ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

32. Prístup

Človek sävedomá a sebaurčujúca bytnosť i zná, že nestojí u prostred otáčajúcich ho vecí a živlov, len aby rad vyplnil; i nechce byť len predmetom nahodile sem i ta postrkovaným, lobdou iných naňho pôsobiacich činiteľov; on sám vystupovať chce ako činiteľ, vyvinúť chce sám zo seba a kol seba život samostatný, nezávislý od okamžitých dojmov alebo postrkov sveta vonkajšieho, život to rozumný, zdravými pocitmi, pomysly i chtenírn ducha spravovaný. Ale tu svitá mu, že nedosť na prvom pocite a nerozmysle svevole detinskej, že náleží nazrieť sa do seba i kol seba, aby vyvinul sa život jeho v život rozumný, svojebudný, svobodný. Skúma tedy a poznáva človek i seba, telesné i duchovné hnutie svoje; skúma i svet a všetky veci i bytnosti kol seba, jichžto pôsobeniu seba (city i pomysly i chtenia svoje) vymknúť nemôže. A dľa toho ako poznal, zač uznal seba i svet kol seba (vyšší, rovný, nižší), upraví už teraz svoje hýbanie i trvanie, život svoj: postaví sa do pomeru k bytnostiam zbožňovaným, k bytnostiam sebe rovným, do poťahu i k veciam a tvorom otáčajúcim ho. Pomery tieto sú predmetom jeho samoprvého rozmýšľovania. I povesti, prvé to pocity a pomysly dedov našich o Božestve, o svete a o človeku nielen dotýkajú sa ale i stanovujú tie pomery u prostried nichž hýbal sa dávny človek slovenský v poťahu k Boženstvu svojmu, v poťahu k sebe rovnému ľudstvu i v poťahu k prírode. Jako a jaký utvoril si tu život, to je predmetom nadpísaného oddielu úvah našich, ktorý tým samým rozpadá sa na troje: na pomery človeka k Božestvu, k ľudstvu a k prírode.

#K2#I. Pomery človeka k Božestvu#-K2#

#K3#1. Pomery citu –#-K3#

33. Cit odvislosti od vyšších mocností

Človek celou svojou duchovnou bytnosťou, teda citom, mysľou (rozumom) i vôľou nesie sa k Božestvu; on bytnosť časom a priestorom obmedzená, odmedzená, odvislá vznáša sa k bytnosti neobmedzenej, nepremennej, neodvislej: duch konečný k nekonečnému, večnému. Pomery z tohto vyplívajúce javia sa tiež v celej bytnosti, v cite, v mysli a vo vôli človeka.

1. Pomery citu. – Človek tvor vnímavý, citlivý: každá vec a premena sveta vonkajšieho dotkne sa ho hneď príjemne hneď nepríjemne. Jak mimovoľne vidí sa tu byť odvislým od tisícerých náhod a premien požitkov i nedostatkov, sýtosti i hladu, pohody i nepohody, svetla i tmy, tepla i zimy, zdravia i choroby, života i smrti. Jak strieda sa tu milota i odpornosť; radosť i žiaľ; jak konečne prichodí po mnohom náhodilom striedaní a strádaní neobkročitelná hrôza hynutia a smrti! A jak rád vymanilby sa človek z pút premenlivosti a hynúcnosti tejto; jak cíti bremeno odpornosti života, jak prebiehajú a krušia kosťmi jeho mrazy smrti! Vrhnul by sa a vrhá sa často na cestu samých požitkov a pohodlia tela. Ale ešte len tu zkušuje, jak márna to vec, jak konečný výsledok toho býva maznavosť, vyhýralosť, vycivenie a smrť tela, a nadovšetko jak pritom nudí sa, trápi sa, zakrpateje duch, hodsby priam samú pohodlnosť pripraviť si, všetky príjemnosti od seba odstrániť mohol človek, ačkoľvek ani to nemôže ani smrť nikdy nezažene.

I čože? Prichodí mu zmalomyselnieť samému nad sebou a nad touto odvislosťou? – Nie! – ako cíti a vidí sa byť odvislým človek od tých tisícerých náhod a premien sveta vonkajšieho; ako cíti sa byť duch jeho žiadostivým niečoho lepšieho, trvanlivejšieho: tak cíti a hľadá toho vyššieho, od sveta a nátlaku prírody neodvislého, premenám a smrti nepoddaného; cíti i hľadá Boha, svrchovaného vládca a darca života, jemu v odvislosť dáva sa, aby v tejto odvislosti od neodvislého našiel i svoju neodvislosť, svoj život.

Na prvé teda už sám cit odvislostiod síl, zjavov a premien prírody viedol našich dávnych pradedov k božneniu týchže síl a zjavov, k uznaniu Božestva t. j. mocností človeka vyšších, tmou i svetlom, zimou i letom, smrťou i životom vládnucich. A menovite cit nevoľnej odvislostiod živlov uvaľujúcich odpornosti, pohromy, zimu a smrť na svet priviedol jich k uznaniu Božestva zla. Citom ale túhy a žiadosti duchovnej po lepšom i trvanlejšomvedení prišli, dospeli ďalej dedovia naši nielen k uznaniu a vzývaniu Božestva dobra, lež hlavne k postaveniu tohto nad tamto, k pripísaniu konečného a posledného víťazstva kremä dobru a životu nad všetkými mocnostiami zla. V tomto poslednejšom pocite a (určitejšie reknúc) v poňatí Božestva dobra čo vševládneho, a všetku moc smrti krušiaceho leží moc i sila ducha týchže našich dedov, ducha to hynúť a premenám vonkajšieho sveta poddaným byť nechcejúceho; bo konečnú a dobrovoľnú odvislosť svoju uznáva len od mocností dobra, duch živý od ducha živého, premenám a hynúcnosti nepoddaného.

34. City poťahom k Božestvu zla

Božestva našich predkov sú jim teda neodvislé mocnosti, pôsobiace tmu i svetlo, nehodu i pohodu, hlad i sýtosť, chorobu i zdravie, smrť i život; človek v tom všetkom závislý od nich. Dľa toho rôzne sú i pocity, jakými vznášali sa a do pomeru kládli k týmto pôsobcom, činiteľom zla i dobra.

A) Poťahom k Božestvu zla (čiernemu, mornému) nachodím v povestiach hlavne tieto pocity vyjadrené.

a) Strach. – Už mená a postavy čertov, drakov, strýg a ježibáb desné, také i jaskyne, chyžky a zámky jejich a kolo nich všetko na hrôzy smrti upomína. Už zlé chýry idú o nich, koľkí a jak biedne tam pohynuli, deväťdesiatich deviatich hlavy nastýkané na koloch vzbudzujú strach a hrôzu. Zakliato ľudstvo len strachom trne pred nimi, odstrašené naposled aj od pokusov osvobodzovania sa. Ešte i keď ten pravý bohatier objavuje sa, ľudstvo plné je strachu oňho, panna zajatá trne oňho; často on i sám tátoš jeho trasie sa strachom pred blízkou záhubou a neistotou boja a t. ď.

b) Nedôveru. – Strygôni, baby a jich synovia draci niesú síce prázdni zákonov slušnosti, s pannou n. pr. uväznenou nakladajú slušne, príchodzeho uhostia, za službu sľubujú i dávajú odmenu, protivníka k meraniu síl vyzývajú, bojujú riadne silou proti sile; ale žiadna bytnosť, ktorá k nim dostane sa, nedôveruje jim nikda, leda na oko prijíma i dobrodenie, popelvár nepožíva ničoho, sľubom uchlácholiť nedá sa, pri pobyte u nich vždy ostražitý poslúcha múdreho tátoša alebo vypočúva sám lstivé rady jejich a vyhýba nástrahám. – Zlej bytnosti ani pokloniť sa ani len prst podať, už ťa má celého. – Uchlácholiť možno draka obetiami na čas, ale preto ani sblížiť sa k jeho diere. Babu môž utíšiť službou, ale spoľahnúť sa ani na odmenu ňou podávanú. – Často kremä vtipnejšou ešte lsťou proti lsti a ukrutnosti jejich zdolať možno. – Kráľ idúci do vojny nedôveruje babe pri mladej žene z nutnosti zaháňanej, káže si odpísať o pôvode, káže ešte aj tie domnelé šteniatka zachovať pri živote až do príchodu svojho – a t. ď.

c) Nevďaku či nezaviazanosť. – Ľudstvo síc obete dáva drakom, podrobuje sa jim i babám, ale všetko nucene a nevďačne. Tátoš, kôň, sokol, havran opúšťajú v prvom okamžení možnosti drákov, necíťac sa viac ničím zaviazanými zlým pánom. Popelvár odníma babe všetko, trebár pohostila ho. Panna u zlých zajatá, trebárs i pekne nakladali s ňou, cíti sa byť prostou všelikej zaviazanosti, pomáhajúc všemožne len prišlému osvoboditeľovi. Tak i chovanka Ježibabiná a Ježibábelová Ľudmila utekajúc s Radúzom berie sebou čarodejnícke remeslá; žiadna uznalosť, žiadna vďačná rozpomienka nespojuje ju s čarodejníkmi, jej pobytie a vychovánie u nich je a bolo len väzením. Napospol vlastného mravného sväzku medzi ľudstvom a bytnostiami zla nenachodím, len snahu po zbavení sa od jarma jejich.

d) Nenávisť. – Jak nenávidené bolo panovanie bytnosti zla, to najzrejmejšie ukázano je pri panne, zosobnovateľke ľudstva a sveta zemského u bytnosti týchto uväznenej. Jej to všetko jedno či väzniteľ sľubuje jej výhody a bohatstvá nesmierne a či trápi ju a zakľaje, že ani neodžíva ani neumiera, ona jednak oškliví si ho a protiví sa z celej duše sňatku neprirodzenému, jej ponúkanému.

e) Žiaľ, zúfanie až k smrti. – V dobe zakliata hrady a mestá čiernym súknom zastreté, hory ožlknuté a pusté, zverience prázdne, zlaté vtáctvo uletelo, nevídať vtáčika jarábika t. j. s ľudstvom všetko tvorstvo v žiali a smútku. Čím viac krotia obeťmi pažravosť drakov, tým väčší je žiaľ mesta v smútku zavinutého. Alebo čím hlbšie prepadly sa panny krásy sveta, tým horšie. Príchodzí, keď tu opýta sa, čo nového, za odpoveď dostáva: „Ach, nuž čožeby len žiaľ a zármutok!“ V ľudstve ledvaže tlie slabá nádeja na osvobodenie, ešte aj o tom vyvolenom osvoboditeľovi často pochybujú. Kto púšťa sa proti týmto bytnostiam, ide ako na smrť oddaný, a povesti rozprávajú tu o hlavách na koly nastrkaných, o zámkoch z kostí ľudských vystavených, o hnátoch rozsekaných a v sudoch poukladaných alebo na klincoch navešaných, o mŕtvych a mŕtvolách mnohých. – Znaky, obrazy toto, že v bydlách a v prítomnosti Božestva zla kremä žiaľ, zúpanie (zúfanie), smrť panuje a vychodí na všetok svet.

35. Služba a pocta Božestva zla nevoľná. Obete

Takéto pocity strachu, nedôvery, nevďaky, nenávisti a žiaľu zrejme ukazujú pomer ľudstva poťahom k Božestvám zla jako pomer nevalnej poroby k nenávidenému otročiteľovi, ukrutnému pánovi. O pravom mravnom sväzku tu ani reči, všetko je vynútené nevoľné, len čím skôr aby možno bolo ztriasť sa ho. I služba a pocta týmto Božestvám vzdávanánasledovne bola nútená, rabská, naskrze nie dobrovoľná. Nectili jich, aby jich v pravde poctili, žeby jich za hodných úcty držaly; ale jestli ktorú poctu a ktoré obete jim oddávali, činili to na ukrotenie, tak rečeno na odvrátenie a zavrženie jejich zlej sily a zlého pôsobenia. Nebola to vlastne pocta oddanosti, bola to nenávidená, vynútená obeť nevoľnej poddanosti, hlásajúca len túhu po osvobodení z moci zla a smrti.

Nuž akýmiže obetiami krotili, čímže domnievali sa ničiť, odvracať od seba moc morného Černobožestva? – Povesti naše poukazujú na to, že tomuto Božestvu náležaly všetky prvotiny jarných plodín, ktoré v obeť jim dávajúc, domnievali sa, že už potom ostatnie dary prírody, z pod moci zla ako vymanené, môžu ľudia bez škody požívať. Menovite vidím: obetovanie prvej jarnej odmrzlej vodypotokov, ako to v povesti slncový kôň, voda hasí belastý plameň, v ňomž sosústrednená bola moc draka, moc Božestva zla; inde požadovanie a donášame vody mŕtvej a živej má tenže význam obete; – obetovanie prvého vydojeného mliekazvierat, ako v povesti Tri pýšťalky mlieko vľčice, medvedice a ľvice prináša dobrý brat nevernej sestre a jej milencovi predstavovateľom tu Božestva zla; takže v povesti Zlatá podkova mlieko prevarené šuhajovi dobrému krásu a život, kráľovi zlému smrť a zničenie jeho moci pôsobí; – obetovanie mladých zvieratasnaď prvého plodu života, bo ako tam mlieka tak inde v podobných povestiach vyžaduje si bytnosť zla od šuhaja donesenie mláďatá od divej svine, vľčice a medvedice, čím tratí bytnosť zla svoju moc nad donášateľom čiže obetníkom; – obete prvotín ovocia(najskôr jahôd na jare), ako v povesti „O dvanásti měsíčkách“ baba macocha a jej dievka žiadajú od pastorkyne, by jim predovšetkým doniesla jahôd, potom čerešien i jabĺk; ako to v pov. Dlhý nos, figy a zvlášte v pov. Janka a Macko jablká tento obetný význam a krotitelskú i ničitelskú moc zlého majú. Nado všetku pochybnosť mi je z pov. „Kraľčík, Kucharčík, Popelčík“ že obetúvali Božestvu zla kozua to bezpochyby čiernu, trebárs v udanej povesti spomenutá je zlatá, po ktorú pošle baba kováčka popelčíka a ktorú on potom jej tovaryšom darúva, aby mu pomohli babu zničiť, jej poslednú moc odňať.

Či náležia aj obete ľudskéBožestvu zla? V skutku v pov. Zakliata hora a Tri pýšťalky draci požadujú pre seba v obeť každú paničku, až naposled i kráľovu dcéru k jakémusi kostelíku(kaplnka) vedú, aby tam postavená bola drakovi. Zlatovlásku (Rymav. I sv. 96 str.) vyžiada si takže nadzemská panička pre seba; syna mlynárovho v pov. Mataj vymieni a zapísať si dá čert. Iste je toto a zvlášte v podobných ako Zakliata Hora povestiach upomienka na ľudské obete, tak ako báj o Iphygenie v Taurisu a líčenie osudu dcéry Jephtovej v knihe sudcov. Ale dľa našich povestí dobré Božestvo vysvobodzuje mládež túto obetovanú, tak ako i v Taurisu Minerva podkladá jelenicu na miesto obetovanou byť majúcej Iphygenie. Báje tieto náleží teda uvažovať v tom smysle, že síce i prvotiny plodu života ľudskéhonáležia Božestvu, však len nevlastne majú byť dávanét. j. majú byť vymenené druhými vecmi, ako výš uvedený Popelčík vymieňa seba i pannu daním zlatej kozy; ako i Zlatovláska i mlynárov syn v Matajovi vymaňujú sa potom hlavne z moci Božestva zla a slúža Božestvu dobra.

Pocity a pomery vzťahom k Božestvu zla neboly naskrze také, ktoréby vzdelávaly a veselily srdce človeka. I naši povešťujúci dedovia boli naozaj neščastní, nakoľko spolu s celým stvorením úpeli v odvislosti tejto, ščastní len natoľko a tam, kde znali vyzuť sa z nej. Vlastne i odvrátená je tvár jejich od týchto pomerov, a duch jejich nesie sa k pomerom lepším. I naše povesti maľujú pomery zakliaťa tak hroznými barvami, by touto protivou znakomejšie vyzdvihly pomery druhé, pomery k Božestvo dobra, k nimž duch tiahne sa dobrovoľne.

36. City poťahom k Božestvu dobra

B) Poťahom k Božestvu dobra(bielemu, nebeskému) nesie sa duch ľudský pocitmi týmito:

a) Bojazňou a úctou. – Práve ten mladší brat a spravodlivý človek, protiva to staršieho vzdorovitého lhára, blíži sa k vatre a postavám Sklenného vrchu t. j. k prítomnosti Božestva s ustrnutím, mlčí medzi sluhmi Kráľa času a bojí sa i slovo preriecť. Nie je to strach, veď si ho i sám zaháňa slovom „čo sa máš báť, tu Bôh nad tebou“; je to bázeň a úcta, ktorú vymáha si prítomnosť vyššej bytnosti od človeka, oddavšieho sa do jej moci a čakajúceho na jej rozhodnutie. Tak aj tí početní pútnici a pútnice k Slnku, Mesiacu a Vetru, stojac pred týmito nadzemskými postavami vo svojej vlastnosti ľudskej plné sú týchže citov bojazlivej úcty, potom ale stanúc sa samí miláčkami a predstavovateľmi Božestva, prinášajúc na zem nebeské výdobytky, v novej tejto vlastnosti božeských králevičov a zlatých pannien sú predmetmi tejže pokornej úcty u ostatnieho ľudstva. Zvlášte tie postavy božeských starcov v povestiach, sú postavy vzbudzujúce u ľudí túto bojazeň úcty a dôvery plnú.

b) Dôverou a upovaním. – Onen pútnik Sklenného vrchu, keď už potratil všetku dôveru k ľuďom, dôveruje ešte v smilovanie Božestva, k nemuž putuje. Pútnikov k Slncu, Mesiacu a Vetru neodstrašuje výstraha matičiek týchto obrovských postáv, pod nímiž oni len ako polpalček; nedesí jich, že tu človečina páchne, či že v prítomnosti Božestva objaviť sa môže koleno ľudské kremä s bojazňou: pútnici títo dôverujú v spravodlivosť a velikosť svojho predsavzatia, vlastne ale dôverujú v dobrú povahu tohoto Božestva a upajú sa dosiahnuť rady i pomoci. Zdá sa, akoby tie výstrahy matičiek, to predesenie sa pútnikov pred obrovskými postavami a pri slyšaní osudného „tu človečina páchne,“ všetky strachy prvého okamženia malý slúžiť k živšiemu ukázaniu dôverivej mysle pútnikov, tak ako tmavé stiene a barvy obrazu slúža k tým živšiemu predstaveniu svetla a jasnoty. V dobách zakliaťa i tých päťstororočných starcov Zlatej krajny i všetkých ľudí udržuje jedine nádeja a dôvera v blízku jistú pomoc víťazného králeviča, bohatiera Božestva, trebárs na ceste do zakliatej krajný mnohí pred ním pohynuli. Zvlášte nekonečná je dôvera a upovanie v Božestvo dobra i v pomoc jeho u ľudí zaznatých, ukrivdených, zavržených na svete a jako na smrť oddaných, poslaných: tí neobzerajú sa nikdy nazpät, púšťajú sa smele do ohňa i vody, na morá i do pustých hôr; na výšiny i do priepasti, k zveri divokej i proti drakom, vždy v dôvere, že dobrá moc božeská dobrému človeku zhynúť nedá.

c) Vďakou. – Pôvodcom a dárcom dobrého akoby necítil sa zaviazaným byť človek?! Povesti predpokladajú city uznalosti ešte aj u toho zlého draka, ktorý dľa pov. Chorý kráľ po dvakrát darúva život Jankovi zato, že mu vo väzení vody podal. Ešte i tá zver a zrastliny prejavujú vďačnosť svoju ochrancovi a božeskému osvoboditeľovi. Ľudia ale nemajú nič tak drahého, čoby mu odopreli lebo ochotne nedávali: ponúkajú a dávajú mu svoje bohatstvá, vojská, seba i panny a dcéry svoje. Starcovi lebo druhému božeskému dobrodincovi, ktorý za služby a pomoc nič prijať nechce, ktorému dokonale odmeniť sa nemožno, náleží vždy aspoň to „pekné a dobré slovo“ na poďakovanie. Nekonečná vďaka, ktorou povesti vzťahom k Božestvu dobra dýchajú a preplnené sú, predstavená je na najvyššom stupni obetovavosti n. pr. aj v povesti Mahuliena, kde kráľevič dľa jedných slzami svojimi obmýva, dľa druhých krvou svojho prvorodzeného syna kriesi k životu zkamenevšieho dobroditeľa, ktorý najvyššiu podával mu pomoc k dosaženiu zlatej nevesty.

d) Láskou. – Čože je to v povestiach, keď ten šuhaj vysvoboditeľ a tá panna vysvobodzená vinú sa k sebe na prvý pohľad citom nezmennej ľúbosti? Iste je v tom vyslovený odvekový zákon ten, dľa nehož vo všehomiere vinie sa rod mužský a rod ženský vzájomne k jednodruhému túhou nezpytatelnou (vidz nižej § 72, 4, 5). Ale v povestiach tenže šuhaj vysvoboditeľ je vždy spolu predstavovateľom Božestva dobra, a panna tá predstavovateľkou sveta zemského, ľudstva i prírody zemskej. Vidím teda v tejto jejich ľúbosti vinutie sa veškerého stvorenstva zemského k svojmu opatrovateľskému Božestvu dobra; vidím tu nebe i zem, Božestvo i ľudstvo v jednom nerozlučnom objatí lásky; vidím znázornený sväzok ten odvečný: Božestvo miluje človeka, človek miluje Božestvo.

e) Radosťou a blaženstvom života. Koľká radosť, koľké strojby v dome i v meste, kým ešte len tí dvaja starší králeviči púšťajú sa do sveta za vymožením zlatého blahého veku, t. j. koľká radosť v ľudstve už pri začiatkoch objavovania sa Božestva dobrého! Popelvár, ten pravý božeský dobrodinca a bohatier púšťa sa síce do sveta zaznatý, a tak i bez vyjavenej radosti u ľudí; ale potom v tým jasnejšom svetle ukazuje sa i dobrodenie, ktoré on vymôže kráľovi otcovi, krajne i obyvateľstvu, tým väčšia potom i radosť odkliateho sveta a ľudstva. Tu potom strojí ľudstvo hody, svatby, radovánky, slávnosti bez konca, bez kraja, ktorých účastníkmi sú všetci. Ešte len aj ten rozprávač, hovoriaci: „i ja som tam bol, i mňa za stôl posadili“, v duchu prenese sa tatam, kde takto ľudstvo celé slávi hody radosti a života nad víťazstvom králeviča, nad utvrdením svetla i blaha života kroz Božestvo dobré na zemi.

37. Služba a pocta Božestva dobra dobrovoľná. Obete. Hody. Modlitby

Pocity takejto bojazne, úcty, dôvery, upovania, vďaky, lásky, radosti a blaženstva tvorily neomylne pomer dobrovoľnej a neohraničenej oddanosti človeka zemského k nebeskému a vševyšnému Božestvu dobra. Sú to pravé mravné sväzkymedzi vysvoboditeľom a vysvobodenými, medzi opatrovníkom a opatrovanými, medzi dobrodincom svrchovaným a dobrodenie rovnak pokorne, rovnak vďačne, rovnak i s radosťou prijímajúcim stvorením. I služba a poctaBožestvu dobra vzdávaná bola teda dobrovoľná, z celého srdca plynúca, služba a pocta pravá.

Čímže ale ctili Božestvo dobra? Jestliže tam pri Božestve zla (§ 35.) našli sme dávky prvotín na ukrotenie a odvrátenie škodlivej moci; našli sme akoby odhodky prvých vecí, ktoré z vysvobodenej prírody poberať začínali ľudia, tak asi jako po dnes u ľudu zvyk je mimovoľne odliať trochu vody na zem, prv lež krčah podajú vám na pitia alebo pijú sami: teda tuná pri Božestve dobra stretáme sa už so samými hostinami, hodmi, svatbami, s vyberaním tých najlepších darov a vecí, ako na pr. v povesti Zlatý kľúč (str. 406) otec dáva synom, uberajúcim sa do sveta za tým božeským vydobytím zlatej panny prírody, čo najlepšieho vyberú si z bohatstva jeho, dáva najmladšiemu kľúč všetko otvárajúci t. j. otvárajúci zdroje oživenia prírody, dávajú potom tomutože najmladšiemu tri panny, predstavovateľkine prírody, svoje najdrahšie dary, totiž: obrus všechovajúci, pohár všenapájajúci a nožnice všeodievajúce – i končí sa povesť svatbou, hodmi, pri níchž tri krajiny jedia z divotvorného obrusa, pijú z čudného pohára, a nožnice každému nové šaty pristrihujú. Dľa tohto teda náležaly Božestvu dobra tie najlepšie a najvyberanejšie veci zo všetkého príplodu aj úrod a plodín prírody, jednak k obetiam Bohov, jednak k ustrojeniu spoločných hodov, pri níchž veselilo sa ľudstvo v čím hojnejšej miere a čím najdlhšie. Za to mám, že obete a hody tieto slávili hlavne po dvakrát v roku: pri začiatku ciest králevičov t. j. o Vianociach, keď staré slnce dokoná beh a začína svoju novú púť na oblohe; potom pri dokončení bojov a pri víťazstve najmladšieho králeviča t. j. o Jáne, kde slnce vrcholí, kde leto v plnej kráse a bohatstvá jeho svetu zemskému darované sú.

Božestvo dobra ctili a vzývali tiež modlitbami, ako to nachodíme pútnikov a výbojníkov pri začiatku každého podniku vzdychať o pomoc, pri ukončení ďakovať Bohu za ščastia; nachodíme zvlášť prosby a vzdychy neplodných rodičov o dieťa, nachodíme najživšie predstavenie takého vzývania Božestva v povesti „O králevičovi, čo si mladú hľadal“, kde kráľ i kráľovná chodievajú každý boží deň modlievať sa do záhrady ku studnici pod staré lipy, a tu objavuje sa jim šedivý božeský starec s potechou a pomocou t. j. Božestvo modlitby vyslýcha.

Pocity a pomery tieto naozaj vzdelávaly, uveličovaly srdcia otcov našich. V nich nachodili oni spokojenie, keď železná ruka zakliaťa dotýkala sa jich i všelikého zemetvorstva; tu naplňovalo sa srdce nádejou, i keď studená ruka Baby Morany smrťou siahala po nich. S králevičom svojim môcť víťaziť nad nocou a zimou smrti verovali oni, a prísť konečne k svitu radosti blaženejšieho života.

Koniec všelikého zemského utrpenia, jak toho neskrotnými silami a pohromami prírody tak toho ukrutníkmi a skrivodlivými ľuďmi nevinným zapríčineného, je nalezenie radosti a blaha v pokonnom víťazstve Božestva dobra a tak ukojenie pravých duchovných citov, túžob a žiadostí človeka. Preto naše povesti i tam, kde suchý rozum vzpiera sa fantastičnosti jejich, ešte vždy ostávajú milé, dojímavé, vítané, nerozlučné družice každého nezkazeného srdca. Dobré, blahé pôsobenia na cit a srdce ľudské nikto jim odoprieť nemôže, a ľud náš v skutku od tisíc a tisícletia nimi šľachtí a kojí city duše svojej.

#K3#2. Pomery mysle#-K3#

38. Hľadanie prapojmu a prapríčiny všehobytu. Cesty vznášania sa mysle k Božestvu

2. Pomery mysle(rozumu). – Človek, tvor v svete myslivý, skúmavý, rozumujúci: každý vonkajší predmet, celý svet nielen dojíma ho, ale i človek pojíma ho mysľou svojou t. j. tvorí si o každej veci jasné a určité pojmy, srovnáva i rozoznáva jich a tak utvorí si známosť jednotlivostí i celku sveta. Ba človek si je i sám predmetom tohto ponímania; on usiluje sa vystihnúť a poznať i sám seba. Keby prestával na tom poznaní, jaké samo sebou podáva mu jestvovanie sveta i jestvovanie jeho; keby prestával na dojmoch jak práve do smyslov bijú a na pojmoch (pochopoch) z toho utvorených: tu by nastával v myslení a rozumováni človeka mier, mier stojatý a hnilý, a človek nikdy nepovzniesol by sa ďalej od poznania hmoty, jej prvkov, útvarov a rozmerov, jako jich vidí pred sebou v priestore a čase povstávať, jestvovať a zanikať.

Ale duch ľudský neprestáva nikdy na tej známosti púho názornej, ktorú pomocou svojich päť smyslov utvoril si o svete; on mysľou svojou, týmto akoby vyšším k telu nepriviazaným smyslom duše rozumnej, siaha ďaleko za svet oku viditelný. Preto neprestáva predne na tých pojmoch, ktoré o veciach viditelných jednoducho tvorí si na základe tých dojmov, ktoré dojmy činia tieto veci na neho; neprestávame na tom, že na pr. kvet činí na nás dojem krásy, zrastlina lebo telo naše lebo telo zvieraťa podáva nám dojem i pojem rozmeru, súmeru, ústrojnosti. Ale duch myslivý skúma ďalej a hovorí: dojmy i pojmy mám už hotové, už dané vo veciach a s nimi; ale ktože dal, kto vložil do týchto vecí tie dojmy a pre mňa i pojmy, čiže kto dal a vložil do kvetu krásu, do tela rozmer i súmer, kto ustrojil ho? Ten iste mal prvotný pojem krásy, súmernosti, ústrojnosti, ktorý pojem mne ako už daný len v druhom rade utvoriť si, znovu ponímať prichodí. Takto hľadá človek pojem pojmovčiže ducha toho, v ktorom prvotne vznikla myšlienka utvorenia všetkých vecí, tak ako nás dojímajú a ktoré my už len ako hotové ponímame, poznávame, pôvod a zdroj jejich a tak i prapôvod a zdroj našich pojmov ešte len hľadajúc. Ale i z každej veci hovorí k nám ten pojem pojmov, ten duch stvoriteľský, ktorý praprvotne poňal, pochopil a potom i utvoril všetky veci.

Rovne neprestáva duch ľudský nikdy na tom, jak vidí hmoty, telá a všetky veci v tomto čase a priestore zemskom i svetovom jedna druhú zapríčiňovať sa, povstávať, hýbať sa i zanikať: neprestáva na tých príčinách jestvovania, ktoré smyslami vidí a poníma. On radšej hľadá prapríčinu všetkých príčin; skúma, rozumuje, dospytuje sa i na tejto ceste až k tomu pokonnému a tu praprvotnému zdroju, z nehož, čo z prapríčiny, vznik a počiatok vzaly všetky veci. Dohúta a domyslí sa až k stvoriteľovi sveta. Duch ľudský vidiac pri tom i seba zapríčineného, v čase povstalého a tak vznikom svojim konečného, dopytuje sa i tu: ktože zapríčinil mňa? či hmota tá bezo mňa nevedomá či rovne duch sävedomý, jakého byť jasne vidím i seba? A tu nemožno mu prísť k inému výsledku, jedine k tomu, že i on zapríčinený je duchom sävedomým, säurčujúcim, praprvotným, nekonečným, k nemuž takto mysľou vznáša sa, ktorého čo svojho i všetkých vecí stvoriteľa poznáva.

