ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ťažko je hockomu ďaleké cesty podnikať a tak pikantné cestopisy vydávať ako napríklad Humboldt.^[1] To je nám nemožné. Baker^[2] motal sa so ženou ďaleko v Afrike, hľadajúc to, čo nikto nestratil, totižto prameň Nílu, staroegyptského Járo. Nemôžeme s Radcliffom opisovať bezhraničnú Sibír a nekonečné stepi Kirgizov a Tunguzov; ani sme s Vámbérom^[3] neboli tam, kde on nebol. S naším interesantným večným židom Šustekom^[4] sme tiež neboli, chybuje nám na to jeho železná vytrvalosť, remeselnícky podnik a šťastie. Nuž ale nám neprichodilo ísť ani na chrbte Tegetthoffa^[5] na ľad tancovať, kde chudák Tegetthoff bez ladu a skladu predsa v ľade zamrzol, a ani ho nefrutatírovali.^[6] No, ten tam je premrznutý, zachladnutý; jeho obyvatelia vrátili sa slávne do teplého nazad, prinavrátiac nám stratené Lombardsko-Benátsko vynájdením nového ostrova Fraňa Jozefa.^[7] Aby sa tento ostrov mohol stať hypotékou k novým pôžičkám, pravdepodobne by sme ho najprv museli ísť lízať z ľadu.

No takýto a tomuto podobný cestopis my, pravda, nášmu obecenstvu nastoliť nemôžeme, a musí sa ono i skromnou potravou uspokojiť, lebo: „Arme Leute kochen mit Wasser.“^[8]

Keď teda opis prechodu cez Čertovicu sám v sebe bude len jednoduchý, znie aspoň jeho nadpis dosť čertovsky.

„Zbohom, drahí priatelia!“ lúčili sme sa so známymi, i brali sme sa Dúbravkou — bez duba — hore Pohroním.

Na brehu blýskavého Hrona leží miesto živých, Brezno, a nám pod nohami v brehu — miesto mŕtvych. Poloha tohto miesta večného spánku je tak upravená, že si každý živý tamdolu z námestia, ba áno, z oblokov, svojich tamhore driemajúcich príbuzných môže vidieť. Tomu čosi podobného majú Turci, ktorí svojich milých v záhradkách, dvoroch a popod obloky pochovávajú.

Doprosta hľadiac, na juhu obrubujú obzor husté černohorské lesy, naľavo klenovský Vepor, prostriedkom proti Sihle Obrubovanec, napravo drží stráž ľubietovský Vepor. Milióny stromov čnejú tu do neba, more to tajuplných lesov; na východe je homolovitý Čierny vrch, Gajdošov potok, Fabova hoľa, Polhorská maša. Ďalej v pozadí na Hrone vystiera sa podľa mena a podľa postavy ozaj Kráľova hoľa, na západ hrončianske hory rozmanitej podoby. Okolo Brezna vídať nepriehľadné polia unujúcej žltej farby. Ešte raz stiahli sme zrak z ďalekých skokov na blízke predmety, hodili sme okom po niekoľko sto bledožltých krovoch, pred polrokom zhorených sto šesťnástich domových číslach. Slnečné svetlo odrážalo sa ostro z bledých liskavých krovov, pod ktorými bývali skľúčené bledé tvory.

Vrúcim slnkom sprevádzaní prišli sme do vyžiadaného tieňavého závozu. Čírom-čárom vystupuje sa hore a meno Parichvost svedčí o vtipe a o akosti cesty.

Pod samým Dielom prechádza cesta úžinu na styku ruly s červeným vápennákom. A tu na Kaniaku boli v starých časiech bane na hnedú železnú rudu veľmi dobrej akosti. Ruda sa už minula a tých, čo ju dorábali, tiež už zuby nebolia.

V susedstve starých zapadlých baní vystupuje žabicový hrebeň,^[9] Skalka rečený, dubmi porastený. Toto malé dubové hniezdo je jedinké v celom breznianskom chotári. Zaslúžilo by pre samú zvláštnosť, aby ho šetrili. Kaniacke červené vápno, podobné vápnu okolo Hôrky, Radvane a Urpína, je opukasté^[10] a dá sa, ako to vidieť pri evanjelickom kostole v Brezne, dosť dobre upotrebúvať na platne.

Konečne, keď sa koňom chvosty a nám kečky vyzvárali, vystúpili sme na Diel, vrch to ležiaci medzi Breznom a Mýtom.

