Zlatý fond > Diela > Lipovianska maša


E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Lipovianska maša

Dielo digitalizoval(i) Jozef Csipes, Michal Garaj, Martina Mydliarová, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 109 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Časy sa menia a míňajú; s nimi sa meníme a pominieme i my. Všeobecnou vzdelanosťou, železnicami a ďalekopisom tratí sa nám minulosť chytro z očí a s ňou uháňajú pralesy, obyčaje a rýdzosť národná. Ostatný ostrovid zastrelený bol v doline Kamenistej vyše Hronca r. 1828. Mercúne[1] očividome miznú, a prídu časy, keď medvede len na papieri ukazovať budú. Aby sme zachovali pôvodný, prvotný ráz prírody, poľovnícke a iné s tým spojené národné zvyky, zaumienili sme si túto rozprávku na svetlo vydať.

Príroda je tým, ktorí jej porozumejú, všade a vo všetkom krásna. No krásy svoje vyvinuje inakšie na širokom, či už tichom, či víchrom rozbúrenom mori, na amerických prériách[2], pampách[3], llánach[4], inakšie na afrických savanách[5] a ruských stepiach[6], a inakšie vo vrchovatých, romantických krajoch Švajčiarska. Rozličným ruchom odená príroda púta všade našu myseľ. Utešené kraje Tirolska a Švajčiarska sú známe svetu, či už z videnia, či už z opisov a sčiastky i z maľby. Naše ako idylické, tak i romantické podtatranské kraje ukrytú držia ostýchavo svoju panenskú krásu pred okuliarmi zvedavého sveta.

Sú to krajobrazmi a krajopismi ešte málo odhalené poklady. No myslím, že tomu bezočivé železnice koniec urobia, preboriac sa už až do srdca prekvapených hôľ.

Taký jeden idylický i romantický pekný kraj predstavovalo i to miesto, ktorého dej tu opisovať hodláme; obec železného priemyslu — Lipovianska maša.

Vo Zvolenskej stolici, hneď poniže, ako sa Čierny Hronec s Hronom mieša, otvára sa zľava dlhá dolina. Úzka, skalnatá cesta vedie hore tou dolinou popri šumiacej Bystrej a vysokých, sosnami a machom porastených zápoliach, popri šuchotajúcich pílach a troskových, tvrdo zarastajúcich hálniskách — do mašiarskej osady Lipová. Keď putuje človek takto asi tri hodiny pri poskakujúcej, podľa mena í vskutku Bystrej, nevidí inakšie ako nebo nad sebou a strmiace vápeniny s červenohaluzími sosnami, smutnými brezami a celé kožuchy žlto kvitnúcej slamenej ruže (Sedum acre) a drapľavého bodliaka, nazvaného štrbák vlnohlavý (Cirsium eriophorum). Keď toto pútnikove oči takmer zunovali, otvorí sa zrazu dolinka v podobe kotlinovej.

V pozadí tej kotlinky vypína sa ešte i v pozdnom lete zduliskami[7] pretiahnutým snehom pokrytý chlm Ďumbiera.

Ostrý zrak pozorovať môže pod snehovou čiarou v kosodrevine biele, meniace a hemžiace sa bodky; sú to v bujnej tráve pasúce sa voly. Bližšie k obci stoja zväčša smrekmi a jedľami husto pokryté hory. Duby tu nerastú. Roztratene čnejú, líšiac sa veselšou zelenou farbou, buky, javory, jasene, bresty, brezy, skoruchy[8] a iné listnaté stromy.

Lipovianske biele domy roztratené javia sa po stranách medzi záhradkami, otočené čiernym lesom. Obývané sú mašiarmi, baníkmi, uhliarmi, rubármi. Vprostred obce stojí čierna maša[9], zdola nej bývanie majetníkovo a úradnícky dom predstaveného maše.

