ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že je Hadixa zamilovaná, dozvedel sa už aj mufti. No koho šíp ľúbosti ju zasiahol, to mu nepovedali. Stačila mu však sama táto skutočnosť a veľmi ho potešilo, že sa konečne obmäkčilo jej kamenné srdce a Venuša ju dostala do svojich osídel. Keď sa to teda dopočul, ihneď bežal za ňou, sklonil sa k nej, pritisol si ju k prsiam a neprestávajúc ju bozkávať, radostne vravel:

„Až teraz som požehnaným otcom, dcérenka, ty moja rozkvitnutá ratolesť!… Nech je blahoslavená táto choroba, čo je láskavejšia než zdravie bez tejto zvesti!… Prečítaj si,“ podstrčil jej nato husto popísaný papier. „Priam taká bola i tvoja matka a ty úplne kráčaš v jej šľapajach. Aj ona vedela o láske tak málo, pytačov nechcela ani vidieť, ani o nich počuť, akoby nebola z mäsa a krvi. No ja som jej chlad roztopil takýmto písmom a prehováraním až natoľko, že si ma onedlho zamilovala, hoci som v to už vôbec nedúfal. Teda prečítaj si aj ty!“

Netreba sa teda čudovať, že mufti sa všemožne usiloval, aby jeho dcéra myslela na manželstvo a čím skôr si vybrala dajakého muža. Mohol vari na iné myslieť, o inom vravieť a ináč radiť ako človek, ktorý pokladá telesnú rozkoš za najväčšie blaho? Čo inšie mohol mať tento národ v srdci a ustavične na jazyku okrem objímania, keď verí vo večné objímanie? Svoje oslávenie na druhom svete si predstavujú ako nepretržité holdovanie jedlám, nápojom a množstvu krásnych žien. Veď korán je plný takýchto sľubov, možno sa tam dočítať:

Súra 46. Muži aj ženy budú v raji bezstarostne polihovať a posedávať na hodvábnych poduškách.

Súra 48. Dobrým a bohabojným sa otvoria brány raja, kde porozvaľovaní na mäkkom budú v hojnosti požívať ambróziu a nektár, okrem toho milovať aj cudné, driečne ženy, ktoré svoje oči nepozdvihnú na nikoho iného okrem vlastných mužov.

Súra 54. Verní dostanú za obydlie záhrady plné prameňov, obliekať si budú rúcho z červeného hodvábu; vezmú si devy s veľkými a jasnými očami, ktorých bielka sú ako sneh a zrenice čiernejšie než noc.

Súra 62. Veriacich v raji vyzve hlas: Jedzte a pite z hojnosti týchto vyberaných pokrmov i nápojov, čo ste dostali za svoje dobré skutky, políhajte si podľa svojej obyčaje na rozkošné lôžka a berte si najkrajšie panny s veľkými a hanblivými očami, ktorými hľadia iba na vlastných manželov.

Súra 65. V raji budú veriaci ležať na hodvábnych kobercoch i šarlátových prestieradlách a vezmú si najšvárnejšie devy.

To je veru ohromná sláva a pekný raj! Ak by sa dakto spýtal, či bude mať každý veriaci rovnaký počet žien, to teda nie, ani rovnako pekné. Odmena v tejto forme sa bude merať podľa množstva dobrých činov. Svätí prvého stupňa dostanú po sedemdesiat žien takého rozkošného výzoru, že jeden jediný vlas z hlavy niektorej žiaril by ako dve slnká spolu, keby zletel na zem.

A toto učenie spôsobuje, že mohamedáni pokladajú svoj eulenmech nielen za stav dovolený a počestný, ale aj nevyhnutný. Nik z nich nezostane bez ženy, ba i zákon prikazuje, aby sa všetci poženili a povydávali do päťadvadsiateho roku. Na to narážal aj mufti, keď prehováral svoju dcéru. Mohamed dovolil mužovi vziať si tri alebo štyri ženy, no v týchto časoch sa rozmohla obyčaj brať si až toľko, koľko môže kto uživiť. A tak sultán si vydržiava pod titulom manželiek i tristo žien okrem množstva súložníc. Kniežatá a prví hodnostári po sultánovi po štyridsať žien, ktoré vysluhujú v odlúčenosti eunuchovia alebo chlapci do dvanásť rokov. Ak sa pánovi niektorá manželka znepáči, môže ju prepustiť, odohnať a rozviazať s ňou manželstvo.

Takýto fígeľ vymyslel zrejme Mohamed, aby zakryl vlastnú nestatočnosť, keď odviedol ženu svojmu sluhovi Zeidenovi a vzal si ju do háremu. Preto korán hovorí: Keďže Zeiden odohnal svoju ženu, ja váš boh ju dávam za manželku vášmu Prorokovi. A moja vôľa je, aby odteraz každý muž mohol bez hriechu prepustiť svoju manželku.

A tak túto možnosť využívajú za nasledujúcich podmienok a zvyklostí: Po prvé — kto prepustí svoju ženu, musí jej vyplatiť veno, ktoré sľúbil, keď si ju bral. Po druhé — kto sa rozišiel s manželkou, môže ju opäť prijať a prepustiť ešte tri razy, ba aj po štvrtý raz; no ak žila naposledy s iným mužom, vtedy si ju nesmie vziať naspäť. Po tretie — muž môže ženu prepustiť, ale žena nesmie opustiť muža. Po štvrté — spomenutá rozluka sa musí konať pred kňazom alfakinom, ustanoveným na tieto veci.

Tak učí o manželstve mohamedánske náboženstvo a vyznávajú to všetci Prorokovi nasledovníci, preto nech sa nikto nečuduje, že podobne radia všetkým svojim spoluveriacim, ba vzpierajúcich sa násilím nútia zachovávať tieto články.

Keď muftiho dcéra čítala ono písmo, tvár jej opäť hrala všetkými farbami a zalieval ju najmä rumenec, čo pokladal otec za panenskú hanblivosť a posmeľoval ju. Jeho reči a vychvaľovanie ľúbostného vzplanutia nemali konca-kraja, lebo si myslel, že vtedy a zatiaľ treba kuť železo, kým je žeravé. Hoci dobre vedel, že Hadixa ešte stále čaká s túžobným vzdychaním na toho, čo ju s ním zasľúbili ešte za detstva, a istotne preto sa doteraz nechcela s nikým zaviazať, predsa uveril, že sa zamilovala. I sústredil všetok svoj dôvtip na to, aby ju presvedčil, že jej nádej je márna, akoby ju vietor odvial, a bez akéhokoľvek reálneho podkladu, ba rovná sa nezmyselnej tvrdohlavosti. No najbolestnejšie sa jej dotkli dôvody, ktorými dokazoval tieto svoje názory:

„Toľko rokov ho jeho ustarostený otec hľadal čo najusilovnejšie, a za celý ten čas sa predsa o ňom nič nedozvedel. Ak by žil, dal by aspoň dačo o sebe vedieť i rodičom i tebe, nech by sa mu vodilo už hocako. Ak by sa mal zle, nejako by len odkázal a žiadal o pomoc. Hoci by ho väznili aj v tej najhlbšej temnici, za toľký čas mohol nájsť dajaký spôsob a príležitosť, aby to dal na vedomie. No ak sa mu vodí dobre a žije si podľa svojej vôle, vari by bol dal aspoň to na známosť, že nás nepotrebuje a vyžije aj bez nás, a preto aby sme ho nečakali. A keby aj mal srdce z kameňa alebo ešte tvrdšie než kameň, neverím, že by nebol odkázal predovšetkým tebe, aby si na neho zabudla, podľa vlastnej vôle si hľadala iného ženícha a tomu darovala svoje srdce.“

Otec sa pri týchto rečiach tváril tak múdro a vážne, až ju prenikala nemalá úzkosť. Nič mu nevedela odpovedať najmä preto, lebo videla, že pozná príčinu jej choroby. Za pôvodcu tohto odhalenia a za táraja, čo to vyrapotal, pokladala Reného alebo lekára. Aby sa o tom presvedčila naisto, niekoľko ráz sa chcela priamo spýtať, odkiaľ mufti vie, že dakoho miluje a že sa zaľúbila. No vždy túto otázku radšej prehltla a počkala na príhodnejšiu chvíľu: A keď sa už napokon musela ozvať, opýtala sa otca:

„Ak sa veci majú tak a musí to byť, koho mi môj otec veľkňaz radí a koho mieni prijať za svojho zaťa?“ Aj touto otázkou sledovala prezradenie zradcu, no nedozvedela sa to, lebo mufti jej vždy vo všetkom vychádzal v ústrety:

