ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ako to povedal doktor Vankovský vo vinárni? Ak sa tvoja láska stroskoce o okrúhle múry zámockej bašty, zakáž si chodiť do Širokej ulice a na Lipové námestie… Vytrhni celú štvrť mesta z kola jestvujúcich vecí… A ešte: romantika… treba sa nasladiť krásou, vrtochy spracovať poeticky, bolesť vliať do veršov, do romána, a potom ďalej, ďalej…“ polohlasne šomral Jeronym, keď už vchádzal do mesta.

Letný mesačný večer naplnil ulice prechádzajúcim sa obecenstvom. Na promenáde bolo zvlášte plno: do hovoru tisícového množstva búchal veľký bubon vojenskej kapely a jačaly plechové nástroje, zúrivo trieskaly činely. Nemčina panovala… to bolo „haute volée“ — do nej sa miešaly zvučné slovanské hlasy tých, ktorí nepatrili do „haute volée“. Všetko sa halilo do prachového oblaka, dvíhaného vlečkami dám, až plynové lampy boly okrúžené tenkou hmlou. Jeronyma urážala brutálna hudba… Ešte raz: bum, bum! a vojaci zahášali sviece a snášali na hromadu notové pultíky.

„Áno, pre mňa nejestvuje ani Široká ulica, ani Lipové námestie… áno, tak je… A lipy majú prednosť pred človekom, najvyšším stvorením božím… Ony sa pýšia vekom, stálosťou, trvaním… Vídaly otcov i praotcov našich, budú hádzať tiene na hlavy potomkov a prapotomkov… Okolo nich všetko tečie: „panta rhei“, mení sa, rastie i upadá, ony nepremenno stoja, strasú na jeseň listvu a potom na jar sa novou odievajú… Horác čosi takého spomína… Nejestvuje pre mňa ani celá štvrť mesta… niet jej, nebolo nikdy… Básne, román, tragédia… Ach, ju už zožral plameň… biedna zápalka strovila všetky jamby… Tabula rasa… Môžem začať znova. ,Ty i tu pre nás pracuješ’, hovoril doktor. Pekne pracujem… Blúdim medzi touto čiernou chasou. Čo mňa do nej? A ja som im nič… Ja som vôbec nikomu nič. Oh, Bože môj, Bože môj!“

Naraz sa videl v úzkej ulici, kde nebolo ľudí, kde len riedko sliepňaly drobné plynové plamienky a domy stály nemo.

„Nie… to je Tabačná ulica… vedie ta!“ a rýchlo sa obrátil. Našiel sa na rynku, potom blúdil podlubím, okolo svojho bytu, ale dnu sa mu nechcelo. Pred gotickým chrámom bolo pokojne. Mesiac osvetľoval magicky vežu, fialy, ruže, štrebepfeilery potemných stien, osvetľoval gigantický portál hlavného vchodu. Pieskovcové figúry po oboch stranách portálu živo sa vypínaly v nišiach. Nad portálom, vysunutí ďaleko do námestia, trčali bronzoví chrliči vody, jeden ako šarkan s naširoko otvoreným pažerákom, druhý v geniálnej nesymetrii ako zmija, tretí ako ohavná žaba, s vytreštenými žabími očami… Humor ohyzdnosti na diele veľkej krásy a monumentálnosti! Tak si hrá stará gotika s citmi vôbec. Na chórových laviciach v sanktuariu, určených pre modliacich sa kanonikov, nájdeme komické figúry lišiakov, opíc a vlkov, rezané majstrovským dlátom do dubového dreva — nájdeme mníšky v akomsi tanečnom pohybe… Kontrasty, kontrasty a v kontrastoch najhlbší úmysel umelcov. Aký? Zastrašiť, roznietiť, rozveseliť človeka? Divno.

Jeronymova hlava blčala nedobrým ohňom. Rýchlym krokom prešiel štvorhranným rynkom a zahol úzkou ulicou. Nevidel ničoho a nikoho.

„Grobian! Do človeka búši a neodprosí!“ zakričal na neho pán v cylindri s čiernou paličkou.

„Iste si prihol!“ smiala sa slúžka, nesúca na hlave škop s vodou; pod ťarchou strojne sa prehýbal jej štíhly driek.

Jeronym nepočul nie a šiel rýchlo, trhano. Jeho nohy niesly, kam chcely, jeho viedla váha tela, a nie myseľ. Razom pozdvihol sklonenú hlavu: uzrel sa na Lipovom námestí pred domom Jasinskej, pri mrežovom vysokom plote…

Celý byt Jasinských bol neobyčajne tuho osvetlený. Po záclonách prelietaly tiene, siluety hláv. Tu razom videl tuhú temnú siluetu štíhleho drieka, utešenej hlávky s bohatými vlasmi. Ach, to bola ona! Potom sa mu zdalo, silueta ukazuje široký chrbát mužského, tuším s epoletami… Pohyb rúk…

Obrazotvornosť Jeronymova bola napätá a čarovala mu rozmanité fantómy. Chytil prúty vysokého plota a začal nimi triasť. Bronzové piky končiarov lisly sa mesiacom i svetlom z oblokov. Uličná lampa na rohu osvetľovala postavu Jeronymovu. Ako rád by preliezť plot a pozrieť škulinou, čo sa to robí u Jasinskej… Plot je vysoký, piky končité a on sa trasie na celom tele, len padnúť na chodník slabosťou a bôľom. Záhradka bola v tieni. Najlepšie bude predsa preškriabať sa cez plot, tam si ľahnúť do tieňa a hľadieť na rad osvetlených oblokov… Hľadieť a zamrieť túžbou… Ach, smrť neprichodí, keď si ju želáme; keď si jej neželáme, to áno.