A tu na sever otvoril sa nám nový ohromný obraz, Ďumbier s jeho celou rodinou. V prostriedku ležal on vyvalený, okolo neho Malý a Veľký Gápeľ, Vajskovská, všetko hodní mamľasi, a okrem toho kopa menších čeľadníkov, rozložených na všetky možné spôsoby tým starším po nohách a otlakoch. Pod nami, prosto v dolinke vidieť čiastku, ak sa nemýlim, pravé ucho a ľavú nohu obce Mýto. Podľa mena a polohy súdiac, domnievam sa, že tu snáď kedysi od kupcov, chodivších cez Čertovický priesmyk, mýto (ale pre koho?) vyberali.

Z Dielu spúšťali sme sa červenou hlinkou, pomiešanou valným nánosom, svedkom to potopným, znakom vysokého mora, dolu na Mýto, a to tak strmým závozom, že nám neprichodilo zahamovať len kolesá, ale i nohy. Sedieť sa tu nedá na voze, lebo ťa hneď zvezie kočišovi na krk. Pri novozaloženej malej fare s veľkým farárom^[11] zišli sme na Mýte; tam však na hradskú cestu, ktorá zo Štiavnický (Piesku) cez Bystrú, Mýto, Jarabú vedie Čertovicou do Liptova.

Od Mýta sme šli kusom po a pri bielych vápenkách prosto popri potôčiku a s ním rovnobežne, s tým rozdielom, že on chladný blbotal a skákal nadol, my však rozpálení šomrali sme a kynkali nahor. Na rovinke Mýta stojí píla, a tým je práve pamätná, že už niekoľko rokov stojí a svojou zapustenosťou zveličuje romantickosť okolia.

Ešte kúsok a stojíme pred Mlynnou.

Mlynná je dolina, ťahajúca sa od cesty naľavo hore pod samý Ďumbier, kde sa v jeho ňadrách tratí. Trvá to dlho, kým ona medzi Malým a Veľkým Gápľom, sem-tam sa točiac, vystúpi až na Ďumbier. Táto dlhá Mlynná nazbiera veľa vody a donáša ju a pomieša hneď zdola cesty s vodou jarabskou. I to je pravda, že tieto vody prechovávajú pstruhy a vydry, ale keďže sa milovníci pstruhov množia, v prístupnejších miestach už ich veľmi vyškrtili.

Mlynnou putujú obyčajne tí, čo chcú vystúpiť na chlm Ďumbiera. Nocujú tu hore na sedle na salaši a včasráno konajú púť ďalej na chlm. V tejto doline stálo baníctvo pred vekmi v kvete; dokazujú to hálne,^[12] sýpy a trosky. Teraz tu bez ostýchania vydržiavajú svoje klúbky medvede, áno, i toho v našich novinách opísaného ostrovida tu lapili.

Asi pred dvadsiatimi rokmi naďabili náhodou na zarastenú hálňu trosák a liachov; stopené splatili sa dobre obsahom medi a striebra. Bezpochyby pre búrne nápady martalúzov^[13] ich zrazu opustili.

Pred Mlynnou, tam, kde mlynskú vodu prekračuje hradský mostík, napravo čnie neveľký kopec červeného piesočníka. Tento je preto pamätný, že stojí izolovane, súc obklopený na východ a juh vápennákmi. Jeho pokračovanie pozorujeme zdola Bystrej v susedstve melanteritu,^[14] z druhej strany však zdola Nižnej Boce.

Odtiaľ sme vystúpili na rovinku. Na tej rovinke rastie hojne nadraguľa (ľuľok, Atropa bella donna). Keď som tadeto raz cestoval s nebohým výtečným Karolom Kuzmánym, odtrhol som na jeho žiadosť vetvu s jahodami krásnej nadragule. Položím vetvu na sedisko a besedujeme ďalej. Tu zrazu vykríkne kočiš a úpenlivým zrakom pozerá si krvou podbehnutú čiastku tela. Utíšil sa mu strach, keď videl, že sedel a rozmiesil nadraguľu svojimi nadragami.^[15]

Stade šlo sa cez Singoty. Toto meno, znejúce tatárskym spôsobom, odvádza sa jednoducho z nemeckého Segen Gottes.^[16] A tomu skutočne tak je, ako to dosvedčujú násypy bývalých baní. Boli tu požehnané, Nemcami obrábané bane. Teraz po nich stromy rastú. Bane sa premenili na zarastené jamy, Segen Gottes — na Singoty.

