Zlatý fond > Diela > Chruňo a Mandragora


E-mail (povinné):

Stiahnite si Chruňa a Mandragoru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jonáš Záborský:
Chruňo a Mandragora

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ida Paulovičová, Matúš Tatarko, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 152 čitateľov

Časť tretia

I. Nepokoj od žiab

Od opísaných udalostí v krivošanských kúpeľoch minulo osem liet. Za ten čas mnoho sa zmenilo i v krajine i pri Mandragore.

V krajine zapríčinily pre Rakúsko smutné udalosti veliký a rozhodný obrat. Celodŕžavná vláda sa rozčesla,[22] Uhorsku bola navrátená za osemnásť rokov postrádaná ústava. Maďarom výlučné panstvo, vyššej šľachte dávny vplyv, úrady, hodnosti. Cudzozemské úradníctvo, ako hromadne po porazení povstania prišlo, tak úhrnom pošlo.

Pri Mandragore rozvinuly sa aristokratické zásady vštepované jej od detstva v povahu nemilosrdnú, ukrutnú, neľudskú. Zatvrdzuje sa so dňa na deň viac, zaprela všetku krotkosť, lásku, dobrotivosť, vlastnú útlejšiemu pohlaviu, a stala sa bezcitným katom, drsnou trýzniteľkou čeľade a celej obce.

Do tejto doby jej života spadá ten pamätný deň, ktorého históriu opísať ideme.

Jej excelencia mala zlú noc. Nemohla spať pre omrzlý škrek ošklivých žiab v blízkej kaluži. Darmo si prikrývala uši. Prenikavý spoločný vresk nahých krikľúnov dorážal i cez paplón na bubienok jej citlivého ucha. Obracala sa v posteli s boka na bok a nemohla nijako usnúť. Až keď sa zaľúbilo nahým spevákom zatvoriť pysk, mohla i jej excelencia trochu zatvoriť oči nado dňom.

A to bývalo tak noc po noci každé leto. Započínajúc aprílom vydržiavali oškliví naháči každučičkú každú noc svoj ucho štiepajúci koncert a jej excelencia musela ho počúvať.

Ráno vstala neodpočinutá, namrzená a odhodlaná netrpieť to ďalej. Ale nemyslime, že si snáď umienila dať zasypať alebo zapustiť žabiu peleš. To jej na myseľ neprišlo, lež dala predvolať richtára.

„Richtár!“ riekla pánovite, „zakáž tým žabám v kaluži ich pohanský vresk. Už ma uši bolia od ich škreku. V noci nemám pre ne odpočinku.“

„Pôjdem,“ uškrnul sa richtár, „a oznámim im vysoký rozkaz. Ale pokutovať ich, ak neposlúchnu, to musím ponechať vašej excelencii.“

„Predvídam i sama,“ spamätovala sa Mandragora, „že napomínanie bude márne. Nakáž teda obci, nech idú všetci do nohy, mladé, staré, lapať tých naháčov do kaluže.“

„I to zrobím,“ podvolil sa poslušný richtár, „lenže tiež za úspech neručím.“

Mandragora pochopila, čo tým chce povedať, že totiž panstvo už teraz nemá čo rozkazovať sedliakom. „Tí psi!“ dupla nohou. „Ale iď, oznám holomkom, že im zaplatím. Dám za každú žabu krajciar. Čo ma to koľko stáť bude, tých naháčov všetkých polapať a pobiť musím.“

II. Láskavosť voči gazdinej

Vyšla potom jej excelencia v rannom rúchu, v bielej letnici a mantile,[23] na dvor, kde už jeho excelencia pán manžel dávno lármoval s mužskou čeliadkou a chalupníkmi, ako to poľné hospodárstvo na dedine so sebou prináša. Stálo tam už na hromade dakoľko železných paňví a starých očadených dverí, zálohy to chalupníkov, zhŕdajúcich dobrým zárobkom.

Pani vyšla pokričať svojím hrubým, na mužský sa ponášajúcim hlasom na dievky a daktoré z nich i hodne vybuchtovala. Akoby nie? Jedna málo mlieka nadojila, druhá ešte zrna neusypala sliepkam a kurám, tretia rozliala pomyje mimo žľab.

Spomenula si aj na nemocnú gazdinú, ktorú ona nazývala kľučiarkou a preukázala tejto meštianke v dlhých šatách zvláštnu pozornosť. Navštívila ju v čeľadnej chyži — oknom. Lebo to len nikto žiadať nebude, aby taká pani vošla k nemocnej a vtiahla škodný puch do svojich delikátnych pľúc. Navštívila teda úbohú len oknom.

