ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Reč žiadna na svete, jak slovenská,
neutrpela toľkých urážok,
nie zľahčení tých, ujm, krívd, útiskov;
nepodstúpila takej cesty kríža,
tej muky krvavej; ni v pochybách
— nad sebou veko, priepasť pod sebou —
tak nevisela medzi životom
a smrťou: — a preds’ (vskutku, div a zázrak!),
preds’ žije ona! — Nezohavená,
nepoškvrnená, bez čŕt nákazy,
úpadku známok; ďalej od zmaru
z bársakých nástrah, z akejkoľvek trýzne,
od znehodnenia čo jak falošnou
pomluvou tržnou ďalej omnoho,
než kedykoľvek indy; naopak
tým celistvejšia, vypuklejších foriem,
než predtým, ťahov krajších, širších pŕs,
o povedomí hlbších koreňov,
pripravenejšia do životnej borby,
na seba hrdšia, samovážnejšia,
upriamenejšia na svoj zveľatok,
v duh, v rozkvet chvalnejšia… nám ona trvá,
vysoká dcéra Tatier vysokých,
reč naša slovenská!… aj odená
vždy v budúcnosti rúcho zelené,
čo ako šarpú ju a prihadzujú
jej rubáš; zavše trudnej bez mysle
nad minulosťou smutných pamiatok;
a v prítomnosti drsnej bez prestania
trpezlivosti úsmech anjelský
na tvári, skvitlý z viery vo pravdu…
Toť, obraz jej!
Má tedy húževnatosť
nad všetky svaly; nepreberných miazg
v nej kypí žriedlo, ktorým zaleje
i úpal moru; talizman jej slúži
ochraňujúci; nedotknuteľná
je, svätá; prijala sľub života,
bo z Boha pošla! —
Boli zastrčili
ju do maštale k nemým hoviadkam:
nebodaj, aby zanemela tiež,
jej striebristých sa zvukov rozpadla
ctihodná reťaz v nečlenitý mumlot;
no zmýlili sa. Lebo stajeň tá
sa betlehemskou stala pre ňu, kde
i zvierat dych ju pleká ešte teplom;
ňou každé okrotlo až k pokore:
vo sklonku rožky vencom uznalosti,
ju strážia veľkým okom stojatým,
a kľakajúc si sticha na pokoj,
jej vzdychnú ,dobrú noc‘… A prišlo jaro.
Tu volky strhli s pluhom na úhor,
a ona ako mladý pohonič,
kvet za širáčkom podbeľový, vodí
ich za brázdou, „hajs, sivé volčatá…“
im privoláva milo, ponad ne
vše bičom spukajúc, že zhudie to,
jak škovránok keď zrazu zakosíli
na slučku popevok. I kravička
na pašu tiahla; a tu ona zas
sťa trávnica, len zbronel nebom úsvit,
Čajs’ obnovec^[7] si za srp získajúc,
už zbiera trávu pre ňu k pôdoju
a pritom po medziach a po grúňoch
jarabé piesne roztáča — Ba zámkom
aj bol jej tichý stajne útulok,
kde princezná čo rodnej povesti
si spala striehnutá; až odoklial ju,
ju prebudil a krásnu, ľúbeznú
za spoločnicu, družku k zábave,
s podarmi zlatých skaziek (tkaniva
čo pavučinka, zvlášte na košieľky
pre duše detské), k tomu s pozdravom
i požehnaním hojným od krbu
ku krbom bez počtu, od pokolenia
ku pokoleniam, vzchádzajúcim hviezd
pôrodom tajným, vyslal rozpravný
ju dedko náš…
Tu umysleli si:
ej, na koreň jej zájsť až — vypovedať
ju zo školy — A urobili. Šla
v podobe drobných detí, kuriatok
bez matky… s piskom-stiskom z hniezdka von;
čo jedno vyšlo, prez prah kyclo, chúďa:
tak ťažko bolo na srdiečkach im,
že vyriecť nemožno, len poklesnúť
pod toľkým bremenom — Veď hrozný pád!
veď veľké nešťastie! — Dák zobrali
sa na nôžky: a jedny o vereje
tých roztomilých dveriec húdavých,
o pažbu druhé vábnych okienok
sa oprúc ramienky a na tieto
uložiac svoje omarelé hlávky,
začali plakať, fikať, vykladať
(„Môj drahý kohútik! vždy hrkútik…“
„Joj, Abeciedka! ako rezedka vše
v tej našej záhradke…“ „A Čítanka —
u cesty čakanka…“ „V nej veršíček
sťa lúkou chodníček…“): až nádvorím
kol skaly vlhli spoluľútosťou,
tie tvrdé skaly; ale ľudia — nie —
Však nivy zakvitli, a deťúrence
brnk! po nich v kŕdľoch ako motýle.
