ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa zavreli za mnou dvere a ocitol som sa samotný v izbe páchnucej stuchlinou, okamžite som pocítil veľké obľahčenie. Bolo mi, akoby ťažké putá boli pospadúvali zo mňa, ako keby som sa po dlhej únavnej ceste konečne bol navrátil k domácemu ohnisku. Dlho postrádaný mier a radosť odrazu rozhostili sa v ustatej duši. Pocit zriedkavej blaženosti naplnil celú moju bytosť. Po trápnom namáhaní je vždy sladký odpočinok. Taký som bol uradovaný, že by som najradšej bol vyobjímal dakoho, keby som bol mal koho. Pocit blaženej duševnej ľahkosti bol vo mne taký živý, že až telesne ma dvíhal. Radostne podskakujúc, chodil som po izbe. Všetok môj skutok sa mi zdal byť taký jednoduchý a ľahký, že čudoval som sa sebe samému, že mi bola potrebná k nemu taká obťažná dlhá cesta. Veď keby ľudia vedeli, ako je to ľahko a jednoducho, ba radostne zhodiť zo seba putá otroctva, všetci by bez meškania tak urobili, myslel som si a naskrze ma nermútilo, že som v závetrí. Skôr smiešne sa mi zdalo počínanie ľudí, ktorí ma chceli pokutovať alebo nastrašiť. Ako nikdy posiaľ, cítil som svoju slobodu a nezraniteľnosť. Ako nikdy posiaľ, cítil som, že nik nám ublížiť nemôže, ak si sami neubližujeme. — Áno, pravda je ten najvzácnejší poklad, za ňu, len za ňu hodno zápasiť! — rozhodne tvrdil akýsi hlas vo mne. Bol som šťastný svojím víťazstvom a mimovoľne som si v tú chvíľu pomyslel na Sokrata, ktorý tak miloval pravdu a ostal jej verný do konca…

V takomto radostnom vzbudení hore-dolu chodiac, som i posunky stváral i polohlasne slovo vyriekol, tvár sa mi podistým menila i oči mi iskrili, ako to býva s každým človekom živšieho temperamentu v prípade neobyčajných udalostí, keď znenazdajky zbadal som v malom oblôčku dvier kúsočky prestrašených fyziognómií mojich dvoch ošetrovateľov. Sprvu som nevedel, čo znamenajú tie prestrašené začudované tváre, potom ale odrazu som pochopil, že ma považujú za choromyseľného, ako im to podistým vopred bolo povedané a ako to i z mojich posunkov zatvárajú. Situácia bola tak smiešna, že, pochodiac k obloku, hlasno som sa rozosmial, a chcel som sa prihovoriť svojim nevoľným spoločníkom, tí ale strachom pojatí bystro odskočili od oblôčika a skryli sa za stenou. Ešte chutnejšie som sa musel zasmiať nad komickosťou situácie a dlho musel som volať i dôrazne prosiť vojakov, kým konečne osmelili sa vojsť ku mne a zakúrili mi do pece. Nebojte sa ma, reku, nemyslite si, že som šialený, to vám nepravdu hovorili o mne, vojdite smele, ja vám nič zlé neurobím, musel som dlho prehovárať svojich ošetrovateľov, kým tí nesmelo, jeden k druhému sa túliac, vošli do mojej izby. Neskoršie sme sa skamarátili a spoločne sme sa smiali nad týmto prípadom; tu mi potom rozprávali, aký strach prestáli a ako ma ľutovali, nazdávajúc sa, že som na rozume pomätený.

