E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Na obnôcke

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 104 čitateľov


 

Na obnôcke

1889


Ako dáki husári v ohňa výpomôcku,[1]
hurtom sadli na kone: a poď! na obnôcku[2]
strhli vo cval, zpod kopýt až ziskrilo zrazu —
prchký dupot zajachtal s nadmlynského srázu;
prach skudlil sa, aby toť potančil si ladne
v lúčoch slnca ešte raz, pokým nezapadne
za srub holí temnistých[3] a noc neprihrnie
s neho rosou omyť zdĺž cesty i tie tŕne.

Krepkí radom zurvalci, chasa neskrotená!
Poznať po ich obratoch: ako bez strmeňa
(čo by strmeň? — sotva i vedia, ká to sprava[4]),
bez podsadu[5] pomoci, leda začrúc zľava,
hrsťou bujnej do hrivy — každý hupol v mžiku
(v sedlo? ba čo!) v lasičí chrbát tátošíku,
podšmariv si halienku; i už strmo sedí,
priam aj žrebcom stočí, v stráň zazrie na výzvedy
(čajs’ za milou), ihrajúc tak posliedi s chvíľu —
vranca[6] vtom zavráti vpred, širák drgne k tylu,
druhom kývne: pohodia úzdy sťa by pletky,
razom popchnú opätky, bzíknu[7] — zmizli v letky[8]
od prírody jazdci! — I prázdno sotva vravím:
nejeden z nich na jeseň strihne ku tým pravým,
ku husárom… Čo by nie? Driečni chlapci všetci,
a koníček, šablička: tiež dve krásne veci,
krajšie ver’ jak ťarbák pluh i jak praskot biča.
Nech si otec napotom[9] drží pohoniča;
uzná, jak to bez syna — že vraj ničomníka,
uzná — spomnie, srdito chytajúc sa styka.[10]
Chudera mať, pravda, tá znovek skľúči ruky
a nádvorím rozsievať bude trpké muky;
dievčina tiež v komôrke neraz zrosí očká —
nu, Boh tamtú poteší, táto azda dočká.
Vraj, že vojna môž’ byť? — Nech, i s tým vojak ráta.
Každý tuhý junák on, ktorý ani kata
sa neľaká — nešťastiu smelo ziera v oči,
za tým, čo chce, do vody či do ohňa skočí;
jemuž niet tej priekopy ni ohrady v mieste,
by ju nepresadil, keď zavadzia mu v ceste,
nieto jedle,[11] bár by v mrak siahala jej štica,
aby ju nesliezol hneď ani veverica.
(tak napríklad: vôdor len nestaväjú nízko,
jemu však to ako nič skočiť na bojisko —
hračkou kladu[12] navaliť v plece, privliecť z hory,
hájnym lávku odložiť — ten on zbojec![13]); ktorý
nechyruje o biedach, nikda neznal žiaľu,
prv než by sa dotkla ho, v bok odkopne skalu;
i na koni obsedí, hľa, bez príprav všetkých,
a čo by bol šarkanom bájok kadejakých,
na ňomž černokňažníku je dosť neobsedno[14]
ba sám víchor čo by bol, jemu všetko jedno — —

Kamaráti z detinstva; vrstovníci, akí,
treba-li čo podniknúť — fígeľ vyviesť dáky,
hneď sú jednomyseľní, neskazia si vôľu:
jak i posiaľ cez leto často pásli spolu
(a pásali za nocí pekných tak i vlani),
sriekli sa zas: — pod večer hore Za parkany[15]
(zkadiaľ cesta poľami ženie do Laziny)
vraj sa sídu.
Dodržal každý. — Lenže stíny
štíhlych vzrástly topoľov hodne po ohradoch:
naložili kosiská; v šerých vznikli sadoch;
i než slnko o stupaj pokročilo v sklone:
prikvitli i s koníkmi už na miesto oné
ľahkí, strojní, v halienke lengajúcej voľne,
za širákmi z dneskajšej kosby kvieťa poľnie,
valaška na taršuľke lesklá — ani víťaz
v zájezd[16]
Zrazu: „Chlapci, ľaď, už vám ciepka Kytas —
Nepovedám, toho sa tak priam nestrasieme?
Teľpis[17] starý —“
Iní: „Smiech, kuľhá —“
„— Jaba, drieme;
nevyspal sa, záletník, cha-cha —“
„Ale ktorá
chcela by ho u čerta?“
„Pecúchovie Dora,
i s výskokom!“
„Ešte čo!“
„Var’ nie dobrá pára?
Starodávny krpec i starodávna sára!
Ťaj, tým svojím poločkom[18] ako za ním kuká!“ —
„Kloptáň[19] objal ramenom. Len čo má tam dnuká?
Škúli ani vrana v klub —“[20]
„Najskôr niečo spŕcha
mu veň konopatého[21] —“
„Do popuku, mrcha
čiahla mu dnu; ale ho i privrzol k sebe!“
„Sivku pác-pác! aby znal —“
„— že tam rastú zrebe,
nie otava — cha-cha-cha!“
„Už ten ti má čosi,
kamarát! Veď vyberá a pod tupák[22] nosí.“
„Prisám, je tak, vyžúva. Nebodaj kdes’ skváril[23]
najmenej pod jablone; zas ohryzok šmaril,
vedroň[24] —“
„Až keď popratal:[25] prv sa nerozkýva —“
„Fľochá ešte po stromoch; uškiera sa, zíva:
najskôr, by mu do huby ešte so dve spadly —“
„Ryntu[26] prikryl — aha, už ide, sem sa díva,
zbadal — sto striel! rušajte, skoro —“ Bystro vsadli,
a s pokrikom ,hybaj!‘ brnk čeľaď sebevoľná[27]

Iba jeden teperí za nimi sa zvoľna:
Maťo Kytas.
Trojku dnes sušil na Vtáčniku
celý deň. I ačpráve na dlhokú týku
slnce ešte obzorom, už ho omínalo,
obzeral sa: koniari či netrielia[28] v bralo?
Pomyslel si: uvidím, či nebudem prvý!
Dlane popľul — potrepal voslep na ostrvy,
a poď v nohy úvraťmi. Všetek doparil sa
spechom, doma šipľaním;[29] predsa opozdil sa.
Tu mať (bola vdovicou, a samého mala)
ho okríkla: „Ani krok! Či nenachrúmala
sa dosť cez deň mršina, a to bez osohu?
Parom ti ju posvietil sohnať — po batohu
bych si bola odniesla žito — Drichmi doma!
Keď po pastvách vylíhaš, včas do kosby kto má? —
Slúchni, Maťo. Radšej nech drhne sa tam v tráve
cez noc — máš jej v rezačke —“ „To si dajte krave,
náš hrdoš sa pýta pásť — tuž[30] len pôjdem, mamo,“
vrkol, pojal sivého. „Bodaj všetko známo
nešťastie ťa potkalo, ty skrčenec starý!
Nehanbíš sa s papľuhmi bzíkať po chotári?
Kebys’ na dač’ súci bol, nie nevesta dáka:
vnučka by ma odmeniť mohla od kosáka,
vnučka! — Och, ty nepodar,[31] tĺk, sťa ten roh krutý! —
Vrátiš sa ho!? — Jaj, haluz — jaj, tie tvoje škuty! —
Iď — zabi sa!…“[32] Takéto sypala naň slová,
až skäroval závadou — Tu zas pasca nová!
Uličkou šiel pomedzi rozložené sady;
zprava rompí[33] zlatý vosk, ale zľava hľadí
naň roj jabĺk buclatých, krásnych ani zora,
s vetríkom sa škádlia — strom nahrbená stvora —
Mať nedala merindy; zmrmlal: „Užtoveru,
aspoň so pár na slinku —“, zazrel v plote dieru,
i keď strehmo vypátral, že je mŕtvo všade
(hospodári po poliach, deti kade-tade),
prevliekol sa zdýmajúc,[34] a kým sivko v tôni
požmuruje, gazdíček lozí po jabloni.
Sivko sprskal, z nudy i štiav[35] už lapkal suchý;
gazda kmáše ešte vždy, title[36] do pazuchy. —
Ustal vposled; alebo ocieľku pre kremeň
azda vetril? Dosť na tom: keď zatúžil remeň,
aby sa mu košeľa dák’ nevykasala,
s opálavým výsypkom[37] zlodejského sala[38]
pobral sa vdol plazive, jak sa vlieka[39] chvostáľ[40]
až šťastlive na konár najnižší sa dostal.
Lež vtom zočil jablko ešte ponad seba
to najkrajšie. Rozhútal: ,Musím mať i teba,
musím!‘ — A veď blízko je, vábi, lístím šustí:
len sa vzopäť, dostať ho i samými ústy.
Postúpil i vzopäl sa, tu — druzg! konár pod ním —
skydol sťa klát, zareval ,jojój!‘ dúškom hodným.
Zobadal sa[41] však ihneď, že je v zahájenom,
kde bedákať neradno. I hoc pod kolenom
spelo mu to, v ľadviech zas sťa by šindľom bádal:
sčeperil sa[42] akosi i odkyvkal ztadiaľ.
Len von bol však, prešlo mu. ,Ejha!‘ posepnul sa.[43]
Koňa pojal za vodzku[44] a naozajst[45] hnul sa.
Ale čo krok: jabĺčka tým viac ani muchy
začaly ho štipkotať.[46] Mykol do pazuchy,
jedno vyňal — krásota![47] „Ho-ho-ho!“ si zvýskal
ani decko, v priehrští gúľal ho a stískal.
Sotva stačil polykať[48] sliny, zalievaly
tak mu ďasná, zostrené zuby strečkovaly…[49]
A tie druhé akéže? šukal ďalej, šuká —
až v krátce ich nasádzal[50] plno do klobúka,
a veru s dnom poriadnym, súcim na bobánky.[51]
Len či i tak dobré sú, a či dáke plánky?
Próba nikam — no aspoň jedno treba skúsiť;
zavätil,[52] ,hí! frišovky‘, zmľaskal — priam i dusiť[53]
vzal sa ich čo najatý, ,Chrum-chrum‘, bolo po ňom.
Ten chrust a či závisť vše potrhla i koňom.

