Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 450 | čitateľov |
(Sála ako v dejstve prvom.)
Capková, neskôr Sluha.
CAPKOVÁ (sedí pri stolíku a pečatí list): Ach, taký mám Verdruss[37] proti tej bagáži rechtorskej: nech si len človek to pováži, jak ma versetzoval[38] do Verlegenheitu,[39] že vraj môj Herr Papa bol obecný hajdúch. Hrozný Beleidigung,[40] Grobheit ohne Beispiel![41] Ale však navštívils’ posledný raz kaštieľ náš du g’meiner Schlowak![42] Tvoja pyšná dcéra nech si svoje handry rechtorské pozbiera, bo ju vypravíme trošku auf die Reise;[43] tá márna koketka! Natürlicher Weise, preto tak velice odhovára ona našu kontesku od pána baróna, bo sama ho azda chce becauberovať —[44] ó, to ja hneď musím gründlich entdekovať[45] pánu tútorovi: z tohoto, hľa, listu nabudne si známosť o tej veci istú. SLUHA (prichádzajúc): Pani veľkomožná, ako mi kázali, už je kôň pod sedlom i ja som hotový. CAPKOVÁ (vstane): Dobre, Ferko! Tu máš tento lístok malý, leť s ním do Kostrovíc k pánu barónovi, a do jeho vlastných rúk mu ho odovzdaj — Tu máš malý Trinkgeld,[46] teraz rušaj, hybaj! Lež nešanuj koňa, nedaj mu ísť trapom; lebo tento lístok v sebe obsahuje velice pilnú vec — iste ťa s pár groši i starý pán barón potom obdaruje — Teraz marš! SLUHA: Poletím ako na tátoši! (Odíde.) CAPKOVÁ: Ó, ten za hodinu iste ta dorazí — On je dobrý Reiter;[47] ha, jak sa zarazí ten starý pán barón, keď ten list prečíta! Iste auf der Stelle[48] semká sa vyberie napísať Laufzettel[49] tej rechtorskej dcére. Ha, to bude radosť, pomsta znamenitá, keď s komplimentami jej ukážem dvere! (Urobí poklonu s posunkami ku dverám, ktorými vojdú.)
Grófka a Miluša, neskôr Sluha.
GRÓFKA: Aj, pani komorná, jak nás krásne víta! MILUŠA: Zdá sa, že jej všetky prestali už bôle, tak je nám láskavá, milá, dobrej vôle! CAPKOVÁ: Ó, iste som rada, že sme zasa spolu; (pre seba} ale mi nebudeš viac nepríležitá! (Utiahne sa.) GRÓFKA (sadajúc k Miluši): Ha, ha, ha, Miluša, tvoju naivnú rolu pri tých obžinkoch už temer ti závidím; že budeš pre mužských viac interesantná v takom preobleku, už popredku vidím, ha, ha! MILUŠA: Ach, hrabenka, nebuďte pikantná! Nebudú si všímať mňa páni baróni. SLUHA (s listom v ruke, ku grófke): Práve jeden posol priletel na koni z Kostrovíc, nositeľ tohoto písemka, že sa z neho dozvie milostná hrabenka radostnú novinu. GRÓFKA: Ha, daj mi ho semká! (Berie list.) Uvidíme zaraz, čo to za novina. (Číta, sluha odíde.) „Oznámiť vám speším príchod môjho syna“ — Ha! (Zastaví sa v čítaní.) MILUŠA: To iste píše náš starý pán barón o svojom synovi Lajoškovi? GRÓFKA (hľadiac do listu): On, on. (Číta.) „Ktorý sa mi včera navrátil šťastlivo z cudzozemska domov; ale mu je clivo v lone svojho otca pre túžbu velikú čím skorej osobne poznať Eržiku. Pochybnosťmi svojej trápený ľúbosti nemá doma zhovu ni trpezlivosti: preto vám zdeľujem, že dnes neomylne k vám na obed príde; prijmite ho vďačne.“ — MILUŠA: Ha, tomu musí byť až velice pilno! Už sa teda dnes tá komédia začne. CAPKOVÁ (so zvedavosťou): Iste ho privedie sám jeho Herr Papa? GRÓFKA (odsekne): Nie, nie! Zavolajte mi sem toho chlapa, ktorý mi tento list priniesol, len friško! (Capková odíde.) To je prekvapenosť hrozná, nenadála, ja som ho ešte dnes neočakávala; — (k Miluši) ako ho prijmeme, preboha, Miluška? Nachádzam sa veru v nesnádzi nemalej — Počuj len, pán tútor čo mi píše ďalej: (Číta.) „Prepáčte, Eržika, že ja s’ synom svojím dnes k vám prísť nemôžem — až zajtra sa strojím k vám vybehnúť; teraz ale s ním posielam istého mladého inžiniera, ktorý chodil niekedy v Pešti s Lajoškom do školy, že obidvom dáte pobyt — to si želám.“ MILUŠA: Ha, tak už druhého máme gavaliera! GRÓFKA (s úsmechom): A síce mladého pána inžiniera, ktorý vycvičeným inžinierskym okom azda Milušino srdiečko premerá, ha, ha, ha!
Capková a Pišta k predošlým.
CAPKOVÁ (vo dverách, k Pištovi): Štefanko, len smelýmže krokom! PIŠTA (ku grófke): Čo rozkázať ráči vaša grófska milosť? GRÓFKA: To mi je, Štefanko, radostná novina, že mladý pán barón dnes bude u mňa hosť: (K Capkovej.) Prineste, komorná, chytro pohár vína pre tohoto posla; (Capková odíde) sadniže si, Štefko! Rozprávaj nám niečo o mladom pánovi, či je on podobný svojemu apkovi, či je dobrý človek a postava pekná? PIŠTA: Ponížene ruku bozkávam, konteska! Ale si vyprosím — ja som nie viac Štefko: už mám krajšie meno práve len oddneska — ja som Pišta husár, tak kérem alásan![50] MILUŠA: Ha, ha, Pišta husár! To ho ten mladý pán iste tak pokrstil! PIŠTA: On ver’, kišasonka! S nikým v celom dome nechce sa zhovárať ani po nemecky, ani po slovensky, taký z neho zostal magyar sakramentský! Takže sa mrzela i stará barónka, jeho mamuška, keď i jej dohovárať počal, že sa ešte tak drží nemčiny, čo ju šupom ženú už z celej krajiny — MILUŠA (pretrhne ho): Ha, ha, to je pekne! Ten mladý pán barón Kostrovický Lajoš hrozný je maďarón! PIŠTA: Ver’ sa naľakali i sluhovia naši, kočiš, frajcimerky i záhradník panský, keď im riekol, že ich pokolba[51] odpráši, ak sa nenaučia za rok po maďarsky: Že si on obstará až hen z Debrecína tiszta magyar fajtu szobaleányokat.[52] Tiež magyar kočišov, magyar huszárokat.