Zlatý fond > Diela > Chruňo a Mandragora


E-mail (povinné):

Stiahnite si Chruňa a Mandragoru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jonáš Záborský:
Chruňo a Mandragora

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ida Paulovičová, Matúš Tatarko, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 152 čitateľov

Časť druhá

I. Predstihy

Štyri roky po svadbe, v teplý letný deň, viezli sa Čakľoš a Mandragora zo Žabliaka do krivošanských kúpeľov.

Vyvalený pohodlne v koči na mäkkom sedisku Čakľoš fajčí si smotku,[12] Mandragora drží nad sebou rozpiaty hodvábny slnečník. Orleánové šaty a batistové bielučké letnice vlajú jej zčasti von z koča. Na rukách sa jej lesknú zlaté prstene a náramnice. Bielu labutiu šiju zdobia perly a zlatá retiazka z malinkých, za ňadrami skrytých hodiniek. Sedia jeden pri druhom nemo, čo nie div, bo už dosť sa nashovárali.

Neboli už ďaleko od kúpeľov, keď ich dohonil ľahký, na žlto zafarbený uhorský vozík. Sedeli na ňom dvaja páni, jeden už vo veku, druhý ešte mladý, obaja v čiernych frakoch, s vysokými pinčmi na hlavách. Hovorili so smiechom medzi sebou česky.[13]

Čakľoš pichol odzadku paličkou kočišovi do chrbta: „Nedaj sa predbehnúť tým odkundesom Nemcom.“ A keď predsa prefrkli mimo, zazrel škaredo na nich a zaebadtoval.

„Predbehni ich!“ šupol zase Čakľoš kočišovi do chrbta, a tento zaťal kone.

Ale to isté učinil i pohonič „Nemcov“, povzbudený sľubom holby vína.[14] Započaly sa teda predstihy. Dobrú chvíľu bežaly hradskou bok po boku cvalom i koč i vozík, pri hojnom teremtettovaní a vyhražovaní Čakľošovom. Koniec predstihov bol ten, že koč, nadíduc príliš na kraj, prekotil sa do hrádze.

Čakľoš a Mandragora vyfrkli, avšak bez úrazu. Nemali tedy príčinu plakať, pravda, ale kočiš smiať sa. Bo ohromná krinolína Mandragorina vyhrnula sa jej na hlavu a prikryla tvár blaženého manžela. Obaja potom museli pomáhať dvíhať koč.

„Nemci“ pošli so smiechom. Mali dosť času zmiznúť, až sa obrazené panstvo posbieralo, oprášilo, do slušného poriadku priviedlo.

Čakľoš neprestával zlorečiť, Mandragora sa tázať, či toto, či iné je na nej v poriadku, až do samých kúpeľov.

II. Politický sjazd v kúpeľoch

Mal sa tam odbývať politický sjazd. Lebo to bolo roku 1859, keď dobrý priateľ Rakúska, Napoleon III., chcel vykorisťovať roztržku, zapríčinenú medzi Ruskom a Rakúskom. Vypuknuvšia talianska vojna vzbudila v Uhrách veliké hnutie. Bolo plno rečí o uskakovaní celých uhorských plukov k Italo-Frankom, o valnej légii vysťahovalcov, o blízkej invázii krajiny. V dôvernejších rozmluvách prišepkávali si štátnici o konečnom rozrazení dŕžavy rakúskej a obnovení samostatnosti uhorskej. Všetky panie a paničky nosily garibaldiovské oplecká.

Bol teda ohlásený politický sjazd. Kým, nevedelo sa. Šla len akási tajná zvesť o ňom vo vyšších kruhoch. Jednako shromaždili sa obyvatelia kaštieľov z celej župy.

