Zlatý fond > Diela > Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj!


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj!

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov


 

Na úvod

V roku 1999 ma dramaturg zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského Mikuláš Fehér a hosťujúci režisér Karol Spišák poverili, aby som na otvorenie XXVI. ročníka Zámockých hier zvolenských urobil — popri preklade — aj parafrázu komédie chorvátskeho spisovateľa Marina Držića (1508 — 1567) Dundo Maroje. Totiž aby som ju preložil nielen z jazyka do jazyka ale aj z minulosti do prítomnosti.

Koniec dvadsiateho storočia bol v strednej Európe obdobím premeny socializmu na kapitalizmus (tzv. veľkej privatizácie) — nuž, napísal som na námet Držićovej komédie del’arte z roku 1550 (upravenej Markom Fotezom v roku 1938), parafrázu, ktorá nastavila zrkadlo tejto premene. Zvolenský divadelný súbor podal vynikajúci výkon, umocnila ho renesančná atmosféra zámockého nádvoria — nečudo, že premiéru 19. júna 1999 nadšene prijalo nielen domáce obecenstvo, ale aj český divadelný kritik, ktorý však vyslovil aj varovanie: „Do Prahy s tím raději nejezděte.“ Vo zvolenskej inscenácii hovoril totiž J. R. Wallibuck po česky a v jeho replikách rezonovali myšlienky otca veľkej privatizácie — popredného českého politika a ekonóma. Už začiatok hry, prebiehajúci v úplnej tme, bol ilustráciou tej kľúčovej: „Aby se to povedlo, musí se na pět minut zhasnout.“

Zhasnuté ostalo potom v celej strednej Európe vyše štvrť storočia — niet obáv, že by bola spoločenská objednávka na hru s takýmto nábojom už mŕtva. Skôr naopak, o čo väčšia a väčšia priepasť zíva dnes medzi boháčmi a bedármi, o to je ten náboj výbušnejší — nehrozí teda, že by si jeho výbušnosť prestalo uvedomovať divadelné obecenstvo, ktoré vždy malo a bude mať rado alúzie na živú súčasnosť. No náročné obecenstvo toleruje takéto alúzie vždy iba pod podmienkou, že divadlo nezabudne na svoju povinnosť byť predovšetkým divadlom. Ani moja parafráza sa nespolieha iba na živé spoločenské alúzie — v prvom rade jej ide o živý umelecký účinok.

Pôvodná chorvátska komédia Dundo Maroje má takúto zápletku: Otec Dundo Maroje prichádza hľadať syna a svoje peniaze do Ríma — a keď zistí, že peniaze skončili u kurtizány, napchá do troch vriec smeti, predá ich kurtizáne ako vzácny tovar, a tak znova príde k svojim peniazom.

Je to milá zápletka, no vo svojej parafráze Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj! som sa rozhodol vyťažiť z nej viac, než ponúkala. Aby sa mi to mohlo podariť, parafrázu som situoval do súčasného Ríma, súčasný Rím som zaľudnil Slovákmi a pôvodnú zápletku s troma vrecami smetí som nahradil príbehom otca, ktorý vyfúkne synovi milenku. Tak hra dostala zrazu nielen novú dejovú trajektóriu, ale aj novú filozofiu, zhustiteľnú do hesla „keď staroba, tak bláznivá“. Pousiloval som sa, aby Hrajnohovo bláznivé zostarnutie rozveselilo aj najbližšie sa vyskytujúceho starca, čiže mňa — až potom som nadobudol istotu, že rozveselí aj diváka. To Erazmovo „bláznovstvom proti starobe“ sa nestalo len filozofiou hry, ale vďaka hre sa stalo aj mojou osobnou filozofiou.

No nejde len o filozofiu. Aj umelecký účinok, podobne ako diabol, prebýva v detailoch. Aj čo sa týka detailov, súčasnosť vždy vynukuje umeniu svoje topsprávy, no vždy sú to so zrnom zmiešané plevy: plevy odveje čas. Slovenská republika sa stala súčasťou Európskej únie v roku 2004, a tak, keď Obžera v roku 1999 povedal „nuž, vnikáme do Európy, ako sa dá, každý po vlastnej osi,“ znelo to inak ako o päť rokov neskôr. Takisto keď pápež povedal „kochany mój Slovaku!“, bolo to dobre čitateľné vtedy, keď bol pápežom Poliak, no menej už dnes, keď ním už nie je. Umenie musí byť voči takýmto plevám ostražité, a kde sa dá, tam sa im vyhýbať — aj keď niektoré (napríklad práve tie spomenuté) svoj pôvab nestrácajú ani vtedy, keď už odlietajú.

Zato spor medzi zlodejmi a okradnutými, to je zrno. Všetky podoby toho sporu sú nadčasové — nad nimi sa môžeme smiať bez obáv zo smutného zostarnutia svojej témy.

Režisér Karol Spišák urobil prestávku po piesni Bývalá haluška, očakával tam vrcholnú spokojnosť publika a nemýlil sa. Napriek tomu ponechávam koniec I. časti tam, kde som ho napísal pôvodne. Vďaka nádvoriu zvolenského zámku nielenže premiéra mala pravú renesančnú atmosféru, ale divák ocenil aj pravú automobilovo-motocyklovú naháňačku. Ani v kamennom divadle však inscenácia diváka nestratila, roky sa udržala v repertoári a Zvolenčania ju hrali nielen doma, ale obišli s ňou kus sveta. Navyše len čo ju prestali hrať, už po nej siahli ochotnícke súbory.

Piesne, ktorými som svoju parafrázu obohatil, zhudobnil Egon Gnoth (Staré divadlo Karola Spišáka), okrem piesne Zbohom, Rím, ktorú zhudobnil Ivan Blahút (Prešporské divadlo) — tá sa však dá spievať aj na melódiu z filmu Seven Hills of Rome, v ktorom sa podobná pieseň volá Arrivederci, Roma a ku ktorému hudbu zložil Renato Ranucci.

Toto všetko ma utvrdzuje v presvedčení, že moja parafráza má nielen svoju peknú minulosť, ale aj rovnako peknú budúcnosť.

Ľubomír Feldek





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.