E-mail (povinné):

Konštantín Filozof:
Predspev

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov

Na úvod

Proglasъ jesmь svętu jevangelьju.

Takto sa v staroslovienčine začína báseň Proglas, ktorej autorstvo pripisujú bádatelia svätému Konštantínovi.

Solúnski bratia Konštantín a Metod k nám prišli v roku 863 — do obdobia po ich príchode situujeme aj vznik Proglasu, prvého pôvodného básnického diela napísaného v staroslovienčine — predchodkyni slovenčiny aj iných slovanských jazykov. Viaceré slovanské národy pokladajú Proglas za základný kameň svojho písomníctva — my, Slováci, to robíme s hrdosťou o to väčšou, že vznikol na našom území.

Proglas objavil v roku 1858 A. F. Hilferding, ale až v roku 1908 bulharský bádateľ Jordan Ivanov zistil, že tento text má veršové členenie a prepísal ho do podoby stodesiatich dvanásťslabičných veršov — stojedenástym je slovo amen.

Ako súčasné ekvivalenty názvu Proglas sa v slovenčine núkajú rôzne možnosti. Profesor Ján Stanislav uprednostňoval názov Prívet. Profesor Eugen Pauliny vo svojej prozaickej interpretácii, a v súlade s ním aj Viliam Turčány vo svojom nerýmovanom prebásnení, dali zas prednosť názvu Predslov. Sú to korektné riešenia, no ak sa zhodneme na tom, že to bol text určený na spievanie (jeho miesto v liturgii určuje hneď jeho prvý verš), potom nemôžeme vylúčiť, že už svätý Konštantín chápal jeho názov vo význame Predspev.

*

Dvanásťslabičný verš je široký pojem — jeho rôzne podoby nachádzame nielen v rôznych epochách a jazykoch, ale aj v rôznych prozódiách.

Prečo je taký obľúbený?

Určite aj preto, lebo je to ideálny verš na jeden výdych, a ľudia odjakživa a všade na svete dýchajú rovnako. Navyše dvanásťslabičný verš akoby už vopred rátal s ucelenou vetou pozostávajúcou zo štyroch vetných členov.

Rovnakými argumentmi síce môžeme zdôvodniť aj obľúbenosť veršov o jednu-dve slabiky kratších alebo dlhších (napríklad obľúbenosť desaťslabičného blankversu), no faktom ostáva, že dvanásťslabičný verš nielenže si obľúbenosť udržuje dodnes, ale má aj najslávnejšiu minulosť.

Už v staroveku totiž, keď sa grécki a rímski dramatici usilovali, aby sa jedna replika rovnala jednému veršu, stával sa dvanásťslabičný verš aj štandardným výrazovým prostriedkom veršovanej divadelnej hry.

Vzdelaný Konštantín tieto hry zaiste poznal — otázku, kde vzal a odkiaľ aj k nám priniesol dvanásťslabičný verš, máme teda vyriešenú.

Dvanásťslabičný jambický trimeter — typický verš antickej drámy — bol však veršom, ktorý sa správal podľa pravidiel časomernej prozódie.

Prozodická povaha staroslovienčiny bola iná a časomerné pravidlá sa v nej nedali uplatniť. Dvanásťslabičný verš Proglasu sa teda musel prispôsobiť podmienkam staroslovienčiny a vznikol nový druh verša, v ktorom bol rozhodujúci už len počet slabík. Z jambického trimetra sa stal sylabický dvanásťslabičník, ktorý si ešte nepotrpel na symetricky umiestnenú polveršovú dierézu. Môžeme si to overiť už na prvom verši: Proglasъ jesmь svętu jevangelьju.. Aj ten, kto sa nezaoberá prozódiou, si bez problémov všimne, že „polveršová“ prestávka je už po piatej slabike.

Neskôr, keď sa Konštantínov sylabický dvanásťslabičník u nás udomácnil, splynul zrejme s dvanásťslabičným sylabickým veršom našej ľudovej poézie. Jeho typické črty: dieréza umiestnená presne uprostred a polverš, ktorý sa mohol skladať raz z dvoch daktylov a inokedy zase z troch trochejov. Overiť si to môžeme napríklad na tomto dvojverší:

Zahučali hory, zahučali lesy, kamže sa podeli moje mladé časy.