[53] S derék maďarskými bojtárov bajúzy,[54] od ktorých celý dom, ba celá dedina o dva, o tri roky zmaďarčif sa musí a zhynúť tá naša buta[55] slovenčina. CAPKOVÁ (príde s vínom): Pravdu máte, husár, zapite si vína. GRÓFKA (k Miluši): Jaj, ten mi predivné veci včuľ rozpráva, o tom Lajošovi pekný pochop dáva! Vlastenectvo síce pekná je vždycky cnosť, ktorá zvlášte muža ozdobuje; ale takéto zásady prepiate, nezralé, taká vlastenectva pojmu prevrátenosť — Ach, to k nezneseniu! (Pre seba.) Hm, trebárs je mladosť, ako sa hovorí, samá len vrtkavosť — nech by len bol ináč poctivého rázu a dobré srdce mal — a mladík bol pekný, azda by sa časom z neho tie prívesky dali prevrátenej výchovy zostrihať; — trebárs to vec veru najvýš povážlivá za takého muža prepiatca sa vydať; (nahlas) ha, čo mi napadá, myšlienka šťastlivá! Čuješ, Pišta husár! (K Pištovi.) PIŠTA: Tessék parancsolni![56] GRÓFKA: Veru mi musíš byť v dačom dnes povoľný; štedro ťa obdarím. PIŠTA: Ó, igen, szivesen,[57] osvietená grófka, ja rád beriem dary. GRÓFKA: Počuj teda, Pišta! Tvoj pán barón starý píše mi, že sa on strojí na druhý deň za Lajoškom sem prísť, dnes že s ním posiela iba stoličného pána inžiniera, ktorého ja neznám: — to stojí v tom liste či sa môžem na to spoľahnúť? PIŠTA: Ó, iste, osvietená grófka! Náš starý pán barón len zajtra sem príde; lebo ho zdržuje neodkladná práca — a mladý pán barón — ten už azda teraz semká kočíruje. GRÓFKA: Dobre, dobre, Pišta! A ten pán inžinier? PIŠTA: Ten sa dozaista už semká vezie s ním; bo je on úrfika[58] školský pajtáš[59] dávny. Ešte mladý šuhaj, driečny a kaľavný; len nedávno prišiel z hontianskej stolice, a už sa zaľúbil každému velice. Volá sa Ján Rohon, rodom Slovák síce, lež sa ukazuje tiež dobrý hazafi.[60] GRÓFKA: Výborne, výborne! Všetko sa mi trafí do mojeho plánu. Tých dvoch mladých pánov obzvláštnym spôsobom privítať musíme — dáke dobrodružstvo im dnes pripravíme. MILUŠA: Ach, keby len boli aj dosť galantní k nám, osvietená grófka! Ale ja úzkosť mám — GRÓFKA (pretrhne ju): Ih, pletky! Od takých peštianskych arszlánov[61] len samú zdvorilosť a galanteriu môžme očakávať. MILUŠA: Ja neočakávam od nich iba lichú šarlataneriu, spojenú s národnou hlúpou streštenosťou. GRÓFKA (s úsmevom sa jej hrozí): No, no, no, Miluška, hovor len s miernosťou! Bo ťa ešte môže jeden z tých streštencov poranením srdca za to pokutovať. MILUŠA: Ach, vám sa, hrabenka, ešte chce žartovať — mne je nie do smiechu. Také divné veci počuli ste o tom vašom zasľúbenci: Ó, kebych ja teraz vašu rolu mala, ja bych mu tak ľahko ruku ta nedala. CAPKOVÁ (proti Miluši): Natürlicher Weise, die Mamsell will immer gegen des Herrn Tutor Pläne intriguiren.[62] GRÓFKA (k Capkovej): Mlčteže, komorná, už som raz riekla vám, ja sa v tom s Miluškou úplne zrovnávam. Lajoško ma nezná a ani ja jeho, on vie, že ja som už oddanica jeho; keď teda sem príde ten mladý hazafi, iste po maďarsky takto sa predstaví: „Én vagyok ez és ez,“[63] a s tým sa pokloní, a ja na to: „Tessék csak helyet foglalni;“[64] Pritom sklopím oči, a nebudem mať nachytro predmetu, o ktorom rozprávať — bo sa azda oba budeme ostýchať, a len tak kradomky na seba pozerať; — Ha, ha, a tým by sa azda počať mala ľúbosť medzi nami? Ha, ha, ha, ha, ha, ha! MILUŠA: Ach, hrabenka, to bych ja nevydržala, pri tej komédii ver’ bych sa mu smiala do očí — odpusťte mi, hrabenka milá! GRÓFKA: Ó, to bych i ja tiež iste urobila. Ó, nie, nie, pán barón Lajoš Kostrovicky, neprijmeme ťa tu takto prozaicky — To by až obecné bolo privítanie: Jestli sa zaľúbiť opravdivo máme, to nech sa náhodou, nie zmluvami stane. MILUŠA: Ale čo to teda, hrabenka, hútate? Ha, už bych uhádla — tie obžinky máte vari na mysli — vy azda rolu moju kráľovnej obžinkov dnes hrať žiadate? GRÓFKA: Temer obdivujem ostrovtipnosť tvoju! Nuž, či to nebude dobrodružstvo krásne? MILUŠA: Veru hodné veršov idylickej básne! Ha, ha, ha, hrabenka, ale odpustite, vy ste celý démon, tak sa mi ľúbite! (Smejú sa.) CAPKOVÁ (pre seba): Natürlicher Weise, tie ver’ zamýšľajú dajaké figliarstvo, tak sa rehotajú. GRÓFKA (k Pištovi): Počuj, Pišta husár, (k Capkovej) i vy tiež, komorná, a nebuďte taká kyselá a vzdorná! Ja si chcem s Lajošom veselý žart spraviť, a jeho lásku dnes na próbu postaviť: Miesto mňa ho prijme moja spoločnica sťa vaša grófka a jeho oddanica — Ja sa ale v rúcho preoblečiem žničky, a s kosákom v ruke a s partou na hlave ženci ma privedú k obžinkov zábave, spievajúc všakové národné pesničky; — nevyzraďte potom tým dvom pánom mladým tento fígeľ malý. PIŠTA: Ha, ja nevyzradím. GRÓFKA (k Capkovej): A vy tiež, komorná, či privoľujete? CAPKOVÁ: Ba veru ešte čo! Azda veru chcete mladého baróna takto za blázna mať, a tak sa prehrešiť proti etikete? Fuj, to sa nesvedčí! GRÓFKA: Musíte, komorná, musíte privoliť, bo mi to výborná príležitosť bude po strane vyskúmať mladého baróna; (k Miluši) ale poďže semká, dač ti mám zdeliť, ty pseudohrabenka! (Šeptajú si spolu s úsmevom a s mimikou.) CAPKOVÁ: Z toho nič nebude! (Pre seba.) Ha, a propos, holla! To mi bude voda na mlyn taká rola; bo pán tútor iste ešte dnes prikvitne semká za Lajoškom — a keď tak prichytne tú koketku v takej grófskej maškaráde vypínať sa tuná v najväčšej paráde, ktorej mladý barón v svojom klamnom blude, natürlicher Weise, kúru robiť bude, he, azda od jedu hneď z kože vyskočí, keď sa tak presvedčí na své vlastné oči o všetkom, čo som mu v tom liste písala — Ha, to bude skaza hrozná, nenadála pre tú pyšnú dievku rechtorovu — he, he! (Zlostne sa usmieva.) GRÓFKA (k Capkovej): Nuž, čo rozmýšľate? MILUŠA: A čo sa smejete? CAPKOVÁ: Veď už teda nedbám, robte si, čo chcete, vy figliarky, he, he, he, bude to rehotu — He, he, he! GRÓFKA: To nie dosť; k našemu komplotu musíte i vy tiež celkom prináležať a Milušu dnes za svoju grófku držať, a tak sa k nej správať, sťabych ja to bola. CAPKOVÁ (pre seba): Ó, však jej nebude dlhá táto rola! (Nahlas k