Čo ich na sjazd viedlo, to bola viac zvedavosť než pud po dákych rozhodných činoch. Preto ani sa neuskutočnilo dáke nebezpečné sprisahanie. Uhri nie sú ako Poliaci, ktorí, náhle dvaja-traja jedno cítia, hneď sosnujú sprisahanie. A renegáti, akí sa tu shromaždili, nevyrovnávajú sa šľachetnou horlivosťou rodeným Maďarom. Nejde tamtým nikdy tak zo srdca to vlastenectvo ako týmto. Chlúbia sa ním, ale ho necítia. Neprišlo medzi Lžimaďarmi ani len k dákym smelým poradám. To vedeli dobre, že minister Bach[15] má všade svojich vyzvedačov nielen vo frakoch a dlhých kaftanoch, lež i v sviniarskych čuhách; neverili teda druh druhovi, podozrievali sa vospolok. Každý sa mal na pozore, ponechával iným pohovoriť dačo nebezpečného, ako to vždy býva medzi ľuďmi chlebovými, kde je každý hotový predať sa, nikto nie obetovať sa. Tak sa stalo, že nič viac nevyšlo z celého politického sjazdu ako posudzovanie šafárenia božieho v počasí a úrodách, žaloby na planosť čeľade, na pokazenosť nevďačnej sedľače, najviac pretriasanie novinárskych zvestí, kývanie plecami, vlastenecké vzdychy na mnohonásobné dane. „My tu nie sme na sneme,“ mysleli si, „aby sme bezpečne mohli kričať.“ Ešte i vážnejšie zvesti prišepkávali si len dôvernejší priatelia do ucha.

III. Kúpený titul

Samosvojský, duchaprázdny, ale nadutý Čakľoš prišiel so svojou paňou práve len pochlúbiť sa novým kúpeným titulom. Lebo obyčajné, akokoľvek cifrované tituly málily sa jeho vysoko — a márnomyseľnému rebru. Čo to vraj veľkomožný? Tak sa teraz dáva titulovať každý šklban, i tí sedliaci, čo teraz prišli do úradov, i tí cudzozemskí odkundesi, ktorými Bach krajinu zaplavil. Neľutovali teda osemtisíc zlatých za titul excelencie a „skutočného tajného kráľovského radcu“,[16] ani neváhali prijať ho od nenávidených „Nemcov“, vlády, ako hovorili, nezákonnej. Zatracujúc všetko, čo táto vláda činila, titul predsa nielen prijali od nej, lež i draho kúpili. Dohnali si to potom skrbným hospodárením. Dreli nemilosrdne až do krvi chalupníkov, vzali čeľaď na skrovnú stravu, uťahovali aj svojim ústam. Lebo čo tam do toho, že ich preklína chudoba, len nech oni skvejú sa neobyčajným titulom? Týmto prišli pochlúbiť sa i teraz a prijímať za nič poklony.

Aby dali druhým dobrý príklad a upomenuli ich na povinnosť, sami sa podchvíľou excelencovali. Ani Mandragora neoslovila ináč Čakľoša, ani Čakľoš Mandragoru ako excelencia, a to so zvláštnym dôrazom.

Spoločnosti to bolo dosť nemilé. Obmedzili sa však na mihanie jeden na druhého a prejavovanie pohrdy za chrbtom, a dali žiadaný titul márnomyseľným manželom.

Len jeden bývalý prísediaci desiatich stolíc, starý Bohócy[17] so šedivými fúzmi, robil výnimku. On nielen neexcelencoval ich excelencie, lež ani im nedvojil. Oslovoval ich len krstnými menami, Feri, Mandragora a vysmieval ich. Tázal sa Feriho, či často chodí, ako skutočný tajný kráľovský radca, do Viedne? Prekáral ho, že on všetky tajnosti vlády zná, ale len vyjaviť nechce.

A to mu ušlo, pretože bol známy ako prostoreký hrubian. Jemu sa nikto nečudoval, od neho každý všetko prijal. Tak aj ich excelencie.

Trochu však predsa skrivili nosy, keď Bohócy zaviedol reč na kossuthovskú republiku uhorskú[18] a tázal sa úškľabne, či pachtenie po tituloch prináleží k znakom republikánskeho ducha? Čakľoš odvetil so srdom, že on si nikdy neželal vyrovnanie lumpovskej chátry s urodzenou krvou.

Ale prísediaci desiatich stolíc objal ho so smiechom. „Už to darmo, Feri. Ja nestrpím, aby tvoj osemtisíczlatový titul stál medzi nami ako neprestupiteľná hrádza a teba obrátil v modlu a mňa v tvojho poklonkára. Čo si ešte väčší titul kúpiš, koriť sa pred tebou nebudem. Ty si a zostaneš môj Feri. A ty moja Mandragora,“ objal a pobozkal túto.

Strhol sa smiech a bol koniec hnevu aspoň naoko. Bo ich excelencie myslely svoje. Ale čo počať s takým privilegovaným šašom?

IV. Kúpeľ v potoku

Panie potom chcely sa okúpať a tak mal byť panský spoločný olovrant. Ale nebolo toľko kúpeľných izbičiek. Potom jej excelencia pani Mandragora vyslovila svoju ošklivosť proti kúpaniu sa v spoločných vaniach.

