Zlatý fond > Diela > Gábor Vlkolinský


E-mail (povinné):

Stiahnite si dielo ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Gábor Vlkolinský

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Rudolf Hladík, Michal Garaj, Dana Lajdová, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Michal Vanek, Katarína Diková Strýčková, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Vladimír Koutný, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 218 čitateľov

Gábor Vlkolinský


Nedarmo v slávnosť Turíc (ako nám
už známo je), keď tiahli do chrámu,
ponúkol Ezech druha Gábora,
by pripojil sa k Marke, dievčine
to Tomášovie: voľky-nevoľky,
no poslúchol ho; i keď ulomil
si orgovánu byľku, za pannou
sa švižko pobral, by ju sprevodil.
„Veď dovolíš, šak —“ zvolal, „aby sme
pospolu išli?“ pritom pospešiac,
že zahrali mu zvučno ostrôžky,
dolmána kraje zvláli krúživé,
prehodeného vľahce prez plecia,
„dovolíš, Marka…?“ „Ja dbám —“ vetila
mu ledabolo, lesklým spevníčkom
tvár pricloniac si zľava, od strany,
skiaď slnko jaré zahrievalo i
kam dostupoval práve mládenec.
„Aj cestuje sa to vždy veselšie
vo spoločnosti — nemám pravdu, čo?“
sa zasmial, klobúk (za nímž jarabé
mal brko) lepšie k očiam pritlačiv.
„Za cesta — veru,“ riekla s dôrazom,
s posmieškom istým, „človek samotný
dosť chytro mohol by aj poblúdiť —“
„Nuž vidíš, aké šťastie pre oboch!“
on čulo na to, „takmer také, jak
pre oných tam dvoch (kynom pokázal
vtom za Ežovci, ktorí kráčali
si zvoľna družne —); či nie, Marienka…?“
„Och, hrozné šťastie, vskutku…“ v rozpakoch
či zmrzelá skôr hlesla potichu,
snáď ani nedočul; i zrýchlila
krok, až jej sukne — ako na brode
by prúdy šumné — len tak zriasneli
v šust prez opätky strojných čižmičiek,
zbrnkali svetlé stuhy plecničné,
a mriežavý stín stromov nad cestu
ovislých lenže zmihal postavou,
zjav nestačiac jej ani zatemniť
ni zjasniť nadosť. „Ja, veď nie tak zas,
tak náhlo. — Predsa dosť včas dôjdeme:
toť, ešte ani nezazvonili!
Poriedku vídať z domov vychádzať —
ľaď, u Krištofov raňajkujú len:
zrieť oblokom, jak hrabú lyžice —
Pomalšie…“ zdržal Gábor. „A či var’
tých dohoniť chceš…?“ opäť narážkou
ju zhačkať zmyslel; ale dozrev aj,
jak na to drmla plecom v nevoli,
chod zmiernila tiež: ustal. — Pozvŕtal
perečkom v prstoch ešte zroseným;
doň zadíval sa, hútal. Povedľa
vtom vrzgli dverce. Starec zjavil sa
v nich nahrbený, ale v mentieke
preds’, v líščej čiapke… (Jób to Petrovie);
o palicu sa spieral, šúchajúc
tak ťupkal. — Toho zhliadnuv Gábor, mu
privolal: „Dobrô ráno, sváčku, hej! —
Ako ste spali…?“ Hlavou kývol kmeť:
„Ech, nebárs, synku, nebárs — kašeľ zlý,
ech, mrcha posteľ —“ „To ste mali ver’
len doma sedkať…“ „Synku, Turíce,
viem, ostatné —“ „I čoby!? —“ Odkašľal:
„Ech, úvrate tu — A veď schodil som
dosť roličky…“ „Nuž, len si pomaly…“
a k Marke sponáhľal sa. „A čo tak
samučká?“ počal znova. — „Z vašich viac
nik do kostola nejde?“ „Nemôžu — “
„A prečo?“ „Preto — Ba hej: tato, ten
sa zberá, ide — (Obzrela sa vzad,
na ústach trpkosť; nevidiac ho však
ísť, vzdychla —) Mama — hlava bolí ju…“
„Bo búrili vás v noci —?“ „Neviem, kto?“
„Nuž, ktorí máje boli stavali,
vás splašili, tí…“ „Neviem o ničom.“
„Pred oblokami nezbadalas’ ich
čnieť pekne-rúče hodne nad hálku,
jak oltárne by sviece v páre —?“ „Nie —“
„A ani sa ti nesnívalo, kto
ich u vás sadil?“ „Mne sa nesníva.“
„Nemožno!“ „Prečo? —“ spoza knižočky
vzozrela placho v oči druhovi,
až schveli sa jej riasy mihalníc,
na vlasoch stužka vánkom podlietla
i tkla sa šije mládencovej. „Nuž,“
k nej prichýlil sa, zvážnev razom, „nuž:
bo panny vo snách vidia, kukajú
sťa okienkom by vo svet ďaleký —
A kým tak hľadia, neraz uvidia
nestatým i to, čo už odstalo,
ej, navždy, navždy — na čom premeniť
niet moci, ej, niet…“ „Nepleť, prosím ťa —“
ho zahriakla, a príkry bol jej hlas,
„skôr mládenci! Vieš?…“ Zápyr prehnal jej
po zbledlom líci, ňadier pohnutie
znať dával otras riedkej kosičky.
Zrak odvrátila priam aj k trávnikom
zazelenelým bujne, zvlneným
tráv, šťavín čajsi tu-tam výspami
v ligote ešte rosnom, nad nimiž
sa pretekali v ihrách lastovky,
jak nožničiek by hajno strižkalo
na lúčoch slnka, tieto pazderím
padali zlatým… stadiaľ k obrube
vŕb kol potoka valiacej sa, jak
by schlpili sa dymy striebristé —
povyše k stráňam jasným, k skaliskám,
čo nad dedinou hradmi strmejú —
až utíšená sklopila ho a
doriekla: „Pováž: kostol pred nami
i veľký sviatok — a ty figľuješ —“
„Máš pravdu, Marka,“ vľúdne prisvedčil,
„hej, slávnosť — lenže pováž zase ty:
radostná slávnosť! — A keď radostná,
nuž nepôjdeme hádam plačúci,
čo? Povedz…“ „Tedy vlastne drážiť ma
je úmysol tvoj…“ „Drážiť?!“ zhíkol — „Ja
ťa hnevať…?“ Kročil jakby do gliedy,
dolmánik sepnul k plecu, popod nos
si prsty sšimral, hladil sťaby fúz,
až zholil ho — „Kde myslíš?… Božechráň!
To ešte!…“ Zvrtol znova perečkom
i povoňal ho. „Ozaj voňavý
toť orgován, a krásne rozvil sa.“
„Veď kmášu ho aj, lámu detiská —“
„Kto zná, či malé? Kto zná? — Napríklad
ja nevčerajší tiež mám z neho; mne
však privolilas? — Nuž a kebych tak
si karafiát jeden zaprosil
z tej tvojej kytky: dáš mi — ?“ „Uhádol.
Božedreviny budeš? —“ Schechtal sa:
„Driemoty zahnať, ašak? — Pekne ver’,
za úcta!… Vidíš, ja bych príčinu
mal skorej cnieť si; lebo či som už
tak starý, Marka? — Odpúšťam ti však,
a ku klinčeku, áno, muškátik,
ten prijmem —“ „Plno. Inde pýtaj si —“
„Kde? Nemám kde, mi uver! Na moj’…“ „Nič.
Len dočkaj, dôjdu —“ „Nuž a čo by hneď:
ja od teba chcem…“ a vtom čiahol aj
po pierku chvatom; Marka zbránila,
no na čas len, bo v spechu obrany
z rúk upadla jej na zem kytica:
on nelenivý bystro priskočil
i zdvihol ju a vzniesol korisťou,
v tvár deve patriac zrakom žarkavým.
„Tak vyberiem si ja sám —“ „Nesprobuj!“
zakazovala vzdorne. „Takoj vráť
mi celú… Gabo! Nerob, preboha!
To mrzko…“ Ale neslúchal. Len keď
už vybral, čo chcel, z kytky, vtedy ju
podával spiatky Marke zdvorile
i s omluvou, by prepáčila vraj…
No ona: „Zadrž si!“ mu odsekla.
A ani oňho viac sa neozrúc,
poď v nohy, pošla temer útekom
dol dedinou — až zmizla u fary:
že Gábor, pierce kladúc za klobúk,
nezbadal, len keď kus už bola preč;
i ledva stihol aspoň privolať
jej víťazivo: „Pekne ďakujem!“ —

Čo ďakoval a komu Gábor: dosť
by dochodiaci cestou medzitým
znať boli chceli, najmä mládenci;
no zamlčal. — Sám podnet vďaky nájsť
síc nebolo tak ťažko, lebo veď
sťa trofej trímal v hrsti bukrétu,
ju hájil proti druhov nápadom
i spôsobom až drsným: „Chlapci, kuš!“
ich odpudzujúc, „bo vás …“; od koho
však mal ju, ktorá mu ju dievčina
ak ozaj dobrovoľne podala:
to tvrdým bolo pre nich orieškom.
I oborili naň sa s dotazmi,
podchytávali rozlične ho — „Trc!“
mu Jonáš, „našiels’ iste odhodok…“
„Skôr vydrel ju len, verte!…“ Pavol zas.
„Ba, bračekovci, motýľ všadebol!“
v to Elek, „radím krielcia vyskúbať mu —
nač kváriť má nám v každej záhradke?
Čo nejde už raz medzi plešivcov,
kam dávno patrí…?“ Prepukli v smiech. „Nie,
kamarát, nie tak!“ iný na to, „hriech
mu ubližovať. — Hlavu vsadím, že
od nevesty ju dostal! Od tej…“ Lež
ni tieto reči, trebárs šteklivé
i zapáravé, nepohli ho, by
sa priznal; huckal ich len: „Hádajte!“
a usmieval sa samospokojne.
Tú tedy hádku ďalej hádajúc,
stúpali krepko — vľavo ku fare
skrútili; tiahnu hore návrším —

— Chrám totižto stál dúžom na kopci
(v úzadí, k juhu, majúc výbežok
velebných Tatier: jakby zázračný
kýs’ vranec z čriedy bol sa vyrazil
i zvirgav, s hrivou mračne vlajúcou
obzora krajom cválal k západu,
snáď aby, keďže slnce pripeká,
i vlastný ho škrie oheň, čím skorej
v pláň nozdry vnoril, nachlípal sa vĺn,
kde prúdy poja Váh i Orava).
I príkre stezky viedli ku nemu
pomedzi porast krovín všakých, len
kde-tu sa spätiac k stínnej besiedke,
na oddych zvúcej — ináč strmé, jak
by dokladom, že k spáse duševnej
vždy vedie cesta trudná, tŕnistá.
Pri uhloch lipy vzrástli obrami
mu sťaby strážou, vôkol pažiť až
nadvihnúc kľukatými koreňmi,
jak hrozitánskych hadov chumáčom;
i konárovím, na ňomž spletalo
navyše sto liet prsty pilnými
— i teraz pletie jaro ozdobne —
od nehôd chránia vetchý jeho krov.
Bo podstav len čo dostal pevnejší,
múraný totiž, jehož otvory
od dlane užšie okienka sú krýpt,
kam ukladali kedys’ — vchádzajúc
hneď pred oltárom, za obruče keď
odchlopili kameň — cirkvi prednejších,
zvlášť z Malo-Vlkolína, patrónov
skutočných, členov šľachty pravdivej
i srdcom-duchom, silných vo viere
a blahorodných činu hrdinov
(nie sebcov dneška bohaprázdnych, cnosť
tupiacich každú, podlé trstiny,
zhýralcov zvleky…): — deti po škole
v rozpuste svojom neraz vyškrabú
sa k oblôčkom tým, drievcom šparchajú,
či všetečne dnu hádžu skalôčky,
no očujúc hurt, buchot po rakvách,
alebo holý spatriac hnát či leb,
i s krikom často ,Ide pá’rechtor!’
aj cupnú strachom, rozpŕchnu sa vraz —
Ostatne celý zbudovaný bol
len z hmoty, akú skytal blízky les,
odetý jedle hladkou doštinou
(zdnu k tomu pekne zmaľovanou aj
arabeskami, kvetín vencami…),
jak domec šindľom prosto pokrytý,
kríž spredu hálkou, nazad korúhev —
nu, kostol jeden z artikulárskych.
Opodiaľ druží sa mu zvonica
tej istej skladby s viežkou šišaku
podobnou, dlhým kosmým príkrovom
s ním spojená súc, popod ktorý však
prv chodba, zrovna od jej bránice,
tak potom schody vedú početné
ku hlavným jeho dverám: k portálu
tiež bez okrás, no zato úpravy,
jak bránou bol by ozaj toho tam
dnu neraz v onej hymne velebnej
spomínaného hradu pevného…

Naľavo úboč šíra: cintorín —
Aj zoraná je zhusta, číry rov;
porastlá býlím, chrastím rozličným:
nik nezdepce ich, nevykynoží,
zavili každé znamä v svoju chvoj
i zahladzujú hroby v nepamäť.
Až krušno pozrieť… Čiže človek náš
tak zabúda? Tak chytro vysychá
zdroj uňho lásky, z nehož pamiatok
vtač plachá píja?… A preds’ závoj ten
zapomenutia je snáď najkrajším:
však miesto stĺpca, krížka u hlavy
vyvráteného vkrátce hnilobou
postaví starostlivá príroda
náhrobník zápäť: sochu rastúcu!
života symbol, pravý pamätník:
ker kaliny tu skvetlý — osiku
tam šeptajúcu večné tajomstvá —
A zderie-li plášť rovov podzimok
nezbedný, nový utká vďačná jar
i nádhernejší, nímž si perly sĺz
aj nesmrteľné hviezdy poutrú,
nietoby chmára prchajúca snom…
— Len pri spodku, hneď poblíž zvonice,
tam rady mohýl krytých kameňmi
s okázalými u hláv pomníky:
ten na temeni s miskou obetnou,
jejž plam však v prvom vzblku skamenel,
tie s urnami, v nichž pleseň zelená,
či s turbány skôr? Možno… U tých, hľa,
pred služieb božích zavše počiatkom
mlaď zhromaždí sa mužská: nebodaj,
by uvideli, za chodníčkom jak
si panny vykračujú, mladice
pomedzi divých ruží kríky, viac
však uzardelé v obličajoch než
tie ruže samy, týchto vonný dych
pri každom krôčku rozvievajúc, šiat
šuchorom duriac v kolot vozdušný —
až zniknú v nízkej viežky bránici.
A neraz popri inej príbavke
ten-ktorý šarvan (päste na bedrách
a v tyle širák) čítať vezme sa
sôch nápisy a slabikuje — ,F-a-r-
k-a-s’: čo to, kto vie? — Bolo to tam: ,vlk’!
mu druhý — Zatým ,Ber-ta-lan’: zas čo? —
Ber, Taljan! Nuž to… Chichot skrsol — ,S-
z-uľ! čajsi zomrel? ,Meg-h’ ale var’
že narodil sa?… Pravda: po smrti!
Joj, múdre! Ďalej — ,Al-das’ — Nebohý
pán rechtor vše bol zjačal: ,Halgaš! Ps…’
to tedy bude najskôr i tam stáť,
smrť riekla: ,halgaš’ — Kýveš uchom, že
nie? Tak ty lepšie prelož, Ondro… Tak
hieroglyfy lúštia po svojom,
hľadajúc rozum v nerozume, niť
tej motaniny, že i v cmiteri,
i v smrti ešte robia rozdiely
tí odštiepenci… delia sa i tam,
a prečo? Kto ho tam zná? — Aby snáď
pozorom našským takto zakryli,
že obyčajní smrteľníci sú
tiež, prach i popol? čiže v reči tej
var’ myslia tušiť dať, že zosnulých
ich tobôž lepší laská osud? Im
smotánka i tam…? Hlúposť nad hlúposť!
Dosť ľahko: žobrač ľahla povyše,
i nohami im durká do lebiek
či prihŕňa svoj hmyz im… V žití tom,
hej, inam pošli, inam — ale nech!
Tie pomníky, toť, ošumeli už:
zub času zrýpal ich lesk, okrasy,
písmená zhrýza. — Naklonil sa ten,
ten kolpak zhodil; tamto kameň v črep
zdrvený — skleslo onde zábradlie…
Kde dedič slávny? Pýchy nástupca?
Čo nezavrátia pominuteľnosť,
ju neopravia?… Môž’, niet ani zač…
I oni takhľa letia v záhubu
na zhavranelcov vetchých perutiach,
na netopierích blanách mľandravých
tiež pustnú — zhynú — potopia sa k dnu
v národa vlnách zdravých, záchvatom
vzprúdených jarným, ako zaplaví
vzbúrená rieka hatí rárohy - -
Tam zastali si i dnes mládenci
a strežú príchod panien, nejeden
na srdci s vrelou túžbou zhliadania;
a prikvitne-li jeho dievčina,
priam spozorovať na ňom premenu;
prv rozpaky, hneď hrdosť vzdmutých pŕs,
len výraz jej dať, iste zaplesá
v tom prevolaní: Páčte, druhovia!
Toť krása — ruža, ktorá skvitla mne…
Aj Tomášovie Marka o chvíľu
sa objavila svahom — oplecko
jej srieňom svitlo z škárok zelene;
pár ružičiek si v chôdzi odtrhla,
a stezkou, zraky k zemi upreté,
prešmykla, srnkou skokla v bránicu.
Ju zbadali tiež. Ktorýs’ prehodil
viac šeptom: „Jaksi bledne, civeje…“
„Podistým želie ešte za Ežom,
podistým — Ozaj škoda dievčiny —“
A v ten čas mnohý pozrel mimoďak
ku bočným dverám, kde i skutočne
u hrobu otca dlel už Ezechiel;
na ramä kríža zľahka opretý,
v ľavici knižku držiac, potichu
so svojou zhováral sa manželkou,
nad nimi šiator lipy košatej —
K nim čosi-kamsi Gábor pristal. „Ľaď,“
mu Ezech, „aký šťastný!…“ usmial sa,
„za odprevádzku hneď aj odmenu…?“

Naľavo zase starších stával húf,
na cmiteri to dávno zrovnalom
v kosienok hladký, mäkkej pažite.
(Vraj báli sa, že pôdy zrývaním
tu oslabejú chrámu základy:
preniesli lôžko mŕtvych pozhora.)
A húf sa množil dneska nápadne:
nie div, preds’ prvá slávnosť, kedy aj
najväčší hriešnik ukáže sa rád
vo zhromaždení ( — zajtra isteže
nestučnie rechtor príjmom ofery).
Tu potom zvládnu pestré rozpravy
tiež; každý slovo prvé chcel by viesť,
predstúpiv z tlupy, porozkročiv sa,
si pomáhajúc občas posunkom,
reč dľa potreby verou stvrdzujúc.
Hneď vážne veci prídu na pretras,
jak pomknul svet sa v týždni, v obzore
ich úzkom, ovšem, bo len kalendár
čítajú zväčša, leda povesť ak
preletajúca i hôr ohrady
im cekne čo-to; hneď zas vyhupnú
na povrch ľahké: vravy bubliny,
čo zligocú sa ráznym humorom
i takoj žartom pľasknú, okolo
hlaď hravo sčeriac myslí. — Z oných tam
obecné riadne prvé bývajú,
ichž povšimnú si. Schytia riečicu
tú najredšiu a z ruky do ruky
ju zaberajúc, správy poriadky
i opatrenia cúdia o závod,
len tak sa práši. — Mnohé na dávky
si posťažujú, zhania monopol,
trafiku, horšiu od podbeľu vraj…
(veď žandár tiež kdes’ svätí); zavzdychnú
za minulými časmi zlatými,
za slobodami… až ich spomienok
niť dumnú pretne protivníkov priek,
smiech neurvalý. — Ten ich spamätá;
obrátia zreteľ k hospodárstvu, kde
už spolné nájdu zájmy: — Ozaj, jak
to stojí v poli? Čiže nádeje
ich veľasľubné nevysmeje zas
ktos’ iný, vyšší… slnca úsmechom
toť neprestajným? — Ver’ by neškodil
(dnes viacerí tak), ale výdatný
dážď na siatiny! — To by zoslanie,
hľa, bolo s Duchom svätým na duše
i chlebíka hneď zase pre telá
na chotára stôl rozsiahly — a tým
i paša by sa popravila… No
len dajte pokoj! Niet nám k ponosu
príčiny ešte, chvalabohu, bárs
mal by nás dosť ver’ prečo kárať… Tak,
od pastvy jakby prejdúc na inú,
k záležitostiam cirkvi prestúpia.
O udalosti blízko majúcej
v jej lone nastať ihneď zvedú reč
i teraz: o ,patente’, ktorý zdá
sa poniektorým, aspoň zosýpať
vraj netreba… „Hej, dobre!“ „Ačida!…“
však ozvú sa priam v odpor z väčšiny,
„ste trafili…“ a Peter (prokátor
už známy) dodal k tomu: „Akurát!
Len verte — Poznať, ďalej od nosa
že nevidíte. Každý zaplatíš
do štátnej kasy za to porciu,
a hodnú, prisám… Bože, odpusť… (tu
nadvihol klobúk, sepnul plecami),
či nie tak, strýku Nátan? Rozsúďte —“
Ten v tôni chrámu stojac, podpretý
odzadu kvačkou, šatkou jarabou
si stieral znojnú hlavu plešivú,
bo práve že sa hore vydriapal,
i vyparil sa. Vetil Petrovi:
„Už tak je… A čo cisárovo je,
to cisárovi —“ Načo Efraim,
priciepkav za ním s vernou cipuškou,
ubratou skvostne, v čepci kochľatom
(lež ihneď zahla pyšno na chodbu),
tiež zmrnčal: „Takô…“ Takoj na kňaza
začali šomrať: jakby nebral dosť
na pláci od nich, tobôž od fílij,
z koledy, ofier… „Panštiť by sa rád,
to je! A dcéry ešte širokšie
by chceli chodiť, každá ani páv…“
„Len čakám, či nám dvere kostolné
nebude treba bojsa vypíliť,
čo nosia, pre tie vŕšky akési —“
doložil Ferduš, vôkol vzbudiac smiech.
„Pst, majte rozum,“ Bocko vážne k nim,
sediaci na podstavci onom líp,
pod sebou rozostretý ručníček.
„Preds’ náš on kňaz i otec duchovný,
a taký, ktorý všetkej úcty je
ver’ hoden, pravý pastier, kazateľ,
akému páru treba pohľadať:
nuž…“ „Všetko jedno! Malý Vlkolín,
ba vôbec všetci páni, našinci,
sú proti totej v cirkvi pramene.
A keď tí, my tiež svojho práva si
vziať nedáme, nie! —“ „Pravda!“ väčšina
mu prisvedčila. „Vzopreme sa tiež…“
„Ja, citže, cit,“ im Ondrej Blažko, „veď
tu nie je konvent. A keď bude, nuž
nezabúdajte, prosím, páni, že
i my sme tu, tu… šianam tento chrám
(a odpľuvnul); tam pomeriame sa,
kto utiahne viac…“ „Radšej,“ narazil
v to iný, „kto čul dačo nového
z tej Talianskej: nech nám rozpovie.
Toť, ujček Jakub! — Čo vám píše váš…?“
„Nič, chudák — “ riekol, polknúc, až sa mu
schvel schradlý lalček, „len tak stŕpame —“
„A chýrečná kde paciencia?“
mu Ferdo v smiechu. Uškrnul sa síc’,
no trpko, vetiac: „Dobre sa vám smiať,
keď máte svojich bučkov v ohrade,
ej, dobre; ale počkajte len —“ „Čo,
že fľochols’ na mňa?“ Tomáš ku nemu
tak (otec Markin). „Ja sa nesmejem;
môj papľuh je len, nuž a dievka, tá
do patálie var’ len nepôjde — ?“
„Veď nemyslel som teba…“ zokúňal
sa onen, obstarnú si krišpínku
pritiahol, zniknul čopriam v hromade.
„Var’ Halaj, Brtoš… budú vedieť?“ Však
z tých každý tiež len stisol plecami.
„Náš Ezech,“ Bocko tiahle prehodil,
„skôr poučí vás. Číta novinky.
Ak chcete, príďte k nám si posedieť,
napríklad zajtra, po večierni —“ „Ech!“
však Peter na to, „ja i bez toho
viem, čo viem. Včera v meste rekli mi,
a páni — nie hen pletkár-novinkár:
jenerál Ďulaj kvačí ešte vždy
na jednom mieste — nemá kurážu —
Len neviem, keď sa zíde nepriateľ,
i Napoleon — to vám šelma, ťaj!
nad všetky — sa mu ešte pripojí:
či ozaj vtedy dostane ho skôr?
Či bude smelší…?“ „To nás vyknošia,
šak?“ Ferdo k nemu, tváriac úzkosti,
„už dovešti len, ale neprestraš,
joj, hnáty —“ „Veru takto nebodaj —
A toho potom viete následky?
Vrchnosti našské, riady, svobody
sa vrátiť môžu…“ „Braček, výborne!
Tož vyhráme preds’ —“ Dívali sa naň,
kde on to popäl. — „Vskutku, nedávno,“
v to Jurák, kováč, „keď som s kočiarom
bol u našich toť pánov Farkašov
a čakal prípusť: čosi takého
tiež dopočul som, ako túžili
sa na balkône, hádam pri vínku —“
„Hľa, nepovedám?“ Peter zmykal sa.
„Ja neverím,“ tak Bocko oproti.
„Ak ozajst ubil by nás Piemont:
tá strata všetkých bude bolieť nás,
budeme platiť —“ „Nebudeme!“ tí
zas na to. „Uhria zadržia sa ver’!“
„Zvlášť oni v krpcoch, avšak?“ Blažko im,
„tak prečo nejdú pomôcť?“ „Nemcom var’?“
„Nuž tedy trp, jak svrček… Dáte ver’
tie kuny, líšky kožkárovi a
ostrohy na klince… a budete
ich kaputroky nosiť…“ „Ale my?“
„Toť Miklúš už ho má — Však dobre v ňom?“
„A ako!“ „Ja nuž, šnajder býval vždy
nemčúrom —“ „Ľaľaď!“ Peter pokázal,
„i Eliáš drobčí nahor…“ „Košeľu
má bezpochyby novú.“ Ferdo zas,
„musíme mu ju pekne pochváliť —“
Však zahriakol ich Bocko: „…Hľa, už aj
pán farár ide…“ Vskutku, pred farou
sa objavil a — pred ním kostolník
vo spechu, čo sneh kamžu ramenom —
obrátil k vŕšku. Spredu luterák
si nadvihujúc, bral sa rezko dosť
po schodíkoch, čo viedli na dvere
hneď u kancľa — (Aj panstvo tadiaľ vše
v chrám prichádza…)
Tu chlapci, do tých čias
čo rákošili hore v zvonici
i liepali sa v oknách, povrázky
opreteky z rúk chvatli mendíkom
a zazvonili. Hurtom z bránice
tým predesené pŕchli ženštiny.
Učiteľ, spešiac na chór povedľa,
im hodne smial sa; kto to slýchal vraj,
jak holubice plaché… Stárež priam
sa vážnym pohla krokom: jedni smer
na hlavné vezmúc dvere, k postranným
zas druhí či na chóry vedúcim.
Dnu zaznel predspev ,Nejsvetejší’ vtom
mohutným hlasom kňaza. Napriadol
ho ihneď kantor s krúžkom školákov
hrdeliec čistých, jakby škovránky
zavelebili boli, z poľných brázd
vo vytržení k nebies kvetniciam
vraz unesené —, tak sa pridal zbor
už zhromaždených popred v kostole.
Za predspevom však organ ozval sa,
síc’ chatrný i vetchý, ale dnes
v predihre silnej, triumfálnej, sťa
by zdužnel, omladnul bol; podistým
hráč na všetky ho pustil registre.
Toho si všimla mládež napokon;
v dva rozdelila tiež sa prúdy a
hrnula dnuka. Tí, čo zemianski,
na chodbe ešte zatkli ostrohy,
prihladil každý šticu si: i čo
rad vojakov by hore stupňami
rušali — mizli v šerom portáli.
To šero tohto preds’ však početných
sviec na oltári i tých v svetlári
žiar presvecoval trblotný, jak svit
hviezd prediera sa súmrakom — čo viac
i prez vetvy líp z pavláč ovislé,
opínajúce stĺpy zeleňou,
sa preciedzali žmurkom paprsky;
ba prezrieť snadno ľza až k oltáru.
Kňaz pred ním stojí v rúchu belostnom;
zrak upretý má, zdá sa, na obraz,
no iste vyššie: k viditeľnému
len duchom zjavu, cieľu… Slniečko
cez okná dlhé vpúšťa pramená,
sťa svetla dúhy v skvúcom vlnení:
či jazyky to asnáď plamenné? —
A celá cirkev zjednotila sa
vo slávopiesni svätodušnej, až
sa ocítal ňou, drnel starý chrám.

I dlho dosť už splýval jasot ten,
jak zo strminy kedys’ Sionskej,
keď pod vŕškom sa ešte matróny
dve ukázali, zrejme na ceste
tiež do kostola. Matka Markina
z nich bola jedna; druhá Estera,
toť vdova po Beňovi zostalá,
v odení voskrz čiernom. Povoľne
stúpali nahor. Tamtá riekla: „Veď,
ach, ani som ver’ netrôfala ísť
dnes do kostola; ale vo sviatok
tak veľký doma zostať veľký hriech,
i chorá bárs, len som sa vybrala —
Veď uverte mi, drahá kmotrička:
noc neraz prejde, a ja na chvíľku
vám očí nezavrem; veď trpím, ach,
i trpieť musím, vidiac, počujúc,
jak trpí naše dievča ešte vždy —“
„Je veru blázon,“ vrkla Estera.
„Sťa nebolo by iných mládencov
a hodnejších — čo neprikrútneš jej,
ju nevykľaješ? Až sa zídem s ňou,
no, počkaj, ja ju vycuzdím, len no —“
„Ach, neharušte, horšie bude len…“
„I čoby horšie? Uznáš, osoží —
No ale, sestra, trochu sporšie poď,
bo odspievajú — Pre tú čeľaď zlú
sa človek takhľa musí zapozdiť.
Poď, poď —“ „A kdeže sadneme si, kde?
Veď v našich bude ako nabitô…“
„Hneď za dverami vždycky miesta dosť…“

Ba o chvíľu aj kočiar zrachotil,
či viac ich hradskou; zdunel paríp cval
a dupot. — Z Malo-Vlkolína čajs’
to panstvo náhli tiež ta; inšpektor
var’ s rodinkou a iní. — Zastanú
pred farou skoro, iste. — Mýlka preds’!
Už prešli, frčia hore dedinou:
kam? (K trakte hádam — svetské záujmy
fedrovať, strojiť pikle, rozkoše…)
Len kúdol prachu zostal za nimi —
Ostatne jak ich hrmot neujal
ni hláska z chrámového chorálu,
bo zvučí jasným vodopádom diaľ,
tak i prach po nich spadá, uľahne,
sám pritlačí ho blankyt nebeský —

*

aimovci tobôž hornom na konci
svoj dvorec mali, za potokom priam,
pod vŕškom, zvaným ,Zámkom mačacím’.
(Že prečo? Ťažko sa je dopýtať —
Nu, ľud ten mravov zdravodrsnatých,
nie bez vtipu tiež, prezývky má rád
a prívlastky: jak iskra z kremeňa
to frkne z neho dôtkom, chytí sa
na mieste — ni sa nepozná kto-ten,
len keď mu špirka navždy prilipla.)
Dom obyčajný. Vľavo záhrada,
až po driek vŕšku takmer ženúca;
stromovia plná. Dolný okraj jej,
jak úšust značí s chlpy koreňov,
i s plotom z tynín jarný urval prúd,
ten, ktorý i most pojal so sebou
bol: takže v jarnú prácu či z nej späť
cez vodu vozmo museli, či keď
tá bola veľká, zaobísť; i dosť
vše musel Gábor, čo jak nerád by
— sám po lavičke zdola skackajúc,
šmižkajúc bičom — býky napružiť
pri prechode a strmým poťahom
do dvora.
Otec síce obstojným
majetkom vládol: mával niekedy
i štyri voly, biele ani sneh,
pár juncov k tomu, kravy, nejeden
chvost jalovizne, oviec kŕdeľ tiež —
súc vôbec gazdom pilným, bedlivým
i šanoblivým odprvoti, jak
len stačil, obhŕňal sa všemožne:
no pri tom všetkom, navzdor námahám
tým nedajbože v onom rozvitku
sa upevniť mu, nie to žeby vzrásť!
Ba z roka na rok šťúplel, upádal
čím diaľ tým viacej, až i nakoniec,
čo záprahu sa týka, na jedny
toť brny zišiel, hlúpe domáre —
Mal sťaby zmoka, nie však pravého,
lež toho, ktorý z domu vynáša.
Veď hospodárstva, áno, zaberme
z dom’ do dom’ bárs sa zvedať, nikde niet
bez akých-takých oštár, nezdarov.
Kým od remesla človek napríklad
si v úzkom kruhu dielne pracuje:
čo znebezpečil pritom? Najviac ak
pohubí nástroj lichý, zápäť aj
nahraditeľný. Kdežto gazdovi,
zaujatému v celom chotári,
vo veledielni šírej prírody
za podmienok tých najrozličnejších,
jak mnoho môž’ sa zlého prihodiť,
čo ozaj skazou je i nešťastím!?
A bez toho, by sám čím vinen bol,
a k tomu, čo aj potom zakaždým
i ťažšie sa i dlhšie nahrádza.
Tu — niekoľko len pádov — na pastve
bydliatko zlomí nohu. (Pastier? Ten
len plecom mrdne: Pliaga ho vraj vie…
Nač bzíkalo vraj?) Ovce odkapú,
a čoviac, k jari: po zimovisku,
keď osoh by im vlastne prišlo vziať —
Zas — robotí si gazda pokojne,
až kečka sa mu parí: tuliti
chýr zrazu, ani z čista-jasna hrom:
vraj v holi medveď vola zabil mu!
(Ak nestihol ho do komory aj
pán mäsiar takoj odvliecť, rozberie
síc’ korisť obec, funt však po groši…)
Na poli škodu zrobí závistník,
či príval zjarčí krásnu jarinu;
ovocie v sade nocou otrasú,
i…a tak ďalej hodne ďaleko.

No sú to všetko preds’ len nehody,
čo škrabnú, ovšem, gazdu, neraz ho
i o krok nazad hegnú: nikdy však,
by hodili ho o zem — nemožné,
by preto musel zrovna vypriahnuť,
zo džbara preliať v šechtár. Vráže to
len zarezané jakby do kôry
živého smreka, jehož zdravie ich
i miazga činná letom zaleje;
štrbiny, aké svalov na brúse
chlap, a nie baba chytro ohladí.
Nuž: od rán takých ver’ i gazda náš
vždy bol by vstave zotaviť sa včas.
A tvrdších skúšok, pohrôm živelných
Boh nedopustil dávno na obec.

Tri dievky v dome, pravda, neresť je
nemalá: treba nové viganá
im často, aspoň každé na sviatky,
odevy, blysky, stužky bez konca;
no viacej ešte, akže by sa tak
nadaril kupec, pre ne uložiť
do maľovaných truhál výpravou —
kde ešte potom veno, výplatok?
A hospodár, toť, tiež tri odchoval.
I firky veru boli všetky tri,
paráda samá. Stojí ale aj
(čo z druhej strany slušno priznať im):
v deň robotný zas osy do práce,
že len tak zmizla pod ich rukami,
či to ľan z kužľa v zime, či včas žne
lán žita, radky, keď zas hrabali;
a nebolo ver’ takej, jejž by sa
uľakli boli, bárs jak obťažnej:
s batohmi z polian vtačou zleteli,
snop len tak fŕkal z vidlíc za prielaz…
I tých však vzdal sa šťastne, vydajúc
dosť skoro jednu za druhou, a čo
na váhu padne (snáď i povesti
znak preds’ len dobrej), von ich z dediny,
ba do druhej až vydal stolice,
že nemôž’ mať im oknom podávať,
či pod zásterkou čo-to odniesť k nim —

Syn mladší Pavol pošiel k remeslu.
Je krajčír mužský; ako tovariš
vandruje ešte. — Práve písal list
(po dlhšej prestávke), že zblížil sa
zas do Bystrice, kde aj zotrvá;
pracuje vraj až samodesiaty
u majstra v meste najchýrnejšieho,
i dobre sa mu vodí, zdravý je;
aj túži už raz domov nakuknúť
po toľkých rokoch — Čiže oni ta
nezamýšľajú kedy na jarmok?
Jak by ho návšteva tá tešila!…
Ten tedy tiež mu, zvlášte od tých čias,
čo priepust dostal, iste nerobil
starostí žiadnych; pomáhal mu skôr
tie doma znášať, ač i zďaleka.
Tak počas sestár oných vydaju
bol zo svojej mu poslal úspory
nejeden rímsky: vraj rád pomôže,
keď môže najmä milým rodičom;
veď u nich sa to preňho nestratí,
zachová lepšie, nežli v cudzine.
A väčších-menších dárkov medzitým
čo došlo od neho! Tak (o sestrách
ni nehovoriac ten raz) pre matku:
zvlášť marcelínky na hlavu… ba aj
na sukňu mnohdy matérie kus,
pravdaže tmavej, práve dľa veku —
Tatovi zas: tu baranica (tá
už viac ráz; var’ aj preto uštedril
posmievač ktorýs’ čudné meno mu,
že ,Deväť čiapok’: závisť najskorej
vyhŕkla z neho); tu zas fajok pár,
v ozdobnej mošne dohán voňavý
(raz s penovkou aj, striebrom okutou;
včuľ Gábor, syn, už ňou sa pýševa)
a iný drobizg. Ba i bratovi,
toť, Gáborovi neraz zavďačil
sa čím-tým —
Tento zase, čo i bol
dŕžava, ,cifráš’, jak ho prezvali,
tiež nebol žiaden márnik, výstupník,
nech čo chce zlý svet o ňom klebetí.
Bo že sa pekne nosil, šviháčil,
čo samo v sebe ešte nenie hriech,
viac bolo brata tamto zásluhou:
on prislal mu vše darom niekedy
i celý oblek, vyšnurovaný
na podiv — lajblík prosto z baršúňa;
no Gábor ani za svet nikomu
by s tým sa žriedlom nebol zdôveril:
kás’ hrdomyseľ bránila mu v tom.
Že ale ľúbil kratochvíľu, ples,
to ani otec nezazlieval mu.
Veď urobí sa, keď je robota:
keď táto odtisne sa, nech sa tam
zabaví, tančí, chodí v zálety
(tak rozmyšľoval, súdiac nebodaj
dľa rozpomienky na svoj mladý vek,
po sebe); k tomu veď je mládenec —
Až ožení sa: však on doskáče.
— Nuž totým zmokom, vynášajúcim
von z domu jeho… kto bol? Iný nik,
len vlastná jeho družka Tereza.