Miluši.) He, he, nedajbože, horká mi to grófka, takáto chudobná rechtorova dievka! MILUŠA (k Capkovej): Nu, pani komorná, prečo bych nebola? Všetko mám, len statky a rod mi chybuje. CAPKOVÁ: He, he, veď to! MILUŠA: Keď mi však teraz daruje láskavá Eržika načas hodnosť svoju: Teda vy budete včuľ komornou mojou. CAPKOVÁ: No, dívajte sa len, ako si už so mnou horenos počína! Lež chcem byť pokornou služobkyňou. (Spraví poklonu k Miluši.) GRÓFKA: Dobre. Tak by sme už predsa i s pani komornou zrozumené boli: Len sa potom, drahé, dáko nepomýľte, a snažte sa trefne vyviesť svoje roly. Ha, ha, ha, velice som už kuriózna, ktorý sa do ktorej z nás potom zaľúbi. MILUŠA: Alebo snáď jeden, buďto druhý pozná — miesto vtipu v hlave keď nemá otruby — že v prostom odeve takej žničky čuší dačo obzvláštneho. GRÓFKA: Ó, ja, jak sa sluší pretvárať sa budem v reči i v držaní — Iste sa ošialia tí dva mladí páni! Ha, ha, moje milé, budeme mať dneska krásne dobrodružstvo! (Počuť vonku pleskot.} Lež čo to tam plieska? PIŠTA (dívajúc sa oblokom): Ha, to koč hrkoce — už je tuná môj pán s pánom inžinierom — páni kočírujú a kočiš si sedí sťa dáky vicišpán na zadnom sedlisku, ha, už zostupujú, a vicišpánovi dávajú opraty. GRÓFKA (hľadiac tiež do obloka): Ha, oba sú temer jednako odiati, ktorýže má byť z nich ten mladý pán barón? PIŠTA: Ten v uhorských šatách, páčte, ten fúzatý. GRÓFKA: Ach, veď oba majú fúzy, rovné šaty. PIŠTA: Kérem,[65] nemám času, už musím letieť von. (Ide.) GRÓFKA (volá za ním): Pišta, nevyzraďže tým dvom pánom mladým to naše spiknutie! PIŠTA (vo dverách): Nie, nie, nevyzradím. (Zmizne.) GRÓFKA: Jaj, títo arszláni[66] ver’ nás prekvapili. K obžinkom ešte sme sa nepristrojili. (K Miluši.) A ty že čo stojíš? Čo sa neponáhľaš? V toaletnej chyži tam moje šaty máš, krinolíny, šlepy, šály a šmizetle, parfumy, pomády, brilianty, brazetle, vyber si najkrajšie, dľa svojej ľúbosti. (Miluša odíde bočnými dverami, grófka k Capkovej.) Vy ale, komorná, k obsluhe Milušky zavolajte mládencov, posolkyne, slúžky, by sa pristrojila v najväčšej rýchlosti; dávajte rozkazy, urobte poriadky, aby sa nestali potom dáke zmätky, (Capková odíde.) tak, tak! Jaj, už idú títo moji hosti. (Odíde tiež bočnými dverami za Capkovou.)
Ľudovít Kostrovicky, Ján Rohon (obidvaja v uhorskom obleku) a Pišta.
PIŠTA (drží otvorené hlavné dvere, ktorými Ľudovít a Rohon vchádzajú): Tessék!
ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Tehát szerencsésen már itt vagyunk az én ismeretlen jegyesem palotájában![67]
ROHON: Šťastlivý Lajoš! Ale ti len klope srdiečko, nem igaz?
ĽUDOVÍT: Barátom, hiszen tudot, hogy csak édes apám kedvéért teszem ezen lépest.[68]
PIŠTA (pre seba): Ha, ha, môj pán nevie, aká novoukutá grófka ho tuná očakáva — ha, ha, ha! (Chce ísť do bočných dverí.)
ĽUDOVÍT: No, hova, hova, Pista?
PIŠTA: Kérem méltóságos uram![69] Osvietená grófka sa ešte cifruje vo svojej chyži — idem vás oznámiť, že už tuná čakáte. (Chce ísť.)
ĽUDOVÍT: No, megállj temamlasz! Ott fogsz várni az ajtónál, még parancsolok.[70]
PIŠTA (postaví sa po vojensky): Jól van![71]
ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Tehát amellett maradunk, barátom![72]
ROHON: Ale prosím ťa, Lajoško, rozváž si!
ĽUDOVÍT: Už som dosť rozvážil; musíš mi to kvôli urobiť, barátom! — En leszek az egész tréfáról falelös.[73] Ona ani mňa ani teba nezná, a dokiaľ jej ty mojím menom budeš kurizovať, ja zatiaľ sťa inžinier budem svoje pole lásky vymeriavať; lebo, bouprisám, trebárs je ona bohatá grófka, ale to ti hovorím, ak sa mi u nej dačo znepáči, ešte dnes naspäť do Pešti ufrknem a môj apko nech si robí, čo chce.
ROHON: A mňa potom s tou grófkou v štichu necháš! Ha, a keby sa, v čerty, do mňa zaľúbila?
ĽUDOVÍT: Potom ti pôjdem za družbu, ha, ha, ha!
ROHON: Tisíc striel! Je to síce opovážlivá rola, ale opravdivo poetická. Ja som odjakživa milovníkom podobných veselých dobrodružstiev; nedbám teda — ale všetku zodpovednosť na teba zvaľujem.
ĽUDOVÍT: Barátom,[74] teraz si môj človek! Trebárs som ja Maďar a ty Slovák, a dakedy sme sa politikai és nemzeti elvek miatt[75] i povadili, ale odterajška budeme dobrí priatelia egészen a halálig![76] (Objíme ho.)
PIŠTA (pri dverách): Éljenek![77]
ROHON: Ha, ha, len keby potom toto dobrodružstvo naše i próbu vystalo! — Bo krásna ženština je ako politika, pre ktorú sa i najlepší priatelia často rozkmotria. Ja sa bojím tej nebezpečnej roly lásky, ktorú mi nasilu vtískaš, aby potom tá Eržika dáke jablko nesvornosti medzi nás nehodila; s láskou nie je čo žartovať, barátom! Vieš, že ani moja krv nie je voda.
ĽUDOVÍT: Ne félj, barátom[78] Ja úfam, že pri tomto kalande[79] zväzky nášho priateľstva ešte viac upevnené budú. De már ne veszítsük az időt.[80] (K Pištovi.) Hallott te Pista![81]
PIŠTA: Tessék!
ĽUDOVÍT: Jól vigyáz,[82] čo ti rozkážem. Ja chcem na próbu postaviť lásku svojej neznámej oddanice, grófky Eržiky; preto nie ja, lež toť pán inžinier predstaví sa jej teraz ako báró Kostrovicky Lajos, érted?[83]
PIŠTA (škrabe si hlavu): Ale kých luciferských helementov! Méltóságos uram[84] —
ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Hallgass![85] Už som ti riekol, že pán inžinier bude tvojím pánom méltóságosom, ja ale budem inžinierom; aby si sa potom v reči nepomýlil a toto tajomstvo naše v dome nevyzradil, ak nechceš dostať dvanásť — érted?
PIŠTA (v rozpakoch): Értem, értem, méltos[86] — chcem povedať — inžinier uram! (Pre seba.) Teringette,[87] aká toto komédia! Nie, musím mu vyjaviť, že i grófka to isté pestvo vyhútala; (nahlas) ha, ha, ha!
