby ich brala ako ľudí, s ktorými prichádza do styku v súvislosti so svojím terajším povolaním. Vylievala by nadojené mlieko do kadí na vykysnutie a vtedy by k nej prišiel mladý muž v okuliaroch.

— Prišiel som vás zavolať, aby ste si s nami štrngli na spečatenie priateľstva.

— Práve som dokončila robotu, — povedala by. — Ešte dám žrať psom a prídem.

Jej noví priatelia by vybrali z plecniaka fľašu vodky. Popíjala by zároveň s nimi. Všetci by mali výbornú náladu, len jej by satrochu krútila hlava.

No predsa by vstala.

— Budete sa musieť pomaly zberať na odchod, aby vás na ceste nezastihla noc. Potuluje sa v týchto končinách medveď a mohlo by byť nepríjemné sa s ním stretnúť, — povedala by.

— A ja som vás práve chcel poprosiť, či by ste nás neprenocovali, — povedal by ten najstarší.

— Nie som na prenocúvanie zariadená, ale ak vám to bude stačiť, môžete sa vyspať na kožušinách pri ohni, — povedala by.

Jej návrh by prijali s radostným štrnganím a vypili by posledné kvapky vodky.

— Mám pre vás prácu, — povedala by. — Zakiaľ si ja urobím svoju robotu okolo oviec, vy si vezmite tieto po domácky vyrobené udice a choďte do potoka nachytať pstruhy. Pripravíme si ich na večeru.

Len čo by bola s ovcami hotová, zbehla by sa pozrieť na rybárov. V koši by už mali okolo osem pstruhov. Tak by ich pochytila rybárska vášeň, že keby ich neprerušila, boli by chytali hádam aj do rána. Pripravila by im pstruhy na masle, uvarila by k nim zemiaky a oni by si večeru nevedeli vynachváliť. Po večeri by všetci spievali a spať by šli až neskoro v noci. Keby konečne osamela, dlho by nemohla zaspať. Tento deň by sa jej zdal dlhší ako celé obdobie, ktoré strávila na salaši. Ráno by vstala prvá. Dala by sa do poriadku a nezabudla by svoj výzor skontrolovať v zrkadle. Bola by so sebou spokojná. Pripravila by raňajky a išla by sa postarať o ovce a psov. Hostia by zatiaľ povstávali. Poslala by ich, aby vyskúšali jej sprchu pod vodopádom. Zatiaľ by im nachystala na cestu štyri balíčky. Po návrate by ten najstarší povedal:

— Je to fantastické, takýto život. V tejto chate a pod týmto vodopádom. Pravdaže, s vami. Povedzte pol slova a ja tu ostanem až do svojej smrti.

— To by ste museli do jesene zomrieť, — povedala by, smejúc sa. — Ja tu už v jeseni predsa nebudem.

— Jeho žena by ho zabila ešte skôr, keby sa o tom dozvedela, — povedal by ten v okuliaroch. — Ale ubytujte tu mňa. Ja síce prírodu nenávidím, ale vo vašej spoločnosti by som ju zniesol.

— To sú mi návrhy, — povedal by tretí z nich, červenovlasý s briadkou. — Slečna Šimonka, s vami sa bude zázračne žiť aj v meste. Ja vás beriem aj bez tejto prírody.

— Blázon, — povedal by ten najstarší. — Ty sa svojej ženy bojíš ešte viac ako ja.

Ozval by sa aj štvrtý, najvyšší, chudý:

— Čo sa tu ženáči dohadujú, my slobodní máme prednosť.

— A na moju mienku nie je nikto zvedavý? — opýtala by sa veselo.

— To je fakt, — povedal by ten najstarší, — o kom rozhodnete vy, či je ženatý, alebo slobodný, ten to bude.

— Budem o tom premýšľať, — povedala by. — Ak to bude ženatý, oznámim v Bratislave radostnú novinu jeho manželke, a ak slobodný, poviem to jemu.

Všetci by sa zasmiali. Podali by si ruky na potvrdenie dohody. Čas by, žiaľ, pokročil a jej noví priatelia by sa museli vydať na cestu domov. Dala by im balíčky, vysvetlila by im, kade pôjdu a rozlúčili by sa. Každý z nich by jej obradne pobozkal ruku a ona by im kývala, až kým by sa celkom nestratili z dohľadu. Ostala by potom stáť opretá o kolibu a rozmýšľala by, čo by sa s ňou dialo v Bratislave, keby naozaj jednému z nich oznámila, že si ho vezme za muža. Tento žartovný návrh turistov by zamestnal jej mozog na celý zvyšok dňa. Nevedela by sa rozhodnúť a začala by si predstavovať, že sa stala ženou všetkých štyroch.

Od odchodu turistov by sa začala nudiť. Prácu by robila nasilu a všetok voľný čas by venovala pestovaniu svojej pleti. Vyhýbala by sa robote so sekerou, aby jej zjemneli ruky. Často by si ich natierala krémom. Vyberala by vajíčka z vtáčích hniezd a zo žĺtkov by si robila pleťové masky. Vymýšľala by všelijaké pochabosti a v každej voľnej chvíli by nazerala do zrkadla. Hnevala by sa sama na seba, že jej je dlhá chvíľa, že len na také krátke obdobie sa vedela sústrediť na robotu a že stačilo, aby prišli nejakí chlapi, a už ju to vyviedlo z pravidelného a pokojného rytmu jej života. Behala by po chate ako splašená a vykrikovala by rôzne slová, napríklad „milujem, milujem“ alebo „nenávidím, nenávidím“, ale sama by nevedela koho. Potrebovala by vyjadriť svoje city, ale nevedela by komu a aké.

Raz večer, o niekoľko dní po návšteve, by bolo zvlášť chladno, pretože poobede by pršalo. Zakúrila by si, sústredene by sa pozerala do ohňa a začala by liečiť svoju roztatárenú dušu. Musím sa sústrediť na činnosť, ktorá ma pohltí, vravela by si. A ďalej by si vravela: tak, ako som sa robotou vyliečila zo smútku za rodičmi, tak sa teraz musím vyliečiť z neodôvodnenej radosti, alebo ako to mám nazvať. Fyzicky sa mi už tak namáhavo pracovať nechce. Našporila som si nejaké peniaze, mám právo teraz skúsiť niečo iné. Je v poriadku, že ma to tu už omrzelo. Tých pár dní ešte vydržím a nové veci na vysokej škole ma opäť upútajú.

Takto uspokojená by si ľahla spať. Ešte by bola len v polospánku a už by ju opäť prebral zúrivý brechot psov. Medveď, pomyslela by si, a obrátila by sa na druhý bok. No psi by štekali ešte zúrivejšie. Medveď by sa bol zľakol a už by bol dávno preč. Čo to len môže byť? Vyšla by von. Vonku by bola tma, len psi by štekali, a podľa štrngotu reťazí by vedela, že sú veľmi rozzúrení a najradšej by sa odtrhli.

— Tarzan, Zora, čo je? — zavolala by na nich.

Psi by stíchli.

— Šimonka, to som ja, Ivan, — ozvalo by sa z tmy.

Posvietila by si tým smerom lampášom. Stál by tam celkom premočený od dažďa jej nový priateľ Ivan, ten v okuliaroch.

— Čo tu robíte, preboha? — povedala by. — Nenávidíte prírodu a v noci sa do nej vyberiete. Je to nebezpečné. Príroda vycíti svojich nepriateľov a vypomstí sa im.

