ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedlová bola šťastná, veď bol jej vodcom, učiteľom Bohdan Vesnický. Vrchnosť cirkevná už predtým bola poznala schopnosti, ochotnosť a usilovnosť tohto učiteľa a tak veľmi rada privolila, aby zaujal opustené miesto učiteľa.

A Bohdan zase chytil sa s obyčajnou ráznosťou a chuťou do práce. Šlo to ako možno najlepšie. Darili sa jeho úmysly, prajným výsledkom honosila sa práca jeho a ovocie namáhaní bolo hojné ako v ohľade mravnosti, národnosti, tak aj hmotného dobrobytu.

V takýchto okolnostiach začali Jedlovčania pomaly zabúdať na utrpené pohromy, viedlo sa im dobre a pán boh poprial blahodarného zdaru každému podujatiu.

Ružena stala sa manželkou Bohdanovou. Nejdeme opisovať podrobne toto spojenie predchádzajúce udalosti, ani slávnostnú svadbu, ktorú pripravili Jedlovčania na poctu vrelemilovaného svojho učiteľa. A keby sme začali písať o pochode na sobáš, aký skvostný bol, ako mládenci na koňoch sprevádzali do kostola mladoženíchov, ako sa všetko, čo len mohlo, z Jedlovej vyhrnulo k svadobnému sprievodu, to by nás ďaleko zaviedlo.

Nám je dosť vedieť, že Ružena stala sa manželkou Bohdana Vesnického.

Správu opusteného majetku jej pána prevzala stolica a ona oddala celé dosiaľ ňou verne opatrované hospodárstvo stoličným pánom.

Pán Jedlovej, ako mnoho iných, vysťahoval sa po pokorenej vzbure do cudzozemska, a tak majetok jeho zaujala vláda. Ružena bola rada, že mohla sa zbaviť zodpovednosti a rada sa presťahovala z panského kaštieľa do tichej školy.

Onedlho dostal Bohdan povolanie, aby sa čo najskôr ustanovil k dekanovi. Prekvapil ho tento neočakávaný rozkaz, ale vedomý si bol, že nezavinil ničoho, a tak teda s jasnou mysľou a dobrou vôľou stúpal k predstavenému svojmu. Príduc tam, našiel pána dekana zaoberajúceho sa usporadovaním svojich písomností. Sotva ho zočil, začal s ním hneď nasledujúci rozhovor:

„Mám vám oznámiť dobré zprávy. Dostal som jeden list so žiadosťou, aby som vám ho doručil bezodkladne a osobne. Mne neprichodilo ísť teraz do Jedlovej a preto povolal som vás sem nádejac sa, že vďačne vyplníte moju žiadosť.“

„Každú žiadosť vašej milosti považujem za rozkaz a ponáhľal som sa ho vyplniť, ako ste naložiť ráčili.“

„Teší ma to, teší; sadnite si, tam máte stoličku, tu pohovku, sadnite, kde sa vám zazdá. Majte malé pozhovenie, kým usporiadam tieto písma, a hneď vyhľadám list znejúci vám.“ Bohdan ostýchavo zaujal a sadol si na najbližší stolec a trpezlivo čakal, kým pán dekan usporiada svoje veci a dá mu ten osudný list.

„No, čože si sadáte ku dverám?“

„Veď mi je i tu dobre,“ odpovedal Bohdan.

„To dovoliť nesmiem, aby ste tam ostali sedieť, postúpte len ďalej a sadnite si sem na pohovku.“

„Veľkú milosť mi preukazovať ráčite, ktorej nie som hoden!“ vstanúc hovorí Bohdan.

„O tom nie je reč, či ste hoden alebo nie. Ja znám posúdiť, čo komu patrí, komu česť, tomu česť.“

„Ráčite žartovať s úbohým dedinským učiteľom.“

„Úbohým? Hm, to som nepovedal; ale keď je taká moja vôľa, nuž nezdráhajte sa a vyplňte ju.“

A Bohdan sadol si na pohovku. Pán dekan prestal usporadúvať svoje písma a sadol si k Bohdanovi, robiac sa, akoby bol zabudol na list.