„Za zaťa mienim prijať,“ povedal, „a tebe, dcérenka moja, radím toho, ktorý ti je milý a tebe sa páči. Nikdy som,“ pokračoval, „neschvaľoval také manželstvo, čo sa uzavrelo bez lásky. Veru nikdy som nechválil takých rodičov či rodinu, ktorí devu alebo mladíka za dakoho väčšmi nútia, než im radia. Radšej by mali, ba ich povinnosťou je deťom múdro poradiť a povzbudiť v náklonnosti k človeku, čo je podľa ich rozumného názoru toho hoden. Násilné prinucovanie tu nemá miesto, lebo ak už dačo vyžaduje slobodnú a dobrovoľnú voľbu, tak je to pre veľa závažných príčin predovšetkým stav manželský.“

Mufti mal pravdu. Lebo aj podľa jeho slov pri uzavieraní manželského zväzku majú si obe osoby slobodne a bez prisiľovania vybrať spoločníka. Netreba tu pozerať na bohatstvo a chýrne rody. Pre tých, čo sa berú — hlavná je láska, lebo ak chýba láska čo len u jedného, tam podľa skúseností nastáva už na zemi hotové peklo. Manželstvo nie je ustanovené kvôli majetkom, ani začmudeným obrazom predkov, ale iba kvôli tomu, čo pochádza z vernej a oddanej lásky. Ak teda nemožno nikoho prinútiť, aby dakoho opravdivo miloval, tak isto nemožno devu alebo mladíka násilne vohnať do manželstva. Všetko závisí od vzájomnej náklonnosti oboch stránok… Na toto by mal svedomite myslieť každý otec a každá matka! Nikto im neodopiera to právo, aby svojmu dieťaťu narádzali, za koho radšej ísť alebo koho si vziať. Ale keď vidia, že má svoju vôľu, jeho náklonnosť je nezmeniteľná a tvrdošijne nástojí na svojom vzťahu — čože im ostáva? Majú dieťa vari vydediť? Zdá sa, že na dedinách sa uzatvárajú najslobodnejšie manželstvá.

Hadixa pobozkala otcovi ruku, no bez nadšenia mu ďakovala za jeho veľkú starostlivosť i lásku a žiadala si určitú lehotu na rozmyslenie takej závažnej veci. Mufti ochotne privolil a odišiel od nej veselý, lebo veril, že nevravel do vetra a jeho reči padli na úrodnú pôdu dcérinho srdca. Jej však táto návšteva spôsobila nové súženie. Okrem lásky a hnevu začal ju zmáhať i strach. V plnej miere si totiž uvedomovala a predvídala, že v budúcej zrážke s protivníkom — či už zvíťazí ona nad ním, alebo on nad ňou — keď sa aj nedostane do nebezpečenstva života, ale veľkú ujmu môže utrpieť jej česť. Chúďa, usilovne premýšľala, ako by od seba odvrátila toto nešťastie a unikla poníženiu, ale všetko bolo márne. Ak sa jej na chvíľu i zablyslo nejaké východisko, vzápäť sa ukázali nemalé jeho slabiny a prekážky, ktoré rúcali všetky nádejné vyhliadky. Celá bola z toho zúfalá a v tejto bezradnosti začala v duchu Renému vyčítať:

„Ach, keby si bol radšej ostal hocikde inde, než prišiel sem! Nešťastné oči, čo ťa zazreli, nešťastná tvoja tvár, ktorá tým očiam i srdcu natoľko učarila. Bodaj ťa neboli nebesia stvorili takého driečneho, švárneho a šľachetného, bodaj ťa neboli obdarovali takým rozkošným výzorom! Aká blažená mohla ostať tá, čo sa potkla, hoci sa nemala potknúť!… A teraz tú strápenú, tvojou zásluhou múky prežívajúcu nešťastnicu nepotešíš ani len jediným slovíčkom. Keby si tej na svete najzavrhnutejšej naznačil aspoň akú-takú nádej!… ,A keby sa jej odtiaľto aj podarilo uniknúť dajakým zázrakom, hoci by sa aj šťastlivo dostala do našej krajiny, ani tam by som… neodpovedal ináč než: nie!’… Veru nieto na svete trpkejších a krutejších slov!… Ale i ja som bola,“ vyčítala si nato, „neopatrná a nemúdra! Prečo som sa hneď spočiatku ráznejšie nebránila vzplanutiu!? A keď ma už vášeň začínala premáhať, prečo som nebola opatrnejšia, aby sa to nik nedozvedel! Veď som mohla, ba musela predvídať všetky tieto roztržky, mala som si rozvážiť, čo všetko sa môže stať… Mám svedkov, čo nevedia a nemôžu klamať — moje listy. Kam sa teda obrátim o pomoc, čo si teraz počnem, čoho sa zachytím pri tomto tonutí?… Ach, ostanem na výstrahu všetkým bláznivým zaľúbencom!“

Potom obrátila svoje myšlienky na lekára, hoci naisto nevedela, či všetko prezradil on alebo René:

„No a ty, čo si slovo nedodržal, ty si ten najväčší nemravník, zvrhlík, zlomyseľník a najhorší človek!… Keby si bol statočný, nebol by si zutekal zo svojho kraja, zanechal povolanie a zradil svoju vieru. Teda si sa vyfarbil, čo si za vtáka… No či už zahyniem alebo ostanem pri živote, tvoju opovážlivosť i bezočivosť, nehanebnosť a bezohľadnosť stihne trest, hoci by som mala prísť o hlavu. Neunikneš zaslúženej odplate a pokute, čo by si bol aj aký prefíkaný, múdry alebo učený!“

V takýchto myšlienkach, za takých vnútorných rozhovorov a veľa nebezpečenstva skrývajúcich dúm zastihol ju večer a potom i noc. Neprestajné a dlho trvajúce duchamorné rozpoloženie ju natoľko ukonalo, až ju premohla únava. Zrazu klesla na lôžko a zaspala. No keďže sa duša nikdy neupokojí a ustavične ostáva v činnosti, obyčajne potom všetko to, o čom sme cez deň tuho uvažovali a najmä pred spánkom rozmýšľali, prechádza obrazne i do sna a sníva sa nám o tom. A tak aj spiacej panne sa plietlo o všetkom, čo jej v bdejúcom stave zaneprázdňovalo myseľ.

I vo sne sa karhala, že nebola vo svojej veci dôtržlivejšia, že svoju roztúženosť lepšie neutajila a neuchovala si ju iba pre seba. Aj vtedy sa vadila s lekárom, vyhrážala sa mu, sľubovala mu hojnú odmenu, bohatú výslužku. No väčšinu sna vyplnila taká strašná a živo zobrazená príhoda, že sa panna od hrôzy celá chvela a často sa stŕhala z lôžka.

Mala sen na postavenie tamojších žien veľmi nezvyčajný. Snívalo sa jej, že sa vybrala s Reném i s niekoľkými členmi otcovho dvora do hlbokých hôr na poľovačku. Tam zaostala trochu za družinou a ocitla sa zrazu zoči-voči poranenému diviakovi, ktorý s penou na pysku zúrivo páral klami kôru na stromoch. Len čo ju zazrel, vrhol sa na koňa, na ktorom sedela, besno mu hrýzol nohy, kým ho aj s ňou nestrhol na zem. V tejto tvŕdzi jej neprišla na um ani šabľa, ani pištoľ, aby sa nimi bránila z celej svojej krehkej sily, ale začala volať o pomoc. Na šťastie nekričala nadarmo, a kto ju začul i ochotne pribehol ratovať, bol sám René. Zoskočil zo svojho koňa a rýchlo ju naň vyložil. Tým však obrátil na seba pozornosť rozzúreného zvera. Obaja sa nemilosrdne pustili do seba. René bránil dva životy, ale diviakovi nešlo už natoľko ani o vlastný život, ako o pomstu za smrteľnú ranu na bachore. Zúrivo sa vrhal na Reného a usiloval sa mu zubiskami zaťať do niektorej nohy, no mladík sa šikovne uhýbal a pritom mu uštedroval nové rany. A keď z krvi stečený a poslednú paru vydávajúci zver zozberal naostatok všetky sily a ešte raz sa vyrútil na neho, René mu tak rúčo vrazil šabľu cez hrtan až do srdca, že ihneď prestal kvičať a roztiahol sa na zemi v celej svojej ozrutnej veľkosti.