I pozde dosť, čo zbadal osudnú
tú vadu pri nej, dobrodušný sám,
i preto málo obozretný var’;
tým horšie preňho. — Deti, dcéry zvlášť,
ak vedeli aj niečo, z úcty už
naproti matke, z hanby, z bázne snáď
by neboli sa jemu priznali;
svár robiť nemôž’ medzi rodičmi,
len dieťa zvrhlé, srdca pustého.
Jak mohli, verže radšej prikryli
vred domácnosti — nech sa prepučí
sám, keď byť musí… tým viac k ohľadom
súc zaviazané, keďže matka im
povoľovala ozaj vo všetkom,
čo zachceli len, na nej vymohli —
(,Hej, kúpim vám ver’, moje husičky,
by ste mi boli ani v rozprávke,
tak krásne, zlaté… Čo kde vypradiem
groš, kúpim, veru kúpim!… Pred otcom
zašemotíme dáko; povieme:
Toť, Pavko poslal… ašak?’ rozmarne
vše ku nim, keď čo ktorá nadštrkla.)
Až vydali sa, pošli nastranu.
A Gábor, ak znal, iste želel pád
ten v mysli, mlčal však tiež sťaby hrob;
i jeho na rukách by nosila,
i proti vôli hovela mu, že
preds’ nie viac chlapec, ani maznák kýs’,
rád-nerád, musel zrovna odhŕňať
od seba príkru priazeň matere.
— Nu, hlava v dome, otec čeľadný,
on: pokým ešte bola pospolu
rodinka, ľahko mohol vysvetliť
si, že sa míňa či to z mešteka,
či zo sypárne… Predsa príčina
kol na bielo-dni, počtom výhonkov
až pastornatá: čeľaď hojná dosť,
a každé zdravé sťa buk, ochotné,
jak do roboty, tak i do misy, —
i naho chodiť nemôž’; na vydaj,
ľaď, dcéry dneska-zajtra všetky tri…
Ver’ kdebykoľvek, prirodzená vec:
bez výdavkov sa obísť nemožno.
Keď dcér sa sprostí — čo síc’ nepôjde
(tu škrabal sa v hlavu mimoďak)
bez útrov ešte väčších, veruže
i na zálohy bude treba vziať,
keď zvýšených niet, — potom vydýchnu
si doma všetci! Uskrovnia sa, jak
len možno, stiahnu; zrežú rováše;
kde aký záťah, skärok, vyprostia;
i opäť hupne v koľaj gazdovstvo,
jak sprvu, pôjde obcou jeho chýr —
No a nech sa tak Gábor obabí
poriadne: svet im bude závidieť! —
A jeho žena chytrá (zažitá,
vždy ako ruža ešte) v domnienke
tej uspela ho zavše utvrdiť,
výpočty jeho pomiasť, výčitkám
vychytiť každý základ: Budzme si
len zdraví, rečúc, bude to i to —
Toť, vtáčky nebies, poľné ľalie…
Na ústach smiešok, k tomu zžmurkajúc
poločkom vábne, znala rozohnať
čo aké mračné jeho obavy:
,Oj, aimún! aimún! (privolajúc mu
i potľapkajúc ho vše po pleci),
čo sa ti robí? Jež si, vlkodlak?…
No, posúďte si, ten by pristal, by
raz dňa sme jedli, spali hodinku,
odievali sa lístím vŕbovým,
šak?… Bolo by ver’, lenže nemôž’ byť,
mužíčku! akoda, sama ľutujem:
len vtáčky nebies, poľné ľalie…
Nuž, nebuď chmuráň, ani vydriduch —’
Však vedela mu vôľu hľadať aj,
sa fatinkovať: tak mu zaslepiť
vše oči. Lepší kúsok pri stole
vždy prihrnula jemu, pod jeho
vidličku, jak ňou mieral. Na poli
po poludienku riekla srdečne:
„Ba zavaľ sa len, starký, zdriemni si,
od rána netu! Ustals’…“ V robote
nejednej kývla deťom: „Pomozte
tatovi, nech sa, chudák, nemorí,“
i sama nošu zdvihnúť skočila —
Ba v žatvu bolo ktorús’: kosili
i hrabali hneď. On sa podriekol:
„Ej, veru by sa zišlo občerstviť…
No (spamätal sa, pozrel na ženu)
len vodou, myslím — Dievča, vybehni
(najmladšia bola už len slobodná),
vieš, vyššie prameň…“ Sotva skončil však:
„Zuzanka, zostaň,“ ozvala sa mať,
„netreba…“ sama bzíkla pod medzu,
v ker lôhu siahla tam a tuliti!
jak triumfujúc, krpku priniesla
i riekla dobroprajne: „Pravdaže
si zaslúžil! Na, aimko, napi sa —
Aj Gáborovi nechaj; je v nej dosť —“
„Čertovská baba!“ zdúpnel údivom,
„tá uhádne ti, ľaď, i myšlienku,
máš lebo nie ju…“ „Žiadno bosorstvo;
to každá dobrá žena dokáže…“
I upil si a zhákal, zmŕštiv sa:
„Je túžava — Nuž a ty nebudeš?“
„Ba ešte! To je iba pre chlapa —
Daj Gáborovi, čo zas odpracem —“
„No, nájdu sa i pani sestry, čo
ju nevylejú, najmä varenú
a sladkú… (dlaňou prešiel ústa si,
požmurkal) nájdu… (atopnul do fajky,
zakresal.) Kľampy!…“ „Mužské pomluvy,
nič inô, aimún, na moj’ hriešnu! Len…“
Syn nechcel, pošla tedy s krpôčkou.
A aimún, v zuboch fajku kúriacu,
poostriac kosu rázne, nohami
sa porozkročiac bahrovitými,
do poloviny riasnej, šumiacej
zakosil; kosil, hlavou skrúcajúc…

Len neskoršie, keď herská manželka
začala postonávať pre hlavy
vraj boľačku i polihovať — keď
po dome hynul zvyklý poriadok,
bárs, čo aj dcér už snažných nebolo,
vše ona zato doma zostala;
keď počas orby kedy-netedy
len došla, i to najviac s obedom
prismudlým: hneď jak fakľa, rečičky
a smiechy samé — hneď zas bledý stín,
že len sa vliekla, sťaby starucha,
tu počal šípiť koreň stálych bied
a nedostatkov, základ úpadku.
Tak dôjduc z poľa raz, kým vypriahal
syn, lebo dvere boli zamknuté,
kol ticho (leda teľa v záhrade
čo zabľačalo), na prah sadol si,
a bradu v dlani lakťom v koleno
opretej pravej, hútal nebodaj:
kde, čo je žena? — Prišla o chvíľu.
„Ľaď, vy už doma!?“ podivila sa
i pravicou sa ťapla do bedry,
„no, povážte si, korec zarobiť
tak chytro…?“ „Doma,“ vrkol studeno
i skúmavo jej vzozrel do tváre.
„A kde si bola?“ „Len tu — Za vodou,
kroz…“ zajakla sa. „Hej, i na Lúčkach,
raz ešte na dnes skropiť plátenko…“
„Ba! o pol večier? Nemäť… A čo máš
toť pod zásterkou? Ukáž!… Sklenicu?
Čo je to? —“ Stŕpla, zrakmi zdupkala.
„Nič, aimko…“ (žmykla ústy), „veru nič…
chceš vedieť? Onô… z potoka, ľaď, som
načrela idúc, reku, prelejem
si pijavičky —“ „Ah-ah, var’ tiež tou
od aalamúnky? Zvláštno,“ pohnieždil
sa na sedisku. „Sem! Nech zavoniam…
To pálenka! —“ „Nuž,“ pustila sa v chicht,
dosť nasilu, „nuž — vám som doniesla!…“
„Poď, dúchni na mňa —“ „Ach, iď, pokuso! —
Či som var’ heno Fruža? Plevuľa?…
Či nezdieľala som vždy starosti
narovno s tebou, rúča gazdiná?
Alebo kedy som sa pokĺzla
čo manželka var’? Znáš mi poklesok,
ha? To nie; nikdy, muž môj, prenikdy!…
I podnes si ťa verne milujem,
môj holub…“ čiahla, v tvár pohladiť.
„Žena, ty slopeš!“ skočil na nohy,
sťa uštipnutý hadom. Z ruky jej
vtom vyrazil aj fľašu na dlažbu,
kde roztreskla sa, obsah fľuskol však,
hrdielce kusé kotúľ dol’ dvorom —
„Už neodtajíš, lumpa jedna!…“ „Joj!
Či čuješ, Gábor!? čo mi tento drak —
joj…“ vzlykla, s chvatom dvere odomkla,
a pitvorom sa tiahly ozval plač,
i v izbe dnu —
A prišiel dônovok,
s ním prísna ráta tobôž. Nezbudlo
vo štoku zrnka, môcť ho speňažiť
v jej odbyt; a čo práve na Jura
bol jalovicu predal, peniažky,
jak dlaňou by bol pľasol, minuli
sa na daň, úrok, kde-tu príplatkom.
Čo bolo robiť, z čoho spraviť groš?
Jak poradiť si z tvŕdze? Ináč nie,
len teliatko že, čo bol prisadil
o Hromniciach (vraj, druhé prikúpi
i odchová pár rúči, terajších
však celú cenu strhne…), toho tak
krásneho ryšku, údov širokých,
s lampáškom v čele; určil odpeľať.
A rozhodnúc sa takto v nesnádzi,
bo boženík už honil po tretie,
i odpeľal ho v ten deň: navzdor, že
i syn sa vzpieral tomu urputne,
vraj inak dáko dieru zalácu…
zaň orodoval, lúdil u otca —
i sťažka len sa lúčil s hoviadkom
tak podareným: takmer zaplakal,
mu hladiac hlavu, šij, kým ono zas
ho za to polizlo, keď na mraku
preň došiel mäsiar. Tento čo dal zaň,
uschoval gazda zápäť do skrinky,
tej, za stolom čo v rohu stávala,
i zvrtnul kľúčik; kade svitne, vraj,
čím u richtára dlžen, zapraví.
Dňom nato aj chcel dostáť úmyslu;
lež — zrak! nikdy! — z tržby včerajšej
už zmíšilo sa pár mu šajničiek —
Ký Parom, ani prez noc istoty…?
Urobil tartas. „Gábor, rušaj dnu,
v tom okamžení!“ spred dvier privolal
synovi, ktorý meškal pod cieňou,
čos’ strúhal, kálal, čajsi hrablisko —
„Kde sa mi deli sťato peniaze,
há!?“ vkročivšieho skríkol na syna.
„Ja viem —“ ten chladno, stisnúc plecami.
„Že nevieš?“ otec ešte ostrejšie,
„nie!?“ vpálil vtom si hrsťou do kečky.
„Čis’ nedrichmal tu cez noc na štíte!?
Neprepadli sa!…“ „A či zlodej som?“
mu v odvet Gábor, „tato, povedzte!
Ste zbadali var’ kedy najmenšie? —
Mňa takto podozrievať bez viny…“
stál rozpálený, až mu iskril zrak.
„Nu, dobre, dobre; nič to, synku, iď
po svojej práci,“ otec krotšie hneď,
už výzor synov presvedčiv ho snáď,
že mylne zašiel — „Tak však, stariga,
tys’ musela ich piznúť, iba ty!“
zas ku žene, čo práve izbicu
zachytávala metlou chvojovou.
„Počuješ! hrom ti…“ Vystrela sa: „Nuž
keď ja, nech ja —“ i žmurkla očami.
„A ktože riadil teľa? — Zaslúžim
var’ z neho dačo; chodím ani rab,
i žatva príde, tlačenice niet…“
„Jaj, hrmen tebe… na žranicu skôr!
To — Pavol poslal nedávno ti chlp,
kde je? V ňom iste lozí židuľa —
Kde predtrojičný z plátna výťažok?
Kde, čo si všetko na trh odvliekla,
že skoro niet čo ukľochniť už…!? Kde?
Breš!… Jaj, ty korhelica! Povaľač,
ty môjho hniezda skaza sodomská!…“
I natoľko sa tenraz nasrdil
(bo ona čoviac odvŕkala mu:
vraj, vypil veru i on milerád;
vraj, nežičlivec, len by všetko sám…),
že vposled lapil, ubil Terezu.
Dva týždne temer zatým chodila
s umotúranou hlavou, strašidlo
jak opravdivé, kmotrám, susedkám
na otázky tak vykladajúc vec:
len náhodou sa, čírou náhodou
udrela, potme, o roh kozuba,
pod okom preto fľak… (,Ach, nerecte,’
tie na to, ,šťastie, že…’); i nemá dňa
ni noci: tak ju zuby trápia vraj —
Nuž zakrývala sama. Rodina
podobne, jak sa dalo; a sám muž
jak mohol inak? Nešvár manželkin
preds’ neodhalí, nedá na bubon
svoj vlastný posmech!?… Ale vetierok
len pošuškával v stromoch záhradných
bez prerušenia. Odtiaľ však vše brnk!
letáčik-vtáčik, iných do štepníc,
kde šeptal ďalej, často pred okny —
Počuli ľudia; šuškali si tiež —

I jedna páka už len zbývala
pre zviklaného, ktorej uchopil
sa oberučne. Syna ožení:
hej!… (Obodril sa v mysli gazda náš.)
Do domu vtiahne hodná nevesta
s povážnym venom; správu povedie,
za pásom kľúče — tým si popraví
na lóse už-už neznesiteľnom…
Tak úfal-dúfal. Ale chyba tá
manželky, bohužiaľ, sa závadou
vystrkla i tu —
Gábor oznal sa
bol dávno predtým s Uľkou Gažkovie:
s dievčinou ozaj rúčou, z dobrého
tiež domu. (Boli iba dcéry dve;
a majetok, čo sa aj prekrojí,
i z polovice hodne zavážil.)
I zamiloval si ju úprimne,
a ona jeho. Láska, za mladi
útlučkej ešte v srdciach zrodená
ich — ako včasné z noci svitáva
deň májový, deň krásy, veleby —
postupom času mohutnela len,
až rozvinula sa, vyspela: jak strom,
ktorému pôda k duhu padla tu
a zhora priala nebies pohoda,
strom konáriaci v slávooblučie,
rozkvetu plný v lístí nádeje
za slnka, za hviezd tichých plápolu
však sladkou šelestiaci túžobou —
kto barbar bol by ten a ukrutník
priložiť k stromu tomu sekeru,
ho zahubiť, čo viac, prv než by bol
na svetlo vydal bytu tajomstvá,
sa zaskvelo ním blaha ovocie…!?
Niet takého. — A oboch rodičia
len tešili sa jejich pomeru,
stavali na ňom dietok budúcnosť;
nech sa tak stretli, zvlášte matere:
ni rozísť sa, vždy toľko mali čo
potrizniť o ich zväzku… Po vôli
i zalietal si Gábor, v sobotný
večierok iste, k Uľke, holúbke
holúbkom verným — neraz sokolom
či orlom, odbiť možných votrelcov,
ju pred jastrabmi zastať krídlami —
a ona z vďaky za tú ochranu,
ač nepotrebnú — sama bola vždy
dosť silná, schopná vyhnúť nástrahám
bársakýmkoľvek — z nežnej odmeny
za jeho péč i strasti, obavy
tak márne, no viac ešte splna zvlášť
ľúbosti zavše pritútila sa
tým vrelšie k nemu. Jemu o plece,
o dubca povoj jak by skvitlú byľ,
oprela hlávku šťastnú; v pokoji
tam slasti plnom nasluchovala
hneď tlku jeho srdca, premenou
hneď zase reči milej žblnkotu:
kým naproti plál čistom na nebi
mesiačik čistý, stráž jak čistoty…
A pýšil sa aj s ňou, sťa držiteľ
by najdrahšieho v svete pokladu.
Keď s ňou sa viedol, do kostola tak
či z neho, hrdo hlavou pohodil
i obzrel sa vše, jakby vyzval svet
bol k pozornosti: Nono, pozrite,
jak utešená je! Jak v slniečku
i sama svieti! — Ako vetríček
hrá s jej sa stužkami, vše krídelcom
sa tkne jej líčka, by ho odfarbil
snáď, zmaľoval si siné perute…
Spod tmavých mihalníc jak jasný lúč!
Sťa paprsk, prešlý riasou čečiny —
Jak hybko kráča, lanke podobne,
po kvetnej poľani; čo spraví krok,
to závej voňavý… Jak zuní hlas
jej, piesne vtáčkom v stráňách kľučkujúc:
veď počuli ste neraz hudbu tú! —
Jej smiešok zvonkot striebra… srdce jej
však zlato rýdze, duša bez mráčka
ni hor’ ten blankyt boží… Ale záviďte,
jak chcete: ona večne moja je! —
Na priadkach, v stínnom kúte čupiaci
s druhami (— svetla sa var’ štítili;
skôr panien! v svetlá krásy rozžatých —),
jak kochal v jej sa zjave! V zjave sťa
by zlatopriadky, seba nebodaj
za princa v ten čas držiac z povesti —
A v tanci ako si ju vykrúcal!
Rozkázal nôtu bystrú, veselú,
i vrhol hudcom zvučný dvadsiatnik;
hneď tanečníci stranou vyhli mu,
rozšírilo sa ženštín koleso
čo veniec kvetín, ako splašené
jazierca vlnky ženú ku brehu:
sám vprostred zostal s ňou! I ručníčkom,
vyšitým zdobne, povievajúc, vše
i zavýskajúc, tančil, kreskal si,
ju, cifrujúcu pekne, záponky
okraje v prstoch, pritom stydlivo
klopiacu oči, schytil poza pás
a povyzvŕtal sem-tam, na grúni
jak osamelou šumnou jedličkou
pozvŕta vetrisko… Až diváctvo
ich rozkoš zrakmi len tak hltalo —

To trvalo pár rokov.
Medzitým
reč bola neraz, že sa poberú,
i príprava — no odročilo sa,
zakaždým zrok sa našiel k odkladu.
Vraj v dome, kde je ešte zolvica,
nechýrno neveste, je slúžkou len,
bo s dcérou všehdy drží testiná.
Keď aimovci však už i najmladšiu
vydali boli, zase u Gažkov
tá vznikla príčina: vraj ku mladšej
prv prístupníka treba zvoliť im,
keď jedno von, nech druhé zaraz dnu,
ináčej hrkne priam stroj gazdovský;
nuž, potom nechže — razom najlepšie —
No bolo badať aj, že Gažkuľa
čím ďalej, tým viac tupie, ochládza
od úmyslu ich spolčiť manželstvom,
ač roky takmer v sľube stojacich;
len habká-lapká, zháňa výkruty
a šiky tratí… Dlhšie nemohol
zniesť Gábor; nielen lásky súženie
že cítil, lež i jeho ctižiadosť
už trpela. — I v samodôvere
a vedomý si práva istého,
pozbieral všetku svoju výrečnosť:
a v jednu nedeľu, keď z večierne
sa navrátili (otca Gašpara
za stolom nájduc sediaceho i,
na nose okuliar, sťa rectujúc,
čítajúceho ešte z postily
,když pak…’ až hlasno), pravým útokom
na matku oboril sa: musí byť
vraj koniec už raz, svadba… Pričom mu
i Uľka bola vrelým spojencom,
tak výmluvným, až srdce rástlo v ňom;
ba i jej sestra prišla na pomoc.
„Nuž,“ otvorila ústa konečne
mať, popravila čepiec na hlave
si, „dobre! — Ale treba povážiť,
svet by nás vysmial: teraz… akoda dňa!
Až po robotách bude, zvezieme
i vymlátime: nedbám — na jeseň!
aak, starý?“ Tento na to, okuliar
do futrálika šupnuv: „Ako ty
chceš, staň sa — ameň.“ „Tedy v jeseni…“
I Gábor prikryl voľky-nevoľky
a tisol milej rúčku…
Cez leto
čo všetko zrobiť načim v gazdovstve!
Len vezmime beh zbierok: počnúc od
sien do sekania kapúst. Gazdinky
však vždycky zvlášte zaujíma ľan.
Aj nie čud: keď je iné pokrmom,
čo na poli sa koľvek urodí,
on zas je pokrov ľudskej nahoty;
on dielom ich rúk najvlastnejším — až
ho vystrú plátnom: koľko kropají
im z čela sfŕkne! Sotva mieň než tých
na bielovisku… Kým ho spradú: čo
utrovia sliniek, hľúz sa nahryzú!
A pod kúdeľou mlčky sediacim
— keď totiž jazyk-mlynček vystal už —
cez hlavu koľko brnkne myšlienok,
viac než im húsok divých na podzim,
kopavším švábku, tiahlo nad hlavou,
než vláken im, toť, splynie do štipky…
No jak by dlhú zimu odbyli,
čím, naučené v lete za svitu
vstať, uložiť sa pozde na pokoj?
Bez ľanu či už práce kol neho
niet pre nich ver’ ni žitia! Pustým by
len jarmom bolo, pustým; potechy
a kúzla prázdny strkot. — aimovci,
pravdaže, tiež ho siali. Lúčku, čo
viac, preorali preň. V tej novine
i bujne vzrástol: bol ni perina,
i kučeravý, hnevný; tablica
sťa belasého neba upadla
by bola, keď stál v kvete… Plela ho,
sliepňala dlho pri ňom Tereza,
že aimún už sa nezdržal jej riecť:
„Do čerta, kedyže ho dopleješ!?…“
— A vytrhali ho. A na večer
(jak to už zvykom tejto pri práci,
navzájom pomáhať si) čeliadka
sa húfne zbehla, chasa veselá:
ho rafať. Živo bolo na humne.
Jak v diaľke by bol niekde mrmlal hrom,
tak výkon dunel; hlávky cupkali,
sťa hrad by: pokým dievčat nôtenie
kous’ vetrov hudbou vplývať zdalo sa
v ten huk, sa zjagať výsk vše chasníkov
ni bleskot. — Uľka prišla pomôcť tiež;
jak nie? Veď v zime bude ho i priasť,
môž’ byť, i trepať ešte… Gábora
obsluhovala, podávajúc mu
hrsť za hrsťou: až levom kmásal ho,
no pri oddatí, pri prijatí vše
i rúčku stihol chvatnúť… Gazdiná,
čo posiaľ snopky bola viazala,
za spevu mladi, smiechov zmizla vraz:
ni nevedeli. Vrátila sa síc,
no hodne neskôr. „Aby — aby vám —
veselšie — bolo,“ ledva vyriekla,
tak jazyk viazol jej. I lolocúc
vždy ešte čos’, jak: že ich rada má,
že uvarila dobrej… nalievať
začala do lônika; ale vtom
sa potočila: zmrčiac, spadla z nôh,
sťa bol by podťal ju — len toľko, že
nie o rafalo tresla. — Kahan tiež
do hlávok… Hupkom ženy skočili,
ratovať (ktorás’ ešte nápoj prv),
ju zdvihnúť. Zdvihli aj jaks’ s tiažou i
zavzali ju viac vlekom do izby;
na posteľ dali, treli, šúchali
a preberali… Ani netúrnul
na hluk ten aimún, dunčiac v kutine
u kozuba; len smudil na zádus,
odpľúval — kým syn, plný starosti
či rozpakov, bo jakby zmätený,
sem-tam sa motal, fľochnúc medzitým
vše k dverám, kde stisk mladíc…
Uľku, len
vkročila doma, privítala mať:
„No, videla si krásnu svokrušu!
Čo? Hrúza! Posmech! — Ale rada som,
žes’ na vlastné ju oči videla…
Tak myslím, že ti už raz prešla chuť
ta vydať sa!…“ „Joj, mama, aká ste,“
jej na to dcéra, „hneď to najhoršie —
Len omdlela vraj, kási ťarcha jej
na srdce prišla; keď kus precítla,
i sama: kŕč že…“ „Kŕče? Chachacha!“
mať schechtala sa. „Kŕče!… Kde by nie?
Jaj, bodajže ťa! — Veru slepá si,
dievčička, bola, sprostá; vidíš, mňa
tam nebolo, a viem už s istotou,
že opila sa, mrzko opila!
I skydla… no dosť! Jedným slovom, vedz:
ty nevestou jej veru nebudeš!
Var’ abys’ sa tam lôchať navykla
a, na čo vyjde skoro Tereza,
z dom’ do dom’ potom s hrncom brúsila?
Nie, nikdy!…“ „Ale, mama!…“ Uľka čos
namietnuť chcela, zahriakla ju však:
„Po tretie: nikdy! — Maťko Koštiaľkin
je hodný šuhaj, k tomu jedinák:
gazdovstvo pekné; stará minie sa —
za toho pôjdeš —“ „Ako? Za toho?
Nie, mama, nie ja!…“ „Ja zas, že ver’ hej,
hej, dievka moja. Choď spať; svitne ti
skôr —“ „Z ktorho každý sa len vysmieva…’
„Tým viac ty budeš v zácti, vážnosti;
šak, starý? povedz —“ Gašpar zazíval,
už pod perinou čupiac zarytý:
chcel riecť snáď… „Tato, neprisvedčte, nie,“
zúpela deva, „zmilujte sa vy…“

No stalo sa preds’: pekne potichu,
bez zrejmých príprav. Ani ešte list
nestihol zžltnúť v lipách u chrámu
ku jeseni, keď v jednu nedeľu
po kázni farár spustil ohlášku
Mateja s Uľkou. Nastal v kostole
až ševel, tak to zarazilo kol.
Sám Gábor zblednul stenou v stolici,
zalomil hlavu, hľadel pred seba;
ver’ radšej by sa bol znal pod zemou.
Z kostola vyjdúc, kamaráti ho
hneď obskočili: „Ako? Nechala
ťa?…“ doliehali naňho dotazmi.
Uškrnul sa jaks’: „A ak som ju ja…?“
„Podivnô —“ „Taký mrmaj má ju vziať!?…“
„Ech, bračekovci, dajte pokoj — nech,
nech…“ rukou hodil, vzdýmnuc zhlboka.
A v hodení tom pravou bolo, jak
by do pŕs si bol býval zasiahol
a srdce vyrval, šmaril — „Ale preds’:
je blázon, verte, každý, dievčine
kto verí; kto sa srdcom pripúta
k nej, každý… Čo je dievča? Púpavy
ver’ odkvet: fúkne vetrík, uletí —
jesenný záblesk… Veľa múdrejšie
je: baviť sa len, užiť, čo sa dá,
a inam bzíknuť, ako robieva,
toť, motýľ s kvietky… Ale nestojí
to ani za reč; poďme,“ doložil.

A vskutku: bližšej potom známosti
už nehľadal, jak bol by zriekol sa
ženitby navždy. Mládenčil si len
a hovel voľne; dobrej vôle vše
s kým-tým sa stretol, čo viac s Uľkou aj
bez hnevu, zášti: požartoval s ňou…
Var’ oželel sa v ten čas natoľko?
Či domáci ho potrest otupil?
Alebo oné žitia pravidlo
neviazaného zvidelo sa mu?…

Tak priplichtil sa bol i k Marke, hľa,
keď na Turíce do kostola šli.

*

Čas sejby minul dávno. Zeleňou
tou najskvostnejšou priodeli sa
kol nivy, polia, stráne: jasnejšou,
kde jarín hony — skoro do modra
predchádzajúcou tie zas ozimín;
ba lúky tobôž bujno trávnaté
a briežky už-už kvietím napospol
sa jarabeli sťaby koberce;
pažitný závoj splýval čo viac i
po bokoch grúňov, vrchov driekmi či
prez tváre poľaní — tak slávili
turíčne sviatky v rúchu májovom —
Len ľany ešte zbudlo pozasiať,
ku čomu, ako učí skúsenosť
roľnícka, vraj sa hodí najlepšie
deň Petronely.
Gábor podobne
tým cieľom vyšiel v ten deň s volkami
do Kráčin. Záhon, ďatelinisko,
vyoral rúče; rozsial ľanovec,
kým brny na úvratiach žviakali
i lapkali si byľky zelené;
tak potom ho aj kypro zabránil.
Polvečier bolo. Zrazu mrákavy,
čo do poludnia hustli západom,
meňastým svetlom často zžmurkali,
vystúpili hnané vetrom po zenit,
hrom zarachotil, lejak spustil sa:
nastala búrka, prvá v mesiaci,
no silná, s treskom-pleskom spojená,
s prívalom, jakby v smutnú rozluku.
I Gábor, volky rýchlo zapustiv
na prieloh, len že stačil vybehnúť
do hájka pred ňou, cupkajúcou už
dážďovým brokom, kde sa pod smrekov
skryl príkrov. Zakresav si do fajky,
tam na jej prieval čakal v myšlienkach,
ihrajúc s kystkou biča, vyzeral
na obzor zhusta, snáď i za volmi,
kým v húšti vtáča piskotalo ,piť’…
Konečne prešiel mrcha dúl, a on
zapriahol statček, spukal vo troje
i rušal domov. Voda hučala
na ohluchnutie, toľkým rykotom,
jak jachal, popri ceste v potoku:
čo kaša mútna, dravá, so sebou
šurdujúc skálie, kriaky, vetvy vŕb
zachytávajúc. — aelmou rvala breh,
sťa psina zlostná v reťaz kúsava;
ba brehom nižšie prekypela až:
zvlášť nad dedinou, kde sa vyliala
roztokom šírym, lúky potopiac.
Sám mlynár dlubal ešte úsilne
na jaze, prietrž razil v úpuste,
hneď opäť zbíjal, cvíkal stavidlo,
jak Gábor došiel cestou povedľa.
Vtom na proťajšej strane povstal krik
a nárek desný — (Po lúčinách tam
vystreté plátna mali pojedny
gazdiné: tu bol trh už trojičný,
i najskôr tedy slednej po zvárke
ich chceli ešte z prádla pobieliť.)
Krik očuv Gábor, záprah pristavil.
Medzerou vrbín skúmal, čo to preds’
za povyk…? Zazrel pospech plachých žien,
boj s živlom. Marku Tomášovie tiež,
jak bŕdla vodou, plátno ťahala,
to ale bral jej prúd: kým obďaleč
šarvanec, brat jej, volal na raty,
čo hrdlom stačil. Volky prikrútil
priam o prievoru hrádze u cesty.
Uskočil k vode, i po zdvihnutom
úpustu brvne, ustrnulom len
na kmeňoch vŕb tu i tam, prez ktoré
premetali sa vlny zjašené,
ním potriasali (ač ho varoval
dosť mlynár), prehnal vľahce naproti.
Jak bol, sa ihneď vrhol v povodeň,
a kusy plátna, pookrúcané
kol krovín, snoval, zberal v náručie,
povyše kolien brodiac záplavou…
až všetky šťastne vylapal, ba i
preniesol, skadiaľ prišiel, len sa tak
cedilo z neho; tam však na hradskej
na vôzok orný zložil, na brány:
vraj dovezie… I Marke privolal,
že prevedie ju celkom bezpečne,
by nebála sa (i zas chlapcovi:
,Ty, Jožko, len choď poza Parkany,
a pekne Hôrkou…’); ale zamietla:
vraj, s bratom už len prejde okolo —
„Len abys’ dáko neprestydla a
neochorela,“ ešte v starosti
sa privrával jej, priblíživ sa aj
k nej na hroblinu. „Toťhľa, Trojica
nablízku, pár dní… Dobrú muziku
sme objednali až hen v Liptove,
keď Kohutiar nám umrel — škoda ho!
To bude rozkoš!… Ale drví ťa,
hľa, zima, ašak?…“ „Trochu; premokla
som“ Marka na to. „Lenže žiaden strach,
nič nebude mi a ak: nechže tam,
ver’ slabá škoda — Skorej, aby som
ja na svedomí teba nemala…“
„Ba!…“ Gábor v smiechu. „Či som majránik?
Zlá zelina, vieš…“ „Jožko, dočkaj ma!“
vtom skríkla. „Ale, ozaj: ďakujem
ti, Gábor —“ „Nemáš za čo, Marienka.
Nuž za perko, čo som ti v sviatky, toť,
bol vzal — a krásne bolo, voňavé! —
var’ odslúžil som sa, čo?“ „Sotva,“ mu
v odchode ona, „ešte príde trest —“
„Tak? Dobre, nedbám. Tedy kajať sa
a vďačne budem, vediac, milosti
niet bez pokánia…“ s hvizdom šibol späť.
Keď domov došiel, i ver’ s ťažkosťou
(bo potok, ač aj značne opadol,
dosť ešte hrnul veľký), obchodom
len kľukatým sa dostal do dvora;
jak vypriahal, zrel otca v cienici.
„Vy doma ste už?“ prihlásil sa mu.
„Jak vidíš,“ vetil otec. „To ver’ ste
sa chytro obrátili! — (Košiar bol
prekladať s kŕdľom gazdov z poriadky.)
Akože tam ovce, tato? Paše jest?“
„Jest.“ „Leja vás šak uťala tiež?“ „Dosť.“
„A čo robíte?“ „Ostrím sekeru,“
aj vskutku znova zvrtol točencom,
rez pritknul na brús, až to sškrípalo,
„v robote som ju trochu naštrbil,
a potrebujem zaraz ju —“ „A nač?
Veď priam je večer, slnce na schode…“
„Tej korhelici hlavu odseknúť,
že neškrkne viac —“ vetil, sfučiac a
sa durdiac zrejme. „Komu?“ „Materi!“
„Kde myslíte…!?“ sa zhrozil Gábor i
ihlicu hodil. „Sa-sa! Do stajne!“
okríkol brny… „Len choď do izby,“
mu tupo otec, „podívaj sa — strach!
Sťa klada drichme zavalená, sťa…
a v akom stave! Joj! Už porazí
ma… Nezabávaj —“ a zas pritkol rez.
„Len utíšte sa, tato, prosím vás!“
sa k nemu zblížil, „náruživosť zlá…“
„Dosť miernil som sa, synku, posaváď;
dosť som jej trpel, nahrozil sa dosť,
dosť káral ju. — Nič nespomôže viac:
len smrť!…“ „Ba ešte! Pán Boh uchovaj —“
„Ba, Pane Bože, pomôž! — Iba smrť,
jej lebo mne — Jej, ináč žobrák si!…“
i už sa zberal — „To sa nesmie stať!
Nie, nikdy!…“ srdne Gábor vzoprel sa
a frčal do domu —
Čo našiel tam?
Mať na lavici štítnej ležala,
pod sebou kožuch, bledšia od steny,
sťa mŕtva; ľavá na stolovinu
jej kväcla… Chrap jej len čo trhaný
čuť bolo — „Mama, mama!“ strhal ju,
„čo vám je?“ Zdýmla, sťažka zodvihla
kus hlavu, osýpli sa schlpené
z nej vrkoče… „Nič, synak — vody — nič,“
prehovorila. „Jaksi zdriemla som:
tá hrmavica —“ aimún otvoril
vtom: „Hrmavica!“ vrieskol, „tu je! Jej
sto jazerných striel v tebe páralo,
ty ožranica ošklivá! Hach, sem!
Sem klát!“ a vztýčil tešlu na úder,
vystúply pozor, ústa skrivené.
„Sem, že ti odtnem spitú kotrbu,
tvoj hrvoľ, priepasť môjho mania, juj!…“
„Hop, tato, stojte! Bližšie ani krok!“
syn zaskočil mu. „Vražedlníkom
var’ stať sa chcete? Z Vlkolinských čo
nik nevykonal posiaľ, chcete vy?…
A okydnúť rod večnou pohanou?
Nie, kým ja žijem!…“ Hupnul k nemu: z rúk
mu vydrel nástroj, prudko zašmaril
pod posteľ, až sa zaryl v podvale;
a než sa otec obzrel po inom,
už pozajal ho: „Ta-ta, choďte! Von…
Uviazať voly: krave ublížiť
môž’ daktorý —“ „Čo!?“ aimún zoškrípal,
„ty štenec planý planej matere!
Ty rozkazovať budeš otcovi?
Na!…“ dal mu zaucho. „To držíš s ňou!?
Na…“ Ale z izby šetrne ho preds’
vypratal Gábor, dvere pričapil
a behnul k matke.
Tá sa za ten čas
sťa osika by triasla, skrčená
v kút zástolný. Priam vody podal jej,
upravil šmatku hrdlom, na hlave,
i doviedol ju tíško k posteli.
„Oj, mama! mama! Čo to bude z nás?“
vyrazil z neho osrk bolestný;
snáď slzy mu aj z očú vyhŕkli,
no súmrak clonil, nedal vidieť ich.
„Ach, syn môj drahý, odpusť…“ preriekla.
„Veď vidím, vidím zo dňa na deň, že
som zbytočná — na ťarchu som len vám,
ba, hriešna stvora, zrovna k potupe —
Bár by sa Pán Boh čím skôr zmiloval
nado mnou a ma odvolal… a ty
si k žene došiel hodnej. — Alebo
var’, Gáborko, si mohol nechať len:
by vyzúril sa tato… zabil ma,
má pravdu, chudák, má —“ „Ja, nieže tak!“
ju sponáhľal sa tešiť. „Netraťme
dôvery… Všetko dá sa napraviť;
len premôžte sa…“ „Nono, synček, tu
v uzlíčku nájdeš zvyšok, čo som dnes
predala plátenko: skry — zíde sa
ti na Trojicu —“ „Oj, nie; ďakujem,
nič netreba mi…“
Vstúpil gazda zas.
„I kdes’, ty lotra!?“ rykol. „V brlohu
už? Tisíc…! A kde domu obriadok
ku noci? Ktože kravu podojí…?
Jaj, hrmen!… Bodaj takú gazdinú…
Vstaň, rušaj — Mám ťa zvliecť var’…? Pristúp hneď!
Tu k domovému kľakneš oltáru
a prisahaj!…“ „No, tato: dosť už, dosť…“
sa Gábor ozval. „Mlčíš!“ zahriakol
ho zápäť otec, „ináč… Radšej iď
si ženu hľadať! Chumaj, starý cap —
Dokedy ešte vyčakávať mám
za slušným žrádlom-prádlom? Chodiť mi
sťa Cigánovi príde, psotu trieť
ani by želiarovi… Natoľko
doviedla devla táto! — “
Žofia
vtom vošla (sestra Terezina i
suseda blízka), i len do dverí
čo strčila nos, zhíknuc, do aima
začala dojedať: „Už hodinu
počúvam, a len vade konca niet:
čo za divy zas stváraš, švagre, ha?
Či tratíš rozum…?“ Viac riecť nestihla,
už zavrátil ju, skričiac: „Pakuješ
mi z domu! Striga!… Tiež si jedna z tých:
len bújať — znám ťa! Ale Ferdo, ten
rád privrie oči, bo sám glgá rád —
Marš!…“ Pošla, hundrúc, popod obloky.

— Nad oknom sino svitká kahanec,
v izbe ticho. Otec pod pecou
sa rozložil; snáď zdriemnul, v dlane si
zavrzov hlavu — zakiaľ na štíte
zas Gábor sedí, blízko postele,
kde uľahla mať, lakťom opretý
o operadlo stolca, povzdychnúc
tu i tu zľahka, ináč bez hnutia
rozmýšľa, dumá… Iba potoka
čo slýchať hukot zvonku; niekdy v to
jak zďaleka by hromu zdunenie —

*

Trojica! — Akým bystrým tlkotom
podskočia srdcia pannám naporad
na Vlkolíne pri spomenutí
tohoto sviatku, zvlášte keď je už
nablízku, predo dvermi! — Ovšem, je
on sviatok sviatkov, božstva celého
nesúci obraz v čele bleskúcom,
tajomství plný, slávny, vznešený
pre každého, kto ctí sa kresťanom;
no pre Vlkolín zavše znamená
i posviacku, s ňouž v družnom spojenstve
sú radovánky, plesy, hostinky.
Trojica, áno, do tej dediny
privádza radosť, aká zasvitá
raz v roku iba na jej obzore;
no vtedy svitne ozaj jasaním
jak slniečka by z čista blankytu,
sa núka s plnou čašou rozkoše,
prekypujúcou penou perlistou…

A tohto roku, mladi na štastie
(bo v posledné dni zhusta spŕchal dážď,
čomu sa zase stárež tešila,
zrúc smaragd poľa ešte skvostnejším,)
s prekrásnym zavítala ránom. — Nu,
dievčiny iste dobre modlili
sa celý týždeň… Tak sa vravieva,
keď na Trojicu trafí pohoda.

