ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre akúsi príčinu zmenil mufti so sudcami pôvodné rozhodnutie, že prvý má umrieť René, čo sa už dozvedel aj sám mladík. Určeného dňa vyviedli teda na popravné miesto prvú devu. Táto najtrúchlivejšia tragédia mala sa odohrať na tom najväčšom káhirskom námestí. Stál tam už strašný trón, kde ju mali oddať smrti, a blízko neho čakalo na mladuchu pripravené lôžko jej večného odpočinku. Muftimu na tom záležalo, aby bola pochovaná so všetkou poctou, aká patrí členovi najmocnejšej vrstvy. Hrob, ktorý dal nachystať, bol nákladný a honosný. Nad okrajmi jamy vyčnievali štyri tabule z belasého mramoru. Na kameni pri hlave bol zelenou farbou vymaľovaný tülbent, ktorý znamenal, že pochovaná vyrástla priamo z Mohamedovho koreňa, lebo pokrývku hlavy takej farby môžu nosiť iba tí, ktorí pochádzajú z Prorokovho rodokmeňa. Hneď pod tülbentom bolo najprv zlatým písmom vyryté Hadixino meno (volala sa tak isto ako Mohamedova manželka, ktorú mal Prorok práve v čase, keď sa z modlára stal zakladateľom novej viery), potom nasledovalo vysvetlenie, čia je dcéra i aké postavenie má jej otec. Čierny nápis na tabuli pri nohách oznamoval, akou smrťou a za aký hriech musela v plnom kvete života odísť spomedzi živých. Nápisy na bočných kameňoch obsahovali úryvky z koránu, vety želajúce mŕtvej večný odpočinok a naučenia pre ženy, ako sa majú správať voči mužom nepriateľského náboženstva. Popri týchto mramorových tabuliach stáli nemenej pekné i honosné stĺpy a podľa starodávnej židovskej obyčaje vysadené boli blízko nich cyprusy. A túto hrobku obopínal dookola múr, aby ju nepoškodili a nezneuctili všelijaké zvieratá, najmä psi, ktorých sa tam po uliciach poneviera veľké množstvo bez povšimnutia, ba obyvatelia ich ešte aj vďačne nakŕmia.

Len čo svitol deň popravy a neslýchanej udalosti, zbehlo sa celé mesto. Davy obkľúčili muftiho dom, zaplnili cestu, kadiaľ sa mal uberať sprievod s odsúdenou a kým ju vyviedli, krátili si všetci čas rozmanitými rečami. Niektorí chválili otcovu spravodlivosť, že nechce odpustiť ani vlastnej krvi, iní zasa práve preto odsudzovali jeho ukrutnosť a vraveli: „Je to mladá stvora, ktorej náš zákon prikazuje vstúpiť do manželstva. Hoci teda i zhrešila, keď tamtoho milovala, vôbec sa neprehrešila samou láskou, veď manželstvo bez lásky k niekomu nemôže vzniknúť. A ktože vie, či ho nemilovala s úmyslom, že z neho urobí stúpenca našej viery? Nech už je akokoľvek — tresce ju veľmi kruto. Vari sa to dalo aj ináč riešiť: Mladíka mohol vyhnať niekam ďaleko alebo hoci aj života pozbaviť — časom by ho bola prestala milovať.“

Viacerým sa nepáčilo, a muftiho za to veľmi hanili, že jej nedovolil ani len to, aby pred neho predstúpila a mohla povedať niečo na svoju obhajobu, „Veď,“ hovorili, „umožňuje sa to i najväčším zločincom, aby sa očistili z viny, ak môžu, alebo sami sa ešte väčšmi usvedčili rečami, a tak ich odsúdenie je potom tým spravodlivejšie. Nikoho by nemali trestať bez vypočutia, najmä ak ide o život.“ A títo mali pravdu, lebo nie bez príčiny vŕtalo im to v hlavách, mufti tu rozhodne urobil chybu, keď nespravodlivo zamietol vypočuť prosby obžalovanej.

„Otče môj,“ odkázala Hadixa ešte naposledy, deň pred svojou popravou, „najmilší môj otče, ochotne vytrpím hoci tisíc ráz ukrutnejší trest, môžu ma čo ako nemilosrdne mučiť, trápiť a utýrať, len mi dovoľ prehovoriť pred tebou, sudcami a žalobcom! Po niekoľkých slovách môžete so mnou robiť, čo sa vám len zachce!“ Takto žiadala ešte aj vtedy, keď ju vyviedli zo žalára na poslednú cestu. Ale darmo prosila. Muftimu skamenelo srdce, akoby ohluchol — a to všetko pod vplyvom obžaloby jediného ničomníka, mnícha-derviša. A že tento žalobca patril medzi nehanebných ľudí a nebol hoden dôvery ani on, ani jeho svedectvá, dozvieme sa z nasledujúcich udalostí.

Ako majú všetky národy svojich kňazov, tak nechýbajú ani tomuto pokoleniu. Pravda, ich kňazi sa nestotožňujú s našimi, ktorých voláme svetskými, aj keď sa nestarajú iba o vlastné spasenie, ale im záleží taktiež na spáse iných, odbavujú pobožnosti a venujú sa všeobecným potrebám veriacich, ako je napríklad obriezka, zvolávanie na modlitby z veže, modlenie so zhromaždenými a podobné iné sviatosti a obrady. Toto sú takzvaní imami. Od ostatného svetského ľudu sa odlišujú iba inakšou úpravou tülbentu, ale ináč sa správajú ako všetci okolo nich. Žijú z poručenstiev bohabojných dobrodincov alebo ich vydržiava sultán, ak nieto spomenutých základín. Ak to však daktorému nestačí na vyživenie žien a detí, chytí sa nejakej svetskej služby, lebo im to nič nezakazuje, ba neraz nehanbia sa konať ani tvrdšiu robotu.

Okrem týchto kňazov majú nohamedáni aj mníchov, mníšky však nie. Prečo nezaviedli tento stav — to vedia najlepšie oni sami! Všetkých mníchov označujú všeobecným názvom derviši, hoci podľa rozličného rúcha a spôsobu života — podobne ako i u nás — majú ešte viaceré mená, ako sú turlaki, kalendari, bektaši, sejahi a iné názvy všelijakých rehoľníckych odnoží, ktorých je tam neúrekom… Úctivo ich oslovujú i delimi, čo znamená svätí, ale toto slovo má taktiež iný zmysel — blázon, čo by bolo pre nich výstižnejšie a ešte väčšmi by svedčalo tým, ktorí ich pokladajú za svätcov. Niektorí mnísi žijú spoločne v kláštoroch pod vedením azimbabu — veľkého otca, iní sa potulujú po dedinách ako naši Cigáni, posedávajú kdekade pri cestách pod zámienkou preukazovania služby pútnikom a pocestným, napríklad aby im podali vody — no v skutočnosti aby ich okrádali, olupovali a zbíjali. Nech len natrafí na nich dakto slabší, či už mohamedán alebo človek iného náboženstva, môže byť spokojný, ak so všetkým, čo nesie, nepríde aj o život. A títo derviši sú zo všetkých najukrutnejší a najnebezpečnejší, no pritom si ich mohamedáni najväčšmi vážia a sú veľmi obľúbení. Ako je to možné?

Je v tom veľa záhady, ale ešte viacej bláznovstva. Zadubené mohamedánske hlavy sa domnievajú i veria, že derviši po čase trýznenia vlastného tela môžu si dovoliť všetko. Nech už robia čokoľvek, Alah im vraj nič nepokladá za hriech, ešte rozličnými znameniami dáva najavo, že ich neprestáva milovať, ako aj tých, čo trpezlivo znášajú od nich krivdy. Ba mohamedáni pokladajú za najspravodlivejší ten článok viery, v ktorom sa hovorí, že kto by sa týmto mníchom sprotivil i v tom najmenšom alebo nevyhovel ich žiadosti, toho má postihnúť na tomto i onom svete nemilosrdný trest. A preto si môžu dovoliť, čo len chcú, ich opovážlivosť nemá hraníc: Bez pozvania vojdú aj k tým najváženejším občanom, prisadnú si za stôl, bez opýtania si vezmú hocičo a bez dovolenia môžu sa správať podľa vlastnej vôle. Nuž a čo je milšie otcovi než dcéra, a manželovi než manželka? A predsa i tieto… Chýrne poriadky!

To je síce pravda, že derviši svoje telo začas trýznia — u nich totiž nepoznajú večné sľuby, podľa ktorých by mali zachovávať rehoľnú regulu až do smrti, lebo plne chápu, že človeka nemožno zaväzovať do budúcnosti. Aj to je pravda, že určitý čas sa nemálo ukracujú na odeve i pokrme a okrem toho sa trýznia vlastnými rukami. Tak v lete i v zime ich oblek tvorí len kozia alebo ovčia koža, v ktorej sa potulujú väčšmi nahí než oblečení, a preto ich trápia horúčavy a mrazy. Aj ich poživeň je veľmi biedna, lebo jedia iba kadejaké zeliny zabarené horúcou vodou. Dobrovoľné muky na vlastnom tele potvrdzujú najmä všelijaké znaky, vypálené na ich čelách i lícach žeravým železom, takže vyzerajú, akoby boli ušli rovno z pekla. Nosia i náušnice ako panny, lenže nie z drahých kovov a kameňov, ale ťažké železné kariky, ktoré im dakedy rozdrapujú uši. Keď sa napijú akéhosi nápoja, ktorý volajú mašlok, vtedy tratia všetky zmysly a veriaci sú presvedčení, že v tom čase zostupuje na nich nebeský duch a vidia všetky božské tajomstvá. Ja mám však dojem, že vtedy besnejú… Nuž a čo iné môže nasledovať z takého pokrmu a nápoja? Nahltať sa trávy a to zaliať medovou vodou, mašlokom — a následok: ukrutné žranie a trhanie vnútorností. Preto sa nemožno ani veľmi čudovať, že v takýchto chvíľach si bodajú a sekajú celé telo a do rán pchajú ešte i rozžatý trúd. Táto streštenosť vyplýva z predchádzajúceho bláznovstva a nadmerné bolesti vynahrádza i zmierňuje im vychvaľovanie prítomných, pretože sa trýznia pred zrakmi divákov. Vraví sa o nich, že páchajú i zázraky — no to môžu byť ohromné zázraky! Určite nie väčšie, než boli tie, čo videli mufti a jeho sudcovia. Niekto múdrejší by musel byť pri tom, keď pchajú do svojich úst rozpálené železo — čím sa vystatujú najčastejšie — bez toho, aby im uškodilo, lebo si ústa predtým akiste dačím vymastia: Nech už je akokoľvek, rozumný človek by sa takého derviša spýtal, prečo sa nepopáli a neoškvarí si ani jazyk ani ďasná. Ako už vieme, všetkým ich výčinom bez pochýb verí každý mohamedán, hoci nevzdelanosť a slepá dôvera veriacich v ich neúprimnú svätosť umožňuje dervišom klamstvo. Ale aby sa nik tomu nečudoval, treba pripomenúť, že príklady celkom podobnej poverčivosti máme i u nás doma.

Žalobcom bol jeden z týchto „pravoverných“ povaľačov, ktorý prišiel do Káhiry práve v tom čase. A mufti ho pokladal za spravodlivého aj preto, že nikto ho dosiaľ nevidel nielen na jeho dvore, ale ani v celom meste, a predsa vedel toľko o jeho dcére Hadixe i o Reném, akoby žil spolu s nimi niekoľko rokov.

Keď už bolo všetko na žalostnú svadbu pripravené a blížila sa hodina jej odbavovania, poslal mufti do žalára to najdrahocennejšie rúcho, na ktorom zopár výšiviek naznačovalo nastávajúce udalosti, aby si ho nešťastná mladucha obliekla, ak sa jej zapáči. Urobila mu po vôli. Nato prišiel rozkaz, aby sa podľa mohamedánskej obyčaje vystrojila na poslednú cestu a vyšla z temnice. Pristrojila sa teda, ale nie podľa vôle imama, ktorý nezbadal nijakú protiveň, a pobrala sa von, ako jej rozkázali. Potom ju posadili na stolec umiestený na márach a ihneď sa pohli na námestie.

Chúďa, nevoľná deva, pohľad na ňu by obmäkčil a dojal až k slzám aj to najtvrdšie srdce! Tá istá jediná chvíľa priniesla jej i šťastie i nešťastie zároveň!… Musel by zaplakať každý, kto by vedel, že práve vtedy, keď našla svojho zasľúbenca, zároveň ho aj stratila, že pri vyvrcholení svojej radosti, ktorú nestačila ani plne precítiť, klesla do priepasti zármutku, že priam vtedy, keď začala žiť skutočným životom, v skutočnosti žiť prestala a vhodilo ju do pažeráka smrti… Bolo až čudné, že Hadixe cestou na popravisko nepuklo srdce pri myšlienke na nesmierne šťastie, ktorým bola láska k Renému. Lebo ten, ktorého mala rada kvôli nemu samému, bol aj tým, čo ho mala ľúbiť pre dávny sľub — no od tohto milovaniahodného mladíka ju tak zrazu a nečakane odlúčil a na večné časy odtrhol neúprosný osud.

Ale z tohto všetkého vyplývalo aj isté poučenie, ktoré vyjavila vo svojom liste i Renému, že aj blahodarná láska môže v sebe uchovávať škodlivé následky.