„Skadeže ste vy rodom, skade?“ spytuje sa dekan.

„Ja som zo Z…!“ odpovedá Bohdan.

„Zo Z…? Pekne, ste vy rodina s tamojším Vesnickým?“

„Som s ním v rodine!“

„A v akej?“

Bohdan pozrie na dekana, zapáli sa a mlčí. Dekan pozrie na neho a mlčí tiež. Nastalo mlčanie, ktoré konečne pretrhol dekan.

„Bezpochyby nie sú vám jasne známe vaše rodinné pomery? No nič to, odpusťte mi tú otázku, mal som na ňu dostatočnú príčinu. No, ale to vám vyprávať nepotrebujem, v akých pomeroch ja s Vesnickým stojím; to sú zase také pomery, ktoré by bezpochyby pre vás nemali zaujímavosti.“

„Hovorme o inšom, keď chcete.“

„Ako vaša milosť ráči rozkázať.“

„Žijú ešte vaši rodičia?“

A Bohdan zasa pozrel skúmavým okom na dekana.

„Matka mi už dávno leží v tmavom hrobe, otec žije.“

„Otca svojho ste dávno nevideli?“

„Veru už dakoľko rokov!“ vyhýbavo odpovedá učiteľ.

„Ale si predsa dopisujete s ním?“

„Neznám, čo znamenajú tieto otázky; neznám, či mám na ne odpovedať alebo nie. Týkajú sa ony tajomstiev mojej rodiny, ktoré by som nerád zveril —“

„To záleží na vašej vôli,“ pretrhol mu reč dekan. „Boh ma uchovaj, aby som vynucoval odpoveď vašu, ani sa nechcem nepovolane vtisnúť v tajomstvá vaše.“

„Smiem sa dačo opýtať?“ hovorí Bohdan.

„Urobte tak.“

„Či sa ma spytujete na pomery rodinné ako sudca, či z čírej zvedavosti? Či z priateľskej náklonnosti?“

„Sudcom vaším nie som, neprichodí mi teda ako takému predkladať vám otázky; zvedavosť nebola nikdy slabou stránkou môjho života a v mojom veku jej vôbec nemávame, čo by nás aj bola domŕzala v mladosti. Môžete byť o tom presvedčený, že len náklonnosť, a to čistá, nezištná, priateľská náklonnosť ponúkla ma k týmto otázkam.“

„Keď je tak, a ja verím vašej milosti — nikdy nemal som príčiny pochybovať o blahosklonnosti vašej, hotový som zodpovedať, čo sa spytovať ráčite.“

„Možno znám odpoveď vašu vopred, práve mi prichodí na um, že som vám ešte neoddal list, ktorý je vlastne príčinou vášho príchodu.“ S tým vstal, pristúpil k písaciemu stolíku, vzal tam list a podal ho Bohdanovi.

Bohdan pozerá na list, na ťahy písma, na pečať a tvár jeho mení sa vo farbách; prizrie sa písmu a vykríkne:

„Otec môj!“ a bozkával list svojho otca a slzy zaliali jeho líca. Dekan hľadel na neho a obdivoval synovskú lásku a úctu, obdivoval dobrotu srdca a čistotu svedomia.

Bohdan rozlomil pečať a čítal dávno čakaný list. Prebehnúc ho, zalomí rukami, obráti zrak k nebu, slzy ustavične tečú po jeho tvári a hovorí:

„Blahodarím ti, otče nebeský, že si vyslyšal skrúšené prosby moje a naklonil srdce otca dobrého.“

Bohdan sa zamlčal a nastalú tichosť neprerušil ani dekan, ponechajúc dumám hosťa svojho slobodný let, akoby ostýchal sa započatím nejakého rozhovoru rušiť chvíľku, v ktorej dobrý syn, nábožný kresťan, verný národovec slávil slávnosť zmierenia sa s otcom svojím. Dobre vedel, že Bohdanov duch zaletel do rodných krajov, objíma otca, bozkáva drahú ruku svojho rodiča, zaoberá sa blahými rozpomienkami na krásnu, milú, lež dávno zašlú mladosť.