Ľudový sylabický dvanásťslabičník si obľúbili aj štúrovci, na básnický vrchol ho priviedol najmä Ján Botto v Smrti Jánošíkovej, a preto ho niekedy nazývame aj štúrovským sylabickým dvanásťslabičníkom. Príklad naň:

Horí ohník horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli.

Vývoj šiel ďalej a ukázalo sa, že nielen časomerná, ale ani sylabická prozódia nezodpovedá ideálne prozodickým vlastnostiam slovenčiny. S Hviezdoslavovou generáciou nastúpila sylabotonická prozódia, ktorá sa už neuspokojovala s tým, aby sa na organizácii verša podieľal iba počet slabík a umiestnenie dierézy, ale trvala na pravidelnom striedaní prízvučných a neprízvučných slabík.

Ani pri Hviezdoslavovi sa vývoj nezastavil — s modernou poéziou dvadsiateho storočia prišiel voľný verš, ktorý sa zas, naopak, zbavil prísneho prozodického diktátu a slobodná myšlienka sa v ňom dávala unášať slobodným rytmom.

O to väčšiu úctu však pociťujeme, keď zisťujeme, že na počiatku tohto vývoja bol a anticipoval ho už v deviatom storočí svätý Konštantín a verš jeho Proglasu.

*

Dnes — vďaka vyše tisícročnému vývoju — jestvuje aj na otázku, akým spôsobom si môžeme preložiť Proglas do modernej slovenčiny, niekoľko odpovedí. Jeho prozaický preklad a takisto nerýmovaný preklad dvanásťslabičným veršom máme už dávnejšie — rozhodol som sa teda využiť ďalšiu možnosť a preložil som Proglas desaťslabičným veršom a rýmovane.

Desaťslabičným veršom preto, lebo moderná slovenčina sa pri jeho preklade dvanástich slabík nedožaduje. Konštantín ešte používal dva jery, tie časom zanikli a so zánikom jerov súvisí, že dĺžka verša, ktorý som použil, je obsahu básne primeranejšia a nenúti prekladateľa pomáhať si slovnou vatou, ktorá k pôvodnému obsahu nepatrí.

A rýmovane preto, lebo nepochybujem o tom, že naši predkovia poznali rým už aj v deviatom storočí.

Keď sa k nám vtedy blížili solúnski bratia Konštantín a Metod, neprichádzali z absolútnej cudziny a nečakala ich tu kultúrna púšť.

Už vo svojom rodnom Solúne (Thesaloniké) sa naučili nielen po grécky, po latinsky a po hebrejsky, ale ovládali aj slovanskú reč, ktorá musela byť veľmi blízka reči našich veľkomoravských predkov. (Veď keby to bolo inak, keby sa po starosloviensky naučili iba krátko pred svojím príchodom, spoznali by to bádatelia podľa kostrbatostí v preložených biblických textoch — a tie texty sú preložené dokonale, nijakých kostrbatostí v nich niet.)

Podobne to platí aj o reči našich predkov — nemala síce pred príchodom Konštantína a Metoda spisovnú podobu, no inak to musela byť reč dokonale rozvinutá a bohatá na folklórne klenoty. Veď staroslovienčina bola v tej chvíli najmodernejším vývinovým štádiom praslovančiny (ktorá sa kedysi vydelila z indoeurópskeho prajazyka) a mala už za sebou vývoj, čo trval tri tisícročia!

So slovanským folklórnym bohatstvom sa teda Konštantín a Metod museli stretnúť už vo svojom rodisku. Keď prišli k nám, museli sa s ním stretnúť znova — a uvedomili si, že prichádzajú dať písmo a spisovnú reč národu, ktorý si to mimoriadne zaslúži, pretože je to národ nielen so široko-ďaleko najväčším rozprávkovým bohatstvom, ale aj národ široko-ďaleko najspevavejší. A hádam si len nebudeme myslieť, že naši staroslovienski predkovia spievali vo voľnom verši? Kde bola pieseň, tam určite bol aj rým.