„Ja,“ riekla, „vliezť do vane, kde sa dáka smradľavá meštianka kúpala, alebo židovka smyla svoju brudotu?[19] Fuj!“ odpľula. Potom navrhla, aby sa okúpaly v blízkom potoku, a to prijaly.

Vychytilo sa ich šesť, všetko mladé panie. Vyhľadaly si pohodlné miestečko medzi vrbinami, poskladaly rúcho na breh a cup, cup, nahé rusalky do vodičky! Prečo by nie? Nevidel ich nikto, okrem troch nablízku sa pasúcich kravičiek, a týchto sa nehanbily. Cítily sa naozaj dobre v priezračnej vodičke, lebo deň bol sparný. Šplechtaly, ponorovaly sa, pričom im len tak splývaly zlaté vlásky po vode. Blahoslavily Mandragorinu myšlienku, vidiac, že to človek často lepšie môže mať zadarmo než za peniaze, keby sa neuchyľoval zbytočne od matičky prírody.

Mohly tam byť asi pol hodiny, keď odrazu zhíkla Mandragora: „Jesus!“

„Čo je? Asnáď had?“

„Nie, nie! Ale tam na brehu! Kravy nám žujú košele.“ „Ó Jesus!“ povyskakovaly všetky z vody a poď s krikom brániť svoje kože, z ktorých tri práve dožúvaly kravy tak, že im už len po kúsku trčalo z pyskov.

„Ideš, ideš!“ vreštia nahé rusalky, lapajúc do ruky, ktorá kamene, ktorá raždie. Naplašené kravy pošly síce ďalej, ale veru tri košele, medzi nimi aj Mandragorina, boly zjedené.

Ktoré maly svoje, tým bolo dobre rehotať sa, ktoré nemaly, tie skočily znovu do vody a prosily tamtie, aby im dáke zaopatrily.

Sotva však stihly tie šťastné dačo natiahnuť na seba, cup nazpät do vody s vyskom. Lebo blížili sa pečliví manželia opatriť svoje ženičky; a tieto nemohly ich počkať neupravené. Ženské len vtedy chcú sa dať vidieť, keď sú motýľmi, nie keď sú húsenkami.

Bolo potom kriku a smiechu vo vode i na brehu. Rusalky sa ponorily až po bradu, manželia sa lapali za bruchá, počujúc o nehode.

Nešťastné skladaly nádej do hostinskej, ale táto mala práve celú bielizeň v praní. Musely vziať za vďak so sedliackymi zrebnými vrecami. Ktoré maly svoje kože, tie ich len vyžmýkaly. Drkotaly im potom zuby, keď tamtie ustavične sa omínaly, ako čoby ich dačo štípalo.

Také prišly k velikému panskému olovrantu.

V. Panský olovrant

Tento olovrant mali požívať v susednom lesíku, kde stálo pod divými gaštanmi viac dlhých stolov s brezovými lavicami.

Myslelo sa všeobecne, že pri tejto príležitosti prídu na pretras, vo forme prípitkov, politické otázky a že sa vytasí, kto sjazd svolal. Lebo doposiaľ sa jeden tázal druhého a nikto nič nevedel. Nemile sa teda dotklo všetkých, čo sa usadili za stoly, keď prikvitli a posadili sa medzi nich dvaja cudzozemci v čiernych frakoch a vysokých pinčoch.

Ale boli by aj bez tejto príčiny pozreli na prišelcov škarede. Lebo uhorský zeman a poľský šľachtic oddeľuje sa všade od ostatného obyvateľstva a nezadá ani vtedy svojej hodnosti, keď z módy hlása demokratické zásady. Kdekoľvek sa shromaždia ľudia rozličných stavov, všade sa urodzení pečlive odlučujú. Ani zámožnosť, ani učenosť neotvára cestu do ich uzavretého kruhu. Všetko to mizne pred zdedeným dôstojenstvom. Nie div teda, že všetkých nemilo dojalo, keď sa k nim pridružili cudzozemci, ktorých pohľad neukazoval ani grófov ani barónov.