Za baňami, pod brehom, pri samom potôčiku prúdi dosť kyslá voda. Odtiaľto strmým bokom ťahá sa cesta ďalej a tento kus menuje sa Dievka. Tu sa raz prekotil voz a kotúľal sa strminou až do jarku. Dievka, čo na ňom sedela, sa zabila. Od toho dostalo osudné miesto meno Dievka.

Ďalej vystupuje cesta v úzkej doline sprava naľavo a naopak, všade nad hučiacou vodou. Dolina to naozaj podhôľna, ako na to poukazujú všetky atribúty: vodné penavé skoky, čľapkanie a hukot vody, všakovej podoby skaly, skaliská a zápole, žumpy a krútňavy.

Vo vode a nad vodou sem-tam popremetávané stromy, každým krokom zjavuje sa nový obraz, básnikovi a citlivému človeku vítaný. A keď z týchto bez skladu rozmetaných predmetov zdvihneš oči hore, švihne ti zrak hore hustými ihlinami nesčíselných stromových ražňov hore na temeno oblačnej plešivej hole.

Ale čo sa mi tuto kníše pod nohami? Krásny žltý kvet, je to Inula oculus Christi,^[17] tamto na skale útla Viola biflora,^[18] tamto pod cestou Dipsacus laciniatus,^[19] pyšný Hypochoeris uniflora^[20] a mnohé iné.

Ej — a tamto vysoko nad strmou prťou, čo to za násyp? A na ňom, čo to za chrámec? To je Trojica, baňa na meď, striebro pod Malým Gápľom. Bože večný, kam človeka ženie túha za drahým kovom, vysoko do oblakov a hlboko, hlboko do zeme! Táto baňa bola predtým v moci komory;^[21] komora ju predala gverkom^[22] za päťsto zlatých a sprvu sa darila veľmi dobre, teraz však zase jej ťaženie upadlo, a tak počet baníkov klesol zo šesťdesiatich až na veľmi nepatrný počet. Ak to tak pôjde ďalej, zanikne úplne. Keď teda, čo sa rudy týka, výhľad z Trojice je bárs obmedzený, tak čo sa týka výhľadu stade na okolie, je divo čarokrásny. Pamätám sa ako bývalý účastinár, že sme v susedstve samej bane strieľali na jarabice i jariabky.

Toľko o Trojici.

Takto o nej rozhutujúc a okom hodiac ešte vpravo, vbok na zapustenú, machom obrúbenú štôlňu, vstúpil som na Nižnú Jarabú.

Stojí na mieste, kde sa dovedna schádzajú dve strmé, hlboké doliny. Tu pred jedným ľudským pokolením stáli železné samokovy (hámre), teraz po nich inej stopy niet okrem priekopy, kolesne^[23] a základov dielne; i to je skopané, zemiakmi a kapustou vysadené, ba i chren sa tu náležité zakorenil.

Na Nižnej Jarabej je i panský dom, kde pred štyridsiatimi rokmi býval banský úradník, predstavený rozsiahlych baní, no teraz tu býva nižší banský dohliadač a o nezaveľa i ten nebude mať na čo dohliadať. Terajšia jeho povinnosť vzťahuje sa na železné bane, jestvujúce ďalej od Jarabej a nebárs výnosné obrábané. Či vám je to tichá osada, akoby pánu bohu za chrbtom vystavaná! Isté je, že tu svet doskami zabitý a za tými doskami je — Jarabá. Leží — lebo ani nestojí, ani nesedí — akoby v hrobe a len jednou škárou do neba hľadí, kade i slniečko, keď je veľmi dobrej vôle, do Jarabej kukne. Povyše panského domu pred strmou podhôľnou dolinkou ležia v pokoji tí obyvatelia pokojnej obce, čo so svetom, s ktorým vo svojej skromnosti tak málo do potyku prišli, sa rozlúčili na večnosť.

Sufficit huic tumulus, cui suffecerat Jarabá…^[24]

Nasleduje Stredná Jarabá so skromným, ale veľmi čistotným hostincom.

Na hornom konci, pred dolinou Kunštovou je Vyšná Jarabá.

