Zlatý fond > Diela > Majster Bečko


E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Majster Bečko

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Katarína Janechová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

Majster Bečko

(Obrázok zo života dedinského stolára)

V našom neveľkom mestečku sú iba traja ľudia, ktorí si dávajú brady rásť: učiteľ, šuster a stolár. Prví dvaja sú nevýznamní ľudia, známi iba v mestečku a nablízku; však tretieho, stolára, chýr letí celou dolinou, ba dostal sa už aj do stoličného mesta…[1]

A tak naraz roznieslo sa jeho meno, že sa všetci stolári v okolí zahanbili. A vy posúďte, či sa bolo prečo? Lenže začnime od kraja.

I.

Voľaktorej jesene prišla do stoličného mesta cholera. Nie síce tá pravá, ale ako by len tá: — choreli a mreli, starí i mladí na týfus tak, že to neslýchať. Brány, vráta, boly polepené červenými ceduľami,[2] kňaz nepochovával už iba starých; deti vyprevádzal iba učiteľ i to bez odobierky, len ta a chytro! Vravelo sa, že je voda skazená. Bohvie, čo bolo…

Ale po meste plač, po nociach svetlo, hlavne po krčmách, u nemocných, záhradníka a v stolárskej dielni i celé noci.

Nemôžem povedať, že sa tomu stolári tešili, lebo nemohli vedieť, ktorú truhlu sbíja prípadne sebe, ale zárobky mali dobré. Keď je čoho väčšia potreba, to hneď poskočí v cene, to už vieme.

Dopočul sa o cholere aj náš pán majster Bečko, a že bol životaschopný, podnikavý, ako sa vraví, čert vie, ako si to rozhútal, ale jednak chytil sa do roboty, za dva-tri týždne iné nerobil so ženou a dvoma chlapci a na najbližší trh a či práve jarmok najal veľký rebrinovec a inšie ten naň nenaložil, iba samé umrlčie truhly.

Na jarmok do mesta došiel, ešte iba svitalo. Zaujal miesto a že bol suchý čas, nerobil ani šiatra, len rozložil svoj tovar: pätnásť-dvadsať bielych, čiernych, zlatých i obyčajných, malých, veľkých truhál a pokojne opravoval — o nikoho nedbajúc — čo sa na ceste odrelo, odlepilo a — čakal kupcov.

To na jarmoku ešte nikdy nebolo!

Keď sa rozvidnievalo a trafilo sa prejsť povedľa nejakej ženičke, prežehnala sa. „Ach, joj, bože!“ a utekala, ako by sa jej bola smrť na chrbát obesila.

Stolári — jarmočníci mali robotu so svojím tovarom, dochádzali, rozkladali sa a ako obyčajne, vítali vtipmi. Pozrie jeden — Bečko iba truhlu doniesol; pozrie druhý — Bečko iba truhly rozložil. Neverili očiam a sišli sa traja-štyria, či ozaj truhly, a či Bečko dačo nového vymyslel, či už čo…

„Čo vy to, čo to predávate?“ zadivený povie jeden.

„Nejaké divné skrine,“ rečie druhý a šuškajú si všetci vôkol i ukazujú prstom.

„Také na koštiale,“ odpovedá Bečko. „Svadobných by som teraz aj tak nepredal,“ myslí si a nič si z toho nerobí, že si páni majstri okolo neho akosi neobyčajne počínajú.

„Aha, iste ich mrzí, že nemali toľko rozumu, ako ja, keď videli, čo smrť v meste s ľuďmi robí… Budeže mať za trh!“ a fajčiac nepokojne rozčúlením, hľadel na ľudí, čo sa obďaleč zastavovali.

Však pokazili mu trh.

Roznieslo sa mestom, že na rínku aj truhly predávajú, išli na mestský dom. Tam vec trocha zasekla, lebo policajného kapitána tam ešte nebolo.[3] Šli mu teda na kvartieľ oznámiť a ten vstal a šiel na rínok s Bečkom poriadok spraviť. Sveta sa sbehlo ani na komédiu.

