Zlatý fond > Diela > Dva buchy a tri šuchy


E-mail (povinné):

Stiahnite si Dva buchy a tri šuchy ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Juraj Palkovič:
Dva buchy a tri šuchy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov


 

Dva buchy a tri šuchy

Komédia v jednom dejstve

Osoby

Hladovícius, skrachovaný exnotár

Martin Surovec, bača

Jano Uchyc, roľník

Ondro Poprac, svedok

Gregor Utekaj, svedok

Kapusta, hajdúch

Fogaraši, richtár

Izba u richtára Fogarašiho.

Po roztvorení opony scéna prázdna.

Počuť krik z ulice. Krik sa zosilňuje.

Počuť tento rozhovor:

UCHYC: Pusť ma, i ja ťa pustím!

SUROVEC: Skap mi v rukách, tisíc hrmených!

HLADOVÍCIUS: Preboha, pusť ho! Poprac, Utekaj, roztrhnite ich! (Hlasy ľudí, krik, zhíknutie, smiech ľudí.) Ha, perversa tua mater, neznajboh! Poďte na mestský dom, zločinci!

SUROVEC: Ja idem. Kde mi vatrál? Nebojím sa ja ani richtára, ani čerta, ani diabla z pekla!

HLADOVÍCIUS: (Vo dverách.) Palice nechajte von!

KAPUSTA: (Chce vziať vatrál Surovcovi.)

SUROVEC: Veru si ja vatrál nedám vziať!

KAPUSTA: Neboj sa, veď ti tu neskape na mestskom dome!

SUROVEC: (Trochu rozmýšľa, potom.) No, odlož! Ale mi ho dobre skry! Nikomu nedaj!

KAPUSTA: (Vynáša vatrál.)

HLADOVÍCIUS: (Podnapitý, hovorí k sebe.) Múdro to tí mestskí páni urobili. Postavili mestský dom blízko krčmy, aby takýchto zločincov, čo sa v krčme opijú a pobijú, hneď potrestali. Býval som ja tu pánom, kým ma odtiaľto nevyhodili.

KAPUSTA: Tak už ticho! Zavolám richtára! Posadajte si! (Odíde vpravo.)

SVEDKOVIA: Nemali by sme si hádam prsty medzi dvere klásť. (Chcú vstať a odísť.)

HLADOVÍCIUS: Len ostaňte, veď aj vás tento pes valaský postrčal.

SUROVEC: (Strmo vstane proti Hladovíciusovi. Ten sa uhne. Vtom vchádza richtár. Za ním ide Kapusta. Kapusta si stane pred prostredné dvere.)

HLADOVÍCIUS: (Veľmi úslužne.) Humillimus, servus! Ponížený sluha! Vašej milosti na službu! - Deprecor, quod ausim cum istis hominibus. (Vyslov: deprekor kvod auzim kum istis hominibus.)

SUROVEC: (Skočí mu do reči.) Ej, nieže po latinsky, či nemecky, ale po slovensky. Nech aj ja počujem, čo vy tu hovoríte.

FOGARAŠI: Mlč! Nech tento prv povie svoje. (Ukazuje na Hladovícia.)

SUROVEC: A ak o mne vraví? Veď ja mu nerozumiem.

FOGARAŠI: Hovorím ti, mlč!

SUROVEC: (K sebe potichu - zazrie na Hladovícia.) Ten ožran! Počkaj!

HLADOVÍCIUS: Poviem teda po slovensky, a to krátko. Títo ľudia sa ožrali tu dolu v krčme a potom sa, prepytujem, ako psy ruvali a bili. Teraz sa chcú pomeriť a dostať satisfakciu.

FOGARAŠI: A vy ste vari svedok, či čo?

HLADOVÍCIUS: Áno, na službu, ja som svedok. Sám som ich od ďalšej bitky zdržiaval a naviedol, aby predstúpili pred vrchnosť. Kto je vinný, nech je potrestaný podľa práva a spravodlivosti.

FOGARAŠI: Dobre. Najprv mi povedzte, ako sa voláte. Ako sa ty voláš?

SUROVEC: Martin.

FOGARAŠI: Ale inakšie.

SUROVEC: Bača Martin.

FOGARAŠI: Ale prímenie aké máš?

