Zlatý fond > Diela > Zo Slovenska do Carihradu


E-mail (povinné):

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Zo Slovenska do Carihradu

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Iveta Štefániková, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Radmila Pekárová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ivana Molitorisová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 83 čitateľov

Zo Slovenska do Carihradu

Náš poctivý národovec Zoch rozhorlený poznamenal v ktoromsi čísle, že náš slovenský národ, hnaný zvláštnou túhou, rád vláči sa po cudzine, zanedbajúc svoju domovinu. Ajhľa — non procul a stipite pomum cadit — čo po slovensky sa vykladá „jablko nepadá ďaleko od stromu“. Tu túlajú sa ti dvaja Slováci[1] za deväťdesiatimi deviatimi vrchmi a toľko morami, tam kde býva ten zelený zver. — Pripojili sme sa ku spoločnosti, ktorá si zaumienila navštíviť značnejšie mestá a pamätnosti južných krajov. Zišli sme sa 17. marca v Banskej Bystrici a na druhý deň na najatej príležitosti[2] „pohli sme sa do sveta“. Aby sme zažili všetky slasti, hneď prvý deň navštívili sme nášho otca, Jeho Excelenciu najdôstojnejšieho pána biskupa slovenského, aby sme okriali na duchu, a zaopatrení jeho požehnaním nastúpili ďalekú cestu. Večer, stretnúc sa šťastnou náhodou s naším Náckom Hurtom,[3] zažívali sme u neho vo veselom kole dobrých priateľov slovanské pohostinstvo. Od kozelníckeho mostu až po Beňadik vyzdvihnuté ľady Hrona zaplaviac okolie, veľmi porušili cestu a pohýbali aj mosty.

V Beňadiku poobzerali sme si do šesťsto rokov starý, pekným slohom stavaný chrám. Ďalej idúc, stretli sme dva krsty (19. marca) Jozefa a Benedikta; omina bona.[4] Z Beňadika hodili sme sa napravo cez Zlaté Moravce (lucus a non lucendo).[5] Tu vyplniac povinnosti oproti sebe — pod ktorým slovíčkom rozumieme žalúdok — navštíviac známych, menovite rodinu Modránych,[6] pospiechali sme bočnými, a že kratšími cestami do mesta toho, „kde teraz sláva v tôni skrytá leží“.

Príjemný je výhľad z kopcov nad „slovenskou matkou“ oproti národnou históriou pamätnému Zoboru a na milú Nitru! A že vraj milú? Ale pekná je s tým hrádkom na vápennom kopčeku, akoby bol niekto tam vysypal za škatuľku cukrového.

Je pozde večer. Pozatvárali sme svoje živé obločnice a na šťastie aj dvere, lebo hrozilo nám nebezpečenstvo v meste Nitre, „kde panovala jeho mocná ruka“. Trepú nám na dvere… Kto je? Náš rodák, nesúci plány na „Svetlicu“[7] do Martina. No pozhovárali sme sa s ním. Ráno on poberal sa na východ do Turca, my na západ. Ale poobzerali sme si ešte Nitru. Obzreli sme pekný nový kláštor „sivých sestier“ a jeho pekný kostol. Navštívili sme pána A. Guttwilla,[8] horlivého našinca, a v jeho spoločnosti stúpali sme na biskupský hrad.

Chodníkom vinula sa nám zelená trávička a viedla nás do príbytku veľkodušného, národ svoj vrelé milujúceho starčeka, vysokodôstojného pána kanonika Juraja Tvrdého.[9] Dobrá táto slovenská duša trpí bolesti na nohu, ale máme nádeju, že boh dobrotivý navráti mu zdravie, aby ešte za dlhé roky žiť mohol na prospech a slávu svojho národa; aby, keď prežil jeho úpadok, uvidel i povýšenie jeho. — Trpel a bolestne cítil pohromy, ktoré sa valili na národ slovenský, tešil sa každému obratu k lepšiemu a kochal sa v nádejach jeho budúcnosti. Boh doprial mu vysokého veku a iste dopraje mu dožiť, aby uvideli oči jeho uskutočňovanie sa nádejí našich. — Zdar to boh!

Rozlúčiac a odoberúc sa z jeho príbytku, vystúpili sme ešte vyššie až na chlm, do božieho chrámu. Pekný kostol chveje sa nad údolím ďaleko-široko, symbol viery pravej, povýšenej nad každú pozemskosť. A táto zem, po ktorej sme stúpali, je svätá pre uhorské kresťanstvo, najsvätejšia pre Slovákov; či po nej stúpajú len kresťania?

Jestvuje tu ešte kaplnka z časov sv. Cyrila a Metoda. Dvere vedúce do nej zatknuté sú štyrmi kladkami, chúlostivo vyzerajú len odpoly spoza bočného oltára. Hrdza na pántoch, živý dôkaz, že býva málo navštevovaná, a žiaľbohu, ani nám sa neotvorila táto svätá brána pre práve odbavované služby božie na Kvetnú nedeľu. A pretože nám čas na pobavenie sa tu bol vymeraný a doba odchodu určená, prinútení sme boli vrátiť sa spopred dverí svätyne.

Prebehnúc úrodnými, pekným, bujným zbožím posiatymi nivami, boli sme na poludnie 20. marca pri koľajach železnice v Tornoku.[10] Divný cit prenikne horniaka pri železnici! Nie ináč, akoby mu celý svet ležal pri nohách, a od jeho vôle záviselo, byť dnes v Európe, zajtra v Ázii atď. Nerozmýšľali sme dlho o tomto predmete, a už kúri a píska, akoby ho štípalo. Otvoria dvere, strčia nás do pekného, pohodlného voza, plesnú dvermi za nami, a tam sedíme ako v klietke.

Lež scéna táto je pekne opísaná v tohoročnej Pokladnici; nejdem teda šíriť o tom slová.

A človek zíde sa tu s neznámymi, cudzími ľuďmi, ale ten obmedzený priestor núti ho k tomu, aby sa pustil do hovoru s nimi. Keď sme prišli do Prešporka, bol som už so všetkými v živom rozhovore.

V Prešporku, pamätnom pre nás Slovákov Prešporku, nielen tou pred tisíc rokmi tu bitou bitkou,[11] ale aj v novších časiech, bo stadeto vychodili naši nadšení, oduševnení mužovia, tu bol stánok národnej našej osvety[12] v časoch pre nás najneprajnejších — opustil ma priateľ Lajko,[13] chcejúc sa pobaviť u priateľa za dva dni, a ja, poď do Vendo-Bony, teraz nemeckej Viedne.

Lež nejde to len tak ľahko dostať sa do Viedne, človek prejde cez prísny priezor, a to skúsil som i ja. Ledva som sa vyslobodil stade, čujem hlas z výsosti: „Vitaj, Gusto!“ Hodím okom za hlasom, a vidím Paľka Kuzmányho,[14] ktorý síce mňa nevetril, ale druhého čakajúc, dočkal mňa.

Vo Viedni Slovákov — za odpustenie prosím — ako dreva, ale nie drevo snáď: baza, svíb, ej, to nie! Ale z krušpánu: tvrdé, hladké, vytrvalé, silné — a políruje sa dobre.

Navštívili sme menovite dr. Mallého,[15] Karola[16] a Pavla Kuzmányho. Keď k tomu došiel ešte aj Marko,[17] zišli sme sa u K. K., kde sme trávili v milom rozhovore krásne chvíle a hodiny. Po dva večery ale zišli sme sa v hostinci s našou milou a nádejnou mládežou počtom asi dvadsiati; a vo veselom spolku striedali sa rozhovor, spev a zdravice. Dobehol k nám náš Seberíny[18] — a tu prežili sme krásne, milé časy, krv živšie prebehúvala žilami, dvíhala sa myseľ, a tie naše rozpomienky na prešlé naše besedy a slavianske bály pred štyridsiatym ôsmym a r. 1848 živo a vrelo nás zaujímali. Okriali sme v mládeži, veď ona je budúcnosťou národa, a za mladi chrabrá mládež je rukojemstvom budúcej slávy národa. — Odpustite, ďalej nemôžem, bo — veď viete, a keď neviete, teda znajte, že na lodi často tancuje kalamár. Teda, onedlho ďalej!

Marmarské more, na palube lode Bombay 4. apríla. Ťaháme do užšieho mora, do Bosporu, nasledovne tíšia sa vlny, a tak netancuje ani môj kalamár, preto pokračujem; druhí chrápu, a ja píšem.

„Poriadok je duša všetkých vecí,“ preto i ja, povšimnúc si toto pekné a pravdivé príslovie, v opise našej cesty nasledovať chcem poriadok chronologický, to jest časový, tak ako ho načrtaný mám vo svojom denníku.

Vráťme sa teda do Viedne, a to dňa 21. marca. Prechodím sa po Viedni. Sedem rokov práve minulo,[19] ako som ju poslednýkrát videl, a koľké premeny! Kde predtým stáli hradby a hlboké, stromovím vysadené jarky, teraz stoja rad-radom nádherné paláce, medzi ktorými vynikajú skvostom Drascheho, potom Tadescov, arcikniežaťa Albrechta,[20] Eltzlov atď. Ani orientovať sa človek nezná v týchto novovyrastených krásnych uliciach.

Pozoroval som, ako v staviskách tak aj kaviarňach, sklepoch, oveľa väčší luxus; ohromné sklá, zrkadlá, blesk, nádhera, ba i ten najposlednejší „graisler“[21] usiluje sa vystaviť svoje kvargle, viršle etc. do priaznivejšieho svetla. Táto všetka pohlcujúca nádhera prešla aj na obyvateľstvo, ktoré obetuje čas, imanie, veľmi často aj poctivosť, celý život — nádhere, mamone! Jej jedine kloní sa celý svet.

Ale pri tomto ligotavom svete badal som aj veľa žobrače, a môžem uistiť, že som nevidel tu predtým za tri roky toľko pokútkárskych žobrákov, ako teraz za tri dni. Darmo je, protiviny musia byť, a čože by sa stalo z toho príslovia — „Aj vo Viedni ľudia biedni“ — keby nebolo tak?

Medzi takýmito dumami, túlajúc sa po meste, vošiel som do príbytku podujímateľa „cesty na východ“, pána Fr. Tuvoru,[22] redaktora politických novín, rodeného Nitrana, u ktorého som prejal na cestu potrebné certifikáty, pekne viazaný album s fotografiou „Výhľad z Ejubu na Carihrad“ a iné cestovné návestia a poberal som sa cez Schottenthor[23] popri poriadnej, stodole podobnej budove, v ktorej zasedáva „dŕžavná rada“,[24] k peknému „votívnemu chrámu“.[25] Sloh to velebný, stavba velikánska; ale hovoria, že sa pri stavbe ustúpilo od pôvodného rozsiahleho plánu.

Popoludní, okrem iných návštev, vošiel som do „Schwabovej“ kaviarne, zábavného miesta najviac in praxi študujúcich medikov, kde som našiel zastúpené mnohé slovanské kmene.

22. marca. Tento deň venoval som návštevám rodiny a známych, z ktorých som odniesol to jediné, i to omrzlé povedomie, že som už — starým ujkom! O tempora, o mores…[26] Pred štrnástimi rokmi tu bystrý študent, a teraz šedivý — ak tomu ešte nazbyt starý ujčok.

V tento deň dostal som po štvrtom putovaní do uhorskej dvorskej kancelárie veľký — ako šarkan — pas do cudzozemska, a aj Lajko T. dobehol z Prešporka do Viedne, a ako už bolo spomenuté, strávili sme v kole príbuzných sŕdc a duší veľmi príjemný večer.

23. marca sme urobili výlet do Prátru, do zverinca. Po zložení taxe 30 grajciarov vošli sme do záhrady, založenej na ten cieľ. Už zďaleka obracia na seba pozornosť navštevovateľa všakový podivný rukot, revanie, gáganie, štebotanie zväčša cudzorodých zvierat, vtáctva i cicavcov.

Tu vidíš slobodne plávať po vode a prestierať sa na brehu: pelikánov, flaminga,[27] rozličné husi, kačky atď., tam vo veľkých klietkach spevákov, tam ohromné orly, kaňúre, jastraby; zvlášť zastúpené je pokolenie sliepok.

V budúnku pestrofarebné papagáje vydávajú uši urážajúci, z nôt všetkých hudobníkov známych i neznámych pochodiaci škrekot.

Tam zase kravy, býky, lamy, srny, jelene, tam vlk v klietke; v jeho nebezpečnom susedstve zo všetkých krajov sveta ovce, kozy. Tam záhyblé ťavy. Na kopci umele vystavané rumy hradu, v dierach sovy; v samom hrade, v hlbokom, otvorenom, pevným múrom ohradenom priečinku štyri kusy medveďov sa pľačkajú vo vode, vyvaľujú na skalách a ľahostajne žmurkajú na divákov. Prostred priečinku suchár, a na suchári prešibaná, na tento čas pre blízkosť nemotorných síce, ale silných medveďov — pomútená, ostýchavá líška.

Všade živo, všade náradie, miestnosti primerane životu zvierat ostrovtipne zriadené.

Tam ťahá sa v mokrom machu medzi skalami slepý jašter, tu zase po suchých skalách behajú čerstvé jašterice a plazí sa ťahavý had. — Inde zase v plechovej nádobe leží pod vodou obrovský jašter (riesen-salamander), dopravený z Anglicka (ak pravda, za 1000 zlatých), obyvateľ hlbokého mora, opacha dlhá asi na 2 siahy.

Cibetová mačka, koruna všetkých mačiek, číha zaľúbeným očkom na ceylonské jarabice. Na druhej strane tisne sa prítulne k ohrade africká ovca, vlečúc za sebou asi 20 — 30 funtov ťažký chvost po zemi atď.

Krásna, znamenitá príležitosť vyhovieť nielen všetečnosti ľudskej, ale aj — čo je omnoho viac hodné — vede, ľahký a jediný spôsob učiť sa fyziológiu zvierat, čo zbierka vypchatých zvierat, okrem videnia podoby, nijak nemôže poskytnúť.

Marmarské more, na palube lode Bombay. Vrátiac sa zo zverinca v Prátri, idúc popri hradbách, zborených rukou usilovných a skromných Slovákov, vošli sme do nového mestského parku na „Wasser glacis“.[28] Aj tu vidieť, čo všetko môže vyviesť rozum a peniaze. Združenými silami, rozumie sa; ba malomocný je rozum bez peňazí, a ešte malomocnejšie peniaze bez rozumu. — Tento park povstal akoby čarodejnou mocou cez jedno leto. Štyridsať — šesťdesiatročné stromy popresádzali i s koreňmi a zemou; jeden na jar presadený gaštan už v jeseni kvitol. Ale, akoby aj nie! Na brehu Dunaja ťahá parostroj vodu a tá rozbehúva sa s veľkým tlakom po cievach, rozložených popod zem po celom parku. Keď načim, otvorí záhradník na ten cieľ všade pristrojené čapy v cievach, priloží črevo (Schlauch),[29] dlhé na viac siah, a ako korunu, čo by ešte raz takého vysokého stromu, koreň, tak aj druhé kriaky, byliny a kvetiny pohodlne a koľko treba poleje. Na tento čas, pravda, čo sa týka zeleného rúcha, prikrytý bol ešte veľmi riedkou plachtičkou — ale v lete, keď inde človek darmo hľadá tú živú, mladistvú, radostnú zelenosť prírody, tento park neomylne bude veľkolepou a nádhernou okrasou.

Spomenúť slušno, že nechýbajú tam ani jazierka, umele založené na povznesenie kraja.

24. marca. Ako Slovák hovorí: Nič nového — popletá sa len to staré. Sliedenie celý deň. U peňazomencov zamieňali sme si papiere za cveng, bo na východe nič nedajú na šuchot. Najradšej tam berú „levantínske toliare“, to jest dvojzlatníky od cisárovnej Márie Terézie, preto ich rakúske mincovne sviežo kujú. Potom pre usporenie miesta dobre je zameniť si „napoleondore“[30] dvadsať, desať a päťfrankové. Frank vyrovná sa asi nášmu šajnovému zlatému,[31] alebo 40 grajciarom r. č. Takto sme naplnili lačné kropy našich skromných mešcov.

25. marca o deviatej hodine ráno hli sme po južnej železnici, kade ľahšie. Tým istým vlakom cestoval do Talianska aj arcivojvoda Leopold,[32] mali sme ho šťastie vidieť. Bol v generálskej rovnošate, muž pekný, silného vysokého vzrastu.

Švihali sme úrodnými, už po kuse jarným rúchom odenými nivami popri veselých letohrádkoch a viniciach, v blízkosti starobylého Badenu, v 1. storočí po Kristu Rimanmi postavených teplíc, a dlhé časy zabudnutých, až v pozdných časoch nanovo náhodou nájdených kroz jedného poľovku milujúceho pána, následkom čoho ich prinavrátili do užívania. Povesť totižto hovorí, že tomu pánovi tratili sa prašiví psi a čo deň navracali sa zdravší nazad. Keď to pán pobadal, striehol za nimi a našiel ich v hustom lese kúpať sa v teplých močiaroch.

Dorazili sme k mestu Wiener Neustadt, predtým vojvodov rakúskych, teraz sídlu znamenitých frankfurtských klobások s dobrým odbytom na železničnej stanici. Krem toho bohaté je toto mesto na starožitnosti, menovite má v kostole mnoho náhrobníkov a starých stavísk.

Za týmto mestom nasleduje Gloggnitz. (Hlohnica, ako aj pred ňou stanice: Pottschach a Ternitz-Trnica — veľmi po slovansky znejú). Od Hlohnice dvíha sa už železnica na vrch Semmering deviatimi viaduktmi, dakoľko menšími mostmi a dvanástimi tunelmi do 2788 stôp nad hladinou mora — dosiaľ najvyšší, železnými koľajami obložený punkt sveta. Ako keď červík poprevŕtava drevo, tak ťahá sa tu železnica cez hole, strmé zázračné skaly. Strminy pod nohami, až ježia sa ti vlasy, a letíš ponad ne ako v bese. Aký to utešený pohľad na všetky strany, ľahko si myslieť.

Dobre sa pamätám, keď som pred dvadsiatimi dvoma rokmi po prvý raz cestoval do Štajerska, a nikomu ešte sa vtedy nesnívalo o semmerinskej železnici — že pozerajúc zo Schottwienu hore na rumy hradu Klam, vykrútil som si temer krk. Teraz mu zoči-voči hľadím zo železnice a Schottwien leží zakopané hlboko v doline. A koľko sa stadeto ešte vystupuje na Semmering!

Tunel, či ako novokuté (či dobre, to rozsúdiť ponechávam filológom) slovo káže — jask na vrcholci Semmeringu je 730 siah dlhý, teda len o 70 siah kratší ako anglická míľa. Tuším, len tri väčšie od neho tunely jestvujú, medzi nimi povestný tunel popod Temžu.

Nad vchodom od strany Rakúska je nápis:

„Franciscus Josephus I. Aust. Imp. Hominum, Rerumque Commercio.“[33]

Na štajerskej strane:

„Adriaticum Germanico Junxit Mare.“[34]

Je to div a zázrak sveta.

Na poslednej stanici ponúkali nám deti kvietky z hôľ. Čas bol jarný: Anemona,[35] Viola odor,[36] Erica atď. Ale videli sme my tu aj iný kvet.

„Chytro, Lajko! Či ho vidíš?“

„Koho?“

„Nuž drotára!“

Tam stál, chudák, vo svojom kroji a s pascami, statočný tulák, ktorý ale aj v cudzine zachováva svoju povestnú statočnosť a skromnosť. Preto, páni, nič proti našim tulákom. Keď nechcete, aby sa túlali, dajte im doma chlieb!

Náš v behu vozov videný krajan v okamihu zmizol nám z očí.

Prebehnúc čarovnou hornoštajerskou dolinou, popri železostrojoch, pílach, krajoch, obrazoch našim domácim navlas podobných (vynímajúc ľudí, lebo sú tu zhusta gogoľatí a skrpatení, takrečení kretini), dobehli sme v samý mrak k hlavnému štajerskému mestu Hradcu, nemecky Gratz. Podľa mena, pôvodu a histórie dosvedčená vec, že i toto mesto založili Slovania; však neďaleko niže neho počína sa už slovanské plemä.

Hradec leží utešene v širokej doline, ohradenej vysokými vrchmi; medzi nimi pre čertove fígle, ktoré tam i podnes vystrája, ľudu dobre známy Šegel. Vprostred doliny skalnatý vápenitý kopec, na ňom stará, z tureckých časov pamätná pevnosť s vežou „Die alte Liesl“.[37] Bedlivý, učenlivý veliteľ pevnosti barón Kalchberg, spisovateľ starožitností Hradca a jeho okolia, vynašiel a obnažil základy pohanského chrámu (ak sa nemýlim, Diany)[38] tiež na tom kopci.

Pre svoje milé položenie a okolie, pre srdečných obyvateľov a lacný spôsob žitia volia si Hradec za stále bydlisko obyčajne do odpočinku postavení (penzionovaní) úradníci, zvlášť vojenskí dôstojníci, a preto ho žartovne nazvali „Pensionopolisom“.[39]

Medzitým zastrela noc čiernym rúchom kraje, a my unavení, vystrení, nakoľko nám to ináč dosť pohodlná klietka dopúšťala, zdriemali sme, gengajúc sem-tam hlavou, a ak tak chcete, aj spali.

Koľko sveta medzitým ubehol parovoz, tento nespokojný čert! Otvorím obločnice, vytieram ich, vtom zavolá konduktor: „Station Pölschach, drei Minuten Aufenthalt.“[40]

Poličany premilené, obývané Slovincami, koľkú pamiatku vzbudzujete vo mne na časy krásne, minulé, keď som tadeto ťahával na prázdniny cez povestný kúpeľ Rohič k milej rodine do Chorvátskej… A všetko to tam!

Dávno sme frčali hnaní parou za mesto Cilli pri brehoch Sávy v Krainsku, a moja myseľ ustavične bavila sa v milom Zagorí.

V Bospore, na palube lode Bombay, 4. apríla večer. Pokračujem v opise našej cesty a prichodím k 26. marcu. Po predriemanej noci dorazili sme na svit — prejdúc nocou Ľubľanu, hlavné mesto Krainska — do Sv. Petra, stanice na Karste, zlopovestnom pre jeho skalnatú neúrodnú pôdu. Karst je dlhý, od mora vystupujúci vápenisto-skalnatý chrbát. Kde pozrieš, vidíš na míle a míle šedivými skalami posiatu jednotvárnu neúrodnú pôdu, a tak okolie zunuje. Len po dlhých prestávkach premení sa obraz a zhliadneš ostrov v tomto kamennom mori: obec, pár domov, s vynútenou úrodnou, skalami obhradenou zelenou pôdou a neveľmi bujnými stromami. Tekúca voda je tu vzácna, pijú obyčajne vodu z cisterny.

Medzi šedivou strakatinou pobadáš mnoho veľkých, menších, nálevníku navlas podobných prielub, najviac s pažitnatým krajom — znak podzemných, vápenné vrstvy podlizujúcich potokov. Keď už značne prežrali pôdu, povrch sa preliakne a utvorí nálevník, po banícky „pingu“. Tieto podzemné potoky a jaskyne berú pôde všetku vlahu. Stade potom ľahko dá sa odôvodniť nedostatok vody na Karste, medzitým čo ďaleko na brehu mora alebo práve v jeho hlbinách vystupujú zo zeme podzemné potoky.

A tak pre nerozumné rúbanie lesov za pradávnych časov benátskej republiky[41] severné víchre pod menom bóra, suchota, skalnatá pôda, prchké lejaky zmývajú pôdu, odnášajú semä a vôbec jedno s druhým čím ďalej tým väčšmi zneúrodňujú pôdu.

A táto strašná, jednotvárna šedivosť trvá s výnimkami celým brehom Jadranského mora, až do Archipelagu, ba po samé Dardanely. — Že vápennák tohto celého ťahu povstal z morských usadlín, toho dôkazom krom iných je v terstskom múzeu uschovaný, v Nabrezine pri prelamovaní železnice vykopaný nálezok: pozostatky obrovského predpotopného jeleňa (Cervus elaphus).

Podotknúť ešte musím, že sme tu na nemalé naše podivenie videli na viac miestach nakopený sneh; friaulské, 10.000 stôp vysoké snežné hole Triglav ďaleko utešene jasali v žiari vychodiaceho slnka.

Prejdúc stanice Horni Lesec, Divaču, Sessanu, Prosek, došli sme na Nabrezinu, kde sa železnica dvojí. Jedno krídlo napravo do Talianska, druhé naľavo do Terstu. My šli sme týmto popod vrch Občina rečený; nezadlho, neočakávane, zrazu, ako prešmykli sme priekopu — more! Ach! — dlhé, hlasité ach! vykradlo sa z úst každému, pohľadom tejto nekonečnej, mäkkej roviny okúzlenému novákovi. Ach, a krásna bola dneska tá klamlivá slaná voda, hladká ako zrkadlo. Chybovala mu jedna strana rámu oproti západu; na východ a sever bola ním Nabrezina, Občina a istrijské brehy. Ako obyčajne po zrkadle, tak aj tu behali muchy; ale keď si priložil ďalekohľad k oku, videl si, že sú to sem-tam po hladine behajúce lode, zanechávajúce za sebou ďaleké strieborné pruhy. — V kútiku rámu veselo vyškiera sa nám pracovitý Terst.

Ach, ale kdeže by som zašiel s opisom, keby som hodlal opisovať všetky dojmy toho raňajšieho božieho obrazu? — Teda len ďalej cez Grignano a ponad slávny, pekný, nad samučičkým morom vystavaný hrad Miramare do Trstu lebo Terstu, kde dobehli sme po ôsmej hodine ráno.

Dôjduc do Trstu, Terstu (staré Tergestum), pospiechali sme najsamprv na loď, tam sme poskladali naše batožiny, a potom prechodili sme sa po meste. Navštívili sme na „Kanále“ našich rodákov — pána Ľudovíta Kuchinku z Brezna a Nandražiho[42] z Veľkej Revúcej. Títo naši zemkovia zamestnaní sú vo veľkom sklade skleného tovaru Františka Kuchinku z povestných hút vo Zvolenskej a Novohradskej stolici. Sklo nemá taký odbyt, ako by sa očakávalo, a to preto, lebo ďaleká doprava pohltne takmer celý osoh, keď štajerské sklo po železnici zblízka ľahko a lacno dopravujú. Ale akosť nášho slovenského skla vydrží súbeh s hocktorým; v umelstve, čistote ďaleko prevyšuje iné, ba krem krištáľovej farby skla, dotyčne dokonalosti možno ho postaviť k boku českého. Keby sa Kuchinkovskému domu neťažilo utvoriť čo len dočasnú agenciu na východe, menovite v Carihrade, aby tam ich sklený tovar prišiel do známosti, iste by nasledoval aj hojný odbyt.

Po krátkom srdečnom uvítaní, sprevádzaní mladým Nandražim, obzerali sme rybací trh, na ktorom krom rýb predávajú všetky iné kuchynsko-morské plodiny a zvery. Zaujímavé je to divadlo. V dave ľudu stoja šiatre, z každého počuť hlasité vyvolávanie a vábenie kupcov: no, každá líška chváli svoj chvost. Tuto pod nosom v koši, lenivo trhnúc vše jednou, vše druhou nohou, pohybuje sa ti morský, pár funtov ťažký rak, tam kuchárka nesie za nohu ako kapec veľkého morského pavúka, aby pripravila pánom lahôdky, tam slimáky, korytnačky, a tie ryby, rozličné i farbou i podobou, veľké, malé! Nakopené sú tu celé barikády zelených vecí a zlatých pomarančov, ktorými sme (kus po 3 grajciare r. č.) do sýtosti občerstvili svoje krumpľové žalúdky.

Keď sme si popásli oči po divných vodných a zemných živnostiach, odišli sme po „Via delia Dogana — Casa arra“[43] do slavianskej besedy. Ej, bratia, tam to vyzerá po pansky! Ležia tam mnohé, rozumie sa, najviac slavianske noviny. V časiech, keď v Terste prebýval pán Karol Kuzmány, c. k. loďostaviteľský kapitán, držali i Pešťbudínske vedomosti. Majú hodnú bibliotéku, po stenách pekné obrazy, predstavujúce dejepisné a slavianske osoby, biliard, izbu pre hráčov a veľkú a pekne pristrojenú dvoranu na besedy.

Členovia „čitaonice“ prijali nás veľmi vľúdne a sluha tejže spoločnosti, ohnivý Chorvát, o všetkom nás vďačne poučoval.

Poberajúc sa korzom k lodi, videli sme druhý exemplár drotára na našej ceste, „aj tam zíde, kde ho nezaseješ“.

Kým sme sa ešte uhostili na lodi a mysliac, že je už všetko podľa výpovede pána Tuvoru v poriadku, prinútení sme boli predsa ešte dať vidírovať naše pasy, čo nám konzuláty: grécky, turecký a anglický veľmi vďačne urobili za 4 zlaté 40 grajciarov. Keď toľko platil každý cestovateľ, boli to pekné diurná[44] za podpis a uderenie pečate.

A tak vystrojení všetkým potrebným, pri veľkom účastenstve obyvateľstva, v peknom, jasnom a tichom dni, prejdúc mólom cez druhú loď, usalašili sme sa na lodi Bombay a pustili sme sa na neisté, klamlivé, lačné more.

Kým sa pohneme z brehu, chcem vás, bratia, lepšie oboznámiť s naším novým bydliskom, ktorému sme sa zverili na dvadsaťštyri dní.[45]

Naša loď volá sa Bombay, patrí rakúskej spoločnosti Lloyd, ktorá má sedemdesiatpäť parných lodí a dostáva od štátu každoročne 3,000.000 zlatých podpory, zaviazaná súc konať poštovú službu a v čas potreby aj vojensky vystrojiť svoje lode.

Bombay je kolesový parník o sile 400 koní, 265 stôp dlhý, 36 stôp široký, 18 stôp hlboký; pod vodou ťahá 11 — 13 stôp. Má tri sťažne, dva komíny, dvanásť palných pecí a znamenitý anglický stroj. Zvonku, ako všetky lode Lloydu, je tento parník čierny, koleseň biela, kolesá červené. Druhé miesto (plac) bolo na tento čas tiež prvým. Mužstvo a obsluha lode je: traja kapitáni, prvý má 200 zlatých mesačného platu; traja mašinisti, prvý Angličan, podľa kontraktu 250 zlatých mesačný plat v zlate; traja kormidelníci po 36 zlatých; potom sú paliči po 24 zlatých, mastiari stroja a mornári (brodári) po 16 zlatých mesačného platu — krem toho chova a nápoj nadostač, a veľmi znamenité. Krem týchto bol ešte lodný lekár, dvanásť hostinských, dvaja kuchári, jeden kuchta a jedna komorná.

Priestor: pohodlný salón so šestnástimi kabínami, a v zadnej čiastke so šestnástimi, tri a tri jedna nad druhou utvorenými posteľami; dve menšie kabíny pre ženské a na nižnej palube, to jest na prednej čiastke, menší salón s viac posteľami. Krem toho kajuty pre oficierov, strojníkov, mornárov atď. a dakoľko zásobníc.[46] Delá boli dve šesť-funtové na lodi. Salón väčší i menší a tak i ženské kabíny mali stoly; vo veľkom salóne mohli naraz šesťdesiati štyria obedovať.

Pozoruhodná bola kuchyňa, bľachová, siahu široká, siahu 2 stopy dlhá, samé ohnisko sporivé, takrečený špárherd, tak mal stoloviny a všelijaké priečinky ako písací stolík (sekretár). Pálilo sa kamenným uhlím. V tomto malom priestore dvaja kuchári — jeden Nemec, druhý Chorvát, (títo zvlášť v kuchárskom umení vynikajú) a kuchta, štyri razy cez deň pre 170 obyvateľov lode, a to veľmi chutne a dostatočne až nazbyt, variť stačili. Pre gazdinky veľmi zaujímavá vec.

Účastníkov cesty alebo pasažierov nás bolo voľačo vyše 120, teda viac ako desať vyše programu; ľudia z rozličných stavov, krajín a národností. Podľa stavu asi takto boli zastúpení: jedno knieža, dvaja profesori, dvaja mestskí úradníci; veľkokupci, fabrikanti po traja, baróni, stavitelia po štyria; grófi, študenti po piati; štátni úradníci, advokáti po šiesti; vojenskí dôstojníci — siedmi; lekári a majitelia panstiev po ôsmi; kupci dvanásti; bez udania stavu — dvadsiati; ženských šestnásť, medzi nimi šesť slobodných. Podľa národnosti a krajín asi takto: jeden Francúz, traja Švajčiari, jeden Angličan, štyria Rusi, z Uhorskej ôsmi, z nich dvaja Slováci rodom i citom, dvaja slovensko-národní eunuchovia,[47] jeden Chorvát, traja Poliaci; štyria slabého národného povedomia Česi — len po kútoch pestujúc svoju reč; dvaja z Valachie, štyria Taliani. Tí ostatní boli Nemci z rozličných krajín, najviac severných — z Hanoveru, Meklenburgu, Gothy, Saska, Bavorska, Pruska. Rakúskych Nemcov nebolo veľa, a zvlášť Viedeň bola slabo zastúpená. Čo sa týka poťahu jedného k druhému, to — inkluzíve Poliakov — celé Rakúsko s Bavorskom dolu na juh viac sa klonilo jedno k druhému; severné národy zase vedno.

Pravdaže, zbratané kmene hľadali sa viac. Nemci severní s južnými v pospolitom rozhovore nemohli sa takmer rozumieť. Dva-tri razy bol som prinútený opytovať sa i ja Hanoverca lebo Meklenburca, kým som ho mohol dokonale rozumieť. A nám Slavianom vyčítajú rôznosť nárečia! Pravda, majú jednu literatúru, a my?

Všelijaké národy i stavy, a predsa vzájomná úctivosť a znášanlivosť. Každý znášal rovnaké bremä a užíval rovné práva. Ani tu nepanovala nejaká suverenita jednej reči nad druhou: hovoril si v tej reči, ktorá sa ti zdala, a ktorou si sa zrozumieť chcel a vedel. Kapitán, ktorý bol naším vladárom, riadil loď a spravujúc jej beh, nestaral sa do nás — kým kto druhého nemýlil v jeho práve; ak by sa to bolo stalo, mohol samovládne zakročiť a výstupníka trestať.

Lajkovi dostala sa kabína s troma posteľami (s dvoma Nemcami), mne dostala sa vyšná posteľ pod č. 1. v pozadí veľkého salónu. Posteľ je dlhá, široká s matracom, poduškou a teplým pokrovcom. Všetko obtiahnuté bielymi obliečkami, pri boku okrúhle okience so širokou policou, kde som si pohodlne mohol vyložiť svoju batožinu. Pri samej hlave kasňa s veľkým zrkadlom, ukrývajúcim vlastne kormidlo. Všetko dobré, pohodlné, len vychodenie zlé, lebo musím vykračovať na posteľ dvoch nižných, alebo cez ich bruchá a hlavy, a potom i to zlé, že na mojom ležisku, pre nízkosť palubovej povaly (Verdecku) sedieť som nemohol, iba zohnutý ako págeľ; alebo rezol som sa hlavou o poval, až sa zatriasli lampy. — Pokladúc si všetko do poriadku, vyšiel som na palubu. Tam sa zišla celá, jedno druhého obkukávajúca spoločnosť.

Po druhej hodine popoludní para hučala strojnými komínmi, loď sa mrvila, dvíhali kotvy — a odtiahli dosiaľ, nás s pevninou spojujúci most — a zbohom, zem! — lúčenie z móla, kývanie šatiek. Pomaly už divákov ledva rozoznať, obraz sa šíri, ale jednotlivé predmety miznú zraku. Prístav otvorený na všetky strany sa šíri. Oprieme sa o zadnú časť lode za kormidlom o operadlá, hľadíme na miznúci breh, na ďaleký, snehom pokrytý Triglav, na ďalšiu Istriu, hľadíme na more a do mora.

More tiché má farbu ako ordinárne sklo na zlomku — peknú, zelenú, čiste priezračnú, takže až na 40 stôp hlboko rozoznať i najmenšie predmety; keď spenovie, je snehobiele. Okolo Jónskych ostrovov je tmavomodré, pri Smyrne cez poludnie pri žiarení slnka smaltovomodrej (smaltenblau) farby. Ale načrené do sklenice vždy a všade dáva vodu čistú, ako ktorékoľvek krištáľové žriedlo našich žulových bŕd.

Adria, Jadranské alebo siné more Staroslavianov, obsahuje 1000 štvorcových míľ; je záliv Stredozemného mora, na východ je miestami až na tisíc stôp hlboké; na západ pred talianskymi brehmi je plytké, a tak z východnej strany má prirodzené, znamenité a mnohé prístavy, na západ málo, i to plytké. Búrkam severným, ako aj východným veľmi vystavené, preto aj dostalo meno ešte od Rimanov „Adria turbidus“.[48] — Voda, ako všetky morské vody, chuti horkasto slanej, nalačno pitá, pri ináč dobrom žalúdku preháňa, a slabší žalúdok ju vydá naspäť. Mornári ju príležitostne potrebujú na to prvšie. Medzi inými soľami obsahuje horkú soľ (Sulf. magnesiae) a kuchynskú soľ (Chlor. natr.), a to najviac túto, preto aj z nej vyvárajú a vyparujú kuchynskú soľ.

Jadranské more má v 100 funtoch vody vyše 4 funty soli, Čierne more len vyše 3 funty, rozdiel celý funt. V ťažšej vode špecificky tá istá ťarcha ľahšie pláva, ako v ľahšej vode, načo pri nakladaní lode načim prizerať, to jest tá istá loď a s tou istou ťarchou hlbšie ide pod vodu v Čiernom mori ako v Jadranskom mori. Rozdiel obsahu soli zdá sa zakladať v tom, že Čiernemu moru väčšie potoky dovážajú v hojnejšej miere a pri menšom výpare sladkú vodu, než sa to stáva v Jadranskom mori.

Vzduch na mori, krem občasnej hmly, je vždy čistý, pretože prach nenesie, a ten, čo aj dostane sa z pevniny na more, padne do vody. Vzduch teda čistý od prachu, vlhký, nikdy nie príliš chladný, ani príliš horúci, temperovaný, pomiešaný s drobulinkými čiastkami soli. Lebo hoci sa tvrdí, že more vyparuje len čistú vodu, predsa trebárs len v atomických prvkoch, v neslýchane malej miere nádobno vystupovať hore i soli s vodou, čoho dôkazom je to, že človek na lodi postavený pri peknom počasí na perách a fúzoch môže chutnať soľ.

Morský vzduch je veľmi zdravý, a zvlášť na ústroje trávenia, krem morskej choroby, nevyrovnane dobre pôsobí. I z vlastnej skúsenosti môžeme ho dokonale odporúčať.

Prebuďme sa z tohto rozmýšľania a hľaďme na pevninu. Krepko zatínali mohutné kolesá do pokojnej slanej vody a vždy nové kraje javili sa zvedavému oku; zo všetkých strán nakukávali rozličného druhu ďalekovidy. Prebehnúc Pirano, Cistanuovo, Rovigno, Pulu, zanechali sme istrijský polostrov a blížili sme sa k hustým dalmátskym ostrovom, väčším, menším: Čres (Cherso), Lošín (Lussín), Premuda, Scarda, Grossa (Dunga), Hvar (Lessina) a bližšie Lissa, Korčula (Carzola), Lagosta a mnoho — zvlášť z pravej ruky — malých ostrovov, napríklad ďaleko v mori osamote stojaci, pre svoju podobu nazvaný Jabuko-zápoľa. Za ostrovmi Lagostou a Mljet (Moleda) zmizli brehy, a my osiralí plávali sme šírym morom, nevidiac nič, len nad sebou vysoké nebo, pod nami a okolo nás hlboko-široké more! A prišli sme na výšku mora asi oproti Baru (Antivaru).

Lež nešlo to tak chytro a tak ľahko, ako sa to píše a ako sa to číta. Trvalo to pol dňa, noc a zas celý deň a zase pol noci, a čo sme za ten čas prežiť, skúsiť, aké hrúzy pocítiť prinútení boli, to vám chcem opísať.

O štvrtej hodine popoludní po našom odchode z Terstu zvonili k obedu. Pri prvom zasadnutí nebolo dosť miesta a tak dakoľkí, nechcejúc sa tisnúť, dali sme si prikryť na palubu a obedovali sme prvý raz v tvári pekného mora. Jedenia bolo hojne, päť jedál a rozličné južné ovociny, všetko znamenite pripravené. Vínce červené seksardské. Na pochúťku čierna káva. Nechyboval dobrý rozmar. Večera o ôsmej hodine: čaj, káva a maslo; raňajky bývali o siedmej — káva alebo čaj so suchárom, druhé raňajky o desiatej — dvoje mäsité jedlá, víno, a zase rozličná ovocina; obed najskorej o štvrtej, najpozdejšie o šiestej večer podľa okolností.

Hneď pred samou večerou, pri nevýznamnom ešte kolútaní lode, pozoroval som už jedného cestovníka bledého točiť sa z boka na bok; myslel som, že to následok hojne užitého seksardského vína. Ale skoro som bol poučený, že je to morská choroba, a ten cestovateľ jej prvá žertva.

Čím diaľ, tým väčšmi kolútala sa loď; ani nestála v pomere ku vetru, more nebolo viac také hladké ako pri našom odchode. Okolo desiatej, vylezúc do svojho brlohu, skoro som sladko a hlboko usnul.

Prebudím sa okolo polnoci. Krúti sa mi hlava, kolíše sa loď. No už ma reku máš! Skotúľam sa dolu, ako len bolo možno, poobliekajúc sa nanáhlo, vytackám sa na palubu a sadnem na lavicu ako dudok. Ticho všade, len loď kníše sa z boka na bok, odzadu napred, vietor fučí v povrazoch. Mesiačik svieti, osvecujúc búrne šuchotajúce, bielou obrubou obtočené vlny. Už nás bolo viac na lodi. Prepomáham sa, ale darmo, ja, ako aj druhí, mácem po palube. A už kĺžem sa po znečistenej palube, vidím točiť sa hosťov, lapať sa rukami predmetov a — dáviť. Pri mne jeden starý pán stene. Pýtam sa ho uduseným hlasom, či mu je ľahšie po dávení, a na jeho prisvedčenie popustím prírode, pokrčím sa a ľahnem v najväčšej apatii bezcitný na dlážku ako kus dreva. Divne cíti sa to človek v tejto morskej chorobe, ľahostajné mu je všetko, nič ho nezaujíma, odkázaný je len sám na seba; ani oheň ani druhá žiadna neresť nie je vstave cele zapudiť túto apatiu.

Asi tri hodiny umorený závratom a ťažobami vyľahúval som pod sťažňom. Konečne pomocou čerstvého povetria, a pretože nie každý rovnako býva zachvátený morskou chorobou, zotavený som vstal, odišiel do svojej postele, a skoro nato šťastlivo usnul.

Cez deň trvala tá istá chvíľa čo v noci, následkom čoho veselosť spoločnosti bola sčiastky zakalená a slabšie žalúdky boli pomútené. Náš Lajko sucho prešiel, vystrájal vtipy zo mňa, no ale, „čo sa vlečie, neutečie“.

Proti večeru zmocnel vietor, zväčšili sa vlny, more hučalo, vrelo, voda stratila svoju peknú zelenú farbu, miesto nej nastala plavá farba. Prechádzky po palube stali sa nemožnými, kto chcel ísť z miesta na miesto, vyviedol to len s namáhaním, držiac sa vždy pevných predmetov. — Kapitáni a mužstvo obúvali vodné vysoké čižmy, obliekli vodosilné kepene s kapucňami. Všetko plané výhľady, bo sú to prípravy k búrke.

Aby som vo vŕzgajúcom salóne neupadol znovu do morskej choroby, a pretože podľa fyzických pravidiel kolísanie lode najmenej badať v strede lode, sadol som si pred otvoreninu stroja, jestvujúceho stred lode, v spoločnosti asi troch-štyroch cestovateľov. Vzmáhajúca sa búrka pretrhúvala našu besedu. Vietor od juhu, protivný našej plavbe, „sirocco“ zvaný, jajkal v povrazoch a sťažňoch ako plačúce dieťa, more náramne hučalo, loď sa kolísala ako smeť z boka na bok, odpredu nazad; už vlny tak silno plieskali do boku kolesieň, že nám striekalo po hlavách. — Čo to bude? — Okolo jedenástej v noci začrela loď tak hlboko pyskom do vody, že voda dierami na spúšťanie kotiev celým prúdom liala sa oproti nám dolu nižnou palubou. Hore nohy, voda na lodi! Pre nezvyknutého pozemného potkana (Landratte), ako nás pevnozemcov prezývajú mornári, už toto dosť nepríjemný výjav — ale čo by to ešte bolo.

Vlny tuhšie bili, vodu akoby na nás z kúp liali. Búrka rastie so všetkými jej strašidlami. Mokrý ako myš, obrátim sa ku kapitánovi, ktorý držiac v ústach rozžiarenú cigaru, práve strážil na moste (vedúcom z jednej kolesne ku druhej ponad strojáreň), hľadiac pri tu i tu prebleskujúcom mesiaci pred seba do diaľky mora, a pýtam sa ho, čo máme robiť, či tu ostať, lebo ísť do komôrok. Odpovedal s opravdivou mornárskou flegmou (súc Talian), v lámanej nemčine: „Robte, ako sa vám zdá!“ Ďalej sa ho pýtam: „Čo to bude a čo môžeme očakávať?“ A on mi tú potešiteľnú odpoveď rovným spôsobom odvetí: „No, nie je dobre, a bude ešte horšie!“ — No, už si nás reku potešil. Nikdy ešte tak hlboko nepadol barometer ako naše mysle, a ako odvisli naše nosy. Ale mal pravdu.

O krátky čas tak zahrmeli vlny okolo nás, že nám vlasy dupkom vstávali. Zhora, takrečeno strekacie (Spritzwellen), od pysku lode, spopod kapitánových búdok — voda. K tomu, s praskotom stisnúc loď, vyrazilo dvoje na vychádzanie z lode slúžiacich, dobre zapravených dverí. Kláti sa loď ako páper, vietor fučí, voda hučí, stroj búcha, a to všetko v čiernej noci na šírom mori. Voda hrmotom valí sa na palubu, sudy, truhly, chlieviky s kurami a všetko, čo nie je pripevnené, hrkoce ku dverám. Mňa sediaceho na lavici zodvihne i s lavicou, voda ponad zrub leje sa dovnútra priestoru, kde pália pod kotly.

V tom súdnom dni obrátim sa k Chorvátovi, husárskemu dôstojníkovi: „Gospodine, ćemo poginuti.“[49] A on s oddanosťou, so založenými rukami odpovie: „Ako božia vôľa.“

Preľaknutý myslím, že lejúca sa voda snáď oheň zhasí, a stroj zastane, skočím so svojimi druhmi na bľachovú pokrovu, asi 4 stopy vysokú, okolo komína, udriem sa nohou o ročku. Mornári, chytiac sa jeden druhého za ruku, s kapitánom na čele zatvárajú dvere. Ako voda dverciami a inými otvormi stiekla, skočím z krovu dolu a bežím, nakoľko to dopustilo strašné klonenie sa lode, sem-tam hádzaný do siene, upozorniť milého druha Lajka na nebezpečenstvo a rozlúčiť sa s ním. Ale tu vidím divný, odporný obraz. Steny lode, akoby jej už až rebrá malo polámať, praštia, vŕzgajú a zdýmajú vo všetkých možných hlasoch, k tomu dvíhanie a klonenie sa lode v takom stupni, že keď si sa popustil rukami, mrštilo ťa hneď na druhý bok. Časom ju zase tak striaslo, ako čoby ju zráca metala. K tomu nepríjemný vzduch; o stôl opretí a na zemi ležiaci cestovatelia, práve morení morskou chorobou — polomŕtvi. Lanie, vzdychanie, stenanie. Okrem toho nečuť ani slovíčka: ticho ako v krypte. Po zemi kufríky, háby, batožina, ba aj čižmy sem-tam bez nôh chodili. Najmladší kapitán, srebúc kávu, tešil nás, že však je loď dosť silná. A jeden Talian pošepne mi mdlým hlasom, že kapitán ešte jednu próbu zamýšľa urobiť. — Próbu? — myslím si, — i to veru pekná potecha! — Prejdúc chaos, vtrepem sa do Lajkovej kabíny. On leží ticho horeznakom. „Lajko, zle je!“ On sa ma pýta: „Či si chorý?“ — „Ach, nie, reku, ale loď tonie, poď hore na palubu, ktozná, či sa ešte dlho vídať budeme!“ — „Jaj, ja som chorý, zle mi je, ja nemôžem,“ odvetí slabým hlasom. — „No, premôž sa, obleč a stúpaj hore!“ A chudák horko-ťažko sa zvliekol, obliekol sa a vyšiel za mnou, kam som sa pri závrate hlavy vopred ponáhľal na palubu. Zastali sme pri vchode, držiac sa rukami lavíc. Oblaky hnané prudkým vetrom lietali chytro ani strela, mesiac prekukával a hľadel zádumčivou tvárou na rozvarené bublajúce more. Aj, čiže bolo špatne plavé, len povrch hrebeňov vĺn — bielučičké peny, celé kopce a nepravidelné doliny tvoriac, valili sa, len-len že nás už pohltnú. Zhrbené vody, loď na najvyšší stupeň váľali; vše jedným bokom načrela vodu, vše druhým, a dakedy sklonila sa tak dolu, že nám na more neprichodilo dolu pozerať, ale hore.

Pri tomto hrúzyplnom pohľade klesli naše mysle; každý dušou bavil sa doma a svojich najbližších milých spomenúc, ich i seba odporúčal bohu. Pravda to spravodlivá, že „qui non scit orare, pergat ad mare“.[50]

V tvári tohto pekného, ale ohromujúceho strašného divadla, pri zhone živlov, keď zdalo sa každú chvíľu, každé okamihnutie, že nás vodné vrchy stiahnu do svojich chladných hlbín, majúc každé okamihnutie smrť pred očami… ale, kto vám opíše ten moment?! — pojali sme sa a bratsky lúčili.

„Dlho, to, reku, trvať nebude,“ poviem a pevne som si umienil, že nedočkám tonutie, ale aby som ukrátil trápenie, vopred skočím do mora. Ale priateľ Lajko povie:

„Nezúfaj, brat môj, pán boh nás snáď ešte zachráni.“

Znáte, že Slovák všetko v bohu zakladá a zato je statočný.

„No, istotne, že nás tu človek nie, ale jedine boh zachrániť môže,“ rieknem ja. Hrúza trvá tá istá, ale loď netonie. Vztýčili búrno-plachtovú žrď (Seegelsturmstange), tú vietor zdrúzgal a mrštil do vody. Vlny sa besneli, loď tancovala vše na kopci, vše v doline ako pleva, ale predsa netonie. Loď dobrá, ľudia múdri a boh veľký.

Vlny sa iskrili a kde sa najviac varili alebo odrážali, tam sa aj najviac svietili od miriád drobulinkých, more obývajúcich a na spôsob svätojánskych mušiek svietiacich sa zvieratiek.

Ale musím vyznať, že som sa veľmi nestačil zapodievať poetickou stránkou týchto úkazov prírodnej ozruty. Len smutným zrakom hľadeli sme my malicherní ľudia do zlostného velikáša Adrie.

Keď sme takto pri tom všetkom len netonuli, odobral sa Lajko apaticky, zmorený morskou chorobou, do svojej postele, a ja mokrý, prechladnutý, zunovaný ľahol som si medzi dvoch krajanov na železné rošty nad paličmi, prikryl som sa vrecami, v ktorých spúšťajú paličom kamenné uhlie, položil som si pod hlavu skrútený povraz — a oddychoval, ale horkýže oddychoval.

V takýchto mukách doplavili sme sa asi na výšku prístavného miesta, to jest v rovnej čiare Baru (Antivari).

Nemohúc proti sile napred, po držanej porade uzavreli kapitáni loď zvrtnúť a kosom hnať do prístavu. To bola tá próba. Stalo sa tak. Vietor nám teraz nedul viac proti pysku, ale pod ostrým uhlom do boku lode. Ležala celky na ľavom boku, pravý bok hore, nenačierala už tak veľmi vodu, ale nám ju vlny zhora metali; s náramnou silou temným hukom báchali do pravej kolesne. V takom jednostrannom položení kosom plával Bombay v smere k Dubrovníku. Jeho klonenie bolo tak veľké, zvlášť keď nás ovalili vysoké vlny, že zvon na mostine, na ktorom ináč len každú hodinu stráže dávajú znak udrením, sám od seba bil na poplach, čo tak dojímalo, ako keď šibencovi zvonia na ostatnú cestu do hrobu. Ľahko každý uhádne, v akom sme boli klonení.

Pri týchto okolnostiach, že o oddychu byť reči nemohlo, rozumie sa samo sebou. Medzitým po asi osemhodinovom súžení nastalo ráno, svit. Hrúzy značne umenšené. Ale ešte teraz len sme videli, čo sa to robilo. Cestovatelia „kratochvíľni“ pomaly, bledí, vycivení, ako maškary povylezúvali a knísali sa po palube — aj na smiech, aj na poľutovanie.

Že nechýbali ani smiešne výjavy, nech svedčí toto. V prednom salóne jeden vážny a povážny pán, nechtiac sa štverať na hornú tretiu posteľ, zamenil si brloh a spal dolu na úzkej pohovke. Ako tak spal, príde búrka, búši loď vlna, vážny pán frkne ako haluška, a to čelom o stôl, stade na zem. Kým chmátal a točil sa po zemi, padol celý dážď na neho, a to dážď kufrový, čižiem, nohavíc a konečne i lavór a inšie nádoby vyliali na túto hromádku svoj — pri búrke nevyhnutný obsah.

Zoslabnutý všetkými neresťami, mokrý — fúzy a brada vždy slané ako haring — keď sa tíšilo, to jest keď sme sa plavili blízko prístavu, pobral som sa do postele a sladko som usnul. Ej, čiže sa to spí po takej nemelčici!

Ako sa prebudím, šuchnem rukou po tvári, a tá celá akoby posypaná múkou. A čo to bolo? — Soľ, číra, čistá soľ. Čo mi striekajúce vlny načľapkali vody do tvári, to uschlo a stade tá soľ — dosť by sa bola nalízala jedna ovca. Komíny ale, odvrchu dospodku oblepené bielou soľou, dali pozdejšie zafarbiť v Carihrade.

28. marca. Ogabaný, raňajkami občerstvený, vystúpim na palubu, aká tu zmena. Stojíme v znamenitom, dlhom, horami obtočenom prístave gružskom. Okolo nás ležalo zakotvených viac pred búrou sem vplašených lodí, menovite vojenských, z ktorých na jednej velil sám rakúsky admirál barón Wüllerstorf.[51] Nebo jasné, slniečko prívetivo kukalo na nás zmokov, ďaleko von na obzore divo križujúce sa vlny a na chlmoch okolitých hôr knísavé stromy ukazovali na vonkajšiu búrku. Ale my sme čušali v bezpečnom mieste.

Mali sme síce navštíviť podľa programu Dubrovník, ale len naspäť idúc, takrečeno len podotknúť. Nehoda nás však prinútila tu odpočívať tri dni, čím nadobudli sme príležitosť oboznámiť sa s Dubrovníkom, znamenitým svojou predošlosťou, mestom a s jeho bližším okolím.

Pod nami leží po brehu a vŕškoch do polkola Gruž (Gravosa). Toto je vlastne bezpečný, dobrý, chrbtom kopca od Dubrovníka (Ragusa) asi štvrť hodiny oddialený prístav.

V blízkosti samého Dubrovníka je síce tiež prístav, ale malý, plytký, nepríhodný väčším lodiam.

Tú istú noc, keď náš Bombay tancoval tú nešťastnú ceperlu, a čiže radšej polku-mazúrku, prekotili sa tu dve malé plachtové lode. Lodníkov ochránili, tovar sčiastky zahynul.

Domy Gružu stavané sú do strminy medzi skalami, čo platí zvlášť o východnej strane. Je to už sloh domov bezvýnimočne taliansky, strechy veľmi plytké, domy všetko stavané zo skál.

Na východnej strane, takmer na samom vrchu pozorovať bolo viac domov očadených, opustených — to si vraj asi pred desiatimi rokmi Čiernohorci spravili taký „juks“;[52] prepadli ich, spálili a utiahli sa nazad. Ktozná, myslím si, či tam tiež „nepľundroval“ Mijo, Pinkov kamarát.[53]

Keď sme sa poobzerali z paluby blaženým okom po peknom zelenom venci okolitých záhrad a po susedných lodiach, vystúpili sme pomocou člnka na breh, na krásnu cestu kol prístavu. Múraná ohrada brehu nie je vyššia ako na 2 stopy, znak toho, že tu v tejto nevyrovnane bezpečnej zátoke more ani v čas najväčších búrok nevyskakuje vysoko.

Vystúpiac na pevnú zem, vošli sme s Lajkom najprv do blízkej kamenárne, obyčajného tu remesla, kde sme zbierali kúsky mramoru. Ďalej idúc, obdivovali sme od nášho už veľmi odchodné rastlinstvo. Mali sme viac ako polovicu nám neznámych bylín pod nohami.

Pôda je vápenná, jurského útvaru, pri brehu aj kriedovitá, ako tamtá na Gabreku (Karste), rozštiepená, skalnatá. Zo škulín, zápoľ a na nanosenej zemi všade révy, olivy, kaktusy všelijakého druhu, pomaranče, citróny atď.

Ďalej idúc, vstúpili sme do súkromného príbytku s utešenou záhradou; neobišiel ho ani jeden z cestovateľov. Prívetivý majiteľ, menom Puchovac (ktorý nám na žiadosť a prípis prisľúbil aj semená vďačne zaslať, naradovaný, že sa s ním zhovárame po „našsky“), bol predtým sluhom Radiča, bývalého vlastníka tohto pekného majetku. Keď Radič zomrel v Mexiku, v porukomí svojmu synovcovi, darebákovi, poručil dva zlaté r. č., svojmu ale vernému sluhovi tento celý príbytok i so záhradou a kúpeľom.

V samej záhrade sú súmerne podelené hrady a vôkol obtočené plotom s vyrezanými stĺpmi a umelými popolnicami — všetko z myrty. Okolo múrov striedavo pomaranče so zlatým a citróny so sirkovým ovocím v tmavom lístí. Mimo toho laurus, oleander, révy (začali už púšťať listy) a kopa hyacintov, ľalií a narcisov.

Dom bol vôkol obtočený korkorusom a banksiou, žlto a bielo kvitnúcou, sem-tam pekné kvitnúce červené mesačné ruže, naľavo od domu bývalý kúpeľ, na tento čas rybník s pestrými, rôznofarebnými rybkami.

No môžem uistiť, maličký raj, zvlášť v očiach zamrznutých Tatrancov.

Mimo prístavu pospiechali sme ako kolkáreň hladkou cestou popri rozličných kupeckých, v tieňavých záhradách vystavaných domoch a kasárňach do kopca, kde medzi záhradami, olivami a stromovím vystavaná cesta delí sa na vidličku, ale na sedle, to jest úžine polostrova, tvoriaceho gružský prístav, zase sa spája dovedna, a tak beží dolu do mesta Dubrovníka.

Z tohto punktu nádobno sa poobzerať; to je výhľad pozoruhodný. Za chrbtom prístav a Gruž, kus napravo kopce polostrova, znamenite vzdelávané, zelené, prívetivé. Celky napravo, a to závratne kolmo a hlboko pod nami, akoby už prehltnúť chcelo starobylý Dubrovník, driape sa o zápole až na 10 siah zvýšky hrmotom-rachotom more; všetko márne, zápole stoja a vlny, zlostné biele peny na dlhom jazyku, po opakovanom namáhaní, prinútené sú, aspoň na čas, ustúpiť.

Velebná hra prírody, boj vody so zemou!

Pod francúzskym opanovaním za generála Marmonta[54] (pozdejšie vojvodu z Dubrovníka) jeden odvážlivý francúzsky pochábeľ sa stavil, že on koňmo z cesty (vtedy ešte neohradenej múrom) skočí do opísaného chladno-mokrého pekla. Skočil, vyhral stávku, lenže si pre ňu nikdy viac hore neprišiel.

Pred tvárou leží asi o polkole, najviac na strane vrchu sv. Sergeja, mesto, ohradené väčším dielom múrmi, pošlými zo XVI. a XVII. storočia. Na zvláštnejších výšinkách vynikajú tvrdze (bašty) Menčeta, St. Lorenzo, stará a veľmi pevná, a iné. Za mestom more, slabý prístav s menšími loďkami a kus ďalej ostrov Kroma.

Slušná vec bude oboznámiť sa trochu s touto pamätnou a kedysi pyšnou republikou, a hlavne s jej dejepisom.

Epidaurskí úskoci, vypudení Slovanmi zo svojej otčiny, založili v VII. storočí terajší Dubrovník. Prisťahovaním Slovanov stal sa až do XIII. storočia mestom grécko-slovanským, pozdejšie rímsko-taliansko-slovanským. Táto republika vedela sa udržať múdrym, opatrným riadením za tisíc dvesto rokov v strede mocných, závistlivých susedov. Do r. 997 boli Dubrovníčania celkom neodvislí, ale v tomto roku po odňatí im dakoľko ostrovov vstúpili do léna Benátčanov pričinením silného duku Petra Urseola[55] II. Priateľstvom s mocnými vtedy Srbmi r. 1040 — 1050 dostali od Štefana Bojislava[56] zase dakoľko údolí a zátok, menovite zátoku gružskú. Roku 1203 pre vnútorné rozbroje Benátčania v spojení s križiakmi Dubrovník pokorili, dajúc mu svojich arcibiskupov a iných talianskych mužov za správcov a úradníkov. Liberálna strana (obzvlášť Slovania) pozdejšie obracala sa zase k Srbsku, ale obranný spolok, uzavretý s kráľom Vladislavom[57] srbským, nepomohol, a oni ešte väčšmi podľahli. R. 1252 chcel ich prinútiť Štefan Uroš, aby mu dávali poplatky. Tu už začal Dubrovník klesať; k tomu ešte požiar natoľko zhubil mesto, že už na tom boli, presťahovať sa inde. Ale tomu sa vzoprel Vukašović a iní vlastenci. V XIV. storočí, zvlášť za srbského kráľa Štefana Dušana,[58] mesto sa zase značne zdvihlo. V priateľskom porozumení s Ľudovítom I.,[59] uhorským kráľom, vyšmykli sa benátskemu panovaniu r. 1358; pod ochranou uhorskej koruny zotrval Dubrovník do r. 1526. V tejto dobe veľmi rozkvitol, počítajúc do 15.000 obyvateľov; r. 1580 hen do 33.000, teraz asi 10.000. Aj Žigmund,[60] kráľ uhorský, od 1386 až 1437, bol mu priaznivý. V XV. storočí, vezmúc do prenájmu v srbskom mocnárstve bane na zlato a striebro, získali Dubrovníčania veľké bohatstvo. Platili 200.000 dukátov prenájmu a v zásobe mávali obyčajne do 7,000.000 cekinov.[61] Pritom viedli obchod s celým Jadranským a Stredozemným morom, ba hen aj s Indiou. V r. 1347, 1416, 1422 a 1465 mnohé tisíce ľudu mor usmrtil. Ale keď Turci zaujali Srbsko, boli prinútení utiekať sa pod ochranu Turecka, ktorú, prirodzene, odmieňali peniazmi. V najväčšom diplomatickom tlaku boli, keď druhé kresťanské vlády viedli s Turkami vojnu.

Zemetrasením a tureckou mocou zoslabnutý, ale menovite po nešťastnej bitke pri Moháči Dubrovník bol už takmer celkovite podriadený.

Vedy a umenie kvitli najslávnejšie v XVII. storočí. Ale roku 1667 zase zachvátilo Dubrovník zemetrasenie a usmrtilo mnoho ľudí. — Keď Kara Mustafa[62] v porozumení s Benátčanmi o to hral, aby Dubrovník cele priviedol navnivoč, vstúpili Dubrovníčania do stáleho zväzku s kráľom uhorským (1683 — 1699), čím uchránili sa nájazdom benátskym. Pod záštitou nepriateľstva oproti Rusom zaujal Dubrovník dňa 27. mája 1806 generál Lauriston.[63] Generál Marmont 1808 zničil úplne slávnu dubrovnícku republiku. A dňa 14. januára 1814 je oddaná rakúskemu vojsku.

To krátky dejepis kedysi slávnej, malej, ale silnej republiky, naozaj a v každom ohľade juhoslovanských Atén.

Spustiac sa voľným krokom z chrbta spomenutej úžiny, dochodili sme medzi záhrady. Divo rastúce Agáve americ. (aloa) s vysokými zakvitnutými steblami na mnohých miestach vidieť miesto plotu. Prešli sme mimo konzulátu ruského, pruského a iných a došli na promenádu. Z jednej strany sa cvičilo vojsko, Maďari, z druhej strany na peknom, štrkovanom, zeleným stromovím vysadenom priestore pri rozložených stolíkoch postrebúvali kávičku dôstojníci a obyvatelia. Oproti moru je múraná ohrada, z nej pekný výhľad dolu na valiace sa vlny, ďalej dopredu sprava i zľava na strmých skalách tvrdze dumne strážia mesto.

Obecenstvo na dubrovníckej promenáde bolo zaujímavo strakaté. Rozličného druhu vojenskí dôstojníci, kde-tu európska šata francúzskeho sveta, najviac veselých, svetlých farieb národné kroje, menovite červené kapy[64] (fezy) — Dalmatínci, Bosniaci, Turci, Čiernohorci, Gréci, Taliani a bohzná akí ešte -ci. Nad iných ako hrdinskou postavou, tak celou osobou vynikal chlap v čiernej kape. Fajčil z čibuka sťa banskobystrická strieborná huta, ledvaže mu človek mohol uzrieť tvár. Len keď tuhá bóra (severný vietor) odviala zázračné dymové kotúče z jeho hlavy, vidíme junáka a pospiechame k nemu.

Krásny, dobre vyše siahy muž mal malú čiernu kapu, tvár málo čo belšiu od nej, oči ako žeravé uhlie, brunastú kabaňu, a privrchu široké nohavice, od kolien zúžené do klimentisiek; na nohách krpce (opánky). Kabaňa ozdobená retiazkami, specikami a inými toho druhu šperkami, ináč táto, i nohavice modro šnurované. Pás nechýbal a za pásom celé düppelské šiance:[65] pištole, nože, handžár, kapsička na kresivo, dohán, patróny atď. Nechýbali — ako sme mali šťastie vidieť, keď hrdo na ne pozeral — ani strieborné hodiny, ale dokonalé, lebo také chlapisko sa nebude zapodievať pletkou, snáď cylinderkami. Keď ich vytiahol z vrecka, len tak kleplo. Boli okrúhle a veľké ako päsť; vrchnák z nich bezpečne mohol upotrebiť aj namiesto „protfannu“.[66] K dokonalosti toho obrazu nechyboval, rozumie sa, opravdivý čerešňový čibuk.

Toto obrisko bolo — junák z Crnejgore![67] Okolo neho s dakoľko Bosniakmi stali sme si ako ľan okolo konopy. Na prihovorenie sa po „našsky“ nám podané ruky tak srdečne stisol, že za dlhší čas nevedela sa nám navrátiť krv do nich. Na prsiach mal strieborný peniaz so srbským nápisom, visel mu na stužke. Pýtam sa ho, za aké zásluhy dostal to vyznačenie. Pustí chmúr z úst, až slnce zatemnelo, a povie flegmaticky, že svojmu kniežaťu v poslednej vojne doniesol triatridsať tureckých hláv! Verte mi, divne som sa cítil v blízkosti tohto človeka.

A pri tom všetkom bol to chlap prívetivý. Častejšie sme sa s ním zišli, pridružil sa k nám obyčajne a ako dieťa krotko rozprával.

Raz sme stretli viac Turkov, medzi nimi aj dôstojníkov a upozorňujeme ho na nich: „Hľa, tam idú vaši priatelia!“ — Zamumlal čosi a zasvietili sa mu oči ako mačke, keď vidí preletieť vtáčika. Zdalo sa mi, že sa mu pohla aj „medaila“ na prsiach. Ďalej sme sa ho pýtali, kde má svoju vernú pušku, a on odpovedal, že Crnogorci musia pušky odkladať na vojenskej stráži. Tomu predpisu nádobno sa podrobiť každému cudzincovi okrem tureckých dôstojníkov.

Niže promenády je hlavná brána do mesta, opevnená a strážená, a tak popri františkánskom kláštore vojde sa do najhlavnejšej ulice, „Corso“ rečenej. Domy sú vôbec zvonku neobielené, pokryté škridlicou a táto, aby ju vietor nestrhal, obťažená je skalami. Ulica dláždená a veľmi čistotná.

Pozoruhodný je palác, ktorý kedysi slúžil správe dubrovníckej republiky, teraz krajskému úradu. Je utešene stavaný s arkádou, ozdobený peknými kamenárskymi a rezbárskymi dielami, pochodiaci z r. 1388. Vošli sme ku kníhkupcovi, kupovali listový papier a tu zišli sme sa s poddôstojníkom uhorského pluku, znamenitým šuhajom, rodákom z Trenčína.

Vošli sme do hlavného chrámu, kde biskup dubrovnícky slúžil sv. omšu. Kostol to nový, má dakoľko pekných obrazov, tuším kópie Tiziana.[68] Hudba bola pekná, ale nápev zdal sa mi byť podobný polke, a organista nebol tvárou, lež chrbtom obrátený k oltáru.

Stadeto šli sme do dubrovníckeho prístavu; no ten je naozaj chatrný, neposkytuje nič zvláštneho.

Vrátili sme sa opäť na promenádu. Tam jeden z našich spolucestovateľov, Bavor, tuhým vínom dalmatínskym rozjarený, čudujúc sa na cvik nášho vojska, začal ozávod s veliteľom komandovať. Jeho známi ho odtiahli a múdry dôstojník vidiac, čo sa zrobilo s Bavorčíkom, usmial sa — a bolo dobre.

Na promenáde je hostinec; tam sme obedovali nie veľmi lacno a dosť zle. Jedli sme studenú kozlinu a pili anglické, ale pivo. Nebolo to pre naše krumpľové žalúdky.

Po obede driapali sme sa širokou cestou dohora, nakúkali do skliepkov, ako krajčíri, sediac s prekríženými nohami na zemi, vyšívali pekné kaftany, nohavice, dolomány atď.

Štverali sme sa ďalej do vysokého kopca vyše 1300 stôp nad hladinou mora. Najprv nás viedla plytká cesta pomedzi domy a záhrady, potom nasledovali schodíky poskladané zo starých rumov. Medzi inším videli sme jeden schod s vydlabaným nápisom r. 1485 — lebo, ako známe, Dubrovník dakoľko ráz navštívený zemetrasením, menovite r. 1667 bol temer úplne pováľaný.

Vyše záhrad a domov vedie devätnásť zvrátok (kiar) strmo do pevnosti, ale cesta je taká hladká a široká, že všetok materiál a pevnostné delá možno vyviezť hore. Videli sme tu mnoho Erica,[69] Salvia off., Agave americ. (tieto mnohé aj zakvitnuté), myrty, rozmarínu, borovky (Junip. bac.), ale dokonalejšej, s väčšími borovkami ako naše, z nich pália povestný genever.[70] Po hodinovom vystupovaní ohlásili sme sa u veliteľa pevnosti a on nám vykázal poddôstojníka, ktorý nás vyviedol chodbami a schodami na povrch pevnosti; pod nohami nám boli oproti bombám pevnou povalou opatrené kasárne a rozličné zásoby.

Pevnosť „Forte Imperiale“[71] je silná a má tú výhodu, že môže dolu páliť bez toho, aby jej zdola mohli dačo vykázať. Výhľad po obzore je velikánsky. Na východ rôznej podoby dosť vysoké, akoby cukrom a mandľami posypané vápenné jurské vrchy, tu i tu v škulinách sneh. Rastlinstvo biedne.

Dalmácia je tu veľmi tesná, spomenuté vrchy sú už v tureckom cisárstve, v Bosne, Hercegovine; asi na delové strelenie pred nami na kopci turecká stráž s domčekom. Na sever obzor zamedzený sčiastky hercegovinskými, sčiastky dalmátskymi horami. Rozumie sa samo sebou, že hory sú popretrhúvané rozličnými dolinami, kotliskami, prielubami, údoliami, a jedine tu môže byť hospodárska práca výdatnejšia. Ale sú Dalmatínci v tomto ohľade aj pilní, a veru by naši, pre planú a neúrodnú pôdu stenajúci a na ňu sa vyhovárajúci hospodári vytreštili oči, keby videli, ako Dalmatínec v koši do strmého kopca trepe zem, vynáša hnoj a čistením, lámaním a strieľaním skál pripravuje záhradku alebo roličku a na jej ovlaženie z ďalekých cisterien nosí hore vodu. Akým by sa stal u nás Dalmatínec hospodárom? — Alebo by aj olenivel; lebo núdza vraj tvorí priemysel. No my máme tamtej dosť a tohto predsa málo.

Pod nami na juh čiastka Dubrovníka s malým prístavom, potom ostrov Croma s palácom terajšieho mexického cisára,[72] husto obrastený stromovím, vôkol more, na obzore vysoké zápolisté čiernohorské hory. Na západ je výhľad najvďačnejší. Na obzore nekonečné more, na ňom na tento čas nevidieť pre búrku žiadne lode; každá sedí učupená v prístavoch. — Pod nami Dubrovník s pevnosťami, napravo gružský prístav s mnohými loďami, najviac vojenskými, polostrov a potom ostrov Taksa a malá „sihoť hladu“, preto tak nazvaná, že za časov Napoleona I. tam za deväť dní blokovaných dvadsaťtri mužov rakúskeho vojska — keď už pojedli trávu a všetko, čo bolo možné, a odnikiaľ pomoc prispieť nemohla — umreli hladom. Potom dali porúcať hradby a sihoť stojí ako strašidlo — osamotená. Keď vbehne loď do prístavu, vojenská stráž na povrchu pevnosti dáva znak streľbou a vytiahnutím vlajky.

Popred pevnosti dolu vrchom do mesta vodovod, ale vodička v ňom v lete obyčajne vyschne.

Svietilo teplé slnko, ale vietor bol tuhý, a tak chvíľu urobil nepríjemnou. Zišli sme dolu do kabíny, kde dakoľko dôstojníkov pohárkovalo s dôstojníkom, a pretože nám voda z cisterny nijak chutnať nechcela, zapili sme si aj my dalmatínskeho vína a besedovali sme. Víno dobré, čierne, husté, tuhé, a čo najkrajšie, veľmi lacné — holba[73] 10 grajciarov r. č.

Zíduc do mesta, pobrali sme sa do kláštora bratov františkánov, ktorý je veľký, starobylý s pekným, stromami vysadeným dvorom — prijíma dôchodky lekárne. Predstata kláštora a spolu provinciál, chlap vysoký, pekný, dobrého rozmaru a vôbec vzdelaný — vyučený zvlášť ako apatekár, prijal nás vľúdne a uviedol do bibliotéky. Medzi zhovorkou podotkli sme mu, prečo oni v kostole síce latinsky, ale celky s talianskym vyslovovaním čítajú sv. omšu, napr. ledžere (legere), dičere (dicere)[74] atď. Odpovedal, že tak dobre, bo taliansky jazyk z latinského pochodí, a že my nijak dosvedčiť nemôžeme, či starí Rimania tak vyslovovali jednotlivé litery ako my, alebo tak ako oni. Pravda, ja som nepočul rečniť Cicerona, a tak smiechom sme dišputu skončili.

Čo sa týka bibliotéky, je ona umiestená v jednej priestrannej a na kongregácie rádu určenej sieni, a nie tak pre svoj počet, ako radšej pre obsah pamätná, a istotne obsahuje veľké poklady pre Slavianstvo, ale menovite pre Juhoslovanstvo. Známo je totižto, že Dubrovník okrem bojovných a v politike vyznačivších sa mužov splodil i mnoho výborných spisovateľov. Aby som pominul dlhý rad mien slávnych mužov, pripomeniem len J. Palmotića,[75] spevca Kristiady, a Gundulića,[76] spevca Osmana — diela po stáročiach a šírym vzdelaným svetom známe. Týchto a mnoho iných — ktorých by bol dlhý rad — slávnych mužov diela sčasti tlačené, sčasti v rukopisoch nájdeš tu uložené mimo iných kníh. Opakujeme, že poklady tieto zaslúžili by byť skúmanými dlhší čas dôkladne a skrz na to spôsobných mužov. Ivan Kukuljević-Sakcinski tu veľa pamätného vyťažil pre juhoslovanský dejepis. Pán provinciál Kuzmić, ktorý sa zapodieva aj prírodnými vecami — nerastmi, ale nadovšetko zbieraním a skúmaním lasturiek, a ktorého porúčame láskavému pozoru Matice slovenskej, bol tak povďačný na naše oslovenie dajakým darčekom uctiť našu Maticu, že nám oddal vo veľkom formáte dva tlsté výtlačky slovníka dalmatínsko-talianskeho pre Maticu, za čo mu ešte opakovane ďakujeme.

Podvečer konečne uberali sme sa peknou cestou na našu pohyblivú hospodu. Spomenutý Bavorčík, rozobraný vínom, pri vystupovaní z člnka na loď, stratiac rovnováhu, zmizol, ale bystrí mornárski šuhajci vrtko vytiahli kolosa z vody za uši. Dobre sa zasolil. Ale tento kúpeľ dobre účinkoval na neho, pretože pozde večer, garazdujúc a druhých nepokojac, o stávku chcel skočiť do mora.

Vôbec ten večer bolo naše ináč pokojné obecenstvo veľmi rozdráždené, čo za vinu kladiem dalmatínskym viniciam. Daktorí, trebárs kto oči a uši mal, vidieť a počuť mohol, že víchor hučí von na mori — predsa dotierali kapitánov, aby sme plavili ďalej. Že tu v pozadí účinkoval pán Tuvora, „nezištný“ podujímateľ, aby nemal daromné útrovy, je bez pochyby. Že pri tomto bolo živé besedovanie pro et contra,[77] rozumie sa. A keď sme už ostatní sladko odfukovali, naši piati zástupcovia múz a členovia rozličných „burschenschaftov“[78] a istotne „bierkönigovia“[79] v prednej sieni do takého vraj ohňa prišli, že len tak vyvolávaním na súboje hádzali, ale toto mienené krvipreliatie skončilo sa morskou chorobou.

29. marca o štvrtej ráno s hrmotom vyťahujú kotvy. Vystúpim na palubu: nebo mračné, víchor, dážď, odvrchu i odspodku voda, chvíľa horšia ako včera lebo predvčerom. Keby som bol vedel, že sa pohneme v takej chvíli ďalej, bol by som zostal v Dubrovníku. No bolo už pozde. Druhé lode zostali v bezpečnom prístave; vojenské, do Schleswig-Holsteinu určené koráby[80] s podivením hľadeli na nás, že ideme na more v takej búre. Vietor hučal ako besný, dážď sa valil ako z kúp. Vojdem do doktorovej, nad kolesňou stojacej kajuty; zhovárame sa jedno-druhé. Loď sa kolíše náramne, doktor prace knihy, písma, sklenky, bo mu moknú, keď voda zo všetkých strán prebíja. Pekné výhľady! — Vtom otvoria sa dvere, cestujúci s veľkou náhlivosťou hľadajú Tuvoru. Čože tá náhlivosť znamená? Tíši sa búra, utichuje, zatíchne. Zapískne mašina, zahrmí kotva, loď zastane. Čože to? — Či sme nesadli na dáku plytčinu? Vybehneme von, čo vidíme? Loď stojí na tom istom mieste, na ktorom stála pred troma hodinami. Presvedčil sa nezištný pán Tuvora, čo predvídať bolo načim každému rozumnému, že sa nemožno plaviť v takej búre. Táto, vcelku asi trojhodinová próba stála podľa výpovede kapitána vyše 250 zlatých r. č.: toľko kamenného uhlia spálilo sa daromne. A predsa pán Tuvora vyvrátiť chcejúc vo „Wandereri“[81] opisy tej búrky, povedá, že to ani búrka nebola. Ak to vskutku žiadna búrka nebola, a keď vskutku žiadne nebezpečenstvo s ďalším plavením spojené nebolo, prečože zvrtli do Dubrovníka, prečože sa vrátili nazad bez úspechu? Pre zábavku to iste náš opatrný a neohrozený kapitán neurobil. — Lode, ktoré sme boli zanechali v prístave, ešte vždy tam stáli. V našom najbližšom susedstve stála šesťdelová loď s admirálom barónom Wüllerstorfom na palube.

30. marca. Slnko prívetivo svietilo. Šli sme do mesta. Najprv zase do premilenej záhrady Puchovca a stade do Dubrovníka. Cestou našli sme pekný vápenný špát (aragonit) a zišli sme sa s našimi spolucestovateľmi, s „bombayovcami“, ako sme sa žartovne prezývali; tí namrzení včerajšou daromnou próbou a dlhým čakaním odhodlali sa tu zostať a prvou poštovou loďou navrátiť sa do Terstu. V mojej nevôli popýtal som ich, aby idúc na loď aj môj pas vykonali, že ja tiež pôjdem s nimi. Príduc do mesta, hľadali sme mestského lekára, horlivého to národovca slovanského, i dopadli sme ho čochvíľa na ulici. Držal sa k nám veľmi vľúdne, zaviedol nás i do kasína, kde nám poukazoval všetky pamätnosti. Kasíno, čiže čitaonica, nie je síce tak veľkolepé ako v Terste, ale predsa je pristrojené vkusne, ba nádherne a má mnoho rozličných, zvlášť slavianskych, pilno čítaných novín. Duch slaviansky rozmáha sa tu veľmi krepko, a boh dá, že napriek talianskym pletkám do kvetu príde. — Priateľský lekár odhovoril ma od môjho zámeru navrátiť sa už z Dubrovníka do Terstu, dokladajúc, že podľa všetkých znakov už o dvadsaťštyri hodín utíši sa more a nastane pekná chvíľa. Na tieto doklady a na nahováranie Lajkovo sľúbil som, že už poručeno bohu len ďalej pôjdem na nastúpenej ceste.

Vrátili sme sa na loď. Mne chceli navrátiť pas, no nechcel som ho viacej. Ani druhí cestovatelia nevzali si nazad pasy, všetci odhodlali sa ďalej cestovať, nechtiac opustiť krásnu príležitosť vidieť krásne, rozmanité kraje. Chvíľa menila sa už skutočne — vietor tíchol. — Admirál barón Wüllerstorf, chcejúc navrátiť návštevu, ktorú mu boli učinili naši dôstojníci, priplavil na náš Bombay. Hodný, priateľský to pán. O našom včerajšom výlete vyslovil sa pred celým obecenstvom takto: „Proti víchru plávať znamená toľko, ako uhlie darmo márniť.“ Uisťujúc nás, že zajtra sa uvidíme v Korfu, odplával so svojou námorníckou a vojenskou družinou. Jeho loď nestála ďalej, ako guľka z pištole doletí; ostatné lode boli zakotvené v ústí prístavu. Dívali sme sa a videli, ako na povel plachty vyťahovali a sťahovali, ako stráže, tu i tu znaky dávajúc, na svojich vyvýšených stanovištiach sem i ta kráčali.

Načim pripomenúť mi ešte na lodi vykonaný súd. Sluhovia vyvolali nás zo siene na palubu, že sa bude konať vojenský súd. Čo, vojenský súd? Kohože budú súdiť? — Keď sme si zastali všetci cestovatelia na palube, predstúpi pred nás druhý kapitán, pán Stýskal, i oznamuje nám, že istý pán spomedzi cestovateľov správal sa neslušne, znepokojoval v noci cestovateľov a vôbec robil nezdobu; druhí páni že sa chceli biť v súboji. Takéto počínanie protiví sa vraj lodným pravidlám a lodný veliteľ má moc pokutovať takýchto buričov buď väzením do „diery“, buď — ak to nepomôže — vysadením na pevninu. Podľa tejto svojej moci odkazuje prvého pána do osobitnej komôrky a tým piatim junákom dáva ostrú výstrahu. — Ale nestalo sa im nič. Milý Bavorčan, ostatne pri triezvom rozume dobrý chlap, poprosil za odpustenie, vystríhal sa sklenky — a junácki študenti sľúbili nevylievať viacej krv.

Vietor zvrtnúc sa začal duť od východu, ale už len tak sticha, akoby len vyrovnať chcel búrne vlny. Naši cestovatelia začali už prichádzať do dobrej vôle. Mladí ľudia, veselí to šuhajci, dovliekli navečer skadesi z Dubrovníka troch hudobníkov, medzi nimi jednu ženskú, speváčku. Hrali, spievali, a mladí šuhajci dali sa do skoku. Tak menivý je život ľudský!

31. marca. A tak hnuli sme ráno o siedmej z prístavu Gruž (Gravosa) a plaviac medzi pustými, ale moru pevne vzdorujúcimi zápoľami, dostali sme sa do mora. Je to pravda, že taký osamotený, pustý skalnatý končiar, oplieskaný neustálymi vlnami v šírom mori, má čosi tajomnosti plného, čarovného v sebe. Sám borí sa od vekov s pahltným morom, obývaný bezpečnými rybičmi a iným morským vtáctvom; a pri tomto mimovoľne napadne človeku: koľkých pravekov bola svedkom táto zápoľa, koľkých strašných výjavov rozsršenej prírody! Koľko ozaj lodí a ktorých, iste už aj dávno zo svetového dejišťa zašlých národov s ich kosťami a nákladom, často drahocenným tovarom, leží pod nimi stroskotaných v hĺbke; lebo kým neboli parníky, omnoho viac lodí stroskotalo sa na takých končiaroch.

Hľahľa! Na včerajší ostrý východný fujak videl som s podivením na horách, ležiacich hneď za Dubrovníkom, svieži, biely sneh. Krajan, či vyprevádzaš nás Tatrancov? — A tento zjav trval po výšinách až po Bar (Antivari), kde nám pevnina zmizla z očí.

Dňa 31. marca — sneh. Myslím si: ,Ako to vyzerá u nás? Tam otvorí sa nová sanica.‘ — Ej, ale aj dobre sa nám zišli na palube kepene, ba aj bundy, ačkoľvek slnko zadosť učinilo svojej povinnosti.

Vlny sú ešte dosť búrne, ale neznepokojovali nás veľmi. Keď aj vietor prestane, rozhnevané more ešte vždy potrebuje osem až dvadsaťštyri hodín, kým vyfúka omrzlosť, prestane tancovať a usadí sa.

Pri obede, aby dolu nespŕchol riad, pokládli veľmi vtipne podlhovasté pohránky (rámiky — paralellogramme) dva a dva spolu viažuc. Obrusy pripevnili o nohy stola. Do pohrankov vložili mištičky a pohár, sklenice s vínom, zapchané, položili zapchačmi pozdĺž na stôl. Každej veci spôsob. — Kukol som aj do kuchyne, kde sa varilo pre 170 ľudí, ako si oni to, reku, pomáhajú pri metaní lode. Ale aj tam každej veci spôsob: všade poličky a riad tak pripravený, že tam málokedy môže sa zasmiať hrnčiar alebo sklenár. Riad na varenie je napospol železný.

Cesta na šírom mori bola ináč tohto dňa jednotvárna, nevideli sme do konca nič, len nebo a vodu. Od dlhej chvíle chceli sme sa s Lajkom zahrať „tartl“, ale dali nám talianske karty, s opakom pomaľovaným taktiež figúrami, s ktorými sme koniec-koncov k ničomu prísť nemohli.

Večer boli sme dlho hore a obdivovali iskriace sa vlny — pravda, inakšími očami ako v čas prešlej búrky. Je to pekný úkaz. Koľko tých drobulinkých zvierat byť musí, aby vydali toľké svetlo zo seba. Vážny starec knieža Vrede rozvinul pri tejto príležitosti v rozhovore učené náhľady. — Od večera od jedenástej do jednej ráno kotúľalo loď.

Carihrad. Pera. Hostinec „Colonie“. Dňa 1. apríla v piatok o tretej hodine roznieslo sa heslo, že vbehúvame už do kanálu medzi Albániou a medzi ostrovom Korfu. Vstal som a poď s Lajkom hore na palubu. — Lajko mal planú noc, kriesil sa teraz na čerstvom povetrí.

Nebo jasné, hviezdy hrali, mesiačik svietil ako srp, ale bolo chladno; ale ako by aj nie, veď v Albánii asi na 5000 stôp vysoké hory boli pokryté hlboko dolu snehom — biele ako len to najčistejšie striebro. Napravo Korfu (Krf) má tiež dosť vysoké hory, asi 3200 stôp (Salvador), na najvyššom chlme na široko-ďaleko observatórium — iste už dávno vystavané, či i teraz upotrebované, neznám. Hory a vôbec celý kraj Korfu je nie holý, ako náprotivné kraje Albánie, ale trávou a olivami porastený; medzi ním v sihlatých údoliach a úbočinkách prívetivo vykukávajú biele obce a jednotlivé vily. Vody má málo, krem jedného malého potôčka viac niet; voda sa pije z cisterien.

Dosť dlhú chvíľu to trvalo, kým sme plávali kanálom a doplavili sa do prístavu mesta Korfu.

Korfu je jeden, a to hlavný, zo siedmich takzvaných Jónskych ostrovov, ktoré sú až po tieto časy pod protektorátom Anglicka. Korfu sa zval za starodávna Korkyra. Zaľudnený bol asi 700 r. pred Kr. Korinťanmi a bol im podriadený, ale nezadlho svojím znamenitým kupectvom pre zvlášť výhodné položenie veľmi sa zmohol a stal sa sokom matky Korintu, čo aj zapríčinilo peloponézsku vojnu,[82] ktorá konečne Korfčanom zlomila krky. Roku 229 pred Kr. dostali ho do svojej moci Rimania a v XV. storočí Benátčania.

Približujúc sa k mestu Korfu, v samom už prístave napravo, plavili sme pri osamotenej, ako kandizovaný cukor žltej skale, mnohými bielymi bodkami — rybičmi — okrášlenej. Naľavo malá sihoť, na nej Angličanmi rozbúrané, vystrieľané ohrady. Pred nami mnohé, zväčša anglické veľké vojenské lode, jedna poštová Lloydu, talianske a iné menšie lode rozličných národov a krajín.

Aby sa obraz stal tým živší, poletuje krížom-krážom nízko i vysoko nami dosiaľ nevídané, všakovak pískajúce a spievajúce vtáctvo. Bombay sa pristaví, vystrčí vlajky — na zadok lode c. k. poštovú s rakúskym erbom — spustia schodíky a člnok (bárku), vlezú do nej sviatočne odení mornári: liskavý, nízky, široký, čierny, stuhou a žltým nápisom „Lloydo Austriaco“[83] ozdobený klobúk na hlave; modré, na prsiach otvorené košele so svetlejšími výložkami tej istej farby a vyšperkovanými bielymi goliermi; tmavomodré nohavice, driek opásaný červeným pásom a čižmy. To mornárska slávna rovnošata. Vliezli teda dakoľkí do bárky s veslami, kormidelník nazad, pri ňom poštová Lloydova vlajka, hneď za nimi jeden lodný dôstojník a lekár, a rrr! už zmizli medzi ťažkými loďami — a my sme kukali na mesto ako kaňa na dážď a lízali sme med cez sklo.

Mesto ležalo v polkruhu v pekných skupeninách pred nami, strážené z dvoch strán ohromnými pevnosťami. — Z pravej pevnosti je brehom mora murovaný výbeh. Ten už tiež bol zváľaný, a hneď neďaleko zborenín stála veľká čierna kasáreň; pred ňou na múroch hemžilo sa čosi, chodilo hore-dolu: veľmi, ale veľmi podobné — plošticiam. Pozerajúc ďalekovidom, presvedčili sme sa, že sú to tu posádkou ležiaci anglickí vojaci.

Domy mesta sú vysoké, na tri - päť poschodí; mesto samé je široko rozložené a má 25.000 obyvateľov. Na výstupnom mieste pri samej karanténe[84] bolo pozorovať pohyblivú čiernu čiaru, čakajúce obecenstvo. Asi o malú polhodinku priplavili k nám bárky od tu stanujúceho jednateľstva Lloydu s potravou: mäsom, rybami, strovou, menovite zeleninou, ovocinou, ako sú pomaranče, figy a povestné korfské hrozienka, väčšie i menšie, a kopou rýb; všetkého toho doviezli pre nás stroviteľov v hojnej miere a poskladali do lodných zásobníc.

Aby som nezabudol, prichodí mi spomenúť, že v tú búrnu noc zatopilo sa nám na palube šestnásť kusov kúr, takrečených perličiek.

Za pätami bárok s potravou prišli náš kapitán s lekárom na jednej a na druhej bárke dvaja komisári mesta Korfu. Vystúpili na loď a presvedčiac sa o lekárom oznámenom stave zdravia, poprezerajúc pasy cestovateľov a všetky legitimačné písma lode, pozhovárajúc sa a obzerajúc obecenstvo, obkukovaní súc na zámenu aj od nás, pobrali sa nazad. Táto procedúra výletu jedného dôstojníka s lekárom a príchodu komisárov opakuje sa v každom prístave.

Ledvaže vystúpili komisári na loď, tu nás obklopila hlučná, zo samých člnov pozostávajúca flotilka. Krik, zvada, pričom k nášmu rozmaru nechýbali ani grécke buchnáty. Už to pravda, že grécky ľud je čulý síce, ale aj závistlivý, nestydatý úžerák; často naši obrovskí dalmátski mornári boli prinútení krotiť svojimi železnými päsťami jeden druhému kučeravé parochne šklbajúcich admirálov tejto malej flotilky. Po uvedenom akom-takom poriadku sypali sme sa ako čížence na lep — do bárok.

Keď sme vystúpili na breh, mali nás potrhať; každý nám chcel niečím slúžiť, každý sa nás usiloval dačím oklamať. Ale my stojíme stále pevne ako múry hradné, a kým daktorí z bombayovcov, čo boli komótni a mali veľa peňazí — sadali do fiakrov a dúškom utekali za mesto do vily, ktorú obývala v čas nemoci naša cisárovná,[85] držali sme sa my pešiaci v tomto novom svete našich určených dragomanov — tlmočníkov.

Pozbierali sme sa pred bránou a stúpali za dragomanom. Brána bola obsadená anglickou strážou. Pred bránou sedel peňazomenec s truhlicou. Ale nemyslite si, že to len zďaleka dačo podobného peňazomencom našich veľkých miest, ani stopy. Sedí lagan, čo sám celý nie je hoden toliar, na verejnej ceste, držiac nízku, sklom prikrytú truhlicu lebo na kolene, lebo na stolci, a prehŕňa rukou, kde len aké strieborné, zlaté a voľačo i medené peniaze. Videl som pokladníkov veľkých, viac miliónov ročne vyplácajúcich pokladníc, ale tú obratnosť v čítaní peňazí, čo títo grécki peňazomenci majú, som ešte nevidel. To len blysne, a tie peniaze tečú cez jeho prsty ako voda, ale aj len blysne a máš X miesto 0. On ti sľúbi dobrú zámenu, ale keď si po prstoch pomaly čítaš cudzie peniaze a pritom rozmýšľaš, domyslíš si, že ťa obriadil; keď mu vyčítaš, že súčet nesúhlasí so sľubom, povie, že to, čo chýba, stiahol za svoje ustávanie. Slovom, dobre rozumejú, od čoho muchy dochnú.

Teda po krátkom pobavení vstúpili sme do mesta, potom ľavou stranou, promenádou nad hradbou brehu mora, šli sme radom vysokých domov. Každý krok predstavil nám dačo nového, či to v kroji, či v tovare, vôbec v celom povšednom živote — až octli sme sa na krásnej rovinke, utešenej prechádzke pred palácom anglického vladára. Celý svet voňal pomarančami. Ovocie blyšťalo sa v tmavom, hladkom lístí a biely kvet široko-ďaleko naplňoval ľúbeznou vôňou povetrie, lebo pomaranč aspoň to jedno spoločné má s našou skromnou borovicou, že naraz s ovocím nosí aj kvet. Odšklbol som niekoľko kvietkov, položil do vačku, a háby mi dlho páchli milou vôňou. Priestor, vysadený všakovým krovím dookola a súmerne krížom-krážom stromovím, napravo hraničí s dlhým radom domov, odzadu s palácom — naľavo s vysokou, malebne opevnenou skalou, a napred vybehúva na lúčky, určené na vojenské cvičenie. Bežne ohliadnuc dva stĺpy — pomníky jedného slávneho gréckeho a druhého anglického vojenského hrdinu, vytrepal nás náš nemotorný dragoman za mesto na staré, ničím inším len blatom po členky význačné násypy, aby sme stade pozerali na neďalekú, v peknom parku vystavenú žltú hlinu. Šomrajúc, keď mali sme tú česť poznať aj korfskú bahninu, vrátili sme sa na promenádu.

Ale dobre to bolo: Contraria iuxta se posita magis elucescunt.[86] Na prozaický výlet nasledoval idylický výhľad.

Z promenády ťahali sme vysokým mostom ponad morský kanál do brány na podotknutú už tvrdzu, vylepenú na skale.

Z brány metali dolu mostom do kanálu ťažké gule a delá, a pretože podlaha bola bahrinavá, tieto ťažké predmety hlboko sa vryli do nej. Stade ich zatrepaní anglickí vojaci horko-ťažko vyhrabávali a keď ich vyzdvihli pomocou strojov, skladali ich na loďky, a tak kanálom odvážali na veľké vojenské lode. — Prejdúc bránu silne obsadenú vojskom, kde som videl aj modro odenú a husárom celky podobnú artilériu, stretávali sme všade všakovým hrubým i tenkým vojenským náradím obťažených vojakov. Tento čulý, ale zničujúci život, ako hentam tie podotknuté rozbúrané hradby, v tom berie svoj pôvod, že Jónske ostrovy majú byť celkom pripojené ku gréckemu kráľovstvu, následkom čoho odtiahnuť má anglická posádka… ale kedy?

Na slobodnom mieste v tvrdzi učilo sa anglické vojsko. Sú to chlapi napospol vypasení, vysokí, veľa z nich pehutinaví, s červenými vlasmi, hlavu temer naholo obstrihanú; fúzy zriedka vídať. Na hlave malá, bez strechy, pod bradou tenkým prúživým čiernym motúzom podviazaná nízka čiapočka, označená napredku číslom pluku — takej podoby ako nemecké Studentenkappe;[87] krátky kabátik (spencer) po driek šarlátovej farby a žlté výložky. Remene biele, nohavice čierne, pohybovanie kus ťarbavé. Anglické velenie je z diaľky podľa zvuku veľmi podobné nemeckému.

Na tom istom priestore vidieť úhľadný kostolík anglickej cirkvi.

Nad hlavou nám, na strmej, šedej, ako stromy hrubými kaktusmi obrastenej skale — hrozila bašta.

Od kostolíka poberali sme sa strmým chodníkom dohora a prišli sme pod jednu veľmi dlhú, nadmieru silnú neokrôchanú bránu; žleby mimo chodníka vyplnené samými šesťdesiatfuntovými čučoriedkami. Konečne po ešte strmšom chodníku a schodoch, medzi zádumčivými cyprusmi a všakovým pichľavým a šedivým rastlinstvom, vykročili sme na samý chlm skaly, na samú vyšnú tvrdzu. Nad hlavou milý modrý nebeský plášť, oproti Albánii a Grécku snehom pokryté hory, okolo nás a pod nami pekné mesto, háje, luhy, zátoky, cengot a pisk na lodiach, rozličné vlajky na nich, a strmo pod tebou, s takým citom, akoby ťa silou-mocou čosi nevídané za vlasy ťahalo, anglické vojsko — hemží sa, búcha, robí, pracuje, jedine stráže nemo kráčajú. Veľká, velebná, ale aj malebne krásna je táto v mori vystrčená, múrmi na všetky spôsoby opancierovaná zápoľa. Povetrie čisté, vôňou kvetín, nadovšetko pomarančami presiaknuté. No krásnu chvíľku strávili sme tu. Podperiac sa cyprusmi a lezúc druhým chodníkom dolu, hodili sme ešte okom na skvele pristrojený dôstojnícky stôl v kasárni a zase bránou a mostom, jedine možným to prístupom z pevniny, vyšli sme návštevou a videním cele uspokojení na promenádu a stade sme vošli do mesta.

Po pieskom vysypaných a kus blatnatých uliciach je všade živo; chodby (trotoár) sú dláždené kamením.

Červené, biele kapy, modré nohavice, červené náprsníky a biele košele vyzerajú ako nevädzou a pipačom prerastené pole. Zasej k tomu ešte anglické vojsko, nuž máš obraz ulíc Korfu.

Navštívili sme katolícky a grécky chrám boží. V tomto leží najprv v zlatej, potom v striebornej truhle pochovaný sv. Spiridion, nábožným ľudom veľmi zhusta navštevovaný a bozkávaný.

Stade pospiechali sme pred kaviareň. Ale tá v našom zmysle nezasluhuje ani to meno; nie je to ani tôňa kaviarní viedenských! Obhŕknutí množstvom zvedavého ľudu pili sme tu limonádu, bo slnko ozaj teplo prihrievalo.

Odbehli sme aj do tabakového sklepu, a tu nám za znamenitý turecký dohán prijali ešte naše šestáčiky (31 obola). Kúpili sme k tomu veľmi lacné — ústnik, cieva a dymka z jednej látky, sadry (gypsu) zhotovené — čo aj veľmi krehké, fajočky. Pri inšom trhovaní nám naše peniaze tohto druhu brať nechceli.

Túlali sme sa potom s Lajkom na svoju ruku po tesných uliciach, obdivujúc kroje, rázne pekné tváre, rozličný tovar, krik, škrek cudzích hlasov, dakedy nenapodobiteľné divné vyvolávanie nosičov atď. Na ulici pod holým nebom na policiach rozličná, na jedenie hotová strova: olivy naprávané olejom, veľký vylúštený bôb i so strukom, chutný kaviár, sušené slivy, v celých petrencoch povestné tohto ostrova hrozienka; všetka južná ovocina: pomaranče, citróny, ďatle, figy atď., hneď zase celé múry štvorhranného chutného-chutného chleba atď.

Pýtal som sa, za čo sú pevné, dobre ušité i úhľadné topánky. Prvá cena obnášala by v našich peniazoch asi 3 zlaté 30 grajciarov r. č.; pomerne k našim cenám istotne lacno.

Dakoľko krokov ďalej celé rady stolov, obložených rybami, rakmi, slimákmi, ostrigami[88] a inými na jedlo hodiacimi sa obyvateľmi mora. Nechýbali ani nápoje. A všade pritom žuvanie a chlípanie; ale vyznať musím, že nami navštívené južné národy sú veľmi striezlivé.

Keď sme sa takto nachodili a nadívali do sýtosti, sadli sme na člnky a hajde na náš milý Bombay. Občerstviac telo, vyšli sme na palubu a kochali sa v pohľade na utešené okolie, na život a na mrvenie sa mornárov na dvoch blízkych anglických vojenských lodiach, jednej o dvadsiatich štyroch, druhej o tridsiatich šiestich delách. Na tieto a na iné k nim pripojené lode nakladali gule, delá a všetok pevnostný movitý riad s veľkým hukom a namáhaním. Všetko zôkol-vôkol zaujímavá paša očiam.

Pri menení predmetov ostrova, ale pri stále suchopárnej skalnatej jednotvárnosti brehov albánskej pevniny, vynímajúc rôznosť končiarov a poriedko zelené oázy so snehobielymi domami, plavili sme ďalej na juhovýchod. Pri čistom svetle slnka veľmi pekne sa javila modrá farba mora. Prešli sme ďalej ešte popri nasledujúcich Jónskych ostrovoch. (Sedem ich je, a to už hore menovaný Korfu, potom Paxos, St. Maura, Ithaka (Thiaki), Kefalonia, Zante (Zakynthos), Cerigo (Čerigo). Jónske ostrovy obsahujú s malými ostrovkami 52 štvorcových míľ s 240.000 obyvateľmi. Plavili sme sa teda okolo najmenšieho ostrova Paxos (jedna štvorcová míľa) potom St. Maura, Ithaky, preslávenej z časov Ulyxa,[89] Kefalonie — najväčšej (16 míľ) a Zante. Kým sme sem došli, bola noc, a tá bola planá, more búrne, loď sa vrtela, stonala, následkom čoho metané telo málo si mohlo odpočinúť.

2. apríla. Proti ránu vlny sa síce utíšili, ale prichodiac k predhoriu Matapan, najjužnejšiemu výbežku polostrova {Morea) gréckeho kráľovstva, niže 37° nás zase kus pomiešalo. Ako znie povesť, na tomto mieste je more obyčajne búrne, vetry vždy tuhšie pofukujú. „Kto sa zase obesil?“ opýtal by sa Ďuro Pinka.

Tuná nám ukázal povďačný kapitán, akým spôsobom oni znajú určiť rýchlosť behu lode. Dlhá, okolo ručného kolovrátka obkrútená žinôčka na jednom konci rozchodí sa vo tri rázsochy. O tieto rázsochy pripevňuje sa trojhranná, pevná dubová doštička, a to tak, že jedna rázsocha je priviazaná silno, druhé dve však pripevnené sú iba kolíkmi v uholných dierkach. Mornár berie kolovrat osou tak do rúk, aby sa mohol voľne krútiť. Kapitán berie do ľavej ruky hodiny a pravou hodí doštičku so žínôčkou do mora zo zadnej čiastky lode. Doštička akoby sa zakotvila na povrch vody a žínôčka rýchlo sa odkrúca z kolovrátka; medzitým kapitán číta sekundy a po prečítaní istého počtu, žinku chmatne rukou a chytro káže vytiahnuť von. Odmeria sa potom až po žinku držiacu ruku kapitána, koľko siah, alebo fadenov,[90] knôtov, a ako oni to všetko nazývajú, za istý čas prebehla loď, čo potom ľahko sa dá rozrátať na dlhší čas a väčšiu diaľku. Pri vyťahovaní nástroja vytiahnu sa kolčeky s dvoma rázsochami doštičky, aby tak menej odporovala oproti vode.

Pretože sa v predhoriach loď veľmi približovala k brehu, mali sme príležitosť obzerať tú strašne suchopárnu, skalnatú, žltkasto-bielu pôdu — tú hroznú holotu. Keď dakde spomedzi mora a skál aj vystrčí hlavu kockastý, na spôsob vežičky stavaný domček, nemá to žiadnej pôvabnosti; nevídať žiadne, alebo len málo stromov, žiadne zelené nivy.

V pozadí tohto tichopustého javiska dmú do nebies vysoké, snehom pokryté hole, snáď blahej voľakedy Arkádie,[91] a Pentadaktylónske hole. Teraz z poetických krajov Helénov podúval taký chladný prozaický vietor, že sme si nestačili utierať nos, a „krógle“[92] vyťahovať vyše uší.

Po Matapane je hlboká zátoka Marathonisi, ohraničená snehovými hoľami. — Delfíny, sľúbené nám podľa programu pánom Tuvorom, už okolo Korfu — nedržali slovo, a len tuná mali sme to šťastie, aj to len poriedko, ich zočiť.

Dumajúceho na palube prebudí ma piskot mornárov a tískanie sa cestovateľov k operadlám. Vyzriem von a vidím blízo lodí valiť sa v mori čosi nemotorného, šedožltkastej farby. Boli to chrbty rýb, ktoré som síce celé nevidel, ale podľa pomeru videnej čiastky dalo sa uzatvárať, že tieto opachy môžu byť dlhé aj dakoľko siah. Pískajú na ne tak, ako u nás na moriakov, alebo ako havkajú na líšky.

Preplaviac zátoku a prejdúc ostatný jónsky ostrov Cerigo so starými, na pustých zápoľách sťa lastovičie hniezda vystavanými hradmi, dorazili sme ku druhému, takže dlhému južnému predhoriu Malia. Na samučičkom konci výbežku predhoria, ako z paluby nablízko dokonale vidno, prebýva v murovanej, ťažko od skalnatej pôdy rozoznateľnej chatrnej búde v pravom ozaj zmysle slova — pustovník. Z čoho sa ten živí? Ani člnok, ani inšej stopy kultúry nebadať. Ale toľko je isté, že je znamenitý a silný mornár, a ako hovorí povesť, býval vraj v porozumení s morskými lúpežníkmi.

No nechcem mu utrhnúť na cti, ale poskytuje znamenitý predmet pre Waltra Scotta[93] v jeho Companovi.

Povetrie je medzitým jasné a oproti noci dosť tiché. Ale náš Lajko, ktorý sprvu tak hrdinsky vzdoroval morskej chorobe, teraz celkom podľahol, často vylihúval, jedlá a nápoje — krem chleba a jabĺčok — málo užíval. Ja naproti tomu som trovil, akoby som mal žalúdok z funtovej podošvy.

Noc bola tichá, spalo sa chutne, a tak okolo polnoci dorazili sme do prístavu gréckeho ostrova a mesta Syra.

3. apríla, v nedeľu. Ostrov Syra je ten, na ktorom Ulyxes pásol svine. Ulyxes je už dávno tam, kde loj kopú, len svine ostali v Syre. Krem nich v hojnom počte sú zastúpené kozy, obyčajne žltkavé s dlhými, dolu visiacimi ušami, bez rohov. Zvlášť milým výjavom sú kozľatá.

Na dopis správca spoločnosti vľúdne nás pozval na návštevu ostrova — i jeho c. k. konzula pána Hahna.[94] O šiestej ráno po utíšenej ruvačke a dobýjaní sa gréckych loďkárov previezli sme sa do mesta Syra. Ono je stavané do polkola a do strmého vŕšku, takže nasledujúci od predchádzajúceho domu vždy značne vyššie stojí ponad krov, čo poskytuje celkom stupkastý výhľad.

Vyše Syry cele oddelené, na strmom končitom kopci stojí štiavnickej kalvárii veľmi podobné Hermopolis — mesto číro katolíkmi obývané.

Lodí, ako na šírom mori tak aj v prístave, videli sme tu omnoho viac než v Korfu. Ale ulice — v nedeľu a včasráno neboli ešte veľmi živé.

Ale kým sme sa pozbierali, poobzerali a do vrchu kráčali, pootvárali sa pomaly dvere i okná, z ktorých vyzerali pekné strapaté černookanky, ulice oživeli, na vežiach vyzváňali do chrámov; vôbec započalo sa sviatočné hemženie.

Po prechádzke vždy dohora vkročili sme do príbytku c. k. konzula. Presvedčený som, že každému zo ctených čitateľov týchto riadkov ľúbilo by sa také bývanie. Nie je to žiaden palác, žiadna zvláštna nádhera, ale vkus, umenie a príroda všade boli na pomoci.

Najprv sme vstúpili do neveľkej záhradky, bujne ozdobenej rozličnými ovocnými a pestrokvetnými stromami, krami, bylinami, sadenými v hradách, popolniciach a plotoch. Ba i nad hlavou vinú sa ti vláčiace sa divotvorné zeliny a révy priamo vystierajú široké listy. Prostred záhradky pekná úhľadná cisterna. Po kútikoch a druhých primeraných miestach opravdivé starogrécke — umelecky hotovené, dobre zachované sochy. Sviatočná tichosť príjemne je rušená spevom vtáčkov, vtáčkov to nám tiež nových, nevídaných, v klietkach postavených medzi lianami. Ucho, oko, nos požívajú čarovný pokrm. Verandou vstúpili sme do predsiene a stade do sály; čochvíľa takmer celý príbytok naplnený bol hosťmi.

Netrvalo dlho a privítal nás domový pán spôsobom veľmi srdečným; po predstavení hostí každý sadol si, ako mohol.

Ako v záhrade, tak aj v svetliciach všetko bolo súmerné, pekné. Plody mora, zeme, nebies a umelecké: lastúry, slimáky, raky, ryby, pavúky, vtáky, ďalej zeliny, obrazy, starožitnosti — rozostavené v najkrajšom vkusnom poriadku — sýtili našu zvedavosť.

Poza záclony, cez tmavé krovinové, voňavé kvetové doly, výhľad oknom na slnkom ožiarené more telovej a modrastej, kus dymnej farby.

Nechýbalo ani občerstvenie, pre pánov cyperské víno — opravdivý nektár tmavožltej farby — lipkavé, tuhé a sladké to víno, dobré smudky čiže smotky,[95] a paniam boli predložené cukrové lahôdky, predovšetkým „raletokum“ — guma s cukrom a mandľami, maškrtka to zvláštnej chuti.

Prívetivý pán Hahn je zajedno i učený muž. Medzi inším tlačou vydal svoju, aj kritikou cenenú trudovinu „Báchorky a hádky národa gréckeho“ tu i v tureckých krajoch.

Opustiac konzulov dom a esplanádu, roztratili sme sa po čriedach. S Lajkom vošli sme najprv do gréckeho chrámu, preplneného ľudom a množstvom šperkov, sviec a ikon (obrazov). Nádherný kostol, ale ako východní kresťania vôbec v obyčaji majú, príliš obťažený šperkami. Popi v najväčšom skvoste odbavovali služby božie.

Promenádou ťahali sme von z mesta a všade stretávali pestro poobliekaný ľud.

V slobodnom poli za mestom vedie široká, z oboch strán múrmi ohradená cesta do Hermopolu.

Popri ceste videli sme už (3. apríla) kvitnúť žito (u nás 15. júna, rozdiel 73 dní).

Pôda je vápenno-mramorovitá, preborená práve pod Hermopolom glimmerovou bridlicou[96] (s turmalínom[97] a granátmi); takže z tohto kamenia uschovalo sa pre našu Maticu. Ale cesta — ktorou nechodia vozy, aj vrchový statok zriedka — ináč široká, počína byť veľmi strmou a je sem-tam premenená v schody.

Práve na najstrmších kamenných schodoch stretli sme sa s rojom, to jest s katolíkmi latinského obradu, ktorí vyšli z kostola. Obapolné obzeranie. Veľa žien bolo oblečených v smútku; toto býva u nich obyčajné nosivo, keď kto — čo aj z ďalšej rodiny zomrie.

Udychčaní, vždy vyššie a vyššie kráčajúc schodmi, tesnými, biednymi domkami otočenými ulicami, obzerajúc rovné krovy domov, kde pre nedostatok studníc do jám a nádob zbierali dažďovú vodu, napokon vystúpili sme na samý, kostolom korunovaný chlm kopca a mesta Hermopolis.

Pred kostolom je krytá, na stĺpoch spočívajúca chodba s múraným operadlom, z neho je na okolie, mesto Syru a more slobodný výhľad. Na severozápadnej strane je obzor ohraničený vyššími skalnatými kopcami.

Po neúrodných skalinách silou-mocou vynútené zelené oázy a kamenné strmé chodníky. No už tu, trebárs podnebie je také teplé (ako na Sicílii a Malte) a príjemné, predsa hospodárstvo skvitnúť nemôže.

Vošli sme do kostola, kde práve držal kňaz v plnom ornáte pred oltárom kázeň zhromaždenému, ale veľmi slabo zastúpenému obecenstvu. Čo kázal, ako kázal, to vám zradiť nesmiem, bo z toho všetkého nerozumel som ani slovíčka.

Vrátili sme sa tou istou cestou, vlastne tým istým kotrčkavým chodníkom nazad; dotieraví chlapci nás všade prenasledovali žobrajúc, až zbavili sme sa ich istými naučenými, nepriam estetickými gréckymi slovami. Lepšie sa nám vodilo vyslovením naučených gréckych slov „imori chineke“, keď postretávali sme ženské, lebo tieto slová znamenajú „pekná pani“. To ony, pravdaže, prijímali s milostným úsmevom a prešibaným zažmurkaním očka.

Dobre nám poslúžil pridruživší sa Sýrčan, bývalý chovanec obchodnej školy v Lipsku. Plynne hovoriac po nemecky, dôkladne tlmočil nám všetko.

Vrátiac sa po chvíľke do Syry, vošli sme do hlavného gréckeho chrámu. Už dvor je veľmi pekný, stromami vysadený a mozaikou z drobných čierno-bielych kamenčekov a korytnačiek umele a vkusne vyložený. Vnútro chrámu oplýva bohatstvom, striebrom a zlatom. Vo všetkom východný vkus. Tmolili sme sa ďalej po brehu a nemohli sme sa dosť nadiviť, že v nedeľu — síce už po službách božích — staroverci, ktorí tak prísne zvykli zachovávať pôsty a sviatky, teraz predsa trhujú, nie síce inším, ale potravou akéhokoľvek druhu a koľko načim kúpiš. Pritom vyvolávanie, vrešťanie predavačov a chytrý, hlasitý rozhovor kupcov s premnohými živými posunkami nesmie chybovať.

Molluscum cephalopodon,[98] hrčavé, s dlhými korbáčmi miesto nôh, ktorými vesluje po vode, pohľadu, aspoň pre nie vyslovených priateľov prírodných rozmanitostí — hnusného, tiež bolo zastúpené v hojnom počte; a akonáhle sme my cudzinci bližšie obzerali toto divotvorné zviera, hneď ho predavač pri chytrom brblaní miesil rukou po korýtku, čím zdalo sa ešte nechutnejšie. Prečo to, či z povery, či z akej príčiny robil, nemohol som sa dopýtať. — Pojeme síce i my všakové veci, napríklad raky, slimáky, žaby atď., ale predsa nahútal by som sa bol najprv, či sa doň pustiť, keby mi už či s omáčkou, či bez nej bol doniesol na mise tento vyvalený pletenec.

Vtrepali sme sa do jatiek. Mäso krásne, chutné, zakáľali ročné, obrovské teľce. Tam ďalej zase zelené veci, retkev, špenát, šalát, púpave veľmi podobný, ale väčší, s dlhým červeným koreňom, dobrej chuti (na lodi sme ho jedli temer každodenne k pečienke), cvikla, karfiol s takými ružami, aké som za života nikdy nevidel. Ďalej citróny, pomaranče (jeden veľký kus asi v cene nášho grajciara r. č.), orechy — turecké, vlašské, figy, ďatle, maróny, hrozienka v sudoch atď. atď.

Celý breh bol dupkom preplnený chlapmi, ženské sme zriedka stretávali. Najzaujímavejší a najmalebnejší medzi všetkými východnými je kroj grécky, ktorý sme tu videli, pravda, v nedeľu. Vojenské korzo je v sviatok okolo poludnia prieloh, posiaty rôznymi farbami. Fezy červené, biele, modré, čierne (smútok); dlhé, driekom prepásané, po kolená v tisícoch vrázgach siahajúce košele; široké, pri členkoch stiahnuté, modré, opálajúce sa a nafúkané nohavice, pri dajedných len po kolená dlhé, zriedka sú celky tesné; biele harišne,[99] alebo bosé, od kolien po členky ohorené nohy; črievy žlté, čierne, ba aj čižmy. Zlatom vyšívaný náprsník, holé hrdlo, za červeným pásom krásna zbroj. V pŕške modrý, červeným futrovaný, nazadku s kapucňou a kyckou opatrený burnus. Nový stojí, ako som sa dopýtal 60 zlatých r. č. Tváre pekné, vlasy čierne, kučeravé, oči žeravé, vrava a posunky chmaťavé. V tvárach, kroji, staviskách a jedlách ráznosť. K tomu patrí aj rôznosť rovnošiat. Tam vidíš koníka, tam pešiaka z radového vojska, tam gardistu so širokou brngajúcou šabľou — prestierať sa, vytierať si fúzy, akoby chudák chcel vyhnať celý svet — zo sveta. Ba chlapci nie väčší ako jeho otcova harišňa, mrvia sa už v gardistickom odeve, s pripásaným ražnom pri boku; právom sa môžeš pýtať, či je ten gardistík o šabľu, či šabľa o gardistíka pripásaná.

Ach, nezávidíme im tú radosť, i my sme kedysi miesto patologických prednášok v zasypanom už Stadtgrabene[100] pri Škótskej bráne deploirovali;[101] i nám, idúcim z varty z Rothenthurmthoru[102] na hauptwachu,[103] ukradli bubon — ale to všetko nepatrí sem — fuit — to bolo…

Takto rozmýšľajúc, sadol som k stolu pred kaviarňou na promenáde a pozoroval valiaci sa ľud. Mladé ženské sú pekné, počernasté čertice ohnivé, pomocou vrelého slnka, ako všetko čo rastie, veľmi včas dozrievajú, v dvanástom roku sú už dokonale vyvinuté, mnohé už matky, ale „bezzeg“[104] staré ženy! Také megery,[105] ako tu každú chvíľu, u nás nevidíš za päť rokov. Hekuby[106] per excellentiam. Peknú matrónu nevidel som nikde.

Peňazomencov tu tiež všade máš a klamú, krem desať percent, čo právom berú tak ako aj inde — lebo v tom sú Gréci prvý národ. Dobrá cigara jeden kus stojí 2 grajciare. Náš dvadsiatnik[107] stojí 100 lept, teda lepta je pol grajciara šajnového; 100 lept je drachma.[108]

Popíjali sme limonádu, až nás obhŕklo zvedavé obecenstvo. Mimo nás stolovali skvele národne oblečení Sýrčania, s ktorými sme sa horko-ťažko dohovárali po taliansky; najlepšie v tom napredoval dr. juris Morawski z Tarnova, muž bohatý, skúsený. Obzeral som, ako môj sused fajčil nargilu. Nargila pozostáva z dlhej, pohyblivej, ako gágor spravenej cievy, a sklenej, vodou naplnenej nádoby (krpčičky), vrch na nej je dymka zvláštneho spôsobu. Hostinský vloží na napchanú dymku žeravý uhol a fajkár ťahá cievou povetrie do seba. Dym prechodí vodou ochladený do úst, vlastne do útrob pľúcnych. Nohy preložené nakríž vyloží na pohovku, alebo — keď sedí na stolci, jednu krížom cez druhú, pantofle zhodí, dlhú cievu pustí pomedzi nohy a flegmaticky, s milým pochutnávaním, kým mu blboce v nargile, ťahá voňavý dym do seba. Dal som môjmu, kávičku postrebujúcemu susedovi znak, že by rád pokoštovať, čo to za dobrota tá nargila. Dal mi vďačne. Ťahám tak ako z našich dymiek, nešlo; on mi káže, aby nie do úst, ale do seba, do pľúc ťahal. Potiahnem — ale tak som zakašľal, že dúškom prinútený som bol pustiť nargilu a lapať do ručníka nos. Sused, opovržlivo sa usmejúc, vzal cievu nazad.

Znovu sme sa šli túlať. Popri novom, ešte nedostavanom divadle pustili sme sa do hustých ulíc. Kdekoľvek sme sa ukázali, obzerali, obkukávali nás a my zase ich ako teľce nové vráta. Vošli sme aj do krčmy. Tam odspodku steny dovrchu sud na sude, kde pije sa hneď pri čape. Víno že tu vraj netlačia osebe, ale hrozno natlačia do sudov a potom napravia dákou smolou. Čo v tom pravdivého, ako planý vinológ, neznám.

Boli sme aj u holiča, kde videl som aj to praktické, že keď človeka rúče pekne oholia, otvoria nad hlavou postavenú nádobu a kohútom leje sa teplá, voňavá voda na hlavu; tú potom vymydlia, očistia, a človek, ozaj prv zanečistený znojom a prachom, občerstvený von vystúpi. Ale zasmial som sa aj chutne pritom. Náš priateľ dr. Morawski dal sa oholiť, to bolo všetko dobre a v poriadku; ale pustí mu na hlavu prúd vody a začapiac za priehrštie mydlových pien, začne mydliť hlavu — a tu zľakne sa náramne holič, až mu fez dupkom vstával: vlasy mu ostali v rukách, a náš doktor s holou ako koleno hlavou pred ním. — V týchto krajoch je neobyčajné nosiť parochne, a tak nie div, že nevinný chudák holič sa tak veľmi predesil nad novým, neznámym úkazom. Po vysvetlení všetko zase dobre a za lacný peniaz vykonal.

Po sklepoch všade podobizne Juraja, kráľa gréckeho[109] a Garibaldiho, ako aj všetky junácke výjavy z gréckych bojov s Turkami. A keď sme sa do sýtosti nahľadeli tejto chumelici pôvodných národných krojov, tohto gréckeho prototypu a blížil sa čas odchodu, vrátili sme sa na loď.

Podajedni z našich cestovateľov, obdarení dobrým trovným žalúdkom, chcejúc skúsiť kuchyňu ostrova Syry, vošli do jedálne. V jednej takejto jedálni náš spolukrajan, plnokrvný Kunšágčan,[110] ináč dobrej povahy muž, nespokojný súc s gréckym nastolením, celky prostosrdečne rozkázal si guláš a bryndzové (a či syrové, z analógie ostrova Syry) halušky. Keď sa mu nedostalo tej lahôdky, mrzutý plavil na loď.

Popoludní hnuli sme z prístavu ďalej. Po obede konal sa podľa programu ťah lotérie na vyhranie 300 zlatých r. č. Tento dej dal príležitosť Nemcom, bažiacim po komitétoch, byť vyvolenými do výboru. Náš priateľ z Kunšágu, ako milovník rečnenia a zlomok starobylého táblabíróva,[111] mal tú zvláštnu česť stať sa predsedníkom toho výboru. Konečne s celou vážnosťou dovliekol výbor dve polievkové misy so žrebmi na palubu a slepá Fortuna dejstvovala ďalej. Dlho nás dráždila, až naposledy môj blízky sused č. 5, pruský penzionovaný rittmajster,[112] vyhral 300 zlatých. Cesta mu bola zaplatená. Zlaté hodinky, ktoré vyhrávali vysluhujúci hostinskí, dostal rakúsky penzionovaný ulánsky rittmajster. Takto Fortuna[113] lichotila samému vojsku.

Priblížili sme sa medzitým k dvom ostrovom, St. Andro a Tino, tak blízko podľa seba ležiacim, že by človek myslel dosiahnuť ich vystretými ramenami.

Zanechajúc ich plávali sme šírym Egejským morom. Nastala jednotvárnosť, každý krátil si chvíľu, ako mohol. Študenti hrali v karty, druhí spali alebo viedli rozhovor, fajčili dobrý dohán, iní kreslili, mnohí čítali alebo značili denník.

Dietky bieleho pokolenia hlboko rozmýšľajúc, čo všetko cestou skúsili, pilne zapisovali olovkami do pekne viazaných pamätníkov. Bolo to všeobecné sladké zaháľanie, „dolce far niente“,[114] ako hovorí Talian. Ale to nemalo tak dlho ostať. Ako slnce sadlo za vodou, akoby z mora razom vyrástol víchor. Prvou jeho obeťou bol vyhodený klobúk heidelberského profesora, ktorý sa na svoju ruku pustil na plavbu okolo sveta. Krúpy, dážď a orkán neslýchaný. Cestovatelia zamĺkli, každý sa utiahol, kde mohol. Loď rachotala, stenala, krútilo ju, metalo, o spaní ani reči. Kapitáni už obutí do osudných vysokých čižiem. Vlny mora tak búchali v bok lode, že všetko, čo stálo na nohách, a pribité alebo inak pripevnené nebolo, muselo padnúť. V salónoch a kajutách šaty, čižmy, umývadlá a ľudia ležali na hŕbe. Na palube, pri výskaní vetra a hučaní vĺn nekonečného, rozhnevaného mora, jednotlivci v dumnej, nič dobrého nezvestujúcej mlčanlivosti držali sa ktorí povrazov, ktorí pevných operadiel. Loď vše hore vysoko zdvihlo ako slamku, hneď zase dolu do hlbín šmarilo. „Nocte pluit tota redeunt spectacula“[115] — ako na Jadranskom mori v tú osudnú noc.

Preskúsený, a aby som neriekol navyklý už tou prvou búrkou, nezostal som viac na palube, ale vliezol som do samého strediska lode, dnu do strojového priestoru. Podal som sa strmými železnými schodíky na železné tľapky. Tam ma paliči umiestili na tesnú lavicu a pod nohy podložili stolec. Vystrel som sa. Podo mnou dolná čiastka stroja, pece a paliči, sprava kotly, zľava vždy knísajúce sa bubny (cylindre), nado mnou paluba a vchod. Tu som mal odpočívať. Malá nepozornosť, pád z lavice a prišiel by nie síce „na bubon“ ale pod bubon, a beda, bola by mne štyristo koňová sila vybubnovala. Aby som teda neurobil túto špacírku, musel som sa držať lavice, objímuc pri knísaní lode jednou rukou operadlo. Nuž a aké to bolo spanie? Ako myš na vreci.

Fujak trval do rána, len to chybovalo, že nám nenahádzalo toľko vody na palubu ako prvý raz. Sprvopočiatku hnali sme veľmi tuho, silou dvanásť stupňov,[116] potom sedem, až naraz zajajká stroj a zastane. No, reku, už sedíme na dákej zakliatej skale. Ale nie — vyleziem na palubu a vidím v diaľke svietiť svetliareň (Pharos)[117] ostrova Mytilene (Lesbos) v Ázii. Pretože tento vietor — neznám už, aké meno mu dali — veľmi skáče, a more na týchto stranách oplýva mnohými aj podvodnými skalami, aby sme nesadli dakde na ne, len veľmi ľahunko sme napredovali. Krem tohto nebezpečenstva v tmavý a zvlášť hmlistý čas v čas búrky môže sa stať, že stykne sa jedna loď s druhou a zahynie. Preto čas po čase dávali aj znaky prskavicami.

Keď sme tak šťastlivo prešli, ale nie bez strachu, aj ostrov Tenedos, more sa úžilo, a tak tíšili sa vlny, a čo najhlavnejšie, počalo už aj svitať, všetko nebezpečenstvo bolo odstránené. Loď, zase plaviac plnou parou, nastúpila tuhý beh.

Povedám, že táto noc zdala sa mi menej hroznou a nebezpečnou než tá prvá, a predsa mornári a velitelia lode tvrdili, že táto noc bola z udaných už príčin väčšieho významu, bo tam žiadna plytčina, žiadne skaly, ani toľká háveď lodí nepláva, ako z ústia Dardanel. Hja:

„Was man nicht weiss, macht einem nicht heiss.“[118]

Dňa 4. apríla. Proti samému ránu usnul som kus na pohodlnom brlohu a celý ten čas ani najmenej nechorel, ale mojim druhom dokonale vyzváralo žalúdky. O šiestej hodine vbehli sme do Dardanel.

Dardanely (a Bospor) delia Áziu od Európy: sú spojivom, asi v šírke Dunaja, medzi Čiernym morom a Archipelagom; tok (Strömung) z toho do tohto. Meno majú snáď od starého mesta Dardana. Brehy, ako Európy, tak Ázie, sú veľmi prívetivé, povedal by usmievavé, doterajšia holota prírody prestala, nízke brehy sú zelené, vysadené stromovím a zaopatrené dobre obrobenými poľami. Nasledujú časté tvrdze, medzi nimi dve hlavné na európskej a dve na ázijskej strane. Tieto tvrdze vystaval Mohamed IV.[119] r. 1659 na obranu proti dotieravým Benátčanom. Tu som mal prvé šťastie hľadieť zoči-voči na turecké tvrdze a posádky. Mnohopočetné delá otŕčali von múrmi otvorené pysky a donedávna nakopené boli v hradbách i mramorové gule, ktorými strieľavali kedysi Turci. Najprv preplávali sme Kutu Kale a Sed il Bahr, delenými na jednu míľu šírym morom, potom dobehli sme medzi Čenekáles v Ázii a Kilid-Bahr v Európe. Tu je more úzke, podobá sa potoku. Tu museli sme zastať a hlásiť sa tureckej vrchnosti. Je to povinnosť jednej každej lode, bo ináč bude vítaná ostro nabitými delami. Túto počestnosť sme vonkoncom nežiadali. Komisia sa podala do mesta; to opísať nejdem, bo nás v Carihrade očakávali celkom iné výjavy.

Po odbavení ceremónií pohli sme sa ďalej a o chvíľu mizli nám z očú polmesiace minaretov (veže). Pamätný, prepamätný je to kraj dávnych, kým ľudia žiť a ako rozumné stvorenie cítiť budú, slávnych dejov.

Vyše dvoch spomenutých opevnených miest nachodia sa dva jazykové výbehy do prieplavu. Tu Xerxes[120] previedol vyhotoveným mostom svoje miliónové vojsko, na kopijách ktorého nebo udržať zamýšľal a ktorého z kúš vypustené strely zatemnili slnce. — Tu spojil Európu s Áziou Alexander Veľký a prešiel s chrabrými čatami do náprotivného mesta Ázie — Abida. A touto úžinou hrnuli sa r. 1357 Turci pod sultánom Solimanom[121] do Európy. Tu lord Byron preplavil v sedemdesiatich minútach more; tu, ako spieva Schiller, pohltilo more Leandra, plávajúceho za milenkou, zo Sestos do Abida. Tadeto vraj plávali mýtické hady od jedného brehu ku druhému a ako celkom pokojne a vážne tvrdia Turci, ešte aj teraz vidieť pruhy, kade plazili sa vodou. Ja som dosť nadrapoval oči, ale „nihil horum“.[122]

Kto nezastal by tu zamyslený, neúpel nad pohľadom kraja, svedka toľkých vážnych svetodejov. Ach, stál som, stál zamorený v myšlienkach, až mi dážď, ktorého hojne požehnal pán boh, kvapkal dolu nosom a hojne narosil bradu; chvíľa chladná, daždivá, veterná, a k celému dovŕšeniu hmlivá, nútila ma zísť do salónu.

Podávajúc sa ďalej klasickým prieplavom popri mestách a mestečkách Majtos, Lapsaki, Čardek, Galata a Gallipoli, vošli sme do mora alebo moríčka — Marmara, skade som vám podal prvú zprávu o našom tuláctve. Plavili sme popri ostrove Marmara, a už bolo večer. Vojdem na palubu; apríl rozpustil celý svoj rozmar. Nebolo na obstátie, ale rozprávku, ktorú mi povedal trumier (kormidelník) Matteo, vypočul som predsa pre lepšie, sit venia verbo[123] — sny. Tuto — vraj — pred troma rokmi, práve takýto čas večer a práve taká tma, ako teraz bola, plavili sme pod velením tohto istého nášho gospona kapetana[124] s naším bumbayom a či Bombayom. Nám naproti ide anglický parník z Odesy, naložený pšenicou. Z nedbanlivosti nevyložil na sťažeň lampáš, ako to musí byť na každej lodi, ani na kolesne pri moste s červeným a zeleným svetlom; k tej tme pridružila sa aj hmla. My letíme, on letí, my nevideli sme Angličana, a vo vetre, v huku a bubnovaní parostroja, ani nepočuli. Len zrazu bumbs, prásk! Všetci sme ležali na zemi. Našej lodi nebolo nič, ale okolo nás bedákanie vo vode. Anglický parník utonul so všetkým tovarom. Všetko mužstvo i s nešťastným kapitánom sme zachránili, začo náš pán kapitán a aj my všetci sme dostali pochvalu od anglickej vlády; ale chúďa kapitánova žena a jeho dve malé dietky, tie sú tuto pod nami — ukáže Matteo na more… Dobrú noc, Matteo! Hodil som sa na svoju posteľ nad hrobom úbožiatok a po všakových myšlienkach o lahodnosti života — konečne som usnul.

Dňa 5. apríla. Ráno o šiestej vybehol som na palubu, a „Conticuere omnes, intentique ora tenebant — steteruntque comae“[125] nachodíme sa v Bospore, v tvári Carihrad per excellentiam. Carihrad, Konstantinopolis podľa jeho rozširovateľa, stará Byzancia, turecký Istambul, hlavný cieľ našej cesty, to non plus ultra nášho očakávania. Táto krásna, bohato vyšperkovaná východná dievčica, ale neočesaná, neumytá Houris,[126] bujne rozprestretá na siedmich poduškách,[127] vystierala sa pred nami. Tak nový, krásny, tak rozmanitý pohľad občerstvil naše, novinám po celej dlhej ceste takmer už navyknuté mysle, roziskril oči, rezkejšie popreháňal krv žilami. Srdce tĺklo nám veselšie. Ale pri všeobecnom nenádobno sa dlho baviť, treba chystať batožinu, bo tu od časov našej cesty po prvý raz budeme ubytovaní von z lode. Sedem člnkov z agencie Lloydu, obsadených sviatočne oblečenými mornármi, už dobehlo a zástupom hrnieme sa do nich. Turecká komisia navštívila Bombay, došli Tuvorovi agenti, nechýbajú vodičia, dragomani; hospody sú už prichystané. Hemží sa všetko. Na daný znak zatiahnu veslá, a my poď ako po železnici pomedzi lode — ani čo by mesto na mori — husto nabité, akoby ulicami, k brehu. To sa takmer nedá pomyslieť, to množstvo lodí z celého sveta. Už len tento pohľad ohromuje myseľ človeka. — Smiešne je, keď pri takejto trme-vrme tvoja obrazotvornosť jedine možný skok urobí domov, do dákeho tichého, odľahlého kútika, napríklad na Jarabú, lebo Potkanovú. — Pod jedným slnkom, a koľký kontrast!

Ako už dochodíme k brehu, veslujúc medzi vysokými plachtovými loďami, krstený som bol po turecky. Čistili vysokú loď a osud tak chcel, že práve ja podbehol som pod žltú akúsi, vonkoncom nie ružovú vodku, a značne som bol okropený. No „modica non curat praetor“[128] a tak ináč cele šťastlivo vystúpili sme v predmestí Pera pred agenciou rakúskeho Lloydu na pevninu. Bol tam stisk. Naše haraburdy — lebo v noci padal dážď, a krásna panička Carihrad čistotu neveľmi miluje — prinútení sme boli poskladať na ulici do blata. To je už po turecky. Na toto prišla turecká finančná stráž a naše veci, len aby to bolo a aby cestovatelia neprešli bez unovania, očistom prezerala.

Po dokončení tejto, vždy a všade nepríjemnej a čas uberajúcej operácii hrnuli a oborili sa ako lační vlci na našu batožinu svetoznámi fakíni — carihradskí nosiči. Sú to silní, vytrvalí chlapi, a zázračné je vidieť, koľko taký galgan teperiť uvládze. Má na chrbte temer na podobu hrušky, ale bokom na chrbát priliehajúce hladké remenné, rezom vypchané krosná, z krosien cez plecia a prsia nakríž sú pripevnené traky. Na tieto krosná turecký Atlas natrepe vyššie a päť ráz toľkej váhy tovaru, ako je sám. Ako už boli navrchovaní, pohli sme sa všetci hore.

Ako je Istambul zvonku pekný, tak je znútra nečistý. Šli sme bočnou uličkou, tam ani dlážky, ale dobre prerobená hlina; tak nám tľapkalo pod nohami, ako keď miesia cesto v koryte. Ktozná, či tí veľfajkári, čo sme popred nich stúpali, nekopú a nemiesia potrebnú hlinu pred svojím krámom.

Jaj, ale nielen hlina, ale dostali sa nám tu aj iné veci pod nohy. Hneď spočiatku videl som zdochnutú mačku na ulici, ale ten pohľad nikoho neuráža, to robí zvyk; vidieť tu kuchynské odpadky, zeleninu, koštiale atď., všetko, čo netrpí sa v dome — bo ten Turek čisto drží — vyhadzujú pred dvere. Voz, čo by zbieral smeti, videl som na ulici len raz za čas svojho tu bavenia. Nápadné, ale pri takýchto okolnostiach veľmi potrebné je množstvo psov, konajúce povinnosti cestára. Neprejdeš podistým desať krokov, abys’ nevidel aspoň jedného psa. Škoda, že Turci ešte nepokročili tak ďaleko, aby boli uviedli psí popis; ja myslím, že by v Carihrade na každých desať obyvateľov pripadol jeden pes; obyvateľov počíta sa okolo 900.000, to by teda činilo 90.000 psov. A iste sa neveľmi mýlim vo svojom počtovaní. Títo psi sú takrečeno uniformovaní, upískano žltej farby, vlku podobní, silní, bez istého bydliska, bez práva, úplne autonomní. Istí psi pridržiavajú sa istých ulíc a okresov, kde požívajú akési právo meštianstva, a keď prejde z tohto geta do susedstva, hneď tamojší čučkovia pýtajú od neho pas, a chudáka tuláka dokonale vyčepčia — čo im tento zase príležitostne navráti. Ináč sú spokojní a ľuďom nič neurobia. Turkovi počíta sa za hriech dotknúť sa psa, tým sa zanečistí ako aj ošípanou. Môže byť, že to platí len o bezprostrednom dotknutí, lebo videl som na vlastné oči, ako jeden starý bradáč rebril tlstým čibukom (pipasárom) dunča, drobčiaceho s ukradnutým mäsom.

Ulice, ktorými sme stúpali, boli biedne, pozostávajúce zväčša z drevených domov; predmestie Pera, o ktorom práve tu je reč, je obývané najviac kresťanmi a cudzincami.

Potarsali nás tak, že Lajko prišiel do hostinca „Balzer“, ja však do „Hotela Colonie“, jedni dostali za hospodu hostinec „Schrader“, druhí „Pesth“ atď.

Prvé dva hostince stoja v hlavnej ulici Pery, Rue Grande, ťahajúcej sa cez celú Peru od galatského mostu až po Dulma-Bakče (doslovne „knedľová záhrada“), ako sa menuje nový krásny hrad sultánov. Domy, hostince, vynímajúc dakoľko serajlov (palácov), nemajú, ako to u nás býva, bránu a priestranný pitvor, slúžiaci na prechod vozom, statku a ľudu; tu z ulice hneď vstúpiš dverami do predsiene, lebo tu vozov málo a statok, kto aký má, ten drží osobitne, alebo celky von z mesta ubytovaný. Tak i do nášho „Colonie“ — neveľkého, na dve poschodia hostinca, rohového domu ulice, vchod sklenými dvermi vedie prosto do sklepu cukrových jedál a sladkých nápojov, stade do jedálne a z jedálne ide sa schodmi do prvého a druhého poschodia. Dvorček je tak malulinký, že povestný voskový Martin Veselý nebol by vstave zvrtnúť sa v ňom. Celé stavisko drevené. Múrané domy v celom Carihrade sotva prevýšia jedno percento.

Po druhých raňajkách, spoľahnúc sa na svoj prirodzený pud ľahko sa orientovať v cudzích krajoch a vôbec v neznámych miestnostiach, pustil som sa na svoju ruku do ohromného mesta. Práve pri našom hostinci križujú sa tesné, vysoké ulice, a tak urobil som výlety na všetky štyri strany sveta, aby som sa hneď zoznámil s najbližším okolím. Ľudstvo sa hrnulo — farbou, nosivom, zvykom a zvukom cele rôznym od našich obyčajov a vkusu. Myslel by si, že si na nejakej maškaráde; ale vozy nevidíš — veľa je, ak v samej Pere uvidíš cez deň tri európske kočiare. Kedy-tedy zbadáš na vysokých perách hundať jedno lebo dvojzápražný, maľovaný, vani podobný voz a tamdnu vysedúvať turecké panie. Masa ľudu hemží sa lebo pešky, lebo — kto má peniaze a vôľu, sedí na koni. Kone sú krásne, skvele sedlané. Fakín kočiš beží pešky za ním, a keď pán tuho ženie koňa, chytí sa unavený kočiš chvosta a dá sa ťahať, čo smiešne, ale tu obyčajné vyzerá.

Navrátiac sa z vyzvedania domov, naťapil som na Rusa našej spoločnosti, postaveného s dragomanom práve na ceste do kúpeľa; pripojím sa i ja. Šli sme tou istou cestou dolu, ktorou sme vyšli hore, až ku samému brehu mora. Stretávali nás mnohí, na pleci s nástrojom veľmi podobným futru flinty. Či sú to azda tureckí lesníci? Nie, to sú vodnári, v tej remennej kapse roznášajú vodu: vrchom do širokej hlavy vodu naleje a tenším spodkom vyleje.

V blízkosti jednej veľkej, starobylej mešity vošli sme do priestranného, z vysokej a širokej sály pozostávajúceho kúpeľa. Zôkol dookola boli chóry. Po zemi rez (opilky), naprostriedku pokrovce (tepichy). Na chóre a pod chórom nádoby s teplou vodou. Sem-tam divány. Po sieni prechodili sa Turci, majúci na nohách vysoké drevené kalapódie, iní v tichosti, zamyslení, fajčili čibuk a srebali čiernu kávu. Ledva nás dragoman voviedol, hneď nám pár lapajov kúpeľníkov — ktorí hosťov zmývajú, holia, češú, banky a pijavice im stavajú a žily púšťajú — pribehlo v ústrety, žiadajúc nás, aby sme si stiahli čižmy a dnu vkročili. Škoda, že nechceli sme to urobiť. Rus, ktorému samému bez nás bolo clivo ostať, navrátil sa tiež „s neporídzenou“. Čo nám povedali tí nahnevaní kúpeľníci, neznám, ale sotva to bolo niečo príjemného a dobrého.

Vrátili sme sa domov. Ja som dostal izbu v prvom poschodí, jedinú na ulicu, aj s troma pánmi, a všetci sme boli chudí. Nad nami bolo viac malých izbičiek, a preplnené boli náhodou práve mastnými jednotlivcami. Prečo to tu pripomínam, poviem pozdejšie. Usporiadali sme si v izbách a šli sme do jedálne. V Carihrade nás podľa programu čakali už pred troma dňami, a po tej búrke už mysleli, že sme zahynuli.

V hostincoch pre očakávaný počet hosťov boli už vopred prichystané jedlá, a tak prinútení sme boli všetko to pojesť v našom francúzskom, nebárs chýrnom hostinci, čo na naše uhostenie bolo hotové od troch dní; a to veru už kus páchlo aj po konštantinopolitánsky.

O dvanástej zišla sa celá spoločnosť pred hostincom Colonie, Tuvorovým to bydliskom. Potom šlo sa hromadne hlavnou ulicou najprv do samostanu (kláštora) Mevlevi dervišov.[129] — Ulicami po domoch je vystavený tovar podľa európskeho vkusu, i hodnú časť prechádzajúcich sa zazrieš v európskom kroji; ale pri tom všetkom, že Pera vyznačená je kresťanstvu, predsa tu badať veľkú miešaninu s východným živlom. Pekne, ba útlocitne založené sú cintoríny — v najľudnatejších uliciach, prostred hojne obydlených domov naďabíš na múrom obohnanú, stromovím a bujnou trávou zarastenú záhradu. V tej bujnej tráve hroby zosnulých Turkov, označené náhrobníkmi; na spôsob, ako židia majú, vykukujú bábiky, napredku nápis, navrchu turban z kameňa vykresaný a zafarbený. A tak má Turek temer pred samým nosom pochované aj kosti svojho pradeda.

Došli sme ku Mevlevi samostanu. Pekné mrežové vráta, dvor čistý s dakoľko kvetnými hradami, otočený tieňavými cyprusmi a ťahavými bylinami. Je to tiché, na jedno poschodie vysoké stavisko s jednou kaplnkou osebe a dvoma kaplnkami vbok mešity v saracénskom slohu,[130] s veľkými oblokmi. Ukrývajú, ako sme videli, veľké rakvy, podoby našich, s pochovanými značnejšími a zaslúženejšími Turkami. Ozdobené sú kobercami, striebornými svietnikmi, v ktorých sú hrubé voskové sviece; navrchu rakvy čnie turban, po bokoch nápisy.

Medzi pochovanými je hrob niekdajšieho rakúskeho dôstojníka Bonnevala,[131] ktorý prejdúc k islamu ako pán Omer baša, stal sa námestníkom na ostrove Chios, a od r. 1777 — už neznám, či ako turecký svätý, a či len ako velikáš — tu je pochovaný.

Na pultoch sú otvorené veľké knihy, bezpochyby korán.

V tomto úhľadnom stavisku mali sa odbývať služby božie kroz tancujúcich dervišov. Kostolník, či ako ho pomenovať máme, nám pokynul, že derviši ešte neprišli, služby božie že sa teda budú vykonávať len pozdejšie.

Na vyplnenie prázdneho času vychytili sme sa dakoľkí na tlstú, okrúhlu a vysokú takrečenú Genueskú vežu.[132] Stojí v meste Galata. Štefanská veža vo Viedni je síce vyššia, ale na masu nie väčšia. Na podnoží biedne drevené, balkónmi opatrené, klietkam podobné bydliská. Pri samom vchode nechýba cukráreň a kaviareň — ale, mi Hercle![133] Bystrická kofa na hrbčoku s jej maškrtami by snáď skorej bola vstave prilákať človeka než tieto sklady.

Vnútri je veža priestranná, široká; spočiatku tlstým múrom vedie chodba a potom sa vychodí schodmi. Ako sme prišli na koniec múru, tam sme ešte museli stúpať dve vysoké poschodia. Tu vidieť hroznú tureckú nedbalosť. Naprostred stál drevený stĺp, okolo neho točili sa špirálne schodíky až do lampáša; tento stĺp nebol celý, ale nadplátaný a červiakmi zožraný, v najbiednejšom stave. Keď hore vykračovala naša spoločnosť, triaslo sa to ako osika. Lampáš je zapravený sklom.

Velebný výhľad! Pod tebou leží veľký Carihrad, v dvoch čiastkach sveta, Ázii a Európe, mesto vystavané ako Rím na siedmich kopcoch, náhrobník veľkých, zašlých národov; tu leží Istambul s jeho 900.000 obyvateľmi a pár stotisíc cudzincami — vyše dva razy toľký ako Viedeň. — Tu leží Konštantinopol, pokrývajúc plochu 21 štvorcovej míle (sú aj len tak veľké kniežatstvá) s jeho 90.000 domami. Tu leží to mesto, skade švihali bič na kresťanov, kraj proroka Mohameda, zem koránu s jeho všetkými hádkami, poviedkami, tajnosťami, nádherou, bohatstvom, otroctvom, psotou a nečistotou. Na juh pod nami Galata, staré fanariotmi obývané,[134] Genuesmi na Zlatom rohu založené mesto, pred ním zátoka a Bospor, Galata s vlastným, plnokrvnými Turkami obydleným Stambulom, staré Byzantium, spojená je morskou úžinou 1500 stôp dlhým a 30 stôp širokým mostom, ktorým sa ustavične valí v podobe obrovskej húsenice, akoby vysťahovanie národov, nesčíselný počet ľudstva. Za mostom korení Stambul svojím labyrintom, bazárom a rozličnými palotami. Oproti nám vysoká veža Seraskier.[135] Bospor, zarastený horou lodných sťažňov všetkých pomorských národov sveta, za Bosporom Skutari s posvätným a Turkom najmilším cintorínom v ich rodisku, Ázii. — Proti severu Pera s národnou mozaikou: v Pere sa predsa bežne hovorí v štyridsiatich rečiach! Z toho môže každý súdiť na miešaninu tu jestvujúcich národov. — Za Galatou a Perou výbežok Zlatého rohu do sladkých vôd. K tomu peknému obrazu dodaj štíhle, našim topoľom podobné strapkastoihlasté, tmavé, do neba čnejúce cyprusy a časté zelené cintoríny, tieňavé záhradky bohatých s ich čarovnými letohrádkami, serajlami, velikánske i menšie, počtom 485 mešít so štíhlymi, vysokými, zvláštne umele stavanými minaretmi, z ktorých denne tri razy hlási ulem (kňaz) hodiny modlitby; k tomu ešte nebeskú oponu, kresťanských kostolov do štyridsať, toľko mohamedánskych a šesť kresťanských kláštorov a mnoho synagog. Ďalej kúpele, kaviarne, bazáre atď. — Pohliadni ešte do čierneho hája, ten tam dlhý, čo ťahá sa od Galaty za ňou a za celou Perou ďaleko, ďaleko, s tými bezpočetnými bielymi kameňmi, to je svetoznámy peranský cmiter, ukrývajúc vo svojom lone viac tisíc ľudí, ktorí sa bez oddychu zháňajú neprestajne po ňom, okolo neho za každodenným chlebom. Chvátali sme do duše tento rozmanitý, nevyrovnane pekne divný obraz, až zabehli nám slzami unavené oči, a usporiadajúc vidiny v mozgoch, stúpali sme zo zákrutnej výšky pod lampáš dolu do múranice, kde nás privítala a z dumania zbudila stráž, pýtajúca ihneď vytrčenou rukou „bakšiš“ (diškrécia).

Vôbec, Turek pri svojej hrdosti rád prijíma dary, a to od najväčšieho do najmenšieho. Dali sme im po 4 piastre (piaster = 10 grajciarov = 40 pára; teda pára — štvrť grajciara r. č.) a za to nám ochotne poslúžili čiernou kávou v malej findžičke.[136] Všade, kde len možno, varia tu kávu a srebú. Lenže ju neocedia, ale hustú a bez cukru pijú. Nakoľko sme súdiť mohli, káva bola znamenitá, len by nám, pravda, cedená a sladená lepšie bola chutila.

A tak vo výške asi 200 stôp prvý raz som popíjal čiernu, opravdivú tureckú, Osmanmi stolovanú kávu.

Na určený čas stáli sme pred mešitou kláštora Mevlevi dervišov. Nastalo smiešne hemženie. Do mešity neslobodno vojsť v botách; musíš mať pohotove črievice lebo pantofle, alebo bosý alebo v kapčekoch stúpať. Turci síce požičiavajú za peňažitú odmenu papuče, dajedni ich aj bez ohľadu na veľkosť nohy a na mieru papúč navliekli, ale pretože pre toľkých nebolo nadostač, my ostatní boli sme prinútení stiahnuť na pitvore boty (ktoré nám, aby sa nepomiešali, poznačili) a ako capy v kapčekoch šliapať donútra. Mešita je priestorné, cedrovými, dokonale vyhladenými doskami vykladané kolo, vôkol neho chod, nad ním na početných stĺpoch chór, ten zase krytý na stĺpoch spočívajúcou povalou. Povala je misatá klenba. Všetko maľované kvetmi, arabeskami a nápismi koránu. My sme sa vyrojili do chodby, obloženej slamenými kobercami. Za opierkami nám za chrbtom zastali a kukali cez hustými mrežami zaopatrené okná prirodzeným Eviným hriechom všetečnosti obdarené Turkyne. Schádzali sa pobožní Turci. My sme zaujali polovicu od dvier, tú druhú pravoveriaci (ako sami sa menujú) Turci. Vojaci odpásavali šable. Každý jeden sa obrátil k východu, kus zastenal, zamumlal, ruky na prsiach prekrížil, potom ponad uši vyzdvihol, zase kľakol, zem bozkal, a zas hore vstal, čo často a veľmi spôsobne opakoval; keď skončil svoju modlitbu, sadol s prekrižovanými nohami na (ako sa rozumie samo sebou) nadmieru čistú zem a hľadel dookola, kde sme my boli najhlavnejším predmetom, alebo ľahostajne besedovali so susedom.

Po chvíli pripáli prvý, a to predstavený derviš v dlhom širokom kepeni, s vysokým, bezpartovým, žltkastým, hrubým plsťovým klobúkom (takým, ako kedysi nosili detvianski žitníci) — a bosý, za ním v rovnošate, len v kepeňoch rozličnej farby privlieklo sa pätnásť dervišov. My sme stáli mlčky. Naši dragomani obehujúc nás naložili nám, aby tí, ktorí nemáme fezy, zosňali sme pokryvy z hláv, kto má fez, aby ho podržal; a po druhé, aby sme držali ruky vo vačku, to jest na peniazoch, lebo že pri takýchto príležitostiach vlúdia sa dnu loptoši, ktorí by nás mohli pripraviť o peniaze. Oboje sme splnili.

Prvý derviš sadol si na koberček na východnej strane kola, druhí posadali si rad-radom jednou stranou opravy. Hudba na chóre započala spevom, k čomu tí tu dolu akompanírovali.[137] Modlili sa všetci; hneď predstavený sám polo spievajúc, polo recitando, menovite slová „koláj“ a „čilimá“ melancholicky opakoval — často s rukami vytiahnutými proti nebu a s tvárou obrátenou na východ. Trvalo to dlho na zunovanie, tu nám predsa zanôti na jednej fujare a na bubníku, spočiatku veľmi ticho, otupno-príjemne, akobys’ dakde pod Veprom očul na výskyde pastorále valacha, ale potom vždy tuhšie a tuhšie, až furiózne a dolní derviši v rovnej miere so spevom. Aj toho nám už dosť bolo. Zrazu plesknú všetci dlaňou a tempo na zem tak prchko, že sme sa všetci strhli, stanúc hore mašírujú vážnym krokom dokola a keď prichodili pred predstatu, všetko pri hudbe a speve, každý sa veľmi umele a esteticky zvrtol a urobil hlbokú poklonu nasledujúcemu. Bol to pekný, takrečený „gänsemarsch“.[138] Ako už hudba fortissimo fučala, zložili moji milí derviši kepene, pritiskli tie gelety do hlavy a v krátkych modrých kabátikoch a takých kytliach v negližé začali had el had.[139] — Najprv sa len krútili moderátne okolo seba, ale potom s vystretou pravou rukou do neba, dlaňou hore, ľavou do zeme a dlaňou obrátenou dolu, vrtko — v dvojnásobnom smere sa krútili okolo vlastnej a osi teremu, zahanbiac vo friškom[140] aj tú najbystrejšiu podlavickú nevestu. Ale neurobilo to ten príjemný dojem, ako keď hľadíme na podlavický tanec. Kabátiky, a nadovšetko kytle, brngali vo vetre, tvár bledá, oči zatisnuté alebo vyvrátené, k tomu spev a hudba, slovom: tento divný spôsob bohoslužby na nás urobil nevýslovne čudný dojem. Toto vrtké krútenie trvalo dobrú polhodinu s troma kratučkými prestávkami. Mne hľadiacemu sa krútila hlava a myslel som, že musia bezdušní popadať na nos. — Ale nie, po prestávke akoby nič, ľahostajne zaujali svoje miesto. Všetci boli viac-menej vo veku, krem syna predstaveného, asi desať-dvanásť ročného chlapca, ktorý s tou istou vážnou tvárou za svojimi predchodcami, ako kycka na biči vyvádzal „valcer“. Chudí boli všetci a bledí krem jedného; ale ten si aj často pot zo širokého čela musel utierať. No, mysli si, ctený čitateľ, či to nie smiešne divný obraz bohoslužby! Už ten náš dobrotivý otec má všakových kostošov. Nuž a v Skutari, tam derviši nielen že bezuzdne tancujú, ale k tomu revú — kým ako kláty umorení nepopadajú na zem, a to všetko „ad majorem dei gloriam“![141]

Po skončených obradoch vymenil som za jeden piaster svoje čižmy, a tak potom brúsili sme na svoju ruku po meste Pera krížom-krážom. Chvíľa bola pekná, jasná, teplá. Stúpali sme hore strmou stupkastou cestou a tak obdivovali nosičov, ako vláčili najväčšie ťarchy na drúkoch pri taktovnom trepotaní nôh a rovnom stúpaní proti sebe, ako štverali mulice tovar hore. Ako v prenájom (komu ďaka) dané, vrtké, krásne arabské, skvele osedlané kone drobčili — teperí chudák jeden fakín veľký, dlhý sud. Stratí rovnováhu a tresk na zem: dno vybúši a červené víno prúdom, že by pílu hnať mohol, čľapká dolu stupkami. Chudák fakín spamätal sa pozde, aby bol hore obrátil sud. A páni muzulmani, ktorým korán tento nápoj užívať zabraňuje, so smiechom zazerali na vínopád. Myslím si, u nás by tak pokojne netieklo víno dolu žlebom.

Ale nás čakalo ešte inšie veselšie intermezzo![142] Zdvihnúc oči z tejto vínovej pľušte, vidím človeka v plátenných nohavičkách, v brunátnom kabátku a neurčitej národnosti klobúku, nesúceho v rukách kopu pascí; Poliak dr. Morawski povie: „To, pane, drotár!“ Nemožno! „To je drotár!“ povie Chorvát Schmid. Prihovorím sa fúzatému bielohlavcovi, neveriac očiam: „Krajan, skade ste?“ Preľakne sa chudák radostne na slyšané domáce zvuky: „Jaj nuž z Trenčína, prosím ponížene!“ — „Nuž ale, ký… že vás sem doniesol?“ — „Nuž, prišiel som, a oni?“ atď. Ale krátky viedli sme rozhovor, bo pre náramný stisk, valiace sa národy a krátkosť času nemohol sa rozťahovať nadlho. Dali sme mu každý podporu a s vrúcnym poďakovaním zmizol v dave ľudu. No na Semmeringu zadivil som sa, vidiac drotára, v Terste zhíkol som na to, a tuná — ja myslím, že niet mesta vo svete, kde by nezašiel drotár; no a potom povedzte, že sú Slováci nie bludári!

Medzi častými výstavami strižných tovarov videli sme zhusta pekárne a pekárov, ako všetky k ich remeslu patriace práce konajú pred očami obecenstva. Pečivo je rozličnej formy. Ešte častejšie nad pekárov vídať cukrárov. Sú lebo stáli, lebo ambulantní, čím lepšie chváli tovar, tým väčšmi kričí; krik v rovnakej miere k dobrote tovaru stojí, to jest má stáť. Ten vlečie tenké, ale široké priecne na stolíku pred sebou alebo na pleci na palici, ten má misu na hlave, plnú v oleji praženými pampúškami atď. Na viac stranách, kde najväčší stisk, čosi jednostajne, akoby pod zemou, cink-cenk, cink-cenk, klepoce… Čo to? Pod sklepom, v diere pod cestou sedí bradáč, smudí čibuk, často v spoločnosti peňazomenca, a pri ňom nádoba s limonádou; táto tečie cievkou dolu, má pripravený krížový kolovrátok a na každom konci kríža je voľne pripravená guľôčka — tie bijú o mimo stojace, limonádou naplnené poháre. Táto hračka je vôbec pre smädných. Krem toho chodia ešte chlapi s krpkami, plnými limonádou. To v tom stisku, horúčnosti a pri málo dobrej vode veľmi dobre slúži.

Pobadal som ďalej, že Turci podľa svojej povahy a ľahostajnosti (flegma) náchylní sú k tučnote. Mladí Turci, a už často tuk pod nosom majú.

Prešli sme do velikánskeho peranského cmitera. Nie je ničím oddelený, počína sa hneď pri domoch, najľudnatejších uliciach, ba i v ňom nájdeš malé kaviarne a iné búdky. Posiaty je nesčíselnými náhrobníkmi, ktoré už, prastaré, ležia zväčša v rumoch. Po nich a pomedzi ne vedú cesty a chodníky. Krásne vysoké cyprusy poskytujú príjemnú vôňu a prechádzku. Navrchu — miesto živých, pod zemou — miesto mŕtvych.

Vrátiac sa stade, šli sme popri francúzskej kaviarni, kde pred dvoma dňami jeden Turek zavidna postrelil Gréka. Ďalej šli sme popri paláci ruského konzula so záhradkou, vystavanom v talianskom slohu. Práve vychodila jeho rodina v batári — zriedkavom tu vozive — na prechádzku. Došli sme pred bránu veľkej pechotnej kasárne. Stráž pri opretej puške, s nakríž preloženými rukami dívala sa ľahostajne na nás. Prihovorí sa náš Poliak, ako v reči tu namnoho pestovanej, francúzskej, ale nadarmo. Vojak odíde, zavolá dôstojníka, ten pripáli, ale neznali sme sa nijak dorozumieť; konečne príde plukovný dôstojník a lámano po francúzsky nám veľmi vľúdne ponúkol, aby sme vstúpili dnu a podľa žiadosti poobzerali kasáreň. Kasáreň je veľká, žltá, čistá — prostred širokého dvora terasy s utešeným výhľadom na okolie, zvlášť more — vystavaná v európskom vkuse. Vo dvore sa hemžil celý dobre adjustovaný pluk. Fezy, modré nohavice a široké kabanky s brunátnymi šnúrami po kolená, odtiaľ dolu úzke nohavice, krátkosáre žlté lebo čierne čižmy; nohavice mali ešte mnohí aj červené. Každý kaprál cvičil svoje mužstvo, dôstojníci dozerali. Bolože to živo! Ako kaprál predpovedal tempo, tak mužstvo, robiac za ním tempo, hlasite opakovalo každé slovo velenia. Myslite si, z toľkých hrdiel opakovanie slov veliteľa, aký to smiešny hrmot. Prečo to? Aby si vraj lepšie zapamätali velenia a tempá. Zbroje, šaty, všetko nám veľmi ochotne ukázali. Vôbec, badal som, že Turek má mnoho dobrosrdečnosti a v istom smere aj statočnosť, ale pritom je lenivý, pyšný, vládychtivý (suverénny), rád sa dá podkúpiť a od druhých obsluhovať. Tak ďaleko ide ich vojenská ľahostajnosť, že raz, ako idem popri stráži a do očí mi padla puška znamenitého spôsobu, anglického pôvodu Minié,[143] požiadam posunkami stráž, aby mi ukázala pušku s palošovým bodákom. — A hľa, s detskou nevinnosťou zverila ju, bodákom opatrenú a ostro nabitú mojim rukám. Keby som si, reku, urobil taký žart a utekal s puškou… Mnohí z nich z krymskej vojny[144] a z čiernohorských bitiek, hoci nie vždy zaslúžene, boli vyznačení medajlami. Bože drahý! Toto sú potomci tých, hrúzu a strach celej Európe, celému vzdelanému svetu nahnavších Turkov, tých, čo pol druha sto rokov, pravda, samými za vládou bažiacimi vyvolaní, kynožili vlasť našu, krajinu uhorskú; tých istých, čo borili hradby viedenské, ale zavčasu ešte slavianskymi silami, chrabrým Sobieskym[145] zahnaných muzulmanov! Kde sú víťazoslávne čaty Turkov, kde janičiari? Títo tu sú veru chudáci, závislí, ba trpení z milosti — ba ani nie z milosti, ale z nenávisti európskych mocností. Tak sa časy menia. Kto sa veľmi povýši, býva ponížený, kto vysoko stúpa, ten hlboko padá a naopak. Toto nech je mravným poučením pre náš slovenský národ. Každému príde jeho hodinka!

Opustiac peknú kasáreň, stretávali sme mnoho, zvlášť vojenských, skvele sedlaných, utešene vyrastených koní; nechýbali kde-tu ani turecké fiakre — šperkovaná, pozlátená kasnička na perách, metajúc sa sem-tam ako mlynské vrece. Turecké krasotinky v nich sediace, ako aj pešo chodiace, ak plne zasluhujú to meno, neveľmi skuhrili so svojimi krásami. To jest, pekná turecká žena, zadosť učiniac naoko zákonom koránu, učupí síce cele hlavu a tvár okrem očú do bieleho závoja, ale ten ľahučký závojík z tak tenkej látky je zhotovený, že každý ťah tvári snadno môžeš rozoznať. Nižšej vrstvy, chudobné, a čo tu identikum,[146] teda aj špatné, a potom staré ženy nosia husté, pevné závoje, z ktorých vykukujú len čierne, všetečné okále. Ale aby jedine pánovi háremu prístupnú podobu tela, štíhlosť a iné ženské vnadnosti na to nepovolaný ani len nepobadal, chúďa, obalená je od hlavy až po členky v kepeň, obyčajne čiernej farby. Okolo členkov kepeň je tak pokrútený, že podobá sa širokým, tam zviazaným nohaviciam. Na nohách harišne, na to ľahké poločižmičky zo žltého alebo červeného remeňa a ešte papuče; keď je blato, miesto papúč drevená obuv na vysokých klátikoch pod prstami a pod pätou. Kde strčí nohu, aby ju držalo, je oblok (obruč) — zväčša pekne vyšívaný. Papuče bývajú mimoriadne pekné, bo tie aj v Tureckej hrajú veľkú úlohu…

Ďalej sme zase videli, ako vo vojenskej strážnici, suka, sicuti domi domine Mathias,[147] pohodlne kojila svoje mladé, a vojak, opretý o náprotivnú stenu (aby odháňaním a tým potýkaním sa so psom, neprehrešil sa proti koránu) — díval sa ľahostajne na to familiárne šťastie.

Po značnej prechádzke došli sme ku kasárni delostrelcov a oproti kasárni konníkov. Vojaci postavení na strážach, všade veľmi ľahko konajúc službu, sčiastky sedeli, besedovali, obháňali, búchali sa, vodu pili atď. Prišli sme ku dvom dôstojníkom. Sedeli na nízkych stolcoch a pri dôvernom rozhovore posrebúvajúc kávičku, fajčili čibuk. Oslovení po francúzsky, krútili hlavou na znak, že nerozumejú túto reč. Ale tu jeden z nich v rýdzej nemčine, s pruským akcentom, sa nás pýta, či známe po nemecky. Keď sme sa predivení spytovali, kde si on privlastnil takú plynnú nemčinu, odvetil, že bol v Berlíne na vojenskej akadémii. Vľúdne nám ponúkol stolec, ale našu prosbu: voviesť nás do jazdeckej kasárne, s poľutovaním odoprel, bo táborník[148] a plukovník nie je doma, a sultany (tak pomenoval jazdecké mužstvo) vraj čistia kone, aby sa nám ráčilo prísť zajtra, že nám ochotne sám všetko poukazuje. A tak s hlbokým „ergebener Diener“,[149] ten druhý ale dotknutím úst, čela a pŕs rukou a so slovami „salem aleikum“,[150] sme sa lúčili. — Naspäť idúc postretli sme grécky pohreb so spevom, všetkými obradmi — krem vyzváňania. Zvony som nepočul, a hodiny — krem jedných slnečných — za čas môjho tu bavenia sa nevidel som iné.

Čuvy, chodením, videním a všetkými na ne pôsobivšími dojmami nanajvýš roznietené, potrebovali pokoj, a tak pospiechali sme na hospodu. Kým som si ľahol, písal som ešte tieto riadky, pretože stolíka v izbe niet — na malej plechovej piecke. Dvaja moji spoluobyvatelia ľahli si na divány pod oblokmi (v malých dvoch stranách šesť veľkých oblokov), tretí môj druh do železnej postele, a ja vyvalil som sa na dve postele. Ale i hlboko po polnoci počuješ tu huk, škrek, volanie, jazdenie, mašírovanie, štekanie psov, mravčanie mačiek, všetky možné disonancie, kde len aká disharmónia dotýka tvoj ušný bubník, kým na to nenavykneš a zunovaný neusneš. Tu zrazu kolíšem sa z boka na bok, prebudím sa, a vidím a cítim vskutku kolísanie sa. Nemyslel som ináč v prvom okamihu, než že nanovo čarodejným spôsobom sme búrou hádzaní na mori. Chytím suseda, ale ten už tiež, ako aj druhí moji druhovia — prebudení týmto divným úkazom — rozdrapujú oči. Po chvíľke sme sa uistili, že sme síce v dome na pevnej zemi, a predsa že sa kolíšeme; to teda inšie byť nemôže, len — zemetrasenie. Či už teda musíme podstúpiť všetky hrúzy? Tam nás hrozilo pohltnúť more, a tu zem… alebo nás pobijú a pochovajú rumy domu. Pripomínali sme si katastrofu ostrova Rhodu.[151] — Sláva bohu, knísanie prestalo — a my pekne rúče sme usnuli.

Ráno zvlečiem sa zavčasu, vybehnem na druhé poschodie, kde nám sluhovia čistili háby, a zídem sa tam s druhou, tlstou partajou našich spolucestovateľov. Oni mi rozprávajú so smiechom, čo zažili za zemetrasenie, a hneď udali aj príčinu. Drevený, úzky, vysoký hostinec nie je nijak spojený so susedným domom, čiara medzi prvým a druhým poschodím vyklonená, steny pre mnohosť oblokov slabé, a tak, keď naši — všetko, ako som už pripomenul, náhodou tlstí horniaci pozde v noci z „mokrej štvrti“, obťažení, dvojnásobne neistým krokom vykračovali hore schodmi a po chyžkách, vrch hostinca sa klátil a nás dolniakov, nemilým spôsobom prebudiac zo sna, uvrhol do nešťastných myšlienok zemetrasenia. Ach, ale by ste aj videli, ako je to všetko subtílne! Vrchná altána[152] oproti dvorčeka, kde sluhovia čistili čižmy a šaty, je z takých tenkých drúčikov takrečeno zlepená, že sa až vlasy ježia, keď človek vidí stúpať po nej sluhov. Najhrubšie brvná, pravdaže dubové, sú na 4 štvorcové palce.[153] Ja som sa bál statočne kýchnuť, aby sa nezrútil celý hostinec. A predsa obyvatelia tvrdia, že drevené domčeky lepšie vzdorujú zemetraseniu, a že múrané ľahšie a celky sa zbúrajú, a tamtie že obstoja. Len pravda, že k tomu ešte, aj pri tureckej ľahostajnosti, zúrievajú požiare.

Dňa 6. apríla. O deviatej ráno zišli sme sa neďaleko od hotela Colonie v rakúskom konzuláte. Je to nepravidelné stavisko, ale veľké, kde sa nachodí aj rakúska pošta a všakové iné úrady. Na priestrannej terase sme dočkali, kým nám za 200 zlatých r. č. napísali cisársky ferman, to jest povolenie môcť vstúpiť do mešity Aja Sofia.

Pretože tento ferman tak veľa stojí, a málo nájde sa takých, čo by boli vstave ho zaplatiť, aby mohli nasýtiť svoju zvedavosť, pripojili sa k našej spoločnosti mnohí tunajší obyvatelia, kresťania, známi. Medzi inými tureckí oficieri z Nemecka, ktorí cvičia turecké vojsko zvlášť v delostreľbe, a aj jeden uhorský emigrant. Tento poslednejší nešťastník, ktorý jedným nerozvážnym krokom zamedzil si návrat do vlasti, muž tichý, rozvážlivý, slúži od šestnástich rokov v tureckej armáde a teraz postavený do disponibility,[154] dosiahol stupeň stabilného dôstojníka — tento zná všetky zvyky, mravy, obyčaje turecké a jeho národov, bol nám teda vítaným tlmočníkom po nastalej púti. Keby pred šestnástimi rokmi bol tak poznal, ako teraz, stav tureckého štátu, podistým radšej by bol býval vo svojej vlasti hlásnikom než tuná stabilným oficierom.

Ale ferman už tu a my v dlhých radoch, čo možno podľa hostincov podelení, mašírovali sme najprv dolu k brehu mora medzi čírymi klietkami — skliepok naspodku, nad ním chyžička a nad tou zase jedna: obe, zaopatrené oknami a tieto hustými mrežami — z dreva, z dreva a zase z dreva. Remeslá v skliepkoch všakové. Najviac fajkári, potom putiky, kaviarne atď., uličky zväčša úzkostne tesné, blatnaté, nečisté. Po dlhej chvíli vyrojili sme sa do širokej hlavnej ulice na brehu Pery, dláždenej, mne známej už od včera. Priestor väčší, spodok dláždený, sklepy skvelšie, život veselší. Postretávali sme mnoho mulíc, aj jednotlivé ťavy, podľa nich černochov otrokov. No napokon končí sa i táto ulica, a my vystupujeme na 1500 stôp dlhý a 30 stôp široký most medzi Galatou a Stambulom. Ale prv pán Tuvora zložiť musel za každého z nás po 2 pára, to jest dva štvrťgrajciare r. č. — pol grajciara. Je to ohavné mostisko a ním sa ustavične valí celá „migratio gentium“.[155] Nevieš, kde sa krútiť, kde hľadieť, či na sám most, na národy, či na štyri náprotivné mestá, Galalu, Peru, Stambul a Skutari, a či na mútnu vodu Zlatého rohu a na hemžiace sa na ňom tisíce člnkov, bárok, lodiek, lodí parných a neparných. Niet jedného okamihu, žeby aspoň jeden ako šarkan letiaci turecký parník — daktorý nie väčší ako hodná bárka — nepískal. Na všetky veky si vypiskujú, a to tak zachrípnuto ako korheľ. Myslel som, že to turecká zábava, ale nie. To preto, aby nebúšili jeden do druhého. Ženské sedia osobitne a chlapi tiež osobitne, nie miešane ako u nás. Kapitáni a všetko mužstvo — Turci v červených fezoch. Vlajka: mesiac a hviezda, biele v červenom poli; ale to pole je čierno zakadené ako vôbec celé parníčky. No ale, dosť toho obzerania, duria nás dragomani. Prešli sme most, ťaháme naľavo, potom do zázračného bazáru napravo, popod veľkú, špatnými domami obstavanú mešitu.

A tu sme v Stambule!

Toto je to čisté, krištalizované turecké mesto. Tu kresťan bývať nesmie, a tak tu je turecký ráz najčistejší, to jest tu je najväčšia nečistota pri najväčšej nádhere.

Stúpali sme dlho v juhovýchodnom smere tesnými, viac tichými ulicami, ohradenými výhradne drevenými domami, hore-dolu popri dakoľkých mešitách, medzi ktorými niektoré vynikali utešeným východným slohom. Krásne vynímajú sa nadovšetko ako ihly štíhle minarety.

Z jedného háremu práve vystupovala turecká dáma a nebadajúc nás, zakladala na seba neforemný plášť, to spomínané vrece, a tak za moment uzreli sme jej vzrast a spodnú šatu. Mala krátky, na prsiach hlboko vykrojený priliehajúci kabátik a široké, pri členkoch zviazané nohavice — oboje z kvetnastého svetlozeleného hodvábu — na nohách žlté papučky. Pekne bola urastená. Jaj, ale ledva zazrela nás všetečníkov, stala sa hneď čiernym bobákom, a bolo po radosti.

Prišli sme potom k vysokému múru a konečne k nestráženej, dosť starobylej čiernej bráne; tou bránou vošli sme do parku. Ten park nebol veľmi pestovaný (snáď jeho záhradník dával bály na Sliači), dosť zapustený, ale pekné staré platany, cedry a cyprusy zaslúžili v plnej miere naše obdivovanie. Trávnikom vykročili sme kopcom zase k múru a bráne — múry a brány tu bez konca-kraja, celé labyrinty. Pred touto bránou stojí akýsi starobylý stĺp z gréckej doby. Brána sama je obsadená vojskom. Po udelení nevyhnutného bakšišu — prepitného, ale nie na pálenku, lež na „kaffu“ — vpustili nás zase do dvora.

Dvor, do ktorého sme vošli, je priestranný, všakovými pavilónmi, kioskami, letohrádkami a mnohými staviskami neobyčajnej podoby, múrmi, hradbami, bránami popreťahovaný. Je toho veľa, leží na ploche tri štvrte míle, a to na ostrove medzi Marmarským morom a Zlatým rohom, na tom istom mieste, kde pred r. 660 pred Kr. bolo založené Byzantium. A toto viac ohromnou veľkosťou než krásou vynikajúce stavisko je starý sultánov serail (palác). Stromorady a kvetné rabaty[156] striedali sa so žltými chodníkmi.

Aby sme sa nevrútili všetci naraz do komnát serailu, a tak by sme pohodlnejšie mohli očiť predmety, podelili nás na čriedy podľa hostincov, a tak vchádzali sme, majúc na čele vodiča, do tajností tureckého sultána. Bezpochyby, že v tom slove väzí čosi, štekliace zvedavosť. Obuv dolu, a pretože všakové nami navštívené bydliská stoja vystavané sem-tam po dvoroch serailu, ako ktorému sultánovi napadlo, dnes až na bolenie krížov boli sme prinútení často vyzúvať a obúvať čižmy.

Najprv sme vošli do letohrádku, vystavaného na slobodnej terase nad morom a nad cyprusmi. Obloky od zeme do povaly, hrubé jednotablové sklá tak čisté, že náš krajan, turecký oficier, mysliac, že to dokorán otvorené dvere, len že čelom, nosom a kolenom nevytresol tablu. Chudák, iste by za to od sultána nebol dostal rad Medžidie.[157]

Všetko, ako rozumie sa samo sebou, bohaté, ale predsa nie tak, žeby od mnohých bydlísk našich velikášov nebolo prevýšené. Svetlica, určená na fajčenie čibuku, je červeno tapetovaná, vyložená červenými kobercami a opatrená červeným náradím. Vprostred izby stojí plechový, hrubo pozlátený nástroj — na to, aby na ňom otroci udržiavali žeravé uhlie a ho prikladali svojmu zádumčivému panovníkovi na nargilu. Dookola tohto nástroja sú rozložené mäkké, pružné divány. Krom tejto siene jest ešte dakoľko menších bočných miestností a tiež veľmi vkusne, umele a vtipne z mramoru hotovený kúpeľ v podobe vane. — Ale málokedy sa to trafí, aby sa tu bavil sultán, ako vôbec v celom starom seraili. Jeho stále bývanie je v Dolma-Bakše.

Prešli sme zase do osobitného staviska, do cisárskej knihovne. Ale zo všetkého vidno, že tu nebárs trávi hodiny panovník všetkých muzulmanov. V neveľkej sieni stoja z dvoch bokov skrine, v nich za sklom nakopené knihy. Z jednej strany obsahu nábožného, tureckého, z druhej strany arabské, obsahu, ako mi strážny dôstojník posunkami a slovami dal na známosť, „medik — a fyzik“. Všetky tieto knihy sú písané podľa rozkazu a zákazu koránu; tlačeného nič nebolo. Verím, že by tam znalec arabskej reči dosiaľ neznáme, nové a zaujímavé veci nazbieral, zvlášť pre dejepis lekárstva. Mimo steny ležali v červenom safiáne zaviazané, zlatom rezané bachanty francúzske, medzi nimi vynikal Du Mond.[158] No toto bol celocelý vedecký poklad serailu — dosť chatrný. Na zemi ležal na potrhanom plátne neumele hotovený, už od viac rokov nepokračovaný rodopis (rodostrom) tureckých sultánov.

V bočnej, širokými, privretými, sklenými dvermi oddelenej izbe sedel na diváne zhrbený, šedivý — aspoň som ho za to mal — ulem (kňaz). Nepohnute, vážne a prísne hľadel na nás, my cez dvere zvedavo naň. Pred ním na koberci východným spôsobom na podložených nohách sedel, dupkom na ulema hľadel, hlavu vždy v rovnej miere napred a nazad knísal a ústami bľabotal — mládenec. To, ako sa domnievam, bol turecký bohoslovec. — Nakoľko sa dalo súdiť z rýchleho pohybovania úst, znamenite vyrectoval svoju úlohu z koránu.

Stade potiahli sme zase do iného oddielu. Tam povala pekne maľovaná, hrubo zlátená, arabeskami šperkovaná, spodok vykladaný cédrovým drevom. Rozličné komnaty. Náradie najviac čínskeho vkusu, z dreva mahóny — ako nám povedali, temer výlučne hotové vo Francúzsku. Mali sme tú česť vidieť aj posteľ tureckého panovníka. Je to posteľ taká široká ako dlhá, ináč bujná, s podnebím a záclonami. Plátno tenké, rumburské naše panie znateľky veľmi chválili. Táto izba je veľmi tmavo držaná. Ešte jedno-druhé sme nakukali a potom sme sa pobrali cyprusovým stromoradím dlhým dvorom dolu.

Z ľavej ruky za múrom vykukovali divné, mešitám podobné, jedno pri druhom stojace, končitými dutinami korunované staviská. Medzi dutinami čneli do neba vysoké, pri spodku široké komíny. Čo to? To sú vraj cukrové pekárne pre sultánove ženy. Nie div! V Turecku sa užíva veľmi mnoho cukrového; ženy sú toho milovnice nad všetko a predošlý sultán mal, ale nezľaknite sa, tých sladkých polovíc 1000, id est[159] tisíc žien. No tie voľačo pomelú cukrového! — A tamto napravo, to na stĺpoch spočívajúce temné stavisko, s tými mrežami a za mrežou zase mreža — to je hárem zomrelého sultána. Ach, to veľmi delikátny predmet! Dnu nevidíš nič, len samé mreže a zápory; či dačo vidia von, pochybujem — alebo veľmi málo. Ony majú výhľad do ukrytých kútov a prechádzku v neprístupne ohradených čiastkach serailu. Okolo tohto divného staviska sedeli na stupkách a na nízkych divánoch čierni klieštenci, poľutovaniahodní bruchopasníci. A tak nám nebolo povolené ani len cez sklo med lízať. Ale som v tichosti ďakoval bohu, že ma nestvoril krasotinou, ba ani tie cukrové pekárne pri pohľade na susedný hárem neboli vstave vzbudiť vo mne žiadosť stať sa favoritkou.

Veľkou bránou, takzvanou „Porta ottomanica“, skade berie koreň celý názov tureckej vlády, a ktorá je dosť vysoká a dobre strážená, vyšli sme von.

Šli sme popri studni, kde v minulých časoch hlavy odsúdených bašov vystavovali na tam ešte teraz jestvujúce stĺpy. Tu neďaleko zdvihol som skalu, lastúrové vápno (Muschelkalk) a prikresal pre Maticu. Táto skala pochodí vlastne z Malej Ázie z Efezu, z pohanského chrámu Diany bola sem dovezená Grékmi na vystavanie Aja Sofie. Z nej zase víťazní Benátčania, olúpiac Byzanc,[160] mnohé čiastky odvliekli do Benátok na okrášlenie svetoznámeho kostola sv. Marka.

Aja Sofia má byť po rímskom Sv. Petre najväčší chrám kresťanského sveta. Jeho zovnútorná podoba nemálo utrpela pristavaním kroz Turkov menších neforemných budov. — Na velikánskej dutine (kupole) zamenili kríž ohromným mesiacom; na jeho pozlátenie padišah vykázal 50.000 dukátov.

Terajší vchod dovnútra ide nadol. Je dlhý, tmavý, pred samými vrátami sú slamené koberce, a tu zase načim vyzúvať boty. — Pri vstúpení do chrámu dotkli sme sa najprv stĺpa s malou, asi 2 palce hlbokou, 3 palce širokou, cele vyhladenou dierou. Táto diera je vždy vlhká, a kto do nej prstom ďubne a čelo si potrie — toho hlava nebolí. Vlhká bola, keď som do nej ďubol, a keď som si potrel čelo, nebolela ma hlava (ale ani pred ďubnutím) a hladký stĺp potil sa, bo je z mramoru a v mešite bolo teplo.

Loď mešity je celá vyložená veličiznými a od pár sto rokov starými kobercami. Trvajú tak dlho jedno zato, že sú pevné, hrubé, a druhé, že v čižmách nikto po nich chrôpať nemôže a nesmie. Keď staneš doprostred mešity a pozrieš do výšky dutiny, vykrútil by si si temer krk. Dutina je dookola oblokmi opatrená a hrubo pozlátená. Podlaha dutiny je obložená alabastrovou mozaikou — a tá je pozlátená, a tak teda mazanka dutinných stien pozostáva z miliónov mozaikových kúskov. Mnoho už z nich spŕchlo, tieto štrbiny potom ľahostajní Turci zamazali žltou hlinkou. Nám prítomným Turci takže predávali po piastri jeden kus pozlátenej, z dutiny padlej a na zemi nájdenej alabastrovej mozaiky. — Velebné priestranstvo, do ktorého vpratal by sa, aby neriekol, celý kostol sv. Marka z Benátok, je prázdne, ničím nie zapratané, krem kancľa, skade ulem k modlitbám napomína veriacich, a dvoch pekných drevených búdok. Na mieste bývalého, veľmi bohatého oltára — na ktorý sultán Mohamed II.[161] po vydobytí Carihradu koňmo vyskočil a vykríknuc slová „Niet iného boha, okrem boha, a Mohamed je jeho prorok!“, dal znak na plienenie — je teraz len výklenok s malým pahrbkom. A tak tento prebohatý oltár z masívneho drahého kamenia a všetky druhé vzácne kostolné riady padli v obeť pahltným mohamedánom. — Tu je okno, cez ktoré vraj vždy previeva čerstvý, rozum osvecujúci vetrík; znamenité miesto kúry tým, ktorí národnú svornosť obetujú osobným náruživostiam. Ďalej ukazujú vyhĺbený mramorový klát ako kolísku Ježiša Krista.

Okrem nás, cudzích, pobožných navštevovateľov bolo málo. A bola by panovala v tomto nevyrovnane velebnom chráme príjemná tichosť, keby ju dvaja v kútoch rozostavení ulemi neboli rušili fufnavým polospievajúcim, polorecitatívnym hlasom. Nápadné mi bolo — nielen tu, ale i v druhých mešitách — mnoho po kobercoch zháňajúcich sa detí. Tu bezpečnosť a mäkkosť kobercov slúži deťom za opatrovňu a spolu za parížsky Luxembourg[162] alebo viedenský Glacis.[163] Bez toho, že by najmenej boli mýlené alebo druhých mýlili, naháňajú sa, škrečia, váľajú ako v slobodnom poli.

V dvoch predných kútoch sú v podobe obrovských popolníc varechami opatrené studne. Voda čerstvá, dobrá slúži pobožným Turkom na umývanie nôh a tvárí, čo oni vykonávajú „pro forma“, len ovlažením kože. — V pristavaných čiastkach jednej kaplnky leží pochovaný Mohamed III.[164] aj so sedemnástimi svojimi bratmi, ktorých — bezpochyby z bratskej lásky — pri svojom nastúpení na prestol rozkázal zavraždiť.

Na chór sa nejde schodmi, ale tak širokou cestou, že so šesťzápražným kočom pohodlne vyjdeš a po chóroch z oboch strán a spredku, kde stál organ, môžeš sa voziť a obracať. Stĺpy, na ktorých stojí chór, dajedny sú naklonené, stlačené. Kde stál organ, je pusté miesto. V jednom kúte pozorovať neúplne zatretý kríž na stene. Veľká, krásna je Aja Sofia, ale spustnutá, prázdna.

Odtiaľ nás viedli do zbrojnice. Táto zbrojnica je založená v niekdajšom veľkom a peknom chráme sv. Ireny.[165] — Ta idúc napadne mi zdvihnúť čierny, tvrdý kameň z chodníka. Pri bližšom pátraní sa preukáže, že to neúplné vylíčená troska kovu. Na moje poznamenanie pokáže mi dragoman prstom na čierne stavisko, kde vraj kuli peniaze. — Pred čeľustím zbrojnice, to jest chrámu sv. Ireny, kde sme museli za chvíľu čakať, obzerali sme rozostavené mramorové a červené starobylé grécke náhrobníky a všakového druhu pomníky z pohanskej doby.

Vchod je aj tu, ako v Aja Sofii, zhora nadol, ako do pivnice. Už v tomto vchode vidím množstvo starého rytierskeho brnenia, vybojovaného väčším dielom kroz janičiarov — nemecké, uhorské, chorvátske — a bohzná ktorých národov sveta. — Sama loď kostola je preplnená viacposchodovým lešením a toto zase dupkom preplnené zbrojou staršou, novou a aj najnovšou anglického pôvodu, ako ju práve dovážali a vykladali; viac stotisíc bodákov čnelo na všetky strany. Chodili sme dlho sem-tam, hore-dolu medzi dlhými zbrojoradmi. Na prednom chóre sú vystavené voskové figúry do šiat takých a tých istých, ako ich nosili povestní a zlopovestní janičiari; zastúpené boli všetky ich šarže, hodnosti a povinnosti. Ale aj tá najživšia fantázia lámať by si musela hlavu, vymyslieť tie všakové zbroje, ale nadovšetko kroje, ako ich tí nosili. Strach je na to pozrieť. Na čistotu a celosť nehľadeli. Menovite páčili sa týmto naskrz nevyrovnaným dobrodruhom strašne veľké pokryvy hlavy; sú to turbany, kalpaky, čapice, takže prevyšujú jednu tretinu celého tela. Farby všetko živé. No veru ich zovnútornosť súmerne stála k ich krvavému remeslu. — Na náprotivnom chóre (nad bývalým hlavným oltárom) ukázali nám v dvoch poschodiach nemenej fantastických hodnostárov divanu. Predstavili nám aj dvoch panošov, mrzákov — piadimužíkov z vosku, pekne vyobliekaných za sklom. — Mohol by som tvrdiť, že človek slabších čuvov — nepoviem v noci, ale vo dne zavretý medzi túto spoločnosť — pustil by sa do plaču. I ten najsmelší medveďolovec cúvol by pred týmito ošklivými reprezentantmi tureckej dŕžavy. Ešte nás dvorcom, plným utešených pohanských pomníkov, voviedli do sakristie. Tam boli rozložené len samé, sčiastky ukoristené, rozmanitosťou vynikajúce zbroje: pušky, sekery, kladivá, šišaky, delá, nože, ražne, piky atď. — všetko ľudomilné nástroje v prospech a pomoc blížneho, podľa toho svätého „Miluj blížneho svojho, ako seba samého“. Nie je to satira, chrám boží — sklad toľkých a takých vražedných nástrojov?!

Zanechajúc i toto, vošli sme do mešity Mehmen. Stavisko tiež veľké, stavané Turkami, je vidnejšie než Sofia a vyniká tým zvláštnym a pekným, že celá ohromná široká dutina spočíva na štyroch veľmi hrubých stĺpoch. Tuná tiež v jednom kúte dákysi šarvanec turecký, snáď kandidát tureckej teológie, vyspevoval ani čierny drozd. Pri mešite je krásny, stĺpovou chodbou štvorhranne obtočený priestor, kde zďaleka dochodiaci pravoveriaci (ako sa zvykli nazývať) zdarma nachodia prítulok a oddych. Zaujímavé je, že z pekných stĺpov temer každý zhotovený je z druhého kameňa. — Ďalej terem Hippodrom[166] zo svojej prešlej krásy krem stĺpa Atmaidan[167] s hieroglyfmi a na podstavke s gréckym a latinským nápisom z doby cisára Theodosia, nič inšie nezachoval. Štyri krásne kone, ktoré ho krášlili do roku 1204, stoja od tej doby na portáli kostola sv. Marka v Benátkach. — Blízo tu stojí mešita Achmet. Pred ňou rozvil veľvezír zástavu, keď sultán Mahmud vyzval pravoveriacich do boja oproti svojim chrabrým, ale spupným janičiarom, čo sa potom skončilo úplným zničením celého janičiarstva. Ukazujú tam jeden strom, na ktorom vraj odvislo tisíce janičiarov! No ten už dokonale obrodil! — Kus ďalej stojí okyptený medený, krútený stĺp Šalamúna, ktorý vraj tiež uzdravuje chorých. Ledva som opustil tohto kolegu, tu zase tretí, vysoký ale už veľmi rumový grécky stĺp, ktorého význam mi nebol udaný. — Potom nás trepali po kotŕčkach a kúloch (kade by v noci nechcel putovať), popri hŕbe starých čiernych múrov, kde zadávna robili peniaze. — Prejdúc túto chlpeninu, prišli sme na malú nevýznamnú, strechou pokrytú, šopovému oknu cele podobnú dieru. Lezieme dnu do zeme dešperátnym schodom a ocitneme sa vo veľkom podzemnom priestore, pod ktorým ešte hlbšie v dvoch poschodiach jestvujú dve siene. Všetko to stojí na kamenných stĺpoch, počtom tisíc. To bola kedysi senátorom Filoxenom vystavaná a spoluobčanom darovaná cisterna. Teraz na vrchnom priestore pri ohňoch a vrchnom svetle snujú gombári hodváb. Chcejúc prejsť po smeťami zasypanom teréne, zamotal som sa ako mucha do pavučiny do nevídanej hodvábnej siete, a tu ti chlapčisko turecké, málo čo väčšie ako moja čižma, s dákym papekom ako sršeň do mňa; natiahol som frčku, a — korán utiahol sa pred krížom.

Stúpajúc ďalej videli sme krásne, bohato pozlátené, báječnou záhradkou obtočené stavisko, kde leží pochovaný ostatný sultán i s rodinou. Na rohoch staviska sú dva kiosky, v jednom obdivuješ cez umelé mreže katafalky s drahými riadmi a šperkami, a v náprotivnom kiosku čerstvá studňa, z ktorej jednostajne čerpá do čaše vodu na to určený muzulman, kladie na okná, a tak smädných napája dobrou, čistou vodou. Túto tak krásnu, ako i praktickú obyčaj videl som aj pri druhých takýchto staviskách a dajedných mešitách.

A keď sme už toto všetko videli a tisíce druhých nám cele nových predmetov len tak bežne obdivovali, vošli sme do Bazáru.

Bazár je, drahí rodáci, zázrak sveta, otec, praotec všetkých trhov, a ako sa z jednej strany obávam, že pri svojej zdĺhavosti, predsa tento zázrak vám nebudem vstave ani len načrtnúť, tak zase uspokojujem sa v tom povedomí, že by to ani zbehlejší nebol vstave opísať živo. Teda: „Akú vieš, takú zahraj!“

Myslite si veľké mesto, napríklad ako Prešporok, s husto stavanými domami a ulicami. Tie ulice všetky opatrené a kryté, lebo dreveným, lebo múraným sklepením, a týmito ulicami v obidvoch radoch všade vystavený tovar celého sveta: severu, juhu, západu a východu. Nie sú to sklepy podľa našich pochopov, ani „šiatre“ našich veľtrhov, ale pri stene diván alebo kobercom opatrený násyp, sedlisko to a kupcova púdľa na nej a hore po stene vyložený tovar — ale tak, že jednou ulicou alebo aspoň jednou stranou ulice vždy jeden a ten istý tovar býva vystavený. Tu vystavený tovar hneď aj pred tvojimi očami robia, napríklad cukrár, pekár, čibukár a inší tokársky riad. Tuto ideš aj pol hodiny ulicou medzi samými fajkármi, tam neustále brnkanie tokárov a vystavené číročisté čibuky z čerešieň a jazmínov, s drahými jantárovými a lacnými kokosovými a krušpánovými ústnikmi. Tam zase otvára sa ti priekom dvoje, štvoro, šestoro ulíc: kde hodíš sa v tom labyrinte? Sem? — tu samé žlté papuče a krásne, zlatom a striebrom vyšívané črievice a kalapódie. To si prešiel, tu máš zase drahé perzské šály, závoje, hodvábne košele a koberce; v tamtej ulici predávajú hodvábne, zlatom vyšívané mešteky na dohán. Tam kožuchy, tam sedlá, bohaté štverne, krásne východné šaty. Týmto radom zlatníci. Židia a Arméni (ktorých sa dobre vystríhaj) vážia zlato a drahé kamene, kde-tu podbehne i český diamant. — V tejto krátkej ulici antikvári predávajú staré turecké, arabské, perzské písané bachanty. Tu i tu podbehne i európska kniha, ale ten ich poklad, mimochodom rečeno, veľmi draho držia; neznám či to dôkaz úctivosti oproti knihám, a či čo iného. Vo zvláštnom oddelení, akosi vážnom, tichom tereme — rozličné drahé Európanmi pilno hľadané zbroje: jatagany,[168] pušky, nože atď. Veľmi zaujímavý je učenými Arabmi zastúpený oddiel perzských, indických a egyptských plodín: farby, semená, korene, lekárske južné látky, ambra,[169] ružový olej. Toto je velikánskeho Bazáru slabo hodená črta (Skizze). Bližšie a systematicky ho poznať a bezpečne sa v ňom vyznať bolo by treba týždne chodiť dnu.

Behali sme krížom-krážom, hore, dolu, sem, tam, vôkol, dookola ako bezdušní, a len naponáhlo chvátali všetky dojmy. Nekúpili sme nič iného, ako — aby sme nezatajili našu mužskú povahu — pekné, a nepriam drahé, útle, vychýrené papuče. Potom nás vovliekol dragoman k Arménovi kupovať ním veľmi vychválený ružový olej. Dokazoval nám dobrotu tohto oleja, ale do toho sme sa rozumeli toľko, ako do arménskeho rozhovoru. Ako nás druhí poučili, bol síce ten olej znamenitý, hoci nie najlepší, a my boli sme šúp, dragoman a Armén ale cepy, ktoré pri kúpe mlátili na nás a delili sa so ziskom. Nadovšetko, ak nechce byť človek oškodený, musí si dobre vštepiť do pamäti hodnotu tureckých, francúzskych, anglických peňazí pomerne k našim. A tak obťažení papučami ako ševcovský učeň a ružovým olejom až nazbyt dušiaci, pri tom všetkom unavení až na omdletie, došli sme domov; žalúdku česť preukážuc večer v susednej nemeckej kaviarni, dennú prácu sme zavŕšili dobrým hradeckým pivom.

7. apríla. Na Čiernom mori a Bospore. Výlet do Čierneho mora. Zišli sme sa v agencii Lloydu a stade preplavili na náš starý kvartier Bombay. Tešiac sa veľmi nad našim príchodom, uhostil nás vďačne vo svojich vnútornostiach. Na Bospore, v tvári veľkolepého mesta, pekné mi myšlienky pobehali po hlave, ale studený, tu a na tento čas kremobyčajný vietor ich temer na ľad kryštalizoval.

Aby som mohol obdivovať panorámu z paluby, prinútený som bol vystúpiť na plosť okolo komína, ktorý mi hrial nohy a chránil ma pred ostrým vetrom. Kožuch vytiahnutý ponad uši dopomáhal, a tak kukal som na klasické dva svety: Európu a Áziu ako z postriežky. Držali sme sa viac brehu Ázie, pričom sme mohli pohodlne nazerať do Skutari. Toto je časť Carihradu, a tak teda má aj všetky jeho krásy a nekrásy. Na výbežku brehu leží starý zhorený serail. Bol vraj bydliskom sultánových vdov, ale že sa im lepšie páčilo v stambulskom seraili, podpálili ho vraj samy útlocité krásavice. V Skutari je tiež veľký cmiter Turkov, bo bohatí carihradskí Turci radšej sa dávajú pochovávať v posvätnej im zemi Ázie. — Sú tu ďalej aj Rufai derviši; tí pri modlitebnom tanci revú tak dlho, kým omdletí na zem nepopadajú.

Výlet Bosporom je veľmi zaujímavý. Z oboch strán brehy posiate serailmi, záhradami, cyprusmi atď. Tri — ba do štyritisíc lodí stojí alebo hemží sa, a medzi nimi nesčíselný počet kajakov, malých to lodí. Jeden spravuje loďku, loďku úzku, dlhú, ostrokončitú, na predku a zadku má prípravu — skrinku hermeticky zamknutú — preto i najväčším vetrom smelo reže búrne vlny. Mornár sedí na skrížených nohách, pokojne vesluje a letí ako strela, ako pavúk na mláke po klamných vodách.

Šli sme blízo Fundukli, paláca dvoch sultánových švagrov, ďalej Kabatas, Dolma-Bakše (sultánov serail, ktorý sme navštívili na druhý deň), Bešiktas,[170] Rumeli Hisár atď., kde sme aj háremským dámam určené a vysokými, do kopca siahajúcimi mrežami (aby videli, ale videné neboli) opatrené záhrady zazreli. Neďaleko Oratkoi (zelený a žltý palác, ktorý obývala sestra Mohameda II., Esma Sultana, známa zo zaľúbených dobrodružstiev) leží Kuru Česme, kde stál bobok (laurus) zasadený kroz Medeu,[171] keď tu, utekajúc z Kolchisu s Jasonom, vystúpila. Ďalej Arnautköi, kde na polostrove stál chrám sv. Teodory, a nablízku chrám Diany Dyktiny. Oproti Bujukdere stojí papiereň, ktorej múry sú stavané zo samého mramoru. — Na juh leží turecká dedina Beikos, kde sa borcovalo divé knieža berberské s Polluxom a po smrti vraj strašne mátalo. Za tým nasleduje obec Čibukari, kde v XVII. storočí jestvoval kláštor bdiacich, vo dne v noci bez prestania bohoslužby konajúcich mníchov.

Hrad za hradom, zátoky, zelené, kvietím pokryté kopce, kraje nanajvýš zaujímavé, tam malebné, z časov stredoveku spomedzi tmavozelených cédrov a cyprusov bielo vykukujúce zámky. V priestranných, opustených dvoroch biedne chatrče tureckej chudoby. Pekné to všetko, krásne, zaujímavé, ale duje prozaický chladný vietor a sneh, ktorý snáď pred dvoma dňami chumelil sa ponad Kráľovu hoľu, voľne poletujúc topí sa v mori Bosporu. — Siedmy apríl, Bospor, a sneh — to vec neslýchaná! Báli sme sa s Lajkom, že nás naposledy Turci vypukajú, že sme im doniesli sneh z našich Tatier.

Prešli sme Bujukdere, ktoré naspäť idúc hodláme navštíviť a opísať. Za ním na kopcoch z oboch strán mohutné starobylé rumy hradov, svedkov zašlých časov, svedkov slávnych dejov! Snáď by sa boli už cele rozváľali, keby ich nebol dookola obrástol malebný Epheu.[172]

Tu je Bospor asi taký úzky ako Dunaj pri Pešti. Ešte chvíľa a z punkta, kde je úžina z oboch strán strážená delami, otvára sa v podobe nálevníka more. Napred hraničí nebo s vodou, zľava a sprava tratí sa do diaľky Európy a Ázie svetlárňami opatrený breh.

Tu sme teda na tom Čiernom mori, ktoré delí zaťatých nepriateľov Rusov a Turkov. Pred niekoľkými rokmi tu neprestajne križovali vojenské, pol svetom oproti Rusku vystrojené lode; tu následkom morskej bitky, pri Sinope zvedenej[173] a zničením tureckého loďstva skončenej, červenali sa vlny. Loď stála ticho, a my na palube ešte tichšie. — Po nečase obrátili sme sa rúče a nastúpili cestu nazad.

Pri Bujukdere hodil Bombay kotvy. Vystúpili sme na breh. Bujukdere je hľadaný útulok a príbytok európskych konzulátov. Preto, ináč nevýznamné mesto, počíta veľmi mnoho skvelých letohradov; že pritom nechýbajú utešené háje a záhrady, rozumie sa samo sebou. Kým veľká časť našich spolupútnikov ako lačné a žíznivé kobylky obľahli — ako sami rozprávali — drahý a planý hostinec, pustili sme sa my s dakoľko druhými dlhou brežnou ulicou a potom pre dobrý výhľad vytiahli sme do kopca, kde som našiel málo vápna, najviac bridličnatej hliny. — V ústí Bosporu do Čierneho mora zdal sa mi byť porfýrový konglomerát,[174] ďalej k Bujukdere čierny vápennák, ktorý vypaľujú na vápno a to smeťami a trusom, lebo krem krovia a záhradných cédrov a cyprusov nevidieť tu stromovia, tým menej les. Neďaleko Bujukdere, donútra pevniny, majú byť bane na meď v rukách špekulatívnych Angličanov.

Dolu zíduc šli sme popri talianskom hostinci, pred ktorým blboce talianskou vládou vystavaná, znamenitá studňa do samej tichej zelenej zátoky. Medzi nízkymi kopcami prestiera sa tu pekná mäkká lúka a na nej sa vypína sedem obrovských hrubých platanov, majúcich v priemere pol druha siahy. Vnútri sú celé bútle, vyrobené; v najhrubšom stojí pohodlná, priestranná búdka, chyža. Povesť nesie, že Gottfried Bouillon[175] prv, ako cestujúc do Palestíny, presadil more, r. 1095 na tomto mieste, pod týmito stromami odpočíval so svojím križiackym vojskom. — Na pamiatku pre našu Maticu vzali sme so sebou i z tohto stromu triesočku, i z nerastov okolia.

Piskot stroja Bombaya, povolávajúc roztratených na loď, vytrhol nás zo sna a prehodil do skutočnosti. Plavili sme ďalej, ale viac pri brehu európskom. Krásne obrazy menili sa ako na náprotivnej strane. Príroda s umelectvom stála v krásnom súmere. Boli by sme navštívili i Skutari, ale silný vietor, nepríjemný čas, tuhé vlnobitie boli tomu na prekážke; prinútení sme teda boli pospiechať domov do Pery. Keď nás odvážali člnky, páčilo sa mi, ako jastrab lovil ryby. Jeho šikovnosť a chytrosť boli na obdivovanie. Ráno asi o ôsmej sme sa hnuli a vrátili sme sa popoludní okolo piatej. Krátky, ale — vynímajúc počasie — pekný výlet. Vybrali sme sa potom ešte do nemeckej kaviarne, kde sa schádza všaková miešanina nemeckých a nenemeckých národov.

8. apríla. Carihrad. Hotel Colonie. Keď som ráno vstal, vytieram si oči, div si hánky nezoderiem, ale to nechce ináč byť — sneh je len sneh; po krovoch, po drevách napadol cez noc asi na 4 palce. Poukrúcali sme sa a tašli dlhou ulicou „Rue Grande“ cez temer celú Peru k opísanej už jazdeckej kasárni, a stade cez peranský cmiter. V rozhovore so spomenutým tureckým dôstojníkom, naším krajanom, dopočul som o einatizme, čo týka sa vojenského hospodárenia. Videli ste vraj, pravda, že Turecko má najvýbornejšie kone na výber, a predsa konníctvo jazdí na tých najpodlejších koňoch. A je to veru tak. Ale následkom toho veľmi bohatnú dôstojníci, počnúc od plukovníka hore. Im totižto je kúpa koní zverená; oni kupujú devly, mrciny za najlepšiu cenu, ale tie vojenskej kase veľmi draho rácu, a pretože devly nadlho nemôžu konať službu, tie vymuštrujú, a kupujú zase kone-devly. Tento „circulus vitiosus“[176] opakuje sa tak dlho, kýmkoľvek si páni manipulanti nezabezpečili svoju budúcnosť na veky. Keď toto hospodárstvo dôjde pred najvyššie oči, za pokutu býva vinník zbavený cti a hodnosti, no dobre zaopatrený, ľahko nesie kasáciu,[177] a druhému kandidátovi prepustí výnosnú službu. — Takto klebetiac, idúc dolu vŕškom, prikvitli sme k vojenskému vychovávaciemu ústavu, kde mladí šarvanci v oblokoch vykonávali všakové, všetkým žiakom sveta bežné posunky. Pred nami na brehu mora ležal serail Dolma Bakše, obľúbené bývanie terajšieho sultána. — Dnes totižto, ako každý piatok, mal navštíviť padišah[178] kvôli modleniu sa jednu z početných mešít, ale pretože sa to nezná vopred a sultán len pred samým odchodom dá najavo smer svojej vôle, stráže, komonstvo, všetko musí byť prichystané na jeho vnuknutie. Tak prichystali sme sa aj my, aby sme ho vystúpivšieho hneď mohli vidieť. Ale pretože hodina jeho pochodu nedošla, a nám sa zvyšovalo času viac, než treba, zaumienili sme si všetci túto medzeru vyplniť dačím príjemným, a to ohliadnutím blízkeho cisárskeho divadla. Čižmy, rozumie sa, dolu.

Najsamprv je jednoduchá, strážam určená predsieň. Potom rozličné vkusné vchody. Nasleduje ohromná, veľmi vkusne pristrojená dvorana. Steny sú emailované a vysadené mramorovými poľami; každé vypuklé, rámom obtočené pole je druhej farby a v prostriedku krášlené krásne maľovanými kytkami, tulipánmi, ružami atď. Povala prekvapuje rezbárskou, hojne pozlátenou prácou. Mimo stien stoja si pol druha siahy vysoké lahvice s kvetmi. Tie lahvice sú vykladané tyrkysmi čínskeho vkusu. Cez celú dvoranu ťahá sa nízky, ťažký, čierny, mahonový stôl, zlatými, širokými bľachovými pásmi vyložený a zakrytý súknom. Na zemi hrubé, pružné koberce, okolo stien ťažkým brokátom obtiahnuté divány. Z povaly visia lustre, v priemerných diaľkach stoja kandelábre. Na jednej stene opreté stoja ohromné stenové hodiny, jediné toho druhu, ktoré som videl v Carihrade. Táto dvorana je určená hostinám pre najvyššie turecké hodnosti a cudzie konzuláty. — Nad dverami, ktorými sme vykračovali ďalej, je polokruhový, ľahkými, hrubo pozlátenými mrežami opatrený oblok. Stade — vyvalený na diváne, pušiac nargilu, hľadí padišah na velikášov, hodujúcich naspodku. Keď som vyšiel ta hore, pohovel som si i ja a mysliac na „Tisíc a jednu noc“, rozložil som svoje slovenské kosti, ale na tom mieste, kde sultán svoje rozprestieral. Mäkko mi bolo, ale mi ešte veľa chýbalo ním byť a môcť na Maticu aspoň 400.000 piastrov obetovať. — Napravo i naľavo, jedna krajšia od druhej, tapacírované, pokrovcami vyložené a výtečným francúzskym náradím opatrené svetlice. Stade z dvoch strán vedú v rovnom smere, spodkom, bokmi i vrchom ťažkým červeným baršúnom obtiahnuté schody. Obloky, dvere sú striedavo obložené modrým a rubínovým sklom; každá márna vec, každý klinec je tak umele a z takej drahej látky hotovený, že sa to až v hlave krúti človeku. K tomu svetlo, padajúce cez modré, červené a záclonami zatemnené sklo, je tak čarovné, že nám temer oči slepilo. A tu hore je sultánova lóža. Pri nej skvostné bočné chyžky na odpočinok. V lóži sú krásne nízke sedadlá a pohovky. Ale výhľad je veľkým, ťažkým červeným baršúnovým závojom zastretý; na závoji odvrchu dospodku obojstranne hrubý límec z číreho zlata. Len jeden taký límec je celý kapitál. Samé divadlo, na ten čas prázdne, je stavané spôsobom európskym, lenže ženské lóže zadebnené sú hustými mrežami. — Poobzerajúc ešte vkusné bočné lóže, predivení nad toľkou nádherou, išli sme von.

Tárali sme sa pred serailom. Je to stavisko veľké, podlhovasté, dookola obtočené záhradou. Od mora ho delí mrežový železný, hrubo pozlátený plot. Sloh je maurský a z každého iného po kuse — čo sa dobre vyníma. Zvlášť brány sú umele hotovené, filigránske; pri nich sa prestierala pekná telesná stráž. — Vnútri sme neboli, ale čo sa týka vychýrenej záhrady, tá — nakoľko sme ju mohli vidieť cez mreže — nezodpovedala nášmu očakávaniu, a na ináč pekných cudzokrajných kríkoch a stromoch hojdal sa sniežik.

Pri tejto príležitosti zišli sme sa s divo vyzerajúcimi chlapmi. Bolo ich asi dvadsať. Mali na hlave chlpaté kučmy, na sebe zamazané kožuchy, široké, pri členkoch stiahnuté nohavice, čižmy s krátkymi širokými sárami. Pod čižmami spomenuté kalapódie, čo v blate veľmi vhod prišlo. V tvári zarastení, čierni, pekní chlapi, tvár veľmi významná, nos krivý. Na prsiach vo dvoch radoch nábitky, okolo pása krivá šabľa. Postava neveľká, štíhla. Prihovorili sme sa im s Lajkom, viac posunkami než rečou, a dali sme im v známosť, že ich držíme za Tatárov, vysťahovavších sa z Krymu. Ale oni nás slovami „Šamil“ a „Kavkaz“ uvedomili, že sú vysťahovaní Čerkesi. Môžete si myslieť, že nám vítaná bola príhoda zídenia sa s chrabrými, ruskej sile a nadvláde podľahnuvšími Čerkesmi.

Ešte neodbila hodina sultánovho pochodu, pobrali sme sa tráviť čas do predmestia Fundukli, bo sa naši dragomani dozvedeli, že padišah navštívi blízku mešitu tohto predmestia. Ako už rečeno, navštevuje každý piatok druhú mešitu, vynímajúc jednu krvavú mešitu, preto tak nazvanú, bo v nej jeden sultán bol zavraždený svojou vlastnou sestrou; túto mešitu nesmie navštíviť žiaden sultán.

Zasadli sme v kaviarni, rozkazovali sme si čiernu kávu, malú čašu za pol piastra (pol druha grajciara), rozumie sa, bez cukru, ale hustú, ináč znamenitej chuti; dajedni pušili aj čibuk. Ako tak sedíme a besedujeme, nesie jeden šuhaj v koši na hlave — ťarchy tu vôbec nosia na hlave — koštiale, vysype ich do kúta, a v tom okamihu načítal som šesťadvadsať psov, ktorí, akoby dlaňou plesol, dobehli k vítaným raňajkám. Dum canis os rodit, socium quem diligit odit.[179] Poharkali sa síce, trebárs ináč priateľsky nažívali medzi sebou — ale ide jeden Frank (kresťanov odených podľa francúzskeho vkusu menujú Frank) s krásnou vyžlou; zazrú ju dunčovia, opustia mastné raňajky a hneď sa oddajú pýtať pas. Pretože sa vyžla dostatočne legitimovať nemohla, zlé šípiac, utiahla sa sluhovi medzi nohy. Ale nič naplat, barbarským spôsobom bola karhaná, plač prenikavý. Frank bije, jeden Armén mu pomáha, lež bez osohu. Pán ju musí zdvihnúť a nad hlavou povýšenú, odprevádzaný svedomitými štvornohými tureckými policajty, chvíľu niesť.

Pribehne náš dragoman na koni s heslom, že už ide sultán aj s celou parádou. Bol tomu už zvrchovaný čas, ináč bol by stratil u nás dobrú mienku. — Porozostavali nás vo dva rady domov, kde sa k nám pridružilo mnoho iných cudzích, zvlášť Talianov. Ale ja s iným spolupútnikom Maďarom, kaplánom, opustiac rady, vytrepali sme sa na lešenie, aby sme mohli pohodlne kukať ponad hlavy v radoch rozostaveného vojska.

Najprv stúpal polbatalión nizám pechoty s hudbou na čele popri nás a zastal pri mešite. Hneď zatým nasledovala druhá polovica takže s hudbou a zastali v troch radoch nám pod nosom. V tmavých burnusoch ukrútení, mali kapucne zahodené cez hlavy. Ale nestálo to tak strunasto, ako to vídame pri našom vojsku, lež ľahostajne opustené, bez vojenského rázu. Znášali si pod nohy dosky, aby nemuseli stáť v blate, čím rady utrpeli na rovnosti. Pomaly nastrkovali bodáky na pušky, tie kládli na plecia, spúšťali kapucne. Červené fezy oživovali rady. Zaznie hudba, ktorá sa viac vyznačovala rozmanitosťou rozličných nástrojov (odtiaľ tá naša „turecká muzika“) než krásou. Trebárs európski umelci cvičia Turkov v hudbe, mnoho im predsa chýba k dokonalosti vojenskej hudby, akou sa predovšetkým môže chváliť rakúska. Šikuje sa vojsko. Naťahujeme hrdlá, pokiaľ len možno, by nám neodkvicla hlava. Zďaleka vidno v chumelici hemžiť sa hŕby jazdcov, odených najpestrejšími farbami. Očakáva nás nevídaná paša pre oči. Dupocú, prskajú konská, už sú tu. Dlhé „ach“ vykradne sa mi z pŕs. Najprv cválal dôstojník so širokou, striebrom obšitou kapsou na chrbte; či ona bola určená na písma, prosbopisy, a či na korán, neviem vám povedať. Potom nasledovali oddiely regulárnych konníkov, za tými telesná stráž (garda) — červeno odená okrem zeleného burnusu, s bielym obvojom na turbane — draho zlatom vyšperkovaná, na utešených arabských koníkoch. Za nimi tiež telesná stráž, zeleno odená, vynímajúc červený burnus (plášť). Dakoľko čiernych Beduínov s bielymi, cez hlavu uviazanými plášťmi. Všetci mali piky s červenými chvostmi. Pohľad utešene malebný. Za týmito nasledovali čierni klieštenci s vytasenými šabľami, a za nimi ide, čo ide: panoši všetkých, pod tureckého cisára dakedy patrivších a teraz patriacich národov, chlapci utešení, v skvostnom národnom kroji — napríklad: Arméni, Srbi, Rumuni, Arnauti,[180] Gréci (títo najmalebnejší), Arabi, Kurdi atď. atď. Oko ti nestačí sem-tam šibať, aby si čo len na moment mohol na každého kuknúť.

Keď sa pretiahla táto ligotajúca háveď, nasledujú provinciálni prednostovia, vojenskí hodnostári, ministri, vezíri atď. So zlatom vyšívanými kabátmi, briliantovými hviezdami na feze, radmi na prsiach, bohatými sedlami, krásnymi koňmi. Za každým viedli otroci dva-tri bohato sedlané kone za uzdu.

Keď sa minul dlhý a skvelý rad týchto najviac mastných bruchatých velikášov, dojazdil koňmo samotný padišah. Mal dosť jednoduchý vojenský, zlatom vyšívaný kabát, jednu diamantovú hviezdu na prsiach, fez bez šperkov a červené nohavice so zlatým pásom. Sedel na sivkovi, čo vyzeral, akoby bažil za ovsom, chúďa — šalkovská devla, ale nôžky ako srnka, hrdlo ako labuť, chôdza ľahučká ako vetrík po klasoch. Neodtajiteľný arabský plod. Ach, ten riad, to sedlo, kantár, všetko drahocenné a umelecky hotovené dielo, ktoré keby darované zúročil, len z úrokov hersky by mohol žiť na všetky veky.

Sultán je chlap hodný, počerný, bradatý. Na tento čas, pravdepodobne pre špatnú chvíľu, ohyzdnú chumelicu, zasmužile jazdil s očami upretými do zeme. Turci sklonili oči k zemi, my cudzinci sme mohli naň smelo pozerať. Klobúk snímať a pozdravovať nie je vo zvyku. Predošlý rok jeden z cestovateľov — Viedenčan — sa mu poklonil, on mu kývnutím hlavou a dotknutím sa rukou pŕs, úst a čela, zaďakoval.

Okolo neho cápalo v blate veľké množstvo peších dôstojníkov. Za ním šla telesná stráž, regulárna jazda, klieštenci, konečne pridružilo sa pešie vojsko s hudbou a všetko hrnulo sa preč. Nám ako kresťanom nebolo dopustené nasledovať ho do mešity. Kus ďalej odo mňa videl som ženskú osobu hodiť sa na zem a hneď nato jeden prišlý vyšší dôstojník pozdvihol dovysoka ruku s písmom. Pri stisku neznám udať, čo to bolo, ale súdiť sa dá, že to mohol byť dajaký prosbopis.

Hrdlo vytiahnuté a natiahnuté stiahol som zase ako ďalekohľad a šli sme tou istou cestou, popri dlhom seraili, stromoradím cez Rue Grande domov.

Ledva prešiel skvelý sprievod, prestal padať sneh a chvíľa sa vyjasnila; tak sa nám vodilo vždy a všade.

V blate šliapajúc, vybrali sme sa ešte s Lajkom do Bazáru. Pozeral som, idúc mimo, holičské sklepy, kde však vykonávali aj iné ránhojičské operácie. Aby chorých úchvatnejšie prilákali, tieto miestnosti označovali zďaleka v oknách vystavené, veľké, pijavicami naplnené sklenice a maľovaný erb: vykasaná ruka so seknutou žilou, z ktorej revala do podloženej nádoby veselým hrubým prúdom počerná krv. V oficíne vykasaní holiči mali roboty vyše hlavy: banky stavať, žily púšťať, pijavice prikladať, holiť, hlavy umývať. Čo tam tečie nevinnej krvi, je až strach.

Prizerali sme sa jednému pekárovi. Pred ním veľký, vrelou vodou kúrený kotál, prikrytý vypuklou, vyleštenou medenou pokryvou. Do prístojného koryta zmočil drobnými dierkami opatrený nástroj a načrel tenkého tekúceho cesta. Potom ho, šikovne krútiac rukou, špirálne lial na vrchnák (pokryvu). Kadí sa cesto a po chvíli zobral žltú, ako hodváb tenkú viazanicu slížov, určených do polievky. Zatľapkali sme mu bravo, čo on prijal s radostným úsmevom a pokynutím hlavy.

Aby sa nám pri hlavnom vchode nachystaní dragomani nenatískali, šli sme ďaleko vpravo bokom, až ďaleko sme zašli v neznáme kraje. Lajko sa obával, ako vraj von vyjdeme z tohto labyrintu bez Ariadninej nitky.[181] Potešil som ho tým, že keď nemáme iných zvláštnych príznakov, bude nám vodidlom dolu Bazárom tekúca blatnavá vodička, bo popri nej idúc, podistým prídeme k brehu mora, a keď sme tam, ľahko sa nám príde orientovať brehom k mostu. Spočiatku nám pokojne šlo, nemýlení nikým z bezočivých dragomanov, ale nie nadlho. A už ti za nami a pred nami ako vlk za korisťou pália tlmočníci, podľa ich zovnútornosti, istotne synovia národa izraelského. V rôznych rečiach, ako pri stavaní veže babylonskej, ponúkali nám svoje služby. My dosť sme krútili rukami, nohami a hlavou, utekali od nich, ale čím viac sme sa ich vystríhali, tým boli dotieravejší, až ma ináč krotká moja povaha opustila a krv vstúpila do tvári. V jazykoch boli opravdivá bibliotéka; ako pobadali, že sa zhovárame po slovensky, po vyprobovaných západných a východných rečiach, povie nám jeden: „Ja gavariu pa russki,“[182] Všetko tí vedeli za peniaze.

Predbehne ma jeden, ja schválne stúpim mu mojou povážnou nohou na pätu, úfajúc sa, že ho odpudím. Myslíte, že sa nahneval? Veľmi vľúdne sa mi usmial, akoby mi chcel ďakovať. V ruke držím tlstý kúpený čibuk, pretváram sa, akoby mi bolo teplo, snímam z hlavy klobúk tou rukou, v ktorej trímem čibuk, a vedomky-nevedomky tak reznem bezočivca po kotrbe, len mu tak cenglo — a nič! Prosím vás, zamumle čosi, usmeje sa satiricky, akoby mi chcel zrobiť kompliment. Poďme si, reku, kúpiť perzského prachu proti hmyzu, posypme tento hyd, snáď ho poberie. Pristavíme sa s našou tôňou u čibukára, kupčíme, zamieša sa zlý duch. Hodíme čibuky Turkovi a dávame mu najavo, aby nás vyslobodil od tej cholery, že nebudeme ináč kupčiť. Nastalo handrkovanie. Čo si narozprávali títo dvaja páni, neznám, ale sotva bolo dač potešiteľného, lebo čochvíľa naša „mora“ ležala vyvalená hore kopytami v blatnatom jarčeku. Vydýchli sme si, kúpili čibuky, Turkovi stisli kamarátsku ruku a šli ďalej. Chcem si utrieť čelo, ale pozbavený ručníka, nemohol som to učiniť. To mi ochotní tlmočníci vytlmočili.

Turecké ženštiny napriek prísnemu držaniu rady hovievajú pudu všetečnosti. Kde vidia trhovať cudzích, rady sa tiež ta pchajú a jednajúc sa tenkým hláskom, cez závoj svojimi čiernymi okáľmi obzerajú cudzích. Slobodno i tebe pozrieť na ne, ale nie dotieravo, spôsobom našich veľkomestských švihákov, lebo ináč ľahko vyraduješ — čibukom poza uši.

Poprechodili sme sa do sýtosti a zunovania po tomto velikánskom, snáď len nižnonovgorodským veľtrhom prevýšenom trhovišti, a obťažení kadejakými malichernými nakúpenými pamiatkami, jachali sme domov.

Večer, ostatný večer nášho bavenia sa v Carihrade, ľahli sme si včaššie, ačkoľvek pre zimu a zvyčajný huk zaspali sme len pozde. Zaspali sme a sladko snívali, ach, ale neokrôchaným spôsobom boli sme zase pomátaní. Strhol sa prenikavý, hoci len krátky krik, a pritom cupalaj veľa chlapov, ako myslím, vojenskej stráže. Nastalo ticho, a zase opätovný krik a dupotanie. Zase hrobné ticho a zatým búchanie ťažkým nástrojom o dlážku a vyvolávanie po turecky. My nemysleli sme ináč, než že spáchala sa nejaká vražda na ulici a že nasledovalo stíhanie. Hádali sme sem-tam, kým nám to ráno nevysvetlili. Vypukol požiar v predmestí Pera a v krátkom čase obrátil v popol pätnásť drevených domov. Pretože tu zvonov, ktorými by bili na poplach, niet, chodí po uliciach nočná stráž, bije náramne veľkým, železom okovaným kyjom po dlážke, aby pobúrila ľudí, a vykrikuje čo a kde horí — toto je surrogatum[183] surmovania.

V prístave Smyrna. Dňa 9. apríla ráno šli sme ešte raz navštíviť Bazár. Zima, dážď, blato. — Obedovali sme včaššie, potom poriadili a fakínom na široké chrbty naložili batožinu, a pravdepodobne na všetky veky lúčili sme sa s našimi bydliskami, s mestom Pera. Zišli sme sa v agencii Lloydu, tu nám prehliadali batožinu — bo tu, divná vec, revidujú aj export. Mňa tureckí páni financi odbavili bez najmenšieho pristavenia. Nie tak sa vodilo druhým. Náš krajan, Kunšágčan, chcejúc sa zbaviť únavnej vizitácie, jednému úradskému, takže rodom Maďarovi, vtisol do rúk dakoľko piastrov. Tento nevďačný krajan vpratal do širokých nohavíc doručený mu darček, ale chudák spectabilis[184] z Kunšágu clovú daň, čo aj nie veľkú, zaplatiť musel; čo on s cifrovanou kliatbou aj vykonal.

Na lodi čulý život. Každý hľadal svoje predošlé miesto, a usporadúval svoje veci. Jeden pasažier ženského pohlavia nám pribudol, ale dakoľko ich — asi osem — zostalo v Carihrade. — Ako som už všetko mal v poriadku, vystúpil som na palubu a zažíval som nevyrovnane pekný výhľad na sídelné mesto mohamedánstva. More stálo ticho a v ňom hemžilo sa množstvo živočíchov, podobných vymočenej, odrenej citrónovej polovici. Je to tiež moluscum[185] priezračné, biele, v prostriedku akoby malo jadro. Pohybuje sa sčasti vlnami, sčasti sťahovaním a rozťahovaním vlastného tela; jedny pod povrchom, druhé v hlbinách mora, jedny malé ako grajciar, druhé veľké ako hodná misa. — Príjemnú zábavu pretrhol piskot stroja, hrkolanie vyťahovanej kotvy. Odprevádzači s pozdravením sadali na loďky a odchodili na breh, a my sme sa krútili, kým sme mohli pohodlne obzerať panorámu koldokola. Obloha sa vyjasnila a slnko nám zasvietilo poslednýkrát, na čo mu s milým úsmevom poďakoval krásny, pred nami rozložený obraz. — Točili sme sa medzi loďami a potom plavili rovným smerom do Marmarského mora.

Ja stojím ako prikutý o operadlá, oči moje neodvratne hľadia na krajobraz. Zem mizne, more sa šíri. Napadli mi pri konečnom miznutí tohto európsko-ázijského mesta niektoré črty, ktoré mi na lodi podal c. k. plukovný lekár, od piatich rokov obyvateľ Carihradu.

Prostitúcia verejná, ako vôbec vo veľkých mestách, i tu a zvlášť dosahuje vysoký stupeň a číslo. Turci, čo sa týka mravov v poťahu k pohlaviu, sú čistotní, čo sa dá vysvetliť tým, že im korán v tom ohľade voľká zásadou mnohoženby. Koľko žien vládze Turek vychovať, toľko si ich môže pojať, jedna je síce takrečeno domová pani, žena, manželka, ale druhé služobnice. Otrokyne smie považovať ako manželku, a ich deti sú oprávnené na dedičstvo; v Turecku takto nemanželských dietok niet, a tak pre rodičovský priestupok netrpí nevinné dieťa.

Polícia má dobré oči, ale hlboké vrecká, ako mi to tunajší obyvatelia, ctihodní Nemci, rozprávali zo skúsenosti; hotová je deliť sa so zlodejmi aj „halbpart“.[186] Ach, ale čo rozprávať o tureckých súdoch… Salem aleikum!

Zo všetkého prísne urobeného pozorovania dá sa uzatvárať, že akonáhle bude spojený železnicami Carihrad so západom, o dvadsať asi rokov musí podľahnúť, a aj podľahne vplyvu západnej osvety. Ani korán, ani nič ho neubráni, osveta má tenší pysk než voda, vderie sa voľky-nevoľky všade, ani nezvedia, len keď ju budú mať na krku. Osveta pomocou kamenného uhlia, ako jej nosiča, kroz lode a železnice niveluje celý svet. Čo aj červený fez bude sedieť na hlave ešte aj za storočie, to, čo je pod ním, nebude viac zmýšľať po turecky.

Posledný štíhly minaret zostúpil do mora, nastal podvečer, a tu, akoby na daný znak, hýbu sa vlny mora, mrví, živí sa — pokiaľkoľvek obzorom šibne oko, vidí tisíce viac siah dlhých delfínov. Ťažké sa váľajú, mladí šuhajci delfíny skáču vysoko von z vody. Bože drahý, kde nabralo sa tu toho toľko, či to komonstvo, vyprevádzajúce nás z úctivosti? — Veľa tu odpadkov z nesčíselných lodí v prístave a z domov i ulíc, a k tomu korán zabraňuje Turkom loviť tieto ryby. Pri týchto tak pohodlných podmienkach založili prekvitajúci štát. — Ináč, krem tuku, na inšie sa nepotrebujú. Tento výjav valnej prírody sa mi tak páčil, tak zahľadel som sa naň, že som ani nepobadal, len keď som už bol úplne mokrý, náležite ma pokropil aprílový dážď. Obzriem sa, a na palube nikoho. Všetko sedelo v sieni pri večeri, pohodlnejšie ako dosiaľ, bo vystúpením dakoľkých cestujúcich už sa koľko-toľko priestoru viac získalo.

Po krátkej povečernej besede, že pre slotu nebolo pomeškania na palube, sme si ľahli. More sa búrilo, hoci pre neveľký priestor Marmarského mora, nie stuha; okolo polnoci všetko utíchlo. Ba ani sme nevedeli, že stojíme. Hmla bola taká hustá, že dôstojníci na moste nevideli jeden druhého, a preto, aby sa búšením nestalo nešťastie, keď vlny uľahli, stáli sme do svitu.

Dňa 10. apríla. O šiestej ráno vošli sme do Dardanel. O siedmej stáli sme pri pevnosti Kale-Sultanie, kde sa loď ako pri vchode tak i teraz musela legitimovať. O deviatej plavili sme už Archipelagom. Nebo bolo krásne modré a more nie ináč — akoby bolo kradlo farbu z neba. Pod nami, nad nami nebo. Nehol sa ani jeden pasažier z paluby, trebárs fučal zimný vietor. Kopce v Ázii, hlboko donútra, pokiaľ siahalo oko, pokryté snehom. — Okolo desiatej prechodíme kanál medzi pevninou a ostrovom Tenedos. Je pekný vrchovatý, pokrytý stromovím a zelenými nivami. — Eski Stambul je neveľká obec na brehu Ázie. Nasleduje predhorie Baba s pevnôstkou Baba-Kalesi. Za touto pevnôstkou vypínajú sa žlté vápenné vrchy, podmoľ, podlízaná vlnami sa spustila, čím jadro pevných vápennákov čnie ako hrebeň v rovnom rade. Vprostred tohto hrebeňa blízo mora práši sa vodopád do 50 siah hlboko.

Oproti ostrova Tenedos, pod peknými končitými vŕšky ležalo preslávené, prepamätné mesto Trója; ale tak podrobené sú ničote všetky svetské nádhery a pýchy, tak podľahýnajú časovému zničujúcemu vplyvu, že učení len hádajúc určujú miesto, kde stála Trója. Podľa najnovších bádaní spomenutého c. k. konzula v Syre, pána Hahna, vykopali sa skutočne základy značných trójskych budovísk. Prikrátka nám bola tá hodinka hľadieť na vrchy, obklopovavšie voľakedy slávnu Tróju. „Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží!“

Za vápennými hrebenákmi nasledoval červený porfýr a mrvený porfýr (Trümmerporphyr). Z týchto hornín pozostáva tiež ostrov Mytilin, ku ktorému sme sa teraz približovali. Je to ostrov veľký, vrchovatý, zelený, pekný, za časov gréckych menovaný Lesbos. Je to Horatiom ospievaný Lesbos. Najvyšší chlm, 3000 stôp vysoký, je lesbický Olympos, strmý, rohatý a hranatý, podľa celej povahy a hornín ostrova — vyhasnutá sopka, na tento čas pokrytý snehom; ale pod ním všetko krásne zelené. Na krásnej nábrežine (výšinka brehu mora) stojí malebné mesto Mytiline s veľkým hradom a dlhými zubatými múrmi. Každé okamihnutie predstavuje nám druhé obrazy. Tu nikdy nezunuješ hľadieť, nie je tu tá pustota, čo brehom Jadranského mora a Grécka: samá báječnosť, idyličnosť. Zo strany pevniny rozmanité zátoky, ústia potokov, ostrovy menia červené skaly, zelené lesy, snehové kopce, k tomu modré more ako nebo, a aby ako naša myseľ, dobre sa cítilo aj naše telo, utíchol chladný vietor a nastalo príjemné jarné teplo, ľahučký vetrík dovieval nám z ostrova Mytilina príjemnú vôňu pomarančových kvetov. — Pri konci ostrova obišli sme dlhú červenú porfýrovú, do mora vytrčenú tablu, preslávenú utopením sa Sapfo. — Zvestovatelia búrok, delfíny, zjavili sa zase a rybiče krúžili nám široké kolesá nad hlavami. A ledva sme vyšli zo zástrechy Lesbu, už zase z plných na rozpuknutie líc nešeredne fučal boreas.[187] Onedlho zatým predsa sme sa dostali do zemepisných míľ dlhej smyrnanskej zátoky, ktorá nás chránila oproti fujaku a večer o desiatej hodine v najlepšom chrápaní došli sme do Smyrny.

Prístav Pyreus. 11. apríla včasráno vystúpim na palubu, výhľad krásny. Pred nami pekné veľké mesto na rovine, opreté o horu; na tej hore veľký, starobylý, impozantný hrad, z dvoch strán prístavu cyprusmi a cédrami porastené, ďaleko za nás zátoku objímajúce hory. Ale bolo na ten čas a na tento kraj ozaj chladno. Dobre mi poslúžila vrchná kabaňa. Obletúvali nás kŕdle morských vtákov, medzi nimi akési pažravé rybiče s krátkym tlstým telom, s krídlami slúžiacimi na široké ďaleké púte do mora a s čiernymi hlávkami. Hlas divný, chripľavý vydávali zo seba. — Vchod do Smyrny: ulice čistotné, dobre dláždené, domky múrané, priedušné, bohato ozdobené mramorom, vyložené mozaikou. V prízemí miesto pitvorov pekné, vidné, elegantné siene. V záhumní záhrady. Keď oblokom alebo sklenými dvermi kukneš do pohodlnej čistotnej siene, naskrz prekvapí ťa aj výhľad do stromovím teplých krajov vysadenej záhrady. Rozumie sa, že tam okrem iných maškrtiek nechýbajú figy a citróny. Ale nádobno vám vedieť, drahí rodáci, že Smyrnu obývajú zväčša kresťania: Gréci, Arméni, Taliani a druhé národy. Boli práve pravoslávne sviatky, na uliciach ticho, ale náš hrmotný príchod pobúril všetkých a na ulicu alebo obloky vyvábil; povesť, že Smyrna vychováva krásne ženské, našli sme potvrdenú skutočnosťou. Postavy nízke, ale tváričky útlych, mladých, zarána dozrevších dievčat sú pozoruhodné i oku toho najprísnejšieho filozofa. Všetečnosť tak dobre ako aj naše rebrinky zdedili po matke Eve.

Smyrna oproti Carihradu je síce len malé mesto, ale pri jasnej, teplej povetrnosti ona príjemnejší dojem urobila na mňa než ohromný nečistý Carihrad. Čo ma najväčšmi zaujímalo na tejto prechádzke, boli karavány, tovarom naložené ťavy. Predok vedie oslík; toto v podobenstvách tak a toľko potupené, a predsa také užitočné zvieratko, vykračuje hrdo, povedomé svojej úlohy. Na ňom sedí Arab chudorľavej olivovej tvári s riedkou bradou a fúzmi, stiahnuté obočie, oči žeravé, zuby biele, hlava a telo ukrútené do bieleho plášťa. Cez plecia visí nadmieru dlhá, okrúhlo „šiftovaná“ puška, alebo má ju pripevnenú na sedle a sedí na nej, takže cieva sa temer dotýka zeme. Z podchvostiny osla ťahá sa povraz, pripevnený o uzdu ťavy, z tejto k druhej, tretej, desiatej, dvadsiatej atď.; posledný je zase len osol, mulica alebo arabský koník, a na ňom pyšný Arab. Chlpaté a odpoly odraté ťavy naložené sú tovarom vo vreciach. Samy v sebe vysoké, vyzerajú s tovarom ako domy. Na krku majú plechové zvonce, akoby ich boli kúpili od našich čipkárov. Popri nich idú nevoľníci, čierni otroci. Postretávali sme veľa, veľa týchto karaván. Slnce teplé, nenašské byliny, vykukujú cez plot, ťahy karaván, farba tvárí ďalekých stepných národov vzbudili vo mne túžbu po ďalekých krajoch. Bola to predo mnou skutočnosť obrázkov, ktoré som obdivoval už ako chlapec.

Prídeme ku karavánskemu mostu, ale ten epitetón „chýrečného“, aké mu uznal za potrebné dať pán Tuvora v programe, vonkoncom nezasluhuje. Je to jednoduchý mostík, cez ktorý prechodia karavány. V bahrinavom, mútnom potôčku pod mostom vyrástol pekný figový strom s ovocinou veľkosti vlašského orecha, ten sa mi lepšie ľúbil než most. Napravo od mosta francúzska záhrada s kaviarňou, za mostom dva pekné turecké cintoríny s chybieť nesmúcimi cyprusmi, a za týmito koleseň[188] krátkej anglickej železnice do Efezu. Práve v tom okamihnutí priletel malý vlak s málo cestovateľmi.

Pre nastalú horúčosť a mysliac, že sa vrátime tou istou cestou, nechal som si vrchnú kabaňu vo francúzskej záhrade, potom sme sa brali za mestom dovrchu. Už spočiatku vystupovania našli sme zlomky mramorových a porfýrových, umele hotovených kamenárskych prác. Pri spodku kopca je vápennák, hore vyššie prelomený je červeným a plavým porfýrom trachytový konglomerát[189] (zlúčenina) steatit,[190] serpentín[191] a konečne pekná láva; pre zemeznalca zábavné miesto. Nechýbali ani krásne jarné kvety zvlášť z pyskatých.

Asi 700 — 800 stôp škrabali sme sa strminou. Brána do ozrutných rumov je murínska. Vo vnútri skaly, tráva a mrvy. Celý vrch kopca otočený je veľkým, vysokým a tlstým, všakovak rozostavaným múrom. V priestore krem dopoly pováľanej mešity a takej cisterny iného stavania niet. Výhľad na mesto, prístav a more je velebný. Z odpornej — južnej totižto strany, z výbežku pevnosti je ďaleký výhľad do Malej Ázie ponad zelené, úrodné kopčeky ta do diaľky, kde sneh — škoda, že zamiešal sa nám nepoeticky a nie na svojom mieste — pokrýva vrcholce hôr, ta kde ručí lev a zavýja šakal. Vidieť železnicu do Efezu, kde stál velikánsky chrám Diany, z ktorého tela vystavané sú kostoly Sofia a Sv. Markus; Efesos, kde kázal sv. Pavel. Oko upälo mi tam, tu zas utiahlo sa na blízke predmety okolo mňa a podo mňa. Čože tu bolo? Bádatelia starožitností našli v objeme hradu základy chrámu Zeusa. Tu nablízku podstúpil sv. Polykarp mučedlnícku smrť. Koľko vážnych minulých predmetov na rozjímanie. Obklopil ma duch zašlých vekov, duša kochala sa v dumách, sedím zahrúžený, sladko snívam… Prozaický studený vietor strhol mi klobúk z hlavy a otrepal o krvavočervený stĺp; tam šli dumy s klobúkom.

Pohli sme sa všetci z tohto pekného kopca dolu, dolu — ale teraz pozorujem, že nie tou cestou nazad, ktorou sme šli hore. Nevrátime sa vraj už nazad. Ale ja sa vrátiť musím, lebo môj kaftan nepotrafí sám za mnou. A tak tomuto kvôli sám jediný, obzerajúc každý krok pamätnosti, kráčal som z nohy na nohu dolu. Vypátral som i ložisko znamenitej hnedej železnej rudy. Nezadlho odbije i tejto, i mnohým iným, posiaľ málo užívaným podzemným plodom hodina, lebo už si na tento breh vyložila svoju bystrú nohu osveta.

Pojal som šatu a zišiel som sa s pánom Tuvorom a zbytkami našich cestovateľov, s ktorými pomocou vodičov namieril som do bazáru.

Bazár Smyrny, „okrasy Ázie“, ako nazývali ho starí, by bol veľmi zaujímavý, keby som nebol už videl carihradský; teraz zdal sa nám byť len tôňou tohto. Kúpili sme si na pamiatku pár pleták, ktoré sú tu omnoho lacnejšie než v drahom Carihrade.

Kroj tureckých žien je tu skutočne nápadný. Vrchný odev (to nešťastné vrece) je biely, závoj čierny, zriedka naopak, a k tomu často ako černidlo čierne tváre, huj, morho! Ako straky vyzerajú tieto bobáky; keď v dave ľudu voľky-nevoľky prišiel som s nimi do styku a musel nahliadnuť do zakuklenej tvári, hodil som kríž po sebe, domnievajúc sa, že ma už za „krógel“ drží mátoha.

Už pri vchode z prístavu do mesta, pri ruskej agencii a pri kaviarni na brehu mora, pozorovali sme nápis nad dohánovým sklepom „Slavianskaja tabačnaja lavka“.[192] Návštevu urobiť tejto „lavke“ nechali sme si na pochúťku. — A tak pri návrate z mesta vošli sme do lavky a unavení sadli na slaviansku lavku. Kupci, majetníci lavky, sú bratia Čiernohorci, úprimní — mysľou i skutkom Slaviani. Vítali nás srdečne a kroz noviny dôkladne poučení o našich pomeroch, besedovali zaujímavo o nich. Prišiel k tomu turecký činovník, rodom Bulhar, a v tomto súzvučnom slavianskom vzájomnom kruhu strávili sme príjemný čas letom okamihu. Bulhar, hoci korenistý Slavian, už ako sultánov činovník (úradský), uznanlivo a s úctou rozprával o ňom, zvlášť o jeho spravodlivosti. Pohostinní bratia nás aj počastovali, a to smyrnským pivom.

Naša návšteva medzitým bola bratom Čiernohorcom aj osožná. My kúpili sme, pravdaže, podľa svojich finančných síl tiež „duvanu“,[193] ale tým neboli by si veľmi pomastili kapustu, ale mimoidúci naši spolucestovatelia, uhliadnuc nás v tabačnej lavke, rad-radom tŕžili, a to podajedni ozaj hodnú kopu, tak napríklad knieža Vrede 25 okí (oka = 21 funta), odniesli. Keď sa blížil čas k odchodu a my sme sa lúčili od našich kučegazdov, boli dohánové skrine značne vyprázdnené. Ach, bolže to ale aj za dohán! Tenký ako vlas, ale dlhý ako — ako — môj cestopis, a žltý ako tváre istých ľudí po zriadení našej Matice.

Posedeli sme ešte chvíľočku pred kaviarňou a v horúčosti vypili ešte po poháriku smyrnského piva. Farbu malo ako decht.

Prístav Pyreus 12. apríla. Stúpam poslednýkrát po Ázii! Stará Ázia, matka Európy, veľký svet, kolíska človečenstva a jeho vzdelanosti. Vlasť najväčších vrchov himalajských a rozmanitých národov — na sever Rusov a Kamčadalov, neumných, biednych, čo z muchotrávky hotujú si opojný nápoj, po pití šalejú sa ako zbesnení, Lapi, čo rybaciu, u nás čižmám určenú masť pijú ako pochúťku, a v čas hladu vŕtajúc v nose, pustenú krv lížu; tam zase Číňania, čo fajčia na omámenie ópium a dvoma drevkami v ich stredozemnej ríši ryžu jedia; Kirgizi, čo pijú z prosa pivo; Turci, čo prstami jedia mäso, Arabi pijú z kozľacích koží smradľavé mlieko; Indovia, praotcovia naši, svoje Bohvanie modlia a Védy pestujú;[194] — Ázia, kde sa narodil Syn Boží, aby osvetou kresťanskou osvietil svet. Opustili sme túto veličiznu-veľkú a prepamätnú časť sveta a brodili loďkami na chrbát nášho dechtového Bombaya. Týmto sme doplnili polovicu diaľky našej cesty, to jest 250 zemepisných míľ, a času vyše dve tretiny prekonali.

Ach, ale mne zaplatilo smyrnské pivo. Ako ma rozveselila nadmieru prv holba, tak ma potom náramne rozbolela hlava, a pretože sa tak viac-menej povodilo aj druhým, menovite lodnému lekárovi, domnievam sa, že pivo bolo nababrané nejakým omamujúcim prídavkom, napríklad hyosciamom.[195] Z tej príčiny zavčasu som vyhľadal svoj brloh. Medzitým strhol sa taký silný víchor, že naši velitelia, hoci už vytiahli kotvy, ešte odťahovali chvíľu, ísť — nejsť? Až rozhodnúc sa pre prvé, pustili sa do behu podvečer o pol šiestej hodine. Bolenie hlavy nepovoľovalo mi ísť na palubu a obdivovať zlosť vĺn, ale vŕzganie a kolísanie lode, tichosť hostí, úzkostlivé stenanie dajedných, plné umyvadlá atď. svedčili, čo sa tamvon deje. A to bolo ešte v dlhej, horami zaclonenej zátoke. Akože to bude vyzerať v otvorenom mori, keď práve krížom preplaviť nám načim Egejské more? Prešli sme zátoku, obišli ostrov Chios (Skio) a niže ostrova Psara prekrižovali sme čiaru našej hore idúcej cesty. Ale čím diaľ sme plavili do otvoreného mora, tým viac tíšila sa búra; okolo polnoci utíchla celkom a vlny začínali sa pomaly usadúvať.

Ráno 12. apríla stretol som sa so slnkom na palube. Ja som vyskočil zo siene, ono z mora. Povetrie letné, čerstvé, vlhké ťahali sme plnými pľúcami. Nevýslovne zdravá poživnosť! Aby na ne žalúdok nežiarlil, dostal i ten svoje zamestnanie. Prichodili sme medzi Kykladské ostrovy, a to medzi výbežok Negroponte, predhorie Capo d’Oro a ostrov St. Andros — ten istý, popri ktorom, a to okolo južného výbežku a medzi ostrovom Tinos, preplavili sme hore, idúc úzkym priesmykom. Naše mysle nachodili sa opätovne v tým väčšom nadšení, čím viac sme sa blížili ku klasickým krajom Attiny. Okrem ostrova Makronisi zazreli sme na šedivých, smutných, všetkej poézie zbavených skalách krásne zbytky chrámu Minervy, bez krovu, len stĺpy a frontispice;[196] vyzeralo to takmer ako šibenice. Nie, nedá sa to myslieť, žeby v klasickej dobe Grékov tieto kraje boli bývali tak spustnuté, holé, nebáječné. Kde by sa boli mohli splodiť v takej jednotvárnej, suchopárnej prírode taký mýtus, také vzorné bájoslovie, umelectvo a vedy. Muselo to všetko stáť v súzvuku, pekná príroda so vznešenou slovesnosťou a umelectvom. Ale pažravý zub času a surová ruka zničili tú harmóniu, a ostala holá príroda, pozbavená rúcha; ostali rumy podivne veľkých, krásnych ľudských pomníkov. A na tom mieste, kde stáli oboje — máš teraz len pamiatku. Ej, keby zašlí velikáši, hrdinovia grécki, odvaliac svetochýrne, na ich hroboch postavené pomníky, povstali zmŕtvych, veru by zahanbení nad svojím potomstvom, nad trudným stavom svojej domoviny, chytro starý pokoj hľadajúc, ešte ťažšími zápoľami zavalili svoje hroby!

Zvrtnúc sa okolo Capo Kolona, plavili sme zátokou Aegina; ako sme sa blížili k prístavu Pyreu, napravo v miernej diaľke od brehu zazreli sme na okamih brunasté kopy múrov na červenastej skale; kým sme boli vstave rozoznať predmet, už nám zase zmizol za piesočnatým kopcom. — To bola Akropolis. O tretej popoludní hodili sme kotvy v prístave Pyreus. Tento, od dakoľko tisíc rokov slávny prístav neveľký dojem urobil na nás. Nie je veľký, ani nič starožitného a zvláštneho nejaví sa v jeho bližšom susedstve. Mesto okolo brehov je nové, stavané vo východnom vkuse, okolité vrchy, ako vôbec, pusté, skalnaté; ďalšie — vysoké, pokryté snehom. V samom prístave stáli vojenské lode, a to železná anglická fregata[197] s admirálom, potom francúzska, ruská, nám najbližšie turecká a z druhej strany grécka, i delová šajka.[198] Anglickí mornári (brodári) cvičili sa na pevnine v streľbe, druhí na sťažňoch ustavične robili veľmi zaujímavé manévre. Grécki mornári vyvádzali zase rozličné kumšty po vode na šajkách. Tieto ohromné, ťažko ozbrojené lode rozličných národov majú slúžiť podpore, či ochrane gréckej vlády, ale mne zdá sa byť smutným vladárenie pod takou ochranou. Chudobný som šuhaj, ale radšej turčiansku a molčiansku repu, liptovskú švábku a brezniansku bryndzu jesť budem, než piť nektár a jesť slávičie jazyky na gréckom prestole.

Naši cestovatelia, ktorých mrzeli peniaze a ktorí mali viac nespokojnej krvi než rozvahy, a konečne daktorí tí, čo cestu konali len kvôli gastrológii a vinológii,[199] vybrali sa dobré tri štvrtiny celého paša-žerstva do Pyrea, dobrú hodinu oddialeného od Athén alebo Attiny. Pretože podľa programu (bo značne skorej sme došli) len na druhý deň sme sa mali prevážať na útraty podnikateľa do mesta, páni cestovatelia, ktorí podnikli dneska cestu, boli prinútení zaplatiť si i prieplav k brehu, i prievoz z Pyrea do Attiny, ako aj hospodu a opateru tam zo svojho vrecka.

Akoby plesol dlaňou, obhŕkli nás krikľoši s kučeravými hlavami a modrými, ale najviac červenými frygickými, na plecia odvisnutými čiapkami.[200] Gagotali chytro ako husi a rukami rozhadzovali ako zasolené žaby. Nebolo dosť na tom, ale hneď viedli aj vojnu; prezývali sa a bili, celky tak, ako ich ctihodní zástupcovia pri sneme. Keď už mali, čo čakali, odstránila sa tá gagotajúca flotila a nastal pokoj.

Loďky sú tu omnoho širšie než turecké kajky, a pre rovnováhu obťažené starým železivom, najviac zlomkami bômb. Potom trčí nakrivený sťažník, na ňom trojuhlastá, naspodku povrazom pripevnená plachta. Sú to teda vlastne plachtové loďky. Mornárik nevesluje, len kormidluje, čo tak spôsobne robí, že aj proti vetru a rýchlo ako blesk plaviť môže. — Ale loďka je od vetra vždy naklonená na jeden bok. — Na anglickej železnej lodi vialo množstvo vlajok a mornári na pisk píšťalky sa hemžili ako maličičké pavúčiky vo veľkej pavučine v rozlične snovaných povrazoch. Náš spolucestovateľ Angličan dostal povolenie a odplavil aj s troma inými na túto zaujímavú loď, a že nám sa nedostalo ta ísť, aspoň to spomenieme, čo sme počuli od tých.

Tá loď je z číreho železa, i sťažne sú železné, cievové, paluba rovná, vnútorný priestor podelený je na tri rovné, hermeticky jedno od druhej oddelené a len dokonale priliehajúcimi dvermi spojené čiastky, a to tak, že keď jedna, ba i dve čiastky budú rozstrieľané guľami, i tá tretia hermeticky zatvorená časť udrží celú loď na vode. Pohybujúci stroj je silný a tak zriadený, že celá jeho sila môže sa upotrebiť na pumpovanie vody, čo sa deje s takou mocou, že celé potoky potečú z lode. Rýchlosť lode má byť náramná. Práve v ten čas vyťahovali mornári veľmi ťažkú kotvu; a ako ju vyťahovali! Jeden z nich hral na husliach polku a tí druhí poskakovali na takt, akoby v tanci a očividne ľahko sa hrajúc, vytiahli ťažkú reťaz s kotvou. Ale z mornárov, visiacich v povrazoch na vysokých sťažňoch, práve vtedy padol jeden na tvrdú palubu a ostal ležať bez dychu. Preľakaní naši cestovatelia videli, s akou ľahostajnosťou vážiac život, akoby nič, druhí mornári padlého s pokojnou tvárou za nohy a hlavu dolu zniesli do kajuty a zase ďalej konali svoju prácu. Je to kus chleba, nie lepší, ale podistým horší od našich baníkov; bo tento aspoň po „šichte“ sedí v bezpečnom, ten nikdy.

Nastal večer. Ako vyzvonili večer, po chvíli zahrmelo delo v prístave, padli puškové výstrely lodných stráží, potom delové, piskot píšťaliek, akoby desať normálnych škôl sedelo na vŕbach — to bol znak k modlitbe a pokoju. Za týmto u našich najbližších susedov Turkov nasledovala hudba, takrečený „Zapfenstreich“,[201] aký som ani predtým nikdy nepočul, a sotva už viac počujem. Dve píšťalky, jedna hrubšia, druhá tenšia a dva bubny, jeden menší, druhý väčší. Nevyrovnane smiešne to znelo a podobalo sa to v niečom polke; keby som znal písať noty, istotne bol by si spísal tú melódiu. K tomu som si primyslel pobožné tváre pušiacich, na prekrížených nohách sediacich Turkov. Hodnú polhodinu zabávali nás naši povďační susedia. Nato nastalo ticho ako v hrobe, a ja poď do postele; všetko ležalo v pokoji. Usnul som, tu pri výborne príjemnom cite sníva sa mi, že počujem premilú hudbu. Otvorím oči, hudba trvá, drhlím si ich, strihám ušami, nie je to sen, ale skutočná skutočnosť. Nebolo mi ináč, než akoby sa uskutočňoval obraz „Večer v Benátkach“. Vydriapem sa do okienka, škúlim na more, tam nevidím nič, len mesiačik poskakovať a vlny šplechotať; ten akoby tancovať, tieto akoby zase s hudbou prespevovať chceli. Zahodím na seba plášť, vybehnem na palubu, a tu len vidím, skade znie hudba. Staviteľ Lippert, zbehlý v hudbe i maľbe, vôbec veľmi znamenitý človek, rodák z Aradu, stojí pri gitare, vyloženej na kormidelnej skrini, a vyludzuje milé, báječné zvuky. Jeho básnická manželka dumá pri ňom. Klasické okolie v blízkosti Akropoly, susedné tmavé vojenské lode, tmavomodré grécke nebo, bledý mesiac, tichá voda, letný voňavý vzduch, trasavé hlasy gitary, ako sú vstave preniknúť citlivé srdce, každý ľahko uhádne. Nezameškal som zobudiť Lajka zo sladkého sna — však ho teraz nemorila morská nemoc — a dumali sme, dumali. Hľadali sme Veľký voz, pri ňom Malý, našli sme Severnú hviezdu, tam, tam v tú stranu sú naši milí, tam v tú stranu spočívajú. A keď pred našou, takýmito okolnosťami pripravenou dušou prechodili dávne slávne grécke veky a ich slávne osoby, a ona kochala sa tam v Olympe, zamĺkla hudba. Morfeus,[202] ktorý sial makovice na blízkej pevnine, nás, čo sme došli z ďalekých krajov, vďačne prijal a učičíkal v svojom náručí!

Dňa 13. apríla. Tá istá komédia čo včera opakovala sa dnes ráno pri našom prevážaní na breh. Na brehu nás čakali vozkári s ľahkými, dobre pripravenými fiakrami; peknými bystrými koňmi prevyšujú všetkých dosiaľ videných fiakristov. Napchali nás do nich do rozpuku, len-len že nás už nepriťahovali pavúzom, a potom hajde — leteli sme ozávod. Pyreus, ináč bezvýznamné mesto, má aj niekoľko sôch. Koho predstavujú, neznám — v chytrosti nebolo mi možné dozvedieť sa to, toľko som počul, že jedna predstavovala kráľa Ota, ale od tých čias, ako ho odstránili, i toto jeho miesto musela zastúpiť iná.

Musím pripomenúť otcovské a dôkladné napomenutie lodných dôstojníkov a mužstva, dané cestovateľom, idúcim včera do Attiny. Znelo ono v ten zmysel, aby každý, akonáhle zmrkne, pospiechal lebo na loď alebo na svoju hospodu, lebo lúpež a vražda tu nie je nič nového; ďalej aby pri kupovaní vydané peniaze hneď strčil do vačku alebo dobre držal v pästi, lebo mu ich galgan, ktorých tu nazbyt, vytrhne a tuhým krokom olympských hier zmizne, prenasledovateľovi ale aj bona fide, graeca fide[203] pustí kus končitej ocele medzi rebrá.

Leteli naše faetony[204] znamenite kráľom Otom stavanou cestou (čo dobrého a pekného je, to pochodí od Ota),[205] sprvu krajom menej hospodársky usporiadaným, ďalej, pravdaže, medzi záhradami, vinicami, olivovými lesmi, popod moruše, osiky, mimo oleandrov, mýrt, rozmarínov atď. Cestou sa nachodia časté kaviarne, alebo lepšie menované cukrárne. Pri takejto lahôdkárni oddychovali naši fiakristi, srebajúc limonádu, a zase hajde ozávod ako vo vetre. Málo som sa vozil ešte tak rýchle na koňoch ako teraz. Ale bolo to aj krkolomne. Dolina sa úžila. Prebehnúc dakoľko aspoň na tento čas nevýznamných starožitných omrvín, v čiernej, istotne morského pôvodu zemi — v blesku raňajšieho jarného slnka vykukne Attina! — Plytká pôda a čierna zem, vôbec celá tvárnosť je zrejmým dôkazom, že prístav, čo teraz siaha po Pyreus, čiahal v časoch predľudských až po Attinu, po kopec Lykabettos.

Nejdem sa púšťať do všeobecného, chcem sa pridržiavať tohto poriadku, ako sme rad-radom navštevovali a obzerali predmety.

Dokonalou, podľa úplného staviteľského pravidla stavanou cestou vyšli sme na plytký, nízkemu chlebíku podobný vŕštek. Zliezli sme z vozov, tu nás čakal vodič, tunajší dávny obyvateľ a svetlopisec, Nemec. Viedol nás ihneď do blízko stojaceho chrámu Thesea. Tento medzi všetkými najlepšie zachovaný chrám stojí pred mestom, zôkol-vôkol slobodný, žiadnym druhým stavaním neohyzdený. Pažiť a v nej čistotne držané, pieskom vysypané chodníky rozliehajú sa okolo neho. Na západnej strane, v údolí vŕšteka sú vysadené mladé, južné, všakového druhu stromky a kríky. Pod kopcom na severozápad leží mesto. Sám chrám pozostáva z jadra, to jest vnútorného priestoru a z chodby pod utešenými stĺpmi. Všetko je to z bieluškého mramoru krem vápennej podstaty. Ale vplyvom vekov a rozličnej chvíle stal sa ten mramor brunasto-žltkastým. Vchod do dvorany je naplnený rozličnými sochami starej doby, rezbami, nádobami v takej hojnosti, že už toto samé pre seba tvorí drahé pamätné múzeum. Škodná škoda, že to človek musí pre krátkosť času tak chytro prebehnúť. Pred velebným chrámom cvičila sa národná garda — v trúbení. Akí ste vy boli, myslím si, keď ste stavali tento teraz obdivovaný chrám, a akí ste vy teraz. Zdalo sa mi tak, akoby sa na to bol zarehotal Theseus v chráme. — No darmo je, poďme ďalej. Tuto vraj v čas poslednej revolúcie strieľali sa pri samom chráme, ale guľky neškodili svätyni, akoby hádzal hrach o stenu. Vrátili sme sa kus nazad cestou, kade sme prišli, a spustili sme sa popod ňu. Roľník vyoral náhodou pri oraní starožitnosti, kopali hlbšie a prišli na starý cintorín, zašudený 2 — 3 siahy zemou. Vláda odkúpila od majetníkov role a teraz pravidelne vykopávajú pomníky, pričom ponachodili znamenité veci. Krásne mramorové, celé i porúchané sochy, krpky, skleničky, kahance, rozličnej podoby hlinené nádoby (či popolnice?) — ako dvojokovnák atď. Zostúpil som do jedného otvoreného malého hrobu. Ležali v ňom kosti z mladého človeka; vzal som rebro, až potom mi napadlo, že pohani Gréci pálili mŕtvych a tak odložil som kresťanské rebro nazad. Zdá sa teda, že tento cmiter bol zasypaný v prechodný čas z pohantsva do kresťanstva, a zabudlo sa naň. Ukázali nám z kresaného kameňa krásne hotovenú, hlbokú, pri spodku vodou naplnenú studňu. Po pol druha tisíc rokoch tento cintorín vstal zmŕtvych. Keď sme sa už nahľadeli do sýtosti a maličkosti pojali so sebou na pamiatku našej Matici, šli sme tou istou cestou popri chráme Thesea hore oproti Akropoly. Je to cesta, všade vysadená stromom, čo rodí svätojánsky chlieb.

Z pravej ruky na zápoli stojí veľkodušnosťou baróna Sina,[206] to jest jeho 300.000 drachmami, vystavaná hvezdáreň, darovaná gréckemu národu. O tú sme ďalej nedbali. Nad cestou v poli, na strelenie z pištole, je asi 2 siahy zvýšky kolmo okresaný vápennák a pred ním rovinka. K tejto rovinke vedú schody. Do vápennej steny sú vydlabané rozličnej veľkosti a podoby diery, kde bývali vložené isté tably „vota“ (teraz sú prázdne); nad stenou je zase rovinka. Všetko to je dlabané a rovnané ľudskou rukou. Toto miesto pri bývalej Pyrejskej bráne nosí meno „Pnyx“ a slúžilo v časoch gréckeho kvetu ako verejné rečňovisko na snem ľudu (ekklesia), skadiaľ sa na to súci a povolaní verejne prihovárali k zhromaždenému ľudu. Teraz ticho, pusto; okolité poorané polia pokrýva štrk. Oproti neho, zase na kopčeku, a to všetko v tvári impozantnej Akropoly, ako dáky vyškerený planý zub, stojí v rumoch asi 8 siah vysoký pomník rímskeho presláveného vodcu „Phylopappus“. Pod ním v skale, vápenná breccia, vydlabaná jaskyňa, žalár Sokrata, ktorý si však neveľmi ctia jeho nehodní potomci a ho hyzdia, upotrebujúc ho na veci, „quo satur a pastu currere venter amat“.[207]

A teraz sa obrátime tvárou k Akropole, stojacej rovno oproti nám na červenej, nad mestom čnejúcej, podlhovastej, 300 stôp vysokej vápennej skale. Z tejto strany, ľahučko vystupujúc, vedie v úvratoch krásna, ako dlaň hladká, stromami, korenným stromom (Pfefferbaum) a svätojánskym chlebom vysadená cesta. Zo severnej strany strmí nad mestom nanáhlo zápoľa, a je odtiaľ neprístupná. Vrchovec tejto širokej a ďalekej skaly je korunovaný dookola múrom. V jeho objeme zachované sú a budú pozdným potomkom poklady gréckej velebnosti, krásy, umenia a vedy. Pohľad na Akropolu z okolitých kopcov je už pre jej starobylosť a malebnú krásu nezabudnuteľný. Starožitné staviská nie sú všetky jednodobé, ani nie jedného národa. Najslávnejšie a najpriestrannejšie sú z doby gréckeho kvetu, z časov Perikla. — No ale, poďme!

Cestou zbierame rozmanité, od našich odchodné kvetinky. U nás klepú zubami od zimy, a tu číry kvet, koľký rozdiel! — Na ľavej ruke, už pod samou Akropolou, na skalnom výbežku, zreteľne do skaly vykresané schody a navrchu obrúbená rovinka. To je, pánovia moji, Areopág, kde Gréci pod holým nebom vykonávali súdy. Vyleteli z neho dva krkavce. — Chtiac použiť čas, pospiecham vopred a už stojím pred samými nemými preslavovateľmi šedých dôb, stojím pod arcidielom sveta, pod múrmi Akropoly! Šikovne odlúštim kladivkom kus z alpského červeného vápennáka spod nôh Akropoly pre našu Maticu a nezbadal som v ňom žiadne skameneliny. Nad hlavou mi hrozí stena so zamurovanou bránou, podľa slohu pochodiaca pravdepodobne z tureckej doby. Dlhou, tlstou, dobre zachovanou bránou vtiahli sme dnu; tu nasleduje labyrint rozličných zachovalých a pováľaných stien. Tu šliapeš zastúpené viactisícročie; a vskutku trefne vyvoláš s Kollárom „Stůj, noho… kamkoli kráčíš“. Najprv hneš sa, prekračujúc balvany spŕchnutej nádhery, vľavo, potom vpravo.

Stoj! Tu je pohodlný výhľad do amfiteátra Herodesa — Odeón. Priečelie má odvrátené do okolia, opreté stojí o podnožie Akropoly; my hľadíme mu z výšky, odzadu dovnútra. Oblok nad oblokom, sú velikánske; v obnaženej dvorane pekne vidno rady stupiek, bývalých sedlísk. Všetko farby tmavožltej, v rozmeroch vážnych, výraz zasmušilý. Aký to život, aký stisk panoval na bielych mramorových, jedno nad druhým až do strmého brehu vystavaných sedliskách, aké hučanie gréckeho vravotu ozývalo sa tu pred predstavením, len nedávno, asi pred 2000 rokmi! — Teraz počul by si brngať — muchu. Nevidíš na vysokých hradbách gréckych vojakov s oštepom v ruke načúvať huku v divadle, vidíš len ich ošúchaných potomkov, tuším, svetlomodrých gardistov s bielymi pasamanty,[208] ktorí majú chrániť velebný poklad, ale vlastne ustanovení sú na to, aby kupčili s vykopanými peniazmi a inými drobnými starožitnosťami. No ale nech ich Zeus — ktorého chrámu stĺpy vykukujú toť dolu na rovine — opatruje a varuje, stúpajme. Šudiny a potom bašta; po nej a múroch všade začadené, akousi látkou naplnené popolnice. Keď došiel nový kráľ, vítali ho osvetlením. V popolniciach boli zrebe a smola, a tak bol osvetlený každý značnejší kút, výbežok, vôbec predmet. Muselo to byť ozaj čarovné.

Na chodníku boli v košoch a korýtkach rozličné sklené, hlinené starožitnosti, ale najviac mrvy bômb, rozložené na predaj; dačo pojali sme si i my z toho. Nasleduje druhá brána, i tú nám otvoril grécky gardista. I tu drobky sôch, čias, stĺpov, misiek, lahvíc, popolníc a iných posvätných vecí toho druhu: medzi nimi povaľovali sa kusy bômb z turecko-gréckej vojny. Vykrútiac sa konečne z labyrintu, vystúpili sme treťou bránou do takrečených Propyleí. Do nich bol sprvopočiatku rovno oddola strmý vchod, ako to dokazujú v tomto smere do skaly vykresané a vydrané schody. Celým behom, ale mimo nich, to jest krajmi a prostriedkom, vyďubané sú do skaly i drapľavé stupky, a to pre lichvu, nosiacu ťarchu, a pre žertvy, aby sa im nešúchali nohy po hladkých mramorových schodoch. Troma stupkami napravo je chrám neokrídlenej bohyne Nike — malý, bez šperkov, ale stavaný súmerne, triezvym rozumom a skromnou estetickou rukou. Bol on už cele v rumoch, ale krasocitní Angličania dali ho podľa opisu tak šťastlivo a múdro zložiť z príručných rumových kusov, že rovná sa temer novému. Pokračovalo sa pritom asi tak, ako keď chlapci kúskový, rozložený obraz po kuse dovedna skladajú, alebo keď vedec, umele stýkajúc rozsypané kosti na drôty, podľa ústrojnosti tela postýka dovedna celú kostru.

Pri samom chráme Nike Apteros[209] stojí štvorhranná, vysoká, znútra odspodku dovrchu úplne prázdna veža „Frankov“,[210] stavaná v stredoveku kroz vlašských mornárov.[211] Ohromné stavisko zaslúžilo by na inom mieste viac povšimnutia, ale v tejto svätyni ozaj len nemotorne zavadzia. Vrátiac sa stupkami na hlavný východ, kráčali sme tým istým chodom, ktorým len asi pred 1600 rokmi bradatí pohanskí kňazi v dlhých bielych plášťoch, ovenčení, viedli hore žertvy Minerve, a prišli sme pod stĺporad, vlastných to Propyleí.[212] O stĺpy a steny opreté stáli tu v rámoch umiestené rozličné starožitnosti; nepriam vtipný nápad, vyzeralo to takmer ako svinský syr.

Naľavo zo starej doby stála Pinakotheka.[213] Teraz vystupujeme na vrch skaly, hlavný, horný priestor Akropoly. Zľava v kúte robotníci, zamestnaní čistením, hrabaním, prehŕnaním a kopaním smetiska, po odložení pamätnejších nálezov zvyšok prehadzujú ponad múry dolu. Čistením takto vidieť, kde zadávna stáli rozličné sochy, pomníky; tie miesta označujú všakové do skaly vydlabané figúry. Tu stála aj socha Atheny Promachos. — Pred nami ležia neporiadne sem-tam rozmetané, na zvýšosť chlapa tlsté balvany, napravo Parthenon, to jest chrám Minervy, naľavo Erechtheion.[214] Poskakujúc cez tieto zrutné rumy chrámov ako capy, v čom nás verne nasledovalo aj naše Evino potomstvo, držali sme sa na najsevernejšiu stranu čistiny, stenu ohrady. Nemo som sa začudoval na tento veľkolepý, slávny obraz! O čom som sníval, čo som už ako chlapec obdivoval so vzdychnutím na obrazoch — to všetko tu môžem makať rukami. Slávne Parthenon stojí a — leží predo mnou. Miesto, na ktorom žertvovalo sa Minerve, bohyni vedy a umenia (nemohla si voliť lepšie miesto), tam v čas grécko-tureckej vojny stála pracháreň; tú keď vyhodilo do vetra, krásny chrám bol zväčša zrúcaný a teraz leží v rumoch. Predná celá, zo zadnej veľká časť neporúchaná, svedčia o kráse a velebe tohto, bohyni Minerve-Athene venovaného, skrz Peržanov už raz zničeného, ale Periklom r. 444 pred Kr. znovu na obdiv celého sveta vystavaného chrámu. Tu stála zo slonovej kosti a zlata kroz Fidia[215] zhotovená socha Atheny (Minervy) kvet gréckej plastiky. Ako pripomenuté, v čas vojny a obliehania Akropoly (slov. Vyšehrad) kroz Turkov mnoho trpeli sväté budovy, ale ako sa píše, ešte viac škody narobili bomby Benátčana Morosiniho,[216] obliehavšieho ich, tuším, pred 200 rokmi. V kresťanskej dobe stál i kresťanský chrám, ba ako povedajú, aj Turci strčili mešitu svoju pod kriela Parthenonu. Všetko konalo, namáhalo sa ozávod, to, čo teraz obdivuje a obdivovať bude celý vzdelaný svet, skaziť, ale úplne to previesť predsa vstave nebolo. Pri tomto živom pohľade možno súdiť o panovaní barbarstva a vandalizmu.

Zdvihli sme na pamiatku i drobok z tohto zdrveného, zo stĺpov chrámu pošlého mramoru.

Ako Parthenon zaujíma stredok planiny Akropoly, tak oproti nemu stojí malý, úhľadný chrám Erechtheion, všetko zápustom z bieleho mramoru; sú to vlastne spojené dva chrámy Atheny a Neptuna Erechthea. Na jeho čeľusti stoja svetoslávne sochy Kariatíd. Je to najvyšší stupeň kamenárskej dokonalosti, tie panenské vnady, tie rezy útlymi údmi, zahodenými hábami, je čosi vznešeného. Lord Elgin,[217] známy aténsky plieniteľ, i jednu z týchto krásnych panien odviedol — za päť prstov — do londýnskeho múzea.

Keď sme tohto všetkého pohľad vpili ako nektár do duše, obrátili sme zrak aj na starú Kekropiu, terajšiu Attinu. Ako povesť nesie, Attina (Atény) bola založená egyptskými osadníkmi r. 1550 — podľa iných r. 1643 pred Kr. pod vedením Kekropa. Len za panovania kráľa Erichthonia[218] dostala meno Atheny, spoločne s bohyňou Athenou, to jest Minervou, ochrankyňou mesta, ktorej vystavali taký skvelý chrám, čo v rumoch síce, ale predsa ešte stojí a stáť bude, akoby na všetky veky ničím a nikým v dokonalosti nemal byť prevýšený. Stojí ako vzor staviteľskej, kamenárskej a rezbárskej dokonalosti. Stará Kekropia[219] (Athene) ležala, ako to dokazuje sama poloha teraz osamotených pomníkov, okolo Akropoly. Táto bola jej strediskom, útočišťom a svätyňou; terajšie novosvetské mesto leží viac na sever. Na severovýchode sú hory Pentelikos, na juhovýchode Hymettos, na severozápade Aigoleos. Oproti Akropoly, hneď za a nad samým mestom vypína sa hrebenatý vápenný chrbát Lykabettos. Zásoba surového materiálu na stavbu, ako to badať na veľkých kameňolomoch. Na samom ježovatom vrchu Lykabettu sedí grécky kostolík. V meste a okolo neho navonku vidieť pod východom na Akropolu spomenuté Odeon, ďalej Theatrum Bacchi;[220] Hadriánovu bránu, pomník Lysikrata, stĺpy chrámu Zeusa, v meste kráľovský palác, potom francúzsku školu umelcov, univerzitu atď., čo svojím časom radom opíšeme.

Na všetky strany až do mora, na ostrov Salamis voľný výhľad; keď skadekoľvek odspodku kukneš, nad sebou a krajom vidíš panovať Akropolu. — Večne medzitým nič netrvá, museli sme sa teda i my lúčiť a nemo, ticho, pomaly kráčame. Mimo idúc vojdeme ešte do Erechthea. Tu tiež pred časmi býval kresťanský chrám, v čas gréckej búrky, zakončenej ich vyslobodením sa spod tureckého jarma, v ňom hľadali útočište ženské najchýrečnejších panhelénskych rodín, ale ho nenašli. Ako práve hromadne v ňom učupené stáli, vrazila Rešid pašova bomba[221] do sklepenia; zvalila ho dolu a ono za chrbtom krásnych zachovaných Kariatíd usmrtilo krásne Helénky. Ach, všetko, každý stĺp, kapitol, socha, každý kus mramoru a popolnice, slzných skleníc — všetko to akoby rozprávalo, vykladalo deje Grékov a mnohých, až na popol ich kostí a slávne kamenné pomníky vyhynutých národov, ba dajedných ledvaže história meno zachovala. V nemom rozčúlení vrhnem sa ešte cez obrovské drúzganiny k Parthenonu a objímam rukou krásny, tlstý stĺp dórskeho slohu z pentelického hrubo zrnkastého mramoru. Bože, koľký umelecký vtip, koľká obozretnosť! Pretože stĺp rovnými čiarami podľa klamu zočenia tak vypadá, akoby bol prostriedkom tenší, a tento mam prekáža súmernosť stĺporadu, vypátrali ostrovtipne a vymerali to tak, že prostriedkom vykresali vskutku tlstejší stĺp ako nahor a dol, čím je získané, že stĺpy zočené perspektívne stoja v najkrajšom rovnom súmere. — Kde položíš nohu, kam oprieš oko, všade, ale všade stretneš sa s pozostatkami starého sveta. S citom žiaľu a podivenia poberali sme sa konečne tou istou cestou dolu, ktorou šli sme hore.

V Propyleách sme sa zišli roztratení dovedna i s tými pánmi, čo ešte včera odbehli do mesta, a nič menej, ale ani nič viac nevideli ako my. Pod prvou bránou sme sa s Lajkom kus zabavili. On kupoval pre Maticu staré, na Akropole vykopané peniaze, čo on ako cudzí statočne zaplatil, a ja som medzitým vyjednal dákusi z lasturiek postýkanú retiazku. A pretože za ten čas naša črieda odbehla, pre uskorenie nešli sme cestou, ale sadom, pomedzi divé pekné kvety, z ktorých podajedny som uschoval do svojho cedilka; stade sme zbehli pravo pod Odeonom — divadlo pre koncerty a umelecké zápasy. — Z Akropoly dolu hľadeli sme naň zvrchu zozadu, tu na úpätí Akropoly, stáli sme pred ním, a obdivovali jeho čeľuste. Nebolo krem nás vidieť človiečika, vôkol ticho, len v blízkom poli vyspevoval škovrán: „Nesiem bohu sviecu, sviecu, sviecu!“ Asi 500 krokov oproti mestu na sever, ale kus vyššie v brehu, tiež na úpätí Akropoly, leží nedávno vykopaný Bacchov amfiteáter. Naprostriedku je priestor zvaný aréna, vyložený čiernobielym mramorom v štvorhrankoch, ohradený mramorovým tablovým plotom. Nasleduje do polkola voľný priechod, za týmto takže v polkole, tri a tri vedno spojené mramorové sedliská; medzi každou trojkou chodníky, výstredne upravené k horným vyšným stupkám, čiže sedliskám. Tieto trojky sú operadlové stolce z mramoru, na sedlisku je každý opatrený dierkou, aby dažďová voda mohla stiecť; na spodnom podnožkovom čeľustí sú veľmi zreteľne, čerstvo vykresané mená ich majiteľov, ktorí obyčajne bývali kňazi. Sedliská pre pospolitých divákov vystupujú za nimi v podobe stupiek hor nahor. — Kus ďalej a vyššie vidno kopaním porúchanú jaskyňu Pana[222] a dva štíhle korintské stĺpy, chatrné pozostatky Apolónovho chrámu. — Ešte pár sto krokov na sever a vošli sme do krajných domov mesta; i tieto ležia v rumoch, ale nie sú to rumy velebné, lež rumy, v akých bývajú naše — pujšky.[223]

Medzi týmito klasickými chlievikmi, akoby z dákej starej komorskej kancelárie sem bol preniesol kachľovú pec, stojí okrúhly pomník s popolnicou na končitom krove. Bol by som šiel mimo neho a bol by ho snáď držal za vojenskú strážnicu, ale vodič nám vysvetlil, že je to veru pomník chýrečného herca Lysikrata. Cudzinci ho menujú aj Diogenovou[224] lucernou.

Neďaleko odtiaľ von z mesta, na čistom, slobodnom, pieskom vysypanom, rovnom mieste stojí brána Hadriána.[225] Je to vlastne veľká brána s dvoma bráničkami a na nich navrchu zase brána; to všetko stojí na štíhlych stĺpoch číslom desať, bez klenby, s rovným mramorovo-bronzovým sklepením. Keď chceš, nemusíš síce ďalej ísť cez bránu, lebo, ako povedám, stojí v otvorenom poli, nuž ale ktože by nešiel popod Hadriánovou bránou? Len div, že tak filigránsky vystavané bránisko nezletelo ešte po toľkej kope storočí!

Ešte dakoľko krokov a máš zas príčinu vykrúcať krk. Na peknej, čistej, priestrannej, štrkovanej rovinke stojí aténsky chrám Zeusa (Peruna) Olympského. Bol to nádherný chrám, so skvelou sochou Zeusa, hotovenou takže umným Feidiom ako socha Minervy v Parthenone. — V V. storočí bol Zeusov chrám premenený na chrám Spasiteľa, Minervin na Panagia (Všesväté panny) a Thesea[226] na chrám sv. Juraja.

Krov Zeusovho chrámu spočíval na stodvadsiatich jónskych stĺpoch, hladko okrúchaných pruhmi (páhami); teraz z nich stojí len pätnásť, šestnásty sa zvalil r. 1849 a zasiahol takmer ku samej Hadriánovej bráne. Či zatriasla sa zem, keď na ňu praskla toľká mamuna! Stĺp, ako aj iní jeho druhovia, pozostáva z mramorových snehobielych kruhov v podobe mlynských kameňov; tieto sú vyložené jeden na druhý a spojené železami. V priemere má jeden kus siahu, teda výšku chlapa, a výsosť asi 5 stôp. Celý takýto stĺp je horekoncom, ak sa nemýlim, 70 stôp vysoký. Stojace stĺpy spojené sú na hlaviciach (kapitoloch) zrutnými balvanmi, z ktorých jeden, hrozná to záhybeľ, naspodku stojacim divákom hrozí záhubou. Tu ľudská vôľa už prekročila takmer medze možnosti. Aký chatrný zver je na podnohe týchto velikášov stojaci človiečik, a predsa ony sú plodom jeho rúk, zvlášť jeho rozumu; vymysleli ich grécki umelci a vystavala hmotná sila otrokov.

Vbok tohto chrámiska stojí biedna kaviareň. Pred ním ale tečie, ba horky tečie, vidno riečište tak mnoho ospievaného potoka Ilissos. Teraz bol suchý a len biele vápenné a nanosené mramorové skaliny sa v ňom svietili. Musel on byť živší, vodnatejší za tých dôb, keď i vrchy hôr dovôkola pokryté boli lesmi a hájmi. Teraz nelapil by si v ňom ani len hláča.

Na východ za Ilissom bolo Lykeion, kde Aristoteles[227] založil svoju peripatetickú školu.[228] Vyše mosta, ale z tamtej strany, vidno okolo kopca vodorovne pažiťou zarastenú cestu, to bolo Stadion, kade ozávod behávali dvojkolesovými vozmi.

Zo starožitností obrátime pozor aj na novožitnosti. Zvrtli sme sa a utešenou, južným stromovím — nadovšetko korenným stromom — vysadenou cestou stúpali sme ku kráľovskému palácu. Stojí on na peknom, palmami ozdobenom priestore, ale sám v sebe velekrásny nie je, čo do očí padne pri takých nádherných, pred chvíľou videných stavbách. Zo žltobieleho mramoru a s altánom, spočívajúcim na stĺpoch, vyzerá, akoby bol ohádzaný kyslou smotánkou.

Kým nám prišlo dovolenie smieť vstúpiť do kráľovského parku, obzerali sme stráže. O tých strážach dalo by sa povedať všeličo z nedávnej minulosti; samí to číročistí Leonidasovia![229] Práve v ten čas, keď sme sa tu bavili, stratila sa jedna stotina v krajine. Chodila na svoju ruku po obciach, uhospodujúc sa podľa vôle a dobrého žitia, kým ju po jednom mesiaci predsa nenašli a nedohajčovali do kasárne.

Došlo povolenie navštíviť park. Vošli sme doň. Kráľovský záhradník, Nemec — Bavorčan, pozostatok Ota,[230] dobrodinca Atén, prijal nás veľmi prívetivo a povodil s celou ochotou po parku. Park je pekne založený a vyvedený; striedajú sa v ňom živé, veselé farby, chodníky, rabaty, jaskyne, rybníčky atď. Stromy, kríky, byliny, ktoré nijak neznesú našu zimu, tu v slobodnom, pod holým nebom prebývajú celý čas, ako v letnú tak v zimnú dobu. Pomaranče, citróny, Corcorus, rozličné ruže, Palma lepidendron, Palma basilica, Pinia aleppo, Agave americana (aloa), z tejto pre jej picháče zhotovené obyčajne živé ploty, Psythosporum, Cypressus, Myrtha, Cedrus atď. Záhradník nám ukázal menovite vlastnou rúčkou kráľovny Amálie[231] zo semena zasadenú palmu, ktorá teraz je už asi 6 siah vysoká. — V jednom tônistom kútiku boli umele rozostavené, na samom mieste parku nájdené prastaré predmety: figúry, nádoby atď. Z tieňavého ružového dolu vidieť akoby v ráme žltkasté stĺpy Zeusovho chrámu, bránu Hadriána a celú Akropolu a v záhumní modré more. Tento obraz malebne sa odráža od pristojacich tmavozelených, rôznofarbým kvietím posiatych bylín.

Bolo povedané, že budeme predstavení aj Jeho Výsosti kráľovi, čo sa ale nestalo. Neznám, prečo sa to malo stať, a neznám ani, prečo sa nestalo. Písalo sa síce v novinách, že nás on pozdravil z balkóna, ale ja som tam nikoho nevidel, krem dákych zvedavých komorníkov. — Po výdatnej, ale občerstvujúcej prechádzke, každý obdarený vďačným záhradníkom premilenými kytkami, poberali sme sa. A tak potom popri francúzskej umeleckej akadémii, kde sa francúzski chovanci prakticky vyučujú a v umeniach cvičia podľa vzorov jestvujúcich klasických stavieb; ďalej popri novostavanej univerzite šli sme do hostinca, menovaného tuším Couronne.[232]

Hostinec Couronne je majetkom akejsi nemeckej panej, obsluha je francúzska a grécka; v týchto jazykoch vedie sa obyčajne aj rozhovor. Sadneme okolo stola s čírymi Nemcami. Hostinskí nám predložia opis jedál; kuknem, je francúzsky, to nešlo do mojej slovenskej uholnice; pýtam druhý, podá mi novogrécky, ale ani to nepratalo sa do môjho kapitolu, rozpamätúvam sa natoľko, že ako gymnazisti menovali sme halušky „dyphtongilongi“,[233] ale tu nenašiel som ani „dyphtongos“. A tak ukázal som mu posunkami (bo ma Nemci vyvolili za svojho doktora) a lámaninou západných jazykov uvedomil som ho, čo asi žiadame. Jedlá, akési mäso so zemiakmi — ale naša liptovská švábka hanbila by sa, že mu je rodina — a anglický žltkavý suchý a dierkastý syr „chester“ boli plané, chlebík dobrý. Tlačili sme my to akoby ramárom do seba. Chcejúc zaliať potravu vínkom, žiadame si, prstom ukazujúc na susedných pochuťkujúcich si Aténčanov, aby i nám doniesli z toho gréckeho vína. Stalo sa podľa rozkazu. Naleje si môj sused, zmraští tvár, ako prevarené mlieko, keď sa mu chytá koža. Nalejem si ja, glg! — ale mi aj hneď letelo von nosom, striekajúc ako veľryba, keď na hladine mora vystrája si fígle. S pohoršením nad domnelým klamstvom dávame vyhovárajúcemu sa hostinskému víno nazad. Doniesol nám červené z Jónskych ostrovov, ktoré bez prekážky a vrtko liezlo cestou, pripravenou mu „chestrom“. A predsa nás potom pri rozhovore po návrate na Bombay jeden vycvičený kupec na vína poučil, že to domnelé spotvorene víno, chuťou akoby borovička, je to opravdivé grécke víno, ktoré na uhorské, nemecké, talianske a francúzske vína zvyklým nezdá sa ani tým byť, majúc celocele odpornú chuť, ale pri tom všetkom, keď človek navykne naň, býva veľmi príjemné, a čo viac — veľmi zdravé. No ale akokoľvek, podľa mojich žalúdkových pochopov volím radšej hodiť sa do náručia krupinčiny, než pochlipovať grécke víno. Skromný obed museli sme splácať po pansky.

Po skončenom obede šli sme zase popri univerzite k nášmu vodičovi pánu Bekovi, od viac rokov tu osadenému svetlopiscovi,[234] Nemcovi. Býva pod Lykabettosom v peknom, krásnou záhradkou otočenom príbytku. Mnoho svetlopisov, albumov atď. odpredal našim spolucestovateľom.

„Plenus venter non studet libenter.“[235] Keď bola po obede aspoň dopoly skončená práca chymia chylificatii,[236] vybrali sme sa hľadať duševnú potravu. Zišli sme dolu do ulice Aeolus. Kým sme ta došli, navštívili sme katedrálny kostol úplne východného slohu. Je priestranný, svetlý a honosí sa peknými maľbami, bohatými šperkami, nadovšetko farby sú veľmi živé, veselé. Celý pohľad toho stavania, ako zovnútorne tak vnútorne, je veľmi prívetivý. V samom jeho susedstve stojí malá, ale ináč tým pamätná kaplička, že je vystavaná zo samých z pohanskej doby pochádzajúcich kameňov, ozdobených nápismi, figúrami, znakmi atď. Kto má dosť zbytočného času, môže obzerať toto zaujímavé múzeum. Ulice a cesty, všetko i s katedrálou dary kráľa Ota, sú tak čisté, aké som tu ešte nevidel v žiadnom meste. Cesta, hladká a pukastá, ako kolkáreň, je z oboch strán otočená mramorom vykladanými jarkami. Všetko také suché, čisté, akoby to vždy a všade zametali, slovom, non plus ultra ciest.[237]

Po značnej prechádzke dorazili sme ku chrámu Aeola, boha vetrov, z ktorého sluhov jeden, Boreas, tak zle nám bol poslúžil. Tento chrám je osemhranný, dobre zachovaný, bo v ňom mávali tureckí dervišovia mešitu. Pod strechami vidno nadutých pánov vetrov vykonávať svoje nafúkané povinnosti. Vnútri je všetko preplnené nakopanými starožitnosťami, zôkol-vôkol je obhradený múrom, čo tvorí malý dvorec. Cez tisícročia, barbarským zaobchádzaním Normanov,[238] Benátčanov, a zvlášť najdlhšie a najdôkladnejšie tureckým, nakopilo sa už toľko vrstiev sutín, že okolitý spodok ulice ešte raz tak vysoko stojí ako múr, a nádobno do chrámu ísť schodíkmi, čo dialo sa predtým rovnou chodbou.

Ďalej navštívili sme Stou Hadriánovu; to bolo stavanie, majúce meno od svojho pôvodcu, stavanie určené na razenie peňazí. Jeden múr a dakoľko stĺpov ešte stojí; tamten je aj maľovaný, ako pozostatok pristavanej a už zase odstránenej kresťanskej cirkvi. Brána Agora aj so stĺpom a na ňom zreteľným nápisom, určujúcim pravidlá predaja a kupovania. I toto pochádza od Hadriána Publia Aelia, rímskeho cisára, muža to veľmi múdreho, usilovného a statočného, ktorý mnoho pešky putoval po svete a ho skusoval. Veľmi rád prebýval v Aténach, zaľúbil si ich a založil im mnohé, ešte daktoré podnes trvajúce pomníky. Narodil sa 24. januára r. 76 po Kr. v Ríme, panoval r. 108 v Panónii, môžeme ho teda my Slováci považovať ako nášho spolukrajana, spolumešťana ad honores,[239] čo nám podľa toho, ako panoval v Aténach, poslúži len na česť. On urovnoprávnil všetky národy, bo i Rimanom vystaval Moles Hadriani, počiatky to terajšieho Anjelského hradu, Aelický most a nádhernú vilu v Tibure. Navrátivší sa do Ríma, bol privítaný ľudom čo pater patriae,[240] a jeho žena čo augusta.[241] — No ale dosť o tých rozpomienkach. Keď sme, ako to dopustí láskavý čitateľ, dokonale použili dnešný deň s vynaložením všetkých telesných síl a duša prechodila z jedného nadšenia do druhého, aby sa nám naposled nezunovali skvelé atické poživy, pohli sme sa domov. Na bystrých koníkoch cválali sme z mesta, z mesta Atén, starého 3507 rokov, tohto múzea starožitností, tohto archívu dejov v prach a popol obrátených národov. Hej, 3507 rokov! Koľké rody — generácie — vtisli ste vy do tejto vápennej zeme?! — Vtom opriem oko posledný raz na Akropolu a velebný, žltkavý, slncom ožiarený grécky Vyšehrad privoláva mi: zahynuli rody a národy, ale ja stojím, a stáť budem ešte viac ako toľko! — Áno, ak nepríde zemetrasenie!, mrmlem ja — a Akropolis zmizne mi z očí!

V Pyreu (Peiraieus), pretože nám zbudlo ešte času, blúdili sme ako had po Bartolome, nazerali do kaviarní, krčiem, magazínov, sklepov. Tu nič zvláštneho. Národný kroj, ako aj v Aténach, nosia zhusta a je v obyčaji aj u ženských. Divno nám bolo vidieť hračku na ukrátenie času. Vážni, starí páni, najmä z vyšších tried, prechodiac sa a besedujúc, majú ruky na chrbte založené a la Napoleon I., mávajú alebo aj holengajú nimi a držia v jednej ruženec hrubých žltých guľôčok, ktoré neustále šúľajú medzi prstami a prepúšťajú. Nie je to modlenie, ale len zábava.

Naši vinári neznali dosť nachváliť pyreuské víno a s plnými lahvicami a červenými nosmi, ako ten akropolský kopec, došli na palubu.

Onedlho, keď už ostatný z cestovateľov vystúpil hore schodíkmi na palubu, vytiahli kotvy a šumejúc veselo po krotkom mori, kĺzal sa Bombay ako pyšná labuť Eginskou zátokou na juh.

Netrpezliví hostia, čo putovali včera večer na vlastné útraty do Atén, podľa chýrneho chýru, aby v hostincoch neboli holení bez mydla, vopredok vyjednali s hostinskými „per pausch“[242] ako hospodu tak i chovu, výsluhu — vôbec, čo patrí k opatere cestovateľa; ale pri odchode im predsa sviece, čistenie čižiem, poslanie výsluhy do sklepa atď., každú márnu, ako do akordu neprináležajúcu vec, osobitne zarátali. Protestovanie nebolo nič platné. Aby vyhli škandálu a napokon aj buchtám (ale nie českým, lež gréckym) so zmraštenými tvárami, až im pukala koža, vyhoveli hanebným požiadavkám. My sme boli spokojní, že sme sa nedali nahovoriť skusovať Atény pred časom, a tak sme nepadli v obeť chovancom boha Merkura.

Ostrov Zante 14. apríla. A tak, pustiac sa okolo polostrova Morea, prešli sme popri ostrove Egina, potom Magalachorio, nocou putovali sme ďalej mimo ostrova Hydra, zátoky Argos, dakoľko maličkých nevýznamných sihotí, potom popred Capo Malia starou cestou, a ostrove Cerigo. A ráno na svite dosiahli sme najjužnejší punkt našej cesty, známy už z tohto opisu Capo Matapan. Stade sme sa plavili na severozápad. Také tiché more, ako od Navarina[243] až po ostrov Zante, som ešte nevidel. Také dobruškavé bolo ako dieťa; kto by ho teraz bol obviňoval a myslel, že ono zná vystupovať tak hrubo. Dobrý človek má hladkú tvár, tichý pozor; keď sa nahnevá, začervenie sa alebo obledne a zmraští tvárou. I more bolo teraz krásne modré, hladké, len po samom vrchu malo nakríž husto tkané pruhy, čím podobalo sa modrému, hrubo tkanému plátnu. (Ej, bisťubohu, bola to pre nás — nova!) — Len náš brblavý Bombay, pomykujúc sa rýchlym krokom na prívetivom čele Jónskeho mora, ťahal za sebou viac míľ ďalekú brázdu. Navarin sme videli ďalekohľadom. Tu pod nami je slaná krypta pobitých a utopených Turkov, čo im tu ustlali Rusi a Angličania v časoch vyslobodenia Grécka z tureckých pazúrov. Zamĺkol huk diel, vietor odniesol dym prachu, lode utonuli s mužstvom, more zašplechotalo, zase vyrovnali sa na protivnom brehu odrazené kruhy — a teraz žiaden znak, ani kríž, ani kôl, kopec, mohyla, nič, nič neznačí — jedinú povesť vynímajúc — kde stála strašná bitka a kde jej toľkí padli v obeť. To je vlastnosť mora.

Veselo nám plynula cesta pri priaznivom počasí. — Opustiac zaľúbencom milú Arkádiu s jej snehom krytými horami, dorazili sme podvečer k ostrovu Zante (Zakynthos, známy z que maribus tribuuntur).[244] Cesta z Attiny trvala sem dvadsaťštyri hodín, to jest 240 anglických míľ (pol hodiny jedna = sto dvadsať hodín = 60 zemepisných míľ).

Ostrov Zante je ozaj pekný. Máš tam všetko, čo vyhľadáva sa ku kráse krajobrazu. Vŕšky lesnaté, bučiny, olivy, medzi tým biele skalnaté zápole, kopce s chlpmi stromov a malebnými vilami; potôčky, nivy, vinice, doliny, výšiny a v prístave dosť pekné veľké mesto Zante. „Ostrov Zante je kvet Levante,“ hovorí talianske porekadlo. Hrkotali kotvy a po nevyhnuteľných policajných ceremóniách vyplavili sme už na súmraku do mesta. Podali sme sa zástupne ulicami, kadiaľ idúc hrmotne pri besedovaní v rozličných jazykoch, vzbudili sme nemalú zvedavosť u obyvateľstva. Najprv sme sa obrátili medzierkou na korzo. Osvietené bolo všetko, postretávali sme mnohých prechádzajúcich sa Zantečanov. Vošli sme do dokorán otvoreného kostola, obzerali striebornú rakvu sv. Dionýza; konečne, potulujúc sa sem-tam vliezli sme do krčmičky. Bola to nízka múraná, drevom krytá sieň; okolo steny až k povale nakopené sudy, miesto tapét pavučiny, miesto lampy dva nakríž položené šindle skúpo osvetľovali zantecký hotel. Prostriedkom dlhý krčmársky stôl a lavice. Na nich sedeli anglickí vojaci, medzi nimi niekoľkí naverbovaní Nemci, ktorí za groš aj čertovi slúžia, a dakoľkí Gréci upíjali si vínce, ktoré krčmár zo spomenutých sudov hneď natáčal z čapu. Dali sme si natočiť aj my, vínko bolo znamenité, červené, holba podľa našich peňazí — za 6 grajciarov r. č. Boliže to hody pre našich kypelemachov.[245] Pýtali sme si na zahryznutie kus chleba, ale tu nič — krom nápoja, a tak nám chlieb dobrej chuti doniesli od susedného pekára. Naši bumbayovci, zvyklí užívať viedenské a frankobrodské klobásky, vidiac Grékov chrústať podlhovasté čosi, podobné klobáskam, zažiadalo sa im toho. Dali si doniesť. Môj sused natešený nad týmto virštlovým výjavom srdnato zarypol do frankobrodských, ale — obstupuit, steteruntque comae![246] — zahryzol do svinského bôbu! Tu je v obyčají pohryzovať si k vínu surový bôb s dlhým strukom. Letel ako anjel, a padol ako čert. V dobrom rozmare, trkotajúc a spievajúc, spoločnosť poskákala do lodiek a plavila na koráb. O desiatej sa hýbeme ďalej.

Ostrov Korfu. 15. apríla obíduc celý polostrov Morea, plaviac nocou medzi ostatnými Jónskymi ostrovmi popri zátoke Patras, popri brehu Rumelie, dotiahli sme do prístavu mesta Korfu ráno o deviatej hodine v príjemnom počasí, v najlepšom rozpoložení; aby sme sa zaopatrili potrebnou potravou na dlhú cestu do Ankony. — Navštívili sme už mesto aj ostrov Korfu, ale čo ho koľkokoľvek ráz uvidíš, vždy je pekný, vždy zaujímavý. Nemeškali sme honom vystúpiť. Známou cestou, hlavnou ulicou pospiechali sme na promenádu a stade nízkym múrom opraveným brehom do vily, vzdialenej od mesta na pol hodinu, ktorú obývala pred niekoľkými rokmi chorá cisárovná Alžbeta. Pri tomto brehu je more hlboké, všakovými zelinami Algae et Tanges[247] poprerastané, v ktorých sa plazili všakové ryby, plazivce, obojživelníky a rozmanitá chrobač. Za týmto brehom začínajú sa pestré sady, mäkké, útle, živozelené, kvietím presnované koberce, akoby ich bol vyčaril zefyr[248] svojím teplým, voňavým dychom zo zeme. — Aby nepovolaný hosť nemohol vojsť do sadov bez sprievodu, pripravili vtipne na povrchu múra vakovkou črepy lahvíc, takže, keby niekto ta siahol, porezal by sa nemilosrdne na ostré črepy tej čiastky tela, ktorá v školách do potýkania prichodí s feruľou, alebo aj „bakulusom“.[249] — V tomto raji, ktorý je hoden, aby sa v ňom kochala cisárovná veľkého rakúskeho mocnárstva, v tomto raji, hovorím, nad inými vyniká vnadou svojou vila anglického guvernéra ostrova Korfu. Táto vila, bývanie cisárovny, sama v sebe je jednoduchá, na tento čas prázdna, ale park a záhrada, k nej patriace, sú nebom tejto zeme. Už ak moje zmysly namieria smelý výlet do svetských žiadostí, volím si medzi všetkými krajmi, ktoré som videl za svojho života, tento! Tento krásny, idylický, bujný, v najkrajšom kvete stojací park, sprostredkujúci priechod zeme do neba. Malé čarovné zátoky, s malými tieňavými prístavmi, pod krovinou, visiacou do vody, husté kružiny, celé ostredky kvitnúceho Gerania[250] (zonale), Levkoye,[251] zelené pohovky, terasy, pomarančové a citrónové lesíky, tam zase Ailanthus glandulosa,[252] Cobaea[253] scandens a tisíce druhých bežných a vzácnych bylín a kvetín a všetky iné ozdoby, ktoré sa na to vyhľadávajú, a hotujú umelou rukou vzdelaného záhradníka. Povetrie preplnené najvyberanejšou vôňou, čistým, teplým, temperovaným vzduchom. Pod nohami more, neďaleko malebné mesto s okrúhlymi hradbami, s rovnými krovami a oproti za prieplavom, tam v tajných, novosvetskej Európe neveľmi známych krajoch Albánie, v tom klbku nebotyčných hôľ, v žiare južného slnka — sťa striebro ligotajúce sa, sneh. Koľký kontrast! Koľká rozmanitosť! Koľká rozkoš!

Zem čierna, úrodná, preplnená bola rôznymi lastúrami a slimákmi, zreteľné vysvedčenie morského pôvodu. — Hájom, vysadeným prastarými olivami, vystúpili sme až na blízky kopec, stade požívali sme výhľad na obe strany prístavu. Všade bujná tráva, súca na kosenie, ba práve, ako rozprávali panie, na trhu v Korfu predávali už tohoročné zemiaky (ja som ich nevidel). Naspäť idúc z tohto idylicko-báječného miesta dnešnej Arkádie, videli sme zemiakmi vysadený ostredok! To pre Slováka nebolo síce nič zvláštneho, to máme, hoci na tento čas ešte sotvy, dosť aj doma, ani necestoval som tak ďaleko za to, aby som videl na Korfu krumpľové pole, ale nás predsa prekvapil tento dobrý bandurkový koreň, a to tým, že vprostred kvitnúcich zemiakov stál pekný, hrubý, hojným ovocím okrášlený citrónový strom. Keď už aj máme to prvé, ale citróny nerastú v našich švábkach.

Pri návrate pred citadelou pohlo naše kroky na lúku postupujúce vojsko i s hudbou. Prirýchlili sme sa a mali sme nové divadlo: videli sme cvičiť sa celé dva prápory anglického vojska v ich červených kaftanoch. Mašírujúc sem-tam rozpŕchli sa na „plenklerov“.[254] Ako je mužstvo vypasené, tak dôstojníci otobôž, a k tomu sú veľkí chlapi. I tu vo vojsku je veľa Nemcov, bo Angličania, aby sami tam nemuseli pchať prsty do vojska, skupujú „duše“. Veliteľ bol starý pán, krem vojenskej čiapočky ináče cele v civile; sediac na krásnom anglickom koni, velil miesto šable obyčajnou, na prechádzky určenou paličkou. Mnohí dôstojníci boli koňmo a medzi nimi aj tri panie v čiernom, módnom ženskom jazdeckom obleku. Pred šíkom vojska tieto amazonky ozávod s dôstojníkmi jazdili ako šarkany s najväčšou dôkladnosťou a ľahkosťou.

Keď sme si i v tomto nadobudli skúsenosť, bránou, na ktorej prestiera sa ešte z časov benátskeho panovania lev sv. Marka, šli sme cez mesto, vyplniac čas chodením, nakukávaním, postávaním až do zunovania, kým konečne, opustiac milý ostrov Korfu, nepustili sme sa okolo piatej podvečer na dlhú cestu do Ankony.

Ankona 17. apríla. Blížila sa opäť naša zlá hodina. Tam kdesi v starom Latiu[255] siali vietor, my mali sme žať búrku. Ako sme sa počínali hýbať, už pískal v povrazoch fujak. Varilo sa more, pohýnala sa mu žlč. A ešte v prieplave medzi ostrovom Korfu a albánskymi hoľami to šlo, ako šlo, ale ako sme vyšli na šírinu mimo predhoria Kiephali, a blížili sa ťahu hôľ Čika oproti Capo Glossa, to, pánovia, fúka! Taký fujak, s takou silou, aký som posiaľ nielen neskúsil, ale ani som si nevyobrazoval pri všetkých prežitých morských hrôzach. Bolo to doprosta, akoby sa more vyfúkať malo z hlbokého svojho ložiska. Huk vetra a vĺn bol taký, že nerozumeli sme sami seba. Srdce zmrzlo a vlasy dupkom vstávali. Pravdivo, musel som sa držať sťažňa, aby ma vietor nehodil o zem. Moja chatrná ľahká osoba nebola by síce vstave dokázať silu víchra, ale boli tam iní fallslafovskí chlapi,[256] ktorí sa držali, čoho mohli, aby ich vietor neuchytil. Neboli sme od strmého skalnatého brehu Albánie ďalej ako na strelenie z pištole. Vtom druhý kapitán, pán Stýskal (menoval sa tak), skočí z mostiny ku kormidelníkovi, karhajúc ho ostrými slovami: „Pse! Nevidíš, že je skala tvrdá, a loď mäkká!“ Došli sme trochu priblízko k brehu, a bolo sa čo báť, aby sme pri tej surme nevylitografovali svoje podobizne na tých tvrdých zápoliach. Na to zdvorilé mornárske pokynutie pána kapitána, účinkovaním zdeseného kormidelníka loď 400 koňovou mocou trielila od brehu preč do mora. Aj mladší mornári, vyťahujúc obrvy, zvedavo hľadeli na ten súdny deň. Lež dôstojníci a starší mornári nás ubezpečovali, že tu, kedykoľvek duje západný vietor, udierajúc, rozmnožujúc a odrážajúc sa od dlhých, vysokých Čikabrehov, špirálne sa krútiac náramnou silou mimo hladkých stien zápoľ, kotúľa sa dolu, a že čím diaľ vybehneme od brehu do vysokého mora, tým viac sa bude búrka tratiť. Bolo osem hodín večer, o desiatej vraj bude pokoj. Nepokojní čakali sme sľúbený pokoj, a nesklamali sme sa v očakávaní: o desiatej tak zatíchlo, akoby to okolo ôsmej prežité ani pravda nebolo. — Dňa 16. apríla bola tichá noc a taký aj deň. Na obzore dovedna spojené nebo i zem, brehy nebolo vidieť. Ráno ukázali sa nám ostrovy rakúskej dŕžavy, čiastky najjužnejšej Dalmácie, predpoludním ďaleko v mori vystrčená zápoľa Jabuko (Pomo).[257] Ale zatým nemali sme okrem lode žiaden predmet na pasenie očí. Odkázaný na našu škrupinku, besedoval som so zvedavo ma naslúchajúcimi mornármi. Prizeral som sa ich prácam i ja, nadobudnúc pritom príležitosť skúmať prírodu. Ako spomenuté, k mornárskym povinnostiam patrilo zmývať riad stolný a kuchynský, čistiť zeleninu, pečienky, ryby atď. Tento posledný predmet zvlášť bol hoden pozoru. Oboznámil som sa s rybami najznamenitejšej chuti, z ktorých tu, ako nám zväčša bývali stolované, udávam menovite podľa návodu mornárov, menom juhoslovanským a talianskym: smudut-branzino, zubata-dental, sarag-pizzo, šur-scuno, ovčica-tria, barbon, svoja-passara, komárča-orado, ušatá-ociada.

Pri jasnom večere zostúpilo slnce do mora, akoby dukát pustil do vody. Noc nasledovala takže tichá. Dňa 17. ráno o šiestej, teda po sedemaštyridsať hodinovej ceste, zastali sme v prístave Ankona.

Ankona podľa Straba[258] a Plinia[259] bola založená kroz syrakúzskych, pred tyranstvom Dionysia[260] utekajúcich mešťanov. Juvenal[261] ju menuje dórskou osadou;[262] ale na každý prípad má sa ďalej hľadať jej počiatok než r. 400 pred Kristom. Pod Rimanmi bola hlavnou stanicou v Jadranskom mori, pozdejšie bola republikou pod ochranou pápežov, až ju konečne cele podmanil Klement VII.[263] A teraz je v moci kráľa Viktora Emanuela. Počíta 36.000 duší k násilenstvu veľmi nakloneného obyvateľstva; r. 1857 zaznačené je päťdesiatpäť zákerníckych nápadov.

To, čo Civita Vecchia na Stredozemnom mori, to je Ankona v Jadranskom; na západnom brehu Adrie je okrem Benátok najhlavnejšie prístavné a kupecké mesto.

Vystúpili sme hneď na pevninu a bránou a dlhou ulicou ťahali sme hore pod pevnosť. Tu sme videli talianskych, všakovak, ale vkusne odených vojakov, nadovšetko malebne vynímali sa bersaglieri.[264] Videli sme aj tú takznazvanú uhorskú légiu v tmavomodrých šatách s červenými šnúrami, na páse a na čákove uhorský vapeň.[265] Zvláštneho života bol medzi nimi jeden Jásberinčan, dvadsaťšesť rokov bez rany slúžiaci vojak. Bol c. k. husárom, ako úskok slúžil v Afrike medzi Zuavmi,[266] taktiež v talianskej vojne,[267] bol na Kryme, slúžil u gréckeho kráľa Ota atď. Vojaci tejto légie sú najviac úskoci z príčin rozličných trestuhodných priestupkov a zločinov.

Z pevnosti sme šli dolu do železničnej kolesne; tu sme si rozkázali jesť. Jedlo ako jedlo, to dalo sa zjesť, ale chlieb bol veľmi planý, nevypečený, a taký sme videli všade u pekárov.

Podajedni naši spolucestovatelia už tu vystúpili a cestovali ďalej do 21 zemepisných míľ odtiaľto vzdialeného Ríma; druhí ale urobili výlet do pútnického mesta Loretta. My z príčin finančného výpadu — domov ešte ďaleko, a vo vačku hlboko, nemohli sme vykonať odbeh. Chodili sme teda tým viac po Ankone, Jásberinčan bol nám ochotným vodičom, ešte ochotnejším, keď sme mu pokropili cestu vínom „Lacrima Christi“.[268] Obzreli sme dvoranu burzy, ozdobenú krásnymi rezbárskymi prácami. Vyšli sme na dosť strmý kopec, kde na mieste niekdajšieho Venušinho chrámu stojí katedrálny kostol; v krypte pod ním sú ohliadnutia hodné zvyšky pohansko-rímskej doby, ako aj rakvy troch sv. mučeníkov. Pýtajúc od miestneho duchovného dovolenie na vstup do krypty, tvrdo sme sa dohovorili latinskou „lingua eruditorum“,[269] na čom neboli sme my z našej strany na vine, ale, čudné, práve tí, ktorí zastupujú latinský ritus vo svete.

Kochajúc sa z pekného výhľadu na more a okolie, pobrali sme sa na prístav, „molo“ — kroz Trajána vystavaný násyp. Na ňom stojí slávna brána na česť Trajána.[270] Stĺpy sú radu korintského, paroský mramor[271] je ešte vždy biely, dobre zachovaný, z poslednej búrky zanechali po sebe znaky gule Garibaldiho.

A tak sme sa lúčili s ostatným cudzozemským mestom a poberali na Bombay. Medzitým poprichodili i druhí cestovatelia z výletu do Loretta. Večer pohli sme sa do Benátok. Ačkoľvek chvíľa zase počala byť chmúrna a búrlivá, na lodi panovala veselosť. Dôstojníkom sme za opatrnosť a múdre velenie zapisovali poďakovanie do pamätníka, mužstvu sme robili peňažitú zbierku. A títo nás zase navzájom prekvapili skvelým osvetlením lode: kde aký sťažeň, výbežok, vyvýšené miesto, všade stál chlap, z rozličnej farby lúčov k tomu púšťali prskavice; leteli vysoko, tam rozpukli sa s hrmotom a iskry sťa ohnivý dážď padali do tmavého mora. Podajedna nepodarená prskavica, vletiac do vody, na smiech divákov naďaleko pod vodou svietila ako ohnivý had. Divadlo to mimoriadne pekné, ale i to došlo konca. Políhali sme si — priestoru bolo dosť, bo sme preredli, a vstali sme ráno ako mlatci.

Benátky, Venedig, Venezia 18. apríla. Ešte posledný raz, akoby na rozchodnú, vzal nás do „roty“ nepriaznivý osud. Už dávno boli sme ráno vo vidine Benátok, ale pre veľký vietor, búrne vlny so studeným dažďom nemohli sme sa dostať do lagún. Tancujeme bez prospechu na žltých bahrinavých vlnách, a neostalo nám nič iného, ako dať znak o pomoc. Nato prišiel na bárke statne s vlnami pasujúci sa pilot a jeho mužstvo. Títo tunajší mornári znajú dôkladne prieplavy v benátskych plytčinách, všetky bóje (sudy plávajúce na vode, pripevnené o dno ako znak plytčín), stĺpy atď. Miesto kapitána na mostine zaujal pilot. Krížom-krážom nás krútiac, pomaly a bezpečne nás voviedol popri ostrove Lido do Canal Grande. Keď sme už boli v prieplave, zastihli sme rybársku, v najväčšom nebezpečenstve prekotenia postavenú gondolu (člnok). Na nastalú behačku a krik mornárov priskočíme k operadlám a tu vidíme, ako títo práve spúšťajú hrubý povraz, o ktorý sa rukami — zubami držali v úzkosti prekotenia postavení gondolieri; medzi nimi svalovite a kŕčovite pracovala aj jedna srdnatá ženská. Ťahali sme ich chvíľu za sebou, až v príhodnej tíšinke sa od nás odrazili a pripevnili svoj čln o jeden stĺp.

No a tu leží pred nami chýrne mesto Benátky. Založené r. 452 po Kr. skrz Venetov alebo Henetov, vypudených Hunmi, a r. 568 Longobardmi[272] — vyníma sa, v svojom spôsobe na celom svete unikum, ako z mora vyrastená huba. Stojí vystavané asi na osemdesiatich sihotiach, a aby domy mali pevný základ v morskom bahne, vbité sú do neho behom času a vplyvom vody v kameň zmenené drevené stĺpy. Miesto ciest, ulíc: voda; miesto vozov, kočiarov: gondoly (člnky). Nepočuješ hrkot vozov, dupot koní, všade panuje tichosť, a pretrhuje ju len zhovor ľudí, šplechotanie loďkami hádzaných vĺn a volanie gondolierov, napomínajúce „o jé, astaji“.[273] O veľkomestskom prachu ani chýru ani slychu.

Spočiatku malicherná, stala sa časom preslávenou republikou, vládateľkou východu, spravovaná a vedená od r. 697 (prvým) do r. 1789 (posledným), teda za 1092 rokov sto jedenadvadsiatimi dukami (dóža, vojvoda, vajda).

Na Brehu Slavianov (Riva degli Schiavoni) vystúpili sme pri paláci dukov na Piazzette medzi stĺpmi Teodora a levom sv. Marka, erbom a patrónom benátskym, kde kedysi bolo aj popravište; prešli sme sa na rínok sv. Marka. Tento rínok obohnaný je z troch strán rovnočiarne staviskami jednej podoby, akoby jedným staviskom, spodkom vedú všade arkády so sklepami bohatými na zlato, vychýrenými z benátskych retiazok, a kaviarňami, ktoré večer osvetlené plynom bývajú navštevované obecenstvom. Rínok sám je dláždený mramorom v mozaiku a tak čistotný, že by si takmer bez ušpinenia mohol na ňom miesiť halušky a krájať slaninku. Zo štvrtej strany ohraničený je rínok kostolom sv. Marka. — Do deviatej-desiatej hodiny ráno okrem kôf, rybárov atď. vidíš málo ľudí prechodiť sa po ňom, len na útraty mesta chované holuby zástupne zobú zrnká. Ale večer o deviatej vidno tu vo skvose hemžiť sa krem Piazza St. Marco a Riva Schiavoni málo prechádzok požívajúcich Benátčanov, zvlášte vyššie triedy pri pestrom osvetlení sklepov a arkád v ten čas sa poberajú do divadiel a iní tu čas trávia prechádzkou až do polnoci.

Že mne boli Benátky známe už z mojej, pred siedmimi rokmi konanej cesty a dakoľkodňového bavenia sa tu, zveril mi istý počet cestovateľov program návštevy pamätností. Ja som teda povolal z hostinca Albergo alla Luna[274] dobrú povesť požívajúceho vodiča, Bulgarina, a určili sme čím najlepšie použiť krátky čas obhliadaním najhlavnejších pamätností.

*

Ráno, keď sme vystúpili na palubu, práve sa odberala loď z Canala Grande; plavili sme popri verejnej, Napoleonom I. založenej záhrade, jedinej to v Benátkach; popri Lido, druhých malých sihotkách a všakových upevnených, delami ozbrojených násypoch — tou cestou, ktorou sme prišli, voľným behom von do mora. Ten istý Lootse,[275] čo nás viedol dnu, bol nám vodičom i teraz. Kanál pre zaplavenie blatom načim bagrovať (čistiť zvláštnou, na ten cieľ na spôsob ruženca spojenými putňami pristrojenou loďou). Plytčiny mimo kanálu, pretože bol práve odtok[276] (Ebbe), vyzerali na veľa míľ von z vody ako blatné pole, v ktorom sa miesil nesčíselný počet divotvorných živočíchov: ostrigy, raky, hviezdy, kadejaké veľké korytnačky vykonávali svoju raňajšiu prechádzku a za nimi povstali naďaleko ťahané, žltou šmuntou zaplavené brázdy. Rybári, loviaci ostrigy a inšie morské lakotiny, mali žatvu.

Môže byť, že po veľa storočiach na mieste týchto blatnavých plytčín, podľa pozorovania zemeznalcov: že západné brehy Jadranského mora vystupujú a východné upadajú, možno, povedám, ba pravdepodobné je, že tam budú úrodné oráčiny, a Benátky napokon ostanú na suchom.

Keď sme sa teda vymotali z lagún von do slobodného mora, pilot nás opustil a vrátil sa na bárke nazad. — Benátky mizli nám vždy viac a viac z očú, až konečne táto morská huba, menovite Campanille a krov chrámu sv. Marka utonuli v mori. Nezadlho za Friaulskými hoľami, nadtiahnuc trojakú hlavu, zazeral na nás Triglav, ale musel mať rozpálené mozgy, bo mal na hlave mnoho snehu a ľadu. A keď takto krem Triglava nemali sme na obzore žiadneho iného spoločníka, zamieňali sme si pri teplom počasí a jasnom slnku na palube so známejšími a priateľskými cestovateľmi lístky a zapisovali sme sa do pamätníkov. Kolesá valne zatínali, pohli sme sa okolo šiestej hodiny ráno a okolo jedenástej videli sme už z jednej strany istrijské brehy, z druhej strany Nabrezinu, ktoré nás akoby s vystretými rukami vítali. Terst bolo už vidieť akoby vápnom ofŕkané bodky. Ešte malú chvíľku, a zbohom, magyar tenger![277] — Na móle množstvo ľudu, ale nemohli sme ešte vystúpiť. Prišla nám ešte skorej vizita, a tá vizita vizitírovala nám carihradský, smyrnský dohán, a keď to bolo v poriadku, rojili sme sa von. Opustili sme teda vlny nekonečného mora s jeho všakovými zátokami, prístavmi, prieplavmi, opustili sme krásne, ale strašné v hneve, teraz, ako i pri našom odchode tichučké, more; opustili tajný cmiter od nepamäti umorených ľudí, opustili väčšiu a pohyblivú časť sveta a vystúpili na pevninu.

So skrúšeným srdcom opustili sme aj náš milý Bombay, naše od 26. marca do 18. apríla, vynímajúc šesť v Carihrade strávených dní — teda za dvadsať dní stále bydlisko, verného priateľa, o ktorom tobôž možno riecť: „Sicut aurum in igne, ita Bombayus in calamitate agnoscitur.“[278]

Vyložiac nohu na mólo, hnali sme prúdom vĺn ziskubažných, štebotajúcich ľudí. Na korze, na móle, ako všade, tak i tu veľa činných, veľa zvedavých, veľa darebných divákov. — Navštívili sme našich priateľov v Terste a občerstviac sa tiahli sme na železnicu. Tu zase vizitácie, a keď sme sa zbavili i tých, bežíme s ľahkou mysľou chodbou „quasi re bene gesta“[279] do siene, ale hoho, stoj noho! Chmatli nás za kaftan a ostrovidovým okom nás obzerali a zahajčovali ešte do zváračky! Po všakových nepriam príjemných rozprávkach futrá našich vrecák, ktoré per tangentem[280] dali sme futrovať hodvábom v Terste, dopravili pod taxu. Hoci vec nebola veľkého významu, predsa s hlbokým vzdychnutím k pánu bohu vstúpili sme do kasne, alebo vagóna! Koľký rozdiel — naša sieň na lodi a táto filagória! Napratí sme boli ako smyrnské figy, ale hneď na prvej stanici zamenili sme voz, a len štyria pohodlne sedeli v ňom. Chytro to šlo hore Nabrezinou. Kukli sme ešte ostatný raz na zlaté, zapadajúcim slnkom ožiarené more, ešte okamihnutie — zaklopím oči a driemem. Okolo polnoci zobudila ma zima. Zima? Veru zima: na Karste sneh. Ukrývam sa, zohýnam dovedna ako penálik[281] a s bolesťou čakám ráno. Keď sme leteli mimo Drávy, ešte tma, len práve pri Cilli začalo sa rozvidnievať. Keď sme dotiahli do Pragerhofu, už bol deň. Tu sme sa lúčili s vlakom 19. apríla o piatej hodine ráno (o siedmej večer pohli sme sa boli z Terstu). Naši spolucestovatelia tašli železnicou cez Štajersko do Viedne, ktorou šli sme my dolu, my však čakali sme v Pragerhofe do deviatej a potom tiahli druhým vlakom do Budína. Na tejto osamotenej stanici krátili sme si štvorhodinové čakanie jedením, pitím, prechádzkou, ba ja našiel som tu krainského (slovinského, vindického) Hansa Sachsa,[282] ktorý moje, morskou vodou zhryzené boty okrašľoval záplatami; ba áno, i mne sa dostalo plátania podľa môjho „fachu“. No ale dosť o pletkách. Doťapkala na olovených krídlach deviata hodina a s ňou vlak. Prv, ako sa to stalo, dali sme ďalekopisne[283] najavo našim drahým — budínskym priateľom náš večerný príchod. Cingiling! Sadaj zase do voza a seď v ňom do ôsmej-deviatej večer. Leteli sme známymi krajmi, Dolnou Štajerskou mimo Ptuje (Pettau). Hľadiac napravo, predstavili sa mi v diaľke od polmíle až míle mne veľmi dobre známe chorvátske Macelské vrchy, Veľký Žleb, Očura, Ivančica atď. Sladký žiaľ prenikol mi srdce. Kde sú tie časy, keď hľadel som z ich chlmov do piatich krajín, kde sú tí milí, s ktorými som tam obcúval. Oj, krásne rozpomienky na moje tam prežité časy, prívetivá príroda cele súhlasí s obyvateľstvom. Ach, to milé Zagorie:

Znašli, onaj kraj gdje stoji,
gdje Ilirka sinka doji,
gdje i gosta nepoznata
svaki ljubi kano brata?
Horvatsko je Zagorje,
milo, milo Zagorje![284]

Nikdy krajšia a pravdivejšia pieseň spievaná nebola ako táto. — Svoju cestu po Chorvátsku opísal som kedysi v Orle tatránskom.[285]

V Kaniži, ako v chorvátskom Medjumuri, čítali sme krem nemeckých nápisov na železnici aj chorvátske, čo nás veľmi tešilo. Oproti Letene videl som ešte v modrej diaľke chlmce vŕškov okolo varaždínskej Teplice, kde ležia idylické panstvá Kukuljevića — Sakcinskoga, ale zakrátko, a zapadli za obzorom roviny. Dvadsať rokov už minulo, čo putujúc tadeto prvý raz z Chorvátskej (z Varaždína) pri náramnej slote, brodiac po pás vo vode, s bolením zubov, krivou nohou, zakydaný blatom, mokrý, konečne v samej obci Letene naháňaný kravami, ozaj s korunou šípovou — horko-ťažko dokynkal som do krčmy. Šesť celých dní som potreboval z Varaždína, cez Kanižu, Letene, Kesthel, Vesprím, Stoličný Belehrad do Pešti, a teraz z Pragerhofu do Budína jedenásť-dvanásť hodín. Kesthel nechali sme naľavo a pustili sme sa pozdĺž celého Blatenského jazera do Stoličného Belehradu (Stuhlweissenburg). Na náprotivnej strane videli sme Tihaň, Füred, malebné kraje. Z tejto strany je nízky breh, jazero plytké. Je to pekné jazero, ale len ako za lyžičku vodičky oproti velikánovi moru. — Tu mi prichádza na um ten pyskatý Berlínčan, čo, keď mu medzi inými zvláštnosťami Viedne ukázali velebný Dunaj, mrzute s vyhodenou gambou odvetil: „Dosť veľký potok pre Viedeň!“ — Nuž tak by skoro aj ja hrdo povedal: „Dosť veľké jazero pre Kesthel.“ — Obedovali sme v Stoličnom Belehrade.

Ďalej idúc videli sme veľké, ešte na väčšiu núdzu, kým spustia sa, čakajúce močariská; zo všetkých znakov pôdy týchto rovín a malých kopčekov vysvitá, že celá rovina dolného Uhorska v preddejepisných časoch ležala pod vodou, pod morom, a Blatno ostalo jeho poslednou stopou, kým naše Tatry dávno vypínali sa nad ním, tvoriac sem-tam v širších dolinách zátoky. A tak prebehnúc túto bohatú, úrodnú rovinu, obývanú a obrábanú voľakedy našimi Koceľovci a Pribinovci, teraz do chladných, strmých, neúrodných krajov vytisnutých Slovanov, večer za tmy dorazili sme do Budína. Naši milí bratia, naša národná chvála, prijali nás milo, prívetivo, so slovanským pohostinstvom, a tu vystreli sme zase svoje unavené kosti po viac týždňoch u svojeti pohodlne a s príjemnejším pocitom než tam na sultánovom diváne, nad skvelou sieňou hodujúcich vyslancov sveta.

Druhý deň vybehol som poobzerať Pešť-Budín; môžete si myslieť, že ma tu mnoho zaujímalo — v meste, v ktorom som strávil ako študent päť rokov.[286] Od tých čias omnoho bližšie sa potiahol Budín k Pešti — to jest priblížil — nuž a ako? Reťazovým mostom.[287] Pekné to veru dielo, krásny pomník svojím časom zaznaného kroz svojich nevďačných súnárodovcov, ktorí nezdráhali sa spáliť podobizeň tvorcovu; rozumieme tu veľkého Széchenyiho![288] — Pekné dielo je aj jask (tunel) popod hrad Budín. Pochodil som ja v tom ale, naťapiac sa práve v Pešti pri jeho stavaní asi pred deviatimi rokmi, keď ešte nie celkom hotový otvorili divákom. Vyšperkovaný mládenec, vleziem do diery, obzerajúc všetko dôkladne; ako tak zdvihnem oči proti povale — blysk, mizne mi zem pod nohami! Vletel som do nezakrytého, tekúcou hlinačkou plného kanálu. Ja som myslel, že už snáď dva dni hlboko poletím, no zadržal som sa na vystretých rukách. V biednom stave vyšiel som na svetlo na druhej strane diery. Teraz sa cestovateľ nepotrebuje báť, že upadne do takej žltačky ako ja, bo jask je pohodlne pripravený tak na vozovú premávku, ako aj na priechod pocestných a peších.

Pobehal som peknú Pešť, nezabudol som navštíviť ani mne najviac zaujímavé múzeum. Z prírodopisných zbierok je zbierka nerastov dosť dobre zastúpená. Zo živočíchov môže sa chváliť zástup vtáctva, zvlášť patriaceho do odboru kolibríkov. Americké vtáctvo je tak dobre a dokonale zastúpené ako sotva kde v Európe. Je to zásluha neúnavného a obetavého prírodoskumca a cestovateľa po Amerike, pána Xantusa.[289] Cicavce sú zastúpené zle, tak aj rastlinstvo, oproti druhým oveľa menším múzeám tiež slabé, chybné. Obrazáreň má málo vybraného. A čo najzaujímavejšie, v tomto múzeu uvidíš zastúpenú aj našu národnosť, a to v zoologickom oddiele čítať nápisy zverov aj po slovensky, čo, tuším, pochodí od nášho pilného rodáka pána Petényiho (Petiana — brata slávneho zakladateľa Matice slovenskej),[290] opatrovníka maďarského múzea.

Ďalší pokrok našej materčiny vo verejnosti čítal som bohužiaľ pri Paláci invalidov — na dverách očadeného skliepku „Tu sa predáva opravdivá borovička“. Teda v zbierke štvornožcov v maďarskom múzeu, a na predaji borovičky zastúpená je naša národnosť v Pešti; mi Hercle, dôstojný spôsob!

Večer tohto dňa, 20. apríla, strávili sme rozlučnú v kruhu všetkých nám milých priateľov. Dňa 21. apríla vyprevádzaný drahým Lajkom Turzom-Nosickým až na stanicu, pobral som sa cez mne zo študentských časov rovnako dobre známy Vacov — na Horniaky. Náhodou zišiel som sa v parovoze ešte s ostatným zvyškom cestovateľov, dr. Peckom z Mecklenburgu. Lajko sa pobavil ešte deň v Pešť-Budíne a s týmto ostatným „bumbayom“ lúčil som sa v „Gran Nane“.[291] Tu prinútený som bol zase na kratšie stiahnuť svoje dlhé nohy a vpratať sa do malej pošty. Bol to quodlibet;[292] celá jedna família so psíkom, vtákom atď. cestovala so mnou. Je to horká úloha, deň i noc musieť držať kolená vyše uší.

A tak to šlo, čím viac sme sa blížili k našim pekným, ale od obchodu oddialeným, osiroteným krajom, tešiac sa jedine tým, že „do neba chodia planou cestou“. A keď som v Banskej Bystrici opustil i túto príležitosť, musel som sa skrútiť ešte na menšiu guľôčku a uhniezdiť do menšieho voza — „sufficit hicce tumulus, cui non sufficerat orbis“.[293]

V Banskej Štiavnici, kde som v neočakávanej, smutnej prípadnosti musel meškať dva dni, Lajko ma zase prebehol, a tak on deň skôr dobehol do Banskej Bystrice než ja.

Ale zabudol som na všetky neresti, keď som sa ocitol v náručí malej i veľkej rodiny a dobrých priateľov dňa 24. apríla. Amen.

*

Zakončiac tento opis, chcem pripomenúť, aby každý, kto chce cestovať a dostane do ruky programy ciest, nedržal sa kŕčovite práve na literu tých sľubov. Ale pri tom všetkom takéto, v spoločnosti konané cesty sú z viac príčin veľmi praktické — jedno, že človek mnoho skúsi a vidí, a toto za taký peniaz, žeby to ináč nemohol zakúsiť za dvoj-trojnásobnú cenu; ďalej má tú výhodu, že príde do styku s rozličného stavu spolucestovateľmi. — Program obyčajne hovorí, že cestovateľ nemá potrebu brať so sebou peniaze (ak len nechce niečo kupovať), lebo zloženou taxou je všetko zaplatené — ale to je najdaromnejší punkt celého programu, peniaz je všade potrebný, nadovšetko na ceste, na nepredvídané výdavky: diškrécie atď., a tak by človek bez peňazí vyšiel na posmech. Ale opakujem, že pri skromnosti sú výdavky nepatrné; no kto vládze plnou kasou, príležitosť vydávať peniaze nájde sa všade, nadovšetko pri kupovaní rozličných pamätností.

Batožinu nech malú, čím najmenšiu berie so sebou a háby pevné, súce na cesty, do dažďa (vody) a do chladného, ako aj teplého povetria. To jest z pevnej látky kaftan a plášť, napríklad z gutaperče,[294] a galoše. Tieto veci sa veľmi dobre a nadmieru hodia nadovšetko na lodi, keď striekajú vlny. — Ak by sa vybral niekto zo Slovenska na akúkoľvek ďalšiu cestu, nebolo by od veci, keby mu — podľa zloženia účtov — naša Matica doručila istú sumu na zakúpenie pamätností pre jej múzeum. Príležitosť to znamenitá na obohatenie zbierok Matice.

Pred nedávnom sme zase dostali program novej cesty od Fr. Tuvoru z Viedne. Dňa 28. novembra má zase podniknúť spoločnosť cestu do južných — v ten čas ako v máji stojacich — teplých krajov Alexandrie, Káhiry, pyramíd (a kto chce stade na svoje veľké útraty — do Suezu). Návrat má nasledovať koncom decembra. Taxa je sem i tam 400 zlatých; koho svrbí 500 zlatých, a chce vidieť svet — nech ide! Kto chce, môže tam prezimovať a bude denne za 6 zlatých r. č.[295] zaopatrený všetkými potrebami vozdajšieho života. — V apríli vráti sa nazad; cesta ta i nazad vrátaná je už v taxe.

Že cestovanie slúži na zdravie, je známa vec, i sám to môžem tvrdiť zo skúsenosti, čo dosvedčujú i slová najvýtečnejšieho svetacestovateľa, starého Alexandra Humboldta[296] v jeho Kozmose.



[1] Dvaja Slováci — totiž autor a Ľudovít Turzo (1827 — 1896), advokát v Banskej Bystrici, buditeľ, ktorý bol aj literárne činný. Turzu uvádza autor ako spoločníka na tejto svojej ceste vo Vl. živ. II, 85.

[2] Povoze (najatom pre tú príležitosť).

[3] Náckom Hurtom — lekárom dr. Ignácom Hurtom (zomrel roku 1884), slovenským buditeľom. Autor ho spomína aj vo Vl. živ.

[4] (lat.) Dobré znamenia.

[5] v lat. slovná hra (lucus — preriedený les, luceo — svietiť), Preriedený les a predsa ním nepreniká svetlo; tu asi narážka: Zlaté M. a predsa bez zlatého ligotu.

[6] Rodinu Modránych — podľa všetkého rodina Karola Modrányiho st., tesťa Janka Kráľa, lebo je zpráva o ňom z r. 1864 (z toho roku je aj tento cestopis), že bol úradníkom v Tekovskej stolici

[7] Náš rodák, nesúci plány na „Svetlicu“ — asi Ján Bobula (1844 — 1903), staviteľ v Pešti. V tom čase bol veľkým Slovákom, ale hneď po r. 1867 odpadol a vplával úplne do maďarských vôd.

[8] A. Gutwilla — Adolfa, vtedy notára v Nitre

[9] Juraja Tvrdého (1780 — 1865) — buditeľa, činného aj literárne

[10] V Tornoku — Trnovci nad Váhom

[11] Tou pred tisíc rokmi tu bitou bitkou — údajná bitka r. 907 pri Bratislave, po ktorej vraj zanikla Veľká Morava. Mnohí z historikov pochybujú o tej bitke a sú toho názoru, že Veľkomoravská ríša nezanikla naraz, ale postupne, pomaly.

[12] Stánok národnej našej osvety — bratislavské ev. lýceum so slovenským Ústavom a predtým študentskou Spoločnosťou za čias Ľudovíta Štúra.

[13] Priateľ Lajko — Ľudovít Turzo

[14] Pavel Kuzmány (1835 — 1900) — vtedy bankový úradník vo Viedni. Buditeľ, činný pri vydávaní Spevov Sama Chalupku (1868), autor cenných memoárových príspevkov (Rozpomienky a kresby, 1900).

[15] Dr. Ján Mallý (1829 — 1902) — katolícky kňaz, buditeľ a literát. Vtedy bol vicerektorom Pázmánea vo Viedni, seminára pre klerikov.

[16] Karol Kuzmány (nar. r. 1833) — Pavlov brat, inžinier, činný pri stavbe vojnových lodí. Ponemčil sa vo vojenských námorníckych kruhoch v Połe a v Benátkach, vtedy ešte rakúskych.

[17] Marko — zrejme Štefan Marko Daxner (1823 — 1892), slovenský buditeľ a významný politik (pracoval aj literárne), ktorý bol vtedy vo Viedni a (aspoň na čas) úspešne zakročoval proti svojmu preloženiu z Gemera do Debrecína

[18] Náš Seberíny — dr. Ján Seberiny ml. (1825 — 1915), profesor na ev. teol. fakulte vo Viedni a vojenský superintendent (biskup)

[19] Sedem rokov práve minulo — bolo to na jar r. 1856, o čom autor píše obšírnejšie vo Vl. živ. I, 341 — 43. (Cestoval vtedy ďalej z Viedne cez Terst až do Benátok.)

[20] Arcikniežaťa Albrechta (1817 — 1895) — poľného maršala a gen. inšpektora rakúsko-uhorského vojska. Patril medzi najbohatších rakúskych veľkostatkárov.

[21] (nem.) Kramár.

[22] Fr. Tuvoru (Františka) — autor spomína o ňom vo Vl. živ. II, 83, že bol redaktorom vládnych novín General-Correspondenz (Generálna korešpondencia)

[23] (nem.) Škótska brána.

[24] Zasadáva „dŕžavná rada“ (štátna) — mala byť akoby snemom pre celé habsburské mocnárstvo, ale okrem Uhorska zostali v nej nezastúpené (jednoducho nevyslali do nej svojich zástupcov) aj iné krajiny, takže mala iba pôsobnosť tzv. užšej ríšskej rady

[25] Ku pekelnému „votívnemu chrámu“ — ďakovnému, vystavanému v čistom gotickom štýle na pamiatku zachránenia cisára Františka Jozefa I. pred atentátom (1853).

[26] (lat.) Ó časy, ó mravy…

[27] Plameniaka.

[28] (nem., franc.) Vodné predhradie.

[29] (nem.) Hadicu.

[30] „Napoleondore“ (franc., dosl. Napoleon zo zlata) sa pôvodne rozumeli len dvadsaťfrankové zlaté mince. Neskôr, ako svedčí autorov text, sa to meno dávalo aj minciam menšej hodnoty.

[31] Šajnovému zlatému — totiž papierovému. Strieborný zlatý mal hodnotu pol treťa papierového, takže šlo doň sto grajciarov.

[32] Arcivojvoda Leopold (1823 — 1898) — generál jazdy, r. 1848 — 49 bojoval po boku vojvodcu Radeckého v Taliansku. Slovám „cestoval do Talianska“ treba tak rozumieť, že šiel do rakúskej časti Talianska, čiže do tzv. Lombardsko-benátskeho kráľovstva. (Rakúsko ho stratilo až r. 1866.)

[33] (lat.) František Jozef I., cisár rakúsky, pre obchodovanie (styk) ľudí a veci.

[34] (lat.) Spojuje Jadranské more s Nemeckým (= Baltickým).

[35] Anemona — sasanka, veternica

[36] Viola odorata — voňavá fialka

[37] (nem.) Stará Beta.

[38] Diana — u starých Rimanov bohyňa lovu a Mesiaca, totožná s gréckou bohyňou Artemis

[39] Mestom penzistov (gréc. polis = mesto).

[40] (nem.) Stanica Pölschach, zastávka tri minúty.

[41] Za pradávnych časov Benátskej republiky — ktorá po celé stáročia (až do r. 1797) ovládala Dalmáciu

[42] Nandraži — správne Nandrássy. Podľa zmienky o mladom Nandražim išlo asi o Gustáva Nandrássyho z Revúcej.

[43] (tal.) Colničná cesta — Bankový dom (zastar. tvar).

[44] (z lat.) Denné platy (odmeny).

[45] Na 2000 anglických míľ (1 angl. míľa = pol hodiny) morskej cesty = 1000 hodín alebo 500 zemepisných míľ.

[46] Komôr (neujatý novotovar).

[47] Pôvodne klieštenci (gréc.), tu: odrodilci.

[48] (lat.) Búrlivý Jadran.

[49] (chorv.) Pán môj, zahynieme.

[50] (lat.) Kto sa nevie modliť, nech ide na more.

[51] Bar. Bernhard Wüllerstorf (1816 — 1883) — zúčastnil sa prvej rakúskej výpravy okolo zemegule a bol v r. 1865 — 67 aj rakúskym ministrom. Napísal niekoľko odborných prác.

[52] (nem.) Žart.

[53] Mijo, Pinkov kamarát — ide o autorovu postavu, vymysleného Mija Drekáloviča (Zechenter: Spisy II, 361), ktorý sa vyskytuje v listoch inej autorovej postavy, známeho virklikaprála Štefana Pinku

[54] Auguste Frédéric Louis Viesse de Marmont (1774 — 1852) — francúzsky maršal, jeden z najvýznamnejších vojvodcov napoleonských čias. Vyvinul pozoruhodnú činnosť aj ako guvernér Dalmácie a generálny guvernér Napoleonom I. utvorenej Ilýrie.

[55] Petra Urseola II. (vlastne Orseola, dóžu, v r. 991 — 1108), ktorý zaujal Dalmáciu.

[56] Štefan Bojislav — v r. 1040 — 1050 srbský panovník v Dioklei čiže Zete, juhozápadnej časti srbských krajov, ktoré oslobodil spod nadvlády byzantského cisárstva.

[57] Vladislav — tretí kráľ srbský z dynastie Nemanjovcov (asi 1234 — 1243). O niekoľko rokov prevzal po ňom vládu brat Štefan Uroš (vládol do r. 1276).

[58] Štefan Dušan (1336 — 1355) — najmocnejší srbský panovník, ktorý sa r. 1346 dal slávnostne korunovať za cára. Za jeho čias bolo Srbsko prvou ríšou na Balkánskom polostrove. Zomrel na výprave proti byzantskému Carihradu.

[59] Ľudovít I. Veľký, z rodu Anjou (1342 — 1382) — uhorský kráľ, od r. 1370 bol aj kráľom poľským

[60] Žigmund (1361 — 1437) — syn cisára Karola IV., od r. 1387 kráľ uhorský, od r. 1433 cisár rímsko-nemeckej ríše a od r. 1436 i kráľ český. Jeho život zaplnili ustavičné sváry a vojny proti husitom a Turkom.

[61] 7000.000 cekinov (tal.) — čiže dukátov, v stredoveku veľmi hodnotného platidla

[62] Kara Mustafa — veľký vezír sultána Mohameda IV., obliehal r. 1683 s veľkým tureckým vojskom Viedeň. Keď ho tu poľský kráľ Ján III. Sobieski s cisárskym vojskom porazili a potom prehral aj bitku pri Parkane (dnešné Štúrovo), sultán ho dal v Belehrade zaškrtiť.

[63] Jacques Alex. Law Lauriston (1768 — 1828) — rodom Škót, francúzsky maršal za Ľudovíta XVIII. (po Napoleonovom páde)

[64] (chorv.) Čiapky.

[65] Celé düppelské šiance — prirovnanie z krátkej nemecko-dánskej vojny r. 1864. Düppelské násypy v Schleswigu, ktoré Dáni mocne opevnili, pruské vojsko mohlo dobyť až po ďalšom obliehaní.

[66] (z nem.) Pekáča na chlieb.

[67] (srb.-chorv.) Z Čiernej Hory.

[68] Tiziano Vecellio (1477 — 1576) — vedúci maliar tzv. benátskej maliarskej školy v Taliansku. Pracoval do vysokej staroby a patril medzi najvýznamnejších maliarov vôbec.

[69] Erica — vresovec. Tento malý ker kvitne na konci leta a vyskytuje sa hodne v borových lesoch.

[70] (angl.) Jemná írska pálenka.

[71] „Forte Imperiale“ (tal.) — cisárska pevnosť

[72] Terajšieho mexického cisára — Maximiliána (1832 — 1867), brata cisára Františka Jozefa I. Na nahováranie francúzskeho cisára Napoleona III. prijal mexický trón. Pravda, tam bolo stále silné republikánske hnutie, takže od r. 1864 až do r. 1867 trvala občianska vojna, v ktorej republikáni zvíťazili a zajatého Maximiliána dali zastreliť ako uzurpátora.

[73] Holba — stará dutá miera (0,84 litra)

[74] Legere, dicere (lat.) — čítať, hovoriť

[75] Junije Palmotić (1606 — 1657) — dubrovnícky šľachtic, básnik a dramatik (námety bral zo starovekých a talianskych autorov, ale mal aj vlastné námety z legendárnych čias Dubrovníka). Jeho Kristijada, náboženský epos, je voľným spracovaním latinského diela Marka Vidu (1470 — 1566).

[76] Dživo Franjin Gundulić (1588 — 1638) — šľachtic, najväčší dubrovnícky básnik a dramatik. Tvoril v najslávnejšej epoche Dubrovníka pod vplyvom talianskej literatúry. Preslávil sa najmä eposom Osman, čerpajúcim námet zo súčasnosti (vojna Poliakov s tureckým sultánom Osmanom, Osmanove osudy od bitky pri Chotime až po jeho smrť).

[77] (lat.) Za a proti.

[78] (nem.) Buršovských (nemeckých študentských) spolkov.

[79] (z nem.) Pivní králi (veľkí pijani piva).

[80] Do Schleswig-Holsteinu určené koráby — tieto dve krajiny, pokladané vždy za súčasť Nemecka, stali sa podľa ústavy nového dánskeho kráľa Kristiána IX. súčasťou dánskeho štátu. Ich obyvateľstvo s tým však nesúhlasilo. Do sporu sa zamiešali Prusko a Rakúsko, a tak došlo r. 1864 ku krátkej vojne, v ktorej víťazi odtrhli obe krajiny od Dánska.

[81] Vo „Wandereri“ (nem., Pútnik) — novinách, ktoré vychádzali od r. 1809 vo Viedni a boli v priamom styku s rakúskou vládou.

[82] Peloponézsku vojnu (431 — 404 pr. n. l.) — vzdialenejšou príčinou ktorej bola revnivosť medzi starogréckymi štátmi Spartou a Aténami.

[83] (tal.) Rakúsky Lloyd.

[84] Pri samej karanténe (z franc. quarantaine = štyridsať dní) — budove, kde sa uskutočňovali policajné opatrenia proti nákazlivým chorobám

[85] Naša cisárovná, Alžbeta (1837 — 1898) — manželka Františka Jozefa I., rodená bavorská princezná

[86] (lat.) Protivy vedľa seba postavené väčšmi bijú do očí.

[87] (nem.) Študentské čapice.

[88] (lat.) Ustricami.

[89] Z časov Ulyxa — čo je lat. meno gréc. Odyssea, významného hrdinu antických eposov, ktorý sa zúčastnil obliehania Tróje a po jej dobytí desať rokov blúdil po rôznych krajinách, lebo mu boh mora Poseidon všemožne maril návrat do vlasti

[90] (nem.) Siaha. (Viedenská siaha mala 1,89 m.)

[91] Blahej voľakedy Arkádie — územia uprostred Peloponézu (Morey). Starogrécku Arkádiu dlho ospevovali ako krajinu tichého a spokojného života.

[92] (z nem.) Goliere.

[93] Pre Waltra Scotta (1771 — 1832) — anglického spisovateľa, autora mnohých historických románov. Vychádzali od r. 1814 a boli veľmi obľúbené. Scott popri romantickej fabule realisticky kreslil svojich hrdinov a dal si záležať na historickej pravdivosti, takže často zachádzal až do podrobností.

[94] Dr. Johann Georg von Hahn — rakúsky konzul v Syre, pracoval v odbore etnografie a vydal viac pozoruhodných prác

[95] Smudky čiže smotky — cigary (neujatý novotvar)

[96] Glimmerovou bridlicou (z nem.) — sľudovou

[97] Turmalín — patrí do triedy kremičitanov, má bezfarebné, ale aj sfarbené kryštály

[98] Moluscum cephalopodon — druh hlavonožcov z triedy mäkkýšov

[99] (z maď.) Pančuchy.

[100] V zasypanom už Stadtgrabene (nem.) — mestskej priekope

[101] (z franc.) Rozvinuli, roztiahli sa do šíku (streleckého).

[102] Z Rotenturmtoru (nem.) — brány pri Červenej veži

[103] (nem.) Hlavnú stráž.

[104] (maď.) Veru, hľa.

[105] Megéra (gréc.) — pôvodne jedna z Erinyí (bohýň pomsty) gréckeho bájoslovia, potom zlá a mrzká žena vôbec

[106] Hekuby — podľa trójskej kráľovnej Hekabé, ukameňovanej Grékmi pre potupné reči

[107] Dvadsiatnik — malá strieborná minca (20 grajciarov v striebre), čo bolo v šajnoch až 50 grajciarov, takže autor preto píše, že lepta je „pol grajciara šajnového“ (5 lept = 1 strieborný grajciar)

[108] Drachma — grécka peňažná jednotka, do ktorej išlo sto lept

[109] Juraja, kráľa gréckeho (1845 — 1913) — pôvodne dánskeho princa. Korunovali ho r. 1863 za kráľa. Zavraždený bol v Salonike (Solune).

[110] Kunšágčan — z Kumánska, čistomaďarského kraja uprostred starého Uhorska

[111] (z maď.) Tabulárneho sudcu.

[112] (nem.) Kapitán.

[113] (tal.) Bohyňa šťastia u Rimanov (Šťastena).

[114] (tal.) Sladké zaháľanie (dosl. sladké ničnerobenie).

[115] (lat.) Celú noc pršalo a až ráno (prišlo) predstavenie (výhľad).

[116] Silou dvanásť stupňov — správne uzlov

[117] Svetliareň (Pharos) — maják

[118] (nem.) O čom nevieme, to nás ani nepáli.

[119] Mohamed IV. (1648 — 1687) — turecký sultán, ktorého po nevydarenom obliehaní Viedne (1683) a neustálych porážkach v nasledujúcich rokoch vojsko zosadilo a nastolilo jeho brata Solimana III.

[120] Xerxes I. (asi 520 — 465 pr. n. l.) — kráľ starovekej perzskej ríše, r. 480 pr. n. l. vypravil sa na ten čas s ohromným vojskom proti Grékom do Európy, ale po začiatočnom úspechu utrpel rozhodné porážky.

[121] Soliman — syn sultána Orchana, dobyl s tureckým vojskom r. 1356 Gallipoli a iné byzantské miesta v Európe, sám však sultánom nebol.

[122] (lat.) Nič z týchto (vecí som nevidel).

[123] (lat.) Nech je odpustené (to slovo), s odpustením.

[124] (chorv.) Pána kapitána.

[125] (lat.) Všetci stíchli a zvedavo upierali pozornosť — vlasy im dupkom stáli.

[126] Neumytá Houris — huriska, podľa mohamedánskeho bájoslovia jedna z pôvabných dievok v raji Mohamedovom

[127] Na siedmich poduškách — rozumej kopcoch, lebo Carihrad — ako aj Rím — rozprestieral sa na siedmich kopcoch

[128] (lat.) Sudca, sa nezaoberá maličkosťami.

[129] Mevlevi dervišov — tureckých mníchov, medzi obradmi ktorých boli tance. Ináč sa počítali k civilnému úradníctvu.

[130] Saracénskom slohu — maurskom (arabskom), ktorý sa vyvinul na pôde Španielska za dlhej arabskej vlády

[131] Gróf Claude-Alexandre Bonneval (1675 — 1747) — pôvodom Francúz, vojvodca a dobrodruh. Bojoval najprv vo francúzskej armáde proti Rakúšanom, potom v rakúskej proti Turkom, nakoniec sa poturčil a bol z neho Achmed paša (nie Omer, ako mylne píše autor, ktorý má zle aj rok pohrebu).

[132] Genueskú vežu — ktorú vystavili Janovčania (príslušníci stredovekej republiky v Genove — Janove). Zahniezdili sa v Carihrade po páde latinského cisárstva (1261).

[133] (lat.) Na moj veru (dosl. na Herkula).

[134] Fanariotmi obývané — v carihradskej štvrti Fanar (podľa tur. mena majáka, ktorý tam stál) bývali od dobytia Carihradu Turkami Gréci, preto dostali meno „fanarioti“. Boli svetskí (bohatí kupci, peňažníci a pod.) a duchovní fanarioti (kňazi, na čele s carihradským patriarchom).

[135] Veža Seraskier — slovom seraskier sa označoval najvyšší veliteľ vojska, určeného na nejakú výpravu

[136] (z maď.) Šáločke.

[137] (z franc.) Sprevádzali.

[138] (nem.) Husí pochod.

[139] (maď.) Začali šarapatu.

[140] (z nem.) Rýchlom tanci.

[141] (lat.) Na väčšiu slávu božiu.

[142] (tal.) Medzihra (vložka).

[143] Puška… pôvodu Minié — podľa mena francúzskeho strojníka Claude Étienne Minié, ktorý zlepšil strelné zbrane, takže sa ich mohlo používať na väčšie vzdialenosti než dotiaľ.

[144] Krymská vojna (1853 — 1856) — bola včaššie ako talianska. Viedlo ju Turecko so svojimi spojencami, Anglickom, Francúzskom a Sardíniou, proti Rusku. Vojnu ukončil parížsky mier, ktorým Rusko v podstate nič nestratilo.

[145] Ján III. Sobieski (1674 — 1696) — kráľ poľský. Zvíťazil nad Turkami pri Chotime r. 1673 a r. 1683 porazil Turkov, obliehajúcich Viedeň. Jednako i za tohto hrdinského kráľa pod vonkajším leskom neúprosne pokračoval vnútorný rozklad Poľska.

[146] (lat.) Totožné (zhodné).

[147] (lat.) Ako doma, pán Matej.

[148] (maď.) Generál (v slov. neujatý novotvar).

[149] (nem.) Oddaný služobník (pozdrav).

[150] (tur.-arab.) Pokoj s vami!

[151] Katastrofu ostrova Rhodu — totiž zemetrasenie z roku 1856

[152] Vrchná altána (z tal.) — pavlač, besiedka

[153] Na štvorcové palce — viedenské. Táto stará plošná miera činila 6,93 štvorcových cm.

[154] (lat.) Dočasného uvoľnenia z úradu.

[155] (lat.) Sťahovanie národov.

[156] Kvetné rabatty (z franc.) — okraje záhonov, obyčajne kvetinami vysadené a obrúbené nejakou zeleňou

[157] Rad medžidie — tento turecký rad bol založený r. 1852, mal päť tried a bol určený na odmeňovanie zásluh každého druhu

[158] Du Mond (franc.) — Svet, vtedy dobre známy francúzsky časopis

[159] (lat.) To jest (slovom).

[160] Benátčania, olúpiac Byzanc — za tzv. štvrtej križiackej výpravy, keď r. 1204 vyvrátili v Carihrade byzantské cisárstvo a miesto neho zriadili krátkotrvajúce Latinské cisárstvo

[161] Mohamed II. (1451 — 1481) — jeden z najschopnejších tureckých sultánov a hlavný zakladateľ tureckého panstva v Európe. Carihrad dobyl 29. mája 1453.

[162] Parížsky Luxembourg — veľký palác, vystavaný r. 1615, za Napoleona I. aj III. sídlo francúzskeho senátu

[163] Viedenský Glacis — Wasserglaz, obvod pred opevňovacími hradbami (950 m šírky), ktorý nemal byť zastavaný. Obvod neskôr upravili.

[164] Mohamed III. (1595 — 1603) — lenivý ukrutník, ktorý nechal vládnuť svojich obľúbencov a sultánky, čo malo za následok časté vzbury

[165] Chráme sv. Ireny — nazvanom tak podľa krásnej a duchaplnej, ale aj zločinnej byzantskej cisárovnej Ireny (769 — 802). Gréci ju ctia ako svätú (v deň 15. augusta).

[166] Terem Hippodrom (gréc.) — cirkus, závodište, ktoré bolo určené len pre konské dostihy

[167] Atmaidan (tur.) — gréc. hippodrom

[168] Jatagany (tur.) — dlhé nože, bodná a sečná zbraň

[169] Ambra (arab.) — voskovitá hmota, veľmi voňavá, horúčosťou a v liehu rozpustná. V staroveku ju používali ako voňavku a zavše aj ako liek.

[170] Terajší sultán tu stavia svoj nový letohrad. Obyčajne každý sultán a velikáš zanechá po sebe dáku takúto pamiatku, preto toľko tých serailov; na brehu európskom ich je šesť, na ázijskom dvanásť.

[171] Zasadený kroz Medeu — dcéru kráľa Aieta v Kolchide, ktorá dopomohla gréckemu kráľovičovi Jasonovi k zlatému rúnu. (Starogrécka povesť o Argonautoch.)

[172] Epheu (nem.) — brečtan

[173] Morskej bitky, pri Sinope zvedenej v krymskej vojne 30. novembra 1853, keď tu Rusi zničili turecké loďstvo.

[174] Porfýrový konglomerát (lat.) — zloženina, zmes sopečnej horniny zväčša svetlej farby. Upotrebuje sa pri stavbách budov a ciest.

[175] Gottfried Bouillon (1061 — 1100) — vojvoda dolnolotrinský, hlavný vodca prvej križiackej výpravy r. 1099 dobyl Jeruzalem, ale odmietol kráľovský titul, nazvúc sa len vojvodom a strážcom Božieho hrobu.

[176] (lat.) Bludný kruh.

[177] (z lat.) Zrušenie.

[178] (perzs.) Pán pánov; titul tureckého sultána, i perzského panovníka.

[179] (lat.) Keď pes kosť ohrýza, vrčí aj na toho, koho má rád.

[180] (tur., z gréc.) Albánci.

[181] Ariadninej nitky — podľa gréckej povesti dcéry krétskeho kráľa Minosa, ktorá dala aténskemu hrdinovi Thezeovi klbko a pomocou toho sa dostal po zabití netvora Minotaura šťastne von z bludných chodieb labyrintu, kde by bol ináč musel zahynúť.

[182] (rus.) Hovorím po rusky.

[183] (lat.) Náhrada.

[184] (lat.) Urodzený pán (čiže zeman so stavovským titulom).

[185] (lat.) Mäkkýš.

[186] (nem.) Na polovicu.

[187] Fučal boreas (gréc.) — severovýchodný vietor

[188] Koleseň — železničná stanica (umelé, neujaté slovo)

[189] Trachytový konglomerát — trachyt je sopečná hornina s drsným povrchom

[190] Steatit — mastenec (krajčírska krieda)

[191] Serpentín — hadec, druh kremičitanu, zvetranim mení sa na azbest, ktorý zmiešaný s cementom dáva známy eternit

[192] (rus.) Slovanská tabaková predajňa.

[193] (srb.) Tabaku.

[194] Svoje Bohvanie modlia, a Védy pestujú — Bohvani (Bhavani) bola indická bohyňa, na počesť ktorej fanatická sekta thagov usmrcovala ľudí. Védy boli posvätné náboženské knihy Indov. Ich zbierky a výklady tvoria celú literatúru.

[195] Hyosciamom — blenom

[196] (franc.) Priečelie.

[197] Anglická fregata — vojnová trojsťažňová loď, ktorá mala najviac šesťdesiat kanónov

[198] Delová šajka — podlhovastá loďka na spôsob galeje, ktorá mávala 2 — 10 kanónov a mohlo byť na nej až sto chlapov

[199] (z gréc, ale žart.) Labužníctvu a pijanstvu.

[200] Červenými frýgickými… čiapkami — šatkami, ktoré pôvodne nosili na hlavách starovekí pastieri v ázijskej Frýgii a maloázijskí Gréci. V buržoáznej francúzskej revolúcii stala sa červená frýgická čiapka symbolom demokratického a revolučného zmýšľania

[201] (nem.) Večierka (čes. „čepobití“)

[202] (gréc.) Boh spánku v gréckom bájosloví.

[203] (lat.) Dobromyseľne, s gréckou vierou (zradne).

[204] Naše faetony (z gréc.) — vysoké, ľahké otvorené kočiare na dvoch kolesách

[205] Oto (1815 — 1867) — prvý grécky kráľ (v r. 1832 — 1862), syn bavorského kráľa Ľudovíta I. No i popri jeho úsilí o blaho krajiny vypukla revolúcia a nastolila za kráľa Juraja I.

[206] Baróna Sina — príslušníka rakúskej peňažnej aristokracie. Rodina bola gréckeho pôvodu a prišla do Rakúska v polovici 18. storočia.

[207] (lat.) Čo rád (robí) nakŕmený (dobytok), keď z pastviny uteká s naplneným žalúdkom.

[208] (z nem.) Šnúrami, lemovaním.

[209] Nike Apteros — starogrécka bohyňa víťazstva, zobrazovaná v neskorších časoch s krídlami

[210] Veža „Frankov“ — západných prišelcov, ktorých v Byzantskej ríši nenávideli

[211] Kroz vlašských mornárov — talianskych námorníkov. Atény s celou Moreou (starý Peloponnesos) boli totiž v r. 1699 — 1714 pod panstvom Benátčanov, ktorí obsadili Atény už v r. 1467 — 1470 a r. 1687 znova na rok.

[212] Propyleí (gréc., vchod) — nádhernej brány, ktorá viedla na Akropolu, čiže hrad aténsky. Vystaval ju staviteľ Mnesikles za Perikla.

[213] Pinakotheka (gréc.) — obrazáreň

[214] Erechtheion — dvojitý chrám Poseidona, boha mora, a Atény, vystavaný obom pod jednou strechou. (Erechtheus bolo prímenie Poseidona ako morského boha.)

[215] Fidias (ok. r. 500 — 431 pr. n. l.) — Feidias, najväčší sochár v starom Grécku

[216] Bomby Morosiniho — Francesco Morosini (1618 — 1694), veliteľ benátskeho loďstva a od r. 1688 dóža. Atény obliehal roku 1687.

[217] Thomas Bruce, earl of Elgin (1766 — 1842) — škótsky veľmož, zberateľ pamiatok starého umenia. V Grécku si pri tom počínal hodne vandalsky, takže ho aj v anglickej snemovni za to pokarhali. Jeho zbierka, zakúpená potom pre Britské múzeum, obsahuje najslávnejšie diela Feidiasa a Praxitela.

[218] Za… kráľa Erichthonia — postavy z gréckeho bájoslovia. Vychovala ho bohyňa Aténa, za čo sa jej tak odvďačil, že keď sa stal kráľom, založil na jej počesť slávnosť s hrami, zvanú Athénaia.

[219] Kekrops — legendárny najstarší kráľ v Atike

[220] (lat.) Bakchovo divadlo.

[221] Rešid pašova bomba — za gréckeho povstania proti Turkom, keď Rešid paša dobyl Atény zúrivým útokom 17. augusta 1826.

[222] Jaskyňu Pana — starogréckeho boha pastierov. V Aténach každoročne ho oslavovali obeťami a pochodňovým sprievodom.

[223] Svine.

[224] Diogenes (414 — 324 pr. n. l.) — doviedol na najvyšší stupeň zásady svojho učiteľa Antisthena a jeho neobyčajný (cynický) spôsob života. (Išlo o jednoduchosť života až po najkrajnejšie hranice.) Diogenov lampáš bol preto povestný, lebo chodil s ním vo dne a na otázku, čo hľadá, odpovedal: „Človeka!“

[225] Brána Hadriána — Publius Aelius Hadrianus (117 — 138), rímsky cisár, vyznačil sa mnohými opravami v zriadení štátu a veľkolepými stavbami, ktoré dosiaľ vzbudzujú obdiv. Mnoho cestoval po svojej veľkej ríši a cez dva roky sa zdržiaval v Aténach, ktoré okrášlil.

[226] Theseus — hrdina starogréckeho iónskeho kmeňa. Aténčania ho pokladali za zakladateľa a usporiadateľa štátu a ctili ho ako hérosa (poloboha).

[227] Aristoteles (384 — 322 pr. n. l.) — grécky filozof, najväčší staroveký učenec, ktorý zhrnul vedecké poznatky a rozvoj vied od začiatkov bádania až do svojich čias.

[228] Peripatetickú školu — podľa gréc. slovesa (prechádzať sa), lebo vraj Aristoteles vyučoval každodenne ráno na prechádzkach v tônistých sadoch

[229] Leonidasovia — Leonidas I., spartský kráľ, preslávil sa hrdinskou obranou priesmyku Termopýl proti presile perzského vojska v auguste r. 480 pr. n. l. Tu použité ironicky.

[230] Bavorčan, pozostatok Ota — prvého gréckeho kráľa, ktorý rád usádzal do rôznych funkcií v Grécku svojich bavorských krajanov

[231] Kráľovnej Amálie (1818 — 1875) — dcéry veľkého vojvodu Augusta Oldenburského. Po Otovom vyhnaní z Grécka žila v bavorskom Bambergu.

[232] (franc.) Koruna.

[233] (gréc-lat. žart.) Dlhé dvojhlásky.

[234] Fotografistovi (neujatý novotvar).

[235] (lat.) Plné brucho nerado študuje.

[236] (gréc. lat.) Chemický spôsob premeny rastliny na šťavu.

[237] (lat.) Nad to už niet; teda „neprevýšených ciest“.

[238] Zaobchádzaním Normanov — sicílskych, ktorí dobyli Atény roku 1145. Normani boli Germáni z Dánska a Škandinávie, ktorí sa zo svojich preľudnených krajín rozchádzali na lúpežné výpravy do mnohých európskych krajín. Zašli nielen do Itálie a Grécka, ale až do Malej Ázie. V dobytých územiach sa čoskoro zmiešali s podrobenými národmi.

[239] (lat.) Čestného.

[240] (lat.) Otec vlasti.

[241] (lat.) Vznešená (čestný názov rímskej cisárovnej).

[242] (nem.) Paušálne (súhrnne, všeobecne).

[243] Navarin — pamätný veľkou námornou bitkou 20. októbra 1827, v ktorej spojené anglické, francúzske a ruské loďstvo zvíťazilo nad egyptsko-tureckým loďstvom, za gréckych oslobodzovacích bojov.

[244] (lat.) Čo sa môže povedať o mužoch.

[245] (gréc.) Bojovníkov s pohárom.

[246] (lat.) Zmeravel, vlasy mu dupkom stáli.

[247] Algae et Tanges — vodné riasy a morská tráva, chaluhy

[248] Zefyr (gréc.) — jemný západný vietor

[249] (lat.) S prútom, alebo aj s palicou.

[250] Geranium (gréc.) — pakost (ľud. zrostec)

[251] Levkoya (gréc.) — biela fialka záhradná, bleduľa

[252] Ailanthus glandulosa (lat.) — pajaseň

[253] Cobaea scandeus (lat.) — skobea popínavá, liánovitý ker z Mexika, rozšírený aj v Európe

[254] (nem.) Harcovníkov (vojaci, určení na časté znepokojovanie nepriateľa).

[255] V starom Latiu — úrodnej rovine v strednej Itálii, odkiaľ sa postupne rozširovala moc Rímskej ríše.

[256] Falstaffovskí chlapi — podľa sira Johna Falstaffa, najslávnejšej komickej postavy veľkého anglického dramatika Williama Shakespeara. Falstaff vynikal vtipom, znalosťou ľudí a duchaprítomnosťou, ale na druhej strane bol zbabelý zhýralec, chvastúň a nemravník

[257] (chorv., tal.) Jablko.

[258] Strabo (asi 54 pr. n. l. — 24 n. l.) — grécky geograf. Vo svojom zachovanom zemepisnom diele opísal Európu, Áziu i Afriku. Toto dielo patrí k najdôležitejším a najcennejším spisom, ktoré sa zachovali zo staroveku.

[259] Gaius Plinius Secundus starší (23 — 79) — rímsky spisovateľ. Jeho zachované dielo podáva hojný materiál zo všetkých vtedajších odborov prírodných vied, ako aj z maliarstva, pravda, bez vedeckého usporiadania a s mnohými chybnými názormi.

[260] Dionysios starší (431 — 367 pr. n. l.) — samovládca (tyran) v Syrakúzach, v staroveku najväčšom a najbohatšom meste na Sicílii.

[261] Decimus Junius Juvenalis (asi 60 — 140) — rímsky satirický básnik. Vo svojich satirách vykreslil tmavými farbami mravnú spustlosť svojich čias. Cisár Traján ho pre urážku v jednej satire vypovedal do Egypta, kde čoskoro zomrel.

[262] Dórskou osadou — Dóri boli jedným zo štyroch hlavných kmeňov gréckych. Ich význačnými reprezentantmi boli povestní Sparťania.

[263] Klement VII. (Július Medici) — pápež v r. 1523 — 1534, bojoval s reformáciou v Európe a opätovne s cisárom Karolom V., proti ktorému sa spájal s francúzskym kráľom Františkom I.

[264] Bersaglieri — ostrostrelci, talianska horská pechota

[265] (z nem.) Znak (erb).

[266] Medzi Zuávmi — francúzskymi dobrovoľníkmi v Afrike. Mali meno a kroj Zuávov, domorodého kmeňa, ktorý dával prvý podobných platených žoldnierov Francúzsku.

[267] V talianskej vojne roku 1859 — vedenej medzi Sardínskom a Francúzskom na jednej a Rakúskom na druhej strane. Mierom v Zürichu stratilo vtedy Rakúsko Lombardiu.

[268] (lat.) Kristova slza.

[269] (lat.) Rečou vzdelancov.

[270] Marcus Ulpius Traianus (98 — 117) — rímsky cisár, ktorý usporiadal ríšu vnútorne a rozšíril jej územie. Senát ho poctil prímenom Optimus (Najlepší) a neskorších cisárov pozdravovali slovami: „Buď šťastnejší ako Augustus a lepší ako Traianus!“

[271] Paroský mramor — biely a trvanlivý mramor z gréckeho ostrova Paros

[272] Vypudených Hunami, Longobardmi — Huni, uralskofínske kmene, r. 374 z juhoruských stepí vpadli do Európy. Ich veľká ríša sa po Attilovej smrti (r. 453) rozpadla. Longobardi, bojovný germánsky kmeň, r. 568 opanovali hornú Itáliu a Tusciu, kde sa postupne porománčili. Ich ríšu vyvrátil r. 774 franský kráľ Karol Veľký.

[273] (tal. ale v benát. nár.) Asi ako: „Hohó — spomaľ!“

[274] (tal.) Hostinec pri Mesiaci

[275] Lootse (nem.) — lodivod, inak pilot (tak aj neskôr u autora). Ako znalec terénu dovádza a vyvádza lode zo šíreho mora do prístavu a späť.

[276] Odtok (Ebbe) — odliv mora

[277] (maď.) Maďarské more.

[278] (lat.) Ako zlato v ohni, tak sa poznáva (loď) Bombay v nebezpečenstve.

[279] (lat.) Akoby po dobre vykonanej práci.

[280] (lat.) Mimochodom.

[281] (z lat.) Vreckový nožík.

[282] Hansa Sachsa (1494 — 1576) — nemeckého obuvníka a zároveň plodného, ale aj súceho básnika a dramatika. Autorov slovinský „Hans Sachs“ mal s nemeckým spoločné — iba obuvníctvo.

[283] Telegraficky (neujatý novotvar).

[284] Znašli onaj kraj… (chorv.) — Či vieš, kde je onen kraj, kde Ilýrka synka pridája, kde aj neznámeho hosťa má každý rád ako vlastného brata? Je to chorvátske Zagorje, milé, milé Zagorje.

[285] Opísal som kedysi v Orle tatránskom: Z denníka cestovateľa po Chorvátskej (vyšlo v roč. II, čís. 49, 4. decembra 1846, na str. 387 — 389).

[286] V ktorom som strávil ako študent päť rokov — totiž od októbra 1841 do konca školského roku 1845 — 46. Svoje skúsenosti z tých čias opísal autor vo Vl. živ. I, 69 — 115.

[287] Reťazovým mostom — vystavaným v r. 1838 — 1849. Bol to prvý stály most medzi Budínom a Pešťou.

[288] Veľkého Széchenyiho — Gróf Štefan Széchenyi (1791 — 1860), veľký maďarský politik-reformista a buditeľ, zakladateľ Maďarskej vedeckej akadémie, iniciátor a podporovateľ mnohých hospodárskych reforiem vo vtedajšom zaostalom Uhorsku

[289] Ján Xantus (1825 — 1894) — maďarský cestovateľ a etnograf, horlivý zberateľ predmetov pre uhorské Národné múzeum (bol kustódom jeho etnografického oddelenia)

[290] Ján Šalamún Petian (Petényi, 1799 — 1855) — ev. far. na Cinkote, potom kustód peštianskeho Národného múzea. Bol záslužným spolupracovníkom Jána Kollára pri Národných spievankách. Publikoval maďarské a nemecké prírodovedné práce. Matičný mecén Juraj Natanael Petian (1806 — 1859), ev. farár na Turom Poli (Novohrad), nebol jeho bratom, ale bratancom. Poručil na Maticu deväťtisíc zlatých.

[291] V „Gran Nane“ (nem.) — Hronskej Náne, dnešnom Štúrove

[292] (lat.) Zmes (všetko spolu).

[293] (lat.) Stačí tento kopec tomu, komu nestačil svet.

[294] Z gutaperče (franc., z malaj.) — látky podobnej kaučuku

[295] R. č. — rakúskeho čísla, meny, platnej v čase napísania tohto cestopisu (1864)

[296] Bar. Alexander Humboldt (1769 — 1859) — významný nemecký prírodovedec a cestovateľ. Napísal dielo Kosmos, obsahujúce pozorovanie vesmíru a výklad jeho zákonov.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.