ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od hlavnej doliny považskej k susedným hraniciam tiahne sa úzka, medzi dvoma haluzami hraničných nebotyčných vrchov stisnutá dolina. Temená vrchov pýšia sa nebotyčnými štíhlymi jedľami, krásnym smrekom, bielolícou brezou; po úbočiach zelená sa, kvitne a ovocím hrdí sa lieština, hloh, tŕň, šípy a iné krovia. Bystronohá koza hojnú pašu tu nachodí a mladí pastieri bavia čas zbieraním jahôd, malín a orieškov.

Korytom svojím, obrasteným tmavou jelšou, veselou vŕbou a zelenou pažiťou, letí strmým skokom bystrý potok, so sebou berúc drobné kamenia, veľké preskakujúc. Bystrý pstruh šplehotá sa vo vodách jeho a ako strela preletuje strmé vodopády.

Potokom diaľ do doliny vedie cesta, matka príroda ju vysypala a beh potoka určoval jej ťah. Dolina šíri a podobá sa krásnej záhrade. Okolo potoka zelené lúčiny, na výšinách pilnosťou Slováka posiate role a vstred doliny dedina.

Dedina malá, neveľká, nemajúca ani sto domov. Domy tie opisovať nechcem, poznáte ich, Slováci, z vlastnej skúsenosti, sú ony viac koliby ako domy, z dreva neokresaného stavané, majúce miesto oblokov malé, i to často miesto skla drevom alebo handrami zapchaté diery, ktoré v rovnej miere s cestou stoja. Blesk slnca do chýž akživ nepríde a zdravé čerstvé povetrie sa ta nedostane.

Ale nie všetky domy v dedinke sú takéto.

Uprostred dediny nad potokom stojí z kameňa vystavaný dom. Zo strechy visí jedľová viecha a v nej roztlčená, dažďovou vodou nabratá sklenica. Obloky na dome dosť veľké.

Chyža priestranná, pravda, tiež málo znajúca o čistote. Latkami oddelený kút hneď odo dverí, a v ňom sedí úslužný krčmár, nápoje hosťom svojim ochotne merajúci Izák.

Za dlhým stolom sedia hospodári. Na stole pred nimi plné, poloplné i prázdne sklenice a poháriky.

„Veru, sused Tomáš, nech hovorí, kto čo chce, ale za predošlého krčmára nikdy sme nemali takého nápoja, ako ho Izák máva.“

„Pravdu máte, richtárko,“ odpovie oslovený, „ale aj nemal takého odbytu, aký má Izák; už ten veru dobre môže nájom platiť.“

„Ale je aj veľký, veď že ešte raz toľko platí, ako ten predošlý. A už ten dosť platil. Len skade tie peniaze berie?“

„Hm, skade! Nielen všetok náš zárobok, ale aj náš majetok ide k nemu. Nie on, ale my to platíme!“

„Pravdaže my! Už ty chceš byť vždy rozumnejší od druhých! My mu len za nápoj platíme, on ho tiež darmo nedostane!“

„Ja vám zase len to poviem, že si ten Izák dobre rozmyslel, keď nám túto svetlicu ponúkol, aby sme tu súdievali. Lebo veru keď do súdu zasadneme, utŕži sa ono len voľačo.“

„Tak je, tak, pán prísažný, no a ani richtár, ani obec pritom škodu netrpí. Občania, čo sa pravotia, nesú obyčajne trovy.“

„Veď veru dnešný váš súd ma už viac stojí, ako som vyhral. Mohol som radšej Martinovi dlžobu odpustiť.“

„Ale, Jano, či ty nikdy nebudeš spokojný? Hľaďže, tak ma dopáliš, že ti ani štyri holby nepostačia! Zato, že si sa opovážil odvrávať, ešte dve holby dáš naliať!“

„Ale ja, richtár? Z toho nič nebude! Veď už groša nemám na svojom bydle, všetko ste mi prepili.“

„Veď ti Izák počká, kým budeš mať; všakver, Izáčko?“

„Ako môžem dávať na kriedu, pán prísažný? Pán žiada árendu a keď hostia neplatia, kde ja mám vziať?“ ozval sa Izák.