Nuž pri tej, hľa, robote, jak sa usiloval
naponáhle sporajiť,[54] čo bol nadežmoval[55]
(zvláštny výjav vskutku, zrak stĺpkom do klobúka
upretý — snáď verne-li dodá ústam ruka
zakaždým, čo zachváti, záhryz až do jadier,
až mu pritom po čele brnklo hajno kadier —
sporý[56] žvach,[57] hit, ani by hádzal poza ploty),
pri tej práci zazreli ho šarvanci totí,
keď uvrzli hneď aj preč.
Že to bolo lesťou,
zbadal i on. ,Počkajte!‘ zahrozil im päsťou.

*

Kde tí boli o chvíľu, popred ktoré hony,
v akom poli, ťažko riecť. Na vrchovom koni
letí sa to vo vetre, funí ani strela,
zvlášť ak jazdec tamtotým podobný je zcela,
a nie kydoň,[58] ozembuch.
Predsa na prekážky
natrafili všaké tiež. Spôsob, pravda, ťažký
naskrz nebol vyhýbnuť[59] pletkám — ja tam, hada!
Mládež sama priečna je, i figľuje rada.

Len čo zahli Vôkolnou, starú stretli babku.
Niesla v uzle na ruke bezpochyby švábku
a motyku na pleci. Nachýlená vekom
drbolila[60] v stretky[61] im. „Bodaj ťa i s priekom!“
zhundral Juro, Zvarov syn. „Pecúchovie stará,
tá veštica! — Kto by aj? Nech ma tu Boh skára,
ona je! Jaj, hrmených —“ strmnul,[62] koňa zhačká.
„Horšie, ako keby nás čierna prešla mačka,
horšie! — Dosť už motúzov nasmolila z liga,[63]
uždi![64] po nej — horký tam! vystúpila striga,
hrmen —“ „Nemäť“, Klockov mu Jano na to. „Vari
sa jej bojíš a či čo? Nechže si tam čarí!
Dnes nezlámeš kolesa ani nevyvalíš;
a ak stratíš podkovu — z čoho by žil Pališ
s kŕdľom nahých detvákov? Jestli ty s ňou pekne,
uvidíš, i ona tak. Nono, čo nám riekne?
Hej, odkiaľže, totčička?“ „Ako, synak, ako?
Nepočujem —“ „Odkiaľ —?“ „Ach, tu, hľa, nedeľako
kopala som, kopala — ja že dáki Turci,
až strach ma —“ „A švábočka aká —?“ „Chrústi, šťurci[65]
žerú mi ju —“ („Či ťa čert po nej“, zbručal Zvara,
„hybaj!“ „Čakaj“, Klocok zas.) „Hm hm, veru kára —“
„Ej-hej, potrest[66] — A čo vás!“ „Ešte sme nie všetci;
Kytas ide za nami, podurte ho predsi!“
„Dobre.“ „A Dorka je kde?“ „Išla kroz[67] raždiny —
a vy kdeže na koňoch?“ „Hore do Laziny
ponocovať —“ „Zasa ta? Včera bola Dora
tam — ovos náš samá vraj stupaj že je shora,
to vy?“ „Ej, nie!“ — „Najskorej Kytas, ten sa pľance —“
škrkol Mišo Ranostaj. „Kytas?“ tvárou rance[68]
sbehly sa jej nanáhle, čeľusť povyčnela,
strmla, na motyku sa chvatom podoprela.
„Kytas? Lotri, koľko vás, vy ste záškodníci!
Bodaj ste tam ešte dnes zbĺkli v blýskavici!
Kytas? Čerti —“ „Ak nie on, medveď, divé svine —“
ohlási sa Ondro Suk. „Vám na podhrdline —
ale nahľadíte sa, hneď som u richtára —“
„No, len choďte, šťastlive —“ zažičil jej Zvara.
„Poďme!“ „Ale“, Klocok v to, „čo vám chybí, totka?
Inokedy bývate sťa ovečka krotká,
a dnes ani rady vám, žiháte sťa osa —“
„Iď ho, pokým na kameň nedopadne kosa,
ošemetník — všetkých vás v jednom brde tkali,
všetkých —“ „Pozor! Vidíte, z uzla sa vám valí —“
(A skutočne, koniec vtom upustila plachty,
kotúľ švábka po ceste.) Zasipela: „Ach, ty —
vy psohlavci!“ Schvela sa vztekom sťa osika
v búri, sem-tam zhabkala, hľadí, kde motyka. —
„Nič to! Hneďky (hodlal sísť s koňa) pomôžeme —“
„Nechcem!“ piskla. „Posbieram sama — hadie plemä!“
„Nech si sbiera do noci —“ zrechtal sa Suk. „Aha,
tamto sa už teperí Kytas — nech pomáha! —“
„Iďte v čerty, lebo vás…“ siahla po motyku;
ale tiež neleniví, bo v tom okamžiku
prchli odtiaľ, ktorýsi dodav ešte k sporu:
„Hybaj, Kytas, pomáhať! —“ „A pozdravte Doru!“ —

Opodiaľ zas, ako sa obracali v Kúty,
môstkom práve prehnali, popodeň sa rúti
bystrý prúd, by ponižej šustol do priepasti:
zľava úzky na chodník, zpoza bujnej chrasti
dievky sa dve vyšvihly — Tuturovie sestry,
na hlavičkách ručníček zjarabel sa pestrý
a v zásterkách ani sneh; v rukách kosáčiky,
v nichž, čo jedno kročily, rýchlym ,šiky-myky‘
zahralo vše večerné slnko v svetiel čare
a odbleskom zbarvilo milé dievok tváre;
blížily sa znáhlene.[69] „Tisíc — ani srny!“
prsty zluskal Ranostaj. „Len či to v tom tŕní,
na lohyni, či pod ňou taká čačka rastie!? —
Kukaj, Števo, tisíc striel, to už iné šťastie —
či vidíš?“ a zaskočil ku Zaťkovmu. „Luče!
Poznáš si var’ Marienča, dievča sťa kvet rúče?
(Bola staršia od Terky a kráčala zpredku.)
Bysťu, nemá páru, hľaď, ani zora v letku —“
Števo fľochnul síce, no pozasinel,[70] škrípnul,
smraštil čelo, plaváka[71] skubol, až sa vypnul:
„Iď, daj pokoj —“ Ranostaj: „I čože sa stalo,
kamarát?“ „To moja vec; nemiešaj sa, šaľo!“
odsekol, i popudiv koňa, ušiel strečky.
Čo mu? hádal ten i ten. Dáke tajné priečky,
či klebety? — Števovi všetko oči kole;
i prv zvirgal — bolo znať, že je mrcha vôle.
Ľúbosť predsa z dávnejška — a takéto hnevy!
Cúvli zpiatky, zastali a vyčkali devy.
Sviedli shovor; otázka padá na otázku.
„Kde ste boly, dievčatá?“ „Na Borovom lázku,
pri jačmeni —“ „Ba hroma! Načože je kosa?
A či vaši, otec a brat, dosť nepokosia?“
„Poľahol nám miesty.“ „A Jožo?“ „Tiež tam, viaže —“
„A nepôjde s koňmi? Sa sľúbil —“ „Do Čierťaže
po pšenicu ešte má — neviem.“ Marku zjavne
čosi v duši trápilo; ako zánet hlavne,
keď vzozrela, líčkom jej vše preblesklo, v zmätku
sklopila však ihneď zrak plachý, po kvieťatku
bielou nôžkou štárala; trpko žmykla ústy,
postúpila. „Už? A kam?“ „Len hen do kapusty
pre list —“ Iste bola by nestretla ich radšej;
mrzelo ju. Ranostaj zaliečal sa mladšej,
čo tí s Markou žvastali. „Ale, Terka, povedz,
ký beťah tých preletel? Števo, sťa jalovec
keby mu dal ovoňať, jaší sa a zlostí;
Marka, vidím, horiče[72] má už do sýtosti;
čo to?“ „Pánboh že ho vie; sestra nič nerečie —
Števo, už sa, zdá sa mi, druhý týždeň vlečie,
čo nenazrel, aspoň ich nevídam sa schodiť.“
„To je zvláštno! Musíme dáko ich pohodiť —“
„Načo? Nech sa vyzúri ten zanovit znova!
Znáš čudáka: božechráň s niekým stratiť slova,
pozasmiať sa — tým menej! I na oči puto
naložil by — Často mi sestry ozaj ľúto;
ale blázon trápiť sa — ja bych uvidela!
Nikdy! —“ „Ej-ej! Ty by si var’ obrátiť chcela:
aby sa ti ukladal[73] — tak napríklad i ja?“
„Probuj!“ v smiechu uskokla. Popchnul: „Šumná zmija!“,
„Ideš!“ — „Poď už“, Marka vtom — A odbehly briežkom.
Koniari tiež pošibli.
Števo ozaj v ťažkom
škripci bol sa mocoval za tú krátku chvíľu,
v ťažkom. Prudko prášil síc zprvu, no nasilu
išlo to preds’, očistom; kamdiaľ, to povoľšie[74]
klusal skoro údolím — až kde cesta v olše
zabieha, sa zastavil. Hupol s koňa, v jarku
učupil sa — iste v stráž, lebo nielen Marku,
i ostatných špehovať snadno bolo odtiaľ;
čo viac, vetve rozkriačil, čo spriečneho,[75] odťal.
I prv ni za pol sveta bol by neobzrel sa;
predsa videl všetko on, cítil — Nech tak smelca[76]
zbadal by bol vo svojom háji — večná beda!
Nie, ten tajný duše zrak oklamať sa nedá.
Musel ľúbiť hlboko; preto v nedôvere
ocítil sa nevdojak — Bezdnom na jazere
toť shon stály vlniek, hoc čistých, bezúhonných —
ach, a dievčí úsmev je sťa lúč slnka po nich.
Mal ku vojsku; môž’ byť, to pokoj jeho ruše.
Rád by ju bol opútal celou mocou duše —

Striehol. Dlhšie nešlo však — skočil, skoro kríkol.
Na šťastie, vtom pohli sa. Sadol a vpred bzíkol. —

Bukovinou trieliacich, hoc po slnca skone,
ešte džavot zarazil. Šírom na záhone
panskom hmýri čeľaď a sbiera, snáša snopy,
kríže kladie, harcuje,[77] výska, žarty tropí.
Dievky vše i zanôtia, každá inú túhu,
háje na to ozvenou — a nevesty: ,Huhú!‘
Sadá mrk, západom po svieci hasne svieca,
padá rosa — musí byť dohrabané predsa!
Preto ten chvat, mihanie postáv v ľahkom mrku,
hrablísk šprihot[78] belostný, mítor kriku-štrku.
Na dni najskôr lenili, postávali, smiechy
stvárali, a nemal kto zavracať ich hriechy.
Pán úradník? Podistým driemal niekde v chládku,
abo mysliac, dozerá Pánboh na čeliadku —
lelky chytal po horách, na ramene pušku,
sliedil — koncom koncov, nu — kŕča[79] vzal na mušku.
Divno našim jazdcom, že títam ešte hrabú;
„kýho čerta!“ privolal ktorýs’. „Var’ ste labu
lízali — či zubami vyprášťali[80] kosy!? —
Ozaj, koľko do kríža kvapák ide rosy?“
„Po nich!“ výskli ženci a žnice. „Hrabliskami!“
„Pokosiť ich!“ „Na vidly!“ „Sviazať povrieslami!“
„Do kopy ich uložiť — zdepčiť[81] bohovate!“
takto zúriac, frčalo všetko na úvrate,
zlapať a zdubasiť[82] ich. Celý pohon nastal,
potyk stínov. Úradník počul tiež; čos’ zžvastal,[83]
najskôr kliatbu, že ani jeho neušetria —
schytil škrablicu,[84] a paf! rypol do povetria,
až sa radom ozvaly všetky hory-doly.
No ak panskí lapaji i obratní boli,
vrátili sa nesrebúc.[85] Sotvy ich skok tretí —
keď šibali dávno im otrčili päty;
ba var’ ani škrabľa tá tak brok neodnesie,
ako sfujazdili hor’ srázom, zmizli v lese.
Odtiaľ ešte zakríkli: ,Hrabaj, hustá padá —‘

Darmo: mládež priečna je, i figľuje rada. —

Kytas?
Ten, jak pobadal, že ho zanechali
tí žugani:[86] sivku si ku podstavcu skaly
pritiahol, i vydriapal akosi sa hore;
nohy svesil, pozvíjal kous’ tyninou[87] spore,
pohniezdil sa, trkol[88] ,hí!‘, ľavou chmatol v hrivu,
tak pohehol; sepkavo[89] speší, nohy v kyvu —
Zadržal sa ešte ta. Čosi sebe mrnčal;
švácal[90] sivka, hoc aj hnal, až mu kloptáň drnčal.
Najskôr totých dohoniť chcel, i preto duril.
Stretol starú Pecúšku — oči pozažmúril.
Nechcel ju znať a či čo? „Ľaľaď, žaba v daždi“,
zhíkla. „Maťo! Bodaj ťa, veď mi všetku zmliaždi!“
Ale ani netúrnul; klusal. Hja, uvidel
neďaleko súdruhov; i jak tkáčka bidiel
spravou, začal zatáčať ramenami, buchol
koňa, rykol: ,Čakajte!‘ — Ale horký slúchol.
Jasný v chvíľke obličaj ihneď mu zas skyslel,
odul gamby, ,bláznivci!‘ zbručal —
Farár; myslel —
lenže o čom? 0 pomste azda, o protivni,
akou im dnes zaplatí za ten posmech —? Divný
by to pokus od neho! Kto tým zdolať vstave?
Ale tomu podobné musel variť v hlave,
bo strehotal[91] očima, znoja celé hrachy
mu rinuly po lícach; skúšal ramien vzmachy —
Zrazu ako bez seba výskol: ,Tu-tu, ľaľa‘ -
(bolo: z prachu podkova sa mu zligotala),
na chabinu[92] sotkol ju, zdvihol, poza kršu
založil a spešil diaľ.
Sbehnúc po návršiu,
Tuturovie dievčiny zazrel. Pod rakytou
stály; Marka hľadela kamsi s rozpačitou
túžbou, pokým Terka čos’ plietla na vrkoči.
Maťo dobre nenechal na nich hladné oči,
zvlášť na Marke; v tvári jej jas tak zakochal sa,
skašľal, chcel i niečo riecť, ale okúňal sa.
Polknul[93] — inam zvrátil[94] zrak, a bok z kejsi pýchy
si podoprúc, prehnal — Snáď nečul zvučné ,chi-chi‘
Terkino, bo podistým ináč by bol meral
cestu, ani toľko ráz bol sa nezobzeral.

Klusal, zasa — podkova. Tak sosbieral štyri.
Ani čo by zlata kus, tak mu to hruď šíri,
plní srdce radosťou. ,Hahój!‘ zavýsknul si. —
,Mám vás —‘ duňal[95] pre seba; ruky, oči mnul si,
keď popratal za cestou všetko do kriačiny.
Jemu sa tu posmievať budú ledačiny,
papľuzi, i nechajú samého sa štverať?
Dobre; však stratia-li čo, a on musí sbierať:
čo zodvihol, jeho je, nechsi prislúchalo
komukoľvek, nedá ho, čo by sa čo stalo!
Vie, potratiť mohli to len tí pikulíci;
ale nech tam každému otec íska v štici,
nedá — nedá! Zrehtal sa,[96] až ho podhodilo;
aha, potrest, odplata — Tak mu sladko, milo.

Teperil sa tedy sám.

Slnko práve zašlo.
Šero hneď sa rozlietlo, i kde záblesk našlo,
zafúklo ho posmešne, zdujúc tmavé líce;
svit márnilo, jastrab jak kántri holubice.
Ktorý stihol, uletel — vzlietol prevysoko,
kam nedôjde tak ľahko ani šera oko,
peruť tedy tým menej z netopiera blanky;
tam zasadly — splynuly krásne na červánky
fialovým obzorom, ružou venca každý —
až ulietly vyššie zas, by zalietly navždy.
Či to ony letia zpät? Toť, noc hviezdovitá —

Len či tomu chuďasu ozaj tiež dač svitá
podobného oblohou duše, kto nám povie?
Sám ak vie aj, nepodá, nezná predviesť v slove
obraz, bez ktorého je človek hluchá stena.
A či reč je nástroj len, sprava prihodená,
ňouž zasiahnuť v ducha výš ľzä, i v hĺbku ňadier,
treba však prv svitu tam, tu zas sľubných jadier?
Tedy chápe kol seba krásu sveta, vôňu
cíti lesov, rozkrídliť zná polnočnú tôňu
i vplynúť jej otvorom do hviezdneho mora? —
Chudák, najskôr živorí i bez svitu shora,
najskôr — biedno stvorenie, postihnuté kruto,
prv než mohlo ubehnúť, už na duši puto —

*

Večernica plála už jasne v nebies bráne,
čo octli sa v Lazine — šírej na poľane,
obostatej polkruhom vlnitými braly,
ktoré v tmách jak paripy obrovské sa zdaly.

Pokraj lesa sišli. Hneď uchystali putá,
že ich koňom naložia. „Choďte, ani ruta[97]“,
kríkol ktorýs’, „predsa tu pastva! Ešte trápiť
zvery? Nech sa rozchodia, všade jest čo lapiť —“
„Blízko ovsy“, vetil mu druhý, „škoda potom —“
„Ja dbám, nech si ohrádza každý čo i plotom
vyše tých brál; už ja ver’ svojmu nenaložím!“
„Iha!“ spišťal iný vtom: „raz sa nezabožím! —
Nohu! — Tak je, aby ťa z jazerných striel stôsa —
moja devla,[98] brnoša, na prednú je bosá!“
„Hop, kamarát, nebanuj, môj tiež!“ — „I náš!“ tretí.
„Máš, bouprisám! Nebolo utŕčať nám päty,[99]
sťa bez duše! Budeže otec divy robiť!“
„Ech, popadnem starý ráf a dám v tichu zrobiť!
Bolo to tam — podkova!“ „Tobôž!“ vrieskol Zvara.
„Hej, nemá jej na zadnej… Tá ropucha stará!
Nepovedám, s ňou sa sísť — istý nezdar nato?“
„Vskutku, hrom sa zapáral —“ „Ak ich našiel Maťo!“
„Dajte pokoj!“ zahriakol Klocok, „Pusťte kone!
Môžu ony z toho, že málo dbáte o ne?
Nepozriete podkovy, či sa neodkvačia?
Hľadajte si zajtra, dosť toho — u kováča?
Nech sa pasú, pusťte, a — chlapci, do roboty!
Nebudeme potme šiť starým babám boty!
Friško, berte valašky; šmáňa,[100] klocky,[101] drevo!“ —
„Klocka máš už jedného.“
„Nepleť! — Kde si, Števo?“
„No?“ — „Kresivo u seba máš?“ — „Mám“, vetil.

Čosi-kamsi veselý ohník pozasvietil
prostred[102] smrečín pošmúrnych s dlhou, svislou chvojou.
Každý statne narábal valašenkou svojou;
po hore sťa narážkou zavírily ťuky[103]
(hora zťažka vydýchla, najskôr veľké muky);
ten privliekol ráždiny, vývrat ten, ten rohy,
iní nasekali zas chvoje celé stohy.

Prv raždinou, suchármi[104] nakŕmili vatru.
Sprašťalo to, sšvišťalo; k zelenému šiatru
smrečín plameň šľahal až, tam iskrami písal,
až sa čečinový stán celý zakolísal.
Vážne stáli kol vatry, zabronení v tvárach.
Do nej hľadel každý — snáď hľadal dač v jej žiarach.
Čo však, slávu mladosti, príklad jarých vášní,
v nichž tak chytro strávi sa život roztopašný,
a či vôbec tajomstvo pozemského bytia?
Ponad vatru vatra hviezd —
„Prisám, iskry číta
henten, zrakom kotúľa obyčajom sovy“,
skočil zrazu Ranostaj durne[105] ku Sukovi.
„Hopsa, brachu bez strachu, čo si?“ — „Azda čosi,
a čo bys’ rád?“ — „Suk či buk?“ — „Ktorékoľvek, rosy
rannej nezľakne sa ver’, neboj, za to stojí —“
„Voda oheň zaleje, no buk, ten sa bojí,
spálil by si kožuštek — že nie? Dokáž, chmurák,
preskoč vatru, ak si chlap!“ „Čo dáš?“ „Biely turák —“
„Máš ty —“ hupol predsa, stred[106] páľom[107] prešmaril sa.
„Na moj’ kušu,[108] smolnatý dosť, a nechytil sa!
Ušu,[109] chlapci, Varecha; Pazuchovci, hore!
Viete vy liezť po strechách, krepčať na sokore,[110]
hajduchovať?… Ľaľaľa, aké zlaté muchy!
Varechou ich ráňajte, sypte do pazuchy!
Skoro, jedno za druhým, ta do tanca všetcia!
Zvara, zváraj! —“ „Dočkaj si, musím vidieť predsa,
ako ktorý prebrnkne ohňa cez letáče;[111]
až potom vám ukážem, ako Zvara skáče!“
„Uvidíte —“
Popľuli dlane, zatúkali[112]
a o závod hybaj! cez plamenisté valy[113]
metali sa, pravdiví z báje ohniváči,
a každému divý ten rozpust tak sa páči:
jak sa šinie plameňom práve, stľapká, skráka
sťa krkavec: ,Kr-kr-kr — v priehrští mám vtáka‘,
a keď cupne, skôka ten: ,Poď, poď sa podívať‘,
ten zas revne: ,Sto bohov — naučím vás krívať‘,
tretí: ,Mňau, mňau, kocúrik‘, iní: ,Ku-ku — kukla!‘
,Bžik-bžik, vlasy‘, ,Bodaj ťa, návlaka[114] mi pukla —‘
A zakaždým ruv a tresk, nehorázne smiechy.

„Števo“, zasa Ranostaj, „či tam dúchaš mechy[115]
pod tou jedľou? — Takoj nám jednu zagajduješ,
rušaj! Jedľa nevie nič; ja viem! Marka, čuješ?
vzkazuje ti — hádaj, čo? ako by med tiekol —“
„Nebaluš!“ v reč skočil mu. „Už som ti raz riekol:
nepchaj sa; i radím ti: jazyk daj za zuby,
ináč ľahko íver môž’ vletieť ti do huby —“
„Mrkvot!“[116] zbručal. „Klocok, hej, kdeže vláčiš sane?
Sem sa!“ — „Prídem do skoku až na rok o Jáne —“

Všetkým razom napadol Zvara. Kde je, čo je?
V tom lomoze, ako tam vystrájali svoje
šanty, štoporčili sa,[117] drali po pažiti,
ukradol sa potajme, a kde kútik skrytý
v húšti, bujnom na mochu ustlal si a ľahol.
Čupel tíško, smial sa i ešte lepšie vtiahol.
Ale vyňuchali ho skoro. „Ideš z diery,
hastopiere![118]“ kríkli naň. „Tuto, na pazderí
si var’?“ Čušal. „Hlaveň[119] sem, smoliar do borovčia!
Nech len spraští, prejde mu trpezlivosť ovčia —“
Dvaja však už za nohy ho popadli pevne
i vytiahli, hoc sa i spieral, skubal hnevne.
Zajali ho pošmykom: „Von z podmole,[120] rače![121]
Poď — poď, ukáž teraz ty, ako Zvara skáče?“
Musel voľky-nevoľky dostať svojmu slovu.
„Hľaďte!“ nábeh urobil po dva razy znovu;
na tretí raz zabehol, ale skärovaním
kolo vatry hybaj preč — stúkal,[122] a tí za ním —

Vrátili sa so Zvarom, udychčaní zcela;
a poneváč medzitým vatra prehorela,
zle-nedobre na Klocka, tobôž i na Števa,
zas do tých sa vrepili: vraj ni kúska dreva
nepriložia, hniliaci, nie dosť, že ni ihly[123]
neodťali — priložiť horkýže by stihli,
akí páni! — „Trieľte si, keď vám treští hlava —“
Klocok vrkol, sypúc zpät švábku do rukáva.
„Ale zlopli by ste, viem, vďačne po pampúšku,
plno!“ — „Vidíš, Zvara preds’ dlžen je nám skúšku —
zhovej,“ tíšil Ranostaj. „Chlapci, hor’ sa k činu!“
I začali trepať na pahreb haluzinu.
Skudlilo sa zpod nej, dym oviešal sa smrečím;
však kládli len viac a viac, a dym ešte väčším
zvíril prúdom, zaclonil hviezdky[124] im bezmála,
ba i mesiac, ktorý sa zdvihol zpoza brala —
„Ale teraz na hŕbu! — Zvara, nech sa páči! —“
„Choď si! —“
„Kytas, tu je, ľa! — On nech popotlačí!
(Vtedy scupkal na sivku ku nim.) Dosť je ťažký,
nabumbal sa,[125] nakmásal v sadoch na dôvažky!“
Priskočili, sniesli ho, klbkom podhodili,
drugal hoc dosť nohami, na stoh vysadili
čečinový, hroziac mu: „Tu sa budeš údiť!
Abys’ vedel, jak je to — za nami sa lúdiť,
ty starygáň! —“ „Ale no!“ ryknul,[126] šerudil sa,[127]
zbrhlal strašne. „Pusťte — käd“ — za rukávy kryl sa.
„Joj!“ „Tam seď!“ sa zrehtali. Vtom sprašťalo búrne,
plam šprihol, i uskokli. Skotúľal sa s túrne[128]
ako brvno; schrčal. Smiech —
Lapli ho však znova.
„Hore!“ — Darmo Klocok im: „Už ste za šaľovia —“
„Rušaj!“ — „Čo má prilipať nám vždy ani ovad?“
„Na kopec s ním! Takoj ho rúče vykopcovať,[129]
aby pamätal, kde sme dneska nocovali! —“
Odvliekli ho, natiahli, papekami[130] ťali,
že sa svíjal sťa by had, reval, až tak vrelo,
horou, v bralách dokola; nič mu neprospelo.
„Budeš ciepkať za nami, tetrov, turo[131] hlúpy!?“
sádzali mu: „Cepy tak! Takto tlčú stupy[132] —“
„Na drholci[133] takto drú —“ Zvrešťal hrozne. Zaťku
pohlo už; vstal. „U čerta!“ kríkol na čeliadku,
„Čo robíte, zvetrelci!?[134] — Radšej hľaďte kone!“
chvatne šibol popri nich. „Postar sa ty o ne!
Máš času dosť —“ odsekli hromadne mu na to.
I len keď sa zadušal zúbožený Maťo,
viac že nepriplichtí sa, ustali od besu —

„A podkovy,“ ktorýsi zvolal, „naše kde sú?“
„Ja viem?“ zhundral Kytas a kuľhotal[135] za koňom.
„Nevieš? — Lužeš! Chlapci, hej, po ňom, znova po ňom!
Chyťte ho! — On našiel ich, stavím svoju hlavu,
ale tají —“ Zvalili vtom ho zas na trávu,
tenťušili, knošili[136] — „Čo ma zabijete,
neviem o nich —“ brbotal. „Tnite, ako chcete,
nevyzviete —“ (Nebodaj ešte sa im teší);
sškrípal síce, ležal však jak snop na dereši.
„To dreva kus — nemožno, abo má podšívku;
vem ho parom, nechajte —“
„Už viem: lapte sivku!
Oddrapiť mu podkovy —“ Rozbehli sa všetci.