SUROVEC: Hm, nuž bača Martin. Tak ma každý volá.

UCHYC: Ba veru ťa inak volajú: Surovec Martin - veď ti tak otca zvali. Veď dobre viem, keď ti ho na šibenicu viedli.

SUROVEC: No, nedbám. Čo ja viem, ako mi otca volali?

FOGARAŠI: (K Uchycovi.) A ty ako sa voláš?

UCHYC: Uchyc Jano.

FOGARAŠI: (K Popracovi.) A ty?

POPRAC: Poprac Ondro.

FOGARAŠI: (K Utekajovi.) A ty?

UTEKAJ: Utekaj Gregor.

FOGARAŠI: To sú mená! Pekná ste vy kompánia. Uchyc, Poprac, Utekaj, Surovec! A tomuto ešte otca obesili! Nuž či ste sa všetci spolu bili?

SVEDKOVIA: Nie, len títo dvaja.

FOGARAŠI: No dobre! Kto sa začal najskôr biť? To jest: Kto najskôr druhého udrel, alebo strčil, alebo za vlasy chytil?

SUROVEC A UCHYC: (Spolu.) Tento ma najskôr udrel!

SUROVEC: Ba veru si ma ty najskôr „buchou“ a potom som ja teba „šuchou“.

UCHYC: Ba veru si ty mňa najskôr „šuchou“ a potom som ja teba „buchou“.

FOGARAŠI: No, svedkovia!

HLADOVÍCIUS: Veru sa mi zdá, ba istotne viem, že si ty, Surovec, najskôr violenciam urobil?

UTEKAJ: Ba veru ho, tuším, Uchyc najskorej, ale len rukou. Ale potom ho Surovec vatrálom „opáliu“.

POPRAC: Ja veru neviem, lebo som ta nepozrel, ale to viem, že nás Surovec všetkých troch jednou rukou na zem zrazil, keď Uchyca pod hrdlo chytil, a my sme ho chceli brániť.

FOGARAŠI: Z vašich rečí sa nedozviem, kto začal bitku. Povedzte mi, ako sa to všetko začalo!

SUROVEC: Dobre, ja poviem všetko - a hľa, Boh vidí, že vravím pravdu. Takto to bolo. Prišiel som do mesta na jarmok ako druhí ľudia.

FOGARAŠI: (Skočí mu do reči.) Kdeže to začínaš? Len to povedz, ako ste sa vadiť, potom biť začali!

SUROVEC: No, veď to chcem povedať. Veď to hneď príde. Všetko poviem - tak. Zostalo mi dakoľko grajciarikov od krpcov, lebo som lacno kúpil aj sebe, aj valachom. Vojdem do krčmy ako druhí statoční ľudia, dačo si vypiť. Tak si sadnem za stôl a zavolám: Hej, krčmárka, daj sem holbu plnú červeného. A práve vtedy príde i tento a sadne si ku mne a povie: Aj mne, krčmárka, holbu z bieleho, z toho po päť! Tak sme si spolu pekne pripíjali. - No, však je tak?

UCHYC: Tak, to je pravda. Len to, že som si ja z toho po štyri, a nie po päť dal doniesť. No, ale to nič!

SUROVEC: Naraz si ty len začal…

UCHYC: (Skočí mu do reči.) Ba ty si začal!

SUROVEC: (Strmšie.) Ba veru si ty začal.

UCHYC: (Tiež strmo.) Ba, ty si začal.

SUROVEC: Veď ešte ani nevieš, čo chcem povedať. Ty si začal hovoriť, že či som to ozaj ja bol v B… (V Brezne - doplnil upravovateľ.) … Ďurovu jalovičku ukradol. Či je nie tak?

UCHYC: No, to je pravda. Ale, či som ti s tým dačo zle povedal?