ĽUDOVÍT: Nuž, čo sa smeješ, te ostoba?[88]
PIŠTA: Kérem méltóságos uram, veď osvietená grófka —
ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Hallgass! Osvietená grófka nesmie vedieť, že som ja vlastne Kostrovicky; to je môj rozkaz. Teraz kanyarodj![89] Hybaj nás grófke oznámiť. (Ženie ho.)
PIŠTA (obráti sa): Ho, ho ho! Ale počkajteže, kérem — veď vám chcem povedať —
ĽUDOVÍT: Láncos teremtette, mit fogsz itt annyit povedálni! Én parancsolok, mars![90] (Tisne ho.)
PIŠTA (vo dverách): Teda nedbám — bomoljon meg[91] — ha, ha, ha, ha! (Zmizne.)
ĽUDOVÍT: Ten somár, ako sa rehoce! Trochu sa mu to divno vidí, ha, ha, ha! I mne samému ide do smiechu ha, ha, ha! (Ťapkajúc plece premýšľajúcemu Rohonovi.) Csak most bátran, ujonsült báró uram, ha, ha, ha! Képzeld magadnak, hogy az vagy; hiszen a világon minden csak képzelödés.[92] Ty budeš pánom barónom a punktum. Fígeľ je znamenite navlečený, ha, ha, ha!
ROHON: Ale ako nám, do čerta, vypáli! Ja pri ňom najviac vyhorieť môžem, ak naša lesť najavo vyjde. V statočnom dome tak sa maskírovať, a tú mladú grófku oklamať — nie, barátom, to mi dopustiť musíš, že je to proti všetkým pravidlám slušnosti a najvýš nečestné! Jedným slovom, čím viac si rozmýšľam o možných zlých následkoch tohto nášho klamu —
ĽUDOVÍT: Čo klamu? Len, prosím ťa, nebuď zrazu takým pedantom! Žart si spravíme, a nič viac. Ha, ale už idú — daj sa do pozitúry. Tak! Ale na každý pád táršalgovať[93] budeme s ňou po maďarsky!
ROHON (upravujúc sa v zrkadle): Strela jasná, už vidím, že tuná musím hrať komédiu! (Otvoria sa dvere.) Ha, už sú tuná! (Postaví sa vážne.)
Miluša (za grófku preoblečená), Capková a Pišta k predošlým.
PIŠTA (držiac otvorené dvere): Osvietená grófka! (Smeje sa.)
ROHON (proti Miluši s poklonami): Alázatos szolgája, drága grófnő![94]
MILUŠA (pokloní sa): Odpustite, páni, že som vás čakať nechala — nebola som ešte hotová so svojou toaletou, keď ste ma tak neočakávane prekvapili. (K Rohonovi.) Buďte mi vítaný, mladý pán barón, veď som vás od svojho detstva nevidela: — ja sa už temer ani nepamätám.
CAPKOVÁ (pre seba): He, he, natürlicher Weise.
ROHON: Veru ani ja, osvietená grófka! (Stranou k Ľudovítovi.) Tisíc striel, tá nás tak úprimne po slovensky privítala!
ĽUDOVÍT (stranou k nemu): Csodálatos dolog! Hanem csak magyarul és bátran! (K Miluši.) Tisztelt barátom, báró úr, egy kicsit zavarba jött méltóságod elött; én azt nagyon természetesnek találom.[95]
MILUŠA (k Rohonovi): To je pán inžinier, váš dobrý priateľ, o ktorom mi Pišta rozprával, že ho so sebou privediete?
ROHON (v rozpakoch): Nu — áno — on je môj dobrý priateľ.
ĽUDOVÍT (k Miluši): Mint megyei mérnök szerencsémnek tartom méltoságodnak magamat ezen alkalommal bemutathatni.[96] (Robí poklonu.)
PIŠTA a CAPKOVÁ (stranou): Ha, ha, ha! (Ústa si zapchávajú od smiechu.)
MILUŠA: Teší ma, veľmi ma teší, páni! Buďte mi obidvaja vítaní! Pišta a vy komorná, podajte sedadlá. (Dajú sedadlá.) Teraz môžete odísť. (K Rohonovi a Ľudovítovi.) Nech sa ľúbi, páni! (Všetci si sadajú; vedľa Miluše Rohon, a vedľa Rohona Ľudovít; Pišta a Capková s posunkami k smiechu odídu; k Rohonovi.) Nuž, milý Lajoško — odpustite, že vás tak dôverne menujem —
ĽUDOVÍT (v netrpezlivosti k Miluši): Upozorniť musím osvietenosť vašu, že je pán Lajoš veľký Maďar; pri slovenskej konverzácii sa mu iste zívať bude ako rybe na suchom.
ROHON (k Miluši): Igaz, drága Erzsikém! Oh, be illenék egy pár magyar szó piros szép szájában![97]
MILUŠA: Ha, ha, ha! Prepáčte, páni, že sa vám smiať musím. Či neviete, že ste tuná v slovenskom kraji?; Maďarská reč je pekná na rovinách dolnozemských, ale tu pod Tatrami krásne zneje reč slovenská a krásne sa rozlieha spev slovenský. A keby ste boli ozaj rodení Maďari, to bych vás iste vedela prijať po maďarsky; ale keď viem, že ste oba Slováci ako repa —
ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ez hallatlan dolog, barátom![98]
ROHON (stranou k Ľudovítovi): Veru hallatlan,[99] ale tak mi zo srdca hovorí. (K Miluši.) Követem alásan, drága grófno![100] Každý, kto sa v Uhrách narodí a uhorský chlieb je, je Uhor.
MILUŠA: Istotne, ale nie každý je Maďar. Čudujem sa vám, Lajoško, že ste sa ešte nenaučili v školách tento rozdiel. Tak dobre sú Slováci Uhri, ako i Maďari, ktorí si tu nemajú väčšie právo osobovať. A ten chlieb uhorský — ha, ha, ha — vari mi ho Maďari vyrábajú? Práve sa mi končí žatva a dnes budem sláviť obžinky; uvidíte, aký je úprimný a dobrosrdečný ten ľud slovenský, z ktorého lona i vy pochádzate; len sa ho nemusíte tak odriekať, páni, a tak opúšťať úbohých krajanov svojich.
ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ez szörnyüség,[101] aká to panslávka!
ROHON: Ha! (K Miluši): Tak teda na hazafíság čili na vlastenectvo nič nedržíte, osvietená grófka!