Zvesť o mojom vypovedaní služby sa rýchle rozniesla po špitáli a neminula ani hodina času po mojom uväznení, keď v celej tlupe vrhli sa do môjho väzenia kamaráti, spoluslúžiaci so mnou lekári. Všetci boli náramne začudovaní, prekvapení, zvedaví; žiaden z nich o ničom podobnom nesníval. Nijako im nešlo do hlavy, ako sa možno odhodlať na takú „neslýchanú nerozvážnosť a hlúposť“. A nepochopiac ma, neznajúc moje pohnútky a predchádzajúce boje, na priekor prehovárali ma a chceli ma kapacitovať, aby som upustil od šialeného zámeru. Pre mňa bola vec konečná i víťazstvo dobyté, bolo už po vojne; pre nich ale, ktorí nevideli moju dušu, bol to len počiatok smutnohry a oni ma chceli zastaviť v „šialenom pochode“. Pre nich bolo všetko naopak ako pre mňa: ja prv na slobode cítil som sa byť mizerným nevoľníkom, aj bol som ním, lebo vlastné moje ja, duch môj, bol v porobe, kdežto teraz, vo väzení, cítil som úplnú slobodu, oni ale práve teraz považovali ma za nešťastného a zdalo sa im, že sám vrhám sa do záhuby. Pre nich nejestvovali moje svety a naopak - ich svety, hoci znal som ich, pre mňa boli cudzie, preto len usmievať som sa mohol, a nie vážne odpovedať im. Vidiac moju spokojnosť a stálosť, pre nich nepochopiteľnú a pošetilú, konečne mávli rukou nado mnou a nechali ma v pokoji, viac ma neprehovárali.

— Ak mi, reku, skutočne chcete dačím pomôcť, — povedal som im, — zaopatrite mi dačo pod zuby, bo od včerajšieho obeda som nič v ústach nemal.

Bolo načim vidieť ich úslužnosť po týchto mojich slovách. Najradšej by mi každý z nich bol po jednej večeri nastolil. Naskutku bola pečienka na stole i múčne jedlo i víno. Musel som im v krátkosti rozpovedať, ako som vyviedol môj „šialeno-odvážny kúsok“, čo a ako som napísal veliteľovi špitála, ako prišli po mňa, ako ma zobrali. Počúvali ma a len keď i im už počali napomínať žalúdky večeru, odobrali sa odo mňa do videnia. Jeden z nich ale ostal, bol to z nich najčudnejší človek, mne najbližší a najpríjemnejší zo všetkých dobrovoľníkov-lekárov. Bol to pomaďarčený dolnozemský žid menom Forrai, hoci maďarským ľahtikárstvom a pôžitkárstvom silno presiaknutý, ale od prírody jemnocitný človek, čujný ku kráse a pravde. On asi, podobne ako ja, rozhodne záporne zmýšľal o vojenčine, nesúhlasil s jestvujúcim poriadkom a panujúcimi názormi na život, zreteľne videl každú zamaskovanú lož, súhlasil s tým, že načim odstrániť zo života násilie nad človekom, tiež rád blúznieval ako ja o lepších časoch, preto naturálne bližšie než ostatných dotkol sa ho môj osud. V čom sme sa s ním nezrovnávali, to boli otázky života ducha a nazerania na ženu, v čom zvlášť prejavovali sa črty jeho židovskej rasy a maďarskej výchovy. Bol on vzdelaný, dobrý i osvietený človek, ale hĺbky náboženskej v ňom nebolo.

Keď sme ostali dvaja zoči-voči za stolom, pohnuto a napnuto pozrel sa na mňa a povedal mi: „Ja chápem tvoje snahy. Ty konáš cele správne, keď zriekaš sa vojenčenia. Pekne je konať podľa svojho presvedčenia a ty by si mohol — keď sa ti to páči — vrhať sa do priepasti. Ale predsa nemáš mravné právo na to. Ty nie si samotný, s tvojím osudom je spojený osud iných ľudí, ktorí ťa milujú, a ak nehľadíš na nich, páchaš ukrutenstvo a zle konáš!“ Temer krikom vyriekol poslednú vetu, hlas sa mu triasol a nemohol udržať slzy tisnúce sa mu do očí. On vedel, že mám snúbenicu, poznal môj román, sám bol zamilovaný a považoval ľúbostný zväzok medzi mužom a ženou za to najsvätejšie, jeho narušenie za svätokrádež a zradu. Súc trocha poet a človek jemnocitný, Forrai jasne vedel si predstaviť bôle dievčenského raneného srdca, preto, hľa, s takým zápalom a pohoršením vrhol sa na mňa. Mňa to ale — hoci som to vedel oceniť — nedojalo a naskrze nepomútilo. Keď človeku skutočne ide o zachránenie duše, vtedy nemôže brať ohľad na okolnosti, osoby, veď Boh je nadovšetko.

