ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnohí sa pozastavili menovite nad tým, že zriekol som sa vojenskej služby ako lekár. Pochopiteľne vraj, keď zrieka sa služby frontový vojak, bo frontový vojak musí na vojne strieľať a vraždiť svojho blížneho a za pokoja pripravovať sa na vraždenie, od vojenského lekára ale nik nepožaduje žiadne mordárstvo, naopak, jeho úloha záleží v liečení vojakov, teda v poskytovaní pomoci blížnym. Veď povolanie vojenského lekára je samo osebe humánne, kresťanské, preto zriecť sa ho znamená zriecť sa poskytovania pomoci ľuďom, a toto naskrze nie je chvályhodné pokračovanie, takto hovoril a myslel si nejeden aj z takých, ktorí ináč zatracujú vojenčinu.

Viem, nakoľko podobné namietanie zvádza, nakoľko sa ono zdá byť rozumné a oprávnené, preto musím nevyhnutne zovrubnejšie odpovedať naň a poukázať na sofizmus podobného dôvodenia.

Obecenstvo nevie a dlho ešte nebude vedieť, aká malomocná je lekárska veda vôbec a akí kaukliari sú lekári. Všeobecne hovorí sa o veľkom pokroku medicíny a je pravda, že mnoho je v nej zaujímavých výskumov a vynálezov, lenže, žiaľbohu, temer všetky tieto vynálezy sú také, že nemajú nijakú cenu pre nemocných. Liečenie nemocí je dnes práve také ako za starodávna: slepé, poverčivé a krívajúce na všetky štyri nohy. A čo nemocného do všetkých pokrokov vedy, do všetkých ostroumných aparátov, keď ona nemôže mu dať to jediné, čo on od nej očakáva - zdravie? Lekári píšu svoje receptíky bez toho, žeby verili v ich zmysel a účinnosť, jedine preto, lebo sa boja ukázať svoju hrozitánsku nevedomosť a nevládu, ako aj preto, že potrebujú peniaze. Lekár, ktorý by si umienil vždy hovoriť pravdu svojim pacientom, v skorom čase stal by sa nemožný. Tí lekári, ktorí nepatria medzi obmedzených a slepo veriacich (akých tiež jesto), vedia dobre, že nič nevedia a že lužú, avšak čo majú robiť, keď je tak ťažko byť pravdivý a tak výhodne luhať! I vysokoosvietený, i odvážny, i umný, i šľachetný by to musel byť človek, ktorý napriek tisícročným tradíciám, napriek mohutnému prúdu sankcionovanému mnohými autoritami, napriek mravnému nátlaku svojho okolia, napriek všetkým svojim osobným záujmom, vedel by sa emancipovať nadobro od medicínskej povery a lži a konal by podľa toho! Kto neskúsil, koľko ťažkostí, prekážok a vábidiel je na takej ceste, ten tomu ani neuverí. Obecenstvo samo nechce pravdu, neznesie pravdu, vonkoncom chce byť klamané, ak ich nemá, samo plodí svojich klamárov, oslavuje ich a pevne sa ich drží. Všetci sme v osídlach milión niťami lží medzi sebou poprepletaní, preto nie je ľahko sa jednotlivcovi vymotať z tohto položenia. Nuž ale, načase je aspoň oči otvoriť na náš stav a triezvo ho posúdiť.

Z druhej strany treba poznamenať i to, že obecenstvo cíti humbugárstvo medicíny, nedôveruje jej, nepočúva na radu lekárov a posmieva sa im. Veľký nemecký básnik Goethe, ktorý bol sám učený medikus, vyslovil sa takto o lekárskej vede:

A nejeden lekár v dôvernej besede so svojimi priateľmi potvrdzuje i dnes túto výpoveď. Mnoho je medicínskych vedátorov, ktorým deroguje zapodievať sa liečením, natoľko sú presvedčení o jeho daromnosti a šarlatánstve. Všetci čo svedomitejší lekári - aspoň sprvu, kým nezatvrdnú a nezvyknú - znášajú ťažké výčitky svedomia a sú si vedomí, že žiadna vydarená operácia nevykúpi tie hŕby vedomého čarodejníctva a klamstva, ktoré pášu každodenne, ani nehovoriac o škodlivosti ich liečenia, ktoré zväčša zakladá sa na podávaní nemocnému prudkých jedov, vždy podkopávajúcich sústavu telesnú, nikdy neliečiacich, len istý efekt vyvolávajúcich.

Tu mi nemožno podrobne rozoberať blud a humbug medicíny a lekárov, ani to nie je mojím cieľom, mne len bolo treba v krátkosti poukázať naň preto, aby som sa stal pochopiteľnejším pre čitateľa v mojom vypovedaní vojensko-lekárskej služby, aj aby som ukázal, že povolanie lekára naskrze nie je také vznešené a ľudomilné, za aké sa ono považuje.