Až vtedy sa spamätala muftiho dcéra z úľaku a zhlboka si vydýchla. Aj René oddychoval po tuhom zápase, natešený kráčal vedľa koňa, na ktorom sedela Hadixa, a obaja sa veselo uberali domov. No vtedy na nich doľahlo nové a oveľa väčšie nebezpečenstvo. Žalostný kvikot smrteľne zraneného zvera vyburcoval z ležísk iné dva diviaky, ktoré sa za hlasom ponáhľali druhovi na pomoc. Najskôr pribehli k zahlušenému štetináčovi a keď ho našli opusteného, za ustavičného krochkania, ktorým si dodávali smelosť, pustili sa divým behom po šľapajach Reného, kým ho nedostihli. Mladík ich zbadal už zďaleka, ako sa za ním ženú, a svojej žiačke povedal:

„Aby sme nezahynuli obaja, jeden z nás sa musí obetovať. Radšej nech prídem o život len ja, podur preto koňa, zachráň sa a vše si na mňa spomeň!“

Keď ho diviaky dobehli, privítal ich súčasne z dvoch pištolí, no bez výsledku, lebo po škutinách zverov sa guľky len tak zošmykli. Potom sa chrbtom oprel o hrubý strom so šabľou v jednej a švancarou v druhej ruke. Rázne sa bránil, neraz do nich zaťal, ale predsa im neodolal, lebo kým jedného poriadne zasiahol do chrbta a dlhšie ho zaneprázdnilo vyťahovanie uviaznutej zbrane, druhý ho zatiaľ zrazil na zem. Panna z veľkej lásky k Renemu neušla, ako jej kázal. Ba viac ráz sa priberala zísť z koňa a chcela mu pomáhať, no na jeho prísny zákaz vždy sa zháčila. Keď však videla, že ho diviak už vláči po zemi, zoskočila dolu a začala ho brániť, ale horkáže pomoc. Veď čo aj mohla zmôcť proti takému hovädu svojou chabou silou a útlou, na takýto zápas nevycvičenou rukou? Márne pichala a bodala, ostrie sa odrážalo od srsti zvera, ktorý už klami dorážal na Reného prsia. Keď to spozorovala, hodila sa diviakovi na rypák a chcela sa dať i ona roztrhať a tak zahynúť spolu s mladíkom.

A práve vo chvíli tohto rozhodnutia sa prebudila celá spotená a kým sa celkom nespamätala, presvedčená bola, že sa v horách mocuje s divými zvermi. No keď videla, že je vo svojej svetlici a na posteli, začala podľa tamojšieho zvyku rozmýšľať, čo asi znamená tento strašný sen. Lebo aj ona zachovávala pochybné učenie ich bludnej viery o snoch, ktoré si mohamedáni navzájom rozprávajú a všeobecne ich uznávajú za božie zjavenie. Preto aj vo svojich modlitbách horlivo prosievajú Alaha, aby im často zosielal sny, ktoré by im vyjavili, čo zlé alebo dobré ich v budúcnosti očakáva, a tak sa všetko dozvedeli ešte skôr, než sa to stane. Blázniví nasledovníci ešte bláznivejšieho vodcu! Nepochybne zhltli aj tento klam tvorcu a pôvodcu svojej viery, lebo Mohamed si vymýšľal kadejaké zázračné príhody — ako sa vznášal k nebu a cez noc sa zhováral s Alahom — čo potom rozhlasoval. Možno sa však čudovať, že tento národ verí uvedeným pletkám, keď sa podobných povier pridŕžajú ľudia uznávaní za zbehlejších nielen vo veciach svetských, ale ovládajúci aj vyššiu múdrosť?… Táto hlúposť má svojich ctiteľov a zástancov i u nás, aspoň na dedinách, čo je dôsledkom nedostačujúceho poúčania.

Pravda, kto by mohol odtajiť, že sa voľakedy nevyskytovali sny, ktoré skutočne predpovedali nejedno tajomstvo budúcnosti? No keďže ich potreba sa pominula, prestali aj sny, alebo sa vyskytujú zriedkavejšie. Nám však netreba o tom hovoriť, aby sme sa nemiešali do toho, do čoho sa miešať nemáme. Ale sú aj sny inakšie, ktoré vyplývajú z ľudskej prirodzenosti, a teda niečo znamenajú, najmä ak sa opakujú pravidelne. Niektorým ľuďom sa napríklad ustavične sníva o tme, dyme, smrti a pohreboch, čo ich napĺňa veľkým smútkom a nezdravým žiaľom. Iných mátožia predstavy ohňa, plameňov a farby rozmanitej červene. Takíto majú viacej krvi než treba. Ľudia z tretej skupiny sa vo snách neustále plahočia vo vodách a mori, driapu sa na brehy, alebo stále na nich prší. Toto je zasa znakom, že ich krv obsahuje zbytočnú vodu. Takýmto a podobným snom, ktorých príčina je v nás samých, môžeme aj trochu veriť. Lekári z nich neraz zistia príznaky človeku hroziacej choroby. No pokladať za neklamnú predpoveď dobrej alebo zlej budúcnosti také sny, čo usnuje žalúdok preplnený jedlom a nápojmi, je smiešne, lebo je to výmysel modlárov. Veď ktože by sa zdržal smiechu, keď počuje, že vidieť vo sne mnícha alebo zajaca znamená čoskorú smrť, pozerať sa do zrkadla veští radostník, že nad hlavou letiace orly a kročité nohy znamenajú nešťastie, ale do kvapky vypitý sud je predzvesťou šťastia. Toto všetko je priam ako zázračné babské videnie, ktoré by bolo pravdivo vystríhalo pred škodou, keby sa bolo splnilo. A Mohamedovo učenie o snoch je úplne to isté.

Po dlhšom sústredenom uvažovaní o sne bola panna presvedčená, že jej i Renému hrozí veľké nebezpečenstvo. Potom vzala mladíkove listy, ešte raz ich prečítala od slova do slova a napokon sa rýchlo rozhodla: „Pravdu máš, aby sme teda nezahynuli obidvaja, ostaň ty nažive, lebo z nás dvoch som to práve ja, čo som všetko zavinila.“

Čudná premena dievčiny!

A veru neotáľala ani chvíľu, chytro sa pristrojila a ponáhľala sa za muftim. Keď ju otec zazrel, bežal jej oproti, objal ju a neprestával ju bozkávať, lebo spozoroval, že sa za tú jedinú noc celkom zmenila. Hadixa úctivo pobozkala otcovi ruku a keď sa dostala k slovu, skromne sa ozvala:

„Drahý môj otecko, kým sa rozhovoríme o tom, čo si mi včera narádzal, chcela by som ťa najprv o niečo pokorne poprosiť. Bola by som ti veľmi povďačná, keby si ma ochotne vypočul.“

Keď jej mufti odvetil, aby len smelo povedala, čo jej leží na srdci, že jej vo všetkom vyhovie, pokračovala:

„Mladík, ktorého som s tvojím láskavým zvolením prijala, aby vyučoval mňa i brata, dostáva sa u našich dvoranov do veľkej nemilosti. Začínajú nenávistne reptať, že takého neveriaceho psa zahŕňame toľkou láskou. Najdobrotivejší otče, tento mladík prišiel k nám proti svojej vôli, lebo akiste predvídal všetky tieto nepríjemnosti. Hoci svoju povinnosť vykonával z donútenia, plnil ju svedomite a nijako sa neprehrešil proti nej, ani proti niečomu inému, leda že by sa bol mimo svojej služby zapodieval dačím osožným. A teda zlostné jazyky nemajú prečo reptať proti nemu… Ja som sa za ten čas naučila od neho toľko a získala som už také vedomosti, že mi to postačí na celý život. Jeho materinský jazyk ovládam dosť dobre, o mnohých krajinách, mestách a tamojších obyvateľoch viem toľko, že budem môcť o nich tak rozprávať, akoby som tam bola. A to je všetko jeho nehynúca zásluha… Nedovoľ teda, drahý otecko, aby sme ho za dobrodenie vyplatili krvavou mzdou. Veľmi sa obávam, ak zavčasu nezakročíme proti úkladom zlých ľudí, aby z tohto šomrania nevznikol veľký oheň. Jeho nepriatelia prejavili už nedávno svoju opovážlivosť, keď mu na hospode potajomky podstrčili jed. Aj keď naisto neviem, predsa len sa dosť odôvodnene domnievam, že to boli ľudia z nášho domu.“

Mufti pri tejto správe zaškrípal zubmi, chytil sa za bradu, vstal a rozhnevaný zvolal:

„Povedz, kto je pôvodcom toho zločinu, nech ho naskutku zahluším! Len prezraď, koho podozrievaš… Zločinca rozkážem bez milosti polapiť, a či už je sám alebo ich je viacej, všetkých dám mučiť!“

