ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oslavujem ťa, pieseň matky mojej! Z vekov do vekov prúdiš v nás krvou, zo syna na vnuka prenášaš plameň tohto rodu a dychom nášho kozuba dočahuješ samý blankyt Boží. Oslavujem a vzývam ťa v svitaní detstva: oživni spev kolísky, oživni dávny sen, oživni lásky kvet! Zapáľte sa, oblohy, rozlejte sa, zore, na úvaly slovenské, spievajte, deti Tatier, hymnu mladého rána! Zaligocte sa, padajúce rosy, pozdravený buď, nový príchod času!

Tak som zvolal za skorého detstva, keď môj pohľad po prvý raz padol na slnečný deň a na všetky jeho krásy. Bol som pripravený vkročiť do života a zbierať jeho kvety. Všetko jasalo, svet bol samým spevom. Moji rovesníci poznali mnoho piesní. Tak si ich niesli do škôl, do poľa, do hôr, na maliny, na šípky, na púpavu, ako ich dostali z úst svojich matiek. Slovenské rodičky, obklopené za tichých večerov mnohým drobizgom, mládencami i devami, sedávali do sladkých nocí na prahu domu a spievali im o zamilovanom Janíčkovi, o Aničke a o láske.

Dozvuky tohto spevu som zďaleka počul, pripomínal mi stratu jednej piesne mojej mladosti. V jeho ozvene som často plakal, horko plakal už ako dieťa. Ja som mal matku v zemi, moje piesne boli na dne hrobu. Odtiaľ ma šľahala tma a žalosť, bezmedzná žalosť.

Ó, už vtedy som zaúpel a zakvílil hlas môj po samo nebo; svetlo! Svetlo do môjho krušného života! Svetlo a jeho oslobodenie dajte mi! Zbavte ma bolesti, vráťte mi poznanie lásky, dajte mi pieseň! Priveďte ma k náručiu tej, ktorá ma strhne do vytrženia sna! Priveďte ma ku kráse extázy, k nedotknuteľnosti vízií, k šťastiu!

To boli hodiny, keď som sa z blúznenia nepreberal. Vzpínal som ruky, akoby v horúčke, a chcel som tušiť, že sa pripojujem k tým, čo sa radujú na príchod svojej šťastnej chvíle. Potom v nekonečne slastných precitnutiach som jasal a prosil: zvoňte mi na ráno veľkého prebudenia, chystajte sa zamiesť dvor, vyzdobte ulicu, sprievody prídu, defilé veľkej vidiny pôjde pred domom, príde moja milovaná! Posypte ruže na cestu, obloky otvorte, vojde k nám sviatok!

Tak som volal, zúfale volal, vediac, že i pre mňa smutného rozkvitnú puky záhrad a višne s ružovým plodom.

To boli okamihy, keď som sa prebúdzal z detstva. Vtedy som bol odhodlaný ísť s odchodmi zôr a vynájsť krajinu zamilovaných. Svoje chlapčenské hry som skoro zanechával, sníval som o väčšom svete, o rozprávke lásky.

Vo svojich útlych rokoch som sa oddával dumkám o anjelských pannách, o princeznách, pre ktoré budem žiť. V ranej mladosti som sa chcel zamilovať. Žiara osvetlenej kňažnej, oblečenej do slnečného azúru, zostupujúcej ku mne zo zámkov súhvezdí, padala mi na oči, aby som si ich privrel, ako som ju chcel privrieť do svojho života a sna. Tento chlieb lúčov bol mojím denným pokrmom. Hádam som sa mohol zdať ako neskutočný mládenček, ktorého nikdy nepočuť, ako žije; azda ma mohli mať za zakliateho šuhaja v jazere hôrnych rusaliek, s ktorými som rozvlňoval na hladine vôd penu hviezd a luny, ale môj život, ako mi ho dala slovenská matka, hnal ma k inej rozprávke, viedol ma k tej, ktorá sa mala stať vyvolenou môjho srdca. Ó, aká len bude, až ju raz nájdem! Bude pekná? S očami zasnenými? Bude pôvabná, čistá, skoro vzdušná? Prinesie mi v tvári jasnosť neba a na ústach úsmev večne mladých dní? Prijme ma do srdca? Jej duša bude bez tieňov, bude schopná iba milovať? Tisíce a tisíce otázok chce dať taký chlapec, a niet komu. Vyžaloval by sa zo svojich mučivých snov a túžob, ale kde má začať, ako to povedať, je primladý. Rozprával by, aké kraje bežia mu pred očami pri jeho odchodoch, no mlčí, nič nepovie. Až bude dorastať na mládenca, na muža, každého to naplní radosťou, spanilo sa zaľúbi. Na sviatok jeho zásnub nik nebude smutný, veľké bude svetlo dňa.

Chcelo sa mi milovať všetky veci na svete. V takomto rozochvení začal som cítiť, koľko krásy skrytej je predo mnou. Len na mňa volalo všetko? Len sám som žil pre objavenie všetkej krásy? Zdalo sa mi, že som schopný rozprávať o nebi, o zemi, vidieť a poznať všetko, ako blízke hračky. Čo nebežalo všetko ku mne a okolo mňa? S údivom som hľadel za rozbehnutým vetríkom, za zvlnenými kopcami, až za tými bledými v pozadí, ako sa mi strácajú poza horizonty. Díval som na dlhé hodiny do diali, na oblaky a na hladinu riek. V takýto čas i kukučky s vôňou živíc z tajomných lesov, i divé húsky na oblohe, i odchádzajúce vtáky ťa zoberú, všetko ťa berie pod krídla a hľadáš ten malebný iný svet, kde by si sa ľahučko zniesol na zem a oddýchol si na jej čarovnej ploche. Brány sú všade otvorené — lenže, ako ďaleko sú! Tam za obzorom ktorýsi iný berie ti lúče, čo sú svetlom do raja, a chlieb, voňajúci nebom, nemôžu dostať tvoje ruky.

Zahľadel som sa teda na rozhraní chlapčenstva do tajov sveta, ale to nik na mne nepoznal. Skrýval som sa, úzkostlivo som si chránil svoje chlapčenské pojmy a poznania. Vynájdem nové cesty, nové obzory, objavím vesmír šťastia, nikomu nepoviem. Viete, koľko dúh, hmlovín a padajúcich meteorov ma nieslo na rozhorúčených rukách? A viete, koľko dní som sa zmietal v kŕčoch a v zúfalom plači? Videl som sa bezradným, bol som stratené dieťa a zem nikoho ma držala vychrleného na svojom povrchu. V bezmocnosti chytal sa ma zármutok, horko som zakvílil, rúhal som sa všetkým hviezdam na nebi, chcel som bežať domov. Už som nikdy nechcel zastať tvárou v tvár vulkánom azúru, orkány a smršte oblôh nebeských nech ma viac nevezmú do svojich zajatí.

Potom som zatrpknul, stal som sa plachým samotárom. Vlastne, čo som sa chcel vlámať do vesmíru? Hľa, deťom a zurvalcom svet je malý. Oni až vzápätí svojich márnych snov a po bezúspešných výpravách po nebi zbadajú, že voňavé trávniky a ruže so záhradami sú na zemi a sú na dosah ruky. A zelené poľany s motýľmi, i hory so sojkami a drozdmi sú na skok od domu. Vtedy bežia do poľa a radujú sa, že sa zachránili.

Tak som sa vrátil na zem i ja a vyrovnal som sa i s takým krutým osudom, že som navždy stratil svoje vysnívané fantastické svety. Zobudený z mrákot svojho nepokojného detstva, otvoril som oči a videl som okolo seba nádheru potokov, vŕškov a hôr. Tu kdesi mala byť ukrytá pieseň mojej lásky. Tu kdesi sa mi zjaví moja vyvolená. Ó, kde ste, budúce slnká, kričal som a tvár sa mi jasnila, kde ste, vzkriesenia jarí, kde ste, na ružiach horiace rána, kde si, rozpálený jún a dych tvojich teplých nocí! Vrhni sa, fialkový chlapče, ako ryba nad vodu, vrhni sa vysoko do vzduchu, lebo ideš žiť. Okolo teba spievajú dni mája horúcu pieseň mladosti, tesknota tvoja vzrastá, bičom ťa šľahá každá túha, čo jej pobežíš v ústrety. Ta sa za belasým vtáčkom šťastia, ta sa za piesenkou víl!

A čo sa stalo? Naraz sa mi zabelasel na očiach obrázok jednej panny. Mal som trinásť rokov, keď sa mi zobudila kdesi pred naším domom rozkvitnutá, akoby na malý sviatok. Bola rozkošná, mladučká, skoro dievčatko do školy. Zhíkol som, čo som ju po prvý raz videl. Bolo mi ľahkou hrou dostať sa s ňou do rozhovoru, deti nemajú predsudkov. „Čo robíš, panienka pekná, odkiaľ si?“ — pýtal som sa jej ihneď na ulici, čo som ju zazrel. Hľadela na mňa veľkými sivými očami a nebála sa ma. „Ja som tu doma“ — odpovedala s úsmevom. „Kde?“ — divil som sa. „Tu“ — ukázala na susedov dom. „Nikdy som ťa ešte nevidel.“ A doložila švitorivým hláskom: „Ja som sa narodila v tomto dome — ukázala na môj rodný dom — potom som bola dlho preč a teraz bývam u môjho strýka v tamtom dome.“

Hlava sa mi zakrútila, ošiaľ mi šiel na oči, žiaľ ma schytil, že toto peknučké dievčatko nebýva v našom dome.

Chodieval som dlho smutný. A ešte smutnejšie mi bolo, keď som videl, akí boli k nej macošskí v susednom dome. Keď chcela ísť so svojimi družičkami vence pliesť na trávnik, nepustili ju, na jahody do hory s deťmi — nepustili ju, polievať s nami našu záhradu — nepustili ju a takmer voľnosti ani radosti nemalo to dieťa, vo všetkom sa muselo poddať tvrdej vôli svojho domu. I začal som nemilovať, skoro nenávidieť nášho bezcitného suseda.

Bolo mi treba nelásku domu, v ktorom žil tento môj predrahý kvet, nahradiť všetkou nežnosťou a milotou. Na našom priedomí som si vysníval pre ňu jedno kráľovstvo, jeden ružový svet. V túžbach som si ju tam zaviedol, stvoril som pre ňu čaro vysadeného raja. Tam som striehol, ako prichádzala, pohľady lásky som poprestieral po zemi, aby jej bolo mäkunko chodiť, ako po kobercoch, tkaných najjemnejšími vláknami mojej duše. Úsmev svoj som jej chcel vložiť k nohám, ako svetlo mladosti, ktoré som jej vracal, čo ho toľko vliala do môjho srdca. Bol by som jej dal svoje dlane pod šľapaje, aby sa ani kamienka nedotkla, lebo bola hodná po zemi chodiť, ako anjel. Do našej záhrady som volal všetky nebeské vtáčky, aby svojím spevom sprevádzali pieseň mojej lásky. Pomôžte mi okrášliť náš dom, volal som na motýle nebeské i na orly skalné, doneste neba, belasého neba, slnka, mnoho slnka, aby bol priesvitný náš laz i naša hora. A keď som urobil z púpavy retiazočku, nebolo pre mňa väčších slastí, ako keď som jej ju v duchu kládol okolo belostnej šije. Zostruhol som z vrbín najštíhlejšie prúty, píšťalu kovanú som si urobil a lúdil som z nej spanilé jarné piesenky, aby ich počúvala. Ukázal som jej, po akých vysokých stromoch viem chodiť, aby mala radosť, že som šuhaj smelý. S prakom som preháňal vrany a kavky, potok som preskakoval, kozolky som váľal, všetko som robil, aby len videla, aký som chlapec súci.

Avšak moja devuška sa málo ukazovala. Len potajomky som jej mohol donášať kytky kvetov, čo som ich so zatajeným dychom nazbieral na lúkach. Vtedy som sa chvel celý a na očiach mojich bolo viac sna ako života. V takej chvíli som neprehovoril ani hlásky, ona sama bola mojim slovom, mojou piesňou, ešte nevyslovenou. Iste už moje slabiky spriadali duchovia nebeskí, aby mi ich napovedali tak, ako mi ich raz vyšepne jej srdce. Niekoľko minút som nedýchnul, veď vzala odo mňa kvety a skryla sa s nimi do hlbín svojich očí. Potom som sa pre ňu oddával zármutkom a túžbam, túžbam a zármutkom.

Na smrť som sa nevedel uspokojiť, že nebýva u nás a nie je voľná. Ubolene som chodil okolo jej domu a s bojazlivým želaním, aby raz mohla prísť bývať k nám. I sníval som, túžobne sníval, ako každý malý chlapec, čo sa pozrie prvý raz na dievča, a zo zamilovaného srdca som si vzdychal: vezmem si ju, dorastie, bude mojou nevestou.

Vtedy som zažil ešte jedno vzrušenie: stratil som sestru. Odišla do neba v najkrajšom rozkvitnutí kvetu. Utýraná bolestným životom, svätica s ružencom, premenená na anjela pobrala sa do ďalekého raja. Bola mojou milovanou bytosťou a družkou na svete. Cez ňu som poznal začiatok piesenky lásky, ako len cez rozprávku poznáme ľúbosť dievčiny, ktorá je hrdinkou v našom srdci. Vrástla do môjho života, keď som už bol bez matky, ako do záhrady zasadená ľalia, aby ma vôňou zdvihla zo zeme. Lákala k sebe čisté duše, kvitla nádherne, nie pre zvedavé oči, ale pre pohľad Boží, ktorým bola chránená do ostatného dychu. Zaspala na kvetoch lásky.

Opustila ma, zanechala ma samého. Tam som stál v kruhu nebešťanov, ktorí obstali jej bielu posteľ, keď zomierala. Rumeň večerných zôr na oblohe jej zapálili sväté nebeské panny, čo si išli pre ňu v bielych hávoch a s korunkami vencov na hlavách. Tento sprievod som videl, zabelel sa vo chvíli, keď ho vydýchlo na zem nebo. Až do tejto minúty čakala naň Johanka, moja sestra. Preto sme ju obliekli do bieleho rúcha, ako na deň svadby. Prišiel si pre ňu nebeský Ženích, aby s ním spievala večnú pieseň lásky.

Ó, moja šťastná! Už uvidíš matku, mamičku našu, čaká ťa v nebi, pohladí ťa, aby si už nikdy nezakvílila pri potokoch Božích. Už sa ti nebudú perliť slzy na očiach, našla si všetko, čo bolo stratené v živote. Tu si trpela, bolelo ťa srdce za ktorousi aurorou na oblohe, ktorá ti nevychádzala. Tu si zbierala do bieleho ručníka svoje stony, nikomu si ich neukázala, mlčala si nad svojím Otčenášom. Túžila si po láske, ale medzi milencami si bola neviditeľná. Smädila si za veľkým životom, chcela si samého Pôvodcu lásky, prišiel si pre teba. Vykúpila si sa obeťou svojej mladosti, utrpením, žiaľom a modlitbou. Pamätám, ako si plakala pri rieke za mestom, potom si sa odobrala do postele, mala si pátričky na rukách. Viac si už nevstala. Zahasil sa život veľkej túžby, letiaca holubica padala smerom nahor. Sladké odpočinutie!