Len čo nosiči zdvihli s ňou máry a vykročili, len čo ju zbehnuté davy zbadali takú vyvýšenú a zazreli jej tvár, lebo si sňala závoj, ihneď nastal mrmot. Nebolo tam človeka, čo by ju neľutoval, čo by sa nehneval na jej otca i sudcov. Ba ešte aj tí, ktorí boli dosiaľ inej mienky, všetci si želali, aby sa dajako dostala z toho nešťastia. A podľa pravdy mohol si vari dakto želať, aby vyšiel navnivoč a zničený bol takýto prekrásny obraz?

Vôbec sa neponášala na ostatné mohamedánky. V tele nebola taká široká ako aj vysoká, ani tvár nemala nemierne roztečenú a guľatú, hoci požívala tamojšie pokrmy, jej pokožke chýbalo plavé alebo žlté sfarbenie, hoci ju egyptské slnko i povetrie ošľahalo tmavým nádychom, no nič na jej tvári nepripomínalo farbu sadzí alebo uhlia… Všetkých nadchýnala jej jasnosť a milota, zriedkavá, ba mimoriadna ľúbeznosť, aká ešte dosiaľ neoslnila ich oči… Jej vráskami nepoškvrnené čelo svietilo jasnejšie než snehový obnovec a jeho úbeľ rozohnal by aj nočné tmy ako do splnu rastúci mesiac, ktorému sa podobali obe sivé, okrúhle a symetrické obrvy, úchvatne oddeľujúce jas čela od ostatných pôvabov tváre. Pod obrvami blyšťali sa dve najdrahocennejšie perly, či skôr slniečka, ktoré sa nielen blyšťali, ale každým smerom rozsievali aj teplo a rozpaľovali ako slnečné lúče. No zavše sa predsa len zatienili, pretože ich jagot zastreli rinúce sa slzy, ktoré jej vytískala bolesť priam zo samého srdca… Ale tento dážď jej zvlažoval a radosťou osviežil — veď dotiaľ vždy prekypovali radosťou — na oboch lícach prekvitajúce záhradky, právom sa vyrovnávajúce Venušiným ružiam i Dianiným ľaliám, akým by sa len tešiť mohla ružami zakvitnutá Venuša i ľaliami sa belejúca Diana, lebo aj Hadixinu tvár rovnako skrášľovali tieto kvety. Červeň jej perí prevyšovala a zároveň ponižovala úctu vzbudzujúci nach šarlátu. Šiju nebolo treba krášliť vyberanými drahokamami, lebo i bez nich prevyšovala mliečny úbeľ a svojou prirodzenou krásou dosahovala takú úchvatnú hodnotu, že bola na závidenie.

Po spomínanom šepote a mrmlaní, ktoré nastali a prebehli davom hneď pri pohľade na toľkú roztomilosť a krásu, začali sa ozývať hlasné výkriky nespokojnosti. Ľudia sa tisli k máram na dotyk už nie zo zvyčajnej zbožnosti — aby preukázali poslednú poctu mŕtvemu, ktorého nesú do hrobu — lež silou-mocou sa domáhali bližšie, aby Hadixu zhora strhli a uniesli. Vojaci mali veru s davom dosť roboty, kým odsúdenú doniesli na určené miesto.

Smútočný sprievod sa uberal v takomto poriadku: Vpredu išlo káhirské duchovenstvo — ulema pod svojimi zástavami a po dvoch, spievajúc a modliac sa za pannin svätý skon. Za dlhým radom kňazstva kráčali poprednejší mešťania a hodnostári. Za nimi sa uberala smutno vyhrávajúca hudba, ktorá všetkých počúvajúcich naháňala väčšmi do plaču než do tanca. Potom nasledovalo vojsko vo veľkom štvorhrannom útvare a obklopovalo pannu aj s jej najbližšími a ostatnými, čo mali v tomto sprievode nejakú funkciu. Pred márami niesol teda jeden z nich na tanieri bielou šatkou prikrytý zelený venček, potvrdzujúci Hadixinu panenskú čistotu, lebo zeleň nehanobili nijaké steblá suchej slamy. Druhý šiel sám žalobca derviš s listinou, na ktorej stálo napísané obvinenie i rozsudok. Za nimi niesli mocní chlapi ono smrtné lôžko, navrchu ktorého sedela na čiernej poduške Hadixa so skríženými a poviazanými krehkými rukami aj nohami, akoby hrozila obava, že z már zoskočí a utečie. Okolo devy sa zhrčilo jej služobníctvo, no nie všetko, lebo niektorých dal mufti za trest do okov, pretože mali dávať pozor, o čom sa panna zhovárala s Reném, a oni to zanedbali a jemu neoznámili. Svojou prítomnosťou poctil sprievod aj káhirský paša na koni a vedľa neho sa niesol mufti, ktorému kedy-tedy, azda i proti vôli, vypadli slzy, lebo cestou od domu po námestie predsa len ho neraz premohol plač. Medzi ostatnými domácimi bol aj hekim čiže lekár, vyzeral celý skrúšený, smutný a preniknutý žiaľom. Aj keď ľutoval dcéru a čudoval sa otcovej spravodlivosti, navonok sa tváril, akoby sa ho táto poburujúca udalosť vôbec netýkala. Nuž a to boli okolo már všetci, ktorých obklopovalo vojsko a ochraňovalo pred nátlakom obyvateľstva. Za nimi kráčali speváci, ktorí odpovedali predspevákovi. Potom nasledovali zákonníci. Dav nezachovával nijaký poriadok, valil sa po oboch stranách sprievodu a tisol sa najmä okolo már, takže nastávali opodstatnené obavy, aby nevzniklo nebezpečenstvo a za jednu Hadixu neprišlo o život viacej ľudí. Preto musel paša chytro poslať do zámku po všetkých vojakov, koľko ich tam stálo v pohotovosti.

A tak až posila im pomohla dostať sa na miesto popravy a útrpného výjavu. Tam zložili nosiči z pliec roztomilú obetu a posadili ju na vyvýšené kreslo, skade jej mala zletieť hlava. Potom čo najhlasnejšie čítali rozsudok, aby si čím viacej ľudí mohlo vypočuť pannin hriech i pokutu zaň, a napokon odôvodnenie sudcov, prečo vyniesli ortieľ smrti. Hadixina vina spočívala jedine v tom a z iného ju obžaloba ani neobviňovala, že si zamilovala Reného a namiesto učenia zhovárala sa s ním takmer vždy o láske, a že za ním vrúcne túži. Bolo až na počudovanie, že nedodali k tomu nijakú lož, keď mal pannu postihnúť ten najvyšší trest a keď sa bez pochýb verilo horším a väčším dervišovým klamstvám. Nuž ani vtedy, ani teraz nikto by nesmel povedať, že toto malicherné obvinenie je nesprávne. Keby bol žalobník dačo k obvineniu pridal, Hadixa by nebola unikla potupnému trestu, ktorým zvyčajne stíhajú cudzoložnice. Boli by ju zašili do vreca a bez takéhoto slávnostného sprievodu hodili do rieky. A v rozsudku sa zreteľne uvádzalo, že sudcovia sa o deve nedozvedeli už nič iné, čo by okrem spomenutého zväčšovalo jej prečin, odsúdili ju preto iba na stratu hlavy. Ale či si azda i toto zaslúžila?! Aké sú teda príčiny, ktoré to až ta doviedli, aké nevídané dervišove zázraky donútili sudcov, aby vyniesli takýto rozsudok? Zhromaždený národ sa z čítaného výroku dozvedel aj toto:

Najskôr lekár oznámil muftimu, že príčinou choroby, ktorou onehdy trpela jeho dcéra, je láska, no že on ju nemôže vyliečiť, lež iba ten, čo jej zranil srdce. A keď aj zrejme vedel, že ide o Reného, predsa to múdro zamlčal a predvídavo muftimu nevyzradil. Hoci sa mufti nedozvedel, koho si Hadixa zamilovala, a René mu neprišiel ani na um, lebo dcéra ho nikdy priveľmi nechválila, ani nespomínala, že sa jej páči, nijako sa preto netrápil, ba ešte sa potešil — ako už vieme — že predsa len popustila z kamennej nedostupnosti. A teda vôbec sa neusiloval hasiť rozožatý oheň, lež prilieval ešte naň olej. Onedlho však zmenil svoju mienku, čo zapríčinilo videnie, ktoré mal istej noci. Keď raz najchutnejšie spal, zobudila ho akási tajomná ruka a prebratý zbadal na dverách ohnivý nápis: Smrťou potresci svoju dcéru i ďaura, jej učiteľa!… Viacej síce nevidel nič, ale už toto stačilo, aby sa nesmierne zľakol a prenikla ho hrôza. Ihneď skríkol na sluhov, a jeden, čo bdel najbližšie, chytro pribehol i chcel čudesný nápis zotrieť. Ale čím väčšmi ho stieral, tým bol jasnejší a ešte aj pálil. Zmizol sám od seba až neskoršie, keď si ho už viac ráz prečítal. Na druhý deň, ešte sa nikomu nestihol zdôveriť s týmto strašným a mučivým videním, iba o ňom rozmýšľal, prišiel za ním opovážlivo a so zdvihnutou hlavou derviš a bez okolkov ho priamo oslovil:

„Vidím, veľkňaz, že uvažuješ o tom, či ono napomenutie, ktoré si predchádzajúcu noc videl svietiť na vlastné oči, skutočne ti zoslal Alah a či musíš preto oželieť a obetovať svoju milú dcéru. Neopováž sa neposlúchnuť Alaha! Jeho rozkaz vyplň čím skôr, ak sa nechceš dopustiť veľkej neposlušnosti, za ktorú ťa môže stihnúť najprísnejší trest. Nebol si vždy pri tom, keď sa spolu zhovárali cez hodiny vyučovania podľa tvojho rozkazu, teda nevieš, či nemali k sebe dajaký vzájomný vzťah. Mali, rovno ti poviem — mali! A keby sa nebol najsvätejší Prorok zľutoval, tento vzťah by bol ešte vzrástol. Lenže kto je za to všetko zodpovedný, keď to už chceme vedieť? Kto iný než ty! Ako mohol neveriaci pes tak slobodne vchádzať do háremu, keď je to veľkým hriechom i pre veriaceho a môže za to postihnúť trest smrti aj hocikoho z nás?“

Muftimu potom veľmi vynadal a karhal ho, že dovolil Renému navštevovať Hadixu v jej svetlici a neprikázal ju vyučovať iba cez oblôčik, ak ho už ustanovil za jej hodžu. Aj to mu nemálo vyčítal, že Reného prijal a zavrhol rovnako učeného muža, ktorý už prestúpil na mohamedánstvo, čím mienil muftiho lekára. A veľkňazovi akoby týmito výčitkami vbíjal klinec do hlavy.

„Aby si vedel,“ pokračoval derviš, „že som tu z povinnosti, dostal som vo sne napomenutie a z ďalekej púšte prišiel som ti teda oznámiť, aby si toho veľkého nepriateľa nášho zákona i so svojou čo ako ti drahou dcérou potrestal smrťou bez toho, že by si ich predvolal alebo im dovolil pred seba predstúpiť. Ba nesmieš prijať ani ich poslov, ktorí by sa k tebe chceli dostať, aby ťa azda presviedčali a prehovárali. Slovom, dáš ich za tento čin odsúdiť bez toho, že by si ich videl alebo počul. Nemysli si však, že je to moja vôľa, to teda nie. Sám si sa presvedčil na vlastné oči, že je to rozkaz zhora, aký som dostal zázrakom i ja. Na potvrdenie tohto môžeš vidieť aj viacej zázrakov, aby si neskôr nemal nijakú výhovorku, ak nesplníš príkaz.“

Nato rozkázal roztopiť olovo a keď mu ho potom vriace priniesli, vyvrátil oči k nebu a hrozne sa zaklínal:

„Ak nevravím pravdu, potresci ma, ty pri Alahovi večne vysedávajúci Mohamed, aby sa mi ruky naskutku rozpadli a hneď v tejto chvíli opadalo mi mäso od kostí!“

A s takýmito slovami strčil ruky až po lakte do žeravého olova a opäť ich vytiahol bez najmenšej ujmy…

Mufti pri pohľade na zázrak omdlel a keď prišiel k sebe, hodil sa k dervišovým nohám a chvejúc sa na celom tele, trasľavým hlasom povedal:

„Skutočne si božím poslom! Uznávam nešľachetnosť svojej dcéry, teraz som presvedčený, že ma hanebne podviedla, keď žiadala toho zločinca za učiteľa. Len upokoj nebeské sily a zmierni ich hnev, ktorý som si zaslúžil, taktiež mi oznám, aký zasluhujú obaja trest.“

Keď si derviš vyžiadal prítomnosť sudcov, mufti dal bez otáľania zvolať členov divánu a zároveň zlapať Hadixu i Reného práve pri najdojemnejšom rozhovore a uvrhnúť ich do temnice.