Zaviedla by Ivana dnu, navarila by mu čaju, sadla by si oproti nemu a poznamenala by:

— To máme ale počasie.

— Ani sa ma neopýtate, ako to, že som znova tu? — Zvedavosť nie je mojou silnou stránkou, — povedala by komplikovane. No zvedavá by bola. Vlastne ani nie zvedavá. Ľahko by si domyslela, prečo je tu. Keby išlo o niečo súrne, bolo by to prvé, čo by jej povedal, a už dávno by ju bol požiadal o pomoc. Ale on prišiel pokojne. Pochopila by, že tu chce s ňou ostať. Podrobnosti by ešte nevedela, ale domyslela by si, že nepovedal svojim priateľom, kam ide. Tušila by, že ich určite oklamal. Nebola by zvedavá, ale predsa len by túžila počuť z jeho úst, že absolvoval túto dnešnú nočnú túru kvôli tomu, aby ju znova videl, aby mohol byť s ňou sám.

— Som rád, že mi rozumiete, — povedal by, ako keby prečítal jej myšlienky. Popíjal by čaj, ona by sa dívala do ohňa a on by sa pozeral na ňu.

— Musíte sa prezliecť. Ste celkom premočený. Donesiem vám svoje tepláky.

Súhlasil by. Tepláky by mu boli síce malé, ale neprekážalo by mu to. Šaty by mu dala usušiť. Po hodine mlčania by mu povedala, aby si išiel ľahnúť, Odmietol by jej ponuku. Rozlúčila by sa s ním teda a chcela by ísť spať ona.

— Šimonka, — oslovil by ju vtedy. — Ja som sa musel vrátiť. Každý krok, ktorý ma vzďaľoval od vás, mi spôsoboval utrpenie. Fyzické, aj duševné. Vy ste mi tuším počarili.

— To je možné. Ja som totiž čarodejnica, — povedala by vážne. — Dobrú noc.

Ráno by našla Ivana sedieť pri stole a fajčiť.

— Mal som včera dojem, že ste sa nahnevali, — povedal by jej. — Zamiloval som sa do vás, prepáčte mi, že som vás prepadol. Dvoriť ženám mi nikdy nerobilo ťažkosti. A vy, hoci ste možno len včera, možno predvčerom rozkvitli, vzbudzujete vo mne túžbu, o ktorej mi je ťažko aj rozprávať. Zrazu sa cítim ako malý chlapec a bojím sa, aby som neurobil niečo nepatričné.

— Správajte sa prirodzene, — povedala by. — Keby sa mala stať nejaká nepatričnosť, sme tu dvaja na to, aby sme sa jej vyhli.

— Bol by som rád, keby sme si potykali, — povedal by.

— Idem pozrieť ovce. Donesiem potom trochu mlieka, aby sme si mali čím štrngnúť.

Vošla by do košiara. Bolo by krásne ráno. Po daždivej noci ako keby už nikdy nemalo pršať. O chvíľu by prišiel za ňou Ivan. Zhovárali by sa, ona by dojila a jednu ovcu po druhej by vypúšťala z košiara. Keď by bola hotová, sadli by si na lavičku pred chatou, jedli by syr, zapíjali by ho mliekom a tykali by si. Ivan by bol zvedavý na všetko o nej. Porozprávala by mu všetko, na čo by sa pamätala.

Vzal by jej hlavu do dlaní a začal by ju bozkávať. Toto je to, po čom som v poslednom čase toľko túžila, pomyslela by si. Bola by šťastná a Ivan tiež.

*

Ťažkosť bola v tom, že stredoškoláčka Jožina Kakačková nielenže si nemohla vybrať svoje meno, ale ešte sa aj náhle nad ňou otvorilo okno, v okne sa objavila jej matka, v rukách držala veľké, zrejme svoje, ružové, flanelové spodné nohavice zvané bombarďáky, rozťahovala ich tak široko, ako sa len dalo, a volala:

— Zase si si nevzala tieto! Chceš ešte raz prechladnúť na močový mechúr?

— Ale mami… — povedala Jožina Kakačková, začervenala sa a konštruktér Ivan si začal falošne pískať.

— Len si ich poď pekne prezliecť. Odspodu človek najskôr prechladne, — volala matka,

Jožina Kakačková bez slova zmizla v dome. Keď sa o chvíľu nenápadne pozrela z okna, konštruktér Ivan bol už fuč.

Môj manžel Upštekel

Nerozhodla som sa zle, keď som sa vydala za inštalatéra Vojtecha Upštekla. Má zlaté ruky a okrem toho vie napodobňovať hlasy vtákov. Jediné, čo sa nepáči celej rodine a hlavne krstnej mame Vendözyovej, je, že je neznaboh. On si hovorí ateista. Veriť prestal vďaka svojmu odporu k telesnosti. V prvej triede ho učil náboženstvo farár, ktorý mal na malíčkoch nadpriemerne dlhé nechty a vŕtal sa nimi v ušiach.

Rozšafnosť mojej rodiny Vojtechovi imponovala. V domácnostiach, kde opravoval vodovod, nezabudol poznamenať, že som dostala od rodičov k svojim šestnástym narodeninám jachtu.

Zoznámila som sa s ním, keď chodieval k nám s naším podnájomníkom Loventným hrávať šach. Niekedy som sa pridala aj ja a Upštekel hral vtedy simultánne. Nikdy nevyhral.

Upštekel bol na môj vkus príliš náruživý. Keď som sa s tým zdôverila matke, poučila ma, že muži sú už raz takí. Preplakala som nejednu noc. Keď som sa ráno prebudila s opuchnutými očami, matka mi dávala na ne postrúhaný surový zemiak s mrkvou. Napriek tomu som sa svojej náklonnosti nevzdala.

Rozhodla som sa, že sa za Vojtecha Upštekla nevydám, kým nebudem nejaký čas pátrať po jeho predkoch.

Najstarší predok Vojtecha Upštekla, ktorého sa mi podarilo vypátrať, bol Gašpar Upštekel, narodený roku l650 v Turej Lúke. Zúčastnil sa na vzbure roľníkov v Turej Lúke a na Myjave v r. 1672, kde rozzúrení roľníci prepadli biskupa Bársonya a jeho sprievod, biskupa zranili a biskupovho brata zabili. Gašpar Upštekel utiekol pred rozsudkom kežmarského a bratislavského „iudicium legale“ do hôr, kde so svojimi kompánmi vytváral ozbrojené skupiny s vojenskou organizáciou. Nazývali sa bujdošmi, kurucmi alebo malkontentmi. Plie nili majetky katolíckej šľachty, rabovali fary a kostoly. Ľud pred nimi utekal, miestami sa k nim pridával. Rady malkontentov stále vzrastali prílevom mnohých nespokojníkov. Odboj začal využívať aj Ľudovít XIV., ktorý bol vo vojne s Habsburgovcami. Ešte väčší záujem mali o nich Turci. Keď sa ich vodcom stal mladý Thököly, rodák z Kežmarku, Thökölyho kuchárke sa narodil syn Melchior, ktorého otcom bol Gašpar Upštekel.

S Melchiorom Upšteklom som sa stretla až v rokoch l703 — 1704, keď bojoval, tiež ako kurucký vojak, vtedy pod Fraňom Rákoczim. Keď sa pri Štiavnici začali mierové rokovania, Melchior sa tam usadil, oženil sa a splodil trinásť detí.