Ale s povolaním vojenského lekára sa vec má ešte celkom inakšie, oveľa horšie. Spýtajte sa ktoréhokoľvek vyslúženého vojaka, každý vám bude vedieť pekné kúsky rozprávať o „humánnosti“ a „milosrdenstve“ vojenských Esculapov. Vojenský lekár môže byť od prírody sebelepší človek, predpis a služba robia ho nemilosrdným a nespravodlivým. A nemôže to byť inakšie, lebo ak on bude viac počúvať svoje svedomie a svoje srdce než surové predpisy, tak príde veľmi rýchlo do príkreho rozporu so zákonmi a svojimi predstavenými. Ako všade, tak menovite i tu platí slovo Evanjelia: nemožno odrazu dvom pánom slúžiť. Aby som ale nebol prázdnoslovný, vyrátam, v čom pozostáva neľudskosť služby vojenského lekára: on rozhoduje, ktorí ľudia sú súci na jatku, totiž, asentuje vojakov, on trýzni všelijakých simulantov, totiž vojakov, ktorí, aby sa oslobodili od nenávidenej vojenskej služby, pretvarujú sa alebo umelo schválne vyvolávajú u seba všelijaké nemoci, on dodáva týchto nešťastníkov vojenskému súdu a žalárom, na základe jeho dobrozdania a schválenia zavierajú vojakov, hladom ich moria, „do dunklu“ ^[7]sádzajú, do želiez zakúvajú, „vyväzujú“. Keď vešajú alebo strieľajú dákeho previnilca, i tu vykonáva svoju funkciu vojenský lekár - v spoločnosti kata. Vôbec všetky zverstvá, ktoré dejú sa podľa predpisu pri vojsku, dejú sa s aprobáciou vojenského lekára. Pravda, okrem tohto všetkého on i lieči, lenže, božemôj, aké je to liečenie! Česť výnimkám. Sú, rozumie sa, i medzi vojenskými lekármi takí, ktorí dajú si záležať na pacientoch, ale sú to práve výnimky, zriedkavé výnimky. Vo všeobecnosti je tak vo vojenských špitáloch a pri vizitách, že nie lekári, ale sanitárni kapráli liečia nemocných. Vec sa má tak, že i na liečenie nemocných je predpis pri vojsku, predpis šablóny, krátky a ordinárny, a vojenský lekár nesmie sa riadiť podľa svojich vedomostí, nadobudnutých v lekárskej škole, ale podľa tohto predpisu. Pri takých okolnostiach si kaprál v krátkej dobe prisluhujúci lekárovi práve tak osvojí všetky tajnosti liečenia ako jeho principál a poslednému tak sa zunuje obyčajne jeho nudné remeslo, že spoľahne sa na kaprála a sám koná len to, čo musí. U nás v košickom špitáli starý sanitárny feldvébel nielen liečenie, ale často i diagnózu určoval, pozeral na nás mladých lekárov zvysoka a vojaci boli presvedčení o ňom, že vie viac ako my lekári všetci spolu. De facto sme sa uňho učili, lebo vojenskú farmakopiu (veda o podávaní liekov), ktorá je inakšia ako civilná, poznal lepšie ako my. Nuž áno, vojenský lekár je predne vojakom a len v druhom rade lekárom, v každom prípade ale - nápomocníkom vojenčiny a jej spoluvinníkom. Akože teda môže byť jeho povolanie ľudomilné a vznešené? On lieči vojakov pre ten cieľ ako gazdiná kŕmi husi - na zárez; lieči ich, aby zajtra, keď príde rozkaz, boli súci na vojnu a postrieľaní ako psy. Kdeže je tu ľudomilstvo? Je pravda, že nie lekár komanduje vojakov na vojnu; ale kto je vôbec ten, ktorý ich komanduje? Byť nástrojom, už či vedomým či nevedomým, nemravných prostriedkov a cieľov, je vždy zástoj nízky, nedôstojný človeka, ktorý má nároky na kresťana alebo trebárs len gentlemana. Byť humánnym podporovateľom nehumánnej inštitúcie! Čo to je za absurdná myšlienka! Ak poznám dajaké osožné remeslo alebo umenie, nesmiem ho zapredávať na nemravné, škodlivé ciele, lebo, ak to robím, moje remeslo a umenie prestáva byť osožným. Lekár, ktorý chce byť humánny, nesmie slúžiť bordelom, a práve tak, ba tým menej, militarizmu. Je to taká očividná pravda, že sa služba vojenského lekára nezrovnáva so službou človečenstvu alebo Bohu, žeby sa človek nazdal, že netreba o tom ani reči šíriť, avšak pochopy o dobrom a zlom, o pravde a lži sú dnes také poprekrúcané, že zriedka kto je s nimi na čistom, a treba mať veľmi bystré oči, aby sme pod plášťom humanity poznali skrývajúcich sa zbojníkov.