ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Starý, pozor na kapce, aby si ich nepotratil; na cukor, kávu, med, bryndzu, mak, piepor, papriku, olej a sviečky nezabudni. A nechže sa ti hrnčeky nepobijú!“ volala Eva za mužom svojím Adamom Krtom, ktorý práve poberal sa na jarmok, aby zaopatril domácnosť týmito maličkosťami.

„Nezabudnem, starká, nič, animak. Ó, ja kúpim všetko, keby som len mal dobrú trž na kapce.“

„Nezabudneš, horký nezabudneš! Najtiaž ti trochu obliznúť, nebudeš ani vedieť, čí si. Keby tak ja s tebou šla, nerečiem, že by sa nevykonalo, ale…“

„Šla, šla! Obidvaja budeme krky lámať v tom stisku? Či sa ti to ešte toľme žiada? Na, vezmi kapce a choď si ich ty predávať, a ja zostanem doma, na pokoji.“

No Krt nemyslel to dopravdy, veď ako by opustil jarmoček, ktorý už oddávna túžobne čaká, a síce preto, že doma je ani v putách. Žena dohliada naň sťa na papľuha, takže Adam Krt nikdy si nemôže kopýtkom vyhodiť. Nuž či potom div, keď spod ženinej ferule tiaha sa na jarmok!

Na chrbte má priviazanú tanistru; v nej pokladené kapce, jančiarky^[1] a papuče, ktoré on na hotové našil a teraz ich ide predávať. Do tanistry utarsoval to tak, že každú páru zošil hrubou dratvou, aby sa spolu držala. Krt je síce gazda, ale v zime šijáva z valaského súkna obuv pre dedinčanov. A to je veľmi ľahká robota. Na merťuk nemusí sa veľmi dbať, lebo kapec čím je väčší, tým lepší; nemusí byť ani veľký výber v kopytách, veď i sám Krt má len tri. Jedno malé pre nevesty, čo majú malé nôžky; druhé veľké pre chlapov, ktorí potrebujú kapce ako vahany, aby mohli z pece do nich skočiť. Tretie je ani malé, ani veľké, ale len tak stredné.

Kopytá Krt urobil si sám, a to z bukového dreva, a nech by ním do starej vyhodil, iste by mala čo niesť. Ale on je poslušný manžel; ženu slúcha, ako pán boh prikázal, má pred ňou veľký rešpekt. On nikdy nesprotiví sa jej, ale slúcha ju pobožne a čo mu hneď rozkáže, aby vypil o jednu skleničku menej.

Ale sa preto nesmejte na ňom! Čo on zarobí, to jeho žena uschová, ukladajúc tak babku k babce, aby z toho boli kapce. Čo raz vpadne do truhlového priečinka ženinho, to Krt nevymodliká stade, a čo by ju tri dni prosil. Ešte keď si pýta od nej tri grajciare na dohán, to mu dá; ale ak by chcel ešte tri na ten nejaký nápoj, to nevydrie od nej ani do súdneho dňa. Ale Krt preto nenie nikdy bez groša; on si spomáha tak, že pri oddávaní každej roboty stiahne potajomky dva-tri grajciariky a s tými si pomaly gazduje. Keď žena vystíha nedoplatok u neho, lebo sa jej obdržaný zárobok máli, on do tých čias vzdychá a v prsia sa bije, kým mu neuverí, že spustil tri alebo štyri grajciare z ujednanej ceny.

Jarmoky pre Krta nemajú žiadneho pôvabu a príťažlivosti, keď Eva stojí mu tam vždy za chrbtom, odberajúc utŕžené peniaze. Ale dnes je v Mrhanove jarmoček, a to je pravý jarmok pre smädnú dušičku Krtovu, lebo Eva nemôže ísť s ním. Onedlho budú Vianoce, Krtuľa volky-nevoľky musí ostať doma, aby izbu vybielila a na nastávajúce sviatky náležite vyriadila. No a keď Krt ide na jarmoček sám, to akoby rybku pustil do vody, alebo capa do záhrady. On oddávna robí si chuť, ako si tam vypije rozólišu, sladkého ani číry, čistý med, a ako zgazduje pár šestákov pre neistú budúcnosť.

Hoci Eva ani po iné roky nechodievala na jarmoček, predsa dnes ťažko jej padá zostať doma, lebo v mužovej tanistre jest i päťdesiatka, za ktorú má kúpiť kravu.