S menom Upštekel som sa potom dlho nestretla. Až v roku l859 sa spomína Baltazár Upštekel, predpokladám, že jeden z vetvy kuruckého bojovníka, pri vydaní protestantského patentu. Dejiny nehovoria, či bol zaň, alebo proti nemu. O Vojtechových rodičoch som sa dozvedela len z rozprávania. Jeho otec bol koncipient. Práve keď dokončil koncipovanie jednej práce, náhodný výstrel z pušky ho položil na lôžko, z ktorého už nevstal.

Keď mal Vojtech deväť mesiacov, odcestoval prvý raz vlakom s matkou do Krakovian, kde jeho teta (matkina sestra), zomrela na náhlu tuberkulózu. Tam prvý raz samostatne stál. Keď sa vrátili z Krakovian, chcela jeho matka ukázať otcovi, ktorý bol vtedy ešte zdravý, že malý Vojtech už sám stojí. Postavila ho na zem a povedala vetu, ktorá sa pri podobných príležitostiach hovorí: „Pana, pana, stojí sama“. A Vojtech Upštekel sa rozbehol. Pribehol k otcovi a rozplakal sa. Od tej chvíle už riadne chodil. Nebatolil sa vôbec.

Prvé vzdelanie dostal od otca. Ďalšie na ľudovej škole v Krupine. Potom išiel za vodoinštalatéra. Trestaný nebol. Nerád fajčí, ale rád si vypije. Mojich rodičov si získal raz-dva. Moja matka sa mu často hrabávala vo vlasoch, čo on nemal rád, ale postupne si zvykol.

Vojtech rozhodol, že sa presťahujeme do Krupiny. Ťahalo ho tam. Nechcela som ho nahnevať, a tak som súhlasila. Moja matka veľmi plakala. Prosila Vojtecha, aby mi nakázal hrať tenis, aby som nevyšla z cviku, čo jej Vojtech rád sľúbil. Lenže kdeže tenis. Prišlo dieťa, potom druhé a ďalšie. Vojtech je spokojný. Ešte občas hráme šach, ale len veľmi zriedka.

U holiča

Keď sa u holiča usmejú na seba dve holičky, alebo si povedia niečo po maďarsky, dostanem strach, že mám vši, alebo špinavé uši. Špinavé uši ťažšie. Vždy pred návštevou holiča si ich umyjem. Ale môže človek vedieť, či nemá vši? Či sa mu včera, alebo predvčerom nezatúlala voš z hlavy panej alebo pána v električke, na pošte, alebo povedzme v Revúcej? V Revú cej som síce nikdy nebola, ale tak sa mi toto slovo v tejto chvíli zapáčilo, že som sa rozhodla ho použiť. Teda nie v Revúcej, keď som tam nikdy nebola, ale povedzme v Mlyňanoch. Tam som bola. Je tam arborétum. Mlyňany spomínam tiež hlavne preto, aby som mohla použiť slovo arborétum, lebo sa mi, podobne ako slovo Revúca, páči. Škoda, že sa nedá používať vo vetách bežne. Napríklad namiesto slova eventuelne, hoci na slove eventuelne tiež čosi je.

Slová sú pekné, ale skutočnosť?

Bohovsky ma páli tá kukla. Musím si prepnúť na chladnejšie. Len či stisnem správny gombík? Nemôžem sa prezradiť, že neviem, kde sa to prepína. Tá s tým Roháčom ma sleduje. Ešte radšej vydržím. Tá vedľa nej si to práve prepla. Zdvihla ruku a popamäti stisla ten pravý gombík. Skúšam to aj ja, ale na mojej kukle sa sušia uteráky. Iste dávajú uteráky na kuklu takým zákazníčkam, na ktorých im nezáleží. Ktovie, v čom to je. Možno v prepitnom. Alebo treba byť lekárkou, aby nedali uterák. V prepitnom ťažko, lebo to sa kladie do vrecka a holička sa predsa po každej zákazníčke nejde presvedčiť, koľko jej ktorá hodila. Pôjdem na to ináč.

— Pani Maricka, hádam to už bude, lebo ma veľmi páli.

Čosi povedala. V kukle to hučí, nič nepočujem. Ale veď aj ona vie, že som nemohla nič počuť. Možno mi kázala vyliezť. Vyleziem. Keď nebudem suchá, pošle ma nazad.

Pani Maricka češe jednu dámu a mňa si nevšíma. Česaná dáma rozpráva tento príbeh:

— Ona bola veľmi pekná. Otec si na nej zakladal, lebo ju aj sám vychoval. Matka jej umrela hneď po pôrode, tak jej otec dal meno Smutna. Toto meno mu nechceli na úradoch povoliť, tak usúdil, že najbližšie menu Smutna je meno Alexandra. Ale volal ju Smutna. Smutne mnohí dvorili. Otec sa rozhodol, že ženích musí byť lekár alebo advokát. Od advokáta ustúpil, lebo mu jeden človek na stanici, keď vlak na Žilinu meškal 45 minút, rozpovedal poučný príbeh o tom, ako si istý advokát chcel po ukončení štúdia založiť rodinu a advokátsku kanceláriu. Našiel si ženu, ale nemal klientelu. Nikto za ním neprišiel pýtať si radu. Ani dieťa sa mu nedarilo. Žena sa od žiaľu skoro utrápila, až sa jedného dňa rozhodla, že od milého advokáta utečie. Pobalila si to najnutnejšie, a keď sa advokát robil, že spí — odkedy stratil nádej na úspech, už sa len robieval, že spí, aby si trochu odpočinul — zobrala kufor a vybehla z domu. Nato advokát hneď vyskočil a dal sa ju naháňať. Toto trvalo tri mesiace. Keď aj po dochytení manželky ona od mietla s ním ďalej žiť, dal celú vec súdu. Nuž preto sa Smutnin otec rozhodol, že jeho zať bude len a len lekár. Lenže viete, ako to už býva. Lekárov si rozoberú lekárky, herečky a kde-tu sestry. Ale tie vraj s nimi nemajú dobrý život. Otec, že ju zamestná niekde bližšie k nemocnici. A tak obsluhovala nemocničný výťah. Lenže do výťahu, toho s obsluhou, idú s nosidlami väčšinou sestry a sem-tam ošetrovateľ. Lekári sa vozia v inom.

Tu sa dáma odmlčala, lebo pani Maricka jej začala striekať lak na natupírované vlasy a ona si zakryla rukami tvár, aby sa jej nedostal lak aj na ňu, lebo škodí pleti. Ja som si vtedy spomenula na príbeh jedného pána, ktorý si raz vo vlaku prisadol ku mne v Kraľovanoch. Ten pán cestoval odkiaľsi zďaleka. Bol tam baníkom. Dostal takýto telegram: „Mama zomrela, príď ihneď, Mária.“ Tak nasadol do vlaku a cestoval už dvanásť hodín. Mal svokru Máriu, ženu Máriu, aj dcéru Máriu. Ak zomrela svokra, uľavilo by sa všetkým, lebo už bola stará a zlá. Ak teda zomrela svokra, telegram poslala jeho žena a podpísala sa, samozrejme, Mária. Ale telegram mohla poslať aj jeho dcéra, že jej zomrela matka. A to by vraj bolo hrozné. Mal ju rád. Všetci sme ho utešovali, že to zomrela svokra. Porozprávala som tento príbeh pani Maricke a česanej dáme.

— A kto vlastne zomrel? — opýtala sa pani Maricka.

— Neviem, — povedala som. — Ten pán vystúpil a nikdy v živote som sa s ním už nestretla.