Duch ľudský vidí konečne v svete tomto vesmiert. j. rozumný rozmer i súmer všetkých vecí, pri všetkej rozličnosti a rôznosti na jedno druhé pôsobiacich, seba vytiskujúcich i sebe odporujúcich živlov, predsa svet sám v sebe zavŕšený, v celom ústroji svojom k jednomu cieľu života a trvania spravovaný, svet miery a mieru všetkých vecí. Nekonečný, nevystižný tento vesmier poňať, rozmysleť, rozmery jeho v súmer a mier spojiť, v jediný nedielny ústroj postaviť, jednotlivostiam i rôznostiam cesty vymerať, by konečne nezničily seba, to nemohla hmota ani nemôže udržovať náhoda, jedine myseľ, rozum, súd, duchtiež nekonečne myslivý, nekonečne rozumný, večne múdry.

Týmito cestami prichodí duch ľudský myslivý od pojmov k prapojmu, od príčin k prapríčine, z videnia sveta k poňatiu jeho pôvodu a vzniku, z vidu stvorenia k poznatiu stvoriteľa; duch konečný, zapríčinený vznáša sa k duchu nekonečnému, nezapríčinenému, k praduchu a k prabohu.

Videli sme už v § 2., ako hneď pri prvom prebudení sa povstávajú v mysli ľudskej otázky i domysly tieto. Jako ktorý národ rozlúštil si tieto prvé pohádky ducha, také je i jeho poznanie Božestva, známosť to u dávnych národov hlavne z videnia a ponímania sveta čerpaná, teda známosť prirodzená, teda mudrovanie ducha ľudského, sama na seba zanechaného.

39. Zrkadlenie sa týchže ciest v povestiach. Ponímanie obrazivé. Pantheismus psychologický

Výš vypísané cesty vznášania sa mysle človeka k Božestvu zrkadlia sa mi v obrazoch a pomysloch i dômysloch našich povestínasledovne:

Otcov našich nekonečne dojímal svet i najmenšia čiastočka jeho; nezapomínajú sa v povestiach ani len na toho v prachu zaviateho chrobáčika alebo v rozpukline skalnej ztiesneného červíčka (Sirôtky, Sborník I., str. 66). Dojímal ich každý jednotlivý predmet, každý tvor a tvar nielen hmotou svojou, nielen tak vnešne jako do smyslov bije a na pr. dnešniemu prírodozpytateľovi ukazuje sa, ktorý si z toho tvorí svoje reálne pojmy a známky predmetu, i jednoducho vrädí si ho do rädu a sústavy svojej rozumom suchým, mysľou necitnou. Dojímal ich radšej každý tvor a tvar hlbšie, vniutorne a mocne prebúdzal v mysli jejich tie myšlienky, ktoré v ňom znázornené, ztelesnené, dané videli; dojímal ich teda myšlienkou, duchom z tvoru a tvaru každého akoby hovoriacim. Tak dojme i dnes ducha myslivého každý predmet, že si myslí nielen na reálnosť tohože predmetu, ale rozumuje a mudruje o ňom i abstrakne, na pr. v zrastline, v jej rozmeroch, barvách i vôni vidí nielen reálny súmer a reálnu krásu, ale pojme pri tom i abstraktne (čistomyslive) súmernosť a krásu; súmernosť a krása napospol a všeobecne hovorí k duchu jeho z kvetu toho. Lenže zdroj a pôvod krásy nevidí v kvete tomto, nevidí ho ani v sebe, ponevádž dojem a pojem krásy jemu len s predmetom už hotovým daný je; ale hľadá a vidí prvotný pojem krásy v duchu tom, ktorý dal vznik i zrast krásnemu voňavému kvetu a tak pojem pojmu klade do stvoriteľa hmoty, prírody, sveta; neklade ho naskrze do samej hmoty a prírody, v nejž len daný, oku hmotne objavený je, sám v sebe súc nad hmotu nekonečne vyvýšenejší, velebnejší. Dojem a pojem tento znali i povesťujúci dedovia; kremä že neznali ešte prísno rozumne deliť ducha od hmoty, že duch jim ostáva vždy k hmote priviazaný; preto i priviazali pojmy pojmov k hmotám samým, myšlienku a ducha v tvoroch a útvaroch znázorneného, objaveného, ponímali konkrétne, spolu s nimi súvislého, od hmoty ešte akoby neočisteného. Dojmy a pojmy jejich boly teda viac obrazivé ako čistomyslivé, viac básnické ako filosofické; čistú a prísnu myslivosť svoju neznali ani nemohli ešte v tej prvotnej mládenskej dobe ducha náležite deliť od svojej obrazivosti (vidz § 5., 6.). Ponímanie sveta bolo teda u nich ešte obrazivé, básnické. Jako básnik dojmy tie, ktoré na jeho obrazotvornú myseľ činia predmety, na pr. dojem krásy kvetu, dojem ohromnosti ozrutnej zápole, dojem velebnosti a vznešenosti letov orla a sokola, dojem sily, rozvahy lva alebo druhých, vlohy svoje prezradzujúcich živočichov, dojem čiernych akoby s dušou básnika smúťacích hôr, dojem mrtvoty prírody zimnej, dojem života a radosti prírody jarnej – a tisíc druhých dojmov pojme v obrazotvornosti svojej ako naozaj oduševnené, zosobnené, myšlienkou jeho oživené: rovne tak dojímala mladistvú myseľ národa celá príroda a každý v nej tvor, rovne tak ponímali potom všetko v nej myšlienkou a duchom oživené, zosobnené, shovárali sa s ňou i hovoriť a jednať jej dali čo oduševnenej. Z obrazivosti tejto vyvinul sa u otcov našich názor sveta ten a taký, s nímž stretáme sa v povestiach, názor to oduševňujúci a zosobňujúci všelikú hmotu, prírodu v jej celku i v čiastkach a jednotlivostiach. Každý tvor tu naozaj „Boží tvor“t. j. známku Božestva, známku ducha nielen na sebe ale i v sebe nosí. Takto obrazne a snivo mysliac, obrazy mysle svojej za skutočnosť berúc, dostali sa dedovia naši za tej detinskej doby národa na cesty pantheistického ponímania sveta; takto jim všade a vo všetkom duch, všade a vo všetkom Bôh, čiže všetko oduševnené, zbožnené. Lež istotne v tomto pantheism (všebožstvo) našich povestí nenie materialistický, kdeby hmota držala vrch všetkého a ona bola silou stvoriteľskou; ale pantheismjejich je psychologický, kde duch nad hmotu vyvýšený, kde v duchu založená je moc tvorčia a životná, kde telo neprospieva, ale duch je, ktorý obživuje.

40. Domyslenie sa Božestva zla i dobra; postavenie tohto nad onoho. Domyslenie sa Jedino- či Prabožestva

Ale toto tvorstvo zeme, jehož brat a spoluúčastník i človek, v ňomž jeho obrazivej mysli javí sa takto duch tvorivý, sävedomý, je tvorstvo ešte veľmo podriadené, závislé; smrť i život jeho poddaný je mocnejším, od neho nezávislým živlom a činiteľom. Duch akoby tvorstva tohoto upie, keď činitelia tí záhubou, kliatbou, zakliatím hrozia; raduje sa len, keď zasa mocnejší činitelia pôsobia k oživeniu, k odkliaťu a jako k novému utvoreniu jeho. Prvý rozhľad okolo presvedčil otcov našich, že nad týmto tvorstvom zeme vládnu mocnejšie, od neho nezávislé živly vetra a vody, svetla a tmy, tepla a zimy, sily to kladné i záporné, jejichž pôsobeniu vystaveno je každé telo. A tu jestliže už v onom nižšom tvorstve, hynúcom a obživovanom, javil sa duch: čímže viac nutno bolo vidieť ducha v tých živloch a silách prírodných pôsobiaceho, ktoré tu dole za účinok majú smrť i život, ktoré objavujú sa jako živly a sily záporné i kladné, umŕtvujúce i kriesiteľské v prírode. Obrazivá myseľ dedov našich teda len ďalej a dôsledne pokročila na ceste svojej, keď tmy a svetlo, chmáry a jasno, mrazy a teplo ešte vo vyššej miere zosobnilaa jejich akoby vládcov: morá či vody priepastné, slnce, mesiac, vetor, zbožnilaa tým i Božestvo na čierno a bielo, zla a dobra, smrti a života podelila.

Oživenie a umieranie, život i smrť javí sa v prírode: jak kedy sebou donáša vladárstvo oných zbožnených síl a pôsobiteľov. Ale príroda preca nepracuje k smrti, lež k životu; v jej zárodu pohára na veky svetlo, život, trebárs chvíľami len ako pod popolom; bo v tme a smrti zaniklo by všetko, rozpadlo by sa v nič, čo predsa vidome nedeje sa. Z toho jak pekne prichodia povesti k tomu zakliučeniu, jak bystrým duchom dôsleďujú, že pokonné a najvyššie víťazstvo patrí svetlu a životu. Odtiaľ v nich tá panna príroda i vo väzení či zakliati svojom síc polomŕtva ale vždy aj položivá, znaky svojej krásy nikda netratí úplne, bohatstvá jej vždy pri nej a v nej ukryté. Patrne pri jej oživeniu najväčší činiteľ je svetlo a teplo, je slnce:odkiaľ vyplynulo i zbožňovanie jeho čo najmladšieho a najvyššieho králeviča, božiča.

Medzitým v svete a prírode neprestanú vládnuť pôsobitelia obojí: jak tí neústupnou smrťou hroziaci, tak tí vždy k životu účinkujúci. Čo, kto drží mieru a váhu medzi oboma? Bez miery a váhy tejto nebolo by poriadku; nebolo by tohoto pravidelného otáčania síl sústredivých i odstredivých, ktoré udržuje svet, udržuje v ňom život. Nutno bolo teda predkom našim hľadať mieru a váhu túto; hľadieť na obvod ten, v ňomž jako v jednom kolobehu drží sa všetko svojho smeru, beží ale nevystupuje z drahy, navracia sa vždy odkiaľ vyšlo, je prítomné, bolo i predošlé, bude i prišlé. Hľadiacim na obvod (peripheria) nutno jim bolo naísť i nejaký stredobod(centrum), kol nehož sústredivé i odstredivé sily jedna druhej mieru držia, točia ale v behu nerozutekajú sa, pôsobia predsa len ten pravidelný obvod a v sebe zavŕšenú, sústredivú kuľu sveta, všehomiera. – Obvodomtýmto dľa našich povestí sú časy a chvíle, v nichž raz dobré, jasné, biele, druhýraz ale zlé, temné, čierne živly moc a vládu, prítomnosť svoju majú, pomíňajú sa a prichodia zasa, priťahujú i odstrkujú sa, bojujú, víťazia a zanikajú i vždy len na novo objavujú sa na tomto bojišti. To sú jejich Božestvá zla i dobra. Stredobodobvodu toho jim je vždy starý i nový čas, vek vekový, nikda nezanikajúci, sám v sebe ani prítomnosť ani minulosť ani budúcnosť nemajúci, nepremenný pravek. Svetu len, tomu meniacemu sa, dáva časy a chvíle menivé; v nich predvodí mu svetlo i tmu, život i smrť, vyrovnáva a mieri všetko, hlavne sám nehynúci život a trvanie stanovuje i k víťazstvu privodí. Odtiaľto v povestiach sklenný vrch, vždy vatrenný, vždy jasný t. j. obloha nebiessama v sebe vo dne v noci jasné svetlá, zdroj svetla obsahujúca; len zemskému svetu obvody časov a chvíľ, dňa i noci, leta a zimy vymeriavajúca. Odtiaľto jeden jediný je Kráľ Času, Kráľ vekov, Prabôhmoc a vládu, mieru a váhu vo všetkom držiaci. On vždy ten samý, vždy zo seba a kroz seba v svetle jasnej prítomnosti rodiaci sa, dostárnuť sa, domdlieť, dohynúť nemohúci šedivý a plešivý starec. On nemá s kým by bojoval a potýkal sa (ako popelvár); on len kynie a stane sa, na pokynutie to mlčky čakajú kol neho sluhovia a prisluhujú svetu spravodlivosť, v ňom len završuje a dokonáva sa vyrovnanie všetkých vecí, zlým ľuďom k smrti, dobrým ale k životu.

41. Povznesenie sa k Božestvám čo k duchovným bytnostiam

Možno v nedostupnej bádaniu šerodávnosti boli pradedovia slovanskí jednoduchými ctiteľmi hmotnej prírody: ľakali sa zlých prírodných síl zimy a smrti, bláhali si v dobrých prírodných silách leta a svetla, tak ako práve zlý i dobrý čiže odporný a príjemný čas, v zime v lete, sebou to donášal. Ale duch jejich v povestiach našich dávno premohol túto materialistickú postať, keď napred sily a zjavy tieto zosobnil, oduševnil, keď hlavne potom osobnostiam a bytnostiam týmto nielen hmotné ale i mravné zlo a dobro pripísal (§ 13., 14.). Myseľ povesťujúcich otcov našich nenie naskrze prikovaná k hmote, k prírode, k veciam len do smyslov bijúcim; jej nedosť hľadieť na prírodu, na jej zjavy zimy a leta, na slnce a oblohu, na tmy a svetlá: ona zalieta vždy od týchto svojich hmotných obrazov a symbolov k osobnostiam a duchom vecmi týmito vládnucim a nadto vládcom i mravného, duchovného zla i dobra, pôsobiteľom nielen vonkajších pohrom a príjemností života, ale i k darcom vniutorných žiaľov a radostí. Povesti zjavne predstavujú nie čas, ale Kráľa Času a veku spravedlivého; nie slnce, ale králeviča božiča, vladateľa slnka a leta, k tomu bohatiera krásy, pravdy a dobra; nie zimu, ale Babu a drakov chmúrnych a mrazivých v prírode a v mravnom svete zlopovestných páchateľov a zastavateľov hriechu; nie leto, ale Pannu, plnú síc i krásy a bohatstva darov prírodných, lež aj ozdobnú a skvelú cnosťou. Takto vznáša sa myseľ otcov nie k hmotným živlom a k jejich búreniu i utíšeniu v prírode, lež ku vládcom tých živlov a správcovi udržujúcemu mier i v tom vonkajšom svete; vznáša sa nie tak ku silám prírodným jako radšej k mocnostiam duchovným, sävedomým, säurčujúcim a mravne v zlom i dobrom vládnucim; poníma i ten čas, nie ako čas samo sebou lebo nejak nahodile všetko vyrovnávajúci, lež ako duchovného uvedomelého správca a vládca všetkých vecí, vymeriavajúceho beh zlu i dobru a hlavne v nestrannej spravedlivosti dobro k dokonaniu privodiaceho. Myseľ tá nesúc sa od ducha k duchu, dospela k pojmom ducha neviditeľnosti, večnosti, všadebytnosti, všemohúcnosti, vševedúcnosti, spravedlivosti a pravdy (§ 14.).

42. Bezprostredné zjavovanie sa Božestva človeku. Známosť jasná

Poznanie Božestva osobného, duchovného a zdvíhanie sa človeka k nemu čo ducha k duchu samo sebou viedlo k pomeru bližšieho, vzájomnejšieho poznávania tohože Božestva:viedlo k pomeru tomu, kde duch sdeľuje sa duchu; bo ducha, ktorýby či neumel či nechcel sdeliť sa, vlastne ani myslieť si neznáme; zjavenie sa, reč, hovor sú nutnosti ducha. Hľadajmeže teda v povestiach pomer tento, kde samo Božestvo je učiteľom, človek učedlníkom; kde ono objavuje seba i myseľ svoju i tajnosti svoje duchu človeka, a človek je svedkom tohto zjavenia, prijímateľom úmyslov i rady Božestva, načúvatelom tajností jeho.

Pomer tento v rúcho a telo oblečený nachodíme všade a prerozmanite, keďže temer v každej povesti človek prichodí do bezprostredného stýkania sa s Božestvom. Hlavne ten šedivý a plešivý starec, ten všedabyt a všadepritom, vždy v pravý a rozhodný čas objavuje sa sám, nevolaný. nepýtaný; on dáva i radu, naučenie a pomoc, odhaľuje i tajnosti, o ktorých žiaden iný duch vedomie nemá. Alebo človek priputuje k nemu na ten sklenný vrch, aby počul výroky jeho, aby videl ho bezprostredne, tak ako v mysli svojej čím najdôstojnejšie predstaviť si ho môže, vznášajúceho sa v tom svetle vatry na veky horiacej. A kráľ, Prabôh ten, aj objavuje sa tuná človeku a odhaľuje mu i seba v neprístupnom svetle vatry zavinutého, vyjavuje mu i výroky svoje i tajomstvá sveta podzemného a nadovšetko hlása vševedúcnosť a spravodlivosť svoju. V Mahuliene v chalupe v hlbokých horách ukrytej je tajomstvenné bydlo Božestva tohoto i tajomstvenné sblíženie sa k nemu a vypočúvanie výrokov jeho a vedomostí i správy príbehov sveta. Baláž za svetielkom jeho v pustých horách a šerej noci pohodí k nemu a dozná sa od neho, čo sám znať nemohol, neznal. Ľudstvo vysiela tiež poslov svojich do krajín zámorských, do svetov tých za hraniciami obyčajného sveta postavených, k Slnku a matičke jeho; poslovia navracajú sa od týchto nadzemských bytností s jasným a určitým vývodom o veciach a príčinách oku i umu ľudskému ináč ukrytých. Tak menovite v povesti Cesta k Slnku. Šuhaj idúci pre Tri perá z Draka a a hľadajúci dobré i zlé tam za morom, v svete docela inom, nájde vraj bydlá Boha vetrov, vyvábi z neho tajemstvá o ňom samom o veciach, ktoré kremä Bôh tento znať mohol, navracuje sa s vývodom o dobru i zlu, o živote i smrti. A tí mnohí pútnici a pútnice k slnku, mesiacu a vetru i k jejich matičkám; tí tátoši všeradcovia; tí popelvári načúvajúci ako čo shovárajú sa medzi sebou Baby i jich dcéry i jich synovia draci; tie panny znajúce od svojich väzniteľov vyvábiť tajemstvá jejich sily a vlády – všetko toto čože je jiného jako toliké podoby a obdoby toho jednoho, že Božestvo samo sdeľuje, odhaľuje sa človeku, a človek je hneď prostredný hneď i bezprostredný vidomec a načúvateľ Božestva?!Všade tu zobrazujú si, domnievajú sa povesťujúci naši vedomci to jedno, že duchom svojím bezprostredne vznášajú sa k duchu Božestva, že ono duch nekonečný, neobmedzený hovorí k duchu jejich konečnému a na zjavenie toto obmedzenému.

A sám ten zjav popelvára, pastierika, najmladšieho brata a syna rodu ľudského, ktorý ale z nízkosti tejto dospieva na králeviča bohatiera rodu nadľudského, božeského – čože nám vyznamenávať bude tu, kde o sdelovaní o skloňovaní sa Božestva k ľudstvu hovoríme? –Zjav tento králeviča božiča (vidz § 30) v podobe a osobnosti ľudskej, do pomerov ľudských zostupujúcej vyznamenáva to, že otcovia naši predstavovali si Božestvo a človečenstvo ako spriaznené, spríbuznené; bájili, že človek najbližšie a jako v jeho rodine stojí s Božestvom, a Božestvo zasa že neštíti sa rodiny tejto, skloňuje sa k nej, objavuje sa jej v podobe tela a postavy ľudskej, v jakej čo v najdôstojnejšom obleku (vnešnom zjave) javí sa duch. Králevičbožič tento je teda akoby Božestvo stelesnené, učlovečenstvenné na zemi. Božestvo tu objavuje seba čím najzrejmejšie ľudstvu; akoby pred tvárou a očima ľudskýma jedná, koná, bojuje, víťazí. Ukazuje, zjavuje teda ľuďom i činenie, rady, úmysly, vôľu svoju dobrú a moc nepremožnú; jak totiž ono zasadzuje sa za dobro proti všelikým zlým bytnostiam; jak ono vydobýva a darúva svetu hmotné dobro, svetlo a leto v prírode; jak ono samo v sebe je krásou, pravdou a mravným dobrom, a krásu, pravdu na svetlo vyvodí; veciam týmto storaz a storaz od zlých a nepravých šliapaným vždy znovu na prestol víťazstva dopomáha. – Popelvár v nízkosti a slabosti ľudskej predvedený, potom už králevič vo vyvýšenosti a bohatierskosti božeskej slávny je najvznešenejším zjavom Božestva v očiach ľudských, k jakému myslivý obrazivý duch otcov našich dospel, krajší obraz nad toto ani nakresliť si nemohol. Je toto spolu najvznešenejšie povýšenie sa mysle, ducha človeka k Božestvuv povestiach, našich tak živo a velebne znázornené.

Božestvo tedy dľa tohto nebýva poznávano len z prírody a vidu sveta ním stvoreného, spravovaného (§ 40); ale ono samo seba objavuje, vývod o sebe, vôli svojej, úmysloch, radách, činoch i tajnostiach svojich dáva človeku. Je ono a ostáva duchu ľudskému vždy aj tajomstvenné; ale tajomstvá jeho v prírode a z prírody i samo v sebe zjavné a zjavitelné sú. Nasledovne povesti ďaleko stoja od toho pošmúrneho učenia, kde Božestvo je len čosi tajuplného, v sebe zavretého, neprístupného, čoby aj výroky svoje v dvojsmysly alebo práve v nesmysly trvavých zlomkovitých výpovedí zahaľovalo. Dľa učenia jejich Božestvo je vždy javné, výroky a rady jeho jasné. I človek učedlník tohoto Božestva, nenie duch pošmúrny, v sebe zavretý, zabitý, zakliaty; aleje duch bystrý, jasný, v známosti svojej veselý; známosť svoju o Božestve a stvorenstve, o zjavoch sveta, o správe všehomiera rozkladá, vykladá, v prerozmanitých obrazoch a dejoch o nej povestí a povesti svoje ako drahé poklady ducha svojho a zjavenia božského zo storočia na storočia prechováva, z pokolenia na pokolenia prenáša.

43. Prostredné zjavovanie sa Božestva kroz prírodu. Známosť obrazivá

Božestvovšak sdeľuje, objavuje sebanielen človeku, lež i prírode a tvorstvu všélikému; božestvo je tu priateľom všelikého stvorenstva, v ňomž tiež(dľa bájenia) javí sa duch, ktoré nasledovne i samo hlása a vraví potom o Božestve. Keď raz povesti tak ponímajú prírodu, že každý tvor je „Boží tvor“t. j. známky ducha nielen na sebe ale i v sebe nosí (§ 39.): nuž je to potom len dôslednosť v nich. Keď konečne pri poznávaní Božestva obzerajú sa aj na prírodu, šatria jej hlasu a zjavu, a ona jim nielen prítomnosť, no i výroky Božestva hlása; ona podáva i najlepšie obrazy, do nichž zavinuté sú pojmy o Božestve. Priatelia a skúmatelia prírody sú tu potom i miláčkovia a najlepší znatelia Božestva.

Obzrime si ešte toto.

Božestvo i prírode jaksi zjavuje sa, ona čuje a zvestuje ho, človek v tom šatrí jej hlasy a veští. Vtáci, tí široko ďaleko vysoko lietajúci, akoby všade všetko vidúci, sú tuná poprednejší miláčkovia a zvestovatelia Božestva; jich letu prizerá sa, jich hlasu načúva, z jejich objavenia sa a pohybov veští človek. Krkavci, havrani, jastrabi, sokoli a orli obletujú zámky a krajny slnka, mesiaca, vetra, veštíc a vedomkýň i ukazujú pútnikovi cestu k nim. Vrany, ako dcéry starcove, lietajú širokým ďalekým svetom, v noci u otca starca zvestujú chýry a úsudky božeské, alebo inde jako holubice sediac na dachu, šepocú si tajnosti tieto; – pútnik všetko vypočúva a zapamätá si. Kačice výstrahu dávajú spravodlivému človeku v Kráľovi Času; prezradzujú sestru bratovi vo Vetrnom Kráľovi; oznamujú prílet a prítomnosť nevinnej matky v Jelenčokovi a t. ď. Tri holúbky radia Sirote, čo má urobiť, ako ísť do kostola. Zlatá páva zvestuje otcovi osud jeho synov. Havran zná o boji Baláža s drakom i jak k tomu dostaviť sa má; aj sokol drakov tu kvíli, čujúc prítomnosť Balážovú. Kôň drakov potkne sa nad úkrytom Vintalkovým. Líška, ako nejaká vševedkyňa, umie i svodiť i dobré rady udelovať. Vlk, myš, včela, ryba, straka a jiné zveri znajú vopred poviedať pútnikovi, ako síde sa mu jejich pomoc, aby jich len ušanoval; znajú i čo diať sa má; ba i keď už čo deje sa z úmyslu a rady Božestva, dostavujú sa k pomoci volané i nevolané. Had, ten tajomný strážca podzemných pokladov, zná tajnosti otvárania i zatvárania sa zeme, zná i tajné sily meča, prsteňa čarovného. Stromy, kvety, ruže, lúky, studnice sú znakmi zakliatych, krev z nich vystrekujúca alebo neobyčajná vôňa jejich prezradzuje to všetko.

Príroda tedy podáva i najlepšie obrazy, nímiž povesti maľujú svoje pomysly a pojmy o Božestve:Pusté hory, mŕtve skaliny, priepastné vody a morá, tmavé jaskyne, tma, noc, chmáry a chumelice, mlhy, mrazy a ľady, oblaky ohnivé, zveri divoké, škaredé postavy strygôňov, strýg, báb, drakov atď. slúža za predstavy zakliaťa a spôsobov Božestva zla. Slnce, mesiac, jasné povetrie (vetor), hory a háje oživené, lúky kvetisté, studnice penisté, zámky biele, sklenná ligotná obloha, premenisté slniečkové, mesiačikové a hviezdičkové šaty, uveselené zvery, nevinné holúbky, zlaté kačice a húsky i pávy; potom postavy velebných starcov, mohutných králevičov, zlatých paničiek a t. ď., všetko to odev a rúcho Božestva dobra i jeho dobročinného odkliaťa sveta.

Celá príroda takto tají v sebe i javí zo seba sily tajné, sily božeské; v prírodu odieva sa duch i čin Božestva, a kto priateľom i skúmateľom tejto prírody, ten i znateľom a miláčkom Božestva. Odtiaľ v povestiach černokňažníci, veštcovia, vedomci; rovne i veštice, vedomice, vedomkyne, vedmy a vidmy; osobnosti zaoberajúce sa vždy s prírodou a jej poznaním, krotitelia to zverov, znalci tajomných síl zeliniek a t. ď., pri tom ale vždy aj zasvätenci tajností božeských. Ľudia pútnici k nim utiekajú sa o svetlo, radu a pomoc, a títo, poukazujúc na svoje čarodejné prípravy, na služobnú jim prírodu, na svoje zvery, vtáky, čarovné prúty a zelinky a t. ď., dávajú vývod, radu a pomoc, i učeníkov prijímajú na čarodejstvo a černokňažníctvo.

Takéto je vznášanie sa ducha otcov našich k Božestvu; takéto sú zdroje známosti jejich o Bohu. Z tohto zdroja nutne vyplynul i spôsob predkladania tejto známosti:spôsob to nielen z umenia a poesie, ale i z úmysla a domysla názorný, obrazivý, báječný, povestivý. Známosť čistých, odťažných pojmov o Božestve nebola by primeraná bývala ani cestám tým, nimiž prichodili k známosti tejto ani spôsobu tomu, jakým zjavovalo sa Božestvo. Každý teda pomysel a pojem o Božestve nutno bolo zavinúť v obraz a dej smyslený. Iste v samom tomto spôsobe ponímania Božestva a predkladania známosti o ňom leží hneď i stien a tmavá stránka jeho; ale spôsob tento i najlepšie zodpovedal i prvotnej mysli mladého národa a tak i cieľu svojmu, totiž cieľu tomu, by v dobách tých a u ľudu známosť božeská z pamäti nevyšla, šírila a zachovala sa i ďalej. Možno v národe slovanskom boli i zvláštnejší myslitelia a duchovia, ktorí boli dospeli i k čistejším, jasnejším a odťažným pojmom o Božestve; možno i predkladali túto známosť v jasnejšom učení; ale jejich učeniu ani nebolo možno dostať sa až na naše časy bez kníh a písem, ani vniknúť do hĺbky ľudu, keď učenie v pojmoch odťažných ťažké je pamäti ku zachovaniu. Jedine takejto známosti obraznej, maľobnej, možno bolo udržať sa u ľudu navyklého myslieť a vraveť vždy srostite, názorne, obrazne. V tomto sú povesti o Božestvách dávnych pomníkmi, ktoré pretrvaly i prvotných umelcov a mysliteľov svojich, povzdorovaly i odťažnejšiemu a čistomyslivému učeniu kresťanskému o Bohu u ľudu a národa nášho.

#K3#3. Pomery vôle. –#-K3#

44. Snaha človeka po rozumnej svobode v poznatej vôli Božestva

3. Pomery vôle. – Človek, tvor sebaurčujúci, na tejto ceste určovania seba prichodí do odporu sám so sebou. Ako určovať sa: či dľa chúťok smyslných, telesných, dľa hnutia a výbuchov okamžitých náruživostí, čiže dľa rozumných zásad a chladnejšej rozvahy i trvalejšieho chtenia ducha? Iste dľa tohto poslednejšieho; bo duch ľudský vidí i podlosť i škodlivosť a tak i nerozumnosť smyslných chúťok, okamžitých náruživostí, trvalých vášní; vidí v ních ustavičné a nerozmyslné sem i tam kolotanie sa; vidí v nich hrob svojho určovania sa a pravej svobody človeka. Säurčujúcim, svobodným zná sa byť len natoľko, nakoľko svojou rozumnosťou a pevnejším chtením umrtvuje smyslnosť, krotí vášne a náruživosti. Cítil a znal by sa úplne svobodným, len keďby dokona umrtviac všetku telesnosť, čistú rozumnú dobrú vôľu svoju úplne a neodvisle uskutočňovať mohol. Tu človek vypovieda boj chúťkam a náruživostiam svojim; tu zapre sám seba t. j. žiadosti svoje telesné, tu hľadá samostatnosť a svobodu svoju v rozumnom, múdrom a dobrom činení ducha. Ale – kým je v tomto tele – úplne a dokonale nedochodí k tejto samostatnosti a svobode.