Svoje rozhodnutie chcel hneď aj uskutočniť a zavolať pred pannu všetkých dvoranov, čo ho natoľko pobúril spomenutý výčin. Ale Hadixa ho chytila za ruku a utišovala ho:

„Ešte nie,“ vravela, „až v príhodnom čase! Takýmto spôsobom by sme nevinnému nielen nepomohli, ale ešte väčšmi ohrozili jeho život a uškodili aj vlastnej cti a nášmu menu. Keby sa to mesto dozvedelo, určite by povedalo: Aha, čo robia so svojimi súvercami pre jedného psa! Takto trápia ľudí našej viery kvôli jednému neveriacemu, ktorého keď už aj nemučia a neškrtia, mali by mu aspoň život strpčovať, dať ho do okov a odsúdiť na najtvrdšiu robotu, kým by nezdochol. No podľa skutočného zaobchádzania s ním je nad slnko jasnejšie, v akej bol u nich vzácnosti a ako ho mali radi. A ktovie, prečo si ho tak obľúbili?… Nuž a čo by mohlo vzniknúť z takýchto a podobných rečí, ktoré by asi aj nám nebezpečne uškodili, tvoja svätá múdrosť si už vie predstaviť. Nedaj pátrať po tom zlomyseľníkovi, ani sa na ňom nepomsti. A čo teraz…? Ak chceme ochrániť mladíka i seba, najdrahší otče, pomôže nám iba jedno: keď ho čím skorej odtiaľto prepustíme. Keby sme to premeškali, postihne nás všetko zlo, ktoré som spomínala. Lebo táto nevraživosť a šomranie neutíchnu dotiaľ, kým tu len bude. Ba ešte sa rozšíria, najprv sa všetko roznesie po našom dvore, stadiaľ vyjde na ulice a námestia, kde sa to dozvedia všetci obyvatelia Káhiry. A potom už bude neskoro a darmo aj čo ako vyvracať falošné chýry a očisťovať sa z nepravdivého obvinenia…

Dobre viem, otecko, že poznáš onú ukrutnosť, ktorú prinútili davy spáchať sultána Mohameda, prvého tohto mena po veľkom Prorokovi. Keď jeho vojsko dobylo Konstantinopol, priniesli mu ako najcennejšiu korisť rozkošnú mytilénsku devu Irenu, ktorú zaslúžene miloval najväčšmi zo všetkých, a predsa ju vlastnou rukou zmárnil, aby utíšil šomrajúce vojsko i obyvateľov. V písmach sa môžeme dočítať, že keď ho Mustafa napomenul, aby sa zriekol tejto lásky, lebo janičiari a s nimi celé vojsko i všetci poddaní sa preto búria a sú vážne obavy, že z takejto malej veci môže vzniknúť veľká rebélia, sultán prisľúbil vyhovieť ich žiadosti. A skutočne o tri dni povedal najmilšej iba toľko, aby sa pristrojila čo najkrajšie, a vyviedol ju na priestranstvo, uprostred ktorého stál trón a kde sa zhromaždili pozvané davy ľudu. Tam sa najprv spýtal okolostojacich, či si svojou driečnosťou a krásou nezaslúžila, aby ju i on miloval, hoci sa nenarodila ako mohamedánka. Potom sa obrátil k nej s otázkou, či by sa nechcela dať korunovať za jeho prvú a najuctievanejšiu manželku. A keď ona čo najponíženejšie odvetila, že poslušne splní každý jeho rozkaz a preukáže mu každú službu, ľavou rukou ju schytil za vlasy, pravou vytasil šabľu a nič netušiacej Irene zoťal ihneď hlavu, aby upokojil búriace sa davy.

Podobne prinútia urobiť akiste i nás, otecko. Keď sa raz tento prípad dostane do uší viacerým ľuďom a rozbúri im myseľ, keď sa to teda rozšíri, musíme vydať mladíka na milosť a nemilosť ich svojvôli. On sa stane synom smrti, a my tak neunikneme zlému chýru. Káhirčania nikdy nezabudnú, že sme s ním tajne sympatizovali ako s dobrým priateľom… Aby sme teda odvrátili toto dvojnásobné nebezpečenstvo, prepustime ho, drahý a vzácny môj otče, slobodne do jeho vlasti. Ako som povedala, ja ho už nepotrebujem, skončil teda svoju službu, ako ste sa dojednali. Dajme mu, čo sme sľúbili, a nezdržujme ho, lebo nemáme na neho nijaké právo, veď sme ho ani nezajali, ani nekúpili od niekoho iného. Potešme človeka, ktorý svoje dni prežíva v strachu a úzkosti, lebo každú medzi nami strávenú hodinu očakáva iba smrť. Pusťme, a o to prosím čo najpokornejšie, pusťme mladíka domov k jeho rodine!“

Pannino orodovanie bolo také úpenlivé, že mufti neodolal a sľúbil splniť jej prosbu. Iba sa trochu zamyslel a okrem určitého sklamania neprejavil nijakú nevôľu k Hadixinej prosbe:

„Veľmi rád by som ho bol videl ako nášho súverca, lebo človek jeho hodnoty mohol mi byť iba na česť a nemalý osoh. Nuž ale keď som sa i ja sám presvedčil, že nemožno na to ani len pomyslieť, a keď sa veci okolo neho i nás takto vyvinuli — ďakujem ti, dcéra moja, že si ma o tom upovedomila, a patrí ti za to pochvala — nech sa ti stane teda po vôli. Môže odísť hneď prvou loďou, čo pôjde do tamojších krajov.“

Túto radostnú novinu chcela panna oznámiť Renému čím skôr, a preto ho dala zavolať do záhrady, kam vyšla zvečera na čerstvý vzduch. Keď ho zazrela, nemohla zabrániť, aby jej od ľútosti a hnevu nevypadlo zopár sĺz. Lebo hoci mladík už z najhoršieho vyviazol, svojím výzorom pripomínal ešte trochu človeka napadnutého prašinou alebo malomocenstvom. Chytro sa však spamätala a prihovorila sa mu jazykom, ktorý sa naučila od neho:

„Podľa sľubu aj prirodzenej spravodlivosti dlhovali sme ti prepustenie na slobodu, a mufti s tým súhlasí. Navrátiš sa teda k svojim milým rodičom, odídeš do svojej vlasti, len čo sa naskytne príležitosť a vhodná loď, čo by ťa mohla bezpečne dopraviť až na patričné miesto. Až sa o takej dozvie tvoj hospodár alebo aj ty skôr než my, oznám to, aby sme ťa mohli vystrojiť potrebnými sprievodnými listmi a odovzdať ti zaslúženú odmenu — otec i ja osobitne. Kým to všetko obsiahneš, chcem sa ti čo najúctivejšie poďakovať za preukázané dobrodenie aj za trpezlivosť, s ktorou si sa mi venoval. Nikdy na to nezabudnem a pamäť mi o to oberie iba smrť. Navždy si ťa uchovám v mysli a neprestanem ťa spomínať s chválou (okrem týchto chvíľ plných pochybností). A to, čím som ťa zarmútila i urazila, odpusť mi, lebo ťa odprosujem z pokorného srdca. No nemôžem, ani ťa nemienim prosiť o odpustenie za to, čo mi len tvoja myseľ zazlieva, lež nič podobné mi nevyčíta moje svedomie… Nezáleží na mne, keby som ti však mohla dokázať, že nie mojou vinou si zakúsil toľko nepríjemností, ochotná som to urobiť ešte i dnes!… No dbať budem predovšetkým na to, aby si sa raz presvedčil o mojej nevine a žičlivosti aj po uvoľnení zo služby. Aspoň vtedy, ked sa dozvieš o víťazstve či už mojom alebo môjho nepriateľa, povedz: Neposudzoval som ju spravodlivo. A vtedy si uvedom, že aj v našom národe žijú statočné, dôveryhodné osoby, slovu ktorých môže smelo uveriť i múdry a poriadny človek.

Napokon ťa prosím — ani nie tak z ohľadu na svoj život, lebo mi na ňom neveľmi záleží, ale v záujme mojej i tvojej cti — povedz mi, nevravel si dačo muftimu o mojich listoch?“

Keď René odvetil, že nič nepovedal, pokračovala:

„Nespomenul si azda niečo o tom nášmu lekárovi?“

Mladík aj teraz tvrdil, že sa o jej listoch nezmienil ani lekárovi, ani nikomu inému, ba že ich uchováva v najväčšej tajnosti.