Pochoval som si ju a pochoval som i úsek svojej tichunkej mladosti. Sladké odpočinutie! Len hodina smrti ma rozplakala. Čo som mal čo ďalej plakať! Spoločne sme snívali o prekrásnom dni, keď sa rozlúčime, každý tvárou ku svojej blaženosti, každý po ceste za svojím slnkom. Čo som mal čo smútiť, že ona už dosiahla všetko! Spolu sme si povedali, že sa budeme modliť, aby nám nebolo dlho na cestách. Spolu sme sľúbili, že si nájdeme tichšie miesto, kde budeme zbierať mannu, napadanú do našej púšte. „Podaj mi svoj hrnčíček,“ budeme si ho pýtať, kto to bude mať skôr plný, „podaj mi ho na cestu.“ Podala mi svoju mannu, lebo jej púť sa skončila. Sladké odpočinutie!

Mne ostal odlet za piesňou mojej rodnej matky. Kde ju nájdem, ako ju stretnem — to už bolo napísané v mojom srdci. Odchodom Johanky a poznaním prvých záchvevov lásky k mojej malej devuške stal sa dovŕšeným osud môjho mladého života. Získal som to, čo by som nazval začiatkom poézie. Vtedy som sa stal básnikom.

Nevedel som hneď písať verše. Ale i mladučkí chlapci, keď sa zobúdzajú a chcú spievaním dať najavo, že žijú, už budú dozrievať. Básnia — a to je vážne.

Roky plynuli, ja som rástol, dorastal som na mládenca, na muža a môj sen o piesni lásky sa zväčšoval, dýchal, žil. Dospel až k posvätným hraniciam, kde sídli Boh a kde sídlia ľudia: mojou vidinou života stala sa poézia.

Zastal som teda na jednom medzníku, pri ktorom vzplanuli ohňom všetky moje roky. Šľahali k samým bránam raja, hľadajúc svoj nový vzduch. To boli odchody za láskou, za krásou neobjavených svetov, odchody do večnosti. Vyznávam sa z ich posvätných tušení a neviem vysloviť ich. Ó, nekonečnosť mora, nedohľadnosť vĺn, mená rokov, ktorými som pokryl svoju dolinu mlčania! Jedna kapitola vznešenej opitosti, delíria, v ktorom akýsi búrlivý ranostaj ukradol slnko slnku a doniesol mi ho. Jeho svetlá zvádzali orgie na mojom sne. Ó, spoveď tajomná, prenesená z duše mojej do duše vidiny! O tebe som sníval spolu s jedným spiacim kvetom. On do tvojej pokory naniesol svoje dlane a dotýkal sa nimi celej zeme. Zeme, kde ani nenávisť nemohla nenávidieť, ani láska nemohla sa stať väčšou láskou. Prišla si, posvätnosť chvíle, s nedotknuteľnosťou prachu hviezd. Otvoril som ti obloky, lebo ty miluješ otvorené obloky. Tak si sa chcela premeniť na ľúbosť. Ó, veľké stretnutia zeme a Polárky, vaša dcéra poézia ma pojala za ruku, niet nocí, niet temnôt, sú iba cesty pred nami. Ona má slovo a ja nemám nič, iba jej slovo. A keď blízko bola jar, odokryla mi tajomstvo ruží, zem mi vletela do hrsti, ako mladé, trasúce sa vtáča. Tak sa začínala ktorási moja láska, sotva zaspievaná, sotva ju bolo počuť.

Cez koľké veky som musel prejsť, aby som pieseň svojej lásky nestratil. Popol spálených tisícročí — to bola Mliečna cesta nado mnou. Jej mlčanie sa zapaľovalo a znášalo sa k mojim nohám. Ó, hekatomba horizontov, vyslovím ťa iba v hodine, keď už nebudem vedieť o sebe!

A keď som sa započúval do budúceho plaču tejto epochy, zachvel som sa, aby som vám mohol všetkým povedať, že som cudzinec tu, kde šarkany letia do vzduchu a hady do dier zeme. Ja sa nebudem mať kde skryť so smútkom na očiach. Zem sa mi skoro stane čiernym kráľovstvom s čiernymi srdcami. I cez tvoj prah prejdem, chrám temných hromníc, z ktorého šarlatán vyženie sluhov Božích a páliť bude ohne na počesť svätokrádeže. Bude chcieť byť potupením piesne mojej rodnej matky a piesne mojej lásky. Ale ja prídem a postavím sa pred teba, ty satan zhuby, aby som ohrdol tvojím tymianom a pošliapal pokrovec tvojej hanby. To, že som z kráľovstva Božích veštcov a nesiem svetelnosť, ťa poníži k bezmocnosti, ako sputnaného draka. Tvoje šero a krvavé ruky budú bezradne zúriť. Moje oko sa ťa nepodesí. No duchu prekliaty, ohava apokalyptická, nezavládneš tu naveky. Vyjdeš z mesta živých a prepadneš sa navždy do mŕtveho pekla.

Cez všetky požiare prejdem a čaše s jedom mi budú podávané. Ale ja sa stanem ohnivým jazdcom, básnikom vzbury, askétom svätosti, synom slobody. Nebudú mi nedostupnými štíty Babylonu, aby som ich nerúcal, kupoly bazilík, aby som pred nimi nekľakol, mosty dúh, aby som za nimi nedýchal vzduch voľného šarvanca. Cez všetko prejdem, ja, postilión s horiacou dušou, ja, Ikar voľný, bijúci krídlom slnko po tvári a padajúci na zem v blahoslavených krôpkach popola. Zmením sa z mŕtvych na živých tvorov, vyjdem z hrobu prorokov, vydýchnu ma katakomby, stanem sa pútnikom svätého mesta a žrecom pri oltároch krvi, ponesiem iskru človeka a anjela, pôjdem bojovať za cesty Božie. Viem, i blesk Šavla ma zotne, i horúčku apoštola Patmosu spoznám, i synom Moniky sa stanem, i s assiskou chudobou sa stretnem. Budem ťa hľadať, vrchol extázy, prejdem cesty vzdušné i morské, pochodím svetadiely, mestá kamenné i metropoly hluku, púšte piesočné i hory granitové, uvidím svety a ich zboreniská, ich Bábel aj ich svätcov, všetko spoznám, aby som sa napokon vrátil poranený a roztúžený k tebe, pieseň moja rodná, k tebe, pieseň mojej lásky.

Na najhorúcejšie poludnie zosadnem do tvojho kvetu, ó, poézia, ako včela zbierajúca med radosti, aby sme mali úle otvorené, kde si preň prídu deti úbohé, deti nikoho. A prídu si preň bedári a chudobní, ktorým sa hlása evanjelium po šírom svete. V zanietení básnika stanem sa sluhom Božím a moje kňazské ruky ponesú biede ľudskej chlieb a pohár vody. Dobrý je Pán Boh, že nám úbožiakov dal. Do ich bledých dní ponúknem im hymnu o vrchoch večnosti, lebo oni ju môžu počuť v živote bolesti a utrpenia. Zdvihnem zo zeme tých, čo plačú, lebo oni sa volajú bratmi svätcov. Pozbieram slzy, rubíny žiarivé, čo kvitli na ceste k náručiu Boha. Všetci, čo ste strádali, krivdu znášali, ukrižovaní boli, požehnaní budete. Vy sa dozviete, čo vám prinesie žertva, utrýznenie sa, krušnosť hodín a zbavení prachu zeme zastanete na chvíľu pri mne, aby som vám zaspieval pieseň svojej lásky.

Pieseň svojej lásky som dlho hľadal. V živote mojom mi prišlo prejsť cez mnohé úskalia i po riekach strašných zákrut. Ponad všetko som jednako nemohol preletieť, istým omylom som sa nemohol vyhnúť. Ľahko som sa mohol dostať do nepravých rúk lásky, o ktorej som mohol myslieť, že cez môj sen prejde na svetlo dňa. Ale boli to len plané zákmity do temnej noci mojej mladosti. Cesty, na ktorých som videl ružový kŕdeľ dievčat a dievčatísk, ostali holou púšťou.

Pred štrnástimi rokmi nastal v živote mojom neobyčajný prerod, jeho priebeh bol nasledujúci.

Tá, ktorú som spoznal a miloval, keď som mal trinásť rokov, zjavila sa mi jedného dňa v plnosti svojej rozvinutej nádhery. Prekrásna žena, odiata akoby svetlom jazera a vôňou obidvoch rúk kráľovnej víl, zastala predo mnou, aby som na ňu pozrel a zdvihol oči k blankytu, ako vtáky, keď pijú vodu a chystajú sa na ďaleký odlet. Všetky hlboké studne neodrážali zo seba toľko oblohy nebeskej, ako jej jediný pohľad, čo mi ho so zdvihnutou rukou podal ktorýsi tajuplný anjel Boží. Všetky ohne, založené pastiermi na horách, nevydali viacej kmitania, ako jej žiarivá tvár. Všetci milenci a milenky boli by radi dosiahli jej mladosť, tak ako belasé fialky na lúke túžobne dočahujú teplé nebo s prvými slnkami jari. Zastala predo mnou znenazdania. Nebol som pripravený, zdvihol som k nej ruku, akoby s niekoľkými kvapkami poézie a s úsmevom som ju poslal ďalej.

Od tých čias s každým východom slnka prichádzala ku mne. Mnoho ráz biela, ľahunká, vznášajúca sa ponad zem, ako do neba idúca svätica, čo Bohu vydýchla svoju dušu. Mnoho ráz obliata lúčom zory, napoly vynorená z ranného obláčka, pozdravovala ma a vzďaľovala sa, sťaby vyšla z grúňov a niesla plné prsia malín. Pri otvorenom obloku som sa modlil, aby ma vzduch úsvitu chladil, keď na moje pery položila oheň. Plné oči som mal spevu, ako mnísi pri hodinke jutrenky, bola mi svätým obrážtekom, ktorý ide s nami v knižke list za listom, kým sa domodlíme. Potom zavrela moje ústa i oči, vediac, ako bude horieť moja duša.

Odvtedy na všetko som sa díval ako na jej svet. Celý jej patril. Ona patrila jemu, len ona. Staral som sa, ako jej ho skrášliť. V skorej jari, keď rybári na brehoch Váhu prisnili sa tvárou k sladkým vlnám vody, vzýval som dievčatá, aby jej boli sprievodom, aký sa môže zrodiť len z perejí a pien rieky, čo ho rozvirujú v rozprávkach vodné panny. A keď sa zatrblietal vzduch nad hladinou a vtáčky dali si od neho hladiť biele brušká, želal som si, aby v horúcom hučaní rieky skropila si nohy, ako raňajší lán v šumote brieždenia. Keď potom v jasotnom lete zahoreli dozrievaním polia a zapálili sa ohne na popukaných plodoch, videl som ju vystupovať z plameňov žít a vinohradov, a bola šťastná, že rozdá radosť všetkým. Koľko tam bolo očú, všetky ju túžobne vyčkávali. A keď si pastierky uvili venčeky z bielych sedmikrások, ona sa ich dotkla, ako si ich dávali na hlavu. Aj hrabačky, pochytané za ruky, poberajúc sa na lúky za voňavým senom, zaspievali mi napodiv krásne trávnice, keď ma videli v poli, ako otváram pre ňu najhlbšie hĺbky rozžiarených poludní. Tam som ju korunoval za kráľovnú leta. Vtedy som chcel zastaviť slnko, prekročiť hranice dní, aby nevyhasol ani jej pohľad nad nami, ani jej dych, ktorým nás všetkých dočahovala až na tvári. V roztúžení čarovnom i kopce, i háje, i trávy vlnili sa smerom k nej.

Od tých čias začínal sa môj nový život, jej som zveroval celú dušu, ju som prosil o nesmrteľnú lásku, o nepremenlivého ducha, o vzkypenie spevu, aby jeho rečou, ktorú dobre poznala, prehovorila ku mne a nikdy som sa nepriblížil k nej s hlasným slovom. Prosil som ju, aby som mal silné oči, keď sa budem na ňu dívať. A keď som k jej nebu obracal zraky a chodil som po jej krajine milovanej váhavo, akoby len po palcoch, prosil som, aby sa nedala budiť. Sotva som sa dotýkal našich briez, ktoré na chodníky záhrad šumotali všade, kde po jej stopách väčšmi zažiarilo slnko. A keďže bola vládkyňou blankytov, dala mi ich celé. Kto z duše dáva, nedáva hmotné bohatstvo. Mala v sebe hodnoty, čo pretrvajú — dalo by sa povedať — nebo i zem. Vtedy som začal snívať o bohatstve kozmu, ktoré mi mohla dávno doniesť, ako božské veno. Hory-doly i oceány zeme bola by ovládla mávnutím ruky, ja som jej mohol hovoriť: tvoje je všetko, ja sám som odhaľoval nové svety, ktoré jej hrdo ponúknem. Belasé nebo bolo mojou pôdou. A nebolo hviezdy, ktorú som nemal na dosah ruky. S nadšením som sa mohol ruvať o celú lunu, keby ju bola chcela. Nebolo života, nebolo pravdy, nebolo končiarov poézie, nebolo fosforeskovania krásy, za ktoré by som nebol šiel zomrieť. Ó, bohatstvo mladosti, aké si nesmierne, keď ťa máme v duši! Vedel som, že s ňou budem deň čo deň mladší a bohatší, to sú zákony poézie, ktoré nadýchali oheň na môj i jej osud.

Vtedy som sa rodil každou hodinou. Začínal som znova a znova žiť. Všetko sa mi javilo v hre súladu a svetla. V takýto čas sme tvorcami harmónie vôle i sŕdc a dobyvačmi okršlekov. Zelené hory ozelenejú, ružové východy slnka oružovejú, dni i noci sme hotoví lámať hocaké krídla draka, čo by clonil na veľkosť našich rozletov. Neviem, či je vtedy viac radosti v očiach všetkých detí na svete, ako v očiach našich.

Iste som ju už vtedy miloval. Bola viac spanilá a čistá, ako hoci najvzdialenejší chodník ku hviezdnym hmlovinám. Bola taká nevšedne úprimná a vnútorne silná, taká mladistvá a bez škvrny, že ma mohla zlákať pre obdiv í zbožňovanie, zanietiť pre posvätnosť zamĺknutia a mohla ma viesť k vrcholom poézie, ale ja som sa skrýval pred ňou a chvel som sa ako rosa pred slnkom. Čože, bola krásna, mohla mať lásku tisícich. A mala ju, mala lásku všetkých. No mne nešlo o zábavky ani o rozmary. Znížiť sa, i ju ponížiť, menovať ju láskou, akých máme v živote na stovky — to sa nedalo. To sa nedalo. Preto som sa nemohol k nej dostať inak, iba ako vetrík ku kvetom — neviditeľne. Sladko mi bolo, keď som šiel za ňou ticho, hádam tichšie, ako keď anjel, nesený na krídlach, kráča pomedzi svätojánske mušky, a zastal som iba tam, kde sa skryla sama do svojej duše.