MILUŠA: Inu, hneď vám poviem, môj Lajoško milý! Dozviete sa zaraz, a to v tejto chvíli, dobre, že ma na to vy upomínate: Aký vlastenectva krásny pochop máte, to mi už váš husár Pišta vyrozprával. Vy ste za šesť rokov v Pešti sa zabával, trocha steny školské od prachu ošúchal, niečo z vied a krásnych umení oňuchal, a včuľ maďarčinou celkom napáchnutý, pýchou vzdelanosti domnelej nadutý do svojeho domu naspäť prichádzate, hanbiac sa za vlastný, z nehož pochádzate, národ; vaši vlastní úbohí krajani sú hazafickému oku vášmu ani len za sluhov, slúžky, kočišov nesúci; váš hazaszeretet[102] zdá sa tak horúci, že až z Debrecína chcete si obstarať husárov, bojtárov a služobnú čelaď; ha, ha, a Štefanovi, vášmu mládencovi, házaszeretetböl[103] dali ste titul nový — musí sa vám teraz Pišta husár volať, ostrohami brinkať, naťahovať fúzy, a to všetko, prečo? By ste sprostej luzy zrak obdivujúci na seba obrátili — Jeho osvietenosť, barón Kostrovicky, aby za törzsökös[104] Maďara tu platili — že si tak počína krásne hazaficky! Ha, ha, ha, Lajoško, odpusťte, ugyancsak[105] toto má byť potom ten váš hazafiság![106] Vy myslíte, že tak vlastenec ste pravý, ktorý do rozkvetu krajinu postaví? Ó, nie! Vy vetríte iba tón a módu, do ktorej sa každý šarlatán a sebec vťahuje; bo ľahšia každému to je vec panujúcu módu a tón afektovať, nežli proti vetru predsudkov bojovať, nežli trápne brodiť cez oheň a vodu protivenstiev z lásky k svojemu národu, jemu niesť obete, trieť jeho porobu, sťa pravý ľudomil, šľachetný vlastenec! — (Stranou pre seba.) Ha, ale som mu len vyťala! To, tuším, účinkovať bude, azda sa mu zhnusím! Len keby sa v čerty do mňa nezaľúbil! (Hľadí nabok.) ĽUDOVÍT (ktorý sa za celý čas netrpezlivo krútil na stoličke, k Rohonovi): Nem, barátom,[107] ver’ som pekne privítaný! Nech ma boh od takej jazyčnice chráni! ROHON (stranou k nemu): Jazyčný je len ten, kto trepe dve na tri; ona však rozumne vraví, jak sa patrí. (K Miluši nahlas.) Ach, milá hrabenka — ale odpustite — vy môj vlastenecký cit veľmi tupíte, a cnosť lásky k vlasti obraciate k smiechu, ktorú každý Uhor v svojom srdci nosí! MILUŠA: Ó, mne sa ver’ také vlastenectvo hnusí, ktoré má v škaredom odrodilstva hriechu svoj koreň; kto vlastný národ zanedbáva, jeho jazyk haní, ľudom pohrdáva a k jeho osvete ani len stebolka nepriloží, lež len svojim časným voľká výhodám — trebárs vždy na jazyku nosí krásne slová lásky k vlasti a otčine — (Vstane, s dôrazom.) Ó, darmo sa sebec tým menom honosí: Kto nie priateľ ľudu, ten nie je vlastenec, lež márny šarlatán alebo streštenec, ktorý len nesvornosť rozsieva v krajine! ĽUDOVÍT (skočí zo stolice): Nem, ez már sok, kérem[108] — ROHON (tiež vstane, stranou k nemu): Do čerta, Lajoško, neprezraď sa teraz! (K Miluši.) Osvietená grófka! Či musím takúto lekciu počúvať? Veru sa vám musím pekne poďakovať za toto zdvorilé, krásne privítanie! (Stranou pre seba) Ó, výborné dievča! MILUŠA (k Rohonovi): Aj, aj, mladý pane! Teda obrazeným sa byť mnou cítite? ROHON (v zmätku): Ach — tajiť nemôžem — sama dopustíte — MILUŠA: Nu, nedivím sa vám; pretože to biela všetko pravda, čo som teraz povedala, a jak sa hovorí: pravda kole oči, od ktorej zvlášť každý odrodilec bočí; bo takíto páni horší vždy bývajú, jak si to Slováci dobre povedajú: že keď sa zjastrabí kaňa, väčšmi driape, než jastrab zrodený, ktorý tak nesápe. — Ha, ha, ha, pán barón, ako sa chvejete — Azda ma na duel vyvolati chcete? ROHON: Ach, nie — ó, hrabenka, ja celkom z iného stanoviska hľadím, nežli si myslíte — (Díva sa roztržite na ňu.) MILUŠA: Veľmi som zvedavá — nu, prosím, z akého asi stanoviska na mňa tak hľadíte? ROHON (prudko): Mám-li vám pravdu riecť, z toho najhlbšieho, na aké ma môj pria — to jest, chcem povedať — môj apko postavil. ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi, s hnevom): Čerti ťa môžu vziať, ty sprosták, neblúzni! Lež povedz jej zrovna, že sa ti neľúbi: odpráš ju jak sluší! ROHON (stranou k Ľudovítovi): Ale ja? Veď je to ženská prevýborná — Ja som zaľúbený do nej až po uši! MILUŠA (k obidvom): Ej, ej, páni! To je proti etikete, že si tuná čosi potichu šepcete: Jestli máte niečo rozumného riecti, môžte to i nahlas — to vás veru nectí, (K Rohonovi.) Chceli by ste, pán barón, azda to povedať, že sa vám neľúbim a že ma nechcete — povedzte to i nahlas — nebudem sa hnevať. ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Odsekni jej smelo, lánczos teremtette![109] ROHON (s premožením k Miluši): Ach, áno, hrabenka, neľúbite sa mi. MILUŠA (s premožením k Rohonovi): Teda ani ja vás nechcem. (Pre seba.) Jaj, beda mi! (Temer klesne.) ROHON (chytí Miluši ruku): Teda zbohom, grófka, dobre sa tu majte! (Chce ísť.) MILUŠA (pridrží ho): Ale no, pán barón, veďže len počkajte! (Zmierni sa.) Že sa nemôžeme ľúbiť sťa manželia, nemáme byť preto sebe nepriatelia; sťa susedi — ROHON (ohnivo): Ó, nie, hrabenka láskavá! Ba naopak, ja vás — ĽUDOVÍT (spoza chrbta k nemu): Nebuď sprostá hlava! (K Miluši nahlas.) Pán barón Lajoš chce iste to povedať, že si on vás bude veľmi bečeľovať[110] sťa svoju susedku; lebo on je ináč strany národnosti veľmi tolerantný. ROHON: Áno, tolerantný — najmä proti dámam. MILUŠA (k Rohonovi): No, to sa mi páči, že ste tak galantný. Tak teda nechoďte, pán barón! Bo ja mám za to, aby ste tu na apušku čakal; omlúvte sa pred ním, len prosím tak zvoľna, že som vám v zásadách — v cítení nerovná — že si rozmyslíte; by sa nenaľakal — by ste zrazu jeho nádeje nezničil, ktorých vyplnenie tak vrúcne si žičil; bo ja hlboko ctím vášho pána apku. — Teraz však dovoľte, len na chvíľu krátku musím vás opustiť — mám niečo obstarať strany tých obžinkov; zatiaľ sa zabávať ráčte sami tuná — iste hudbu znáte — tuná fortepian, toť knihovňu máte (ukazuje) a tuná daktoré pokusy maľovky, páčte len! (Ukazuje obrazy.) Či sa vám zdajú podarené? ĽUDOVÍT (so štecherom pozerá obrazy): Kérem, či to práca osvietenej grófky? MILUŠA (s úsmevom): Istotne! ROHON: Obrazy ozaj utešené! Predstavujú verne Slovákov, Slovenky, jak sa vôbec nosia mládenci, panenky na slovenských stranách. MILUŠA: Nuž, či nepoznáte v tých slovenských krojoch uhorských šiat vzorky, v ktorých si vy, páni, toľko zakladáte, že sú echt maďarské? Ha, ha, ha, ha, horky! Sú to šaty, kroje od Slovákov vzaté. ROHON: Istotne, hrabenka, veru pravdu máte! ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Hallgass![111] Nezabúdaj, že máš byť maďarón, bo sa ináč zradíš, že si ty nie barón. ROHON (stranou k nemu): Tisíc striel, je pravda — temer som sa zabol! (K Miluši nahlas.) Poznamenať musím osvietenej grófke, že nachádzam chyby na vašej maľovke: Vy ste ideálne veru maľovala, keď ste takú krásu na papieri dala tým slovenským tváram, akej niet v prírode, ó, to je nie verne! Tento ku príkladu (ukazuje obraz) toľko má útlosti, krásy a pôvabu — ĽUDOVÍT (dívajúc sa na tenže obraz): Ozaj, krásny obraz! (Prezerajú ho oba.) MILUŠA (pre seba): Ha, to je hrabenka vymaľovaná sťa obecná Slovenka. ĽUDOVÍT (ohnivo): To je ideálnosť! Ó, tak nevyzerá žiadna prostá žnica alebo hrabáčka! To by bola hlúposť a smiešna povera veriť, že je dakde takáto Slováčka! ROHON: Ver’ i ja tak myslím. MILUŠA: Aj, aj, moji páni! Ja vám však hovorím, že práve ten obraz predstavuje dievča krajšie ešte sto ráz, nežli je sám portrét; ale vy arszláni[112] myslíte, že len tie Nemkyne budínske, alebo barnavé panny debrecínske dačo stoja, len tie krásne sa vám zdajú, naše Tatry pre vás žiadnych krás nemajú — my Slovenky sme vám len slovenské Anče, alebo len také poľné pomaranče, jak nás obyčajne prezývať ľúbite; lež dajte pozor, nech sa nepopálite tuná v mojom panstve — nech vám dáka žnica dnes pri tých obžinkoch srdce neporaní — invitujem vás k nim — do videnia, páni! (Odíde bočnými dverami.)
