Zlatý fond > Diela > Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch


E-mail (povinné):

Stiahnite si Dobrodružstvo pri obžinkoch ako e-knihu

iPadiTunes

Ján Palárik:
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 378 čitateľov

Dejstvo prvé

(Sála v grófkinom kaštieli. Uprostred hlavné, vľavo bočné dvere, vpravo okno; na stolíku knižky, obrazy, slovenské kroje predstavujúce, na strane fortepiano s partesami.)

Výstup 1.

Miluša, neskôr Orieška.

MILUŠA (prezerajúc obrazy na stolíku): Ozaj, prekrásna to žnička slovenská! Pravdaže, len na papieri tak vymaľovaná, ale vskutku bohatá mladá grófka, na ktorej panských roliach práve teraz celé zástupy žencov a žničiek v potu tvári pracujú. Ha, ha, toto bola ozaj originálna myšlienka v takomto kroji sa vymaľovať.

ORIEŠKA (v hlavných dverách sa zjavivší, potichu): Ha, moja dcéra sama tuná?

MILUŠA (nezbadajúc otca): Takou vymaľovanou žničkou ver’ i ja bych si byť žiadala.

ORIEŠKA (nahlas): Miluša!

MILUŠA: Ha, môj apko! (Bozkávajúc mu ruku.) Vítam vás nastokrát! Veď tak zriedka navštevujete ma tuná, milý apuško, ako keby ste na desať míľ ďaleko od kaštieľa bývali.

ORIEŠKA: Inu, dievka moja drahá, môj ťažký učiteľský úrad nedopúšťa — a potom sa bojím, že by moje častejšie návštevy mohli byť milostivému panstvu nepríležité, keď milosťgrófka neprestajne chce ťa mať pri sebe, akožto svoju milú spoločnicu.

MILUŠA: Ba práve naopak; grófka Eržika až veľmi často sa vypytuje na vás.

ORIEŠKA: Nu, teší ma, dievka moja, ale dnes iná záležitosť ma semká vedie. Vieš, že naša obec podala prosbu ku grófke straniva opravenia školy, a neprichádza žiadna odpoveď.

MILUŠA: To má svoju príčinu, apko! Však znáte, že grófka vo všetkom závisí od svojho pána tútora; ale je už všetko v poriadku, apko. Práve včera bol tuná starý pán barón Kostrovicky, tútor grófkin; priniesol jej prečítať list od svojho syna Lajoška z Pešti, v ktorom mu píše, že sa v týchto dňoch konečne domov navráti a že až veľmi túži osobne poznať našu grófku, svoju neznámu oddanicu, ktorá, trebárs ho od detinstva svojho nevidela, predsa mu ruku svoju už prisľúbila — ach, pravdaže len z úctivosti k svojmu pánu tútorovi!

ORIEŠKA: Teda by sme zanedlho nového zemského pána dostali! — Ale o tej škole, dievka moja.

MILUŠA: Je pravda. Ja som sa starého pána baróna pre tú vec najviac bála, keď je on taký prísny tútor, a panstvo vlastne nie je povinné školu pre obec stavať. Použila som teda tej včerajšej príležitosti; lebo keď páni radosť majú, vtedy milosti rozdávajú.

ORIEŠKA: Múdro, múdro! On sa, perse,[1] radoval nad blízkym príchodom svojho syna —

MILUŠA: A ešte viac nad blízkym splnením svojej dávnej žiadosti ohľadne toho manželstva, keď videl, že je Eržika tak radostne prekvapená tým listom, a hneď v jeho prítomnosti služobníctvu rozkazy dávala, aby sa všemožné prípravy robili k prijatiu mladého pána baróna — aby on všetko u nás našiel v najkrajšom poriadku, všetko čistotné, vkusné —

ORIEŠKA: To sa, pravda, páčiť muselo pánu tútorovi!

MILUŠA: Samá radosť sa mu v tvári zrkadlila; i mne ruku stískal a uisťoval ma, že je so mnou úplne spokojný — že by ani v Paríži nebol mohol lepšej spoločnice vyhľadať pre svoju zverenicu Eržiku.

ORIEŠKA: Ach, dievka moja! Veď keby viac bolo takých dcér na Slovensku, ako si ty, azda by naša vyššia šľachta neprijímala k svojim deťom guvernantky a spoločnice až hen kdesi z Hamburgu a z Londýna, ktoré potom našu domorodú šľachtu tak hrozne národu odcudzujú. Je to smutná vec, keď naše vyššie zemianske stavy, duchom cudzím nakvasené, takú akúsi separatistickú, cudzoživelnú, protinárodnú kastu v národe našom tvoria.