Kedy povstala Jarabá, nie je mi známe. Na starom pergamente, ktorý sa dostal s okrúteným koláčom z kuchyne bývalého banského sudcu Vyšneyho v Banskej Bystrici do domu Michala Rarusa^[25] a stade do rúk nášho Sama Chalupku, kópii to akýchsi starých poznámok, stojí, že jarabské bane zanechali v trinástom storočí pre nápady martalúzov.

V tom popise sú bane menovite udané, a nielen jarabské, lež i celého ťahu zvolenských hôľ.

Neďaleký Bacúch, kde za starodávna jestvovali medené bane, spomína sa r. 1274, keď sa gróf — a či knieža Bogumír uvádza do majetku lesov, udelených mu r. 1269 medzi vieskou Hybe, spišskými hranicami a obcou Wacuch (Bacúch).

Povesť nesie, že Jarabá bola dakedy značná banská obec, že mala kaplnku a hodiny, ako to dokazujú vykopané pondusy.

Najhlavnejšie bane boli v Kunštovej, ako to samo meno a rozličné zbytky poukazujú. Kunšt vraj nevystačil ťahať vodu, nuž bane vytopilo a zanechali ich.

Vrch povyše Kunštovej sa menuje Špitálska, pomenovanie bezpochyby od baní, obrábaných v prospech starých a chorých baníkov pre dobro takrečeného hospitálu, ako to napospol prichádzalo v banských miestach. Hospitál býval medzitým nie výlučne pre chorých, ale býval i prítulkom pocestným, lebo vtedy bolo síce menej krčiem, ale viac ľudského súcitu a dobrosrdečnosti. I mená Malý a Veľký Gápeľ poukazujú na banícky živel. Z toho sa dá zatvárať, že tu predtým bolo živšie a obydlenejšie než teraz.

Že Jarabá leží vysoko, svedčí tá okolnosť, že sa tam nijaké zrno neseje. Potrebnú slamu dovážajú z Mýta. Ani ovos ani iné obilie nedozreje. Pestujú zemiaky a kapustu. Pod oblokmi panského domu videl som učupený bôb. Ťahúnov niet (ani kone ani voly) nijakých. Cesta v zime je tu neprebrodená, len chodník pre peších býva prístupný, i ten nie vždy, a často možno ho prebrodiť len vo väčšej spoločnosti. Veľkú pozornosť venujú lúkam, ktoré po strmých kopcoch náležite hnoja na chrbte vynášaným kravským a ovčím trusom. Statok je čistý. Stajne tak riadne, že prevyšujú čistotou mnohé chyže blízkych meštianskych domov. V nedostatku slamy podstieľajú lístím a machom. Po vycúdení hnoja polejú podmostinu vodou a stajňu vyvetrajú. Riad domový je umytý a vyšúchaný, mlieko a maslo môže piť a jesť bez ostýchania i tá najdelikátnejšia dvorská dáma. Chyžky sú takmer všetky murované a napospol čistotné.

Zanechajúc tento chudobný, ale pracovitý a čistotný národík, prejdúc popri stupových rumoch, fľúdroch,^[26] bývalom rybníku a dobrej kyslej vode na dne rybníka, ocitli sme sa pred Čertovou svadbou, alebo, krátko rečené, pod Čertovicou.

Čertovica je strmé sedlo a tvorí priechod medzi Jarabou vo Zvolenskej a Bocou v župe Liptovskej. Na východ končí sa Benickou hoľou a Beňuškou; na severozápad ťahá sa však hore až po samý Ďumbier.

Južná strana okolo Jarabej je porastená hustým lesom, samý vrch, to jest sedlo, je holé, lúčnaté. Asi pred štyridsiatimi rokmi viedla hore síce kratšia, ale dešperátne strmá úzka cesta. Ak šiel voz hore alebo dolu, musel výskať alebo trúbiť, aby sa nestretol nenadále s druhým v závoze, ale aby na príhodnom mieste mohol zastať a druhému sa vystúpiť. Ináč, akže sa stretli v úžine, nezostávalo pocestným nič iného, ako voz rozobrať a po kuse prenášať na druhú stranu, ak nechcel jeden cez chrbát druhého prechádzať. Teraz na to miesto vedie síce obchodná,^[27] ale pohodlná, pažiťou porastená cesta, asi v desiatich-jedenástich zákrutách. Vozík pohyboval sa hore touto cestou. Chodník je úplne zatienený lesom. Jedle, smreky, buky a javory sú obyčajné. Rakyta, skoruch, breza sú potratené. Búčie, čím vyššie, redne. Pod sedlom sú i smreky riedke a obrastené fúzatým machom (Usnea barbata).