Videl som ju po prvý raz a potom už vždy. Ó, nevýslovne vzácny dar pre mňa — jej oči! Vtedy som pochopil, prečo sme sa našli. Smery, ktoré nás spájali, dávali tušiť, že vyžarovanie našich zrakov je súladné a hrou sŕdc stojíme bezprostredne pri sebe. Nebola to hra chvíle, hra jedného opojenia. Minúta plodila minúty, hodina plodila hodiny, deň plodil dni. Rástli sme pre večnosť, žili sme nerozlučne pre seba. Ja som sa stal iným, úplne iným synom svetov. Ale moja milovaná okrem básnika, s ktorým už dávno hovorila rečou poézie, nestretla ma iného, nestretla ma nikdy v zádumčivosti, v tele. Bol som hádam synom slnka, nedotýkajúc sa dažďov na brehoch riek. Iba preto, vidiac jej oči, veril som, že sme sa všetci narodili pre ne. Bola s vysokým nebom vyššie nad nami. V kráse, ktorú nemohla zakryť, rodila sa ustavične, aby sa z vlastnej krásy znova stala krásnou. Tým sa mi dala priblížiť k predstavám o nekonečnosti, do ktorej som vošiel temer bez očú i bez krídel. Lebo ak je pohľad očú viazaný k chvíli, videnie je mimo hraníc času a pre jeho trvanie niet meradiel v rukách ľudských. Preto keď som sa díval do jej očú, bol som zaliaty svetlom, ktoré by človek mohol prijať azda vtedy, keby nikdy nepoznal pojem smrti. Ale ja som ju objavil vo chvíli, keď bola ako dieťa, ktoré má sen o nebi a otvára očí a vypúšťa ho na nás.

Po týchto poznaniach som sa začal mučiť otázkou: ako ma miluje? V takýto čas sme ako deti, ktoré videli po prvý raz dúhu a rozbehli sa za ňou. V takýto čas chlapec nevie, ako sa láska stala láskou. V takýto čas nevie, kde sa rodí sladký vzduch zeme. Chce ho mať, ako všetky deti, chce mať to veľkolepé, to záhadné, to blýskavé na oblohe, čo menujeme padaním hviezd. Veď kto z nás v mladosti by nebol utekal až ta, kde zletel na zem meteor! Kto v mladosti nesníval o vzdušnom sklenenom kaštieli a o jeho princeznej! I pýtal som sa: Toto je už moja hviezda? Toto je moja vytúžená kňažná? Už som ju našiel? Už sme si na dosah? Toto je už pieseň mojej lásky?

Moja vyvolená zatiaľ iba pohľadmi bola mojou. Niekoľko ráz vystriehla príležitosť, aby ma našla roztúženého, padnutého do opojenia lásky. Miluje ma. Ako je to možné, veď sme sa ešte nestretli v rozhovore? Ale o to jej ani nešlo. Načože by sa mala usilovať o to, aby sme spolu prehovorili pár neúplných slov, keď básnici hovoria plnosťou čistoty a ponúkajú otvorenosť videnia! Mohla to vytušiť u iných básnikov. Mohla mať v ruke moje básne, vtedy ma dobre počula, hovoril som jej dušou, jej hlas zamĺkal na mojich perách. Tam ma začala ľúbiť. Jej záznamy o poznaniach videnej krásy, jej sen o dokonalosti bytia, jej vzletnosť pri rozpálení lásky ju mohla pristihnúť pri totožných chvíľach básnikových, v ktorých ju k sebe privinul a zdvihol na horiace ramená. Ak bola smutná, videla, že už smútil i on a zbožštil jej smútok. Ak milovala, čo už prešlo, bez bolesti jej to navrátil. Toto boli spojivá, mocnejšie od okamihov, do ktorých má trvať milovanie; lebo génius lásky prekračuje čas a ide do večnosti vtedy, keď oheň, čo vibruje súzvučne na tých istých škálach otvorených duší, má svoj pôvod v Božskej iskre poézie. Ó, šťastní básnici, ktorí nám darovali vízie o lepšom vesmíre, o božskom živote, ó, veľkí priekopníci spevu na svete, ktorí ste zblížili ľudí s ľuďmi a odkryli ste skulinu neba pre srdcia, ktorým bolo súdené žiť v studených údoliach zeme, buďte pozdravení! Najľudskejšími slovami ste nám povedali to, čo by sa človek darmo usiloval vysloviť rečou anjelov. Povedali ste, že poézia je matkou života, aby už hneď pri našom zrode dotkla sa svojou nevinnosťou každého detstva. Dali ste nám vieru, že čím väčší poklad poézie bude v nás, tým čistejšie budeme jestvovať v rodine, národe, ľudstve. Dali ste nám lásku, ktorú netrhajú hranice, milovať smiem tým viac, že som básnikom.

Ó, ako by som nemal zahorieť láskou k tej, čo zmnožuje moje básnické zrenie! Ktorá vznecuje poéziu, ktorá je poéziou sama! Odhalila mi stvorenie raja po stvorení neba i zeme, dala mi všetok čas, aby som nikdy nezomieral. Zaviedla ma k požehnaným riekam Eufratu a Tigrisu, kde nepanuje smrť! Ona mala v moci to dovolené ovocie, ktoré nezvedie k zlu. Len ona mohla zdvihnutím ruky naznačiť, ako dlho k nemu pôjdem. Nemusela povedať slovo, bežal som. Ale keď ho povedala, bežali za ním zlatokopi a jeho rudu mohli brať do rúk králi. Vyjadrovalo toľko, čo by sľuby zajtrajších i pozajtrajších dní milencov neuniesli. Vyjadrovalo slobodu,, rast, život. Vyjadrovalo tvorivú schopnosť, dokonalosť, svetlo. A keď ho vyslovila, ostalo pri jej ústach, ako oblak na perách hôr, ktoré sú obklopené nebom a anjelmi. Vtedy sa mi chcelo veriť, že i vrchy majú dušu a ich rozhovor s oblohou by sa mohol počuť, keby sme nikdy nič iné neboli videli na zemi. Preto, ak som sa chcel dostať k mojej milovanej a zachytiť jej rozhovor s belasou krajinou jej kráľovstva, musel som v nekonečných samotách len ju poznať, len s ňou byť, neodtrhnúť sa od nej a rozprávať sebe samému po hláskach, čo spievali jej oči. A tak som mohol vidieť, ako sa na jej tvári navrstvilo svetlo tým, že som bol veľmi blízko k svetom jej duše. Jej duša bola rozhovorená, ó, keby len mohla povedať to, čo bude po dňoch, po rokoch šepkať jej najvzletnejšia modlitba. Hovorila tak, akoby som ju počul v mojich zajtrajších i pozajtrajších veršoch.

V takýto čas, keď sa chvejeme a červenáme v snách pri svojej milovanej, bývame plachí, veľmi plachí, ako trnky, čo čakajú na poštípanie prvého mrazu. Ako sa priblížiť k nej?

Zjavila sa mi v bielom rúchu, ku ktorému ešte siahali ruky, čo ju obliekali. Dlhý závoj, ako trávnik margariet, zvlnený jej kráľovskou chôdzou, zavial po nej belobou všetky cesty. I námestie s holubmi bolo biele. Skoro nebolo k nej prístupu, ako k zasneženému vrcholu vysokých štítov. Len očiam, šťastným očiam sa podávala, aby ju vdýchli do seba. Spité boli všetky zraky. Kto sa vládal prebrať z toho, že mu darovala pohľad, vystieral ruky, ako na požehnanie Božie. Kto sa vládal hnúť z miesta, vyzeral, ako živá socha, nesená na ramenách dlhej procesie. A ak niekto vydal zo seba hlas, bol taký vrúcny, ako hlas pokľaknutého davu pri modlitbe. Na tej strane, kde sa obrátila tvárou, skláňal každý hlavu. Keď prišla blízko k nám, zdala sa ako zjav iných svetov, ktorý s udivením hľadí na toto nezvyklé zemské okolie.

Všetko toto bolo zvláštne, mimoriadne, nečakané, ako neskutočný priebeh sna. Dostali sme čaro radosti detskej, ktosi nám rozpovedal najpeknejšiu rozprávku. Azda je toto, čo sme počuli dávno o ďalekej sedemdesiatej siedmej krajine a o mladuškej princeznej, takej krásnej, spanilej a zakliatej v zámku, že nám slzy padali. Milovali sme ju, že bola šľachetná k chudobnému ľudu, pomáhala úbohým, čo trpeli a ona sama musela žiť svoj strašný, nevoľný život. A tuto, hľa, čože sa naraz stalo? Už ju vyslobodili? Je to tu ona pred naším zrakom? Vtedy nezadržal nikto slzy radosti v očiach. Jasanie nemalo konca. Ona však bola skromná, ako ruža v záhrade, keď vyšlo slnko. Hľadela v príhodnej chvíli sa vzďaľovať, unikať, prchať. Ešte prešla pred nami, spievali naše srdcia a nedospievali svoju pieseň. Okolo nej bolo ako v chráme, odnášali ju dvere chrámu a neodniesli ju. Dala si ruku na srdce a všetci cítili jej ruku na svojom srdci. Ešte sa usmiala a úsmev sadol na všetky tváre a keď odchádzala, odchádzali všetci.

Ó, odkiaľ si prišla, hľa, máš toľkú magickú silu pôsobiť na davy, na húfy ľudstva, že ustrnujú a zobúdzajú sa, obdivujú a poslúchajú ťa, klonia sa pred tebou a sú hrou pre tvoje srdce?! Odkiaľ z dosiaľ nevídaných okršlekov si sa vynorila, na ktorom rajskom strome si zarodená v ovocí nezakázanom, že ho smieme trhať a s ním vkročiť do nesmrteľnosti lásky! Vieme, že sa nemeníš ani v objatí našej zeme, ani v objatí jej budúcich pokolení. Zasypeš kvetným peľom srdcia všetkých a vzklíčiš ratolesťou mieru v nedozerných sadoch tohto požehnaného rodu. Rokov tvojich nebude pribúdať po boku starnúcich žien, zohnutých nad kolískou svojich vnúčat. Pozdravíš sa so svetlom každého dňa a neón večera nepostriebri tvoje zlaté kadere, budeš poznaná a milovaná, ako devica jari, ó, symbol neuhasínajúcej mladosti. Budeš porozprávaná všetkým priateľom môjho srdca. Budeš zaspievaná na každej lúke.

Odkiaľ si teda prišla s bielym hroznom v náručí a s úsmevom panenstva? Ktoré kaplnky ťa väznili, že nevieme odhadnúť ani vyslabikovať tvoju prítomnosť a tvoju veľkosť! Prichádzaš, ako prvé lúče zrána, prekročiť prah nášho domu, na oblokoch zlatom zalievaš kvetináče s rozmarínom a náš príbytok dostáva jas a ožiarenie, akoby utonul v bielych oblakoch. Tvoj chválospev nového dňa je na všetkých ústach, ako romanca milencov, z nášho pitvora i z našich izieb šumí ti v ústrety veľké pozdravenie, s ktorým ti ideme na privítanie. Hľaď, koľko sviatočného ruchu! Na ulici ťa zatápa more slnka, si záplavou zástav, prechádzaš vlnami zbožného ľudu, ktorý sa ponáhľa k tebe, lebo kde ty si, je sväté miesto. Preto si mocná nad všetkými. Si nápevom na rtoch, si pauzou v ruženci, si piesňou púte, kráčajúcou pred domom, tiahnúcou dedinou, dedinami, krajinou, si veľkou apoteózou sviatku, vchádzaš do chrámu, kde horia všetky svetlá. Porozprávaš sa s oltármi a tvoj rozhovor je ako oslavná báseň. Všetko je spevom, i spev je spevom.

Vtedy som cítil, že dostávam krídla a rosu na oči, letím z chladných dolín zeme do výšin, do sfér, kde tvoj ružový diamant žiari a pretína vzduch nebeských lánov, aby som ich otvorom vnikol do svätyne tvojho svadobného dňa. Tam bosou nohou kročiac, neďaleko studnice tvojej poézie, priložil som ústa k nápoju pokolenia, ktoré ťa raz smelo vidieť v tvojej nádhere a sláve. Tam v plnosti našich časov, do ktorých svietiš, ako posvätná hora milosti, ako vyvýšený maják smeru, šiel som vyroniť slzu šťastia, pre akú som sa mohol zrodiť i zomrieť hádam len v rukách Stvoriteľa. Toto šťastie vie dať Tvorca neba-zeme. On, Boh dobrý, videl, že som sa modlil, keď som ťa prijímal, ako dar Najvyššieho. A videl On, ktorý spravuje diania naše a chodníky všetkej budúcnosti, že som neprosil iné, iba aby dni zvelebenia tvojho zachovať ráčil.

Vtedy som v najvrúcnejšej bázni predstúpil pred moju milovanú a zo svätého vytrženia som zvolal: „Zbožňujem vás až do zakázaných výšin!“ — „Tých niet“ — odpovedala mi.

Pri Dunaji bolo najviac tepla. Moja milovaná snívala o jari na brehu rieky.

Bratislava, metropola naša! Mesto oslnenia a jasania, rodný kozub básnikov, víno rozkoše a spevu, vrchol slávy i lásky našej, ó, ako oživlo tu všetko v dňoch tejto jari! Bratislava, ó, ako si sa zaskvela v spanilosti príchodu mojej milovanej! Záplava nevýslovnej mladosti zaliala tvoje rohy i námestia, ulice i kupoly tvojich veží. Priečelia a balkóny budov zabeleli sa ako vyobliekané panny idúce na slávnosť vzkriesenia. Výklady mali storaké farby dúh, bol výpredaj radosti. Z oblokov sypali sa kvety a ruže voňavé na bulváre, baršúnové dlažby boli ako záhrady, rozbehnuté pomedzi domy, roztúžené pre všetky oči, ktoré ich mali poliať slzami šťastia. Z kasární vyšli parádne vojská s hromadným spevom i študenti zo škôl tiahli do stredu mesta so spevom, všetko sa vravelo v speve. Dievčatá pripínali chodcom kokardy belosti kvetov jabloňových a rozdávali k nim svoj úsmev. Kto chvojkou alebo stužkou zamával vo vzduchu, letiaci anjel života vtlačil mu na ňu svoj horúci bozk. Pozdravovali sa neznámi s neznámymi a nebolo v tom nič čudné, kto vyšiel ohriať sa na slnko, patril do rodiny. Ľudia si všetko chceli povedať. Radosť bola spoločná. Kto by nebol to, čo sa dialo, porozprával druhému? I sochy a súsošia v parkoch a pred palácmi boli zhovorčivé, ako živé stvorenia, besedovali s každým. Nestratili nič z povýšenia a svätožiare, keď sa dali skoro za ruky pojať, aby išli s nami na prechádzku k Dunaju. Mohli vidieť, čo nikdy nevideli, obdivovať, ako nikdy neobdivovali. A deti, akoby dnes prišli na svet, akoby sa vyrojili zo studenej noci, veľké oči otvárali a bežali k malebnému piesku, kde jar priložila svoju vrúcu peru. Tam stavali oltáre pokoja a volali holubice, aby sa k nim zniesli. Potom keď vôňou rozkvitnutých čerešní, ako tymianom, ovinuli svoje rúčky, nastalo poludnie a vdýchlo na ne krásu nebešťanov. Mohli sa premeniť na rajských duchov a šepkať ľuďom o všadeprítomnosti Stvoriteľa.

Taký bol príchod jari do Bratislavy.