Priam zrána popod kostol priestorom
rozsiahlym (križovatke troch to ciest)
ruch zvláštny nastal, ale sviatočný,
bez hluku-kriku, jemuž vážnosti
len dodávali húfy, zástupy,
do kostola sa uberajúce
s tlmenou vravou. — Čulý šafraník,
ni nevedieť, jak, kedy skladal ho,
už postavený mal svoj šiator, štít
do vyše pyšne vznášajúci, sťa
na stračej nôžke onen bájny hrad,
vo slnka lúčoch chvel sa, trblietal.
Pod jeho strieškou v šerom úzadí,
mriežanom svitom, vletlým špárkami
cez stanovinu, sedel na tróne
kráľ-vladár… a či vlastne šafraník
na debne; nohy na kríž prehodiv,
si kúril Turkom. Pohovoril hneď
pokonča s druhmi, unujúcimi
sa nemálo tiež; hneď zas naproti
(s kým postretal sa na trhoch už viac
ráz) s plátenníkom: hlavne o záujmoch
kupeckých — koľký schodil sveta kus
z nich každý, čo sa boli rozišli
hen v Debrecíne, koľko zarobil
či utratil — kde aká novina,
a aké obchod stihli nesnádze;
o kamarátoch, ktorí za chlebom
tým roztúlanej svetom Slovače
do Turecka či Ruska tiahli až:
čo počuť o nich, jak sa vodí im
tam? A tak ďalej… Zakým povedľa
preháňali sa deti, v kabankách
či puliderách nových, pojedno
s koláčkom v tlstej rúčke, kol ústok
pĺnočky jeho fliačky; na dosky
sa obiešali tu-tam lešenia,
hučkali, až ich flagnár odduril;
kol zevlovali, striehli, jastrili,
neveriac vyčkať výklad tovaru:
tu šafraníckeho, tých rozličných
liskavých vecí, hračiek, zábaviek;
tam medovníkov, onde obrázkov…
— Ruch zvšednel, len keď z vŕšku z kostola
chorálu zaznel finál, pozatým
i dôvet zvonov; v každom zo stánkov
zhmýrili ruky v práci výkladnej.

Lež po nešpore zvládol opravdu
trh priestorom. Zhon ľudu zbehol sa
ním nepriehľadný z bližších-ďalších strán;
sa točil sem-tam pravou krútňavou,
nad sebou prachu závoj v polete
vo predvečernom slnku zjatrený —
Jak keby kopec rozryl mravenčí
bol niekto: tak sa kol to zhemžilo,
sprtelo množstvom čulým, strakatým
od všakých krojov. Každé zajal spech
a túžba prebŕsť davu návalom
kríž-krážom: aspoň očkom nakuknúť,
čo v krámoch trčí? A či k výberu?
(Na kúpu predsa ešte času dosť! —)
I v ohromnom jak úle zvrelo to,
buňalo hrubšie-tenšie, bzukotom
zmäteným: pomedzi to výkriky
kramárov vábne. — Deti pískali:
to kohútiku dujúc vo chvostík,
to na trúbeľke práve kúpenej;
za sebou tiahli vozíčky, ichž sprež
vo výcval bola pohnaná; tie zas,
čo výmyselný zlepil pernikár,
buclaté bábky tisli v náručiach
či jazdcov cifrovaných, pomimo
idúcim chváliac sa: ,Hľa, čača! mám —’,
čím nabžďúrené decko za sukňu
priam skublo matku: ,Kúpte to i mne…’
i nadŕdalo ju a frnkalo,
až po rúčke ho fľasla: predsa ju
mýlilo v reči s milou rodinkou,
čo na hostinu došla z mestečka —

A vlkolínska mládež vtiekla tiež
v ten vír, sťa veniec svieži v príboj vĺn:
roj panien švárnych v krásnom odení
s mládencov kŕdľom strojným. Na svadbu
jak nejakú by, prišli po páre,
hrkútajúcom tíško, alebo
po riadku, vojkou perál združenom,
si besedujúc hlučne, veselo.
A vmiešajúc sa v zástup, od šiatra
ku šiatru tiahli — asnáď jarmočné,
kým nepreberie svet ho, za čerstva
by pokúpili devám šuhajci,
tak za perká sa každý odmenil,
čo za klobúk ich dostal od roka;
a po vychádzke totej parádnej,
po prekvapeniach by tým jarejší
sa navrátili k tancu do krčmy…
— I Tomášovie Marka zišla ta,
na trhovisko, sotva zo žiadze
však po zábavke, jak toť mladý svet,
pre okázalosť, skorej za prácou,
bo s matkou, s bratom spolu. Tento, súc
školákom ešte vlani, za to, že
bol výborne sa učil, pri skúške
tiež zdarne obstál, z dejín Uhorska
zvlášť o Huňadskom odrectoval stať
až so zápalom, zrovna úlohu,
juž naložil mu sám pán inšpektor:
od tohto zápäť panskou odmenou
obdržal pekný dukát. Matke ho
dal schovať doma v tajný priečinok;
keď Trojica zas príde, kúpi vraj
zaň čosi. — Komu? Marke jedine,
jej: ručník veľký, krásny, hodvábny…
(I od radosti nad tým zharcoval
komorou, čo skok, rypnúc v olovrant,
v kruch chleba, hrubo maslom natretý —)
Tak rád mal sestru. Keď sa strojila,
ju obdivoval zavše s úľubou,
kol nej sa pľantal, zaraz k posluhe
hotový každej. — I dnes, ledvaže
užili obed, ozaj hodujúc,
jak náleží sa v sviatok, v hostinu:
už lúdiť počal, poďkať, aby šli
pod kostol… „Doň skôr, chlapče!“ opravil
ho otec, zuby vystykujúc si.
„Ber knižku: prvej spievať ,po jídle’ —“
„Však nie var’ všetky, tato?“ začal… „No! —
I na večiereň ešte, potom na
diváky…“
Práve stáli pod jedným
zo šiatrov, keď sa Gábor priblížil
k nim znezrady. Tiež nebol s chasou vraz
pritiahol, ale so sestrami, čo
z príležitosti práve trojičnej
doputovali tobôž návštevou
v dom rodičovský. (Úfal: dojachá
i brat. No skoro odpovedal mu:
Pre nával práce nemôž’, bohužiaľ,
ač i sám tešil tým sa úmyslom —
Nech hostia sa, vraj, bavia šťastlive;
on, Gábor, i zaň devy vytančí…
Vraj prikvitne raz: ani nezvedia,
len keď im zdupká predo dvermi — Hoj,
tá chvíľa…) I bol veľmi sestrám rád.
U pernikára toť aj nakúpil
pre detváky ich hŕbu drobizgu;
a zobzerav sa spešne okolo,
kým sestry dárky totie v uzlíky
si ukladali, krátkym so slovom:
,Hneď som tu’ zvirgal, zmizol v národe.
A k Tomášovým pristav usmiaty,
sa starej pýtal: „Ľaľaď, vari už
dnes kupujete? A čo?“ „Nič, ach, nič —“
mu na to ona ťahavo. „Ba hej!“
netrpezlivo chlapec namietnul,
„už kúpme…“ Gábor štipol v líce ho,
i obrátiac sa k Marke, potichy
preriekol: „Za ten dnestýždňajší kvet,
voňačku nesmiem ďalej dlžen byť;
beztak si trestom pohrozila mi;
nuž, dovoľ, Marka, nech sa vymením —,“
a obal zvinúc, podal ozorné
jej srdce z marcipánu. „Ale choď,“
zazrela naňho v zmätku, zhanbená;
nu, poblíž mnohí boli svedkami,
čo viac, i Ezech v ten čas popri nich
so svojou prešiel, kývnul s úsmeškom;
ba kupcová tiež sštebotala: „Hja,
dar za dar ide: to je sveta beh —
Nuž bez okolkov vezmi, dievčička…“
„Neprijmem,“ Marka zopakovala
urputne, šlo jej temer do plaču,
tak zacnela si nátisk mládencov,
i iste chrbát ukáže mu, nech
ju netrhne mať, „daj si, komu chceš;
toť…“ Blížila sa mladá Koštiaľka,
i na tú fľochla. — Za žart poňal vec:
veď čo mal robiť? — Dar dal Jožkovi,
a „Nehnevaj sa…“ rečúc, odišiel.

— No trh ten, trvajúci od týždňa
na plátno, ktoré prišli skupovať
až z Poľskej židia v dlhých kaftanoch
a skrutky na slychoch, že deti, kým
jednánka stála, matkám za sukne
sa skryli v strachu, zvlášť ak ktorá aj,
jak vyňal mošnu dúžu priekupec
i kľačiac, mrmkom čítal groše z nej,
upomla fagana: ,Len neslúchaj,
buď mrcha, hneď ťa vštúri do kapsy,
na hrebene,’ — ten trh až na druhý
deň rozvinul sa v jarmok bez hraníc.
Sťa mesta rínok v dobu podobnú,
tak zaplavila davu mrákava
kút skromnej dediny. A spústa tá
hneď zhrčila sa, roztočila hneď,
jak v jazere keď zhabre víchrica:
i od stisku tam šustla vo dvory
čo v chobote, vdol hučí prívalom
hen k pastierni; ba svahom kostolným
a cmiterom až prekypela, v znak
ostaviac kde-tu škvrny počerné.
Od flagnárky tej počnúc, stolík svoj
čo postavila, na ňomž pletenák
si s husľou dudká s biagľov rodinkou,
alebo plné sladkých kočvardín
sklenice plajú žlto, ružovo,
jak na hostí by vábne mružkali,
po kupca z mesta, v jehož kráme stred
kartúnov hodváb skvie sa, zlatohlav;
od predavačov podlých zhybákov
či oslí po zlatníka so skvosty
a drahokamy, všetko zbehlo sa
tu, rozložilo v radoch bez konca —
Ký tovar len jest, dielom umu, rúk,
je pohromade; onde dobytok —
A nemá totých hlasov príroda,
by neozvali sa kol, v búrnu zmes
a mítor hrozný čo by nevpadli:
huk ľudskej vravy, lom, buch, dusot, muk,
kvik… podomkárov škrek, kviľ lazárov:
to jeden akord; v úbočí však hor’
klep, krkot, zvonkot, že bys’ myslel: tých
tam mŕtvych musí v hroboch prebudiť —
A nad všetkým tým v mieri velebnom
si pruje slnko, stúpa k vrcholu,
smev v tvári, iste pre ten márny hmyr
pozemský… Čo to? Var’ by na jarmok
tiež bolo zhuplo? Blysklo z nehodnej,
toť, kosy razom ostrým odrazom,
a zase mžik-žik…
„Veru, strýku, tá
vám bude, nežiaľ…“ ubezpečoval
Eljaša Ezech, kosou kinkajúc
o zvariak. „Iskrí, ľaď, ni ocieľka:
či dozreli ste?“ Eljaš zhmkal: „Hja,
zlý zrak už, synku —“ „A jak cvendží, ťaj!
sťa zo spieže by, hrajúc: počujte!…“
Nadstavil ucho, odchytil: „Hm, brnk,
drnk kýsi iba, črep — no čerta aj
by inô, keď ti vôkol frfoce
svet, lemeš každý! Bodajs’…! Človeku
preň ani kosy obrať nemožno —
Však,“ prichránil si slych a odpľuvnul,
„ja na teba sa dám, dám, Ežko, dám.
Len pozoruj, hm: aby nebola
kde lata na nej, päta priklitá
naverímboha, hlúpa, rezivo
od žabykláča. — Dnes len oči bráň…“
„Nie, pánko, nie!“ mu Hronec. „Tovar môj
má veru chýr…“ „Hm, tebe v pečeni —
uvidím!…“ peru skrivil na smiech. „Nuž
a koľko pýtaš?“ „Toliar i šesť…“ „Ťu!
Ty drancier!“ zdupkal. „Je var’ zo zlata?
Alebo hádam sama kosiť vie…?“
„To ani jedno. Ale treba len
kosisko ku nej, chlapa, toto čo
za rohy chytí pevne: potom už
tne ozaj sama! —“ „Hronci furtáci…“
„Dosť toliar jej,“ v to Ezech, „prez hlavu —
Je hodna, strýku…“
Blažko pristal vtom
k nim. „Chudákovi nekrivditeže,“
preriekol, škúľnuc na Eljaša. „Iď!“
mu tento, „Čo tu chce…?“ „Ľaď: kosu tiež —“
„Tak zaplať duplom ty —“ „To ako to;
ja nie som magnáš, jak vy… Ale nič,
nič za zle: zbudne na rozóliš viac —
A trôfam, keď tak Ezech naháňa
vám do kešene, doma, na poli
robotiť, tu zas jednať pomáha,
že neminie ho hodné jarmočné,
napríklad: celé po vás dedictvo;
šak ver’ tak bude?“ „Nemrnč, do toho
ťa nič, hm —“ odpľul. „Nuž a Judka jak…?
Tá prýča ešte trápi chudinu?“
„Var’ felčiar si?“ „Nie; ale Ezech toť
by poďakoval sa vám, nech by ste
sa po druhý raz mali oženiť —
Čert nespí, mladá žena podobne;
nie pravda, Ezech?“ „Hurtoň bývals’ vždy…“
Eliáš jemu. „Ale nemaj strach,
hm, neboj“ (odpľul) „tá mňa prežije!
Je nad kremeň… sťa húžva, plot i kôl
čo pretrvá, či mačka: prehoď ju
bárs prez dom, cupne na štyri…“ I sám
sa zrehtal —
Nato prišli Bockovci
i Žofka; táto sťaby kvetina
dnes rozvitá, v tak čarnom obleku,
až šušťal na nej, v čepci okrúhlom
so stužkou v tyle jasnou, že sa zdal
byť ľaliovým rámcom kolo jej
ružovej tváre — „Tisíc!…“ vypleštil
strýk na ňu oči. „To ti žieňa, hm,“
(tu zmľaskal) „ani lusk! — A tučnie, ľaď —
No nehanbi sa, ináč cmuknem ťa
tak, že ho celý jarmok počuje!
Hm, nech by…“ Blažko v to: „…šak Ezech, drak,
nestriehol? Verím — Ale do čerta!
Veď urečiete ju… Sem hľaďte, sem,
kde kosy!“ — I keď dojednali sa,
čo ešte stálo fígeľ nejeden,
a vyrovnali cenu (Eliáš,
ovšemže, i z tej musel utrhnúť),
doložil Blažko: „Teraz ale ten
dá oldomáš, kto kúpil lacnejšie;
vy, pane Eljaš!“ Mrdnul plecom: „Streb,
hm, za svoje; mne kozy neorú;
mals’ u mňa v zime daromnice dosť —
No (pľuvnul), Žofka moja, poď, ty, poď!
(za plecko ju drmol), tebe, hej,
čos’ kúpim…“ „Sedem detí za krajciar,
sa stavím!“ Blažko v smiechu. „Belčovček
za druhý k tomu; šak som uhádol,
šak?“ „Nemóresník, ľaba…“ Eljaš mu.
A všetci stratili sa v stisku —
Hor’
na cintoríne starom v ten čas zas
oberal Gábor bubny, klepáče,
hrkajúc nimi radom na próbu.
„A načo ti to?“ z druhov pýtal sa
ho jeden, Karol, „visieť v sypárni…?“
„Nuž?“ urazene Gábor pozrel naň,
„to vám len treba, lebo sivone
že máte? A tri páry?“ „aušvorce
len, braček. — Ale, nerozumej zle:
veď brny ani nedals’ na hoľu! —“
„Však vyženiem ich. Nač sú cez leto
nám doma?“ „Pravda!… Ale vidíš preds’:
tie, prítulné tak, nezblúdia ti tam —
Ba tých sa ani medveď nedotkne,
nie užtoveru!“ „Prečo?“ „Nazdá sa:
tak vypasené, burné, fučiace,
že švagri to, nu, tobôž medvede…“
Checht nastal; Gábor rozosmial sa tiež.

— A popoludní znova schytila
sa mládež kŕdľom, medzi pokriky
a laškovaním: jarmok navštíviť
vraj, obzrieť si svet; ale nebodaj
skôr ukázať len svoju nádheru
tam, rozkoš. — Panny boli v úbore
var’ štvrtom už dnes (vravia: v tento deň
až sedem ráz sa preobliekajú),
v letniciach jak hmla ľahkých, podskočných,
v živôtkov broni kvetnej, záponky
jak siné mráčky spredu, hrdielcom
blysk perál, party trblot na vlasoch,
stuž samá nimi v hravom vlajote,
že mnel bys’ ani zeme netknú sa
dostupom bôtok karmazínových,
lež, rukávce jakby im za kriela
a brkami v nich stužky dúhové,
si brnkocú len, liecu za cestou
sťa holubice, v zraku hrdopýš,
mlk vážny hneď, hneď smiešok na ústach.
A po boku im, sťaby pomedzi
ružové kríky, vykračujú si
mládenci herskí, dvoriac susedkám.
Držaním každý junák, gavalier
na podiv: ni sneh na ňom košieľka,
len cifra oblek tmavomodrý, jak
sluč dymu nivou v pozdnej jeseni,
na prsiach gombí roj, až bleskocú,
preds’ strieborné — i čo raz kročí, mu
svit čižiem zmihá, zvíria ostrôžky —
Líc rozpálených, klobúk nakrivo,
pojeden všehdy z radu vyrazí,
zaskočí deve (najskôr milenej),
zakreše, ,íhop!’ zvýska, ručníčkom
nad hlavou trasúc, i jej ku pocte,
račkujúc hupká pred ňou, cifruje,
až ostatné mu: ,Ale nepráš! Ty…’
Však všetec trvá ďalej, fígle, smiech —
Sám Gábor viedol predok družine,
sťa náčelník kýs’; i ver’ rúči: už
ten jeho lajblík, zvrchu rozpätý,
z belasej látky jasnej, z hodvábu
nákrčník rudý, jemný ručníček
mu spoza pása zvislý — výstroju,
nie, jeho žiaden nevyrovnal sa;
nuž, ozajst „cifráš“, k tomu dŕžava.
V pravici sláčik trímal, akoby
velením. Zrovna primášovi ho
bol odňal, keď sa zriekli k vychádzke:
vraj aby lecikomu nehúdol,
nech, komu vôľa, skáče nahlucho…
(,No, počkaj!…’ zhromžili naň nevesty.)
Ba v nižnej krčme tiež tak idúcky
pretrhli tanec chasy sedliackej.
Jonášov nápad bol i návod. S ním
roztopašníci vrútili sa dnu:
i než sa stihli obzrieť parobci,
im tanečnice schvatli, s tými však,
kríkajúc: ,Hopsa!’ ,Duvau!…’ ,Hore hu!’
,Ty gajdoš za groš, friško! Pengetár!…’
v skok pustili sa, v dubas divoký,
,trarara!…’ znova, ,tak sa tancuje,
nie láta-pláta krpcom podlaha…’
,Huj!…’ Až keď hudci začli čvrlikať
na závierku (dosť skoro, stŕpali
var’ prsty im): tu Jonáš, popred nich
vo zvrte práve, zrazu, akoby
len stebla dáke, ľavou zahrnul
im všetky bičíky, až v nástrojoch
to nešeredne bľaklo — „Stisnite
aj gajdy!“ druhom ešte privolal,
a zápäť: „Teraz za mnou, chlapci, preč!“
Von ale, kam sa za ním vymleli
s chachotom, korisť šmaril na strechu.
Aj šťastie, že tak bzíkli ozlomkrk;
bo parobci, ichž bavil sprvoti
ten rozpust, skoro spamätali sa:
,Ťaj, lotri!’ skríkli, ,hrmen… ožrani!’
,Kde žandári, ich zajať, okovať?’
,Čo žandár? — Po nich radšej, za nimi…’
a tváre fakle, päste zaťaté,
vybehli z krčmy. — I len Gábor čo
ich zdržal, meškajúci povedľa
vždy ešte, začas v kruhu panien, kým
lom, hurhaj toten nerozplašil ich,
len on: „Ja, rozum, rozum, šuhajci!…“
chlácholiac prchkých. „Biť sa chcete? Ba?!
A dnes? To hanba: pľul by celý svet
jarmočný… aak to od tých iba žart!“
„Žart tebe!…“ Juro mu, „tak žartujte
si medzi sebou, vieš?“ „To bláznovstvo
a hlupstvo…“ Ondro ešte ostrejšie.
„Že trúbi vám tam trubač do uší,
dajsamibože slávy! Trúpi, trúb…“
„No dosť!“ im Gábor. „Odmeňte sa nám
tiež fígľom, keď ste múdri, múdrejším,
však inokedy. - A veď bičíky
hľa, schránili už pekne zo strechy;
už ,brnk-drnk’ dnuká: tedy do cárku
späť, do roboty. — Abo, akže ste
pri groši, ráčte s nami na jarmok:
dievčinám kúpiť jarmočnô — šak ver’
mám pravdu, Zuzka…? Ako, chluchí ste?
Tak ja vám kúpim, poďte, dievčatá!…“
A zdúdajúc, hnal za družinou, by
jej predchádzal zas —
S nimi postretol
pán farár sa priam s hosťmi svojimi.
„Kam, mládež, kam?“ sa pýtal vľúdne. „Sem
len nižej, vaša milosť,“ Gábor mu,
„poobzerať sa trochu po svete —“
„No, dobre, dietky. Keď i veselšie,
vše rúče si len veďte, stydlive;
aj predpokladám o vás…“ A jak sa
odporučili, dodal: „Hodný ľud
i zdravý, rýdzi, pekných schopností,
len pribujný. Tie staré vrtochy
zemianske stále ešte burcujú
v nich, z krvi nejde jaksi nešplecha…“
„Bo tak chce iste Malý Vlkolín.
Tá rozpustilosť jemu oporou;
vplyv odtiaľ, odpor…“ vtrhol do reči
mu senior. (Muž starší, v pohyboch
však čulý; obŕv hustých, vyčnelá
skráň prezrádzala tvrdosť povahy.)
„Hja, páni…“ ten mu. „Páni-nepáni,
pán brat,“ hneď senior zas. „Slova muž,
jak vy ste, zdolá všetky priekory!“
„Nepochlebujte, pane senior;
skôr vy sa viete kasať s hydrami,
skôr! —“ pousmial sa. „Nuž a v národnom
ohľade ako? Ľud ten chápe sa
už dačoho raz?“ „Sťažka, bohužiaľ;
no nezúfať. — Sú z mladších pojedni,
syn zvlášte tej, hľa —“ prešla Estera
vtom povedľa nich s tichým pozdravom,
za rúčku vedúc dcérku zolvice.
„I kamže, pani matka?“ stavil ju.
„A veru, prosím, len hen — k Turčanom:
pre slúžky kúpiť za chlp tlačenia,
nič inô. — Nuž a vaše milosti
kde ráča?“ „Len tak vyššie…“ „Oj, nech bych
tak šťastie mala dneská, v hostinu:
jak veľmi, veľmi by ma tešilo
môcť uctiť! — Ale veru vrátim sa…“
„No, ďakujeme pekne,“ farár jej.
„Preds’ máte prácu; len si choďte, kým
jest z čoho vybrať —“ „Ojoj! Zbudne…“ ala.
„Po Vlkolinskom vdova, Beňovi…
a opustená. Jej syn jediný
sa oženil jej proti vôli, a
spor ten ich trvá…“ ďalej prechádzkou
rozprával hosťom.

Onedlho však
sa mládež navrátila z jarmoku:
nie krokom, skokom. Skrsol pravý šturc
a poplach, lebo zrazu dozreli,
od Malo-Vlkolína na bričkách
jak ľahkých frčia pánici, i chýr
doletel: Piťo vraj už v krčme hrá!
Tou hudbou vďačia sa im Farkaši —
A vskutku. Piťo rezal trávnice
už, čo späť dobehli: až hučalo
v múranej krčme. Nával ľudu, stisk,
až bieda prebiť sa. Dnu údiv, jas
na tvárach ženštín, z bočnej výkriky
zas mužských s ráznym o stôl pľaskotom:
,Haj! To sú naše!…’ ,Jujuj! Kohútik…’
,auhajko, biela hus… to nôta, ťaj!…’
(I nie div, že sa rozjarila tak
i starešina: v husliach Piťových
je kúzlo, ktorému neodolá vek,
nie stav. — Tie zvuky tečú nápojom
do duše sladkým, čerstvým zároveň:
že srdce, nechsi bôľom zmorené
i zhorklé, v chvíľke obrnení svoj cit,
ni v horskej riave pstruh sa švihne a
cez oči frskne rosou radosti…
Tie melódie ozaj pod srpy
jakby tie trávky-kvietky vinú sa
vo veniec krásy nielen, ale hneď
i osnúvajú prsia, ramená,
tak reka viažuc, prajúc leda mu
ak potriasť hlavou, zdrugať nohami…)
Mládenci sprvu netrúfali si
do víru hupnúť; iba pánovia
keď podurili ich, im príkladom
i sami predišli: tu vtenuli
v prúd jeden za druhým, jak voda keď
breh strhá. — Gábor pojal Marku. (Tiež
ta bola prikvitla, hoc poteraz
ni vidieť nebolo jej na tanci.)
I tančili. I trebárs bavil ju
aj v tanci Gábor, v smiechu vraviac jej
čos’, či var’ práve preto: odrazu
tvár zmraštiac, ani rybka sa mu z rúk
vykĺzla, zvrtla sa i nechala
ho samého. Skryť chcela v kruh sa žien,
lež už ju držal jeden z panákov
za pravicu i vyzval do tanca;
nemohla umknúť. Gábor skalený
však čo stĺp zastal v kole. Oblednul
nápadne. Fľochnúc ale okolo
i spozorujúc neviest úškľab: ,Chu,
chu!…’ zhúkal, otočil sa na päte,
v stred ženštín vodral sa i vytiahol
od dverí takmer Zuzku Klockovie,
až patrne sa tomu vzpierala.
(Tiež na diváky bola pribehla,
jak mnohé iné z tej tam muziky.
Dievčina driečna, kyprých ramien, lúč
vo zrakoch vábny, vrkoč na podiv…)
S ňou rozpustile vzal sa haštriť, ju
vykrúcať. — Začal však len; lebo vtom,
čo upustil ju v zvrte: lahodným
posunkom, schvejúc v ľavej klobúčkom,
ju vo zvrt zajal mladší z Farkašov,
Aladár (švárny, štíhly mládenec
s počerným fúzkom). Kývnul Piťovi:
o svoju nôtu čajs’, i drbolil
tým pružnejšie, čo hybká trstina,
a voľne skrúcal devu, patriac jej
iskriacim okom, s milým úsmevom
v tvár zapýrenú… Až čuť bolo tlosk
údivu a či skorej závisti,
zvlášť keď i upadnutý ručníček
jej podal. — A tak Gábor zakrátko
i o tú prišiel. Začervenal sa
až do brnava, zgánil; nákriv úst
dal znať, že vtom aj sškrípal zubami.
A rozkročiv sa, nakríž ramená
cez prsia, dlel, snáď v rade so sebou:
čo zrobiť? Nato Farkaš tľapol ho
po pleci, v smiechu rieknuc: „Tanečníc
dosť! Do kolesa…“ Neodpovedal
mu — premohol sa. „Počkaj, neujdeš…“
len k sebe zhundrúc. Odísť mienil, lež
priam ináč. — Srdne dupnul nohou i
prstami spukal. ,Íhop’ vykríkol,
i hodiv hlavou, skočil, nevesty
kde stáli: schytil v tanec Koštiaľku —
„Hľa!“ jedna mu z nich vtedy posmešne,
„len nevesty ťa z blata vytiahnu —“
A druhá: „Stará láska, uverím…
najprujšia; ale, Gabo, pamätaj! —“
i durk ho v chrbát. V chachot prepuknul,
zajasal znov ,Ťuj!…’ a Ulianu
na obe strany zvŕtal víchorom,
až prosila ho: „Nože, pomalšie…“
— A hudba čo raz tíchla, pokrikmi
,Hore hu!’ zdužela zas; Piťo sám,
potriasajúci bradou sivastou,
pozorom tmavým jastriac veselo,
zdal kochať sa v tom harci mládeže:
i sťaby vtáčik z kríka do kríka
prelietal z jednej piesne do druhej.
Konečne, bolo takmer podvečer
i oddychu čas, s vírnym švitorom,
s triumfom jakby plným jasotu
hrať prestal — ,Vivat! vivat!’ skričali
vtom tanečníci, utierajúc pot
si z tvárí, z bočnej tobôž starci sa
im ohlásili. ,Vivat!…’ znelo. ,Hore s ním!’
,Ať žije náš pán!…’ Lapli staršieho
Farkaša, Belu; zdvihli na plecia
vzdor protestu, i hlučným pochodom
kol po izbe ho niesli do bočnej,
ač dosť ich tíšil, pritom vrieskajúc,
čo hrdlá stačili im, bez konca:
,Nech žije!…’ ,Vivat! náš pán inšpektor
budúci…’ „Viac!“ v to Ferduš, „vicišpán!…“
„Ba,“ Peter zápäť, „dá Boh, ablegát!
aak, veľkomožný pane?…“ , Vivat!…’ „Cit!“
k nim Nátan, sediac vážne na štíte
s Eliášom, Bockom… Dymu obláčik
nad nimi snul sa v slnku večernom
i tenul oknom. — Zopakoval: „Cit!
Počujme! —“ Farkaš ale, v úklone
na všetky strany, vetil: „Ďakujem
vám, bračekovci! (trochu račloval)
za úctu… dosť však!…“ Iste čakali
viac reči; darmo —
Nato o chvíľu
(mal spretŕhať sa v práci Abrhám,
i žena, dcéry, koľko ich len jest —)
už stoly plné stáli jediva
a nápojov; sviec ni by na bále
sa ligotalo z trámov v svetlároch
i po stenách. — Tak sa im odmenil
toť Farkaš; preds’ sa nesklamali v ňom.
A páni bratia, jak prv v povyk ten,
tak, povedomí snáď si zásluhy,
i chytrí boli hnedky do trakty:
bez ostychu sa vrhli na újesť,
bez ponúkania — „Kto sa hanbí, nech
má prázdne gamby!“ škrekol Ferdo. I
bárs hostili sa preds’ už druhý deň,
i dotrundžení boli nadostač:
nič nevadilo; jedlo, pilo sa
do rozpuku a dúškom dúhy — vraj,
keď daromnica: kto by neužil? —
Keď dávajú, ber; uteč, keď chcú biť —
I Trojica raz v roku; ku pánom
tiež zriedka majú šťastie — preškoda
vraj starých časov… ,Mhm-mhm,’ zhmkali
s mľaskotom na to — „Volieb napríklad“
(Jób spomnul) „v štyridsiatom…“ „Boli čas…!’
v to zreval Krištof; zahriakli ho však,
ba sused zrovna ústa pričapil
mu dlaňou: „Mlčíš! Na grúni si var’?
Žuj radšej, na-na…“ „Ale kedysi,“
tak Peter, sepnuv plecom, „preds’ len zas
budeme voliť: ašak, pánovia…?“
„Úfame —,“ tí mu v odvet. Nastal štrng
a hrmot, zvlášť jak Nátan, pozdvihov
sa sťažka z miesta, skončil prípitok;
i nebolo zas miery ,vívatom’
a sláve, chvále pánom prítomným.
„A v Talianskej,“ Peter opäť, „čo…?
Či uperú nás? či už uprali?
Ja myslím, bude z toho omáčka —
Čuš! (Osopil sa na Ferduša, v checht
sa pustivšieho: „Mačka, Petro? Všic…“)
Hej, prehra bude! Ale bár by, bár…“
„Ech, politika — nechajme ju tak,“
v reč Farkaš vtrhol. „Beztak vo Viedni
dosť strachu —“ „Strachu?“ jaknul Peter, „hľa!…
Nech…“ „Ticho!“ Bocko vtom. „A proč pak?“ „Bo
i steny majú uši —“ „My sme my!…
Vieš?“ ,Tak je!…’ zhúkli. „Takô,“ Efraim
zabručal, dodav: „Ergo bibamus —“
„Cigar mi dajte —“ skvílil Jakub „Ba!
Var’ zapekačku, chlape?“ Tomáš mu.
„A Piťo čo nám nejde vyhrávať?“
„Ľaď, aký kazár!…“ Gábor s Ezechom,
čo posiaľ v dverách meškal opretý
i pozoroval v smiechu hurhaj kol,
vtom sňal sa tam i riekol: „Kamarát,
čis’ videl, jak som obstál nepekne?…“
„Nič preto,“ Ezechiel mu, „pletka ver’ —
Len s chuťou ďalej; kvapka za kvapkou
prevŕta kameň. — Len si veselo! — “
„Máš pravdu,“ pravej dlaň si ku skráni,
zavýskal: „Ichú!… Hudci, zahrajte! —“
A Piťo zahral. Z bočnej vymleli
sa všetci, čo len vládli nohami;
i v chvíľke všetko strhlo v krútňavu,
hučiacu hrozne, krčmy obloky
až rinčali, sviec plápol ubiehal —
I mali rozkoš už i nevesty:
i sami páni zvali naporad
ich do tanca; čo viac, i matrónam
z nej uliezlo sa starším natoľko,
že k smrti budú iste spomínať
drb pri Piťovej hudbe chýrnej. — Toť
i Efraim si vodí cipušku
tak tíško… „Ale!“ zazrel na Ferda,
„nesocaj —“ „Pekne, sváčku… hore si!“
mu Jonáš, „len sa mýliť nedajte -“
„A Eliáš kde?“ Peter ozval sa.
Ten v bočnej zostal preds’, kosť oberal
vždy ešte, pokým v kútku za pecou
sa knísal Jakub, v hrsti skleničku;
za stolom Nátan kľuckal, fučal Jób
sťa jež, prez posteľ ale krížom ni by klát
pozavalený Krištof chrapotal.
„Do kŕdľa!“ zvrieskal Peter, „dokedy
chceš ešte dusiť…!?“ „Iba žviakam, hm…“
mu Eliáš, spištiac. I len Ezechiel
čo zastal sa ho: „Pokoj starcovi…“
A tanec trval. I ver’ trval by
bol, ktozná, dokiaľ, ale, prebudiv
sa jaksi, či že žena zdurila
ho, tuliti náš Krištof v kolese
sa razom zjavil, sťaby húšťou cez
stisk prelomiv sa. Vypľaštený zrak,
stál schvíľu, ústy mykal; zatľapkal
vtom, náruč rozstrel, chvatnul aandorku
s poločkom. (— Starý aandor, príštipkár,
keď o nový mu čepček húdla, ju
odbavil nebárs: „Zotkni kopyce!
Na —“ ryknul; čepiec však preds’ vypriadla,
i ostužkaná tŕpla dychtením
za tanečníkom, až toť zavítal.)
No ledva hupla krôčik, prizrev sa
jej Krištof, odhrnul ju: „apata, bäk!
Sám budem…“ zbrbrúc. Nato zavyl, hneď
zabľačal: vôbec aký zvierací
hlas len jest, radom napodobil ho
i posunkami nemotornými
sprevádzal, jak to mal už vo zvyku;
s tým šalieť začal, skákať vozvysok,
vše o trám pľask; až jedným úderom
scupkali sviečky — „Hrušky, zbierajte!
Zob-zob-zob…“ scipkal. Hluk a zhrozenie
vo množstve — až i sekla muzika
drsnatým tónom. Ženy zjachtali
doň nadávkami: ,Hrom ti… šibenec…’
,Oplecko moje!…’ ,Veď tlieš, dievčička!…’
,Joj, oplan!…’ Však viac ani nestihol
nezdobiť, bo už chlapi zavrzli
ho medzi seba, i bárs metal sa
i kopal, hrýzol (za čo isteže
tiež dostal svoje), vyvliekli ho von —
Čuť bolo ženy kviľ: „Poď domov, poď…“
„Nie! Prisám…“ sprotivil sa. „Piťo mne
má teraz zahrať…“
I as’ k polnoci
sa blížil čas, keď onen zahúdol
tú ,Ešte jednu na rozchodnú…’ i
marš nato. Vonku ešte niekoľko
zaznelo v počesť búrnych pozdravov,
a bričky odhrčali —
Pozatým
dosť skoro domov niesli Krištofa
na nošiach. — Nuž toť: kazil zábavu
im znova; vyšli z trpezlivosti
i ubili ho. (Čomu obzvlášte
bol Tomáš rád, snáď nahuckal ich aj:
mal priek s ním z jari, že mu odoral.)
Až bedákajúc žena za ním šla,
i preklínajúc však: vraj, korheli…
„Och, bodaj vás!…“
A zore broneli
už na východe, v nich sa kúpala
dennica, lúčmi fľúskajúca v tvár
pozemským stínom, keď sa zabrali
hor’ cestou s hudbou, zhusta kríkajúc.
To žiadosť Gáborova bola. On
aj napovedal hudcom nôtu k hre,
tú ,Počkaj, dievča, však ty budeš banovať —’
I dav sa do spievania, piesenka
tak tklivo znela, jakby vyrýval
bol zo srdca ju — —

Ráno napotom
nemálo námah stálo mládencov,
kým muzikantov zdvihli na nohy.
(Veď nie div: predsa jarmo ťahali
či sláčky zas až do dňa bieleho,
i častovaní boli prez mieru:
sám Piťo prizval za dielnikov ich.)
Museli humno vpravde dobýjať,
kam utiahli sa oní pochytre
na zaslúžený pokoj. Závora
keď pustila však, zo záčina zas,
zarytých v slame, pekne prielazom
ich treba bolo povykladať, im
do uší strúbiť, s nimi zvadiť sa:
Vraj žráči-spáči iba! Lenivci…
Ľaď, Piťo či vás neodmenil dosť,
ha? — Nemali ste obriad, žranice
do zhnusu, čo?… Priam chopte remeslá,
vy…! Ináč pláca fuč!… Tak dali len
si s nimi rady. I keď vručili
každému nástroj, preliať gágor mu
tiež dopriali, zvlášť trubačovi, vraj
by hodne vrieskal: pošli dedinou
z dom’ do dom’, devy zháňať na tanec.
Dosť matky zdráhali sa: nepustia
vraj ani na piaď! Včera hop, dnes rob…
I kto to slýchal toľko hulákať?!
Tri božie dni až zmámiť v rozpuste?…
Ta okopávať!… Neprospelo nič.
(Var’ vykrúcali i len očistom,
poznajúc dcéry, vôľu čítajúc
im z očí — Nuž hľa: mladosť pochabosť…)
A panny ni sa prezliecť nestihli;
jak v tlačeniciach boli, ledva ak
si prihladili vlasy: zajali
ich so sebou… I hlučno na krčme
zas, kratochvíľa. Minul utorok
čo dozvuk radovánok trojičných —

A v stredu nato sotva slniečko
že vyskočilo, jasom oblejúc
svet prihalený šerom: z dediny
už muzikanti tiahli do poľa,
by horskou cestou poza Holicu
sa prevalili čím skôr na Liptov.
Ich sprevádzala mládež hromadne.
Na Mikolíne, vŕšku malebnom,
zastali k rozluke. Tu zahrali
raz ešte hudci. Tanec zvíril, brnk
ni mušiek v slnci, čudný na pohľad;
proťajším svahom jakby na stene
mih tieňov… Gábor, ostav bez páry,
„I dovoľ trochu…“ Jonášovi vtom
uchytil dievča. „Nedovolím!“ ten
mu s hnevom. „Coky! Ber si svoju — Ak
jej nemáš, hybaj! — podopri si plot,
most správaj…“ I len zrážku ostatní
čo prekazili. Gábor, zacnev si,
i zvrtnul vdol. — A ešte jeden zvuk
sa trúby ozval tiahly napokon,
vyvábil ohlas okolitých brál,
na paši rykot: a mlk… Prírody
nastúplo dejstvie. Junač zhúkajúc
späť obrátila. Devy zásterky
podňali k očiam; slzy vytreli
i zavzdychali si: akoda Trojice! —

*

Už síce priadli vzduchom škovránky,
sťa vretienka by, zašúľnuté vraz,
sa vrtiac švižko, bystro hupkajúc
s nitkami nových piesní rozkošných,
od brázd ich k nebu siažiac, tam však hneď
i ovíňajúc s prudkým trepotom
o prsty zory; ale pravý svit
vždy ešte meškal za obrubou hôr
pochmúrnou: leda prez ich lesnú šteť,
cez štrbiny ich skalných hrebeňov
že časom jeho štice zlatistej
vše blysol strúček… Zato trávnice,
tie v prúde práce trvali už: kol
po pasekách i stráňach, ovečky
jak rozpŕchnuté, v nôžkach-rúčkach spech;
opretek, s chvatom jedna pred druhou,
kde celina, kde bujný medze plášť,
zbierali trávu. A ich pritom spev
sa narážavo vznášal, z dúbrav sťa
by vatry zbĺkal neviditeľné,
vo výšinách sa splietol v jas i ples,
rozprsknul zápäť, osve prelietal
od grúňa na grúň, z brda do brda,
zo štíta na štít, až kdes’ v zápačiach,
v úplazoch, rokliach temných, ranený
čo vták by, žiaľnou skonal ozvenou.

