E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Jurát

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 87 čitateľov


 

VIII

Siedmy deň po odchode z Pešti pribyli do malej, otrhanej, ošarpanej, neporiadnej dedinky. Chalupy boly kryté jedny rákosím, druhé slamou. Bolo vidno tu preborené steny, tam prevalené strechy, daktoré chalupy klesaly vcele na hromadu. Dvor ani jeden nebol opravený a všetky boly plné hnoja, smetí, kaluží, všetko vo svrchovanom nelade. Za dedinou pod plotom mŕložila cigánska rodina. Starým sotva kryly handry nahotu, deti boly vcele nahé. Z ošarpanej krčmy vyzeraly vybitým oknom špinavé židovčatá. Na uliciach váľaly sa zafúľané sedliacke a chalupnícke deti v košieľkach alebo gaťkách. Tieto utekaly pred kočom na stranu a za kočom bežaly nahé cigánčatá, pýtajúce s otrčenou dlaňou krajciaričok. Malý chrámičok naprostriedku dediny mal tak končistú strechu ako hrebeň a deravú ako sito. Múry okolo neho sa rozpadávaly, tu i tam trčaly už len kusy z nich. Zvonica, to jest doskami obité štyri stĺpy, vyzerala s vetchou svojou končistou strechou ako hrdzavé šidlo. Drevená škola, s malinkými okienkami, jedným väčším, druhým menším, mala dymník pošitý začadenými slamenými šupkami.

Paulína sa až striasla pri zazrení tejto všeobecnej rozrušenosti a nešvaru. „Čo to za špinavé stračie hniezdo? Videla som na našej ceste mnohé špinavé dediny, ale takéto sídlo chudoby a nekľudnosti neprišlo mi ešte pred oči.“

„To je naša Legeňa,“ potešil ju s ošemetným smiechom pán manžel.

„Máš ma za blázna, či ma chceš prekárať?“ vyvalila Paulína oči na neho.

„Už to raz Legeňa, naša rezidencia, či sa ti ľúbi, či nie,“ rehotal sa Legenyi.

„A kde kaštieľ, ten zámku podobný s jeho anglickým parkom?“ táže sa zblednutá Paulína.

„Tam,“ ukázal Legenyi na vetché, od sedliackych málo rozdielne drevené budovisko. Po celej dĺžke domu šla pavlač na drevených, ale už hnilých a nachýlených stĺpoch. Naprostriedku pavlače visela krivo na jednom závesku bránka. Za bránkou boly pitvorné dvere s takou dierou naspodku, že prasatá mohly pohodlne cez ňu von a dnu chodiť. V zálome šindľovej starej strechy mal velikánske hniezdo z prútia bociany. Okolo budoviska rozprestieral sa dosť veliký, ale tak úplne zapustený sad, že sa to ničím nedelilo od divého lesa. O dákom plote ani slychu. To bol ten anglický park.

„Jéžiš, Jéžiš,“ spľasla Paulína rukami, keď rehotajúci sa Legenyei, Legenyi Károly, jeho veľkomožnosť, velil kočišovi vtiahnuť do neopraveného, špinavého dvora. Pred chlievmi stála malinká hŕbka hnoja, ale tým väčšia bola pri nej kaluž. A tie chlievy! Strecha ležala skydnutá na povale, dverné stĺpy, všetky doboku, dvere boly len na jednom chlieve, i tie roztrieskané, hrady maly okolo steny ohavné podpery.

Keď koč vtiahol do dvora, prestaly hrabať na smetisku štyri sliepky, kohút zatrepotal krídlami a zakikiríkal, bocian zaklepotal zobákom na streche, ako by na uvítanie pána.

Koč zastal pri bránke. Pán Legenyi skočil a pomáhal dolu panej veľkomožnej, čo i potrebovala. Hlava sa jej krútila, nohy pod ňou sa podlamovaly, zblednuté pery sa triasly; len kočiš napredku a mládenec nazadku dusili v sebe smiech, hľadiac šelmovsky jeden na druhého.

Keď i chyžná sliezla, vybehne brešúc dierou pitvorných dverí malý psíčok, ale poznajúc pána, počal skákať od radosti na neho. K Paulíne prišly dve prasiatka, také vybiedené, skrčené, že žiaľ bolo pozrieť na ne. Ďubaly jej zašpinenými rypákmi do skvostných batistových šiat. Oháňala sa pred mrziakmi, ale pán manžel potľapkával svojho Amora, ktorý dobre sa neroztrhol od velikej radosti.

Vtom sa roztvoria pitvorné dvere. Vyjde z nich mladá ženská, v dlhých síce, ale veľmi chudobných a poplátaných šatách. Bolo vidno, že žiaľ ju hlodá predčasne. Na ľavom ramene niesla malého chlapčeka, pravicou viedla zafúľané dievčatko. Toto sa vytrhlo materi z ruky, priskočilo k Legenyimu a objímalo mu nohu s radostným krikom: „Aťuška náš![16] Aťuška sa nám navrátil.“

„Čo?“ zadivila sa Paulína ešte viac, počujúc to.

Ženská, ktorá vyšla, mrštila hnevným zrakom po Legenyim: „Ľakla som sa, že zase dáka exekúcia ide do domu.“ Potom sa obrátila k Paulíne: „S kýmže mám šťastie?“

„Som manželka tohto pána,“ odvetila smutne a trpko Paulína.

„Dobre, sme teda dve,“ pozrela vítajúca na ňu a na Legenyiho.

„Pokonajte sa teraz medzi sebou a rozhodnite, ktorá ste pravá?“ zarehotal sa Legenyi a poď prosto do krčmy.

„Ha, lotor!“ hrozila za ním päsťou staršia a voviedla príchodziu do chyže, brlohu krajnej biedy. Na nevydoštenej podlahe samý hrb a dolina, pec vcele ováľaná hlinou, okná zalepené papierom, stolky a pohovka už len stlačená slama tu i tam s capartom kože, zrkadla len polovica, obrázky bez skla. Hrôza ohrnula Paulínu, privyknutú na skvost.

Domáca jej vyrozprávala, ako ju nesvedomitý korheľ a hráč, náhle zo škôl vyšiel, priviedol k pádu, potom vzal nasilu, z donútenia rodičovského. „Mal obstojný majetok,“ hovorila, „ale všetko prepil a prehral ako márnotratný syn. Keď dogazdoval, zastavil ostatné roličky, sobral peniaze a šiel do Pešti složiť advokátsku skúšku. Mňa tu nechal s týmito dvoma deťmi v najväčšom nedostatku, sám pošiel, ako vidím, lumpovať a klamať, kde ho ešte neznali. Zaslúžila som si to,“ dodala s plačom, „bo mi povedali, že ten hrdlač a oplan už v školách len hral, pil a klamal. Zo psa nikdy nebude slanina.“

Povedala i Paulína nakrátko svoje a dodala: „Hanba a stud, že teraz už zemani chcú prevýšiť v klame, podvode, lži a podlosti Cigánov.“

Potom obdarovala úbohé deti, siroty pri živote otcovom a materinom, sadla na koč a hybaj nazpät k Pešti.

Oklammík kýval na ňu z krčmy rukou a želal jej šťastlivú cestu.

„Ha!“ odvrátila sa s ošklivosťou Paulína, „akých mi to často beťárov v tej Pešti obdivujeme a zbožňujeme!“



[16] Aťuška náš! (maď.) — náš otecko

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.