Najviac sa zaškaredil excelenciáš Čakľoš. Ako by nie? Veď to boli tí Česi, ktorí sa opovážili behať s ním o závod a zapríčinili prekotenie. Zadávna boli by takíto odkundesi po urazení takého pána zutekali zo sveta; teraz pod nemeckou vládou opovážili sa zostať tam, kde toľko panstva, ba zasadnúť s ním za jeden stôl. Čakľoš ich síce nevzal na otázku, aby ho nevysmiali, ale pozrel na nich bazališkovým zrakom,[20] vstal od stola, chopil i svoju Mandragoru popod pazuchu a odišiel so slovami: „S burgermi pri jednom stole nesedím.“

Čakľoš de Žabliak ináč nebol autoritou, ale že utrafil na chuť vysokej spoločnosti, stal sa hrdinom dňa. Všetci pošli za ním na iné miesto, nechajúc Čechov samotných.

Títo naskrze sa tým nezmiatli. Vstanúc šli aj oni za noblesou.

„To sú akísi drzí odkundesi,“ riekol excelenciáš, vidiac ich prichádzať. „Nechajme bezočivcov ešte raz samotných, páni. Ak pôjdu za nami, ja ich, prisahám, bez okolkov vyzauškujem.“

Schválili to všetci a keď Česi sadli za stôl, páni sa zdvihli, pošli na tretie miesto.

Sotva ta počal prenášať sklepník stolové náradie, tu zase moji cudzozemci s vysokými pinčmi. Teraz až poriadne zakypela vo všetkých panská krv.

Čakľoš, rozpálený ako puľčací nos, postavil sa prichádzajúcim do cesty: „Vy ste kto?“

„To ste sa mali prv tázať,“ odvetil starší z Čechov, „a nezneucťovať svojich predstavených.“

„Predstavených?“ otvoria všetci oči. „Akých predstavených?“ táže sa skrotený excelenciáš.

„Ja,“ vytiahne Čech písma, „som župným predstatom,[21] tento pán slúžnym.“

„Ach, ach! To je pekne,“ zvrtol odrazu a učinil sladučkú tvár ten, čo sa bol zdvihol k zauškovaniu vtieravých príchodzích.

„To nás teší, nech sa páči medzi nás,“ obstúpili ich všetci a pretekali sa vo zdvorilostiach.

Bo to darmo, komu česť, tomu česť, zvlášť keď môže i škodiť i osožiť mnoho. To panstvo vždy potrebuje tých stoličných úradníkov. Tu treba čeľaď skrotiť, tam vzburu chalupníkov zlomiť, sedliakov móres naučiť a podobné veci, čo všetko pri priazni najlepšie sa darí. Preto i Čechov s takou ochotou obskočili, keď povedali, čo sú.

Len tichučko si šeptali do ucha, že to budú dáki nebezpeční panslávi, pretože hovorili, proti českej obyčaji, česky.

Prostoreký Bohócy zažartoval si bez ostýchania: „Hja, veru to teraz tak! Ak stretneš cudzozemca na jednom koníku, alebo s nôškou na chrbte, klobúk dolu a ukloň sa hlboko. Lebo kto vie, či nenesie vo vrecku diplom na županstvo?!“

VI. Súboj

Spoločnosť ináč zabavovala sa dobre, až prikvitla neočakávane figúra stredovekého rytiera. Ohromné botiská siahaly mu hodne vyše kolien tak, že sa mu nohy opálaly v nich ako tĺčik v mažiari. Prsia mal kryté šupinastým železným brnením, tvár zatvorenú v plechovici s pyskom. Ruky trčaly vo veličizných kožených rukaviciach. Za úzkym klobúčikom chvely sa kohútie perá. S boku visel dlhý holý meč. Takýto, za našich časov nevídaný, železoodenec vošiel neočakávane do spoločnosti, uklonil sa paniam, najhlbšie Mandragore, a potom sa postavil voči Čakľošovi so slovami: „Vy, pane, ste ničomník!“

„To si vyprosím,“ cúvol predesený Čakľoš krok nazpät. „Ja som excelenciáš.“

„Ste ničomník,“ opätuje vyzývave rytier. „Urazený ste, či tak? Vaša česť je poškvrnená, a hejže? Ak ste počestný muž, smyte škvrnu mečom,“ vrhol mu jednu z ohromných svojich rukavíc do tváre.