Bečko sa nechcel dať; žiadal si, aby mu ukázali zákon, ktorý nedovoľuje umrlčie truhly na jarmoku predávať. On si za miesto zaplatil, furmana zaplatiť musí, zamešká deň, a nedal sa a nedal. Sveta sa k zvade shŕklo veľa. Kapitán mu vysvetľoval „humanizmus“, ale to nijako pochopiť nemohol a čo aj z toho chápal, na to pripomínal zase on ženu a štvoro hladných detí doma. Svet dovolil si tiež kríkať, že jeho, Bečku, by bolo treba do jednej zavrieť a dolu vodou pustiť…

Na mestskom dome zápisnica, behanie, zlosť, posmech na ulici a Bečko spakoval a odišiel, že pôjde za odškodným k stolici,[4] k ministrovi i samému kráľovi.

Naložil a vrátil sa nazlostený domov, mysliac a želejúc, aký mohol mať jarmok, keby nie „tí somári!“

Ale kým hútal, kde žalovať, predal aj doma tú voľaktorú truhlu a tak sa utíšil a nešiel nikam. Vysvetliť si to nikým nedal, ale truhly viac na jarmok predsa neviezol.

Od tých čias je známy, a keď dakto dačo neobyčajného na jarmok dovezie, pána majstra Bečku tam isto pripomenú.

II.

Môj Bečko pochodí z remeselníckeho rodu. Jeho otec síce do smrti robil len krajčírskym tovarišom v meste, ale predsa… Mať chodila po obsluhách a malý Jožko motal sa celé dni po ulici alebo posedel u starej mamky, ktorá predávala pod bránou pečivo a iste od tejto — že všetci spolu bývali, — zdedil náreky, strach o hlad a biedu, ktorých sa tak bojí, ako sa presvedčíme, že je plná iba nimi jeho myseľ už aspoň dvadsať rokov.

Trocha chodil aj do školy, potom šiel za učňa, vyučený povandroval a osadil sa v našom mestečku a začal stolárčiť — z ničoho, ale na svoju ruku. Riadu si voľačo bol zadovážil, voľačo mu dali na dlžobu a po známosti, zpočiatku len reparoval alebo spravil z cudzieho dreva. A darilo sa mu, lebo bol triezvy a gazdovlivý. Dielňu mal síce neďaleko krčmy, ale on do nej nešiel, iba na oldomáš, keď voľačo voľakomu spravil a ten ho zavolal a zaplatil. V dielni jeho ale bývalo vždy teplo. Keď si teda chceli známi posedieť, vošli len k nemu a odtiaľ si dali doniesť do skleničky. On si pritom robil, od nich z kamarátstva dostal aj vždy nejakú robotu. Staval sa tu vždy, že on tiež spraví tak ako v meste. Stisol pár zlatých, kúpil dreva, robil a keď pomyslel, že sa ožení, lebo takto s varením veľa mešká, alebo sa nenaje, ktorú prvú, babinu dcéru, zapýtal, šla zaň, ako na med.

Mali skoro každý rok dieťa, ale nezostali z nich iba dvaja chlapci, ktorí sa už pri otcovi učia. Chlapci boli dobrí a robotní ako otec a matka. Poznať, že ich otec na biednom a skúpom chlebe vychoval. Mať tiež pomáha pri remesle, lebo s domom a kuchyňou veľa oštary nemá, farbí tie povestné truhly, okná, dvere a čo príde. A keď sa jej niekto spýta, či to ona musí robiť, Bečko hneď odpovie, že veru je mnoho práce a pláca slabá, preto, že musí aj ona pomáhať. A keď sa jemu niekto ponosuje, to sa on duplom ponosuje. Je úprimný, ale prehnane berie najmä tú biedu. Vždy má strach pred hladom. Čo, ak by tak robota sekla, čo majú chytro by zjedli a potom…? Má štyridsať rokov, ale vyzerá, ako by mal šesťdesiat. A ako by mu už veku nedochodilo, probuje náhodou dajako chytro zmúdrieť i zbohatnúť. Zodvihne kdejakú kovertu, handričku, myslí na špekuláciu, priekupníctvo, ale nechytá sa ho, zase len od strachu, že ak na mizinu vyjde. Od tej starosti je celý hrbatý a na hlave plešina ako dlaň; ostatné vlasy dlhé, brada ako sito, len čo mu ju vše žena zaokrúhli. — Dobrá, mäkká tvár, chudých a veľkých kostí, nos čľapatý, ústa sladkých, vďačných rečí.