MILUŠA: Ku ktorej ale kaste naše milostivé panstvo viac nepatrí. Ó, keby ste len boli počúvali, apko, našu grófku, s akým zápalom ona hovorila pred pánom barónom za tú školu.

ORIEŠKA (s radosťou): Ale ozaj! A pán barón bol, perse, dobrej vôle —

MILUŠA: Robil síce spočiatku ťažkosti; ale keď sa grófka osvedčila, že to jej česť a povinnosť vlastenecká požaduje, aby na jej panstvách boli poriadne školy a aby sa polepšil stav učiteľov ľudu —

ORIEŠKA: Sláva jej!

MILUŠA: Potom i pán tútor nielenže privolil, lež i sám sa osvedčil: že ani on nechce stáť našej grófke pozadu, a že sa tiež postará, aby i v okrese jeho statkov obecné školy a vzdelávanie ľudu do lepšieho rozkvetu prišli.

ORIEŠKA: Sláva, sláva im! Ha, teda nie všetky zemianske rodiny vlasti našej sú pre národ náš stratené. Teda jesto ešte medzi nimi duše šľachetné, pravého vlastenectva vnímavé a veľkodušné, ktoré so šľachetnou krvou zemianskou i tie krásne cnosti od svojich slávnych predkov zdedili, na ktoré krajina naša uhorská vždy tak pyšná bývala!

MILUŠA: Ó, istotne, apko! A keď neskôr poznajú aj iné potreby ľudu nášho slovenského, keď sa presvedčia, že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť spoločnej našej vlasti uhorskej na škodu, ba že ona iba v duchovnom povýšení všetkých jej občanov rozkvitnúť môže, veď sa oni potom ani od reči a literatúry slovenskej odťahovať nebudú. — Ale teraz pozhovte trocha, apko, idem vás oznámiť grófke. (Odíde bočnými dverami.)

ORIEŠKA (sám): Ó, dal by boh, dal by boh, aby sa to vyplnilo! (Deklamuje.):

Nie sme my preto vlasti zradcovia, ani na skazu otčine, že si reč, ktorou naši otcovia radi vraveli, ľúbime; otcovia naši tiež bojovali, slovenskú svoju krv vylievali za tejto krajiny slobodu: I my tiež chceme — ale nechajte nám jazyk otcov drahý — doprajte života nášmu národu!

(V dverách sa zjaví Capková, ktorú Oriešku nezbadá.)

I nám uhorská je drahá síce, v ktorej bývame, krajina; lež pojem vlasti širšie hranice, širší okres má otčina; vlasť činia národ a jeho práva, kde týchto neni, tam vlasť prestáva — to len bydlisko helota. Vlasť nám odpiera, lásku k nej ničí, kto rodu nášmu tuná nežičí práv národného života.

Výstup 2.

Orieška a Capková.

ORIEŠKA (nezbadajúc Capkovú, pokračuje):

Veď i naša je krajina uhorská, rovné k nej rod náš právo má, ba prv nám ešte bola otcovská, nie sme tu cudzí, sme doma; v jedno nás tuná sudby spojili, spolu sme slasť i strasti delili verní druhovia slávy, bied: nech sa tie staré časy navrátia, v ktorých sme dobrí bývali bratia v boji, pokoji slávnych liet! — A časy tie sa iste navrátia, keď sa zas v mysliach zblížime, keď sa tie zväzky znovu posvätia, čo nás pútali k otčine; rovnoprávnosti šľachetné zväzky! Veď táto býva braterskej lásky vždy najpevnejším základom; milý vám rod váš a jazyk vlastný, i nám otcovský je milý, vzácny — je nám najdrahším pokladom!

CAPKOVÁ (zíva sa jej): Ach, das hat kein End’![2] (Nahlas.) Hollá, pán rechtor! Hören sie doch einmal auf![3]

ORIEŠKA (prekvapený): Ha, pani komorná!

CAPKOVÁ: Natürlicher Weise,[4] vaša dcéra vám už musela vyplaušovať,[5] že sa naša konteska vydávať bude za mladého pána baróna Kostrovického, preto jej chcete gratulírovať — schön, schön![6]

ORIEŠKA: Ale čo by tam, pani komorná! Ja som len prišiel navštíviť svoju dcéru. Nuž, akože sa mi tuná drží? Či je osvietená grófka s ňou spokojná?

CAPKOVÁ: Ale ja nie som s ňou spokojná, pán rechtor! My sme ju prijali za gsellšafterku[7] našej kontesky, aby nezabudla po francúzsky, po uhorsky a po nemecky, vaša dcéra ale najviac len po slovensky s ňou šteboce a samým pletkám ju vyučuje; celý deň sa len spolu cifrujú, smejú, ihrajú a niet dňa, že by sa nepovadili pri damenbilliarde[8] — tu potom nastanú hnevy, kriky, fechtovania!