I hľadá teda duch ľudský toho samostatného, samo v sebe úplne svobodného, ktorý prost všelikého iného hnutia, určoval by seba dokona rozumne a múdre, robil vždy a všetko dobre, svate. I hľadá teda Boha, ducha čistého, múdreho, svatého, nekonečne svobodného. Keď toho raz nájde a chtenie i činenie jeho pozná, nezná duch ľudský nič rozumnejšieho a pilnejšieho, ako poznatú samostatnú a dobrú vôľu božeskú plniť, dľa nej svôj celý zemský život sporiadať. Bohu chtením i činením svojim pripodobniť sa. V tomto splynutí vôle ľudskej s vôľou najmúdrejšieho, najlepšieho a tak i najsvobodnejšieho ducha hľadá i nachodí duch človeka svoju svobodu. Toto je vôľa človeka povznesená k Bohu, k svobode; tu vzor určovania sa položený je v tom Najsvobodnejšom; tu dopytovania sa na vôľu Jeho, tu ochota spravovania sa dľa nej.

V tomto smere a vznášaní sa vôle človeka ku vôli Božestva akože už teraz počínajú si povesti naše, akéže stanovujú pomery?

Povesti, dospevšie poznaním Božestva k prvozásadám mravného zla i dobra, predstavujú oboje v Božestvách svojich čo činné, dejstvujúce a spolu i následky svoje donášajúce: tam potupu, záhubu, smrť; tuná česť, ščastie, a život; tam otroctvo mrzké, tu svobodu slávnu. Týmto hlavne účinkujú i na človeka a stanovujú pomer jeho k Božestvám zla jako pomer k vzorom telesnosti a zla, jichž varovať sa má, a pomer jeho k Božestvám dobra jako pomer k vzorom cnosti i duchovnosti, ktoré vzory nasledovať mu dlužno i slávno.

Vidzme i jedny i druhé.

45. Chtenie i činenie Božestva zle a jeho nášľapníkov na výstrahu

Osobnosti Božestva zla a jejich určovanie sa, v pohnútkach i konečných výsledkoch jeho, predstaveno máme vždy na výstrahu človeka, by on nečinil podobne a tak ušiel potupy i smrti. – Za účelom týmto predstavujú povesti každú takúto bytnosť ako sebeckú, cudzieho imania požiteľskú a preto u všetkých v nenávisti stojacu; ďalej ako bytnosť smyslnostiam, mrzkostiam, časným požitkom oddanú a preto u všetkých šľachetnejších zošklivenú; konečne ako bytnosť náruživosťmi opútanú, všelikej lsti i zlosti schopnú a preto alebo samo seba trestajúcu alebo vždy pravého mstiteľa i trestateľa nepravostí nalezajúcu. Tu teda čerti, draci, strygôni a baby stráža u seba a požívajú nenáležiace jim poklady, počím pravému majiteľovi človeku, čo biednemu zakliatcovi živoriť a strádať nutno, až by našiel sa víťazný mstiteľ a vydobyteľ uchvátených pokladov. Tu v zámkoch draka, čerta, Železného Mnicha, Grošokráľa a u podobných pohodlnosti plno, žiada sa od unesenej sem panny, len aby si rozkazovala a hovela v tom všetkom, aby len pomilkovala sa so žiadostivým toho pochvatcom svojim – až tento sadne sám na lep, ktorý jej strojil, až totiž pri prvom zdanlivom milkovaní sa s ním, vyzradí jej tajemstvo svojej moci; panna nezadá česť svoju, ale on baživec hynie nečestne. Ježibábeľ a Ježibaba v práci unavujú a potia sa i zťažka odfukujú, u nich práca a ustávania veci nenávidené; počím šuhaj s pannou i na úteku a v nebezpečenstve vesele podnikajú práce, súbehy, boje; títo víťazia, a tamtí hynú. Drak pohodlný, vždy vraj má času naobedovať sa, zahrať sa v karty, pofajčiť si, podriemkať si doma a len potom prenasledovať Janka, ktorý ale v práci neunavný, v boji vždy ostražitý, ujde mu s korisťou, so zlatou Aničkou. Drak hnevá a zlostí sa plamennými výbuchmi svojej náruživosti, keď popelvár prevládaje ho; ale tento v boji vždy kľúdny a tichý sosbiera sa, hoc po pás do ocelového toku drakom vrazený bol, a hľa! draka v plamenných výbuchoch jeho náruživosti usmrcuje. Čerti, draci, baby puknú sa od zlosti, rozbliaknu sa na smolu, v náruživosti vlastnej hynú, keď nedaria sa jim jejich pokusy k premoženiu popelvára; ale tento čo koľkoraz nezdarí sa pokus jeho, vždy s novou rozvahou a odhodlanosťou pokúša sa o víťazstvo, ktoré len na tejto rozvaživosti a vytrvalosti záleží, bo tejto všetky prostriedky i vyššie pomocné mocnosti k službám stoja. Baby neušetria žiadneho ľudského citu, neštíťa sa žiadnej lsti, podvodu a skutku hrozného, zatrateného, len aby seba i dcéry svoje pri kráľovskej pohodlnosti zachovaly; ony to zlaté panny kántra a svoje špatné dcéry miesto nich nevedomým králevičom podstrkujú; ony to podhadzujú za týmže účelom štence a nestvory nevinným matkám; ale pri tom všetkom čím samy hrešia, tým trestané bývajú, a jaký súd si vynášajú, taký ho majú.

Všetkých zlých ľudí chtenie i činenie je dľa vzorov týchto bytností zla sporiadané; oni jim v službu oddali sa. Na to máme v povestiach predstavené tie mnohé macochy a jich dievky, jim povoľujúcich otcov, jim rovných nespravodlivých bratov starších, neverné manželky, klamných priateľov a podobných. Tí dvaja králeviči, ktorí pred popelvárom a najmladším bratom púšťajú sa na výboje a cesty, ktorí tohto najmladšieho tupia alebo jemu i nástrahy stroja, sú tiež len takíto sluhovia tela a nástroje náruživosti a zlosti. Oni sobeckí, oni pohodlia milovní, oni pochvatitelia práva jeho, oni koláče, víno, rozkoše hostincov na cestách života vyhľadávajúci rozkošníci, oni nespravedlivci, klamári a nástražníci – na svoju potupu a záhubu.

Zrejmo teda, že povesti predstavujú všetko toto na výstrahu, aby človek lepší jinde hľadal spásu svoju. Telesnosť a zloba samy sebe stavajú päsť, rozostierajú si siete, v ktorých chytajú sa, v níchž i hynú nečestne a na veky.

46. Chtenie i činenie Božestva dobra ako vzor duchovnosti, svobody

Naproti tomu vidzme osobnosti Božestva dobra predstavené čo pravé vzory cnosti i duchovnosti, ktoré nasledovať dlužno i slávno človeku. – Tuná vrcholí Kráľ času prísny, nesklonný, určujúci sa i rozhodujúci všetko jedine dľa presnej svrchovanej spravedlivosti. Starec je to vážny, dlhoveký a tak už sám v sebe obraz vyhaslej smyslnosti, vymrelých žiadostí a náruživostí; postava i povaha sama sebou vážna, krotká, kde treba i prísna; bytnosť už v tejto podobe a povahe starca teda posledním krokom k zemi pripútaná, pre seba už nič nepotrebujúca ani nehľadajúca tu dole, napomáhajúca len všeobecné dobro synov a vnukov svojich; bytnosť v skutku tak predstavená, že pri nej a v nej žiadna jiná žiadosť, žiadna vášeň a náruživosť, jedine múdra a pevná vôľa k dobrému – ideál toto čistej duchovnosti.

Vedľa tohto starca stojí syn alebo vnuk jeho popelvár králevič v sile a bujarosti mladého veku, kde ešte vábi a márni smyslnosť, kde vrú ešte vášne a náruživosti. Povesti túto svoju zbožnenú osobnosť naschvál nepostavajú von z medze krehkostí ľudských, aby ukázaly pri nej, jak nádobno bojovať a víťaziť človeku nad telom, zaprieť seba a povzniesť sa k panovaniu ducha nad všetkým čo časného, okamžitého a zemského je, určovať sa v boji s telesnosťou a zlým jedine čistou, rozumnou a dobrou vôľou ducha. V boji tomto šuhaj mladý často i klesá, keď proti vôli a rade starcovej (tátošovej) pred časom objaví sa panne svojej, nemohúc odolať náruživosti, pritisne ju k srdcu alebo ináč prehreší sa v čom tom; ale previnenie svoje vždy novou službou a prácou, vždy novým a ťažším zaprením seba odpokutúva. Ináč ale v boji tomto vidíme ho vždy ochotne a dobrovoľne na dobré podberajúceho sa, vždy v práci a námahách neúnavného, vždy ostražitého, vždy pevného, vždy po strane krásy, pravdy a dobra proti všelikým útrpnostiam, pohromám a zlým mocnostiam. Súc víťazom, nikdy nesmýšľa ani na pomstu ani na zisk osobný, odpúšťa každému, komu len odpušteno byť môže, zakladá ščastie mnohých; odmena a sláva dobrého pripadá jemu samému za údeľ, kremä vedľa blaha tých mnohých, ktorých od zlého osvobodil. Radám a snahám starca toho všedobrého poslušný, po vystálom boji stojí tu pred nami ako ideál zbožnenej dobrej vôle a svobodného určovania seba, kde úplne zkrotená a zlomená moc tela žiadostí i náruživostí, kde vládne duch a jeho čistá mravná vôľa zabezpečuje víťazstvo krásy, pravdy a dobra nad všetkým zlým, kde Božestvo i ľudstvo cíti sa byť úplne svojím, svojebudným, svobodným v chtení i činení dobrého (§ 30., 31.).

Po boku popelvára králeviča máme zbožnenú pannu, takže pokušeniu vystavenú, všemožnou pohodlnosťou, bohatstvom a nádherou k poddaniu sa zlému vábenú, ale ani rozkošou ani mukami ani len na okamženia nezvábenú, vo vernosti k svojmu ženíchovi nezklátenú. Ešte i k tej poslednej výdatnej zbroji svojho pohlavia t. j. ku prelsteniu svojho podvodníka siaha len v poslednom rozhodnom okamžení, siaha kremä preto, aby sprostená byť mohla vtieravého milenca i lákadiel lebo múk uňho jej nastrojených, aby dosvedčila oddanosť svoju k vyvolenému popelvár – králevičovi, ktorému i oddáva sa plnou čistou láskou ako bojovníkovi a víťazovi dobra.

Celé ľudstvo našich povestí len týmto vzorom dobrej, nezlomnej, duchovnej vôle v ústrety plesá, jich oslavuje, jim oddáva sa do moci ochotne a dobrovoľne. Zrejme chce i ono byť v chtení a činení svojom také, jaké sú zbožnené bytnosti jeho.

47. Dospenie povestí k zásadám čistej mravnosti a svobody ducha. Závadné podrobnosti

Mravný tedy základ a vývod našich povestí je tento: Jest mravné zlo, zosobnené v Božestve zla a vôle jeho zlej, vlastne v chúťkach a žiadostiach i náruživostiach i v spravovaní sa dľa nich; človek pomýli cestu určenia svojho, kädenáhle oddá sú do vôle Božestva zla, určuje sa dľa žiadostí a náruživostí tela; v nich len zpotvorenia, zotročenia a tak zahynutie svoje najde; toto je hriech, ktorý hocby z počiatku jakékoľvek výhody sľuboval, naposled trestu a smrti neminie. – Jest ale i mravné dobro, zosobneno v Božestve dobra, zjavujúce sa v jeho čistej duchovnej vôli; určenie človeka je oddanie sa do vôle Božestva dobraa stálo určovanie sa dla nej v boji s vlastnými tela žiadosťmi a náruživosťmi; vo víťazstve nad ními záleží svoboda a tak život ducha; toto je cnosť; konečná odmena a spása patrí jedine jej.

V tomto dospely povesti k zásadám čisto ľudskej a kresťanskej mravnosti, k svobode ducha. V jednotlivostiach a podrobnostiach, pri uvádzaní týchto zásad v dej, môžu i poblúdiť a nezodpovedať vo všetkom nášmu dnešniemu citu krásy, pravdy a dobra; ale v celku neústupné sú v tom jednom: trest a smrť každej nepravosti, odpustenie len vine smerenej, odmena a život jedinej cnosti a mravnosti. Mohly by byt ešte raz fantastičnejšie a báječnejšie, čistá jejich mravnosť zachovala a zachová jich od zapomenutia; prísnym mravokárcom možno v nich nájsť jednotlivé závadné veci, ale pred prísnou mravnosťou celku i jim pokloniť sa dlužno. Jednotlivosti takéto jednak padajú na účet báječnosti alebo na účet vypravovateľa, jednotlivca ľudu, jehož vkus v tomto chlade delí sa od vkusu vzdelanejších ^[9].

Miesto vytýkania maličkostí prizrime sa radšej, ako povesti poznajú všetky záhyby i tajné hĺbky srdca ľudského; ako vedia vyvábiť z neho dobré i zlé hnutie jeho, najkrajšie cnosti i najošklivejšie hriechy. Vidzme, ako v ních hriechy i cnosti objavujú sa a dejstvujú vedľa seba vo výjavoch a následkoch takých, kde srdcu ľudskému nemožno prísť k inému výsledku, jedine k tomu, ktorý povesti za počiatok i koniec svojich rozpráv vystavily t. j. zošklivenie a zatracenie hriechu, zamilovanie si a oslávenie cnosti. V tomto obstoja pred každým súdom, v tomto ostávajú obľubou každej nevinnej duše, každého nezkaženého srdca. Prostý ľud a nevinné dietky takto vinú sa k týmto prostým a nevinným hlasateľkám čistej mravnosti, pod jejichž prútom čarovným kamenie hriech, ožíva cnosť. Budete-li i vy ako deti, videť budete v povestiach kráľovstvo dobrého, oslavu mravnosti, – kráľovstvo a oslavu svobody ducha, totiž vôle jeho čistej, dobrej, božeskej.

#K2#II. Pomery človeka k ľudstvu#-K2#

48. Uskutočňovanie výš poňatej krásy, pravdy a dobra v ľudskom živote

Jako povesti, siahajúc predstavami a dejmi svojimi do svetov vyšších, báječných, božeských, boly nám dosiaľ učiteľkami pomerov náboženských, v níchž skutečne žili a trvali povesťujúci dedovia: tak vedľa toho sú ony aj hlasateľkami dávnych pomerov medziľudských, rodinných, spoločenských a národných ba často už samé tie jejich božeské osobnosti uvádzajú do týchto pomerov medziľudských, bo deje povestí nielen v oných báječných, lež aj v skutočných svetoch ľudských pohybujú sa. Jako prvou úlohou povestí bolo u dedov našich učenie náboženstva, tak k úlohe tejto druží sa táto úloha nová, zachovať od zapomenutia a šíriť v národe známosť pomerov jeho rodinných, národných, spoločenských a to mravných i právnych. Pomery tieto niesú k vôli poviestke či básni čiro smyslené a jakoby dľa zdania básnika utvorené; ale poviestka, báseň uspôsobená a sostavená je tak, aby skutočné pomery života pravdivé líčila, učila, v smyseľ a srdce i v pamäť národa vštepovala. Tento je smyseľ toho, že národ náš v povestiach týchto je sám sebe predmetom rozprávky; jeho zvyky, obyčaje, mravy, práva starodávne verne sú tu vyobrazené.

A pomery tieto nachodíme už na značnom mravnom stupni vzdelanosti ľudskej ustálené. Nerečiem, že ani stopy tuná nejakej prvotnej nízkosti, surovosti a pästi násilníka; ale na základoch čistoľudských mravov, práva a pravdy založená spoločnosť prekvapuje nás svojou vnútornou usporiadanosťou. Ináč ani byť nemohlo u národa, ktorý povzniesol sa ku tak vznešenému duchovnému ponímaniu Božestva, jak sme to práve v predošlom pododdieli vysvetlili. Národ, ktorý poňal, uchopil myšlienku vznešeného, nemohol ináč, len výraz a telo jej dať v skutočnom živote, – uznávať seba za najbližšieho uskutočnovateľa poňatej krásy, pravdy a dobra v medzisebných ľudských pomeroch svojich. Tu sme spolu pri žriedle a príčine, prečo tak a nie inak utvorily sa jedinné, národné a spoločenské pomery u našich dedov, jako utvorené nachodíme jich v povestiach. Žriedlo a príčina tá je sám názor jejích svetový, názor jejích vlastný; on jim slúžil za mieru a pravidlo vo všetkom. Objasníme si toto pri líčení pojedinných pomerov, k nimž prikročujeme.

49. Pojem rodiny: krev, duch

Každá povesť naša začína sa s pomermi rodinnými; rodina je i tak najbližší, najužší sväz, spojujúci človeka s človekom a s celým ľudstvom: rodina tedy tisne sa nám do popredia, aby sme si jej pojem a pomery vyložili, ju tak rečeno naozaj uprednili a zvelebovali, ako to činia samé povesti.

Dľa nich k pojmu rodinypatrí čo i napospol a to predne rodčiže jeden telesný a krevný pôvod, pokrevnosť; teda manželia, rodičia, dietky a vnukovia, bratia a sestry na hor i na dol sú svoja krv, svoja rodina; k ním v rovnej platnosti a vážnosti krve zasnúbenci jejích pribúdajú, sú príbudzenstvom tejže krve, už i menom svokrov, svakrov a svakrvín (švagor, švagriná v obecnej mluve), t. j. pomenovaním od tejže „svojej krve“ vzatým, poctení. Vo velikej úcte stojí už táto vnešnia známka rodiny n. pr. otca nevedome zapísavšieho čertovi plod života materinského trápi ho až na smrť, že zapredal krev svoju: kráľ očujúc vo vojne, že žena porodila nestvoru, šteňä a podobné, káže zachovať čokoľvek pošlo z jeho krve; otec prinútený prísnosťou práva odsúdiť syna na smrť, odpravu ponaháva inému, neistému, sám nechce pokaliť ruku krvou rodinnou; vražda rodičov u Mataja je tak hrozný čin, že vražedlník i vyznať ho bojí sa, pokladá ho za neodpustitelný; Dražko ani zpreneverilú sestru neusmrcuje, učinia to zvery bez jeho vedomia, i to len vtedy, keď zlosti a nástrahy sestrine najvyššieho stupňa dosiahly; Matajovi bratia, usúdivší smrť jeho, napred vyložia ho do zverienca, potom zasa len očernia, aby smrti jeho bezprostrední páchatelia neboli, prepadnú i za to prísnemu súdu kráľa, ale Mataj odpúšťa jim ako svojekrvným, trebárs boli zpreneverilí, a t. ď.

Nielen telo a krev, k pojmu rodiny patrí ďalej a hlavne duch, mrav rodinný. Súcit a úcta už k tej krvi svojej (jak výš vyložili sme), vzájomná láska všetkých údov rodiny, úcta, poslušnosť mladších ku starším, šatrenie prijatých práv sú hlavné ťahy ducha rodinného. Mravy rodinné ďalej podrobne vyložíme, a tu ukáže sa nám rodina nie tak čo sväz krve, ako radšej čo spoločnosť dobre sporiadaná, ustálenými pravidlami slušnosti, mravnosti a práva v domácnosti a na vonok oproti druhým, rovným společnostiam spravovaná. Rodina taká nielen o živnosť, pohodlie a bezpečnosť svojich údov stará sa, ale nadovšetko pečuje aj o ducha, mladších vyučuje, napomína, vzdeláva, poviestky v dome svojom prechováva, tak ako tá Zlatovláska povešťujúca dietkam v domku od starca jej vykázanom; vedie knihy, zápisy, stráži podanie starodávne, vzťahujúce sa na stav, príbehy a osudy rodiny, ako príklad toho máme v Zlatej Krajne aj inde. – Mrav a ducha rodinného ešte vyššie cenia povesti, než sväz krve; bo tento trhá sa, kde úd rodiny zpreneveruje sa duchu: otec neuznáva takýchto nehodných za synov a dedičov, muž odháňa lebo usmrcuje ženu nevernú; Dražko tresce zpreneverilú sestru väzením, na milosť prijíma len kajúcu, až nové prehrešenie trescú zveri jej smrťou; opovrženie popelvára pochodí z toho, že tento v popeli sa váľajúc zapomína sa na mravy slušnosti, na zvyky prijaté v rodine, ako zasa i starší bratia jeho stanú sa hodní trestu potom, keď oni prehrešujú sa proti nemu už čo zaslúžilému, prehrešujú sa proti duchu rodiny. Vo všetkom vlastne telo i duch, pokrevnosť i mrav rodiny podávajú si ruky a tvoria pojem i sväz rodinný, nerozlučný na život i na smrť. Pravý úd rodiny neprehreší sa nikda ani proti jednomu ani proti druhému a stáva sa, ako ten najmladší brať a popelvár, vzorom lásky rodinnej.

50. Manželstvo a pomery jeho

Základom rodiny je manželstvo; sväz muža a ženy na vzájomnom a tajomne už od prírody danom vinutí sa obojeho rodu k jednodruhému, na obapolnom súcite a úcte, teda i na čistej, z toho pochodiacej láske založený. Názor tu platí ten všeobecný, dľa nehož svet nebeský i svet zemný, spojujú sa za doby leta v sväzok nerozlučnej krásy a blaženosti, spojujú sa mocou neodolateľnej príťažlivosti; tak aj svet a rod človeka mužný, činný so svetom a rodom ženným, trpným: obraz obojeho popelvár kráľovič so svojou vyvolenou a vyhľadanou pannou. Povesti naše jako neznajú blúznivého, rojčivého, výstredného lebo jakokoľvek k nemravu smerujúceho milkovania sa a túhy rodu muža i ženy, jedine a vždy tej túhy a lásky čistej k manželskému spojeniu smerujúcej:tak zasa každej takejto ľúbosti k cieľu dopomáhajú a verných milencov cez všetky prekážky a nebezpečenstvá zakliaťa, cez všetko pokušenie, cez všetky nerovnosti rodinné a spoločenské i majetkové k zdarilému manželstvu privodia. Šuhaj tu mladistvý, života a činov schopný hľadá a vydobýva si pannu nežnú a krásnu; jej krása zažne srdce súcitom na prvý pohľad; ona postavou i bohatierstvom šuhaja dojmutá oddáva sa mu rovným súcitom od prvého okamženia. Spojenie jejích slávi potom rodina svadbou, ložu manželskú požehnáva otec, láska a vernosť zabezpečuje sväz jejich na celý život. Dôkazom tohto všetkého každá povesť zvlášť i všetky napospol.

Povesti nedopúšťajú alebo kde dopúšťajú na čas, tam nasledovne zatracujú každé manželské spojenie, ktoráby nezakladalo sa na vzájomnej láske spojených, a tak už či vynútené bolo čiby zo sebeckých lebo akýchkoľvek nečistých úmyslov pochádzalo. V prípadnosťach takých obyčajne muž prepúšťa natisnutú alebo podhodenú alebo podvodnú manželku nepravú alebo i tresce ju smrťou: Radúz a Ľudmila, Zlatovláska, Jelenčok a t. ď. Rovne trestaná býva nevernosť manželská, ako v pov. Neverná Žena. – Nikde ani znaku mnohoženstva, ktorého stopy podajedni chceli vidieť v tom, že n. pr. Radúz pojíma k vôli matke pannu natisnutú jemu a, trebárs ešte táto na žive, pojíma zasa i Ľudmilu; ale zapomenuli, že tamtú prepúšťa, že práve len jednoženstvo v jednom a tom istom čase uznáva za pravé a to v sväzku lásky úprimnej vzájomnej. Ale v skutku vidíme, že snadno bolo mužovi zpreneverilú ženu potrestať a prepustiť, ako medzi iným deje sa v pov. Dlhý nos, Had, mačíčka a kutík, aj v iných.

K utvoreniu manželstva dostatočná je obapolná shoda a vôľa samostatných ako v pov. Chorý kráľ, kde Anička zasnubuje sa s Jankom; ale kde rodičia na žive, tam svolenie jejich vždy dočkať, často vytrvalosťou a mnohou zkúškou vydobývať nádobno, ako napospol v poviestkach, kde kráľovská panna volí zaznatého pecúcha lebo nerovného rodom i bohatstvom pastierika.

V samom manželstve pomer muža a ženyostáva ten už od prírody vykázaný, už pri vydobývaní panny vyvolenej ukázaný: muž silnejší, rozvažitejší bohatier činu ostáva pánom a ochrancom ženy mdlejšej, nežnejšej, viac trpnej ako činnej; žena poddáva sa rozumu, vôli a správe jeho. Prekračujúcu medze kolena svojho ženského nádobno tu napred skrotiť, ako robí pastierik s Hrdou Paničkou alebo inde, kde panny dávajú vystaviť zlaté veci, chtiac pojať toho, ktorý k ním doskočí, bohatier takýto vždy unikne jim, ukryje sa a všelijak dosvedčuje, že od jeho vôle a činu závisí všetko. Pokorná ale Zlatovláska ešte i vtedy, keď baba, predstierajúc v tom vôľu jej snúbencovu, odtína jej ruky po lakte, nohy po kolená, vyzlieka ju z krásy a do mora hádže, vždy hovorí: „Jako môj pán káže, nah stane sa tak!“ Hadogašparka, spáľac kožu hadovu, tvrdo odpokutúva prestúpenie príkazu mužovho a vyzradenie tajomstva jeho. Ale žena nežná i ráce i spolieha sa na ochranu mužovu a kde treba vymieňuje si ju vopred ako v p. Vľkolák, Jeľenčok a i. Muža, zapomenuvšieho sa na sľub a zvlášť na toto vyššie a ochranné postavenie svoje, stíha tiež prísny trest. Taký nevernosťou ženy, stratou imania a posmechom všetkých potrestaný je králevič v p. Dlhý nos, kým nedospeje k ostražitosti a rozvažitej mužskosti, aby šípy trestu obrátil nazpät proti nevernej. V pov. Vľkolák, Jelenčok, Zlatovlasé dvojčatá a i. neopatrní manželia okusujú trpkosti mnohé, utracujú manželky i dietky, až vyššia ochranná moc pomôže nevinným nazpät na prestol utrateného blaha.

Manželstvo už pritom prvom spojení v citoch v zájomnej lásky a vernosti býva ščastné samo v sebe. Mnohé povesti – menovite kde tak sebou donáša i báječný význam i básnické zaokrúhlenie jejich – ukončujú sa tou slávnou svadbou, ňouž utvrdzuje sa na veky ščastie vyvolených zaľúbencov. O potomstve jejích ani zmienky. Iné ale povesti znajú rozprávať aj o ďalšom ciele manželstva: o videní sa krásneho páru takže v krásnom potomstve, o založení zdarilej, rodičom na tele i na duchu rovnej rodiny. To sú tie zlatovlasé dvojčatá, pre ktoré králevič, očúvajúci rozhovor troch paničiek devojných, opúšťa skvelé dvoma staršíma sľubované výhody a berie tú tretiu zlaté jemu potomstvo sľubujúcu. Pri Zlatovláske a Jelenčikovi, takže u Vľkolákovej dcéry dovršuje sa manželské ščastie kremä pôrodom a zachránením dietok. Otcovia tu radi sú deťom ako vlastným očiam a nedali by jich za celé kráľovstvo. Hadogašparoví rodičia smutne žijú bez dietok, a kráľovná nedbá, hods priam v haďacej koži porodí syna. Otec Panny z rosy počatej modlí sa o ňu každé ráno na deviatich hroboch manželiek a smilovanie i pokoja kremä v potomstve nachodí, ktoré predtým už v živote matky bol nenávidel a nemilosrdne vraždil. Matka Lomidrevova čaká naňho až do deväťdesiateho roku života. Neplodní manželia zaradujú sa aj nájdenému Piatkovi. Matka neplodná modlieva sa za plod života, čo ak márny, a zaraduje sa aj tomu Hraščokovi, čo ani nevídať ho od zeme.

51. Otcovládne usporiadanie rodín

So založením vlastnej domácnosti a s dosažením potomstva u manželoch povstávajú širšie pomery rodinné. V povestiach stretáme sa s prísnym, mravne i právne vyvinutým patriarchálnymčiže otcovládnym usporiadaním rodiny. Otcovláda a celá jej sústava v rodinách vyteká z názoru dedov našich o svete a všehomiere. Jako k udržaniu a správe všehomiera vyhľadáva sa jedna pevná vševládna, múdra vôľa starca Kráľa Času, Praboha, tak aj k sväzku a správe rodiny, k mieru v nej, čo v spoločnosti z mnohých údov záležajúcej ale do vedna patriacej, nevyhnutná je vôľa a správa najstaršieho, najmúdrejšieho, hlavy rodiny. Čo svet a správa jeho vo veľkom, to mala byť a bola každá rodina pre seba v malom, jedným duchom a jednou vôľou spojená i k mieru a dobrému vedená. A jako dľa oných vyšších názorov dedičom a vyvolencom starca Praboha je najmladší popelvár králevič, zaslúžilý bojovníka víťaz dobra: tak aj v rodinách pokoným dedičom otcovlády vždy syn najmladší, ktorý otcovládu a blaho rodiny čo naj zaslúžilej ši nielen sám naposled prejíma, ale aj na najďalšie potomstvo prenáša. Vnešný obraz tohto všetkého je obloha nebies, slnce, mesiac a hviezdy (otec, mať, deti), na nejž to všetko kolo jednoho stredobodu vesmiera točí sa, všetko má vymerané cesty i úlohy svoje.

52. Postavenie otca čo vládca a kráľa domu. Svazky lásky

Postavenie otca, čo vládca a kráľa domu, vymeriava mu hlavne nasledujúce práva a povinnosti:

a) Správy a opatrovania rodiny. – Rovnak v chalupách chudoby rovnak v kráľovskom zámku nič nedeje sa bez vedomia a svolenia otca; pohyby rodiny, jej príbehy, a to čo jak z prvú ukrývané, prichodia naposled pred jeho oči, pod jeho ruku. On vymeriava práce a úlohy: chudobný trebárs len drevo sbierať posiela alebo do služby a na zkusy vypravuje do sveta synov i dievky; boháč určuje čas i poriadok ciest za výbojmi a dobrodružstvami; u obojích bez privolenia rodičov nikto neopúšťa dom. Otcová je starosť o živnosť: chudobný chodieva trebárs drevo rúbať, trebárs vtáčky vyberať, trebárs i sám ide vydobývať skapané žito od Čertov (vidz Fundži palica), len aby rodinu vyživil; bohatý dozerá na sluhov a gazdovstvo, pri strate rodinných pokladov radí sa i ustanovuje, ako jích vyhľadať a vydobyť, i jaké za to odmeny obdrží víťaz. Stará sa o dobrú výchovu dietok: vyučuje a napomína spolu s matkou alebo i dáva syna ta k černokňažníkovi na učenie, to vehlasnému rytýrovi pod správu, ako otec Svetovládneho rytýra svojich troch synov. Osúdy rodiny dotýkajú sa ho prvého: určuje spôsoby a trvania smútku v čas zlý, vyhlasuje odmeny pre odstraniteľov príčiny žiaľu; rodinné potom slávnosti a radovánky vydržiava. Sama baba a macocha bez jeho vedomia a trebárs len bez prelstenia nič nekoná. Pri dôležitejších veciach on svoláva domácu radu a jeho rozhodnutie je v nej zákonom a t. ď.

b) Kňazovstva v mravnom n náboženskom slova smysle. – Tu je otec prvým strážcom nad narodzením dieťaťa:neprítomnému narodzenie oznámiť dlužno a bez jeho naloženia nič nevoľno počať ani s najnepodarenejším plodom života ^[10]; pri pôrode prítomný dáva hneď za rána prosiť pútnikov za kmotrov n. pr. v p. Svetská Krása; Lomidrevovi pri schôdzke kmotrov on dáva meno a tak prijíma syna za úda rodiny. Sem pripočítať možno i spomenutú už starosť o výchovu dietok a určenie jejích budúceho stavu. Rovne koná otec hlavné úkony manželského sňatku:nielen že rozhodné svolenie dáva k zasnúbeniu a spojeniu mladého páru, ale aj manželskú ložu požehnáva a svadbu strojí, čím dokonané je manželstvo, ako to najlepšie patrno z pov. Víťazkuchta a druhých, kde k manželstvu dosť je uloženie dietok do lóže s privolením a u prítomnosti otca, pri tom alebo na to hneď nasledujúca verejná svadba. Naproti tomu z povesti Matej a Uljana patrno, že väčšieho hriechu nemožno dopustiť sa deťom ako bez svolenia otcovho uložiť sa, t. j. sviazať sa manželstvom. Rovno pekný pár, kroz strygu a strygôňa takto uložený, premieňa si prstene, pokladá svoje manželstvo za dokonané, ale v tom domnení, že to pošlo z vedomia a svolenia rodičovského. – Bezpochyby aj pohrabné úkonystanovoval a konal otec: v pov. Otcov hrob takéto stanovuje otec poriadky i stráž nad svojím hrobom; v pov. Dvanásti bratia a trinásta sestra starec, týchto vychovavší, takže spôsob svojho pohrobenia ukazuje; podobne pohrobuje sa otec Panny z rosy počatej; synovia Zlatej pávy ležia mŕtvi v tej palote, kde otec a kráľ nechodí len raz v roce (má toto i báječný význam) t. j. kam zriedka chodieva, len pri príležitostiach smrtných, konajúc úkony pohrabu. V pov. Bračok Vtáčok vykoná túto povinnosť sestra miesto nevedomého otca, zahrabujúc koštialiky bratove, aby vina premeškanej povinnosti nepadla na otca. Nepochybne spravoval otec aj domáce modlitby, ako to v pov. „Králevič mladú hľadá“ otec v spolku s matkou chodieva modliť sa za syna. – Keby vypravovanie povestí vo všetkých podrobnostiach tak presne zachované bolo, ako znelo za doby pohanskej, iste by sme mali v nich vypísané a do podrobná udané všetky tieto kňazovskootcovské úkony pri narodzení, manželstvách a pohraboch; ale na miesto toho v dobe kresťanskej vniesli vykladači už krsty, sobáše, kostoly; ako ináč ani byť nemohlo. Keď raz kňazovanie prešlo do rúk zvláštnych, len k tomu ustanovených kňazov, a z kruhov rodinných dostalo sa do verejnosti.

c) Kňazovstva v právnom slova smysle. – Súdu a trestu otcovmu podlieha všetko v dome: žena. mať, deti, sluzi, príchodzí a iní ktoríkoľvek. A to vraj súdi „bez všetkého práva“ t. j. bez ďalšieho odvolania; súd jeho svrchovaný, trest nezmeniteľný, čoby jak prísne i vlastnú krev a rodinu stíhať mal. Súdov a trestov týchto tak mnohé príklady máme v povestiach, že za zbytočné pokladám uvádzať jích. Chudobný Vľkolák nakladá tak bezohľadne s dievkami svojimi a tresce zvlášť najmladšiu, bez jeho privolenia vydavšiu sa za kráľa; kupecký synkovia tak zutekajú pred hrozbou otcovou a súdom jeho: ako hrozby a súdy podobné nemýlne i hrozné sú v rodinách takých, kde otec je spolu i kráľom. Všetko teda jedno či v chudobnej či v kráľovskej rodine výrok otcov je platný a svrchovaný nad celou rodinou i domácnosťou, práva a súdy otcovské všade rovné sú.

d) Ustanovenie dedictva. – Za jak dôležitú povinnosť a rozhodné právo pokladajú ustanovenie dediča a spôsobu dedenia, to ukazujú povesti hlavne tým, že všade dávajú otcom hovoriť rozhodné slovo, vzťahujúce sa na dedenie i vydedenie dietok, hlavne na ustanovenie toho nejhodnejšieho dediča a prejímateľa majetku i vlády otcovskej, a že tomuto potom korí sa všetko. O tomto vlastne a k veci prehovoriť príhodnejšie bude nížej, kde o deťoch čo dedičoch pojednanie. Na tomto mieste dosť priviesť za príklady veci: v Zakliatej Hore tých šiestich bratov, ktorí vo zveri zakliati medzi sebou bili sa, pokiaľ jich nevinní dvaja bratia neupokojili, preto že jich rodičia nahali nepodelených; v Pani Mačíčke otca, ktorí prvočasu ustanovuje podiely, aby medzi synmi nebolo hriechu, keď raz oči zavrie; v p. Otcov Hrob stáva otec ešte aj z hrobu, aby premeškané poriadky strany dedictva porobil; v p. Dlhý Nos umierajúci otec volá syna z vojny domov, aby mu dedictvo oddal; a t. ď.

Pri tak veľkej moci a vláde súc ako človek tu vlastným náruživostiam poddaný, tam klamú a podvodu zlých prístupný, inde i prísnou spravedlivosťou viazaný, otec dopúšťa sa neraz hneď zjavnej nespravodlivosti a ukrutnostihneď aspoň skutkov protiviacich sa útlejšiemu sväzku lásky rodičovskej. Lež v tom práve predstavená je táto otcovláda na najvyššom stupni svrchovanosti svojej, že i proti takýmto skutkom a krivdám niet odvolania k ďalšiemu ľudského súdu. Všetky ale takéto skutky a krivdy líča nám povesti čo veci neprirodzené, pravde protivné a tak aj odpokutúvania hodné. Všetky takéto skutky a krivdy ponahávajú vyrovnávať a často i trestať Božestvuvšespravodlivému, nevinnosť na svetlo vyvádzajúcemu. Tak n. pr. pri Dvanástich bratoch a trinástej sestre niet odvolania ani proti neodúvodnenému úsudku otca na smrť dvanástich synov, ale prozretelnosť božeská v osobe starca brata a báťa vyrovnáva všetko. Vľkolák, čo taký neprirodzený otec a vládca, trápi svoje dcéry, dľa jedných požiera dľa druhých aspoň do jamy stŕča; ale pri najmladšej dcére vyššia moc tresce Vľkoláka, chráni nevinnosť. Pri Zlatovlasých dvojčaťoch Drndulienka privedie k spravodlivému rozrešeniu zamotaniny takýchto krívd, zapríčinených prísnou a spolu neobezretnou otcovládou proti matke i dietkam. Víťazkuchtu, prísnou otcovládou odsúdeného, ratuje a všetko k smiereniu privedie podzemný Kráľ; a t. ď.

Naproti tomu vidíme otcovládua jej prísnu spravodlivosť aj v službe nežnejších sväzkoch medzi otcom a deťmi, v službe sväzkoch lásky rodičovskej postavenú, keď ona vždy len najhodnejšiemu a tak najmilovanejšiemu prisudzuje i odovzdáva všetko právo i dedictvo a dietky verne zaopatruje. Vidzme na to len poriadky a ustanovenia otcovské v pov. Otcov Hrob k zaopatreniu dcér a synov; vidzme tú velikou starosť o zachovanie strateného pokladu a dedictva n. pr. pri zlatej jabloni v Berone a v podobných povestiach.

A tak otca s dietkami viaže nielen právo a otcovláda; viaže ho s nimi aj láska rodičovská. Príklady nežnej lásky otcovskej a spolu rodičovskej podávajú povesti tam, kde uvádzujú ako úzkostlive a spravodlive prepúšťajú rodičia deti svoje do ciest a nebezpečenstva neistých výbojov. Zlatý Kľúč maľuje nám nežné tešenie sa otcovo zo zdarilej výchovy synov. Otec mladého šuhaja v p. Mataj utrápi sa žalosťou, že porušil sväz tento, zapíšuc syna čertovi. Pri Zlatovlasých dvojčaťoch už prirodzený pud vedie otca k objatiu a záštite dietok, ktorý v pocite nežnej lásky i vzdychá: Ach takéto, takéto maly byť moje dietky! Vzorom obetovavej lásky je otec Matajov, ktorý potroví na výchovu synov všetko, sám biedu trie a ešte aj v tej biede starosť má len o opatrovanie najmladšieho; sám pre seba tú jedinú útechu ponaháva, že sú mu synovia opatrení; – a koľko toho viac.

53. Postavenie matky: jej právo, nadto viac láska

Postavenie matky v domelíča povesti tiež ako nadvláde otcovej poddané: z práva otcovho ona nič ujať, výroky jeho zmeniť nemôže, súc i sama jim podrobená Berme za pr. mlčanlivú sestru Troch Zhavranelých bratov a pri svojej i dietok krivde po roky trpelivú matku Zlatovlasých dvojčat. Čo ale právo odoberá matke, to nahradzuje jej útlejšia láska ku dietkamn. pr. pri odsúdení Dvanástich synov a bratov ona vynachodí spôsoby, akoby títo umkli neprirodzenému a nezmenitelnému výroku otcovmu; za Mataja a Uljanu oroduje u otca, nezaslúžený osud dietok mierni, aby neusmrtili jich len na člnok a more vystavili. Ona i sama ukrivdená jak podrobuje seba i dietky súdu otcovmu, tak predsa netratí úctu a lásku k nemu; ale n. pr. v p. Vľkolak i sama chová cit nezmenný i vedie k nemu dietky vzťahom k otcovi, dopustivšiemu sa nespravodlivosti a ukrutnosti. Jej oddanosť je mierniteľkou prísnej otcovlády vždy a všade; jej sila i cnosť leží v útlosti a obetovavosti lásky materinskej. Zlatá Páva ešte aj po smrti prichodí napraviť, čo nedbanlivosť otcová zlého zapríčinila; tu nežnosť materinská veľmo krásne predstavená. Podobne o Jelenčokovi a druhých povestiach.

Smiešnosť a neprirodzenosť toho, kde žena nad muža usiluje sa postaviť v správe a vláde domu, predstavujú Ježibaba s Ježibábelom v pov. Radúz a Ľudmila.

Medzitým, ač nadvláda ostáva vždy pri otcovi, vidíme predsa ženu a maticu pri správe domu jaksi aj spolu oprávnenú s mužom a otcom:tak o naložení s dietkami početnejšími otec i mať radia sa spolu pri poslaní Radúza do cesty a služby; Víťazkuchtová mať vládne v dome kľúčami aj od temnice a sypárne. Zvlášte pripadá matke účasť pri mravnom vychovávaní dietok: v p. Neverná Žena otec cvičí syna v prácach mužských, ale matka poviestky mu rozpráva. Taká učiteľka dietok je aj Vľkoláková dcéra a kráľovná v tom domku pustých hôr, kam poľujúci otec po trikrát zablúdi k nim.

Konečne, kde otca niet už na žive, tam matka dosahuje práva a plní všetky povinnosti správy i vlády rodinnej, zvlášť nad maloletými:v Zakliatej hore synovia poslúchajú matku a kremä s jej privolením púšťajú sa na výboje; rovne deje sa v p. Zlí bratia, mať králevičová zbráni úplne synovi vziať si pastierku a on kremä po smrti matkynej ožení sa s milovaným Zlatým Zúbkom; Zhavranelí bratia sú obeťou výroku materinského, o ních tak prísne vyrčeného; pod nenarušitelnou spravou a vládou matky vdovy stoja tri dcéry v p. Za zlatým jabĺčkom a Zlatá Priadka, aj inde; matka Balážová a takže pastieriková v Čarodejnej Lampe chodia ku kráľovi na pýtačky, bo bez jejích súhlasu neženil by sa syn, ani pýtačky platné by neboly; a t. ď.

Ostatne i pri otcovi i pri matke láska rodičovská vždy vyvolená je, aby víťazila nad právom a vládou; kde ináč nie, tam beh a dokonanie udalostí privodia ju k tomuto víťazstvu a sväz i pomer lásky vzájomnej medzi rodičmi a dietkami vylíčený je vždy čo užší a tuhší, vždy čo vznešenejšínieželi právny poriadok a zákon domáci. Ale láska i tak predstavená je, že nechce hrešiť nikde ani proti prirodzenému ani proti prijatému mravu rodiny.

54. Postavenie a pomery macochy

Oprotivne jak právu tak citu materinskému kreslia povesti postavenie a pomery macochy v dome. Macocha osobuje si vždy právo nad mužom i nad pastorkami; ale tu vraj s jej príchodom a takýmto počínaním si všetko ide na ruby, vždy len chleba v dome ubýva a hriechu pribýva. V ducha práve rodinného vžiť, city lásky a nežnosti prijať macocha nezná nikdy; ona je tmavým stienom na obraze tom, kde láska pravé materinská zaskvieť sa má živými barvami. Úbohý muž tu podnožou, otec je otčimom, pastorok a pastorkyňa, vlastné dietky otca, stávajú sa sirotami; vlastná dievka macochyna požíva všetky výhody slepej lásky materinskej. Ale aj všetky nehody takéhoto nepravého činenia shrnie potom za väzy macoche i jej dievke tá vyššia vo výrokoch svojich nezmenitelná vláda božeská. Laktibrada, Jelenčok, Ľudojedi, Tri Holúbky a mnohé jiné povesti líča postavenie toto a nehody domu, do nehož vtrela sa baba a macocha, spolu ale i záštitu podávanú nevinným a duchu rodinnémuvyššou božeskou mocnosťou.

55. Postavenie dietok maloletých; dospenie k výhodám

Názor, ktorý vymeral rodičom tak veliké práva, nemohol ponahať pre dietky už len veľmo podriadené postavenie v dome a v rodine. Duch našich povestí je ten, že dobrému dieťaťu nikdy nedá jednať proti vôli rodičovskej. Svolenie rodičovské vymáhajú si dospelejšie dietky k činu nejakému (k dobrodružstvu, hľadaniu zkapaných sestier lebo bratov lebo pokladov, k ženbe, vydajú a pd.) často dosť i vzdorovite, aspoň vytrvale; ale bez privolenia a tak požehnania rodičovského na cestu a k činom predsa nepočínajú ničoho. Poddanosťou a poslušnosťou dietky dochádzajú teda požehnania a hodnosti dedictva; naproti tomu nepovolnost a každé väčšie prehrešenie nesie za sebou trest, kliatbu, vyháňa z domu a zbavuje práva dedictva.

Predovšetkým postavenie detí maloletýchje veľmo prísne a temer nárokov i práva zbavené. Vidno to pri Dvanástich bratoch a narodzení jejich osudnej trinástej sestry, jim kremä láska materinská pomáha k zbroji a úteku pred hotovou už smrťou; takže pri maloletých Jankovi a Mackovi, ktorí, prehrešivší sa celkom nevedome proti príkazu otcovmu, nečakajú na trest alebo obranu svoju, ale zrovna utekajú z domu. Napospol líčenie stavu a spôsobu popelvára v dome, ktorí od všetkých zanedbaný a zavržený len tak ukradomky pozor dáva na deje domu, od popola svojho ani k stolu ani k rade nepripustený, beriem tu ako poníženého, nárokov i práva postrádajúceho postavenia maloletých v rodine.

Vekom a výchovou dospievajú deti k výhodnejšiemu a oprávnenejšiemu postaveniu v dome. Obojevyhľadávajú povesti od každého k dosaženiu tohto postavenia. Hlavný je to názov jejich, že všetkému na svete vyhľadáva sa doba jeho príhodná, a pred časom tým určitým a určeným nikda nikde a nikto ničoho nedôjde: najmladší ten syn, znal by tu poukázať ducha (dospelosť výchovy a prevahu vlôh nad staršími), ale nikda ani nesmie ani nečuchne, pokým hodina jeho vystúpenia neudre. Z druhej strany rovne duch (výchova a jej zdarilosť) rozhoduje: tak otec Svetovládneho rytýra a jeho bratov zúfa si už nad synmi, že učenie a cibrenie nemá pri nich prospechu, trebárs vekom dospievajú; ale kroz čarodejného rytýra vycvičených pripúšťa hneď k výhodám a právu. Výhody a práva tieto, k nimž takto dospievajú deti vekom a výchovou (telom a duchom), vylíčime si napred pri synoch, potom pri dcérach domu.

56. Výhody a svobody synov: jích požívanie, právo činu, ženba a údeľ, úplne dedictvo

Výhodnejšie a to svobodnejšie i čestnejšie postavenie synov dospievajúcichpoznáme z nasledujúcich príkladoch: V Zakliatej Hore majú právo zbroj nosiť a na lov chodiť. V Mahuliene dopytuje sa syn na osudy rodiny, ktoré otec naposled pred nim tajiť nemôže. V Berone majú dospelejší prístup do rady rodinnej a známosť o tom, čo deje sa dôležitého pre ňu; dľa varianta i nároky na zaopatrenia sa vínom, jedivom, zbrojou a kamarátstvom k stráženiu zlatej jablone. V Pani Mačíčke starší pokladajú sa za múdrejších, smejú starať sa aj do ustanovenia otcovho, keďže podelenie dedictva ináč mať chcejú. Sirote dospievajúcej umrelci dávajú zbroj a prostriedky k výhodnejšiemu postaveniu medzi ľuďmi. V Zlatej Krajne u nemocného otca účastní sú traja synovia správy domu a počínajú si ozaj samostatnejšie; jedináčik ale u matky kráľovny, ktorý v máloletstve hrával sa len s deťmi na ulici, vypytuje sa na otca a robí si nároky, že mu to matka povedať musí– i ukazuje mu ona knihy rodinných osúdov, on robí prípravy k prijatiu otca, zlatú hradskú krášli, vojsko sháňa. V pov. Dlhý nos syna dospelejšieho vidíme už na vojne. Zlatý kľúč otvára synom napred nerozlučnú spoločnosť s otcom, potom i právo vôľu a voľbu svoju pred nim prejaviť; prijímajú zbroj, šaty, peniaze, kone, a cestujúcim otvorené sú dvere do spoločností ľudských a domov vzáctnejších. Tak aj bratia Popelvára najväčšieho na svete znajú, vraj, medzi ľuďmi pekne držať sa t. j. majú už prístup do spoločnosti ľudskej. Chudobný synok v pov. Had, mačička a psík nájde si groš a smie ho vynaložiť dľa svojej ľúbosti t. j. má už jaksi aj právo oddeleného majetku a voľného nakladania s nim. Viľko v Nebeskej Sláve činí sľub samostatne vsťahom k nastávajúcej svojej ženbe, a rodičia sľubu toho šatria t. j. proti samostatnejšiemu si počínaniu dospievajúceho syna jednať nechcejú; – a t. ď.

Výhody takéto starší bratia popelvárovi požívajú už drahne času, kým tento ešte len v popeli váľa sa, ducha tají t. j. kým tento ani vekom ani výchovou nedospel ešte k podobným výhodám.

Druhý a ďalší postup v postavení synov je právo a príležitosť k činu, nímž by dosvedčili schopnosť života a súcosť ešte k väčšiemu osamostatneniu svojmu.

Kde syn jedináčik, tam rodičia vďačne by odstúpili od tejto požiadavky ducha národného a syna pripustili by aj bez toho k ženbe a započatiu samostatnejšieho života, ba aj k údeľu dedictva a k vláde; ale duch národný neústupný je v tom, že šuhajovi nádobno napred presláviť sa samostatným a to bohatierskym činom a len tak dostať sa na zelenú ratolesť stromu rodinného. Tu raz sám syn, znajúci ducha tohoto, neustúpi od predsebavzatia podniku slávneho, druhý raz, kdeby snáď váhal, zamotanina osúdov t. j. sám duch národný zavalí do cesty prekážky, že predsa bez činu a podniku samostatného k ničomu prísť nemôže, že len činmi presláveného chce pripustiť k manželstvu a na prestol samostatnosti i dôstojnosti jak rodinnej tak poťažne aj občianskej. N. pr. Zapomenuvšieho sa na toto a nebezpečenstvá podniku od jedináčika vzdialiť chcejúceho otca upozorní sám syn na ten sľub, keď si prvý raz vyvábil úsmev na tvári dieťaťa – a nič viac nemôže drahého jedináčika zadržať, aby s nasadením vlastného života nešiel hľadať svoju Pannu z rosy počatú a z deväť matiek zplodzenú krásu. Vyvolenec Mahulieny nechce žiadnu rodičmi ponúkanú a vyberanú, čoby jak krásna bola; jeho duch vlastný volá k činom a k vynájdeniu tej preňho jedinej zlatej panny. Inde Králevičovi nutno mladú si hľadať, skutkami a zaprením seba presláviť sa, hods už prepustiť ho do sveta rovná sa rodičom so smrťou, hods jak ťažko on sám zápasiť musí; bo každá jiná sverenica zomrie mu pred sobášom. Ale koľko povestí o jediných synoch, toľko na toto príkladov.

Kde viac synov v dome, tam po staršom t. j. po práve doby a schopnosti hneď hlása sa sami, hneď kroz rodičov schválne ponúknutí hneď okolnosťmi (biedou rodiny, stratou vyhľadaným byť majúceho pokladu lebo údov rodiny) povzbudzení bývajú k činu tomuto. Vždy toto právo staršieho dáva prvotnosť k cestám na zkusy, k službe, k výbojom a podnikom a dobrodružstvám; bo kde aj bratia razom pustia sa na cestu (Zakliata Hora, Zlatá podkova, Tri Stromy a p.), tam prichodia obyčajne na rozcestie, a starší prví volia si cestu, púšťajú sa ňou prví a kdekoľvek povesť za hodné uzná pripomenúť i jejich skutky, tam rozpráva o nich napred, už či podniknuté sú razom so skutkami mladších či aj naozaj prv staly sa. Že pri tom ten poslední a najmladší syn vynikne najslávnejšími skutkami a dejmi, najviac vydobyje a zaslúži, to je už ten zvláštny názov a duch národný, ktorý aj v zjavoch prírody a sveta tú pokonú dobu a zjav víťazenia leta a slnka na najvýš zvelebuje a všade najmladšiu i najkrajšiu budúcnosť tomu pokonému a najlepšiemu veští.

Zachovanie sa vo svete, v službe, v boji a podniku, dosvedčenie tým schopnosti života a činu samostatného dáva právo k prvému po výchove stupni samostatnosti. Stupeň tento pri synoch je ženba a s ňou prijatie údeľu z majetku rodičovského, na ňomžby syn vlastnú domácnosť a rodinu samostatne, však z čiastky ešte vždy odvisle od rodičov zakladať započal. Tu rodičia pristroja víťazovi svatbu s počestne zaslúženou pannou a oddávajú mu toho tak často spomínaného polkráľovstva t. j. údeľ z rodinného majetku a dedictva, dostatočný k založeniu domácnosti.

Úplného stupňu samostatnosti, prijatie dedictva a s tým spojenej vlády i správy domu a rodiny dosahujú synovia kremä po smrti rodičov. Výnimky od tohto zákona, pri starobe a skleslosti rodičov, pokoja pre seba žiadostivých, veľmo riedke sú v povestiach. Dedictvo je vlastne nedelitelné; ako najlepšie ukazujú hašteriaci sa na odmrti otcovskej čerti v p. Berona, z nichž každý chce mať všetky veci, že vraj jedna bez druhej nič nestoja; ako v p. Pani Mačíčka rozdrobenie dedictva nezdá sa samým synom, a príde to k tomu pravému tu i v každej povesti, že pravý dedič celku len jeden je. Nedielne dedictvo a s ním sprava i vláda rodiny patrí vlastne najzaslúžilejšiemu, v činoch a schopnosti života najslávnejšiemu. Že týmto dedičom a vládcom ostáva naposled a vždy najmladší syn, čoby za jak dlhú dobu a jakékoľvek prekážky staväly sa jemu do cesty; to je zasa ten zvláštny názor ducha národného slovanského. Starší synovia pri dosvedčovaní tejto zaslúžilosti, ač prví k činu pripustení, dokážu sa byť neschopnými k dedictvu a vláde alebo zlým chovaním sa prehrajú právo úplne alebo i pohynú a pomrú, kým aby všetko prešlo do rúk najmladšieho. Z dedictva rodičovského alebo jináč nadobytého prijímajú aj pozostalí starší synovia vždy údely k založeniu a udržaniu svojej domácnosti, v čom podeľuje jich dľa zásluhy alebo po odpustení viny z lásky bratskej ten najmladší víťaz, kde najmä rodičov niet viac pri živote, jehož vrchnej správe a vláde oni poddaní ostávajú i s údelmi svojími. – Napospol tak svedčia povesti, zvlášť ale vidzme na to: Otcov Hrob, Zlatý Kľúč, Čarodejná Kráľovná, Kraľčík, Kucharčík a Popelčík, Svetovládny rytýr a i.

57. Výhody a svobody dcér, zkúška, vydaj, dedictvo. – Dedičné práva synov i dcér pospolu živích

Podobne synom i dospievajúce dcéry domu dochádzajú výhodnejšieho, čestnejšieho postavenia, aj istého stupňa voľnosti. N. pr. v kráľovskom dome nečestno jim zabávať sa s popelvárom ako za detinstva; ale dcéry použijú práva svojej novej volnosti k pokračovaniu v týchto zábavách a prechádzkach s komorniciami, ako v Ceste k Slnku, Mataj a Uljana, Víťazkuchta. Panna z rosy počatá sedáva v svojej palote s komornicou a prijíma záletníkov draka i králeviča. Radúzova Ľudmila nosí pracujúcemu jedlo, vyjednáva a uzaviera s nim sľub; zasvätená je do prác i tajnosti domu. V Myšalej Bundičke a v Ľudojedi ukazujú sa takéto panny na tancoch verejne pristrojených. Staršie dievky vdovíc v p. Zo Zlatým jabĺčkom a Zlatá priadka pradú na priadkach, pokým najmladšia i tu i tam do kúta odsúdená čuší. Berona či Belona chodí oberať zlaté jablká a prepúšťa to právo králevičovi; prechádzky s komorniciami, kúpele, obývanie svojej paloty tuná, ako aj v dr. pov. nachodíme. Dalajlámova Vineta, ako najmladšia a akoby za maloletú považovaná, sedí doma, pokým jej staršie a oprávnenejšie sestry chodia vraj do kostola t. j. ukazujú sa na verejných miestach. V p. Svetovládny Rytýr vidíme dcéry domov účasť brať na verejných hostinách. Zlatý Kľúč ukazuje, že už vládnu i svojimi pokladmi, vyberajú si sami prácu, a kráľ k vôli dcére strojí verejné hody a tance – a čo toho viac. Hlavne dospelé dcéry smejú už prijímať záletníkov a dobrodruhov uchádzajúcich sa o jich krásu a ruku; títo nachodia jich obyčajne v palote vyšívajúce, v spoločnosti matky alebo aspoň komorných devíc. Rovne smejú ukazovať sa na verejných miestach, kdeby jejich krása videná bola. Macocha nemôže urobiť väčšiu krivdu pastorkyni, poskytnúť väčšiu výhodu vlastnej dievke, ako že tamtú prikuje k domu a robote, pokým s touto ide do kostola t. j. na verejnosť, kam aj mladý, ženby a krásnej nevesty žiadostivý knieža chodieva. Tri Holúbky.

Ako sme videli pri synoch, že zdarilou ženbou stávajú sa požiteľmi práva a samostatnejšieho postavenia v rodine, tak aj pri dcérach dobrý vydaj tvorí stupeň jejich vymanenia e detinstva a dosaženia jejich kolenu primeraného postavenia v rodine a ľudstve. Prv ale duch národný požaduje aj od ženskej zkúšku, nouž preukázalaby sa schopnou do životaa hlavne vernou oddanicou svojho snúbenca a kde treba i dobrou matkou budúceho pokolenia. Ak táto zkúška nasleduje už len po nenadálom stretnutí a sobraní sa milencov, tam je ona potom v manželstve tým prísnejšia a trpkejšia, jako to v pov. Jelenčok, Zlatovláska, Zlatovlasé dvojčatá, Traja zhavranelí bratia, Vľkolák a podobných vidíme.

Kde je dcéra jediným dietaťom v dome, aj tu by rodičia radi vyhli tejto zkúške a z lásky k jedinej zasnúbili by ju bez obťaže, oddali s ňou zaťovi údeľ, snáď aj dedictvo. Ale duch a právo protiví sa tomu, a preto osúd zamotá jich do tým väčších nesnádzi. Pri Rovnopeknom pári ako nemôžu jedni rodičia naísť jedináčkovi ženu, tak druhí jedináčke lúbeho muža, a kremä po vystálej zkúške oboch detí stane sa to. V pov. Zakribrada, Pamodaj ščastia lavička a Tri Holúbky jediné dcéry domu dostávajú tvrdú macochu a s ňou tvrdé práce i postavenie v dome, dvom z nich nutno aj von z domu do služby; ale služba a zkusba privedie jich k bohatstvu a ženíchom, pokým vlastné dievky macoch, nemohúce vydržať zkúšku, to hynú, to jedna z nich aspoň posmech a bolästi utŕži si. Panna z rosy počatá pretrpí roky väzenia a strachy blízkeho zasnúbenia s drakom, kým dostane sa za králeviča, na jehož ústech večný úsmev milosti a radosti dlie. Ale nádobno by bolo mnohé povesti za príklady vypisovať. Vidzme ešte len ako Hrdej paničke strojí otec verejné hry, aby čím skôr dostala bohatierskeho ženicha; ale krásny mladistvý víťaz stratí sa; nielen trudno hľadať a čakať ho, ale aj nemilo naísť ho v náličnici škaredého žebráka, a tento berie kráľovskú hrdobu panny na tvrdú zkúšku, aby z nej dobrú a pokornú ženu mať mohol. – Dievčiny chudobné pri týchto zkúškach vyznačujú sa obyčajne krásou a prácou i mravom tichým, trpelivým, skromným, alebo dosvedčujú skutkami bohatierskymi, že sú hodné mužov vznešených, kráľovských; tak ako aj šuhaji chudobní, pastierski bohatierstvom vydobývajú si kňahyne a kráľovstvá s ními. Povesti naše rady spojujú a zasnubujú takto chudobné dievčiny s bohatými ženichmi a zasa bohatých šuhajov s chudobnými nevestami.

Dcéra je síce uznatou dedičkoucelého majetku rodinného (i kráľovstva) t. j. prejatie majetku a údeľu alebo i zdedenie kráľovstva a vlády domu po jej rodičoch nerozlučne priviazano je k ruke dcérinnej a sňatku s ňou; ale skutočnou dedičkou a vládkyňou nikdy nebýva dcéra ani tá jediná, čiže z jej rúk prechodí vždy údeľ a pri smrti rodičov aj celé kráľovstvo a vláda rodiny do ruky a úplnej moci ženicha, muža. Rodičia jedinej často aj veľmo starostliví bývajú o vyhľadanie pre dcéru hodného ženicha, ktorý ako zať a pristač s jej rukou prijíma úplné právo prijatia za syna: otec už pri svatbe oddáva mu údeľ čiže toho polkráľovstva, a po smrti otcovej všetko preide do jeho správy a vlády, alebo kde rodičov niet, tam deje sa to bezprostredne pri svatbe takéhoto neodvislého páru. V pov. Zlí bratia najmladší Janko je dobrým znateľom tohto rodinného a národného práva: on nedáva na to nič, kým mu kráľ sľubuje polkráľovstva bez ruky dcérinnej; kremä keď mu sľúbi aj ruku dcérinnú, považuje sľub a smluvu za právoplatnú i prestáva svojimi vľkmi dobývať kráľov Zámok. V Tri perá z draka otec s jedinou dcérou všetko oddáva zaťovi Jankovi. V Rovnopeknom Páre obe krajiny (po rodičoch vlastných jedna a po ženiných druhá) pripadnú mladému zaťovi. Pri Nevernej Žene otec oddáva s jedinou dcérou hneď po čas svatby polkráľovstva t. j. údeľ zaťovi, a po smrti otcovej tomuto pripadne všetko, čo keď neverná žena zmeniť chce a olúpi muža, naposled ako proti právu jednajúca príde sama o všetko i o život. Sirota stáva sa tiež zaťom a jediným dedičom popri jedinej pri kráľovských hrách zaslúženej dcére. V Tri Stromy vysvobodené dievča vyhlasuje hneď vysvoboditeľa Janka za plného vládca a kráľa. Anička v pov. Chorý Kráľ oddáva takto svojmu Jankovi, hneď po zasnúbení, všetky kľúče zámku. Víťazkuchta neprijíma síce údeľ so snúbenicou a nevestou, vedie si ju do domu rodičovského; ale po smrti svokrovej (test) on stane sa kráľom v dedictve ženinom. Dlhý nos kráľovnú, chtejúcu mužovi pochvátiť otcovské dedictvo a vyhnať ho aj z jej dedictva. tresce práve týmto – dlhým nosom.

Kde viac dievok v rodine, tampostup zkúšky i vydaja ide tiež od najstaršej k najmladšej. Najmladšia i tu pri zkúške najlepšie obstojí, stáva sa tým najoprávnenejšou, a z jej rúk dedictvo i vláda rodiny prechodí vždy na jej najmladšieho malžena. Starším dcéram a jich mužom pripadajú údely, dľa toho, ako si svojim chovaním zasluhujú, aký posledný výrok o tom vyrieka hneď otec dievok hneď najmladší víťaz, jejich svakrv (švagor). V Dalajláme otec a svokor posiela nehodných zaťov i s dcérami bývať do chalupy a hodného Dalajlámu ustanovuje dedičom i vládcom. Zlatý Zúbok víťazí medzi troma sestrami a dostáva kráľa za muža. V p. Ľudojedi staršie sestry idú na tanec pred najmladšou, ale táto pomocou kmotry a hviezdičkových šiat víťazí nad níma a dostáva i zámok Ľudojedov do dedictva i muža kráľa. V Škrupinový zámok, mladý kráľ s najmladšou sestrou vyberá si dedictvo a právom prvého berie si sedlo i kráľovstvo vrán, dľa variácie povesti; dľa prvého vypravovania on ostáva dedičom i vládcom vo vydobytom škrupinovom zámku. Duch národný tedy i tu oprávňuje a vyvyšuje najmladšiu s najmladším nad staršie dievky a sestry rodiny; dedictvo vlastne nedelí, len údely k výžive a domácnosti dáva pod správou a vládou jednoho a toho najmladšieho.

Kde synovia i dievky čiže bratia i sestry spolu v jednej rodine, tam povesti s údeľom nezapomínajú na žiadno toho hodné dieťa; ale bratia i sestry s jejich manželmi, teda celé bratstvo i svakrovstvo dostáva sa pod vládu toho najmladšieho syna a brata. Povesť Otcov Hrob je o tomto najzrejmejšia, kde nehodní synovia a bratia zničia síce sami seba, však do času toho užívajú aj oni svoje údely, ale najmladší syn a brat podelí sestry i jejich manželov údeľmi z otcovského, sám ostane kráľom v dedictve po žene vydobytom a spoluvládcom nad všetkými. Pri Troch zakliatich kniežaťoch otec začína hospodáriť, len keď dostane syna dediča; dcéry dostanú ženíchov a svoje údely a opatrenie s nimi; najmladší brat, svakrv a vysvoboditeľ, berie si s vysvobodenou sestrou svojich svakrov najväčšie dedictvo i panstvo nad všetkými.

58. Sväzy úcty a lásky detinskej k rodičom

Mrav rodinný sväzuje ďalej dietky s rodičmi tými najútlejšími, ale i najpevnejšími sväzmi úcty a lásky detinskej. Jak nedovoľno ani najprísnejším rozkazom donútiť dietky k zneucteniu matky; jak radšej smrti sa vystaviť, nieželi ju zneuctiť; jak slávne dokoná sa to, že dietky matku nezneuctili; jak pri tom obetovavosť a láska dietok i rodičov krásne vyvedená je na svetlo – čítaj o tom Zlatovl. Dvojčatá. Jak hanobne pochodia starší, na ubiedeného otca v sláve svojej zapomenuvší sa a rod svoj zaprevší synovia; jak milé sú pri tom i pri utrpení a krivde nenarušené sväzy úcty a lásky k rodičom u mladších dietok, – vidz na to p. Mataj a Uljana. Janko, majiteľ Hada, Mačíčky a Psíka, z bohatstva hadovho pospiecha najsamnapred úbohú mater zachrániť od hladovej smrti, aby jej potom popri sebe pripravil kráľovské pohodlie. Lomidrevo vynakladá svoje obrovské sily, spolu s kamarátmi, predovšetkým k zaopatreniu rodičov. Panna z rosy počatá a jej vyvolenec pripravujú jednomu otcovi pokojné sosypanie sa do hrobu, druhému nesmiernu radosť na staré dni. Janko idúci pre Tri perá z draka, mieri naposled dvoch nenávidevších sa otcov. Syn slúži aj u Černokňažníka, dcéra stáva do služby aj u Loktibrady, kde nezachovanie sa smrť by prinieslo: i ten i tá obetujú sa otcovi nevoľnému a opustenému. Snúbenec Mahulieny, vzdor sľubu, nevrátiť sa k rodičom, nemôže zapomenúť sa na nich, zaprie svoje i blaho ženy a len vráti sa k rodičom, trebárs tu nástrahy macošiné pripravujú mu žiaľ a záhubu. Najmladší syn zná ešte aj na Otcovom Hrobe pripraviť mu radosť. Do Zlatej Krajny, na nesmiernu púť a v najväčšie nebezpečenstvá vydávajú sa synovia, len aby nemocnému otcovi liek doniesli. Tri dcéry Chorého kráľa ešte aj na tom druhom svete pamätajú na chorého otca, viaže jich láska k nemu, ako vrany odriekajú sa hodov svojich, kriesa Janka, pomáhajú mu k Aničke, len aby liečivé čerešne spustil pre otca, nemohúceho ináč ani domrieť. I Bračok Vtáčok ešte po smrti odmeňuje si zavedeného a nevinného ináč otca. Zo samého Pijana stáva sa naposled syn dobrý, útecha rodičov. Dcéry, snúbenice Troch zakliatych kniežat, jak obetujú seba i pohodlie svoje pri márnotratnosti otca, tak vďačne a odhodlane vydávajú sa za nestvory (medveďa, orla a rybu); i tam tíše svoj osud nesú z lásky k rodičom, ktorú k zaslúženému blahu privedie rovne obetovaný brat jejich. Zvlášť útle vylíčené sú tieto sväzy úcty a lásky k rodičom jak pri lúčení sa dietok idúcich do sveta, do služby a v nebezpečenstvá výbojov tak aj pri návrate jejich víťaznom. Víťazi takíto, synovia i dcéry, nikda neslávä radosť svojho víťazstva bez rodičov. A najmladší sú i tu jak vyvolenci srdca rodičovského tak aj v láske a úcte k rodičom najvrúcnejšie deti.

59. Pomery bratov, sestier, svakrov medzisebné

Pokročme k medsisebným pomerom bratov, sestier, svokrov. – Právom doby, právom staršieho osobujú si starší bratia vždy prednosť a nadprávo. Menovite ešte v dome a v prítomnosti rodičov súc i majú ale i sami berú si práva prvého požívania výhod, česti a voľnosti, prvého predstupovania pred otca s náradami a nárokmi svojími, prvého púšťania sa do cesty, do služby, na zálety k pannám vychýreným, na výboje pokladov stratených a podobné. Zvlášte ale von z domu a vlády rodičovskej alebo po smrti rodičov neústupní, žiarliví, až skrivodliví bývajú pri požívaní práv tých, ktoré jim vek jejich nad mladším vymeruje. V každej povesti, kde octnú sa bratia medzi sebou a bez rodičov, nájdeme príklady nadpráva a nadvlády starších nad mladším, ktorý aj podrobuje sa jim, ažby sám dospel i vyšinul sa skutkami nad nich a obsiahnul svoje dedičné práva a jemu dľa ducha národného náležajúce postavenie správy i vlády v rodine. Prečítajme si však Otcov Hrob: jako tam starší bratia berú najmladšieho na odpoveď za stratenú sestru, smrť mu chcejú nasúdiť za to a že na nich za živa otca žalúval; on sľubuje jim slúžiť ako popelvár t. j. ostávať v maloletstve; oni ztrhajú z neho kráľovské šaty, zbavia ho výhod a práv domu.

Rovné je i chovanie sa o právo starších sestier vsťahom ku mladšeja dievky macošinej poťahom ku pastorkini: Ludojedi, Škrupinový Zámok, Laktibrada, Tri Holúbky a o Dvanásti měsíčkách u B. Nemcovej.

Povesti ale nad tieto pomery práva o veľa vyššie postavujú a zvelebujú sväz lásky medzi bratmi i sestrami jednej krve. Práve preto čím najprísnejšie zatracujú každé nadužitie onoho práva starších a tým najmladším ukrivdeným domáhajú k víťazstvu nielen práva jejich, ale ukazujú pri ních aj víťazstvo lásky nad krivdou mnohým odpúšťaním vín a smierením sa vzájomným aj vyrovnaním všetkého k blahu celej rodiny. Dokončenie osúdov Mataj a a Uliany slúžiž nám medzi jinými za príklad takéhoto vyrovnania a smierenia. – Lásku rodinnú vo vsťahu bratov k sestrám a sestier k bratom zvlášť zvelebenú a nadmier citlivými ťahmi namaľovanú máme všade, kde týmto lúčit sa prichodí s jednodruhým, kde jim teskno za jednodruhým, kde ustavične spomínajú na vzdialených, kde sestra stratených bratov mimovoľne berie rodičov na otázku, či ona ozaj nikda nemala bratov ako drahé deti, kde brat rovne dopytuje sa na sestru, kde potom pri trpkom lúčení sa s rodičmi a s obetovaním seba idú hľadať svojich zakliatych, kde konečne i jejich radostné svídanie sa a vysvobodenie nakresleno je. Každé útlejšie oko slzy polejú, keď číta nežnosť i hĺbku citov týchto bratskosestrinských, nekonečnú obetovavosť lásky tejto a dojímavé všetkého vyvedenie najmä v povestiach, Zlatovláska (u Rymavského i v našom vydaní), Traja zhavranení bratia, Tri zakliate kniežatá, Vetrný kráľ, Jelenčok, Ružová Anička a mnohé. Láske bratskej zpreneverivšiu sa, nevďačnú a zradnú sestru Dražkovú, trhajú naposled zveri jeho ukrutne na kusy. – Svornosť zvlášte dvoch bratov veličí, nesvornosť šiestich vo zvery zakliatych a jej neblahé následky živo pred oči stavia Zakliata Hora; takže Dvanásti bratia a trinásta sestra; ale i bratia Svetovládneho odtrhnúc sa od neho upadujú v záhubu blízkej smrti, v svornosti s ním vydobývajú celý svet.

So sväzom, bratstva a sestrinstva za rovný platí sväs svakrovstva:bratia s manželmi svojich sestier a s manželkami svojich bratov sú si švagrovia a švagriny čiže vlastne svakrvia a svakrviny, svoja krv, svoja rodina v najprísnejšom smysle, povinná zachovávať i jednoho ducha rodiny. Svakrovstvo v pomere práva i v miere lásky rodinnej takto predstaveno máme v povesti Otcov hrob a v povestiach, práve výš na príklady bratstva a sestrinstva predvedených. Sami obrovia, draci a iné nestvori krotnú z úcty pred právom a sväzom bratstva, svakrovstva, a panna u nich uväznená lebo zakliata na miesto hrozivej smrti pripraví pútnikovi zeme v bydloch ukrutníkov mier, hostinu, radu i pomoc, kadenáhle vyrečie, že ju to prišiel brat lebo svakor z druhého sveta navštíviť. Príklady aj v tých istých to už menovaných povestiach. – Najmladší brat, najmladšia sestra, najmladší svakrv lebo svakrvina sú aj tuná vyvolenci mravu rodinného a národného, vzory lásky a obetovavosti za rodinu.

60. Pomery ostatnej čeľadi v dome a rodine

Mrav slovenský vymeriava aj ostatnej dom obývajúcej a trebárs jak služobnej čeliadketemer to isté postavenie a výhody, často naposled i práva, jakých majú druhí členovia rodiny a najmä vlastné deti. Tak iste poddáva jich aj vláde otcovskej, a kto raz príde do domu alebo dá sa do služby, možno ho súdiť „bez všetkého ďalšieho práva.“ Z milosrdenstva do domu prijatý popelvár žije s maloletou a potom i s dospelejšou kňahňou akoby brat so sestrou; vidz Cesta k Slnku, Mataj a Uljana; ale i rovnak poddaní sú otcovmu súdu a trestu. Víťazkuchtu vyhľadá si kráľovská kňahňa na zábavy a rozhovory, a je to v očiach všetkých v shode s prijatými mravmi a zvykmi domu. Myšacia Bundička hnusí sa v tejto pretvore svojej mladému kráľovi, ale predsa berie si svobodu obsluhovať ho, predstupovať pred neho; ba kuchár púšťa ju i podívať sa na kráľovskú zábavu. Dalajláma tiež takto obsluhuje chorú kňažnú, a v Chorom Kráľovi Janko pecúch dostáva primeranejší oblek, smie opýtať sa smutnej Aničky, vládkyňe zámku, čo jej chybí. Černokňažník svojmu učňovi všetky výhody domu požívať dáva, kremä od tretej a či trinástej chyži odstrašuje, ale kľúče i od tej sú u takéhoto učňa alebo v iných povestiach u podobného sluhu alebo slúžky. Janko, brat Mackov, ako učiteľ kráľovskej dcéry, pozvaný k stolu dostáva chyže na obývania a výhody syna v dome kráľovskom. Králevič domnieva sa, že právom prihovárať sa môže u matky za Zlatý zúbok, aby táto občiahla lepšie, druhej čeľadi rovné postavenie v dome, keď ju baba matka zavrhuje, zafúľanej chodiť jej dovoľuje a na pasenie moriek ju odsudzuje. Vedľa Nevernej Ženy býva služobná dievčina v tajnosti domu zasvätená, a odmenou jej dobrého srdca je kráľovské manželstvo. Kraľčík, Kucharčík a Popelčík, synovia to kráľovny, kuchárky a popelky, požívajú v dome kráľovom rovnakého vychovania vzdor jejich tak rozdielneho narodenia; až poslední, dosvedčiac schopnosti bohatierské, stáva sa víťazom a vládcom domu i kráľovstva. A tak aj inde túto rovnosť ľudstva v povestiach predstavenú nájdeme.

61. Hmotný stav a usporiadanosť domácnosti. Svoboda rodín na vlastnom majetku

Ako s mravnými pomermi tak obznamujú nás povesti aj s hmotným stavom a usporiadaním domácnosti rodín. Uvádzajú nás do chalúp chudobných, kde ledva kôrky chleba na sjedenie náideme, kde hlad a núdza núti siahať až k nedovoleným a neprirodzenym prostriedkom užitia ľudského mäsa ^[11], kde celé bydlo (náčinie, osudie, náradie, sprava) z jednej postele, pece a lavičky na spávanie i zasedanie, z niekoľko geliet, sudov, korýt, hrncov, krčiažkov, mís, tanierikov, ližíc a nožov na pokrmy a nápoje, sekery a motyky, ako povšechných nástrojov práce, z jedinej izbetky či chyžky na obývania a deda komôrky lebo prítvora pri nej na odkladania najpotrebnejších vecí. Zatým ale vedú nás i do príbytkov a stavieb majetných roľníkov, gazdov, remeselníkov, kupcov; kde nielen potrebné správy a prípravy k prácam a obchodu, ale aj väčšiu pohodlnosť nachodíme. Nadovšetko ani v najostatnejšej chalupe nechybuje stôl (lipový, dubový, javorový), na ňomž „Božie dary“ bývajú. Konečne však vstúpme i do palôt a zámkov bohatých pánov, kniežat a kráľov. Vráta a brány, pitvore a predsiene, svetlice na osobyté bývanie pre každého i spalne, sklepy a komory, všetkých trinásť alebo dvadsaťštýr izieb i prízemie i vysoké väže pochoďme. Naideme tu dostatok: skryne, truhly, postele, stolce, šatstvo, záclony, mede, striebra, zlata, peňazí a všeličoho od výmyslu sveta; v komorách pokrmy, v pivniciach nápoje; v stajách kone, paripy, koče, hyntovy, kolymahy. Sluzi, komorné, kuchári, záhradníci obsluhovať nás budú. Stoly naideme vždy prikryté; pohostinnosť pre každého vždy hotovú a hojnú: najieme sa, napijeme sa, prenocujeme, trebársby jináč v zámku ani ducha vídať nebolo; len skvos a nádhera a dostatok jako vo sne vznášaly by sa kolo nás, však skutočné je všetko. Na stenách obdivujme obrazy a maľby, hneď zasa prácu panny zlatom vyšívané; z tajomnej izby zavznie k nám aj milá, unášajúca hudba. A tak i okolie zámku: záhrady, sady a v nich čerešne, hruše, jablone, kvety, rybníky, kúpele. Príďme aj na národnie tance, hry, závody, turnaje a zábavy; nielen že celú krajinu i prespolných povolávajú k nim, ale aj každému nenadále príchodzímu a komukoľvek vstup je otvorený, účasť brať dovoleno. Ešte nás aj vyznačia, v odšedších hľadať a žiadať budú, len či slušným alebo práve víťazným chovaním sa i samy vyznačili sme sa pri tom.

Jednak ale u chudobných, jednak u bohatých nalezneme i tú duchovnú a mravnú stránku rodiny i túto hmotnú stránku domácnosti vždy slušne sporiadanú. Každá rodina má svoju akú takú majeť, keď nie zámky, mestá, panstvá, hodvábne lúky a zlatorodné záhrady i polia, aspoň chalupu, záhradku a zemičku. Každá rodinu sedí na svojom a sebe si je pánom i kráľom, jednak ten žobrák Vľkolák, jednak ten budúci kráľovský ženích jeho dcéry, čo si nevie počtu ani rady bohatstva; nikto ju nesmie mýliť v pokojnom a plnom užívaní už či zdedeného po otcoch či spravedlivou prácou a víťazstvom nadobytého majetku, na krivditeľa lebo pochvatiteľa lebo akého požiteľa cudzieho imania ženu sa hneď útokom víťazní mstitelia, a samo Božestvo bojuje proti krivdám; nikto nesmie sa tu zamiešať do správy rodinnej, každá pre seba a neodvisle riadi sa uznatou pravdou, prijatými (nami dosiaľ vylíčenými) právami a mravmi. Svoboda rodín je tu aká môže byť najvyššia.

62. Pomery krajinské či občanské: krajina, ľud, kráľ, práva

Povesti však znajú aj objemnejší sväzky ľudské, sväzky to mnohých rodín a jednotlivcov, sväzky jednoho ľudu či národa obývajúceho svoju krajinu, spravovaného svojím kráľom a právami i mravmi, pri tom a k tomuto účelu ustálenými. Po pomeroch rodinných prichodí nám teda nakresliť pomery krajinské, pomery občanské. Krajna, ľud čiže národ, kráľ a právo (zákon) tvoria dľa povestí štvoricu pojmov, jejichž súhrn dáva jednu krajnu, jedno kráľovstvo.

Krajnou, krajinouje územie v čiastkach svojich; zdnuka hranic sú podelené na majetky a svobodné vlastníctva jednotlivých rodín, ale v celku svojom predsa nedielne a pod jednu vládu kráľa náležité, a preto zvonku prísnymi hraniciami od druhých krajín oddelené. Na hraniciach len čo krok kročíš, už inej krajne a hneď aj inému tu vladateľstvu náležíš; predošlý vládca ani stíhať ťa nesmie za hraniciami; ale ani porušiť nesmieš hranice, síc chytia ťa ako plenníka, dľa povesti Svetovládny Rytýr; a hods bys tu majetok i najbiednejšieho chalupníka narušil, už si nepriateľom celej krajny; bo obyvatelia chráňa ju ako svoje vlastnictvá s kráľom a vojskom svojim na čele, ktorý je takto vládateľom a obhajcom i celku i každého jednotlivého majetku v ňom. Vlastníctvo svoje (dedinu, dedovizeň, otčizeň) má kráľ a rodina jeho v krajine len tak ako ktorákoľvek občanská rodina; ale súc vladárom celku môže v ňom udeľovať zaslúžilým dobrodincom krajny aj vladateľské údely, tie tak často spomínané pôlkráľovstvá.

Ľudalebo národpredstavujú nám povesti čo jedno obyvateľstvo krajny a jedno poddanstvo kráľa, medzi sebou úplne rovné rodom, rečou, mravom čiže zvykmi i právami a tak i povinnosťmi. Národ podelený je na rodiny, a hlavné práva každého sústrednené sú v správe rodinnej, kde každá rodina živí, hýbe sa i trvá samostatne a vnútri svojom neodvisle od kráľa i druhých rodín, vymeriavajúc každému údu náležité výhody, práva a povinnosti, jak vyšej pri pomeroch rodinných vyložili sme si. Hlavné povinnosti každého občana a každej rodiny sú: zachovávať mravy a práva rodinné, prispievať majetkom i krvou k udržaniu celku krajný, uctiť kráľa a poddávať, koriť sa mu v medziach týchto povinností. Jestli v čom rozdielne sú rodiny od rodín, jednotlivci od jednotlivcov, to je kremä nevyhnutný vo veciach ľudských rozdiel majetku a výtečností duchovných a s tým spolu zásluh o dobro krajny alebo ako to povesti udávajú, rozdieľ (hmotne i duchovne) bohatých i chudobných. Prísna spravedlnosť a pravda vládne rovnak nad všetkými, vyznačuje a odmeňuje dobrých, tresce previnilcov. A zvlášte previnenie majetnejších i mocnejších nad chudobnejšími a slabšími prísne stíhano býva. A tu ktoby na svojom majetku priveľa zakladal si, potupoval alebo utiskoval chudobnejšieho brata, dochodí vždy zahanbenia a potrestania verejného, ako ten bohatý, chudobného suseda zapovrhujúci hostinský v povesti Tri perá z draka, alebo ako napospol v povestiach každý nespravodlivý starší brat oproti mladšiemu. Rovnosť práva i ťarchy, ako váhu spravodlivosti, nad poddanými drží v rukách kráľ. V nehodách krajny rovnak smúti každý (celé mesto čiernym súknom zastreté), v radostiach majú všetci rovný podieľ (na svatbu popelvára králeviča pozvaná celá krajna).

Kráľstojí na čele krajny a poddanstva či národa. Obýva svoj vlastný rodinný hrad, zámok, palác, u prostried kráľovského mesta; otočený je tu svojou rodinou, kniežatmi a pánmi, staršími a radcami, komorníkmi, služobníctvom, vojskom, nádherou a pohodlím. Máva i svoje gazdovstvo a o hmotné imania pečuje si tak ako každý iný o svoje. Moc a vláda jeho je otcovskokráľovská, svrchovaná i nad životom každého previnilca, od nejž niet ďalšieho odvolania sa. Sprava i vláda kráľova vsťahuje sa najbližšie na dom a rodinu, dvor a dvoranstvo, ako domácnosť jeho. V jakých medziach pohybuje sa, jakými náhľadmi prirodzenej spravodlivosti a prijatými právami i mravmi riadi sa v tom, známe už z pomerov rodinných. Aniž čítame príklady, by moc kráľovská zasahovala kde do vnútornej samosprávy druhých krajín, okrem do vlastnej. Ale isteže kráľ povolaný bol predne a ďalej bedliť nad rodinami, aby v nich každý zachovával práva i mravy rodinné a tak ako kráľ predcházal všetkých príkladom svojim v dobrom rodinnom mrave a trestával i vlastných synov nestranne. A tu, zvlášť kde rodina sama nevládze trestať svojho previnilca, vynáša výroky kráľ, ako v povesti Matej a Uljana nad staršími otca i rod svoj zaprevšími synmi. V Jelenčokovi sedemraz zaprisahajú sa rodičia, keď majú v úmysle prehrešiť sa proti dietkam, aby zločin na javo a pod trest verejný neprišiel. A v nejednej ešte povesti králi miera nesvorných, vyrovnávajú krivdy, hája česť i súkromný majetok oškodovaných, trescú krádež i klamstvo i rodinné prestupky a zločiny. Vzťahom tedy k druhým rodinám právo kráľovské bolo naddozorstvo a nadsúdcovstvo nad otcami i údmi rodín, kdeby prestúpili mrav a právo.

Svrchovaná moc kráľovská vzhľadom na krajinu a národ vsťahuje sa viac na opatrovania celistvosti územia a blaha rodín, pri čom majeť a rodina kráľovská popredné miesto zaujímajú. Dľa tohto uvádzajú nám povesti kráľov čo hajiteľov a rozširovateľov hraníc kráľovstva, spolu čo obrancov majetku jim poddaných rodín; vláda jejich je kremä na celú krajnu a národ rozšírená otcovláda. Tu královia sú opatrovníci krajiny a starostovia dobrobytu, ako otec Víťazkuchtov staví sypárne v čas hladu, alebo kráľ poberá sa hľadať strateného Slncového Koňa. Tu oni sberajú vojsko a vypovedajú vojny na odboj a výboj, na obranu i nápad; tu chytajú, súďa a trescú aj cudzích pliennikov; určujú spoločné dni žiaľu i radosti, dotýkajúce sa jak popredne jejich rodiny tak aj celej krajiny; vyhlasujú i dávajú odmeny osvoboditeľom; ustanovujú správcov a sudcov, údelné to kniežatá (kňazov), ktorí by vládli v údeloch svojich, pod jejich svrchovanosťou a v medziach národného práva. Rozkazy kráľmi v oboru tejto jejich právomocnosti vydané viažu rodinu, dvoranstvo, poddaných i príchodzích cudzincov, ako v Mahuliene a pri Zlatovlasích Dvojčatoch vidíme; spravedlivý súd jejich rovne stíha i odmeňuje každého.

63. Rady a rákoše. Hodnosť kráľovská a pomery z toho

Moc a vláda kráľovská, v dôležitostiach rodinných i krajinských, rovne pri súdoch a prisluhovaní spravedlivosti, obmedzená je radou, rákošom múdrych a starších ľudu, pánov a kňazov. Radu a súd svoláva kráľ, ktorému i konečný právoplatný výrok patrí o veciach tu pokonávaných. Jednanie i konanie je verejné, často pred všetkým národom. Príklady: v Mahuliene rada o zachovanie dobrého rodu kráľovského a ženba dediča koruny; v Berone rada nad zlatorodnou jabloňou, o jej zavarovaní čo kráľovského a všekrajinského dedictva, pokladu; v Ceste k slnku rada o kňahne dedičke a jej poťahu ku popelvárovi, a kde toho viac. Zlatovláska, Zlatovlasé dvojčatá, Jelenčok a podobné povesti ukazujú verejnosť súdov v rade a verejných výrokov i trestov.

Hodnosť i osoba kráľovská, rovne celý rod kráľovský, stoja v jakej najväčšej úcte u ľudí, ale aj u ryšších mocností. Názvy sú: Vaša jasnosť, vaša milosť kráľovská, najjasnejší kráľu, a podobné. Na pr. Vše zaklievajúca mocnosť Božestva čierneho šanuje jaksi starých kráľovien: v povesti Chudobných rodičov syn (ešte neuverejnenej), kde strygy mesto i krajinu zaklialy a všetko usmrtily, kráľa a kráľovny dotknúť sa nesmely, pre jejich vraj „pomazania“: tak i Matej s Uljanou nachodia v zakliatom meste kráľovnú jedine živú a netknutú; ona tu porúča Matejovi kráľovstvo. Kde dcéry národa dávané bývajú v obeť drakom, tam na kráľovskú kňahnu príde rad naposled z úcty k rodu kráľovskému; ona dôjde i vysvobodenia. Výraz: „neide to s kráľmi len tak fačkuvať,“ v povesti Zlí bratia, poukazuje tiež na túto úctu. V Tri stromy rodina chudobného Janka padá pred nim na kolená, keď vyšinul sa na hodnosť kráľovskú. V Lomidrevovi krajčír a poddaný kráľa bojí sa o život, keď Lomidrevo žiada, by kňahyne došly si po šaty k nemu a s dvoma staršíma neslušne zachádza, najmladšiu ale boská. Ku králevičom prišli poslovia prosia s velikou pokorou, by svoje ruky vložiť smeli na jejich kráľovské temená – dľa povesti Otcov hrob.