Výčitky priateľove, ktoré mi na hlavu sypal, mi ale pri tom všetkom lahodili a sa mi páčili. Dobré srdce je poklad veľký, ono je vstave všetky hriechy vykúpiť.

Mlčali sme a uprostred tohto mlčania slza zaplavila priateľove oči. Razom vytiahol zápisnú knižočku z vrecka a musel som mu diktovať adresu mojej snúbenice.

— Ešte dnes k nej odcestujem. Kedy idú vlaky, ako sa ta dostanem?

I skutočne, nestarajúc sa o predstavených a službu, neprosiac od nikoho dovolenie, v tú istú noc odcestoval F. do najsevernejšieho kúta Zemplínskej.

Pokiaľ môj priateľ v ceste mešká, rozpoviem čitateľovi, čo sa stalo za ten čas v špitáli. Komandant špitála a ostatní moji predstavení boli sprvoti natoľko prekvapení mojím vypovedaním služby, že zhola nič nepodujali, len uväzniť ma dali. Preto stalo sa, že bez všetkej prekážky kamaráti vhrnuli sa ku mne a naskutku celé mužstvo špitála zvedelo o tom, čo sa stalo. Na druhý deň ráno ale spamätali sa a hneď bol vydaný rozkaz nikoho nepripúšťať ku mne, a lekárom nemocnice bolo prísne naložené mlčanie, aby zvesť o mojom skutku sa nešírila. Lekári museli dať slávnostný sľub komandantovi, že sa pred nikým ani jediným slovom nezmienia o tejto háklivej záležitosti. Bolo však už neskoro. Ako hovorím, celý špitál vtedy už vedel o mne. Od týchto čias ale prístup ku mne nebol žiadny, a nik okrem šéfa oddelenia ku mne neprichádzal, ba i tento len na minútku s otázkami: ako som spal, ako sa cítim, či mi dačo netreba?, a zatým hneď, akoby v strachu, utekal ďalej. Dvere môjho väzenia boli na kľúč zavreté, dvaja moji ošetrovatelia boli tiež ako väzni so mnou držaní a na koridore bola vo dne v noci stráž, s flintou a nasadeným bodákom. Pod takým prehnane prísnym dozorom ma držali, že ma sprvoti dlho ani len na dvor nevypúšťali, na svieže povetrie, na prechádzku, na čo má právo každý väzeň. Celé tri týždne nevypustili ma ani na minútu z mojej prachom nabratej nezdravej izby. Počasie bolo studené a rámy na zamrežovaných oknách také špatné, že od vetra neprestajne sa otriasali a hrmotili, na stene povesený uterák sa nadúval a knísal a ustavičný kúdol ostrého starého prachu krútil sa v povetrí. Posteľné pokrovce tiež boli staré, ošúchané, pod nimi nebolo možno sa zohriať. Nie div teda, že hneď v prvé dni som prechladol, kašlal som, brucho ma bolelo a horúčka ma trápila.