Úbočinami Ďumbiera vykrúcajú sa chlpy šedej hmly a už sa snehový chlm vo večernej žiare pýriť začína. Kým to dolu v tvári ohromných hôľ štebotavý maličký cvrček svoju nôtu hudie, hlavou pyšne holengajúc, napasené kravy vracajú sa odmeraným krokom domov pri harmonickom cvengote zvoncov.

Sú to znaky blízkeho súmraku.

Strážnik práve šiestu odzvonil na malej, na náprotivnom kopci stojacej kaplnke a ledva v tichej dolinke odznelo ostatné útle znenie zvončeka, práve ako keď sa dušička z mladuškého tela vysťahuje, rozľahol sa vysoký hlas, vylúdený cvendžavým úderom kladiva o liatinovú tľapku[10]; týmto úderom robotník tamhore na kychte dáva hlasité znaky o koľkosti výsypov do ohnivej pece, ako i čas púšťania surového ohnivotekutého železa. Stroj zdýmal, mechy fučali, kalapódie — čiže drevené, povrchne remeňom obtiahnuté pantofle topiarov, obskakujúcich okolo pece po troskách — škvrčali, a čochvíľa po preborení pecových pŕs puckou a týkou ohnivá tekutá surovina sviežim červeno-žltým prúdom hadila sa do priestranných foriem, „husi“ nazvaných, ožarujúc čierne postavy a vypotené tváre mašiarov, osvetliac okolité predmety a pritom frfotajúc a iskriac.

„Bim!“ zaznelo na kychte.

Nastala nová šichta.

Keď už „husi“ tuhnúť a černieť začali, robotníci, vymenení novými, poberajú sa domov. Príchodzí robotníci medzitým odvláčajú na hákoch trosky a prchký plameň pred čeľustím pece zahadzujú uhliarskym prachom. Týmto nad hlavami vysoko pod krovom — kychtári. Jedni rúcajú na železných vozíkoch rudu a uhlie do plamenného priepadliska, iní však hľadiac von oknom na široké námestie, pokojne bielia a na hŕbočku ukladajú znamenité, na kychte pečené zemiaky, hotoví vrhnúť ich pri lahodnom rozhovore do vlastnej svojej kychty. Ponad to všetko vznáša sa z vysokého komína v kučeravých kotúčoch dlhý pás kovového dymu a zvláštneho pachu oproti zelenému lesu.

Pred zaprášenou a fučiacou mašou, pod košatou lipou, na troskách, porastených živým zeleným trávnikom a na uhliarskom prachu, využívajúc sviatočný večer a peknú chvíľu, zháňa sa veselá lipovianska chasa.

Hrajú sa rozličné národné hry, ktorých tu mnoho znali, a čo neznali, poučil ich národný „Sokol“[11], ktorého tu pričinením sa nášho hrdinu Janka pilne čítali.

Bolaže to pekná omladina!

Šuhajci sú bujní, vzrastení ako jedle a silní ako buci; dievčence pekné ako ruže. Prirodzená nenútenosť, pôvabnosť, pestrá národná slovenská mládež, k tomu utešené romantické okolie sťa by rámec; ozaj hodný to obraz, aby ho zvelebil majstrovský štetec.

Spomedzi všetkých krásou vynikal jeden pár: Anička, totižto vnučka majiteľa maše, pána Dymáka, a Janko Dubec, pre krutkavé vlasy všeobecne nazvaný „Kučeravým“. Tamtá je vysoká, a predsa plných ťahov, štíhla beluša. Vlasy žlté, vo dvoch hrubých povesnách poviazané, vlnili sa jej dolu chrbtom. Biele vysoké čelo, modré podlhovastéo krojené oči, nos rovný, jahodové, ako peniažtek malé ústa, líca ako jablko; zuby biele ako sneh tam na chlme. Pri každom prívetivom úsmeve otvárali sa jej jamôčky v lícach, ach!... hotový hrob nešťastným mládeneckým srdciam. A jej hlas znel tak ľúbezne ako ten večerný zvonček v čas jasného blankytu. I starší, keď na tú milú vílu pozreli, cítili v sebe veselšie žilky zahrávať, nuž akože by mladí nie!