Zídeným sudcom mufti všetko vysvetlil, aj mních im oznámil príčinu svojho príchodu a aby svoje tvrdenie ešte väčšmi zdôraznil, znovu si ponoril ruky do spomenutého olova. No neuspokojil sa iba týmto činom, ale aby sa zdalo, že je v jeho moci zasahovať do prirodzeného poriadku sveta, preukázal sa ešte viacerými podobnými čudami. Najprv vylial zo svojej pútnickej fľaše vodu na misu, priložil k nej oheň a zapálil ju, že vzplanula ako masť, a v takej horiacej umýval si opäť ruky bez toho, aby si uškodil — čo predstavovalo zároveň dva zázraky. Potom nasledoval ihneď tretí. Ktosi z prítomných sa totiž odvážil spýtať, čo je to za vodu, a chcel z nej okúsiť. No len čo priložil fľašu k ústam, derviš zvolal: „Ty neverec, nech ti prirastie ku gambám!“ A fľaša mu skutočne ostala visieť na perách a nemohol si ju sňať dotiaľ, dokiaľ mu mních pri ústach čosi neurobil. Potom si dal derviš rozpáliť pásové železá a chodil po nich bosými nohami… Vyčíňal teda takéto veci. Toto boli tie zázraky, o akých si u nás rozprávajú i babky na priadkach. A vari týmto zázrakom verili? Akože ináč — mufti aj zvolaní sudcovia padli na kolená, klaňali sa dervišovi ako modle a prosili ho, aby on sám rozhodol o treste. A skôr ani nevstali, kým skutočne Hadixu i Reného neodsúdil na smrť, a to devu na sťatie, mladíka však na ešte ukrutnejšie muky. Uprostred mesta mal umierať niekoľko dní. Takto teda stal sa jeden jediný podliak zároveň obžalobcom, svedkom aj sudcom. A ako všetko nasvedčovalo, nikto sa mu neodvážil protirečiť, ani vysloviť názor, aby sa obžalovaní — keď už aj nie podľa prirodzeného práva, no aspoň preto, že by im vlastné reči ešte priťažili — mohli prehovoriť a vypočuli ich aj sudcovia.

Keď odznela i táto časť rozsudku, kat vytasil meč a Hadixe ostávala už iba chvíľka na rozlúčku. Vstala teda z kresla, obrátila sa k pašovi a povedala:

„Veľký vladár, veľký a nepremožiteľný víťaz, milostivo mi vyplň ešte poslednú žiadosť… Poslednú žiadosť!“ A čo najhlasnejšie to zvolala i k zbehnutému obyvateľstvu.

Vtedy však niektorí akoby boli predvídali, čo zamýšľa, začali očami aj rukami naznačovať katovi, aby len konal svoju povinnosť. Kat už dvihol meč, bol by ním aj zaťal, keby ho nebol strhol na zem jeden z vojakov, lebo už aj ich rozhorčila taká neľudskosť. Nuž a iba potom nastalo náramné rozbúrenie, krik a nápor zo všetkých strán. Daktorí sa vrhli na mnícha, iní na kata a chceli oboch zabiť podobne bez výsluchu. Väčšine záležalo iba na Hadixe, aby nezahynula, hrnuli sa teda k nej a usilovali sa ju čo najchytrejšie stade uchytiť a odniesť. Mnohí zasa vo veľkom hneve oborili sa na muftiho i pašu a vôbec nedbali na ich sľuby, že zhromaždeným vo všetkom vyhovejú a splnia každú ich žiadosť. A bolo by tu iste veľa ľudí prišlo o život, keby ich sama Hadixa nebola utišovala a prosila, aby sa len upokojili a stíchli, že chce prehovoriť a vyjaviť čosi na väčšie zahanbenie svojich nepriateľov a dôkaz vlastnej neviny. V tej chvíli boli všetci ochotní poslúchnuť iba ju, stíchli teda, v dave zavládol poriadok a všetci upreli pohľad na jej tvár.

Nato Hadixa opäť vstala a s prívetivou smelosťou, ktorá však v počúvajúcich vzbudzovala zároveň i strach, povedala sudcom:

„Milovala som a tým som sa podľa vášho rozsudku tak previnila, že ste ma jednomyseľne odsúdili na smrť. Neviem veru, či to bola väčšia ukrutnosť alebo väčšie pohanenie môjho mladého života… Nehnevám sa už na vás, ani na teba, najmilší otče, len sa čudujem, že ste podľahli takej zaslepenosti a dali ste sa tak chytro a ľahko omámiť bez toho, aby ste zavolali dakoho múdrejšieho, čo by vám bol všetko vysvetlil podľa prirodzených zákonov. Ba nepripustili ste k sebe ani mňa, čo som vám to chcela objasniť. Veru bola by som vám ja sama dokázala, že ako nie je všetko zlato, čo sa blyští, tak nemožno pokladať za zázraky a znamenia samého Alaha ani všelijaké čudá, ktoré vystrájajú pred svetom kadejakí pobehaji… No odpúšťam vám aj toto, lebo vaša nevedomosť sa nespájala so zlým úmyslom. Za svätú pravdu ste pokladali všetko, čo konal žalobník, veď podľa starej obyčaje a mienky o takýchto ľuďoch nemohli ste ani neveriť, lebo ste uznávali jeho stav i jeho samého za čosi sväté. Iba moje srdce nesmierne tým trpelo, priam pukalo a búrilo sa opravdivým hnevom proti divotvorcovi… Počuj,“ obrátila sa zrazu k neďaleko stojacemu dervišovi, ktorý sa pritom zachvel a zapálil, „počúvaj, ty naozaj chýrny složobník boží! Označil si ma za hriešnicu, ktorá si zasluhuje smrť, čo si dokazoval kumštami s vriacim olovom, horiacou vodou a rozžeraveným železom — ako to tu všetci zhromaždení počuli na vlastné uši. A keďže si sa každého ohňa dotýkal bez toho, aby ti uškodil, vyhlásil si preto žalobu na mňa za spravodlivú a ostatných si tak zaslepil, aby to aj oni uznali za pravdu a súhlasili s tebou. No čo sa stane, ak na dôkaz svojej neviny šťastlivo vykonám i ja všetko to, čo si predviedol ty? Čo sa stane, ak sa ani ja nepopálim? Potom ti nikto nemôže veriť väčšmi než mne a všetci musia uznať, že mám aspoň toľko pravdy ako ty. Nech už bude akokoľvek,“ opäť sa obrátila na divákov okolo seba, „a vy to budete pokladať za zázraky, či len za prirodzené úkazy — ako aj nepochybne sú — otrasiem hodnovernosťou jeho pravdovravnosti a donútim ho, aby odvolal osočovačky, ktorými ma potupil, alebo podložil svoju obžalobu inými výmyslami. Ja však dúfam, a on nech si to dobre zapamätá, že ich vyvrátim ako nehanebné klamstvo. No a teraz sa podívajme zbližša na jeho zázraky, či ich má od nášho veľkého Proroka, alebo sa im priučil od niekoho iného… Teraz nech mi dakto prinesie vriace olovo!“

Mnohí sa ihneď rozbehli do blízkych domov, najchytrejší a najochotnejší však bol verný janičiar, ktorý jej slúžil doposledku i za cenu ohrozenia vlastného života. O všetkom vedel a mal už nachystané potrebné veci pre prípad, že by mufti predsa len chcel vypočuť jeho paniu. Veru iba on jediný nezanedbal nič, čím by ju i Reného mohol zachrániť od istej smrti, a donášal Hadixine prosby otcovi, dokiaľ mu to nezakázal sám mufti. Z veľkňazovho domu sa dozvedel iba on, a to vari až v posledný večer pred popravou, ako derviš dokazoval pravdivosť svojej obžaloby, a oznámil to panne. Keďže to prevyšovalo i jej dôvtip, s veľkou ostražitosťou, aby ho nezbadali stráže alebo hocikto iný, šiel po radu k Renému. Mladík ho poučil a odkázal to aj panne, čo treba pripraviť i ako pri všetkom postupovať.

Keď už mala Hadixa žiadané slovo, zavolala sudcov, aby sa presvedčili, či je také isté a dostatočne horúce, ako bolo aj dervišovo. Členovia divánu dosvedčili, že všetko je v najlepšom poriadku. Nato povedala:

„Prvý jeho zázrak tvorilo ponorenie rúk do tejto páľavy, odkiaľ ich vytiahol so zdravou kožou. Podobne urobím najprv ja a po mne každý, kto len bude chcieť.“

Potom vzala záhradný slez a natrela si ním ruky zo tri-štyri razy zakaždým, keď obschli, a pred množstvom očí ponorila ich do olova potiaľ, pokiaľ si ich natrela. Keď ich stade vytiahla, všetkým ich ukazovala, aby sa presvedčili že sú neporušené. Viacerí ju zaraz nasledovali a skúsili, že ani im sa nič nestalo… Panna sa opäť ozvala:

„No dakto by mohol povedať, že derviš si ruky nenatrel. Isteže mních nepoužil spomenutú zelinu pred muftim a sudcami. Ruky si zrejme natrel doma. Ak by sa však chcel niekto o tom tvrdohlavo dohadovať, môže nás presvedčiť sám derviš. Nech tu teda teraz umytými rukami ukáže svoj zázrak.“

Podaktorí derviša povzbudzovali, aby sa preukázal svojím božským poslaním, ale on už hneď pri tomto prvom zahanbení stratil odvahu, a keď mu ktosi nasilu vtisol prst do horúceho olova, s hrôzou ho vymykol spola uvarený.

Janičiar podal potom vodu, ktorá ihneď vzbĺkla plameňom, len čo k nej priblížili zažatú sviečku, a horela ako olej alebo tuhá pálenka. Hadixa si v nej bez uškodenia umývala ruky, čo skúsili aj viacerí z okolostojacich… Nato vysvetlila úkaz:

„Nie je to obyčajná voda, netečie ani v riekach a nevyviera ani v prameňoch, lež sa pripravuje takto: Vezme sa v rovnakom pomere určité množstvo terpentínového oleja, živého vápna, svinského a capieho sadla; to všetko sa roztlčie, rozotrie a vedno pomieša, takto zmiešané sa roztopí na teplom popole alebo nad slabým ohňom a rozpustené precedí do vymytej nádoby cez čisté plátenko. Kto by neveril, nech príde ku mne, pripravíme to spolu, lebo ani dobromyseľný derviš nemôže odtajiť, aj keby chcel, že si to takto nenachystal či už on sám, alebo mu to tak prihotovil dakto iný.“

Mních mlčal.

„A fľašku prilepiť k ústam môže každý,“ pokračovala Hadixa, „a to takto: Nech vykope čakankové korene, keď sú najdužnatejšie, nech ich kvasí v tuhom octe deväť dní a potom vysuší. Nuž a kedykoľvek bude mať vôľu na smiechoty, nech tie suché korene namočí do vína a natrie nimi okraj džbána či pohára alebo hocakej inej hlinenej, drevenej či medenej nádoby — prilepí sa pijúcemu k ústam. Ľahko ju sníme až potom, keď si ovlhčí pery vodou. Iste mi uznávate, že som nemala dostatok času nachystať tento prípravok, no pokúsim sa použiť to, čo som stačila v nedostatku požadovaných dní prihotoviť cez jednu noc.“

Uvedeným spôsobom natrela potom okraje pohára a prikázala, aby ho priložili ku gambám vzdorujúceho derviša, ktorého sa čoraz väčšmi zmocňoval strach i hnev. A keď tak urobili, hneď zvolala:

„Nech ti prirastie k ústam, ty bezbožník!“

A pohár prirástol, odpadol však dosť skoro i s oddrapeným kúskom kože, lebo derviš sa veľmi metal.

Keď na radosť všetkých svojich prívržencov úspešne vykonala i toto, rozkázala rozpáliť nejaké železo. Kým sa tým zapodievali, natierala si dlane volovou žlťou a sušila ich na slnku, ktoré vtedy hrialo ako na zavolanie. Opakovala to viac ráz a z prípravku dala ešte viacerým, aby si podobne namastili svoje šľapy. A keď priniesli žeravé železo, hádžuce ešte iskry, chytila ho do rúk a vydvihla, aby to dookola videli. Potom po železe šliapali všetci, čo si predtým natreli nohy masťou. Opäť sa vec zdarila, ani Hadixe, ani ostatným železo vôbec neuškodilo. Teda znovu sa ozvala:

„Nuž videli ste, ako sme sa vyvarovali popálenín. Akiste aj môj žalobca použil na svoje nohy ešte pred obvinením takúto či podobnú alebo inakšiu pálčivosť odvracajúcu masť, lebo je ich viacero druhov — z volovej žlte, z blenu alebo bolehlavu. Viem však, hoci som tam vtedy nebola, že neveľa a nedlho behal po tom žeravom železe, lebo keby ste ho boli prinútili robiť to častejšie a dlhšie, určite by ste boli videli na jeho nohách pľuzgiere a rany. Toto čudo trvá totiž iba dotiaľ, kým je v koži masť, veď oheň ju za chvíľu predsa vysuší a vytiahne. A toto sú tie zázraky, ktorými derviš potvrdzoval Alahovo i Prorokovo napomenutie vo sne — aby som bola potrestaná smrťou. Ale či neklamal a tak neukrivdil aj božej sláve a bezbožne sa neprehrešil i on sám, keď ich obidvoch volal za krivých svedkov — to už rozsúďte sami… Nemôžu to byť spravodlivé zázraky, veď raz by Alah jemu pomáhal a tak svedčil, že som hriešnica a zasluhujem vynesený ortieľ smrti, druhý raz mne, že som nevinná. Aký by to bol boh?… Ale nemôže tu byť reč ani o pomoci pekla — ak nie u neho, tak ani u mňa, nezaslepila som vám oči nijakými čarami či bosoráctvom. Ak by však bola dakde našla miesto taká domnienka a v niektorých skrslo podozrenie z takýchto činov, neverím, že by sa spolčili s diablom všetci, čo sa nepochybne a očividne zúčastnili na výjavoch, alebo ktorí to sprobujú podľa tu videného neskôr, veď všetci sa presvedčia, že sú to iba dôsledky celkom prirodzených, stvorených vecí.“

„Múdro, veľmi múdro vravíš! Len toľko nerečni, čaká ťa ešte jedno, urob aj to a potom uvidíš…“ netrpezlivo sa ozval popudený derviš. Do toho posledného výjavu vkladal najväčšiu nádej, lebo vedel, že v tomto prípade o neúspech sa postará denné svetlo. Na mnícha však museli dávať veľký pozor, lebo jeho oči, ústa, celá tvár, ba i celé telo prejavovali náramný nepokoj a neveštili nič dobré. Ustavične sa obzeral kamsi dozadu, akoby stade očakával nejaké znamenie.