Okrem spomenutých dvoch ošetrovateľov, vo dne v noci meškajúcich v predsieni môjho väzenia, spolu so mnou uväznených, boli ešte iní vojaci komandovaní ku mne s tým cieľom, aby dozor nado mnou bol neprestajný. Po večeri, po večernom raporte hneď vošiel ku mne takýto k dozoru naznačený vojak, ktorému bolo prikázané sedieť na stolci mne vis a vis a neprestajne sliediť, čo robím a ako sa správam. O polnoci vojak bol zamenený druhým vojakom, ktorý mal prevziať tú istú úlohu do rána. Avšak vojaci naskutku v prvú noc nahliadli nezmysel a nepotrebnosť takého nariadenia, a preto nezachovali ho, kľajúc a nadávajúc predstaveným, hovoriac, že sám komandant musí byť šialený, keďže považuje ma za choromyseľného a dáva ma strážiť a pozorovať ako takého. Skutočne čudné a nezmyselné bolo toto nariadenie. Vojaci, namiesto toho, aby ma, ako im bolo nakázané, pozorovali, alebo spali, alebo rozprávali sa so mnou. Vošli i dvaja ošetrovatelia z predsiene a v kvartete sme inokedy príjemne trávili nočný čas pri pohári čaju a pri besedách. Dakedy zas čítal som alebo písal dačo, medzitým čo moji strážcovia spali. Bezpečne sa to dalo konať, lebo inšpekční dôstojníci obyčajne nezahliadli do áreštantského oddelenia a ak aj zahliadli ta dakedy, to rozhovor ich s vartou a otváranie koridorných ťažkých dverí so zámkami poskytli dosť času k náležitému ich uvítaniu a sprataniu všetkého, čo mohlo vzbudiť pozornosť u dôstojníka.

Striedavo pobudli u mňa na nočnej inšpekcii bezmála všetci sanitárni vojaci špitála. Boli medzi nimi Nemci, Maďari, zväčša ale Slováci, všetko sedliacki alebo remeselnícki synkovia. Ja mnoho a rád som besedúval s nimi a nejednu dojímavú povesť som počul od nich. Zakaždým ale bol som prekvapený, nakoľko títo jednoduchí vojaci, keď zahliadol som im hlbšie pod povrchnosť, ukázali sa byť seriózni a vnímaví, nepomerne serióznejší a mravnejší ako moji predošlí kamaráti z kruhov lekárskych a oficierskych. Sedliak náš je na povrchu surový, neokrôchaný, neohobľovaný, pod jeho drsným rúškom ale často skrýva sa mnoho jasného rozsudku, jemnocitu, neraz takej zriedkavej mravnej výšky a čistoty duše, akú by si darmo hľadal medzi učenými a polírovanými ľuďmi. My, školení ľudia, mali by sme sa emancipovať od nepravého, z detstva nám vštepeného, mylného nazdania, akoby sedliak stál na nižšom štádiu človečenstva. Dôstojnosť človeka spočíva v jeho mravnej hodnote, v jeho čistote, v jeho láske k Bohu a k pravde a v tomto ohľade — totiž v tom najdôležitejšom — prostý ľud, sedliactvo, priemerne rozhodne prevyšuje inteligenciu. Preto vždy a všade stávalo sa, že boží bojovníci a proroci nachodili viac porozumenia u prostého, neučeného ľudu než u zákonníkov a farizejov.

Jedného rána ležal som ešte na posteli, keď otvorili sa dvere môjho väzenia a v sprievode štábneho lekára objavila sa v nich — matka mojej snúbenice. Možno si predstaviť moje prekvapenie!

