Zlatý fond > Diela > Smrť v ružovom


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Smrť v ružovom

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Na úvod

Z dlažby až k hviezdam

„Ešte teraz má hrču na hlave od toho, ako pred siedmimi rokmi vypadla zo svojej matky rovno na ulicu de Beleville,“ predstavuje malú Edith svojmu publiku jej otec, Louis Gassion, pouličný artista — a hoci som si to iba vymyslel a nechal som ju, aby svojho otca sama citovala v mojej divadelnej hre Smrť v ružovom, určite som nebol ďaleko od pravdy.

Edith — pôvodne Édith Giovanna Gassionová — ktorá sa neskôr preslávila pod umeleckým menom Piaf (a ešte kompletnejšie znie jej prezývka „la Môme Piaf“ čiže Vrabček) — sa narodila 19. decembra 1915 v Paríži naozaj takmer na dlažbe.

Nikdy nepoznala materinskú lásku — matka ju opustila hneď po narodení. Aj otca videla prvý raz až ako trojročná, keď sa — našťastie živý — vrátil zo zákopov prvej svetovej vojny.

Keďže to bol pouličný artista a dlažba bola aj jeho osudom, takisto z dcéry sa spočiatku pokúšal vychovať pouličnú akrobatku. Rýchlo však prišiel na to, že jej prípad je iný, pretože „to dievča nemá v nohách nič — no v hrdle všetko“. Nemôžeme Louisovi Gassionovi uprieť zásluhu, že správne odhadol talent svojej dcéry už v jej najútlejšom veku.

To, že sa kariéra Edith Piaf začína na dlažbe, sa pri spätnom pohľade javí ako jej síce trochu kruté, ale predsa len šťastie. Za to, že sa z nej stala najlepšia šansoniérka svojej a nielen svojej doby, vďačí nielen talentu, ale aj „konzervatóriu ulice“.

Detstvo ju nepochybne poznačilo — a tým poznačením aj predznačilo.

Nielenže sa jej nepošťastilo zažiť v detstve materinskú lásku, ale veľmi krátke bolo aj jej vlastné materinské šťastie. Jej jediná dcéra Marcelka zomrela ešte v dojčeneckom veku na zápal mozgových blán.

Nedarilo sa jej ani vytvoriť si trvalejší partnerský vzťah, hoci — podľa vlastného tvrdenia — mužov vystriedala neúrekom. Keď sa jej už-už zdalo, že stretla toho pravého — majstra sveta v boxe Marcela Cerdana — pripravilo ju oňho letecké nešťastie, ktoré navyše dávala za vinu sama sebe, pretože to bola ona, kto ho nahovoril, aby z Paríža do Ameriky letel lietadlom, hoci už mal kúpený lístok na loď.

Ani jej samej sa nevyhýbali havárie a úrazy, ničila sa alkoholom aj inými návykovými látkami, a čo si nestihla spôsobiť sama, to dokončili choroby, opakovane sa ocitala na operačnom stole, opakovane aj na hrobárovej lopate. Ak by jej v detstve to „konzervatórium ulice“ ostalo náhodou niečo dlžné, nezabudol jej to neskôr dať život, ktorý jej síce dožičil, aby vystúpila na umelecký vrchol, no inak sa s ňou ani trochu nemaznal. Tú zázračnú schopnosť získavať si spevom ľudské srdcia netreba teda hľadať len v jej hlasivkách — treba ju hľadať aj v jej zážitkoch a emóciách. A vedela si ňou naozaj získať každého. Francúzsky ľud i Ameriku, ktorú opakovane dobýjala (so skupinou Les compagnons de la chanson ale i sama) na svojich zaoceánskych turné. Osem ráz vystúpila v Ed Sullivan Show a dvakrát (v rokoch 1956 — 57) aj v Carnegie Hall. Za druhej svetovej vojny dvíhala svojím spevom morálku francúzskeho odboja a po vojne patrila k umelcom, ktorých hlas bolo počuť aj na druhej strane železnej opony. Milovala ju nielen ulica — aj anglická kráľovná bola šťastná, že je môže podať ruku. Získala si trvalú priazeň hudobnej kritiky, Charlie Chaplin sa cítil poctený, keď jej mohol zahrať na husliach, a básnik Jean Cocteau o nej napísal: „Hľaďte na tú osôbku s rukami ako jašterička na rozpadávajúcom sa múre! Pozrite sa na to napoleonské čelo, na tie oči slepca, ktorému sa práve vrátil zrak! Ako bude spievať? Ako nájde silu vyjadriť sa? Ako z chudučkej hrude vyrazí ten veľký nárek noci? A vtom — už spieva. Alebo skôr — tak to robia aprílové sláviky — najskôr svoj spev lásky ladí. Sledovali ste niekedy tú nesmiernu slávičiu prácu? Ten vták sa namáha. Váha. Len tak povrzguje a chrčí. Vyrazí hlasom do výšky — no hlas mu hneď zas padá. A tu zrazu chytí tón. Spieva! A všetko rozospieva!“

O čom spievala

Nebola by sa však dostala tak vysoko, ako sa dostala, keby sa na jej vzostupe nepodieľali aj iní. Nestačilo, že jej talent objavil už na ulici jej otec — musel ju ešte, ako neznámu speváčku, vystupujúcu v malom parížskom kabarete Gerny’s, objaviť aj Maurice Chevalier. Musel ju objaviť aj Raymond Asso, ktorý bol nielen autorom jej prvých úspešných piesní, ale — ako jej milenec a impresário — ju dotiahol až do varieté s veľkým V — do varieté ABC na Veľkých bulvároch.