Hadixa mu mierne a vážne odpovedala:

„Keby si teraz privolal z neba na nás takú tmu, ako kedysi faraónovou dcérou z vody zachránený Mojžiš na celý tento kraj, určite by som ti zaraz aj vtedy dokázala, že luháš a klameš. Pros teda Alaha, aby prevrátil prirodzený poriadok, stvor v túto chvíľu okolo nás noc a ihneď napíšem, že smrť zasluhuješ ty, nie ja, a všetci si to budú môcť okamžite prečítať. Ak to vykonáš, úprimne uznám svoju porážku i to, že si skutočne božím poslom, že na mňa Alah zanevrel a upadla som u neho do nemilosti, že som naozaj vinná, a preto musím za svoje hriechy umrieť. A vtedy ochotne, ba s radosťou položím svoju hlavu pod odporný meč, len aby som zmiernila boží hnev. Žiadaj teda, znovu ťa vyzývam, ba už aj prosím, vyžiadaj si tento zázrak!… Možno ťa Alah vyslyší, veď za takýchto okolností bol by ti nielen na osoh, ale už aj veľmi treba!“

Chvíľu na neho hľadela, akoby skutočne očakávala, že sa začne azda modliť a naliehať na nebesia, aby mu pomohli. No potom sa obrátila k muftimu a povedala, žeby to i ostatní počuli:

„Drahý otče, nebol v tom nijaký zázrak, keď si zazrel, a to práve prebudený zo spánku, onen nápis, ktorý ma kruto rozkazoval odsúdiť na smrť. Tak a nie ináč to musel osnovať tento podvodník, ak chcel ťažiť z tvojho náramného úľaku a tým čo najľahšie získať aj tvoju dôveru. Lebo keby sa bol o to pokúsil cez deň, keď si nespal, nápis by predovšetkým nebol žiaril tak jasne ako každý oheň za slnečného svetla, a potom by si bol aj zbadal, čia ruka to píše a akou hlinkou. Mohol si ju vyžiadať a podobne napísať, čo by si bol chcel, a tak by si bol aj ty robil zázraky… Jestvuje totiž istá hmota, ktorá sa podobá zlúčenine z najjemnejšieho piesku a musí sa udržiavať vo vode. No má takú prirodzenú vlastnosť, že vonku na vzduchu začne ihneď tlieť a dymiť, potom sa rozhorí a hádže iskry až dotiaľ, kým sa celkom nerozpadne. Jej smrťou je teda vzduch, životom však voda a je to fosfor biely. Nuž a preto môže touto látkou hockto kresliť ľúbostné obrazce a nápisy, ktoré budú žiariť a nemožno ich zotrieť, lebo stieraním sa obnovia, pretože spodné, ešte vlhké a zakryté čiastočky fosforu dostanú sa tak do styku so vzduchom a nadobúdajú mocnejší jas. Svetielkovanie prestáva neskôr, až piesok po vyprchaní vlhkosti vyhorí a rozpadne sa na popol.“

A panna to všetko ukázala názorne. Z fľašky vybrala fosfor, ktorý začal ihneď dymiť. Potom rozkázala napochytre postaviť búdku a obtiahnuť ju čiernym súknom, aby do nej neprenikali slnečné lúče ani svetlo, a dnuka napísala na čiernu dosku mená tých, čo jej najväčšmi zranili srdce: Otec môj, otec môj, sudcovia!

Nato vchádzali prítomní do búdky podívať sa na nápis, koľko sa ich len vmestilo do úzkeho priestoru, a Hadixa stále obnovovala písmená, aby mohli vidieť celý nápis aj ostatní, čo vstupovali dnu po skupinkách. Vošiel ta i derviš — museli mu to predsa dovoliť, hoci podľa spravodlivosti nemal tam čo hľadať, pretože ani Hadixa nebola na jeho dokazovaní pravdy. Nijako sa ta nezdráhal a hneď pri prvej príležitosti, aj keď na neho dávali pozor, vytrhol spoza obleku z kože jatagán (veľmi nábožní mnísi, čo aj zbrane nosia!) a hodil ho do panny, keďže sa k nej nemohol priblížiť. Potom sa zohol a chytro vybehol von. A vtedy si niekto strelil do pŕs, pričom vykríkol posledné slová: „Ach, márne boli všetky moje námahy, beda mne nešťastnému!“

Toto bol výjav, ktorý prevýšil všetky predchádzajúce čudá. Zmeravel paša i mufti, aj sama Hadixa, keď videli, kto si to vzal život. Derviša ihneď lapili, no samovraha už nemohli, hoci úradskí chceli zomierajúceho zachovať, aby ho na výstrahu potrestali. Zbehli sa ta totiž davy a vo veľkom hneve mŕtveho na kúsky roztrhali, rozniesli a rozmetali aj bez mečov a nožov. A týmto nešťastníkom bol muftiho domáci lekár.

Tento človek bol skutočne taký, ako sa onehdy javil panne, keď ju liečil, a ona ho v hneve znenávidela. Utiekol z rodného kraja (možno preto, čo ho teraz priviedlo do zúfalstva a k samovražde) a prišiel do Káhiry. Tu onedlho prijal nové náboženstvo, potom sa dostal k muftimu, kde si ho obľúbili a zo dňa na deň preukazovali mu čoraz väčšiu úctu, pretože svojou učenosťou a skúsenosťami očividne prevyšoval všetkých dvoranov. Mufti mu všade umožnil prístup a v celom dome ho poznali predovšetkým ako lekára, lebo z vlastnej vôle sa venoval najmä tomuto povolaniu. No učil aj muftiho deti a medzi nimi taktiež Hadixu. Za to si sľuboval veľkú mzdu a mufti by mu ju bol sotva odoprel, keďže si získal jeho priazeň. Ani Hadixe nebol odporný, obľúbila si ho, rada ho videla i počúvala, ale ani na um jej neprišlo, aby sa to tak skončilo, ako dúfal on, alebo aby mala o to záujem, za čím túžil on. Želala mu všetko najlepšie a dožičila mu šťastie, nie však také, aké by jeho bolo najväčšmi tešilo. Zhovárala sa s ním priateľsky, prívetivo a milo, no on si klamlivo vysvetľoval jej priateľskú náklonnosť. Veď celkom iné zamýšľala i cielila inam než on: jej srdce vôbec nezatúžilo za ním… Ba nemala ani potuchy o jeho zámeroch, jeho opovážlivosť zbadala až pri onej príhode s Reném, lebo sa vyjadroval veľmi otvorene, z čoho vyrozumela, že chce viacej, než si mohol trúfnuť ako človek, ktorého nik nepoznal. Rada ho mala a žičlivosť mu prejavovala nielen slovami, ale aj preukazovaním rozličných dobrodení, nie však s úmyslom budúceho manželstva, lež preto, že mala už takú povahu a prívetivo sa správala ku všetkým ľuďom. Tak jej radil a prikázal aj mufti, a napokon aj preto, že ju predsa len veľa naučil a zdokonalil i zošľachtil jej pekné cnosti, ktorými ju obdarovalo už samo nebo. Vďačila mu za mnoho — hoci svojou starostlivosťou sledoval nepekný zámer, ako sme už videli — najmä za spoznanie rozmanitých náboženstiev. O vierovyznaniach národov sveta vyjadroval sa posmešne a ona ho vtedy počúvala so smiechom, no v poslednom čase aj vlastným rozumom, do ktorého vniesol trochu svetla už René, dosť jasne pochopila, že Mohamed bol šialený zločinec a zločinný šialenec, z čoho napokon nepochybne vyplývalo, že len úplne slepý človek môže veriť jeho výmyslom.

Keď si potom panna zamilovala Reného a nahovorila otca, aby ho prijal za hodžu, stýkal sa s ňou lekár zriedkavejšie. Neveľmi ho to však znepokojovalo, lebo dlho nepoznal jej úmysel a iba sa domnieval, že sa chce od viacerých ľudí viacej naučiť. Nijaké podozrenie ho neznepokojilo ani vtedy, keď začala spomínať, že by aj Reného rada videla medzi vyznávačmi mohamedánstva. Vysvetľoval si to po dobrom, že to nepramení z nejakých osobných sympatií, ale z Hadixinej horlivosti k Prorokovmu zákonu a jeho rozširovaniu. Preto jej pomáhal v tomto predsavzatí, Renému vychvaľoval mohamedánstvo ako vieru, ktorú možno poľahky zachovávať, predkladal mu mnohé výhody, čo by mohol dosiahnuť a iste aj dosiahne, ak počúvne jeho radu. A tak sa zaujal za túto vec, že Hadixa už celá natešená očakávala dobrý výsledok, hoci sa všetko ich úsilie ukázalo márne.

Ale keď sa čoraz väčšmi utužujúca devina láska nedala udržať v tajnosti, pretože ju nemohla ovládať a zavše jej vybĺkla zo srdca aj proti vôli, lekár zmenil svoje stanovisko, postavil sa medzi nich ako pevná priehrada, ale tak prefíkane, že ani jeden v ňom nepredpokladal nepriateľa až dotiaľ, kým si to navzájom neobjasnili. Pred mladíkom vravel ináč a pred pannou zasa ináč. V Hadixe vzbudzoval nevôľu takými dôvodmi a Reného odpudzoval onakými, hoci ho nebolo treba odhovárať — ako sme videli — lebo sám sa dosť naodporoval deviným zámerom, dokiaľ nespoznal, kto vlastne je a aká je.

O láske nezačal lekár nič ani pred jedným, ani pred druhým, nikdy ich neodrádzal od vzájomnej náklonnosti, lebo práve takýmto postupom chcel dobehnúť pannu, aby sa napokon celkom sklamala vo svojich nádejach. A tak sa predovšetkým usiloval prekaziť prvú a nevyhnutnú podmienku ich manželstva, podnikal všetko, aby sa René nestal mohamedánom. Nuž a preto, ak ho dotiaľ kvôli Hadixe nahováral na obriezku, teraz ho ešte väčšmi kvôli tej istej Hadixe začal od toho odrádzať a v priateľských rozhovoroch odvolával svoju predchádzajúcu radu. Spočiatku vravel, že chcel iba vedieť, čo si René o tom myslí a čo mu odpovie. Potom zasa hovoril, že jeho zámerom nebolo ani tak presvedčiť sa o mladíkovom zápornom postoji, ale že on sám nespokojný s premenou svojej viery chcel počuť čím viacej námietok proti mohamedánstvu a tak odhaliť v ňom všetky chyby, aby mohol tým skrúšenejšie oľutovať svoj hriech. Takýto lekárov postup najväčšmi ohrozoval Hadixino želanie, najmä keď každú reč sprevádzal vzdychmi, kviľbou a všemožnými prejavmi, aké len môže vyjadriť skormútené srdce za veľké prehrešenie.

Vravieval, že nikdy nemal dobrú mienku o koráne a jeho učenie prijal iba v hneve a po urážke od svojich. Ale to by len predsa nebol myslel, čo teraz jasne vidí a čo predtým neraz počul i tomu veril, že všetky ohavné práva a zákazy tohto náboženstva pramenia len z nenávisti voči nám. Pritom vyratúval všelijaké pochabé a v ničom so zdravým rozumom nesúvisiace suraty o nebi, pekle, raji a o poslednom súde. Vysmieval sa z veršovaných článkov, ktoré sa ani len neponášajú na skutočnú poéziu. Mohameda a založenie takého zákona i pre jeho vlastný život označoval za sviňu a preklínal ho predovšetkým za príkaz, podľa ktorého sa nik jakživ nesmie s nikým škriepiť ani o tom najmenšom článku viery, ani skúmať jeho pravdivosť, ale každý musí všetko veriť s pokornou poslušnosťou, čo je vlastne tá najväčšia slepota. Tento zločinec nemohol veru vymyslieť nič lepšie na udržanie vlastnej slávy medzi svojimi, nič účinnejšie na zachovanie tohto nehanebného učenia a nič horšie či škodlivejšie pre toľké tisíce ľudí. Veď čo počujú od rodičov v mladom veku, to im vniká až do krvi, s tým rastú a zostarievajú, časne a večne umierajú, cez celý život toto učenie pokladajú za božskú pravdu, lebo spomínaný zákon nedopúšťa, aby sa im dostalo do uší dačo také, čo by im mohlo vyvrátiť ich presvedčenie… Chráňboh, aby sa im voľakto odvážil v niečom protirečiť, podstúpil by nemilobohu mučeníctvo; keby takíto prichádzali aj v tisícoch, nič by nedosiahli. Vravel, že toto bol hlavný dôvod jeho nerozvážneho činu a že zo srdca ľutuje svoju zaslepenosť a ľahkomyseľnú nerozvážnosť. Sľuboval, že aj za cenu nebezpečenstva života chce sa navrátiť späť k svojim a plnou mierou odčiniť pohoršenie, ktoré tým medzi nimi vyvolal. No prosil Reného, aby jeho úmysel neprezradil ani len mimovoľne, nie však preto, že by sa dajako triasol pred pomstou mohamedánov, lebo kedykoľvek sa smelo vyzná zo svojho hriechu a ochotne zaň i umrie, ale myslí, že najlepšie by bolo stadeto utiecť a do smrti sa medzi svojimi príkladne kajať.