Vo velebnej zelenej tisine nahliadneš takmer do duše matky prírody. Ona tu nemýlená pracuje, ničí a tvorí neustále, tak celkom pôvodne, podľa svojej chuti, ako povedá lord Byron: „Umelectvo bledne, moc padá, len príroda, tá pretrvá.“

Na vykydnutých storočných, bútlych, machom porastených stromoch prýštia veselo čerstvé jedličky. Zo smrti jedného povstáva život druhého; kde sa jedno končí, druhé sa začína. A tak to ide vždy a všade. Absolútnej smrti niet. Sama smrť je len životom v druhej forme. I táto pevná žula predo mnou, oproti drzému bytiu ktorej som len ako mravec, a ona, zdá sa, hromom odoláva a vekom sa smeje — i tá po vekoch sa rozpadne, áno, rozpadne sa do druhého tvaru, ako sa to s ňou už bezpochyby raz stalo.

Hopsa! Stoj, noha, nešliap, nenivoč, čo si neurobil! Vidíš, aké krásne Geum montanum^[28] tu pred tebou sa blyští a okolo neho celá záhradka veľkokvetej Viola saxatalis.^[29] Ako to dobre, keď naďabíš na takého priateľa, čo ti ťažké myšlienky pomáha preháňať. Ešte jeden kvietok, tam zase — zase, huj, koľko ich tu, ach! Však sme už navrchu Čertovice.

Sadol som si na odkopanú pažitnú rovinku. Tá rovinka by tiež veľa pamätného rozprávať vedela! Ale je nemá ako celé to zádumčivé okolie. Vetrík poťahuje, šuchoce, nakláňa psicu a čučoriedie, ale veselé bľabotanie stromových listov nečuješ. Hôľna pipíška hojdá sa vlnoletom v povetrí, sadne na krtičník, ktorých tu myriady jesto, a pískne. Pekne je to všetko, ale desno. Predo mnou, podo mnou, sprava, zľava dolina so všakovými dolinkami, výbehmi, grúňmi, bánmi a spustmi, a všetko to potiahnuté lesom. Obzor na juhu sa končí v pozadí Kremnickými horami. Zmeniac postať, zjavuje sa nám: Benická, Beňušská, Pliešky, Hodruša, Mišková, Malužinské hory a v pozadí odlomok Tatier Baran a Roháč. Na Beňušskú a hore na Ďumbier vybehúvajú chotáre liptovsko-zvolenské.

Ja myslím, že tu má vietor kasáreň a stadiaľto robí výlety na okolité kraje. Najradšej tu však v zime peleší a narobil už veľa galiby a nešťastia. Nerád má, keď sa človek prizerá jeho pochabým tancom. Nahádže mu do očí snehu, narobí tmu a človeka zavádza na plané cesty, kde v snehu zablúdi a zahynie.

Meno Čertova svadba pochodí podľa povesti ľudu od jednej nešťastnej príhody. Bocan, mladý zať, bral si vraj nevestu z Jarabej. Ako sa s rúchom hore závozom viezli, prevrátil sa voz a zlomil mladému zaťovi nohu. Chudák dupol nohou — bezpochyby tou zdravou — a žalostným hlasom vykríkol: „To je čertova svadba!“ A tak tento vrch od čertovskej svadby meno dostal, tak ako Rím — Roma od Romula.^[30]

Náš Samo Chalupka, nechajúc kuľhavú výpoveď krivého zaťa po strane, odvodzuje tento názov od črty — čiara, linaj. Čiara, črt robí sa dačím čiernym, stade je i čert čierny. Ja som ho síce ešte nevidel v jeho politickej farbe, ale nedá sa myslieť bielym. Črt znamená chorvátsky skica, nátieň. Mená, ako Čerťaz, vyskytujú sa okolo Brezna a Hronca viac a znamenajú čiaru, linaj, hranicu, chotár, a tak i čertica alebo čertovica znamená chotár alebo hranicu, a tým je i skutočne.

Zakončením sa breznianskeho chotára prestáva i dosť dobrá cesta. Počalo sa v nej i ďalej pokračovať, a to pričinením sa kráľovského správcu malužinskej huty, pána Wiessnera, neskoršie ministerského radcu vo Viedni, ale práca sa pristavila. Vyrobený kus je teraz zarastený lúkou.