I Marka Tomašovie napriek, že
jej zbraňovala matka, starostiac
sa o jej zdravie, pošla na trávu.
Bez družky prišla; ani nemala
var’ jej. (Veď dievča, nájduc útulok
v ľúbosti, srdce v srdci mládenca
zakotviac: chytro zhŕda priateľstvom…)
Pod skalísk jedným, nad dedinou čo
vyčnelo prosto baštou ohromnou
s temenom plochým (raz vraj hradišťa,
jak povesť vraví; teraz oráčin
pláň čierno-zemná, popol, nálezov
sklad — spredu poľan s krovín porastom,
sťa veniec čelom —): toho úpätím
zajala postať. Z medze do medze
brúsila krepkou kozičkou, z ich hniezd
jariabky plašiac; vyžíňala, srp
až drnkal. — Práve šustla výsypok
na hŕbu, majúc takmer do kolien
sukienku zarosenú; na nôžkach
jej bielych liplo kvieťa, zlatý peľ.
Osŕkla, zrakom šmihla k východu,
kde červeň zorí zlatela vždy viac:
zrieť bolo, ako struje belostné
z nich vytekali, čím diaľ šírili
i lunili sa. — Vtom sa strhla z marenia,
i znova bzíkla zbierať. Podosiaľ,
ač čula spevot dievčín, škovránčí
slýchala švehol, sama mlčala
urputne: ni tá tráva nevoľná
vzdor zhube. Ale srdcu uľaviť
snáď musela preds’ jeho ťažobu:
bo — vychádzalo práve slniečko,
stráň množstvom očiek rosných vzhliadla naň —
vtom vystrela sa spod kra šípäťa,
i ukosenú kladúc v plachticu
hrsť bylín-kvetín, skrušným povzdychom
tá pieseň sa jej z ňadier vydrela:

,Trávička zelená, závidím ti vskutku!
Vzrástla si, skvitla si tu pod kríčkom v kútku;
preds’ si nepocítia ružového palu:
neznáš, čo je láska, neznáš ani žiaľu.

To moje srdiečko poznalo ju, pozná:
sladkou bola sprvu, teraz horič hrozná —
Bárs bys’ bolo radšej tebe spodobalo:
jak ty, rástlo, kvitlo, jak ty, uvädalo.

Pod srpom mi padáš — či ťa ozaj bolí?
Sotva bolí, sotva; skorej ti je k vôli…
Prídi, čierna žnico, podtni srdce, odnes:
nemôže viac bolieť, jak bolelo podnes —’

Tak zanôtila smutne, ťahave,
čo slnko bledú farbilo jej tvár,
však bezcieľne, a hlas jej chvel sa, mrel —
I zhúkla vposled, lež snáď slabúčko:
netúrnul ani obor braliska,
môž’ byť, mal zmysly v seba zvrátené,
si dvoril hádam v rannej nádhere…
Tu spoza chrasti, plecom halienku,
vyskočil zrazu Gábor. Zľakla sa
až druzgu, srpec zdvihla k obrane.
„Čo chceš tu, povedz?“ kríkla zjatrená
zachríplym hlasom. „Čo chcem?“ so smieškom
on — „Ako vidíš, idem za prácou;
na hoľu idem, veď vieš, z poriadky —“
„A inej cesty nevieš, iba kde
mne prekážať môž’š…?“ pokračovala
s výčitkou. „Ako?“ zhrdol. „Ja že ti
prekážam? Divnô…“ „Tak je —“ polykla.
„Prenasleduješ ma už od času,
a badám, hucká ťa len Ezechiel,
ten…“ hrkli z očí slzy jej. „Oj nie!
Mýliš sa, Marka… Ale —“ scitnel tiež,
odskubol snietku lôhu, zmäčkal ju,
„žart na stranu. Ja myslím, Marienka,
a celkom vážne: zhodli by sme sa
var’… Zjav mi raz už, čo máš proti mne!“
„Nič —“ zajakla sa; priam však dodala:
„Nič, Gábor, iste. Ale prosím ťa,
mne pokoj daj. — Ja nie som na vydaj…“
„Tak želieš predsa!? V tom je príčina!“
„Neželiem —“ hlesla tíško, zásterky
kraj podnesúc si — „A tie slzy, čo?“
„To rosa; slnko osuší ju hneď —“
„Ačida! — Zle ti stojí pretvárka:
pred chvíľou bolo len, že čul som spev,
spev srdcolomný: on ma odrazil
sem z cesty. Tvoj bol, tys’ ho zmyslela,
v ňom srdca svojho vyliala si cit…“
„Och!“ zmužnela, „čo všetko dievčina
pospieva…“ Postupla sa: „Choď už…“ „Len,
len chvíľku. Darmo tajíš predo mnou…
(reč zhlbela mu, hlavu priklonil
i vrúcny uprel pozor na devu).
Ja viem tiež, čo je v láske sklamanie.
Tiež želel som i srdcom krvácal,
tiež…“ „Ktovie?“ pretrhla ho, trpký smev
na perách civých, „mne sa zdá, si skôr
sťa motýľ brnkal —“ „Uver, od žiaľu“
dotvrdil mračne — „Nuž dva sklamaní
(zas zjasnil pohľad), ty a ja: čoby
svet sklamať nemohli tiež? Spolčiť sa
v dôvere novej…?“ „O mne nehovor —“
„To slovo tvoje, Marka, ostatné?“
„Hej, ostatné —“ „Tak zbohom!“ valaškou
zavätil v mukyne peň. „Banuj, ak
v tom útechu vieš… Vidíš: Ja si len
za vrštek zájdem, tam si’…“ „aťastný si,“
povzdychla. „Nuž tak aspoň zadvihnem
ti batoh, keď, hľa, som sa urosil
pre teba…“ „Choď len, nič mi netreba —“
Zabočil vľahce, totú pesničku
si prehvizdujúc. Stúkal, v úskalí
až zhučalo to. Kavky sčavkali,
tým zdurené čajs’, či že krahulce
dva strepotali brala priečelím? —
Kdes’ v háji zakukala kukučka.
A celý chotár skvel sa, zhŕňajúc
vždy viac si tône z rúcha sviežeho;
čím diaľ, viac pestrel polí rozvitok —

Nedlho matka došla Markina,
zdychčaná celky. „Veď ťa, dievčička,
už toľko hľadám. — Vidíš, neslúchaš
mať…“ zúpela. „Veď tmolíš, vláčiš sa,
a máme záhrad, ďateliny dosť
pre kravy… Bože s tebou! Aká si…
(vtom zhíkala), či sa chceš umoriť?
Ta nepreseklo —?“ „Ale, mama, veď
je leto —“ „Komu leto, komu nie.
Poď domov už; veď otec dudravý,
vieš, ach… Len že som umkla zo dvora —
Sem plachtu — Koľká hŕba! Vezmem ja…“
„To už nie, mama! Var’ len na posmech
nepôjdem z trávy prázdna, bez trávy?“
„Veď ja nič; ale, dievča, uvidíš…“
„Nie, mamičko. Len zadvihnite mi…“
Robili sená.
Horských na lúkách
a poľanách, pod oným vznešeným
predhorím Tatier rozložených v šír
i v mnohých záhyboch sťa zelená
by šata, zvaných, ,Lúka Jančovie’,
hen ,Paratovie’, ďalej ,Laziny’…
tam tretí už deň až sa hemžilo
od robotného ľudu. Počasie
čo viac im prialo ten raz. (Pravý div.
Bo, vraj, vše skosia akús’ rastlinu,
čarodejnícke zelie nebodaj:
i kde sa vezmú, kde nie, mrákavy
sa zrotia rýchle černokrídlaté,
okáľmi z plamu razom zlupkajúc,
skrákoria hrozne, počne šústať dážď,
liať bez miery…) I boli veselí
napospol. Mali prečo. Zajedno
to práca hračka skôr i zábavka
než ťarcha; počas letnej pohody
niet ani krajšej, veru! Majránik
i hodváb senko: radosť šuchoriť
v ňom, rozkoš, pokým vonný jeho pach
až opája. — Ni chýru o znoji:
vzduch horský aspoň nedá prikladať
slniečku; a ak kratšie ťahal by
preds’, naporúdzi je les s ochladou:
on v šiator pojme robotníka rád,
ba treba-li, i na mach uloží,
v sen sčičíka ho svojím šumotom,
v báj z detských čias: že v ríši povesti
sa naraz octne spáč i v zrkadle
tam kúzelnom sa pozná, usvedčí
ak samým kráľom nie, tak aspoň, že
je Popelvál… I prameň, kde len chceš,
ti v oči zblýska dúhou, paprsky;
i nemusíš, jak inde, s námahou
prilíhať k nemu, čerpať priehrštím,
širáka pyskom, tŕpnuc v obave,
bys’ nezamútil — stačí jedine
nadložiť ústa, a mok kryštalný,
čerstvoty plný, sily, života,
sám potečie ti zo skaliny pŕs,
sám. — A skok iba: na salaši si!
I spred koliby s dúžim črpákom
zas, prekypelým urdy pochúťkou,
zazdravkať môžeš trebas celému
kol vidieku, ak ďaka ti tak… No,
čo najhlavnejší podnet, preds’ var’ len
ten bude: že sa vtedy hodúva
aj skvostne, temer ako na Hody.
Na mise, jestli opekance nie,
tož iste musia predísť pirohy,
a pravdaže, tie kŕmne, slovutné,
nie panské znáčky-ráčky, popritom
i plávajúce v masti s čľupkom až,
ak prirovnať ľza, aspoň v močile
jak krkačky vše — ináč gazdinej,
rušiacej slávny úrečitý zvyk,
by beda bolo! — Zle by obstála
pred svetom, ešte horšie pred gazdom;
pán manžel — hrozné i len pomyslieť —
preds’ v plnom práve, mravov zástanca,
obhajca česti domu, v zúrení
sťa tur by zreval, zdrúzgal hrablisko
najmenej… Nuž a keď sa dobre zje,
i zapije sa lepšie. — Pravdu mal
nebohý rechtor: Prehryzni si, vraj,
raz toľko vypiješ, i budeš chlap!
Valibuk ozajst… Túže zásadu,
nad princípie všetky vzácnejšiu,
aj prevádzali potom doslovne,
keď skrsol zrok. Tak pri sene toť. Lesk
pochyľovaných k ústam lônikov,
dosť chytro, dozrel až hen naproti
u skalísk kto ten v poli, mívajúc
sa var’, že škriatok kýs’ tam rozsýpa,
presúša toliare — — Nuž na takom
základe, ovšem, snadno zbudovať
i vežu dobrej vôle; v zemine
tak žírnej rozmar musí zhúknuť, ni
za stavy lopúch, skvitnúť plamenno,
sťa ten mak poľný. Vtedy však vraj i
robota ide od rúk, ulieta
vraj ani perie vetrom… zisťujú
vždy. — Bolo tedy totam povyku
a smiechot ozaj vyše potreby.
Čo starší dráždili sa navzájom
i nakárali, privolávajúc
si rozpomienky všaké, šelmovstvá;
len ženy čo ich skubli za uzdu
i zavrátili časom, zdudrúc: Joj,
čušteže, blázni starí! Psohlavci…
S ohlasom rozpor viedli zurvali,
vše prez kopu, jak stála hotová,
rad-radom hup-cup! — Devy nôtili —
„— Ako to bolo, pane Eliáš,
pod Líšťou skalou?“ Ferduš zavadil
vtom do Eliáša. No ten, jakby nič,
len kosil ďalej, hlavou mykajúc,
kým za ním Judka pohrabovala,
v batôžku ešte ruku. „Akože,
ste hlucháň už?…“ I sťa by vpálil bol
ďas doň, sa Eliáš zvrtol, podskočil,
zahnal sa kosou: „Tu ťa prekolem,
hm, ľapták!…“ zvrešťal. Chachot poľanou,
až v horách zjajklo. Sama udalosť
však nasledovne mala sa zviesť s ním:
Nedávno on súc tobôž na holi
z poriadky (bolo v Jána), kdesi tam
im naraz zmizol, ihlou stratil sa.
Zlozili všetky pŕte, obory
hôr pretúkali, kukli v priepasti:
no chlapa len niet. — Do paroma! Ak
ho macko pojal… zmrzli. Krutý je
však — stará lýtka mrcha objedza:
var’ vráti ho… Až chľuplo jednému:
Vraj, škriabuc sa vhor, i to maninou,
po samých pekliech — jak sa dostali
ku Líštej skale horko-ťažko, kde,
zadrhovaný bučím vetvovím,
z nej prúd sa šurdí: Eliáš hupkom bol
tam; zhodil halenu i tanistru
a vzal sa smoliť — ,Dobrá vodička,
hm, chlapče’, zäkal, ,nemáš lepšej, nek…’
i súkal zas. ,Ej,’ reku, ,ale ste
zasmädli rúče. Tučný frištik čajs’…’
,Vieš (šuchol hubu), bol som kocúrom
tak trochu, he-he; teraz hláčom som…’
a znova glgal. ,Pľuští — uverím,
no čo moc, to moc. Dosť! či ochvátiť
sa chcete?…’ I vraj ledva odpoďkal
ho stade; musel odniesť merindu
mu, kvaku vtisnúť… Môž’, tam strebe zas,
môž’… výskli. Ale chlípal demikát —
Hoc! bryndze vsypal z pušky dobrú hrsť —
I ostatní kým bdeli nad čriedou,
dva uždi vdol… A vskutku, dopadli
tam Eliáša. Práve terigal
sa z diery skalnej, chrčiac, stenajúc;
no nikam von — ,Ťú, kýho beťaha?…
To opuchli ste pokladmi var’!? Chaj!…
A dáte nám z nich? Recte: hej? nie? —’ ,Bŕŕ,
nebrešte!’ zmrnčal; ,lapte, ťahajte…’
I za ruky ho, väzy popadnúc,
dák pomohli mu. ,— Hm: môj ,Zemský kľúč’
kde…?’ spišťal. ,Tu je,’ zrehotal sa, ,tu —’
jak ohmatal si čosi v pazuche —
— Nuž mali príčinu sa z neho smiať
i dnes. Však Peter: „Nemýľte ho, veď
mi prekosí! — Hen radšej Jasenci,
hľa (kosou mieril v zápač Braliska),
jaks’ smutno kosia: ani keby im
krú z nosa tiekla; pošteklite tých —“
I hnedky jeden: „Mačka na jarme,
žriebä na vôdre!…“ v ten smer zakríkol.
„Ťaj! Kaša na vidličkách, pirohy
na Ďorďov! — Hrmen bohov!…“ v odvet im
priam oni…

V ten čas doma pred cieňou,
na brvne sediac sťaby na koni,
kul Gábor kosy; prvej otcovu,
tak svoju. Matka, z izby vylezúc
so zivkom, s chvatom šatku na hlave
si popraviac — že vraj kým vidno je
(a bolo slnko hodnú na týku),
ukopať ide trochu rožkuľky —
drgľavou chôdzou pošla záhradou;
tam zjakla ešte: „Nono, Gáborko,
nezabuď ukosiť aj strakuľke…“
I ticho bolo stínnym nádvorím.
Len toten klepot vyznievajúci
v cveng, čo sa hlásil v stavoch štekavo;
u chlievca skrákorila kura, snáď,
že zunovala márne hrebenie,
či že jej zastesklo sa samotnej;
a lastovky čo, dvorom skolotiac,
vše s štebotom sa švihli vozvysok,
zoblietli v sade stromov vrchovce,
kde v ústrety im, v letku žiariacim,
úslním bronel hrušiek, jabĺk hoj —
I potok ločkal mdlo, sťa v driemotách;
bol opadlý: hneď vedľa vechtíka
pýr z pracej ťapy chytkal, nevládal
ním hnúť však.
Gábor kosy pokovav,
i pripravil si svoju. Cez humno
(vrzg bolo čuť vrát) prešiel na ohrad,
svah jehož celý, včude slivôň len
s pastorčím u pňa, trávnikom slul, ač
dosť skrovným — var’ že býval v tôni viac —
zvlášť zhora: leda turčie, myší chvost;
už níž skôr blyštek, štrbák, bršlica…
I rúbal s chuťou —
Tu hor’ z pavlače
na vŕšku múraného domu (jak
by zámček, drnčal na výšave tej
i pohrdlivo patril v dvory): staď
zyv ,Puj-puj! čupaj…’ zaznel krikľavý.
Tam stará panna Tonka sídlila,
dedičkou po ktoromsi strýcovi.
Vraj Pikulíka mala v komíne,
vedela čariť, veštiť… v remesle
stríg vyznala sa vôbec; môž’ byť, i
keď upír bol vše chodil gniaviaci,
len jej to nespôsob — tak dedinská
zlopovesť o nej. — Vari preto, že
ohyzdou bola: suchá, šmŕľavá,
i napádala; k tomu vrelo v nej
vždy ani v kotle: samý frfot, jed,
vztek… Beda mu, kto rozpapral sa s ňou!
Až uši schliapil, oči zažmúril,
onemel, stĺpom skrahnul na mieste,
tak nešťastlivca prchko obsypla
krupovcom kliatby, bryzgu strelivom,
najtarkavejším kvietím prezývok;
jej hurt aj spredo dvier tam z výstupka
čuť mohol tehdy až hen pod kostol —
I mátavala kedys’: ďubalom,
vraj, akýmsi. Raz aspoň postihli
ju pri výčine tom. Jak biela smrť
z cmitera zišla o polnoci a
dedinou tíško tiahla, s máchaním
sťa krídel, vzrastúc takmer na topoľ
až zvýše… Trafila však na chlapa
vo hlásnom. Ten, keď už si nevedel
s ňou inak rady, práve že mu z rúk
i halapartňu vyrazila, nuž:
,Čis’ dobrô, či zlô!’ skríknuc, ,vo meno…’
sa prežehnajúc, ducha konečne
si dodal, prez pás schytil strašidlo,
oblapil, až v ňom kosti sprašťali
i — z hlavy žrď vtom frung! i s vetešou —
hneď povedľa ho mrštil do kasna.
„Uch, diable! Moje nové bôty, uch!“
to hrubo zryklo. „Bodajs’ zahryzol
do sloje! Psi aby ti na kare…“
„Tak!? Z Mačacieho zámku sme? A nie
mátoha z cmitera?…“ I sťažka len
smiech zdusil. „Óvi! Prepytujem, no…
Či pomôcť var’? —“ Však radšej pratal sa.
,Chváľ každý…’ spustil nato veselo,
zapískal dvanásť. Ráno vybľaptal —
A to jej hodne z váhy ubralo,
z vzozrenia. Ale vyhýbali jej
len preds’, kde mohli. Najmä deti, tie,
jak strelil by, vše rozpŕchli sa, ju
už zďalša dozrúc kyvkať: slamený
na hlave klobúk s dienkom vypuklým,
kostruby skráňmi, v plášti dlhokom
s rukávmi plutvy sťa či vejačky,
na ruke dúži vak… Bo posla bár
tiež z Vlkolinských kmeňa, viedla si
oveľa vyššie, už i výchovou;
i po pansky sa nosila, čo priam
dľa módy s mladosťou jej zapadlej.
Troch bratov mala: ovšem, v úradoch
a stoličných, jak rodu slávneho
značeniu, iste primeraných aj
ich schopnostiam. — Toť, Boldko, najstarší
(ten, čo sa, akže pravda, prisahal,
že videl už raz morskú pannu… Kde?
Na peci v lekárni — a ktormu tiež,
ním nevídaný nikdy do tých čias,
tak znázornili boli pomaranč
figliari z kruhu: ani súdok vraj
to jablčisko — navŕtajú ho,
dva vysadnú naň, stisnú koleny,
a vínce š-š-š, a nie var’ ločprda,
tokajské!… I uveril vraj), ten
hen komisárom bol až: cestovným!
i možno viac, než bratia obaja
dovedna, leda diurnisti ak —
Len škoda, že ho skoro poslali
(jak s ordinárnym preboril sa most)
na odpočinok, ešte skôr že sám,
bo zalieval — snáď z toho pošlý žiaľ,
sponáhľal na ten pravý: na cmiter.
Bo takto vdova, pani Tilda, že
i sama z domu bola chudobná:
zostala, čoviac, s hŕbou detvákov,
a pravda, pánčat, ozaj v pomeroch
neblahých, v biede. Z dreva chalupa,
podpretá i tá, zopár zemičiek:
ich manie všetko. Nie div: po smrti
manžela dlhé dni že sedala
Niobou smutná, stuplá, bezradná,
dnu v núdznej chyžke, tmavých vlasov prúd
ňou rozmetaný, plecmi, po ňadrách,
na nichžto visel chrobák najmladší,
kým ostatné (hneď blizny, štebľatá
hneď rebríčka) sa kol nej tlačili,
sa škriepiac, frnkajúc i šantujúc…
až desný pohľad! — Z totých sirôtok
prijala tedy tetka Tónika
za svoje jedno: dcérku najstaršiu,
Eržiku. Rátala tak: vydá ju
čo i len seberovne, podopre
i seba samú, a súc bezpečná
v tom, časom všetko zverí manželom.
No vzdor jej žiadbe živej, pátraniam
a nástrahám i čarom, jestliže
im rozumela, nehlásil sa zať;
a neter zrela, až i prezrela.
Vraj, tetka tam, čo všetkých svokruší
zlých preváži zlosť. Chovanica? Ech,
zelená ani žaba, šaškavá
či pochabá - - I táto bola, čo
z pavlače kríkla práve. Hlások jej
priostrý počul Gábor dobre, lež
len šústal ďalej; čul ho neraz už.
A to ju pohlo var’, tá nedbalosť,
že ani neobzrel sa, lebo vtom,
na operadlo sprúc sa lakťami,
meravo patriac vdol i medzitým
vše kývnuc prstom, zanôtila tak:
,Príď, šuhajko, príď ty k nám!
Ejveru ti čosi dám:
za klobúčik perečko,
na dôdavok — srdiečko…’
No Gábor, trebárs badal, pieseň tá
kam cieli, zas len nič; ba smejúc sa
sám k sebe, ešte tuhšie zakášal.
To ale bodlo ju už, zdupkala:
„Hej, Gábor! Gábor!…“ Vzozrel. „Čože je,
panička?“ pýtal sa. „Čo?“ zašuchla
si prudko čupry z očí — „Morky hen
mi zaraz podžeň! —“ Práve vyletel
bol na plot moriak s chvostom rozstretým,
a lesklý svoj švorc metnúc prez zobák,
zhudrikal spurne. Voľky-nevoľky
podbehnul tedy Gábor, zahyškal,
zatľapkal, a hyd hybaj! s piskom vhor —
„Kde kľapčíš, Erža!?“ vtom však z pitvora
hlas zhrmotil tiež. „Už, tetuška, už!“
zjačala neter. Ale oná hneď
i prikrivkala na štít pavlačou,
zababúlená, v ruke omelo
(chlieb piekla čajsi), kľúče za pásom,
i kľacnúc, kýchla strašne. „Na zdravie!…“
„Už som ti povedala, nádchu mám!“
jej strmo tetka. „Radšej vygaudž, čo
tu paratíš? Čo ziapeš, zaháľaš,
kým ja sa pražím —?“ „Morky navraciam,
hľa —“ „Ozajs’ súca iba medzi ne;
fuj!… Takoj popas ich hen za mangľom!“
A smrkla —
Gábor, čo bol ukosil,
i do humna priam zniesol; záhradou
však spustil sa. Tam škúlil po stromoch,
skúmajúc zrejme, skoro dôjdu-li,
preds’ rané hrušky? Aj strom pokýval,
lež nadarmo. S tým zahnul na pokraj,
podupkal: čiže ešte drží breh,
zrýpaný z jari? (austlo prsťou var’,
bo kačky zvrieskli, rybáriace tam,
sčľapkali placho —) Zastal na uhle;
i pravou obkľúčiac kmeň nahrblý,
jemužto tiažou slivák zelených
až skydli vetvy, prečo podprieť skôr
ich umienil si, — stadiaľ závadou
pobehal zrakom; iste vyzeral,
kde matka ešte vždy?… I dozrel ju:
od aalamúnky vyšla práve a,
na pleci uzol celembajúci,
oporou porisko však motyky,
ťarbavo šmotlala sa. — Pomyslel:
Ejch, krpkárka, tam prvej navarí
A poosŕknuc, zmizol vo tôňach
záhradných.
Mrkalo už, otec jak
doťapkal domov, značne frcnutý.
Kdes’ v meste sliedil, ani nezdeliac,
kroz čoho, svojim. Za stôl rozložil
sa, fučiac. Začkal. „Stará, večeru!
A dobrú, vieš —“ jaks’ znôtil, kolenom
durk do stola — „Hneď, aimko,“ škrobla sa
vrchhlavou. „Len pád, že nič na pánte…
jak vďačne by som…“ i sa šiplala.
„A zajtra k senu! — Navar, nachystaj…“
„Veď milerada, ale kdeže vziať,
aimúnko?…“ „Tu máš!…“ vybral z kešienky,
po stole sypnul. „To už je reč, ľaď!
Až štrngá… Jojój!“ schlopla dlaňami
peniažky; vystrela sa, stloskala
stešená; aima zachránila v tvár,
„muž zlatý! — Verže bude hostina…“
„I potrvá nám práca…“ podotknul
vtom Gábor, posunujúc v kahanci
knôt. — Otec však hneď (i už zbrnavel
mu zánet líca, úškrn bzíkol úst,
zrak vysadol…): „Ba! Čerta potrvá,
a čerta — jeden tálik, jesto tam —“
„A druhý?“ „U Tomáša v zálohu —“
„Kde?“ užasnul syn. „To byť nesmie! Nie…“
„Že nesmie?“ otec hlavou pohodil,
„ej-ej… A kto tu, synku, vladárom?
Ty, či ja?“ „Veď hej, vy ste, tato, ním,
no posmech taký!…“ „Posmech?“ zrehtil sa.
„A keď on, inu, hanb sa jedine;
bo povedz, čo mám z teba na pomoc?
Var’ prenášaš tiež starosť dajakú,
či podbúchals’ ma venom ženiným,
há? — Sťaby papľuh podnes strečkuješ…
Tĺk, ľahtikár!…“

I tvrdo spali už,
jak v tú noc ešte voz bol zhurtoval
u potoka i prehnal s čľupkotom.
Zľakaní z postieľ vyskákali, šturc
na dvore čujúc, buchot na dverách.
A kto bol? Pavol, dávno čakaný
syn… Vraj, preds’ už raz stačil uskočiť
z pracovne, pozrieť ich bárs kratuškou
len návštevou; tým milšie avšak dni
že budú preň… I bolo radosti,
vítania, zvedov všakých, otázok
a odpovedí; neskôr ponuku
zas skrze matku, ač i postruhňom
len so slaninkou (čoviac, od sestry
to nadelením v súre): toho, zvlášť
jak hŕbu zhliadla darov — sukne aj
švík pritkla k očiam, stuknúc: „Ďakujem
ti, syn môj drahý; Pán Boh vynahraď…
Veď mnoho potrieb — tato, chudák, až…
a na mňa pozri, šak som randavá…“
A Pavol pri spomienke o sestrách,
nevdojak a či naschvál, narazil
i na to zrazu: kde, vraj, nevesta,
kde detí kŕdeľ? — žmurknúc medzitým
na brata potuteľne; tedy vlastne ho
len poškádliť chcel. — Ten i zapŕlil
sa, zmiatol; bez poznámky však i hneď
prekĺznul šťastne iný na predmet.
Len otec, bár si napchal do fajky
ľubietovského, pukal s pochuťou,
so záujmom slúchal správy Pavlove,
tu i tu i sám cekol v rozhovor:
dosť skoro vystal predsa; zadriemal,
až vrknul všetkým: „Spať — včasráno vstať!“

A zrána gazdi pošli s kosami
na poľan. K nim sa zrovna pridružil
i Pavol, hrable schytiv na plece,
odnáškou: prejde vraj sa veľmi rád —
Veď ukrčil sa toľké roky dosť
u stolka, hlúpou ihlou bádajúc,
až neraz hnáty zdreveneli mu —
vraj oprobuje ten raz s jedličou,
i čo tam oni kosou nažižlú,
on pozošíva pekne: z látky tej
však taký im vraj habit vytresne,
že celý svet sa zbehne čudovať!…
(Tak s nimi žartoval, šumný fúz
si pokrucujúc, hrajúc s hrabľami…
jak za chodníčkom tiahli zelené
cez ovsy; pozadu on, na žiadosť
zvlášť otcovu: vraj škoda obuvi
tak peknej — rosa veľká, otrasú
ju pred ním… Podobal sa bratovi
nápadne; len bol vyšší, čulejší.)
Mať ale, prvej obed zhotujúc,
veležďúr vína k tomu, ešte i
u Tomášov čos’ náhle odbaviac,
s batohom dúžim šibla za nimi.
Jak omladla by bola, kráčala
vzdor noši, v tvári zrudlá ani rak;
i dojdúc, bola samá reč i smiech…
I kosili a boli veselí,
polapiac jakby dozvuk skončivších
tam včera prácu… Ba i na druhý
kosienok prešli neskôr: zásluhou
nebodaj Pavla —

Pavol, homôlkou
si strmo zastav (práve preliezal
cez slnko mráčik), dlho kochal sa,
až vlhol mu zor slasťou, v pohľade
na veniec holí modrý, plápolom
iskriacim posýpaný — tečúcu
na rieku v diali v jasných okľukách,
pobrežím viesky švárne, panny jak
v sviatočnom rúchu, uzierajúce
skvost, štepníc účes v jej si zrkadle —
hneď oproti na útul rodiska,
usmiatym deckom snívajúceho
na vábnom lone matky-doliny,
v stých upomienkach vôkol rozmilých…
až z plná duše spustil: ,Nad Tatrou
sa blýska…’ Sotva vyrazil však, že
,nebojme —’ , „Nie ver!“ zvolal u boku
mu Ezech. Zvítali sa srdečne,
preds’ kamaráti tiež raz od mala —
No pár slov len čo zamenili: vtom
zas sponad nich, as’ smerom od ,Studieň’
(kde salaš stál; i lenže fujara
čo zmĺkla), jak by pokračovaním
spev, ,Ešte jedle rastú…’ zhlaholil
lahodou zvláštnou, valným roztokom.
I načúvali oba s citom, zrak
vhor obrátený k horám vzrušeným.
A bujará tá pieseň zunela
sťa pŕška v máji, dúhou pretkatá,
čo zvoní, svieti, vlaží-blaží i
do vzrastu budí-pudí odrazu.
Tie smreky, jedle, tak sa zdalo, tiež
že nadvihujú hrdé kosorce:
var’ rozumeli, že je o nich reč,
so spevom že sa snúbi ich chvoj, že
nesmrtnou ony kynú nádejou…
Bezmála výletníci, končiar tam
čo zliezli, od salaša idúcky
to zanôtili. (Farská rodina
najskorej, s hosťmi; učiteľov hlas
znať bolo aspoň: švihol sokolom
do výše ponad hukot bystriny,
a za ním dievčie zvuky škovránčie
o závod…) ,Živio!’ vtom sa búrlivý
rozniesol pokrik, ,živio!’ ,sláva mu!…’
(Snáď medzi nimi bol i pôvodca
tej piesne: nuž var’ z pocty platilo
i jemu.) Zatým ,Hej, Slováci!…’ zas
zhučala pejma vzdorom mohutným,
a ,duch’ jej zdal sa obra údermi
,buch-buch’ v brál durkať boky, temená,
tie mŕtve skaly kriesiť k životu —
a ,hrom a peklo!’…
Zachvátení, ni
nezbadali, jak vtrhli razom v chór
i tí dva — ,Tak je!’ zhúkli. ,Živili!…’

*

V nedeľu bolo jednu, podjeseň
dľa časobehu. Po večierni.
Pred
richtárom, nímžto slul bol známy Jób
(za Tobiášom hodnosť prevzav tú;
muž rozšafný —), u jeho porty priam,
na násype, čo viedol do dvora:
tam pod lipovým stromom košatým
zasadla slávna rada obecná.
I rokovali o všeličom, jak
im nastolené bolo, horlivo,
so zájmom prudkým. Hlasno dopadal
hneď za, hneď proti dôvod kladivom,
že iskrilo sa ani vo šmikni:
rečníkom päsťou podurený prv
z pŕs skrýše vlastných, a jak frkol z úst,
vtom zakalený, ešte kúpeľom
,ba bouprisám! je tak —’ pospolu
i dušou operený — by čo šíp
v sluch hromadný tým hlbšie zarazil.
Hluk, rozkol, hádky predsa vznikali
zakaždým, celou členstva reťazou,
až zhrkala vše hrozne, škripotne:
len uši brániť! — Nuž toť: koľko hláv,
i toľko rozumov. A každý tam,
i rozumček, je mienkou tehotný;
a vajataním splodil-li ju raz,
nie čud, že ako dobrý rodič, ju
i prichovať sa kustrí za pravdu.
A pravdy toľké ťažko prichlopiť
pod jednu vršku: nie to kŕdeľ vrán,
čo, ako vravia, očí navzájom
si nevyďobú nikdy; naopak,
tie, schlpiac sa, len za tým pašmú, len
ich vyklať si — až z borby vybŕdne
jediná, môž’, tiež poloslepá, či
škuľavá: krivda, s ostrým paznechtom,
s kľuvákom dravým. — To už pôtka tak
pred verejnosťou, okázalá i
obdivovaná, nesie so sebou;
boj kohútov na zrutnom smetisku:
sám predmet a či podnet scvrkol sa
na máčny máčik, i ten zapadol
v prach na kolbišti — zato praští pra
a vášeň blčí… Darmo šelestil
strom nad nimi i trúsil lupienky
uschlého kvetu: neutíšil ich
vzbúrené mysle, vyparených čiel
znoj neochladil. Len keď richtár vše,
tróniaci na okruchu z žernova
(prst na hrbatom nose, vladársky
svoj pozor v toku tichom po zbore),
na dôraz moci správu vedúcej
palicou rafnul o kmeň, v kolotnú
však hodil lármu: „Teda hlasovať…
ty, Jono, zober vota! Oznám nám —
A ticho už raz! —“ vtedy zatíchli.
No len že vyrkol ortieľ: víťazi
v krik ešte väčší pustili sa, z miest
povyskakujúc, v jasot — z toho v smiech
nad protivníkmi, mrkvy strúžuc im,
cerkajúc zuby. Títo, porážkou
tou zahanbení, sškamrúc leda čos’
a zgániac, cúvli aj hneď; v posupný
mrak miesto v hune vtiahli hlavy a
pozavalení bokom, dunčali
tak začas, pažiť skubúc, rýpuc zem,
sťa plte by im boli stenuli;
až pri novej zas príležitosti
premôžuc oných, jak by prečaril
ich razom, s nimi zamenili si
zástoje, oni navrch, naspod tí:
dľa ústavného voskrz poriadku…
— Najtuhší sporník, najzaťatejší
bol, ovšem, Peter. Ani na mlynci
mlel rapotne, vše sepnúc plecami:
var’ vtedy práve sypnul do koša.
Preds’ ni len Brtoš neustúpil mu
vo škriepke, trasúc hlavou brčkavou
ni jazvec, — ba ani len Mačuha
s štrbavou perou, hoc mu šušlot šiel
dosť ťažko; ešte menej Jurák, čo
snáď myslel, kuje aspoň dáky hák,
bo v kameň treskol sťaby v nákovu
vtom päsťou, čiernym zrakom zblýskajúc;
najmenej Blažko však. Ten, sprev si v dlaň
ohnutú briadku, pritom nespustiac
zo soka oka, vracal nápady
viac hračkou len, na tvári širokej
výsmechu mihot; tým aj pohol skôr
než kolom by, nôž to priam do rebár…
I mali práce Bocko s Ezechom
tak rozsápané zrovnať protivy,
čo zas však Eljaš im mal za zlé: „Hm,
či richtár si? — Hen Jóbo vie, čo má —
Nech kmášu sa! Nech trebas za škunty,
mudráci…“ sfrfrúc. — Pár ráz presadol
si inam Tomáš, fučiac. Krištof však,
šrám na líci, vstal tiež, a zbrbrúc ,bŕŕ’,
šiel sadnúť k nemu. Ktovie, čo s tým chcel?
Čoviac, že prisadnúc si, zakaždým
mu susedil s tým lícom so znakom?
Tu Tomáš, zazrúc mrzko, na múrik
u záhradky (kde ruže slezové
až temer k samým zhúkli oblokom
i prekvitali pestre) zamieril.
„Pomkni sa či ujď…“ vrkol aimovi
tam, „na svojom drnč! — Veď vraj záhradu
že podmúrať chceš, či tak?“ „Posmešník
rohatý…“ aimún mu, a vzdialil sa.
Lež ani tam sa neusadil; len
že skočil k slovu v ohni, Krištof lop
na jeho miesto. — „Pokušiteľ, iď…“
už nezdržal sa mu riecť — — V rozpore
jak však na uzol hodne zhľuzavel,
tu Nátan, zdvihnúc vážne obrvy,
vše sa ho ubral rozpliesť, vyzvaný
skrz mätežníkov… „Počkaj, noža ti
dám,“ Miklúš mu raz. „Nožníc!“ tomuto
hneď Ferdo s chechtom, „trakov nakrájať…
Nuž a vy, aandor, chytro šidlom doň:
od ucha počnúc rovno do brucha —
Juj, tisíc! že tiež neznám remesla:
jak by ich páral!… Aspoň notárom
nech som: hneď s brkom ktosi uletí —“
a fľochol stranou. „Nikdy!…“ na odpor
mu z mnohých hrdiel. — Iba Efraim,
ten, nechsi riekol Nátan čokoľvek,
prisvedčil všehdy ,takô…’ ozvenou
bručiacou.
Nie síc’ nahlavnejší, lež
najzábavnejší iste zo sporov
bol ten: čo s bačom, o ňomž salašný
toť gazda ten chýr zdelil úradu,
že vyradovať nemôž’? Preskúmal
vraj jeho rováš, ale štrbina
tam veľká: ešte mnohým dlhuje
a do Michala nemoc… Nuž čo s ním,
keď okrem detísk nemá ničoho…?
„Na dereš!“ skríkol Ferduš. „Na dereš,
i s gazdom —“ „S tebou!“ Jonáš odsekol
(bol salašným aj). „Iste kradol syr,
nejednu hrudu spredal v oštiepkoch,“
vtom Peter. „Inu, chybu nahradia
tí, čo ho naradili; prisám, vy…“
k tým zdola obrátil sa. „Na rozkaz! —“
mu Blažko. Jurák zápäť: „Mali ste
nie traktovať sa, ale dozerať,
keď ovce merali, tak, panáci…“
Až trhlo Petrom: „Netrep, buchadlo
koválsko!…“ zvrešťal, až mu podhrdlie
obelaselo. Strhla zvada sa
o meraní tom v máji, tobôž i
o protipróbe zatým. Navzájom
si vytýkali vady. Zhora tí
tým zdola: samých škopov honia vraj
na salaš… Tí zas oným: Nuž a vy?
Trlice zvrhlé, leda na chvoji
prezimované. akurát — práchna strap…
Dosť Bocko so zaťom ich tíšili,
zahovárali: mokré leto preds’,
i mrcha paša preto — nadarmo,
len válčili. — Až pani richtárka,
odchýliac oblok, plný obličaj
svoj vysvietila, čepcom ,pod bradu’
ozúbkavený, priam i preriekla:
„Vy, vy tam dolu, vy ste na vine!
Ja sama (na Juráka vzniesla prst)
som zazrela, jak tvoja Zuza — ba
i tvoja (prešla ďalej na Klocka)
do šechtára šust vody…“ „Nepravda!“
sa zhrozili tí. „Pravda pravdivá!“
duplikovala. „Prejdem popri nich
tam, dojacich: var’ že mi odvrkli
na prihovárku? Len ak, ,mhm’, tak, ,mhm’ —
Líčiská takto (ukázala vtom)
oduté mali! Ani bochnice —“
Smiech navôkol. — I Jób sa uškľabil;
no skrútil sa aj na sedadle priam,
i kvakou velel. — Okno zapadlo.
— Jak s poradou však zašli na koniec,
tu Peter s oným dôležitkárstvom
a chvastom zvyklým, plecom skyvkajúc,
započal: „Teraz ale za chotár!
Za hole! — Ďalej: za tie šmúhy až!
Kto vie z vás, povedz: koľko padlo ich
u Solferina? Koľkých zajali?
To bola rež, ťaj! Krvi potoky
a po nich mŕtve telá, brvná jak
vše u nás v príval… (Vyobrazoval,
sťa keby sám bol býval prítomným;
kto zná, kde zlapal to? Však zvedavec,
i priekupčík čo: bludár po trhoch…)
Ty, Jakub, ten tvoj iste ražeň zjel
tiež…“ Zúpel onen: „Ešte neverím…“
„Len čakaj, vyčkáš…“ „Radšej, pá’ richtár,“
reč pretrhla mu vdova Črchľanka,
„mňa počujte! Tú škodu, prosím vás,
čo nám to v holi volček vyničel,
už zohnať dajte… Blízko Matúša:
i rada by som v jarmok prikúpiť
do párky —“ „Bude,“ Jób jej. „Jono, ty
i s boženíkom pôjdeš z dom’ na dom’…“
„Ďakujem pekne,“ riekla, odchodiac.
A Peter ihneď znova nadpriadol
niť svojich známostí. Priam načiaral
divákom v pochop prstom do piesku
i bitku totú, radiac kamienky…
Lež: „Čo nás po tom?“ Jurák prerval ho
zas. „Mechy duť choď!…“ zvriesknul. „Užveru,“
v to Elek, „lepšie: posťažujme sa,
čo koho morí… Ako zberieme,
ak máčať bude…?“ „To-to!…“ prikryli.
Tu k politike zahnul, znajúc, tá
že bratom chutí skôr. I poznámky
začali sršať… atipol na kňazoch
pre ,patent’, v tlupách vzbudiac súhlas tu,
tam nevoľu. — I bol by vysnoval
nejeden záver z onej pohromy;
no richtár povstal, blysli prilbice
pokoja-stráže…