Zadivená spoločnosť počúvala túto rozmluvu s otvorenými ústami:

„Nič nemám s vami.“

„Ba mnoho.“

„Odstúpte.“

„Ani na krok.“

„Prosím vás!“

„Darmo! Musíte padnúť vy alebo ja.“

„Ach! Či musím teda umrieť?“ objal Čakľoš svoju Mandragoru. „Ach, či nebudem ďalej požívať svoj draho kúpený titul? Ach! Na koho zanechám svoju premilenú manželku? Odpusťte, rytier, odpusťte, ak som vás urazil.“

„Nič, nič!“ dupkal rytier. „Ak sa nebudete potýkať mužne, teda vám len tak odpílim hlavu ako teľaťu,“ oprie sa rytier hrdo o svoj dlhý meč.

„Ach! Nepúšťajte ma domov bez hlavy, nepúšťajte!“ prosí na kolenách excelenciáš.

Vidiac jeho velikú úzkosť, zamiešala sa i Mandragora a povedala múdre slovo: „Vidíte, pán rytier, že jeho excelencia žiadnu zbroj pri sebe nemá; i tú, čo má doma, nosí len na parádu. Ráčte teda odstúpiť od takej žiadosti.“

„Kvôli najkrajšej panej v Uhrách, áno,“ poklonil sa rytier, „ale pod dvoma podmienkami. Jedna je, že mi najkrajšia pani v Uhrách daruje svoj biely ručníček.“

„Z celého srdca rada,“ podala mu Mandragora, čo žiadal.

„Druhá je,“ vetí rytier, „že tomu, kto zajtra drahú túto upomienku, vám, pán Čakľoš, vo vašom dome ukáže, dáte uprázdnený učiteľský úrad na Žabliaku.“

„Milerád, milerád!“ prisvedčil Čakľoš.

S pravicou, položenou na srdce, uklonil sa rytier Mandragore a vzdialil sa hrmotne.

Dosť si potom lámali hlavu, čo to za rytiera? Ale tak darmo hádali, ako moji nepočetní čitatelia a čitateľky. Doznajú sa o tom len, ak sa im bude ľúbiť mojich šialenství.



[12] Fajčí si smotku (novotvar) — cigaru

[13] Hovorili so smiechom medzi sebou česky — Boli to „Bachovi husári“, ako prezývali Maďari cudzích úradníkov, došlých za absolutizmu do Uhorska.

[14] Povzbudený sľubom holby vína — Uhorská holba mala 0,8484 litra. Viedenská holba bola o niečo menšia, mala 0,70735 litra.

[15] Minister Bach — Alexander Bach (1813 — 1893) — pôvodne liberálny politik, v rokoch 1850 — 59 bol rakúskym ministrom vnútra. Bolo to obdobie reakčného absolutizmu.

[16] Za titul excelencie a „skutočného tajného kráľovského radcu“ — Titul excelencia (lat.) dávali od 17. stor. vo Francúzsku a potom i v Nemecku vyšším úradníkom a generálom, v Taliansku i každému šľachticovi. Titul skutočného tajného kráľovského radcu sa dával v habsburskej ríši hlavne ministrom a v Uhorsku takým štátnym sekretárom (ministrov zástupca), ktorí boli nimi za dlhší čas. O kupovaní toho titulu nieto konkrétnych údajov.

[17] Bývalý prísediaci desiatich stolíc, starý Bohócy — Pred r. 1848 zaslúžilejší a význačnejší ľudia uhorských stolíc, zemani, bývali menovaní za asesorov (lat. slovo, maď. táblabíró), totiž za prísediacich stoličných súdov, i vo viacerých stoliciach. Prísediacich bolo teda vždy nadostač, keď stoličný súd zasadol súdiť. Pravda, u mnohých asesorov tá hodnosť sotva bola viac ako titulom. Bohócy, priezvisko výsmešné. Maď. bohóc znamená totiž „šašo“, teda Bohócy je doslovne Šašovský.

[18] Zaviedol reč na kossuthovskú republiku uhorskú — ktorá mala r. 1849 veľmi krátke trvanie, od debrecínskej detronizácie Habsburgovcov (14. apríla) po kapituláciu Görgeyho pri Világoši (13. augusta)

[19] Smyla svoju brudotu — nečistotu, špinu

[20] Pozrel na nich baziliškovým zrakom — veľmi jedovato. Až do 17. stor. verili ľudia, a to i vtedajší prírodozpytci, v existenciu baziliška, ohyzdného, okrídleného netvora s korunkou na hlave, pohľad ktorého je vraj jedovatý. (Gréc. basileus je kráľ a tak bazilišek by znamenalo „králik“.)

[21] Som župným predstatom — prednostom, šéfom (stolice)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.