ORIEŠKA (zľaknutý): Preboha!

CAPKOVÁ: Veru tak, pán rechtor. Neraz som myslela, že sú už naveky rozkmotrené tie samopašnice; ale tu ho máš! O chvíľu zase sedia spolu pri klavíri a vierhändig[9] tak nemilosrdne naň bijú, až struny pukajú.

ORIEŠKA: Ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: A keď sa na nevinnom klavíri tak vyvŕšili, tu sa zrazu schytia, und Gott verzeih’ mir[10] — chlapské širáky si na hlavy postavia, na paripy sadajú a ako dáke strigy po záhrade rajtujú.

ORIEŠKA: Ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: A keď im poviem, že sa to panským frajlám nesvedčí, alebo že sa im kôň naplašiť môže, to sa mi konteska do očí smeje, sprostou komornicou ma menuje — mňa, pán rechtor (plačlivo), ale mňa, sprostou komornicou, ktorá sama jej dom v poriadku držím. Ó, keby to jej nebožký Herr Papa[11] počul, ten by sa v hrobe obrátil nad takou nevďačnosťou svojej dcéry. Ach, však to len bol dobrý pán, nech ho tam boh oslávi! Ja som ho v poslednej nemoci opatrovala, a vtedy konteska Eržika ešte len osem rokov mala. Ach, ako ma vtedy prosil, abych úbohú jeho sirotu Eržiku nikdy neopustila: „Toto je,“ povedal, „môj najdrahší poklad, ktorý na tom svete opustiť musím,“ tak povedal a ja som mu slzy z očí utierala a s ním plakala. (Plače.)

ORIEŠKA: Inu, milá pani komorná!

CAPKOVÁ: Eržike ale v testamente poručil, aby mňa nikdy zo služby neprepustila, aby mňa ako vzácnu relikviu, po svojich pánoch rodičoch zdedenú, ctila. (Grófka, ktorá práve bočnými dverami prišla, plesne jej kantárikom za chrbtom.) Jaj, jaj, preboha! (Skočí.)

Výstup 3.

Grófka a Miluša k predošlým.

GRÓFKA a MILUŠA: Ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: Natürlicher Weise, konteska sind immer schlimm.[12] Tuná (ukazuje Oriešku) Herr Papa der Fräule[13] Miluša prišiel milostivej konteske gratulírovať.

GRÓFKA: Vitajte mi, pán učiteľ! Už mi vaša Miluša povedala, v akej záležitosti sa k nám ustávate.

ORIEŠKA: Ó, ako vyslovím svoje vrúcne vďaky za tú veľkodušnosť osvietenosti vašej! (Bozkáva jej ruku.)

GRÓFKA: Veľmi ma teší, pán učiteľ, že môžem niečo pre obecné dobro učiniť; ale hlavne poďakovať sa máte vašej vlastnej dcére, ktorá vo mne cit vlasteneckej povinnosti vzhľadom na náš úbohý ľud slovenský prebudiť vedela: ó, ja som sa už veľa krásneho od nej naučila!

MILUŠA: Ale nieže, grófka, nezahanbujte ma. Ja radšej tomu veľkému šťastiu, vo vašej vzácnej blízkosti môcť byť, všetko poďakovať musím. Tuná v ustavičnom styku s vami moja výchova sa zdokonalila; vy ste moja a môjho dobrého otca veľkodušná dobrodejkyňa! (Chce jej ruku bozkať.)

GRÓFKA (s pohnutím): Ale nieže, Miluša! Čo ti to napadá? Nehovor tak smutno; vieš, že ťa ja len veselú rada vidím a milujem ako vlastnú sestričku. (Objíme ju.)

CAPKOVÁ (k Orieškovi): Nuž či ich čujete, pán rechtor, ako len vždy po slovensky spolu tárajú sťa dáke obecné dievky! Povedzte im, no aby sa radšej po francúzsky zhovárali.

GRÓFKA (k Capkovej): Ha, ha, ha! Eh bien, Madame de Capkova! Vous etes plus ridicule que stupide, verstandez vous?[14]

ORIEŠKA a MILUŠA: Ha, ha, ha! (Smejú sa.)