Behom doby tej
čo mládež? Tá zas buďto prechádzkou
alebo v pestrých sem-tam skupinách
vysedovaním družne preddomím,
laškujúc, popevujúc, krátila
si dlhú chvíľu: jak to v nedeľu
vše na dedine býva, slniečko
keď usmeje sa. Zhon, šum veselý
hor’-dol’ —
A Gábor?
„Odpočívate?“
s tým prívetom bol vošiel u Klockov
do záhrady, čo miernym svahom sa,
zdĺž plota kríky, mladé jasene,
rozprestierala pred chalupou. Tam
na lávke podstenou si sedeli
Klockuľa a syn Juro. Na oslov
ten privítali rúče Gábora,
ponúkli sadnúť. „Oddychujeme;
veď zíde sa,“ mať riekla. „Vlastne, ja
len — Juro musí.“ „Musí?“ Gábor k nej.
„Nuž, šaľo; včera s ďatelinou sme
robili, prišlo náhle ostrvu
opatriť z hája: zaťal do nohy —“
„Ah-ah — a veľmi ublížil si si?“
„Oškúlil leda; ani spomenúť
nehodno,“ Juro na to; zhíkol však,
hnúc nohou. „aťastie, braček, šťastie aj…
A kde vás viacej? —“ Slovo prejala
mať zas: „Nu, Jano u richtára kdes’ —
a dievky brúsia… U vás nového
čo? Mama ako? Dobrý mala ľan?
I zdraví sa…?“ „Hej, bohu ďakovať.
Tato je tiež tam na porade —“ „Náš,
keď zháňač bol tu, ledva vyhriebol
sa zo sena…“ „Hja, kosba cez týždeň
vymorí…“ „Horký!“ pohnieždila sa
i divom tloskla: „Poľovali zas!
Dva dni až zmárnil v horách s Farkaši —“
„Ak len nie darmo. — Pravda, zveri dosť,
sťa oviec je sŕn —“ „Parom ho tam vie!
Tú jeho škrabňu ver’ už zašmarím
raz do studne…“ „Dá druhú, lepšiu pán;
tak chýrny jáger to aj zaslúži…“
„Veď ale mešká čas i robotu!
Toť, syn sa mohol neobkaličiť;
že mraky hnali, kliesnil v náhlosti —“
„Však predsa s pánmi povoľkať si môcť,
si z jednej misy s nimi ujedať:
to hónor…“ „Čo nám z toho?“ „Noženo…
aš!“ zoháňal sa. „Či vás včely tie
vše nepoštípu?“ „Neboj“ okríkol
ho Juro. „Len ju nedur, odletí
i sama —“ Práve v uhle záhradky
pod strieškou viacej úľov stálo ich.
A každý klát mal ľudskú podobu:
ten bohatiera kéhos’, z kolčavy
i s forgom kolpak, pozor orličí
a metlistý fúz (vari Jánošík) —
ten mnícha zas snáď, lebo v kutni jak
bol zakuklený, sotva trčal mu
nos, potuteľný škľab dlel v kútkoch úst;
hneď na kraji, jak strážou, patrne
si strmel husár: čákov pripätý,
mentieku plecom, v zhyboch prez šable
rukoväť — len mu podhnať paripu,
by cez plot cvalnul; ďalej matróna
kás’: sčesaný vlas pekne nahladko,
ač pútec šíry, preds’ líc ružových
i bucla — pri nej panna, dcéra snáď
jej: rtíky drobné, k bozku stúlené,
unylý pohľad, túžbou zrosený,
čajs’ mladucha, bo s vencom na hlave…
(Tak kumštár mlynár dolný strúhať znal:
brat Klockov.) A kde ruky prez život
zlúčené mali, tadiaľ otvorom
bzik! včielky premávkou, i honili
sa po kvetnici z kvietka na kvietok,
a stretali sa, s bzukom uchodiac
a vracajúc sa s vzácnou korisťou —
„Ľaď!“ poukázal Gábor vdol, „nie to
tam Zuzka? Žofka? — A kto ozaj ich
to sprevádza?“ I Juro prehodil:
„Akiste Farkaš mladý; otca var’
zas zaneprázdniť —“ „On je!“ zasmiala
sa matka; v kline ruky, uprela
aj zrak. — „Hľa!“ Gábor chcel čos’ dotvrdiť,
no premlčal; len vzbĺknul: vari že
mu na um zišiel výčin trojičný —
„Už idem,“ vrkol. „Ale pobudni…“
zdržiaval Juro ho. „Nie, Jurko môj,
som na prekážke. — Prídem druhý raz —“

Bol vskutku Aladár, v šat lovecký
odený strojne, v pravej s korbáčkom.
Tým šmižkajúc si, stálou rozpravou,
do smiechu zrejme, bavil dievčence.
Jak ale zblížili sa: „Zuzanka,“
preriekol hlasom zvučným, rozmarným,
„ej, krásne máte kvietky v záhradke!
Čo, kebych prosil aspoň o jeden? —“
I zapýrená, ledva hlesnuvšia,
že ,vďačne’, zbehla kvetným ku hriadkam —
„Jaj,“ strnula, „už niet tu klinčekov;
len rezedka, i muškát, ostrôžka…
A mesačná len v pukoch ružička —“
„Čokoľvek,“ usmial sa, „vždy prijmem rad —“

*

„…A kde ’jdeš?“ „Nižej —“ „Ale s nami poď…“
„Nie —“ „Slúchni! Dávnos’ nebol na krúpach…“
„Len si ich trite…“ taký rozhovor
čuť bolo v jeden večer zimušný
na ceste, blízko domku onoho,
vpadlého starobou, kam zemianske
dievčiny schádzali sa na priadky
(ku vdove Lackovej). Kol na nebi
hviezd splývavý jas. Temne nad hlavou
plul plný mesiac, ľahkým závojom
vše priclonený unikavej hmly,
a v jeho svetle skvitlé osuhľou
sa stromy skveli, sťaby z krištáľu.
Mrazilo silne; pod nohami až
sneh vržďal —
Ten, čo bol sa odlúčil
od súdruhov tak svojich bezmála
a leda fľochnúc k domku, z jehožto
oblôčkov kýval mihotavý žiar,
dol’ dedinou hnal krokom chrupiacim:
bol Gábor.
Včude vôkol svietili,
ač hlásnik len že prešiel s deviatou.
Však nemožno aj, aby tam, kde tmel
sa oblok, vo snách boli dleli už;
tak bude: ženské sem-tam po priadkach
šúľajú pilne nite; mužskí zas,
jak trávievajú v zime večery,
čo usadlejší najskôr v susedstve,
u kmotra, švagra… budú posiedkou,
tam pofajkať si, potrkotať kus,
kým iní, totí neviazanejší,
istotne známy dusia mariáš
i lomozia, či zrovna bújajú
(môž, kúpa, sprava… či len obyčaj)
po krčmách —

Stúpal rázne, krátky tieň
ho obskakoval, tlmiac srieňu blysk,
jak okľukami fáral: pred jedným
až domkom zastal sprudka, akoby
bol zarazil sa (vedľa Habáňov
,u studne’). Z okien šprihal ohňa svit
i lesinou si tančili záhradky,
na chraniač brnkol stadiaľ omrzlý,
ním zjagotal, až konca dosiahnuc,
uskočil kamsi v svetlo mesačné.
Lež ani nie to bolo, mládenca
čo pribavilo schvíľu; skorej, že
naslúchal, z izby jak znel spevot, vraj:
,…Bielená košieľka:
šila ju milenka,
šila ju prez týždeň,
plakala každý deň —’
(I znel, čo viac, tak tklivo, trúchlivo:
snáď spomenutím tých, čo mladistvý
svoj život nechali toť na vojne.)
Tam zasa dievky zdola priadali
rok po rok, zdávna vrstva za vrstvou,
i matky iste priadok terajších.
Len umĺkli však, Gábor schytil sa
a dnuka vpálil. Vzbĺkol ohníček
v kozúbku jasno, vari vznietený
vtom kroz niektorú suchou kolčinou,
spukotal, ziskril; vôkol na kužľoch
sa slučky schveli z pestrých galúnov;
môž, každá z priadok kohos’ čakala,
i trhlo nimi: hádam prichodí
on… „Dobrý večer,“ riekol. „Snujete,
ej, usilovne? Ani pavúci —“
„I ďakujeme,“ Marka od Blažkov
mu odvetila, „nuž toť, musíme —
aak nech sa páči sadnúť…“ „Aby ste
driemali lepšie, ašak?“ „Ľaľaď ho:
prú chvála, a už…“ „Nič to, dievčatá,“
sa zasmial. „Predsa nemôžte vždy priasť
sťa kolovrátky, priadky zakliate;
kto by vás nútil?…“ „Ale odmusí
ten iba, kto nás príde zabaviť,
šuhajík švárny — nie hen z Kapušian,
ten kýsi z grísy ak… tak!“ odsekla
dievčina, blízko kochu sediaca
vo tôni (mrdkala snáď pačesy
či klky tam). Kol chichot tlmený, tým viac, že
„Už zas trepeš…“ z prípecka
ju pozahriakla stará Habáňka.
„Tak? Dobre!“ sadnul k Zuzke Klockovie,
odtisnúc sestru jej. „Nuž bavme sa…“
Tá, rozpačitá, kryla za kúdeľ
si tvár, čo na to riecť mu, neveriac.
On však poza kúdeľ, akoby
v hre o kukučku, zrakom stíhal ju,
a postihnúc i žmurknúc šelmovsky:
„Praď,“ duril, „Zuzka… šúľni skoro! Vŕŕ…
Či odmeniť ťa? Tak sem vreteno,
sem! Na moj’ hriešnu, tak ho zašúľnem,
že vrňať-brňať bude do rána!…
Nuž a vy (k ostatným), čo stíchli ste?
Čo nespievate, štebocete, há?
Veď stará mať — šak veru nebráni?…“
Však úsmech iba v obličajoch kol,
osvecovaných žiarou kozúbka,
mlk ďalej; len rúk hmyr a vretien bzuk.
„Že anjel letí? Ba hej! Čertík skôr…
Nuž, idem —“ Vstal aj. „Vidím, kazím vám
len vôličku, tú zlatú, jarabú,
len prekážam…“ i zapäv halienku,
von vrzol. Vedeli však, čo s tým chcel:
a Zuzkin kužeľ už bol v pitvore.
I sama pošla za ním, zhanbená —
„Len ktorý zdolie?…“ vrkla ktorás’ hneď.
„Veruže Gábor nikdy!“ Zuzkina
tak zdurne sestra, ručník zháňajúc:
pre Zuzku iste. „Nuž, var’ dáky pán?
čo, Žoša…?“ „A čo koho do toho? —“
„Pst,“ viac ich na to. „Radšej zanôťme…“
„To, moja. Lenže akú, keď sme ich
už prespievali celý spevník? Hľa,
i chripím už…“ (Tak prvá speváčka,
priam u kozuba; prikladala naň
dnes sporiadky: kmit jeho liskotal
sa na vlasoch jej hladkých, počerných —)
„No, veru (jej tá tam), strach! Za núdza!
Len by sme iného tak mali dosť,
čo pesničiek! To rastie v národe
sťa tráva za humny, sťa jelšina
u potoka. — Mne aspoň hemžia sa
na mysli, ani… Ak chceš: vymyslím
i sama jednu, zvláštnu…“ „Počujme!“
vykríkli dievky. „Nejdem, bojsa by
vás… puklo, stará totka hen by tiež…
Však takú, čo sa lepšie hodí sem —
no, ťahaj, sestra, ju — ver’ na slinku
ti potom dám —“ „Z tých kyslých plánčat var’?“
„Oj, sladkú sušienku: vieš, v štepnici
z tej u brezy… Máš! Bodaj — z umu mi…
Ba tu je!“ Zdudala. I spievali:
,Išlo dievča po vodu
cez zelenú záhradu
Prišiel pán:
zabil džbán,
aha, mhm, zabil džbán…’
Kým ale takto nôtil dievok kruh
o džbáne rozbitom — jak želelo
dievčatko za ním… pán zas náhradou
jak dával dukát, záprah, kaštieľ mu,
však márne: žiadnym neodškodnil ho,
len keď mu vlastné srdce obecal —
za ten čas Gábor meškal pod stenou
so Zuzkou družne, tíško dvoriac jej;
len mesiačik čo slúžil svedkom im,
na ciagľoch hrajúc-plajúc ústrešia.
Jak zhovárali tam sa: jeho zvlášť
otázka jedna v jazyk svrbela;
i už stál na tom, že ju upraví
ku deve, spýta sa jej úprimne,
od srdca… ale vtom štrng hrkolcov!
Cval paríp zdupkal cesty zákľučím — —
Sprež panská, len tak kone fŕkali;
korbica ni sen mihla povedľa,
pár ľahký závoj zvíriac vo vzduchu.
Ta uprel zrak a Zuzka zosŕkla —
„Len kto to, nevieš?“ riekol. „Sedeli
dva nazad; jeden zrejme vyhnul sa,
sem do oblokov kukal. — Mne sa zdá:
var’ Farkaš…“ „Najskôr, otca priviezol —“
„Zas poľovačka? — Mnoho chodí k vám
a…“ nedokončil; dojem na tvári
jej skúmal mlčky. Ona pozorom
však v lunojasnej blúdiac diaľke kdes’,
prestupovala z nohy na nohu
ni húska, odev pritiahala — môž’,
premrzla, a či netrpezlivosť? —
To zbadav: „Zima ti?“ sa opýtal,
bys’ neprechladla bojsa…“ Ale ,ah’
ledaže slabé hlesla. — „Tak choď dnu,
iď, Zuzka,“ dodal tupo. „Dobrú noc —“
a rukou zajmúc ciagľov celý šiar,
že s druzgom-trkom na zem kyckali,
odtiahol.
Hore cestou zamieril,
zhuchkajúc. Silným kráčal rozmachom.
Však krátko. Lebo táže sánka: huš!
vtom podľa neho; za ňou vrátil sa.
A dobre hádal: práve zastala
pred chalupou, kde priadky. — Zostúpil
ktos’ hupkom i priam zmizol vo dvorci,
a kočiš pohol síc’, no zľahka len,
čajs’ kone zatiaľ baviť prevádzkou…
Nevošiel Gábor dnuka, ale hneď
za studňou, sňav jaks’ v spechu dverčiatka,
od záhradôčky šupol. Odúchnul
na okne špárku si, i sčupený
po izbe držal priezor. — Aladár
bol, poznal ho: mal oblek sedliacky
na sebe: belásky ni sneh, i čos’
sťa opaštek by s praciek blyskotom,
halienku plecom, ktorej krielcom kvet
až horel vo svetle. — Stál stred izby,
pred Zuzkou zrovna, hlavu schýlenú,
a pravej prstami, z nejž zvíňal sa
košieľky rukáv beloskvúci, fúz
si prihládzajúc, s ňou sa zhováral,
žiar tvárou. — Ona, ruky na kline
s vretienkom, pilne naslúchala mu;
ostatné tíško nite točili,
len sestra jak by rástla hrdosťou…
I Gábor, trebárs zdal sa nevrlým,
bo vše sa zrušal, trknúc do steny,
bol iste by i ďalej sliedil tak;
no ženské prikvitli vtom ,pod oblok’:
i limec vztiahnuc, umkol —
Pozvoľne
si vykračoval, zrejme v myšlienkach;
kul snáď čosi —
Stretol ,spravené’
(maškary): Turka s hrozným turbanom,
v kaftane ligotnom; mu u boku
aj Fatimu kús’ v hustom závoji;
ozrutné babsko zápäť, s životom
ohromným, blízkym sťaby pôrodu.
Za nimi ženštín tiahla hromada,
zababušených; kŕdeľ detísk tiež,
čo po návšteve zakuklencov toť
zhabali odev-obuv po starších
i z chalúp vyhŕkli, ich sprevádzať,
i odŕhajúc, v piastky dúchajúc,
s povykom tlačili sa popri nich,
hneď zas sa sklbčili i ruvali
po snehu družďavom… A náčelník
ten na Gábora zjakal štekavo:
stáť rozkázal mu, spoza opaska
utrčiac handžár (piestik nebodaj);
Fatima v náručie ho vábila,
mu bozky hádžuc, s vzdychom pokážuc
i na mesiačik; ,ech-ech’ stenajúc,
ku nemu valila sa babizňa,
ba celý sprievod naňho útokom
dorážať počal v hlučnom rozruchu:
no Gábor klinom sformovaným z rúk
už vrazil do hŕby, raz rozovrel
ramená sťaby v rieke plávnutím
i nával rozdeliv, tou prietržou
brnk! prešmykol sa, i bol z klepca von!
Sa zrehtal obďaleč: „Keď odvaha
vám toľká s chlapom sily pomerať:
tu príučnô vám — pozbierajte sa…
cha-cha-cha…“ Lebo vskutku, z oboch strán
nejedno skydlo. Baba tehotná
zjachtala: „Bodajs’!… Babi-hlavnicu…
Ten kolodej…“ A odalisku si
zodvíhajúci beg sa zahrozil:
„No, počkaj, šelma! Prídeš medzi nás…“
„A na ,ostatky’ každá dá ti kôš…“
hlas spravel. (Bol ten Evky Petrovie.)
I bral sa ďalej —
Len že došiel však
pred krčmu, občul, jak sa skrbalil
ktos’ dolu schodmi, stadiaľ idúcky.
Za pádom zmrmlal, zaklial najskorej.
Aj zrepetil sa jaksi, o stenu
sa podpierajúc, v závej hupol, i
ňou tackavo sa brodiac, konečne
zo tône vyšiel. Bol chlap. Rukami
sšermoval zrazu, škrekom zanôtil:
,Pásol by ja kozy,
ale mňa to mrzí…’
V ňom Gábor poznal — otca. Zmrznul až;
nevedel, čo má: dať sa znať, či ísť?
No aimún, ako práve vytiahol
to ,mrzí’ i ,hop!…’, chcel var’ poskočiť,
vtom bác! zas: možno, vykĺznutím aj,
sa ustrel koľký dlhý kraj cesty,
a čoviac, hlavou zaryl do jarku,
že zrovna skrepčal, zdruzgal v povetrí,
vo snehu trepal sa i čeperil,
spľul, zbrblal zádrhom jak. — Skočil syn
na pomoc. „Tato, tato, hore sa…“
potichy zvolal, otca ťahajúc,
až postavil ho s tiažou na nohy,
oprášil, temä pokryl čapicou.
„I krvácate, lalaď. — Kdesi ste
sa tlkli…“ dlaňou ošuchol mu slych.
„Keď ona žerie — i ja — i ja — i…“
ziíkal aimún. „Budeme sa mať,
huj! znamenite — Ale — ber ju čert!…
,Že každá kozička…’ A kto si ty?“
„Či nepoznáte ma? No — poďte, hej,
pomaly domov…“ „Pôjdem, ale sám,
sám! Sto striel… S tebou netúlavam sa —
Neovoniavam — ošmrd…“ „Nedbám, len
stúpajte —“ „Ja dbám!“ Ruky rozhodil:
„Choď… Psia mať…“ „Poďte tíško, poďte…“
„Choď!…“

*

A o pomere Zuzky s panákom
už predtým skrsli chýry v dedine.
Z úst do úst to šlo s všakou obmenou,
s prídavky priazne, zloby, závisti:
nu, írečitá babská praktika,
jejž počiatku i stokov, dosahu,
jak u mokrade, nevystihne nik —
Vraj: poľovačka zrok len! Alebo
i ona: srnka predsa… potrafiť
ak môž’ ju, dobrú chuť. — Vraj, cipkať sa
obidvom dievkam ľahko, z kešienky
keď Farkaš posýpa… Ver’ mrzká vec! —
No, brať ju bude vraj! — To, na Vida!
Keď voda nahor pouteká, keď
na tŕňoch v stráni bude hrozno, kde
toť zapadá, tam vzíde slnce, keď…
uverí. Pán by takú doviedol
si do svetlíc?… Ba! Znáte, kmotrička,
ich obyčaj: smiech v tvári, v srdci hriech…
a potom mužom hajdúch, komorník —
— Hja, zázraky sa vždycky stávajú…

*

Mladý pán sa díva oknom do trávnika —
,Čo tam vidíš, syn môj?’ pýta sa ho mati.
„Krásny, matko, kvietok! Ako zora vzniká;
a keď rozvije sa, slnka blesk on zlatý…“

,Synak, takých krások dosť u cesty všade —
Iný ja pre teba viem kvet, rodom spolný:
vzrástol, skvostne kvitne šírom na ohrade…’
„Nechcem cintľavý kvet; len chcem kvet ten poľný…“

,Synku, poblúdil si…’ „Pravú našiel cestu.“
,Krv ti zvrela mladá…’ „Ľúbosť to v rozvinu…“
,A tú mi chceš priviesť — hrúza! — za nevestu?’
„Ak nie tú, tak matko: nikdy žiadnu inú! —“

,Preboha! — Je sprostá, z biedy brložiska…’
„Srdce má nad zlato! V duši kryštál viery…“
,Svet si pôjdeš obzrieť…’ „Zostane mi blízka —“
,Zabudneš ju; musíš…!’ „Možno: na cmiteri.“

,Na cmiteri: čo to, ako?’ zmrzla ľakom,
zvrávorala — ,Čo ti hlavou preletelo?’
Syn sa trpko usmial, patriac za oblakom:
„Len preletieť môž’ …jak vyviedol brat Belo —“

K manželovi behla. ,Och-jaj! Zabráň pádu…
Otcom vystúp! Ináč náš kmeň, rod sa zvrhne —
Márne pokazujem panskú na záhradu:
poľný len chce kvet…’ On: „Hlavaj! — Nech si strhne —“
U Klockov iste hodne tlelo to
očakávaním, túžbou, žiadosťou;
no pod pokrývkou.
Neraz z domácich
ten-onen rád by sa bol pochlúbil
— tak ho to v hrdle pieklo, klalo v bok —
i odkryl ľuďom zvláštne tajomstvo:
Aladárovu známosť so Zuzkou;
jak on, pán, vážne zalieča sa jej,
čím diaľ, tým tuhšou láskou rozžatý,
ju vyznačuje sťaby princeznú,
jej korí sa, ju sľubmi zahŕňa,
i keď ich splní: Zuzke odrazu
jak mimoriadne šťastie zasvitne,
ni slnko spoza chmár — veď prečarí
sťa v rozprávke sa, kúzlom akýmsi,
na paniu, člena slávnej rodiny —
I oni takoj v cene podskočia:
svet celý na nich nechá pozor svoj,
len pohltiť ich! Ale nezhltí,
bo vtedy už k nim hodne vysoko
by musel: nemá takej rebriny…
Lež zavše skoro zvládla obava
u neho, takto umysleného,
kýs’ ostych, ktorý ústa primkol mu,
než stačil by bol rúšku nadvihnúť —
Ak preds’ len všetko to je bublinou,
čo v chvíľke tejto skvie sa, ligoce,
v nasledujúcej zhasne na veky:
čo potom? Hanba, posmech bez konca;
kde do hory sa utiecť, pod zem vliezť…
I plameň, z krbu už-už vyšľahlý,
zas — ohrebli ho — ľahol pod popol,
tam žral sa, ďalej dusil —
Ani len
hen Jurákovej, ktorá bola preds’
Klockovej sestra vlastná: ani tej
nezdôverili sa, keď prišla raz —
bo čula reči, ba i pomluvu,
potvárku špatnú — celá zhrozená
sa o to schválne k sestre dozvedať.
„Veď toto slýcham, Zuza! —“ vyjakla,
sa na štít oprúc — — „Tvoja staršia sa
vraj s pánom zvlekla!…“ „Never, Žofia,“
Klocková na to rázne, prikrútiac
na krosnách návoj. „Never klebetám,“
zopakovala, vzozrúc na sestru
s úsmeškom. „Tebe ide do smiechu?“
tá v podivení. Oná avšak priam:
„Nuž, mám sa hádam o zem hádzať? Mám
s jazyčnicami oškliviť sa?… Svet
bol mrcha, mrcha je i bude vždy! —
Keď zomele mlyn, i hurt prestane —“
„Nie: klepať bude čo i naprázdno.
A bez vetra, vieš, byľka…“ „Verže viem.
Však viem i, odkiaľ fučí. — Závisť: to
ten bachroš, mech…“ „Skôr pýcha nadúva —
Veď toľko vláči sa k vám…“ „A či mu
ja zbrániť môžem? Pána znevážim,
sťa parobkovi pričapím mu var’
pred nosom? Povedz… Ty tak? Neverím —
Dosť hundrala som: s poľovačkami
čo všetko Jano zanedbáva si,
i na zdraví že môž’ si uškodiť —
neosožilo: ani hnev, ni rev…
Nuž, pre mňa, nech tam — Viac už nedudrem —“
„A kde je švagrík?“ „Paromže ho zná!
Kdes’ za hlucháňmi lozia v Minčole —“
„A dievčatá?“ „Tie zbehli do mesta.“
„Kupovať, ašak? — Blízko Veľká noc —
Ej, moc tých parád, Zuza…“ „Máme zač,
Žofika, máme! — Jano zarobí,
veď zaslúži aj toľkým honením —
nejeden dukát…“ „Nože, pozor daj…“
jej pohrozila, vstanúc. „Podbehneš —
Toť, Diežkulina ako obišla…“
„Nestar sa,“ chvatla bidlá, prisekla.
I tkala zatým, len tak trnul stav,
čln pstruhom mihal, húdli podnože,
tvár celú v blku. Ale počali
sa nite jej skúbsť zrazu, z nitelníc
vše ledva vyhrebla ju — „Bodaj ťa…
Ký beťah? Urek dáky?…“ Batôžkom
si šatky drmla. „Pliaga… kdeže si,
i s pliagou. — Aha, tu si…“ lapla niť,
odžuvla, chvatne stokla cez brdo
i nadviazala. — „Ale žičím im:
nech rozpučí ich všetkých od jedu!
Na kolomaž bár, nech…“ sa schechtala.
„Nech!…“ bacia bidlami —
A dievčence:
tiež ani samým sesterniciam by
neboli priznali sa úprimne,
čo sa to u nich kutí. — Koľko ráz
len koľvek, najmä v časoch posledných,
a všehdy rovno vyobliekané
(— i vskutku: hodváb len tak šuchotal
si na nich, hrali stužky poletom:
šperk blýskal z ušiek, hrdlom — u staršej
i prstienkov skvost…), kedykoľvek sa
tak ukázali na svet: Zuzka vždy,
na líci zápyr, sťaby splašená
sa zdala — mžikotal jej svitný zrak,
jak pred šľahom by biča zľakaný —
vlas plavý spružnel, zvlála záponka,
len krielcami hnúť, vzniesť sa holúbkou,
tak diváctvu ujsť. — Kdežto Žofka, tá
sťa regrút stúpala si popri nej,
až vrzalo to, pery oduté,
vzpriamená príkro; bielym ručníčkom
(vyšitým pekne) pohadzovala
si v chôdzi, stranou fľochla zmrašteno
vše, výzyvom jak, v borbu s kýmkoľvek,
či zahrozením: Netýkaj sa nás — —
I preto var’, by vyhli výzvedom,
otázkam všakým, dotieravému
podchytávaniu, snáď i narážkam,
začali vposled uťahovať sa,
od spoločnosti bočiť — samotné
si vychádzali: pestrých vážok pár
jak ponad vodu v leta sálaní,
sa slniac, pávmi vodiac, dvoriac si…
A to druž pohlo. Zvlášte mládencov.
A menovite totých zhora: — Ľaď,
vraj, aká pýcha lačná, nadutosť,
ba neprístupnosť zrovna… ani by
ti u dám dákych! — Miesto, aby ich
tešilo, keď sa o ne otre kto,
sotva ti škrknú slovce, zmrdajú
sťa ryby chvosty — mrnky, potvory…
Sšomrali zavše, nech tak zočili
ich hrdopýšiť sa, či vedľa nich
keď devy prešli. Dali priechod aj,
kde a jak mohli, svojej nevoli
kýms’ fígľom, výčinom.
Tak Juro, brat,
nedávno obstál.
V jednu nedeľu
popoludní, priam z jari, ledvaže
obsychlo, trávky prvé cíperkom
sa vykľúvali, na Záhrady hor’
sa vyrojila chasa dedinská
v rozpuste hlučnom, s krikom, jasaním:
po nadpradenej piesni škovránkov,
po jarkov rozviazanom blábole,
výkuku prvých krások briežkami,
po vetierkov kol strečkoch laškovných,
po múšat zbrnkaní jak zbývalo
by bolo ešte jaro pozdraviť
i toť ich šantom, plesom, rozkošou.
Ich občul, zbadal Juro, po sádku
sa sem-tam plantajúc. I príkradom
podišiel takoj — pripojil sa k nim.
O ,longu métu’ zhodli sa hrať; aj
na tábory sa podelili hneď.
„Tu máte pílus,“ Karol vykríkol,
„netakší! Vidzte…“ popod nohu ho
vozvysok mrštil, lapnul. Zvidel sa
napospol — (atyri riadil cez zimu
sivone, česal, až sa zlienili
ni lasice: nuž hŕbu nazbieral
z nich srsti. V teplej vode zgniavil ju
do gule stuha, pekne mriežkavo
i obsačkal: i bola ozajst z nej
na podiv lopta.) Pristúpili k hre.
I po vyrážke silnej vysoko
sa lopta niesla ponad svieži luh,
zažiariac v slnku sťaby povetroň,
oblúkom malebným — ju chytali
tí ,nižní’ opreteky: kustriac sa
ňou, zlapanou, z tých pyšných, vyšných, čo
od stanice sa zavše rozpŕchli
a kľučkujúci métu obehnúc,
ozlomkrk vracali sa niektorho
kdekoľvek trafiť, ovšem ,buchtou’, že
by neodtajil. Práve nastúpil
jak vodca Jonáš, loptu zarážať,
a Juro skočil podšmierať mu ju.
„Aleže, čuješ, rúče podhadzuj,“
nakladal onen. „…,Kampa-svieca’… vieš?“
„Na rozkaz, čida —“ Juro s rehotom,
a šiky-miky stváral. Nakoniec
ju podhodil: a Jonáš drúčikom
aj rypnul v ňu, však už či nechtiačky
či naschvál, vtom i Jura začiahol.
„Joj!…“ zjojdal tento, cmuľknúc hánku si,
„ty trubač! — Takô ti priam vysolím…“
i zahnal sa. „Čo?“ Jonáš postavil
sa v odpor, zbledlý. „Chceš tým drúkom viac?
Hneď zgegneš… čo si hľadal, máš i drž…
Teľacník! Mrmaj! — Kto ťa volal sem?
čo medzi nás sa štúraš? Keď si pán,
keď Farkaš kamarát ti — švagor a
či ký hriech: pakuj! S ním sa voď a hoň;
di, sedlaj trlicu —“ „Kuš! lecikto…“
zareval Juro. I sa zrazia ver’,
nech Gábor nepriskočí, ktorý, hru
sledujúc, sedel na prievore. „Hop!
hô, chlapci! Rozum! — To by najkrajšie
z hry do bitky… Ta, hrať choď, bratišku;
a Jurko, nechaj ich, nech bzíkajú —
Poď, sadni ku mne…“
„Kážu — maminka,“
vtom žugan Boldkov skuknul (pohrobok),
priťupkav zadychčaný: o tráčku
len jednom nohavičky obdraté,
so štítkom puklým čiapku, z kapčekov
von prsty — „A čo kážu, Lacuško?“
ku nemu Pavol tíško, s úškľabkom.
A chlapec smrknul: „Stoly prikrývať —“
„Nepovedz — A čo bude? Hostina?“
Podskočil chasník, až sa kapec mu
dopoly vyzul, vyhnuv odiedzky
si okraj k šiji: „Veru — olevrant…“
„A všetci máme ísť?“ „Ná! — Gejzíček
len, Poldík, Marek…“ (Všetko šarvanci
po Boldkovi: čo s kŕdľom chlapcov prv
kol močíl strkali sa, do žabích
šturkali perín, žaby triafali,
až zunujúc to, vzali hrať sa tiež
o ,purgu’, šibeň preskakovať… vresk
a lomoz tropiac pritom k ohluchu.)
A Rudo, tiež syn Boldkov, najstarší,
už na mieste chlap, cepáň vychudlý,
chlpatých obŕv: „Hybaj, braček, k nám,
poď…“ s prívetom tým zajal Gábora
kol hrdla ramenom, i ťahal ho,
bár protivil sa. — Sotva zišli kus,
sa ozval chachot. „Len čím prikryjú?…“
„Posteľnou plachtou ak —“ „Skôr na stôl čo,
to hádka!…“ „Čír čajs’ s kosťa-osťami:
a Rudo, skyckajúc si podbradník,
,pieratko’ — povie —“ „Ale Gábor — hosť!
To znamenie —“ „Ťú! Ako na nebi?“
„Ba — na povale ibák Boldovie:
cŕk! škárami…“ „Hja, sestry: frajle dve…“
„Len ktorú mu!? Tú doma, machyňu,
s tým šľapom ťavím, a či zo Zámku
hen roztomilú kňažnú?“ „Obe var’…“
„No ciťte: iste závisť frfoce
z vás. — Menej žlče, viacej žičovstva…“
„Zdrav! Nech si má!“ vraz skríkli; smiali sa — —

Len Jano, otec, zdal sa nevedieť
o ničom. Vídal síce: Aladár
že zabáva sa zhusta s dievčatmi,
ich v práci pretrhuje, nakára
zvlášť Žofku, škádli sa s ňou — kým on sám
sa k poľovačke strojil, hotovil,
druh opatrný. (Neraz zvolajúc
na babu: Ešte toto, onô mi…
A ona ani kaňa sliedila
od kúta do kúta, ho vypraviť,
jak načim — jedným uchom avšak vždy
prítomná bola dcér tam zábavke:
čo a jak Zuzka jemu odvráva?…
I kukla vše ta, tloskla s záľubou —)
No všetko to mu bežným, zvyčajným
predišlo celkom, šumom vetierka:
chvíľ márnych medzi ľuďmi roztrusom —
On pán a mladoň — dievky naoko
var’ trochu — snadný postret, pohovor:
i keď mu ďaka, nechže trkocú
si spolu. — Beztak reči daromné
to: okrut návlak — dnes tak, zajtra vzpak —
či ako hrušky, ktoré z konárov
nad plotom vyhlých vo svet skyckajú.