„Nie, nie! Treba sa vzmužiť. ,Est deus in nobis!’“ pomyslel si. „Mám nesmrteľnú dušu. Zahubiť ju? Či mám na to právo? Nemám.“

Ešte raz pozrel na rad osvetlených oblokov a odtrhol sa fyzickou silou od záhradky.

„Dnes dáva Kardič oldomáš“, dumal. „Už iste minula desiata…“

Portier Veľkého hotelu pri gotickom dóme driemal na stolci v bráne a vyskočil na hlas elektrického zvonca.

„Sú páni ešte pohromade na štrnástom čísle?“ pýtal sa Jeronym a, nečakajúc odpovedi, šiel schodmi, pokrytými mäkkým kobercom.

„Áno, pohromade! Posielali za vami tri razy. Veru ste im pokazili večer.“

Jeronym vrazil do izby. Našiel priateľov v akomsi ustatom, neveselom stave. Stôl bol pokrytý riadom, fľašami… Už mali hodne nadymené.

„Ľudia“, povedal Jeronym, „vy sa tu nepodusíte? Otvorteže oblok…“

Spoločnosť ožila novým človekom. Hnev, že Jeronym neprišiel, razom sa premenil na radosť. Už ho boli prestali čakať — tým bol im milší… Všetky pozaspaté mušky ožily v nich.

„Johann!“ zakričal Kardič, „ešte päť fliaš, a to ti hovorím, pravého francúzskeho sektu… Remeš! Rheims! Čuješ?“

Vankovský schytil svoju barboru a začal húsť sólo chóru z Tannhausera. Rozveselil sa i Gustáv Žak.

„Ach, ty si predsa len perla, Jeronymko! Tak si potešil moju dušu, a ja sa ti odmením. Až vyhráme celý program, zahrám ti tvoju: Nebanovala bych… Ale len sám, iba Vankovský bude mrmlať na svojej base, tak ľahúnko, ako ďaleká, za more utekajúca búrka.“

„Ale najprv slovo!“ poznamenal Tímkov a začervenal sa.

„Živé slovo! Hurá! Filozopter má živé slovo!“

Šampanské prišlo, fľašky strieľaly, v brúsených pohároch šumivý tok hádzal strieborné perličky, vystupujúce nahor.

„Najprv na slávu hostiteľovi, milému Kardičoví! Nech majetok, ktorý mu prišiel ako z neba, poslúži jemu i nášmu svätému dielu!“

Priatelia si štrngali a búrne volali na slávu.

„A potom pripíjam nášmu druhovi a okrase nášho kruhu, Jeronymovi Sudickému. Slávna novela, slávna kritika… To je úspech. Jeho úspech je i náš úspech… Boh ho živ!“

Doktor Vankovský podozrive hľadel na bledú tvár Jeronymovu. Neľúbil sa mu akýsi mátožný lesk jeho očí.

„Poďme píliť!“ povedal a bral do rúk basu.

Žak hral prim, Kardič druhé husle, Timkov bráču. Muzikálna duša krúžka bola v prvej skripke Žakovej a v base doktorovej. Hrali ťažké kusy symfonické, hrali s opravdivým oduševnením. Potom prešli na opery. Jeronymovi sa zdalo, že ešte nikdy tak nehrali. Najmä Žakove husle chrlily celú záplavu akejsi žravej pálčivosti, struny zdaly sa stonať a výskať v jednom. Vankovského basa priamo hovorila, rozprávala, ako by text podávala k bezslovnej hudbe. Čisto, diskrétne hrali i bráčista i Kardič na svojej kontre. A čím krajšia bola hudba, tým väčšmi rástla v Jeronymovi melanchólia. Už neraz chcel vziať klobúk a tajne ujsť.

„A čert s tými Švábmi!“ zakričal Žak, keď dokončili ouverturu z Lohengrina. „My nášho Žeróma iba rozladíme. Jeho praslovanská duša žiada iné tóny, iné symfónie. Najmä mäkké… Wagner je tvrdý, nemilosrdný… Ako princíp zla, tak desí a mučí… Na zdravie, páni!“

Vypil na dúšok svieže, ľadové šampanské a ladil husle.

„ A teraz plním sľub. Ale ticho, nepokojná krv… Musí byť ticho, ako v hlbokej jaskyni, alebo na temeni Kriváňa… Tam je totiž ticho. Svet, čo hurtuje, je ďaleko a nízko. Tak ticho musí byť!“

Gusto Žak stal si pred Jeronyma, rozvaleného v pohodlnom veľkom foteli. Doktor Vankovský, sediac na nízkom stolčeku, objal mohutné hrdlo barbory a podoprel sa na hrubý sláčik, očakávajúc prvé tóny Žakových husieľ.

„Nie, neľúbiš sa mi!“ blyslo mu hlavou a okolo srdca ho čosi zabolelo. Veľmi, veľmi priviazal sa k poetovi,a videl, že sa topí ako sneh na slnku… Ba či by mu nemal naliať čistého vína? Veď po celom meste je verejnou tajnosťou, ktorú husi gagotajú a vrabce čvirikajú, že Aurelia Jasinská stane sa dvornou dámou pri vysoko postavenej osobe v ohromnom barokovom paláci neďaleko mesta. „Nie, nech ho iný —ja ho nemôžem zabíjať… Všetci to vedia a vidia, len on nič nevidí, nič nešípi, práve tak, ako klamaný manžel, ktorý sa posledný dozvie o tom, čo znamenalo ,domáce priateľstvo’ mladého poklonníka ,domu’… Prekliata zaľúbená slepota!“