— Tak čo o tom začínate, keď ani neviete, ako sa to vlastne skončilo? — povedala dáma.

— Ja som len chcela nadviazať na to, čo sa tu hovorilo, — povedala som.

— Prečo nevypnete ten stroj, keď ste už suchá?— obrátila sa na mňa pani Maricka,

— Neviem, či som už suchá.

— Len sa ešte sušte, boli ste tam krátko, — povedala pani Maricka a ďalej česala tú dámu. S ťažkosťami som si strčila hlavu nazad do kukly. Že by som mala naozaj tie vši? V zrkadle som videla česanú dámu a zdalo sa mi podľa úst, že vyslovuje meno Smutna. O chvíľu ma kukla začala znova páliť. Ešte chvíľu vydržím a o chvíľu sa zase vyjdem ochladiť. Potom vleziem zase naspäť. Plán je dobrý. Začala som ho hneď uskutočňovať. Natáčky pálili aj na dotyk.

Dáma ešte stále hovorila o Smutne:

— A v Bulharsku sa Smutna dala nahovoriť na večerné kúpanie v mori. Jej snúbenec nevedel plávať, tak mu nepovedala nič, počkala, kým zaspal, a išla so spoločnosťou na pláž. Lenže chyba lávky. Spoločnosť Smutne nepovedala, čo sa myslí samo sebou, že sa budú kúpať nahí.

Pani Maricka sa pozrela na mňa a povedala:

— Vy tu budete sedieť do rána, keď sa nebudete sušiť.

— Mňa to strašne páli, — povedala som stručne.

— Tak si to prepnite na studenšie.

— Neviem, kde je ten gombík,

— Pánaboha, — povedala pani Maricka, strhla uteráky z kukly, stisla gombík a vrátila sa k česanej dáme. Asi mám vši. Keď uschnem a bude ma česať, tak sa jej na to priamo opýtam.

Závisť

Prezerala som si knihu s fotografiami z Gemera. Je tam záber kaštieľa v Betliari. Zaujal ma interiér knižnice. Po všetkých stenách množstvo kníh v krásnych väzbách. Uprostred miestnosti barokový alebo neviemaký stolík s takými istými stoličkami. Vyzerá to honosne. Dívala som sa na to najmenej pol hodiny. Predstavovala som si, že máme vilu a v nej, okrem iných úžasných izieb s úžasným nábytkom, máme aj túto knižnicu. Naši priatelia K…ovci ešte nevedia, že sme sa sem presťahovali z nášho obyčajného bytu. Vždy sme mali dojem, že nás títo priatelia podceňujú, že máme menej ako oni. Oni majú síce tiež len byt, ale keďže majú viac peňazí, majú ho aj drahšie zariadený. Dávali nám to cítiť. Presťahovali sme sa v úplnej tajnosti. Stalo sa to takto:

Prechádzala som s Ľubom cez námestie SNP. Prešli sme na zelenú. Vtom som na ceste začula výkrik. Pozriem sa a na koľajniciach leží pán a blíži sa k nemu obrovskou rýchlosťou električka. Dvoma skokmi som pri pánovi. Odhodím ho z koľajníc a v tom momente električka prefrčí. Dav na chodníku si vydýchne.

— Neublížili ste si? — pýtam sa pána.

— Vďaka vám nie, — odpovedá mi asi osemdesiatročný pán. — Chcel som ešte prebehnúť, aj keď bola červená, a potkol somsa.

— Hlavná vec, že je všetko v poriadku, — povedala som a pri stúpila som k Ľubovi, aby sme pokračovali v ceste.

— Počkajte, — hovorí pán. — Chcem sa vám revanšovať.

— To neprichádza do úvahy, — hovorím. — Bola to moja ľudská povinnosť.

— Tuto pán ťa prosí, aby si spadla. On ťa zdvihne a budete kvit, — povedal Ľubo.

— Myslím to vážne, — povedal pán. — Mám k vám prosbu. Buďte takí láskaví a navštívte ma.

Ja chodím rada po návštevách, bola som ochotná ísť, ale na Ľubovi som videla, že urobil nevľúdnu tvár a chce, aby sme sa s pánom nezabávali.

— Ste veľmi milý, — hovorím pánovi, — ale ponáhľame sa nakupovať, nemáme teraz čas.

— Ak chcete urobiť radosť človeku, ktorý je už vlastne nad hrobom, poďte a neobanujete.

Zmocnil sa ma pocit, aký som ucítila prvý raz v živote. Ako keby mi ktosi pošuškal, že ma čaká nevídané šťastie. Riskovala som, že sa bude Ľubo hnevať, a povedala som:

— Poďme teda, aspoň na chvíľu.

Ľubo urobil ešte nevľúdnejšiu tvár, ktorá vyjadrovala asi to, že čo som to za bláznivá žena, keď chcem strácať čas s takým starým človekom, určite tiež bláznom. Napriek tomu súhlasil. Ešte sa nevrlo a zachmúrene opýtal:

— Nebývate ďaleko?

— Ako sa to vezme. Neďaleko Slavína, — povedal pán.

Vykročili sme tým smerom. Pán nás voviedol do prekrásnej vily, poschodovej, s krásnym parkom, malým jazierkom a bazénom. Vila bola prepychovo zariadená nábytkom z čias Ľudovíta štrnásteho.

— Toto je moje kráľovstvo, — povedal pán, keď sme si poprezerali celú vilu.

— Úžasné, — povedal Ľubo. Keď on povie „úžasné“, musí to stáť za to, lebo nerád užíva také krajné slová, tvrdí, že ho nábytky nezaujímajú, a okrem toho bol celou cestou na pána veľmi nahnevaný.

Pán nás posadil v modrom salóne do hlbokých, mäkkých kresiel, ktoré boli také zachované, že som mala dojem, ako by som bola prvá, kto v nich sedí. Pán sa rozhovoril:

— Možno sa vám to, čo vám teraz poviem, bude zdať čudné, ale bol by som rád, keby ste si ma vypočuli s pochopením a so snahou uveriť, že hovorím pravdu. Žil som v tejto vile so svojou manželkou a synom. Syn pred štyridsiatimi rokmi odišiel do Afriky, kde si vzal za ženu jedinú dcéru istého náčelníka. Manželka mi zomrela nedávno. Nemám tu už nijakých príbuzných. Prežil som tu najkrajšie chvíle svojho života. Teraz som ostal celkom sám. Nemám tu už čo robiť. Chcem ísť za synom a vnúčatami. Predávať toto nemá pre mňa zmysel. Peniaze nepotrebujem a hodnota tohto celého je aj tak veľmi relatívna. Rozhodol som sa, že vilu darujem. Toto moje rozhodnutie nie je staršie ako dva týždne. Vtedy som si totiž kúpil letenku do Afriky, na ktorú — pozrel sa na hodinky, na ktorých mal okrem dátumu aj názvy dní — dnes je pondelok, teda presne o týždeň musím vycestovať. Všetky papiere, myslím darovaciu zmluvu a všetko, čo k tomu patrí, mám už vyplnené a vybavené, len kolónka, kde má byť meno obdarovaného, je prázdna. Som veľmi rád, že sa mi stala dnes tá, ináč nemilá, príhoda. Už totiž viem, ako, pravdaže, len ak budete súhlasiť, kolónku vyplním. Nebyť vás, — obrátil sa na mňa s milým úsmevom, — nebol by som sa do Afriky vôbec dostal.

My sme sa zdráhali, potom ďakovali, na druhý deň sme boli čosi podpísať na notárstve, pán odcestoval a sme tu.

