Zlatý fond > Diela > Horor v horárni


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Horor v horárni

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Na úvod

Na úvod pár slov o tom, ako vznikla hra Horor v horárni.

Ešte skôr, ako táto hra vznikla, om pre Slovenské národné divadlo prekladal Shakespearov Sen svätojánskej noci (preklad SND uviedlo v roku 1994, knižne Columbus/IQ Design Studio v roku 1994, potom Ikar v roku 2005)

K dramatickému majstrovstvu Williama Shakespeara patrilo aj to, že do nejednej svojej hry zakomponoval ešte ďalšiu hru, „hru v hre“, tzv. interlúdium — a vďaka tomu v jeho hrách niektoré postavy prichádzali na scénu ako herecká družina (ako herci v Hamletovi), alebo sa tak správali (ako sluhovia v Skrotení čertice). Podobnú štruktúru nachádzame aj v Sne svätojánskej noci: tam sa ako herecká družina správajú aténski remeselníci, ktorí sa chystajú zahrať predstavenie na vojvodovej svadbe.

Takáto bohatá dramatická štruktúra sa priam dožaduje aj pestrejšej jazykovej štruktúry, a Shakespeare tú príležitosť využíva: jeho aténski remeselníci sa od urodzených postáv líšia svojím ľudovejším jazykom, ich dejové pásmo vnáša do hry najviac humoru. Keď som rozmýšľal nad tým, ako si s tým poradím v slovenskom preklade, zišlo mi na um, že prekvapujúci humorný účinok dosiahnem, ak do pásma remeselníkov nakolážujem polozabudnutý a divadelne už len výnimočne použiteľný Hviezdoslavov preklad zo začiatku dvadsiateho storočia. Takže, napríklad, keď Pyramus potom v inscenácii môjho prekladu páchal samovraždu, hovoril pri tom „hviezdoslavovčinou“:

„Hoj, slzy v prúd! Von meč — ty vrúť v Pyrama hruď svoj hák! Sem, v ľavý pup, kde srdce hup! Tak umriem, tak, tak, tak!“

Herci aj diváci tento nápad prijali s radosťou — dokonca sa stal tradíciou a zakrátko ho použila aj inscenácia Sna svätojánskej noci, ktorú uviedli študenti VŠMU. Priblížila sa k nemu aj inscenácia Divadla Astorka (v réžii Ondreja Spišáka).

A radosť som z toho mal aj ja. Vďaka tejto skúsenosti sa mi zahniezdila v duši túžba vrátiť sa k hviezdoslavovskej inšpirácii aj vo vlastnej tvorbe — urobil som to v hre Horor v horárni.

*

Horor v horárni (hru uviedlo Slovenské národné divadlo v Bratislave v réžii Patrika Lančariča a s hudbou Miloslava Kráľa, premiéra 20. a 21. januára 2002) však vďačí za svoj tvar inému nápadu. Základný nápad tejto hry spočíva v tom, že som príbeh vraždy, ktorý sa stal námetom Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy skrížil s princípom Kurosawovho Rašomonu. Tentoraz nešlo o koláž, ale o viacnásobné znovunapísanie. (Kurosawa vo svojom slávnom filme Rašomon ukladá vedľa seba rôzne verzie toho istého príbehu. Príbeh je vždy iný, podľa toho, ktorá postava ho rozpráva.)

Na takúto štruktúru mi stačilo využiť z Hviezdoslavovho rozsiahleho eposu iba niekoľko strán. Stačilo to však aj na to, aby vznikol chýr, že návšteva predstavenia odbremení gymnazistov od čítania eposu — a do bratislavského divadla, najmä v predmaturitnom období, vozili potom vlaky a autobusy mladých divákov z celého Slovenska.

Na rozdiel od Kurosawu som mal ambíciu ukladať verzie nie iba vedľa seba, ale za sebou — tak aby tvorili príbeh. Podobne pracujú autori detektívok: aj oni musia postupovať od jednej verzie príbehu k druhej, od hypotézy k hypotéze.

Detektívka potrebuje detektíva. Nebolo treba dlho rozmýšľať, kto ním bude: Hviezdoslav bol občianskym povolaním advokát a advokátske myslenie nie je až tak veľmi odlišné od myslenia vyšetrovateľa. Vytvoril som teda postavu advokáta Országha, ktorý sa mal stať Sherlockom Holmesom Hororu v horárni.

Sherlock Holmes potrebuje vedľa seba doktora Watsona — pri jeho hľadaní mi zas uľahčil prácu fakt, že Hviezdoslavovým priateľom (a navyše aj spolupracovníkom pri prekladaní Shakespeara) bol lekár a spisovateľ Jégé, čiže J. G. Nádaši.