„Kľučiarka,“ zaklopala slnečníkom, „ako sa máš? Lepšie ti?“

„Ach, nie lepšie, nie!“ zastonala gazdiná, zdvihnúc trochu hlavu na posteli. Myslela, že pani bude hovoriť o privolaní lekára.

Ale láska jej excelencie nešla tak ďaleko. Riekla len: „Nebožiatko, ako mi ťa žiaľ! Ale nič, prejde to, len si polež.“ Z akého srdca šla táto potecha, mohol súdiť ten, kto ju počul mrmrať pri odchode od okna: „Boh by teba, lušta, smrdutá meštianka! Budem ťa tu obchodiť ako mršinu?“

III. Jediný milovník a ctiteľ Mandragorin

Neľúbila sa už speklená, v materializme a sebectve vcele pohrúžená zlostná baba, nikomu. Vnútorná chatrnosť prejavila sa, ako obyčajne, i na tvári. Mala pohľad odpudzujúci. Sám manžel ju zunoval, nemal voči nej úctu, obcoval s ňou len nasilu, hovoril cez zuby, ba ani vernosť manželskú, čo je u pánov i tak zriedkavá vec, jej nedodržal. Dal prednosť dievčatám a nevestám z ľudu, čo Mandragoru veľmi znepokojovalo.

Mala už len jedného milovníka a ctiteľa, ale opravdivého, zápalu plného, piesňami ju oslavujúceho. Striehol neprestajne za ňou, kukal po celé hodiny hneď z veže, hneď cez palánky[24] a náhle zočil svoju bohyňu, ku ktorej sa však nikdy nepriblížil, hneď písal k jej velebe tie najkrajšie znelky a „madrigály“.

Bol to ten rytier, čo v krivošanských kúpeľoch taký strach nahnal Čakľošovi, teraz učiteľ na Žabliaku, Chruňo. Vypustený z viedenského blázinca a pamätlivý svojej krivdy, prišiel na šťastnú myšlienku, keď zočil na starinárskom trhu rytiersky háv. Nezaplatil zaň nadarmo. Podarilo sa mu i soka pokoriť i vybojovať si učiteľstvo na Žabliaku. Bola to síce chudoba s octom, ale Chruňovi nezáležalo ani na plnom žalúdku, ani na celom kabáte, lež len na blízkosti tej, ktorej domnelú letnicu stále objímal, aby sa stal prvým láskopejným básnikom na svete, čo sa mu i podarilo.

Písal teraz tretí diel svojich nesmrteľných básní a nastúpil, ako veliký génius, cestu neobyčajnú. Lebo iní láskopejní básnici, keď sa napred naradovali, natešili dovôle, potom plačú a vzdychajú až do smrti. Ale Chruňo napred sa smial, potom plakal a teraz si zase bláhal. Jeho básne, písané na Žabliaku, dýchaly samou rajskou blaženosťou. Tak mu dobre, tak, že ani nevie, čo povedať. Keď sa predtým už odoberal s povrazom v ruke do pekla: v prítomnosti si pripravuje krídla, aby vzletel do neba. Len to ho zdržuje, že ešte tam niet Mandragory.

Hľadel i dnes na ňu z veže, tejto svojej hvezdárne, keď vyšla na dvor v nedbalkách, a naskutku napísal olovkom utešený madrigal.

IV. Omrzlosť s tkáčom

Mandragora práve vtedy, keď ju velebil Chruňo, riadila v kaštieli celkom prozaicky. Kuchára ubila metlou, že sa mu svárilo mlieko ku káve, chyžnej dala hodnú facku, že nesúc ju, trochu z nej rozliala. K pánu manželovi nepreriekla pri raninách ani slovíčka.

Čo ešte potom vystrájala v dome, tým nechceme našich nepočetných čitateľov nudiť. Povieme len, ako prijala panského tkáča, keď jej priniesol novoutkané obrusy a servítky z panského pradiva.

Neborák tkáč vošiel s pokorou a hneď sa trochu i zľakol. Jej excelencia neodvetila mu na ponížené pozdravenie ani len kývnutím hlavy, lež vrhla naňho hnevný zrak, ako čoby dopredu bola vedela, že jej nastáva veliká omrzlosť so zlodejským tkáčom, akí sú remeselníci napospol.

Hneď pri prvom pozretí neľúbilo sa jej, že tkanivo je ohavne sivé. Ledva ju mohol tkáč uspokojiť svojím poníženým poznamenaním, že tkanivo nemôže byť belšie, ako bola priadza.

Tú chybu mu ako-tak prepáčila. Na príčine sú lušty dievky.[25] Ale nemohla prijať žiadnu výhovorku o tom, že tkanivo je riedke ako sak a kvety na ňom celkom obecné. Trhala, prevracala, šklbala, hádzala o zem, kopala nohou tkanivo, že taká komisná robota ani pre statočného žida sa nehodí, nie to do panského dvora.