Janko, asi dvadsaťpäťročný šuhaj, bol hrdej, vysokej postavy. Údy mal súmerne svalovité, vlasy kučeravé, čierne, tej farby fúzy, čierne zdravé oči, útlo nakrivený nos. Jeho šija bola vystretá, krok ľahký. Výraz pokojnej tváre je dobrotivý, ale pri najmenšom stiahnutí hustých obŕv pozorovať blesk ráznej odhodlanosti. Kto videl Bohúňovho „Hájnika spod Oravského zámku“[12], ten si môže Janka ľahko predstaviť. Dosť na tom, náš Janko bol taký švárny chlap, že sa mu veru dievčatá netrúfali hlbšie do očí nazrieť pre nebezpečenstvo popálenia; lebo kde sa jeho plamenný zrak na dno duše predral, tam to tlelo ako práchno pod kresivom, akže práve nevybúšilo ako iskra v pušnom prachu. Malebný národný kroj dovŕšil lepotu[13] tohoto slovenského mládenca.

Dobré bez zlého, pekné bez špatného, veľké i bez malého, svetlé bez tmavého byť nemôže; odpor v prírode je potrebný, aby tak pochop jeden popri druhom lepšie mohol vynikať. A tak, hľa,i v tejto skromnej spoločnosti nachodil sa do očí bijúci kontrast.

I postavou, i krojom, rázom, a tvárou rôznil sa od ostatných uhľomerač u majiteľa maše „totumfac“[14] — Ravasy[15]: Jeho chudé telo pokrýval dlhý šnurovaný čierny kabát. Vysoké čižmy, do čižiem nohavice, na hlave nízky klobúk s nahor vysúkanou strechou — sú jeho oblekom. Jeho tvár je žltopočernastá, oči malé, čierne, škuľavé, noštek krátky a tlstý, s veľkými, hore vystrčenými dierkami. Fúzy riedke a úzke, akoby bičom plesol; ústa veľké, zuby štrbavé, čierne. Nie je tomu vždy tak, žeby tvár bola odznakom duše, ale tu sa to zhodlo úplne navlas.

Hemžilo sa to veselo ako tie vodné pavúky na tichej studničke pod šedivou jelšou, križujúc sa o závod jedno cez druhé. Aj ten najpovrchnejší pozorovateľ pri prvom pohľade na toto divadlo mohol badať, že veru príťažnosť istých osôb k istým osobám je väčšia ako ku iným; že sa isté páry očí vše hľadajú a nájdu. Mohol vidieť, ako sa pri hrách „Lokeš, čo chceš?“, „Jastrab a holub“, „Vlk a baran“ Anička veru len usiluje dostať pod ochranné krídla šumného Janka; a on zase, keď bolo treba lapať, naháňať alebo vyzvŕtať, len zase zapáral za Aničkou.

Druhý, čo sa za Aničkou, ba s väčšou náruživosťou — hoci s menším prospechom — namáhal, bol Ravasy.

Zháňal sa, behal, aby ju ulovil, no ona sa mu tak hybko a obratne vedela vymyknúť, a ešte šikovnejšie — a či vypočtovanou náhodou do otvoreného náručia Jankovho vbehnúť, že Ravasy vypotený, unavený, nikdy nemohol dôjsť cieľa a miesto toho získal hlasitý smiech samopašnej chasy, odrážaný susedným lesom pri akompanírovaní[16] kychtárov, bieliacich zemiaky. Bol by pukol od zlosti, ale bol prisuchý na to, bol by zubami škrípal, ale nemal čím.

Jano Pobožný, hlásnik s mercúnovou čiapkou na šedivej, uhliarskym prachom zapadnutej hlave, s remennou zásterou pred sebou, s ťažkými kalapódiami na nohách, sedí pred mašou, široko rozložený na lavici.