Roku 1848 — 49 stáli tu stráže. Prachu sa moc nevystrieľalo. Koštialiky rozličných pečienok tvrdia, že sa tu za vlasť hrdinsky jedlo.

Všade zjavujú sa zázračné žulové balvany. Že to ten svet na chrbte zniesť vyvládze! A predsa, verte mi, keby tie ohromné vršiská zo syra boli, rozprestierala by sa tu neprehľadná rovina. My ľudia sme ukrutne pažraví!

Zanechávam tento vysoký prestol prírody. Lúčim sa s juhom a obraciam sa na sever. Strmá a skalnatá cesta je tu predo mnou ako do neba. Opodiaľ nej každým krokom porýpaná zem. Hrádockí baníci hľadali železnú rudu pre mašu, nebodaj s prospechom. Zvážali ju z ďumbierskych výšin, popod samo nebo krútňavami ciest, kde by to človek držal takmer za nemožné.

Pod Čertovicou prichádzajú už bocianske štále.^[31] Dolu ďalej pokázal mi môj vozka skalu pod smrečkom, kde vraj vyhrabal zamrznutú ženu. Z Brezna idúc s dakoľkými chlapmi, zastihnutá bola na Čertovici krutou víchricou. Čosi-kamsi obklopení boli oblakom pichľavých snehových chumáčov. Priezoru pred nimi nebolo voľného ani na krok. V strašnom hluku zablúdili, chlapi dostali sa prácne, ale šťastlivo nadol ku štálom a stade vykradli sa do Boce. Ženička, slabšia, chodila bez smeru v búrnom snehovom mori a — utonula. Jej šťastlivejší spolucestovatelia, náhle sa dostali domov, vyslali chlapov a tí ju hľadali, ale nadarmo. Tu môj Janko, vracajúc sa z nepodareného podniku nazad, udrie lopatou do snehovej homôlky, i odrazí vrchnák, a tu zjaví sa jeho zdeseným očiam v ľadosnehovej škrupine postava zamrznutej ženy. Sedela na skale, držiac si v rukách rozčuchrané vlasy. V zúfalstve zastihla ju smrť.

Boca, tak ako Jarabá, pozostáva z troch oddielov: Vyšná, Prostredná a Nižná Boca. Leží vo výške 2938 parížskych stôp nad hladinou morskou. Ináč Boca mestečko má jednu faru, dva kostoly a nijakých vrabcov. Títo verní prívrženci hospodárstva z tej jednoduchej príčiny sa tu neosadili, že nenachodia dosť podmienok k svojej pohodlnej existencii; tu sa totižto obilie neseje. Siať by sa síce mohlo, ale nedozrie, a vrabce, tak sa vidí, nebudú húseniciam kvôli na Boci prebývať, čo hospodárskym exaltadom,^[32] ktorí vrabcom nasilu gavalierskosť pripisujú, týmto dávame na pováženie. Okrem tejto prírodnej pamätnosti vyznamenáva sa Boca zlatými baňami — bez zlata. Vôbec, to tak hľadané zlato nikde tak hojne zastúpené nenachodíme ako hen v pána Matzenaurovom^[33] zemepise. V skutočnosti veľmi poriedku sa ukazuje.

Boca do XV. storočia, vtedy Joachimsthalom^[34] menovaná, stála asi vprostriedku medzi terajšími Bocami. So spomenutým storočím Boca klesla; po mnohej prestávke vykutali na Hornej Boci výnosné zlaté bane. Dolina zaľudnatela poznovu a utvorili sa tri obce zapojené v jednu. Ešte pred dvadsiatimi rokmi išlo tu dosť rezko a Boca honosila sa menom, aké má i zlatá Praha.

Breznianski virtuózni kartári hovorievali: „Na tú kartu i zlatú Bocu postavím.“ — Teraz by tú zlatú nikto za „vízo“^[35] prijať nechcel. Bane sú prepadnuté, závodné staviská pováľané a baníci rozbehaní vo všetky strany sveta. Pred niekoľkými rokmi ešte tú zem v rozváľaných stupách a prach, čižmami starých Bocanov nadrvený, vymývali. Teraz sa minulo i to. Kým arciknieža Albrecht^[36] pestoval železný vek „aetatem ferream“ v Hrádku, chudáci Bocania kopaním a vozením železnej rudy zarábali, no v našom papierovom veku i to zaniklo a baníctvo spí. Boca, zlatá Boca, môže sa menovať banským hrobom.