Ona prišla i s dcérou, ktorá ale sa neodvážila vstúpiť ku mne a ostala v predsieni. Od vzrušenia celá bledá ohliadala sa mať po mojom kvartieli. Exkusoval som sa, že sa hneď oblečiem, aby v predsieni počkali. Potom otvoriac dvere, dnu som volal vzácnych hostí. Ale vošla len matka so štábnym lekárom, dcéra ostala stáť nepohnute v predsieni, chrbtom obrátená k nám. Vyšiel som teda sám k nej, prihovárajúc sa jej a zvúc ju medzi nás. Ona ale akoby nepočula, neohliadla sa v moju stranu a ako skamenená bez pohybu stála na mieste, s upretým pohľadom vše na jeden bod okno mrežové. Konečne predsa vošla, ale i tu dlho bola nemá, akoby omráčená. Všetky moje slová k nej boli daromné. Neozvala sa. Až to bolo trápne. Ja vždy natoľko dôveroval som ľuďom mne blízkym a skutok môj z druhej strany bol mi taký prirodzený, jednoduchý, že očakával som od mojich milených rýchle, plné porozumenie, súcit a následkom toho nie smútok, ale spoločnú radosť. Preto nevydržal som toto dlhé mlčanie, túto chladnú skamenenosť a s ťažkosťou sa mi vyrvalo: „Nečakal som od teba takú malomyseľnosť!“ Tieto slová boli úderom, ktorý bárs bôľne, predsa prajne pôsobil, do pohybu dovedúc skrehnutú dušu dievčiny, ktorá priľnula ku mne a zavzlykala.

Áno, láska je pekná a povznáša človeka, ale musí to byť láska duší, láska zakladajúca sa na láske k Bohu. Čím čistejšia je láska, tým lepšie. Pretože zmyselnosť hubí lásku a je obyčajne jej hrobom. Avšak do konca zotrvať na ceste čistej lásky, neurobiť ideál do blata, je len málo vyvoleným dané; obyčajní smrteľníci, musíme byť povďační i za to, ak túto cestu hoc aj len ctiť a vážiť si vieme, trebárs nám je nedostupná.

Dva, či tri dni po tejto návšteve prišiel môj brat s Dušanom Makovickým do Košíc. Posledného ani nepripustili ku mne. Vojenskí páni vedeli z listov zhabaných u mňa, v akom blízkom pomere stojím k nemu a, už ako býva, celkom bezzákladne z toho vychádzali, že od vplyvu priateľa závisí alebo závisieť bude moja odhodlanosť a vytrvalosť. Takže s Makovickým viedli sme sa len cez okno, i to na ďalekú vzdialenosť: ja pri okne na poschodí, on stojac pri ohrade pod oknami. Rozprávať nám nebolo možno, lebo v blízkosti stále nachodili sa predstavení. Bratovi, pretože vedeli, že nesúhlasí s mojím konaním, ochotne bol povolený vstup. On vošiel ku mne, ako temer všetci pri prvej návšteve, nápadne bledý. O žalári jestvuje v obecenstve akási mystická predstava, vzbudzujúca mimovoľnú bázeň. V bratovi okrem toho ešte i pokrvné city ozývali sa, takže prirodzená bola jeho vzrušenosť. Ľuďom, ktorí vidia v osobnom bytí všetok zmysel života, musí sa zbavenie vonkajšej slobody, žalár, nevyhnutne zdať čímsi strašným, zničením, temer smrťou. Pobozkali sme sa a on naskutku obrátil sa ku mne s výčitkami: „Čože, páči sa ti takýto život? Volíš život byť vo väzení ako s nami? Naša mať ošedivela od hrôzy, je nemocná a môžbyť ani neprežije úder, ktorý si jej zadal. Nad ňou sa zľutuj, pre Boha ťa prosím, pre večného Krista! Nechaj tolstojovské bláznovstvá! Ľahko Tolstému kázať mučeníctvo, keď sám po pansky sedí na svojom majetku, v bohatstve, a nik mu nebráni hovoriť a robiť, čo chce! My však sme chudobní, a tvojou svätou povinnosťou je predovšetkým podporiť matku na jej staré kolená…“

Takto mi kázeň čítal brat. Na mňa to ale neúčinkovalo, vo mne ozývalo sa: „Kto miluje otce, neb matku více nežli mne, neníť mne hoden.“ Keby som sa bol svojvoľne odhodlal k môjmu činu, v takom prípade by možno boli mali váhu pre mňa bratove slová, pretože ale som bol premožený a donútený duchom k nemu, netýkali sa ma a budili vo mne skôr odpor; i odsekol som mu:

— Daj mi pokoj, prosím ťa, ja sám najlepšie viem, čo mám robiť a nikomu kvôli nepremením a nemôžem premeniť chod môjho života.