Prisadli ku kvietkom: ich podoby
sa vzali kresliť — čítankou im kalich
— list písankou a farby triedili,
rozoznávali vône: k pocviku
si zmyslov, pocitov; a nahliadli,
že preto pekné sú, bo umývajú
sa každé ráno čerstvou rosičkou,
bo čistota je heslom života
i u nich, detvy poľa; o peli
však vyzvedeli, on že ctnotou ich,
ich studom, zlatom duše: preto ho
tak ochraňujú, stuľujúc sa na noc;
a u včielok zas, hmyrejúcich kol,
videli príklad neúnavnej snahy,
a zo bzuku ich čuli náuku:
i trebárs kvet — len práci zverí med —
V tom utvrdil ich povedľa i záhon:
nie dosť je rásť a bujnieť na vňať, byľ,
ni kvitnúť nie dosť; ale vyhnať v klas
je bytu účelom… S tým bzikli k jarku:
s ním počtovali, sádžuc kamienky,
on lunky… V háji učili sa spievať
od vtáčkov-speváčkov. A korunou
tých známostí a umení tých, jak
o mrku pošli domov, rozpustených
na spôsob školákov: vtom zbadali,
jak šírou neba blanou skladá sa
z hviezd-litier slávne písmo — čítajú ho,
vzad nahnúc hlávky — zmysel vystihli
a — Boha poznali. („Hej, Pánbožko
to hľadí na nás — otec nad otcov!
Pst, pokľaknime, recme: ,Otče náš…‘“
„… A čo má očí! — iste mnoho detí
jest na svete, a preto…“ „Ale iď!
to oči anjelov v stráž nad deťmi…“
„I ňaňo vravel nám, že slniečko
je oko božie…“ „Ná! veď zašlo, spí už…“
„Vždy pozerá — hľa! mesiac: okuliar
to na ňom…“ „Aha, jak sa usmieva!…“).
Tak príroda sa stala učiteľkou
im sama v náhradu: a vzdeláva
ich bezprostredne, zachovávajúc
svoj návod názorný — i bezplatne,
bez trestov — Prút sa ihrá s vánkom v kroví —
Ech, porastá len — riekli nevrle —
sťa mrcha zelina, hm — bodaj ťa! —
Už za slúžku ju aspoň načim vziať:
ten pomer predsa putná, otročí;
nech bude pecúchom, ním! Po ohništiach
nech prpre, váľa sa, hej!… (Popol, dym,
dva nájomníci pominuteľnosti,
vždy ešte v hubách zuby žeravé,
iskrenné žihadlá: tí vedia hrýzť,
piecť, štípať, tráviť korisť, obracať
v dym, na popol!…) A bola Popolkou.