A takýmito rečami o Mohamedovom zákone i zdôverením sa so svojím úmyslom súkal niť vlastného zámeru a neustále rovnako napomínal Reného, aby aj on dôkladne pouvažoval o tejto bezbožnej viere a zároveň si dával veľký pozor, žeby ho za takýchto okolností nezlákali do nej klamstvom, podvodom alebo neprinútili ináč. Potom vymenoval rozličné spôsoby, ktorými by sa to mohlo veľmi ľahko stať, no pomáhal si aj cigánstvami, lebo narozprával toho viacej, než bol mufti schopný urobiť, a tým menej statočná Hadixa.

Lekár napokon Renému poradil, aby čím skôr zašiel k muftimu a ponížene, no pritom smelo ho požiadal o prepustenie zo služby. Ak by nechcel privoliť, sľúbil mu, že sa o neho tajne postará on sám a pomôže mu odísť až do rodného kraja, len aby mlčal aj o tejto veci. René všetkému uveril, ďakoval mu za priateľskú oddanosť a rozhodol sa hneď pri prvej príležitosti postupovať podľa jeho nárady. Veru až natoľko sa vedel tento zlomyseľník pretvarovať a vydávať sa za verného priateľa!

Pred Hadixou zasa vravieval, že zbytočná je všetka námaha, daromne sa všemožne usiluje, mladík ostáva tvrdší a hluchší než skala, ba hrozí tu isté nebezpečenstvo, že pannino meno môže sa dostať do zlého svetla a upadnúť do potupy. A lekár pokračoval:

„Lebo ak začne verejne vykrikovať, ako sa zúrivo zastrája a vyhráža, že tu nemá pokoja, hoci nie je naším otrokom, že ho pokúšame a naháňame do toho, k čomu necíti nijakú náklonnosť, ba už pri samej spomienke chytá ho triaška. A keď s takouto žalobou pôjde za muftim alebo sa odvolá k pašovi — hoci aj miesto žiadaného zadosťučinenia obsiahne trest, predsa len vyjde najavo (odo mňa však nikdy), že sa na tomto podujatí zúčastnila i moja rozkošná pani. Nuž a vtedy mrcha rozumy celú vec zle si vysvetľujúcich ľudí budú posudzovať, že nie je možné, aby takáto náboženská horlivosť nesúvisela s osobným záujmom o mladíka).“

Dokiaľ Hadixu iba podozrieval z lásky k Renému, uspokojil sa len takýmito rečami. Ale keď sa o tom naisto presvedčil, vtedy príčina panninej choroby vzbudila v ňom závisť, hnev a túžbu po pomste.

Ihneď sa rozhodol, že zo všetkých prostriedkov použije najprv taký, ktorý má poruke i zaúčinkuje, lebo nijako nemienil ustúpiť od svojho zámeru. Keďže všeobecne obľúbený René pre nejakú príčinu nepostupoval podľa jeho rady a ostával panne stále na očiach, teda neodchádzal ani z muftiho dvora, ani z Káhiry, usiloval sa ho odstrániť, čím dúfal dosiahnuť, po čom tak túžil. Nuž ktože iný mohol nastrojiť nevinnému mladíkovi otravu? Sám lekár, a nie Hadixa.

A vtedy, v tom istom čase začal sa lekár zvŕtať okolo panny, otvorene všetkými možnými spôsobmi si ju chcel získať a nič nezanedbal, ani nezameškal, čo by mohlo poslúžiť želanému výsledku jeho úmyslu. Svojimi rečami a spôsobmi podobal sa všetkým bláznivým zaľúbencom. Prosil ju i na kolenách a so zopätými rukami, aby sa zľutovala nad ním nehodným. Uznával síce, že si ju ako najdrahšiu bytosť na svete nezaslúži, ale sľuboval cez celý život oddane, čo najposlušnejšie plniť a zachovávať jej vôľu i rozkazy. Nikdy vraj nedopustí, nech by sa tým čo ako prehrešil proti panujúcim obyčajam, aby žila v ústraní zatvorená a tak pozbavená sladkej slobody. Jakživ nechce preukazovať lásku nijakej inej, lebo nielenže nieto nad ňu krajšej, ale ani jej podobnej a že ona sama nahradí mu všetky ženy. Pravdaže, nezabudol sa pritom pochváliť, čo by mohol dosiahnuť svojimi vedomosťami, akým vzácnym a slávnym sa môže stať v celej Káhire a z toho všetkého nemálo by sa ušlo i jej.

Rozprával však zamilovanej do iného a vzdychajúcej za Reném vari ešte túžobnejšie, než lekár pachtil za ňou. Čo iné mohol teda očakávať, než čo aj skutočne nasledovalo…

Spočiatku mlčala, hoci na tvári sa jej odzrkadľovala nespokojnosť a nevôľa s jeho počínaním, potom ho však úprimne napomínala, aby prestal s takými rečami, vraj ak sa jej on zapáči, nielenže ochotne privolí, ale podobne bude prosiť, keby odporoval jej túžbe. Naostatok zunovala jeho ustavičné dobiedzanie a pokarhala ho za opovážlivosť, vyhanbila ho, že nejako chytro sa dostal až tak ďaleko a pasie za dcérou svojho mocného dobrodinca a pána. Z hĺbky duše pobúrená zabudla vtedy aj na reč, ktorú sa naučila od neho i Reného, a s blčiacimi očami sa mu vyhrážala vo vlastnom jazyku, čo mohli porozumieť aj všetci prítomní, že ak neprestane s takýmto liečením, oznámi to na patričné miesta, odkiaľ ona dostane zadosťučinenie, a jeho môže stihnúť aj trest smrti. A opakovala mu to i viac ráz, čo sa veľmi bolestne dotklo jeho srdca a vzbudilo v ňom ukrutný hnev. Nezmieriteľne na ňu zanevrel za opovrhnutie a zároveň sa naľakal, že jeho trúfalosť akiste prezradí. Strach v ňom znásobila ešte okolnosť, že nástraha na Reného život sa nezdarila a zločinec, o ktorom panna teraz už asi tuší, po odhalení určite draho zaplatí za svoju opovážlivosť, najmä že to súviselo s ňou. Aby odvrátil toto hroziace mu nebezpečenstvo a zároveň sa im obom pomstil, chytro vyhútal a nastrojil spomenutú tragédiu.

Prefíkane však osnoval všetko tak, aby zlo nemusel páchať on sám osobne, lebo mohli by zapochybovať o jeho pravdovravnosti a ihneď neuznať oné výjavy za nepochybné zázraky, pretože je známy ako učený a skúsený človek; ale aj deva mohla by nemálo uškodiť jeho hodnovernosti obvinením, že ju obžalúva z hnevu a nenávisti, čo by vedela potvrdiť zopakovaním jeho nástojčivo prízvukovaných rečí. Preto musel vyhľadať a najať si dakoho takého, čo by mu všetko uveril naskutku a bez pochýb. Nuž a kto mu mohol v tom vyhovovať väčšmi a lepšie než uvedený derviš? Tomuto sľúbil dobrú odmenu, vtisol mu hneď aj náležitý závdavok a nato ho naučil všetko, čo a ako bude vravieť i robiť, nachystal mu potrebné veci a takto zaopatreného poslal ho — ako sa derviš potom dopodrobna priznal pred súdom — k muftimu po onom nočnom videní. Aj tento zázrak s nápisom vyhútal, získal si naň istého neverného služobníka, aby všetko prebiehalo čo najtajnejšie a bez ohrozenia bezpečnosti mnícha, ktorý potom vravel, že dostal vnuknutie od Alaha.

Ale za najväčší úspech lekárovho dôvtipu a prefíkanosti možno pokladať to, že po dokázaní devinej i Reného smrť zasluhujúcej viny nemali pred súd pripustiť a vypočuť ani jedného z obžalovaných. Akože ináč, veď tento ničomník dobre vetril, že jeho detské kumšty dali by sa odhaliť veľmi ľahko… Nuž a napokon do jamy, ktorú kopal nevinným, padol sám aj s celým svojím dôvtipom a všetkou múdrosťou. Takto pykal za svoju žiadostivosť skutočne veľmi nešťastný, ako to sám priznal, keď vedno s krvou dávil i ducha. Sám všetko nastrojil, sám aj dokončil na výstrahu mnohým účastníkom celej tejto smutnohry. Jeho mŕtvolu ako hriešne samovrahovo telo chceli sudcovia ihneď, ešte pred mníchovým dosvedčením, rozštvrtiť a vyvesiť po uliciach, no už to nemohli urobiť, lebo v okamihu — ako sme videli — roztrhal rozhnevaný dav na zdrapy celého niekdajšieho lekára.

Keď Hadixa dokázala a potupila všetko, čo bolo treba dokázať a potupiť, pristúpili k nej sudcovia a pokorne ju prosili o odpustenie svojej ťažkej viny. Prišiel k nej i paša i mufti, ale otec pre hanbu, bolesť a veru aj pre údiv nad jej umnosťou nemohol ani ústa otvoriť. Potom zničili ohavný trón i hrob so všetkou drahocennou výzdobou a odobrali sa na muftiho dvor v oveľa veselšom sprievode, ktorý však narúšali búrlivé scény.

Derviša ako falošného žalobcu hnali poviazaného pred Hadixou za neustávajúceho výsmechu a pritom ho sácali a mykali, čo jeho spolubratov veľmi poburovalo. Najprv začali šomrať iba medzi sebou, no potom s krikom protestovali proti ponižovaniu a zneucťovaniu ich stavu, čo bude mať iste za následok stratu cti a vážnosti u veriacich, že takéto zaobchádzanie prekračuje každú mieru a oni to veru neznesú, ani nedopustia. I pochytili, na čo naďabili popri ceste — koly, drúky a kamene, odbehli spod svojich zástav a oborili sa na pannu, muftiho, pašu i ostatných. Vojsko ich však na pašov rozkaz ihneď upokojilo, niekoľkých zaraz povesili na uličné nárožia, zopár ich prišlo o hlavu… A nebolo to nič mimoriadne, lebo nijako sa neodlišovali od laikov a nemali ani väčšie práva, nuž museli za svoje priestupky pykať rovnako. A veď prečo by aj mali byť výnimkou?… Nech už je akokoľvek, u nich nejestvuje najprv nijaká degradácia — vonkajšie zotretie sviatosti, kňaz alebo svetský zločinec sú si rovní, obidvoch odvedú rovno ku krížu, kolu alebo ku klátu pod meč. Výnimku tvorí len veľký mufti v Stambule, ktorý vládne nielen nad všetkým kňazstvom, ale je po sultánovi druhou najvyššou vrchnosťou i ostatným občanom, a ako taký veľký zákonník nepodlieha nijakému trestu. Ale čo sa s ním stane, ak sa predsa len prehreší? V tomto prípade už má svoje miesto degradácia čiže pozbavenie hodnosti. Sultán mu oznámi, že prestal byť veľkým muftim, že mu svojou mocou odoberá túto česť i hodnosť. Nuž a potom zaobchádza s ním, ako len chce.

Zbehnuté davy — od najmenšieho po najväčšieho — nevedeli ani, čo robiť od nesmiernej radosti, nemohli sa nasýtiť pohľadu na Hadixu. Všetci ju pokladali za bohyňu, predbiehali a driapali sa na vyvýšené miesta, len aby ju čím lepšie videli. Deva medzitým začala blednúť, chvíľami ju drvila triaška, a keď prišli domov, zložili ju, no nevládala stáť na nohách a podchvíľou omdlievala.

Keď nestatočný derviš totiž videl, že sa jej šťastlivo podaril aj posledný dôkaz jeho klamstva a tak ho teda prevýšila vo všetkom, aby predsa len nezomrel bez pomsty, vytrhol jatagán a hodil ho — ako vieme — do Hadixy, pretože sa nemohol dostať celkom k nej, aby ju preklal. Netrafil ju, ako chcel do pŕs, azda už nedovládal, azda zle mieril, no zasiahol ju šikmo do nohy. Preto sa hrot jatagána odlomil a uviazol v nohe bez toho, že by spôsobil dajakú väčšiu a hlbšiu ranu. Vtedy si to nepovšimla ani panna, lebo nezacítila nijakú bolesť a okrem toho všetky zmysly upriamovala na inšie, celý zápal a postreh obracala na úspešné skončenie dôkazov proti obžalobe. A tak sa nemohla venovať poraneniu, ba nepostrehol to ani dakto iný, lebo zo zasiahnutého miesta nevystrekla krv, ktorá Hadixe v žilách priam zamrzla v takom vytržení. Organizmus však predsa len trpel, noha od uviaznutého železa spuchla, a kým sa vrátili na muftiho dvor, tak jej nabehla, že nevládala stáť.