Cítil som, že drsná je moja odpoveď, ale čo som mal robiť, keď siahli mi na to najdrahšie, na jediný poklad môj, bez ktorého nedalo sa myslieť moje jestvovanie?! Ja viem, mnohí moje správanie nazvú sebectvom, ale nesprávne, bo konať na ujmu sebe kvôli záujmom ducha nie je sebectvo. Ak mi možno dačo vytýkať v tejto veci, teda skôr nedostatok zhovievavosti, krotkomyseľnosti, ale naskrze nie sebectvo.

Mnohí z pokrvných a známych, ktorí neprišli osobne ku mne, hľadeli mi aspoň písomne dať na vedomie svoj nesúhlas. Medzi inými písali mi dvaja kňazi listy, ktoré, pretože pochádzajú od predstaviteľov kresťanských cirkví, nemôžem mlčaním obísť. Jeden z nich evanjelický kňaz, Slovák, mi písal v svojej epištole, že nachodí skutok môj hlúpym, lebo si kazím ním svoju kariéru; neslovenským, lebo Slováci vraj majú oveľa vážnejšiu a vznešenejšiu úlohu, než hnať sa za chimérou, za akou ja sa ženiem; nemilosrdným a nekresťanským, lebo neslobodno zapríčiňovať žiaľ a bolesť rodičovi. Druhý list pochádzal od českého kalvínskeho kazateľa, človeka seriózneho a prísne mravného, ktorý je považovaný za „muže zvlášť učeného ve slově božím“, za príkladného kňaza. Tento mi písal miernym tónom, chtiac ma na základe Písma svätého presvedčiť o mojom zablúdení. Písal mi, že rozhodne sa mýlim, keď si myslím, že kresťanstvo a vojenčina sa vzájomne vylučujú. Dôvody jeho boli takéto: Dávid a proroci vraj neodsudzovali vojnu, ba považovali ju za skúšku a školu samým Bohom ustanovenú na osoh ľudstvu, stotník Kornelius tiež vraj bol pokrstený a neprekážalo mu to ostávať i naďalej stotníkom, mnohí z českých bratov vraj tiež neboli direktne proti vojne naladení a ochotne posluhovali pri proviantných povozoch. Posledný dôvod kalvínskeho kazateľa bol ešte ten, že on vraj sám poznal medzi vysokopostavenými vojenskými hodnostármi mužov nevšednej pobožnosti. O Kristovi samom alebo o jeho učení však v celom liste ani slova!

Keďže príbuzní a blízki, ba i samí hlásatelia kresťanského učenia stavali sa k môjmu konaniu tak záporne, čo mohol som očakávať od vojenského predstavenstva?! Jedného rána, hneď po každodennej vizite štábneho lekára, práve sedel som v predsieni za španielskou stenou „na trůne“ (bol som ešte stále prechladnutý), keď roztvorili sa dvere a sám komandant nemocnice, zdvorilo dávajúc prednosť, pred seba vpustil do predsiene veľkého pána so širokým šarlátovým generálskym pásom na nohaviciach — sanitárneho šéfa šiestej divízie. Uvítanie síce nezodpovedalo vysokej hodnosti návštevníkov, nuž ale — veď boli sme v špitáli. Pred zákonmi prírody musíme všetci hlavy skloniť. Či sa im páčilo, či nie, sanitárni hodnostári museli trocha počkať. Pristúpiac pred nich ma sanitárny šéf najprv zvedavo očami premeral a potom hneď spustil svoju filipiku. Musím ale ešte povedať, ako tento pán vyzeral. Bol to vysoký, štíhly, fajnový, trocha prifajnový pán ružovej tváre, modrooký, so žltými fúzmi a práve takou briadkou. Neviem prečo, ale mne tento človek pripomínal svojím zovňajškom a svojimi sladulinkými manierami sexuálnych ohavníkov. Prsia vždy nosil ozdobené radom zlatých krížikov.