Detektívka potrebuje aj prípad, ktorého rozriešenie je úlohou detektívov — a musí to byť úloha naliehavá. Dosiahnuť takú naliehavosť v Horore v horárni bolo našťastie možné aj v súlade s trestným zákonníkom. Aj keď sa totiž tento príbeh neodohrával v stredoveku, ešte vždy sa odohrával v dobe pred zrušením trestu smrti. Mohol som teda v hre ustavične pripomínať, že za vraždu hrozí vrahovi šibenica. Darmo je — dráma je dráma. Moja divadelná hra hrozbu šibenice potrebovala, aj keď Hviezdoslavov epos sa bez nej zaobišiel.

*

Tak ako horárkino priznanie v závere hry nie je tou jedinou pravdivou verziou (veď čo ak aj toto bola iba milosrdná lož, ktorú šialenej Čajkovej vnukol Boh?), nemá ani jazyk, ktorým sa v tejto hre hovorí, jedinú polohu. Niekde je to verš, niekde próza. Tam, kde je to verš, je to občas — ale naozaj iba občas — verný citát z Hviezdoslava, ktorého jazyk dnes už ťažko vieme vnímať inak ako s úsmevom. Preto som — dodržujúc metrum Hájnikovej ženy — väčšinu použitých veršov prepísal a ostatné dopísal. Divák stratí prehľad o tom, čo je citát a čo nie, a bude si hovoriť, aký je ten Hviezdoslavov jazyk vlastne normálny a súčasný — a o to mi práve šlo. Je to aplikácia „princípu rašomon“ na úrovni verša a jazyka.

S Hororom v horárni debutoval v SND mladý režisér Patrik Lančarič. Hoci bol medzi nami vekový rozdiel niekoľkých desaťročí, dobre sme si porozumeli hneď v základnom prístupe k veci: paródií na Hviezdoslava už bolo dosť, Hviezdoslav si zaslúži, aby sme ho tentoraz brali vážne. To, čo som urobil ja na úrovni príbehu, jazyka a verša, uplatnil režisér na úrovni javiskovej realizácie: usiloval sa každú verziu podať v inej žánrovej polohe. Zvolil si shakespearovský princíp takmer prázdnej scény, na ktorej zažiarili herecké výkony Mariána Labudu (Országh), Stana Dančiaka (Nádaši), Diany Mórovej (horárka), Marka Igondu (horár), Tomáša Maštalíra (Villáni) — aj výkony hercov v menších úlohách.

V inscenácii si v prvom obraze druhej časti (z technických príčin sa odohral ako posledný obraz prvej) Cigáni prinášali na javisko aj svoje deti v podobe bábok. Jednu z tých bábok si Čajková na chvíľu požičala — pekne to asociovalo s jej túžbou po dieťati, o ktorej hovorí na začiatku hry a ktorá sa naplní v poslednom obraze.

Scénu sprevádza spev rómskej piesne Joj, mamo. Rómske piesne bývajú krátke, no v tomto prípade môžem ponúknuť aj dlhší slovenský text (to nič, že som ho napísal dávnejšie, keď sa ešte platilo korunami):

JOJ, MAMO (hudba: rómska ľudová / slovenský text: Ľ. F.) Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som, joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť. Daj mi, mamo, korunu, kúpim si ja zmrzlinu, joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť. Daj mi, mamo, dvadsaťpäť, budem mať aj na obed. Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť. Daj mi, mamo, sto korún, pýta si môj milý rum. Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť. Nedaj, mamo, nedaj nič, treba na mňa zobrať bič. Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť. Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť. Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som.

*

Posledný obraz hry bol inscenovaný svojráznym spôsobom — na javisku ho diváci nevideli, ale mohli si ho prečítať v bulletine. (Dal som na to dodatočný súhlas, ale dúfam, že pri ďalších inscenáciách hry sa tento škrt už nezopakuje.) Aj scéna stretnutia s mŕtvym Villánim dostala svojráznu javiskovú podobu. Šťastný výsledok procesu neoslavujú Országh a Nádaši v Nádašiho ordinácii, ale na cintoríne, priamo na Villániho hrobe. Na tomto mieste som použil parafrázu veršov z Hviezdoslavovej hry Herodes a Herodias. Herodes u Hviezdoslava hovorí:

Už navrátili sme sa šťastlivo do našej ríše, do Tiberiády…

Országh v mojej parafráze pôvodne hovorí:

Už navrátili sme sa šťastlivo do vašej ríše, do ordinácie…

Inscenácia si však vynútila tretiu, čiernohumornú verziu a advokát Országh musí lekárovi Nádašimu povedať:

Už navrátili sme sa šťastlivo do vašej ríše, do cintorína…

Aj keď som sa pri týchto úpravách pre potreby bratislavskej inscenácie sám dobre zabával, v knižnom vydaní (Tri hry, Ex Tempore, 2002) som ponechal text hry v pôvodnej podobe — a v pôvodnej podobe ho dávam k dispozícii aj internetovému Zlatému fondu.

Ľubomír Feldek





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.