Ľudovít a Rohon, neskoršie Pišta.
ROHON (dívajúc sa za Milušou): Ha, toto je azda dáka čarovnica! ĽUDOVÍT: No, ale ma táto hrozná jazyčnica pekne privítala — to je hrúza a strach! Ja som za celý čas stál ako na ihlách. ROHON: Nuž, či sa to nezdá? Či ti nie je krásna? ĽUDOVÍT: Čo mi je po márnej kráse, strela jasná!
ROHON: Alebo ti snáď neprichádza dosť úprimná?
ĽUDOVÍT: Ó, až veľmi úprimná, fene egye meg![113]
ROHON: Ha, ha, ha, lebo ti ugyancsak[114] vyčítala kapitolu! Ale trefnú pravdu hovorila; ja bych ju bol za každé slovo bozkal.
ĽUDOVÍT: Barátom, musíš uznať, že veľa pravdy hovoriť znamená nezdvorilým byť; tá jej pikantnosť, maliciózne vtipy, úškľabné satiry —
ROHON: Ha, ha, veď to všetko vlastne do mňa namierené bolo.
ĽUDOVÍT: Igen am![115] Ale od teba tie guľky do mňa odfrkovali.
ROHON: Hja! Keď medzi husi kameň hodíš, tá gágne, ktorá cíti — hovorí porekadlo.
ĽUDOVÍT: Ugyan,[116] nehnevaj ma!
ROHON: Nu, nu, Lajoš môj, ja viem. že „ošklivá tvár zrkadla nemiluje“; medzitým „pravda príkra, ale zdravá“; ja úfam, že tá nechutná dóza pravdy dobre účinkovať bude, len ju nevypusť ako nerozumné choré decko; buď filozof!
ĽUDOVÍT: Ugyan, hallgass már![117] Ja som neprišiel semká filozofiu sa učiť, lež sa ženiť. Ale ti to hovorím, že mi tú Eržiku apko celkom ináč opisoval — a ten spôsob jej uvítania — to je hrozná vec!
ROHON: Ha, ha, ha, mne sa ten spôsob veľmi páčil!
ĽUDOVÍT: Hiszen az, barátom![118] Azda ma veru za takého hlúpeho držíš, že bych nebol zbadal, ako je do teba vlastne zaľúbená!
ROHON: Ha, ha, ha, nežartuj, Lajoško: však si videl, ako indiskrétne ma prijala.
ĽUDOVÍT: Igen,[119] indiskrétne, ale len jazykom; lež oko, toto zrkadlo duše, zjavne ju prezradzovalo. Ó, ja poznám ženské! Ja myslím, že to bol len okamžitý nápad tak nepriaznivo ťa prijať. Dôverovala iste v moc svojej krásy, očakávajúc, že navzdor tomu k jej nohám padneš a vzývať ju budeš — jedným slovom vo svojej ženskej márnivosti chcela sa dať prosiť, dobývať, šturmovať; ale ako si jej potom zrovna riekol, že sa ti neľúbi, že ju nechceš, tu zbledla ako stena a temer zamdlela.
ROHON: No, to by bola hrozná vec!
ĽUDOVÍT: Mňa ale za celý čas ani si len nevšimla — bol som jej celkom indiferentný — a ja bych si ju mal brať za ženu? Ani za celý svet!
PIŠTA (sa zjaví, k Ľudovítovi): Kérem méltoságos — to jest — inžinier uram![120]
ĽUDOVÍT: Dobre, žes’ prišiel, Pišta; hybaj dať zapriahať — pôjdeme preč, ako sme prišli.
ROHON: Ale, preboha, Lajoš, neprenáhľuj sa! Ona je krásna, bohatá, vzdelaná, a otcovi si poslušnosť prisľúbil.
ĽUDOVÍT: Otcovi poviem, že ma grobiansky prijala a že je panslávka. (K Pištovi.) No, čo stojíš, ty blbas! Čis’ nerozumel, čo som ti rozkázal?
PIŠTA: Kérem, veď som vám chcel povedať, že je tuná v kaštieli jedna driečna Slovenka, veru ištenuček[121] krajšia nežli tá grófka. (Šibalsky.) A pretože ja bych mal tiež vôľu sa oženiť —
ĽUDOVÍT (pretrhne ho): Však ti ja dám ženiť, ty gazember,[122] — marš! Daj zaraz zapriahnuť a príď mi hneď oznámiť!
PIŠTA (na odchode pre seba): Ha, ha, ha, viem, že nikam nepôjdeme, až tú opravdivú grófku uvidí. (Odíde.)
ĽUDOVÍT: Ha, ha, to bolo múdro, že som sa tak maskoval; aspoň teraz nepoznaný preč odídem, a môj napló bude o jeden kaland[123] bohatší.
ROHON: Tisíc okovaných! Ale ako sa ja teraz z tejto galiby, do ktorej si ma ty zamotal, s poctivosťou vytiahnem! Teraz ma chceš v blate nechať? To len dopustíš, že keď sa grófka a tvoj apko dozvedia — a dozvedieť sa to musia — že sme ju tak za blázna mali, ja pri tom tvojom kalande ešte i službu stratiť môžem.
ĽUDOVÍT: Neboj sa, barátom! Nájdeme dáky spôsob — je pravda, že je to galiba, ale počkaj! (Zamyslí sa, i Rohon stojí zamyslený.)
Grófka (preoblečená za žnicu s kosákom v ruke k predošlým)!
GRÓFKA (vo dverách sa zjavivšia pre seba): Ha, tuná sú, a ako zamyslení!
ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Barátom,[124] už viem, čo spravíme — (Grófka silno zakašle, Ľudovít sa ku dverám obráti.) Ha, čo je to? Aké to krásne dievča;
ROHON (tiež sa dívajúc): Skutočne! Tá grófka nás chce zahanbiť.
ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Igazán![125] Toto je vari bosoráctvo! A aká to podobnosť s tým obrazom!
GRÓFKA (pre seba): Musím sa im páčiť, tak ma fixírujú.
ĽUDOVÍT (ku grófke nahlas): Nuž, čože chceš, ty krásna Slovenka? Poďže k nám bližšie, ty anjel, neboj sa nás!
GRÓFKA: Ó, prosím pekne, ja som nie anjel, ani sa vás nebojím. Rada by poznať toho mladého pána baróna, ktorý si chcel brať našu milosťgrófku, i toho druhého pána s ním. Vy ste hovorili, mladí páni, že niet takej krásnej Slovenky na celom svete, ako je tam na tom obraze vymaľovaná; nuž, podívajte sa teraz na mňa — lebo prosím pekne, to som ja na tom obraze — milosťgrófka ma tak vymaľovali, a tak musím byť dnes oblečená pri tých obžinkoch — dobre sa podívajte na mňa! (Obracia sa pred nimi.)
ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Aká to rozpustilá dievka!
ROHON (stranou k nemu): Nu, nedostatok výchovy, barátom!
GRÓFKA: Nuž, či som nie dobre vymaľovaná?
ĽUDOVÍT (stranou Je Rohonovi): Krásna, krásna! (Ku grófke nahlas.) Ó, výborne si vymaľovaná; ba veru ešte sto ráz krajší je živý model nežli to „portrait“.[126]
GRÓFKA (robí sa sprostou): To potre? Neviem, čo chcete povedať, ale ten obraz nikto nesmie potrieť.
ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ha, ha, škoda, že je taká hlúpa! (K nej.) Nu, nu, ty krásna Slovenka, veď ho nikto nechce potrieť, iba toto tvoje červené líčko — (Chce ju láskať.)
GRÓFKA (odsotí mu ruku): Preč, preč odo mňa, na päť krokov! Vidíte tento kosák? (Hrozí sa mu.)
ĽUDOVÍT: Tisíc striel, aká je surová!
ROHON (k Ľudovítovi): Daj jej pokoj, barátom, bo by ťa ešte naposledy tým kosákom ďobla!
ĽUDOVÍT (ku grófke): Nuž, nebuďže taká divoká, moja drahá! Veď som sa ťa len chcel spýtať, odkiaľ také krásne dievča — (Blíži sa k nej.)
GRÓFKA (cúvne pred nim): Už som vám riekla, na päť krokov odo mňa! Či sa nemôžete zďaleka so mnou zhovárať. Aby ste tak nepochodili, ako ten panský pisár, ktorý ma tiež chcel po tvári láskať, ale ja som mu takú facku vlepila — (Mieri kosákom do tvári Lajošovej.)
ĽUDOVÍT (cúvne nazad): Ha, dočerta, toto je neotesaná dievka!
ROHON: Ha, ha, ha, hovoril som ti, daj jej pokoj; Slovenky neznajú žartu.
GRÓFKA (k Ľudovítovi): Vidíte, tento mladý pán (ukazuje na Rohona) ako sa vie ticho správať; on sa iste katechizmus lepšie učil v tých školách!
ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ha, ha, ha, je tá sprostá! (K nej.) Ale kohože teda z nás dvoch za mladého pána baróna držíš, driečna ty Slovenka!
GRÓFKA (prezerajúc obidvoch, dívajúc sa na Ľudovíta, pre seba): Jaj, tento roztopašník sa mi lepšie páči, poviem teda tak.
ĽUDOVÍT: Nuž, čo myslíš?
GRÓFKA: Nu, prosím pekne, veď som ja nie veštica; ale myslím, že ste to vy, mladý pán!
ĽUDOVÍT: Ha, ha, ha, ale ja? (Stranou k Rohonovi.) Bouprisám, tá sprostá Slovenka má gusto aristokratické! (K nej.) Veľmi sa mýliš, drahá moja! Bo ja som len inžinier; lež ten pán (ukazujúc na Rohona, ktorý vážne stojí) je mladý pán barón, váš budúci zemský pán.
GRÓFKA (dívajúc sa na Rohona, pre seba): Jaj, a ako vážne stojí — a mňa si len ani dobre nepovšimne!
ĽUDOVÍT (ku grófke): Ha, ha, azda sa ti ten mladý pán barón nepáči? No, dívaj sa len, ani mu nejdeš ruku bozkať?
GRÓFKA (k Rohonovi, ktorý vždy vážne stojí): Teší ma — vaša milosť, pán barón! Ale ja vás — ľutujem, lebo milosťgrófka povedá, že sa jej neľúbite — že z toho manželstva nič nebude.
ROHON (tknutý, mrzute): Tisíc striel, ale či to naozaj povedala grófka?
GRÓFKA (stranou pre seba): Amen! On je do Miluše zaľúbený — to je zjavná vec! (K Rohonovi.) Veru tak, prosím pekne, pán barón! Ani len pochopiť nemôžem, ako mohli milosťgrófka tak hovoriť, keď ste vy taký poriadny mládenec. Nedivila bych sa, keby to o hentom (ukazuje na Ľudovíta) samopašníkovi tak bola povedala — jaj, ale už musím preč ísť. (Chce ísť.)
ĽUDOVÍT (pridrží ju): Ho, ho, počkaj že ešte trochu, ty krásna holubica, či si falošne nehrkútala. Ukážže mi tie svoje krásne oči, či sú nie falošné? (Drží ju, dívajúc sa jej do očí, k Rohonovi.) Barátom, krásna, krásna až do zbláznenia!
GRÓFKA (vymáhajúc sa, k Rohonovi): Jaj, prosím, pán barón, pomôžte mi! (K Ľudovítovi.) Ale no, pán inžinier — preboha, pusťte ma — už sa vám toť husár díva (Pišta stojí vo dverách), čo si bude myslieť o vás? (Vytrhne sa mu a uteká, vo dverách pre seba.) Jaj, beda mi — ten inžinier! (Zmizne.)
Ľudovít, Rohon a Pišta
PIŠTA (stranou): Ha, ha, to je výborné, ona sa mu ľúbi! Už viem, že nikam nepôjdeme. (Smeje sa nahlas.) Ha, ha, ha!
ĽUDOVÍT (k Pištovi s hnevom): Nuž, čo sa rehoceš, te mamlasz![127] Čerti ťa sem teraz priniesli. Pakuj sa mi!
PIŠTA: Kérem, méltóságos uram![128] Veď ste mi rozkázali, abych vám prišiel oznámiť, keď bude zapriahnutô.
ĽUDOVÍT: Je pravda, temer som zabudol. Ale, a propos, Pišta! Či je to tá Slovenka, o ktorej si mi hovoril?
PIŠTA: Tá ver’! Ugye derék tót leány teringette![129]
ĽUDOVÍT: Teda ju poznáš? Kto je, ako sa volá, hovor!
PIŠTA: Kérem alásan,[130] ja len to viem, že je najkrajšia v celej dedine; len škoda, že má takú sedliacku ruku.
ĽUDOVÍT: Nuž ako?
PIŠTA: Lebo mi také zaucho vyťala, že mi ešte teraz v uchu cvendží. (Držiac si ucho, pre seba.) Musím trocha cigániť.