„Nedám, nedám! —“ zavrieskal strachom a po pleci
drmal, koho[137] dochvatol. Ale koňa lapli,
viažu už. Rozľútil sa: „Juj, aby ste skapli —
sivko, hí!“ — „No, nešiels’ ich, vrav!“ — „Ne-ne-na-šiel,“
zajakal sa, osŕkal, tváril akýs’ kašeľ.
„Driapte!“ tak Suk — „Och, tam sa — dolu — vo svíbäti.“[138]
„Dáš ich?“ „Dám —“ „He, kolodej,[139] chumaj vlkolatý,
hybaj —“ štopnul Zvara doň, až zastenal tiahle —

Vatra ako sprašťala, i zblčala náhle,
šľahotajúc plameňmi, iskier metúc príval;
na ich trblot[140] mesiac sa usmievave díval —
a či ho skôr bavily tie šelmovstva činy,
v svetle vatry obrovské klbčiace sa stíny? —
Klocok práve papral v nej —
„Skoro sa dopečie? —“
prikmotril sa ten i ten. „Čakaj — čo sa vlečie,
neutečie,“ odvrkol a poprával hlavne.

Políhali kol ohňa krúžkom si kaľavne,[141]
a podprúc sa na dlane, doň vnorili zraky.
— „Rozprávajte!“ zhorlil[142] Suk. „Čo ste takí dáki?
Či budeme všetci var’ do pahreby dúchať?
Ktorý vie, nech rozpráva; my budeme slúchať.“
„Alebo si zanôťme,“ tak Pazucha. „Hudci,
hore ju!“ „Ech!“ Suk mu zas, „hrtan môj je súci,
iba keď ho prelejem; ani nie sme v krčme —
Najlepšie to pred hudci, kamarát — Nevrčme!
Nechajme to dievkam — Hej, ktorí viete predsi?“
„Ja nie — ja nie — ani ja —“ hlesli skoro všetci
(najskôr pilní speváci). „Ani jednu biednu! —“

„Keď tak,“ Klocok prehodil, „ja vám poviem jednu.
Sadni, Števo!…“ (Od koní práve došiel nazpät.)
„Čujme!“ vresknul Ranostaj. „Radšej, ako zaspať —“

I rozprával povesť im ,O černokňažníku‘.
Ako slúžil u neho Martin. V akom cviku
octnul sa; vše aké mal služby plné hrúzy —
(Kytas skľuckal sediačky; nuž sused mu fúzy
hrozitánske načiaral, do úst vsul opalok[143]
druhý skričal: ,Horíš, hej! už ti tleje lalok[144] —‘
Prezrel, šmaril ohorok — Chechtot, haravara —)
„Mlčte už raz, slúchajte!“ osopil sa Zvara.

Pokračoval: „Černokňaz vraj ulietal zrána
zavše na šarkanu kdes’. I keď za mrkania
prihrmel a vráta sa rozstúpily v brale —
Martin šelmu odviedol hurtom do maštale,
nasypal jej do žleba žeravého uhlia:
tu len gazda urputný — až mu kečka tuhla —
započal ho vyskúšať: Či vybrodil[145] žrebce
v morskom oku, množstvo kde vodných panien šepce,
vábi sladkou pesničkou, či trúchlymi nárky?
Besným saniam dvanástim či vyčistil cárky?
Či napásol piesčinou zlatorohé kravy,
perlami či nakŕmil nenásytné bravy?
Oviec kŕdeľ či prehnal krížom chrasťmi grúňa
a posbieral po tŕňoch hodvábny vlas rúna?
Či vymlátil kúkoľa a horčice stohy,
či zabehol pre mrcha býľa na prielohy?[146]
Trlice či podojil, či uvaril čary,
či rozniesol deviatim kmotrám vzácne dary,
tej stehience z ropuchy, tej hadieho sala?“ —
„Ťaj!“ prerušil Zvara ho, „stavím, že dostala
Pecúchovie oboje! — Ale ďalej, Jano!“

„Martin“, Klocok nadpriadal, „zavše škrkol: ,Áno.‘
Šťastie aj, že pravdu mal. Lebo starý gazda
všetko vedel, všetko — hja, čelom číra brázda —
Predsa jedno zabudol: o čarovnom prúte,
že nevisel v trinástej izbe uzamknute,
kým gazdovať pomáhal nášmu Martinovi.
Ale to sa stalo tak. Sťa kvet jabloňový
krásnu dcéru strigôň mal. Či sa uľútilo
sluhu jej, či srdiečko sa jej zaľúbilo
do švárneho parobka: dosť na tom, za zory
šuch-šuch tíško k otcovi sa prikradla, ktorý
chrápal ešte — nožničiek iba cinkol hlások —
i šmyk! zasa strieborný ustrihla mu vlások.
Zpoza pása odpäla mu kľúč — i len s chvíľa,
priniesla ho, no prút už pod zásterkou kryla.
Len tak mohli mladúsi[147] starygáňa sklamať;
chybel mu vlas — na deň mu ochromela pamäť.
(„Ach-ach!“ Zvara divil sa. Ostatní sa smiali.)
Vidiac tedy strigôň, jak Martin dokonalý
je robotník, riekol mu: ,Chlap si hodný, synu!
Od zajtrajška prevezmeš prácu celkom inú:
čertovo mi koleso budeš točiť —‘“
„Ťuha!“
poskákali s ležiska ani švižká vzpruha.
„Čertovo — hej, zrobiť ho, chlapci! Suku! Plevo! —“

A o chvíľu na stĺpci už frungalo drevo.

Po dva vše si sadli naň, na protivné konce
(i tu riadi Ranostaj, zväčša, ako on chce),
proti sebe tvárami; jeden brvnom stočí
priam u stĺpca, po skrute stranou pouskočí —
a tí dva sťa vo víchre ženú dookola,
pri pokrikoch: ,Varuj, hej — to trinásta škola! —‘

„Kytas, stúpaj na koňa!“ ktorýsi vtom hlesol.
„Tak je“, zistil Ranostaj. „Ešte sa neniesol;
sem s ním!“ Ale nechcel ísť —
Popadli ho, vzali
medzi seba, na koniec brvna takoj dali,
„drž sa!“ prikrucujúc mu,[148] „nohy na popruhy!“[149]
„A ty, Zvara a či Suk, saď na koniec druhý —“
Tento ovšem nesadol, lež pochytiv páku,
pustil sa s ňou do behu sťa by na potaku,[150]
krútil, krútil zbesile — a vtom pestva honec
umknul stranou: vysoko frungol toten[151] koniec,
a s druhého Kytas bac! skydol, zavalil sa,
ustrel ako zabitý. Povyk rozvíril sa:
„Chacháj, ale zabil klin — videl lanské hody! —
Husársky skok, cha-cha-cha! —“ „Čušte, chytro vody,
do klobúka —“ Ktorýsi bežal na studnice —
„Tak vám treba!“ Zaťko im. „Máte! Do temnice
chystajte sa, šialenci! — Netrúbil som, besy
nerobte s ním? Horký tam —“ Žasli. „Hahoj, kde si,
Juro? Skoro vody daj!“ Prikúril sťa víchor:
„Jaj, tá striga!“ — „Eha, ľaď, otriasol sa, vzdychol —“

Vkrátce vôkol pahreby shlučili sa znova,
pre obživu, Klocok síc’ prehodil bol slová:
„Kto sa hojdal, nechže sa hojdá, keď mu vôľa,
kto robil, nech ide jesť; no to drážka[152] bola.
Počahoval každý z nich smelo, šúľal v dlaniach,
a ryp! — „Bysťu! hodna je viac než zlato v baniach —
Mesiac! a by kotlošil[153] — poľahlo vám, tato! —“
Zvara zhusta zaberal,[154] a vše: „Tu máš, Maťo“,
Kytasovi podal. Suk tiež raz: „Budeš zhybák[155]?
oškrobať —“ mu ponúkol. Kývol, že nie. „Ibák!“
zrehtili sa ostatní, jak tak hlavou skrútil.
Zvara tedy podával, ale Kytas rútil —

„Chlapci, na zboj!“ ozval sa naraz Ranostajov.
Poskákali. „A kde?“ „Nuž nemáte dosť hájov,
vrchov, dolín okolo!? — Kde tá hviezda letí,
za ňou druhá, tretia —“ „Hej, poďme!“ kríkli —“
„Kde ty?“
„Kam ma oči zavedú —“ „A ty?“ „Do dediny.“
„Vy zas?“ „To už vieme my — nemusí ísť iný —“
Pobrali sa po tlupách; mesiac bleskotal[156] až —
„Kto chce so mnou?“ Klocok im. „Ja idem na salaš!“
Ešte kríkli odchodom: „Števo, nejdeš ozaj
s nami?“ — „Iďte, streštenci! Brúste — Pre mňa hoc aj
zlámte krky —“ zhundral, čo zbudlo, tým drieväťom
roznecujúc pahreb. „Nu, dobre, zostaň s Maťom!
Ale, čuješ, aby ste dohliadzali kone! —“
„Na rozkaz! Ej, pocválaš až do sitna po ne! —“

Zašli. Hájmi zaznela mnohá pieseň známa:
,Horou, chlapci, horou‘, zas ,Ta ma, Bože, ta ma…‘