Ostatne kráľ nestydí sa za žiadneho ani neštíti nikoho zo svojich poddaných a na pr. v poviestke Tri stromy Janko ako púhy kráľ (synovstvo svoje tajac) osadí sa i udomácni spolu s kráľovnou v chalupe chudobných rodičov. A zasa ani poddaní nezdráhajú sa povolať k sebe a prijímať u seba kráľa svojho, ako na pr. v povesti Fundži palica chudobný človek čo taký volá do svojej chalupy kráľa k obedu, a tento prichodí i s dvoranstvom k nemu. Nemá tedy tá prepiata vyvýšenosť rodu miesta medzi kráľom a poddanými čo jak nízkymi, ktorá by presahovala medze ľudskosti a kráľa jakýmsi nadprirozeným čili radšej neprirodzeným bleskom (nimbusom) rodu i postavenia v spoločnosti ľudskej otáčala. Kráľ je tu prvý medzi sebe rovnými; otec i tu medzi širokou národnou rodinou a čeliadkou. K tomuto pripomenúť náleží aj ten z povestí veľmo zrejmý zvyk dvoru kráľovského, že nielen každému dvorskému (dvoranovi) vždycky volný je prístup ku kráľovi, ale rovne aj každému poddanému. Kremä cudzinci dávajú sa u kráľa oznamovať, a tu ktokoľvek z poddaných beží ku kráľovi svobodne oznámiť jich. Majú tiež kráľovia v zámkoch a palotách svojich predsiene, pitvory, kde tí, čo s kráľom hovoriť chcejú, postavujú sa a kráľ uberajúci sa takou predsieňou, oslovuje jich sám. Vidz Lomidrevo, Tri perá z draka, Chorý kráľ, Mahuliena, Baláž, Zlí bratia, Janko a Macko, Dlhý nos, Zlatná krajna a jiné.

Ale čo dotýče sa užívania i zneužívania moci kráľovskejtu zasa vyvýšený je kráľ nad zodpovednosť ľudskú, ako sme to videli pri otcovláde (§ 52). Ľud raduje sa tu, keď zbavený byť môže ukrutného, uvítať spravodlivého kráľa, na pr. v pov. Neverná žena a Zlatá podkova. Krivdy nepravými činené, i tu vyrovnáva Božestvo; ono povolané je i trestať zlých a pyšných kráľov ako na pr. toho v Zlatej krajne chorobou smradľavou a len liekom dobrého syna zhojiteľnou, alebo toho v Ceste k slnku slepotou, ktorá pominúť mala len keď kráľ pokoril by sa Bohu.

64. Dedičnosť hodnosti kráľovskej. Voľby kráľa. Odznaky kráľovské

Hodnosť a vláda kráľovská je dedičná, prechádzajúca z otca na syna, kde na jediného, kde medzi viacej na najmladšieho alebo s rukou dcéry tam jedinej tu najmladšej na bohatierskeho víťaza a zaťa kráľovského, ako sme to videli pri rodinách. O dediča a nevyhynutie rodu starosť je veliká ako v Mahuliene. Kde ale dediča niet, tam stojí v svobode národa voliť si kráľa. – Ztratený Radúz príde do svojho kráľovského mesta nepoznatý, už po vymretí celého rodu jeho okrem matky kráľovny, a hľa! tu ešte za jej živa mešťania samé hádky a pletky majú, kto bude nad nimi kráľom; poznatého ale Radúza vďačne čo takého pozdravujú. V Zlatý Kľúč všetci kričia, že už len najmladší víťaz bude jejich kráľom, ač tu vlastne k jedinej kňahne volia budúceho následníka a zaťa kráľovského. V Zlatej Podkove postavia Janka jednosvorne na miesto rozvarenca za kráľa. Vo Fundži Palica chudobný človek ostane kráľom po premožení starého, nemilého kráľa. Dľa p. Janko a Macko, po smrti starého bezdetného kráľa, dávajú i po susedných krajinách rozhlásiť deň a dej nastávajúcej voľby, a ľud shromažďuje sa zo všetkých strán do plného rákoša. Obyčaj pritom zachovaný ukazuje na to, že Božestvu ponahávali konečný výpadok voľby a vyvoleného považovali ako osúdom či súdom Božestva na kráľovstvo vyznačeného. Lebo pri tejto voľbe púšťajú vraj na pravé poludnie korunu vysoko do povetria, a komu by na hlavu sadla, ten mal byť vyhlásený za kráľa. Čakajú napred, že týmto činom pripadne koruna daktorému z prítomných kniežat a pánov, a neznámeho chudobného Macka po dvakrát zavrhnú mocou vôle svojej a práva svojho, trebárs koruna jemu padla po dva dni na hlavu. V tretí deň voľby navracujú sa k osudnému rozhodnutiu a dávajú aj vyhlásiť, že už teraz či pastier či žobrák či ktokoľvek korunou označený v skutku ostane kráľom. A hľa! koruna aj po tretí raz sadla na hlavu Mateja, ktorého povesť hneď z počiatku označuje čo Božestvom na kráľovstvo určeného: bo on to sjedol krídelce divotvorného vtáčika, na ktoré vyššia nevidomá ruka bola napísala: „Kto toto krídelce sje, ten bude kráľom!“ Podobne v druhej poťažnej povesti tajuplný nápis na bráne zakliateho mesta: „Matej veľký kráľ a Uljana veľká kráľovná!“ t. j. že mocnosť vyššia nevidomá vyznačovala svojich miláčkov za kráľov. Ale už či tak voľbou ľudu či inak dedictvom prechodí kráľovstvo z osoby starých zomrelých kráľov na syna lebo zaťa, na toho najmladšieho bohatiera, dostáva sa ono vždy vyvolencovi tomu, ktorý súc povolaný i vyvolený k úlohe velikej vykoná ju zmužile a zdarile pod záštitou Božestva. Názory o vševyšnej správe sveta všehomiera splívajú dovedna aj tuná s názormi pri pomeroch ľudských platnými.

Rovne odznaky moci a dôstojnosti kráľovskejz predstáv a názorov svetových sem prenesené sú: na hlave kráľa stkvie sa veniec, koruna, symbol to slnka; v rukách batyk, hôľ, palica, barlakráľovská, značí to isté čo čarovný prút lebo kyj, symbol to smrtnej i oživnej moci prírody; po čas vojny meč, palošslúži za miesto barly; v rukách dedičných kráľovských devíc vídame zlaté jablká, odznaky zeme, zeme gule (glóbus terrae).

65. Práva v podaniach i v písmach. Súdy a tresty

Práva, zákony, obyčaje rodinno-občanské poznali sme takto z dosiaľ vylíčených vecí, v hlavných ťahoch jejich. Podrobné a opätovné jejich bádanie i vypočítanie viedlo by nás k nepotrebnej tu obšírnosti, ktorá sluší sa viac pre osobité a hlbšie pojednanie znateľov práva. Práva, mravy i obyčaje rodinno-národné prenášaly sa z pokolenia na pokolenia jak takýmto ústnym podaním a povestením o nich, tak tiež verejným jejich vykonávaním a bedlením kráľa, otca i verejnosti ľudu nad všetkým. Ale nalezáme i stopy kníh a písem, v nichž, ako v Zlatnej Krajne, nielen osúdy kráľovskej rodiny a mesta i obyvateľstva jeho naznačené sú, lež rozhodnuté aj o dedičovi a dedení kráľovstva a krajín.

Súdy a tresty rodinné i občanské prichodí nám v spojitosti tejto obzvláštne spomenúť. Kdekoľvek objaví sa vina proti právu a mravu, vynesenie súdu nad vinníkom nevyhnutné je, trebárs by týkalo sa syna a dediča, trebárs najbližších pokrvných. Spravedlivosti rovnak podlieha každý. Pri vynášaní súdov a trestov panuje hlavne cit a zdravý náhľad prvotnej neskalenej spravedlivosti, jehož rozhodný výrok vychodí z úst otca, kráľa. Často ale shromaždená sudcovská radaa v nej i sám kráľ odvoláva sa na mienku najstaršiehov rade alebo aj na cit a súd spravedlivosti obvineného. Najjednoduchejšie vypadajú súdy a tresty dľa toho u prvotného ľudstva napospol obvyklého: „oko za oko, zub za zub“, t. j. čím kto proti druhému zhrešil, tým trestaný býva. Tresty takto stoja na najprvotnejšom stupni prírodných názorov a prvotného, dľa našich osvietenejších názorov, neľudského spôsobu trestaniaa zvlášť (dľa výrazu povestí) „zmárnenia“ človeka. Ba súd a trest dotkne sa často nielen samého vinníka, lež stíha i rodinu jeho. Lež aj rozmanitosťsúdov a trestov poznáme z nasledujúcich príkladov: Nevernú ženu tak rozsekajú na kusy, ako ona dala nevinného Janka rozsekať. V Ružovej Aničke tak úďa babu a jej dievku v dyme a páľa mokrú slámu pred nima, ako to baba bola predtým bola vinou rovného trápenia Jankova. V Dalajláme odsúdení sú klamní zaťovia do chalupy a chudoby, ako pred nima zaznatý a nevinný Dalajláma. V Zlatej podkove súd a trest sebou donáša varenie v kotle vo vriacom mlieku. Vľkolák ide spúšťať na talige dolu zápoľou odsúdenú, jejž už ruky pod lakte odťali. Zlatovláskynho Jáchymka zakopú po pás do zeme, zamecú smeťmi, zapolievajú pomyjami až po hrdlo; Ježibabu ale zadebnia potom do suda klincí vybíjaného a dolu stránou pustia do mora, jej pokolenie roztrhajú na kusy medzi koňma a rozvláča po svete. Matka Zlatovlasích dvojčat v koži zašitá a v bráne mesta vystavená trpí potupné pľutie do tvári od každého mimo idúceho, a babu, jej odpornicu, ztínajú potom, ako táto mienila dať deti postínať. Dlhý nos, čo trest ženských, pripomína šibanie, sekanie, kúpele v slanej vode. U čertov a strygôňov desia nás hnáty a údy ľudské v sudoch nasekané alebo na klincoch navešané. Pri Víťazkuchtovi nalezáme poručené usmrtenie kroz lovca v hore a to ako zmiernenie pokuty verejnej odpravy. Zlých bratov posielajú do vyhnanstva, by išli, kde chcú. A tak často previnilci dostávajú sa na vyhnanec, že viac nesmejú ukázať sa na oči. Čert slúži chudobnému človeku za ukradený kus chleba do roka, z výroku sudca pekelného; toto by bola pokuta služby, poroby, otroctva dočasného za krivdu. Tak často pripomína sa, že starší slúžiť povinní boli mladšiemu a poslúchať ho; bo previnili sa proti nemu.

Odsúdencovi dovoleno vyžiadať si nejakú posledniu milosťalebo spôsob zmárnenia, čím prísnosť spravedlivosti miernená býva a najčastejšie takto umkne nevinný nastrojenej mu lebo nepráve nad ním vyrčenej smrti: Mateja Uljanu vysadia takto v člnku na more následkom príhovoru matky kráľovny; v Zlatej podkove dá starý kráľ Jankovi vybrať si spôsob smrti. Dražkovi pred zbojníkom, Sirote a druhým podobným pred drakmi a babami dovoľno pred smrťou ešte raz zahrať si na píšťalke, na husľach atď.

Väzenie patrí k obyčajným trestom. O lámaní v kolese nečítal som dosiaľ nikde v povestiach našich. Pálenie ohňom ale prichodí u Rymavského vo Zlatovláske, str. 100; čomu rovná sa i ono dymenie Jáchymka v kochu v druhej rovnej tomu povesti. Strieľanie, vešanie a ztínanie počitujem k novejším už spôsobom zmárnenia človeka.

Námetka, žeby zvlášť tie prehnanejšie tresty boly smyslené, poetické, ani tu neplatí; bo veci a deje našich povestí nie sú k vôli básni smyslené ale smyšlienka básne tak je prisporiadaná, aby líčila skutočné pomery ľudské: smýšlenie len formálno, nie materiálno.

66. pomery medzinárodné. Svetové kráľovstvá

Deje povestí, presahujúc hranice vlastnej, pohybujú sa začasto v priestoroch susedných i ďalekých krajín. Tým uvádzajú nás povesti aj do pomerov medzinárodných. Medzinárodné spojenie a svazky udržujú hlavne a popredne dobrodruhovia a výbojníci putujúci za svojim ščastím a preslávením sa do ďaleka alebo aj utekajúci pred nepriateľstvom a tak inde ochrany hľadajúci. Za hranicou prestávajú svazky predošlého poddanstva, ale aj začínajú sa nové pre každého, kto na územie nového kráľovstva nohou kročí. Šetrí-li príchodec mravov a práv kráľovstva, účastným stáva sa láskavého prijatia, pomoci v potrebe a nieraz i stkvelého pohostinstva; previnilci ale podliehajú právu a súdu i moci kráľa, do jehož krajiny vstúpili. Svetovládny rytier však vyžaduje i zbrojou vymáha si takto previnilých a odsúdených bratov z pod moci cudzích kráľov. Bohatieri ale putujúci za dobrým a velikým predsavzatím, vítaní sú všade v cudzích krajinách a zvlášť na kráľovských dvoroch; oni to prichodia nesčastným kráľom a krajinám k pomoci v čas zakliaťa lebo vojny alebo inej nehody, a súc víťazmi, prijímajú odmeny v pokladoch, v pôlkráľovstve alebo naposled i v celom dedictve s rukou dedičnej kňahny; jim to, jestliže i veci drahé vydobývať prídu, po vykonaní uložených služieb a prác, všetko oddano býva, ako na pr. Gubčíkovi tri zlaté hrušky alebo Balážovi zlatá panna.

Kráľov osobytých krajín nachodíme v priateľstve a tu oni povinní v čas potreby jednodruhým prichodiť s vojskom na pomoc. Tu poddaní jejich svobodne cestujú z krajiny do krajiny za svojimi záležitosťmi, ako na pr. Piatko vozár za obchodom, idú voľne na diváky, ba aj účasť brať ku hrám a hostinám verejným, aj sami kráľovia a kňazia navštevujú sa v čas takýchto slávností na vzájom; čo komu potrebno vyhlasovať, dáva aj v druhých krajinách.

Nepriateľskí kráľovia vypovedajú si vojny, uzavierajú potom smluvy mieru a pokoja; premožení povinní sú slúžiť, poddať sa víťazom.

Na tomto základe výdobytkov, často i na základe dobrovoľných smlúv, vidíme utvorovať sa mocnárstva jaksi svetové, kde mnohí kráľovia a národy poddávajú sa jednomu ako najväčšiemu a najmúdrejšiemu víťazovi; kráľovia hneď úplne utrácajú svoju hodnosť a svoje krajiny, hneď ponahaní bývajú v nich ako v údeloch pod najsvrchovanejšou mocou toho jednoho svetovládného. Otcov hrob, Svetovládny rytýr, Zlatnákrajna Popelvár najväčší na svete i druhé povesti podávajú príklady takýchto pomerov a svetových panstiev. Má toto iste a popredne svoj báječný význam, vsťahujúci sa na ovládanie všehomiera jednou jedinou vôľou Božeskou alebo i na ovládanie prírody a zeme mladistvým králevičom slnkom, ale poukazuje spolu, že dedovia naši spolu hľadeli na medzinárodné a svetové pomery a skutočný ľudský svet chceli vidieť poddaný a poddávajúci sa dobrým a múdrym víťazom.

67. Človečenstvo a najširšie čistoľudské pomery

Konečne i mimo rodinných, občanských a medzinárodných svazkov ešte spojuje ľudí púho číro ľudstvo, človectvo, to čo pri každom človeku ľudského je, aspoň predpokladáno býva o ňom, že nachodiť sa má pri ňom a nachodí sa, jestli len sám nevyzul sa zo všetkého mravu tejto ľudskosti, tohto človectva, nezaprel ani krev ani ducha jeho. Povesti na toto ľudstvo čiže človectvo veľkú váhu kladú; spojujú ľudírodinami, občanstvom, majetkami, krajinami a jakokoľvek ináč deliacích sa v jednu rodinu človečenstvaa stanovujú tu čistoľudské pomeryv nasledujúcom:

a) Človek človekuje predovšetkým človekomt. j. tvorom už zovňajšky na tele a čele ten istý typ a znam človečenstva na sebe nosiacim. Človeka, jehož bližšie pomery a stav lebo inú hodnosť neznáme, alebo teda hlavne jeho človečenstva dovolávať sa chceme, dosť je dľa našich povestí pozvať tým významným a čestným samo v sebe názvom: „Človeče! Dobrý človek! Dobrý človeče!“ To je prvé slovo neznámych, nenadále stretajúcich sa pútnikov, tým oni radujú sa sebe v ústrety; bo pustota tam nesnesitelná, kde už ani človiečika nevídať. Až po dnes na otázku: „ktože si? čože si?“ keď tak neznámemu predložená býva, dosť je odpovedať našincom: „Človek s hlavou!“ Už označili sme jim toho, ktorého ako sebe rovného, seba hodného a dôstojného uvítať, prijať, osloviť, s ním do známosti i bližších pomerov pustiť sa majú a môžu. Tuná človečenstvo ako človečenstvo už dľa zovňajšej svojej známky čela, hlavy, postavy predovšetkým platí.

A platí rovnak všade:ani pri rodinných ani pri občanských pomeroch nevideli sme rozdiely rodové, radšej všade dôkazy toho, že si je všetko ľudstvo od narodzenia čiže pôvodom rovné a nijak nedelí sa na kasty. Kraľčík, kucharčík, popelčík rodia sa na svet jedným a týmže pôsobením vyššej božeskej mocnosti, rozdieľ spoločenského postavenia jejich matiek nečiní medzi nimi rozdielu ani pri vychovávaní ani v nárokoch; oni bratia medzi sebou rovní. Pastierikovia uchádzajú sa o ruky dcier kráľovských, a pre chudobu zdráhavé matky jejich idú predsa na pytačky, znajúc, že rod a pôvod žiadne a spoločenské postavenie tiež netvorí medzi nimi a kráľmi hrádze nerozborné. Kráľovia a kňazi rovne neznajú rozdieľov rodových či ako rodičia svoje dcéry týmto pastierikom, pod jedinou výminkou činu bohatierskeho, zasluhujú či zasa ako mladiství junoši pojať majú dievčiny rodu chudobného. Kto raz vynikne činom, každý hodný je vznešenejšieho postavenia v živote, kde výsad rodových niet, len zásluha so zásluhou merať sa –, a tak každý s každým o závod bežať môže. Sám kráľ kremä hodnosťou a to dôstojne vedenou prvý je medzi sebe rovným ľudstvom. Celé ľudstvo je jeden rod a pôvod; medzi všetkými jednotlivci jeho jeden pomer bratstva a sestrinstva, pomer rovnosti. – Ani známky v bájesloví našom o tom, by jedni ľudia boli vyznačenejší miláčkovia Božestva a bližšia rodina jeho, druhí ďalší a zavrženejší, ako je to vo bájesloví gräckom alebo ako pri indických kastách vidíme; ale ani v živote našich otcov, dľa povestí líčenom, niet rozdielu svobodných a otrokov, pánov a hälotov. Aristokratia rodová (zemänstvo, šlachtictvo) je teda vlastne v národe našom cudzinstvom, pozdnejším od inud prišlým votrelstvom: to je ten naozajšný odrôst, odrôd čiže odrodilstvo od ducha národného, rovnosť rodu a ľudstva i ľudskosti hlásajúceho.

b) Človek človeku je duchom sävedomým, sebasdielnym, shovorčivým, rečou živou myseľ svoju na javo dávajúcim. – Na tomto základe je to najživšie spojenie vždy a všade medzi ľuďmi. Z toho v povestiach (ba po dnes aj v živote pospolitého ľudu) nestretne sa človek s človekom by nepozdravili seba, by nedali si toto prvé a významné hoslo života a ducha, by nepustili sa i do shovoru. Hriech veľký nepozdraviť sa; ale sdeliť biedu a ťažoby svoje i úmysly a to aj najneznámejšiemu, to úprimnosť a sdielnosť čo najvyššia potrebnosť ducha a známka statočného človeka v povestiach. Pútnika bohatiera aj vystriehajú, by na ceste nikomu nepoklonil sa; ale on hriech nepozdravenia sa za väčší pokladá, ako svoje nebezpečenstvo alebo z úcty k duchu seberovnému, sebasdielnemu zapomína na výstrahu a pozdraví predsa osudného žobráka, laktibradu, mužíka, babu, ktorí mu výsledky dlhého bojovania naozaj z pred nosa uchváťa. Ba rozhovor rozpriada sa živý medzi úplne neznámymi o domácej biede a hľadaní si služby, o hľadaní stratených pokladov a zakliatych osôb, o účele cesty pútnikovej; všetko jedno či tu úprimnosť niečo pomôže a či zaškodí, len či sdielnosť víťazí. Zlostníci len mlčia alebo objavujú sa v pretvoroch nesdielnych, aspoň mlčanlivosť a tajomstvennosť jejich nič dobrého neveští, a myseľ jejich utajenú, trebárs jak, vyskúmať dlužno, ako to robí pútnik v Mahuliene s mlčanlivým, v tajomnom domku do seba pohrúženým starcom a s jeho veštiacimi, šepotavými dcérami. Však jestliže dobrí na mlčanie odsúdení alebo do podôb nesdielnych zakliati sú, tu jich vymaniť, odkliať z toho povinnostno i záslužno, ako toho zkamenelého a takéže zvery jeho v Zakliatej Hore. Na vrchu teda stojí v povestiach pomer nekonečného sdielania sa ducha s duchom, človeka s človekom.

c) Človek vedľa človeka duch sebaurčujúci, vôľu svoju majúci. – Ľudia v tom povinní vzájomne šetriť seba, rozhodnutie a nároky svoje. Z počtu vynahať nedovoľno nič (dľa povestí ani zver, ani ker, ani ten kameň), jakonáhle vôľa prejavená, jakonáhle osoba svoju vôľu do váhy položia. To odzbrojuje i najprísnejších lebo najútlejších rodičov od jejich práva a moci, keď syn lebo dcéra stála je v predsavzatí pustiť sa za účelom alebo podnikom slávnym, že naposled púšťajú i to posledné lebo jediné dieťa do sveta, „keďže už tak chce, keď že mu taká vôľa.“ Čert, baba, majúci v úmysle zničiť pútnika zablúdivšieho do jejich ohrád, ešte vždy dávajú mu na výber, ba aj výstrahu a čas na rozmýšľania či chce lebo nechce stáť u nich do tej osúdnej a nebezpečnej služby, ešte vždy šetria toho dobrovoľného určenia a rozhodnutia sa. Rovne panny u zlých uväznené alebo druhí zakliatci kremä na dobrovoľných vysvoboditeľov počitujú a preto netaja pred nimi nebezpečenstvá, ba aj k návratu jich napomínajú, kým je čas rozmyslu a určenia sa na jednu lebo druhú stranu. Ale práve toto šetrenie vôle spojuje neznámych, službu hľadajúcich i do služby prijímajúcich, podnikavých i pomoc ramena jejich potrebujúcich a zvlášť ľudí i bytnosti dobrej vôle. Všetky tieto bytnosti, počnúc od obrov slnka, mesiaca a vetra až po mravečka a včielku, hotové sú radiť, pomáhať, sväzky priateľstva uzavierať s každým, „kto na veľkô a dobro podobral sa.“ Shoda vôle pôsobí toto priateľstvo, kamarátstvo, pobratimstvo. V takejto shode vôle hlása sa kamaráti ku králevičovi idúcemu na výboj panny k Čarodejnej kráľovne; Baláž, v tejto shode a za podobným účelom, berie jich k sebe siedmych a oni nerozluční až do vykonania úlohy. Shoda vôle prináša aj konečné víťazstvo, čoby jak stála v odpore jedna s druhou do času privolenia a vyrovnania sa, ako na pr. Janko stína hlavu Pani Mačíčke, dobrodejkini svojej; svolí aj on k jednaniu citu jeho tak odpornému v neklamnej nádeji, že tak dobre bude, a dobre bolo. A tak často dejú sa najdivnejšie veci zo šetrenia vôle druhého a v shode tejto vedú k cieľu. Neshoda vôle pôsobí napred len meranie sa síl, ako v Lomidrevovi, keď kamarát kamarátu z cesty vyhnúť nechce; ale po dosvedčení prevahy Lomidrevovej nasleduje tu shoda vôle všetkých troch a spojenie síl jejich k velikému a slávnemu predsavzatiu v kamarátstve čiže pobratimstve nerozlučného toho trojlístku Lomidreva, Kopivrcha a Miesiželeza. Nič smiešnejšieho a potupnejšieho, ako keď niekto jedná proti tomuto pobratimstvu a zvlášte nenasadí ochotne i život v čas nebezpečenstva za kamaráta; smiešnosť toho vidzme na pr. v povesti Lomidrevo; potupu a zavrženie neverných pobratimov v povesti Kraľčík, kucharčík, popelčík. Kremä úplná neshoda vôle tvorí boj na život a na smrť a rozdvojuje ľudstvo i všetky bytnosti našich povestí na dva ustavične proti sebe bojujúce tábory, na ľudí i bytnosti dobrej a zlej vôle.

d) Každý človek na svete biedam a nehodám poddaný; každému v nich rada a pomoc rovnak potrebná, rovnak vítaná; každý je aj povinný prispieť potrebujúcemu a trpiacemu už preto, že trpí, čoby aj nič inšie neviazalo ho k nemu. To duch našich povestí. Nesľutovať sa nad opusteným a trpiacim tvorí tuná jedno z najväčších previnení proti ľudskosti; ujímať sa slabších a potlačených, prijímať pocestných a hosťov, udeľovať dobrodenie, putovať do ďaleka, odvážiť sa i do nebezpečenstva za liekmi nemocných, postaviť sa na prvé zavolanie k pomoci v súrke postaveného, pomôcť i nevolane, vysvobodzovať uväznených, zakliatych a smrti oddaných, toho výjavy a chvály naideme v každej povesti. Myšacia bundička nemôže zavdať ťažšiu vec svojmu kráľovi, ako keď mu hovorí: nepodaruješ, neprenocuješ žobráka, neudelíš pomoci trpiacemu. Už vopred znala, že túto výminku nezachová a hotovila sa na neščastie, ktoré z toho pošlo; ale vyššia tu povinnosť ľudskosti, ako vlastná škoda. I Janko v povesti Chorý kráľ takto podá obručmi sviazanému, uväznenému drakovi za tri kupy vody na uhasenie jeho nesnesitelného smädu. I zlým a podvodným tu pomocou prispieť je podlžnosť ľudskosti. Mesto v súrke pred drakom, v strastiach, v zármutku, v moci zakliaťa upiate, len čo obtiahnu čiernym súknom, už hrnú sa zo všetkých strán citom ľudskosti a povinnosťou spomoženia vedení, cele neznámi dobrodruhovia. A čo v nebezpečenstve deväťdesiati deviati pohynú, ešte hlási sa aj ten stý, čo tiež s nasazením vlastného života upiacim pomáha, atď.

e) Však nielen nehôd, každý človek aj účastník radostí radujúcich sa. – Bohatieri a vysvoboditelia nevydobývajú poklady, ščastie a blaho tak pre seba, ako radšej pre druhých, pre bratov, sestry, panny odkliate, pre mestá a krajiny, pre ľudstvo vysvobodené. K hodom toho blaha, k svatbe vysvoboditeľa s pannou vysvobodenou, k hostinám a veseliu kráľov pozvaní bývajú rovnak všetci, vznešení i nízki, ďalekí i blízki, neúčastníci práce a zásluh, len či účastníci predošlého žiaľu alebo len či hotoví účastníci prišlej radosti. Ešte i ten rozprávač domnieva sa mať nároky na spoločnú všetkým radosť a vraví: „I ja som tam bol!“ To čistá ľudskosť smúťaca so smutnými, veselá s veselými. Ba takáto pohostinnosť, účastnosť stola, pokrmov a nápojov tvorí pásky priateľstva medzi cudzími a neznámymi pred tým ľuďmi a bytnosťmi, alebo na čas roztrhané obnovuje jich. Synovia slnka, mesiaca a vetra hostia pri svojich stoloch priputovavšich k nim synov i dcéry ľudské, dávajú si rozprávať o zámeroch jejich cesty a tak uzavierajú svazky priateľstva s nimi. Čert vraj tiež len to žiada od panny svábenej (v pov. Za zlatým jablčkom) by užila pokrmu, jaký on užíva, by stala sa z nej jemu verná spoločnica. Prvý bohatier Zakliatej hory a tak aj Dražko, ako príjmu od dcéry kráľovskej košík s pokrmom, pohár s nápojom, už považujú to za znak obnoveného sväzku a priateľstva s ňou. A čo viac podobného. Človek tu všade z čistej ľudskosti jak napomahateľ ščastia iného, tak účastník jeho radosti, a v účastnosti tejto či v pohostinstve tomto i priateľ jeho. Národné hry a dostihy, pri nichž dobrodruhovia zo všetkých strán sveta svobodne prišli o závod dostíhajú zlaté verejne vystavené veci a s nimi i ruku panny kráľovskej obdržujú, rovne verejné tanečné zábavy, pri nichž králevičovia nevesty si vyzerajú a ku nimž prístup každému otvorený, tiež považovať ďlužno za takéto radostné spojivá všeho národa a ľudstva.