„A čo ti o mne rozprával lekár?“ vyzvedala sa opäť Hadixa. „Ktoré z jeho slov mi slúžili na chválu a akými ma potupoval?“

No René sa na to zrazu odmlčal. Bezpochyby začal uvažovať, či ten, ktorého dosiaľ pokladal za svojho dobrého a dôveryhodného priateľa, skutočne sa nevyjadril skrivodlivo a v neprospech jeho žiačky. Ba mladíka znepokojilo zrazu podozrenie, či lekár azda neklamal alebo potajomky nestrojil záhubu jemu alebo panne, hoci každým slovom sa prejavoval ako jeho najobozretnejší radca a najúprimnejší ochranca. Keď teda za takýchto myšlienok neprestajne mlčal, lebo nevedel, čo by mal odpovedať, deva sa opäť ozvala:

„Nestrachuj sa, nemienim ti nijako ublížiť, ani sa ti nič nestane. Ver mi, nebudem prenasledovať toho človeka, dokiaľ si tu, ba ani potom. Iba ak by on s tým začal a tak ma prinútil konať. Bez akýchkoľvek obáv môžeš povedať pravdu. Ba musíš vyjaviť pravdu, ak ti záleží na svojej i mojej cti. Lebo aby si vedel, že sa ťa na všetko toto nevypytujem len zo všetečnosti, a aby si konečne jasne pochopil aj celý náš písomný vzťah — vedz, že ja sama som tá deva, čo sa ti ani nevysmievala, ani ti úklady nestrojila, lež ťa úprimne chcela za manžela. Ja som tá nešťastnica, čo ťa zbadala z obloka a ihneď si ťa zamilovala a zatúžila po tebe. Keby som tam nebola bývala, akiste by ma neboli opriadli takéto myšlienky. No pre úplnosť tohto vzťahu vypočuj si tajomstvo môjho srdca.

Ešte v kolíske sľúbili ma synovi istého beglerbega, ale ten ako chlapec zrazu zmizol. Hoci naši otcovia hneď vtedy stratili všetku nádej, že by sa raz našiel, ja som predsa stále dúfala v jeho návrat. Ako aj jeho sestra, ktorá mi nedávno písala, že dostala od neho list. Zamlčal v ňom síce svoje meno i krajinu, v ktorej žije, ale hlási sa k nej ako k sestre a sľubuje, že za ňou tajne príde. Ach, keby to bol aj skutočne urobil alebo aspoň uviedol svoj terajší domov, bola by som ho išla hľadať aj na kraj sveta a pritom, hoci žena, ochotne podstúpila akékoľvek nebezpečenstvá, lebo ho i neznámeho natoľko zbožňujem a zachovávam mu otcov sľub! Kým som teda mala aspoň tú najmenšiu nádej, že sa vráti, vždy som vedela muftimu odporovať a umlčať ho, keď neprestával vravieť o manželstve s dakým iným. Ale nikto si nezískal moje srdce, ani ty by si ho nebol azda podmanil — odpusť mi úprimnosť — a nevzbudil vo mne takéto myšlienky. Čože som si však mala počať? Práve v tom čase, keď som ťa spoznala, doletel k nám smutný chýr, že beglerbegovu dcéru, sestru môjho ženícha, uniesol akýsi morský zbojník. Nuž čo mi ostávalo? Moja nádej sa rozplynula ako dym a musela som sa zmieriť s tým, že ho už darmo budem vyčkávať. Potom si sa mi zo všetkých zapáčil jediný ty a rozhodla som sa, že sa stanem iba tvojou. Od tej chvíle som na nič iné ani nemyslela, len ako ťa získať.

Všetko moje úsilie i dômysel som sústredila na to, aby som ťa dostala do nášho domu, čo sa mi aj podarilo. Dúfala som, že privykneš na nás z vlastnej vôle. Ale keď som spozorovala pravý opak, použila som lesť. Verila som totiž, že ak ti aj spočiatku nebude veľmi po chuti naše náboženstvo, časom sa obmäkčíš a čo si pokladal za kyslé a horké, uznáš za sladkosť predovšetkým zásluhou mojej úprimne mienenej miloty.

No aby som sa konečne dostala k veci, na ktorú som sa ťa spytovala — keď som videla, že všetok môj dôvtip a samo úsilie nestačia na teba, obrátila som sa o pomoc na onoho človeka, čo bol pôvodne toho istého náboženstva ako aj ty. Keďže som vás vídala často spolu a nažívali ste v priateľskej zhode, usúdila som, že bude na to najsúcejší. Nepochybne som sa zmýlila v návode prostriedkov a spôsobu, ktoré som mu prikázala pritom použiť. Zdá sa mi, že práve vtedy zbadal, kam vlastne cielim, za čím potajme túžim, prečo ťa chcem dostať medzi nás. Slovom, tento človek už vie, že som sa zaľúbila, a to do teba. Ak si ty nič nikomu nevyjavil, ako vravíš, tak potom on oznámil muftimu časť môjho tajomstva. Povedz teda úprimne, čo všetko pohovoril, aby som sa mohla včas prichystať proti jeho nástrahám. Aj záver tvojho posledného listu nasvedčuje, že on je pôvodcom tvojej nenávisti voči mne. Chcela by som si vypočuť, ako sa on sám vyjadroval, aby som jasne pochopila jeho zámery.“

„Spočiatku,“ začal René, „ako som prišiel do tohto domu, naše rozhovory za čas nevybočovali z rámca zvyčajných priateľských rečí až do dňa, keď ma pozval na vašu veľkonočnú slávnosť. Vtedy využil príležitosť a začal mi nevtieravo vychvaľovať Mohamedovu vieru. A hoci aj nie v ten deň, ale onedlho ma prehováral, aby som prijal vaše náboženstvo a podľa jeho príkladu stal sa mohamedánom. No čoskoro zmenil svoju mienku, po krátkom čase prišiel za mnou veľmi skrúšený. Prosil ma, aby som mu odpustil jeho nemúdre názory, že ho veľmi mrzí nielen to, čo mi radil, ale aj čo sám urobil. Preklínal svoje poblúdenie a prejavil vôľu navrátiť sa do starej viery, za ktorou vraj stále túži. Odvtedy sa už o vašom náboženstve ani raz nezmienil pochvalne, potupoval Mohamedove prikázania a zákazy, vysmieval sa z jeho bláznivých zázrakov i z vás všetkých, že v ne slepo veríte. Napomínal ma, aby som sa nijako nedal oklamať a mal sa na pozore, najmä ak o tejto veci bude vravieť mufti alebo ty. Predovšetkým teba neprestával ohovárať ako najväčšiu klamárku a najnebezpečnejšiu falošnicu. Neraz mi povedal, vraj ty si ho priviedla do záhuby a zničila tým, že si mu sľúbila nielen samu seba, ale i manželský zväzok. Dakedy sa taktiež vypytoval, čo vravíš mne, či sa aj ku mne tak nesprávaš. Cez tieto posledné dni ma priam prenasledoval najmä otázkou, či si mi dajako neprejavovala lásku alebo či som sa ja nezhováral s tebou o niečom podobnom. No ja som, opakujem znovu, nepovedal nič nielen jemu, ale ani nikomu inému. Teda takéto bývali naše rozhovory a takto sme obyčajne trávievali spolu čas…

Nuž a všetko ostatné nepokladaj, panna, za môj hriech a moju vinu, že som mu vždy a všetko veril. Natoľko je výrečný, vtipný a vie si pri rozprávaní tak ovládať tvár, že presvedčí aj toho najobozretnejšieho a oklame aj najmúdrejšieho. Takto vždy začínal i končil, a tak som ho nielenže nepokladal za zlomyseľného neprajníka, ale nemohol som si ho nevážiť ako svojho najostražitejšieho ochrancu. Odpusť mi teda všetky moje previnenia, ktoré pramenili z tejto nešťastnej dôvery k nemu. Odpusť mi všetko, čím som ti ublížil na cti a statočnosti!… Ach, ty milá, preľúbezná… Ty moja jediná láska!… Čo sú to za neslýchané a neuveriteľné, zázračné zásahy nebies…!“

Po týchto slovách Reného natoľko premohlo vzrušenie, že sa neudržal na nohách. A Hadixa veru múdro urobila, keď vzala so sebou niekoľko chlapcov (u mohamedánov spolu s eunuchmi posluhujú ženám i pannám), ktorí behali po záhrade — nuž ako deti — takže ich nevyrušovali a dožičili im dostatok času na priaznivo sa vyvíjajúci rozhovor. Ba ani nezbadali, že René omdlel, čo však im dvom neveštilo nič dobré.