*

Letná noc, jejž hladinou luna tenie bledá,
ku čomu sa všetkému upotrebiť nedá!
Zvlášte dobré gazdinky, starostlivé matky
znajú to; hej, lebo im deň je každý krátky,
a čo by bol ešte raz tak dlhoký, jak je.
Sbehol krosien osnovou — nič to; ony také
priadky, k tomu tkáčky sú: hneď navijú zase,
a s návoja na návoj[157] steká v čistej kráse
luno-jasné tkanivo — Kadenáhle holí
zôrnym brdom — ako by zlaté nite boly —
ostatné sa prekĺzly lúče, šerá vlna
u podnoží vo priepasť vtiahla ligot člna:
okamžite prisadnú pod kudlatý[158] kužeľ,
pradú chvatom — vlákno hoc tmie sa ani žúžeľ,
nite predsa biele sťa prúžky svetla tenú,
spojujú sa v pasiemká, radia ku pradenu,
vtom lietačky ovinú, a než myseľ shliadla,
s víriacich sa rinú ciev prúdmi na snovadlá;
i z obratných priadok sa zápäť tkáčky staly,
zakolíšu bidlami hviezdnej do povaly,
spúšťadlo[159] šťuk-šťuk-šťuk — sťa zyv perlovej sliepky —
dcéry točia kolovrat, pomykajú ciepky,[160]
nôtia, liecu motýľmi, neznajú si miesta,
až s návoja plátna kus, inu, Mliečna cesta
rozkrídli sa nivou po hrádzu večernice —
tu zabehnú, ponačrú luny[161] zo studnice
a šust! kropia rosou ho, striebrom, poupäté —
a noc jasnú odo dňa zťažka rozoznáte.

Mesiac, toť, hľa, húpa sa hrave nad močily;[162]
môže, bo veď na mrku ešte vyvláčily
ľany z nich; zas odbehne k brezovému háju
na Kráčiny, nie div, bo tam ich roztáčajú.

A ako ľan, dúži[163] (hja, siaty do noviny,[164]
ale vo fašianok tiež bolo ,tiny-tiny‘),
ustiela sa z bystrých rúk po prieložnej[165] stráni:
,Hu-hu!‘ zhusta zaznieva, spevot[166] rozkochaný[167]
roní sa z úst dievčín a liece do chotára —

V ten čas v chrasti združďalo. Pazucha a Zvara
štverali sa, mrmlajúc, sťa keď macko chváta.

Skríkly dievky strachom: „Juj, mamo, kde ste? Rata!“
a uskokly. „Medveď — čo?“ ozvali sa oní,
sbehnúc ku nim. „Bodaj vás!“ — „Jak mi srdce zvoní!
— Vy — vy“ vyčítaly im obe (sesternice).
„Ani“, matka jednej v to, „plaché holubice!“
„Pomáhaj Boh! Ešte vždy v práci?“ Zvara zhákal.[168]
„Ešte“, Zuzka na to mu. „Ty bys’ chytro skákal —
päť kôp len tak roztočiť, jak by pľasol dlaňou!
Probuj —“ hrsť mu núkala. „Ech, čo mňa do ľanov?
Všetky, koľkokoľvek ich, najradšej bych skosil
na seno!“ „A košieľku z pavučiny nosil,
však tak? Si mi za gazda! Iď a nezabávaj —“
„Nono, pôjdem, keď tak chceš —“ „Alebo rozprávaj!
Odkiaľ ste sem prikvitli?“ „Tam nás pasie s meru[169] —“
„A čo si mi doniesol? Vidíš, na večeru —“
„Čo nechodí.“ „Drž si ho!“ zas si ona cnela.
„Len načo vám toľký ľan?“ „Vydať bych sa chcela,
a to čím skôr!“ „Ejha! Kde? —“ „Pytačov až mnoho —“
„Predsa k vojsku musím —“ „Nuž, nič nebude z toho!
Práve preto —“ „Tedy tak?“ „Hej, tak!“ „Veru zkrátka —
Takto musel pochodiť,[170] hľa, i chudák Zaťka! —
Povedám, že urieka Pecúchovie stvora —“
„Kto? — Nuž vidíš, neboj sa, dočká ťa jej Dora!“
„Ale, Zuzka, nedráž ma.“ „Ja že ťa chcem dražiť? —“
„Ani nejdem odtiaľ —“ a sadol si na pažiť.
„Radšej podaj snopok mi henten —“ „Podám, ale —“
„Žiadno ,ale‘, nepýtam, nie je niekde v brale.“
Predsa skočil, predbehol a jak strela letí —
Škádlili sa. Matka si riekla: „Ani deti —“

Pazucha zas za Uľkou ciepkal. „Nože, riadky
mi pochlpíš!“ kríkla naň — Ináč shovor sladký
žblnkal tíšou — plamienok bĺkal mladých vatier
v strážnom svetle mesiačka, pod očami matier.

Čo zas šibli k dedine, piati s Ranostajom,
ako došli, rozliezli hneď sa ,hájom-fájom‘:[171]
ktorý štipce rozkriačil, ktorý sosňal vrátka,
ten cez plot, ten záhumním — všade rada krátka.
Na vohľady tak sa to zavše tajne lozí;
a víťazstvo tým milšie, čím viac prieku, hrôzy.
I zas ticho dedinou; psi začúchli znova —
Len na vŕšku v zvonici húka tiahle sova;
kohút kdesi na pánte usedave skvílil,
ale nikde ohlasu, nebodaj sa zmýlil.
A mesiačik svieti len, v stromoch šepcú vánky,
ihrajú sa s mesiačkom azda na schovánky,
lebo toť ho hľadajú v tôňach, ale horký,
nenájdu ho — šibal myk! oknom do komôrky,
skryl sa! vyšiel, lenže vtom šup! do inej zase
ani kocúr — zamieňal skrýše čas po čase —
,Ja, hej, tak sa nehráme — múdry!‘ hlesly vánky,
k vetvám vzlietly, za krielca zahly hlávky v spánky -
On len sliedil; čihá, kde čo sa varí, pečie —
i usmial sa neraz, no slovka neprerečie,
nie ten! — Hoj, keby tak chcel sdeliť taje všetky,
čo kde skúsil: to by len boly šumné pletky!
Ale nemec! — A či tiež chodí na vohľady?
Kto zná? Ako kamarát, tobôž neprezradí —

Po dlhokých záletoch konečne sa sišli
na pastierni v odchod — No, horký by odišli
bez toho, by niekoľko nevyviedli kúskov!
I zrobili ver’ ich dosť. Tak uličkou úzkou
boly dreva po stranách navalené hŕby.
,Počkajte, vy kradoši!‘ chľuplo do kotrby
ktorémusi. ,Hora var’ rastie ani z vody?‘ —
A potichu drevami zakládli im vchody.
Vo spoločných dvoroch zas, kde gazdovia žili:
jedným riady gazdovské cele zamenili,
,budeže to ruvačka‘, šepcúc, ,terefere‘;[172]
druhým znovek povrazom prikrútili dvere,
stojace si oproti, ,skáčte, keď ste Skokna‘,
chechcúc sa; tu nošami založili okná,
privinšujúc dobrú noc — onde zasa oje
zastrkli do dymníka;[173] tam omelo[174] chvoje
v strechu vbodli, ,zaraz viac pípeť bude pýtať‘ —
Ale kto by postačil všetko vypočítať!?
Jedným slovom, nebolo, jak šli, márnej veci,
aby nesprevracali naruby ju predsi.
Ich roztopaš neznala medze, nie hranice.
Chraniač?[175] Takoj putoval každý do studnice,
a srub v chvíľke prevrhli ani dáke noše,
na žeriavy namiesto vedár stokli koše —
Ani hlásnik nevyhol — chraptil[176] chrapom[177] basy —
vzali mu, čo hlavná vec — trúbu, ktorou hlási.

S tým dotiahli nakoniec k domku známej Dory.
Čo tej? urádzali sa.[178] Skríkli razom: ,Horí!‘
Šťuk! oblôček, vykukla hlava, chlpáň, ryša —
„Kde, kde? —“ „Veru — v kolibe heno u Pališa!“
„Jaj, obludy!“ Dora, tiesk! „Všetkých čertov rohy —“
Zatrúbili ,tú-tú-tú‘ — ,tú-tú‘, a poď! v nohy…

Na salaši tí že jak? I tým šťastie prialo,
bo v putire[179] žinčice toľko pozostalo,
že dvanásti by sa ňou boli zasýtili.
Ovečky si v košiari tíško cengotily,[180]
dunčovia však ,hav-hav-hav!‘ jak ťapkali hore.
I valasi vzdávali chválu Kykymore,[181]
na lubine[182] ustretí[183] ani včelné kláty.
Iba bača pečoval, ešte zaujatý —
(bodrý starec), ohrebal práve vatru sypkú,
kumhár[184] cofnul,[185] v pahrebu zamoril si pípku,
bezpochyby na zápek, to obdarí sníčkom —
kol fuk sťa z dúd, z cedidla kvapoce to cíčkom —
„Ale ešte nespíte?“ „Nie! Nuž? —“ „Pánboh s nami!“
„I Duch svätý —“ Vkročili. „Hore iba sami?“
„To vy, chlapci? — Zhovejte, nono,“ duril Jana
Klocka, „pohrň od dveriec ku ohňu to šmáňa —
Hja, tí drichmú, ešte len na večer sa dojí;
planá čeľaď —“ „Počujú —“ „Nu, kto sa ich bojí!?
Sadnite si, gelety tu — Novina dáka?“
„Pasieme“, tak Klocok mu. „Dajte do črpáka,
ak tí nevystrebali.“ „Paša — chvalabohu!
Jesto toho dosť i nám, i vám ku osohu —“
Vzal varechu, nalial — „Tuť, smotana to číra —“
Ktorýsi sa ohlásil: „Ale i kus syra!“
„Hmhm, ozaj?“ „Vera vám tak zaň zaďakujem,
ako posiaľ žiaden —“ „Nu — azda vyradujem[186]“,
a rozkrájal predrencom[187] takoj rannú hrudu. —
Pili, pijú, medzitým vše na hrude zhudú.
„Čo nového v obci?“ zas bača. „Len pri starom —“
„Ba nie. Ale čuli ste var’ už, jak s richtárom
zle-nedobre? — Vypriahne vraj z poslednej črienky —“[188]
„Tak im treba! Logali,[189] drali na pečienky!“
skočil druhý do reči. „Krčah treskol hrubo —“
„Len kto príde za ním?“ v to bača. „Nech som Kubo,
palica povandruje iste na Klockovku!“
„Nikdy!“ Klockov ozval sa. „Radšej dáme stovku.“
„Uvidíme —“
Všelijak hádali sa o tom.