Ale i okolie nášho mesta bolo sem obrátené tvárou a zružovelo, ako decko pri prsiach matky. Neďaleké žitné pláňavy rozprestierali sa od jedného po druhý blankyt a premeniac sa na veľký stôl Boží, čakali, ako sa na nich vygúľa celý bochník slnka. Oni nám poskytovali myšlienku o nekonečnosti trvania chleba, ktorý Prozreteľnosť od vekov zachovala pre nás na tomto kúsku zeme. Tam príde gazda s plachtou kolo krku a rozseje zrno požehnania na nedohľadné roviny svojho gruntu. Jeho žírne polia usmievali sa čistým okom nemluvňaťa, ktoré sa prebudilo na ráno po spánku a chcelo by vypiť celé svetlo nebeské. Tam na inom kraji mesta komíny rafinérok a fabrík, ako taktovka zdvihnutá k nebu, pripravené stáli na začanie veľkého orchestra práce. Tu prístavné doky chceli zazunieť svojím nákladom do piesne rozhýbaných žeriavov a ich odchádzajúce zasnené lode písali na oblohu najkrajšie verše o volaní diaľok. Na inej strane kopcov zlaté viniče poberali sa hore vŕškami, ako najsnivejšie stádo sveta, započúvané do fujary tajomného pastiera Apolóna. Tu pri samých nohách Dunaja vyrastala zo zeme hora Karpát a tiahla sa v ďalekej diali do venca ako obrovská obruba zeme, ktorá je od vekov oslávenou kolískou piesne mojej rodnej matky. Tam za nedovidnými obzormi ako na zlatom tróne, sedeli na jej vrcholkoch malebné Tatry, oltár orlov, čo majú v očiach plnosť nekonečnosti.

A my tu sme stáli a hľadeli sme na zapálené polia budúcnosti. Z brehov Bratislavy volali sme na príchod veľkej jari. Dunaj, ten lesklý tátoš vrhajúci sa cvalom do šírych svetov, zdal sa, že na chvíľu zastane so svojím zvedavým pohľadom, čo sa tu bude diať. On, exotický obor, nadobúdal silu svojich čias, silu svojich tisícročí, bol dravý a pred jeho očami padali temnoty a fúrie všetkých pokolení. Tieto noci Boh nechcel stvoriť mu pri nohách. Preto sa hnal každou minútou vekov až sem pod oblohu jari, aby jej, ako milenke, horúco padol do objatia. Tu chcel postáť na okamih, keď ho placho pohladila naša teplá dlaň. My sme spoznali, že nás chcel pozdraviť belasými hladinami, do ktorých bolo ponorené celé neporušené nebo.

Slovenská jar! Ešte sme ju nikdy nemali na dosah. Vzývali sme ju, hovorili sme o nej, v našich ústach bola sladká, omamná, omdlievali sme. Boli sme obrátení tvárou k nej a odvrátení od obzorov, čo zhynuli z našich očú. Ony boli neznesiteľne chladné, ako ľudia, ktorých duše nehrejú nikoho. Pri nich sme boli smutní. Ale dnes sme videli usmiate ráno, ktoré nás vítalo ústami našej jari. Ona začala rozprávať svoju pieseň a nedokončila jej slová, aby sme ju my dohovorili. Jej hlas sa šíril ako vlny riavy, už nebol sám, mnoho hlasov, všetky hlasy doň tiekli a splynuli s horami a údoliami, kde nebolo mlčania, kde sa potoky nezastavujú. Nemal nikto sily obzrieť sa nazad, kde nám bolo dlho smutno, kde nás boleli srdcia. I oráč, keď zastane pred spevom škovrana, odvráti sa od úvrate, zakrytej snehmi a pozerá na oblohu a na role, aby ich spojil teplotou pohľadu. Potom sa prežehná. A to je jeho múdrosť ľudská. Ani my sme nevideli za sebou snehy a keď zazvonili na poludnie, zdvihli sme vďačné duše do výšin, aby ich ovanula teplota Božia. Neboli o nič ľahšie, ako naša zdvihnutá horúca pieseň. Vedeli sme, že na zasvätené sviatky sa treba modliť. No prosili sme ťa, Pane nebeský, len o to, aby našu cestu k tebe tak ovinuli vzdychy vďaky, ako tvoju k nám ruže lásky. Načo si nám vlastne dal modlitbu? Aby sa zohriala zem, aby sa ozdobil svet. Aby si ty bol tu viac, ako my. Keď si prišiel medzi nás, rozpálilo to naše srdcia, v tej chvíli sme ukradomky pozreli do odchýlených dverí neba. Kto by bol chcel obzrieť sa nazad! Vtedy už tvoja prítomnosť bola požehnaním našej jari.

Tam sme stáli na brehoch Dunaja, kde sa všetko narodilo nové a čisté. Dívali sme sa na vidinu poézie, bola v rozhovore s vyššími stvoreniami. Nevedeli sme vysloviť krásu neporušenosti. Nevedeli ju v zlomku zachytiť básnici, ona každou hodinou bola väčšia, rástla, mohutnela. Ako mohutnel spev, ako mohutneli masy ľudu. Ako mohutnela vo všetkých teplota, ktorá sa zdala, že je teplotou tela a bola teplotou duše. Svätý bol deň, bez hriešnikov bola nedeľa, lebo v sláve Božej hriešnici nie sú so svätými. Ale aj hriešnici obmäkli, nik nechcel nikoho zabiť, okradnúť, podpáliť. Polohriešnici stáli opodiaľ, ako otrhané detiská, keď ide kráľovský sprievod okolo. Mali modlitbu, ale nemali úst.

Tam sme stáli s mojou milovanou, spievala nám pred tvárou zem s postiliónmi, zem s poslom pokoja. Pri našich nohách žiarilo vzkriesenie pokladov, čo svetielkovali záhadne po nociach na chotároch, do ktorých sme z bojazlivosti nevkročili. Boli ako chrám Boží v tmách, ale každý sa bojí osamote v noci ísť do chrámu, ktorý je i zvonku pochmúrny, smutný. Preto sme počkali, kým jeho pozlátené steny osvetlia na ráno. Potom nám bolo vzácne obdivovať ho v nádhere. Hľa, čo bohatstva a krásy sme mali naraz pred očami. A tak sa stalo, že sme tam boli, kde ten zakopaný poklad sa našiel. Ovievali ho okvetené stromy na brehu Dunaja a pozdravili ho divé húsky na nebi, čo sa vracali z krajín iného slnka. Prichádzali i lastovice, na vežiach nebolo dosť miesta, aby si všetky posadali. To by bolo veľmi radostné, ale kde s toľkou radosťou sa podieť! A to bolo, čo povyšovalo naše bohatstvo: všetko prichádzalo naraz, rýchlo to nastávalo. Iné a iné svetelnosti, iné a iné zvuky a farby dostávali príchody minút. Nové a nové deje prebiehali každou hodinou. Z poézie sa tvorila história, sladko bolo dýchať aj duchom na nebi. Dni boli ako kniha, každý mal v ruke básne.

Ľudia, volal som, mám tisíce sŕdc, neunesiem viac šťastia, poďte na moje ruky. Ponáhľajte sa z miest, kde včera zapadali večernice, vstaňte, už je ráno, hľaďte, slnko sa vymrštilo nad hory ako ružový pstruh. Dnes budeme všetci na blankyte, tam budeme i raňajkovať, i obedovať, i odpočívať, i prechádzať sa.

Ľudia, kričal som napolo ústami, napolo srdcom, pridajte sa k veľkosti života, preplňujú sa miesta lásky na každom chodníku. I tým to znelo, čo sa milovali, i tým, čo prešli okolo a mlčkým pohľadom vraveli: milujte sa. To isté prikázanie dal Pán Boh ľuďom, to isté anjelom. Ponáhľajte sa na slávnosť tisícročia!

V tom čase bola skutočne v Bratislave slávnosť jari. Takej tu ešte nebolo. Čo živé — skočilo na nohy. Všetko jasalo, v celej vlasti si obliekali nové šaty. Kahance v komorách boli zhasnuté, tam svietilo slnko. Na strechy vyložili zástavy, to prichádzalo z vnútorného vytrženia ľudí. Až tam siahala vlna radosti našej metropoly.

Moja zbožňovaná už stála uprostred zástupu. Bola oblečená skromne, naľahko, akoby sa vytratila z roja lesných víl. Belostné šaty jej splývali po zem, závoj cez plece a kolo drieku prehodil jej ktorýsi vzduch hôr, keď bežala od potokov, pokropená kvetom fialiek. Zjavila sa všetkým v hymnickom príchode, pôvab tichosti božskej priniesla na tvári. Meravo sme zastali a zastavil sa i náš dych. Strašné to bolo pre nás, smrteľných tvorov, dívať sa na silu, ktorá ju tvorila každým pohybom krajšou, každým otvorením oka duchovnejšou, mohla sa stať z nej bytosť dýchnutá sem bielym obláčkom, alebo obrázok prinesený piesňou pútnickou. Strašné mi bolo byť pri nej, nevýrečnému v slove, bezvládnemu zavolať jej na slávu a strašné bolo i od nej vojsť medzi davy v nesmrteľnosti piesne. Bola odvážna, keď nás očami pozbierala a v tých očiach sme zmizli všetci, ako zmizneme raz v rukách anjelov na prahu Božieho raja. Zastala a volala nás, bola čistá, nebeská, veľká, ako svetlo jej bytia, ktoré sme nestačili prijať. Mohla sa zmeniť na psychu lásky, alebo len na vidinu, hádam iba na nádych hmly v kalichu ľalie, vždy bola, ako vytúžená princezná, stvorená v ďalekej piesni rytiera. Mohla vyjsť zo stonku kvetu a z trblietania rannej rosy, Stvoriteľ nemeškal dýchnuť jej dušu do tváre. Žila po prvý raz, najpodobnejšia obrazu Božiemu.

Vtedy som sklopil zrak a sklonil hlavu, želal som si už len ticho odísť. Odísť, ako odchádzame napísať báseň.

Ó, poézia mojej zbožňovanej, veľká, nesmierna si! Biele a hrejivé sú tvoje krajiny, jasotom je zaliata tvoja vlasť. S tebou by som chcel vyjsť na ktorési ľúbezné jazero, kde sa preplavujú sniví milenci na maľovanom člnku pomedzi biele labute a pomedzi stromy nasiaknuté svitom luny a šumotom hôr. Tam by si položila rúčku do mojich dlaní, tú rúčku ružovú, ako tvoja mladosť, ako tvoja láska. Tam by si bola sprevádzaná mojou piesňou, lebo si nezakrytá a si tajuplná, tichá a živelná, ale vždy svätá. Šveholíš, keď pokoj znášaš do mojej duše, ľahunký, večný pokoj, ktorým sa množíš v každom úsmeve. Vnikáš do mňa a nevyslovíš, koho srdce mi dávaš. Zahaľuješ mi tvár, aby si nepoznala, ako dlho smútila. Podopieraš moju hlavu a nebadáš, aká ťažká bývala. Ó, poézia mojej milovanej, hádam len so slzami šťastia by som vedel doletieť k tebe. Dávaš sa mi, ako biely chlieb do rúk na veľký sviatok. Ponúkaš sa mi, ako pokrm vo svätej chvíli, A ja, nájdený tebou, vo svojom najvnútornejšom zanietení ponáhľam sa k slovu, ktoré má byť hotové, úplné, živé, ktoré sa má stať činom. K onému slovu, ktorým ti rozpoviem, čo spieva pieseň mojej rodnej matky.

V tom okamihu som vzýval básnikov, duchov slnka, čo podopierajú celú zem, aby zavreli oči, zakiaľ im ich neotvorí jarný závan ruží, do ktorých vošla ochrankyňa našich kozubov, nášho posvätenia. Nech je milovaný človek a jeho zátišie. A volal som, aby sa chytili toho posledného, čo je krásne pri každej vete a menuje sa: láska.

Takto som si prial odísť, takto som mal vystreté ruky k mojej milovanej, zatiaľ čo hry na slávnosti jari prebehli ako žiara meteora nad nami.

Ale vrcholný bod sviatku teraz nastal. Všetok ľud zmĺkol, i vtáctvo nebeské stíchlo, i stromy prestali šumieť, Dunaj spomalil svoj veľtok, mesto bolo na pohľad ako svätyňa. Bratislava zažila vrchol svojej slávy. Tváre ľudské boli ako hostie, čo sa zabeleli v rukách tej, ktorá sa vrhla, sťa neporanený Ikar, do najžeravejšieho stredu slnka, aby ho strhla pre nás a aby z jej ohňa a popola bolo naše vzkriesenie. Všetky ratolesti v rukách a zdvihnuté klobúky boli neprehľadným zmŕtvychvstaním národa. Boli sme uradostnení ako deti. Keď dieťa jasá vo svojej nevinnosti, vtedy je vysoko na nebi deň a keď sa slnko pominie za sladkého večera, hviezdnatá noc s idylou luny padá na jeho sen. Vtedy utajená je všetka bolesť na zemi a horizonty blankytov samy sa odkrývajú, ony sú v každom dieťati jemné, nedotknuteľné, Uderil by sa náš sen, keby padol na zem? Istotne. Vtedy by naša uspávanka, čo nám znela pred chvíľkou, bola ako studený hrob. Hrob, ktorý nemá zvuku. Vtedy by nezvučalo nič na líčkach, na vláskoch, na úsmeve dieťaťa po zobudení, keby sa čo len hlások sna mal rozbiť, ako najdrahocennejšia váza.

Tu teda nastal najvrcholnejší bod našej oslavy jari. Moja zbožňovaná predstúpila pred všetkých v svojej nehynúcej nádhere, v nepominuteľnosti poézie, v nerozbitosti sna vo chvíli, keď mala byť voľba kráľovnej krásy. Nemala sokýň, nebolo takých ako ona. Vtedy sa pretrhlo obrovské ticho, jednohlasné aklamovanie, ako vlna radostného zaburácania, prepuklo v húfoch a rozhýbalo masívy ľudu, sťa horská lavína, dav vzkypel sladkým hlukom a volaniu na slávu nebolo konca. Zdalo sa, že sa zem pohýbala, vzduch sa otriasal, nadšenie sa chytilo všetkého, ako plamene vo víchroch. Z okamihu na okamih vzrastalo, mohutnelo, posunovalo sa, ako kopec náhle prebudenej sopky, ktorá do prúdu svojej lávy strhla a brala, čo jej bolo v ceste. Nad týmto morom radosti a za neutuchajúceho sprievodu piesní stála moja milovaná a uvedená na svoj prestol, pozdravovala národ tichunkým úsmevom.

V tejto hodine všetko ma zdvihlo na ruky. To, čo sa dialo kolom, bol živý chorál lásky. Život zahučal a zvíril sa, mladosť sa stala mladosťou, pieseň piesňou. Želal som si, aby každý vdychoval hlbšie moju milovanú, aby dostal väčší rozlet, väčšiu slobodu. Aby ju objal znova a znova, lebo ona každú minútu bola novšia a krajšia. To bola podmienka, aby mohla jestvovať vo svojom bytí a svojej podobe.

A ona, s korunou kráľovnej vo vlasoch, taká, ako ju chodili sem vyzerať pokolenia cez stáročia, cez tisícročie, stála tu nepohnute a zdalo sa, akoby jej z rúk vyleteli dve holubice a švihli k slnku. Stála tu, ako naša trofej, ako čosi zďaleka, čo sa nám náhle ukázalo, čosi nevyslovené, neobjavené, čosi, čo sme dávno chceli piť z pŕs slnka. Jej obraz bez kazu, nepominuteľné dokonalý.

