ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo veľkej sieni univerzity v Delúme zhromaždili sa učenci celého sveta (sivuánskeho), aby sa zúčastnili na niekoľkodennej prednáške profesora Šiltaa o živote na Zemi a na Marse. Presne na minútu, na ktorý čas mala sa prednáška začať, otvorili sa dvere a profesor Šiltao vstúpil do siene. Zo všetkých strán sa ozvali srdečné pozdravy: „Nech žije náš nový svetový prezident! Sláva ti, hrdina všehomíru!“ a podobne. Za Šiltaom vstúpil jeho asistent Malisako, ktorý viedol Kosáka s rodinou a všetkými zemskými občanmi na Sivu. Ani Karasík a Šeben nechýbali. Nové volanie zahrmelo sieňou: „Nech žije profesor Malisako, chýrny spolupracovník nášho Šiltaa! Nech žije Kosák a jeho spolubojovníci, prví skutoční zemskí ľudia! Nech zhynú ich protivníci!“

Šiltao sa poklonil a ďakoval za srdečné prijatie. Malisako a zemeobčania tiež ďakovali poklonením sa, pri čom sa veľmi komicky vynímalo, že i Karasík so Šebenom ďakovali za ováciu. Kosák, ktorý si už natoľko osvojil sivuánsky jazyk, že rozumel, čo sa volalo, musel sa usmiať, čo bystrí Sivuánci kvitovali potleskom. Nato sa ujal slova profesor Šiltao:

„Vítam vás, mužovia a ženy vedy. Že ste v takom veľkom počte prišli na moju prednášku, dokazuje, že to, čo som s mojimi spolupracovníkmi vykonal, má dosť veľký význam. Naša expedícia mala plný úspech a ja tu z tohto miesta ďakujem všetkým, čo sa na nej zúčastnili. Každý jednotlivec stál chladnokrvne na svojom mieste a vykonal všetko, čo bolo v jeho silách. Štyridsať mladých inžinierov, ktorí môj plán preštudovali a uznali za dobrý, prihlásilo sa dobrovoľne na expedíciu a dobrovoľne sa podrobilo disciplíne. Spolupráca štyridsiatich bystrých mozgov a hrdinských sŕdc umožnila tento plný úspech. Prosím, aby ste všetkým udelili profesorský titul. Kto súhlasí, prosím zdvihnúť ruku!“

Zhromaždenie učencov, najvyššie fórum, ktoré potvrdzuje, alebo ruší profesorský titul, jednohlasne schválilo Šiltaov návrh. Malisako sa poďakoval v krátkosti za seba a za svojich kamarátov. Potom Šiltao pristúpil k vlastnej prednáške. Vysvetlil im zemské pomery klimatické, rasové, národnostné, náboženské a predstavil zhromaždeniu hneď i hlavné typy zemských občanov v originálnych krojoch.

Keď Šiltao vykladal o rôznych formách náboženstva na Zemi, kde je stá a stá medzi sebou sa nenávidiacich siekt a každá si robí nárok na nebo a tých druhých prívržencov chce po smrti vrhnúť do pekla, kde ho strašné netvory (čerti, diabli) pália, pečú, smažia, varia, trhajú, rozveselilo sa celé zhromaždenie.

Na druhý deň prednášal Šiltao o sociálnom rozvrstvení na Zemi, o výrobe potrebných predmetov, o súkromnom vlastníctve pôdy, baní, fabrík, palácov atď., o triede chudobnej, pracujúcej a majetnej, nepracujúcej; o hlade a biede proletariátu a o prostopašnosti buržoázie. A keď Šiltao upozornil zhromaždenie na to, že Karasík a Šeben sú prívrženci kapitalistického poriadku, kým Kosák a tí ostatní zemeobčania hlásia sa k bojovnej strane komunistickej, ktorá tento poriadok chce nahradiť novým, spravodlivým, volali Sivuánci: „Vivez komunisti!“

Sivuánci mohli ešte porozumieť, že biely človek zotročil čierneho alebo červeného, ale biely bieleho, to bolo pre nich ťažko pochopiteľné.