Konečne prebudil sa Vesnický zo svojich dúm, vstane a úsmev zápalu, spokojnosti, radosti prelietal mu tvárou jeho a z oka jeho žiarila rozkoš, akú cíti človek, keď neočakávane naplnia sa vrelé túžby srdca a duše jeho, na vyplnenie ktorých čakal dlhé roky a od ktorých záviselo šťastie, dobrobyt, ba celá budúcnosť jeho.

„Blahodarím vám, ctihodný pane, za túto pripravenú mi milosť a vyznávam, že čím neočakávanejšie prišla, tým mocnejšie mnou zatriasla. Odpusťte teda, že vrelým citom uchvátený zabudol som na prítomnosť vašu, na všetko.“

„Nemám čo odpúšťať, lepšie, keby som ja vás o odpustenie prosil. Ale prehliadnite starcovi, ktorý bez všetkého zlého úmyslu chcel sa potešiť na radosti vašej. No, a teraz uveríte, že som znal, kto ste a čo ste — a že nebola to zvedavosť, nie prísnosť sudcovská, lež čistá priateľská náklonnosť, ktorá ma ponúkla vypytovať sa vás na rodinné pomery. Videl som radovať sa dobrého, statočného syna, ktorý znášal trpezlivo mnohé otcom pripravené utrpenia, niesol ich pokojne, čakajúc túžobne deň zmierenia. Videl som účinok zmierenia tohto, videl, ako verný syn pri otcovskom hlase zabúda na všetky utrpené krivdy a ovláda ho jediný cit synovstva, jediná radosť synovskej lásky, jediná rozkoš, neskalená trpkou rozpomienkou na prenesené krivdy, nezhorknutá dákou v srdci sa nachodiacou nekresťanskou, nesynovskou myšlienkou. Videl som to, pán Bohdan Vesnický, a týmto doplnila sa k vám miera úcty mojej. Svedomite ste pracovali na dobrovoľne nastúpenej svojej učiteľskej postati, oddaný súc dušou i telom blahu toho ľudu, ktorého učiteľom ste boli. Boli a ste verným poddaným a radšej opustili ste drahú vlasť, než by ste sa boli prehrešili, lebo len tak ste mohli zachovať poddanskú vernosť. Boli ste verným, opravdivým priateľom slobody, nie takým, akými sú terajší ľudia, ktorí ustavične nosia meno slobody na jazyku, ale v srdci svojom neznajú o nej. Neprestávam prosiť Všemohúceho, aby stali sa všetci učitelia nášho slovenského národa takými horlivými národovcami, nezištnými priateľmi ľudu, ochotnými a neúnavnými pracovníkmi na blahu jeho, ako ste boli vy. Dovoľte, pane, nad hrobom stojacemu starcovi dať vám toto svedectvo; dovoľte, aby som vás smel nazvať priateľom svojím.“

„Pane,“ trasľavým hlasom hovorí Bohdan, „vaše svedectvo mi je dostatočnou odmenou za všetko namáhanie a usilovnosť moju; takéto svedectvo muža na poli cirkvi a národa zošediveného naplňuje hrdosťou dušu moju. A ja vám, drahý duchovný otec, sľubujem v tejto slávnostnej, pre život môj veľmi významnej chvíli, že kým milostivý otec nebeský popraje mi života, neustanem pracovať na započatom diele, čo by som sa dostal do akýchkoľvek okolností, čo by sa mi aké veľké odpory a prekážky stavali v cestu.“

„O tom som uistený a statočný muž ani nemôže stať sa neverným túžbam mladosti svojej.“

Dojatý dekan požehnal Bohdana i celú jeho rodinu, žiadajúc v skrúšenej modlitbe o požehnanie božie pre všetky jeho snahy, práce, ktoré sa hodlá podujať pre blaho národa.

Tak sa rozlúčili.