I nastalo preto dookola bedákanie a plač. Hadixu vyniesli do jej svetlice a položili ju omdletú na lôžko. Lenže kto mal pomáhať? Lekár sa zavraždil a tým aj ránhojič, lebo ich hekim znamená všetko. Dáva do poriadku vnútorné choroby aj vonkajšie boľačky, pričom lieky nielen predpisuje, ale vlastnoručne ich aj pripravuje a prikladá potom na rany. U nich je to asi obyčaj, žeby nemali viacero výdavkov či pokladajú za správnejšie, ba osožnejšie, aby aj pripravil, čo kto radí, lebo ak robí jeden to, druhý ono a liek uškodí, váľa vinu ten na tomtoho, a tak nevedno, ktorý neboráka zniesol zo sveta… No nech je to u nich tak už pre hocičo, bola by vari hanba nasledovať ich v takejto znamenitej veci?

Čo kto z prítomných vedel, to radil a kázal prikladať, pravda, nepochybne bolo treba vytiahnuť z rany predovšetkým železný úlomok, čo nikomu neprišlo ani na um. Chúďa panna, koľko ráz otvorila oči, vždy ich obracala na janičiara a napomínala ho tým pohľadom, čo má robiť, pretože otvorene rozprávať sa ešte neodvážila pre dajaké prípadné podozrenie. A on jej zaraz porozumel, pristúpil k pašovi aj muftimu a povedal:

„Nič ma po tom mladíkovi, nemám ho prečo ani chváliť, ani haniť,“ nezabúdal na opatrnosť. „Jednoducho nezáleží mi, čo s ním urobíte už teraz po dokázaní jeho neviny, ale keby ho na čas vypustili, svojimi vedomosťami by mohol panne pomôcť.“

Keď to mufti počul, schytil ihneď kľúče, bežal k žaláru, odomkol ho a zavolal na Reného, aby čo najchytrejšie vyšiel von.

René však nechápal, čo to má znamenať. Aj keď bol v podzemí, počul, ako vyvádzali Hadixu von, ale nevedel o jej návrate, hoci k nemu dolietali hlasy davu, čo sa navracal späť. Vtedy veru neočakával nič iné, len istú smrť, na ktorú neustále myslel a predstavoval si ju, pravda, bez akéhokoľvek strachu a s nezlomeným duchom. No čo sa mohlo stať — ak ho už skutočne majú zmámiť, že prišiel po neho osobne sám mufti? Je to u nich taká obyčaj, alebo pre dačo iné sa takto ponižuje? Vyšiel teda smelo von a pozeral, ako mu vlastnými rukami strhol mufti okovy a prosil ho, aby sa ponáhľal za ním. René ho poslúchol.

Aké to museli byť pocity, keď vošiel do svetlice, zazrel Hadixu a ona jeho! Pohnutie ich utrápených sŕdc možno vari ľahšie pochopiť než opísať. Hoci sa panna zo všetkých síl premáhala a zadržiavala slzy, oči sa jej zarosili od žiaľnej radosti a radostného žiaľu, aj pre túto nešťastnú a zároveň šťastnú skutočnosť. No kedykoľvek sa rozplakala, vždy sa chytila za nohu a siahala na ranu, akoby jej tá vytískala slzy z očí. Aj keď Reného mučila podobná úzkosť ako Hadixu, predsa i v tom strachu sa nesmierne čudoval, že ju vidí živú, lebo v duchu ju už odprevadil na večnosť. Nuž jej záchranu pripisoval iba tomu, že o ňom prezradila, odkiaľ pochádza a z akého je rodu. Hoci by to bola i pravda a hoci nemohol s ňou žiť, predsa jej nič nevyčítal, veď v sebe úplne vykorenila mohamedánske obyčaje, a preto bol odhodlaný ochotne zomrieť hocakým spôsobom, len aby ona ostala nažive. Takýmito myšlienkami opäť posilniac svojho ducha, vyhováral sa chvíľku, že jeho povolaním nikdy nebolo ránhojičstvo. No mufti a všetci okolostojaci neprestávali ho prosiť, aby len konal, čo pokladá za najlepšie. Urobil teda najprv to, čo i naši lekári obyčajne prikazujú aj pri tých najrozdielnejších chorobách, pretože to akiste pokladal za potrebné v takomto prípade, keď jej od úľaku zamrzla i stuhla v žilách krv a tak prestala kolovať normálnym spôsobom. Aby jej preriedil túto krv, pustil jej na ruke žilu, po čom sa jej začala ihneď navracať farba a prestávala upadať do mdlôb.

Aj ranu ná nohe zahojil jej pomerne ľahkým zákrokom, ktorý by u nás nazvali babským, lebo je to domáci a lacný liek. Vari je to nejaká chyba? Veru baby často skôr pomôžu než lekár — či už celkom náhodne alebo vďaka svojim skúsenostiam a vedomostiam, čo im nemožno vždy uprieť. Veď čo si môže chorý želať a potrebovať, než aby sa uzdravil? Pravda, neraz to treba pripísať zručnosti alebo nejakým neznámym a utajeným silám, ktoré nemusia hneď bláznivé hlavy pokladať za čarodejníctvo, ak dakto úmyselne nečaroval… René potreboval iba hus, ktorú na jeho žiadosť priniesli, a pomocou nej vytiahol čoskoro nielen železný úlomok, ale zahnal aj opuchlinu a zavrel i ranu… No bol by to dosiahol taktiež obkladmi, prípravkom z roztlčeného koreňa bedrovníka alebo veroniky, utlčenej a pomiešanej s poľným kvietím a lístím.

Reného naplnila veľká radosť a nesmierne sa potešil, keď počul, že to on sám svojím dômyslom a bystrým rozumom zachránil seba i Hadixu z nástrah smrti, ktoré im nastrojili ničomníci. Mufti sa mu nevedel vynaďakovať, za neprestajného bozkávania prosil ho poníženejšie, než svedčalo jeho postaveniu, aby mu odpustil previnenie, a vysvetľoval mu, čo všetko zapríčinilo, že konal tak, ako naliehal a prikazoval derviš. Sťažoval sa na známe nám už presvedčenie musulmanov, že si totiž natoľko uctievajú, uznávajú a zvelebujú tento mníšsky stav, vystatujúci sa falošnou zbožnosťou. Napokon mu sľúbil spolu s väčším imaním a množstvom majetku i Hadixu, čo zakončil slovami:

„Keď už si ju zachránil, patrí tebe a nikomu inému. Iba sa podvoľ na to, bez čoho nemôžete byť svoji.“

Janičiarovi — bez vernej služby ktorého neboli by nič zmohli v takej tvŕdzi ani René, ani Hadixa, hoci by boli čo akí múdri a dôvtipní — rozkázal vyplácať zaslúženú a do konca života dostačujúcu odmenu za jeho statočnosť a nevídanú oddanosť. Veď na záchranu nevinných vystavil sa istému nebezpečenstvu smrti, ba vôbec nedbal o seba najmä pri posledku, keď súd prísne zakázal prinášať odkazy väzňov, a neúnavne sa usiloval poslúžiť spravodlivosti, ktorá mala zahynúť spolu s nevinnými.

A ako sa správal mufti voči Hadixe, najmilšiemu kvetu svojho života? Ako vieme, už na námestí, kde ju mali okázale popraviť, pre veľkú hanbu a trpký žiaľ nevládal ústami ani pohnúť, kým ostatní sudcovia prosili o odpustenie za skrivodlivý, vlastnou nevedomosťou zavinený rozsudok. Nuž a takýto akoby omráčený zotrvával i naďalej. Niekoľko ráz rozbehol sa prudko k nej s úmyslom premôcť svoju nemotu a prejaviť sa ako kajúcny a milujúci otec.

Ale vždy sa odo dverí vrátil, a keď aj vošiel dnu, začal bedákať, pričom opakoval to isté:

„Teda chceli mi ťa zmárniť, a to s mojím zvolením! Ach, to by som nebol prežil, keby bolo vyšlo najavo až po tvojej smrti, že si nevinná!“

Inšie od neho ani nepočuli, kým sa osmeľoval priblížiť k Hadixe. Nemal pokoja vo dne v noci, chodil hore-dolu, chvíľami si sadol, potom vstal, zavše hlavou bil o stenu, akoby vtĺkal do nej rozum. A veru tak sa trápil, že by vôbec nebolo čudné, keby skutočne prišiel o rozum. Napokon ho začala utešovať sama panna, pričom nielenže neodsudzovala jeho nedávny postup, ale ešte vychvaľovala jeho horlivosť v zachovávaní nebeských rozkazov a lásku k spravodlivosti. O správnosti oboch bol akiste natoľko presvedčený, že ani vlastnej krvi nechcel odpustiť a ihneď bez akejkoľvek námietky dovolil zmárniť, čo mu bolo vždy najmilšie a najdrahšie, aby sa ani v najmenšom neprehrešil proti Alahovej vôli. Svoje oči a uši horlivo sprístupnil iba zjavenej božej vôli, ktorá sa zdala prejavom nebeských síl nielen jemu, ale aj ostatným, a neúprosne ostal slepý a hluchý pred všetkým, čo by ho mohlo klamať i zvádzať od zjavenej pravdy. Slovom, väčšmi počúvol nebesia i domnelého ich posla než svoju vrúcnu otcovskú náklonnosť a lásku k vlastnému dieťaťu. Napomínala ho, aby si nepripisoval za ohavný hriech, ani k srdcu nepripúšťal, že tak veľmi pochybil a potkol sa celkom náhodne vo svojej veľkej zbožnosti aj svätej viere, lebo iste nevedel, ani sa nepresvedčil o tom omyle na vlastné oči, a preto s ním súhlasil neúmyselne. Teda pri rozumnej úvahe nemohla sa preto na ňom odôvodnene pohoršovať, veď čo dotiaľ pokladal za pravdu, musel uznávať za pravdu aj v takých jemu nejasných okolnostiach, najmä keď nikto z musulmanov nebol schopný odhaliť podstatu oných výjavov a nemohol predpokladať, ba ani len tušiť, že by to vedela ona alebo René. Radšej nech zabudne na všetko, čo sa stalo, a zbytočne sa nesužuje, vravela mu napokon, hlavné je, že šťastlivo z toho vyviazla. Nedávne nešťastie vôbec nie je dôvodom na zármutok, skôr sa treba tešiť a radovať, že sa odohralo, pretože ním získala oveľa väčšiu slávu, než požívala predtým. Ba nepochybne i jemu samému vzrastie dobrý chýr, úcta a vážnosť medzi všetkými ľuďmi. Tak upokojila chudáka muftiho a rozohnala súženie jeho srdca i duše. Potom sa už s ňou zhováral srdečne ako dotiaľ, lenže k otcovskej dôvernosti a láske pripájal sa vždy v jeho slovách aj istý prejav úcty. Videl už v nej — ako naostatok aj iní — dačo viacej než len svoju dcéru.

Nuž a derviš obsiahol zaslúženú odmenu. Najprv ho všelijakými mukami prinútili vyznať všetko, čo zosnoval spolu s lekárom, ako sa mu dal najať, ako ho lekár naúčal a či mu povedal, prečo sa podobral na takú do neba volajúcu ničomnosť. Mních sa vraj dozvedel iba toľko, že hekim veľmi túžil a pásol za pannou, ona však ho vždy karhala a rozhorčene odmietala, preto za príčinu všetkého pokladá len jeho hnev a pomstychtivosť. Potom vypovedal, ako vtedy prišiel z ďalekej púšte do mesta, no hoci sa neveľmi ukazoval, lekár ho zaraz našiel, chytil ho za ruku, odviedol do ústrania a spýtal sa ho, či by nechcel pre neho dačo urobiť, za čo by dostal dobrú odmenu, o akej sa mu ani nesnívalo. Hneď vtedy mu natisol kopu peňazí ako závdavok, a on mu preto ochotne prisľúbil, že svedomite splní všetko, hoci ešte nevedel, o čo ide. Keď sa zotmelo, prišiel po neho a odviedol ho potajme do muftiho domu, kde ho ukryl v bezpečnej komôrke, takže z dvoranov nik o ňom nevedel. Tam ho potom poúčal, čo a ako má robiť, a keď už všetko ovládal, vyšiel stade práve v tú noc, ako sa zjavil každému už známy ohnivý nápis. Sudcovia sa ho spytovali, či bol pôvodcom nápisu on alebo dakto iný, a či ho nepozná. Zapieral oboje, on to vraj nebol a ani nevie, kto to urobil. Mufti teda rozkázal predviesť rad-radom všetkých svojich služobníkov a mučením vymáhať od nich priznanie. A takto sa dozvedel, že to bol ten istý sluha, ktorý na jeho volanie pribehol prvý. Tej noci vošiel potajomky a ticho do veľkňazovej izby a keď napísal na stenu, čo mu lekár prikázal, zduril muftiho a chytro sa šuchol hneď za dvere, aby mohol dobehnúť prvý a tak predstieral vernosť i bedlivosť, čím by najlepšie predišiel podozreniu.