Vidí, že svet vôkol už aj číta, odoberá novinky. Keď nemá tak mnoho práce, berie do rúk aj noviny a mudruje a vysvetľuje z nich druhým. Najviac ho dojíma, keď je v nich zpráva o dákom nešťastí rodinnom. O tom už potom každému rozpráva, kto mu len do cesty príde. Ako vravím, hlavne v meste na ulici, na jarmokoch zodvihne kdejaký podozrivý papierik, zdrap novín a hľadá, či by náhodou nebola v nich dobrá, osožná vec, porada, liek na — chudobu. Podľa ženy má nejakého úradníka v rodine, ktorý vyžije z toho, čo zarobí! Keď sa raz do roka s ním síde v meste, lebo uňho, nevie mu prenachváliť, čo je to za výhra, že má mesačný plat.

Keď zavítaly Vianoce, Bečko svojím deťom nie, ale deťom tohto úradníka hej, kúpi pletku, hračku za pätnásť-dvadsať krajcarov, sbije peknú truhličku a pošle po pošte s vinšom a nárekom na biedu, čakajúc na Nový rok dary, ktorým sa tak privykol, že nesmú vystať. Sú to staré háby. Žena ich trochu obšije, ale pri stolárstve veľa sa roztrhá. Bečko chodí celú zimu bosý, totiž len v pantofliach, odrezaných zo starých topánok. — Zimník mu tiež poslal úradník, ale ho nenosí, lebo by si ho zničil a ten môže byť synom,[5] keď sa prepustia. V meste od starej židovky kupuje háby a klobúky. Vždy tvrdý cylinder; lebo ten starý, obnosený, je lacnejší, ako akýkoľvek mäkký; keďže tvrdý nikto nekúpi, ani do daru neche, iba ak — vandrovník alebo vagabund.

Stalo sa mu tak vyobliekanému, že ho v druhom meste na jarmoku vzali za podozrivého tuláka, a nevediaceho sa hneď legitimovať, zavreli ho, kým došiel telegram, že je on skutočne stolárskym majstrom, a že on má také zvyky…

Robí deň a noc aj v nedeľu a vo sviatok. Robota vraj nie je hriech. Do kostola nechodí, iba raz do roka — na Silvestra a i to sadne, kde ho nikto nevidí. Jemu je vraj práca modlitbou. No pre kostol, školu, faru rád ponúkne reparáciu a zdarma napraví, za čo sa mu dostane s kancľa pochvaly a to je jeho rekláma ako druhým ohláška v novinách.

Zamyslený je vždy, len keď počuje, že je niekto chorý, ide ho navštíviť, ponúknu ho pohárikom, dohánom a je si istý, že ak patričný zomrie, nepobežia do mesta po truhlu. Ak počuje zvoniť na umieráčiku, rozošle celý dom, aby sa dozvedeli, kto zomrel a vezme kus laty a ponáhľa sa do domu smútku. Je mäkkého srdca, plače s plačúcimi a bez všetkého poverenia odmeria nebohého, ako by sa samo sebou rozumelo, že uňho dajú truhlu robiť. Takto ozaj vše len vynúti. Len keď ho vyprevádzajú, spýta sa začo a aké drevo chcú mať?