f) Človek vždy „pod Bohom“; jestliby aj nebol oddancom Boha t. j. priateľom a plniteľom dobrého, ostáva ešte vždy poddancom Boha, ktorý zlému prekážku činí a spravedlive súdi. – Táto zásada povestí tvorí tie najširšie sväzky blíženia sa ľudí k ľudom. Tu každý človek vopred považovaný býva za dobrého, za priateľa a ctiteľa Božieho a v tom aj za schopného a hotového k tomu, by cele neznámy s ním pútnik do priateľských pomerov pustiť sa a na všetky city i skutky ľudskosti jeho počitovať mohol; len keď už zlá vôľa zlých, jejich akoby vymknutie sa zpod vlády Boha, prejaveno je, vtedy nastupujú iné pomery nepriateľstva. Neznámi, príchodzí a stretajúci sa pozdravujú sa slovom: „Človeče Boží! Človeče, pre Boha, kde si sa tu vzal?“ V tomto sväzku Božestva, náboženstva, prijímajú sa vospolok ako priatelia. Pútnici, zablúdivší do temných, ďalekých hôr a lesov, zahliadnuc ďaleké svetielko chalupy, smelé a dôverne putujú k nemu s hoslom: „Už len idem vo meno Božie či si dobro či si zlo!“ To hoslo nikda neklame. Jestliže blížim sa s ním k rovnému dobrému ctiteľu Božiemu a pozdravím ho vo mene Božom, príme ma, a priateľstvo medzi nami bude hotové; veď srovnávame sa v tom jednom, že sme ctitelia Boha. Jestliže pohodím ku zlému, hrozí síce nebezpečenstvom, ale odvážiť sa môžem aj do boja s nim, bo aj tá zlá bytnosť len tomu jedinému Bohu poddaná, ktorá rameno a štít ochranný aj tam rozprestre nado mnou. Páska viery, náboženstva, tu najširšia, do pomerov privodiaca so zlými i dobrými, vodiaca človeka všade po svete a ku všetkým bytnostiam.

g) Príroda učinila rozdieľ kolena(rodu, pohlavia) mužského a ženského v človečenstvenielen zovnútorne, ale i vnútorne v povahe duševnej. Príroda však týmto rozdielom nerozrôznila ľudstvo, bo neučinila rozdieľ podstaty, radšej tým užšie spojila ho páskou nekonečného doplňovania sa oboch kolien. Povesti pochopujú toto doplňovanie sa ako nekonečné odstrkovanie a priťahovanie sa kladmosti a zápornosti, činnosti a trpnosti, sily a slabosti, čiže samo v sebe vzatej mužskosti a ženskosti. Odtiaľ i stanovujú pospolný ľudský pomer oboch kolien čo pomer vzájomného doplňovania sa v rodine, v samom občanstve i napospol v živote ľudskom. Odtiaľ tá nekonečná, v tisícerých spôsoboch a výjavoch objavujúca sa záštita i úcta kolena mužského k ženskému; odtiaľ i nekonečné vinutie sa ženskej k mužskému; dávanie sa pod záštitu jeho, kde on nezapomína sa na túto svoju úlohu a zasa nekonečné odvracanie sa od neho, kde zapomína sa na svoje povolanie. Odtiaľ pomer otroctva ženy, jej väzby a služby u draka a bytností zla predstavený je čo pomer neprirodzený, duchom ľudským zatratený, citu protivný; odtiaľ i vymaňovanie ženských kroz bohatierov, ducha pravé ľudského pochopivších. Odtiaľto i zvláštno postavenie každého kolena v rodine a občanstve, tak že vždy jedno druhé doplňujú a tvoria spolu dokonalosť či v sebe zavŕšenosť sväzkov ľudských, vo výmere úloh a povinností, každému kolenu o sve primeraných. Po strane kolena mužského vždy viac právo, moc, vláda; po strane ženského povinnosť, mrav, cnosť; zvlášť útlosť, tichosť, pokora, oddanosť a láska. Tam prevaha činnosti, tu víťazenie trpnosti; tam rozum, tu cit; tam odvaha a otvorený boj, tu i lest a tajenie sa; tam bohatierstvo, práca, znoj, tuná viac už len požívania hotového ovocia výdobytkov muža, však oblaženie jeho v shode spoločnej sdielnosti a oddanosti; tam svet vždy otvorený, tuná viac v sebe uzavrená a tým blaženejšia domácnosť. Vrchol významnosti ženy záleží v obdarovaní muža krásnym potomstvom a vo zdarilom, mravne zvlášt matke sverenom vychovaní jeho. – Ale zato ani žena nenie zbavená práva a moci. Dedictvo jedinej kremä s jej rukou prechodí na muža. V neprítomnosti a po smrti mužovej žene náleží sprava a vláda maloletých. Ona samostatná, kde nemá jako opreť sa o rameno mužovo, o túto prirodzená podporu svoju. Samostatnosť ženy aj ináč znajú povesti, kde ony svoje dievčiny vypravujú do služby, posielajú na podniky, zvlášť hľadať zkapaných bratov, mužov, obetovať sa samovoľne za rodinu, konať úlohy bohatierske. Nezaviaže-li sa ženská sväzom domácnosti a rodiny s mužom, jej postavenie je tým samostatnejšie. Tu prijíma i vzdelanie, presahujúce medze domácnosti a tvoriace pre seba obor samostatnejšej, však vždy ženskej povahe primeranej činnosti. Žena púšťa sa tuná do oboru vedomostí prospešných ľudstvu. Tie nepočetné veštice a vedomice poukazujú na to, že v starodávnosti slovanskej účinkovaly aj ženské samostatnejšie, a menovite i jim svereno bolo zaoberanie sa s vedomosťami prírodnými, s tajomnými a liečivými silami prírody a tak zvlášť i zaoberania sa s liečením a lekárstvom.

Však vždy hlavnou a primeranejšou úlohou ženy ostávala domácnosť. Čo keby sme ďalej líčiť chceli, prišli by sme zasa na manželstvo a rodinu; vplietli by sme, ba týmto i vpletáme líčenie pomerov ľudských tam, kde sme veniec započali pliesť, pri shode a miere, pri vzájomnom nájdení a doplnení sa obojeho kolena v manželstve a rodine. Učinili sme tak ako povesti činia: povesti naše a deje jejich vychodia vždy z rodiny, a prejdúc všetky svety i všetky pomery ľudské, navracujú sa zasa do lona rodiny svatbou najmladšieho, najbohatierskejšieho s najmladšou krásy a cnosti pannou.

V tomto ale § 67 vyložili sme si plný význam toho u ľudu nášho po dnes bežného: „medzi ľuďmi ľudsky“ spravuj sa, zachovaj sa.

#K2#III. Pomery človeka k prírode#-K2#

68. Obraz oduševnenej prírody a jej zjavov

Príroda v celku zbožnená; menovite v silách a živloch čiernych, morných a smrtných, v zjave doby zimnej. Čo Čert(Železný mnich, Čierny mravec, Drak) a Baba predstavená a zasa v silách a živloch svetlých, životných, v zjave doby letnej čo Popelvár-králevič a Panna Krásyzvelebená, nenie ani v jednotlivých svojich silách, zjavoch, úkazoch, útvaroch a predmetoch púha, bezdušná hmota, ale v očiach svojich zbožňovateľov javí vždy a všade ducha vedomého, moc a vôľu samočinnú. Človek povestí vidí ducha tohto hneď i vo hmote samej, v útvare a zjave skutočnom hneď aj v podobe tej, v jakú obraznosť jeho zaodieva si zjavy a sily prírodné.

Chceme-li vidieť prírodu oduševnenú ako v jednom rámci, udá sa nám dľa povestí asi nasledujúci obraz: Slnce, mesiac a vetorvystupujú pred oči jako obrovské postavy a synovia starodávnych matičiek, žijúci v pomeroch detinsko-rodičovských i bratských, znajúci aj pomery svoje k ľuďom a príchodzím pútnikom v týchto podobách obraznosťou jim daných, ale rovne tam, kde vo vlastných podobách a hmotách svieťa a vejú po svete, povedomý si je každý z nich sily aj úlohy svojej, zná aj vietiť a rozprávať o všetkom, čo jestvuje a deje sa, kamkoľvek prítomnost, lúče a prúdy ktorého z nich dosahujú. Slnce je tu vševedom dňa, mesiac noci, a vetor zná o všetkých úkrytoch a tajnostiach, kamkoľvek či vo dne či v noci zaveje a všetky škáry i kúty sveta poprefukuje. Noc, tá mater smrťou vládneho Čierneho mravca, zostupuje každé popoludnie z tajomného zámku jeho, rozpína širokú papuľu od zeme do neba, pohlcuje všetky jejich stáda, i sám králevič slnce dobrovoľne putuje do nej, aby ju na ráno rozpáral a zamknuté stáda vypustil. Snuv noci človek ubrániť nemôže sa; sen (snad syn onej noci) oklame človeku oči, složí ho, zmorí ho. Živly a sily doby zimnej umorujú všetko, čo jim pod moc padá, a v dobe svojej vládnu všade v nevídaných nikde postavách Baby a jej dračej parapúti. A zasa chmáry i búrky prikvačujú v podobách drakov pastierika, odváživšieho sa v prvú jar so stádom svojim na pastviny (Hrdá panička). Vetor búrny sám pre seba zaveje a uchvacuje devy. Zemotvára i zatvára sa ľubovoľne alebo i na rozkazy a v zámeroch vyšších; inde zasa donáša hlasy a zvesty z ďalekých končín k uchu svojho vyvoleného králeviča. Voda oživuje i umŕtvuje. Riekya morávystupujú z brehov alebo ustupujú z miest svojich samy od seba, ako vedomé prítomnosti pánov a víťazov svojich. Oheňpáli koho chce, rozvarí koho chce; nerozvarí koho nechce ani neopáli, milo si ho zahreje a cestou ďalej neurazeného prepustí, ako na pr. tá horúca piecka tu milú Pamodajščastia dievčinu. Skalysrážajú sa smrť rozsievajúcimi iskrami a prepúšťajú len toho pútnika, ktorého samy chcejú prepupustiť alebo kto neprosí sa jim. Zápole otvárajú i zatvárajú sa, to vraj každých sedem rokov; nevoľno ani do otvorených, kremä vyvolenému, nevyvolenému s praskotom zarúti sa prístup. Ony tiež na jaseň vpúšťajú dnu, na jar vypúšťajú von obyvateľstvo svoje, hadov a žížaly, a beda tomu, kto nepovolaný votrel by sa dnu, k videniu nesmiernych tam strežených pokladov, prespal by tam zimu a vinu svoju odpokutoval by mnohým strachom i utrpením. Živočistvoživo je v skupeninách rodín a čeľadí svojich, každé vedomé sväzkov rodinných a poslušné hlasu otca, matky, kráľa lebo kráľovny: medvedi, vlci, vtáci, ryby, včely, mravce atď. shrknú sa na hlas ten z celého sveta a plnia rozkazy i úlohy jim povelené. Stoja tu v službe toho, komu oni slúžiť chcú, kto zaslúžilý pomoci jejich. Každý živočích žije a hýbe sa ale aj o sebe; zná čo vôkol neho deje sa; pomáha a svoláva druhov k pomoci, komu sám chce; protiví sa a škodí, keď tak ľúbi sa mu. Všetké zveri shovárajú sa medzi sebou rečou jim srozumitelnou; prehovoria aj k človeku, ktorému by svoju myseľ objaviť chceli. I zrastlinya iné i neživotné hmotyjavia tože vedomie a samostatnosť vôle: strom dáva lebo i nedáva vytrhnúť a presadiť sa, ujme lebo neujme sa na novom mieste; ovocie jeho padá samo do lona, komu chce; nevyvolenec ružu neodtrhne, kvet neulomí, čoby čo robil; prútik ukazuje cestu, pomáha práce konať; lavička prelomí sa pod nohou nepriateľskou, prepustí kremä svoju priateľkyňu atď. – Najživším dôkazom a obrazom tohto oduševňovania prírody je ono mnohé, už často spomínané pretvorovanie či preobrazovanie, dľa nehož duch v každej a jakejkoľvek podobe jestvuje, myseľ, pamäť, pozornosť, rozum, rozsudok i všetky dary a vlohy ducha voľne užíva. Príroda tu splíva s duchom a duch s prírodou; obraznosť našich povestí sdružila si hmotu i ducha nerozdvojne; ač ducha nepriviazala vždy k jednej a tej istej hmoty podobe, ale zná ho i uvoľniť. Nám je toto všetko neuvedomelý, detinský pomyseľ, obraznosť, ňouž kremä poesia chlúbi sa; ale dedovia naši práve v tomto prvotnom pomysle a názore sveta žili, a trebárs skutočnosť, holá sprotivila sa jejich názoru, trebárs na pr. zkušovali, že zver skutočným ľudským hlasom nehovorí, skala samovoľne nedvíha sa ani nepadá, predsa domnievali sa, že prírodu takto čo predstavovateľku, nositeľku a javiteľku ducha považovať i rozumieť dlužno, predsa brali oni svoju obraznosť za skutočnosť, ako by to ináč ani byť nemohlo.

69. Sväzy vzájomných vnútorných pomerov človeka s prírodou

V oči takto považovanej, oduševnenej a zosobnenej prírody i chovanie sa človeka k nej, k jej silám i úkazom, k tvorom i každému predmetu docela ináč vypadá, ako naše dnešné chovanie sa k bezdušnému stvorenstvu. Ono považovanie otvára cesty a obraznosť vždy nachodí spôsoby bližšieho vnútorného spojenia sa s prírodou, sväzky naozajšných duchovných a vzájomných pomerov, ktoré udajme si nasledovne:

1. Živé, vzájomné obcovanie a dorozumievanie sa s prírodou. Niet predmetu v šírej prírode, ktorý by človek nemo, neúčastne obišiel, a jest-li žeby si prírody nevšímal, ona oslovuje ho. – V hraniciach prírody zemskej prihovára sa človek a dorozumieva rovnak s životnými, rovnak s neživotnými tvormi a vecmi. Najkrajšie to predstaveno máme v povesti Pamodaj ščastia lavička. Dievčina, macochou z ľudského spoločenstva vyhnaná, vidí už len v prírode svojich spoločníkov. Ako už v domácej nehode chodievala žaľuvať sa studničke, tak z domu do šíreho sveta poslaná, pekne pokloní sa napred pres vodu preloženej lavičke, zatým psíčku ranavému, hruške ovocím obťaženej, pasúcemu sa bujačikovi, piecke ohnivej, koňom zaprahaným a vytúži, vyžaľuje sa všetkým, a oni jej. Popelvár, od ľudí opustený, na nebezpečné výpravy odsúdený, žaľuje sa už len svojmu koníkovi tátošíkovi, a tento teší ho. – Rovne i prihovára sa človeku: V bráne zámku Aničkýnho v službe postavenému Jankovi (Chorý kráľ) prihovoria sa sami tátoši a radia mu, čo robiť má. Had, mačíčka a psík robia podobne: najprv hadík zjaví Janíkovi, čo má urobiť, ako ísť k jeho otcovi a kráľovi hadov i vyžiadať si za odmenu čarodejný prsteň; potom pri strate prsteňa mačíčka a psík prihovoria sa mu potešne a ponúknu sa hľadať vec stratenú. Lištička alebo myšíčka prikmotria sa k popelvárovi na stráži nočnej postavenému, pýtajú si jiesť a prejavujú mu tajnosti. Šuhaja, idúceho k slnku osloví ryba pri mori, čo tam hľadá, kde ide; atď.

Povesti naše znajú gazdu zvieracej reči vedomého, ktorý rozumie, čo kôň erží, pes šteká, vlk zavíja, sliepka krákorí, kohút kykyríka, a vidí, že i zvieratá medzi sebou úplne dorozumievajú sa, akoby rečou článkovitou hovorily. Báj, domysel toto najzrejmejší, ako človek mienil dorozumievať sa s prírodou; ba dorozumievanie sa s ňou a jej medzi sebné rozumenie sa pokladal za skutočné, úplné.

Zachodí-li osamelý pútnik za medze obyčajného zemetvorstva, pusto mu, kde už ani vtáčika letáčika, obveselníka svojho nevidí, a jestliže i tu ešte havraní ztrepocú nad nim kriedlami, zakráču pieseň svoju, poteší a posilí sa jejich prítomnosťou. Až idúc ďalej, dostane sa k synom a matičkám slnka, mesiaca a vetra, aby dohovoril sa aj s nimi po ľudsky, po bratsky. Vzhľadom k silám a živlom nepohody zimnej, k tým chmáram, sňahom, povíchriciam a tmám odporným, smyslel si tie odporné a strašné postavy drakov i šiarkanov i strýg, aby ešte aj s tými napred do shovoru a vyjednávania, len potom do bojovania púšťal sa.

2. Pozorovanie a spytovanie tajnosti prírody, otvárajúcej na vzájom knihy týchže tajností človeku. Sem patrí všeliké veštectvo a hadačstvo v povestiach ako umenie a vedenie prevodzované, hlavne z letu a hlasu vtákov, ale aj z hlasu druhých živočíchov a rozmanitých úkazov prírody. Vzťahom poznávania Božestva a jeho rady i úmyslov spomenuli sme vec už v § 43. K príkladom tam udaným pridajme ešte: V Zakliatej hore zátin na lipe a menovite krev z neho tekúca život, voda smrť, voda i krev spolu znamená polo smrť polo život vzdialeného brata. Radúzovu Ľudmilu v blízkosti neščastia ľavé líčko páli, ktorého jakovosť ona uhodne z poletujúceho oblaku. V Zlatovlasých dvojčatoch zanahanie venca lebo nožíka, v Kraľčík, kucharčík a popelčík krvavé zápästky, v Balážovi zvretie a kypenie vína v pohári dáva znamä spoločníkom o bojujúcom a v nebezpečenstvo vydanom priateľovi. Tri holúbky zjavujú tajomstvá orieškov, udrevších sa o hlavu otcovu pri studnici a donesených nevoľnej sirote; kohút tu, inde psík prezradzujú tajomstvá domu. Iní dávajú vždy isté a nemýlne znaky či veštby, jejichž prísno šetrenie vidzme na pr. vo Svetovládnom rytýrovi, kde i zem donáša hlasy a zvesty; v Mahuliene, v Tri píšťalky a inde. Zrastlina perašín i paproč, poproč menovaná, kvitnúca v Janovu polnoc, objavuje majiteľovi svojmu všetky pod zemou ukryté poklady. A koľko toho viac.

3. Vzájomné spolčovanie sa človeka a prírody, zvlášť pomáhanie si v nehodách; pri čom príroda služobná je človeku a človek jej dobrým pánom, ochrancom. – Pútnici a bohatieri povestí neurobia kroku, by nepostretli a nesdružili sa s pomocnými zvermi, ktoré za chatrné dobrodenie, často i bez toho, hneď dávajú človeku závdavky neklamnej pomoci alebo udelujú rady hneď i na skutku spolčia sa s nim, stanú uňho do služby. „Budem ti na vernej pomoci, ak vo dne tak v noci!“ to je hoslo životnej prírody vzťahom k človeku, ktorá spolu s ním pod týmže jarmom morných síl zakliata stoná a na svoje vysvobodenie čaká. Kôň je tu nerozlučný, neúnavne konavý, vytrvalý druh bojovníka proti mocnostiam mornym. Lvi, medvedi, vlci, vepri krotnú v divokosti svojej a slúža verne bohatierom. Líška, mýš, včela, mravec, vlk, straka, ryba a druhé živoky s celou svojou zemskou i vodnou rodinou prispievajú v rozhodný čas k pomoci šuhajovi, ktorý v nehode zhynúť jim nedal a na dobré podobral sa. Celé lesy, hory, rieky, morá tvoria sa za utekajúcim šuhajom lebo pannou a nedovoľujú dostihnúť jich mocnostiam odporným. „Pred mnou vidno, za mnou mlha, tma!“ zvolá stíhaná dievčina a mlha kryje ju bezpečne, svetlo ukazuje jej cestu jasnú. Zeliny dávajú moc liečivú, oživujúcu; rovne voda živá kriesi všetko. Na rozkaz Ľudmily čarovný prút koná obrovské práce, slina odpoveďuje a chráni jej útek s Radúzom; kostol, pšenica, tŕnik, ruža, more chráňa oboch pred Ježibábeľom a Ježibabou; holúbky dľa jedných, volky dľa druhých dopomáhajú zapomenutej Ľudmile ku blahému spojeniu s Radúzom. Oriešky v popoli zahrabané chráňa za dlho životy synov Zlatej pávy pred palošom babiným. Ale do nekonečna idú podrobné príklady toho, že celá príroda služobná a nápomocná je človeku dobrej vôle, v nerozlučnej shode a v priateľstve s ním sotrvajúc.

4. Pošetrenie, až uctenie každého i najmenšieho, najzavrženejšieho ináč tvora lebo predmetu prírody a tohto odmeňovanie sa sa to. – Hadogašparka ako kvetúca panna zasnubuje sa z ľútosti za ošklivého studeného hada, potom ako manželka s velikým obetovaním sa chodí hľadať zmizlého. Janko dobrú Pani Mačíčku ako mačíčku biť nechce, kremä po mnohom presviedčaní z jej strany a takže po mnohom premáhaní citu svojho svolí k tomu, ač do služby u nej ochotne a vďačne stanul; ona odmeňuje sa mu potom najkrajšími šatami, najkrajším koňom a najkrajšou nevestou, Žabina kmotra pováži tú od druhých sestier upľuvanú žabu ako „Božieho tvora,“ ide jej dieťaťu za kmotru; odmenou sú smeti – v zlato premenené, radosť a vysvobodenie mnohých. Tri holúbky i sami sú predmetom úcty a šetrenia prírody; ale v povesti tejto zvlášť i to máme, že sirota vyberie si za dar od otca, oč tam dakde potkne sa, kde pre macochynu dievku ide hrdé veci kupovať; on zdvihne tri lieskovce na chodníčku, u studničky; sirota uschová si tieto chatrné veci prírody „akoby perly boly“; jej odmena je už v nich zavinutá; macocha ale dochodí zahanbenia práve pri tom, keď prírodu nešetrí, zrub na studni válať a strom vytínať rozkazuje. Kdeby človek nechcel šetriť prírodu, ona sama upomenie ho na to, ako v pov. Vetrný kráľ deje sa s králevičom, chcejúcim strielať kačky na jazere, rúcať mravenisko, vytínať peň dúpny, v ňomž včely osadily sa. Hriech je mučiť zvieratká, cnosť vykúpiť jich ostatným grošom, chovať tým, čo Janík sebe od úst odtrhne, v pov. Had, Mačíčka a Psík. A koľko toho viac!

5. Kochanie sa v krásach a tvoroch prírody a jej okrašlovanie i oblažovanie života ľudského týmiže krásami. – Strom tu všetko krási, vtáčik milo vyspevuje, voda zlaté peny vyhadzuje a dary tie život všetkých okrášľa, oblažia; ako to dojímavo predstaveno je v Zlatovlasých dvojčatoch. Obľúbené je pestovanie kvetov záhradných a chovanie zverov vo zveriencoch, a koľký hriech v dome u Dalajlámy, keď záhrada pošlapaná, koľká radosť nad záhradou znovu zakvetlou a nad zaplnenými zveriencami sŕn a jeleňov! Gubčík oklame čarodejnú vševedkyňu práve len tým, že premení sa jej pred očima v kvet, ktorého krásou dojatá ona zabudne na všetko a prizná sa k nemu; rozkošou dievčaťa je tu prechádzka raňajšia po kvetnej záhrade. V Zlatovláske kúpi kráľovná ružu od záhradníka za nohy, ruky t, j. za cenu drahú. Za Zlatým jabĺčkom zvábi čert panny do pekla; Víťazkuchtova volenica pri krásnom jabĺčku zdá sa pozapomenúť i na stud. V pov. Dlhý nos, Janko a Macko krása i vôňa ovocia čarovné vábä, čarovnú moc i majú. Vtáctvo jaksi zvlášť uľúbené, ukochané je, iste preto, že ono je prvým zvestovateľom jara, tedy krásy prírody: Panne z rosy počatej vyjasní sa oko zaslzené pri prvom vidu vtáčatá, ktoré „si ihned káže vpustiť oblokom; panna sirota jedinú má útechu a zábavu s Troma holúbkami; Ružová Anička hráva sa na potoku s kačičkami, za to obrastá ružami a Kata naopak tŕnim pre nenávisť kačičiek, Anička i s nebezpečenstvom života chce si jich vidieť naposled pri odchode z domu, a babou do jarku strčená pretvorí sa, i pláva s týmito vraj vodnými pannami ako kačíčka; pri hľadaní Slncového koňa milšie je bábinej dcére na obloku objavivšie sa zelené vtáča ako výstraha pred hrozivým nebezpečenstvom; muž Nevernej ženy pri chytaní zlatej kačky na rybníku vyzlečie aj ochranné čarodejné šaty a vzdor výstrahy vrhá sa v istú záhubu, len by mal zlatú kačku; Stratený chlapec tak je zaľúbený do svojich zverov, stromov a kvetov v podzemnom svete, že pri vysvobodení neide prv nazpät k vlastným rodičom, kým by ešte raz nepozabával sa s nimi a neodobral od nich, a zlaté hory, zlatá zver, zlatí vtáci krása potom jeho a život nevesty i rodičov aj tu hore.

6. Vysoké cenenie darov prírody, ktoré ona dáva kremä zaslúžilým a hodným toho či vlastne len kros výdobytky dobrých, božeských, tých najmladších bohatierov. – Zlatý kľúč obsahuje hlavne myšlienku túto; kone, zbroje, peniaze, kráľovské hodnosti a všetko chvastanie sa dvoch starších králevičov je tuná ako za nič položeno oproti tomu jednomu, že najmladší má v moci svojej kľúč k otváraniu, vydobývaniu darov prírody potrebných k životu. V Zlatnej krajne čožeby nedali za peceň chleba, za pohár vína, keby len mať mohli dary tieto, a majú jich len z daru najmladšieho bohatiera. Liečivých čerešien nedožije sa pred časom ani ten poľutovania hodný Chorý kráľ, na jejich zpustenie z vyššieho sveta veru dlho čaká a prv nadarmo sľubuje za tento dar i kráľovstvá. Šuhajovi, idúcemu pre Tri perá z draka, dajú bohatú odmenu za jedno oživenie a zúrodnenie vysychajúcej hrušky. V pov. Berona, keď zlatá jabloň pre ľudí nerodí, v rákoš schodí sa celá krajná a králevičovia zasadzujú sa o jej vydobytie; ten istý význam má hodvábna lúka (dľa varianta ovos) v pov. Popelvár špatná tvár; atď.

7. Srdečné, vzájomné súcitenie medzi prírodou a človekom. – Pri každom zakliati nehody a strasti, pri každom odkliati pohody a slasti spoločné sú prírode i ľudstvu a obojí si žiaľ a radosť vzájomne na javo dávajú, na pr. Zakliata hora stojí užlknutá, pod čím mesto v čiernom súkne a panny v moci drakov, nehoda tej hory aj vábi i púta k sebe jak prvého tak i druhého brata; keď odkliaťa úplne dokonano, aj hora rozzelená, rozvidní aj všetko rozveselí sa; – v pov. Tri perá z draka pre neúrodu hruše celé mesto a ľudstvo smútok nosí, pri jej zúrodnení radosť je všeobecná. Ale aj zvlášť súcíti príroda s človekom a človek s prírodou, na pr. v Zlatovlasé dvojčatá venček vadne, nožík na konci krvavie pri hynutí svojho majiteľa; tak aj inde tie zápästky krvavejú, poháre zvierajú a nielen znamä i súcit na javo dávajú. Tenže význam má pätenie koňa a kvílenie sokola v pov. Balaž. V pov. Pamodaj ščastia lavička vidíme domáceho kohúta, v pov. Laktibrada sučku ako účastníkov domácich radostí i žalostí, keď tamten raz veselo spieva „naša kňahna domov tiahne, pred ňou cink, za ňou blink“, drahýraz smutno oznamuje „pred ňou plušť, za ňou lušť“; keď táto pri zlate kroz otca donesenom zašteká: „pred nim ide cen cen, za ním ide cen cen“; a zasa nad kostiami neščastnej macošinej dievky nehody a smrť veští: „pred ním ide hrk hrk, za ním ide krk krk.“

Úkoly celého tohto bližšieho spojenia s prírodou sú živočistvu a zrastlinstvu zvlášť milému a človeku blízkemu, menovite takému, s nimž ľud hospodárstva, rolníctva, lovectva vždy v najbližšom susedstve a stýkam sa stojí. Vidzme ho tu jednoducho pomenované: lev, medveď, vlk, vepor, kôň, býk, líška, pes, myš, mačka, koza, ovca, srna, jeleň aj iné; orol, sokol, jastrab (rároh), kaňa, haja, straka, havran, vrana, holub, morka (pulka), páva, sliepka, kohút; ryba, had, žaba, muška, červ, včela, mravec; lipa, javor, topol, hruša, jabloň, čerešňa, lieska, vinič, ruža, ľalija, klinec, fijalka, atď.

70. Považovanie sväzov týchto čo skutočných u báječníckeho národa. Pozostatky jejich až na dnes

My rozumoví zasedáme k čítaniu tohto a podobného zosobnenia prírody v povestiach, básňach a bájkach našich vopred už s tým povedomím, že to všetko púha obraznosť a smyšlienka, a kocháme sa v tom len ako v obrazoch a maľbách, na nichž oko síce vidí podoby krásne a vábivé, ale ruka neohmatá jich. Dedovia báječní ináč si rozprávali a slýchali povesti svoje: oni i hmatali všetko, čo v nich videli a z nich slyšali. Duchu jejich skutočnýmvidelo sa to, že príroda vedomespolulká a spolubolästí s človekom pod ťarchou zakliaťa zimy a hynúcnosti, vedomei spoluraduje sa letu a životu; že príroda vedomedáva i odopiera svoj úrod a plod človeku, vedometeší ho i krásami svojimi, vedomeešte len i tá zelina lieči (odtiaľ liečenie spojené bolo so vzývaním, čarami a kúzlami čo obradmi vzývania a zažehnávania) i tá skala cestu zastúpi a zápreky kladie. V jich predstavách v skutku nebolo tak chatrného tvora, v ňomž by neboli znali a uctili dušu, t. j. nielen cit lež aj vedomie, povedomie života. Odtiaľ ešte i tú na jeden bok uležanú, uchodenú lavičku nutno obrátiť, aby poľahčilo sa jej; pomáhať každému tvoru v biede. Odtiaľ ale i tvorstvo všade sdružuje sa s človekom a pomoc odmeňuje pomocou. Odtiaľ i zjavy, hlasy, veštby prírody šetrili dávni ľudia s prísnosťou a najozajšnosťou, že ako nám dnes dvakrát dva sú čtyry, tak oni verili v naplnenie tohto veštenia a viac na to dbali, ako my dnes na najrozumnejšie rady a výstrahy; jako my poctami, rozumovaním, tak oni spravovali život veštectvom a hadačstom. Oni boli v skutku zvieratskej reči vedomí, t. j. oni verili, že zo zvukov a hlasov zvieracích hovorí k nim nielen cit, pud, ale i skutočný pomysel zvieraťa, a zviera tiež vedome porozumie tomu, čoby človek prehovoril k nemu.