Nevedel som prehovoriť. Keby som bol vtedy zomrel, ako chcú zomrieť zamilovaní, bol by som sa len premenil na večný spánok muškátov, ktoré vzal vietor do nekonečných vesmírov slobody. Keby sa ma bol niekto pýtal, čo cíti moje srdce v takejto hodine smrti, bol by som ukázal na jarné pupence kvetín a na zakvitnutý sad, ktorý sa práve prebudil k novému životu. A bol by som ukázal na krôpky dažďa, ktoré padali na trávy tak, ako vystúpili z riek a hmiel na horách. A bol by som povedal, že i trávy, i bylinky žijú, majú srdce, jemné srdce, nevinné srdce, ako ho dostali od Tvorcu neba i zeme, aby ohrievali srdcia ľudí, čo tu ostanú žiť. Inak by bol život púšťou, prázdnou, holou. K všetkému sa treba len priblížiť, niet fantastov, niet prízrakov, niet fatamorgány, veci sú vecami a vzduch je vzduchom. Ó, ak by chcela mlčať ešte i potom moja smrť, hovoril by som po smrti ja. Podoba moja, alebo podoba kohosi, kto v tejto zlatej ére žil, mala by pokračovanie v hrdosti, s ktorou sme išli v ústrety aj smrti.

Tu sme teda stáli, ako nás nechali po sebe toľké doby bolesti. Deti chudobné, dosiaľ zaznané a opustené, deti utrpenia vleklých storočí, deti poníženia a smútku. Teraz už deti lásky, deti piesne. Moja milovaná nás vyviedla z dlhej noci, z kazemát temnôt. Dostala do náručia to, čo je jej, to nezdanlivé, to pravé: svoj ľud.

Vtedy, keď bola zvolená kráľovnou krásy, najkrajšia bola jej krása skromnosti. A nebolo väčšej dokonalosti na svete, ako línie pokoja na jej tvári.

V tom čase mi prišla do rúk báseň, ktorú som napísal kedysi, keď som moju milovanú poznal, ako trinásťročný chlapec. Vtedy som ju ospieval, ale i v tejto básni, i v iných mojich veršoch blížil som sa k nej, ako k mŕtvej, pre mňa nežila, mojou nebola. Priniesol som jej ju, aby mi ju recitovala. Aké vzrušujúce bolo pomyslieť, že z predstáv, v ktorých mi denne tkvela, prejde do skutočnosti, stane sa sebou samou. Bude žiť v mojom diele, rásť, kvitnúť, milovať. Prijme ovzdušie, ktoré som ja stvoril, bude dotvárať moju prácu nielen krásou, ale aj umením. Tam bude pri zrode básnikovom, kde krv moja prelieva sa do života poézie, aby každé slovo, berúc ho do úst, preprúdilo i jej krvou, i jej činmi. Mojím myslením bude myslieť, mojím tušením tušiť a mojím zomieraním zomierať. Ja budem láskou i smútkom, životom i hrobom. Ja budem príčinou, že mi vysloví šialenstvo milovania a vysloví mi môj vzlet cez priepasti s jaštermi, i cez vrcholce útesov, kde uvidí krúžiť orlov nesmrteľnosti. Akú vznešenosť dostane, žijúca už len v básni, prinášajúca slávu na zem, ako kráľovná zo Sáby! Ako sa zaskveje, keď pôjde po slnku, kráčajúc do zajtrajškov s hrsťou kvetov v ruke! Ó, ako požehnaný budem každým slnkom rána a šťastný, ak budem vedieť žiť!

A stalo sa, čo som nečakal. Neprijala moju prosbu. V prvej chvíli som mohol skamenieť od prekvapenia. Ale vzápätí s akým údivom som sa díval na ňu, keď ma zaliala jasotom lúčov slovami: „Žiť by som chcela v tejto poézii, nie zomrieť, mŕtvou sa vám nikdy nepredstavím.“ Zdalo sa mi, že sa zobúdzam z omráčenia čarovného sna. Hľadel som na ňu v hlbokom pohnutí bez slova. Nič som neodpovedal. Čo mohli platiť moje slová oproti zvoneniu na úsvit! Čo môj hlas oproti chvíli, v ktorej zaspieval vesmír! Sklopil som oči, akoby som zastal pred chrámom slnka. Ona mi pieseň rána predstavila nekonečne väčšou, ako je báseň. Nedovolila, aby smrť do nej vstúpila, ani len imaginárne nie. Ó, vznešenosť géniov života, ktorí v nesmrteľnosti spaľujú sa ako Fénix a vznášajú sa k výškam, aby ich nový oheň bol novým zrodením sa pre tých, čo ich dosiahli! Ó, večný pohľad rodičky rána, ktorý sa vteľuje do nášho ducha, aby žil, aby mohutnel a meral svoje tvorivé sily nad hĺbkami zeme, keď na nej dielo ľudské dostáva formu a tvar! Ona mi to jasne povedala. Azda bola myšlienkou pri počiatku stvorenia. Azda len samo stvorenie sveta malo v sebe túto krásu, ktorá v svojom raji nepoznala zomieranie, ako jej duša v tej chvíli, keď mi dala cítiť, že môžbyť iba my sme na svete, a nebolo nám dovolené zomrieť. Ó, kde ste, majstri, kde ste, stavitelia zajtrajškov, čo máte v rukách veľké plány pochodujúceho pokolenia, ktoré by chcelo počúvať na pieseň volania: žiť by som chcela v tejto poézii! Kde ste, svetlonosi budúcich poludní, čo by ste vrhli žiaru svojich pochodní do vekov, v ktorých by zem pred svojimi tvormi večne opakovala: mŕtvou sa vám nikdy nepredstavím! Kde ste, posolkyne nových jarí, čo zažínate poéziu omladenej zeme a posielate holubicu s ratolesťou do všetkých kútov okršlekov, ktoré sa zbavili zomierania a udreli na zvon rána, aby jeho hlahol niesol sa do ďalekých končín, kde srdcia ľudské zobudí jeho veľká chvíľa! Ó, bohatý deň poznania života, v ktorom som si želal nesklopiť oči pred obzormi, kým nedobehnem slnko a nezastanem v jeho rozžeravenom strede!

Hovorím, ako mi to povedala, úplne som pred ňou onemel. Chcel som jej vysloviť obdiv, a nedostalo sa mi slovo na pery. Ona to pozorovala, no nechcela sa viac dotknúť toho, čo povedala, aby sa rušivo nedotkla samej poézie, pozrela ešte raz na mňa a s jemným úsmevom na tvári odišla. Odchádzala zasnene, akoby ju bol odnášal ktorýsi spánok hôr. Zdalo sa mi, že nestúpa po zemi, len tu-tam sa dotkne malinových kríčkov na vŕškoch, ako ranná hmla a beží k svojim belasým jazerám, z ktorých sa už možno viac nevráti na zem. V tej chvíli som za ňou vystieral ramená, moje ústa šepkali ktorúsi pieseň lásky, pálili ma a chveli sa, ako i modlitba, ktorú som k jej menu vyslovil. Keby som sa bol k nej rozbehol, bol by som musel dostať rýchlosť anjelov, aby mi zem nestála pod nohou a vzduch pod krídlami. A jednako, čo bolo krásne, čo tvorilo jej čarovný okruh, vzďaľovalo sa mi tým viac, čím väčšmi mi sadal na oči závoj jej jedinej hymnickej vety. Bola to fatamorgána, o ktorej som mohol iba tušiť, že jestvuje. Zabolelo ma srdce, no veril som, že to, čo je krásne, po stopách tohto sladkého smútku príde znovu ku mne.

Moje dni bežali za ňou do nekonečných priestorov dolín a hôr, volajúc na všetky rieky a potoky, aby mi ju vrátili. Tento diel môjho života bol nesmiernym opojením vzrušený, to mohol každý vidieť. Chodil som ulicami mesta, blúdil som poľom a presedel som na brehoch vôd nejednu večierku, ktorá nevýslovne spanilo znela do šíreho okolia a hľadala pastierov, žencov i delostrelcov, spitých sladkosťou letných nocí. Aj milenci, stúlení v parkoch srdcom k srdcu, zatíchli, keď ma videli prejsť po chodníkoch lásky a sledovať moju milú za hlasom zasnených hviezd. Prešiel som celý kraj, oči by som bol daroval nebeskej lune, keď ma posielala na miesto, kde som ju mal nájsť. Tam všetko dýchalo jej roztúžením, jej blízkosťou. Videl som, že dobre idem za ňou, cesty si nechala strážiť orgovánmi a spevom pozobúdzaných vtáčkov. Do svojho okolia doniesla toľko arómy mladúch a družíc, že jej dom, obklopený kvetom červených muškátov, sotva dýchal. Bolo rozkošou hľadať ju. V týchto hodinách Veľký voz, pútnik na nebi, odvážal básnikov z jej príbytku.

Nato prišiel veľký deň oslnenia, plnosť letného jasu videl som vzkypieť do hĺbky samého neba. Lipy pred naším domom šumeli, ako v čase lásky, v ktorom i vtáčky, i milenci si skláňali hlávky na plecia, kým všetky konáre nad nimi načúvali a uverili šepotu o večnom trvaní ľúbosti. Cikády spevu vošli do vzduchu s chorálom svojich snov, zajačky v poli nerušene prebehúvali ľadníkmi a jačmeňmi, pstruhy kdesi v riavach metali sa nad hladinu, aby vdýchli slnko a maliniarky vo vrchoch spievali o zamilovanom šuhajkovi a snovali romance o svojej mladosti. Ešte i pastier ľahol dolu tvárou do trávy, aby sa napil zo studničky a zhlboka vydýchol, keď pravé poludnie ponúklo mu na holiach chlieb pokoja. A za mestom na brehu rieky malé deti len-lenže sa nepremenili na motýle a nepriniesli všetku sladkosť poľných klinčekov do našich náručí, aby sme mali krajšie hodiny na zemi. V týchto chvíľach som nemohol žiť bez tej, na ktorú, ako na slnko života, som čakal dlhé roky. Ach, v tomto dni, v týchto minútach opojenia som zastal pred naším domom a temer bez dychu som hľadel, ako sa mi vynorila z diaľok, akoby v zjavení a prichádzala ku mne moja zbožňovaná. Zastala, sťaby zľaknutá, že utiekla pred šumotom hája a mlčky sa chvela pred mojimi očami. Videl som, bola nesvoja, premáhala sa, iste dlhé hodiny bojovala so sebou. Mala badateľné stopy tohto zápasu, ale pozorujúc moje udivenie i rozpaky, odhodlane sa mi pozrela do tváre a so vzrušením povedala slová, akoby z polosna: milujem vás.

Ó, nebesá, ó, vesmíry, skloňte sa milostivo ku mne! Slnko, mesiac, hviezdy, zastavte sa na svojej ceste! Oblaky, dažde, rosy, spŕchnite k mojim nohám, hory, doly, rieky, oceány, zahučte pri mojom boku, zobjímajte ma, dajte mi srdce nové, aby unieslo toľko šťastia, lebo ani veky ho nedajú ľudstvu tak hojne, ako mne ho dal dnešný deň! Ó, svete, ó, ľudia nového zrodu, spievajte so mnou hymnus života, jasajte stvorenia v hodine, keď prichádza krása k našim dverám, hľa, kráľovstvo lásky darovalo nám zem!

Keď som sa prebral, ešte stála pri mne, ovanutá požehnaním všetkých svetov, ktoré mi doniesla. Z vytrženia díval som sa na ňu a srdce mi bilo pri slabikách: mi-lu-jem-vás. Dve slová, ako dva brehy, dočahujúce sa všetkými farbami dúhy. Dve slová, ktoré ma vedeli stvoriť nanovo, stvoriť pre lásku. Povedala ich mne, ktorý som nikdy nebol milovaný. Ó, konečne deň môj stal sa dňom, nebo nebom a láska sa stala láskou.

Milujem vás! To je viac ako dostať kráľovské oslovenie. Mať lásku, to je nekonečne viac ako osloviť ma menom. Ach, keby som svetu mohol dať nové meno s novým zvučaním! Keby zem odteraz nebola zemou, ale iba nádherou, iba krásou. Chcel by som vidieť jej pokračovanie bez konca. Azda by som teraz rozmnožil meno mojej panej na zlatý piesok morský, aby ho bolo plno po všetkých kútoch kozmu. Azda by som jej meno rozmnožil na hmloviny klenby nebeskej. Azda by som položil k jej nohám toľko čistoty, koľko je jej v mlčaní najsvätejšej duše, ktorá sa blíži k Bohu. A keby som mal slávu, ako kráľovná Sulamit, daroval by som stvorenstvu toľko jasotu, koľko ho majú všetky panny a rytieri v povestiach, s ktorými sme sa priatelili v detstve. Prečo touto povesťou nie je ožiarený celý svet? Prečo ju nezačínajú rozprávať všade?

I zvolal som z nepretržitého nadšenia:

Milovaná! Dajte mi panovnícke žezlo, dajte mi kráľovstvá, ríše, aby som mohol vládnuť nad nimi! Vyspievajte mi svoju hodinu vstávania, privolajte na mňa toľko zôr ranných, koľko ich stačí ma pokryť, aby som mal najkrajšie šaty lásky! Povedzte všetkým ľuďom, že ich milujem, nenechajte, aby obstali moje chodníky smutní samotári, lebo sme bratmi od prvoti vašej ľúbosti! Dajte nám spoznať, ktorý poludňajší blesk má ovinúť naše ruky, nesúce kytice k vašim nohám! Ó, zhromaždite nás, ktorí sme ohriati vašou svätojánskou vatrou, odkryte nás pred závejmi vašich voňavých medzí a odošlite nás na pole sejby!

Milujem vás! Či si ozaj uvedomila, aký veľký údel si vyvolila? Milovať — znamená byť vládcom každej chvíle, zápasiť o vrcholné životy, bojovať s anjelom strážcom, keď sa chce vzdialiť, tvoriť nový raj, kde predtým bolo vyhnanstvo a mať všetku mladosť kvetov. Ale to nie je dosť. Milujúci už nežije pre seba. Milovať — znamená viac byť v inom, ako v sebe, meniť sa v inom, poznať sa v inom, jasať v duši iného, byť šťastným v šťastí iného. Milovať — znamená prekročiť hranicu seba, povedať: nie moja, ale tvoja je zem i jej voňavé hory a tvoje je kráľovstvo nad všetkým.

V tých rokoch zacítil som neohrozenosť svojej sily. Stál som na mieste, kde bol chotár jej príchodov, aby som jej vzdal česť svojou strážou. Dni-noci som chránil jej dom a bol by som sa pustil do krutej bitky s každým, kto by čo len zlý pohľad bol vrhol do jej záhrad. Tam som stál pri portáloch, bál som sa o každé jej dýchnutie. Nestrpel som ani len zlopovestnej mušky nad korunou jej stromov. Ohňom by som bol obkolesil jej raj, aby sa doň nepreplazil klzký had pádu. Ó, milovaná, bola mi drahšia, ako vlastné oči, o ktoré som znova a znova prosil, aby mi ich dala silné. Kto ju slabo videl, málo ju miloval. Ale ja som chcel celý jej obraz vidieť a chcel som počuť celú jej pieseň, ktorú som sprevádzal za každou znelkou škovránka.

Bola už neukrytá, nezatajená, oči všetkých otvárala. Jar nám vošla do sŕdc, ľudia žili v čase našej lásky. Stretali sme sa denne a zo všetkých pohľadov okolo seba sme videli, ako žiari naša zem. Každý bol synom svojej matky.