Bača ešte kadečo rozprával im potom.
Bol skúsený, bačúval už od rokov mnoho:
nuž nasbieral po horách, zažil všeličoho.
Aké stretal nehody, honil veternice[190]
ako neraz nadojiť prišlo súkrvice[191]
bo v horách vraj večite všetko zlô sa tára.
„Škoda“, kríkol jeden, „že neprišiel i Zvara —“

„Ale, chlapci“, doložil, „i noc žiada svoje
(kukol vonká): hodne sa zobracalo oje,
poďme spať! — Ak ďaka vám, týchto potisneme.“
„Ba, musíme ku koňom, čas už — ďakujeme.“
„Pánboh zaplať za všetko!“ trkli pojedine.[192]
Vyšli. Zahli na prte; znikli[193] vo sihline.
„Akosi som oťažel — nebrnč, iďme spolu!“
vrieskol ktorýs’. „Verím! — Poď, povaľkám ťa dolu —“

Tí dva tedy zostali — A kým kone chrúmu,
Zaťka svoju, Kytas zas svoju snoval dumu.

*

„Maťo, keď si nahútal, to i povedz dačo.“
Stisol plecmi, širáň[194] na uši pritkol — „A čo? —
Neviem.“ Šmykol sediačky bližšie sa ku ohňu,
špalkom[195] štuchal —
„To už hej, rozumom si pohnú’,
tam za miera — poľahlo! Nekutroš[196] daromne,
radšej prilož —
alebo sem sa zavaľ ko mne!“
Poslúchol.
„Ty — idúcky, a si stretol koho?“
„Mhm“, zdrugal nohami. „Koho, Maťko?“ — „Mnoho!“
„Vyrátaj mi na prstoch — stará Pecúchovie,
jedna —“ „Tú nek!“ „Druhý či druhá? —“ „Tuturovie
Marka, veru!“ zhniezdil sa ani na bodľači.
„Nuž, a čo ti riekla?“ — „Hm.“ „A var’ sa ti páči?“
„Jojój!“ tvár si pohladil, zamľaskal na znak chuti.
„Ale hybaj, potvora!“ ako uštipnutý
hadom skočil Števo, „iď! —“ zrakom plný hrozby
zmeral ho a odišiel.
„Vatru neodospi!“
ešte kríkol — Maťo sa díval za ním, díval;
chápal veci lebo nie — Ale hlavou zkýval,
posošil sa, zhrdol, dlaň o dlaň česol: „Ba hej!“
rykol. S tým i uložil sa zas. V mysli blahej
hľadel k hviezdam — mesiac jak vše do jednej kúsnul —
Vatra k tomu nôti mu, dudá — Až i usnul.—

Ktorí pohvizdujúc si ani drozdy v bralí,
ktorí nôtiac, šantujúc — zpät sa povracali.
Ostatní tí z dediny boli. Ku zárube[197]
len že došli, už ich Suk prihlásil na trúbe
,tú-tú!‘ ,tú-tú!‘ — Horami ozvena sa niesla.

Bolo smiechu — trubač vraj ozaj od remesla —

„A kde Kytas, Števo?“ — „Toť, u ohňa sa suší —“
„Zatúkať mu, spáčovi — ale blízko uší!“
Zatúkali. „Vstávaj, už svitá, kosia v poli!“
Srepetil sa, vytiahol. „A ťa ešte bolí?“
„Nič to; kým sa oženíš, iste budeš zdravý!“
„A čo sme ti doniesli, hohój!“ — „I pozdravy!
Dora pozdravuje ťa — i na zlatú nitku!“
„Ale!“ sprel sa, zagánil — zrejme na výčitku.
„Utrč klobúk!“ Urobil. Hádzali mu všakú
daň: ten jabká, syra ten — Zvara hlávky maku.
„Jedz, Matejko! Ale, vieš, nežalujže mame!“

„Bolo to tam!“ Ranostaj výskol. „Iba samé
oberky[198] ti dávajú; ale kukaj, Maťo!
Ja mám len dar pre teba! Nu, čo rečieš na to?“
a vytiahol z pazuchy maľovanú šatku:
„Však je krásna? Tebe ju mám dať na pamiatku!
Poznáš? (Števo díva sa, v zraku blesk mu žarká.[199])
Kto ju mal dnes na hlave!?“ Zarechtal sa: „Marka!
Tuturovie —“ a habol. Tu priskočil Števo
sťa lev, revnul: „Tisíc striel — pozri toto drevo,
oplan! Tak ťa šmarím oň, že nedýchneš ani! —“
i vyrval mu šatku z rúk, skrkval zlobne v dlani —

Ranostaj však smiechom mu: „Nono, nerob divy!
Chcel som len znať, čiže si ešte pamätlivý!
Poznals’ šatku — pekne! Hej, ona pohne chmurou:
lebo teraz sám si ju odnes do Tuturov,
vieš? —“
Maťovi riekol však, ktorý chápal pozde,
čo sa stalo: „Už je tam! — Pozde, milý drozde —“

*

Brieždilo sa; východom znamenaly zore —
Posháňali kone. Hneď sadli. Hnali spore.

Pod hájmi hmly šúľal sa kotúč za kotúčom.
Škovran vzlietal s piesenkou, slietal s mladým lúčom.

Nefrčali teraz, hoc skôr by bolo treba;
ale Maťa pečlive vzali medzi seba,
chránili ho — a len sa krík vše sčernal nový,
hneď všetci doň: „Toť svíbä! — Maťo, kde podkovy!?“



[1] výpomôcka (neol.) — vypomôženie, výpomoc

[2] obnôcka — pasenie dobytka nocou

[3] temnistý (neol.) — temný, tmavý

[4] sprava — správanie sa, vedenie si, chovanie sa

[5] podsad — výpomoc pri nasadaní na koňa

[6] vranec (básn.) — kôň, koník

[7] bzíknuť (expres.) — brnknúť, odletieť

[8] letky (neol.) — letkom videný, prchavý

[9] napotom (náreč.) — potom

[10] styk — držadlo pluhu

[11] jedly (skrát.) — jedliny, jedle

[12] klada — drúk, mučidlá

[13] zbojec (básn.) — zbojník

[14] neobsedno — na nevystátie, zle

[15] parkan — ohrada, plot z lesíc

[16] zájezd (čes.) — zájazd, pochod

[17] teľpis (náreč.) — ťulpas, chumaj

[18] poločko (slož.) — pol oka

[19] kloptáň (náreč.) — veľký klobúk, širák, siahajúci až na uši

[20] Škúli ani vrana v klub —… — ľudové príslovie s významom: Pokukáva tam pažravo ako vrana na kyčľovú kosť.

[21] konopatý — konopný; prenesený význam čertovský

[22] ťupák (pejor.) — nos

[23] skváriť — polakošiť, ukradnúť

[24] vedroň (náreč.) — nenásytník

[25] popratať (pejor.) — napchať sa, najesť sa

[26] rynta (náreč.) — hlava, kotrba

[27] sebevoľný (neol.) — svojvoľný, samopašný

[28] trieliť (ľud.) — páliť, utekať; metať

[29] šiplať sa — babrať sa, motať sa, otáľať

[30] tuž (neol.) — tak už, tak teda

[31] nepodar (neol.) — nepodarenec, naničhodník

[32] Právo na radosť musí si mládež na dedinách len ťažko vybojovávať a okrádať sa pre ňu o noci, keď dni jej úplne pohlcuje úmorná práca. Preto ani Hviezdoslavov skvelý realistický opis zábav dedinskej mládeže nemôže sa obísť bez náznakov ťažkého a starostiplného života dediny.

[33] rompa (gen. pl. rompí) — druh hrušiek

[34] zdýmať, zdýmnuť — zhlboka, ťažko dýchať, oddychovať, odfukovať

[35] štiav (náreč.) — štaveľ, druh trávy

[36] titlat (náreč.) — skrývať, napchávať, motať

[37] výsypok (náreč.) — množstvo naoberaného ovocia, ktoré sa naraz vysýpa

[38] S opálavým výsypkom zlodejského sala — s ovisnutou košeľou za pásom, kde bolo schované ukradnuté ovocie.