SUROVEC: S tým nie, ale ako som ti povedal, že čo myslíš - ty si hneď, že veru som to ja musel byť, a to pred všetkými ľuďmi. Nato som ti potom i ja povedal, že ty si zas hádam ten, čo kostol na B… (Bujakove - doplnil upravovateľ.) ozbíjal. Tu si ty hneď začal hromovať a do valaských psov nadávať, a ja som na to, pravda, začal stobohovať a mater ti spomínať. Lebo ja sa veru preto ešte takého chlapa, ako si ty nebojím. Potom som v hneve i to povedal: Ha, ty šibenec sedliacky, zbojník, čo si kostol ozbíjal! Len čo som to vyriekol, nuž ty ma medzi plecia päsťou - buch!, a ja teba na to vatrálom po chrbte - šuch! Tak sme si najprv dali len po jednom raze a potom sme sa začali biť. Či nie je tak?

FOGARAŠI: Svedkovia, či tak bolo?

SVEDKOVIA: (Chcú vstať a hovoriť. Ale do toho vpadne Hladovícius.)

HLADOVÍCIUS: Ad animam, Charissime, ty si najskôr zdvihol ruku. Už neviem, či si ho za vlasy chytil, či hneď za hrdlo, či si ho vatrálom ovalil. Ale to viem, ty si ten počiatok všetkého. Vieš, ako som toho von z chyže vyvolal? Vtedy som mu povedal, aby sa s tebou nešpintal. Ale ty si, ako tam dnu prišiel, zase začal. Charissime, vyznaj tuto pred bohom a pred vrchnosťou, ty si začal.

SUROVEC: Ba, bohuprisahám -

HLADOVÍCIUS: (Skočí mu do reči.) No, neprisahaj sa, preboha, zlorečený človek!

SUROVEC: Nuž a ty že si čo? Ožran! Veď si ty medzi nami najožratejší, aj teraz ledva stojíš. A my by sme sa tu boli sami pomerili, ale ty si nás sem doviedol a vari aj pohuckal.

FOGARAŠI: Pred súdom neslobodno klamať. Hneď vás obidvoch dám okovať. Len na tie otázky odpovedajte, ktoré vám predkladám.

HLADOVÍCIUS: (Pristúpiac bližšie k richtárovi, úlisne.) Domine Perillustrie! Títo by hanbu mestu v regimente nespravili!

FOGARAŠI: Jam habemus - už máme! Ešte sa teba, Uchyc opýtam, či je pravda, že sa všetko stalo, ako Surovec hovorí.

UCHYC: Vaša milosť, všetko je pravda, to musím vyznať. Ale to nemôžem na seba pripustiť, že som ho ja začal biť.

FOGARAŠI: Ha, nemôžeš? Prečo nemôžeš? Bezpochyby si ty začal? Mlčíš? Či vieš, že kto mlčí - ten svedči? - No dobre! Teraz mi povedzte, vy dvaja svedkovia - lebo tento tu (Ukazuje na Hladovícia) tomu nemožno veriť - ako ste vy videli? Kto začal?

POPRAC: Ja som už povedal, že neviem, lebo som sa tam nepozeral.

UTEKAJ: A mne sa vidí, že Uchyc najprv ruku zdvihol.

FOGARAŠI: To nie je dosť - len zdvihnúť - ale či aj udrel?!

UTEKAJ: No veď „udreu“ päsťou!

FOGARAŠI: Vieš to istotne?

UTEKAJ: Tak sa mi vidí.

FOGARAŠI: Vidí. Ale to istotne musíš vedieť. Teda on ho drevom nebil, len rukou?

SUROVEC: (Náhle.} Hej, ba veru aj posekanicou pomedzi plecia, po cedidle.

UCHYC: Ba veru som ťa len päsťou po väzoch. Posekanicou som ťa chcel len, ale mi ju vytrhli z ruky, ako som sa zahnal. Ale ty si ma tri razy tvojím vatrálom a ja som ťa potom takto za vlasy a ty si ma pod hrdlo. Tak bolo!

FOGARAŠI: A kde sú tie palice, ktorými ste sa bili?

SUROVEC: (Bystro skočí.) Hej, hneď si ja môj vatrál donesiem. Tu je, u hajdúcha.

UCHYC: A ja moju posekanicu. (Obidvaja vyjdu von a donesú ich.)

SUROVEC: Toto je môj vatrál, hľa! Sám som si ho odťal, tam hore na mojom vrchu valašskom.

UCHYC: A toto je moja posekanica, ale ja som ho s ňou nebil. (K Surovcovi.) A veď je toto nie ten, s ktorým si ma bil, hrubšie ty vatrále mávaš.