ĽUDOVÍT: Nuž prečo? Iste si jej nedal pokoj, ty gazember! Ale ak sa mi opovážiš toho dievčaťa sa dotknúť, to ťa prestrelím ako dákeho divocha, érted?[131]
PIŠTA (ohnivo): Értem, méltóságos uram![132] Ale, ištenuček,[133] keby na to prišlo — veď som bol kedysi bakančošom a nebál som sa nepriateľa — ja bych za ňu i život položil, tak ju milujem!
ĽUDOVÍT: Nuž, lánczos teremtette,[134] však ťa ja naučím poslušnosť, te akasztófára való, menj a pokolba![135] (Vyháňa ho.)
PIŠTA (cúvajúc): Kérem, méltóságos uram![136] Veď je už zapriahnutô, poďme teda domov.
ĽUDOVÍT: Nič! Ináč som si rozvážil. (Prechádza sa.)
PIŠTA (pre seba): Ha, ha, to som si hneď myslel.
ĽUDOVÍT: Daj zasa vypriahnuť.
PIŠTA: Jól van, méltóságos uram![137] Ešte som ani nedal zapriahať; kone si v maštali obrok prežúvajú a kočiš si sedí pri mastnej mise bryndzových rezancov; (počuť cenganie) i na vás, mladí páni, už cengajú k obedu — nech sa ľúbi ku stolu. Aspoň uvidíme popoludní tie obžinky — i tú švárnu Slovenku — ha, ha, ha, veď len vedia tie Slovenky spievať a tancovať až to milá vec! — A keď sa vám bude páčiť, môžte si potom i vy s tou švárnou Slovenkou verbunk zatancovať.
ĽUDOVÍT (k Rohonovi): Nuž, čo myslíš, barátom? To by bolo ozaj proti všetkej etikete teraz pred obedom ufrknúť.
ROHON (s radosťou): Ver’ i ja tak myslím. Lajoško! To by nás nectilo, keby sme tak zutekali ako dáki zlodeji. (K sebe.) Aspoň tú grófku ešte uvidím!
ĽUDOVÍT: Poďme teda k obedu! (Chytí Rohona pod pazuchu, na odchode.) Už vidím, že budeme mať tuná výborný kaland.[138] (Zmiznú.)
PIŠTA (sám): Ha, ha, ha, ale ti len má ten môj barón dobrý nos, že vedel tú grófku vyzrieť v tom sedliackom odeve — už teraz nikomu nevyzradím tie ich pestvá — nech si hrajú komédiu, keď sa im tak páči. (Spieva a brinká si pritom ostrohami.)
Nem tudom en semmi tótul, Mert én magyar vagyok; Ha megtudni akarátok, Liptovába lakom.[139]
(Odchádza z javiska — opona padne.)
[37] nem. nevoľu
[38] z nem. uviesť
[39] nem. do pomykova
[40] nem. urážka
[41] nemn. bezpríkladná hrubosť
[42] nem. skom. sprostý Slovák
[43] nem. na cesty
[44] z nem. očariť
[45] z nem. dôkladne odhaliť
[46] nem. prepitné
[47] nem. jazdec
[48] nem. Naskutku
[49] nem. prepúšťací lístok
[50] maď. prosím ponížene
[51] maď. do pekla
[52] maď. chyžné čistej maďarskej fajty
[53] maď. maďarských husárov
[54] maď. slov. Driečnych bojtárov s maďarskými fúzmi.
[55] maď. hlúpa slovenčina
[56] maď. Rozkážte prosím.
[57] maď. Ó, áno, vďačne.
[58] maď. mladého pána
[59] z maď. kamarát
[60] maď. vlastenec
[61] z maď. levov
[62] nem., franc. Prirodzene, slečna chce stále intrigovať proti plánom pána tútora.
[63] maď. Ja som ten a ten.
[64] maď. Len si ráčte sadnúť.
[65] maď. Prosím.
[66] maď. levi
[67] maď. Sme teda šťastne tu v paláci mojej neznámej snúbenice.
[68] maď. Priateľ môj, veď vieš, že len kvôli svojmu otcovi robím tento krok.
[69] maď. Prosím, pán osvietený.
[70] maď. No počkaj, ty mamľas, budeš tam čakať pri dverách, kým ti nerozkážem.
[71] maď. Áno.
[72] maď. Teda pri tom zostaneme, priateľ môj.
[73] maď. Ja budem zodpovedný za celý žart.
[74] maď. Priateľ môj.
[75] maď. pre politické a národné zásady
[76] maď. až do smrti
[77] maď. Nech žije!
[78] maď. Neboj sa, priateľ môj!
[79] maď. dobrodružstvo
[80] maď. Ale už nestrácajme čas.
[81] maď. Počuj, Pišta!
[82] maď. Daj dobrý pozor.
[83] maď. rozumieš?
[84] maď. Osvietený pán.
[85] maď. Čuš!
[86] maď. Rozumiem, rozumiem, pán osviet. — chcem povedať — pán inžinier.
[87] maď. mierna kliatba
[88] maď. ty hlupák
[89] maď. čelom vzad
[90] maď. Ja rozkazujem, marš!
[91] maď. nech ho porance
[92] maď. Predstav si, že si tým, veď na svete je všetko len predstava.
[93] z maď. konverzovať
[94] maď. Ponížený služobník, drahá grófka.
[95] maď. Podivná vec! Ale len po maďarsky a smelo! Môj vážený priateľ, pán barón, prišiel trochu do pomykova pred vašou osvietenosfou. Ja to pokladám za celkom prirodzené.
[96] maď. Ako stoličný inžinier pokladám si za šťastie, že sa môžem vašej osvietenosti pri tejto príležitosti predstaviť.
[97] maď. Pravda je, drahá moja Eržika. Ach, ako by pristalo niekoľko maďarských slov do jej pekných červených úst.
[98] maď. To je neslýchaná vec, priateľ môj!
[99] maď. neslýchaná
[100] maď. Ponížene prosím, drahá grófka.
[101] maď. To je hrôza.
[102] maď. láska k vlasti
[103] maď. z lásky k vlasti
[104] maď. od koreňa
[105] maď. aj
[106] maď. vlastenectvo
[107] maď. Nie, priateľ môj.
[108] maď. Nie, to je už veľa, prosím.
[109] maď. sto okovaných
[110] maď. ctiť
[111] maď. Mlč!
[112] z maď. levi
[113] maď. nech to parom uchytí
[114] maď. takisto
[115] maď. Veď hej!
[116] maď. Ale nože.
[117] maď. Ale nože, už mlč.
[118] maď. Veď tak, priateľ môj.
[119] maď. Áno.
[120] maď. pán inžinier
[121] z maď. skom. na môj hriešnu
[122] maď. naničhodník
[123] maď. dobrodružstvo
[124] maď. Priateľ môj.
[125] maď. Naozaj!
[126] franc. podobizeň
[127] maď. ty mamľas
[128] maď. Prosím, pán osvietený.
[129] maď. Však je to driečna Slovenka, do paroma.
[130] maď. Prosím ponížene
[131] maď. Rozumieš?
[132] maď. Rozumiem, pán osvietený.
[133] z maď. skom. na môj hriešnu
[134] maď. pozri pozn. č. 109
[135] maď. choď do pekla
[136] maď. Prosím, pán osvietený.
[137] maď. Áno, pán osvietený.
[138] maď. dobrodružstvo
[139] maď. skom. Neviem ja nič po slovensky, / lebo som Maďar; / ak vás to zaujíma, / bývam v Liptove.
— dramatik, publicista, kňaz a agilný organizátor národného a literárneho života Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam