ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O pár dní po rumii dolnopoľskej sedel pán Ostrovský s pánom Hétvárym v kaštieli posledného. Oba boli hlboko skormútení nad udalosťami posledných čias. Od 14. apríla, ako sa neodvislé ministerstvo do Pešťbudína presťahovalo, neminulo ešte veľa času, a hľa, všetko už v krajine išlo čím hore tým dole. Najnovšie chýry o vládnych komisároch, čo sa rozleteli po stoliciach a zakladali všade odbory bezpečnosti, a zvesti o pohybe Slovákov, ktorí sa dvíhali za svoju národnosť, obracaly na seba pozornosť týchto dvoch šľachetných, v službe krajiny už skoro zostarnuvších pánov.

Hétváry tešil sa veľkej dôvere stavov stolice ***skej, hoci sa jeho srdce hádam viacej odcudzilo pohybom novším, ako srdce Ostrovského. Po rumii dolnopoľskej vyvolili ho za predsedu výboru, ktorý mal vyšetriť celú záležitosť. Tým mu bola vlastne sverená správa celého rozkvaseného okolia dolnopoľského.

Ostrovský sa pomaly uťahoval z verejnosti do súkromného, rodinného života. Bol jedným z tých málo pánov slovenských, čo zavčasu poznali námery a ciele strany Košútovej. Teraz sedí u priateľa a súseda svojho a na tvári jeho rozostretý je smútok a žiaľ. Z pošmúrnych rysov prebleskuje oko jaré, vôľu pevnú a úmyseľ svätý prezrádzajúce.

Hétváryho myseľ zalieta do minulosti. Porovnáva spôsob riadenia a správy stoličnej predošlý a terajší. „Pane Bože,“ hovoril túžobným hlasom, „ako sme voľakedy výborne spravovali tú stolicu, a teraz všetko ide naopak. Sišlo sa pár starších pánov bratov u mňa alebo u nich, pán brat, uradili sme sa, čo a ako budeme, a na kongregácii nebolo lomu ani kriku. Kým sme boli mladí — počúvali sme starších, a vykonávali, čo nám oni diktovali, a išlo všetko ako po masle. O rumiach židovských, o škrekoch a neporiadkoch ani chýru ani slychu! Všetkému je na vine ten starý Šmejkovič, bo on počal vodiť kortešov na kongregácie a reštaurácie. Odtedy je z nás nič. No, a či je nie tak?“

„Ba tak, pán brat môj vďačný,“ odpovedal tichým hlasom Ostrovský, „my sme už odstavení. Lenže ja inšiemu pripisujem náš pád. Ono to muselo prísť, a bolo by iste prišlo i bez Šmejkoviča a jeho kortešov. Naša ustáva bola zemianska, všetko išlo vo svojej sto a storočnej vyhladenej koľaji, pokým neprišli pospolití zemani k vedomosti práva svojho.“

„Veď hovorím, keby nie Šmejkoviča, mohli títo chudáci robiť svoje remeslá alebo orať svoje roličky, a my pokojne riadiť a spravovať stolicu,“ dodával Hétváry.

„Šmejkovič je darebák,“ kývnuc rukou hovoril Ostrovský, „to je pravda, nemôže byť bez úskokov, pletiek, intríg a iných darebáctví, ale je prinepatrný šibal nato, aby sa mu mohla pripísať veľká nehoda celej našej krajiny. I bez neho by istotne bolo prišlo, čo prišlo.“

„Ale boh vie kedy, až keby nás nebolo bývalo,“ hovoril Hétváry.

„Na tom málo záleží, pán brat môj vďačný,“ vysvetľoval svoje Ostrovský, „kvasenie, čo nás znepokojuje, z elementov našich vlastných povstalo, a máme sa ozaj čo starať, aby sme vyviazli z blata. Najhoršie a najosudnejšie sú nové, prevrátené zákony o maďarčine. Nech mi veria, pán brat, že tieto donesú záhubu krajine. Chorvátov nám už odcudzily, Srbov i Rumunov nenávisťou k nám naplnily. Nazdajú sa, že ako prišli pospolití naši zemani k povedomosti práv svojich upísaných, že tak neprídu i Slováci k povedomosti práv svojich večných a prirodzených? Tu budú ešte len zmätky, tu sa ešte len má ukázať rana krajiny našej. A veru, už je tu ten čas, keď sa i Slováci počínajú cítiť ako národ. Videli sme to i pri nedávnej rumii dolnopoľskej. Kým naši stoliční páni hovorili k ľudu, iba čo ich vysmievali. Ale ako prišli mladí Slováci, uderili ľudu na jeho národnú stranu, a čosi kamsi — zúrivý ľud skrotnul a rozišiel sa. Toto pokladám za udalosť plnú veľkých následkov.