Maco Otčenáš, topiar, nakrájal tuhý, tam kdesi pod Havránkou v lese na štieti ukradomky pestovaný tabak na lopatu, upražil ho kus na troskách, natlačil do mechúra a zapchal za zásterovú pracku. Pridružil sa k hlásnikovi a ponúkol i tohoto svojím vzácnym, tuho páchnucim výrobkom.

Pobožný vytiahne fajku spoza partice mercúnovej čiapky a podá topiarovi.

Otčenáš podanú fajku napchal, potom popľul si palec a ním vrch dokonale vymastil, až konečne vošiel pod mašu, aby ju na ohnivej troske pripiekol. Keď sa pariť začalo z cievky, podal ju hlásnikovi. Hlásnik, vyfúknuc ostrú paru a pritisnúc prstom nebárs zapáchajúci tabak, odcrkol flegmaticky slinu, založil nakríž ruky a také mohutné chlpy púšťal ozávod so svojím druhom, akoby hen bol rošty pod rudou podpálil.

„A nože, no!“ povie Pobožný, „nože, no!… Zo smiechu býva plač. Meračova tvár sa mraští ako zlé v oblaku. To je človek ľstivý ako líška a jedovatý ako had.“

„No, však, ak je pravda, čo svet hovorí, nuž mu to už v krvi trčí; lebo i jeho otec mal byť veľmi zlostným človekom.“

„Ba musí tomu tak byť,“ pokračuje Pobožný, „musel to byť opacha. Raz, prosím vás, nocoval u mňa jeden, hen z Grlice[17] pošlý potuláč-hámorník a ten mi vám rozprával, že vlastný otec tohoto istého uhľomerača, človek surový, skrivodlivý a tiež uhľomerač, čo robotníkov vše len utlačoval a trýznil, ukrutnou smrťou zo sveta zišiel. Keď vraj raz na kychte robotníkov bez viny ohreblom lomil a jednému chudákovi oko vybil, rozdráždení mašiari pochytili milého chlapa a šmyk s ním do pece, do horúceho pekla ho hodili.“

Otčenášom toto zatriaslo.

„Huj, to krátka, ale, prisámjánu, hrozná smrť! Hm, ale liatina iste sa lámala, lebo tá koštiale netrpí!“

„Povedajú starí mašiari, že také železo, ktoré duša preletela, býva nešťastné. Kôň ním podkovaný kope, takými nožmi sa kolú a klincami šibenice zbíjajú. Šable,“ hovorí, „majú byť znamenité. I Jánošíkova valaška — veď viete, tá ,Valaška rúbaj´ a rúbala — povedajú, že bola tiež z takého, ľa, železa.“ Za tohto rozhovoru, počas veselého zhonu mládeže pod košatou lipou začínal súmrak ľahkým krokom rozťahovať nad tichým okolím svoju tmavú sieť. Snehové plachty tam hore na Ďumbieri pýrili sa plamennou farbou na rozchodné večierkom.

Mládež točila sa ešte rezko.

Ravasy, rozpálený Ankiným vzdorom, vše a vše usiloval sa jej zmocniť. Po mnohom namáhaní podarilo sa mu to raz predsa.

Chytil ju, objal a chcel ju bozkať; ona rozhnevaná odstrčí ho od seba, len toľko, že sa na zem nezvalil. No, to ho len tým väčšmi rozpálilo. I zoberúc všetky sily, rozbehne sa za ňou a už ju jednou rukou popadne za dlhý vrkoč.

Anička, sťa v úzkosti postavená splašená holubica pred krahulcom, vbehne do otvoreného náručia Jankovho. Keď ju však i v tomto prístave bezpečnosti Ravasy dotierave držal, a predsa pustiť nechcel, stisne mu Janko železnou päsťou ruku, prsty spraštia i popustí. I zvrtne ho tak silne, že sa uhľomerač, vzbúriac uhliarsky prach, na zem prekotí.