„Poďte blíž ku mne, vyzval som moju zbožňovanú horúcim slovom, poďte k tvári mojej, drahá, dýchajte.“

Ó, zem, v nekonečnosti božských vidín sa vieš stať drahou a drahou i v jedinom dychu lásky. Ó, nepremožiteľná moc milovania, akú mohutnosť má koryto tvojej rieky odniesť ťa, premeniť ťa na nesmierne more sladkej nepominuteľnosti, trvajúcej na nebi i na zemi! Ó, hodiny ľúbosti, ako ste všetko zo sveta zotreli! Zotreli ste samotu, bolesť, ťažobu, omyly, slzy, nevôľu — všetko. Niet mužov a žien, čo by kvílili pre krivdu, niet detí, čo by nebežali po jarkoch za beláskom, niet mládencov, čo by nevyšli na slnko, niet devíc, čo by si horúcu tvár nepritisli k majoránom v obloku. Bolo prirodzené, že som so všetkými ľuďmi nehovoril o svojej láske. Vždy boli zlí ľudia na svete, hoci vtedy ich ani medzi nami nebolo. Ale chcel som si pred prípadným zmalicherňovaním ušetriť svoje zasnenie i to, že som bol zmámený a často mimo seba pripustený až za hranice extázy; všetko toto som si chránil pred očami sveta ako perlu. Bolo mi dobre, keď som videl okolo seba ľudí spitých pokojom, ako v okamihu, keď niet iného na svete, len každý je sám a každý osobitne šťastný. A videl som, že najradšej by boli nerozprávali nič, aby ich nik neobral o všetko, čo naraz majú. I báli sa, i chceli všetko povedať, i chránili si pre seba, čo vedeli, ale celému svetu a nikomu z nás nič nebolo tajné. Naraz som mal bohatstvo svoje i bohatstvo všetkých. Moja milovaná, moja pieseň lásky mi dala všetko.

Vtedy som bol na vrchole života.

Chcelo sa mi spievať, vyspievať sa dosýta. Sníval som o nesmrteľnej piesni, ktorú zložím na jej večnú pamiatku. Dal som sa do spevu, aby som sa s ňou rozprával. Písal som báseň, opieral som sa o jej breh slnka. Hľadal som pre ňu slová, ktoré by ju pálili od zeme po nebo. Slová, ktoré nerozvlnia a nedoplnia iné slnká. Pieseň, ktorú nik u nás nepočul, ktorú nik nerozpovedal. Pieseň, ktorú možno piť len pri otvorenom obloku z vtáčieho spevu a vziať jej trocha vzduchu, toho ľahunkého vzduchu. Báseň, po ktorej by stúpala do neba a zostupovala z neba. Onú rimbaudovskú nenapísanú báseň, ktorej chvenie sa rodí v každom poetovi od jeho príchodu na svet až po jeho odchod. Onú poéziu neporušenosti, pre ktorú krvácajú silné pery smrteľníkov a omdlievajúce duše rozoznievajú do tisícich zvukov. Len básnici ju tušia.

V týchto hodinách som sa chcel dostať do sfér, ktoré ovládajú pútnici absolútna. Ako dlho idú, koľko sa nachodia v horúčkach, kŕčoch aj zúfalstve! Koľké ich dni sa vkrádajú k onému zakázanému oblúčku raja, aby mohli do seba vdýchnuť zlomok rozkoše, stvorenej pre ovzdušie božské! Koľko sa nasmútia tieto deti ohnivých sŕdc, čo ich spaľuje smäd a nepokoj, keď prichádzajú k hore oslnenia a musia padať tvárou na zem! Ó, ako hynú, ako ich stravuje vnútorný oheň a túžba vysloviť to, čo vidia! V minútach tejto vízie sa zmocňujú krásy, ihrajú sa s ňou, chcú ju mať v ústach, aby sa z nich vrodila do slova. V minútach, ktoré môžu byť večnosťou, a sú len prchavým bodom času. Títo básnici plačú viac ako do smrti. Plačú i po smrti.

A vtedy som sa nad svojou rozpísanou básňou horko rozplakal. Báseň nedýchala tak, ako dýchali sféry mojej milovanej. Moja pieseň ich nedosiahla, ich prítomnosť iná bola. Ona sama iná bola, keď obývala blankyty, žiarila na nich ako stĺp svetla, jasná, nekonečná, presvietená nebom — ach, ako som ju mal zvečniť! V tom okamihu som bol pred ňou slabý a privolal som na svoje oči smútok. Čistý a božský, len anjeli ho môžu volať smútkom. Chcelo sa mi zdať, že s mojím smútkom má účasť. A tak som ju videl ešte v plnšej kráse, prenášala sa do mojej duše. Bola, akoby zo sna a mramoru, pripravená vkročiť do vlastného tela a do vlastnej bytosti a žiť, kým ju nevypije slnko, ako rosu na lupeni kvetu. Ako som mohol skrotiť svoje vízie, dať im tvar a podobu, keď vtedy očarovanému majstrovi padá z rúk nástroj a hľadí sa ukryť do svojho zármutku.

Dlho som sa jej bál ukázať, žiaľno mi bolo, bezmocný som bol, hanbil som sa. Túlal som sa po krajine svojich vidín a nepokojným blúdením som chcel zabiť bolesť nad nenapísanou piesňou lásky.

Na jednej ceste svojho smútku som sa raz s ňou rozprával. Bola udivená, ako som dlho bez nej a pýtala sa, prečo som taký zarmútený. Odpovedal som: neviem, kedy by bola moja báseň taká krásna, ako ste vy, nedopísal som ju. „Dobre sa stalo tak,“ odpovedala a ľahunko odchádzala, ako by mi ju bol bral akýsi nedovidený šelest vetra.

Dobre sa stalo tak — slová, ktoré ma v prvej chvíli bôľom ranili. Ale keď sa mi začali vrývať hlboko do srdca, pochopil som, že je to i jej skromnosť, i jej výzva pre mňa. Chcela povedať, že nie v tomto čase mám zaspievať svoju epopeju lásky, ešte nedozrela. Dobre sa stalo tak, že som nesiahol na neúplné dielo. Ja sa ešte k nemu budem vracať, ó, vracať ešte s väčšou láskou.

Chcel by som povedať všetkým našim pokoleniam, že silu krásy, silu extázy a silu iluminácie som zvrchovane prežil, keď som poznal moju zbožňovanú.

Chcel by som povedať všetkým, čo vezmú raz do rúk túto nebývalú epopeju lásky, že ani čas neuberie z jej veľkej prítomnosti, budúcnosť nesputná silu jej poézie, neskráti a nezotrie ju, ani rieka vekov nezaplaví miesto, kde ona žije a dýcha.

Tu sa bude zastavovať noha pútnika, tu skloní syn každej matky hlavu pred jej prvorodenosťou a vráti sa mlčky ku chvíli, keď som tu ja žil a žili všetci. Spozná, že odstup času tu neurobí štrbín. Drahokamy jej vznešenosti nebudú starnúť. Hodnoty jej lásky nebudú menšie. Ony nie sú viazané k hodinám, rokom. Nevieme, kedy boli krajšie. Trvanie jej piesne nebude možno vtesnať do jednej epochy. Ona nebola objavená len pre nás, prítomnosť naša — to nebol čas jednej chvíle. Veľkosť diel nesmrteľných tvorcov, géniov poézie, bola vždy všeľudská a všečasová. O nej budú hovoriť a pýtať sa, či Pieseň piesní slávneho kráľa Judska bola krajšia, ako Danteho Raj. A o nej potvrdila, že báseň o Slnku od svätého Františka nebola iba piesňou stredoveku. Prerástla mieru krásy na zemi, prešla hranice času a svojím dotykom, ako suverén nad behom dejín, siaha do všetkých dôb.

Odhaľoval som jej krásu, bral som z nej a brali iní, no jednako jej bohatstva zo dňa na deň pribúdalo. Bola krásnou, aby sme sa k nej viac priblížili a rodila sa v každej chvíli krajšou pre naše oči. Čo by sme si počali potom s toľkým bohatstvom, keby nebolo k nemu prístupu! A čo by sme nechali potomstvu, keby malo len s nami žiť to, čo je slávnostné v živote našom, a s nami aj zomrieť! Nie, nezomrie láska, nezomrie jej svetlo. To je to, v čom žijeme: odchod a príchod slnka.

Vtedy som veril, že raj mladosti nemožno zavrieť. Opojenie našej lásky nemalo mať zastávky, nemalo sa končiť na nijakom vŕšku, kde zapadajú horizonty šťastia. Ó, veril som, že nemôže byť pokalené nebo nad nami, ktoré je čisté, radostné a patrí všetkým. Veril som v neprestajnom trvaní jedného sviatku a jeho nadpozemného svetla bez tieňov, bez šera, bez noci. Opieral som sa o celý svet a o jeho ruže, lebo kde bolo naše sväté miesto, tam mal každý právo nás chrániť. Naveky chrániť.

Vtedy som nevedel o sklamaní, o tichom smútku, o tesklivých chvíľach života. Čo mohlo naše šťastie pokaziť? Čo zlovestného som mohol tušiť, keď som sa kúpal v jej pohode, v jej neuhasínajúcich lúčoch? A jednako obláčky a chmáry už sa sťahovali na naše nebo, vietor čudesne podúval zôkol-vôkol od hôr. Od hôr, ktorých temné kadluby a grapy dali úkryt divošstvu, čo vychrlilo ničivú smrť na naše kopce a do našich dolín. Nie víchre, nie búrky, nie blesky prišli postínať naše jedle, podupať po priesadách záhrad a po kvetoch lúk, obloha neba to neurobí tak, ako ľudia. Nie síra nebeská prišla padať na náš chrám, ale síra zlých sŕdc, ktoré boli čierne ako pád anjela. Zlé srdcia, čo sa nechceli radovať so slniečkom mojej milovanej, čo sa nemohli dať ovinúť dychom jej vône a žiarou koruny zo zlata a zafíru, ktorú sme jej všetci položili na hlavu. Zlé srdcia, čo nevedeli zniesť, že naša láska je veľká, šľachetná, božská. Zlé srdcia, čo prekypeli závisťou, že tu zneje nesmrteľná pieseň života, že dýchame voľne slobodu Božiu, že máme krčah vody, podaný smädnému, že sme šťastní, spolu šťastní, navždy šťastní. Znenávideli naše nebo.

Sotva teda sa zazelenal strom nášho mladého života, len-len že zaznel pri rozkvitnutej lipe chorál ľúbosti, začali sa zbiehať hmly na šírej oblohe a neďaleká čierňava stávala sa hrozivou pre tichú pieseň mojej lásky. Nedá sa povedať, aké dlhé bolo naše milovanie, koľko nám trvala radosť lásky. Kto to mohol vysloviť, kedy bolo včera, kedy predvčerom, kedy je dnes? Kedy bol rok? Kedy päť-šesť rokov? Všetko sa zdalo byť nekonečne vrúcne, život tu rástol a vzmáhal sa ponad čas a ponad doby. Mohli sme sa milovať detstvom, ono sa vrátilo, mohli sme žiť v budúcich rozbehoch, ony sa sprítomnili. Nevyznela na chvíľu pieseň naša nadarmo, nebolo prázdnych hodín do dňa a do roka. Preto do poslednej minúty nechcel som veriť, že sú to mračná zlé, čo začali zastierať nad nami belasý obzor nebeský.

Až potom jedného dňa prišlo to nečakané, to strašné. Stalo sa, nad čím sme boli zdrtení všetci. Niekoľko divochov zbehlo z hôr, vystriehli na ulici moju milovanú, keď tíško prechádzala kolom, urobili zhluk a nehanebne jej zafŕkali tvár blatom, aby ju potupili.

Bože môj, čo sa robí! — ustrnul som v úľaku, aký som v živote nikdy nemal. Výkrik i plač ma chcel zadusiť. Mohol som zmeravieť i skamenieť v prvom okamihu zdesenia, padlo na mňa čosi ako ťažký tupý úder, v hlave mi stemnelo, opadli mi ruky, bol som akoby na mieste mŕtvy. Zomriem, Bože — zahučal ešte môj zakalený hlas a začal som sa zvíjať v mdlobách, ako prizabitý tvor, čo už nevníma, čo sa údy na ňom trhajú a schváca ho agónia. Cítil som, ako mi slabnú údery srdca a tma, nekonečná tma zaľahuje na mňa.

Ale hneď nato vzopnuli sa vo mne posledné sily, skočil som ako na smrť poranená zver, ľúta a bezcitná zver. a vymrštiac sa z agónie, vrhol som sa za divochmi, ktorým do smrti nedarujem dychu. Hnal som sa voslep za touto spodinou ľudskou, chcel som sa biť, rúbať sa s každou ohavou na zemi, čo ma do krvi urazila a pošliapala po mojom najvlastnejšom srdci. Pomstu, ach, hroznú pomstu som volal, hnev Boží, blesk víchríc nech stíha v prachu hada mrzkého, čo pľuje jedovatým pyskom Bohu do tvári. Nech ho poznačí Kainov znak, hanba bratovraha! Nech sa potuluje po pustých krajinách, kým biedne nezahynie! Nech je prekliaty syn jeho detných detí! Smeť nehanebnosti, čo sa zrodila v čiernej duši zlosyna a chce dať životy ďalším živáňom, nech vykape i s koreňom pekiel v celom potomstve svojho satanského plemena!

Huh, zúril som, preklínal som, rúhal som sa všetkým besom sveta, čo nemali dosť sily ničiť luzu, kynožiť, zamárniť prepadlíkov diabla vo večných dierach ohňa a síry. V šialenstve som sa mohol umárať, hynul som, bol by som spárami zadrel do beštie, do draka ohnivého, do obludy sedmohlavej, čo ju vychrlilo mračno ukrutnosti, pole zrady. Blenom mi zašlo hrdlo, horkosť mi sadla na dno srdca, keď po svojom čine vyvrheľ sa pobral do úkrytu, aby azda znova číhal na svoju obeť a snoval ďalšie úklady nestydatosti. Oh, nebolo viac bolesti v mojich dňoch a viac zármutku na mojom sne, ako v okamihu, keď na oku mojej milovanej sa zaligotala slza rozžialenia.

Potom, vysilený mukami svojej duše, som zmĺkol. Mlčať mi bolo tak, ako zaspať na odokrytej skale Božej. Šat zo mňa strhol víchor, búrky ma metali, príšery šklbali, živly kmásali, doháňala ma divá zver, to bol môj spánok. Utíšiť sa, Bože, utíšiť! — volal som zadúšajúc sa usedavým plačom. Koľko nocí mátalo v mojom dome, koľko stratených púští, temnôt, bezradnosti som pohltol — to všetko bola moja trpkosť, môj žalostný oddych, môj prehorký chlieb. Koľko bezútešných pohľadov do prázdna, koľko pochovaných túžob za šera, túžob mať svetlo, mať trocha jasu, trocha odcloneného obloka — to všetko bola moja ťarcha opustenosti, môj nápoj sa kríži samoty. Ešte som chytal vzduch v zajakavých slabikách, v nezrozumiteľných slovách a visel som, ako vo vetre zdrap, posotený do polohy zúfalca, dolu hlavou do priepasti, kde sa umiera. To bolo moje mlčanie, môj nepokojný sen.