Aj od tohto sluhu sa opäť začali vyzvedať, čo vedel o lekárových zámeroch. Odpovedal podobne ako derviš, vraj sa to nedozvedel priamo od hekima, lebo ten sa pred ním pretvaroval, že sa všemožne usiloval dostať Hadixu. Prezradil aj to, že najprv sa viac ráz pokúsil odstrániť Reného, čo svedčilo o veľkej prefíkanosti ničomníka, veď mníchovi sa priznal, že mu veľmi záleží na panne, sluhovi však nie; ale čo podnikal proti Renému a o čom sluha vedel, s tým sa dervišovi nezdôveril. Potom na otázky, či predsa len dačo nevie o lekárových spôsoboch, ktorými chcel získať Hadixu, a kto bol jeho pomocnou rukou pri odstraňovaní Reného, či sa ho pokúsil viac ráz usmrtiť a akú odmenu za to dal alebo prisľúbil dať, odpovedal:

„Neraz som ho videl v bostane, záhrade, kam sa panna chodievala prechádzať, ako čmáral akýmsi perom po chodníkoch všelijaké haky-baky alebo rozsypal nejaký len jemu známy prášok tade, kadiaľ podľa jeho domnienky mala kráčať Hadixa. Keď mu to zlyhalo — lebo i ja sám som spozoroval, že panna vtedy vôbec nešla von, alebo keď aj vyšla, nikdy sa nevybrala tadiaľ, kde nastražil takéto osídla, či už náročky alebo z čírej náhody — vtedy sa rozhodol pre iný prostriedok s podobným cieľom: Dal mi akýsi prípravok z cesta (na spôsob našej ryžkaše) a prikázal mi, aby som to potajme namiešal Hadixe do jedla, lebo on sa takú maličkosť neopováži osobne darovať svojej panej, hoci vie, že túto pochúťku má vo veľkej obľube. No ja som nemohol odolať zvedavosti, čo to môže byť za mannu, a prv než som splnil jeho rozkaz, okúsil som z cesta. Keďže hneď prvý hit veľmi ulahodil mojim ústam i žalúdku, zjedol som všetko. A od tej chvíle ma pochytila k nemu taká čudesná náklonnosť, taká čudesná láska, divže som sa potom cez niekoľko dní nezbláznil túžbou za ním. Z toho som usudzoval, že tak by bola istotne pochodila i Hadixa, keby to bola zjedla, a teda že ju chcel aj prisiliť, aby ho milovala.“

Potom sa sluha priznal i k tomu, že on bol tou rukou, ktorá nalievala Renému smrť, a usiloval sa o to viac ráz, no vždy mu bol na prekážke nevhodný čas alebo prítomnosť Arabových domácich, až sa to napokon podarilo — mladík predsa užil podstrčenú otravu. Ak mu to nenastrojil na muftiho dvore, urobil to vraj preto, aby tým odvrátil akékoľvek podozrenie od tohto domu a vrhol ho radšej na Araba. Naostatok ho prinútili prezradiť, akú dostal za svoju službu odmenu, ktorú keď sa mufti dozvedel a prirátal k nej i dervišovu, až ho zamrazilo. Vtedy v ňom skrslo podozrenie, skade mohol ten ničomník za taký krátky čas nazhŕňať toľko bohatstva, nuž poprezeral si truhly a vtedy zbadal, že z nich chýba všetko spomínané, ba ešte viacej. Teda lekár nielenže muftiho okrádal, ale za jeho poklady si najímal a podplácal pomocníkov.

Keď sa vypočúvanie skončilo, sudcovia sa rozhodli oboch príkladne potrestať, ale najprv sa obrátili na Hadixu, aby im povedala svoju mienku — akým spôsobom majú obidvoch zniesť zo sveta. Panna milosrdne a rozvážne odvetila, že nie v jej moci je o tom rozhodovať, no ak by predsa od nej závisel ich život alebo smrť, nežiadala by smrť a darovala by im život, lebo ich smrťou nezíska o nič viacej, než dosiahla pred ňou. Sudcovia však neboli takí milosrdní, lež keby aj boli chceli, nemohli byť miernejší. Ľud sa podchvíľou zvedavo zbiehal a s krikom sa domáhal, aby vyhoveli jeho žiadosti, lebo ináč sa všetci vrútia do súdneho domu a zločincov potrescú sami. A tak nebolo jediného človeka, čo by bol za nich orodoval alebo sa protivil rozhodnutiu súdu, ktorý sa ešte musel ponáhľať s vykonaním rozsudku.

Oboch zločincov potrestali takou smrťou, na akú predtým odsúdili Hadixu i Reného — každý deň ich vyvádzali na námestie a tam niekoľko ráz poštípali rozžeravenými kliešťami, no nie smrteľne, aby ich mohli mučiť čím dlhšie. Po dlhých útrapách, keď už mali dušu na jazyku, zoťali im hlavy a vyvesili ich na minarety. Trupy rozkúskovali a taktiež rozvešali po hlavnejších uliciach.

Po týchto trúchlivých výjavoch vystrojil mufti podobné slávnosti ako paša Ibrahim, keď sa mu navrátila dcéra Fatima.

Hadixa medzitým znovu sústredila všetok svoj dômysel na onen problém, ktorý si dobre rozvážila pre obidvoch ešte pred nedávnym nešťastím, a keď si všetko rozmyslela, poradila sa ešte s janičiarom, lebo už vedela, prečo jej tak oddane pomáhal a čo tým chcel dosiahnuť aj on. Verný služobník úplne súhlasil, schválil jej zámer a navrhol aj spôsob, ktorým by ľahšie a šikovnejšie dosiahla svoj cieľ bez Reného. Ochotne a smelo prevzal na seba spojené s tým starosti a oželel všetky výhody už nielen kvôli panne, ale aj pre vlastné dobro. Toto rozhodnutie oznámila potom Renému, no aby nezapríčinil dajaké roztržky alebo sa nevzpieral proti dačomu, požiadala Hadixa najprv otca, aby ho bezodkladne pustil domov. Muftimu to bolo akosi proti vôli, lebo s mladíkom už mal určité plány, ktorých väčšiu platnosť a istotu poistil si aj pašovým súhlasom. Zaumienil si totiž Renému — hoci nijako nechcel prestúpiť na ich vieru — ak by predsa len zostal v Káhire, zabezpečiť všetky práva riadneho mešťana, aké požívajú ostatní rodení musulmani. Ba na pamiatku, aj ako vďaku za jeho nedávny smelý čin nemal platiť nijaké osobitné dane zo zisku, ako sa napríklad vyrubujú z kupectva. Vybral mu i dom so všetkým, na jeho popredné postavenie potrebným zariadením. Ale Hadixa mala toľko námietok proti jeho zámeru i celému úsiliu a dotiaľ ho prosila, prehovárala aj presviedčala najmä dôvodom, že uskutočnenie tohto úmyslu by opäť mohlo privolať veľké nebezpečenstvo, až jej mufti musel — čo i so žiaľom — vyhovieť.

„Vyhľadajte,“ zvolal napokon, „ihneď vyhľadajte loď, ktorou by sa šťastlivo dostal ta, kam chce!“

Sluhovia sa porozbiehali na všetky strany a našli takú loď.

A panna až potom oznámila Renému, ako sa rozhodla, prezradila mu čas svojho odchodu i spôsob, ktorého sa mieni na ceste pridŕžať, aby tak čo najšťastlivejšie dosiahla vytúžený cieľ, a vysvetlila mu všetko ostatné, čo i ako sa dohovorili s janičiarom. Potom ho z celého srdca prosila aby súhlasil s jej rozhodnutím a ničím ho nesťažoval. Renému sa spočiatku zdalo, že na všetko mu bude ťažko privoliť. Najprv namietal, že celý život by sa hanbil, ak by ju stade miesto neho vyviedol dakto iný, a preto sa rozhodne chce, ba musí vrátiť po ňu z rodiska už s náležite vystrojenou loďou, na ktorej by sa potom bezpečnejšie a počestnejšie priplavili domov. Nato jej začal navrhovať rozličné spôsoby, ktorými by ju tajne a bez nebezpečenstva, že by to privčas zbadali v muftiho dome, dostali na loď a tam ju skryli, čo sa určite musí zdariť najmä za pomoci takého pomocníka, akým sa zdá janičiar. No Hadixa mu predstavovala mnohoraké prekážky, ktoré by sa im mohli, ba určite sa i postavia do cesty. Predovšetkým zdôrazňovala, že by bolo nebezpečné čakať tak dlho, radšej nech sa vydajú na cestu čím skôr, kým sa nerozchýri jej nedávne víťazstvo nad dervišom, aby sa o tom nebodaj nedozvedel najjasnejší sultán a nevošlo mu dačo do hlavy, čiže aby ju náhodou nepozval k sebe. Keď ho takto presviedčala, pochopil napokon všetky hroziace im ťažkosti a odpovedal:

„Dobre teda, nevrátim sa po teba, ale bez teba ani neodídem. Ak sa podarí tajne odtiaľto dostať vám dvom, ako ste sa dohovorili, prečo by som nemohol ísť s vami ako tretí aj ja? Ak sa vám podarí šťastlivo prekonať všetky prekážky, podarí sa i mne, pretože budem s vami. No ak vy padnete do osídel, nebude ani mne ľúto znášať podobný osud. Bez teba (a ty si prvá i posledná, ktorej to vravím z úprimného srdca!), bez teba nechcem, ani nemôžem žiť! Neodporuj mi teda a neopovrhuj mojou vôľou dobrovoľne a ochotne znášať s tebou všetko zlé. Ale ak toto moje rozhodnutie pokladáš za prehrešenie proti zdravému rozumu, potom ťa prosím, aby si sa ani tak nepriečila a neodmietala moju ochotu znášať s tebou každú nepríjemnosť, lebo tebe zasa prikazuje vlastná česť a odvaha zachovať sa podobne v prípade, že by mňa postihlo nešťastie. Nijako nemôžeme dopustiť, aby sme si každý vybrali inú cestu — ja bezpečnú, ty však na každom kroku plnú smrteľného nebezpečenstva a aby si musela i pri pohnutí lístka na strome zmierať strachom.“

„Už je neskoro myslieť na takéto veci,“ odvetila Hadixa, „aj preto, že v prístave čaká loď, ktorou odídeš, i prepúšťajúci list máš vybavený, zapísaný si už aj v zozname cestujúcich, čo sa tou loďou povezú. Čo by teda povedal mufti a ostatní, keďže nevidia nijakú príčinu tvojho nového rozhodnutia, prečo si ostal tu a tak nevyužil istú možnosť dostať sa do svojho kraja?“

René vtedy pozrel na ňu pozornejšie, zrazu ho prenikol veľký žiaľ a zlomeným hlasom sa ozval:

„Iné už nechýbalo, len aby si si zadovážila tie najvážnejšie dôvody odmietnuť moje prosby a tak čo najľahšie uskutočnila svoj zámer. Aby si mala čím väčšiu odvahu všetko zatajiť, obstarala si mi loď bez toho, že by si sa najprv spýtala, či s tým súhlasím, a rozkázala si ma vyhnať bez akéhokoľvek upozornenia, aby som sa chystal na odchod. Akiste pekné dobrodenie, no neviem, či sa môže dakomu páčiť! Ak si ku mne úprimná a nerobíš si zo mňa posmech, ak ma neklameš a verne milujúceho taktiež miluješ, dá sa prekonať i táto prekážka. Urobím sa chorým, lebo v skutočnosti aj som — pre teba, a kvôli odvráteniu hocakého podozrenia budem chorieť dotiaľ, kým nenadíde vhodná chvíľa na tvoj odchod. A vtedy prečo by som nemal veriť zdaru vlastného úteku, ak vy dvaja nepochybujete o istom úspechu svojho úteku? Keby som aj nemal veľa starostí sám so sebou, ale vám by som bol na ťarchu, museli by ste to už dajako strpieť. No jednako ide tu o čosi iné, čo treba prikrývať takýmto pláštikom. Tvoja statočná duša nemôže zrejme vyjaviť pravdu bez toho, aby sa to nepreukázalo na zapýrených lícach a aby som ťa nepodozrieval z ľahkomyseľnosti, ba z podvádzania — hľadá teda vhodný pláštik, ktorým by aj seba ochránila, aj mne umožnila vidieť za ním aspoň dačo… Och, milá a hodná toho, aby si ťa každý zamiloval! Nežiadam, aby si mi povedala, čo sa ti na mne tak zrazu znepáčilo, ani čo zapríčinilo, že svoju vernosť, ktorú si mi zachovávala až do smrti, lámeš práve teraz po víťazstve nad smrťou. Nemienim ti vyčítať, ani pripomínať, že si vlastne príčinou nepredstaviteľných útrap a úzkostí, čo mi cez celý môj mladý vek sužovali srdce a vďaka ich ukrutnosti môžem v blízkej budúcnosti očakávať koniec svojho života. Ty však toho, za ktorým si túžila a on sa ti úplne oddal, pretože si si to zaslúžila, ty ho teraz odvrhuješ, hoci si ťa už natrvalo uzavrel do duše i do srdca, a tak sa pre vlastnú potechu z neho vysmievaš, ale jemu spôsobuješ nesmierny žiaľ. Nevyhodím ti na oči ani to, čo môže určite ohroziť takéto tvoje správanie, pretože aj pre dačo iné treba opustiť Káhiru. Teraz už viacej nepoviem nič, podľa možnosti zadržím slzy, aj bolesť premôžem, veď si potom povolím. Nuž aby som ti nebol dlhšie tŕňom v oku, zaraz odídem z mesta tou najkratšou cestou a jedine to ma bude utešovať, že som ťa nemohol donútiť, aby si vytrvala v láske (veď keby som aj mohol, nechcel by som ti spôsobiť takú neprávosť). Povedz mi teda jasne a celkom zrozumiteľne, čo zapríčinilo, že si sa tak zmenila?!“