CAPKOVÁ (ku grófke): O, vuj, vuj, ma chere[15] konteska! Ich versteh’ schon auch etwas,[16] veď som sa tiež niečo od tých vašich šprachmajstrov[17] podučila. (K Miluši.) Vuj, vuj, madmoaselka! (K Orieškovi.) Vuj, mosiurko,[18] darmo sa mi smejete; bo to je nóbl, to je gšajd,[19] keď milostivé panstvá a všetci gebildete lajt[20] celkom iným jazykom parlirujú nežli tá gemajne[21] bagáž ľudu sprostého.

ORIEŠKA (ironicky): Veľmi múdro! Načo by to tá gemajne bagáž rozumieť mala — tá nech zostane sprostou bagážou až naveky!

MILUŠA: Ó, prekrásny pochop nášho moderného vlastenectva!

CAPKOVÁ (k Miluši): Veru tak, moja madmoaselka! Toto krásne učenie mali by ste vždycky víderholovať[22] našej konteske; lebo tak ju ercíhovala,[23] také Grundsätze[24] jej do srdca vštepovala predošlá pani guvernantka. Vy ale leichtsinnige[25] všetko to teraz kazíte, vždy len po slovensky s konteskou plaušujete.[26]

GRÓFKA: Ale netárajte mi viac, vy moja stará relikvia prevrátenej výchovy a nerozumných predsudkov našej civilizácie! Už mám toho dosť. Teraz o inších veciach. Počujte, pán učiteľ! Ja mám v týchto dňoch dostať vzácneho hosťa, mladého pána baróna Kostrovického, môjho milého mladoženícha, a chcem, aby jeho prvé pobudnutie v mojom kaštieli veselé a príjemné mu bolo. On je veľký milovník hudby a spevu; či by sme teda s vašou pomocou dáke muzikálne pot-pourri nemohli usporiadať? Vaša Miluška je výborná altistka, ja bych spievala soprán, a vy máte dosť dobrý barytón.

ORIEŠKA: S najväčšou ochotou, osvietená grófka!

MILUŠA (ku grófke): Ach, dovoľte, grófka, že vám oznámiť musím úzkosť úprimne milujúceho srdca. Vy mladého pána baróna chcete prijať sťa svojho mladoženícha; možno je on lásky vašej hoden, ale ho ešte osobne neznáte, a ja sa bojím, že srdce vaše bude nešťastlivou žertvou vašej detinskej úcty a poslušnosti k pánu tútorovi. Prosím, nezaväzujte sa ničím, kým ho dobre nepoznáte a vaše srdce vám nepovie, či môžte byť s ním šťastlivá. Ó, ja som nepriateľkyňa tých rodinných zmlúv manželských!

GRÓFKA: Tým ma do rozpakov uvádzaš, drahá moja; veď som už prisľúbila — (Zamyslí sa.)

ORIEŠKA (k Miluši): Preboha, dievka moja, čo to robíš? Pováž, ako závisíme od starého pána baróna a čo sme mu všetko podlžní. Keby sa teraz dozvedel, že ty proti jeho zámerom vystupuješ —

CAPKOVÁ: Aj, aj, teda madmoaselka odhovára našu kontesku od mladého pána baróna? (K Miluši.) Nevďačnica, či ste už zabudli, že by ste doma zemiaky škrabať a toť s vaším, fótrom po kantáciách chodiť museli, keby vás pán tútor aus Gnade [27] nebol prijal za našu gsellšafterku?[28]

ORIEŠKA: Inu, pani komorná, veď to moja dcéra tak zle nemyslí.

CAPKOVÁ: A či pán tútor nezaslúži od kontesky všetku úctivosť a poslušnosť detinskú? Či jej on nie je druhý Herr Papa, ktorý jej statky do tak krásneho poriadku uviedol a o jej Erzichung tak väterlich[29] sa staral?

MILUŠA (pikantne): Naozaj, ba ešte i o budúceho jej pána manžela sa otcovsky postarať ráčil.

ORIEŠKA: Ale prosím ťa, dievka moja, o pánu tútorovi nemôžu sa žiadne nečisté zámery predpokladať.

GRÓFKA: Nedohadujte sa tak, moje milé! Miluša má pravdu. Ja si svojho pána tútora vysoko vážim a ctím; ale kebych sa do jeho syna Lajoša i pri najlepšej vôli zaľúbiť nemohla, ach! — Medzitým sa to ukáže, keď ho uvidím; ale veď nám ešte kňaz ruky nezviazal — i jeden i druhý ešte odstúpiť môže — ja si podržujem úplnú slobodu.

CAPKOVÁ: So?[30]

MILUŠA: Ó, tak som už teda utíšená, drahá Eržika. Môžte teraz prijať mladého pána baróna vo svojom dome čím najúctivejšie, ale len sťa vzácneho hosťa, nie sťa mladoženícha.