Krt je celý uveličený nad svojou dobrou ženou. On ani netušil, že by u nej toľký groš mohol byť. Akože by neposlúchal ju? Či jeho vyschnuté hrdlo bolo by kedy zhonobilo toľkú sumu? Oj, nikdy, a čo by bol pre celý regiment navyšíval kapcov! Koľko ráz žena priložila po šestáčku, až z toho päťdesiatka narástla! Už takto rok mala štyri desiatky, jednu piatku a tri zlatky, lebo drobné hneď premieňala na bankovky. Veď července a tie šestáky sú okrúhle a tak chytro sa rozkotúľajú, že človek ani sa nepozdá, len keď je mešec prázdny. Keby Krt bol zavoňal toľkéto peniaze u ženy, iste by ju bol vše do tých čias unúval o olovrant, kým by mu nebola dala z nich pár grajciarov. No takto jej uveril, keď sa mu zaverala, že nemá ani grajciara, a stiahol smädný hrtan na užšie, aby toľko neznepokojoval ho.

Krtuľa už vlani bola by sa kroz nejakej kravy na jarmok vybrala, ale tu prišlo jej zaplatiť osem zlatých porcie; zostalo jej teda len rovných štyridsať. A za to nedostane sa dobrá krava. Zviazala teda mešec dotuha, aby desiatky nerozleteli sa. A nerozleteli sa. Ba teraz v jeseň prišla k nim ešte jedna, takže Krtuľa mohla dnes mužovi dať celú novú-novučičkú päťdesiatku, takú ako lopár.

Krt dosiaľ ešte nikdy nemal razom toľkoto peňazí! Ani so ženou nedostal toľký výplatok. Rátal v hlave, koľko skleničiek rozólišu by dostal za tento papierik. Hej, iste toľko, že aj mlynské kolo pohlo by sa od neho. A koľko kapcov by musel ušiť za päťdesiatku; iste zahatil by nimi mlynárovi vodu. Krt nevie, čo má robiť od radosti. Ach, toľkú radosť musí zapiť, to už ani inak nejde! No Eva hneď uhádla, za čím piští vysušená dušička mužova. Zohriala mu na cestu sladkého, až mu srdce v rozkoši plávalo. No pred pitím musel sľúbiť, že nikde nebude dneska unúvať krčmárov a že celkom triezvy príde z jarmoku. Darmo je, Krt čo sľúbil, chcel aj splniť, a preto doma chlipkal si svedomite, aby inokde nemusel.

Takto posilnený pobral sa do cesty. Kapce, ktoré nespratali sa do tanistry, sárami zbodnuté prevesil na ohromnú čugaňu a túto založiac na plece, zaberal na jarmok. Jeho čierne očičky, aj inak dosť malé, od užitého nápoja ešte väčšmi sa zúžili a blyšťali ani u opravdivého krta, čo pod zemou ryje. Na ušiach stiahnutá veľká čapica, že iba koniec jeho dlhého, chudého nosa spod nej vykukuje. Krt, hoci nebol ešte starý, predsa nemal ani jedného zuba. Zalanským jeden zderavený ho bolel; akási stará baba poradila mu, aby si naň priložil liadok. Krt slúchol dobrú radu. A deravý zub nikdy ho viac nebolel, lebo vypadol, s ním šli aj všetky zdravé. Od tých čias má od zubov pokoj.

Na rukách má hrubé pletené rukavice o dvoch palúchoch. Jeden z nich je pre hrubý palec, druhý ale pre ostatné štyri. Pravou rukou drží čugaňu na pleci, ľavou zaháňa a vesluje v povetrí, až sa na tanistre prevesená halienka ometá zboka-nabok. Jeho chôdza je taká, akoby pravou nohou stúpal na stolček a ľavou do jamky; lebo pravá bola asi o dva palce dlhšia než nebožiatko ľavá, preto sa musí zahadzovať v chôdzi.

A tak sádzal dlhé kroky, tu i tu podhodiac tanistru na chrbát, priviazanú frumbiami^[2] na prsiach v jeden uzol zviazanými. Žena vložila do nej aj veľký poplanok, upečený natvrdo, nie po chuti bezzubému Krtovi.

Z Adamoviec už všetci jarmočníci odišli, preto Krt musí ísť osamote. Zamrznutý sneh vrždí mu pod nohami a striebristá osuheľ sadá mu na neoholenú tvár a chlpatú čapicu. Dlhý nos, mrazom doštípaný, očervenel ani pivónia na Turíce.