— Domáci tobôž pred ním mlčali;
syn Juro, môž’, tiež zmýšľal ako on.
A občania: len jemu jedine
by za všetok svet ani zďaleka
neboli ublížili. Ctili ho
i vážili si. — Riadny hospodár
bol, včelár k tomu chýrny (lovec že
až náruživý, ani nespomenúc,
bár vesť šla o ňom: všehdy jeho je,
čo vzal raz na mušku); muž striezlivý
i rozumný… Keď zastal kdekoľvek,
ni jedľa vztýčiac sa, nos orličí,
výrazné oko: hnedky upútal,
zaujal človeka, bo rečúc čo,
,ba nech som kujon…’ dobrodušne aj
doložiac v doklad, každé slovo mu
z úst s váhou upadlo, i trefne vždy,
jak zo strechy by kvapka v jamôčku.
No nad to všetko viac čo značilo
i vpravde dodalo mu vážnosti:
slul felčím aj, znal radiť, spomáhať;
tak ľuďom osožil, či pri statku,
či keď ich samých mrcha nehoda
pricvikla…
Toť: i včera pribehlo
od Ferda dievča, ani zdivelé
(i šťastie, hneď že z rána, doma keď
dlel ešte: majstroval čos’ na klátoch
novučkých vnútri, vkladal… nové snáď
pre roje). Dobre vráta neskydli,
tak buchlo fortňou. „Poďte, ale hneď —“
„Nuž, ale horí —?“ „Totka aimovie
do vody spadla, dodrúzgala sa…“
„Ah! Idem zaraz…“ Tedy Terezu
to prikvačilo ten raz nešťastie
čihavé. Inu — z onej zápače,
kam zaliezala rada, vracajúc
sa, bezpochyby naťahaná už:
nie že by bola, ako prišla, tou
i pratala sa ciestkou poza sad,
lež — dozrúc najskôr, kúštik povyše
že šaty prali práve Čižmárky —
ku čomu, jak sa potom sčísťala,
sám Lucifer jej, vraj, len posvietil —
k tým zamierila, sťa stín vlečúc sa
výslním — s nimi poklekotiť si
čajs’, keďže zriedka slovo stratí s kým…
I na skalnatý briežok potočný
sa vyštverala jaksi, o topoľ
aj nechty zapárnuc. — „Var’ nesiete
nám frištik?“ zasmiala sa mladica,
až zúbky zleskli sa jej, prehodiac
vzad vrkoč počerný. „Veď od svitu,
ej! hodný kus…“ „Ach,“ zdýmla oná vtom
i polkla, hrdlom žily vychradlé,
„dieťatko — veru iba sebe, ľaď,
soličky trochu nesiem…“ bacla na
uzlíček zo zásterky — „trebárs som
zle spala, zle… (Čo sova zlupkala
očami.) Sťaby bolo dávilo
ma čosi, až strach!… No vy bohačky,
vám rozkoš. — Ja, toť…“ ústa prekriviac,
natrhlý skubla servianky cíp,
„sťa žobráčka…“ „Len Pán Boh bohatec!“
Čižmárka na to. I zas sťapkali
nárazom piesty; voda ligotnou
však prchla vlnou, odnášajúc pien
hasnúcu perleť, skrslú pri splaku
či z prešumenia prúdu kol nôh im.
Oproti sochou tŕpla Tereza,
sa pokniskujúc — až zas vyjakla:
„A moc háb máte?…“ „Verže ich je dosť:
od jari netu — krátko do Jána;
nebolo kedy preprať naskrze —“
„Ja za pol roka — pieram iba raz,
raz —,“ posepla sa. „Gábor, ten vám má
košieľky — krása; sťa kvet —“ Pokväcla
jej hlava. „Na moj’ dušu — sťa kvet… Juj!
Ten potok: závrat — Óvi… chytajte!“
i rukami len voslep zhabkajúc,
sa zavalila… Ledva vytiahli
ju z vody ani šúpu — odvliekli.
A Klocok prihnal. Sňal sa v pitvore
so aimom. „Zle je?“ Ten: „Bár radšej by
si obe čungy bola zlomila!
Nadobre, aspoň…“ „Ja, cit, aimko, cit!
Čo škodného sa komu prihodí,
vždy dosť je na tom, vždy!“ a do izby
spel ku pomoci — — I keď napravil
Tereze ruku (v pleci vytkla ju),
ju ošetril, kde skaličila sa:
ač stenajúca rán tých bolesťou —
kým obkladal jej čeľusť odretú —
preds’ po skráni ho šuchla medzitým,
i hlesla: „Pán boh zaplať, Janíčko,
vám, pánboh, ach. — A u vás ako tam?
aak zdraví všetci?“ „Chvalaž-bohu, hej,
sťa buci! — Len tak nech i napotom,
i nebude sa na čo sťažovať…“
„Dievčatá hodné — Zuzku ver’ by ste,
ach, za Gábora toť…“ Ten prudko vstal:
„Joj, mama! Mlčte — “ „No, nič,“ Klocok mu,
„viem, dobre mieni —“ „Veru,“ dodala.
„Ak za Farkaša hádam drží sa,
zle prejde: pán —“ „Nuž!?“ Klocok zdupnel až.
„Vraj, známosť…“ „Čušte!“ zas ju pretrhol
syn; doriekla však: „Vraví celý svet,
ach, celý —“ Pošiel Klocok schmúrený,
zaťaté päste —
Doma vzal sa priam
vec vyšetrovať. — Nato zrobil šturc,
spor i súd náhly. Pušku schytil, vraj,
aj v zlobe: i vraj, počnúc so starou,
ich postrieľa tam všetky naskutku,
nech zavčasu sa, jarabice jak,
nerozlietajú s kviľom, povykom
po stavoch, sadom, v stráni — záchranou…

*

To nad dedinou mračné skalisko,
čo medvedicou jak by ozornou
zaľahlo priekom, zakiaľ povyše
zas druhé loptie si sťa ostrovid,
strihajúc ušami — to skalisko,
jak zhodí náhle habit pošmúrny,
sa v skvostnom zjaví šate, v mentieke,
keď prvé slnka lúče zbozkajú
mu chladné čelo! Jeho obličaj
jak splna zjasá! Vekov vrásky ním,
zvetralé šrámy, jazvy nehôd zlých,
hlod časo-zuba, hromo-klina vráž:
hneď všetko zaleje sa milotou,
že sťaby jamky v lícach mladosti,
kde hopkajú si neba s veselím,
o schovávanku smiešky bavia sa,
tak predídu. — Ten otvor — do dračej
vraj jaskyne vchod — žiara obrubí,
až ústami sa pozdá s perami
koralovými: prehovoriť len!
Ku slovu slovo stýbnuť hrkotom
prameňa čistým, rovným krištáľu —
len preriecť! — Vyriecť veľké tajomstvo,
čo zabalené a či zakliate
od pradôb drieme v prsiach braliska,
čakajúc reka príchod, na dotyk,
šľah jeho prúta odklínajúci —
Ten krovín porast v ľahkých oblúkoch
po rímsach, výklenkoch i cimburí
sťa obrvy by bujné, strážiace
nad očí skrytých v rokliach pokladom,
či zrovna samy mihalnice ich,
sperlené skvostom rosy bohatým:
čajs’ srdce tvrdé mu tak roztálo
pri zhliadaní sa s hosťom východu,
i plače, ovšem, slzy radosti —
Z temena zvislá tráva, cíperie,
jak štica: v nej sa hravo prehŕňa
dych rána svieži, čechrá, zhýna ju,
tým činom, môž’ byť, štekliac čela štít,
by svojej dume ťažkej, hlbokej
už výraz dalo raz, jak klenutiu
takému lebky večne prisvedčí,
šat vzletný, kráľovský… A dalo ho
var’: myšlienky mu vo svet vytryskli,
jak slncu paprsky, i s týmito
to ony zlatým vzduchu vlásením
snáď roztočili sa, sťa vlákenko
nemakateľné, viditeľné len
zrenici oka či tej duše: i
ich nebodaj to pilne spriadajú
vše priadky penaté, čo kolovrat
tam spešne krahulec, hor’ orol sám
dôstojne skrúca. — Ó, to tkanivo
len bude slávne! Hodváb lunivý!
Jagotný zlatohlav, sám rajský skvet!…
(Bár tomu rodu, ktorý v údoliach
kol rodí sa, spí nemluvňaťa snom,
bár jemu by sa dostal za podiel,
venečkom sľubným: pokryť, okrášliť
tú jeho duše núdzu, holotu!
V tej duši jeho malej, mĺkvej ráz
junáka, obra vôľu vzbudiť!…)
Dnes
tiež splesalo tak tože skalisko
pri vzchode slnka v sláve, za jari
už zletilej. Kde aký malo kvet:
rozvilo všetky v ústrety mu. Preds’
ten najkrajší mu skvitol temenom:
trávnica mladá. Srpec v pravej (jak
by bola z neba ponočného ten
ligotný sňala), krížom prez ňadrá
vzad plachtu trávnu uviazanú, z nejž
kukali kvietky — sukňu upätú,
belostný spodníček: tak strmla ním,
sťa prikutá by na tú jeho tvŕdz,
a zánet v líci, v zraku túhy vlaž,
vlas skvúci kovom, stála — hľadela.
Kam? Obdivom snáď slnca na východ
nádherný, na svet v dúhy odený,
na vrchov, holí rannú velebu?
Či naslúchala piesni vtáčkov skôr,
ju, lebo novú, chcejúc nadobre
si v pamäť zaštepiť, by družky raz
ňou prekvapila, keď sa zamlčia,
zavijú zrazu v smútok…? Alebo,
ač zmysly jej preč umkli zdanlive,
preds’ vpravde v seba bola zavrená?
Jak otrokyňa viazla v okovách
pomyslov vlastných, stenkajúceho
u srdiečka, mu prudký strážiac ruch,
s ním bolestiac, tam diela matičkou
bezradnou?…
Bola Zuzka Klockovie.
Sa spamätala; vzdychla. Vrhla srp.
V záňadrie s chvatom čiahla, papieru
vytiahla blanku, v balvan postrela
nablízku, opuku, i k tomuto
hneď prikľaknúc si, v mysli starostnej
čo vyhútala, napovediac aj
si tklivým hláskom, pritom osrkom
sa neraz schvejúc — túžbou do ústok
vše omočenou takto písala:
„,Som, ach, len dievka sprostá — znáte ma:
nuž odpustíte neforemnosť slov
i písma chyby… Pekne prosím vás,
bo pozdraviť vás aj, si netrôfam,
len prosím zrovna, prosím: povedzte,
čo máte na mne? Nie som krásota,
ak lichý kvietok z nášho prieloha —
nie z kaštieľa: len z tichej chalúpky,
spod striešky nízkej — ani vzdelaná,
nie bohatá… veď dcéra sedliacka —
Čo máte na mne? — Otec dozvedel
sa o všetkom. Sa hnevá, kľaje, strach…
zvlášť mater trápi… Nuž (tu vyhŕkli
jej slzy cíčkom, hlávku sklonila
až na kameň; no vzmohla sa aj priam,
sĺz pristavila tok —), nuž, nepríďte
viac, ach — A buďte zdravý, šťastlivý,
a zabudnite dievku, ktorá tiež
sa usilovať bude zabúdať…’
Však (vzhliadla prudko, temer v predese)
kto odnesie mi k nemu lístok ten?
Ty, sivý holube, čo kriela máš
tak bystré, ty? Lenže si bázlivý
a plašný tak. — či ty, môj škovránku,
čo vysoko vieš vzlietať? Ale var’
tiež radšej spievaš, než bys’ poslom šiel —
Kto? Bože!…“ vstala. „Nuž ja, daj ho sem!“
v zrub rozsadliny vyhupol sa i,
skok-krok, stál pred ňou Gábor, v tvári jas.
„Ty!…“ užasla až, odpla sukienku;
„čo sliediš za mnou?“ „Sliedim? Rada buď:
máš poštu… Však, hľa, ani netra: sám
preň ide si tvoj — frajer —“ Vskutku, vtom
priesekom valu jazdec vyletel
i prosto zbočil k nim. Bol Aladár
na bujnej paripe; jak cvalmo hnal
pomedzi zbožie i zas hroblinou
a kantár skvostný v slnku jagal sa,
za klobúčikom vialo vlave mu
volavčie pero. — Prihnal; zoskočil,
v čom ostrôžky mu u bôt vysokých
zvírili zvonne; vranca tľapol v krk,
ten strnul však. S tým uprel skúmavý
zrak na Gábora, ktorý vzdmutých pŕs,
na ústach úškľab, zastal nehnute
blíž devy, na skoku jak do borby.
„A ktos’ ty?“ zápäť opýtal sa ho,
bičíkom sšvácajúc. Ten, valašku
zas lapiac v hrsť, však vzdorne odvetil:
„Som Vlkolinský tak, jak Farkaš vy! —“
„To moja láska, braček! Po svojej
ta stúpaj práci —“ „Nejdem!“ „A čo chceš
tu, povedz?“ „Poviem: nuž, mám povinnosť —
Čo zvádzate, toť, dievku? Lebo keď
vy pán a ona jedna z našich: len
ju zvábiť chcete… No ja prekazím
vám rozkoš tú! —“ „Vidz, anjel-strážca!…“ v checht
prepukol Farkaš. Zuzke, chvejúcej
sa lístkom posiaľ, krv však šľahla v tvár.
„Kde myslíš, Gábor?“ zlkala, bolestný
na perách potrh. „Kto ti dovolil…?“
„Tak?“ ten k nej. „Dobre! Nechcem natískať
sa za obrancu, bohchráň! — Tvoja vec…
Keď zbytočný som, vďačne ustúpim;
nuž zbohom —“ aibnul dolu úplazom,
pred sebou šurd skál, rúcajúcich sa
do priepasti. — A Farkaš, sšomrav čos’,
už obličaj svoj zjasnil, pokročil
ku Zuzke s lichotom. Tá cúvla vtom,
sťa pred hadom by, zbledlá, zjašená,
až zjakla ,Gábor—’, vidiac nebodaj
sa holubicou voči jastrabu —
„Ej!“ zasmial sa, „ty bojíš sa ma preds’?
A prečo, Zuzka…?“ Strmla, v ruke srp,
jak v cherubovej meč by plamenný —
„Oj, neboj, ľúba, moja…“ krotil ju.

*

,Sloboda všetkým mojim národom!…’
Ten príhlas vážny, mocný, slávnostný
znenáhla zaznel z výšin prestola,
i jak by na deň veľký vzkriesenia
zvuk zvonov búrny v tupý ľudstva sluch,
jak hromu tiahlovalné dunenie,
otriasajúce vrstiev riad i sklad,
zdeptaný vekmi, v sypkosť úrodnú
ich vzrušujúce: s takým zanášal
sa burcovaním v ríše končiny.
A národy — hen od Álp vysokých
až po najďalšiu haluz Karpatov,
od Krkonošov k vlnám Adrie,
kde aký, väčší-menší, prebýva,
i najbiednejší — všetky precitli
z oloveného spánku, z únavy,
z mdlôb ťažoblivých, do nichž štátnická
lesť, opekúnska faloš, lakomosť —
vo svojich systémov to úskočných
spleť a zmäť, rovno sťaby pavúkov
schytralá háveď v siete múšatá —
ich zdávna boli takmer na zádrh
už opantali. — Oči zrosené,
vydýchol z hĺbky každý, rumenec
v zjav siný pojal razom, odvalil
z pŕs bôľnych žarnov kliatby, poroby,
osudu priepust vrhol: fantóm si
bol, výmysel len spupných šudierov,
mam! — Ním sa jak dym vzchytíš, rozlezieš
na mojej vôle kyn! A zhustneš-li
zas: v kladu nie ver’ ani v okovy! —
Nanajviac spršíš dažďom vítaným,
môž’ lejakom aj zhučíš, prívalom
na role dedičné, však odhučíš!
A ruky pilné zápäť zahladia
šľak jarkovitý tvojich stupají,
a opäť zeleň, klasy vzhúknu z hrúd…
Nie nákovou som púhou, podnožou!
Nie mošnou potu, krvi! Právo mám
i kovať v dielni vlastnom na šťastí!
Som časťou osnovy či správcom tiež
u krosien stavu: spolník ústavy,
zákonodarca! — Svojich síl a snáh
mne patrí zhrnúť zlatý výsledok!
Bezo mňa o mne nieto rozhodu;
môj súčin k dejstviu, k váhe prímet môj,
môj súhlas v chorál, k sláve i môj lúč!…
…A hlavy vzpriamiac, zo žalára jak
by prepustená na ten sladký vzduch,
vo výslň krásnu, — rozstrúc ramená,
nepamätlivé bied ni protivní,
len prítomnosti zachvátené hrou,
jej opojené muštom mámorným,
si, seberovné navždy, zbratrené,
kol krku padli radom; zavýskli
v svet zradostnene, techou vysokou,
jasotom šírym: Bratstvo! Sloboda!
Sloboda, rovnosť!… Uverili: nie,
zvon hesla toho, zunot prívetu
nie októbra to šelest pohrebný,
nímž ohláša sa padajúci list,
to rozpuk brostu! Miazgy žblnk i šum;
to jara tlkot! Ruchot, obnova,
ňouž žitie klíči, skvitá, zreje v žeň —
To popud, pošin z výšin vnuknutý,
čo za občana zdvihol otroka!
K človeka pleciam pripäl perute,
že živelníkom stal sa svetla. — Bo
lož, tmy to dcéra vlastná, po zemi
sa hadom plíži vždycky, slzký brud
za sebou, napred seba žihadiel
tykadlo klané: baziliškovým
tak zrakom gáni, číha na obeť;
či netopierom v postrach bojazne
v hre nemotornej bzíka kol uhlov…
Na človečenstva bralách, trónoch to,
jak na horských by štítoch, vznešených,
bez kalu, puchu, čistý musí viať
vzduch, ani krištáľ v tichom roztoku!
Veleba sídliť, najjasnejší svit
sa skvieť, sfér zunieť hudba posvätná,
koruna z pravých skvostov temenom:
pod prístreším jej rýdzosť úmyslov,
roj myšlienok čo medonosných včiel,
stálica-vôľa lúčov nemýlnych,
péč všestranná i vševidiaci zor,
pohýnajúci berlou v pravici,
všeláskou zabronelý obličaj;
na hrudi pancier spravedlnosti,
kam tlak ni dojem lichý nevniká;
hermelín mysľou, duchom z purpuru
plášť, svojho srdca krvou sfarbený,
i pravdy svetlý odtok na rtoch… Nie!
Tam vierolomstva, šaľby nemôž’ byť —
I nebo bližšie: vidí, počuje,
i požehnáva potom, kára skôr;
a jako práve jeho žehnatba
tam zvrchovanou mierou dopadá,
v jas nesmrteľný topiac ľudskú skráň,
upevniac na tvŕdz moci podstavec:
tak pokolení svorom najďalším
za károu frčí kára, s trestom trest…

— A príhlas ten, zvest jakby nebeský
s blahoposolstvom, kraje dunajské
v šír prelietav, i k Tatrám doletel:
v nich znásobil sa rujnou ozvenou,
k ich jesennému švistu pridal sa,
na jarný zmenil ho, vzlyk trúchlivý
však riek ich v plesný spevot prečaril…
A národ, toten, na ich úpätí
čo sudbou božou rozložil svoj byt:
ten prikovaný k bradlu Prometej,
popelvál, vyhnanec i trpiteľ,
ten lazár — a preds’ večných nádejí
skvost v utýraných prsiach chrániaci,
jak hory nad ním večne zelené —
on občul ho tiež, prebudil sa, vstal
zo súžby loža, v zorách omyl tvár,
vzrast narovnal si, načrel do duše
zo zdroja túžby — scitnel, omladol,
a strupy rán hneď zakryv stydlive
halienkou šumnou, horič odvekú
zatlačiv srdne na dno útroby,
z pamäti vytrev šereď priekorov,
sneť klamu, fľaky krivdy, zrady čerň —
len vytýčiac štít svojej vernosti,
si na zdedenej, znojom presiaklej
i krvou predkov, strmiac postati,
v ňu vkorenený právom života:
tak pozdravil tú veličavnú zvesť,
širákom zavial chvojkou zdobeným,
i z plna duše splesal: Sloboda!…
A napriek vekov priekom, útiskom:,
vzdor sklamaniam až k zvratu dôvery:
uveril — dúfal znova. — Ruky kde
Ľudovítove, vzletom orličím,
sopečným citom k dielu nesené,
kde ruky tobôž jeho družiny,
tých planét verných slnku svojemu,
mu vracajúcich lásky jatrenie,
kde totie drahé ruky prestali:
tam nadpriadol zas dejín osnovu,
rozvitok žitia, slávy zlatohlav,
do námah z všetkých vzprúh sa rozohnav…
(Ach, že len márne zas… Že toľký pot,
sĺz toľkých ron, sprež toľkých úsilí,
túh: dostatočných polnoc rozbrieždiť,
obetí, prosieb toľko: nadarmo —
Ó, beda!… Hoj, len k nebu upretý
zrak, od vrtkavých ľudských pomyslov
na zákon boží: žaluj, pastorku…
krič, na bránu tlč…)

aírou krajinou
to vzbúrilo, jak do vôd jazera
keď zaboria sa víchre lakťami:
vprostriedku nápor hrebenatých vĺn,
sťa pahrb kúriaci, čo v chvíľke však
i zapadne, by nové vydvihol
kol prúdy, pláňou kolesami ich
zavalil, k brehom pohnal, špľachotom
kde v šamotinu rozsypú sa pien.
Tak z centra ruch sa niesol navôkol,
rozputnávajúc sily, pohyby:
zhukotal v mestách, župách, dedinách
náramným otrasom i rozryvom,
vzkyp vášní zmútiac, dlho dusený,
z pŕs opráskajúc tiesní obruče,
zubadla osteň v ostrôh zmeniac hrot,
chlad ľadovitý stopiac včerajška
v žiar horúčky, až celú verejnosť
naruby, čím hor, tým vdol prekotil.
Po hradských vozný rachot: Faëton
tu-tam z rúk boha vyrvav opraty,
heroldov pozyv v turnaj, štafiet cval —
hluk, povyk rínky, hesiel výmena,
žvast chlubný samozvaných tribúnov
i narážky, vresk škodoradostný,
lichotné pozdravy, váb panských vnád,
tisk pravíc v priazni, predtým studených,
objatia bratské, bozky: všetko to
vo znaku, v mene svätej slobody,
tej bohyne, tej… (Vpravde nanajviac
pre urvateľov iba idolu:
pre odsotených zrovna Molocha,
pysk jehož chlepce krv a hlce mrav —)
Hneď nato zhony, schôdzky, porady,
zvlášť v stoliciach, tých čudných veličín,
čo spoločenstva vrchom plávajú —
Že akým právom, akou zásluhou,
kých cností peruťnatým podvihom?
Záhada večná. — Ale najskorej,
bo ozaj penou sú, len lisk a šum,
no domáhačné k tomu, treštivé,
i domýšľavé, ni tá na vode
nafúkla lunka, v nejž sa odbleskol
kol obzor: myslí tedy, ona je
i ním. — Kde drepel šľachtic-pohlavár
v ústraní svojom, na svet zanevrev,
lev urazený, spupný patriot,
kýs’ Koriolán — jeho paloty
už rozhodená brána dokorán,
hrad spustil mosty. — Vari na výpad?
Či na válečnú niekam výpravu
úľ zbieha sa ta lačný rytierstva…?
Ech, víťazstvo tu! Padlo jablkom
do lona samo: len ho rozkrájať
dľa chuti, miery, váhy sebeckej;
a múdry šafár, toť, on utrafí…
I k tomu práve v sieni, zvešanej
podobizňami rekov posupných,
sa zhromaždili, sťaby krkavcov
ťah k pustej zápači, i zasadol
ich snemík, rákoš, v tuhých debatách
sa rozkrákoril, reční, rokuje,
dôvodmi rúbe proti dôvodom,
na úskok tromfom rypká pádnejším,
preds’ v borbe, husárska kde odvaha
a vlastenecký ryk-krik vývodí,
tak plány kujúc, variac projekty:
jak verejnosti zajať postate,
kde aká hodnosť, uchvátiť jej šat,
i vše sa zvadí, schlpí v rozopri,
ni šelmy keď sa zrujú v pralese,
hneď — lebo zvrčal tiger oligarch,
i podobizne zrakmi zlupkali —
zas krotkosť, svornosť, číra rodinka,
záujmy rovná, zhládza protivy,
trhuje, zmlúva, jedná zhodu, zmier —
až nakoniec i kocky vržené
i prevedená deľba koristi
(slobody-lanky zlatej), dobytá
ústavy bašta chrabrým útokom! —
Tak radovánky, hurhaj, rozkoše
i výtržnosti…

Prirodzene, ten
prúd strhol so sebou i Vlkolín.
(Preds’ hniezdo tvrdých ešte zemanov,
nezabudnuvších lehôt niekdajších,
neviazaností — žiaden tedy div,
keď onen starý svevoľníctva duch,
bezuzdný démon priam sa ozval z nich,
vytrčil rožky.) Pravda, Peter bol,
ten slávnej obce bystrý politik,
stonoha bludná, s ňuchom kopovca,
čo prezvedel sa prvý o zmene
tej prevýznamnej. Dobre forteň sa
nerozsypala, tak až tresol ňou,
jak k richtárovi vpálil, k Jóbovi.
Richtárka práve i dve nevesty
ľan drvili, ni z nájmu, spred stajne
až oblak prachu vstával nádvorím;
no tých si ledva všimol, pravicou
len nad hlavou čo zihral triumfom,
i zmiznul v dverách. „Viete novinu!?“
s tým vpadol dnu, i praštil kaňák v kút.
„Nuž?“ okuliare k čelu šupnul Jób.
„Do pece s lajstry! Ani vindry viac
vám nedávkujem — Nemec, do Nemiec
marš!… Prevrat! Obrat! Konštitúcia!…“
„Ba…“ „Prisámbohu! Tak je. — Čítal som
cisársky ohlas; naši páni mi
ho čítať dali… Či ho vidíte?
Ten v Talianskej výprask na osoh:
trest na ministrov, pre nás poľaha!
Či zlý som prorok?… Oj, to kotŕbka!“
(Sa v čelo durknul.) „Takoj zvolajte
hromadu! Behúň — kde je? Do cvalu!“
„A načo?“ Jób mu. „Načo?“ vytreštil
zrak, plecom skubol. „Poradiť sa môcť
o veciach, ktoré sa nás týkajú!
Veď budú voľby, reštavrácie:
i v obci našej. — Treba zavčasu —“
„Nadájať, ašak?“ vtrhla do reči
mu gazdiná, vtom vkĺznuc do izby
(zvedavá najskôr), hlavu v obruse,
upazderená. „Hja, nuž žiadna česť
nelieta, schody potrebuje: len
tak môž’ liezť… Ale, pani ujčinká,
len rady môžte byť: váš kotlíček,
čo od toľkých čias stydnul na pôjde,
zas zíde zohriať sa a klokocúc,
vám dudať bude: hej, zas budete
si slivovičku doma variť. — aak
ste slivák mali na div! —“ „Nebaluš!
Choď, si ich natras…“ „Teraz? Na rôčik.
I dohán budem sadiť na hradu —“
„A kapustu kde?“ Jonáš na to, brk
za uchom. „Var’ na holohumnici?
či v sude hneď?“ „To moja starosť je.
Alebo hádaj — teba podsadnem
na tvojom rezanci! Čo? Pomkneš sa?“
„Oprobuj, zahryzneš…“ A podchvíľou
sa pánov bratov zohnal celý húf,
dychtivých zvedieť: čo sa stalo, keď
tak náhlil zháňač? Peter, spravodaj,
aj vykrámil im hnedky horlivo
udalosť veľkú, svoje pridajúc
k nej dômysly i rôzne výmysly,
až všetkých usvedčil i zachvátil.
„Ťú! Zase svitnú časy!…“ „Slobody!…“
„Nemčúrom Všechsvätých…“ „Ba metly! Von
z vidieka s nimi!“ „Lokeš, Vytrčpán…
do Haštrdámu!…“ rozkríkali sa.
„Len pomaly,“ v to Peter. „Počiatok
nech páni naši zrobia: potom my,
ak treba, cepy, kosy pochytiac —
I zbroj sa nájde — ja už vyhrebiem
pukačku svoju. — No, ten zvláštny chýr
zaslúži pocty! Iste krajina
ho celá zasvätí. — Tu začnime
my, bračekovci! Čože?“ Schválili
ochotne návrh s búrnym súhlasom,
a „Poďme!…“ schytili sa, hrnuli
von s lármou, s hurtom. „A kto oldomáš
dá? — Treba bolo odhlasovať prv —“
„Nuž ty: si strhol hodne na voloch —“
„Poľahlo! —“ „Item: rováš obecný —“
„Ja protestujem! Nejdem —“ „Hlúpi ste!
Kto dá? Ten, čo chce hlavou obce byť,
ten!… „Vám dám, vlci! Žráči…“ ozvala
sa od trepačky v hneve richtárka,
až zutekali, tak pohlo ich.
„Vy rozpustilci! Čvarga satanská —
Ba Ťurka na vás! Faraóna skôr,
čo zazubadlí vás! Vás poputná,
vám kožu zodre, črevá vysnuje
z vás s všetkým činom! S hnusom, nešplechou;
len tak ak prídete raz k rozumu —
Bodaj ste…!“ Trojny jej však zjachtal sek
sťa brechot. — A k ich harmatiacemu
dol’ cestou kŕdľu kamdiaľ pribudlo
viac mužstva. Krištof sedel na streche
humienca, na samučkom hrebeni:
čos’ dlubal, diery látal snáď a či
do štíta vprával vŕšku na vrábov.
No lenže z cesty spišťal ktorýs’ : ,Piť,
vták, piť-piť’ — horký po rebríku, nie,
z vrchstrechy šurdom spustil sa hneď a
cup! do záhrady. Jeho šťastie, že
tam detváky sa boli ihrali
o pohreb, pri tralote tiahavom
sa odnášajúc, pochovávajúc
navzájom — nazhŕňali lísťaťa:
bo zaryl do toho; i presadiac
plot, medzi chlpmi skrsol. „Nuž tak piť…
Kto štedroň-vedroň?“ „Ten raz Abrhám
sám…“ „Ľapceš, Ferdo!“ „Dnes má chasenes;
či nepozval ťa?“ „A čo s Rebekou?“
„Prepustil, vyobšíval obšitom!
Vraj, stará, mrzká; mladú berie si…“
„Jaj, huncút! Ešte nenaplodil dosť…!?
No počkaj, hebrej!…“ Chachot v zástupe.
„Hej, pomsta mu!“ „Skôr jeho pivnici!“
„Najbachratejší musí zaklať sud!“
„Náš regál! Krčma naša…“ „Žiaden strach!“
do hluku Peter. „Ja váš dobrodej
(vtom v kešienku sa ťľapol): čujte!…“ „Hí!
To ošmálil si s kravou niekoho
či s konskom slepým?“ „Nebreš!“ „Podistým
už kortešuje…“ „Čuš tiež! Viem, čo viem;
i kto nám bude hlavným županom! —
No, napred! —“ Stretli Blažku. „Želiar, vbok!…“
„Pred vami? Nikdy!“ „Ondro, páni sme
zas! Nečuls’?…“ „Tomu vzopreme sa my!
Nič o nás bez nás. — Hoďas starý som,
som prvý medzi dobrovoľníkmi,
i dokážem vám silu, odvahu,
čo v ľude našom obrom spočíva;
náš Hurban žije!…“ „Tichšie! A kde jdeš,
há?“ Peter k nemu. „Hore k švagrovcom.“
„Vráť s nami!“ „Nemám kedy.“ „Musíš! Svet
v radosti pláva… Hybaj! Častujem
ja — lebo, Ondráš, či sa pamätáš
na predpoveď? Hľa, moje navrchu!…“
A pospešili. Jakub bubnoval
však ešte vždy a hláskom trasľavým
ohlášal správu. Dozrev avšak zhon
pred krčnou: bubon šmyknul na chrbát
a zdrobčil vhor. — „Juj, chytro, Jakubko!“
ho baby ešte viacej durili,
sa chichcúc. „Veru bez vás popijú…“
„Veď to; a už som sťa hláč na súši —
Joj, nemýľte…“ „A paciencia…?“
zo šmikne kríkol Jurák. „Jeseň je,
ľa, opŕchla —“
Dňom nato, v sobotu
bál — u Boldkov. Už zrána rozbehli
sa chlapci z dom’ do dom’, kde mládenec
či panna, s pozvánkami od Ruda.
Do smiechu prišlo iste pozvaným:
veď, ako znali, i sám zovňajšok
obydlia prezrádzal už zďaleka
(stien orýpaných, tu-tam s podpierkou
pod trámy, s dachom ani riečica,
i načatým toť vzadu, nebodaj
na palivo, bo trčia kýpte lát
i plátvy zadnej, sadzou sčernalé,
ni rebrá kostry), ozaj horúca
tam bieda, neresť… a ľaď, napadne
im kratochvíliť. — Ale panstvo preds’!
To nejde zohrdiť; a mládež, bár
by v samom tŕní, na kamenci kde
neschodnom vždy si vďačne zaskočí.
(A aby preds’ sa lepšie bavila,
než v tŕní rohatom, než na ostrom
kamenci, zviedol pozývateľ tým,
že pozatĺkal jamy v podlahe,
majstrujúc pri tom do poludnia, až
mu z obŕv sklenky potu kvapkali.)
I len že zmrklo sa, kol sšarpaných
po stenách žmurkli sviečky, na strunách
zbrinkali hudci: ľudu návalom
sa vhrnulo, že Rudo, obočie
mrzute stiahnuc, však i uškrnúc
pod štetnatým sa fúzom, privolať
mu musel: „Nazad, prosím! Prosím plac!
Ta ku dverám — Veď nemožno sa hnúť
vo svetlici…“ A tanec započal.
Sám Rudo otvoril ho s dievčinou,
tou od Tomášov. Gábor zaprosil
však Eržu, slečnu síce zo Zámku,
no domácu preds’: skokla s ochotou,
a vzozrúc milostne mu v obličaj,
za rameno ho chvatla. Ostatní
tiež nedali sa núkať do harcu.
I zvíril tanec, rozpust bujarý,
až steny striasali sa. „Ak sa tak,“
u dverí vrkla ktorás’ ženička,
„povala zrúti —“ „Neboj, dvermi toť
unikneme chytro…“ „Vonku začína
duť veľký vietor, len tak praští krov:
kde odžižlaný, nech tam zapre sa
doň, zdvihne všetko ver’!…“ „Nuž, prejde bál
do víchru; výskok ozlomkrk, sťa stríg
o Lucii. — Rad Tóna povedie
na tiesku… Dieťatko, si strachopud;
hľaď radšej, ako Erža cifriká,
vo štipkách polu, chvisty na očiach —
a sestra Lojza — do popuku, chaj!…“
zajakla. „Ticho…“ ústa zapchali
jej susedky. I chlapci Boldkovi
vtom pretisli sa, zháňať šarvancov;
tam z pece, v kúte z almarie zas.
„Preč z kachieľ! Chceš ich zvaliť?…“ „Beztak im
moc nechybí — hej, idem, Marečko…“
A onde zápäť: „Dolu z kredenca!
Riad pobiť chcete?…“ „Ani sklíčka tu —“
„A taniere?“ „Ná — jeden, odbitý —“
„Lyžice —“ „Eha, z dreva, hory dosť…“
Checht. „Za pačesy ho!…“ „Už skáčem, už…“
— A čosi-kamsi Eduš Revický
prikvitol, mladý panák (z rodiny
čajs’), buco, čelom rusé kadere.
U pani Tildy, ktorá sedela
na štíte pod zrkalcom puknutým,
na hlave kapišon kýs’ s rojticou,
ovislou k pleciam, oči plné sĺz,
v pravici ručník rozkrídlený (veň
ovíňal rinticu si najmladší,
jej na kolenách), tam bol pozastal;
s ňou besedoval. Struhol poklonu
i zolvici vtom, Tonke, pokríknuc:
„I tetinka tu? Ah-ah —“ „Neter mám,
pamätaj, chlape!“, fľochla úkosom
na neho. Prstom pohrozila mu
i dupla nohou: „Alo! Do mangľa —“
Čeľusťou kývla: „Raz-dva…“ Zasmial sa,
uklonil znova: „Hádam tetičke
sa bude páčiť…?“ „Ah, iď, potvorník!“
zdrmala sebou, až jej náušníc
zacelembali hrkom pijavky,
a v stenu najskôr trknúc kontíkom,
do tyla zhrklo maziva kus — „Hrom!…
Chvác tie hen!…“ Zvrtol na päte sa. A
atilu zhodiac, už bol vo víre;
vykrúcal s chuťou radom dievčiny,
si pohukujúc, i zas z cigarky
potiahnuc stuha, až sa skudlil kúr,
z nej iskry šprihli. Predsa najviacej
sa s Tomášovie Markou zabával:
ručníčkom krepko trasúc nad hlavou,
ju zvŕtal, na rtoch úsmech záľuby,
do nekonečna. (Pobledlá jej tvár
až sčervenala skoro docela
v tom ohni rozkoše, vždy silnejšie
zažiaril zrak jej z tône mihalníc;
ružová na nej sukňa, záponka
hmle podobná: sťa keby krídlami —
tak lietať zdala sa, stuž vrkoča
však dúhou za ňou. — Inu: tančila
tiež s vôľou a jak páper, ľahunko,
sťa motýľ tekavý, že tanečník,
on, zavše musel za ňou pohonom,
by dostal ju, vtom dlaňmi stlieskajúc,
a jak ju dostihol i pozajal,
vše zvýskol: „To kvet!…“ „Pôvab! Maškrta…“
„Jaj!“ sfučal raz zas. „Padám — do studne —“
i podlomil sa. „Na sto láktorov!…
Kto vytiahne ma? Kto… či Marienka?“…)
I o polnoci, po zákuske keď,
užitej v bočnej (iste lahodnej
to objedzi; no vľúdnosť domácich
ju oslabila aspoň — hostiteľ,
syn, Rudolf, dlaňou utrev gamby si,
i s hurtom pripil celej družine,
prv Uhrom však…), keď hodín kukučka
ich vykukala znova na plán v ples,
i k tancu práve ručníčkovému
zahrali hudci, Lujza Eduarda
však vyzvala: i vtedy, hopkajúc
si kol on jare, teták o zázer
nedbajúc, takže Marke ku nohám
rozprestrel ručník… Erža natož svoj
zas pred Gábora zrovna postlala,
zachrániac po ňom: chtiačky-nechtiačky
prikľaknul, ona zápäť k nemu,
i do tretice ozval sa cmuk. Môž’,
bol znel by ešte, ale mládenec
už hupol na nohy! Sa zokúňal
tým takmer, zazrúc potuteľný smiech:
no dupnúc, vystrel sa a paničkou
zatočil rázne. A ju upustiac
(do lona tetke kväcla, tá že až
„Uf! vrece…“ rykla), Marku uchytil
hneď nato a ,Ťú!’ kríknuc, vyvádzal
s ňou bziky-šanty, unášajúc ju
ni oblak zoru. Stíšil; vrkol jej:
„Skutočne, Marka, zmenila si sa —“
„Nuž? Neviem, v čom —“ „Nie, takto veselou
som nepoznal ťa nikdy!“ „Naozajst?“
„Však dobre máš, buď mysle jarabej;
kto by aj smútil, žialil za mladi?
Len raz nám svitá, i to nakrátko…
Či heno Rudko počaril ti tak?
No jaksi schmurel, čo toť Revický
ťa vyznačuje — ako…?“ „Ale choď;
skôr teba Erža omámila, to —
Hľaď, ako škúli sem, i tetka. — Pán
na Zámku: budeže ti tri svety,
zvysoka len tak zhŕdať dedinou…“
A schichtali sa. „Môžem tedy ťa
vykrútiť ešte?“ „Prečo nie? No krúť,
krúť, Gábor, prudko: ani burian keď
tŕpovkou skrúca, až druzg… Sťakedy
bez duše…“ — I len blízko nado dňom
sa chasa rozchodila. Víchrica
zmietala sadmi, šerom ponočným
sneh prvý siala milión hrsťami,
až v oči šibal. — „Marka,“ bolo čuť
hlas Gáborov, „maj trošku strpenia!
Rozhorúčená… Môžeš odpykať…“
„Ach, bolo to tam…“
Ráno do chrámu
už Erža v čepci zlatom ciepkala.
Vraj: za Gábora čopriam vydá sa;
chce zvedieť, jak jej čepiec pristane?
I pristane ver’, tak i zrkadlo
jej prisvedčilo… Tlosknúc jazykom,
sťa páv si dvoriac pyšno, vypäte,
tak odvŕkala ženám, idúcim
tiež do kostola. Nemo slúchali,
stískajúc pery…
Po obede hneď
(pre krátkosť dňa už bez večierne aj)
bol konvent. V škole ten raz. (Obďaleč
od fary stranou stála, samotná,
jak vo vyhnanstve, príkrom sa svahu
sťa prilepená hniezdom. — Skutočne
aj hniezdko! V ňom sa obce piskľatá,
bablnky všakej, tisli, chovali,
vyvinovali: niekdy pod tvrdou
feruľou, skackajúcou po drapkoch,
keď ktoré písklo mimoklasicky,
za Ciceróna-Gallasa zvlášť či
Catona-kata-Izraela… Dnes
ovšemže ináč. — Hnedky povedľa
k cmiteru zákľuč: kadiaľ zoprchlé
čí dotrápené v klietke života
po skúške závernej, rty znemelé,
zamknuté oči, ulietali zas
na večný pokoj v zápač…) Vymleli
sa cirkevníci s harmatom z nej; i
na schodkoch, ba i nižej odchodom,
postávajúci ešte hádali
a škriepili sa: Petro v čele ich
i Nátan, k jehož vážnym poznámkam,
jak robievaval, zbručal Efraim
vše svoje ,takô’. Farár pozostal
len s presbytermi niekoľkými, ba
i s mladochmi (čajs’ prišli počúvať,
jak múdrosť otcov cirkev spravuje).
Znať bolo, že kňaz zdýmal pohnutím
vždy ešte: aspoň jeho obličaj
— prez čelo zrovna krvavý sťa vráž —
až blkom horel, strely sršal zrak;
i jak si hovel v starej katedre,
po operadle klopkal prstami
hrubými, pokým v rozčúlení tiež,
zdurenú šticu, pred ním na stolku
hromadu písem zhŕňal učiteľ,
snáď protokoly. „Ej-hej, lebky to,“
si odfúkol kňaz. „Ani z kremeňa!
Ba horšie: žiadna iskry nevydá —
A tvrdošijci! Navlas podobní
tým urputníkom, neobrezaných
sŕdc súcim, kedys’ v Jeruzaleme —
A protivníci! Viac var’ nástroje
svetákov spupných. — Cirkvi lodičke
tí že by vzdmuli dušou vetrilá
a pomohli jej v prístav…? Naopak:
zaľahli na ňu ťarchou skalísk hen! —
Predarmo totým všetkým prorokov
horlenie sväté, Izaiášov
hnev hrímajúci; tu len stesk a plač
Jeremiášov… (Hodil pravicou.)
A pravda, rohy zas im porastú!
Už ovoňali z časov záveja;
zas, bláhajú si, budú buntošiť
môcť, božie-ľudské šliapať zákony
znov… Starý koreň, hrča, sukoväť,
vo stržňoch zbútlený i vyžitý;
ak na oheň. — A predsa nezúfam:
bo Hospodin sa zračí v zázrakoch
rád, v studienkach jak jeho slniečko;
snáď obrodí sa v mládnikoch peň ten,
zverených rukám opatrnejším,
pravého záhradníka opeke;
i z týchže preds’ raz drahá cirkev tu,
tam národ milý schráni ovocie,
úrodu zdravú, šľachetnú… Tak, tak,
hoc pomýlený mnohdy, sklamaný,
dotknutý bôľne, v službe Pánovej
i pokročilý, ukonaný dosť:
chcem úfať — šťastným oberačom že,
ak dopriano mi zhora, ešte i
sám budem…“ Mládež prešiel pozorom,
a z učiteľa spustiac, sklopil ho,
vtom ruky skľúčiac sťaby k modlitbe.
„A prosím, vaša milosť,“ pretrhol
Ezechiel ticho nato nastalé,
„jak trôfať ráčite? Toť od premien
môž’ očakávať niečo národ náš
pre seba dobrého, jak žiadúcne
by bolo?“ — Farár zžmurkal očami
jak zo sna, vlasov chumáč prehrnul
na plechu, náhle zjasnil obličaj
i čule vetil: „Dá Boh, synku, že
po toľkých ujmách, krivdách, útiskoch
i on sa práva raz už dobudne,
žiť môcť čo národ žitím dôstojným!
I jemu slnko spravedlnosti
že bleskne už raz z vekovitých chmár,
a Slovač naša, po prívale jak
to zbožie, vystre uvoľnený vzrast!
Len vzchopiť sa jej, hýbať, domáhať…
a pritom neba nespustiť sa: bo
dôvera v Boha pevná, nezvratná,
tá v ľudských žilách, k práci napätých,
je silou tou, čo hory prenáša
dľa Písma, zdolá bralá prekážok!…
Prst boží zriem v tom: káravý prv, zas
upravujúci — siahol v sveta beh.
V dejinách často jasne dovidieť
mih jeho: áno, z trónu svojeho
sa nahne k stolcom zemských vladárov
sám svetovládca neraz, vnukne im,
zbočivším vľavo, obrat napravo —
Tak hútam: toto zlietlo vnuknutie,
snáď v holubice perí skvúcom, i
napovedalo slávnu prímluvu
k národom všetkým — tedy zaiste
i k nášmu, jehož vernosť pečať má
nie z lichotných slín, ale z prebitých
sŕdc krvi zrovna, zorám podobnú
doposiaľ; i len nasledovať ho,
ním dať sa viesť… Jak v púšti Kristus Pán:
odpraviť krátko pokušiteľa…
A nebo zrúšnie, zriasnie v baldachýn —
Hej, koruna je sama nádobou,
v nejž spravedlnosť s mocou zlúčila
sa v roztok živelný: a površím
kyp, perlot všelásky; len úlisní,
zlí radcovia, tí zdávna hrešili!…“
„A budú hrešiť,“ Blažko ozval sa,
preložiac ruky krížom po stole
(vzblk západu zhral v strúčkoch šedín mu),
„do jarma vďačne zas by vpriahli nás —“
„Ak dovolíme!“ na to Bocko. „Ak
— neprimeriavam — sťa tie nevoľné
volčatá, väzy nadložíme…“ „Tak
je,“ zistil farár. „Aký ľud: i blud
je potom taký. Nech sa dovtípi
on vlastných hodnôt, samovážením
sa usvedčí, že nie je otrokom,
lež človek, občan — ako ktokoľvek,
s kým postretá sa v zemskom údolí,
i pravých vodcov oberie si: tí
už spôsob vyzrú zmariť nástrahy —
už nájdu cestu, k spáse vedúcu,
a nech by niesla strminami brál,
hôr húšťami — nech k trónu samému!
Ba práve k tomuto má, musí viesť
tá najschodnejšia, šíra, slobodná:
však predsa k Bohu každý vkročiť smie
už prez prah komôrky a v handrách bár
i boso sa mu zblížiť k oltáru,
pred velebnosťou jeho skloniť sa
či prositeľ, či s vďakou, s žalobou,
a hoci v chráme aalamúnovom!…“
„Veď“ — Blažko zase — „len by mužov sme
ku tomu mali súcich —“ „Máme ich!“
učiteľ zhorlil. „Máme,“ dotušil
i Ezech i tesť. „Áno,“ zápäť kňaz,
„mať môžme ich; len chcime, zdvihnime
ich na ramená. — akoda“ (povzdychnul),
„preškoda nášho Ľudovíta! On
nám Mojžišom by pravým…“ „Kto to bol?“
sa sticha Gábor spýtal Ezecha.
Učiteľ dočuv, vrkol: „Veliký
vlastenec, Slovák chýrny! — Neviete?
To hanba!…“ zmeral ostro mládencov.
Tí, zrozpačení, mlčky kryli sa
za chrbty starších, dusiac mrmlot, chicht,
až od okienca priam syn mlynárov,
ktorému štica vzblčala aj (nu:
červenák), ten si pridal smelosti,
sa vytiahol i zblýskav zrakom, z úst
— bár dosť ho skubal sused za rukáv —
vybuchol: „Nuž hľa — odkiaľ vedieť, keď
nás neučili? Starý pá’rechtor
mal inú starosť —“ Rechtor na skoku
bol odseknúť; no kňaz mu predišiel:
„Máš pravdu, syn môj. A nik učený
neprišiel na svet, nie ver’…“ zahládzal
obmäklým tónom. — „Nič to. Kto však chce,
vždy poučí sa… Pane učiteľ,
nám treba ináč sporiť so svetlom:
doprosta plytvať, rozptyľovať tmu,
keď pozažal nás sám Boh za fakle,
jak vy, toť, sviece — takto zmeškané
nahrádzať: myslím, školou nedeľnou;
do čítania kníh duriť mládež… Ste
síl bujarých i znalec, pedagóg;
ja podoprem rád každý podjem váš…
Hej, drahí moji: blahej pamäti
atúr bol ten, ktorý prvý vyslovil
na sneme v Prešporku — ó, Požuň, ten
i cintor i zas záhon vzkriesených
nádejí! — prvý vyrkol myšlienku,
zrodenú v jeho duši plamennej
i precítenú srdcom anjela,
tú: Putá zlámme, zrušme poddanstvo!
Nech sedliak svojou pozve hrudu si,
juž veky žírnym potom fedroval…
A miliónom matkou bude vlasť,
nie rozmaznaným zopár tisícom…
Nevzbudil ozveny — hja, Slovák v ňom
do púšte zavolal; ba z ,Osudu’
bŕd kýchsi sškriekal kuvik: Nevoľno,
to zatratenci!… Ale napokon
preds’ zodvihli len jeho svetlú niť,
kuľhali za ňou reci, mudrci,
a potvoru tú zdrhnúc odvekú,
jak Tézeovia, vykupitelia
v oslavy krážoch stadiaľ skvejú sa.
Takého syna porodila mať
Slovenka! Večná škoda, že ho niet
viac v počte živých; zákernícka smrť
že ulovila nám ho ukrutne:
hôr našich vznešeného jeleňa,
i kráľa-orla nadoblačných sfér —
A koľkých iná zas nám urvala!
Po celých radoch ani kosec, mor,
či válka osudná! Och, ešte len
i pamäť zostaviac nám neblahú,
páliacu škvrnou v duši potomstvo:
bo — odrodilská!… Košuth, napríklad,
tiež Slovák bol, hen z Turca, pôvodom:
hlas jeho kedys’ čo priam v predkovi,
istotne s ohlasmi brál tatranských
sa boril, ruval — tak sa priučil
(jak Demosténov morskom na hluku)
znieť búrou, zvonom, hudby lahodou —
sám on však zaznal dobrý prameň ten,
až k dnu ho znenávidel. — Z tohože
tam Turca s mliekom materinských pŕs
— ó, prsia, ktoré veľduch požíval —
zas vžblnkli všetky kúzla prírody,
kvet, obraz, jas, vzlyk trávnic slávičí…
do mysle Petroviča: zaspieval
prekrásnu pieseň! — No nie rodine,
nie materi — lež z krbu vyšľahov
prameňom, žhavým sopky výronom,
dal zachvátiť sa lichej vzduchohre,
povetroň dúhou roveň preklenul:
tam perál pršal svit, tu súmrak sĺz…
A koľkí ešte tak nám unikli!
Zanikli pre nás, temer útratou
porážajúcou, z Tatier paláca,
jak počas skazy z tvŕdze sionskej,
až odkydali všetky ozdoby,
piliere, viežky, sošky, vencovie,
šľachetná obluč, kvet spôn, štítov pych,
z mramoru odev s vkladmi porfyru,
prám alabastru, hviezdny diadém,
s ním prápor zory, svitu hermelín,
erb slávy: i sám scvrkol na chatrč,
len šťastie, že mu zbudol fundament,
tá žula aspoň! — Na to pomysliac,
uverte, moji, často zastane
um, neviem… ale tak mi predchodí
vše rod náš: i vzdor jeho chudobe
že boháčom je, klenotníkom kýms’,
z jehožto krámca za šperkom šperk, skvost
za skvostom chváce pyšná cudzina —
či v prírode že je as’ kvetnou, jejž
nesmrtným brečtanom, z dúh povojou
sa šnuruje dub spupný hen, tam hrb
sšarpanej vŕby, púšte bodľač, vňať…
No predsa — chvála Bohu za to buď! —
i lepšie, lepšie hrivnu uložil:
do pokladnice zrovna Slavianstva!
Aj, Kollár, aafárik… to istizny,
ichž slávo-úrok on si poťahá,
kým svetom bude svet!… Tak mali sme,
hľa, talenty: ich voslep rozdali,
či proti vôli zutrácali ich,
i zachovali za hrsť pre seba,
pre velespolok Slávy, pre ľudstvo,
kráľovstvo ducha… Mali mužov sme;
i ešte máme! nielen od knihy
kníh tých — ja sám som jeden z najmenších —
lež z každej vrstvy, z akých ukladá
sa spoločenstvo: toho, práva meč
v pravici, toho s moci čelenkou,
hen bystrých priemyselných… V duchu zriem:
jak opäť Mojžiš schádza Sinajom
s posolstvom — skvitá Áronova hôl;
vo zbore rekov válči Jozue —
i od pluhu jak náhli Gedeon
buriny zbaviť nivy v Gileád;
za Dávidom rad pevcov s harfami:
ich hra, čo šelmy krotí, azda že
i odpadlíkov ešte privráti —
Oj, budeme ich mať! Len pozrieť kol
bedlivým okom, vďačným uchom čuť
ich povel, plnoverne pozdvihnúť
ich na ramená!… Takto v budúcnosť
národa verím — Bože, pomiluj! —
Vy, mládež…“ povstal, v tvári žiar i znoj,
chvev postavou — „vy chápte, cvičte sa!
Chcem úfať…“ Za ním zápäť pobrali
sa domov všetci.
Ezech s Gáborom
i s páru ešte tiahli pospolu.
„No, rozumel si mnoho z kázne tej?“
tak ku Pavlovi Jonáš. „Bratišku,
rebríka toho nemáš v dedine:
tak vysoko to šlo…“ „Jakž ten duch
mu vymlúvať dal…“, Ezech potvrdil,
„reč vzácna, no i slovo na čase,
keď doba nová. — Verže musíme
tiež pomladiť sa, zlieniť už raz, tú
chrastavú kožu vyzuť…“ Gábora
však ťukol po pleci: „Poď ešte k nám!“
„Nie, Ezko,“ ten mu na to, „akýsi
som mdlý — vieš, prečo — lepšie len ísť spať —“
„A na Zámok šak? Na pánt?“ Jonáš v smiech.
„Ba do sitna —“ „Veď s Eržou vraj ste už
zosobášení!…“ „Ale choď mi s ňou!“…