V takejto horlivosti stalo sa mu raz, že umieral starý, bohatý žid v dedine a on šiel ponúknuť rodine truhlu. K nemalému zadiveniu a žiaľu rodiny, že on spraví takú truhlu, čo pretrvá veky, ale z duba. Musí sa teda skorej chytiť do roboty, nie po smrti. Má krásny dub, bez hrčky; dobre, že ho ešte nezrobil a veru pýtali ho už, ale sa nemohli pojednať. No, nebude draho rátať, len ako po známosti… A bol by sa vari dotisol k starému chorému židovi, aby ho odmeral, keby neboli s ním prísne naložili. — Prosím vás, však videl, že ak tú robotu dostane, zarobí čistých desať-dvanásť zlatých. A to je pekná sumička. Domec už kúpil, zreparoval, teraz by ešte rád kus poľa kúpiť, aby mal pod zemiaky, kapustu, zeleniny… Má už pár zlatých! Ani žena o nich nevie. Tá vôbec nevie, koľko oni už peňazí zarobili. Jej vydáva po krajciari, po dva, keď dobre uvážil, či to, alebo oné je potrebné. Chlapci jeho svojich peňazí v ruke ešte nemali. Ak niečo treba kúpiť, beží po to sám. On sa nedá oklamať a jeho synov by mohli ošudiť. Nemôže si nijako odpustiť, že sa za tovariša naučil fajčiť. S tým má biedu. Vojenský dohán je dosť lacný,[6] papier tenký z novín, ale mrzí ho, že už chlapci probujú za ním. Akože im zabrániť? Mieša kvety z ruží a kadejakú vňať, višňové lístie a tak sa darí.

Najväčšmi sa hnevá na účty! Keď dačo robí farárovi, do školy, na obecný dom a žiadajú účty a so štempľom ešte! Čo je to za trápenie, kým to s chlapcami napíše a nájde niekde starý štemplík, súci na odlepenie. On myslí, že je to len zvyk a nie daň. Málo píše, ale všetko s malými písmenami, bez čiarky, bez bodky. Chlapci chodili viac do školy a ešte nedávno — a oni ho opravujú. Nedá sa! Že je to len na parádu, aby sa negazdovalo s atramentom, papierom a časom. Jeho list, že aj bez toho možno prečítať a prečíta ho celkom správne, že i mať musí prisvedčiť, aj chlapci sa nevedia ďalej škriepiť.

Druhého prácu potupuje ako každý remeselník. S remeselníkom žiadnym nenadržuje. Sám chcel by byť na svete. Poohovára každého, keď jeho prácu vidí a ešte viac, keď sa prechádzajú, zabávajú, pekne šatia, že je to len sprostá pýcha. Parádu že strúhajú na dlžobu. Kto za nich len zaplatí?

Ak dakto vezie do dediny cez mestečko kasňu, truhľu, beda domácim! Prečo nevedia, kto sa žení?! Žena vie rozprávať, klebetiť (chuderka to nikdy nerobí), ale aby niečo doniesla na remeslo, na to jazyk nemá… — Chlapci tiež len huncútstvo vystrájať vedia, ale… — No, keď ich tak vyhreší, žene sľubuje oddychu na starosť, chlapcom robí radosť so zlatým prsteňom, hodinkami, ktoré na perinke visia na klinčeku nad posteľou aj so striebornou retiazkou a kľúčikom. Bol si to na vandrovke nadobudnul. Hodinky už ale asi pätnásť rokov, ako je ženatý, nenaťahuje, lebo by čas meškal a že už by sa boly zodraly. Len keď niekam na jarmok ide, alebo keď je veľmi dobrej vôle, sníme ich a lakomí chlapcov. A tí nemali ešte nikdy väčšej radosti, až plačú od túžby, aby si ich mohli už raz pripäť na vestu, čo by len jednu nedeľu jeden, druhú nedeľu druhý…

Otec ich, uisťuje, že budú aj oni hodinky nosiť, len nech sa usilujú pri práci a všetko budú mať.

III.

Tu som preskočil posledné dva roky a dosť dôležité. Hodno je sa vrátiť, aby sme nášho Bečku lepšie pochopili a poželeli, že sa bije sám, a ešte ho aj pánboh prividel. Zomrela mu žena.