A boli to aj ďalší básnici a skladatelia, čo sa pousilovali, aby melódie a texty, čo spievala, vytvárali pravdivý súzvuk s jej dušou a speváckym prejavom. Dobre si rozumela so skladateľkou Marguerite Monnotovou — autorkou hudby k slávnemu Chudákovi Jeanovi (La goulante du pauvre Jean) či k ešte slávnejšiemu Milordovi — tu skladateľka zhudobnila básnicky mimoriadne vydarený text Georgesa Moustakiho (inak takisto skladateľa, speváka, a jedného z Piafkiných milencov). Krásny je aj príbeh, ako ju — v čase, keď už bola hviezdou — navštívil neznámy mladý muž v uniforme a ponúkol jej svoju pieseň. Edith nemala práve náladu vypočuť si ju, kázala mu prísť o týždeň. No keď jej vojačik povedal, že o deň už môže byť mŕtvy, pretože v noci jeho jednotka odchádza na front, dojatá dcéra vojnového vyslúžilca Gassiona ho posadila ihneď za klavír. Bol to Michel Emer a zahral a zaspieval jej vtedy pieseň Harmonikár (L’Accordéoniste), z ktorej sa potom stalo jedno z vrcholných čísel jej repertoáru. Netreba zabudnúť ani na to, že si vedela napísať text aj hudbu sama. Jej zásadou bolo, že dobrá pieseň musí byť o láske, a tak nečudo, že lásku najdeme už v názve jednej z jej najúspešnejších autorskýuch piesní Hymna lásky (Hymne a l’amour). Takisto je láska témou nesmrteľného šansónu Život v ružovom (La vie en rose), pri ktorom je uvádzaná ako autorka textu, no zasvätení vedia, že z jej hlavy pochádza aj jeho melódia. Iba byrokracia hudobného priemyslu ju donútila, aby ako skladateľa uvádzala Louisa Gugielmiho.

Edith Piaf, svätica i hriešnica v jednej osobe, myslela na ružový dážď i na dážď ruží, keď sa modlila k svojej oľúbenej svätici svätej Terezke z Lisieux. Ale takmer všetky šaty, v ktorých vystupovala, boli čierne. Ružovočierny bol aj príbeh jej smrti.

Chcela zomrieť v Paríži — bolo to jej posledné želanie, no život chcel inak: zomrela 10. októbra 1963 v Plascassier (prímorskom satelite mesta Grasse). Jej najbližší — najmä jej mladý manžel Théo Sarapo, za ktorého sa vydala na sklonku života — predsa však chceli splniť jej posledné želanie, a tak sa rozhodli na dvadsaťštyri hodín zatajiť jej smrť a v noci ju previezť do Paríža. Bol to čin na hrane zákona, nuž, aby sa poistili pred prípadnou cestnou kontrolou, prevážali ju v sanitke a mŕtvola Edith mala nasadený kyslíkový prístroj. Prevoz sa podaril, takže na druhý deň mohli svetu oznámiť, že Edith Piaf zomrela v Paríži 11.októbra 1963. Hoci ich mystifikácia bola neskôr odhalená a v životopise Edith Piaf ju nahradili správne údaje, občas sa s ňou ešte stretneme.

Hľa, tak ako každý okamih života Edith Piaf by bol námetom na šansón — nádherný šansón by mohol vzniknúť aj o jej smrti.

Edith ako divadelná postava

No iba šansón? Tak ako Edith spievala o námetoch, čerpaných zo života iných ľudí, aj jej vlastný život bol veľkou inšpiráciou — a nie iba na šansón. Prežila život priam volajúci po tom, aby mu dal niekto aj románovú alebo filmovú podobu. Sama ho vyrozprávala v autobiografii Môj život (Ma vie). Z nezrátateľného počtu biografii, vychádzajúcich po jej smrti, sa napopulárnejšou stala knha Piaf, ktorú napísala jej nevlastná sestra Simone Berteautová. Vo filmovej podobe — popri vzácnych dokumentárnych filmoch — najviac zaujal publikum Piafkin portrét, ako ho vytvorila herečka Marion Duvillardová. Nuž, a čo sa týka divadla, tu musím byť už osobný.