Bohdan, zahrúžený v myšlienkach, ani nespozoroval, len keď zastal pred školou v Jedlovej. Ružena bežala mu v ústrety, spýtajúc sa: „Čo je? Prečo si chodil?“

„Prečo, duša moja? Tu máš tento list, prečítaj si a budeš vedieť všetko.“

„A od koho je ten list?“

„Len čítaj.“

Ružena roztvorí list, pozrie na podpis a skríkne:

„Veď to píše tvoj otec! Beda nám!“

„On to píše; ale čítaj, čítaj, prosím ťa, čítaj nahlas, ja nie som vstave čítať, písmená menia sa mi v očiach. Čítaj! Ružena, Čítaj!“

Ružena bledá ako stena — neistota, bázeň, úzkostlivosť, všetko sa to v okamihu menilo na jej tvári — čítala otcov list:

Syn môj drahý!

Krivdil som ti, nezaslúžene krivdil, ale nevystal zaslúžený trest. Čas naučil ma poznávať beh tohto sveta a tu presvedčil som sa o tom, že cesta tvoja je cesta pravá. Odpusť mi, syn môj, tvrdohlavosťou otcovou spôsobené ti nepríjemnosti. Poznajúc zápal a nadšenie tvoje za blaho ľudu a svojho národa, obdivujem zmužilosť a obetavosť tvoju, ktorou znášal si všetky na teba valiace sa pohromy ako opravdivý vyvolenec a posvätenec svätej veci. Uznávam, že som ti krivdil, a žiadam, aby si zabudol na krivdy tieto a utrpenia mojou prudkosťou na teba uvalené.

Nie na samom mne ležala vina toho. S krvácajúcim srdcom vyznávam ti, že od tých čias prešla i ponad šedivú hlavu moju mnohá pohroma. Teodor i Kalman, bratia tvoji, padli, jeden pod Budínom, druhý na rovinách dolnozemských. Boh zmiluj sa nad nimi, ale títo boli hlavnou príčinou mojej chladnosti k tebe, drahému synovi môjmu; oni očerňovali skutky tvoje dobré a ja zaslepený starec dal som sa zaviesť a veril som všetko. Ale žehnajme radšej, ako preklínajme zomrelých.

Stalo sa, z božieho dopustenia stalo sa; teraz vidím, že nevyhnutná potreba všetkého toho bola, aby som sa naučil rozoznávať pravdu od nepravdy, vieru od nevery, statočnosť od podlosti, aby som znal oceniť teba, teba, syn môj drahý, vrelomilovaný!

Skutky života tvojho naplňujú ma hrdosťou, hrdosťou, akú len môže pocítiť otec, jedinú radosť, rozkoš a slávu hľadajúci a nachodiaci v zdarenom svojom synovi.

Ty stal si sa dedinským učiteľom, aby si mohol dobre robiť, ty zabudol si na stav a rod, aby si pracoval na vzdelaní ľudu, aby si rozsieval semeno viery, lásky, a to nezištnej lásky k národu a ľudu. Chytil si sa ochotne do práce na poli tom, na ktorom darmo očakávať slávu, hodnosti, odmenu svetskú. Ale verím, že ako ja hrdý som na život tvoj, tak ty dostatočnú slávu a odmenu nachodíš vo vlastnom povedomí dobrých skutkov.

Syn môj drahý, syn môj milý, príď do otvoreného náručia môjho, príď k otcovi, ktorý pre prísnosť, prudkosť a nerozvažitosť svoju — a nimi zavedený ťa nemilosrdne, nespravodlivo odsúdil, odsotil od seba — pretrpel mnoho, nevýslovne mnoho žiaľov a bolestí; príď a príchodom, odpustením a zmierením sa s ním uľahči mu pozostávajúce dni života jeho.

To je moja srdečná prosba, verím, že ju vyplníš. I dovtedy, kým ti otec bude môcť dať svoje požehnanie, opatruj ťa nebeský otec milosrdný a spravodlivý sudca.

Plačom prekonaná Ružena prestala čítať. Bohdan tiež nič nehovoril, myšlienky jeho bavili sa s drahým otcom, tam s rodičom jeho slávili skvostné víťazstvá.

„A čo bude z nás?“ spytuje sa Ružena.

