ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zátiských, neprehľadných pustatinách vyrástol ružový ker, hlávku svoju nad bezživotný homok povyšujúc — jediný to zelenkavý, oku milý predmet v tomto mori, zbavenom života. A na kre ružovom vyrástol puk, počínajúci sa vyvinovať v nebeskú stolístku. Lež oheň slnka prekáža rozkvetu, kvapka nebeskej rosy ho nekropí a púčok svoju hlávku, ktorú by tak rád vzniesol hore k modrine nebeskej, kloní k tomu mŕtvemu piesku. Oj, ruža krásna, kde si sa tu zatárala, kde živej duše nevidno, kde smrť panuje, kde prv, ako sa rozvinieš, musíš zahynúť? Načo si opustila svoje rodné kraje, v ktorých by si bola okrasou zeme a potechou ľudí a svoj krásny život podľa božského určenia mohla vyvinovať? Zhynieš a nik nespomenie, že si bola živá!

Teplosť jarného slnka, taká milá a príjemná, vyvábila Irmu aj s Móricom do záhrady, kde si spolu sadnúc, rozjímali o veciach, ktoré sa včera v ich prítomnosti stali. Bol Zelený štvrtok a počasie ozaj vábne, ako pod Tatrami na tento deň len vtedy býva, keď Veľká noc pripadá až ku koncu mesiaca apríla.

Keď si už tak spolu sedeli, rozprával Seben o nebezpečných zámeroch proti vlasti tých takrečených panslávov, ktorí by navzdor zákonom a panujúcemu duchu času všetko chceli poslovenčiť.

„Ľudia títo,“ vykrúcal milý Seben, aby jednak Davorína, o ktorom sa domnieval, že Irme do očka padol, jednak všetko slovenské jej zošklivil, „ľudia títo, ktorí obyčajne z ničoho pochodia — lebo nieto jedného slávneho mena medzi nimi, nieto jedného, ktorý by z dákej lepšej rodiny pochodil — dajú sa slepo viesť svojím po sláve bažiacim vodcom a nakvasení nebezpečnými ideami slepo nasledujú im predpísané cesty, neznajúc, že tým iba posmech a záhubu sebe hotujú.“

„Ja som veru nikdy panslávov vystáť nemohla a od malička mi je všetko, čo slovenčinou páchne, zhnusené; za čo buď vďaka mojej drahej matke, ktorá ma vždy len k tomu vedie, čo je nóbl a čo sa medzi vzdelaných ľudí hodí.“

„No veď je to tá slovenčina veru ozaj len pre služobnú čeliadku a pre pospolitý ľud. Veď sa v tej dač pekného ani povedať, ani písať nedá; preto čo sa vzdelaným menuje, to všetko po maďarsky rozpráva. Skoro sa i ten sprostý sedliak bude za to hanbiť, že je Slovákom, lebo duch času sa mocne prebíja do každej vrstvy ľudského spoločenstva a tomu ver’ tých pár fanatikov neodolá. Len načo sa to ozaj chápu tí dakoľkí do sveta nesúci mladíci, čo sa to na tých Slovákov hrajú! Veď to ľudia na nič neschopní, nepochopujúci ducha času a beh sveta!“

„Ale môj otec hovorí,“ vraví Irma, „že Slováci svojou pilnosťou, utiahnutosťou od sveta a zahrúženosťou do práce nadobúdajú si vedomosti a známosti toľké, že napodiv; a že veru medzi nimi veľa učených a múdrych ľudí jesto!“

„Múdrych? — A čo je múdrosť? Múdry je ten, ktorého svet za takého drží — a Slovákov celý svet len za bláznov má, teda nemôžu byť múdrymi. Ale vezmime, že sú učení a vo vedomostiach zbehlí — čože im z toho? Sú to vedomosti, ktoré sa do terajšieho sveta nezmestia, zastarané, bez osohu, bez vplyvu. Lebo ľudia títo sa nazdávajú, že sa môžu navrátiť staré časy, v ktorých Slováci vraj voľačo znamenali; a blázni, nepomyslia, že duch času vždy napred stúpa a že s ním pokračovať treba!“

Takýmito, ako sa to hovorí, do sveta súcimi rečami a náhľadmi obsnúval Seben nevinnú Irmu. Pri takýchto rečiach by sa krásnemu pohlaviu ináčej mohlo dosť zívať, ale ony na tento čas prislúchali do spoločnosti krásotiniek a sama Irma sa na tento čas z nich tešila, úplne im verila a to presvedčenie z nich nadobúdala, ktoré vždy márnomyseľnosti a ľahkovernosti lichotí, že k vzdelanosti je dostatočné tak robiť, ako celý svet robí, tak sa držať, ako móda a zvyk časový so sebou donáša; že pár elegantných slov, z cudzej reči si osvojených, to už robí dámu vzdelanú a vysokú. Lebo čože je vraj taká ženská, čo len vareškou a ihlou zaobchodiť vie? Zbehlosť vo varení a v práci, to sú teraz pletky; ktorá nepostupuje za duchom času a za módou, tá teraz v kúte zabudnutá ostáva.

Pri dlhom — veru podľa novej, na slávu starých slovenských otcov a matiek zabúdajúcej škole — ozaj vzdelávateľnom rozhovore klonil sa deň k večeru, slnko sadalo za horu, a náš pekný párik, pocítiac chladný vetríček, chystal sa na návrat. Vtom prišiel i starostlivý tatík Javorič, aby ich dnu pozval a vyrozumejúc, ako pekne pán Seben jeho dcérečku zabával, dával tomuto za pravdu, chválil jeho náhľady o svete a odporúčal ich svojej Irme. V duchu, pravda, si myslel, že v svojich spisoch ináč učí Slovákov, ale tu uvažoval len to, že sa jeho dcéra sotva za Slováka vydá, a tak že jej netreba tých náhľadov, ktoré on ako učený človek hlása.

„Ale a propos!“ povie Seben, „tí študenti ľahko budú hrať to divadlo, keby sa im mohlo dáko prekaziť!“

„Veru ja sa sám obávam,“ rečie straško Javorič, „že nám tí tu v meste všetko čím hore tým dolu obrátia.“

„No, ja hneď idem k pánu mešťanostovi, aby sa neopovážil dať im dovolenie, lebo že ho dám do novín,“ odpovedal Seben.

„Dobre bude; ja som ich dosť odrádzal a nechceli dbať na moju reč,“ zase Javorič.

„Veru tí nebudú hrať,“ preriekla Irma, „veď nemajú dievčat, a bez tých im len nemožno hrať; hoci by som ja veľmi rada bola, keby hrali, aby som sa mohla ísť podívať, ako to hrajú.“

„Zvlášte ako by hral ten včerajší pansláv!“ mienil ju dráždiť Seben.

„Aj toho by som rada vidieť — prečo nie? Nech len dobre svoju úlohu hrá, tak mu budem tľapkať až radosť. Však, apuško, pôjdeme, ak budú hrať?“

„Ba neviem načo? Čože by sme tam robili? Dajtimibože, bude to za divadlo bez príprav a ozdôb!“

„Veru, najmúdrejšie by bolo, čo by nikto ta nešiel. No, ale ja budem chcieť i tak prekaziť.“

„No, apuško, vidíš, pán Seben chce prekaziť, ja hovorím, že nebudú hrať; aj ty pochybuješ, nuž mi už len sľúb, že ak by predsa hrali, že pôjdeme!“

„O tom potom, teraz sa poberajme dnu, lebo počína byť chladno.“

A trojka táto, opustiac záhradu, poberala sa do domu.