Ach, pokoja som nemal. Moja zbožňovaná, darovaná mi samým milostivým nebom, chvela sa ako postrelená plachá laň. Tu pred mojimi očami boľavými kvílila s ňou moja krv, moja česť, moje meno. Oh, koľké znesvätenie chvíle, v ktorej sme mali v ruke otvorenú modlitbovú knižku! Aké pohanstvo ofrskalo najposvätnejší obrázok mojej duše! Kto na to myslel, že sa to stane! Kto to čakal! Za čo to mala byť odplata! Iba za to, že krása mojej milovanej bola strhujúca, jej poézia unášajúca, jej láska premenená na pieseň? Hádam za to, že raz tu prišla, aby do slzavého údolia doniesla trochu nebeského ticha? Za to, že si zaumienila vziať slnku lúče a doniesť ich na zem? Oh, radšej by som sa nebol dožil toho dňa!

So zožieravým smútkom som vošiel do úseku tohto svojho života. Kvety mojej tvári, čo rozkvitali za teplých dní, pomaly opŕchali. Oči po vysušených slzách som zakrýval pred každým. V kúte mojej izby sa mi chcelo teskliť, nekonečne teskliť. Skľúčený pod chmárou jesene cítil som sa ako opadnutý list stromu. Vetriská kolom zapierali do ľudí, každý sa utiahol, svet sa zdal prázdny. Nikdy som nebol taký zanechaný, zdlávený, pridusený; cítil som sa ako na ostrove hrôzy. Ostal som sám.

Oh, ako som bol spráskaný, keď som mal predstúpiť pred moju zbožňovanú. Bol som tiež potupený, žil som v jej duši, v jej kráse, v jej majestáte. Čo mi teraz povie? Bude mi vyčítať: ako ste to strpeli, prečo ste ma nevarovali?! Poraní ma do duše, keď mi povie: tam ste boli a stalo sa to, kto teda mal ma chrániť?!

Ale ona, krásna v milovaní, božská v utrpení, pozdvihla ma sama zo zeme, z hanby i zo zúfalstva. Bola blízko a poslala mi svoje dýchnutie do tváre, ako anjel strážca, keď som v zármutku na ňu myslel. I pri zoťatej vôni stromov, i pri schladených sadoch pil som jej arómu jari a dotýkali sa ma jej pohládzajúce ruky. Bola to ona, ustavične ona, ponáhľajúca sa zora, prebudené ráno, čo vtáčkov vábi do spevu. Svitanie nedostižené, ešte sa bude v ňom kúpať syn našej matky. Svetlo nespotrebené, ešte ho budú hľadať ruky panien a oči básnikov. Takou ostala moja vyvolená. A keď zopla dlane, vo vzduchu zašumeli žalmy a ona zduchovnela v celom pohybe. Bola v modlitbách, ako na vigíliu, ponorená hlbšie do seba ako do slnka. Nevydala slova a vedela s kým hovorí v duši svojej.

Vtedy som sa jej šiel prihovoriť, ó, ako som sa bál každého šelestu vetra. Každý sledoval ten okamih. Obstali sme ju v húfoch a ona, zhovievavá k svojmu okoliu, ukázala, aké teplo sálalo z jej očú. Zachovala si zvrchovaný pokoj a povzniesla sa i ponad chvíľu, keď ju ponížili. Vedela, čo som chcel povedať, preto sama prehovorila: „Odpustila som všetkým.“ „Odpustili ste — žasol som — veď ste prešli v nehe a láske hranicu nedovolenú.“ „Ona sa smie prejsť,“ — odpovedala.

Strhol som sa, ako z prebudenia. Bol som prekvapený nad veľkým činom uzmierenia. Ťažko mi to bolo pochopiť, lebo mňa srdce bolelo. Ale zajasal som, keď mi tým dala cítiť, že jej nádhera nie je menšia a z jej piesne nestratila sa ani hláska. Nezmenila svoju veľkosť a krásu, majestát bôľu ju ozdobil a zdvihol. Bola vnútorne silná, posvätená vrúcnym vzťahom ku mne, ku všetkým, i k tým, čo mali choré oči. Nemusela nič vysvetľovať, jej práca bola rozdávať spanilosť, roztvoriť každú tvorivú dušu pre svetelnosť dneška, zajtrajška. Nemusela presviedčať, že zovňajšok tváre a šiat dá sa ohaniť, ale srdce a ducha neofŕkne blato. Nebolo kedy sa oddať skrúšenosti, ako zlámaná astra jesene. Život šiel ďalej, inak by sme boli zhliveli. Nostalgiu bolo treba zanechať, ona prináša zakvasenosť srdca. Ona je ako kvapky podzimných dažďov, čo sa rozlejú na vody. Vo vodách splínu sa hynie. Vypäť sily, dostať sa nad tieto hladiny — bolo príkazom sebazáchovy. Poznačenie smútku nemohlo nás viac zasiahnuť, iba ako nás zasiahne chvíľa, keď úder zvonov navečer nás nájde so zloženými rukami. Z tohto smútku bolo možno na nás spoznať len toľko, koľko bolo nášho tichého mlčania za slovami modlitby.

Ale čas bežal nezastavene. Nebo bolo čoraz väčšmi zakabonené, vzduch bol nedýchateľný. Vojna už bola pri našej medzi a niesla na sebe znamenie všetkej nenávisti, všetkého divošstva, skazy a zhuby. Potom už beh udalostí bol rýchly a mal tragický koniec.

Druhá svetová kataklizma navalila sa na nás s hrôzou búrania a ničenia, pálenia a zabíjania. Ostalo rumovisko, pahýly zborenín čneli k nebu, prach, dym a zápach štípal oči. Ležalo v popole, čo nám bolo drahé a sväté. Spustošili a vyplienili náš príbytok, náš chrám. Zašantročili všetko, čo mohlo mať odlesk čistoty, radosti, lásky. Besnelo sa.

V tých krajoch, kde moja otcovizeň stála, ujal sa moci nenávistný syn satana. Nič mu nebolo nedotknuteľné. Väzenia, múry, šibenice černeli sa žiaľom nevinných životov. Kryty plačúcich otriasali sa slzami a zúfalstvom, nik im nešiel na záchranu. Tam som stál, zabitý, mŕtvy, keď odvlečení opúšťali svoj domov. Bože, tam som stál, nepohnute, meravo, keď moju zbožňovanú vliekli stráže. Uvrhli ju do temného väzenia.

Spravodlivý Bože, ktorý si na nebesiach, i toto si dopustil. Kalich utrpenia si mi prelial, aby som ho pil. Tu padol môj život, tu je miesto s krvou preliatou. Tu je miesto po hrdinskej mojej piesni, čo velebila symbol vzrastu a rozkvetu lásky, tu je hrob môjho požehnania sviatku, môjho oslávenia domova. Uhynula kňažná môjho srdca, moje sprítomnené nebo, vzlet poézie, jasoť piesne. Pieseň mojej rodnej matky odmlčala sa vo chvíli. Zbohom, zbohom.

Nezúril som, nerúhal som sa. Boh mi dal vyrovnanie duše, pobúrenie hrudi mojej povolilo, so zopätými rukami, ako Jób, velebil som svojho Stvoriteľa. Ostal mi On, ktorý riadi a spravuje osudy naše. Ponorený do bolesti, chválil som Prozreteľnosť za dobrodenia, za dary života i za údery. A hľadiac na utrpenie úbohých bratov, z ktorých sa dívala na mňa tvár Kristova, ostal som pred húfmi znehybnený a mlčal som ako socha. Všetko som videl kolom seba: úpenie, plač, sužovanie, smrť. „Mne rodinu vymámili, mne deti, mne otca zabili, mne sestru pannu poškvrnili, mne matku…“ — leteli žaloby do mojich očú, ktoré všetko vnímali a všetko pochovali v sebe. A uprel som zraky svoje ponad svet a ponad bôľ ľudský, ponad slzy a výkriky, aby som pohladil utýranú zem, na ktorej nebolo teplej ruky. Zdvihol som tvár svoju ponad masy ľudské i ponad krajiny, aby som našiel odpoveď pre seba a pre ubité duše. Zdalo sa, že hľadím do prázdna, ale mne sa otvárali obzory tajomných utíšení a pokoj Boží zniesol sa do môjho srdca. Tam som vnikol do výšin svetov, kde za krvácaním hodín stál oslávený Kríž. Na vysokom nebi bola pieseň o našom zmŕtvychvstaní, poza ktorú vetry pozemné nepokryjú prachom hroby naše a bolesť našu nezadusí smrť, nebude jej. Tam v premenení sa bôľu na chlieb radosti privinieme sa šťastne k sebe, aby sme zabudli na more žalosti po ceste do zeme vykúpenia. On, ktorý nás opatroval ako štepy záhrad vo víchroch, dá nám odmenu sladkých nápojov pokoja. Rany, krv, opustenosť — čo je to voči láske Božej, ktorá sa stará o vtáctvo nebeské i poľné kvetiny! Strádania, straty, vyhnanstvá — čo je to voči večnosti oslávenia! Vstaneme z mŕtvych, aby sme sa podobali viac sebe, viac bratom, viac priateľom než víchrom a bleskom, čo drvia a búrajú stvoriteľské dielo slávy Božej. Vstaneme so spojencami víťazov, prejdeme zo života biedy do hlaholu zvonov, aby sme zneli hlasom oslobodenia do všetkých dvorov a hradov. Vtedy spievajúci apokalyptickí premožitelia draka roznesú pieseň Baránka do šírych kútov okršleka zeme. Hra sedmofarebnej dúhy na nebi nám bude hovoriť, že po nás už nepríde zničujúca potopa. Ach, ako lahodne sa znesie holubica mieru na strechu korábu, kde i cikády, i rastliny budú zachránené jediným dychom Božím. Všetko dozreje pre deň Boží a múka vyjde z mlynov Božích.

Vtedy som už nepreklínal katov a nezvolával som oheň sirkový na hlavy zlosynov. Ani vtedy nie, keď som sa prezvedel, že moja zbožňovaná je na smrť chorá vo väzení a má ťažký dych. A ani potom nie, keď mi nedovolili k nej prístup, keď som stál pod mrežami žalára, keď som bol pri dverách cely, kde iba tichý ston prenikal a rezal sa do môjho srdca. Vedela o mne a nesmela ma vidieť a nesmel som ju vidieť navždy ani ja.

A keď sa nazdávala, že ma to čaká, čo ju a mám zahynúť bez nej, poslala mi biely papierik z väzenia a napísala naň: „Nebola som len prelud, nezahyniem. Som minulosť, prítomnosť i budúcnosť, som večná pieseň, iďte ju spievať tam, kde budete slobodný.“

Toto je už prázdny, šedivý deň, v ktorom sa obzerám okolo seba a nevidím ťa nikde. Môj anjel strážca, kde si sa mi stratil? Modlím sa za teba, modlitbou bol môj odchod, ó, toto pamätaj. Tvoj vypadnutý ruženec som zdvihol, pokračujem v ňom, on mi ostal. Prišiel som do cudziny s ním bez privítania. Na cestách sú epochy umierania bez úsmevu, bez lásky a miloty. Je ťažšie žiť ako umierať, je bolestné odísť, ale bolestnejšie nevrátiť sa. Prečo som nemohol byť sám s tebou, keď som ťa naposledy videl? Ó, ako som túžil ešte ostať, zahľadieť sa ti do tváre, tie chvíle nám nemal nikto brať. Dnes je už iba smútok — ako toto more — kolo mňa, môžem sa spokojne vyplakať, keď ma nevidíš, ja neviem, ako dlho to bude, ale chcem vždy do tvojho čistého srdca plakať, lebo niet krásy okrem tej na svete, ktorú máš v srdci. Pokým len budem žiť, so zaslzenými očami ťa budem mať vo výšinách. Teba som nazval samým nebom, pre ktoré sa môžem trápiť, i keď stratím všetky slzy. Nebojím sa, že ma bude dakedy srdce bolieť, nech ma bolí, lebo len za tvojou, za tvojou krásnou dušou mi bude smutno. Teraz som už na tisícky míl od teba, nemám ťa, a tým bolestnejšie som ťa stratil, lebo veľké diaľky väčšmi bolia. Čia si? Moja. To musím počuť i cez oceány, i cez hory-doly, lebo dušu svoju máš privinutú k smútkom mojim. Poviem ti to v ďalších slovách, ktoré ti pošlem z tých hrozných diaľok. Zatiaľ ťa prosím, nezabudni, nezabudni na mňa. Ja sa bojím, aby si sa nedala zlomiť niekým, kto netúži po tvojej duši. Buď hrdá nadovšetko a krásu, ktorú máš, si nechaj, aj ja som ti ju dal. Lebo milovať možno iba tak, že sme čistí. To sme chceli. Neplač mi. Budem čakať na tvoje slová, ktorými ma posilníš v mojej pravde. Neostaň dlho sama, vráť mi moje slová. Najprv budeš krásna. Tu, s mojím bozkom, tu spinkaj na mojom srdci, ako keby z teba kvietky rástli.

Toto som si písal do denníka na jednej skale nad morom, kde ma zalievali slzy, horké, žalostné.

Opustil som svoj domov zo žiaľu, odišiel som do cudziny, studenej, nevľúdnej. Ostali za mnou a predo mnou ďaleké svety. Strmé cesty umierania a ich dlhé, kruté hodiny, dni, roky. Čo je to voči rokom od narodenia! Od kolísky som sa tešil na život. Žil som krátko, ach, preto, lebo som nedostihol zomrieť naplno. Dnes zomieram a som úbohý, úbohejší so stratou každého dňa. Mnoho je toho, mnoho, v zomieraní hyniem sám, strácam všetko. Som tu ako ten, čo zakrýva bielou plachtou mŕtvych. Zanedlho sa zotmí, rítus vychádzajúcich hviezd príde na veľký pohreb.

Bola sychravá jeseň. Tam doma kdesi posledným ružiam v agónii padli hlavy na jeden bok, ako ľuďom. Nesčíselne mnoho mlčania tu vošlo. Zblúdené vtáča na ktoromsi nezabudnuteľnom strome kvílilo. Už ten vietor svišťal na nahých belasých vežiach, z ktorých nám denne doletela večerná idyla melancholických zvonov. Čierny bol svet, čierne je všetko, čo nemá farieb, čierny je deň tvoj i môj. Všetko, čo bolo viditeľné, bol jeden plač.

Tak doznievala najpochmúrnejšia pieseň mojich rokov a môj život ostal ako pazder vo vetre. Som žobrák, ktorý má srdce s ilúziou, som bedár so stopami včerajších a lanských snov, nič iné, nič viac.

Nezúfal som, ale kde som sa pohnul na svete, tam ma všetko bolelo. Trpel som ako jeden z Kristov, ktorých bolo nesmierne mnoho na každom mieste, ktorí nedostali vody, keď boli smädní, neboli prijatí do nijakých príbytkov ľudských, lebo tých nikdy nemiloval nikto. Chcel som ísť ďalej a nemal som po čo. Chcel som utekať preč-preč, nebolo smeru. Vystieral som ruky a padli mi na ne vlastné slzy. Čakal som, kto príde ku mne. Prišiel smútok a nepohol sa ďalej. Deň bol bez manny nebeskej. Čo je hoden jeden opovrhnutý človek? Čo je hoden jeden tvor, opľutý, zaznaný, vypovedaný z kruhu ľudí? Načo je komu ten, koho zabili? Načo je komu mŕtvy? Stál som tam nad morom, olizovaný vetrami búrky, ach, morské albatrosy ma mohli vidieť s očami vyštípanými slnkom a víchrami. Mohol som povedať, že mám niečo na sebe? Mal, mal som vpadnutú, bledú tvár, ktorej ktosi povedal slovo: trp. A keď som hľadel do diaľky, kde leží moja spustošená domovina, ktosi mi povedal slovo: trp. A keď som už tonul v nenávisti sveta a dychtivo som sa obzeral, kto ešte z ľudí rozpráva o láske, ktosi mi povedal slovo: trp. Trp, trp — to bol hlas večnej noci, modlitba trpezlivého Jóba.