SUROVEC: Pravdaže - ja mám hrubšie doma na salaši. Poriadny vatrál z jaseňa. Tam mi visí pri bočke. Ale teraz som si len tento vzal. Dobrý mi tento bude, pomyslel som si, aj s týmto sa obránim. Hej, veď keby som ťa bol s tým tri razy tak opálil, ako s týmto, nebol by si teraz na mestskom dome, ale by si v krčme ležal.

FOGARAŠI: Preboha, s týmto si ho bil?

UCHYC: Veru s tým, vaša milosť.

FOGARAŠI: A tri razy ťa?

UCHYC: Veru ma tri razy.

SUROVEC: Pravda je. Tri razy som ho „šuchou“.

UCHYC: A ja som ho veru len dva razy päsťou medzi plecia „buchou“.

FOGARAŠI: No, či je pravda, svedkovia?

SVEDKOVIA: Veru sa i nám tak vidí.

FOGARAŠI: Teda to boli dva buchy a tri šuchy.

SVEDKOVIA: (Okrem Hladovícia.) Tak je pravda, dva buchy a tri šuchy boli.

HLADOVÍCIUS: (Sám k sebe.) Ba veru radšej dva prasky a tri tresky.

FOGARAŠI: No počkaj! Voľačo mi prichádza na um. Hneď vás rozsúdim. - Choďte von všetci! - A vy (k Hladovíciusovi) ostaňte tu. Musím si vec dobre rozmyslieť! (Odchádza vpravo.)

HLADOVÍCIUS: (Sám k sebe.) Diabolica perversa tua progenies, s lotrom. Zle mi to vypáli! - Prečo nás takto rozdelil? Mňa osebe a tých zas osebe? Veď ja som tiež svedok? - Tomuto nemožno veriť. Iste ma už podozrieva. - Ale veď som ich ja doviedol. Keby som aspoň nebol vybuchol, že som toho trupa von vyviedol. Richtár si môže myslieť. Hm, načože ho on vyvolal? - Zle je so mnou! Ita me Deus amet. Ach bože, beda mi, ak ma vyzradí! A to sa ľahko môže stať. Ten istotne na mňa všetko vypovie. A má i svedka. Veď povedal, že som ich ja huckal. - Biedna moja hlava! Chcel som si vyrobiť niekoľko grajciarikov na holbičku vína - perversa tua mater - zbojník! - Ale som si nadrobil! - Richtár vraví: „Jam habemus“ - to je, že už majú regrútov. Toho neznaboha by bol mohol hneď dať chytiť! Načo sa ožral a potom bil? - Protext dobrý, chlap ako buk! Boli by im ho za dvoch vzali. Však by ten bol i 20 Francúzov naraz zrazil len svojím vatrálom. A mne by tiež za takú službu boli mohli niekoľko grajciarov vrhnúť! Ale vraví: „Jam habemus“. A toto tak správne povedal! Hej, keby som sa mohol z tohto dostať! - Už vidím, že odtiaľto so suchou kožou nevyjdem. Možno sa mi podarí. (Vyjde von.)

FOGARAŠI: (Vojde sprava.) Ten potrimiskár! Ten povaľač! Veď on to všetko zosnoval! Prečože ich sem doviedol? Tí ľudia sami jeden z druhého satisfakciu vzali, ani sa nepokrvavili, a ako aj ten hovorí, boli by sa sami zmierili. Tento ich sem priviedol! Čo on má s nimi? Darmo si tak prsty medzi dvere klásť? - Na mestský dom ich citovať! Človek, čo ich hádam ani nepozná - hovorí, že by boli dobrí za regrútov. Ha! Čo je to? Čo chce ten šibal? A hovorí, že jedného z nich von vyvolal. Načo? Hádam preto, aby svár pretrhol. Hej, málo sa teraz takých dobrých ľudí nájde! Ale ja tomu všetkému musím prísť na koreň. Najprv ich zavolám.

(Volá všetkých do dverí, okrem Hladovícia. Hladovícius poľakane vchádza. Za ním hajdúch. Ukáže na Hladovícia a hovorí.) Ty ostaneš von. Hajdúch, daj naň pozor. (Hladovícius a hajdúch vyjdú von.)

Ľudia! Chcem k vám dobre a úprimne hovoriť. Ale aj vy mi povedzte pravdu! - Ako ste sa vy s tým exnotáriusom zišli? Mne sa ten človek zdá byť podozrivý v tejto veci. Je to šelma. Už všelijaké kúsky vyviedol. - Čo chce s vami? Na čo vás sem doviedol? Veď vy richtára nepotrebujete, lebo ste si sami jeden z druhého satisfakciu vzali a ako hovoríte, sami medzi sebou by ste sa boli pomerili. Ale ja voľačo myslím. - A tak mi odpovedzte ešte raz, čo sa vás budem pýtať. Nič sa nebojte! Smelo vyznajte všetko! Preto som ho poslal von.

UCHYC: Veru, vaša milosť, i my sme sa tam von práve o tom rozprávali a jeden druhému sme už dobre vyrozumeli. Ja vyznám pred vami všetko.

OSTATNÍ: Pravda je. On nás naviedol, aby sme sem prišli. My sme žiadneho richtára nepotrebovali. On je všetkému vina.

FOGARAŠl: Povedz mi teda, Uchyc, na tvoje svedomie, či si ty začal valacha biť?

UCHYC: Pravda je, už teraz vyznám, ja som ho najskôr začal biť, netajím! - Ale sa ma, vaša milosť, aj na druhé opýtajte - kto ma na to naviedol, aby som ho udrel? To je fundament!… - Ten planý človek v tom kepeni, jasná…!

FOGARAŠl: (Skočí mu do reči.) No, nehreš, nehreš, hrešiť netreba, len to rozprávaj, v čom je vec. On dostane svoju kázeň, ak je on vina. Ako ťa na to naviedol?

UCHYC: Takto, vaša milosť, pán richtár! Keď sme sa trochu začali škriepiť, - ale preto by sme sa neboli pobili - ten mi zakývne, aby som išiel von. Ja som sa začudoval, čo chce, a on mi tam začne hovoriť „Nuž, hovorí, či si ty tak dáš tomu psovi hovoriť? Veď je to len taký zbojník (Surovec škrípe zubami). I otca mu obesili. Udri ho, neboj sa! Ja pôjdem s tebou na mestský dom, a tam som ja veľmi známy. Hneď my tomu dáme obriadok. Len ty začni, neboj sa a udri ho, ostatné ja všetko zariadim“. Tu sa ja rozpálim, i víno mi kus bolo v hlave, to priznám, aj že mi taký človek tak povedal, idem dnu. A hneď po treťom slove, prask môjho valacha päsťou medzi plecia. Chcel som ho po hlave, ale sa mi „uhou“.

SUROVEC: (S radosťou.) No veru je tak. Pravda je, tovariš, len rozprávaj ďalej. Tak je!

UCHYC: Potom ma „udreu“ tri razy a ja jeho raz, a nato som ho ja „chytiu“ za vlasy, a on mňa pod hrdlo, ale nás títo roztrhali. A ten v tom kepienku nás nahovoril, aby sme na mestský dom šli, čo by nám ani do rozumu nebolo prišlo. Boli by sme sa my tam razom sami zmierili. A ja by ho nebol udrel, keby ma ten nebol naviedol. A i tak sme si veľmi neublížili.

SUROVEC: Veru sme si nie, lebo ja som ťa vatrálom len tak po vrchu.

FOGARAŠI: A máš nejakého svedka, že ťa ten nahováral?

UTEKAJ: (Hlasno, s radosťou.) Veru má! Ja som svedok! Ja som práve tam von bol a počul som všetko, čo mu hovoril.

FOGARAŠI: A či by ste mu to aj do očí obidvaja povedali?

OBIDVAJA: Povieme, áno, hneď! Kde je?

FOGARAŠI: A vy dvaja, či by ste sa zmierili?

OBIDVAJA: Hneď sa zmierime. Ja som hotový. - I ja som hotový!

FOGARAŠI: Teraz ho dám zavolať! Ale si v reči stojte!

VŠETCI: Budeme si!

FOGARAŠI: (Volá.) Hajdúch, priveď ho dnu!

HLADOVÍCIUS: (Príde strápený a naľakaný.)

KAPUSTA: (Vyjde von.)