Radil by som, aby sa so Slovákmi nenakladalo tak divoko a nespravedlivo.“

„Eh, pán brat,“ skočil netrpelivý Hétváry so stolice, poškrabal sa za uchom a hovoril ďalej: „Tohoto elementu sa ja ako čerta bojím, veď nech len pomyslia na komunizmus.“

„A oni si myslia, pán brat, že by komunisti boli rozháňali ľud na Šulmachajke?“ spytoval sa chladno Ostrovský.

„Ach, veď ja nemyslím, že by Hrabina bol komunista, poznám šuhajka, bol nedávno i u nás, ale nemôžem nemysleť na to, o čom sa napospol hovorí. Skutočne, mám obavy, aby nám i zo slovenčiny nevyrástlo dačo záhubného,“ opravoval sa Hétváry.

„Nech sa neboja komunizmu slovenského,“ odpovedal Ostrovský; „tí ľudia dobre smýšľajú, a bodaj by boli mocnejší, bodaj by sme mohli dačím ich ciele podopreť. Lebo nech pamätajú na moje reči, pán brat môj vďačný — nové neodvislé ministerstvo čo chvíľa pozdvihne zbraň za svoju neodvislosť i proti Jeho Jasnosti Kráľovskej.“

„Ej, to mu neradím, lebo, Boh mi svedok, za kráľa svojho i poslednú kvapku krvi vycedím,“ vykríkol Hétváry a jeho oči oprely sa o stenu, na ktorej pištole, šable a pušky v peknom poriadku povešané boly.

„Hja, pán brat môj vďačný,“ odsekol chladnokrvne Ostrovský, „ale či to pomôže? To je iná otázka. Nech si pomyslia, že všetky stolice okolo sú obsadené odborami bezpečnosti, a dnes čítam v novinách, že Košút uzavrel smluvu so železárskou a strojárskou spoločnosťou v Pešti na jednostokráttisíc kusov pušiek.“

„No veď tá beštia prekotí celú našu konštitúciu,“ zahrozil zaťatými päsťami Hétváry.

„Ba už prekotil,“ dodal Ostrovský, „ostaly nám už len holé životy, aby napokon i tie prišly do rúk toho fanatika. Ak nás ešte dačo môže ochrániť, je to náš slovenský ľud. S týmto by som sa radil spojiť k dobrému účelu…“

Pri týchto slovách meral Ostrovský Hétváryho. Celá tvár jeho sa v tej chvíli objavila v kráse svojej. Oko vysadlo, orličí, podlhovastý nos vypínal sa z jasnej, chudej tvári, na ktorej sedela zvedavosť a pozornosť. Ostrovský by bol rád nazrel do duše Hétváryho, aby videl, či môže ďalej k srdcu jeho hovoriť.

Ale Hétváry nebol človek citu; nový svet slovenského smýšľania bol u neho akýmsi smiešnym paradoxom. Pritom však nebol ani zapálený myšlienkami patriotizmu maďarského. Vlasť svoju miloval, lebo bola jeho a jeho predkov matkou milosti plnou. Ale pochop tejto vlasti bol ohraničený pochopami slobôd jeho stavu, takže bez týchto nevedel on pochopiť meno vlasti svojej. Za hranicami týchto predností — nevedel si vymysleť širší pochop vlasti, preto ani necítil potrebu mysleť o tom, ako by sa mala alebo mohla preporodiť jeho „dulcis patria Hungaria“. Preto Hétváry počúval len tak, ako počúvame kázeň, ktorá sa nám neveľmi páči, a keď Ostrovský prestal, čakal Hétváry, či skoro bude pokračovať v reči, o ktorej sa mu zdalo, že je ešte nie dokončená.

Ostrovský sa nedočítal ničoho v tvári Hétváryho, umienil si teda hovoriť zreteľnejšie.