Naši priatelia K…ovci vybrali sa nás navštíviť a v našom bývalom byte našli cudzích ľudí. Nechali sme však u nich svoju novú adresu, aby, keď nás bude niekto hľadať, mohol sa dozvedieť, kde bývame. A tak sa stalo, že zazvonil zvonček. Ja som bola práve v kuchyni, zapínala som umývačku riadu. Pozrela som sa do vrátnika, to je taká malá obrazovka, ktorá sa rozsvieti, keď niekto pri bránke zazvoní, a uvidela som K…ovcov. Povedala som do mikrofónu „nech sa páči“, stisla som gombík a bránka na fotobunku sa otvorila. K…ovci nevládali nič povedať. Srdečne som ich zvala ďalej. Sadli si v modrom salóne, odkiaľ som domácim telefónom oznámila Ľubovi do knižnice, že prišli K…ovci.

— Priveď ich do knižnice, — povedal Ľubo. Usadili sme sa teda v knižnici.

— Kde máte deti? — opýtala sa K…ová.

— Sú v bazéne, — povedala som. — Kozičová ich dnes akosi dlho preháňa. Nechcete sa ísť na ne pozrieť?

K…ovci súhlasili. Prešli sme krásne pestovaným parkom, ponad potôčik, ktorý vtekal do jazierka, po miniatúrnom mostíku s krásne kovaným zábradlím.

— Nie je na kúpanie chladno? — opýtala sa K…ová.

— Je tu vyhrievaná voda, — povedala Kozičová, ktorá začula K…ovej otázku.

Postáli sme chvíľu pri bazéne, zasmiali sme sa na malej Olinke, ktorá, ani nie dvojročná, učila sa plávať crawla. K…ovej bolo zima, nuž sme sa po chvíli vrátili dnu. Sadli sme si do zimnej záhrady. Domácim telefónom som požiadala Jenkinsovú, aby nám doniesla kávu. Jenkinsová je černoška a vynikajúca kuchárka. Okrem toho, že perfektne ovláda svetovú kuchyňu, rýchlo sa naučila variť aj naše slovenské jedlá. Bohužiaľ, nevie ani slovo po slovensky. Zhovárali sme sa s ňou po anglicky, alebo po francúzsky. Videla som K…ovcom na tvárach prekvapenie, že sa zhováram s Jenkinsovou po anglicky. Začali sme totiž kedysi chodiť na angličtinu spolu do jazykovej školy. My sme to potom nechali, ale K…ovci pokračovali v štúdiu ďalej. Nuž naša rodina k jazykovému vzdelaniu prišla tiež veľmi zvláštnym spôsobom. Pán, ktorý nám daroval túto vilu, bol chýrny chemik a experimentátor. Keď bol už na penzii, desať rokov sa zaoberal problémom, ako naučiť ľudí cu dzie jazyky chemickou cestou. Napokon sa mu podarilo vyvinúť tabletky, v ktorých boli zakódované jednotlivé jazyky. Keď sme ho aj s deťmi boli odprevadiť na letisko, vybral z vrecka škatuľku, trošku väčšiu ako od Dynilu, a povedal:

— V tejto škatuľke je päť červených, päť žltých a päť zelených tabletiek. Vy ste práve päťčlenná rodina. Každý z vás zje po jednej tabletke z každej farby.

Potom nám vysvetlil, načo tieto tabletky sú. Volal ich „jazykové“. Červené boli ruské, žlté anglické a zelené francúzske, Museli sme ich prehltnúť a nesmeli zapiť vodou. Keď sme to všetci urobili, povedal nám:

— Ste prví a poslední, ktorí takéto tabletky užili. Vyrobil som ich a, bohužiaľ, som zabudol postup výroby. Som už starý a skleróza aj so mnou urobila svoje.

— Nemali ste nás nútiť ich užiť, — povedal Ľubo.

— Mohli sme to dať niekde v laboratóriu na rozbor a celé ľudstvo by bolo malo z toho osoh.

— Už sa stalo, — povedal pán, — Teraz sa skúste zhovárať po rusky.

Začali sme sa zhovárať. Po rusky sme slušne vedeli aj predtým, ale vybadali sme jeden na druhom perfektnú moskovskú výslovnosť, o ktorej sa nám predtým ani nesnívalo. Angličtina a francúzština nám išli tak krásne, ako keby sme nikdy predtým nijakú inú reč nevedeli.

K Jenkinsovej sme prišli tak, že nám ju na pár rokov požičal a aj platil pánov syn. Totiž syn Jenkinsovej študoval v Bratislave farmáciu, Jenkinsová bola vdova a päť rokov byť bez syna, to sa jej zdalo veľmi dlho. A tak spojila príjemné s užitočným. Pánov syn ju mal veľmi rád ako osobu pracovitú a poctivú, a tento pobyt jej umožnil za odmenu. Jej syn býval v Horskom parku, nemal to k nám ďaleko a dosť často matku navštevoval. Nemali sme proti tomu nič, bol to slušný chlapec, a hlavne deti si ho obľúbili. Dokázal sa s nimi celé hodiny hrať.

K…ovci boli určite veľmi šokovaní. Viem to podľa toho, že sa nedokázali na nič opýtať. Keď sa nevyjadrili k nášmu domu, ba ani k našim jazykovým znalostiam, začínala som byť nahnevaná. Keď nám Jenkinsová doniesla kávu, povedala som jej po anglicky:

— Naši priatelia strávili rok v Afrike. Páni K…ovci by si iste s vami radi zaspomínali na tento krásny svetadiel.

K…ovci porozumeli. On zrumenel a ona povedala: — Yes.

Potom sa rozprúdila, — môžem povedať, veľmi chabá — konverzácia medzi K…ovou a Jenkinsovou. Kde som mohla, tam som aj s Ľubom pomáhala vyplniť trápne pauzy. Neviem, či v prúde angličtiny, alebo zo zlomyseľnosti, obrátil sa Ľubo na K…a a povedal mu pár viet po anglicky. K… sa rozosmial, tušil, že vety boli vtipné, a, snažiac sa o anglický prízvuk, niekoľkokrát za sebou vydal zo seba:

— Ou, ou, ou.

Krátko nato sa naši hostia odporúčali, odišli a dvanásť a pol roka sme sa s nimi nevideli.

Nuž čo, závisť je bolesť. Ale ku komu je osud taký milosrdný, aby ju nikdy nepocítil?

Zavrela som knihu s fotografiami z Gemera a zmocnil sa ma všetkodpúšťajúci pocit. Išla som zatelefonovať K…ovcom. Tí boli prekvapení, že im volám!

— Veď si mi dvanásť a pol roka nevolala, darling, bola prvá veta K…ovej. — Podrž sa, vieš čo sme si práve dnes kúpili…?

Stopárky

Medzi Dubovou a Kráľovou nás stopovalo asi tridsaťpäť mladých dievčat.

— Vykašli sa na ne, — povedala som Ľubovi. Povedala som to len preto, aby nestála reč, Nikdy neberieme nijakých stopárov. Ľubo zastal.

— Koľko sa ich sem chce natrepať? — hundral podráždene, ako keby som ho ja donútila zastať. Pribehlo jedno dievča. Bolo mladé, tučné, malo zdravú červenú farbu a na tričku čiernu šerifskú hviezdu.

— Idete do Pezinka? — opýtala sa.

— Sadni si, — povedal jej Ľubo. Vzápätí prešiel z tykania do vykania. Povedal:

— V Modre vám priberieme šamstra.