„Čo bude z nás?“ odpovedá Bohdan. „Máš ty dáku pochybnosť o dobrote môjho otca? Neručí mi list tento, že rád splní žiadosti moje, že požehná otcovským požehnaním náš zväzok?“

„Ale ak on vyhľadal nevestu pre teba a teraz uvidí, že zmarené sú jeho nádeje?“

„Oj, drahá Ružena, nemaj starosti; otec, ktorý tak odpúšťa synovi, ktorý tak túži po ňom, taký otec nemôže, nebude sa na nič podujímať proti blahu syna svojho.“

Tak ju tešil, tak ju uspokojoval a ona rada uverila slovám jeho.

Bohdan pozval občanov k sebe, rozpovedal im, ako stoja veci, ako mu nevyhnutne a neodolateľne prichodí ich opustiť, ale darmo je, zmeniť to nemôže. V Jedlovej zostane najkrajší poklad jeho života a presvedčený je o tom, že siate ním semeno nepadlo ani do tŕnia, ani na skalu, ani na cestu a chodník, ale padlo do zeme úrodnej. Duch jeho že i napotom bude prebývať v Jedlovej, s nimi žiť, s nimi obcovať. Prosí ich, aby si hodného učiteľa zvolili a jeho aby v dobrej pamäti zachovali.

Uznali neodbytnosť odchodu jeho a predsa tak ťažko prichodilo im lúčenie s ním, v ktorom boli našli dobrého učiteľa, verného priateľa, výborného radcu, statočného národovca.

Ale stalo sa; a keď odchodil z Jedlovej, všetko obyvateľstvo, malé i veľké, na vozoch, na koňoch i pešky, sviatočne oblečené sprevádzalo ho až na chotár a tam s plačom a žiaľom lúčili sa s ním a vernou jeho manželkou.

Tu by bol koniec povesti našej. Domyslí si každý, aké bolo prijatie a uvítanie otcovo, to opisovať nie je vstave moje pero.

A predsa sa nemôžem ešte rozlúčiť s Jedlovou. Treba mi ju ešte aspoň raz navštíviť v nádeji, že odprevadí ma láskavý čitateľ a spanilá čitateľka do tichej, bohabojnej, pilnej a poriadnej tejto dedinky, v ktorej snovala sa poviestka naša.

Od naposledy vyprávaných udalostí minuli sa roky, keď sa vraciame na divadlo našej povesti.

Nezmenila sa Jedlová, iba ak k svojmu prospechu. Krčma spustla, nebolo krčmára a obec držala pre potreby víno, platiac poriadne nájom, akoby predávala aj iné nápoje.

Nebolo viac pamäti o Stržňovi a jeho druhoch, tí vzali odplatu života svojho i s perepúťou svojou kdesi na Dolnej zemi.

Pred domom richtárovým na podstienke sedia i stoja hospodári. Bolo to v nedeľu popoludní. Mládež bola v nedeľnej škole, lebo držali si za svätú povinnosť za časov nezabudnuteľného učiteľa do života uvedené školy a spolky zachovávať a držať.

Hospodári počúvali, čo im vypráva práve z ďalšej cesty prišlý sused mladý Ján Hrabovie.

„Skúsil som veru dosť toho sveta a bol som aj v Z…!“

„Aj v Z…?“ opytujú sa hospodári. „A navštívil si pána Bohdana Vesnického?“

„Hm, len pozhovejte! Ako som ta prišiel, dozvedal som sa hneď na nich. Ale darmo; toľko som predsa vyrozumel naostatok, že veru tam popredali všetok majetok a všetci, aj so starým pánom, vysťahovali sa, lebo vraj tam nemali žiadnej úcty.“

„Nuž a prečo?“

„Lebo vraj verejne hovorili, že sú Slováci a to tamojším pánom nebolo po vôli; nikto vraj nechcel sa stýkať s nimi, nikto neobzrel sa o nich, ba vraj bolo aj prenasledovania dosť, takže naostatok — ako hovorím — predali všetko a odišli preč.“