„Ej, veď vám my neujdeme, panebože! Máme, chvalabohu, domy, úrek, veď báť sa o nás nepotrebujete.“

„Hjaj, ťažko je to s tými úrekmi. To dlhé pravoty, a ja aby vždy hotový groš mal!“

„Veď vy tých dosť máte!“

„Kde by ich vzal? Veď mám na tisíce medzi ľuďmi. Zajtra chcem pána richtára prosiť, aby mi dal dlhy vyberať!“

„Len príďte!“

Nechajme poctivú vrchnosť obce Jedlovej v zamestnaní úradnom. Spôsob jej súdov a správy aj tak nemá veľkej zaujímavosti. Vyjdúc z krčmy, isteže do panského kaštieľa povedú nás naše kroky, lebo v Jedlovej nemáte kde inde sa obrátiť.

Poďme teda do „kaštieľa“.

Je to obyčajný, lenže z kameňa vystavaný, bielo omazaný a dobrou strechou pokrytý dom. Proti ceste, ktorá brehom potoka hore dedinkou viedla, päť veľkých oblokov. Pred domom neveľká, latkami ohradená kvetná záhradka, v jej strede košatá lipa a okolo tejto drevené sedadlá. Priestranný, čistý, stromami vysadený dvor, chodníky i cesta drobným pieskom vysypané.

V dome tomto sídli dedičný vladár dediny, pán celého imania, voľakedy i slobodný vladár nad životmi. Ostatné obyvateľstvo sú jeho biedni, mizerní, pilní a ochotní poddaní.

Ťažko je dostať sa nepovolanému do panských svetlíc. Nie sme takí šťastní, že by sme boli v priateľstve s pánom kaštieľa, prichodí nám len zastaviť sa v chyžke, susediacej s kuchyňou.

Chyžka táto, do ktorej vstupujeme, nie je veľká, ale predsa dosť priestranná, svetlá, výhľad z nej do veľkej, kaštieľ obtáčajúcej záhrady utešený; čistota je tu doma a poriadok prekvapuje príchodzieho.

Chyžka táto je obydlie Ruženky, ktorá v panskom dome pod významným menom kľučiarky vedie dozor nad domácim hospodárstvom a koná spolu aj službu kuchárky. Zemský pán je neženatý, prinútený teda zveriť povinnosti tieto cudzej osobe.

Ružena, ktorá sa práve pilne zaoberá šitím, je asi devätnásťročná panna. Vlasy svetlogaštanovej farby v mohutných pletencoch obtáčajú jej hlavu. Okrúhlastá, biela ako novopadlý sneh tvár a dvoje akoby rannou zorou sfarbených líc. Malé, červenými jahodami obtočené ústa, krásny, ale predsa málo zatupený noštek zaujíma svojou nepravidelnosťou. Čierne ako noc oči, ohradené dlhými čiernymi mihalnicami, ligotajú sa v lesku nevinnosti. Vysoké, ako jarné slnko jasné čelo, a predsa tie stále usadené mračná dostatočne svedčia, že okúsila majiteľka jeho dosiaľ už mnoho nepríjemností sveta tohto. Zahrúžená do práce svojej zdá sa naoko, akoby okrem práce inej myšlienky nemala.

Odložiac prácu nabok — veď jej v nej už mrkanie prekáža — vstane, a teraz možno obdivovať jej ušľachtilú postavu. Stredná výška, živôtik tenulinký, ruka malá biela, všade zaokrúhlená. Na bielom — ako len to mlieko — hrdle tenká šnúročka, na ktorej kríž Ukrižovaného, ukrytý v „najkrajšom okolí tela“.

Dakto ide, klope na dvere.

„Ďalej,“ hovoria utešené ústa.