- Veru ste nám peknú históriu vystrojili, lieber Škarvan, — spustil po nemecky, zvlášť sypľavo a dôrazne vyvrávajúc „š“ na počiatku môjho mena. — Nielen sebe, ale i pánom štábnym lekárom a nám všetkým ste zapríčinili kopu nepríjemností! Čo vlastne, povedzte mi, dialo sa vo vašom ume, keď ste sa rozhodli na taký nerozmyslený krok? Veď skutok váš postráda všetok, skutočne všetok zmysel. Keby ste mali aký-taký základ pre svoje konanie nepovedal by som ani slova, nič by som vám nevyčítal, avšak k vám, mladým lekárom sa tak delikátne správajú páni štábni lekári, povedal by som — do bavlny vás okrúcajú! Ste mladý, vzdelaný človek, máte doktorský diplom, pred sebou tú najkrajšiu kariéru a odrazu, mne nič — tebe nič, vykážete takú hlúposť!… Ja som si vše myslel, — hovoril sanitárny šéf, obrátiac sa k starému komandantovi, — že ostane navždy pri nás a vopred sa radoval, že budeme mať takého feš lekára v nemocnici.

Potom znova obrátiac sa ku mne, pokračoval zhovievavo príkrym tónom: — Vy ste ešte mladý a prílišný idealista! Viete, i ja som bol kedysi idealistom, ba — kto nebol ním! Ale to, čo ste vy vykázali, nikdy by som nebol urobil! Nože, premyslite si to trocha a povedzte sám, mein lieber Škarvan, či nenahliadate, že konali ste bez rozmyslu a absurdne? Verte mi, nielen vo vašej starosti, ale už o rok o dva sami nahliadnete pochabosť vášho počínania a smiať sa budete nad sebou. Vy ste si posiaľ nenadobudli žiadnu skúsenosť života, nemáte ustálený žiadny názor na život, to vám však ani nemožno zazlievať, ste ešte mladý a čas vás mnohému naučí! Keď viac požijete vo svete, uvidíte, že idealizmus sa pre prax života nehodí; keď mladosť pominie, ľudia triezvejšie pozerajú na život a berú ho taký, aký je. Komu chcete pomôcť vaším počínaním? Vy zahyniete a ľudia sa vám vysmejú…! Áno, keby ľudia boli anjeli, v takom prípade by neboli potrebné armády, ale človek je a ostane človekom. Vari ste nikdy nepomysleli na to, čo by bolo so svetom, aký všeobecný neporiadok by hneď nastal medzi ľuďmi, ako by ľudia požierali jeden druhého, keby nebolo vojska? Veď ste vy človek študovaný, známe sú vám dejiny, a tak viete, že po všetky časy boli vojská a vojny. Všetci ľudia, aspoň všetci vzdelaní ľudia, sú si načistom v tom, že zápasenie je základný zákon prírody a na ňom spočíva svet. Vy ale jediný chcete sa spriečiť tomu! Nuž ale kto vás počúvne? Nik veru, mein lieber Škarvan! Svetové kolo sa dnes práve tak točí ako včera, a ako sa zajtra točiť bude, ono unáša nás so sebou neodolateľným prúdom, a toho, kto sa mu protiví, bez milosrdenstva rozmliaždi a hneď zajtra nebude viac ani reči o ňom. Tak je, premyslite si dobre, čo konáte.