„Aký je rozdiel medzi Kosákom a Šebenom alebo Karasíkom?“ bolo počuť otázku.

„Vážení spoluobčania,“ vysvetľoval Šiltao. „Rozdiel nie je ani vo farbe tela, ani v rase, ani v reči, ani v duševnej schopnosti, keď hneď i tí dvaja „páni“ prešli vysoké školy a na Zemi ich považujú za veľmi učených, lebo ich zásluhou sa postavenie ľudu nezlepšilo ani o mak; rozdiel je len ten, že Kosák bez vysokých škôl je oveľa osožnejší pre celok, ako títo zemskí učenci. Ale Karasík a Šeben pracujú v záujme bohatých na udržaní starého poriadku a boháči prenechali im zato niečo zo svojho blahobytu, dali im hromadu zlata, za ktoré sa dá vymeniť na Zemi všetko potrebné pre tisíce osôb, aby to mohli oni sami len pre seba upotrebiť.

A na druhej strane patrí Kosák k tej triede, ktorá musí pracovať a veľmi chudobne žiť, lebo táto trieda nemá právo rozhodovať o tom, čo sa má vyrábať a ako sa majú výrobky rozdeľovať medzi ľudí; táto trieda nemá výrobné prostriedky v rukách a musí prosiť boháčov, aby ju pripustili k práci a dali jej zato jesť toľko, koľko za dobré uznajú. Boháč nepovažuje chudobného spoluobčana za rovnocenného brata, ale za hovädo, ktoré môže využitkovať na ťažkú nepríjemnú prácu, ktorú sám vykonávať nechce a za ktorú by sa hanbil. Rozdiel je teda v tom, že jeden je majetný a druhý nemajetný; prvý je pán, ktorý rozkazuje, druhý je otrok, ktorý musí prvému slúžiť za nedostatočný prídel potravy, šatstva, bytu.“

Hoci Sivuánci čítali už veľa o Zemi vo svojich novinách, predsa živá Šiltaova prednáška ich znova strhla k prejavom úžasu a hnevu.

A Šiltao pokračoval ďalej v prednáške: „Ctení spoluobčania! Nepochopiteľné je, že pomerne malá strana bohatých, tvoriaca aj s jej dobre platenou byrokraciou asi desať percent celého obyvateľstva Zeme, despoticky ovláda ohromnú 90-percentnú väčšinu. Veľmi komplikovaný štátny aparát slúži len na udržanie nadvlády boháčov, kapitalistov, alebo ako to chudobní nazývajú: nadvlády „buržoázie“. O panovaní „buržoázie“ na Zemi napíšem celú knihu, ktorú v najbližšom čase vydám. Tu chcem v krátkosti len v hlavných črtách naznačiť spôsob, akým sú pracujúce masy udržiavané v otroctve.