„Nuž a kde sú teraz?“

„To mi nik nevedel povedať. Dosť ma to mrzelo, ale čože bolo robiť, už reku poručeno pánu bohu, pomyslel som si, pôjdem ďalej. Odišiel som. Prišiel som do R., a tam som náhodou počul, že je tam slúžnym Vesnický. Hm, pomyslím si, keby to reku bol náš pán učiteľ. Slúžnovský úrad bol dakoľko míľ od mojej cesty, ale vybral som sa ta. Prídem a dopytujem sa na pána slúžneho, a tu ti mi ho každý nevie dosť prenachváliť. No, myslím si, to je iste náš pán učiteľ. Poď ja k nemu.“

„No a bol on?“ spytujú sa zvedaví hospodári.

Ján Hrabovie nedbajúc na otázku, hovorí ďalej: „Poď ja k nemu. Prídem do úradného domu, sluha mi ukáže, kde je pán slúžny, vojdem dnu. Ako dnu vojdem, vstane vážny pán hore, ide oproti mne, zastane a ešte som slova nepreriekol, skríkne: ,Janko Hrabovie, ty si to?’ — ,Veru ja, pán učiteľ!’“

„Tak predsa on?“

„On. ,Ale, reku, odpusťte, pán veľkomožný, že som vás nazval učiteľom.’ ,Len ty mňa, vraj, tak volaj!’ — Usadil ma, zhováral sa so mnou dlho a obšírne, ako so seberovným. Potom sa zobral a povie: ,No, Janko, pôjdeš so mnou!’ ,A kde, reku, pán veľkomožný?’ opytujem sa ja. ,Daj pokoj tomu veľkomožnému,’ odpovedá, ,volaj ty mňa len učiteľom, to mi je milšie ako všetky veľkomožných názvy.’ Nuž dobre, ja som ho potom volal len pánom učiteľom, a on sa nehneval na to. Zaviedol ma do svojho domu. Tam bolo ešte len radosti! Pani slúžnová bola vo vytržení, nevedeli mi miesta nájsť. Zadržali ma aj na obed a veru ma tak uhostili, že len radosť. A ten starý pán, to vám je len dobrota! Ani si myslieť nemôžete lepšieho!“

„A či je pán učiteľ zdravý, aj ona? A či majú maličké? A ako sa im vodí?“

„Chvalabohu, zdraví sú všetci ako ryby, čerství, veselí. Majú tri malé, ako anjeliky krásne dieťatká. Dvoch chlapcov a jedno dievčatko, také pekné, že by ich pojedol od radosti, a také prítulné, tak sa mali okolo mňa, akoby boli moje, a len si ma ustavične volali sused, sused, skoro som z kože vyskočil. Keď som si sadol, prišli ku mne, sadali mi na lono a bavili sa so mnou. Potom vypytovali sa ma i starý pán, i pán učiteľ, aj ona na všetko v Jedlovej, menovite na každého, či je zdravý, ako sa máme, ako sa nám vodí.“

„No, blahodaríme za opýtanie!“

„Nakladali mi, aby som všetkých pozdravil.“

„Blahodaríme, blahodaríme!“

„Ale ešte jednu, a to najradostnejšiu novinu som tam počul.“

„Akú? Ktorú?“

„To viete, že náš bývalý pán skapal a nik nevie kde a ako; ale vraj jeho majetok že zhabali.“

„Ej, veď to vieme.“

„Teraz však Jedlovú predali a keby ste vedeli, kto ju kúpil?“

„Kto? Dáky —!“

„Ej, pravda! Jedlovú kúpil starý pán Vesnický!“

„Ale naozaj?“

„Veru naozaj, to nemáte ináč, a príde sem bývať.“

„Chvalapánubohu!“

„A potom aj pán Bohdan sem príde!“

„Ale bývať?“ radostne prekvapení spytujú sa susedia.

„Čo aj ešte teraz nie bývať, nuž aspoň na návštevu a neskoršie aj bývať.“

„Ach, nech pán boh požehná rodinu túto časným i večným požehnaním!“ končili hospodári svoj rozhovor.