Starý kommandant zrejme dojatý múdrosťou svojho vysokého predstaveného prisviedčal, vážne prikyvujúc hlavou, a sanitárny šéf pokračoval, kochajúc sa asi svojou duchaplnosťou a hĺbkou vzdelania.

- Vy ste nabrali škodlivé čítanie, v tom, hľa, väzí vaša chyba, - zvolal sanitárny šéf povýšeným hlasom, akoby teraz bol natrafil na jadro veci. - Nuž ale, i to stáva sa, často práve s rozumnými ľuďmi, lenže oni skoro zbadajú svoj omyl a zas vrátia sa na riadnu cestu. Tolstoj vám sedí v hlave. Ja som ho tiež čítal, interesantná lektúra, ale kto kedy slýchal do života uvádzať chcieť tieto utópie, veď on sám nikdy seriózne nepredpokladal, žeby dakto sledovať chcel jeho teórie. Teda, spamätajte sa, navráťte sa, navráťte sa k triezvemu rozumu, nás všetkých znepokojuje váš osud, preto vám budeme na pomoci. Priznajte sa, že ste zblúdili, errare humanum est ^[5], a slúžte, doslúžte váš termín. Vystavíme vám vysvedčenie, že všetkému na vine bolo prekrvenie mozgu, a vec bude zariadená! O pár týždňov budete slobodný ako vták a môžete propagovať svoje idey, ako sa vám páči. Teraz ale hlavou idete proti stene…! Chcete pomáhať trpiacemu človečenstvu? Však to je chvályhodná snaha. A kto môže viac urobiť v tomto ohľade ako lekár? Náš stav je ten najideálnejší, najšľachetnejší. Na tomto poli môžete preukázať mnoho dobra, a nič vám nebude prekážať pritom pomáhať ľuďom i v tolstojovskom zmysle. No len mi povedzte, či môže Tolstoj vykonať viac ako čestný dobrý lekár? Istotne nie. Nikdy neobanujem, že vyvolil som si tento vznešený stav. Dal som mnoho ľuďom - rozumie sa, nakoľko mi sily dovoľovali - vy môžete dať svetu viac. Ale musíte sa pokajať a premeniť, bo rozumie sa, v stave, v akom sa teraz nachádzate, nemôžete nikomu nič dobré urobiť. Akože chcete byť komu osožný, súc uväznený? Časy mučeníctva sa pominuli. Čo sa stalo s ideou Krista? On umrel za ňu a svet šiel ďalej svojou cestou…

Ja stál som bez odpovede a nudilo ma toto kázanie, sanitárny šéf ale čím ďalej, tým väčšmi bol uchvátený prúdom svojej reči.

Bol by hádam ešte dlho hovoril, keby som nebol prestal pozerať naň. Zbadajúc však moju ľahostajnosť, opustil hlas svoj a zakončil:

- Ako otec starám sa o vás, ale rozumie sa, ak tvrdošijne budete nástojiť na svojom, v takom prípade sú moje námahy márne a musím vás ponechať svojmu osudu, hľadiac zo strany, ako sa samovoľne a bezúčelne vrháte do priepasti. My sme vám postavili zlatý most nad priepasťou, ktorá zíva pred vami, podávame vám i ruku, aby sme vás previedli cezeň, vy ale nejdete… Viac urobiť pre vás nemôžem…!

Po tomto krasorečníckom zakončení pokrčil sanitárny šéf plecami a mal sa k odchodu. Starý komandant ale doložil ešte dojatým hlasom: - Nik vám nemôže lepšie pravdu povedať, ako vám ju pán sanitárny šéf povedal, premýšľajte o jeho slovách!

Za tým odišli obaja spokojní, že tak výborne vyplnili svoju úlohu. Keď sa dvere zavreli za nimi, obľahčene som si vydýchol, pomysliac si: ba či ešte mnoho takýchto „otcov a dobrodincov“ si budem musieť vypočuť?