Bečková, chuderka, často bývala nemocná a konečne zomrela. Bečko spravil jej truhlu a robil celú noc a deň, kým žena mŕtva ležala. Plakal, reval, robil na pretrhnutie. Poľutoval ho iste aj lekár a čo napísal do úradného oznamu smrti, to neviem, ale bol pokoj. A čo by to Bečkovej a mojej rozprávke osožilo? Zomrela biedna žena a ja musím napísať, že Bečku naviedli po piatich týždňoch, aby sa oženil druhý raz. Pravda, nebola to svadba, ako svadby obyčajne bývajú. — Totižto poradili Bečkovi nejakú murársku vdovu, ktorá bola naučená cez leto hojne žiť a cez zimu — ako bolo, od biedy i do nájmu chodiť s nebohým mužom, ktorý sa konečne, ako sa vraví — vypil — a zomrel.

S druhou ženou sa ale náš Bečko oklamal. Tá už teraz žiada prepisy, on nechce dať a ona nechce „darmo“ robiť. Hneď na svadbe sa nerozumeli. On do štvrtej robil, potom sa schystal — sám, bez synov — na sobáš, po večeri o polnoci, povedal hosťom a neveste, aby sa zabávali, on že si ide ľahnúť, lebo ráno treba do roboty vstávať. Ledva ho zdržali; nevesta musela sa do plaču pustiť. A teraz, hľa! Čo z toho bude nevedno; ale ja sa bojím, že Bečko zabije lebo ju, lebo seba. Odohnať sa mu totiž už nechce dať a Bečko, v srdci dobrý človek, už vše vojde do najhoršej putiky-krčmy a rád sa lacno napije. On totiž žiali a iní ho premáhajú nápojom. A ak si lepší cit prepije, zabije, nebude dobre ani doma. Bodaj bych sa mýlil!

Druhá žena ho nijako nemôže rozumieť. Len povážte: šla s nim raz na voze do mesta na jarmok, ale potom po ulici hanbila sa s ním ísť pre ten jeho divný kroj. Povadili sa, narobili kriku, prišiel policajt a Bečku držali za poldňa na polícii, kým doletel telegram, že je to skutočne on. Ona ho veru nešla vymáhať, lebo sa bála, že aj ju prichlopia za krik a mužovi dobre sa to stalo! Len tak obchodila pred bránou, kým ho nepustili, a keď jej dohováral, bránila sa aj tým, že musela byť pri tovare.

Bože, aká inakšia bola jeho prvá žena! Prečo len zomrela skôr, ako on. Tak by sa bol mohol spoľahnúť na ňu s deťmi a ľahnúť pod zem. Ako ho tá rozumela, spravila, čo, mu len na očiach videla.

Táto najala slúžku, tá neumývala riad ráno, lebo veď aj na druhé ráno budú z neho kávu piť a z jedného taniera sa aj traja najedli. Neprala, len keď už nebolo čo obliecť, nuž vtedy po kúsku preplákala, že to ani nezvedeli kedy. Tá pri lampe v záhrade plela, táto — číta alebo drieme. Tá nikdy nehladila, ale ponaťahovala v rukách a bolo dobre za pätnásť rokov. On v dielni, po izbách, na oknách a všade ako je majstrom, všetky práce, všetky účty si tam kreslil, plánoval a rátal — a táto nevidí tú jeho prácu, neni jej vzácna a dá každý týždeň bieliť, šuchať a drať dlážku. I jeho preoblieka, strhá s neho odev a tiež aj s chlapcov, že nebudú ako prasce. Za nebohej vyzliekli sa, keď už puklo a keď bolo treba sošiť. Že sa ona ohovárať nedá a nemá pekného slova o nebohej. Uznáva jej len to, že drhla s mužom ako kôň, a možno od hladu umrela…