Keď sa mladík za panninej pomoci trochu zviechal a nadobudol vedomie, nevládal vydať zo seba ani slovo a mlčky sa pobral domov, Hadixa zasa do svojej svetlice. Tento rozhovor ich vzrušil do hĺbky srdca a vyvolal v nich záľahu nepokojných myšlienok.

Muftiho dcéra nemohla pochopiť, čo u mladíka zapríčinilo takú nečakanú zmenu, a nevedela si vysvetliť, čo to má znamenať. René si zasa spomínal na otcove rozprávanie z detských rokov a neprestával sa čudovať i uvažovať, čo by mal podniknúť, lebo v jeho srdci aj v mysli sa menil názor na všetky predchádzajúce udalosti.

Medzitým sa o pár dní panna dozvedela, že v prístave kotví loď, ktorá odpláva až do Talianska. Keďže dosiaľ nezmenila svoj pôvodný úmysel — dostať ho čím skôr z hroziaceho mu nebezpečenstva — nachystala všetko potrebné a naposledy poslala po neho. Keď prišiel, podala mu dva batôžteky plné drahocenných klenotov a povedala:

„Jeden patrí tebe za svedomitú službu, druhý opatruj pre mňa, aby som mala medzi vami z čoho žiť, ak tu alebo na ceste k vám neprídem o život. Nuž a teraz — opäť ťa prosím pre to, čo ti je najdrahšie — zmeň svoju zlú mienku o mne, aspoň potom pozri na mňa milosrdnejším okom a zaobstaraj mi ako neznámej cudzinke bezpečnejšie miesto (nič iné už od teba nežiadam). Lebo čo som si raz v srdci pevne zaumienila pre istú príčinu, chcem dodržať aj po zániku onej príčiny. Rozhodla som sa odísť stadiaľto za tebou kvôli tebe, keby si bol vyslyšal moje úprimné prosby. No hoci si ma zavrhol, jednako pôjdem, lebo tak sa mi znevideli aj moji najbližší, že pociťujem voči nim nevôľu, ba nenávisť. Ak sa všetko podarí — dobre, ak nie, nebudem banovať a nijaká nehoda ma nezastihne nepripravenú alebo želejúcu svoj život. A keďže je to druhé oveľa pravdepodobnejšie, pre každý prípad už teraz ti na rozlúčku želám: Ži šťastne a blažene! Nech ťa ochraňujú dobrí duchovia a pomôžu ti dostať sa bez nehody až ta, skadiaľ si sa vybral za svojím cieľom. A nech ťa neopúšťajú ani potom a tak bedlia nad každým dňom tvojho života, aby nijaký z nich nezatemnilo ani to najmenšie mračno, ale všetky uplývali pokojne. Slovom, želám ti z úprimného a žičlivého srdca večné šťastie a opravdivú blaženosť… Čo ti tu dávam, prijmi vďačne. Teraz choď za muftim, on sa už postará, aby si sa bezpečne dostal na pripravenú loď.“

Keď to Hadixa dopovedala, odvrátila sa k obloku, vyňala šatôčku a začala prehorko plakať. No René ju v tom predišiel, od plaču mal oči už celé červené, lebo každé jej slovo ho zasahovalo priamo do srdca.

V takomto rozpoložení zotrvali dlhší čas. Akoby boli onemeli, len panna mu podchvíľou podávala spomínaný už dar, aby si ho vzal so sebou. No v Reném sa odohrávalo dačo iné. Až keď im bolesť zo srdca vyplavili slzy, utrúsili zlomeným hlasom a za vzlykotu opäť zopár slov. A mladík vtedy povedal:

„Keď už si sa tak pevne rozhodla stadiaľto odísť, keď ti toto múdre predsavzatie natoľko ovládlo myseľ, čakaj teda na mňa, kým sa po teba nevrátim na vlastnej lodi. Dožič mi, aby som ti tak preukázal svoju vernú lásku. Prídem, hoci by bol podo mnou miesto vody samý oheň, istotne prídem po teba, alebo zomriem, alebo… O to sa vôbec nestaraj, ako vyžiješ. Ja nepotrebujem tieto poklady, ktorých strata mohla by ťa uvrhnúť do veľkého nebezpečenstva ešte skôr, než by si sa odtiaľto vyslobodila. Iba jedno chcem počuť od teba: Môžem dúfať, že mi ostaneš verná, aj keby sa našiel ten tvoj zaľúbenec? Budeš radšej moja, pretože si ťa nepochybne väčšmi zaslúžim než on? Vôbec si nemusíš robiť výčitky preto, že ťa už jemu sľúbili, veď prisľúbil ťa tvoj otec, čo ani nemohol urobiť bez tvojho súhlasu, lebo vtedy si ešte vôbec nebola schopná privoliť na dačo také.“

Pannu začala znepokojovať myšlienka, čo vlastne majú znamenať jeho otázky, no jednako mu ihneď odpovedala:

„Aby si kvôli mne podstúpil dajaké nebezpečenstvo, nebola by som dopustila ani vtedy, keby si sa bol vyjadril: Tvoj som a ty buď moja. Aj za takýchto okolností bolo by mojou starosťou, aby som ťa zďaleka nasledovala a pritom ti nijako neublížila. Veď prečo by som ti bola chcela hoci aj mimovoľne dajako uškodiť? Nikdy som netúžila nájsť svoje šťastie v tvojom nešťastí. Keď som mala takúto mienku vtedy, ako by som ju nemala teraz?… A preto sa neunúvaj, milý môj, zbytočne sa nevystavuj nebezpečenstvám a nerob si podaromne výdavky. Oveľa ľahšie dosiahnem svoj zámer iba s verným sluhom než na tvojej lodi, čo isteže uznáš aj ty, ak uvážiš, ako ťažko by som sa dostala z tohto domu už aj na loď… Odpoveď na svoju otázku môžeš si vybrať z môjho nedávneho rozprávania v záhrade. Nepáčila by sa ti vari taká deva, ktorá by si ťa zamilovala a potom by vždy prejavovala i najúprimnejšiu túžbu ti aj patriť? To rozsúď sám, či je to opravdivá a chválu zasluhujúca láska. Ak onen žije a je slobodný, ak mnou nepohrdne — patrím jemu. No ak ma nechce alebo nemôžem byť jeho pre nejaké mne neznáme príčiny — potom rozhoduje tvoja vôľa. Jeho milujem nie pre otcov sľub — ale ani sama neviem prečo, a teba nadovšetko hneď po ňom. Tamten je prvý a ty druhý… Ale povedzže mi, prečo sa spytuješ? Počul si azda o ňom dačo, žije, a vari vieš aj kde? Povedz, sľubujem ti, že nikto sa o tom nedozvie.“

A na to sa panna i mladík znovu rozžialili a slzy im zaliali oči.

Renému div že srdce nepuklo a zároveň sa nerozplynulo pri počutí Hadixiných slov. Lebo v tomto dievčati bolo toľko múdrosti, smelosti v prechovávaní priazne a oddanosti k tomu, ktorého si už nevedela ani predstaviť — že tá verná láska a láskavá vernosť - až dojímali!… V živote ho dosiaľ ešte nič tak nerozrušilo a nedojalo ako táto oddanosť. Nevedel vydržať na jednom mieste, iba chodil po svetlici a zalamoval rukami.

Tri razy chcel už odísť, aby sa pobral na hospodu a odtiaľ jej poslal list. No tri razy sa vrátil od prahu, čo tak túžil zostať s ňou a osobne jej všetko vysvetliť. Napokon sa rozhodol pre druhé, bozkal panne ruku a zvolal:

„Môže byť na svete ešte vernejšia deva než ty?! Či sa ti môže daktorá vo vernosti aspoň ako-tak vyrovnať?! Och, nebudem už ďalej nič tajiť, hoci by ma hneď v tejto chvíli zastihla i smrť! Prečo by som otáľal a nevyjavil pravdu?!… Ja som ten Ibrahim, syn tripoliského beglerbega Ibrahima! Ja som ten, čo sa narodil toho istého dňa ako aj ty. To mňa hneď po narodení zasnúbili s tebou a vložili mi ruku do tvojej na znak a potvrdenie nášho budúceho manželstva. To mňa zajali zbojníci, ale šťastlivo som im ušiel a dostal sa na cestu, kadiaľ sa istý taliansky kupec práve vracal domov. Tento kupec si ma obľúbil ešte v Jeruzaleme a keďže i mňa k nemu čosi neodolateľne priťahovalo, poprosil som ho teda, aby ma vzal so sebou, lebo jeho chcem za otecka, a nie beglerbega. Ja som — a tomu ver, moja najmilšia — brat Fatimin, s ktorou som sa pred jej únosom stretol a zhováral podľa svojho sľubu.“

Kto by sa čudoval, že Reného slová vzbudili v muftiho dcére nečakanú radosť a obrali ju o všetky zmysly, takže ostala celá bez seba. No chytro, veľmi chytro sa prebrala a precitla. Hoci boli celý ten čas v miestnosti sami a pri dverách okrem toho strážil onen Hadixin verný sluha, zrazu sa dnuka s hurtom vovalili štyria vojaci. Dvaja z nich poviazali devu, dvaja Reného a každého zatvorili do osobitného väzenia. Ba nedovolili ani to, aby sa mohla panna predtým pozhovárať s muftim.