Dnu vstúpi mladý muž. Ružena hľadí naňho zadivená, hľadí a beží s rozpätým náručím k nemu:

„Bohdan, si to ty, alebo duch tvoj?“

„Ja som to, ja, drahá Ružena!“ a tisol k srdcu svojmu krásnu pannu.

Nastalo mlčanie. Oko v oku utkvelo, ústa mlčia, ale zrak, ale klopanie sŕdc zreteľne hovorí. Načo by im boli slová, keď srdcia pohľadom jedným javia bytujúce v nich city.

Bohdan v náručí svojom objatú drží Ruženu a s nevýslovnou, na jeho krásnej mužnej tvári jasajúcou radosťou a uspokojením hľadí svetlým svojím okom v plameň jej čierneho oka. Krásna mužská postava, strunistý, silný je Bohdan, asi dvadsaťštyriročný muž, tvár ohorená a v nej vyrytá zreteľne pevnosť a odhodlanosť, oceľová vôľa, neústupnosť. Tieto známky jeho rázu pohľadom na ušľachtilú, prvým ohňom mladosti milovanú devu, ako ľad na žiari slnka topia sa, slabnú, nechávajúc pole radosti, rozkoši, milosti.

„Ja som to, Ružena drahá, ja, tvoj Bohdan!“

„A kde si sa tu vzal, preboha? — Ale poď, sadni si na pohovku ku mne a rozprávaj mi, drahý, lebo vidiac ťa, znám, že si tu, a predsa neprichodí mi veriť v prítomnosť tvoju. Je mi, akoby som snívala pekný, krásny sen. Ale — Bohdan, ty si tu — a ja nesnívam!“

Bohdan sadol si na pohovku k boku krásnej milenky svojej a chytiac jej bielu rúčku, tisol ju vrele k srdcu svojmu.

„Nesnívaš, drahá moja! Skutočne pravda je to, že som tu. Divné sú riadenia božie, ale jeho svätá vôľa je, aby dovedna zišlo sa dvoje rozlúčených, roztrhnutých a predsa v súcite, v nevinnej láske jedno druhému žijúcich sŕdc. Ruka Hospodinova viedla kroky moje do krajov týchto, šiel som, hoci ani len tušenie mi nehovorilo, že teba tu nájdem.“

„Bohdan, prosím ťa, rozprávaj mi, ako si sa dostal sem, čo tu robíš, čo robí, ako sa má tvoj otec, bratia tvoji?“

Ako keď peristé oblaky zatiahnu slnko, tak mračná preleteli čelom Bohdanovým, rukou svojou prebehol si cez tvár, akoby chcel mračná tie odohnať.

„Žalostná bude rozprávka moja, a neviem, či by nebolo lepšie, keby som o tom radšej mlčal.“

„Ty znáš, čo ti je lepšie, urob, ako vôľa tvoja. Keď nemáš dôvery ku mne — mlč.“

„Nie je to nedostatok dôvery, duša moja, pre ktorú mlčať by som chcel, je to skôr ľútosť nad sebou a tebou. Načo ti vyprávať žiale a bôle, ktoré dosť, že mňa tlačia?“

„A či súcit neobľahčí stav tvoj? Či zverenie udalostí, ktorými mi neslýchaný strach robíš, neumenší žiale tvoje? Či nedôveruješ už v moc lásky, že by bola vstave podať ti potechy?“ opytuje sa čiernooká deva.

„Ty žiadaš, a tak staň sa vôľa tvoja!“ odpovedá Bohdan a akoby k nastávajúcemu dielu chcel novej sily nazbierať, zamlčal sa, vzdychol a potom po chvíľke začal hovoriť:

„Posledný raz videli sme sa — teraz dva roky budú tomu — pamätáš, Ružena, na brehoch tichej Nitry?“

„Oj, chvíľa tá nikdy nezahynie v mysli mojej. Chvíľky tie sú jasnou, krásne ligotajúcou sa hviezdou v živote mojom, sú častým predmetom dúm mojich a ver mi, miláčik duše mojej, myšlienka na zábavy naše je jedinou radosťou života môjho. Ale prosím ťa, hovor ďalej!“

„Ja som odišiel do škôl a počal som študovať práva, taká bola vôľa otcova a ja sám mal som na to chuť. Spriatelil som sa s vrstovníkmi z rozličných krajov, študujúcimi so mnou. V kole nových priateľov nový svet otvoril sa zraku môjmu. Počal som poznávať, že nie dosť byť len synom zemianskym a práva odbaviť, že nie som len občanom uhorským, ale že som aj synom národa slovenského, ktorého zrieka sa všetko. Povedomie národné otvorilo mi oči a plakal som za svojou tak nemilobohu dosiaľ zmrhanou mladosťou a s tým väčším zápalom oddal som sa práci, aby som dohonil, čo som zameškal, aby som sa stal hodným synom národa svojho. Ťažký to boj, ktorý ma očakával, ale mládeneckej mysli nič nie je nemožné. Bojoval som s predsudkami rodu a s božou pomocou prevládal som ich; bojoval som s predsudkami sveta, premohol som ich, ale svet, v ktorom som doteraz bol žil, zanevrel na mňa, opovrhol mnou ako seba nehodným. Duch môj a zápal duše mojej neklesal.“

„A bolo ti to všetko potrebné? Nemohol si, ako druhí, zostať v koľaji otcov svojich, aby si vyhol toľkým bojom?“ opytovala sa tichá panna a slza útrpnosti perlila sa v krásnom oku.

„Ja, duša moja, poznajúc určenie svoje, zamilujúc svoj biedny, opustený, celým svetom utlačovaný národ, nemohol som viac vstúpiť do starej koľaje. Len dve možnosti stáli pred okom mojím: alebo s pravdou a svätým právom národa svojho zvíťaziť, alebo s ním padnúť. Či som mal proti presvedčeniu svojmu, či z bázne pred bojom, zo slabosti muža nehodnej, vstúpiť do radov ľudí, ktorí — nepoznajúc deň príchodu svojho — dopúšťajú sa toho najhnusnejšieho odrodilstva?“

„Pravdu máš, to si robiť nemohol, nesmel!“

„Ó, vďaka ti za slová tieto. Ver mi, Ružena, že obraz tvoj nie najmenšiu úlohu hral v bojoch týchto. Často, keď som sám so sebou bojoval, keď kloniť sa počínali úmysly moje, spomienka na teba dodala mi ducha a zosilnil sa zápal môj. ,Veď keď to urobíš, nebudeš hoden pozrieť do oka krásnej Ruženy!’ býval všetky prekážky porážajúci dôvod.“

Ružena načúva milenca svojho s veľkým uspokojením a zdá sa, akoby blesk hrdosti preletúval čelom krásnym pri povedomí, že bola vstave vyvolať taký vliv na ráznosť drahého jej duše. Bohdan pokračuje:

„Všetko šlo, ako si to duša moja žiadala. Túžby moje počali sa naplňovať; v prácach svojich pokračoval som rázne, až tu z mila jasna raz neočakávane dostanem od otca list, v ktorom hromží proti povedomiu môjmu, zatracuje celý môj život a ak sa vraj nevrátim na pravú — podľa jeho zdania — cestu, to jest neodrodím sa národu svojmu, že nechce o mne ani znať.“

„A ty čo si urobil? Preboha, Bohdan, bojím sa toho najhoršieho!“

„Ja som mu odpovedal so všetkou oproti otcovi povinnou slušnosťou, udal som mu príčiny, prečo tak, a nie inak robiť musím. Vysvetlil som celý pomer, odhalil všetky okolnosti, objasnil všetky záhubné predsudky; prosil som ho, aby všetko dobre uvážil a nedal sa zaviesť lichým a plytkým spôsobom terajšieho sveta, takže pevnú nádeju mám, že nielen uzná zásady moje za pravé, ale i on si ich osvojí, to že nádejem sa od jeho dobroty srdca a spravodlivosti.“