Najhlavnejším zamestnaním ľudu je statok: kravy a ovce. Preto tu i lúky znamenite pestujú. Pohľad na kvetnaté, bujné lúky človeka by s tou osudnou myšlienkou mohol spriateliť, keby „per metempsychosim“^[37] musel byť prenesený do bytnosti bocianskeho junca. Výšiny kol Boce sú lúčnaté, oveľa menej lesnaté než zo strany jarabskej. Tí zemskí páni, ktorých mená končia sa na „ocky“ a na „áni“, nepovažujú lesy za ozdobu pestrej prírody, ale za výdatných faktorov svojich náročných pokladníc. Cesta cez Boce je žulovitá a dosť dobrá. Popri ceste časté sú staré násypy a rumy stúp. Na Vyšnej Boci sú panské (gverské) staviská, dve krčmy, fara, kostol, škôlka. Na Nižnej Boci, najväčšej s drevenými domami, je tiež chrám. Niže Nižnej Boce badať červený piesočník, aký sme boli spomenuli pred Mlynnou. Tento piesočník vyskytuje sa takže v susedstve vápennáka^[38] z jednej a žuly z druhej strany pod Tatrami v Rakúskej doline (Roxerthal), kde v blízkosti karpatského piesočníka podráža 6000 stôp vysoké vápenné hole.

Niže Nižnej Boce ťahá sa vpravo vbok dolina, priechod to cez Pliešky na Bacúch (tri-štyri hodiny). Tu neďaleko cesty asi pred dvadsiatimi rokmi zamrzli v chujave štyri bacúšske ženy. Našli ich ležať pri chodníku po dve z oboch strán. Šuhaj dovliekol sa do štálu. Objal tam okolo krku jalovicu, ohrial sa a okrial.

Nápadné a pozoruhodné sú pozdĺž doliny štrkovité násypy, hrby a jamy. Pozorovať to až vysoko, hore do brehu, niekoľko siah nad potokom. Mohutný žulový nános bol prekopaný ľudskou rukou. A toľkú silu prekopávať a vymývať treba bolo času na stá a stá rokov, dlhý počet ľudských pokolení.

Od Zvolenskej Ľupče hore po samý Bacúch vidieť takrečeným vidiekom ten chaos porýpaného štrku. Kde je pomiešaný drobnejšou zemou, je pažitnatý, inde suchopárny, miestami hustým lesom porastený. Od hronskej doliny proti žulovým ťahom hôr, bočnými dolinami, všade to isté vídať a tak teda i dolinou od Piesku na Bystrú, od Mýta až pred Mlynnú, kde miesto zaujímajú vápenisté hory, prestávajú tie charakteristické kopy, lebo vápennáky nie sú zlatonosné. Základná podmienka násypov tam teda chybuje. Z tohto štrku pred časmi vymývali zlato. Z tej rozsiahlosti násypov, vysokých kôp a vykopaných hlbokých jám dá sa uzatvárať na živý závod toho druhu, ako teraz obdivujeme v Kalifornii a Austrálii. Posledné obrábanie násypov bolo vraj v Predajnej (Seifwerke). Tie v polovici XV. storočia zanikli, a to s vynájdením Ameriky, s ktorou s lacným dovážaním zlata súbeh nevydržali. Banský gróf Schweitzer v polovici tohto storočia prácu obnovil, ale tá sa nevyplatila, a to preto, že sa zlato nerozmnožilo, no práca značne zdražela. V XVI. storočí špaňodolinskí baníci banskobystrickým gverkom vypovedali prácu a brannou rukou obľahli mesto. Gverkovia nechceli dať vyššiu mzdu ako štyri denáre denne;^[39] baníci pýtali šesť. Vyrovnali sa s piatimi denármi; aký to teda pomer medzi plácou vtedy a teraz! Obsah zlata v štrku sa nerozmnožil.

Keď človek tieto nespočetné kopy míle a míle nasleduje, veru sa zastaví nad tým a zamyslí. Pravdaže, mnohí stúpajú po týchto pomníkoch predošlosti a ani nehútajú o tom, že tu „starec“ stá, ba tisíce rokov škrabal a zmýval ten žltý kov, aby tí, čo ho najmenej zaslúžili, mohli svetu frčky hádzať a harušiť.