„Ach, večná škoda,“ vravela panna, „že nebesia nedožičili aspoň milencom takú moc, že by si mohli otvoriť svoje srdcia a vzájomne si pozrieť, čo je v nich! Vlastne ani neviem, prečo to žiadam najmä pre teba. Keby si sa rozpamätal, čo som ti povedala priam pred naším nešťastím, za akých podmienok chcem sa stať tvojou, akiste, ba určite nebol by si nikdy vyriekol tieto slová. Ale aj tvoje vlastné ústa môžu ťa súdiť. Podľa tvojho želania ostala som ti verná až na popravište, hoci som sa mohla zachrániť preukázaním tvojho listu, kde si vyjavil, z akého rodu pochádzaš. Keby som to aj nebola dosiahla u zatvrdlivého otca, ktorý vtedy nechcel nič ani len počuť; mohla som presvedčiť mešťanov, že ty si môj opravdivý ženích. A predsa som to neurobila, ba znemožnila som i tvoj zámer, pretože som bez teba nechcela žiť. Ako by som sa teda mohla zmeniť teraz, keď mi máš byť ešte milší?… Určite ani tvoj rozum to nemôže pochopiť, ak ma neobviňuješ z tej najhoršej zlomyseľnosti, alebo ma nepokladáš za najväčšieho blázna zo všetkých bláznov.“

Pretože sa René až teraz dozvedel, že Hadixa nedovolila odovzdať muftimu jeho list, ktorým jej chcel pomôcť, zahanbil sa za svoju prchkosť. Panna však pokračovala:

„No nielenže sa nehnevám na tvoju nedôveru, lež ju schvaľujem. Celkom správne, že si neuveril hneď všetkému, čo som ti povravela pri niekoľkých našich stretnutiach. Robíš múdro, ak žiadaš potvrdenie rečí aj činmi. Teda musí byť už mojou starosťou, aby som ťa presvedčila, že som skutočne hodna tvojej dôvery. A to aj nepochybne a naskutku spravím. Teda počúvaj: Nástojíš na tom, aby si mohol v určenom čase odísť odtiaľto s nami, alebo po príchode domov na lodi sa vrátiť po nás. Prvé riešenie je nemožné, druhé prijímam s najsrdečnejšou vďakou. Prvé je nemožné, pretože…“

Deva zrazu stíchla, lebo pribehol janičiar, ktorý striehol, aby ich nikto neprekvapil, a oznámil, že prichádza mufti. Keď sa totiž dozvedel, že je René u Hadixi, pokladal to za poslednú najvhodnejšiu príležitosť, aby sa s ním ešte pozhováral, nuž prišiel teda za ním. Najprv sa hodnú chvíľu radil s dcérou, či by sa im ho predsa len ešte nepodarilo prehovoriť, aby zostal v Káhire. Deva naoko poslušne s tým súhlasila, aby nezarmútila otca, pritom však často prízvukovala, podobne ako keď žiadala o jeho prepustenie, že sa nijako nedá na to naviesť. Nuž i teraz obrátila sa k Renému, no s celkom inším na jazyku, než cítila v srdci, čo aj očami naznačovala, a riekla:

„Veľkňaz chce počuť tvoje posledné slovo. Ak zmeníš náboženstvo, dostaneš do daru mňa, ako ti už dobrotivo ráčil prisľúbiť a na čo i ja veľmi rada pristávam, lebo si to jediný ty zaslúžiš — závisí to už len od teba. Nepohŕdaj slávou a hodnosťami, ktoré určite dosiahneš vedno so mnou.“

Nato pristúpila k nemu, ako že mu chce podať ruku, on však cúvol a nestratiac rozvahu, ktorá ho opustila predtým v panninej prítomnosti, úctivo povedal muftimu v ich reči bez tlmočníka, takže sa veľkňaz až počudoval jeho vedomostiam, že mu ďakuje za mimoriadne veľký dar, ale za takých podmienok nemôže ho, žiaľ, prijať a tešiť sa z neho. Potom vysvetlil svoju mienku a čím väčšmi ho mufti prehováral, pravdaže, z celej duše a úprimne, Hadixa — ako vieme — iba naoko, on odporoval tým vytrvalejšie a neústupčivejšie.

Prehovárali ho teda, aby zostal aspoň v Káhire, že nikto nebude mať právo znepokojovať ho a že ho zaopatria všetkým potrebným. Ale ani s tým nechcel nijako súhlasiť, lebo vraj každému stvoreniu je milšia tá obloha, pod ktorou vyrástlo. Aj človeku sa lepšie žije tam, kde už má všetkých príbuzných a priateľov, než tam, kde by ich ešte len musel hľadať. On vraj nežiada nijakú odmenu, stačí mu, keď šťastlivo vyviazol z takého veľkého nebezpečenstva, ktoré mu hrozilo, a že sa bezpečne dostane domov. Takto bude oveľa milšie spomínať on na nich a oni na neho, než keby ho tu mali ustavične pred očami. Nakoniec povedal, že nemieni privoliť ani na ten, ani na onen ich návrh.

A vtedy staručký mufti siahol do jedného vrecka svojej feredže, vytiahol stade šatôčku a plný žiaľu i ľútosti zakryl si ňou oči. Druhou rukou potom vyňal z iného vrecka zopár drahokamov so slovami:

„Vezmi, vezmi si teda túto zaslúženú mzdu, odpusť mi všetko, čím som sa proti tebe prehrešil, a ži šťastne!“

René si nechcel vziať podávané drahocennosti, dokiaľ mu Hadixa očami nenaznačila, aby to prijal, a pritom povedala:

„I ja som ti vlastnými rukami pripravila dačo na pamiatku. No teraz choď na svoju hospodu a vychystaj sa na cestu, potom po teba pošlem, aby sme sa mohli rozlúčiť.“

Keď odišiel, zhovárala sa o jeho cnostiach s muftim. Ale napokon sa i ten smutne pobral do svojich komnát, potom sa znovu začala radiť s verným janičiarom. Všetko si ešte raz dobre rozmyslela, dômyselne rozvážila a keď sa prišiel René odobrať, povedala mu:

„Milý môj, rozhodla som sa utiecť nie rovno z Káhiry.

Na ceste priamo z tohto mesta bol by si ma mohol sprevádzať aj ty. No ja som sa chcela vypýtať do kúpeľov vzdialených odtiaľto na pár míľ, a iba až stade utiecť nočnou hodinou. Takýto postup mi narádzala rozvaha, pretože keby muftim vyslaní služobníci zbadali moju neprítomnosť, iste by ma hľadali len v Káhire, že som ta odišla. Ale keby ma tam nenašli, nevedeli by, kam sa obrátiť. A tak, neohrozovaná ich prenasledovaním a zaopatrená všetkým potrebným, bola by som sa s tebou určite zišla. No akože by si bol mohol tak verejne odísť z mesta spolu so mnou, aby to nevzbudilo nebezpečné podozrenie? Ako by si bol mohol čo len určitý čas bývať so mnou v kúpeľoch proti nezmeniteľným obyčajam nášho pokolenia, posúď sám. Potom mi dáš akiste za pravdu, ak som v predchádzajúcom našom rozhovore povedala, že je to nemožné.

Ale ty — aby som povedala, ako je — nástojíš na svojom jedine preto, aby sa všetka zásluha za môj príchod i privezenie k vám pripísala iba tebe. Dobre teda, nech je podľa tvojho. O jedno ťa však prosím (a tu ho panna predsa len oklame), nevysvetľuj si zle, keď ma tu už nenájdeš. Ak ťa nebudem čakať, pokladaj to radšej za obozretnosť a múdru opatrnosť, lebo takýto postup si môžu vynútiť nevyhnutné okolnosti alebo úspešnejšie dosiahnutie nášho zámeru. Ak tu budem, ticho a čo najobozretnejšie mi oznámiš svoj príchod, aby sa všetko odohralo bez vedomia ostatných. Potom odídeme spolu aj s týmto janičiarom, ktorého ešte ako chlapca uchytili kdesi v tamtých krajoch, a preto dosiaľ si na nás neprivykol. Tajne vždy žialil za svojimi rodnými, a preto nám v onom nešťastí tak verne slúžil a vystavoval svoj život nebezpečenstvu, že pochopil náš cieľ a spolu s nami túžil dostať sa na slobodu.“

Janičiari či jenišeri sú príslušníci pešieho vojska a nad všetkých natoľko vynikajú váženosťou i silou, právami a odvahou, že sa neraz podoberú zvrhnúť alebo zabiť pašov, na čo je nemálo príkladov, takže sa ich všetci boja, i sám sultán. Došlo to až tak ďaleko, že ak daktorý začne proti niečomu šomrať, ihneď sa zíde galip diván a bez odporu vyhovie všetkým ich požiadavkám. Oblek majú dlhý až po päty, hlavu si pokrývajú šatkou upravenou na spôsob rukáva, či skôr podoby našej kučmy, na ktorú si pripínajú perlami vykladané strieborné pero. Spočiatku ich bývalo iba dvanásťtisíc, no teraz ich je až štyridsaťtisíc, roztrúsení sú kde-kade, časť pri sultánovi, časť u pašov a iných kniežat. V čase vojny schádzajú sa pod svoje zástavy a nastupujú, kde ich najväčšmi treba, kde hrozí najväčšie nebezpečenstvo. Keď ich nepriateľ premáha, ostatné vojsko upadá do zúfalstva.

Túto vojenskú silu tvorili kedysi samí rodení kresťania, už ako malých chlapcov pripravovali ich na túto úlohu. Pašovia v celej sultánovej ríši mali rozkaz odobrať každému kresťanskému obyvateľovi tretieho či štvrtého syna ešte v detských rokoch, takýchto teda, alebo ktorých zajali vo vojne, či akýmkoľvek iným spôsobom pochytali v cudzích krajoch, všetkých dopravili hromadne do Stambulu. Tam si najkrajších z nich vybral najprv sultán pre svoje služby aj na páchanie sodomie, ostatných — najmä u ktorých predpokladali mocný vzrast — dal rozdeliť medzi mohamedánskych poddaných, aby ich vychovali vo svojom náboženstve a vycvičili aj telesne. Takéto deti mali ťažký život: Jedlo plané, robota — ako rástli — zo dňa na deň čoraz tvrdšia a ťažšia. Keď vyrástli na mládencov, vracali sa späť k najvyššiemu pánovi a ten potom zapĺňal nimi vo vojsku slabiny, miesta po nevládnych alebo padnutých. Muselo to byť veľmi žalostné, ak títo ľudia neraz vpadli do rodného kraja, odkiaľ ich uniesli, bojovali proti vlastným rodičom, ktorí ich vypestovali, a vraždili tým nemilosrdnejšie, čím väčšej ukrutnosti ich naučili vychovávatelia. Veru málo bývalo takých, ktorí by sa pamätali, skadiaľ pochádzajú, a chceli sa ta navrátiť, lebo — ako vieme — požívali veľkú úctu, moc i práva a hmotne mali dobre zabezpečený celý život.

Aj teraz majú všetci dobré príjmy, ujde sa im mnoho darov a odmien či kadejakých iných výhod, ale už máloktorí z nich sú pokrstení. V našich časoch sa táto služba i s dôchodkami dedí, obyčajne prechádza z otcov na synov.

René dostal teda krátke ponaučenie, ako sa má zachovať, až príde, v ostatnom sa panna spoľahla už na jeho dômysel. No potom ho ešte dlho musela prehovárať a prosiť, kým ho presvedčila, že sľúbený dar je skutočne od nej. A keby aj pochádzal z otcovho bohatstva, mufti by veru ani nepocítil jeho stratu, a keby aj pocítil, za takýchto okolností môže si aj bez jeho vedomia vziať z domu toľko, koľko potrebuje na svoje živobytie. Keď ho teda naostatok predsa len horko-ťažko prehovorila, aby schoval do vrecka akúsi malú škatuľku, rozlúčili sa a zaželali si veľa šťastia. Môžeme si predstaviť, ako sa obaja rozplakali, ako zalamovali rukami a nevládali vypovedať súvislú vetu, keď si pomysleli, že ich môže postihnúť storaké nešťastie, ktoré ich rozlúči naveky! René sa viac ráz poberal preč, neraz ho aj panna pobádala na odchod, no vždy sa vrátil či už sám, alebo Hadixa ho zavolala ešte na slovíčko, až im napokon oznámili, že loď každú chvíľu odpláva a čakajú už len na Reného. Až potom odišiel bez jediného slova ako nemý a slepý. Vonku ho obkľúčili vojaci a odprevadili až na určené miesto, lebo Káhirčania chceli aj jeho spoznať ako Hadixu, nuž boli obavy, aby ho nepostihla dajaká nehoda či už od prejavov lásky, alebo hnevu davov, že nechce ostať v meste.

Okno na panninej svetlici bolo obrátené zrovna tak, že mohla z neho ďaleko sledovať loď, ktorá odchádzala na šíre more. Oprela sa teda v ňom na svoje zmeravené lakte a za žalostného plaču, vzdychania i bolestného tlkotu srdca, že prevýšilo aj Byblitine útrapy, vyprevádzala drahého mladíka, kým jej nezmizol z očú. Podobný žiaľ sa zmocnil aj Reného, keď už nerozoznal muftiho dom a potom sa zlialo celé mesto do jediného klbka, až sa mu napokon z veľkej vzdialenosti pred očami všetko rozplynulo.