S Ravasym náhodou vypadne na zem i Jankov, cínom krásne vybíjaný a jeho menom poznačený končiar.

Nikým nepozorovaný, Ravasy strčí vypadnutý nôž rýchlo pod svoj kabát.

Nastal všeobecný smiech.

Merač pozbiera sa a letí s nevýslovnou zúrivosťou proti Jankovi.

Kým sa Janko mohol i len spamätať, vylepil mu zaucho.

No Janko sa uhne, úder mu len bok hlavy šúchol a klobúk mu na zem zrazil.

Jeden výkrik nevôle zo všetkých strán — a už sa šuhajci so zdvihnutými päsťami hrnuli na nenávideného Ravasyho.

Jankova tvár sa zarumenila.

Jedným skokom pochytí o lipu opretú valašku, švihne ju v povetrí ako archanjel Michal meč nad diablom a — beda meračovi!

Spamätá sa i spustí blýskavú valašku pokojne dolu, chytí od zlosti a strachu zmeraveného napádateľa za hrdlo, vyzdvihne a potriase, že mu až koštiale hrkotali.

Keď zbadal, že sa mu obojok z atily odpáral, strčil do diery kabáta porisko valašky, a podnesúc ho k lipe, pri jasote rozbúrenej chasy zavesil Ravasyho na odlomok trčiaceho konára.

V tomto nepríjemnom položení trepotal Ravasy nohami, rukami, zvíjal sa a hrešil, kým sa mu golier nepretrhol a on nespadol dolu.

Zaškrípal zubami, hroziac päsťou Jankovi.

„Počkaj, ty pes, za to sa ti odslúžim!“

I odbehol ako besný preč.

Ihra sa skončila, mládež sa rozišla.

„Hľa,“ povie Pobožný, vytriasajúc dohorenú fajku, „či som nepovedal, že sa to zle skončí? A nože, no, veru to nebude dobre. Ravasy je pomstivý oplan!“



[1] 1;hvizdáky (svište)

[2] 2; (z franc.), rozsiahle, pozvoľna stúpajúce pastviská v miernom pásme Severnej Ameriky

[3] 3;(špan.), na trávnatých jednotvárnych rovinách v strednej Argentíne (Južná Amerika), s veľkými rozdielmi v teplote počas roka

[4] 4;Llános - (špan.) rozsiahle trávnaté roviny v Južnej Amerike

[5] 5;(špan.), ploché trávnaté kraje, na niektorých miestach so stromami, v tropických častiach Afriky

[6] 6;(z rus.), plochý, mierne zvlnený, málo - pre suchotu len na jar a v jeseň - trávou zarastený kraj

[7] 7;sú to záveje, prázdne priestory pod snehom

[8] 8;čiže oskoruše (jarabiny)

[9] 9;(z nem.), huta, vysoká pec

[10] 10;dosku

[11] 11;Boli dva zábavnopoučné časopisy toho mena. Prvý vydával Pavel Dobšinský v Banskej Štiavnici(1860-1861), druhý Viliam Paulíny-Tóth najprv v Budíne a potom v Skalici (1862-1869)

[12] 12;Peter Bohúň (1822-1879), slovenský maliar-portrétista. Jeho obrázky slovenských krojov a ľudových typov vyšli r. 1847 v Prahe. Jedným z nich je aj obraz hájnika spod Oravského zámku, ktorý tu Zechenter spomína

[13] 13;(z chorv.), krásu

[14] 14;(lat.) pravá ruka

[15] 15;(z maď. ravasz), prefíkaný, úlisný. Priezvisko vystihuje túto negatívnu postavu

[16] 16;(z franc.), sprevádzaní

[17] 17; dedina v Gemerskej (pri Ratkovej), kde bol v 60. rokoch 19. stor. železný hámor





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.