ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Posledný náš rozhovor a všetko, čo sa dialo, je mi nevysvetliteľným, priamo strašným skutkom… a či je to len fantázia chorého mozgu? Bol som u vás tri razy, nenašiel som vás doma, a mňa na smrť zožiera hrozný bôľ…

Smilujte sa, pre Boha, smilujte sa! Rozhodnite sa! Či sa schválne skrývate? Nebuďte mi démonom, buďte alebo anjelom-zachrániteľom, alebo katom. Píšem vám popredku, aby ste sa mohli pevne odhodlať… navždy odhodlať a neklátiť sa medzi mnou a… Bernhardom. Prídem si pre odpoveď. Azda vás nájdem. Bože! Bože!“

Takto divo, nesúmerne písal Jeronym list na Aureliu Jasinskú. Desať konceptov rozdriapal, až sa na tomto poslednom ustálil.

Bolo už jasné ráno, keď Jeronym po bezosnej, hroznej noci kládol lístok do obálky. U priateľov dlhšie nebol a samota ho ubíjala.

Aureliu našiel okolo štvrtej v malej domovej záhradke. Pilne vyšívala… Privítala ho veselo, bola jasná, svetlom a teplom sálajúca, ako jasné, horúce popoludnie. Ale okolo úst mala čudný, horký výraz, ktorého Jeronym nikdy predtým nevidel. Vôbec bola mu v mnohom nová, ale každý nový odtienok ju okrašľoval a v Jeronymovi zosilňoval strastnú túžbu a lásku. Nemal na ume rozvažovať, prečo a zkadiaľ sú čudné pomery, ale všetko nové a nevídané dvíhalo ju v jeho očiach na výšku očiam nedosažiteľnú… Stávala sa mu akýmsi božstvom.

„Dostala som… ďakujem…“ povedala a položila vyšívanie na lono.

Chrbtom oprela sa o operadlo trsťového záhradného stolca.

Jeronym stál pred ňou ako súdený, očakávajúci pokonný ortieľ.

„Darmo ste spomenuli v liste Bernharda… Veď som sa vám priznala. Povedala som vám, že dostal priamy, určitý odkaz: nie! Tak veríte mojim slovám? Taká som vám veternica? Čo som, povedzte?“

„Ste moja sudba!“ riekol Jeronym tupým hlasom. „A ja iného neviem!“

„Však som vo vašich očiach koketa, ktorá vás raz priťahuje a raz odsocuje? Ja som nešťastná ženská“, doložila razom Aurelia a jej celá tvár prijala výraz smútku, zúfalstva; horká črta okolo jej úst prešla do plačlivej grimasy. „Áno, som nešťastná ženská. A nechcem byt ešte k tomu i vaším katom. Nám nie je súdené ďalej hrať sa so žitím… Ja vás milujem!“ zavolala temer s krikom, tak že sa Jeronym nevdojak obzrel na obloky a na ohromnú rešetku plota. „Áno, milujem“, pokračovala tichšie; „vy ste jediná duša, ktorej by sa bolo hodno oddať navždy, na veky. A ja vás v tejto chvíli aj odháňam. Toto je náš posledný rozhovor… Prichystala som vám vaše knihy a noty — mám ich poslať? Alebo si ich sami vezmete?“

Aurelia vstala a pošla bočnými úzkymi schodmi na poschodie. Jeronym išiel za ňou v nedorozumení a zimničnom rozčúlení. V hosťovskej na piane v balíčku, sviazanom červenou stuhou, boly prichystané jeho knižky… Teda naozaj. Vec bola taká chladná, vyrátaná, sucho odmeraná. Ešte i na tých niekoľko knižiek myslela!

Vzal knižky a chcel sa rútiť parádnymi schodmi na ulicu.

„Ruky si smieme podať“, povedala Aurelia a podávala mu ruku.

On schytil jej ruku a začal horúco bozkávať… Aurelia zaplakala a klesla na foteľ. On sa hodil k jej nohám, neprestávajúc tisnúť ústa na jej ruku, na jej lono…

„ A teraz je už koniec!“ povedala a vstala pružno, takže cítil až bôľ od jej ramenitého pohybu. Veliteľsky zastala si pri stole. „S Bohom, zabudnite! Choďte… Vy ste oddávali dušu… nehodnej!“

Jeronym skríkol bolesťou. Všetko okolo neho zmizlo, len ona stála pred ním, strašná, studená, ale krásna, mocná, neodolateľná siréna… Níečo veľké, mocné zlomilo sa v ňom… Bol zničený, unížený, nešťastný… Ako by bol fyzicky cítil, že sa stal náhly prevrat v jeho útrobe, v jeho hlave, ktorá horela plameňom… Obzrel sa. Aurelia stála už pri obloku a pozerala nemo do záhrady.