„A on čo?“

„On? Ako dosiaľ, tak aj potom. Písal mi, že som nenapraviteľný fanatik, hanba rodu jeho, zradca vlasti, potupa zemianstva a bohzná všetky tie nadávky. To že je posledný jeho list, že mal syna Bohdana, teraz že ho už nemá, ani o ňom znať nechce. Blahodarí bohu, že mu dal ešte dvoch synov, ktorí sa neodrodia tak ako ja; konečne, aby som mu na oči viac nechodil, a aby dielo svoje korunoval, nehrozil sa preklínať matku, ktorá ma porodila, hoci drahá mať moja stojí už dávno pred súdom Všemohúceho…“ dokončieval Bohdan a v mužnom zraku jeho ihrali slzy, vyvolané spomienkou na drahú matku.

„Bože, bože, aký prevrátený je ten svet,“ vykríkla Ružena a tok sĺz lial sa dolu jej lícom. „Či už nieto spravodlivosti vo svete? Teda nielen môj drahý otec, i ty, Bohdan, stal si sa obeťou nespravodlivosti, zaslepenosti svetskej!“

„A čo sa stalo s otcom tvojím, Ružena? Vidíš, aký som sebec, skoro som zabudol naňho v návale citov vlastných. Prosím ťa, hovor, rozprávaj, kde je, čo robí otec tvoj a ako ty prichodíš sem?“

„Bohdan, duša moja, dosť už na dnes bôľov, až druhý raz prídeš, potom, potom ti vyrozprávam utrpenie svoje, lebo sa bojím, preplnila by sa miera žiaľov našich.“

„Oh, neboj sa toho, Ružena! Som muž v biedach zaoceľovaný; slzy, ktoré si zbadala v oku mojom, nepripisuj slabosti, lež radšej nekonečnej úcte k matke mojej drahej.“

„Teda počúvaj, i ja chcem splniť vôľu tvoju. — Ale dakto ide, počujem kroky.“

Roztvorili sa dvere a dnu vošiel pán Jedlovej.

„Á, panna Ruženka má návštevu. Dobrý večer! Kohože to pán boh doniesol k nám? Bezpochyby stará známosť.“

„Áno, pán veľkomožný, Bohdan Vesnický je môj krajan. Dozvediac sa, že som tu, prišiel ma navštíviť.“

„Pekne, pekne, to ma teší. A čímže je ten pán Bohdan Vesnický?“

„Som pomocný učiteľ v dedine Sokolove. Tam dozvedel som sa náhodou, že krajanka moja, panna Ruženka, tu býva, teda som si dodal smelosti urobiť jej svoju poklonu.“

„Pekne, pekne! Teda pomocný učiteľ? A nie ste vy rodina s Vesnickým v Z.?“

Bohdan sa zapálil; šťastie, že zemský pán, nepozerajúc naňho, nezbadal jeho rozpaky. Vesnický v Z. bol otec Bohdanov. Pravdu vyznať neprichodilo mu, nepravdu hovoriť protivilo sa mu. Po krátkom mlčaní odpovedal:

„Som s ním v rodine. Z jednej čeľade pochodíme!“

„Tak ste i vy zeman?“

„Áno.“

„No, to ma teší. Nechápem však, prečo ste sa posvätili učiteľskému stavu?“

„Nepríjemné okolnosti, moje postavenie, a potom moja náklonnosť k učiteľskému stavu —“

„No, to je pekné, že ste si vyvolili stav, ku ktorému cítite v sebe náklonnosť. Náš učiteľ nedávno umrel, dosiaľ nemáme druhého, ak by ste mali vôľu — lebo už len myslím, že samostatným učiteľom byť je predsa lepšie, než pomocníkom učiteľským — nuž, ako hovorím, ak máte vôľu, povedzte len slovo, mňa to nebude stáť žiadne namáhanie a ručím vám za to, že školu našu obdržíte. Keby nie pre inšie, už pre váš zemiansky pôvod.“

„Ďakujem úctivo za tento návrh a hotový som úrad mi ponúknutý prijať.“

„No, Ruženka, nemáš nič proti tomu, keď tento mladý človek stane sa naším učiteľom?!“

„Ach, čože by ja proti tomu mala, mňa bude tešiť, keď budem tu mať krajana.“

„A nič viac, len krajana?“

Ruženka mlčala, zarumeniac sa.