Obaja akiste predpokladali, že ich rozhovor dakto vypočul a ihneď to zaniesol muftimu. No nebolo to celkom tak. Mufti sa dozvedel, a tomu aj veril, že jeho dcéra si veľmi zamilovala toho neveriaceho a s ním sa často osamote zaľúbene zhovárala. Iba z toho ich obvinili a mohamedánsky veľkňaz bol o tom svätosväte presvedčený, pretože žalobca pravdivosť svojich slov potvrdil priamo pred jeho očami zázračnými a ľudskú moc prevyšujúcimi činmi. Dôsledkom všetkého bolo ponajprv to, že mufti v oných úkazoch videl napomenutie samého Alaha a obžalovaných nedal ani predviesť, ale ihneď ich rozkázal vrhnúť do žalára a prikuť. Potom ich bez vypočutia neľutoval odsúdiť na ukrutnú smrť. Len čo sa totiž dozvedel o dcérinom priestupku, rozpamätal sa na svoje videnie z predchádzajúcej noci a ešte v prítomnosti derviša, ktorý bol pôvodcom obžaloby, poslal po členov divánu, rozkázal súdu vec ihneď prerokovať a vyniesť rozsudok. Oboch všetci jednomyseľne odsúdili na trest smrti. Panna však na výstrahu všetkým mohamedánkam mala byť usmrtená slávnostnejšie, na popravisko ju mal odprevadiť veľkolepý sprievod.

Keď Hadixe oznámili tento rozsudok, nič nezanedbala, čím by mohla pomôcť nielen sebe, ale predovšetkým jej srdcu drahému Renému. Otcovi posielala odkaz za odkazom, v ktorých ho prosila, aby sa zľutoval sám nad sebou i svojou jedinou dcérou a neveril obžalobe. Všelijako ho presvedčovala o svojej nevine a ku každému odkazu dokladala, že keby bola vinná, nebola by nástojila na mladíkovom odchode. No akoby hluchému spievala, nielenže sa nedal presvedčiť, ale jej odkazy nechcel ani len vypočuť.

Čudný to bol vzťah otca k vlastnej krvi, čudná jeho spravodlivosť! Ospravedlniť ho môže vari tuposť rozumu a nepochopiteľnosť oných zázrakov.

Ale prečo panna nepovedala, kto vlastne je René, keďže už poznala jeho osudy? Veď výrok muftiho i sudcov mal priviesť všetko navnivoč. Ak aj jej láska k Renému dakoho pohoršila, nemohla nikoho pohoršiť jej láska už k Ibrahimovi. Prečo teda nepoužila tento argument na obranu svojej cti a záchranu oboch ich životov? Uvedomila si totiž, a o tom bola pevne presvedčená, že ak by týmto spôsobom sebe aj pomohla, Renému by uškodila. Bystro pochopila, že takto by mu smrť iba predĺžila práve pre jeho nenávisť voči mohamedánstvu. Už i jej samej sa akosi spríkrilo, začalo v nej vzbudzovať akúsi trpkosť. Okrem toho bez Reného nemala záujem o život a predovšetkým chcela splniť svoj sľub. A tieto okolnosti, ktoré pokladala za jedinečnú príležitosť, zaumienila si využiť a presvedčiť ho, že v nej nebolo ani za mak falošnosti, že mu ešte ako cudzincovi dala prednosť pred všetkými ostatnými práve pre jeho duševnú a telesnú príťažlivosť. — Bol to skutočne výnimočný čin, a ako výnimočný, tak aj šľachetný a chvályhodný.

Zatiaľ sa neodvratne približovalo vykonanie rozsudku a odsúdencom mal svitnúť i zapadnúť už len jeden jediný deň. Panna sa už iba o to starala a pred ukončením svojho mladého života túžila iba za tým, aby sa mohla so svojím Reném pozhovárať aspoň písomne — keďže osobne sa nemohla — a tak isto sa odobrať aj od najmilšieho Ibrahima. Na šťastie za strážcu žalára určili práve onoho jej oddaného sluhu, ktorý vedel predstierať vernosť aj muftimu. Tomuto teda potajomky odovzdala obidva batôžteky s klenotmi, ktoré vtedy pri násilnom vtrhnutí vojakov do svetlice ukryla vo vrecku svojich šiat, a povedala mu:

„Vezmi si to za svoju oddanosť a ešte mi preukáž poslednú službu.“

Požiadala ho o potreby na písanie a potom hotový list poslala po ňom Renému, čo aj ochotne urobil. Mladíkovi v liste ponajprv oznámila, že na smrť ich odsúdili pre vzájomnú lásku. Ale prečo súd vyniesol pre nich taký ukrutný ortieľ, to nevedela, lebo mufti aj sudcovia udržiavali všetko v tajnosti. Keby sa bola Hadixa zavčasu dozvedela o dervišových zázrakoch a oznámila to Renému, nepochybne bol by mladík sudcov zahanbil, zapchal muftimu ústa a tak obidvoch vytrhol z katových rúk. — Druhá časť listu obsahovala prosbu o odpustenie: Veľmi skrúšene uznávala, chúďa, že iba ona je pôvodcom a príčinou celého tohto presmutného nešťastia. Želela svoje previnenie a prosila ho, aby jej odpustil. Písala, že vďačne by obetovala svoj život i za neho — keby to bolo možné — len aby ostal nažive, lebo je úplne nevinný. Napokon sa mu zdôverila, ako chce odísť zo sveta, a preto ho napomínala — keďže je i on toho istého názoru — aby zamlčal svoj rod a nevyjavil ich vzájomný vzťah.

Hoci sa René až teraz dozvedel, že ho čaká neodvratná smrť — lebo mu rozsudok ani neoznámili a chceli ho bez upovedomenia o tom vyviesť priamo na popravisko — bolo mu to jedno, veď stratil všetko, čo podľa vlastnej mienky najväčšmi potreboval v živote. Bez Fatimy, Van Stiphouta a teraz i bez muftiho dcéry nemal záujem o život. No nevýslovne ho dojímala Hadixina láska a jej oddanosť až po samožertvu, hoci sa mohla zachrániť. A srdce mu nesmierny bôľ mučil tým väčšmi, že by nemúdro konal, keby ju chcel zachrániť z tohto smrteľného nebezpečenstva, lebo podľa listu zaumienila si odísť na večnosť pre tú istú príčinu čo aj on. Predsa však pouvažoval, ako by ju mohol zratovať i popri svojom pevnom predsavzatí. Onomu sluhovi prikázal sa spýtať, koho popravia prvého. Keď sa z novej správy dozvedel, že on prvý podstúpi smrť (čo sa však potom zmenilo), otvorene a pravdivo napísal všetko o svojom pôvode i osudoch.

„Odpusť, otče, a zadrž katovskú ruku, neprelej nevinnú krv svojho nevinného dieťaťa! Lebo ten, ktorého si teraz usmrtil a ktorého tvoja dcéra milovala, bol jej zasľúbencom. Vypočuj si celú pravdu:

Ešte keď bol tripoliský paša menším hodnostárom a ty kňazom nižšej hodnosti, obaja ste vtedy bývali v Jeruzaleme a nažívali v dôvernej družnosti a vzájomnej láske. Aby sa toto vaše veľké priateľstvo zachovalo a upevnilo, ty si na ten cieľ obetoval svoju nešťastnú dcéru a on zasa svojho syna ešte v ten deň, ako obaja zároveň uzreli svetlo sveta. Zasľúbili ste ich jedno druhému, aby raz v dospelom veku uzavreli manželstvo. Teba potom onedlho poctili vyššou hodnosťou a určili ťa za káhirského muftiho, odišiel si teda z mesta i so svojou rodinou. Neskôr sa odsťahoval aj podobne povýšený tvoj príbuzný na nové pôsobisko. Keď odchádzal, odoslal časť majetku a s ním aj niektorých svojich ľudí po mori, a nevyhnutný zvyšok vzal so sebou na cestu po súši. Spolu s ním cestoval i jeho syn až po hrad Zinin, ba bez akejkoľvek nehody sa dostali až k hore Tábor. Ale tam ich nečakane obkľúčili lúpežní Arabi, ktorí sa tade potulovali a zbíjali. Zo všetkých síl sa bránil aj so svojimi vojakmi, ale keď videl presilu a nechcel jej na vlastnú hanbu padnúť za obeť, popchol koňa a v úteku hľadal záchranu. Pána nasledovali aj sluhovia a len dvaja — možno z vernosti, alebo nestihli utiecť — zostali pri chlapcovi, ktorý nevládal, ani nemohol uniknúť na ťarbavom somárovi. A tým chlapcom bol som ja — Ibrahim, skutočný dedič mena tripoliského pašu. Verím, že všetko toto budeš pokladať za pravdu, najmä ak uvážiš, že som nemal príčinu klamať a vydávať sa za spomínaného pašovho syna, najmenej však teraz po smrti.