„Vedia čo, pán brat môj vďačný?“ začal po chvíli. Hétváry otvoril oči. „Chyba sa stala, že tých darebákov, Juriša, Ondráša a Strakotu, pustili a Taufmajera nepodržali. Lebo títo boli nástrojmi tej stránky, čo sa tak mocne usiluje všetko do zmätkov uviesť, a oni boli na moju pravdu najväčšia príčina celej rumie na Šulmachajke.“

Zdalo sa, že Hétváry až teraz porozumel slovám Ostrovského. „Nuž a či som si mohol pomôcť? Mali byť v sessii, boli by videli, ako sa zlostili tí mladí proti mne. Čože je teraz tak ľahko predsedať v zasadnutí, ako voľakedy? Répášiho sa i ja bojím ako čerta; čo chvíľa nám nad hlavy vyrastie. Obhajoval tých oplanov — a všetci mu stránili. No a s Taufmajerom by som nikomu neradil si počínať, v tom človeku nič dobrého netrčí. Všade má prístup, a s Répášim sú jedna ruka. Obaja majú dáke vyššie protekcie, a neviem, či už nemajú vo vačku plnomocenstvá ministerské. Chodia si tak hrdo po meste, že keď ich vidím, samému mi je — ani neviem ako.“

Ostrovský počúval. Na tvári Hétváryho sedel strach a úzkosť.

„A druhá, ešte väčšia chyba bola, že povolili vziať do áreštu statočných ľudí, Struhára, Rôzdrobu a Kalného. Niet statočnejších ľudí v celom okolí, ako sú títo.“

Hétváry otvoril oči. Ústa jeho chcely podivenie vysloviť, ale kolená sa mu počaly triasť, a musel sa, oprieť o pulpit, aby nespadol. Ostrovský videl, že Hétváry nevie, čo sa stalo.

„Tak oni, pán brat, zdá sa, ani nevedia, čo sa stalo?“ opýtal sa Ostrovský.

„Ach, viem a neviem,“ oddýchol si Hétváry a obledol v tvári. „Chceli, aby som vykonal, čo mi tu vyčítajú, ale ja som nepovolil, a beda mi — už je zle, už aj mňa svezú, majú už iste plnomocenstvá v rukách… A kedy — kedy odviedli Rôzdrobu?“

Tu zahrmotal na dvore koč. Hétváry sa vychýlil z okna, v zapätí však sklesol na pohovku: „Už je zle — Répáši dojachal na štvorke,“ zašeptal úzkostne.

I Ostrovský sa znepokojil; vstal a poberal sa domov. Vtom sa vo dverách zjavil Répáši.

„Vlasť je v nebezpečenstve,“ boly jeho prvé slová. „Preto milostivá naša vláda uznala za vhodné složiť na moje plecia zodpovednosť za tieto nepokojné a búrlivé kraje. Domine Spectabilis, ráčte tuto prehliadnuť moje plnomocenstvá a vydať mi všetky písma úradné.“

Hétváry sa ponížene poklonil príchodziemu. Vzal jeho písma, nazrel do nich a hneď mu ich vrátil. „Ráčte sa posadiť, pán komisár, veľmi ma teší, že mám česť… Ostatne, všetko sa stane podľa najvyšších rozkazov.“

Ostrovský pretrhol jeho poklony, odobral sa od Hétváryho, slušne, ale chladne poklonil sa Ŕépášimu a odišiel. „No veď aj môžeš ísť, zradca krajiny,“ povedal za ním Répáši, „nepotrebujeme ťa tu;“ a obrátiac sa k Hétvárymu, podával mu blahosklonne ruku a dôverne mu oznamoval svoje tajnosti.

Tu počul Hétváry slová milosti; Répáši mu zvestoval výnimočnú milostivosť vlády k jeho osobe a otváral mu sľubné výhľady do budúcnosti. Dal mu znať, že ak sa celou dušou pridá k vláde neodvislého ministerstva, môže naisto čakať povýšenie za nadžupana. Nateraz však že vláda uznala za potrebné poslať sem nové sily na pokorenie komunizmu, a zato že sa tej noci už aj staly poriadky s niekoľkými nepokojnými ľuďmi.

Hétváry vpravil sa do svojho položenia a do nových okolností.