GRÓFKA: Tak je, a v styku s ním pravidlá najprísnejšej etikety zachovávať. Ó, to mi bude tým zaujímavejšie! A už teraz som zvedavá, ako si bude okolo mňa počínať, ako túžiť, vzdychať, šermovať a — zúfať, ak košíček dostane, ha, ha, ha!

CAPKOVÁ: Da haben wir’s![31]

ORIEŠKA (ku grófke): Tak teda to muzikálne pot-pourri vystane, osvietená grófka?

GRÓFKA: Ba myslím, že to môjmu premenenému postaveniu nebude prekážať. (K Miluši.) Čo ty myslíš, Miluška?

MILUŠA: Ó, už teraz i ja chcem s radosťou spoluúčinkovať, grófka! Veď hudba a spev je najnevinnejšia a Slovákom najmilšia zábava; náš budúci hosť nech teda pocíti, že sa nachodí vo veselom kraji spevavých Sloveniek.

GRÓFKA: Ha, tak ťa mám rada. Miluška! (K Orieškovi.) Pán učiteľ, tuná prehliadnite zaraz tieto partesy; (preberá sa v partesoch na fortepiane) sú tuná najobľúbenejšie kusy, výťahy zo spevohier, duetty, tercetty — urobme z nich dobrý výber, ku príkladu…

Výstup 4.

Suchay k predošlým.

SUCHAY (s poklonou ku grófke): Osvietená grófka! Ako mi moja povinnosť káže —

GRÓFKA (pretrhne ho): Vítam vás, pán úradník! Len prosím, vyjadrite sa krátko, čo chcete, bo nemám času.

SUCHAY: Mám česť oznámiť, že sa dnes skončí žatva na celom panstve osvietenosti vašej a keďže pri tej príležitosti každoročne —

GRÓFKA (v netrpezlivosti pretrhne ho): Už mám dosť toho! Vidíte, že nemám času vaše dlhé správy o výsledku žatvy počúvať; položte to na papier, adieu! (Odvráti sa.)

SUCHAY: Na službu, ako mi moja povinnosť káže. Ale teraz chcem vlastne oznámiť, že ponížení ženci a žnice osvietenosti vašej chcú sláviť dnes večer radostné obžinky v kaštieli osvietenosti vašej —

GRÓFKA: Obžinky?

SUCHAY: Na službu, obžinky slovenskej obyčaje, a ohľadne toho chcú predložiť poníženú prosbu cez deputáciu z mládencov a panien dedinských záležiacu; či ich mám dnu pustiť pred láskavý obličaj osvietenosti vašej?

GRÓFKA: Ale čo je to tie obžinky?

SUCHAY: Na službu, alebo ako to inde ľud vyslovuje: ožinky, zažinky.

GRÓFKA (netrpezlivo): Ožinky, zažinky! Už z toho môžem byť múdra!

ORIEŠKA: Ráčte dovoliť, milosťgrófka, ja to vysvetlím. Obžinky sú národný ples Slovákov pri skončení žatvy. Tu sú pri ruke Spievanky Kollárove, kde sa tá slávnosť takto opisuje: (číta:) „Na čele zástupu žencov stúpa jeden mládenec s národnou zástavou v ruke, ozdobenou stužkami, kvietím a klasmi; vedľa neho kráča panna, s korunou čili partou zo stebiel, klasov a kvietkov napodiv strojne upletenou; ostatný zástup tiahne za nimi so spevom po ulici až do dvora pána svojho, ktorému odovzdajú veniec klasový a spievajú, tancujú a častujú sa tam zo štedrosti pána svojho;“ — tuná, hľa, podáva Kollár i daktoré piesne, ktoré Slováci pri tej žatevnej slávnosti spievajú.

GRÓFKA: Teraz už mám jasný pochop a živo sa upamätúvam z liet detinstva svojho, že som ja už tento krásny národný ples videla; (k Suchaymu) ale prečože to lanského roku moji ženci nevydržiavali, pán úradník?

SUCHAY: Ba vydržiavali, osvietená grófka, ale len vo dvore panského hajdúcha.

GRÓFKA: A prečo nie v mojom kaštieli?

SUCHAY: Lebo pani guvernantka osvietenosti vašej a toť ich milosť pani komorná (urobí Capkovej poklonu) neráčili to dovoliť.

GRÓFKA (k Capkovej): Aj, aj, Madame, a či sa smiem pýtať, prečo?

CAPKOVÁ: Je nu, tej gemajnej bagáži surové škreky, tance a žranice, ktoré sa pri tých obžinkoch — natürlicher Weise, mit Verletzung der guten Manieren[32] — stvárajú, trpieť sa môžu höchstens[33] vo dvore panského hajdúcha, ale nie pred civilizovaným panstvom.