Ale to všetko nebolo nič proti tomu výjavu, ktorý nastal po prevážení tkaniva. Vážilo o pol funta menej než priadza. Tu darmo vyhováral sa zlodej, že dačo pradiva sa otrie brdom a nitelnicami. Jej excelencia nebola hlúpa. Vedela dobre, že to hojne nahradí šlichta. Našla tiež, že tkanivo je vlhké.

„Ty zlodej, ty lotor, ty zbojník! Predávaš potom servítky a uteráky z ukradnutého pradiva.“ Hodila mu napred plátno do hlavy, potom ho tĺkla kľúčmi po prstoch, ramenách, väzoch, tvári, hlave tak, že človeka dokrvavila.

Hoci potom tkáč mlčal, stúlený ako jež do klbka, predsa raz pohnevaná pani prichodila vždy do väčšej besnoty. Pochytila sekeru, porúbala obrusy, potom ich vyhodila na dvor a posúdila si sama, koľko jej musí zlodej za ne zaplatiť.

V. Pokutovanie zlodejského tkáča

Úbohý tkáč Moravan, neznajúci ešte uhorskú spravodlivosť, strojil sa na žalobu k slúžnemu, ale slúžny ho predišiel, prišiel sám i s hajdúchom. A to bol vlastný brat jej excelencie Mandragory. Vyvolila ho všeobecná dôvera daktorých ľudí, keď o úrad sa podelily význačnejšie rodiny v župe. So žalobou zas predišla tkáča ukrivdená pani, žiadajúc bezodkladné vypalicovanie zbojníka.

Pánu slúžnemu predstavila sa tu dvojaká otázka: jedna o náhrade škody, druhá o pokute. Pokiaľ ide o náhradu škody, tu pán slúžny uznal za právo, že nakoľko jej excelencia obrusy porúbať ráčila, tkáč ich neomylne zaplatiť musí. Pokiaľ ale ide o pokutu, vidiac zosinavelé ruky, väzy, tvár a krvavú hlavu, myslel, že by to malo byť dosť.

Sestru, nespokojnú s druhou čiastkou súdu, chcel napred podobrotky ukrotiť, potom hovoril s ňou prísne: „Ty zachádzaš s ľuďmi príliš kruto. Keď budeme tak nadužívať našu moc, ľud nás v zúfalstve pobije. Nežeňme ho ku krajnosti. Dnes my šliapeme ľud, zajtra môže on šliapať nás. Veď nie sme Turci, žijeme v slobodnom Uhorsku.“

Prisvedčoval tomu i Čakľoš, ale Mandgragora nedala sa udobriť. Rozhorlila sa náramne, trhala šaty na sebe, plakala.

„Čo mi,“ vraj, „osoží slúžnovstvo bratovo, keď mi nezaopatrí zadosťučinenie proti takému zjavnému zbojníkovi? Neuznám ťa ani za brata, ak mu nedáš nohavice vyklopať. Bez toho mi ani žiť nemožno, usmrtím sa.“

„Ale žiadaš vec nespravodlivú,“ namietol ešte brat.

„A čo by i tak,“ zavrátila ho Mandragora, „nie si ty pánom spravodlivosti? Ako odsúdiš, tak bude. Ale tys’ baba. Kitľu na teba!“

Čo tu mal robiť slúžny? V Uhrách je málo Čiernych Ďurov,[26] ktorý dal vlastného brata pre násilné smilstvo obesiť. Nechcejúc ani lásku sestre zlomiť, ani tkáča na kraj zúfalstva hnať, pojal ho nabok a šepol mu: „Už darmo človeče. Jej excelencii musí sa stať zadosť, čo len naoko. Iď, napchaj si do nohavíc handier, koľko chceš, a potom si ľahneš.“

To tkáč i učinil, ale predsa z opatrnosti kričal, keď mu lieskovica lupkala po hnátoch.

Jeho výhody nemali chalupníci, ktorých bili preto, že si nechceli zarobiť pekný groš, ani mládenec, ktorý dostal palice preto, že mopsľovi na cti ublížil.

Po obyčajných exekúciách riekol slúžny shromaždeným sedliakom: „A vy ste ešte vždy dedinskú cestu nevyvozili, ako som vám rozkázal.“

„Prosím ponížene, ako pána veľkomožného,“ ozval sa richtár, „keď musíme voziť kamene na hradskú.“

„Oslobodzujem vás od toho,“ povedal slúžny. „Miesto hradskej navozíte hromádky na vašu dedinskú cestu.“

I stalo sa tak. S uhorským vyrovnaním prišlo všetko do starých koľají. Máme zase cesty slúžnovské. Bašovia šafária ľubovoľne i s verejnými prácami, nielen so spravodlivosťou.