„No, dobre! Teda, pán Vesnický, môžete byť uistený, že sa stanete naším učiteľom. Pravda, tunajšie dôchodky učiteľské nie sú veľmi skvelé, predsa však lepšie než pomocníkove, nuž a keď prihodí sa dakde lepšia stanica, otvorený vám je svet; vy ste ešte mladý a tak nenasleduje z toho, že by ste už tu mali svoj život zakončiť.“

„Moje nároky sú mierne, nikdy som netúžil po bohatstve a sláve, skromnosť bývala vždy priateľkou mojou, uspokojil som sa vo všelijakých okolnostiach so svojím stavom; mám pevnú nádeju, že aj tu budem spokojný.“

„No, veď sa už len neľakajte toľme, aj tunajšie vaše dôchodky nie sú celkom malé, žeby ste aj žienku vychovať nemohli.“

Usmievajúc sa hovoril pán tieto slová, pričom ako na Bohdana, tak na Ruženu hodil svojím zrakom.

„Budem zajtra hovoriť s pánom farárom, a za to vám dobre stojím, že najviac o týždeň dostanete pozvanie.“

„Ďakujem ponížene a prosím, aby milosť vaša na mňa nezabúdala.“

„Dobre, dobre!“ odchodiac hovoril zemský pán.

„Bohdan, ty učiteľom tu v tomto hniezde?“ opytuje sa po odchode pánovom Ružena.

„A čo mám robiť, keď chcem v blízkosti tvojej zostať? A niet tu poľa pre mňa? Pohľad na obec túto presvedčil ma o tom, že veru pilný pracovník tu dosť práce nájde, a ver mi, drahá Ružena, i najmenšie pre dobro národa urobené dielo nezahynie a poslúži k blahu národa, ktorému posvätil som život, schopnosti a snahy svoje.“

„Ale predsa ty, Bohdan, voľakedy pýcha otcova a celej rodiny, a teraz učiteľom v Jedlovej, ver, to mi nejde do hlavy!“

„Verím, aj mne by to len pred rokom, dvoma nebolo šlo do hlavy. Žil som vtedy v domnienke, že moje určenie inšie byť nemôže, než skvieť sa vo vyšších kruhoch; ale teraz skúsenosť ma naučila, že nie všetky túžby mladistvej mysle vedú k cieľu. Učiteľ je dušou národa, bez učiteľov ráznych, svedomitých nie je možné, aby sa dvíhal národ. Ja čo sám jediný urobím aspoň počiatok. Uveríš slovám mojim, keď ti poviem, že toto zdanlivé zníženie moje je dej, ktorý sa nielen v očiach mojich, ale aj v duši každého verného národovca povyšuje. Nie ruky vladárov a veľkomožných pozdvihnú ľud z poroby, títo vystupujú, dvíhajú sa, ale ľud v stave jeho poníženosti zanechávajú; ľud len skrz synov vlastných dosiahne vzdelanosť a povýšenie. Kto chce s ľudom kráčať, musí sa znížiť k nemu. A ja, trebárs som dosiaľ nebol, chcem byť synom ľudu.“

Ružena zadivená hľadela na zápalom mladistvým plápolajúcu tvár Bohdanovu. Neodvrávala mu viac, zdalo sa jej duši, že len pravdu hovorí, že úmysel jeho vedie ho na cestu pravú, cestu národoľubstva, človečenstva.