Pôvod týchto kopaníc je temný a siaha do pravekých dôb mrákoty ľudskej kultúry. Pravdaže, tak je. Ony boli nitkou a vodidlom, pomocou ktorého prišlo sa ku prameňom kovov všetkých našich banských miest a závodov.

Naše banské mestá sú už dosť staré. Napríklad Kremnica je vyše tisíc rokov známa; no, a kde predtým jestvovali už sýpy a vymývačky!

Vec sa vysvetľuje.

Drievne národy týchto krajov ťažili drahé kovy, menovite zlato z piesku na brehoch väčších riek, napríklad Dunaja. Práca to bola únavná, ale zlato malo vysokú cenu. Brehom ťahali ďalej, no čím bližšie prichodili k Hronu, tým bola práca výdatnejšia. Vyše Hrona klesol obsah a tak, prirodzene, podali sa Hronom. To isté opakovalo sa v Hrone, čo v Dunaji, keď približovali sa k prameňom. Vystúpili potom bočnými dolinami a tu, menovite v blízkosti našich hôľ, ako najdlhšie pestované, vidíme ich najpôvodnejšie. Konečne bočnými dolinami a dolinkami privedené boli na miesto samorastlé a tam založili a udreli dolné do celých skál a zarazili baníctvo. Keď naše baníctvo niektorí pripisujú časom Probusovým,^[40] ak to platí, čo sme tu hore pripomenuli, o čom nemáme príčiny pochybovať, tak počiatky sýpov môžu siahať až do doby egyptských pyramíd. Tvrdo je síce kontrolovať a ľahko to povedať, ale proti možnosti toho niet dôvodov. Banícky priemysel je u nás veľmi, veľmi starý.

Po tomto historickom výlete vráťme sa do našej už tuto blízo Malužinej, ozaj peknej doliny.

Ako naše liptovsko-zvolenské žulové hole vynikajú zväčša okrúhlou, hladkou podobou, tak honosia sa vápenné hory okolo Malužinej formami veľmi divými, smelými. Lesom obrastené strminy pretiahnuté sú hrotitými bielymi vápennákmi. Tam niže Malužinej čnie strmý úzky vápenný chlm. Sám chlm obrúbený je bielym obojkom. Na vrchu rastie chlp čerstvých zelených stromov. Vyzerá to ako ozdoba hlavy. Ba či na ten chlp ľudská noha už vystúpila?

Malužiná spočíva na brehu bystrého potoka. Bolo to tu kedysi veselo, ale baníctvo, ako u nás vôbec, tak i tu upadlo. Medená huta zmenila sa v privátnych rukách na sklenú. Dlhé, na poschodie vysoké stavisko, kde predtým bývala správa huty a bane, stojí prázdne — na postrach. Tieto okolnosti síce neobživujú obraz, no dodávajú mu viac melanchólie.

Po krátkom pobavení a občerstvení dali sme sa ďalej na cestu.

Po krátkom čase vychodí na vrch pri vápennáku i bridlica a na tom prvšom rastie utešene pekná Campanula carpathica.^[41] Biela skala, na nej bujná zelená perina a z toho vystierajú a hojdajú sa nebomodré zvonce.

Blížime sa k Váhu. Dolina sa šíri a sýpy všade s nami až po samý Váh. Keď sa slnko zapchlo na Roháči, prekročili sme železnicu a prekročili Váh. Hrádocká maša smutným okom hľadela na nás. Nevŕzga ani tá, z kečky sa jej neparí, stojí opustená. Zvyšky rudy odvážajú preč po železnici. Všade po našich stranách klesne baníctvo a hutníctvo, silný priemyselný prameň. Toho príčinou sú okolnosti menlivého času, pravda je; ale i nedbanlivosť a neudatnosť. Rok po roku sa vytrhuje práca chtivým rukám a odpláva chlieb pred lačnými ústami.

A tak všetko len tak hynie, len tak hynie ako lístok na doline!

Krásnym, tichým a teplým večerom dorazili sme po výdatnom pochode na hrádockú stanicu. Sedieť pred stanicou, hľadieť na Hrádok a hľadieť na hrad ten prepevný, žulový Kriváň s jeho spoločníkmi — je pôžitok báječný. Slnko mu už bolo za „króglom“^[42] a on si práve chystal nočnú čiapku ako hmla bielu k odpočinku. Dobrú noc, amice!^[43]

Vlak tu, zvonec zaznel raz, dva. Ubiehame domov.

Zbohom!