[39] vlieka sa (básn.) — vlečie sa

[40] chvostáľ — červ v lajne

[41] zobadať sa (náreč.) — zbadať sa, dovtípiť sa

[42] sčeperiť sa (pejor.) — vstať, postaviť sa

[43] posepnúť sa — pošinúť sa, popohnať

[44] vodzka (náreč.) — opraty, uzda

[45] naozajst (náreč.) — naozaj, skutočne

[46] štipkotať (demin.) — poštipkávať

[47] krásota (básn.) — krása

[48] polykať (čes.) — preglgovať

[49] strečkovať — bzíkať, odbehávať, vystrájať

[50] nasádzať (náreč.) — naklásť, naložiť

[51] bobánky, bobáľky (náreč., pomn.) — opekance

[52] zavätiť — vetiť, povedať

[53] dusiť sa (pejor.) — náhlivo, hltavo jesť

[54] sporajiť (náreč.) — usporiadať, uviesť do poriadku

[55] dežmovať (lat., maď.) — okrádať, ubrať

[56] sporý (náreč.) — rýchly, náhly

[57] žvach (pejor.) — žvýkanie, žuvanie

[58] kydoň (náreč.) — nemotorný človek, babrák

[59] vyhýbnuť (neol.) — vyhnúť

[60] drboliť — kráčať drobným krokom

[61] v stretky (neol.) — v ústrety, oproti

[62] strmieť, strmnúť — stáť v napätí, meravo stáť, zmeravieť

[63] ligo (ľud.) — lesklé vlákno ľanu

[64] uždi (náreč.) — už iď; hybaj, choď

[65] šturec — druh chrobače

[66] potrest (náreč.) — trest, odplata

[67] kroz (náreč.) — skrz, cez, pre, ohľadom

[68] ranec (maď.) — záhyb, riasa, vráska

[69] znáhlene (básn.) — náhlivo

[70] pozasinieť (básn.) — oblednúť, zblednúť

[71] plavák — plavý kôň

[72] horič (básn.) — horkosť, horec

[73] ukladať sa (ľud.) — prosiť sa, podkladať sa

[74] povoľšie (skrát.) — povoľnejšie, pomalšie

[75] spriečny — ten, čo sa prieči, priečny, zanovitý

[76] smelec (neol.) — smelý človek

[77] harcovať (čes.) — útočiť, robiť poplach, sem-tam jazdiť, plašiť sa

[78] šprihot — metanie, let

[79] kŕč — vyvrátený peň

[80] vyprášťať (náreč.) — búchať, vybíjať; v prenes. význ. vyprášťať kosu — kovať kosu

[81] zdepčiť (náreč.) — utlačiť, stĺcť

[82] zdubasiť — poskákať

[83] zžvastať (pejor.) — preriecť, zbrblať

[84] škrablica (ľud.) — metla; puška

[85] srebať (náreč.) — piť; v prenesenom význame urobiť zadosť svojej vášni

[86] žugan (náreč.) — chlapčisko, chalan

[87] týnina — mladý lesík; ohrada zo stromkov

[88] trknúť (ľud.) — preriecť, prehodiť, slovo

[89] sepkavo (náreč.) — klusom

[90] švácať (ľud.) — biť, rezať

[91] strehotať (básn.) — striehnuť, čihať

[92] chabina (žart.) — prút, palica

[93] polknúť (čes.) — preglgnúť

[94] zvrátiť — zavrátiť; potrestať

[95] duňať — dunieť, hučať; hútať v mysli

[96] zrehtiť sa (ľud.) — zarehotať sa, nahlas sa zasmiať

[97] ruta — druh zeliny

[98] devla — chudý kôň, mrcina

[99] utŕčať päty — uháňať, prášiť, bežať ozlomkrky

[100] šmáňa (kolekt.) — raždie, haluzie so suchou trávou

[101] klocok — kyjak, trieska z haluziny

[102] prostred (básn.) — uprostred

[103] ťuk (ľud.) — ťuhýk (vták)

[104] suchár (ľud.) — vyschnutý strom

[105] durný (ľud.) — duriaci sa, plachý, divý; pyšný

[106] stred (básn.) — stredom, cez prostriedok

[107] páľ (básn.) — plameň, páľava

[108] na moj‘ kušu — chlapčenská skomolenina zakliatia „na moj‘ dušu“

[109] ušu (expres.) — vo význame „hore“, „hej“

[110] sokor (ľud.) — sochor

[111] letáče (ľud.) — krídla; (prenesený význam) plamene

[112] zatúkať (expres.) — zatrúbiť

[113] valy — hradby

[114] návlaka — remenec na krpcoch

[115] mechy (žart.) — dýchacie ústroje, pľúca

[116] mrkvot — mrzút

[117] štoporčiť sa — štuchať sa, postrkovať sa

[118] hastopier (ľud.) — netopier

[119] hlaveň — ohorok, uhoľnaté drevo

[120] podmola — diera v riečišti, vyhĺbená vodou

[121] rače (vok.) — raku, rak

[122] stúkať (náreč.) — zdupkať, odbehnúť

[123] ihly (náreč.) — zánosky (na jarme)

[124] hviezdka (básn.) — hviezdička

[125] nabumbať sa (pejor.) — nažrať sa, najesť sa dosýta

[126] ryknúť (básn.) — zakričať, skričať

[127] šerudiť sa (náreč.) — šerediť sa, hnevať sa

[128] túrňa (lat.) — veža

[129] vykopcovať — zbiť človeka, natiahnutého na kopci

[130] papek — palica pri ohni, vatrál

[131] turo, turoň (nadávka) — surovec, necitlivý človek

[132] stupy — časť mlynského kolesa, ktoré uvádza mlyn do chodu

[133] drholec (ľud.) — dereš

[134] zvetrelec (ľud.) — vetroplach, divoch

[135] kuľhotať (neol.) — kuľhať, pokuľhávať

[136] knošiť (ľud.) — biť, tĺcť

[137] koho (skrát.) — kohosi, niekoho

[138] svíb, svíbä — druh drieňa

[139] kolodej (ľud.) — všadebol, hlupák

[140] trblot (básn.) — trblietanie

[141] kaľavne — obratne, pokojne

[142] zhorliť — horlivo, nedočkavo preriecť

[143] opalok (náreč.) — ohorok, uhlík

[144] lalok — visiaci krk (u zvierat)

[145] vybrodiť — prehnať cez vodu, vykúpať

[146] prieloh — nepreorané pole;

[147] mladúsi (náreč.) — mladí ľudia

[148] prikrútnuť — prikrútiť, prihroziť

[149] popruh (náreč.) — pás na pripínanie sedla, podbrušný remeň konský

[150] poták — kolovrátok

[151] toten (náreč.) — ten, onen, tamten, tento tu

[152] drážka (arch.) — dráždenie, vystrájanie

[153] kotlošiť — stále, nenásytne jesť

[154] zaberať — zberať, brať

[155] zhybák — zavierací nôž s drevenými črienkami

[156] bleskotať (básn.) — jasne svietiť, blyšťať sa

[157] návoj — časť krosien, na ktorú sa napína utkané plátno

[158] kudlatý — chlpatý, nadutý, načuchraný

[159] spúšťadlo — časť krosien, ktorá drží v napnutí priadzu na krosnách

[160] ciepky (pl.) — tyčky na krosnách, cez ktoré ide pradivo do brda

[161] luna (náreč.) — vlna vody, hlt

[162] močilo (náreč.) — močidlo, mláka, v ktorej sa močieva ľan

[163] dúži (náreč.) — zdravý, mocný, silný, pevný, bujný, vrchovatý

[164] novina — práve preoraná lúka

[165] prieložný — z prielohu

[166] spevot (neol.) — spev, spievanie

[167] rozkochaný (ľud.) — ľúbostný, roztúžený

[168] zhákať (expres.) — skríknuť, zrevať

[169] meru (arch.) — štyridsať

[170] pochodiť (nov. význam) — obísť, pomeriť, shodnúť sa

[171] hájom-fájom (ľud. úslovie) — kadiaľ-tadiaľ; voľne

[172] terefere — nástroj na prevíjanie priadze; v prenes, význ. motanica

[173] dymník — otvor na streche, ktorým vychodí dym (kde niet riadnych komínov)

[174] omelo — chvoj, chvojina

[175] chraniač — nádoba, ktorou sa chráni voda, vedro na studni

[176] chraptiť — chrápať, spať

[177] chrap (neol.) — chrápanie, chraptenie, dunenie

[178] urádzať sa — radiť sa, porádzať sa

[179] putira — veľká nádoba na žinčicu

[180] cengotiť (básn.) — cengotať

[181] Kykymora — modla pohanských Slovanov; vzdávať chválu Kykymore — spať

[182] lubina — listnatý les, čečina

[183] ustretý — vystretý, prestretý, vyvalený

[184] kumhár — hák, na ktorý sa vešiava kotol so žinčicou

[185] cofnút (maď.) — cúvnuť

[186] vyradovať (náreč.) — vykrojiť, podeliť; vyjsť s podielom

[187] predrenec (ľud.) — líška pálená, lišiak

[188] črienka — rúčka zatváracieho noža; vypriahnuť z črienky — skaziť sa, zomrieť

[189] logať — piť, spíjať sa

[190] veternica — pobehlica, nestála žena

[191] súkrvica — skazená, vodnatá krv

[192] pojedine (náreč.) — po jednom, každý osobitne

[193] zniknúť (neol.) — zaniknúť, zájsť

[194] širáň — široký klobúk

[195] špalok (nem.) — klát, drúk, hlupák

[196] kutrošiť — kutrať, vŕtať

[197] záruba — zarúbanisko, záseka

[198] oberky (pomn.) — popreberané, podradné veci

[199] žarkať (demin.) — žiariť, svetielkovať





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.