GRÓFKA: Civilizované panstvo má byť k ľudu svojmu láskavé a blahosklonné, nie ale taký škaredou pýchou nafúkaný horenos, ako toť ich milosť moja komorná, trebárs i ona sama zo vznešeného rodu tej gemajnej bagáži pochádzať ráči.

CAPKOVÁ (v zmätku): Ach — ganz natürlicher Weise.

GRÓFKA: Či smiem menovať ihre hochedelgeborene Ahnen, Frau von Capková?[34]

CAPKOVÁ: Das ist nicht zum Aushalten![35]

ORIEŠKA (k Capkovej): Ha, ha, azda by ste sa veru hanbili, pani Capková, že váš nebožký Herr Papa tiež bol iba panským hajdúchom?

CAPKOVÁ: Ach, ich stirb vor Schmach![36] (Zamdlieva.)

ORIEŠKA: Inu, pani Capková, veď preto nič! To vám len na chválu slúži, že ste sa tuná z milosti osvieteného panstva trocha vzdelali a za komornú avanžirovali; ale preto nemáte pohŕdať úbohým ľudom; veď konečne všetkých nás najvyššia hodnosť je, že sme ľudia, a — človek človeku brat!

CAPKOVÁ (prichádza k sebe): Natürlicher Weise — už teda nedbám — nech sa tie obžinky v kaštieli vydržiavajú! (Odíde.)

GRÓFKA (ironicky za odchádzajúcou): S vysokým privolením mojej milostivej služobnej čeľade! (K Suchaymu.) Pán úradník, ja chcem, aby sa tie obžinky čím najslávnejším spôsobom vydržiavali — ten dobrý ľud nech má tiež nejakú radosť; zavolajte mi dnu tú dedinskú deputáciu. (Suchay odíde.)

MILUŠA: Ale, a propos, niečo zvláštneho mi napadá. Či by nebolo dobre tie obžinky až ku príchodu mladého pána baróna odložiť? Taká národná zábava už svojou novotou a originálnosťou by našich hosťov iste viac zaujímala než akýkoľvek koncert.

GRÓFKA: Veru máš pravdu, Miluška, výborný nápad! Bo akokoľvek krásne árie zo spevohier by sme spievali, to by nebolo nič nového pre pána baróna Lajoša Kostrovického, ktorý býval iste riadnym navštevovateľom divadla v Pešti, ktorý videl opery v Scale milánskej a v Benátkach, počul spievať Kornéliu Hollósy, Lesniewsku, La Grangeovú a iné, slyšal koncerty Rubinsteina, Willmersa, Reményiho —

MILUŠA: Ó, iste, takému veľkomestskému švihákovi pri našom dedinskom koncerte by sa iba od dlhej chvíle zívalo; naproti tomu obžinky nevidel ani v Pešti, ani v Paríži — ony prebudia v mysli jeho mnohé sladké rozpomienky na nevinné hry detinstva — a keď počuje tie báječné, zádumčivo-veselé spevy ľudu nášho, uvidí jeho národné obyčaje, jednoduché mravy, srdečnú úprimnosť a oddanosť k svojim zemským pánom, tak sa iste prebudí v ňom súcit k národu svojmu, na ktorého biedu a opustenosť v tom nádhernom, civilizovanom cudzinstve azda celkom zabudol.

GRÓFKA: Výborne, výborne! Teda pri obžinkoch zostaneme.

Výstup 5.

Suchay a Tomáš, Jano, Dora, Kata k predošlým.

SUCHAY (vedie deputáciu, k nim): Len smelo, chlapci, i vy, dievčatá!

TOMÁŠ (ku grófke):

Nášho panstva žnivo už sa dokončilo; ženci sa radujú, toto vám vzkazujú:

JANO (pokračuje):

Buď pochválen pánboh náš, že pomáhal v tento čas žitko zožať, poviazať, do stodoly pozvážať!

DORA (pokračuje):

Už my z poľa ideme, čo večerať budeme? Pečeného káčera, to je naša večera.

KATA (pokračuje):

Hotuj, pani, oldomáš! Zožali sme, kde čo máš, hotuj, pani, večeru, dvanásť funtov pečeňu.

VŠETCI (spevavo):

Ešte k tomu muziku, muziku, a hostinu velikú: v dvore našej gazdinky, gazdinky, chceme sláviť obžinky, obžinky!

GRÓFKA: Dobre, moji ľudia, tie obžinky budete sláviť v prítomnosti vzácnych hosťov, ktorých v týchto dňoch očakávam.