*

„Už idú!“ „Idú!…“ pokrik v zástupe
a mítor. „Teraz obracajú sem!…“
„Ťaj, viťúzi!…“ A vskutku po ceste
od Malo-Vlkolína vedúcej
cez panskú roveň (ani prestretá
by veleplachta), zhusta topormi
vrúbenej, po nichž plástmi jarabel
mladušký sneh sa, — jazdcov pestrý húf
sa skokmo blížil; i jak slniečko
vše z roztrhaných blyslo oblakov,
jas komonstvom tam, tuto v divákoch
však podiv vyvolalo zakaždým:
„Hí, nikdy! Krása!…“ „Ani husári…“
Nu, bandérium; ono. Starý pán,
pán Móric Farkaš stal sa županom;
i uvítať ho, na hranici snáď,
v tej hodnosti — sa vracajúceho
vraj prosto z Viedne — a tak s príslušnou
ho pompou doprevadiť do sídla
stolice: jemu to šli v ústrety.
Na čele vlkolinských šuhajov
hnal Gábor. Jak by k tomu zrodený,
na paripe si sedel ohnivej,
brk za kolpakom, z pleca ovisom
mentiečku, spod nej šable obnovec…
len fúzy nech: a husár bez páru!
No aj si viedol okázale. (Hja,
vo svojom živle bol: si pobrnkať
môcť v sláve prchavej…) Hneď obzrel sa
po šíku, vodca jak, mu pokynul;
hneď ostrôžky zas vnoriac do slabín,
uskočil strelmo, uzdu popadol
však silnou rukou vtom, že paripa
šij lepú nahnúc, pod ním do taktu
sa vzala hupkať, vskutku cifrujúc
i pohadzujúc snehu podkovky,
až rozkoš bĺkla z očí, z tváre mu.
(Komoňa pojčal sám mu županov
syn Aladár. Dal okantáriť ho
nádherne, skvostnou pokryť čabrakou —
sám, v hrive jeho črčrúc ligotnej,
chcel Gáborovi pomôcť v strmeň, no
mžik! a bol v sedle pevne. — Otočil
kol paripou; a kolpak nadvihnúc,
pokríknuc ,Za mnou!…’ spred kaštieľa, sťa
by víchra záraz, bzíkol vo výcval…)
Pod jeho ráznym tedy velením
tak k Vlkolínu uháňali, si
vše zavýsknuc i zaspievajúc, vraj:

V Móricovie dvore kukurica rastie:
dajže, Bože, slnka i dáždička časte!

Dáždik ju omyje, slnko utrie zase:
narastie. — Na nej sa koník môj popasie.

Koníček na lístí zrána, podvečerom…
Kvet jej riasny bude za klobúk mi perom!

A tie zrnká z šúľka budú miesto broku:
dievčaťom do srdca, hladošom do boku…

Jak dobiehali však, zas z diváctva
vzdor kriku-hluku zaznel popevok:

,Keby nie Tamáši a nie Farkaš Móric,
veru by zemani nemali nohavíc…’

A Erža, ako Gábor prifrčal
povedľa, hrdý úsmech na ústach,
vo vytržení celá, hodila
mu kyticu. Však nedochytil ju;
upadla. — Kone po nej kopyty —
„Juj, babrák!“ zjakla. „Všetek muškát som
si ošklbala pre ohavu, pre…“
škamrala. V chachot ženy navôkol —
A jazda ďalej trieli s dupotom —

*

A zasvitnul deň voľby snemovej.
Deň marcový.
Noc spriadla holomráz
až chrupotiaci, sťaby zo zrebí
ho bola drugala; deň s ránom však
hmlou pozavalil údol, schlpeným
i ligavým jak vláknom. — Príšery
čo, mihali sa rínkom stíny v nej,
podivných tvarov, v nič sa rozplynúc;
čos’ máchnuť zdalo sa, jak ohromná
by peruť netopiera; až keď sa
z nej vymotalo, doznať: zástava
to, ľaď, hej… (Chlapča odľahčilo si
povzdychom, uprúc na ňu zdesený
zrak svoj.) A tie zas tône tekavé,
zo zakuklenia apokalypsy
sa kľuvajúce, v trysku spínavých,
jak síru i plam prskajúcich by
na tátošoch, i krielcia na prilbách,
z pliec mračný plášť — čo ony? Heroldi
var’ zmŕtvychvstania, súdu, ku urne
tej božskej zvúci?… Ejha! Korteši;
tiež zvestoni: len z fajty havranov —
Aj čuť, hľa, zhora-zdola krákor ich:
,Ať žije vlasť! Ať…’ Pokrik, ovšemže,
v tej mluve zvláštnej, panskej, ktorá síc’,
jak akákoľvek iná, vyvábi
kol z grúňov ohlas tiež, no poneváč
im nezrozumiteľná, cudzotná,
v protive s každou totu tóninou:
len mumlavý. — Čuj! Čuj ho: kŕdľov on,
sem narazených…
Onedlho a
námestie hemžilo sa národom,
jak v búri pleso, hučiac zmietaním.
A voľba započala: ústavný
ten trh a lomoz, hurhaj, končiaci
s čemerom zavše, s mdlobou… Kto by aj
ho znázorňoval? Pero zaškrípe,
keď odpor v duši. — Myslíš nahliadnuť
v zdroj krištáľový, z nehož vyteká
prúd, z púšte život vyludzujúci,
tok edenu, a oko utkvie ti
na bahne — vôkol, ovšem, tučná byľ
šťaviny, blenu, ale po šľachte
je rastlín: puch a hnis — i odvrátiš
zrak s hnusom… A veď, ako našský chvast
v svet hlása starú jeho hodnotu:
snáď z pradôb už, je vždy si podobný,
jak vajce vajcu, ten vždy. (Stadiaľ var’
i pečať príslovia: ,Hriech na Uhriech’ —
I pokuta však, veru!…)
Ostatne
niet o čom reči šíriť. Prvej, než
tam hor’ si slnko zvlieklo osuheľ,
ten budúcna jak závoj netrebný,
prekážku svetla, clonu nevraže,
tu dol’ už svitlo z šera osudia,
tu jasno určité a radosť dňa
a myslí roztopaš… Pán Tamáši
(tiež z pohlavárov jeden), nemajúc
ni znáčka-mráčka protivníkom (môž’:
ctihodným vlivov, zájmov zmierením —
aj najlepšie — I neba posol hen
tak zjednať by sa mal: a mrákavy
by pod zem zaliezli vše…), Tamáši
sám šťastne zhrnul všetku dôveru,
vyslancom blyskol. Vykričaný ním,
krik hrozný zhučal jemu k pozdravu
vo množstve zdola, jak by potrhlom,
na spôsob víchra: stoličný až dom
otrnul v múroch, z jeho okien kyv
hláv nasviedčaním, obličajov jas,
z rúk nežných vlajot bielych ručníčkov…
A dav sa zdvihol, valom hnul, toť tvŕdz
čajs’ podmyť hroziac… Ale Orlóci
(tiež slúžnodvorský), okno vytrhnúc,
na striešku vyskočil vtom nad bránou
(chlap obor, brucháč, bradu do pásu),
i zdupkajúc tam, v kýchsi jančiarkach
so žltým strapcovím, a pozorom
pojastriac, spustil: „Milí voliči!
Vlastenci! Uhrá do koreňa — hop!
hop! slúchajte — Vy harkabúzi, vy…
Vlasť naša (utrel čelo) bola už
stracená, hej — šak viete? Világoš!
Tam upadla jej sláva do jamy —
Ten áruló, ten… (päsťou zahrozil)
a moskáľ! Terrem… Ale nakrátko:
povstala hore, žije! Bude žiť!…
aak kričte: Éljen!… Ešče!… Ešče!… Tak —
Jej synová sme šetci. Ona nás
rovnako rada, bere na prsá
a dojčí… I vy tak hu milujte!
Ah! (Chvatnul k srdcu.) Dnes ste slúžili
jej pekne, keď ste, ako bol jej vinš
i dobrodincov vašich v dome tom
i vrchností též, jednohlasovne
užili vóta, slobód uherských,
a vyvolili na diétu ste
veľkomožného… (,Iljén!’… povyk kol.)
Skrzeva teho máte zásluhu
velikú o vlasť; tým vás tužejšej
pritisne na prsá, i budete…
Ľaď, tutaj! (Z brány vyšiel Tamáši.)
To ten kvet, čo ste dneska odterhli
pre vlasť! — Hou! Revci, Vilci, Medvedi…
špás (rehotal sa); v címeri zver též —
Sem! (aatkou povil.) Za ním!…“ zoskočil,
až pod ním zdudnelo. No vyslanec
už na lavici stojac, začal reč;
i peroroval, ďakúvajúc i
sľubujúc hory-doly. Sotvaže
zakončil: chmatli ho i vyzdvihli
na vlnu jakby morskú v triumfe,
pri búrnej hudbe vzali pochodom,
vo množstve sklbčiac, mrviac, tlačiac sa
a hulákajúc… ani nestačil
sa poklonkovať. Ulapili však
i Orlóciho: bárs i vzdoroval,
lakťami strkal, drugal nohami,
„eb… živáň! štipec…“ zreval ani lev,
preds’ rady dali mu i odvliekli
ho s výskotom. — Ba jeden do brady
mu vrepil sa: „Piť, pane (sfňukal), piť!
Kvak…“ „Pustíš!“ on doň. „Krištof lotrovský!
Čis’ nežral už…?“ mu zaklial —
Oproti
na chodbe stálo kňazov niekoľko
v skupine. Osve, no im nablízku
zas hlúčik učiteľov. Hľadeli
na divadlo to; s trpkým pojedni
úsmechom v tvári abo zmraštene.
„Veď máme ten ľud i ho nemáme,“
vtom z kňazov jeden, „najtiaž zatúkať
naň z tamtej strany: ani kopovce…“
„Nedvižná masa!…“ „Ale dvíhajú
toť —“ „Perse: kladu!… Iba koťuhy!…“
„Nevypočítateľná…“ „Tak či tak,
mať musíme ho!“ durkol senior
do dlážky rúčou bakuľou, „mať! Mať
do posledného nervu! Len ho v cvik…“
„Var’ od školy skôr počať“ dekan v to;
vy, páni učitelia: vtipte sa
na vzore heno…“ „Veru s vrstvou tou
to ťažko. — S onými sa rozkmotriť
však neradno je…“ „Veď, ty diplomat!“
mu senior, „ty vždy len paktuješ…“
„Nuž?“ strmnul onen. „Čelom do múru
snáď…?“ „Etsi fractus… vieš!? či renegát
má so mnou v jednej mise omáčať?
Prv zásada — tak ona — ona zas
a vždy len ona! Žiaden ústupok…“
„No dobre. Prídu voľby znova: i
kandidát bude — bude! Uvidím…
čo mám, dám v obeť vďačne!…“ Ezechiel,
na kraji skupy vidiac farára
stáť svojho, priplichtil sa ku nemu.
„Ej, vaša milosť,“ riekol, „kedy sa
my pochlapíme? Kedy prerazí
i vôľa ľudu?“ „Ľud sám musí chcieť
prv, synak,“ kňaz mu. „Potom — príde čas,
len vytrvalosť — príde…“ V sprievode
vtom vicišpán sa zblížil, obočie
stiahnuté; vzozrel — „Páni, k obedu!“
pokynul mimochodom. „Istotne,
domine magnifice —“ Senior
však zbĺkol až: „Im strúhať zdravice,
šak?“ vrkol. „Uhádli —“ a pozazrel
za podžupanom: „Starý nepřítel! —
Kto chce, nech ide…“

Pozde za noci
hviezdnatej, mraznej, cestou hrochotnou
sa ubierala vlkolínska mlaď
k domovu. Išlo to dosť prevrhom
(nu, ako z voľby a či z jarmoku)
i s lármou, šanty. Hulákali; v hvizd
o závod vtrhli. I zas znôtili,
a Gábor — poznať bolo — viedol chór:

,Plače dievča, plače dievča po doline —
Ej, pobrali ho na zeline,
ej, pobrali ho na zeline.

Kebych vedel, kebych vedel: ktorý hájnik?
Ej, Tamášiho pán úradník,
ej, Tamášiho pán úradník!

Kebych vedel, kebych vedel, že bez viny:
ej, zapálil bych tri dediny!
Ej, zapálil bych tri dediny…’

*

Ó, máj!… Ty junoš s lícom rumenným,
so slncom v zraku čistej modrine,
v kaderiach s nocou, ambrou kvapavou,
hneď škovránčí, hneď opäť slávika
spev na rtoch, v stredku krákor sokolí;
na mysli rozpuk kvetomyšlienok,
zo srdca zdrojmi tryskajúci cit,
s krielami u pliec ducha, odvahy
búrlivý otras hruďou, vôle blesk
jagotný v ruchu, v žilách bujarých
síl záprah bystrý v službe úmyslov:
aj, mládenče ty, reku, umelče,
div, čar tvoj okolo! Tvoj velečin,
tvoj dômysel i výkon majstrovský…
Kam dozrieť: tvoja tenie nádhera
od hole k holi rúcha vlnením,
sťa mladuchinho v slávnom povleku,
beľ z ľalíj základ, paprskov ním spleť,
pruž tu-tam mižná jakby z krvi — snáď
aj z krvi vskutku, piesňou horúcou
vyrážajúcej z vtáčích srdiečok;
kam dočuť: hudby šumí záplava
chorálu deltou, prúdmi akordov,
sa jak by práve z lúčozlatých strún,
rozkošou schvelých, vyráňajúc i
po hravom vale, špľachte radostnom
jak vodopádom — sťa by preťal zvuk —
stekajúc, miznúc kamsi za obzor —
Ba každý zmysel stihne idol svoj
v tom toku krás a v premien divadle,
mu pokorí sa v túžbe ľúbostnej,
ho vzývajúci kľakne predeň a
hneď slasťou mrie, hneď živne velebou…
Tie skaliská tam — ozaj čnejú-li
vždy ešte hmotou tupou? Nemožno!
Skôr hradby ony budú — na tos’ ich
ty čudotvorca preobrazil! — Hej,
palácom budú, zámkom: na nocľah
kam zachádzaš, bys’ po dňa výpravách,
princ-dobrodruh, svoj ochmeľ utrovil,
kde avšak preds’ i vo snách pracuješ
— prstíkmi všetkých zlatopriadok: hviezd —
na novom prekvapení zajtrajšom —
Tie háje — vskutku sú tak nehybné,
tak zasmušilé? Oj, nie, úlohu
tiež svoju znajú: šijú — za noci
šidlami sebe bôtky machové,
obratní ševci; za dňa zase čo
krajčíri umní lesklým ihličím
s pablesknou nitkou, mnohdy perlami
i drahokamy dokladajúci,
na tvojom, hrdošu ty, úbore,
na tvojich plesov zdobách, fáboroch,
na dúhach, práporoch tých nebeských,
i na mračnách, keď vášňou zahoríš —
Hen dúbrava — či hlava bolí ju,
že s podopretou zdá sa dumať? Nie,
je zdravá, čulá; ale myšlienky
jej šantujú v nej lístia trepotom,
čo mravce hmýria, bzučia hajnom včiel,
na srdci iskrí túžob pahreba —
i penicou lká, nyje: nebodaj
za tebou, šuhajko, tak cnie sa jej —
A lazy čože? Starci-plešivci,
len včude strúčky šedín — porastlá
hrabiny pamäť, obŕv kostrnky —
zakvitlé tŕnie; stranou kožuchy,
sa vyhrievajú v teplom úslní,
si vyprášťajú hnáty, pojeden
vše kýpťom briežky, suchou rukou čo,
či kriakom jalovca, jak čeľusťou
by, skývuc: Sem sa, chasník nezbedný,
saď medzi nás! Nás prestroj, zotav nás —
Ten potok — hľa-hľa! jak sa zligotal
ni ryba v švihu, krútiaci sa had —
či potokom je posiaľ? Sotva; tvoj,
tvoj opaštek on, driečny valachu!
No na svite už, láskou zmožený,
na ústach ústa v bozku opojnom,
doline-deve dals’ ho… Vzala pás
i prepásala ním sa zvodlive,
všetečný smiešok v jamkách líčok, zrak
šelmovstva plný, mamu… Lež či vieš,
jak bez opaska obstál Jánošík,
jak v silách omarel?… ,Hoj, neboj nič,
mám družku jeho ešte, valašku!
Tamhore drieme v tôni hlbokej:
nu, chovanica ,Studieň’, dvojostrý
meč, riava horská… Len raz zahvizdnem
v brál uši, strasiem lesov hrivami,
širákom zmácham blesko-prackatým,
zatúkam v poplach hromu fujarou:
a valašienka bystrá, okamih
len — prez všetky sa pretne doliny,
prez všetky ľvicou-žnicou, prívalom…’
— Tie luhy — nie to bieloviská? Môž’,
lež kde sa slní striebro-zlatohlav:
nuž, kvetoviská skorej — Záletník
ty plnokrvný! Bo ti povoľa
i chuť, tys’ zhodil hunku kvetistú
i postrel po nich, vábiac dievčín roj,
polievajúcich plátno, upätých
tak skočne… ich zvúc sladkým lichotom:
Ó, poďte, milé! sem si pohovieť…
nad baršúň mäkšia je, jak tafata
i hodváb šušťavý… Jej výšivky
však strhám všetky! Každej nameriam
na partu, limce dlhý, dlhý kus —
ba postrihám ju celú naskutku,
jak ľúbo: na sukničku, živôtik…
Tie polia — ako štice zježili!
Tys’ vydrmal ich za ne, ranostaj:
Leňosi, hore! Hore, drichmaví
paholci!… Prebrali sa; prchli sny
čo ľahké pary vzduchom. — akunty ten
si češe, šetriac dávny chodníček:
z tej strany žitko, z onej ľadníček;
ten britvou — skôr var’ srpcom trávnice —
zas bradu zháľa: zmladlú medzičku,
pupenček zrezal, pustil krvičku;
ten pretrel oči: blysol dvojstý zdroj;
ten okrúcajúc zôrne návlaky,
ni drozd si hvízda; strmnul onen: grúň
to štíhly — tentam zrovnal by sa rád,
no kmeť už, s ťažkým väzov pahrbkom…
A všetci hneď sa dali do práce!
Jej ruchu ľakli snáď sa hrudy, toť:
bo z brázd kol, rozstrúc krielcia zelené,
sa dvíhať zdajú kŕdli, letieť — Kam?
Kam? — Zlatému čajs’ letu v ústrety,
čo pozláti im perie… Potom? V kráž
akiste stvore onej brnavých
líc, totiž jeseni, tej gazdinej
hrabivej; tá ich zlapá, chúďatá,
sťa húsky (ježibaba v povesti),
i ošklbe a pustí v mrazný svet:
a z peria toho zlatoriasneho
nastele duchien stohy v záčinoch…
Toť, ker! Že drieň on? Horký! Družbovský
on roztomilý: vedie krovinu
kaliny a či vlastne mladušku
vo venci belokvetom na sobáš.
Kam? Pred kňazov-múď snáď… S kým? Ženíchom
lôh bude var’, či starý mládenec:
klen vyšnorený? — S nehou pred nimi
sa uhýna byľ, kvieťa, šepocúc:
Oj, po nás, po nás smelo ku cieľu,
my čalúnovou k nemu podlahou…
A nad dedinou — v letku gule to,
zakotúľnuté plochou obzoru?
Obrovské glóby; pôda zelená
a po nej kyste srieňa s červene
nádychom meňavým. (Ten najväčší:
ha, ,rodostrom’! — Ach, klesá…) Zurvalče!
To tvoje lopty, hejže? Vyvádzaš
hry — len s kým? Našiels’ roveň v dedine
pomedzi chasou azda? Ech, ba! Chrúst
a trpaslík sám tam. — Hej, stranníkom
hen slnko iste ti; no, podhoď, no!
Však zručne! Nie kams’ lúkou blankytnou,
lež jemu prosto v zlaté priehrštie…
Ó, božská hra! aum, poskok, jasot, ples!
A všade také kúzla zázraky
kol: obrazárňou jakby, sochárňou
i klenotnicou skromný rodný kút,
že od divu dych ťažko popadnúť;
zurk piesní z výšin, dolou hudby brod —
že srdce zabúda svoj na tlkot.
Tak pôsobíš, tak tvoríš, majstruješ,
ty, čarodejný máj! Roh hojnosti
prechýlils’ nadobre: i nádejí
a čáky šustnul z jeho dutín v šír
spln zvrchovaný kyprou zeleňou,
žeravým skvetom, zarážajúcim
už oberačiek medom zďaleka,
žne veselím i chleba zápachom —
rozvitkom sypnul slávnym, úponiek,
tykadiel motky s vlásím, pastorčím,
i bedára hruď ešte scivenú
oliezajúcich, sťaby háčkami
pripínajúcich k stromu života.
I cmiter, ľaď! si zhalil pokrovcom:
len glbať rúna, pestrá činovať —
nie tlenia viac on mĺkvou zápačou,
zármutku svahom, plačom zjarčeným,
lež miestom kratochvíľ, stred výletov,
dostaveníčko: bodré svity kde
a tône snivé v nežnom spolčení
splývajú v rozkoš — pod osikou vše,
šat mriežkovaný v riasach okolo,
poktorá z tôní v spočin zasadne
i vije veniec z kvetín pohrobných,
svit však ho viaže lykom zlatistým,
a jak už dovitý, tu zodvihnú
ho na ramenách oba vysoko,
oblučím vznesú vzletným, roztočia
kol girlandami po konároch líp,
i štíty kostola ním obopnú,
a po ňom, jakby šnúrou húpavou
čo fantómy sa pustia v chorovod,
v zázračný tanec, v čarný telocvik —
I kto by na mohyly, zapadlé
kdes’ do vĺn pažitnatých, pomýšľal
pri divadle tom vzdušnom, v nadsvetie
uchvacujúcom myseľ…?
Včera, toť,
mrákavy brzkým dažďom hrozili,
už od poludnia spoza obzoru
sa vystavujúc valy, baštami,
kamdiaľ viac hustnúc, rastúc záplavou
až po vrchol, stok nahor tisíc riek:
síňava desná, žúžoľ, kde-tu fľak
jak z medi, hnevu vášňou zjatrený,
že bez súmraku, toho tichého
úmoru zdravia, zrazu skonal deň;
no tys’ sa tomu vzoprel úmyslu,
i ďalej veľkodušný, zadržals’
vpád búre. — Prez noc vetrov krídlami
si poometal nebo načisto,
vyleštil rosou — svitlo úsvitom
ni velekalich nový strieborný
s obetným obsahom, až kypiacim
hviezd perlotom vdol, na dne s tajomstvom,
len jak sa on sám nachyľuje a
mok vyprázdňuje pritom vonný, tak
sa zjavujúcim svetu postupne:
so zlatým slncom… Inu, mladoň súc,
i žičíš rád a praješ mládeži,
jej zdieľajúc sa celou podstatou;
a dnes čo viac jej najútlejšia časť,
tá vrstva modrých očiek, buclatá,
tie púčky smavé tvojich detských dňov,
tá púpavka, ten drobizg školný má
svoj ,majáles’. No z tohto podnetu
nie oná chasa len, i odrastlá,
ba zrovna sama stárež nemálo
sa potešila, vidiac na nebi
predivný obrat: tvojou zásluhou,
pri lastovičom jasnom švítore
deň vstávať ružový. — I z povďaky,
ledaže slnko vzišlo, v dedine
ťa zasypala chvála z všetkých úst,
sŕdc zrýchlel tlkot, v domoch zvíril ruch,
spech z ulíc, pokrik… až i sčerená
radosťou vlna žitia vyšľahla
na cestu, s plesným pohla hukotom —
I kto by pátral po opaku z bied,
špinavom bytu rube, po ranách
osŕkajúcich, trýzňach, súžbach? Kto
by na smrť spomínal dnes? V máji…?
Veď
i Tomášovie Marka rada by
nespomínala… krutej neresti
ver’ dala výhost, vďačne zmenila
as’ včerajškom sa trúchlym jasotný
na dnešok, vďačne; ale rady niet,
niet pomoci, nie… Vskutku hádanka:
čo podrylo jej mladý dobrobyt,
jej uškodilo zdraviu? Či hen žiaľ,
že Ezech bol ňou prosto pohrdol
(ač ľúbila ho veľmi), zármut ten,
i ukrývaný v sebe, napokon
sa chrobákom stal vnútri hlodavým
i podjesť vzal sa koreň kvetiny
do posledného vlákna, a či ples
ten u Boldkov skôr vinou?… Boh ho zná —
Dosť na tom: krátko po tej zábave
onemocnela vážne. Zima ju
schytila — údmi zvládla únava,
kás’ tieseň v prsiach… Zánet (súdil zhon
báb), zapálenie bude! — Iste pľúc:
hľa, blčí celá! Nabieha jej tvár,
belasie, dych sa kráti… Odvarok
jej z pľúcovníka! Chrenu… Lepšie priam
len pijavice! Avšak kole ťa,
Mariška? Chúďa… Môž’ byť, ruža že —
ej, mrcha kvet tiež… A ak, božebráň,
by úložnica? Hrúza!… „Nepleťte!“
ich od postele krstná Estera
zahriakla. „Moje milé veštice,
veru vy viete… Tomáš, kdeže si?
Ruš ku mne zaraz! Daj zapriahnuť a
frč pre doktora. — A ty, dievčica
(po vrelom čele dlaňou prešla jej),
trp ako svrček; najskôr sama si
si príčinou. Jak prišla choroba,
i pôjde: žiaden strach. — Ty, kmotra, však
budz múdra: nehyň, nelamentuj hneď;
jest to tu… Nazriem znova po chvíli —
Preč, ženy! Za mnou… Pokoj chorôbke;
a, Plevuľsko ty, babo, nebabri:
doktora vyčkať načim…“ No ten sám
v tme zdal sa tápať; z daných príznakov
nedospel k jadru. Hlavou pokrútil
a mlčal. Čakal vývin nemoci,
tvar asi ostrý; avšak k podivu
obavy zlyhali, až zarazil
sa nad tým. Snáď i trúfal, nebezpeč
že odvrátená, aspoň v pošmúrnych
spríjemnel ťahoch; ale váhal preds’
i ďalej s nálezom. Až nemocnej
stav všeobecný keď sa urputne
predĺžal: mdlota, nechuť, vrtošný
skok náteplia; keď sľubnej nápravy
dni púhou zbleskli šaľbou, nevzpružiac
síl pokleslých, ba i pot za noci
ich zmysle podmieľať — dych trhaný
jaks’ hržať počal, uzliť v škaredé
sa kašlisko, kdes’ strácať, v podzemia
sťa dutinách — bol s vadou načistom.
Ulapil neduh: podludníka jak
na skutku, ponočného zlodeja,
z pŕs panenských odvláčajúceho
životnú hotovosť. Čím skúsenosť
aj veda slúžili mu, s ochotou
i všetko použil… I cez zimu
vardala Marka. Vstala (vtedy vše
i práce chytila sa okradom;
no pokus nesnadný — ju oblial var
a ruky odpadli…); i ľahla zas.
Tenknúce pery, lícom vyziablym
vznet škvrnitý, kýs’ závoj na očiach,
oblosti súmer hranatiaci, hlas
kaliaci sipot… vôbec s každým dňom
vždy viacej tôni celá podobná,
nech nie ten nápad časom na zádrh:
bez stonu, trpne chradla, zvädala —
Len jari dočkať! K tomu túžobu
uprela všetku. Tyla z nádeje
tej hladným deckom, veriac, chudinka:
tá ošetrí ju ináč! Uzdraví,
sťa ten krík ošatí; i nadpradie
svoj mladý život zas, oj, inak si
ho sporají — Len jar… Aj dočkala
sa jej, ba mája samého; no as’
jak zamrazená zimou jablonka
jej dožije sa: zopár snietočiek
vysilí ešte šťavou ostatnou,
vynúti i kvet — tými zosŕka,
tým uškrnie sa, skoro okväcnú
však žihom slnka, zvinú k snu sa, s tým
i sama zaspí navždy…
„Mamičko —“
zrak vzoprúc zapadlý a na ňadrách
opľaslých suché ruky skrížené,
tak v ten deň zrána pološeptmo i
s námahou zrejmou riekla matke: „aak —
šak dovolíte — mi dnes — vonká?“ Tá,
jej zapletajúc vlasy, zredlé už
i bezlesklé a schablé, po tvári
sĺz kusé sledy, zmrzla temer. „Ach,
dievčička,“ zlkala, „ešte chladno tam;
i počína duť. — Veď ich oblokom
uvidíš dobre…“ „Nie-nie,“ dcéra v to
s dôrazom, aký hlasu znala dať,
„hľa, von tak krásne — Pusťte, mamička:
ten boží — obzrieť svet, ach — Lepšie mi,
mi ľahšie — verte. Azda —“ „Mama, hej,
hej! vyveďme ju,“chasník Jožko hneď
sa sestry zastal. „Ale zapleťte
do vrkoča jej dneska — Marienka,
šak pravda? — stužku peknú, červenú;
priam z truhly prinesiem… Aj oblečme
ju do sviatočných, mama, háb! Veď, hľa,
dnes všetci ľudia idú sviatkovať!
I ručník dajme, ten — ten odo mňa —
šak, sestrička? Bárs prez kolienka len
prehodiť, ja už pozor dám…“ I ju
vyviedli, vlastne s dievky pomocou
vyniesli do záhradky pre domom,
na prístennej tam lávke nastlatých
stred perín usadili, braček vtom
i stolček šupov pod nohy jej. — Číž
zanôtil práve štítu na hálke
z hrdielca plna, v sádku susednom
svoj raj si znajúc, v kútku pod strechou
lastovky sštebotali, tešiac sa
u hniezdka z blaha lásky: občula
čajs’, lebo kýs’ kmit razom preletel
jej zvlhlou tvárou; vzdychla. — Pohliadla
kol blúdive, i prekvap radostný
i horič bolo badať na jej rtoch:
ten zhíknuť kázal, nimi žmykla tá —
v podušky skleslá hlavou. — Na slnku
už rozvíjal kysť svoju orgován
vo hviezdky modré, sladkým dychčaním
sprerážav kvetín vône: včielok roj
pospiechal k nemu, jak by v cukrára
krám pre pamlsky. — Vôkol od plôtka
druž tulipánov švárna, narcisky,
svit rosy ešte v očkách, skyvkali
jak uvítaním, krajmi hriadočiek
v nádhere stáli kašky ešte… Z tých
utrhol hupkom Jožko, priniesol
ich sestre. „aak sú krásne, voňavé?“
sa s chvatom pýtal. „A či spokojná
si s opaterou, riadom tunák? Veď
chcel som ti kvôli, Marka, všetko tak,
jak kebys’ sama…“ Tíško prikývla.
„A rozmajrín kde?“ zdýmla. — „Vyschnul hneď,
jak sme ho vysadili —“ „Vyschnul? Ach —“
zosŕkla, „vyschnul —“ „Nie div, biedny bol;
no zato, hľa, hen cyprus vzkudlil sa,
ni kadu kúdeľ…“ K nej s tým prikľaknul;
si briadku podprúc, patril v obličaj
jej — „Ako ti je, povedz, Marienka?“
preriekol. Chcela odvetiť mu, však
vtom zdusilo ju náramne, až ňou
otriaslo celou. I len po líci
ho v spechu šuchla; a si uľaviac
od ťarchy, hlesla: „Choď — choď, Jozefko,
ta — medzi deti —“ „Počo?“ zacnel si,
„nie som viac žiakom.“ „Podívať sa —“ „Nač?
I videl som ich už, ich viganá
a purtky, čačky — Každô ani páv —
A vreštia, jačia ani jahňatá,
keď od oviec sa stratia na paši,
bä… A veď beztak pôjdu tadeto,
vraj, na Mášovskô; lúku skvasiť nám —
Nech tak som tatom, zakážem im, hej!…“
až rozohnil sa.
Gábor, povedľa
fárajúc nahor, očul hovor ten,
i postál, zahnul. „Tos’ ty, Marka? Ľaď!“
podivom skríkol. „Chvalabohu, že
ťa takto vidím… To ver’ pôjdeme
tiež na majáles — zatančiť si, čo?…“
O šranky oprel sa. Sa usmechla
nevoľne: „Sotva viacej —“ „Horký nie!…“
ju uisťoval. „Jar i leto tu:
uvidíš, ako zvirgá choroba,
jak keby ju hnal; zmizne ani sen,
sťa tá hmla!…“ „Myslíš?“ oči privrela,
i seba samu jak by spytujúc;
kýs’ pokľud zdal sa opanúvať ju —
„Veď keby — keby —“ doložila, v šept
prechodiac, „keby…“ vzniesla pravicu
i upustila. „Nielen myslím, lež
i verím, Marka, úfam!…“ Bolo čuť
vtom detvu školskú pohýnať vhor, spev
i pokriky, ba cestou kľukatou,
kde priezorno, i vidieť zástaviek
perestých vlajot z tyčiek vysokých
trepotom vtače v slnci s krídlami
stých farieb, zo stúh, z vencov. Spievali
tú ,Nitra milá, Nitra’; žaloby
sa tokom niesla, zaplavujúc ním
sŕdc sihote… „Ech!“ Gábor s nevôľou,
„tak smutno spievať: kto to slýchal? Či
s pohrebom idú? Joj!…“ Však premenou
,Hej, pod Kriváňom, tam je krásny svet…’
už narazili, zdrobčiac pochodom.
„No veď tak!“ vrkol Gábor. „To už dač!
To pieseň: súca žilky rozihrať
i v mŕtvom — Jožko, vieš ju?“ „Netakšie,
i tamtú — moc ich, všetky!“ „Uverím —
Ej, dobrý spevák je ten rechtor náš!“
dokladal, „dobrý. — Nielen nábožné,
i svetské piesne hodne piluje
so žiactvom, hodne; tak to má aj byť!
Nech nezahanbia v poli človeka
letáčky-vtáčky! Ešte chlap nech tam
i trebárs krká havraniskom; no
dievčina musí nad škovránka, nad…
šak, Marienka, mám pravdu?…“ Medzitým
detvákov, tou si vykrúcajúcich
hrdielca pieseň, prvá dvojička
sa objavila vedľa: za sebou
rad dlhý snujúc, reťaz dievčatiek,
tak chlapcov, v tvárkach rozpálených, šat
sám kvet; húf zápäť chasy odrastlej,
žien, matiek sprievod. — „To už spevot je,
pá’rechtor! Ani v chrasti stehlíkov…
či anjelikov zrovna na nebi,
ba užtoveru!“ Gábor zvolal, i
len toľko, že sám nevspieval sa tiež;
no aspoň stlieskal… Vpadla muzika
v ,cic kozinu’, však mrkol učiteľ:
„Pst!“ Dietkam zvelil: „Hop! - Stoj! Obráť!“ a
šík školákov sa skrútil, otočil
kol neho rúče. Jeho na pokyn
spustili ihneď onú o dúhe,
pijúcej vodu hor’-dol’ Oravou,
a ťahali ju pravým švitorom,
pyšteky ďaviac čížky, smavý zor
na učiteľa každé upretý —
„Ťaj, znamenite!“ výskol Gábor. „Ťaj!
Nech žije, áno — Marka naša! Nech!…“
Vtom kukol na ňu — zdupnel, bledunkou
jej tvárou zočiv bežkať hrášky sĺz,
i zvážnel. — Snáď tiež srdce stislo mu —