Dievča mlčalo. Predstavila som si na jej mieste seba a telom mi prebehlo chvejivé očakávanie. V Modre som vybehla zavolať pána Paličku. Bol v spodnej bielizni. Práve si vysušoval gubatým uterákom podpazušie. Povedala som mu, že ho čakáme v aute. V aute som oznámila:

— Je povyzliekaný. O chvíľu tu bude.

Dievča vzadu sa zahniezdilo. O chvíľu z brány vybehol pán Palička. Usadili sme ho vedľa stopárky.

— Obstarali sme vám stopárku, — povedal Ľubo.

— Pekné dievča, — povedal pán Palička.

— Však sme aj vyberali, nezobrali sme prvé, čo prišlo, — povedal Ľubo s trošičku hlbšie posadeným hlasom, ako obyčajne.

— Odkiaľ si? — opýtal sa pán Palička.

— Z Pezinka, — odpovedala.

— A čia si?

Odpovedi som dobre nerozumela.

— Chodíš do školy? — pokračovali otázky.

— Do gymnázia, — odpovedala.

— Do gymnázia? — zopakoval s uznaním pán Palička. — Ako sa učíš?

Stopárka sa veľmi slabo uchechtla a neodpovedala. My s Ľubom sme mlčali.

— Uhm, — povedal pán Palička. — Kto je tam teraz riaditeľom?

— Prevalský, — povedala stopárka.

— Predtým ste tam malí riaditeľku Didovú.

— Áno, — povedala stopárka.

— A kde bývaš?

— Na Bratislavskej ceste, vedľa tej novej viechy.

— A už si v nej bola?

— Nie, — povedala stopárka a uchechtla sa.

Ľubo zastal pred tou novou viechou.

— Vyzerá to impozantne, — povedal pán Palička.

Stopárka sa poďakovala a vystúpila.

— Pekné dievča, — povedal pán Palička.

— Tučné, — povedal Ľubo.

— To nič, ale je zdravé, — povedal pán Palička.

— Má veľkú riť, — opakoval Ľubo.

Pán Palička v Jure vystúpil. Ukázal nám dom svojej bývalej ženy a vykročil k nemu.

— Pozri sa, nesie si tam prázdnu tašku, — povedal Ľubo.

— Ide si po váru, — povedala som.

— Takíto ľudia sa už na seba nehnevajú, aj keď sú rozvedení, Keď už ani jeden z nich nemôže oné, tak sa nemajú dôvod ani vadiť, — povedal Ľubo.

— Ani znova zosobášiť, — povedala som.

— Manželstvo je zato nezmyselná inštitúcia, — povedal Ľubo. — A hrozné je, keď má muž starú ženu. Keď sa vezmú napríklad spolužiaci. Veď tá Kusendová vyzerá už ako jeho matka.

— Aj Terka Plesníková, — povedala som ja.

— Aj Ingrida, — povedal Ľubo.

— Ale tá Kusendová je naozaj od neho o hodne staršia, — povedala som.

— Never, ženy rýchlejšie starnú, — povedal Ľubo.

V Jure čakala na autobus istá inžinierka, ktorá sa stravuje tam, kde my. Poznáme ju z videnia.

— Pani inžinierka! — zvolal Ľubo a zastal. Prihrmela k nám pani inžinierka, sadla si tam, kde sedela stopárka, a povedala jemným, nežným, troška spevavým, povedať hlasom by bola voči nej surovosť, teda hláskom, alebo lepšie hlásočkom:

— Ste nesmierne zlatí, že ste zastali. Čakám tu už pätnásť minút, a nič nechodí. Veľmi som vám povďačná.

Nastala pauza. Čakala som, že Ľubo niečo povie, ale keď sa mi zdalo, že pauza trvá pridlho, obrátila som sa k nej a povedala som:

— Vy už ste, zdá sa, po dovolenke. Ste krásne opálená,

— Áno, bola som v Španielsku, — povedala pani inžinierka.

— Vidno, že to nie je bronz z nášho slnka, — povedala som. Za túto vetu by ma mohol Ľubo kritizovať. Nemá rád, keď vypúšťam takéto vety. Nemá rád, keď konverzáciu prispôsobujem osobám, s ktorými sa zhováram. Nemá rád, keď sa štylizujem do polohy dobrej Nóriky. Dnes ma asi nebude kritizovať, lebo sa dobre najedol. A okrem toho, keby náhodou, tak mu poviem, že nerada v takýchto situáciách celkom mlčím. Prehodím aspoň dve vety, aby si dotyčná nemyslela, že som nafučaná, lebo jej Ľubo zastal.

— Čo nového v Španielsku? — opýtal sa Ľubo. — Situácia napätá?

Má to chudák tiež ťažké. Usiluje sa zhovárať tiež tak, aby nevyvolal žiarlivosť. Zabúda, že niekedy mávam celkom iné starosti.

— Nič som nespozorovala. Bola som na ostrove a to je kúpeľ ná oblasť. Boli tam v prístave americkí vojaci, ale nič viac. Tvárili sa mierumilovne.

Vtom sme videli ísť oproti nákladné auto s vojakmi. Vojaci boli veselí, komusi kývali a smiali sa.

— No vidíte, a tu sa bojuje, — povedal Ľubo.

— A akí sú veselí, — povedala som ja.

— Asi vyhrali, — povedal Ľubo.

Pani inžinierka zahlaholila nežným smiechom. Zakrátko vystúpila a veľmi ďakovala.

— Tá je ako sacharín, — povedal Ľubo. — Keby som ju mal za ženu, každú chvíľu by dostala po papuli.

— Ale je pekná.

— Sacharínová, — povedal Ľubo.

— Poznám ešte jednu takú sacharínovú, len si neviem spomenúť, — povedala som.

— Tá Kusendová je tiež taká sacharínová, — povedal Ľubo.

— Aj Ingrida je sacharínová, — povedala som ja.

— Máš pravdu, — povedal Ľubo. — Ale ona je ináč sacharínová. To je taká vypočítavá sacharínovosť.

Zastali sme. Chystáme sa vystupovať.

— Hneváš sa, že som zobral stopárky? — opýtal sa ma.

— Vôbec nie.

— Ale nemáš to rada.

— Nemám, človek sa cíti vo vlastnom aute ako na návšteve, — povedala som. — Aj intonáciu má trocha inú.

— Aj ty? — opýtal sa Ľubo.

— Tentoraz som si to všimla na tebe.

— Človek hľadá ten správny tón. Ja som cítil, že mám iný hlas. Keď sa mení hlas tebe, vždy žiarlim.

— No, — povedala som.

Premietanie filmu Juhoslávia

Pán Baránik nás jedného dňa pozval, aby sme si pozreli jeho filmovací prístroj, plachtu, premietací prístroj, strihací prístroj a film Juhoslávia.

— Tak to sme v Juhoslávii, samozrejme, — komentoval film pán Baránik. — Ale čo je? Čo je s tým? Je to tmavé.

— To o chvíľu prejde, — povedala pani Barániková. Záber osvetlel. — Hovorila som, že to prejde.

— Toto je, pravda, v autobuse, — komentoval pán Baránik. — Toto je riaditeľ nášho podniku. Toto sme už vonku z autobusu. Všetci tam stoja. Hovoril som im, pravda, nech sa hýbu, lebo filmovačka nie je fotoaparát. No, už sa pohli.

— A toto je pláž! — povedala pani Barániková.