Slnko zapadlo, aby už nesvietilo počas zachmúreného neba. Mraky ho neprepustili, duchovia svetla cezeň neprešli. Tam mohli plakať nebešťania, keby vedeli, ako sa plače. Tam mohli spoznať, ako ich hľadáme, keď sa trápime a chceme, aby ich zabolel náš osud. Ale my nevieme nič o bolesti čistých duchov. Vieme ten, že nám, a nie anjelom bolo dané trpieť. Človek musí viac trpieť ako anjeli. Preto ich voláme a pýtame sa so zatýkaním: ako dlho? Bežíme k nim, ta premiesťujeme bolesť, ale tam niet ručičiek na hodinkách; kto nám tam povie, ako dlho? Kto nám povie, kedy sa končí jedna Golgota vo večnosti, kde naše modlitby putujú cez ruky svätcov, kde náš výkrik sa rozplýva v zrakoch vyvolencov Božích? Tam niet dní, rokov, tam je sila preplnených nádob, ktoré rozlievajú nápoje, aké stvorili zem a nebo. Zem stvorila nápoj bolesti, zem dala utrpenie, nebo nám dalo piť zákon: milujte. Zem vynašla smútok, veľký, nekonečný, jeho trvanie neodhadneme, on nie je v čase, on je v sile objatia, v sile umierania. Trp ešte, vysilený Jób!

Keď som to povedal, zvlhol mi zrak. Ostal som s tebou, Bože. Všetko si mi vzal, hrobom je môj život. Pane, ešte i to ti odovzdám, ešte i svoj hrob.

Keď som i toto vyslovil, tiekli mi po lícach slzy. Čo mi to padalo do kalicha srdca? Kaskáda hudby tajomnej vnikala do mňa z oného mysteriózneho zákona neba: milujte. Svetlo, ktoré bolo treba vybrať z hrobu. A bolo ho treba vyniesť sťa vatry na vrchy, posiať ním nebo ako hviezdami, i kamene naň premeniť. Už som ho zdvihol, ako zástavu do boja, chvíľami som bol s ním na riasach štítov, chvíľami nikde, chvíľami na každom stožiari lodi. Ako vlna morská padal a vystupoval som hore so svojou vylovenou perlou. A nebol som sám. Ja a tisíce mojich bratov kráčali sme cez sieň večeradla Božieho, láska Božia, ochrankyňa na zemi, sprevádzala naše kroky. Táto hostina je z druhých svetov. V tej chvíli v poézii zármutku a tichej melanchólie, akoby som bol čul slová poetu poetov, Vykupiteľa duší, ktorý sa v hodine smrti tak slávnostne rozdal, zaznela mi jediná večná pieseň: „Nové prikázanie vám dávam, milujte sa spolu, čo máte tu ostať, ako som miloval ja vás. Nik nemá väčšej lásky, ako kto dá život svoj za priateľov.“

Nové prikázanie!

Tu sa mi vynorili pred oči zástupy kostnatcov, vyhubencov, neprehľadné masy jedného zamordovaného pokolenia, čo chcelo byť vzkriesené, chcelo žiť. Masy mojej krvi a masy tamtoho svetadiela, jeho národov a rás. Tak, ako potratili svoje lásky, svoju pieseň, s horkou-prehorkou plnosťou srdca zastali nehybne predo mnou, pripravené prepuknúť výbuchom protestu proti zdvihnutiu hocakej méty, čo sa chce stavať do cesty ich anarchie a chaosu. Čo im ešte má čo kto hovoriť! Chceli kričať: už je po kázni, po kare, po trýzni. Chceli cezo mňa ísť, zdrviť, zadláviť ma, z tých státisícov za jedným nik nebude plakať.

Ale ja som zadržal všetok ten nával, z mojich očú sa lámal jeden lúč svetla na celom nesčítateľnom zástupe, ktorému neodolali, zastali zmeravene.

Nič som nepovedal, ale oné tajuplné svetlo mojich zrakov hovorilo k všetkým: „Vy, vy bedári, so mnou povláčení po pustých krajinách, obratí o česť, o meno, synovia nikoho, milujte sa spolu. Vy s rozmazanou slinou na tvári, vy odzbrojené vojská, vy sputnaní zajatci po lágroch, vy nemilované tvory, vy podupané odpadky, vy nič nie ste, vy nezadlávite draka na svete, milujte sa spolu. Vy vydedenci sveta, vyhnanci krajín, trestanci zvážení, nik vás neoslobodí, milujte sa spolu. Vy, rana veku, rana morová, nezahlieňte sa vo vlastných chrchľoch, nezvrhnite sa na netvorov, zachráňte sa vnútorne, milujte sa spolu. Nebite sa na jednom ohryzku, nebite sa vlastným srdcom, milujte sa spolu.“ Takto som volal z duše svojej, po ktorej sa rozlievala nesmierna poľahoba, pokoj Boží. Nastať malo utíšenie. Prísť malo to majestátne ticho, ktoré vzniká v chráme Božom z prítomnosti tisícich milujúcich fanatikov, zahľadených do modravých priestorov, hľadajúcich Vládcu pokoja, ktorého milujú. Tam potom na svahu lásky, ako ich vychrľujú búrky, lopoty, krvácania života, zachycujú sa na chvení nedospievanej piesne a na ožiarení neba a zeme. I bitka, i bolesť sa premieňa na voňavé kvety, na snivé konvalinky Božie, donesené na oltár. Boh sa nepomýli pri výbere. Dá sa zabelieť tým, čo sú čisté a sú samy osebe kvetmi. Idú dostať poéziu, ktorá ešte nebola stvorená. Ani tento svet lásky ešte nebol celkom stvorený, veď kto ho videl v jeho najďalších diaľkach! Treba mať hlboké duše, všetko prejde cez ne. Krásu hľadajte tam, kde ste začali milovať. Keď neviete, kde sa podelo pokračovanie lásky, spojte sa v poézii, ktorá je v každej duši a kde ste prestali v poézii, spojte sa v modlitbe, spojte sa v Bohu. Musíte znova stvoriť človeka, stvoriť milovanú bytosť, stvoriť nebo a zem, slnko a jeho dni. Čože, Boh nemôže nič na vašu prosbu stvoriť? A nemôže nič stvoriť sám? Veď jeho sú dni, jeho sú morské vody i spiaca hlina a na všetko dýcha svojím Duchom. Hľa — tvoj, Pane, je východ slnka v ružových zorách a tvoje sú i tmavé hory, kde zapadajú rieky a dúhy.

Dobre mi bolo, uľavilo sa mi na duši, mohol som vysloviť i meno svojho smútku. A stretnutie sa s tisícmi bratov chcel som menovať novou oblohou života.

A teraz, vo chvíli úteku k Bohu, prichodilo mi myslieť, mnoho-mnoho myslieť na moju zbožňovanú. Možno už zatíchla v tichunkých vzdychoch bôľu a má obrážteky kolo prstov, priesvitných, vykrvácaných, polomŕtvych. V kúte väzenia leží bez odpočinku, azda jej dajú džbán vody, ale kto od vody môže zaspať! Dávajú jej umŕtvovacie prášky, ale kto môže byť umŕtvený, keď dýcha poéziou! Mlčí, neprehovorí, a to je mlčanie otvorenej knihy, z ktorej neuniklo teplo básne. A keby som chcel povedať, že i jej sen je mlčanie a snívať je strašné, či nebude hovoriť po zobudení? Či mi nerozpovie viac zo svojho sna, ako som mohol tušiť? Šepkal som jej nevýslovne sladko do mŕtvej diale: Tu som so zloženými rukami, nesmúť. S tebou by som zomrel i ja, smrť či život bude našim spoločným nebom. Kde sa začala a kde sa skončí naša pieseň lásky, tam sme chceli a tam budeme milovať Boha. Božie pohľady potichu prejdú pomedzi nás a ja požehnám poéziu tých, čo po mne prídu. Ja sa z cudziny nemám ku komu vrátiť, nemám nikoho, len teba, milovaná. Ale ak som si ťa vykúpil utrpením, dávam ti všetko, všetko z celého utrpenia. A ak ti to mám povedať v slove poslednom, tu je napísaná báseň, prijmi ju v tejto knihe, ako som si zaumienil, že ti ju raz napíšem. Povedala si mi kedysi, keď som nedokončil svoju oslavnú báseň o tebe, že dobre sa stalo tak. Teraz ju mám hotovú, napísanú krvou, bolesťou, vyhnanstvom, pokorením. Prijmi pieseň mojej rodnej matky. Spojený s tvojím bôľom a skľúčením, v nekonečných návratoch k tebe, volám k Bohu: Roste nebesia, život dajte! Ja verím, Všemohúci ma vypočuje, a ty na dne svojej mladosti ožiješ, vdýchneš vzduch, vstaneš.

Dnes ešte žiališ, trpíš, zomieraš. Ó, moja milovaná, zmŕtvych vstaneš, lebo si večná! Trp, moja, lebo trpíme všetci. Trp, ty si jediná, ktorú o to prosím. Trp, budeš vznešená, šľachetná, čistá, krásna! Trp, ako na mňa voláš do diaľnych dialí, aby som tiež trpel, lebo tak vyjdeš neporušená z prachu pošliapania a pôjdeš zas na svoj prestol, obrátená tvárou k svojmu slnku. Trp, budeš slnečnejšia, milovanejšia, opojnejšia. Ó, moja, ktorú som jedine nazval zbožňovanou, teraz už prezradím, kto si a vyslovím tvoje najkrajšie meno: To si ty, moja zbožňovaná slovenská sloboda, moja potupená vlasť, moja pohanená slovenská zem. To si ty, moje Slovensko, ty domovina, kolíska moja, najdrahšia mati sladká. To si ty, otčina, z pŕs ktorej som pil kedysi nápoj života, pil z piesne spanilosti, dnes pijem tvoje slzy, Golgota bratov mojich. Ó, Slovensko, milované Slovensko! Buď mi pozdravené i také úbohé, i také zomierajúce! Ja sa musím ešte túlať, s boľavou dušou chodiť po pustinách krajín, ale tu ťa mám so sebou, nosím ťa slobodné, veľké, žijúce, ja musím ešte hynúť v šírom svete, oh, vieš, ako ťažko znášam svoj bedársky údel. Čo bolo Jankovi Kráľovi opustiť ťa, moja zbožňovaná zem rodná, a túlať sa mu po horách Besarábie, čo Kukučínovi utekať do krajín Južného kríža, čo jednému miliónu našich detí odísť od teba a vybrať sa za more, keď oni ťa v sláve, ako ja, nevideli a nepoznali! Oni neboli svedkami tvojich žiarivých dní, Slovensko moje. My sme boli synmi tvojho vzkriesenia, tvojej poézie, tvojej krásy. Žiť budeme v tebe a s tebou, ako si bolo túžbou a nádejou všetkých slovenských pokolení, čo tebe posväcovali svoje životy a za teba bojovali, slobodné, šťastné Slovensko. Otcovia naši obeťou, utrpením a krvou ťa vydobyli, ó, nebudeme nehodnejší od svojich otcov, my životom i smrťou budeme chrániť tvoj čistý, svätý štít. Pozdravujem vás, veľkí bojovníci, mŕtvi i živí, ktorí ste sa dali a dávate sa do služby ducha po ceste tŕnistej, vám patrí pokloniť sa, i vám, čo ste v boji za veľkú budúcnosť našu. Pozdravujem vás, synovia slovenskej matky, čo ste s hymnou na ústach vysoko pozdvihli zástavu slovenského boja. Pozdravujem vás!

A teraz povznášam svoje ubolené oči k tebe, Hospodine na výsosti. Chcem vrúcnu prosbu vyšepnúť v plači, daj mi sily. Ja sa chcem modliť za všetkých, za Slovensko, za jeho synov. Za seba neprosím nič, hoci vidíš, ó, láskyplný Bože, že mi treba tvojej pomoci, cesty moje sú krušné, život môj je otvorená rana. Ty to vieš aj bez toho, aby som ti to hovoril. Ó, Pane, stojím pred tebou s prestreleným hrdlom, cez ktoré tiekla by pieseň na slávu tvoju, a tečú cezeň len slzy. Ale ja si nesiem svoj osud poníženia, ó, Synu Dávidov. Ty, Pane, ktorý odpúšťaš viny jednotlivcov a národov, milostivo sa dívaj na pohanu, na kríž, na zármutok slovenského ľudu. A dívaj sa milosrdne na pokánie naše v prachu a popole. Oh, či ti nebolo dosť našej tisícročnej žertvy? Či doba pôstu a smútku nebola dlhá, keď našich otcov vyhnala z kamenistých slovenských vŕškov a v biede, núdzi ich vysielala von za chlebom, von od matky rodnej, von do cudziny? Taký bol náš prehorký život. A nebolo dosť. Po krátkom trvaní nášho zajasania, keď sme sa zbavili okov a tiesne, nanovo prišla poroba, horšia a ťažšia od prvej. Nerúhame sa ti, so svätým utrpením sme zrástli, len ty polož svetlo na oči naše uplakané. Posväcuj nás v skúškach a útrapách. Pozri na tri milióny kvíliacich, na stonajúce státisíce, na množstvá väznených, mučených, vykrvácaných. Pozri, koľko tu smrti, koľko vrážd, koľko bezprávia. Vojdi, Pane, do žalárov, do baní, za drôty, k šibeniciam, prihovor sa úbohým dušiam, zotri slzy, pohlaď tváre. Opusteným, vyhosteným starenkám, starcom dones z omrvín tvojich dvanástich košov. Ó, Ukrižovaný, zmiluj sa vo chvíli, keď sluhom Božím pobrali oltáre a ľud tvoj osamotený skrýva si v komôrke pátričky, ktorých zlaté zrnká sú už iba slzy. Ježišu Kriste, povedal si: vezmite svoj kríž, hľa, už sme s ním na vrchu Kalvárie, teraz daj sa krížu nášmu zaskvieť, lebo sme splnili tvoj príkaz. Ó, Stvoriteľu, ktorý si nám dal Slovensko, ktorý spravuješ národy, štáty a ríše, príď k nám chudobným, chudobných najviac miluješ. Rozpomeň sa na svoje Božské právo, ktoré si nám dal, aby sme žili. Ukáž, že sme tvojím národom, že vieš i ponad veľkých a mocných tohto sveta robiť rozhodnutia, zachráň si svojich na púšti utrpenia, náreku.

Pozdravujem ťa, Pane, v mene preliatej krvi slovenskej. A oslavujem ťa v tvojich vyznávačoch a mučeníkoch, v neprehľadných radoch tvojich svätcov, čo kozub náš a chrám tvoj posvätili žertvou svojich životov. Osláv ich, ó, Bože! A ty, otčina moja, dnes katakomba apoštolov, krajina umučenia, hrob bolesti, mati usmrtená, zmŕtvych vstaneš oslávená. Žiť budeš, moja zbožňovaná!

Moja zbožňovaná!