TOMÁŠ (škrabe si hlavu): Ach, osvietená grófka, teda nie dnes večer?

GRÓFKA: Hovorím vám, že ja chcem, aby tí moji hostia svedkami boli tohto národného plesu; musíte teda deň-dva čakať.

JANO: Veď už dobre, dobre, osvietená grófka!

GRÓFKA: Zatiaľ sa môžu i lepšie prípravy porobiť k tým obžinkom; zástava musí byť z hodvábu, s národnými farbami, parta čím najkrajšia, pozlátenými kláskami, perlami a trasulienkami ozdobená, mládenci a panny v národných krásnych šatách oblečení — tuná pán úradník dá ku všetkému peniaze.

MLÁDENCI a PANNY: Nech boh živí naše milostivé panstvo.

GRÓFKA: Ale najväčšiu starosť mám o pannu, ktorá má byť tou národnou skvostnou partou ovenčená; ona má byť takrečeno kráľovná celého toho plesu, a nasledovne musela by byť tá najporiadnejšia, najkrajších mravov a dobrá speváčka. (K Orieškovi.) Čo myslíte, pán učiteľ? Vy najlepšie poznáte tie dedinské panny, lebo sa od vás katechizmus učili.

ORIEŠKA: Ja myslím — Hanka mlynárova je veľmi poriadne dievča.

DORA: Ba veru ešte čo! Veď tá ani len s nami nežala.

KATA (k Orieškovi): A ja či som vám dobre z toho katechizmu neodpovedala?

TOMÁŠ (k Orieškovi): Prosím pekne, najkrajšie dievča je Fabianových Lena: ej, tej by len pristala tá cifrovaná parta!

DORA (k Tomášovi): No, ver’ azda preto, že sa tebe páči? KATA: Neverte mu; on sa s ňou vždycky vláči. ORIEŠKA: Ha, aká to vznikla medzi nimi zvada! MILUŠKA (ku grófke): Počujte, hrabenka, mne práve napadá k odstráneniu hádok úprimná nárada — Je to nápad môjho nevinného žartu: Ja chcem pri obžinkoch na hlave mať partu a byť preodiata v rúcho prostej devy, tak prestanú všetky medzi nimi hnevy. DORA a KATA: Ha, azda vy, kišasonka spanilá, by ste sa k nám uponížiť ráčila? MILUŠA (k nim): Ja sa preoblečiem za žničku vám rovnú, ak ma len chcete mať za svoju kráľovnú. DORA: Ó, zo srdca rady, ak nežartujete — KATA: To bude radosti v celej našej obci! TOMÁŠ: Hej, takých obžinkov azda v celom svete ešte neslávili slovenskí parobci! GRÓFKA: Toto sa mi ľúbi, výborná myšlienka! To bude zábava k úcte mojich hosťov! ORIEŠKA: Keď dovoliť ráči láskavá hrabenka, mohli by sme zaraz tou príležitosťou z národných spievanôk krajšie povybierať, ktoré by sa mali pri obžinkoch spievať; ku príkladu táto (otvorí knihu) slávnostnú má nôtu, tá by mohla slúžiť obžinkom k úvodu: (číta) Čieže je to jarné žitko — či ju znáte? VŠETCI: Ó, to je výborná! Či nám ju zahráte?

ORIEŠKA (sadne ku fortepianu a spraví akordy; mládenci a panny stoja v rade, panny majú opreté hlavy o plecia mládencov, všetci spievajú.)