— Teraz naši zamestnanci preskakujú vlny, — povedal pán Baránik.

— To boli veľké vlny, — povedala pani Barániková. — Niekedy boli také veľké vlny, že bol zákaz kúpania.

— Nekúpali ste sa tam? Len ste preskakovali?— opýtala som sa.

— Aj kúpali, — povedali obaja.

— Pravda, keď som filmoval, len preskakovali, povedal pán Baránik. — Kúpať som sa im nedovolil, lebo pri kúpaní by našich zamestnancov nebolo vidno celých, len hlavy, samo zrejme.

— Boli tam veľké vlny, — povedala pani Barániková.

— To sú len kusé zábery. Nemal som, pravda, dosť mate riálu, — povedal pán Baránik. — Tu som chcel sfilmovať východ slnka. Už o piatej som vstal, aj moja. Chcel som totiž sfilmovať jej pohyb pri východe slnka. A ona, pozerajte… zbiera tam škeble. Len zadok jej vidno. Taký som bol nahnevaný. Nuž — usilovná. A tu už ideme nazad. Filmujem z autobusu, samo zrejme. Bral som aj nudistov.

— Kde sú? — opýtali sme sa.

— To som ja nevedel v tej rýchlosti, že tam budú nudisti. Len šofér, pravda, si to všimol, júj, povedal, brali ste aj nudistov, — povedal pán Baránik. — Nuž v tej rýchlosti, samozrejme.

— Aj okná boli špinavé, — povedala pani Barániková.

— Tu ideme po pobreží. Tam je každý dom ináč postavený, — povedal pán Baránik. — Skutočne, veľmi pekne. Vidíte tie rôzne spôsoby tej stavby.

— Taká pekná architektúra a skutočne rôzna je tam, — povedala pani Barániková.

— Ten film je omnoho svetlejší, ako pri minulom premietaní, — povedal pán Baránik.

— Omnoho, ale minule bol ostrejší, — povedala pani Barániková.

— Pravdaže bol ostrejší. Ja som im to aj odkázal, že ich budem žalovať, — povedal pán Baránik. — Toto je kasíno.

— To bolo veľmi pekné kasíno, — povedala pani Barániková. — Naozaj je ten film svetlejší.

— Oni toho majú po dovolenkách veľa, tak to povyvolávajú len tak hala-bala, — povedal pán Baránik.

— Mali to asi krátko v ustaľovači, — povedala som.

— Neustálili to dostatočne. Ako vravím, už som im odkázal, že ich budem žalovať, — povedal pán Baránik. — Tieto zábery mora som robil v tej veľkej rýchlosti.

— Veľmi dobre, — povedal Ľubo. — Pevne si držal kameru. Hlavné je, aby more vyšlo vodorovne. Ja mám na fotografiách more vždy nakrivo.

— Nakrivo? Hahaha! — zasmiali sa Baránikovci.

— Šikmo mu vždy vyjde, — povedala som.

— Toto je riaditeľova žena, — povedal pán Baránik.

— A to je koniec, — povedala pani Barániková.

— Tak čo? Chytilo vás to? — opýtali sa obaja.

— Chytilo, — povedal Ľubo. — Budeme si musieť aj my niečo také zaobstarať, ešte kým sú deti malé.

— Ukáž im ešte, Jožko, ako sa skladá plachta, — povedala pani Barániková.

Pán Baránik nám ukázal.

— A na premietačku som si dal urobiť takúto kapsu, — povedal. — Tu vedľa býva jeden taký brašnár, starší, pravdaže, uňho som si to dal ušiť.

— Vidno, že sa tomu venuješ, — povedal Ľubo.

— Veru, — prikývla som.

— Najkrajšie nám vychádza Zorka, — povedal pán Baránik. — Tá čierna srsť s tou bielou.

— Máme aj farebný, — povedala pani Barániková.

— Budem naň musieť čosi nafilmovať, veď ho mám už dávno. Výborný Orwo color, — povedal pán Baránik.

— To sú najlepšie, — povedala pani Barániková.

— No, roboty mám ešte plno. Mám ešte mnoho nespracovaného materiálu, — povedal pán Baránik. — Musím to postrihať. Predtým, keď som videl v televízii titulok „strih“, podceňoval som to. Až teraz vidím, aké je to veľké umenie. A musím tomu dať aj titulky.

— Aké dávaš titulky? — opýtal sa Ľubo.

— No, na toto napríklad dám Juhoslávia, — povedal pán Baránik. — Mám ho v tejto kazete a už na kazete mám Juhoslávia.

— Čím si to tam napísal? — opýtal sa Ľubo. — Ja mám takéto kazety na magnetofónové pásky a nápis fixkou mi z toho hneď zíde.

— Aj lepiace pásky sa ti odliepali, — povedala som,

— Aj tie. Fixky som skúšal až potom, — povedal Ľubo.

— Toto je obyčajný tuš, — povedal pán Baránik. — Ale vieš, akú výbornú vec ti poradím?

— Netreba, stačí, ak viem, že tušom, — povedal Ľubo. — Keď to tebe drží.

— Pravdaže, — povedala som.

Keď som dala Premietanie filmu Juhoslávia prečítať Ľubovi, povedal, že je to neúplné. Chýba tam, ako sa on opýtal, či sa nedá tá plachta ešte viac roztiahnuť, alebo či sa nedá dať výška po šírke. A chýba tam aj to, že oni povedali, že sa dá, ale že načo.

Kompozícia

Nastupujete v mestečku na hornej Orave.

— Je tu, prosím vás, voľné miesto? — spýtate sa slečny, sediacej pri okne v bielej dederónovej košeli.

— Áno, je.

Posadíte sa oproti nej k oknu. Vidíte, že výpravca mal chuť vypraviť vlak, ešte keď ani nebol v stanici, má to napísané na tvári. Preto vlak na takejto staničke zastane, a už aj ide ďalej.

V domčeku pri trati sušia plienky. Vidíte to cez otvorené okná bez záclon. Možno to sušia záclony a iba vám sa zdá, že sušia plienky. Možno ani nemajú záclony, lebo ich nepotrebujú. Oproti nim nikto nebýva, nemajú pred kým skrývať vnútrajšok domu. Ľudia z vlaku ich vidia len chvíľu a sú obyčajne otrávení, nezaujíma ich, čo vidia. Keby ich uvideli aj nahých, čo na tom. Ľudia z vlaku si to všimnú, ale nezazrú detail. Na nasledujúcej stanici rozprávajú tým, čo pristúpili, že tam v tom domčeku bol ktosi nahý. Nevedia povedať presne kde, nevedia ani číslo domu. Keby si všímali číslo domu, neuvideli by, že v tom domčeku bol niekto nahý. Tí, čo nastúpili, neveria, že tí, čo videli, videli naozaj. Presvedčujú ich, že v takej rýchlosti sa im to iste iba zdalo. Tí, čo videli, uveria, že sa im to muselo len zdať. V takom domčeku síce musí by občas niekto nahý. Ale práve vtedy, keď cestujú oni? Naozaj je to málo pravdepodobné.