Bečko bojí sa o dobrú pamiatku nebohej, bojí sa, že mu ju táto baba zo srdca vyrve, myslí nad tým všetkým, je nevľúdny, uzavretý, len v ňom to búri, v žilách kypí, ako v poviazanom tigrovi. Jej sa bojí, že ho dozlostí a on spraví strašnú vec, ktorú by nechcel spraviť a za ktorú sa nikdy z áreštu nedostane. To by nerád. Ktovie, čo s ním ešte bude. Už prichodí zase svokra a s dcérou si vždy šuškajú… Dosiaľ nechodila, lebo boli pohnevaní. Povedal jej totiž, po dakoľkých návštevách, že ju rád vidí, ale aby tak často nechodila, lebo že to veľa stojí, aj čas sa mešká. — Do roka potom ani nekukla v tú stranu.

Žena nosí kamže, plyše, šály, hodváby — on šanuje aj len tie pantofle: keď je veľké blato, shodí ich s nôh a ide bosý. Ona nosí šnurované topánky do pol kolien.

Prvá žena s paprikášu sobrala masť a na druhý deň navarila s ňou zase paprikášu zemiakového a chuť bola ako včera. Odrezala zo slaninky, keď on dovolil. Ostatná bola zakrútená do handry, aby sa nikto k nej nedostal. Táto vyvára, vypeká. Za nebohej sa vše dačo zosmrdelo, prekyslo, že hladní boli všetci, ale vedeli si odložiť, odoprieť, do nemožnosti odoprieť.

No a čo robí táto s peniazmi! To je bohaprázdra márnivosť. Čo mali iní ľudia, to aj ona musela mať. Už role nekúpi. Pošly peniaze i na pohreb, i táto ich deň po deň odnáša do sklepov, teraz sa blíži krst — už role nekúpi; dom tiež pôjde, staroba je už tu. Narobil sa už za tridsať rokov a ešte bude robiť, a koniec bude hlad a smrť.

„Otče nebeský! Ako túto skazu zastaviť?!“ zlosťou, zúfaním spína ruky Bečko, ide do krčmy, do tej pod krčmou, do tej diery vlhkej a pije, pije a vše si húta, že ženu, keď mu to nevinné dieťa porodí, odženie, ak nepôjde, nuž ju zabije. Zabije ju aj seba, aby aspoň deťom zostalo čo-to, veď čo sa tí chlapci narobia…

Ale chlapci majú radi macochu, „mamou“ ju volajú, sú sýti, oblečení, a čím viac — teraz už i za otca — robia, tým sú zdravší a nahovárajú otca, aby dal pol domu na „mamu“ prepísať.

I cudzí ľudia, na prvú ženu hany nepovediac, chvália mu druhú, že je taká, aká má byť, a macocha je, ako by máloktorá bola… Len on, Bečko, že zaostal, nevie spraviť lepšej roboty, nevie spraviť viac groša, aby ho bolo nadostač, preto trovia z hotového.

„I chlapcov by mal trochu poslať do sveta, lebo i tí budú mať kedysi biedu, ako on,“ šuškal si remeselnícky svet, že sa to už i Bečkovi dostáva do ušú…

„Ký to čert?! Veď ma idú so všetkým prevrátiť…“ trhá si vlasy a škrípe zubmi.



[1] Do stoličného mesta, sídla stolice v starom Uhorsku. Stolica bola samosprávna jednotka a skladala sa z niekoľkých okresov.

[2] Polepené červenými ceduľami (z lat.), výstražnými, že je v dome nákazlivá choroba, aby nechodili doň cudzí ľudia.

[3] Policajného kapitána tam ešte nebolo. Bol to náčelník bezpečnostnej služby po mestách starého Uhorska.

[4] Pôjde za odškodným k stolici, bude sa ho domáhať na stoličnom úrade.

[5] Môže byť synom, keď sa prepustia, keď im už vyjdú tovarišské roky a budú môcť byť samostatnými majstrami.

[6] Vojenský dohán je dosť lacný, totiž tabak, ktorý vtedy vojaci „fasovali“, čiže dostávali zadarmo od vojenskej správy. Práve preto ho i mohli predávať potom za lacný groš, čo bolo pre nich jednako ešte výhodné.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.