A Marka na druhý deň — usnula
naveky. Jak už v tichej komôrke
na doske ležala — len troska z jej
bývalej podoby, zvlek… iba bŕv
pruž pekná ešte, riasa mihalníc,
no povalená, čiernych motýľkov
jak pár by, rozčapené perútky —
kytičku v rukách trímuc, ranný lúč
v hre bielom na čielku; tak žalostne
zalkala hrana zvonov: bôľ-žiaľ, bôľ…
Och, cele ináč, ináč, ako keď
starému ozve sa, tiež vážne síc’
a smutne, lež preds’ tupšie, zmierlive,
že ,bom-bom’ znie jak: pokoj napokon —
V tú hranu nárek dvorom vmiešal sa
až usedavý; nárek matere
(vešala háby); v dverách na prahu
sa schúlil braček, fikal. — Otec? Ten,
zalomiv hlavu, pošiel: rozkázať
jej truhlu —
Popoludní v nedeľu
(na nebi šírom ani obláčka)
bol pohreb jej. Už hodne pred časom
dav ľudu zhrnul sa, že ledva ho
dvor stačil pojať, ač i priestranný
i s kutín útulky — jak šiatrom by
ohromným, skoro celým rozmerom
pozaclonený zrutnej jablone,
čo vzrástla bola práve uprostred,
košatým vetvovím, už v rozvitku
bujarom: ním to, sťaby strapcovím
naozaj šiatra, zdal sa zrazu schvieť,
zotriasať zázvon. — Ruch, hluk… Družbovia
vyniesli rakev, tíško zložili
hneď konča stola, pokrytého jak
by novopadlým sniežkom, na máry;
višňovej farby bola, zvenčená
docela: iste z priazne družičiek,
a stužky z nej až po zem viseli,
i spod vrchňa: snáď zrovna z rúcha jej…
A došiel farár, rechtor s mendíkmi
i so žiakmi. Hneď z izby vyviedli
i matku zlomenú: si kŕčnate
prez čelo skľúčiac ruky, vykríknuc
zúfale, skleslá takmer u rakvy —
A družina sa párne rozstala
po oboch stranách: v čiernom mládenci,
ramenom každý biely ručníček
čo krídlo zvislé s pierkom z cyprusu,
a panny v bielom zas, no s prepáskou
sťa súmrak tmavou, zdôbku na vlasoch
z krás bledučkých… Len Gábor, s citrónom
na hrote šable, v ľavej mladušský
na tanieriku venček, strnul sám,
kde krížik s bielou stužkou v poletu
čnel, u hlavy. — A obrad započal:
so spevom z funebrála, dojemným
a trúchlym: o márnosti všetkého,
v čomkoľvek človek zakladal by si
na svete tomto, nech to krása je,
nech sláva, bohatstvo… V ten chorál priam
i celý zástup vtrhol ohlasom
z pŕs vzrušených; jak v chráme len by zbor,
spievali zbožne, citne: v hlboký
kol náraz starších, horskou bystrinou
v tok riečny, vpádal hlahol mládeže
pod správou kantora. Preds’ neraz plač,
vzlyk, nárek matkin bolo prečuť: jak
ten dcérin domček zobjímajúc, ním
hľadajúc otvor k ústkam, k očkám jej,
skvílila nad ňou, stenúc bolestne;
jak zúpela: „Ach, precíť, Marienka!
Vstaň… veď čas, veď čas mater podoprieť —“
keď vykladala: ,Poklad… anjel môj!…
dobrôtka moja — pýcha, potecha…
Veď som ťa vydala! A jedinú —
veď ideš mi, ach, ideš mladuchou
jak máloktorá — žiadna! — Beda mne!
Joj, rata, ľudia!…’ Tak bratov kviľ
vyrazil často: dlejúc za matkou,
na operadlo hlávku zloženú,
keď, ako zjakla ona, rodička,
od bôľu, zápäť za ňou splakal vše,
ľutujúc var’ i ju: až ľútosťou
mu pliecky zoskubalo. Estera,
nu, krstná matka, k truhle zasadla
tiež. I jak kmotra horekovala
tak — vykladajúc krušno, vydaj aj
pripomla, vydaj hrozný: ona, jak
by zrazu bol ju štopol od chrbta
kto, z dojmu totej trpkej výčitky
vraz vzpriamila sa, zrakom posupným
pošmihotala vôkol po množstve,
pachtila zrejme po koms’, kutala
ho medzi ľuďmi — vari pôvodcu
bodnutia toho — syna najskorej;
no darmo loviac, v rozpoloženie
predošlé cúvla, zhŕbla poznovu,
osŕkla, vŕbou v daždi zslzila…
A po zápeve kňaza tklivom, po
odznení reči ducha božieho,
jak Izaiáš veľký v zápale
najvyššom stihol zaznamenať ju
o cestách božích, božích pomysloch
nad ľudské cesty, mysle vznesených —
zas zaspievali: onú ,Dobrú noc
vám dávam, rodičovia premilí…’
A pieseň totá zdvihla, stlala sa
čo čierna rúška ponad dvor i dom,
nad jabloň, vyššie! …zhaľujúc ni mrak
i slnko zlaté fátľom zármutku;
a sťaby meče, strely z chmáry tej,
sa navracala, zarývala v stred
sŕdc rodinky vždy hlbšie, priateľov,
ba všetkých tam. — Sám Tomáš, otec, ač
dosť zatvrdlivý, neznal ubrániť
sa slzám; skašlúc, sfikal… Po speve
však vstal zas farár. Proroka jak zjav
velebný strmnul, slychov zsinelých,
sťa zduševnelý obličaj, len kýs’
vznet pod očami: a vzozrev do výšin,
pozačal kázať. A reč stekala
z rtov mu jak prúd by, nie však plesavý
ten zjara, ale onen v jeseni:
stesk číry, zádrh, jakot údolím.
Vraj: pre kňaza niet ťažšej úlohy
než odprevádzať — k hrobu! …Čo viac, tých:
ichž on sám pozval menom na svetlo
vo mene Otca svetiel, skropil sám
z Jordánu Ducha rosou, za členov
privtelil cirkvi svätej, ohnivky
v zbor krížový vsul; ktorých vídaval
— uveličený, šťastný hospodár —
rásť, skvitať, dužieť k zdaru úplnku
vo vinici tej, zahájenej ním,
ním pestovanej — Pánovej — i len
ich ovocie už vyčkať, zácveng žne,
zlatistý hrozna presvit, veselín
deň v Káne Galilejskej… len — a hľa,
hľa… „A čo,“ (vzdychnul) „ešte krušnejším
je, stupňujúcou zármut protivou:
je mladosti vek! Doba jara — máj:
ten vrchol pudu, zdvihu, rozpnutia
vlôh, slobodenia z pút sa, z popola
stáčania tvarov, podôb spanilých,
jak keby vetchý pokrov prírody
na svoje údy nesmrteľné bol
prihodil večne svieži tvorčí duch —
Kam zmysly zájdu: všade postretnú
života výpad zo zakliatych hrádz,
spod bremien výhup vzprúh, i z tiesne brál
síl šprihot, triumf vzniku, rozvoja…
Najavo vzchodí všetko. — Oráču,
oj, nesials’ darmo: ranám čeriesla
i bránam napriek — kyprej do pôdy
ti zrnko padlo, žije! Koreniac
vo brázde bezpečnej, tak pripína
klík v lúče slnka. — Svoje pôvaby
čo panna — áno, pannou teraz je —
zem vynáša i skladá vnadidlom
v púť človeka: kvet na kvet… A v ten čas:
my do nej máme schovať, zahriebsť kvet,
kvet panny hodnej, cnosť…“ (Hlas zlyhal mu.)
„Ach,“ stukla mať, „môj kvet! — A do zeme,
môj… Nedám si ho! Nedám… Zmiluj sa,
och, Bože! (Ručníček svoj rozkrídliac,
vzopäla ruky.) Neber! Nechaj…“ No
i obecenstvom trhlo: zvzlykali
matróny… Gábor takmer zmeravel
tam, druzi zbledli: na ich ramená
poklesli družky; sám strom sústrasťou
kous’ schvel sa, sypnul kvietím na truhlu,
dvor mrkol, všetko — škripol vrzgot vrát —
„Nuž,“ (nadpriadol kňaz), „smutno, trudno mi
pri takom prípadku — cit vyleje
zo srdca valom, strhá rozvahu,
breh ducha pevný, vidiac zámraze
vzkvet podľahnúť, zrúc zeleň nádejí
ošmrklú sparnom, zrána zhasnúť už
zrenicu domu, vo prach zvrátiť sa,
ach, rodičovských túžob nádobu
a márne stavať ju, bár s plačom… Však,
ó, Hospodine! Nauč počítať
nás našich dňov! Aby uvodili sme
tak do sŕdc múdrosť…(Vzhliadol k nebesám.)
Bo čo je človek, žes’ naň pamätliv,
že si ho vážiš? —“ A tu pozačrel
do Písem svätých splna: Žalmista
jak a kráľ k tomu, slávou slynúci,
sa pokoril, keď dieťa umrelo
mu milené!? čo riekli proroci,
čo Sirach múdry, utrápený Jób,
i Kazateľ?… ,Svet prudko pospiecha,
by pominul —’ ,Sme na ňom príchodzí
a stajný príchod, z neho odchod náš —’
,Všeliké telo jak tá tráva je
a vzácnosť jeho jak kvet: usychá
tá, tento prší, ako povanie
naň vietor Hospodinov…’ ,Hlina my;
i mládež ustáva a omdlieva…’
I ,zriaď dom svoj, bo umrieš!’ ,Včera mne,
dnes tebe —’ ,zmluvy s hrobom neznáš a
nik nie je v stave brata vykúpiť,
dať plácu Bohu zaň… Nuž, prečo len
zem tá a popol pýchu prevodí?’
Zač chlúba? Vskutku bláznovstvo, keď: ,hrob
mi bude domom, vo tme usteliem
si lôžko, jamu otcom nazoviem
a matkou, sestrou červy…' Tedy ,niet
lekárstva v Galád, aby zhojená
dcérečka ľudu môjho…?’ Niet, ach! Niet —
Nu: ,Z teba zhuba tvoja! — Od ženy
počiatok hriechu; v hriechu počala
ma matka…’ Ticho tedy, ticho — ,I
keď odpočíva mŕtvy, prestaň naň
i pamätovať — ’ Známkou všetkého
preds’ ,Márnosť nad márnosť!…’ „Vtedy už
(dovŕšil), ako z raja archanjel
vypudil človeka, mu zahradiv
ku stromu žitia prístup, vtedy mu
nad sirou hlavou zhrmel ortieľ: ,Prach
si, prach! A v prach sa vrátiš’…“ Clivý šum
kol zhromaždením prešiel, jesenný
jak závan nivou: zrejme poddanstva,
pokory, skruchy vzdychol; matka ,ach’
ach, stonala len… „Lež jak!? (Kazateľ
vtom sprísnel.) Či sme azda pohania,
čo viery nemajú, ni nádeje,
ni lásky k Bohu?… Že by šľachetných
snáh, skutkov znôška, perly duše to,
i s totým zdrojom svojím, zrkadlom
tým božstva v nás — to všetko malo pôjsť
v zmar naraz s telom porušiteľným?
Do dymu túha zbožných?… Nemožno!
Nie, skormútení moji! Iný cieľ
má uložený človek. — Veríte?
I zviete jednúc!… Bo kto, pred sebou
púť krížovú u muky precítiv
už vopred smrteľné — kto privolal
cez hluk ten sveta pomíjajúci
nám slová spásy: Ja som vzkriesenie
i život! Kto v mňa verí, trebárs by
i umrel — podľa tela — bude žiť
naveky’!? Kristus Pán! Sám Bohosyn,
to telo pravdy večné!… K nemu sa
utečme tedy v súžbach pozemských,
pri smrti milých… A on prevedie
nás šťastne plačlivým tým údolím
a v onom pravom nebies kráľovstve
i opäť spojí v blaha rodinu
u seba, áno…“ uisťoval; a
jak predtým poslucháčstvo v ničotu
bol zdrtil: teraz viery na krídlach
i pozdvihol ho, vzniesol, posilnil —
I šelest skrsol zas: lež za jara
jak pobrežných krov oddych, zloživších
krýh ťažobu; len blízki príbuzní
diaľ mareli sťa vetvy zlomené…
Po kázni rechtor karmen predniesol,
umrlej prívet, ,vale’ v rozluku,
vo veršoch ozaj zručných, zvonivých
i tklivých. (Vzbudil nimi plaču dosť.)
A koniec. Sprievod hnul sa… Skríkla mať
až srdcelomne, jak už družbovia
podjali schránku: ale trúchlospev
,Ó, smrti ukrutná…’ zas zvonov zvuk
prerazil všetko, hluk — aj ženy viesť
ju museli (¦ i sama farárka
s ňou popošla —), tak cestou klesala
pod krížom (za ňou synček, kuriatko
jak zmoklé…), ba i odvliecť od hrobu:
ináče vrhne sa im za rakvou —
A pochovali Marku, zahrebli
do chladnej zeme —
Jak tak kľovačky
a štrochu nával šustnul do jamy
a hrnul, až pod jeho dopadom
dudnela truhla: Gábor, sťaby mu
bol do duše kams’ kliny zarážal,
ten pocit čul… Stál zdola, podpretý
o šabľu zľahka; zostal stáť, i keď
ľud rozchodil sa. — Meškal: meravo
na rut ten patriac, ako zapĺňa
viac a viac hrob jej; zmružkal medzitým:
var’ slzu bolo treba zmäčkať tak…
Konečne hlesnul: „akoda dievčaťa —“
A k hrobárom sa usilujúcim
rov čím skôr nahriebsť, riekol: „Verte mi,
milerád bol bych jej hrob zaľahol…“

*

U aimov akže? — Ej, zle-nedobre:
jak pred výstavkom býva.
Úpadok
a neriad gáni mútnym okáľom
zo všetkých kútov domu. Akoby
ni nebolo v ňom ženy, gazdinej:
i cez deň často brloh postele,
nezachytená izba, lochy šiat
nepopratané — riadom v kuchyni
však pastva muchám: nemal pomyť ho
kto, jak tam postlať, zamiesť, sporajiť;
a steny, trebárs prešla Veľká noc
i Turíce, ba sama Trojica,
tá slávnosť zvláštna, s hlučnou hostinou,
k nejž vyfintí sa tak rád Vlkolín,
i tá — sú podnes číre zrkadlo…
(Snáď ani štetky nie dom omazať.)
Do pôjda krovom slnce prezerá,
či prší dážď — síc’ v prázdne súseky;
spĺznuté ďalej strechy, hrebeňa
roh urval fujak v zime; na humne
odkydli vráta: a či vôbec niet
ich?… Jakby ani gazdu nebolo!
Púšť v stajniach, hlucho — ovšem, leto je;
no ani salaš, ani hoľa z nich
ni srstky nemá — ako obsiali
nezaložených ešte záhonkov
z pár: pošli býčky… (Krava ešte prv;
a ovečky tam dávno nezbľaklo.)
I v chlievci takže: nezaburcuje,
neskvičí prasiatka v ňom — konský štiav
dokola zhúknul s lístím ani chren;
ba nádvorím čo jednej kuričky
nezakrákorí, nie… A záhradou
s tou rozhradou, bár v bujnej zeleni
i obrodenou, zrieť: kýs’ trudný švist,
bez tiku vtáčka — ten vše zbuní šum,
vzdych…
aimún, mal-li kedy ráznosti
kus, vytrovil ju skoro docela,
zmalátnel v spruhách čo muž, hospodár,
rodiny hlava, jaksi otupel,
čo vari žiaden div: keď bezbranným
sa videl voči skaze, úsilí
daromnosť spoznal, výstrah, kárania.
No i sám spustil sa; veď, pravda, žiť
im treba bolo všetkým, dônovku
zavčasu čeliť, rôznym potrebám
a biedam zapchať pysky; vposled však
i jemu samému piť… Prostriedky
bral tedy, kde a ako trúfal ich,
dlh na dlh kopil… (Rozumie sa: Žid
ten, onen ťažil z toho najlepšie.)
Už ani slamky nechytal sa viac,
len tenul, topil sa; ni neznal vše,
či stojí, leží… Písma úradné
mu dochádzali zhusta: plecmi hnul
a písma šupnúc za trám nedbale,
odišiel voslep, v krčme ustrnúc —
Nedávno páni prišli návštevou
(pod cieňou práve Gábor fringiu
si čistil, drhol krídlom haleny:
toť, k pohrebu…), no len ich zobadal:
myk! do kuchyne, stadiaľ kradmo von
a záhumním poď vnohy! Uvrzol;
i na druhý deň iba priťapkal,
už smelý: spitý… (A ver’ obava
dosť bezpodstatná: lebo páni, sa
poobracajúc sem-tam v budúnkoch,
popritom iba hundrúc svoje — snáď,
že holota tam, chytro skončili,
i jako prikvitli, aj odtiahli.)
V tých písmach potom prehŕňal sa syn
priam; že však zneli v cudzom jazyku,
nemohol rozumieť im; ale preds’,
— nu, mená čítal, rátal číslice —
preds’ dobre musel hádať, čo je v nich:
bo skladal ich vždy prsty chvelými,
i s osŕkaním strkal za trám…
Mať,
na sebe vetché, brudné oplecko,
ni nestiahnuté mnohdy pod hrdlom
s tou žľabinou tam — hlavu v batôžku
ponakrívenom z šmatky vyjdenej,
bez zásterky a spodník do kolien
vyziablych; tvár až s vrážmi ku kútkom
a prerudlú: tak neraz, ostrva
sťa, viecha dáka, strmla pod stenou
s hrnčiskom v ruke. Iste hútala,
vše ľavej nechty myknúc batôžkom:
kam požičať ísť doň?… I doprosta
už fortne pred ňou zatvárali — Ľaď,
už ridá žobrať zasa, čertica;
len oči bráň… bež, chlapče! Prichlopni,
zakolkaj chytro!… Ani Cigánka,
ba horšia sto ráz nežli z koliby!…

*

„— Hop! Postoj, braček!“ na Gábora tak,
čo vedľa stúpal s kosou trávovou
jedného rána (— bolo ku Jánu,
nedlho po pohrebe Markinom —),
zo dvora zvolal Ezech, spredo dvier.
„Len tohto šťurka hodím materi…
(Chlapiatko myslel, čo sa pripilo
mu kolo krku váľky ramienok
a s škrekom laškovalo.) Kdeže si,
hej, Žofka?… Na ho, ber!…“ A valašku
popadnuv v schode, zišiel podstenou,
do fajky krešúc — „Kosiť už? A čo?
Kde?…“ opýtal sa druha s podivom.
A Gábor až sa spätil, zapŕlil.
„Hej (vrkol), skosiť trávu — konča hriad —
Políha —“ „Tak? To zrúť ju! —“ Ezechiel
sa zasmial. „Tedy spolu zájdeme;
ja zase vybehnúť mám na salaš:
čo, ako hudú tam tí gajdoši?…
No, dlho som ťa, Gábor, nevidel:
i ako sa máš, čo vieš nového,
a u vás jak tam?…“ Kosou na pleci
druh posepnuv: „Ja? Len tak… U nás? Ech —“
zalomil hlavu. „Akés’ písmiská
nám prichádzajú. — A sú nemecké
či aké — nikam rozumieť im — “
„No nič to!“ Ezech bodre. Vedel síc’,
čo za písma to, čul, oč chodili
k nim slúžnovci; však zručne obrátil:
„Slovenské budú skoro! Ako sa
i patrí pre nás s právom… Nedávno,
vieš, kde som bol?“ „Nie ja — kde?“ „V Martine!“
„Var’ na jarmoku? Kúpils’, predal si,
a dobre…?“ „Čoby! Celkom pre iné,
pre zvláštne, braček! Neuhádol bys’.
Pán farár zajal ma — a dobre mal!
Bár by bol sťato vyhnal viacerých,
čo korbáčom aj! Menovite mlaď,
i teba s ňou: — bol bys’ mal vytriešťať
zrak na čo, mal i čoho slúchať!… Bo
tam ti bol sviatok veľký — zriedkavý!
Zástupy ľudstva sa ta zhrnuli
zo všetkých strán sťa príval: ledva im
postačil rínok šíry — ulice!
A popri hodnej pospolitosti
v halienkach nových, v krásnych širiciach
si tiahnuť videl v rúchach slávnostných
zbor kňazstva vážny, s pásmi, klobúkmi
so zlatou šnúrou, učiteľstva húf —
i našich všetkých: pánov zemanov,
županov… tobôž v skvostných oblekoch,
až sa im v slnci liskli mentieky
s drahými majcmi, prámy — inakšie
než kuny naše tu… A na rínku
v prostriedku, sťaby na sihoti stál
— okolo hukot rieky, prúdy vĺn —
hral Piťo! Rezal —“ „A čo robili
tam tolikí?“ „Vieš — národ držal zjazd,
nuž: zhromaždenie… Vtedy prvý raz
sa ozval ten náš národ slovenský
do sveta mocne: svoje žiadosti
vyslovil, spísal, predniesť uzavrel
pred krajinský snem, pred vladárstvo. — Ťaj!
Tie reči bol bys’ počul ohnivé!
Jak hrmel Hurban!… Potom istý — no,
akže sa zovie? — pozor sokolí,
reč, jakby švihal jedľou, mečom ťal…
ha, viem už: Daxner! — Bol tiež vicišpán —
Vraj: Chceme žiť tu v našej otčine!
Nie paholčiť, nie slúžiť otrokmi;
lež popri bratu brat… žiť, slobodne,
životom plným, seba dôstojným
i vlasti spoločnej!… Tá chvála vtom,
tá radosť, sláva! Nikdy toho dňa!
A koľkí iní prehovorili
tak do srdca a duše! Posaváď
ti ma to dvíha, hreje. — Lístie líp,
pod ktorými tá stála porada
u chrámu nášho: i to počul si,
že stlieskalo vše!… Vskutku, nádherný
deň to bol: nemáš, brate, v lete ho
čo do svetla i tepla! Od lásky
tam všetko vrelo valom, kypelo:
pán sedliakovi padol v náručie,
i najďalší sa stali blízkymi —
Jasalo všetko! Slzy útechy
na očiach starcov, mládež zjatrená
sťa zore!… Spevot, výskot bez konca,
že celý Turec zaplnil sa ním,
i prez hory mu čľuplo: aspoň, keď
sme vracali sa, tak sa zazdalo
nám, ním že Kraľovanská dolina
vždy ešte hučí, šumí Orava,
a Choč náš starý že ver’ omladol,
nás usmievave víta k návratu —
To bys’ bol mal čuť, vidieť, priateľu!
Ak opis tak chceš, dám ti noviny —
Nuž, neboj: prídu písma slovenské
od súdov, vrchností! Keď platíme
ich my: nám našsky slúžiť musejú,
tak bude pravda pravdou!… Len by ľud
náš poznal seba! Svojho držal sa
tak aspoň, jak sa pluha držať vie:
a Slovákovi musí svitnúť tiež,
tiež!…“ rozkladal i ďalej druhovi,
až rozpálený. A ten medzitým,
ktozná, či slúchaj aj? Či v myšlienkach
nebrúsil kade-tade? Môž’, i tkvel
len na tých písmach…
Došli k rázcestiu.
„Nuž zbohom tam kos!“ dodal Ezechiel.
„A narob sena aspoň zo desať,
nie krtinák — kôp, toľkých!“ poriskom
v znak otočil. „Ba — “ Gábor s úškrnom
mu, „taký bedár jak ja; skorej ty
tam zavaľ grúňom z toľko syrných hrúd —“

*

A opäť neskôr — na počiatku žní —
sa takže zišli Ezech s Gáborom,
na pleciach zbožné kosy. Onen šiel
pšenicu zakášať až do Jelšín,
ozimnú fuzačku; ten povyše
zas jačmeň zrubnúť: bojsa prezrie, vraj —
Na briežky k ceste ponavaleným
osenia klasím, ôstím pomedzi,
čakanky kvietím skvúce viseli
kropaje rosy ešte; lastovky
vo vzduchu skrižovali s piskotom,
stíhali kaňu a či pustovku;
zo zbožín zhusta zjaklo ,podspodok’,
i cvrčky zhúdli: jak tak do poľa
kráčali cestou, Gábor schmúrený
(na kosisku vzad uzlík, s merindkou
ak), Ezech ale s chuťou z fajočky
si poťahujúc (čo krok: osla ,hrk’
mu v oselníku). „A ty nefajčíš?“
vtom tento k tomu. „Nechám tatovi —“
„Veď bol si tuhý fajčiar!“ „Nebárs — a —
Hej, ktože bude zberať za tebou,
keď tvoja nejde?“ „Len sa odkutí,
i príde. — Má ver’ doma tancu až
moc, chúďa; chlapec bezdek, varovka
zlá — moc až… Nuž a tebe nedôjde
nik na pomoc?“ „A načo?“ podíval
sa na Ezecha s žmurkom. „Skosím sám
dosť taký pásik, dosť —“ „To tato var’
zas inde zašiel kosiť? K pšenici
var’ pošli s matkou?“ „Horká pšenica,
prehorká — naša!“ z hĺbky zosŕkal
i zmnul si čelo. „Ej, zas nevrlý
si akýsi a kyslý. — čo ti je?“
A Gábor polknul: „Dosiaľ okúňal
som sa ti priznať — ľahko uhádneš,
čo za ťarcha to musí byť, keď mi
i hrtan stiahla. — Ale viem, že ti
je známo, o čom vraví šíry svet,
nuž počuj, Ezech: my sme žobráci!
Mizera, bedač! Tak je, kamarat,
nač tajiť dlhšie? Seba zavádzať?
Môj život za nič — len sa stratiť kde,
či zverbovať sa…“ „Ale netáraj —“
„Ba tak je!“ (Znova šuchnul z tváre pot.)
„Sto ráz som prezávidel bratovi
Pavkovi, tisíc ráz! Je na strane
a obhŕňa sa… Veď znáš príčinu,
čo za chrobák to rozvŕtal náš dom?
Ejch, braček! —“ (Povydýchol, zachvel sa.)
„Kde žena v dome rozgazdinou je
a nevaruje, nech bár po lakte
muž ruky zderie, nohy odchodí
do kolien — dá sa začas zatierať —
no zhuba predsa tak raz otrasie
tým domom, že vtom skydne na hŕbu!
Och, menší potrest, keď muž korheľom —
Len chudák otec, chudák!…“ na oči
pritiahol klobúk, vzdychnúc. „Nezúfaj,“
mu Ezech. „Oba ešte zdraví ste,
do práce súci! Práca statočná
však uživí vždy. — Nuž a ja, veď vieš,
jak obišiel som? A hľa, trvám preds’,
buď Bohu chvála!“ Hlavou pokrútil
však Gábor: „Oj, to inô — ďaleko
nie taký pád! Tá neresť…“ Zamĺkli
a pospešili —
Prišli k potoku,
čo jasným sklom sa krušiac, hučal vdol,
hôr bystrý posol, spádom náramným,
i sperlenými lapkal ústami
sneť zvislých jelšín. Prešli po skalách —
A Ezech zajal postať. Podišiel
i Gábor; ale — kraj úvratí už
skamenel takmer stĺpom, zryknuv len
jak divoch. Jačmeň bol už skosený
i zobratý, len holé strnisko —
(Najskorej chytrák ten bol Abrhám.)
Vybehol Ezech na krik. „Vidíš ho —
či vidíš?“ Gábor zdýmnul. „Posmech ten!?
Ba nezbýva mi, iba prebiť sa
tou kosou, prebiť! Joj!…“ No Ezech ju
už vyskubol mu, šmaril na záhon,
že s cvengom sfrungala. „Sa blaznieš, há?
To pášu trúpi! — Hybaj: sadnime
hen na briežok…“ „Ni nejdem domov viac,
nepozrem… (zuby zdrgotali mu),
čo mám tam hľadať?… Pôjdem — do služby —
Či vezmeš ma?“ „Iď, čo ti napadá?“
„Viem: nechcel bys’ ma, nechcel od hanby
(až vzlyknul), verím, Ezko — pravdu máš —
Kus ďalej musím o ňu žebroniť,
preč! — Začnem… (v skráň si zadrel do krvi),
hej, u Farkašov! — Hajdúch, pandúr či
čokoľvek…“ „To-to!“ Ezech vybúšil
so srdom, „to by krásne svedectvo
pre teba! Krásne! Môžem povedať:
žes' — darebákom, vieš? Že robiť sa
ti nechce! — Vskutku, zvláštna chvála aj
pre syna gazdu: byť chlap ani buk,
sa vládať údmi do váľania pňov,
a pred robotou preds’ hup v mundier! Fuj!…“
„Tak čo si počať, Ezech?“ Gábor v to,
založiv ruky s práškom. „Ak vieš, raď —“
„A poslúchneš ma?“ „Slúchnem.“ „Ožeň sa!“
„Ja!? (Bezmála v checht Gábor prepuknul.)
Ja? — Dneska-zajtra už i bez strechy! —“
„Choď na prístupky.“ „A kde?“ „Do Blažkov —
A jak mi v moci, chcem i pomôcť. — Snáď
oratujeme otca — majetok…“
„A vážne myslíš?“ „Fígľov nepoznám…“
Tu zamlčali sa —
A o chvíľu
zakášal Ezech. Gábor zberal zas
pšeničku zlatú za ním, klasnatú,
a za snopom snop skladal na hŕbu,
až Žofka došla, chlapča na chrbte
v snách, v ruke hrable. Zatým kosili
však obidva. A Žofka musela
sa ozaj posošiť, až harcovať,
zberajúc, chvácuc zákos za každým;
praskali byle, riasa šušťala…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.