VI. Lovenie žiab a oslava Mandragory

Všestranné prislúženie spravodlivosti na panskom dvore dopomohlo nemálo k tomu, že po odchode slúžneho vyplnil sa akurátne rozkaz jej excelencie o lovení žiab. Sišli sa muži, ženy, parobci, dievky ku kaluži, kde pelešili škrekľaví naháči.

Ženské sa podkasaly, mužskí vysúkali nohavice vyše kolien a poď všetko do kaluže za vysokej prítomnosti jej excelencie. Jedni prehŕňali hlen a žaburiny dlaňami a priehrštiami, iní čerpali vodu do košíkov a opálok. Ulovené žaby vyhadzovali na breh, kde ich lapali richtár a prísažní a metali do velikého plavného koša, aby potom všetky odrazu podstúpily smrť, akú im nasúdi Mandragora. Táto sedela na stolici a dívala sa so slnečníkom v ruke na trud žabiarov.

Prítomný bol i Chruňo so školskými deťmi a chcel použiť tak vhodnú príležitosť vyjaviť už raz hlbokú úctu svojej bohyni, prečítať jej dačo z toho, čo na jej oslavu napísal. Predstúpil, učinil poklonu, odkašľal a čítal s velikým zápalom jeden zo svojich madrigalov, ktorý on sám za najpodarenejší uznával, a my tu podávame:

Pozri na mňa milostive s hôry,
keď tlmočím city horúce,
nimiž srdce k tebe, pani, horí.

Keby svolal Boh krásavíc sbory
na súbeh o tela krásote,
víťazstvo by bolo Mandragory.

Keby sohnal Boh anjelské stvory
na súbeh o srdca dobrote,
prvenstvo by bolo Mandragory.

Boh, keď myslel na vznik Mandragory,
nemal duše ľudskej pri ruke,
nuž cherubiu dušu do nej vnorí.

Mandragora, hniezdiaca sa pritom nepokojne na stolci, ho pretrhla: „Pekná nie som, dobrá ešte menej. Ak mám dáku podobnosť s duchmi, teda to čerti sú, nie cherubi. Chválu vašu však prijímam a za odmenu ustanovujem, že všetky tieto žaby na večeru zjesť musíte.“

Chválorečník pošiel na stranu zahanbený. Mandragore cupla do tváre žaba. Bolo potom strašné vyšetrovanie, kto ju hodil, ale zločinec sa nenašiel.

Obrazená pomstila sa aspoň tým, že za ulovené žaby nikomu nič nedala a lovci žiab zase ich vykydli, hneď po odchode Mandragorinom, do kaluže nazpät.

Nie div teda, že v noci bol zas obyčajný žabí koncert. Ba žabám už teraz pomáhali aj všeteční posmešníci, chodiaci okolo kaštieľa s krikom: „Kvak, kvak, kvak!“ Mandragora musela držať zvláštnu nočnú stráž, ktorá by posmešníkov lapala. A ani to nepomohlo. Ak neprišiel nikto kvákať, zakvákala stráž a potom urobili kujoni krik, ako by zločinca doháňali.

Na tomto prekáraní zúčastnil sa i vytriezvelý a vcele premenený starý mládenec Chruňo. Hneď na druhý deň ležala uňho na ohništi kopa spálených papierov, v panskej záhrade ležala pohodená letnica starej babuše o barle, na kaštieli bolo napísané uhľom:

Žabky, žabky vo kaluži, tak, tak, tak,
zaspievajte Mandragore kvak, kvak, kvak!
Vy, ľudkovia, ktorým všetky zbiť velí,
zbite jednu len ropuchu v kaštieli.
Žabky moje, pyštky zlaté, tak, tak, tak,
zaspievajte Mandragore kvak, kvak, kvak!



[22] Celodŕžavná vláda sa rozčesla — už spomenutým vyrovnaním z r. 1867

[23] V bielej letnici a mantile (špan.) — ženskom pláštiku

[24] Hneď cez palánky (z maď.) — latkové ploty

[25] Na príčine sú lušty dievky (maď.) — leniviny

[26] V Uhrách je málo Čiernych Ďurov — Myslí sa Juraj Petrovič, prezvaný Karadjordje (Čierny Ďuro, 1762 — 1817), vodca Srbov v prvom srbskom povstaní (zač. 19. stor.), zakladateľ srbskej dynastie Karadjordjevičovcov. Ako uvádza historik Ranke, brat Karadjordja vykonal skutok, o ktorom sa zmieňuje Záborský, mysliac, že sa mu vzhľadom na brata nič nestane. Karadjordje však dal brata za ten zločin obesiť a svojej matke zakázal ho oplakávať.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.