Čieže je to jarné žitko [:pod horami?:] Vybili ho vrané kone [:podkovami.:] Zelená je pohanôčka, [:zelená je.:] Trhajže ju, duša moja, [:voňavá je.:] (Prestanú.) GRÓFKA: Ha, to je ária vznešená, velebná! ORIEŠKA: Iste z tých najstarších a najkrajších jedna: Táto vystať nesmie pri našej zábave; (K mládencom a pannám): Len ju potom pejte vážne a zdĺhave a na moju dcéru pilný pozor dajte, jak ona zanôti, tak i vy spievajte. Po tejto sviatočnej môže nasledovať pár veselších kúskov — môžme hneď probovať, ku príkladu táto: Anička dušička. TOMÁŠ: Oj, tú dobre známe, výborná pesnička! DORA: To naša turčianska! KATA: Tá je ver’ do skoku! JANO: Pri tej šuhaj berie tanečnicu k boku (Chytí vedľa seba stojacu pannu.) VŠETCI (spievajú mládenci a panny s posunkami do tanca.): Anička dušička, kde si bola, že si si čižmičky zarosila? [:Bola som, v hájičku, žala som trávičku, duša moja!:] A ja som v hájičku trávu kosil, ja som si čižmičky nezarosil. [:A ja som hrabala, teba som čakala, duša moja!:] (Prestanú.) TOMÁŠ: Ej, ale, pán rechtor, veru vás prosíme, len takých veselých veľa vyhľadajte, nech si pri obžinkoch potom zakrepčime! JANO: Ale, pán učiteľ, za zle mi nemajte: Či tie vaše knihy samé také pletky — tie naše pesničky v sebe obsahujú? ORIEŠKA: Toho muža Jánom Kollárom menujú, ktorý ich zozbieral dohromady všetky a vydal ich tlačou v týchto hrubých knihách! (Ukazuje im dve knihy.) JANO: Juj, ale sa ich len veľa nakľulo! DORA: Ach, ktože ich len kedy toľko nahobľoval? KATA: To musel byť veľký kumštár ten pán Kollár! JANO: Ja bych ich do smrti neprešlabikoval! TOMÁŠ: No, ver’ nedajbože, však ich vieš naspamäť, netreba ti na nich v knihách hlavu lámať. GRÓFKA: Dosť už, dobrí ľudia, to pôjde výborne! (K Orieškovi.) Milý pán učiteľ, vy sa rozumiete najlepšie do hudby — ORIEŠKA: Ó, prosím, pokorne! GRÓFKA: Vy pri tých obžinkoch chybovať nesmiete, vy budete tohto národného plesu riaditeľom; a včuľ namiesto partesu tie dve hrubé knihy so sebou vezmite a ešte daktoré krajšie vypatrite, a keď vám odkážem, prídite k nám zase. ORIEŠKA (s poklonou): Som hotový k vašim službám v každom čase. GRÓFKA: A ja sa postarám o národnú partu toť pre vašu dcéru; ha, bude to žartu! Či ju len tí moji hostia tak poznajú? Ha, jak ju poznajú, to sa popukajú od smiechu, ha, ha, ha, to bude zábava! VŠETCI: Ha, ha, ha, zábava veselá, zriedkavá! GRÓFKA (k Suchaymu): Vy však, pán úradník, vysvetlite žencom túto moju vôľu, dievkam i mládencom: a potom o všetko pilne starosť majte, národnú zástavu, kroje obstarajte, ako i dákeho súceho gajdoša, a k tomu koláčov, pečene a vína: Nech sa s nami celá veselí dedina — Preto vám hovorím, nešanujte groša; (k všetkým) včuľ sa rozídete v pokoji, adieu! (Odíde s Miluškou.) MLÁDENCI a PANNY: Naša dobrá zemská pani nechže žije! SUCHAY (k ostatným): No, len sa už teraz stadiaľto ponáhľajte, a svoje posolstvo žencom vykonajte. (Chce ísť.) MLÁDENCI a PANNY (držiac ho žartovne spievajú): Čieže je to, pán úradník, čo naoral pod ten ľadník? Oral, oral — oral, oral, ale málo všetko sa mu — všetko sa mu dolámalo.

(Hudba hrá, mládenci tancujú jednu alebo dve figúry od zeme — opona padne.)



[1] z maď. pravdaže

[2] nem. Nemá to konca!

[3] nem. Nože už prestaňte!

[4] nem. Prirodzene

[5] z nem. vytárať

[6] nem. pekné, pekné

[7] z nem. za spoločnicu

[8] z nem. dámsky biliard

[9] nem. štvorručne

[10] nem. a odpusť mi, bože

[11] nem. pán otec

[12] nem. Prirodzene, kontesa sú vždy mrchavá.

[13] nem. pán otec slečny

[14] franc., nem. skom. No, pani Capková! Ste smiešnejšia než hlúpa, rozumiete?

[15] z franc. áno, áno, moja drahá

[16] nem. Aj ja čosi rozumiem.

[17] z nem. učiteľov jazykov

[18] z franc. Áno, áno, slečinka, áno, pánko.

[19] z nem. skom. rozumné, vtipné

[20] z nem. skom. vzdelaní ľudia

[21] z nem. sprostá

[22] z nem. opakovať

[23] z nem. vychovávať

[24] nem. zásady

[25] nem. ľahkomyseľne

[26] nem. tárate

[27] nem. z milosti

[28] z nem. za spoločnicu

[29] nem. o jej výchovu tak otcovsky

[30] nem. Tak?

[31] nem. Tu to máte!

[32] nem. prirodzene, urážajúc dobré spôsoby

[33] nem. pri najlepšom

[34] nem. ich vysokourodzených predkov, pani Capková?

[35] ;nem. To je neznesiteľné.

[36] ;nem. Ach umriem od hanby.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.