Bádatelia chcú mať na všetko písomný dôkaz, a preto svoje poznatky o literatúre deviateho storočia opierajú predovšetkým o písomné pamiatky. Kde však vezmeme písomné dôkazy, že tu už predtým prekvitala slovesnosť, udržiavaná ústnym podaním? Nebolo vtedy zvykom písomne ju zaznamenávať, ani Konštantín a Metod sa o to nepokúšali, no nepochybne tu bola a obe tie slovesnosti tu museli žiť súbežne. Nestretali sa síce, veď jedna bola pohanská a druhá kresťanská, no zrejme si ani neprekážali. Vieme si celkom dobre predstaviť, že keď sa náš starosloviensky predok vrátil z bohoslužieb, kde spieval nábožné piesne, ktoré mohli mať aj písomnú podobu, napil sa doma medoviny a zanôtil si len tak z hlavy nejakú pohanskú ľudovú.

Po zániku Veľkomoravskej ríše, keď sme pol tisícročia zdanlivo nejestvovali, staroslovienska spisovná slovesnosť takmer vyhynula, no odolnejšia ľudová bez úhony prežila. Určite najmä vďaka tým odolným Slovienkam, či neskôr Slovenkám, ktoré vždy tak chválil profesor Štolc aj za to, že neprišli o svoje meno — na rozdiel od nás, neodolných chlapov, čo sa môžu hanbiť, že podľahli tvaroslovnej zmene a zo Slovienov sa stali Slovákmi. Iste práve ženy už nad kolískami malých Slovienov spievali ľudové piesne a rozprávali ľudové rozprávky, a tak sa postarali, aby sa cez nevľúdne poltisícročie spolu s nimi prerozprával a prespieval celý národ.

Nemôže byť teda náhoda, že aj pieseň a rozprávka sú znova pri tom, keď sa, akoby zázrakom, znova vynárame z historických temnôt v písomnej podobe. Stačí lepšie si všimnúť kratučký slovenský zápis, čo v Elifandovom kódexe z roku 1432 zanechal ako lusus calami veselý benediktín Ján z Lefantoviec: Amen, zabil babu kamen. Nie je vari táto veta prvým, hoci len telegrafickým, zápisom slovenskej rozprávky?

Som totiž presvedčený, že Ján z Lefantoviec musel poznať rozprávku Bračok-vtáčok, ktorú nájdeme aj v Dobšinského Prostonárodných slovenských povestiach (podáva ju tam Ján Botto). Macochou zavraždený a do vtáčika prevtelený braček zhadzuje v tej rozprávke zo strechy dary — sestričke zhodí na hlavu šatku, otcovi klobúk a macoche kameň, čo ju zabije.

No nielenže je to naša prvá písomne zaznamenaná rozprávka. Veď Ján z Lefantoviec si aj zarýmoval, veď sa to dá aj spievať — veď je to zároveň rozprávka aj pieseň!

A tak sa konečne, aj vďaka nežičlivému poltisícročiu, obe slovesnosti stretajú. Za to, že Konštantín a Metod dali našim predkom tú spisovnú, podporili naši predkovia ich dielo svojou ústnou — vlastne si tak navzájom obe slovesnosti pomohli prežiť, jedna druhej nedala zahynúť.

To je dôvod, prečo som dostal chuť preložiť Proglas rýmovane, a tak súčasne vzdať poctu obom veľkomoravským slovesnostiam, písomnej aj ústnej — veď z oboch vyrástla a dodnes svoju živú silu čerpá aj súčasná slovenská poézia.

*

Toľko na úvod. Zhrniem svoje úvahy už iba jednou vetou — veršom z Proglasu. Je to verš-podobenstvo. Verš, ktorý si veľmi cenil aj sám Konštantín Filozof a dodnes patrí k našim najkrajším básnickým výrokom.

Nazi bo vьsi bes kъnigъ języci.

Ľubomír Feldek




Konštantín Filozof

— byzantský filozof, teológ, misionár, prekladateľ, zakladateľ slovanského písomníctva Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.