No aby si vedel aj ty a mohol o tom podať správu i môjmu otcovi, čo sa potom so mnou stalo, vypočuj si do konca: Nás troch zajatých odviedli do hlbokých jaskýň vrchu Tábora. Sluhov ihneď rozsekali, takže som ostal medzi zbojníkmi sám a s hrôzou som očakával podobný osud. Mne však neublížili, ba neprestávali ma utešovať, vo všetkom vychádzať mi v ústrety a sľubovať, že ma vrátia otcovi. Medzitým sa ustavične radili, ako by mohli bez vlastnej úhony dostať za mňa od pašu čo najvyššie výkupné a tak ho poriadne olúpiť. Dlho si lámali hlavy, kým vymysleli spôsob, ako vymámiť od môjho otca peniaze, ale mňa by mu nikdy neodovzdali. Napokon sa dohodli, že mu ja sám vlastnoručne napíšem list, v ktorom ho poprosím, aby na určené miesto poslal so žiadanou sumou iba jedného človeka. V mojom liste videli veľmi prefíkane volený prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Ak vraj na určené miesto prídu viacerí, aby záloh nevykúpili, ale dosiahli ho násilím, ostanú v podzemných skrýšach. Nato pošlú druhý list a budú sa v ňom vyhrážať, že chlapca usmrtia, ak im do určeného času neurobí paša po vôli. Keď im však vyhovie a pošle iba jedného človeka, výkupné od neho vezmú, ale chlapca mu nevydajú. Tak to môžu urobiť aj viac ráz a chlapca alebo vôbec nevrátia, alebo kedy sa im zapáči. Hoci sa o tom zhovárali vo svojom jazyku, ja som im všetko rozumel, lebo otec ma už od mala dal vyučovať arabčine, na čo sa akiste pamätáš aj ty.

No zbojnícke šťastie ich veru sklamalo, ani lotrovské zámery sa im nezdarili, lebo pravdepodobne z veľkej radosti a v nádeji na bohatú korisť toľko si pripíjali všelijakými nápojmi, až prebrali mieru. Z naliatych brúch a prepitých hláv prišla na nich ťažoba a každý sa dovracal priamo tam, kde sedel. Všetci potom tuho zaspali, ba ešte aj stráže. Hoci som bol vtedy chlapec, pomyslel som si: Najvhodnejšia príležitosť na útek. A keby sa aj prebudili a dochytili ma, nemôže ma stihnúť už nič horšie, než ma postihlo, pretože nesiahnu na môj život kvôli výkupnému. Vstal som teda a začal som sa spomedzi nich prekrádať k východu z jaskyne, ktorým prenikal svit mesiaca, lebo noc vládla nielen v hlavách zbojníkov, ale aj vonku. V šere som viac ráz padol, no predsa len som sa šťastlivo stade vymotal. Hoci som nevedel, kam sa obrátiť, môj mladý rozum mi radil, aby som sa pridŕžal opačného smeru. Keďže ma predtým viedli hore svahom, pustil som sa teda z vrchu dolu. A šťastie ma neopustilo, lebo nielenže ma nestíhali zbojníci, ale natrafil som na cestu, ktorá viedla do Tripolisu, ba ktorou som sa dostal do oveľa rozumnejšieho a statočnejšieho sveta. Tam ma ukonaného a nohami nevládne prepletajúceho dostihol istý taliansky kupec, ktorého som si srdečne obľúbil pre voľajaký podarúnok, keď navštívil v Jeruzaleme môjho otca a žiadal ho kvôli bezpečnosti o sprievod. Len čo som ho zazrel a spoznal, chytil som ho za ruku a prosil, aby ma vzal so sebou do cudzích krajov. Kupec si ma zamiloval ešte väčšmi než ja jeho i preto, že som sa v tvári akoby ponášal na neho, nuž a bez akéhokoľvek uvažovania ma ihneď vyložil na voz. A kým nás dohonili vojaci, ktorých mu dal na ochranu ešte môj otec v Jeruzaleme a práve vtedy zaujatí rozhovorom zaostali kúsok pozadu, tak ma ukryl medzi svojím tovarom, že ma potom nezbadal ani jeden zo sprievodcov-vojakov. Takto ma bezpečne previedol cez všetky mestá až do Tripolisu, lebo vojaci sa vždy za neho prihovorili a presviedčali každého, že netreba prezerať tovar tohto cudzinca. No za prechodu cez Tripolis kupca sa zmocnili nemalé obavy, ale bez nehody sme sa dostali na loď, čo nás tam očakávala, a šťastlivo ma doviezol až domov, potom si ma ponechal a vychoval.“

Aby bolo svedectvo zrozumiteľnejšie, ľahšie ho pochopili a tak chytrejšie mu uverili, napísal ho René po turecky, lebo tento jazyk nezanedbal ani medzi Talianmi.

List odovzdal sluhovi s prosbou, aby ho muftimu predložil až po jeho smrti, ale pred panninou popravou. Potom napísal aj Hadixe, rozlúčil sa s ňou ako predtým ona s ním a nepriamo jej naznačoval, že by mohla žiť aj so svojimi názormi, vysvetlil jej spôsob záchrany a narádzal, aby to neodmietla, lebo vraj predsa len je medzi ich životmi veľký rozdiel. Panna sa chcela dozvedieť, čo sa za Reného slovami skrýva, spýtala sa teda služobníka, čo mu vlastne povedal. Nuž jej prezradil i odovzdal list pre muftiho, ktorý otvorila a prečítala za neustáleho ronenia sĺz. Mladíkova dobrotivosť ju síce dojímala, ale bez neho nechcela žiť a znovu sa zriekla akéhokoľvek iného šťastia. List vložila do vrecka, sluhovi prikázala, aby ho muftimu odovzdal až po jej sťatí, a viac mu nedovolila chodiť za Reném, žeby sa o tom nedozvedel.

Ťažko rozhodnúť, ktorého láska z týchto dvoch milencov bola väčšia: Muftiho dcéra bez mladíka nechcela o živote ani počuť, René zasa bez panny, ba žiadal si radšej smrť, len aby ona mohla žiť. A všetko dômyselne na strojil, aby ho po smrti rozhodne uznali za syna tripoliského pašu, čo by Hadixe pomohlo vyviaznuť z nebezpečenstva, a on by sa už potom nemusel ničoho obávať. No keďže nemienila ostať medzi mohamedánmi, povzbudzoval ju v tom a radil, ako by najskôr dosiahla svoj cieľ: Nech sa pridŕža svojho pôvodného úmyslu alebo — čo by bolo ešte lepšie — nech počká na vhodnú príležitosť a loďou odíde do Benátok, kvôli čomu už písal aj Don Varletovi.

Svojho druhého otca prosil z celého srdca, aby po ňu vyslal či už Van Stiphouta, ak sa nejako dostal domov, alebo kohokoľvek iného dôveryhodného a prijal i živil ju namiesto neho. List odišiel tou istou loďou, ktorou sa mal on vrátiť.

René by bol napokon rád ešte predtým, než naposledy vydýchne a naveky zatvorí svoje oči, napísal a poradil vo veciach viery aj sestre Fatime — ale nevedel kam. Nič iné mu neostávalo, iba veriť, že sa zachránila, a oplakať ju krvavými slzami.

No na čas opustime príkladných milencov — Reného i muftiho dcéru — ktorých očakáva neodvratná smrť, a medzitým sledujme Fatimin osud po jej únose, pričom sa dozvieme, ako sa skončili aj Van Stiphoutove príhody.