Pri trati vidíte horieť trávu. To vypaľujú náročky, alebo sa zapálila od iskry z rušňa? Od iskry z rušňa sa nemohla, lebo rušeň je motorový. Z motorového rušňa nemôže vypadnúť iskra. Iba že by rušňovodič odhodil cigaretu. Nemusel by ju odhodiť práve rušňovodič. Mohol by to byť aj cestujúci. Cestujúci asi ťažko, lebo tráva chvíľu tlie a až potom horí. Keby začala horieť, vlak by už bol dávno preč. Rušňovodič je predsa len na začiatku vlaku. Ale mohol to byť aj rušňovodič z celkom iného vlaku, ktorý išiel tadiaľto dávnejšie. Aj tak to nemohol byť rušňovodič. Rušňovodič vie, že sa z vlaku nemajú odhadzovať horiace cigarety. Mohla by sa chytiť tráva.

V Kraľovanoch prestupujete na rýchlik. Rýchliková trať vedie popri ceste. Po ceste idú autá. Autá idú iste rýchlejšie ako vlak. Síce, ako ktoré. Podľa toho, aký je šofér. Niekedy môže byť aj dobrý šofér, ale auto môže byť zlé. Nie každý šofér, ktorý ide rýchlo, je dobrý. Niektorý môže byť aj zlý, len sa veľmi ponáhľa. Potom sa možno niekde zabije. Alebo je príliš mladý. Alebo nie je až taký mladý, len vezie ženu, ktorej sa chce zapáčiť. Alebo vezie ženu, ktorej sa vôbec nechce zapáčiť, a preto šlia pe na plyn, aby ju nastrašil a dal jej najavo zlosť a to, že sa jej vôbec nechce zapáčiť.

Stĺpy sa vám pred očami len tak mihocú, Ktovie, aké sú to stĺpy. Či elektrické, alebo telefónne. Bližšie k trati sú iné drôty, ktoré idú dosť nízko pri zemi. Stále viac sa znižujú. Teraz skončili v zemi. Ktovie, načo sú tieto drôty? Elektrické určite nie sú. Tie nemôžu byť tak nízko pri zemi. Bolo by to nebezpečné.

Slečna, ktorá sedí oproti vám, si skladá zo sieťky kufor. Vôbec sa nepodobá tej slečne, ktorá sedela naproti vám v predchádzajúcom vlaku. Tá mala kufor nad vašou hlavou. Je rozumné dať si kufor naproti sebe. Človek si stále naň vidí a nemusí vstávať a obracať sa. Keď slečna vystúpi, preložíte si svoj kufor nad jej miesto. Alebo si presadnete. Budete sedieť v smere jazdy a uvidíte všetko skôr. Ale pri zrážke je lepšie sedieť chrbtom k smeru jazdy, človeka to hodí, ale neudrie sa tak, lebo má prekážku bližšie. Človeka sediaceho v smere jazdy to hodí väčší kus a úder je nebezpečnejší.

Slečna vystúpi a nastúpi k vám tetka s košom v bielej plachte. Z plachty trčí živá hus. Vlastne len hlava a kus krku. Prečo cestuje tetka so živou husou? Možno ju nesie príbuzným ako dar. Mohla ju zabiť doma a doniesť ju už vypitvanú. Príbuzní by mali menej roboty. Ale čo, ak ju nechcú hneď skonzumovať? Mohli by si ju dať do chladničky. V mraziacom pulte by mohla byť vypitvaná hus aj týždeň.

Tetka sedí na slečninom mieste. Zabudli ste si premiestniť ten kufor. Miesto v sieťke nad tetkinou hlavou ostalo prázdne. S tetkou nastúpili dvaja mladí. Ona má fialové nechty a krátku sukničku. On je v uniforme. Čiapku jej položil na sukničku. Drží ju okolo pliec. Sedia vedľa vás, nevidíte im do tváre. Ona ho dlhým nechtom škrabká po chrbte ruky. Vidíte to dobre, lebo ruku má položenú na jej sukničke, vedľa čiapky.

Vchádza sprievodca. Neviete, prečo až teraz. Keby ste chceli ísť len zo stanice do stanice, nemuseli by ste si vôbec kúpiť lístok. Sprievodca preštikuje všetkým lístky a zatvára dvere. Ktovie, kde býva taký sprievodca, keď večer príde do mesta, v ktorom nebýva, a skončí sa mu služba. V hoteli asi ťažko. Možno sú na staniciach ubytovne pre sprievodcov a rušňovodičov. Nemusí to byť práve na stanici, ale bolo by to najrozumnejšie. Nemohli by zmeškať vlak pri novom nástupe do služby. Predsa len by sa lepšie vyspali ďalej od stanice. Najmä u rušňovodičov je dôležité, aby šli do roboty čerství.

Ste na stanici. Pod oknami predávajú obložené žemle. Vojak sa vystrčil z okna. Volá na predavačku. Dotýkate sa nohami. Vojak kupuje dve žemle. Predavačka mu vydáva z desiatich korún. Ešte stále sa dotýkate nohami. Vojak si sadá, jednu žemľu dáva jej. Jedia. Potom si idú na chodbu zafajčiť.

Vonku začalo pršať aj hrmieť. Nepočuli ste, že by do vlaku udrel hrom. Možno sa to niekedy aj stalo. V Československu asi nie. Boli by ste o tom počuli alebo čítali.

Tetka spí. Hus je ticho. Báli by ste sa sama vložiť do koša hus. Iste sa vzpiera, ďobe a bráni sa krídlami. Bojíte sa zvierat. Hlavne takých, ktoré vedia lietať. Pripadajú vám bezhlavé a hlúpe. Keď do vás vrazí nočná mora, prichádza na vás slabosť od srdca.

Tí dvaja dofajčili a vrátili sa do kupé. Ona si oprela hlavu o jeho plece a asi spí. Nevidíte, či má zatvorené oči. Vojak je iste unavenejší ako ona. Vojaci majú ťažkú službu a iste si chcú odpočinúť, keď im nikto nevelí. Možno je na dovolenke. Doma si už niekoľko dní pospal a ona poňho prišla, aby ho zaviedla k svojim rodičom. To by iste k nim pricestoval sám. Stačilo by, keby ho čakala na stanici. Možno idú na výlet. Alebo sa on už musí vrátiť do kasárne a ona ho vyprevádza až tam. Mohol by ta docestovať aj sám. Nemala by sa kvôli nemu tak štrapovať. Asi ho má veľmi rada a chce mu priniesť túto obeť. To ani nemusí byť obeť, keď ho má veľmi rada.

Vlak zastal. Všímate si, že tu vôbec nepršalo. Stanica je úplne suchá. Pravdaže je suchá, keď sú nástupiská kryté. Ale aj tak nepršalo. Bolo by to predsa vidieť aj ináč. Tetka aj dievča sa prebudili. Vojak otvoril okno a vystrčil sa von. Zasa ste sa dotkli nohami, Neviete, či to on cez vojenské nohavice cíti. Asi to cíti, lebo vy necítite len nohavicu, ale aj nohu. Vlak sa pohol a vojak ostal v okne. Dívate sa mu na kabát, je bez opasku, ale vidno, na ktorom mieste ho nosí. Opasok má asi ona v kabelke. Keby mu ho zabudla dať, potrestali by ho. On na to musí myslieť. Mať opasok je jeho každodenná povinnosť. Je navyknutý držať opasok stále v hlave. Nie je pravdepodobné, že naň zabudne.

Vojak si sadol nazad k dievčaťu. Okno za sebou zatvoril. Vy ste ho otvorili a vystrčili ste hlavu von. Vietor vám veje vlasmi. Keď sa dívate proti smeru jazdy, máte ich všetky v tvári. Nie je to príjemné, ale je to iste pekné. Má to kompozíciu ako kniha.




Oľga Feldeková

— slovenská prozaička, novinárka, scenáristka a dramaturgička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.