Ako dramatik som si totiž ani ja nemohol nevšimnúť, že Edith Piaf svojím životom napísala veľkú — s veľkosťou Sofoklovej Antigony či Shakespearovej Kleopatry porovnateľnú — postavu. Postavu, ktorá je už vopred hotová, a teda je takpovediac zadarmo: stačí len chopiť sa jej a usilovať sa pri písaní nič nepokaziť.

Do písania hry o Edith Piaf som sa pustil v roku 1994 a dokončil som ju vo februári 1995, teda v roku jej nedožitej osemdesiatky. Krátko predtým som videl na scéne pražského Národního divadla Krobotovu inscenáciu Roku na dedine. Postavu mníšky Amáty v nej hrala Bára Hrzánová. Keď som ju videl stáť, celú v čiernom, uprostred javiska, nadobudol som zrazu dojem, že sa dívam na Edith Piaf. A tak som neváhal a hru o Edith Piaf som hneď po dopísaní zaniesol rovno Báre Hrzánovej. Keď som jej ju dával, zvolala: „To je náhoda! A já zrovna včera jdu po Jungmance kolem Supraphonu a zahlédnu svůj portrét. ‚Copak mi vyšlo nové cédéčko a ani o tom nevím?‘ vykřikla jsem. Jdu blíž — a byla to Piafka.“

O dva mesiace, 3. mája 1995, mala Smrť v ružovom premiéru v Divadle Na zábradlí — a do tých dvoch mesiacov sa zmestil aj Jan Gogola, ktorý prekladal hru do češtiny. Na rekordnej rýchlosti uvedenia sa podpísala zhoda priaznivých okolností, no pre priateľov, ktorí nad tým žasli, som aj tak mal hlavne jedno vysvetlenie: „Hru treba ponúknuť herečke.“

Bára Hrzánová si našla na jej naštudovanie nielen čas, ale aj kľúč. Zbytočne som rozmiestnil v hre Piafkine šansóny ako stĺporadie, na ktorom mala spočívať jej klenba. Zbytočne som si zakladal na ich prebásnení. „Po Piafce se zpívat nedá,“ vyhlásila Bára a šansóny šli von. Namiesto nich nechal režisér Karol Spišák na niekoľkých miestach hry zaznieť Piafkin autentický hlas — ten hlas vítal divákov už v šatni, desať minút pred začiatkom predstavenia.

Hra sa však rozbehla po ďalších javiskách, a predsa v nej zazneli aj šansóny naživo. V Divadle West, ktoré prvé uviedlo hru na Slovensku (1996, v réžii Ľuba Ronana), si ich síce Jana Hubinská zaspievala ešte po francúzsky, no neskôr prišli k slovu aj moje prebásnenia. Vo zvolenskom DJGT (2002, v réžii Michala Náhlika) si ich na premiére zaspievali Katarína Feldeková a Vladena Škorvagová. Tá prvá z nich síce zakrátko otehotnela, tá druhá však zvolenskú Piafku spievala rekordných jedenásť sezón. Aj Katarína Feldeková sa však k postave Piafky ešte raz vrátila — v inscenácii Divadelného štúdia Bibiana (2008, réžia Pavel Uher, celú inscenáciu nájdete aj na YouTube) — a dodnes spieva Piafkine šansóny aj koncertne so svojou skupinou Kafeband.

Práve s nimi, s Katkou a jej Kafebandom, som aj ja oslávil storočné narodeniny Edith Piaf v bratislavskom V — klube. Zavinšoval som jej pri tej príležitosti nielen k storočnici, ale aj k nesmrteľnosti piesňou Padám, padám. Tam, kam odišla v roku 1963, niet už jazykových bariér, a tak ju tam, dúfam, potešíílo, keď zistila, aký pekný zmysel dostáva to jej francúzske Padam, padam, keď sa to zaspieva po slovensky.

Padám, padám

(Norbert Glanzberg / Ľubomír Feldek) Môj tón poletí ako vták, môj tón do neba poletí, môj tón poletí presne tak, aj keď storočie preletí. Merci, že som ja žila na dne, že som žila len ako klaun! Môj tón ako Boh teraz vládne. Môj tón bezo mňa, iba sám, vládne vám aj nebesám. Padám, padám, padám, manažérovi zas bledne tvár. Padám, padám, padám, zase mám koňakov v sebe pár. Padám, padám, padám, zas budem titulkou pre bulvár. Strhla som oponu, padá aj mikrofón -- hlavne že stúpa môj tón! Môj tón poletí ako vták aj keď storočie preletí!

Takýto spev nestarne

Takýto bol teda prípad Edith Piaf. Iba v dokonalej súhre talentu a emócií mohla nadobudnúť svoj nádherne prirodzený štýl. Iba tak sa dá pochopiť, prečo aj dnes — sto rokov od svojho narodenia — je Edith stále tu. Taká veľká umelecká pravdivosť jednoducho nepodlieha sezónnym módam, takýto spev nestarne.

Bodaj by to platilo aj o mojej hre!

V Bratislave, 19. decembra 2015

Ľubomír Feldek





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.