„Čo to znamená?“ zavolal zúfale Jeronym.

Ona sa neobzrela, len položila ruky na tvár a pritisla ruky i tvár k obločnej table. Potom sa obrátila a pozrela na Jeronyma studeným pohľadom.

„Chcete ešte viac? Skoro sa dozviete! S Bohom!“

Jeronym sa strmo rútil schodmi.

Vychádzajúc na ulicu, pred domom videl stáť parádnu ekvípáž s farbistým dvorným erbom s korunou na lakovaných dverciach. Tučný kočiš v kávovom plášti, posiatom čiernymi orlíkmi, sedel vysoko na kozlíku a pohrával si bičom. Čierne kone s dlhými až po zem chvostmi, s lesknúcimi sa ako striebro štverňami netrpezlive prestupovaly s nohy na nohu a bily podkovami o dlažbu.

Jeronym prosto bežal ulicou. Ľudia sa pristavovali a pozerali za ním, potom sa odvracali a šli svojou cestou. Sudický, zadychčaný, zastal až pred vchodom do zámockého parku. Potom si rozmyslel a zvrtol sa naľavo k Olze, prešiel veľkým mostom, prešiel, nevidiac ničoho, novou, Širokou ulicou predmestia… Tam bola neďaleko železničná stanica a trať. Bolo počuť hvizd lokomotívy, presunujúcej vagóny s jedných koľajníc na druhé. Zo staničných vrát vyrojilo sa obecenstvo z práve prišlého osobného vlaku… Jeronym, nevediac, čo vlastne chce, vošiel do stanice, pretisol sa cez hustý kŕdeľ dedinských báb v širokých riasnych sukniach a bielych opleckách, s batohmi na chrbtoch — jarmočnice na zajtrajší veľký jarmok… V reštaurácii bolo prázdno. Sudický sadol si za stôl. Na čiašnika, ktorý pred ním zastal, pozrel divo, takže milý ganymed, vrtiac hlavou, odišiel do kuchyne.

„Ein Wilder ist da“, povedal kuchárke.

Na peróne povstalo behanie a šum. Práve vošiel do stanice rýchlik. Jeronym skočil a šiel prosto k vlaku. Už chcel nastúpiť do vozňa…

„A ty kam?“ zavolal za ním sonórny hlas Milana Kardiča.

Zazrel ho totiž bežať Dolnou ulicou — a sponáhľal sa za ním.

„Ja… nikam…“ povedal Jeronym.

„Čakáš, hľadáš niekoho?“

„Kráľa… čakám…“ riekol Jeronym a nasilu sa usmial.

„Hop, synku! Nie tak… Poď si odpočinúť! Veď horíš! Čo sa s tebou stalo?“

Jeronym dal sa viesť pokorne, ako baránok. Neodpovedal na otázky, ale sa ani neprotivil.

„Tys’ mi čo chvíľa pokazil sviatok! Dnes večer vo Veľkom hoteli, izba číslo štrnásť, tam budeme píliť a oldomášovať… Ukáž pulz! No, veď ti je nič… Ľahni si, pospi si… Žak mi hovoril, že ste nedávno hlboko do noci čaragali — ty nociam nedávaš práva, a ony sa pomstia… Blúdiš, fantazuješ. Predvčerom že si bol o polnoci pri zámockej bašte… Čo s tým chceš? Bludár! A na druhý deň ťa Timkov videl na zámockom pavilóne objímať liatinové stĺpy… Hanbi sa!“

Kardič doviedol Jeronyma na byt a kázal mu ľahnúť si do postele.

„Ach, vyspím sa na diváni! Veď mi nič nechýba… len tuto…“ Jeronym ukázal na srdce.

„Recipe: fľašku Johannisbergeru a fľašku Cliquot, rozumieš?“

Kardíč odišiel.

„Odbila ho konečne! Zdravo!“ mrmlal po ceste. „Aby to len preniesol. Strach, aké slabé nátury plodí náš pobláznený vek!“