Na Zemi ešte pred krátkym časom bola jedna veľká čiastka ľudí úplne bezprávna, boli to otroci, ktorých predávali a kupovali ako u nás dobytok. Majiteľ mohol svojho otroka biť, týrať, ba aj usmrtiť. Nijaký zákon otroka nechránil. Formálne bolo otroctvo zrušené roku 1863 zemského času po narodení Krista, ktorý hlásal, že všetci zemeobčania sú bratia a majú sa ako bratia milovať. Prezident Lincoln v krajine Amerika proklamoval zrušenie otroctva. Dnes píšu na Zemi rok 1923, ale ešte jestvuje na niektorých miestach zeme (v Afrike) otroctvo. Potomkovia bývalých otrokárov ešte dnes na celej Zemi zaobchodia s pracujúcim ľudom tak ako ich slávni predkovia; môžu pracujúceho človeka aj zbiť, nič sa im zato nestane, len zabiť ho sami nesmú. Na to majú zvlášť vyzbrojených otrokov, ktorí postrieľajú hladných rebelantov. To sa tam nazýva udržovať poriadok. Na desať pracujúcich otrokov príde vždy jeden ozbrojený, ktorý dostane lepšiu stravu, dobré šatstvo a riadny byt; za tieto výhody dáva ten ozbrojený pozor, aby sa hladní pracujúci nebúrili. Pri tom všetkom hlásajú bohatí kresťanskú lásku a tak chcú hladným vsugerovať, že musia bohatých milovať ako seba samých. A skutočne sú ešte takí hlúpi ľudia na Zemi, ktorí sa nazdávajú, že bohatí sú potrební, lebo by vraj chudobní ináč nemali robotu a — potravu. Sú to potomkovia otrokov, žijúci práve tak biedne ako ich predkovia a tešiaci sa pri tom, že majú slobodu a demokraciu. Tak rafinovane si to boháči vedeli zariadiť. Veľká masa ľudu na Zemi si ešte neuvedomuje svoju ľudskú dôstojnosť, a preto sú tam možné také strašné pomery. Ale už sa vzmáha medzi pracujúcim ľudom komunizmus, čiže učenie, že všetci, ktorí chcú žiť, majú povinnosť vykonávať pre celok užitočnú prácu. Počet prívržencov tohto učenia rastie každým dňom a boháči sa právom obávajú, že dnes-zajtra im panstvo odoberú. Na Zemi nastávajú medzi prívržencami starého a nového sveta urputné boje, ktoré sa prirodzene musia skončiť porážkou sveta starého. Pomery na Zemi sú také neznesiteľné pre väčšinu obyvateľstva, že prevrat sa dá očakávať každú chvíľu.

Podľa môjho výpočtu neudrží sa starý režim dlhšie ako najviac ešte desať zemských rokov. Pravdepodobne však bude Európa za štyri-päť rokov tvoriť jednu veľkú ríšu, v ktorej bude obsiahnuté i dneskajšie sovietske Rusko, ktoré, ako vám je známe, je prvým slobodným štátom na Zemi.“

Šiltaove prednášky trvali niekoľko dní. Čo tu Sivuánci počuli, bolo také fantastické, báječné, že by to sotva mohli uveriť, ale cudzí ľudia, zvieratá, rastliny, ktoré tu pred očami mali, dokazovali jasne, že Šiltao tieto organické bytosti mohol pozbierať len na vzdialenej planéte.

Na konci prednášky predviedol Šiltao svojim krajanom život na Zemi kinematograficky alebo vlastne kino-fotograficky: Tu videli mašírovať mladých chlapov (vojakov) s puškami cez plece, strojné pušky, kanóny, ručné granáty. Bol to zvláštny pohľad, ktorý dokazoval náš nízky stav kultúry. Zaujímavý obraz bol tiež tento: Asi sto starých žien s batohmi na chrbtoch tiahlo s hlasným spevom po hradskej. Medzi nimi išli traja chlapi a jeden niesol vpredu kríž, na ktorom bolo vidieť vymodelovaného malého zemského človeka.

„To je boh Kristus, syn najvyššieho boha a bohyne Márie; on sa dal ukrižovať preto, aby jeho otec odpustil ľuďom, že jeden druhého okrádajú a vraždia. To sa otcovi, ktorý je nanajvýš dobrotivý, páčilo a on odpustil ľuďom ich zločiny. Boh, to je bytosť, ktorá vyzerá tak ako zemský človek, ale nemá telo, takže ju nevidieť. Táto bytosť urobila z ničoho Zem a druhé planéty; všetky slncia a svetové telesá sú jej dielom. Boh stvoril človeka a usadil ho na Zem, aby sa tam rozmnožil. Akým spôsobom sme sa my dostali na Sivu a tie opice na planétu Mars, to si zemskí ľudia nevedia vysvetliť.“

Potom ukazoval Šiltao obraz, ako staré ženy pracujú na poli, čo pohlo poniektorých citlivejších občanov tak, že plakali.