FOGARAŠI: Počujte, vy! Vychádza najavo, že ste všetkému vy na vine, že ste ho vy naviedli, aby sa začal biť a že by sa potom všetci pred súd postavili. Oni by sa i sami boli zmierili a satisfakciu si sami jeden z druhého vzali.

HLADOVÍCIUS: Ja? Ja som ich miernil, vaša milosť. Do smrti by sa boli pobili, keby nie ja - uchovaj Boh, že by ich ja bol na to naviedol! Ja nie som taký človek.

UCHYC: A kto ma von vyvolal? A tam povedal! Nuž ale si to ty dáš tomu psovi hovoriť? Udri ho, neboj sa, pôjdem ja s tebou na mestský dom. Či ste to neboli vy?

HLADOVÍCIUS: (Pozrie naň s úžasom a zmĺkne. Potom trasľavým hlasom povie.) Ja?… Ja?

UTEKAJ: Veru vy! Ja som svedok! Či viete, keď som popri vás išiel - práve ste to slovo povedali: „len udri, len začni, neboj sa, udri!“

HLADOVÍCIUS: (Zblednutý a celkom prestrašený.) Ach, ad meam, miseram animam!

FOGARAŠl: Hneď som vás mal v podozrení! Čo máte s týmito ľuďmi? Na čo ste ich doviedli? Čo vás k tomu pohlo? Oni si sami jeden z druhého satisfakciu vzali a hovoria, že by sa sami boli pomerili - ale že ste ich vy na to naviedli, aby sem prišli. Kto to slýchal! A čo spomínate regrútov! Hej, v tom voľačo je!

HLADOVÍCIUS: Me miserum! Vyznám, vyznám, už je darmo! Ale prosím za gráciu! Rogo humilime! - Pravda je, že som toho nahovoril, aby sa začal biť. A potom aby alebo jedného, alebo obidvoch slávne mesto za regrútov dalo chytiť… Preto som ich sem priviedol. Nazdal som sa, že získam za to pár grajciarikov. Veľmi by som potreboval! - Sed rogo! Ach, na kolená padám!

FOGARAŠI: Ha, vy ničomník, šibal! Za takýto kúsok zaslúžite trest. Lebo nielen roztržky a sváry medzi ľudí rozosievate, ale ešte ich do väčšieho nešťastia chcete uvrhnúť!! A vrchnosť oberáte o drahocenný čas. Tak, splní sa staré porekadlo. „Kto druhému jamu kope, sám do nej padne“. Tak za trest dostaneš, zlý človeče, 12 palíc, a potom pôjdeš sám za regrúta. Kde je hajdúch?

SUROVEC: (Vyskočí a zahvizdne.) Hop, hneď ho zavolám - hajdúch!

HLADOVÍCIUS: Ach, beda, beda!

OSTATNÍ: (S radosťou.) Spravodlivo! Dobre: „Kto druhému jamu kope, sám do nej padne“!

SUROVEC: Tu je hajdúch, pán richtár!

FOGARAŠI: Jánoš, tomuto človeku stiahnite kepeň a dáte mu dvanásť. A potom do temnice s ním!

KAPUSTA: Hneď sa tak stane, vaša milosť! (Vedie ho von.)

HLADOVÍCIUS: (Z dverí.) Rogo humilime! Aspoň kepeň nech mi nedávajú dolu.

FOGARAŠI: No, to sa môže stať. Teda mu kepeň, Jánoš, nesťahujte! (K ostatným.) A vy sa chcete pomeriť?

OBIDVAJA: Chceme, chceme!

SUROVEC: Tu máš, tovariš, ruku! Odpúšťam ti, nebanuj!

UCHYC: Aj ja tebe odpúšťam!

FOGARAŠI: Môžete už teda s pánombohom ísť!

SUROVEC: Hej, chlapci, teda na zmierenô!? Tovariš, napijeme sa znova!

OSTATNÍ: Ďakujeme vaša milosť, ďakujeme za spravodlivú satisfakciu!

FOGARAŠI: Choďte zdraví!

Koniec




Juraj Palkovič

— básnik, dramatik, prekladateľ, priekopník klasicizmu v slovenskej poézii, zakladateľská osobnosť slovenskej drámy, národný buditeľ a vydavateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.