Nedivme sa takémuto ponímaniu prírody a z toho pošlým vnútorným pomerom človeka k nej. My po dnes mnoho hovoríme v tomto báječnom smysle, trebárs sám ten báječný smysel potratili sme už, a nazývame to figúrnym čiže nevlastným hovorením na pr. keď hovoríme: „sen ho umoril, tuhý sen prišiel naňho, nápoj ho složil, premohol, noc nás prikváčila, zima ma zdrobila“, čože je to inšie, ako že veciam tým jakúsi samočinnú moc pripisujeme, ako že zosobňujeme prírodu, veci, ktoré i báječní otcovia zosobňovali. Keď na dakoho neščastie vyvolávame alebo i naše dobré dni a dobré noci jednoduchým slovom (na pr. dobrá noc ti, vám) želáme, to je, že slovu pripisujeme moc, ktorá vyvolať môže na preklínaného neščastie, privolať na priateľa tú dobrú noc, ktorú tiež týmto samým činom zosobňujeme. (Prosím však s týmto nepomiešať výrazy, pri nichž už kresťanským spôsobom Boha spomíname a jeho moci dovolávanie sa, keď teda na pr. už povieme: „Pán Boh ti daj dobrú noc!“)

A ľud náš pospolitý ešte hlbšie preniknutý je týmito vnútornými pomermi k prírode. Nielen prostonárodné piesne, ktoré ľud povždy nové tvorí (báječné povesti viacej netvorí nové), svedčia o názore, jaký bol za starodávna, o zosobňovaní prírody, o vnútornom spojení s ňou (vidz spis Ľ. Štúra o písních plemen slovanských str. 25 – 40 v úvode udaný), trebárs by to dnes dialo sa neuvedomele; nielen mnohé porekadlá a pohovorky (vidz Sborník Matice Slovenskej, sv. I. str. 83 – 125), napr. noc má svoju moc, svedčia o tomto; ale po dnes v skutočnom živote ľud plače i raduje sa s prírodou ako toho vedomou, shovára sa s ňou, domáci statok (dobytok) považuje za druhov svojich a pomocníkov práce, každý tvor „Boží tvor“, trestno bez príčiny ublížiť i najmenšiemu, a tvor upovržený má báječnú po dnes moc i sám vypomstiť sa, na pr. žaba zuby začítava aby boľali, vypršali. A to milé veštenie radostí i žalostí, ščastia i nešťastia, zdravia i nemoci, života i smrti koľké ešte má rozmery medzi nami a často jak velikú vieru! Spomeňme len, ako u nás každá straka na každý deň hosťov veští, havran neščastie kráče, sliepka kohúťacim zvukom kykyrikajúca zlé hlása, zavíjanie psa smrť oznamuje; ako nám to v ušach cvendží (zviní), v oku nás mrzí, tvár a líce nás páli, nos svrbí, dlaň svrbí na znamenie milých i odporných vecí a prípadností. Včely, ovce vymrú, vykapú vraj po smrti dobrého gazdy žiaľom za svojim dobrým opatrovníkom a novému gazdovi nepriam daria sa. Mlackov mojich minulého leta počul som pri viati zrna shovárať sa s vetrom, nechcejúcim poriadne dúchať, ako čoby tento skutočne dľa svojej vôle bol mal poduchovať i prestávky robiť, ako čoby jim bol odpovedúval na slová jejich a konečne, sklonil sa k poriadnemu viaťu na jejich vyvolanie. Každé okolie má u ľudu svojich veštíkov, priateľov to a zažehnávačov prírody a to ešte takýchto báječných. Najväčším dôkazom do dnes nevymizlého bližšieho spojenia s prírodou, jej zosobňovania a báječného vzývania sú iste obyčaje čary a povery ľudu na každú dobu roku a pri hlavnejších úkonoch života, ako jich už sosbierané podávať začal Sborník Matice Slovenskej, sv. I. str 165 – 213.

71. Zovnútorný poťah človeka k prírode: hviezdnaté nebe, hlavné sily prírodné

Z druhej strany však báječní predkovia naši znali aj ten zovnútorný poťah človeka k prírode, kde ona je zovnútorným predmetom smyslov a tak predmetom skúmania a poznávania i pestovania a zúžitkovania pre človeka.

Skúmanie a poznávanie prírodybolo práve preto čím najdôležitejšou vecou pre našich dedov, že ju oduševňovali a zbožňovali, a trebárs v jak báječné rúcho zaodievali svoje prírodné vedomosti, dospelo ono predsa k znamenitej výši a dôkladnosti. Dôkladnejšiu známosť týchto vedomostí mohli by sme len mať, keby možná vec bola bývala zachovanými byť tým čiaram, črtom, náčrtom, čerťažom, náčinom, ktoré si čiarali, črtili, činili čarodejníci, knižníci, čarnokňažníci, kňazi, strygôni, vedomci, veštíci. čarodejnice, kňahýne, strygy, vedomice, veštice a jak ešte ináč menovať sa mohli ľudia mužského i ženského kolena, ktorí u povesťujúcich otcov hlavne zaoberali sa poznávaním a zpytovaním prírody. Čo z báječného rúcha povestí dosial zachovaných rozvinúť dá sa o známosti prírody, to udal by som v hlavných náčrtoch nasledovne:

1. Naši povesťujúci otcovia znali beh a zákony hviezdnatého neba. Znali nielen obročné zdvihovanie sa a klesanie slnka na oblohe, jak každému oku na obzore ukazuje sa; ale aj prechádzanie jeho ces dvanásť hviezdnatých znamení, ktoré príhodné hviezdnatými alebo nebeskými ,, dvormi“ pomenovať dlužno, a jejichž súhrn dával dedom „ svor“ (zodiacus): dvanásť sluhov Kráľa času, ktorí v povestiach i pod menom dvanástich, jaro, leto, jaseň a zimu pôsobiacich mesiačikov (Pov. od B. Nemcovej, str. 296) prichodia, rovne i tých v nejednej povesti uvedených dvanásť izieb, takže dvanásť oviec starcových (pov. Starý človek a dvanásť oviec), takže dvanásť oblokov paláca (Žabina kmotra, lenže je počeť zdvojnásobnený) a dvanásť stromov pred nimi. To sú obrazy týchto dvanásti nebeských dvorov čiže svorov. Nasledovne delili aj rok na dvanásť častíc čiže mesiacov, v nichž vyplnilo slnce svoj zdánlivý obročný prechod ces týchto dvanásť dvorov hviezdnatých a v nichž ubehlo trinásť spln a nov mesiacov. Na vpočítanie i tohto trinásteho splnku a novu na mesiaci do jednoho obehu ročného a na uvažovanie jeho čo rozhranice roka, poukazuje povesť Dvanásti bratia a trinásta sestra, takže pripomínanie trinásť (miesto dvanásť) izieb zámkov a palácov čarovných, do ktorej trinástej keď vstúpil bohatier, nasledovala na to nová doba odkliaťa, to je nový obeh doby a časov obročných. Rok začínal sa iste Vianocmi t. j. v deň najkratšieho svitu a západu slnka i najdlhšie trvajúcej noci. Tu svätili výpravu najstaršieho králeviča alebo i jediného popelvár-králeviča do sveta t. j. prvý podvih slnka na oblohe. Najväčšia slávnosť roku bývala o Jane či pri najdlhšom dni a najkratšej noci na zemi t. j. víťazstvo úplné a svatba králeviča so zlatou pannou. Sedem častíc (mesiacov) roka rátali k dobe zakliaťa či k dobe prevladujúcej zimy (možno asi od Októbra do Mája, od Michala do Jura) a päť častíc pripadalo na dobu odkliaťa letňajšieho čiže na rozkvet a zralosť úrodu i plodu prírody. I menšie sviatky šírenia sa svetla slnkového, rozkvetania prírody a prijímania (žatva) jej darov vpadaly medzi to; čo ale lepšie určiť sa dá z prostonárodných obyčajov a hier, nieželi z povestí. Že delili rok aj na čtyry častice zimy, jará, leta a jaseni, zavierať nutno už zo zachovaných pôvodných názvov veci. Začiatky a skony jejich tiež svätili obyčajmi a hrami i zvláštnym ctením Baby aj Panny, Drakov aj králeviča. Sedmica služby popelvárovej (Dalajláma, Vintalko atď.) poukazuje na ono rátanie sedem mesiacov k dobe prevladujúcej zimy. Ale i táto aj ináč mnohonásobne v povestiach upotrebená sedmica poukazuje ďalej na to, že delili časy svoje aj na týždne čiže na sedem po sebe nasledujúcich a obnovujúcich sa dní. Ktorýby z týchto dní boli pokladali za sviatočný, z povestí uhodnúť nelzä; najskôr ale pokonný a pokoným bol jim ten deň v týždni, ktorý na našu nedeľu pripadá; aspoň na to poukazujú názvy ostatných dní v týždni u Slovanov pôvodne pomenované. Tu je najmä vtorok druhým, čtvrtok čtvrtým, piatok piatym dnom; nasledovne sobota šiestym a nedeľa siedmym či pokoným v týždni. Konečne že znali hviezdy a súhvezdie pod zvláštnymi menami a z vlastného skúmania, na to poukazuje aspoň jedna povesť dosiaľ, v Sborníku Matice pod názvom „Sirôtky“ uverejnená; ináč na objasnenie veci bude potrebne brať prostonárodné ľudu hvezdárstvo, ktoré na pr. súhvezdie ursa major zná pod pôvodným menom „vozu veľkého“ a takže zná popri ňom aj „voz malý“ (ursa minor) aj druhé hviezdy, medzi nimiž na „zornicu“ čo družicu víťazného králeviča, ktorú na pr. i Baláž prvú prvému drakovi čo „zlatú hviezdu“ odníma, nezapomeňme.

2. Znali a dľa vlastného zvláštneho názoru ponímali i delili hlavné sily prírodné i zjavy či účinky týchto síl. V povesti Čarodejná kráľovná do služby kňahnu odklievať idúceho králeviča ponúka sa trojica chlapov obrovských, z nichž Dlhý nepochybne znamená vetor (povetrie) v sile a rýchlosti jeho; Okatý takže svetlopovetrím na výš i na dol prenikujúce a pôsobiace, bo tento Okatý pomoci Dlhého t. j. povetria potrebuje, by objavil svoju silu; Bruchatýale značí vozduch vodnými parami naplnený, pary a oblaky vodné, vetrom unášané. – V pov. Tri zlaté hrušky bohatier Gubčík podrobuje si v službu čtvoricutakýchto síl; tu je: Behúň, v sile a rýchlosti svojej vetorčiže pohyblivá sila a účinky povetria; Jeďuchči Žrút, oheňvšepažravý alebo všeúčinná sila teploty; Guboš, deviatimi gubami zachvievajúci, všeochladzujúci, sila zimyčiže sila mrazivého, studeného povetria; Pijanjazero vypíjajúci, to sila čiže vlastnosť vozduchu, vodné pary do seba pohlcujúceho a prírodu zúrodňujúceho, (konečne odklievajúce) dažde pôsobiaceho. – B. Nemcova na str. 605 svojho Vydania Slovenských povestí podáva tiež povesť a variant k nej z okolia Trenčanského, kde Širokýznačí pary vozduchu a oblaky daždivé; Dlhý t. j. vetor; Žiarookýt. j. svetlo, jehož lúčov sústrednenie povesť táto i veľmo zretedlne udáva a hneď účinky tohto súsrednenia ukazuje, bo kde Žiarooký opre svoje oko, tam zapáli v okamžení, tam zvrie i voda odrazu; Mrdofúsukazuje silu zimy, mrazu a jej účinky. – U Baláža (Blažej, Blažko) stojí v službe už sedmica takýchto dobrodruhov, predstavujúcich sily prírodné: Pobehajt. j. sila vetra; Vyzeraj, svetlo, lúče svetla; Lúčaj, hrom a blesk, sila mluny či hromoviny; Skaložrút, to všeúčinná sila teploty, oheň; Popíjaj, pijanto vozduch parný, oblaky; Bundáš, Zimomravči Zimotras, to sila zimy, ozimeného povetria; Vyvracaj, ten predstavuje silu ľady lámajúcu, unášajúcu, silu vôd oteplených, vodu(vlastne teda tiež teplotu). Všetci stoja v službe vysvoboditeľa panny t. j. všetko to: vetor, svetlo, hromovina, oheň (teplota), para (vlaha), zima a voda (teplota u vode) spolu pôsobí k oživotvoreniu prírody. Vrch nad všetkým drží Baláž, králevič slnce, budiace všetky druhé sily v prírode ku účinkovaniu a jakoby vymeriavajúce, spravujúce i doby i rozmery účinkov a zjavov jejich.

Najvyššia, najúčinnejšia je teda v prírode moc svetla, moc trojsvetlého(v trojdobách vždy k väčšej účinnosti dospievajúceho) slnka, z nehož ono svetlo leje sa na náš svet; ono je i prvou i najväčšou podmienkou všelikého života a hýbania sa v prírode. – Že za túto prvú podmienku všelikého života pokladali svetlo a predstavovali si ho dedovia aj v slnku sosútrednené aj ináč a akoby o sebe v svete jestvujúce, teda svetlo samo v sebe vzaté, o tom svedčí predstavovanie svetla slnka v hlavných hrdinoch výš udaných a všetkých povestí čiže v popelvár-pastierik-králevičovi a predstavenie jeho i v osobitom hrdinovi Žiarookom lebo Vyzerajovi. A menovite v p. Čarodejná Kráľovná a Baláž tento Žiarooký čiže Vyzeraj po trikrát upotrebený býva a tak svetlu, trojsvetlu najdôležitejšiu účinnosť pripisujú povesti, bez nejž nič, ňouž všetko hýbe a deje sa v prírode. Srovnaj tiež § 22, 24, 26, 27.

72. Moc života a smrti či kladmosť a zápornosť; koleno poskonné a matorné; čas a Boh

3. Hlavne ale videli v prírode a v svete dve moci proti sebe postavené: moc kladnú a zápornú, moc života a smrti. Moci tieto proti sebe stoja a bojujú na veky, v nekonečnom poťahovaní a odstrkovaní sa postavené; oboje nevyhnutné sú k trvaniu a hýbaniu sa sveta; ony sú vlastne životom sveta, ako i posledný výsledok jejich boja, jejich priťahovania a odstrkovania sa je len život, leto života.

Toto je v povestiach tá voda mŕtvaa živá, ňouž pokropenému nutno byť všetkému; pod prvouže všetko zmrtveje; však aby pod tou druhou tým sviežejšie, razkrajšie ožilo. Toto sú tie dve bez prestania o seba udierajúce, ohňom srážajúce sa skaliská; javia síc moc a vôľu všeusmrcujúcu, ale bohahatier povesti (Tri perá z Draka), bohatier života premikne práve pomedzi ne neurazený, raz silnejší; srážanie sa jejich neslúži k smrti, pôsobí práve život večne omlaďujúci; chcelyby vraj skaliská tieto prestať od tohto večného srážania sa, čo stalo by sa, keď by bohatiera života čiže život sám v sebe rozdrtily, pochovaly, ale just toto je vec nemožná a chúťka po všesmrti sveta márna. Toto sú tie dva paloše, neprestajne proti sebe rúbajúce v tajnej komore Železného Mnícha, medzi ktorými z prosa níma rozsekaného t. j. zo zárodu a puku všebytu vykľuje sa nový život, vyšvihne sa k nepremoženej, najväčšej sveta vláde ten Popelvár najväčší na svete, ten bohatier života čiže sám život sveta. Toto sú dva prútyZakliatej Hory: pod prvýmže všetko kameneje, pod druhýmže všetko ožíva; alebo dľa druhých povestí meč zhrdzavený, však v ruke popelvára na dve strany ostrý, tam smrť porážajúci, tu razom i víťazstvo života vydobývajúci. –

Jeden je zdroj všebytu(u Železného Mnícha more, u Grošokrála studňa); vládne nad ním raz Železný Mních či Čierny Mravec, pán noci a smrti, raz popelvár-králevič či Vintalko (Vít, Svetovít), víťaz dňa a života. Posledné a vďačnejšie je vládanie trojvíťazného, trojsvetlého králeviča Vintalka. Jemu zo studne, drahými kameňmi vykladanej, t. j. zo zdroja všebytu, jeleň, t. j. symbol bežiaceho, rýchleho, čiže beh a doby svoje zachovávajúci čas, prináša v ústrety vínot. j. nápoj, silu životnú a uterákt. j. zástavu, znamä víťazstva života – prináša to všetko ochotne a vďačne, bo hovorí: „Chvála Bohu! že už nebudem slúžiť tej čiernej potvore; ale budem mať pána nad pány hodného!“

Život v svete a prírode vlastne ani nehynie ani nedohynie nikda: popelvár-králevič aj po čas toho zavrženia svojho ukrýva v sebe moc víťaza, panna jeho aj v úkryte väzenia, v hradoch a moci temností vždy živá; len jedno obehnutie jeleňa, len jeden úder čarovného prúta, kremä jedno posledné zatrúbenie (vidz Tri Zakliate Kniežatá), a s ňou všetko vôkol razom hne sa, omláda životom.

4. Týmto ale ponímali praotcovia naši svet a prírodu čo v dvojom kolene jednu, nerozdvojnú. Koleno (rod, pohlavie) to je mužské a ženské, poskonné(t. j. akoby sme dnešským pojmom rekli: výkonné, konané, činné) a matorné ^[12], teda koleno činné a trpné, pôsobenie prijímajúce. Videli teda v prírode ako dva póly sveta, severný a južný; videli to, čo vidia dnes prírodoznalci n. pr. v hromovine (elekricite), keď hovoria o hromovine kladnej a zápornej (positivnej a negatívnej). Mužský onen činiteľ prírody je dľa povestí svet nadzemský, vozduchový, nebeský, svetlý; sedem oných síl (§ 70, 2.) v službe a osobe bohatiera, odklievateľa panny prírody, Baláža, sosústrednených; ženská ale tá prijímateľka jeho pôsobenia (príroda trpná, matorná) je zem, jej úrod a plod.

Nekonečná je príťažlivosť a odťažlivosť medzi oboma, medzi prírodou mužskou a ženskou, pólama týma, dľa zdania nekonečne vzdialenýma, v skutku neprestajne stýkajúcima sa. Príťažlivosť jejich je podmienkou a zjavom všelikého života, je sama tá moc života, výš v bode 3 udaná; je krása a bohatstvo prírody, je leto a blaho sveta; odťažlivosť či odstrkovanie sa jejich je mater noci a smrti, sama tá moc smrti, je zima a zakliate prírody. V príťažlivosti svojej sú teda mocou prírody životnou čiže samo v sebe kladnou; v odťažlivosti svojej tvoria moc prírody smrtnú čiže samo v sebe zápornú (vidz výš bod 3).

Príťažlivostisveta nebeského a zemského čiže prírody vyššej, poskonnej a prírody nižšej matornej predstavená je v povestiach v osobách mládenca a panny, vinúcich sa k sebe na vzájom a nerozlučne hneď na prvý pohľad, hneď od okamženia toho, kde udiera hodina tejto príťažlivosti, hodina leta a života; jej nekonečnosť oznamujú i nekonečne o tom jednom predmete obnovujúce sa, opätovne a opätovne vypravované povesti. V tomto pomere príťažlivosti stoja tieto kolená k sebe, tak ako brat a sestra alebo sestra a brat alebo mládenec a panna i muž a žena a zasa i ako panna a mládenec, žena a muž hľadajúci strateného druha lebo družku a milujúci sa na vzájom, sú ten holub a tá holubica pojímajúci sa v zlatej škatulke Atalienkynej; sú ten šíp a tá ruža, ten pustovník a tá muška, ten Dunaj (rybník) a tá kačica lebo lovec a kačica, ten žnec a to žito, ten kosec a tá lúka, ten strom a tá obletujúca ho včela, vedľa seba zakliati a potom i hneď v čase uloženom odkliati – ako to obrazy tieto prichodia zvlášť v p. Radúz a Ľudmila, Šurienka a Atalienka či Odolienka, ale aj v mnohých druhých. – Odťažlivosťoboch kolien prírody predstavená je v predstavách drakov, strygôňov a paničiek u nich uväznených, nijak lásku a sňatok s nimi neprijímajúcich, len po onom bohatierovi vysvoboditeľovi túžäcích. To sú i tí zhavranelí bratia a sestra jejich němá, pomôcť sebe nemohúci, smrti alebo ešte hroznejšiemu trápeniu prepadlí; Jáchymko po hrdlo do zeme zakopaný a sestra nad ním plačúca, darmo o pomoc k nemu volajúca; brat v kochu údený a oplakávajúca ho sestra Ružová Anička!

5. Týmto činom je príroda v sebe činná dvojica kladmosti a zápornosti, ktorá zničiť, zotrieť snaží sa jedna druhú, a zničila by sa, keby len raz prestúpila medze svoje; ale z medzí svojich ani kladmosť ani zápornosť vystúpiť nemôžu. Ktože drží mieru obojemu? Čas; síc pokladajú povesti takže za kladný (leto) i záporný (zima), nakoľko raz kladmosti druhýraz zápornosti praje, slúži: ale čas ten predsa sám v sebe jeden je, nakoľko nedopúšťa prekročiť vyrovnané medze ani kladmosti ani zápornosti; výmery jeho oboma zachovať nutno; on je výmerom a správou všetkých vecí. A tu povesti naše z takéhoto uvažovania sveta a prírody nemohly prísť k inému konečnému výsledku, ako práve k tomu, k nemuž prišly: totiž k tomu kráľovi času a starcovi vekov vekovitému, ktorý zvlášť pridružuje sa v rozhodnú dobu k popelvár-králevičovi, ku strane kladmosti a života prírody i sveta, a tomuto dáva konečné víťazstvo. Jeho úlohou je mier všehomiera; jeho rozhodnutie, jeho vôľa je život a trvanie prírody i všesveta. Tu zasa všetko vo všetkom a nadovšetkym ten Jeden, o ktorom podanie ľudu slovanského hovorí, že bol na počiatku Bôh(vidz § 21.), za nimž tože podanie kladie slnko(kladmosť) a more(zápornosť), až on stvorí i zem a umožní tú nekonečnú príťažlivosť i odťažlivosť obojeho k zjavu a trvaniu života na zemi, k zjavu a trvaniu i života všehomiera. Tu ten Starec, jehož svetielko – dľa p. Baláž – preráža všetky tmy i najčiernejšej noci, k nemuž Balážovi víťazovi života doputovať nutno, s jehož vedomím a z jehože dopustenia len ako násilne a samopašne vládne Baba i jej synovia dráči a dievky zlé zimou a smrťou, aby Balážovi z ochoty a na potrest týchto sám starec ukázal spôsob k vydobytiu zlatej hudby t. j. prinavráteniu súzvuku a mieru života sveta. Príroda a svet tuná jednej sävedomej a to dobrej vôli poddaní sú.

73. Známosť živectva, zrastlinstva a nerastenstva

Živočíšstvo, zrastlinstvo a nerastenstvo bolo zvlášť oblúbeným predmetom pozorovania a poznávaniaa kráčalo ruka v ruke s báječným ponímaním prírody. Poznávame to najlepšie z tých báječných úkolov a úloh, ktoré živočichom, zrastlinám i nerastom vymeriavajú povesti, každému jeho povahe a vlastnostiam primerane, n. pr. lev, medveď, vlk, orol sú v silách diví, ale i odvážliví i rozvážliví, krotnú kremä pred človekom; vtáci sú všelety a tak i vševidy a vševedy; líška je samá lichotivosť, prívetivosť a pridruživosť; kôň je konavý, konný čiže činný súdruh človeka; holub obraz miloty, krotkosti, dobroty; mravec a včela vzor pracovitosti, a t. ď.

Svedčí o dávnom pozorovaní a podrobnom znalstve prírody okolnosť tá, že ľud náš bohate zachoval a z otca na syna, z matky na dcéru podáva si pôvodné názvy a pomenovanie každého známeho mu tvora, predmetu, útvaru, zvlášte v obore blízkeho mu živočíšstva, zrastlinstva i nerastenstva, ba aj iných úkazov prírody. Všetci ľudia tu všetko vedia, len dopytovať sa nádobno u všetkých, a názvy i pôvodné ponímanie všetkého i každého zvlášť zachovalo sa u ľudu mimo škôl a kníh, bo aspoň dosiaľ znalstvo prírody v školách ľudu temer úplne zanedbané ležalo. Mená, názvy pojediných tvorov a predmetov prírody pochodia z doby prvotného tohto pozorovania a z pôvodného názoru sveta, jak po dnes u ľudu bežné a v reči slovenskej i slovanskej zachované sú. Nejedny z nich z tohto prvotného názoru, kde báječnosť spolčená je so skutočnosťou, aj dnes vysvetliť si možno; n. pr. líška, kôň, dľa výš napísaného udania. Jestliže ale mnohé prírodné názvy a slová reči našej ťažko, až nemožno nám dnes dľa jejich pôvodu vystupovať, to sú práve tie starodávne pamiatky prvotného i názoru národa i útvaru reči jeho, to pochodí odtial, že my už valne potratili sme onen prvotný báječný názor sveta, a že i tvár reči podstúpil väčšie premeny, ako samé tieto z prabáječného veku na dnes zachované názvy. N. pr. či jazykoznalské či vecné stopovanie a odvodzovanie názvov, ako sú: vlk, pes, sokol, vták, hruša, jabloň, hviezda, muž, žena, zavdáva ťažkosti a príčiny hádok mnohých. Len keby sme tak vedomí boli prvotného báječného názoru jako sami pôvodcovia jeho, mohli by sme rozlúštiť všetky pohádky reči slovanskej. V mnohom ale ohľade svitlo už a svitať bude svetlo v slovách a pomenovaniach reči našej, jaknáhle neustaneme skúmať báječnosť, a v samej skutočnosti bádať i poznávať budeme, jak národ náš znal obrátiť svoj zretel i na vznešnú podobu a útvar i na vnútornú povahu a vlastnosti každej veci, jak znal všade vynaísť podstatnú, aspoň hlavnú a určitú známku, dľa nejž pomenoval i to i ono v prírode. Vynachádzať to požehnanou by bolo prácou pre prírodoznalstvo naše i pre múdroslovie národné, nepúšťajúc nikdy z oka báječné názory.

Milovníctvo a znalstvo prírody našich báječných otcov podalo nám nejedny pôvodné názvy slovanské, ktoré keď susedia naši chceli mať, nutno jim bolo iné reči na pomoc brať, n. pr. slon, ťava, (velblúd, Camelus). A jestliže ktoré mená prírodín máme spoločné s druhými indoeuropejskými rečmi a národmi, útvar jejich ukazuje, že pochodia z doby tak dávnej, kde tieto reči bližšie sebe stály, že nie sú už v novejších časiech požičané, n. pr. lev, orol, ruža a iné.

Dedovia naši nielen pri živočíšstve, u nehož známky rodné patrne bijú do očú, ale i pri zrastlinstve i pri každej veci znamenali a vyslovili rozdiel kolenamužského a ženského, obojetné veci rodom obojetným poznamenávajúc. Hlavný onen názor kladných a záporných, mužských i ženských síl prírody dával jim v tom smer a ďalší názor pre každú vec zvlášť a osobyte. Z hlavného onoho až do podrobna prevedeného názoru sveta pochodí to, že naša reč zachováva rozdiely rodové pri osnačovaní vecí i skloňovaní slov prísne a zrejme, zvlášť pri menách a slovesách. Podstatný to rozdiel medzi rečou našou a rečiami semitickými a zvlášť susednou maďarčinou, ktorá síc mnoho slov a tvarov prijala a prijíma po dnes od nás, ale rozdieľ slovenia a tvarenia mužského a ženského prijať ani nemohla. Prečo tak? Bo podstatný rozdiel panuje v názore sveta a prírody medzi námi a ními, a tak maďarčine nutno by tu bolo bývalo zmeniť i prvotnú podstatu, čoby sa bolo rovnalo jej zaniknutiu.

Jak veľmo jestvuje, jak dlužno vidieť a zachovať rozdiely rodové kolena mužského a ženského v každej podobe a v každom možnom tvare, na to povesti poukazujú pri pretvarovaní; bo v ktorúkoľvek vec pretvorilo (preobrazilo) by sa čo, rozdiely ostávajú, n. pr. Atalienke nemožno ináč len preobraziť seba v túružu a milenca Šurienku v tohotŕnika, šípa. Hľa! i prítomnosť obojeho kolena v jednej zrastline ukázané. Ako sme už spomenuli, že ľud do dnes z vlastného názoru zná konope poskonnéi matorné, znal možno takto aj druhé podobne v dvojom kolene rastúce zrastliny, zná n. pr. i pri lieskach kvet mužský a ženský. – Znalstvo prírody povesťujúcich otcov prenikalo mnohé jej hĺbky i zvláštnosti.

74. Pestovanie a zúžitkovanie prírody

Obrábänie zeme, pestovanie a zúžitkovanie prírodypokročilo z prvotného stupňa premeňovania neurodnín na úrodné zeminy až na pravidelné jejich obrábanie; od vydobývania najnutnejších potrieb až po stupeň príprav istej nádhery a pohodlnosti, ktorú pripomneli sme už v § 61. Pripomínajú teda povesti rúbanie a kolčovanie pralesov, lámanie a odstraňovanie skalísk, vysušovanie jazier a močiarov i zakladanie na to miesto roľ, záhrad, sadov a viníc. Orbu, kosbu, žatvu, chov dobytka, včelárenie, obchody, kupectvá a remeslá s hospodárstvom spojené pilňujú rodiny okol stálych obydlí a dedín čiže otčizien svojich i na cestách po ďalekých krajinách i na loďach po mori. Rybárstvom a polovníctvom zaoberajú sa starší, mladší, chudobní, bohatí. Bežné je dobývanie i upotrebúvanie soli, vápna, skla, železa, olova, medi, striebra, zlata a tiež plodin prírodných i výrobkov jejich. Spomínajú povesti aj drahé kamene, však len pod všeobecným menom a pomenovanie diamantu iste v novejšej dobe dostalo sa do nich.

Iste bolo pestovanie živočíšstva i zrastlinstva veľmo bedlivé, zachádzanie s nim i s každou vecou šanovlivé, upotrebenie a použitie každej veci s myslou zbožnou a náboženskými obradmi spojené, čoho domýšlať sa nám dlužno z onoho bližšieho bájneho pomeru k prírode, ktorý predošlé (§ 69) uvedli sme a poznali už dosiaľ príklady šetrenia a uctenia prírody.

Zo všetkého vidno, že naši báječní dedovia žili si v jakejsi najväčšej shode a v priateľstve s prírodou, súc jej ctitelia i znatelia i pestovatelia a milovníci vo všetkom, súc jej súdruhovia v odkliatí i zakliati, v pohodách i nehodách zachovávajúc svoje bližšie vnútorné pomery i každodenné zovnútorné poťahy k nej.