— No vkrátku vzozrenie! V ich svetlej sieni
na plese hlučnom panna zjavila
sa nevídanej krásy, v blankytných
jak nebo šatách, s diadémom z hviezd:
vzrast ako jedličkin, jak ovisnutá
jej hodvábna chvoj vlasy, splynulé
po plieckach zľahka v svitu prstienkoch;
plň ňadier — bleskotná a bujná vlna
pohorskej riavy; v zraku dennicu,
na líčkach rumeň zorí, ruže puk
však ústka; chôdze ako jarný vánok
po vonných luhoch… že kto uzrel ju,
k jej zjavu primrel úcty podivom
a mimovoľne sklonným vzývaním
jej pokoril sa. A tak bola vľúdna,
tak v obcovaní jemná, vznešená;
jej úsmev taký sladký, citná reč
tak ľubozvučná, teplej nálady
a myšlienok tak letkom vysokých:
že každý ihneď zahorel k nej láskou,
sťa fakľa blkocúc. I nejeden
už gavalier si bláhal, jemu že
je naklonená predo všetkými;
z jej pôvabov už skladal rovný dúhe
si oblúk, popod ktorý s triumfom
potiahne k cieľu blaha, šťastlivec!…
Nik nevedel, kto ona, skadiaľ je;
a ako bola skrsla sťaby úkaz,
i zmizla tak, len vzácnej črievičky
čo lesklá zbudla stopa. Hádali,
kutali po tom veľkom tajomstve;
až sliediči — čajs’ pobláznelci sami —
ho vyňuchali: — Onou kráskou bol
sám popolvár ich… Zhíkli! zhrozili
sa nad drzosťou toľkou! Urazení
a zahanbení, sponáhľali sa
čo najchytrejšie prípad ututlať,
zahaliť udalosť: i svetlú šľapaj
jej škrtnúť, zotrieť — trebárs zaliať ju
i hnusným dechtom —; vpokon za povesť,
za hlúpu bájku vyhlásili všetko,
a pokoj — — Ale svet má zmysly tiež!
má zrak pre záblesk, sluch má pre hlások
i šeptu: na ichž mižných perutiach
v ňom krížom-krážom chýry lietajú;
čul, zazrel tobôž… hádal hneď a kutal
podobne po tom veľkom tajomstve,
až našiel: Povesť navlas rovná pravde,
tvár skutočna má bájka — Zhrozil sa
nad neprávosťou toľkou! Zasadol
v súd; o chvíľu však ohlásiť dal výrok
svoj o nich: S potupníkmi — na pranier! —
A o nej: Zvlecte handry pecúšky
z jej krásy! — hodna je trón zaujať
po boku kráľovi!
To už dopálilo
ich, nasršilo. Von s ňou z kostola.
Doň chodiac, takto vycipká sa zavše,
a potom tam i duše nažobu
si v purpur priodie… Von!… Stalo sa.
Lež ľudský rozumec, keď najďalej
zaskočiť zochce, zrobí kotrmelec;
keď najviac dychtí habnúť, zároveň
vždy jedno opustí, to najhlavnejšie:
i tu sa potknul, i tu zabudol: —
Kol celý svet je božím velechrámom!
zem podlahou mu, stropom obloha,
diaľ bokmi — jeho steny priezračné;
a štíty na zemi (i naše Tatry)
sú oltáre v ňom, každým úsvitom
jak kostolníkom v plápol rozžaté
to obetnice… A tu vyziably
nie farárik, nie laločnatý prelát,
ni spupný biskup; ale nesmierne
kňaz vyšší slúži omšu slávnostnú,
do kaditeľne sypúc slnečnej
z nív rajských tymian… a podtým oblak
na oblak vstane kancľom: z neho tiež
on primlúva sa k ľudským zástupom,
i k slovenskému — jeho kazateľom
on: ,Boh náš hromovládny‘!
Daromné
sú tedy všetky ľudské priekory;
reč slovenská znie — blahovesťou Slova! —

A kúziel hoj má, plnosť pôvabov,
vnád príťažlivosť. Slasťou olipá
rty cudzinstva; mu do bytu sa vkráda:
nie ako zlodej však, čo berie, lež
zmok so zlatom… I kto sa odhodil
jej, hlavaj: v chvíľach jasných, motýľmi
ho bezstarosti zrazu obsadlých —
že zabudne sa, že sa porozpína
až na košeľu duše, zúprimnie,
dá dojmom priechod — i ten zakaždým
jej žliebkom odšústa, čím navrela
mu citov nádoba, i zavýskne si,
že vynašiel sa zas! (Je, ovšem, dosť
i takých, čo sú ani tohoto
nie schopní výrazu, no čo tam po tých?
kto postráda ich, želie za nimi!?
Sú potvory to — samý chlebojed,
chrúst: pre červy krm, nech sú kdekoľvek!)
Ó, koľkí (vidím, slýcham) v odvislosti
väzejú kazajkách! sa úfajúc,
že šnúry popustia, si prajúc vetra,
im z očí vymiesť dotieravý prach,
májovej spŕchy, zmyť z nich náličníc
odporný náter — koľkí! ktorým i
v tých zvieračkách, čo jak sú nepovoľné,
preds’ za ňu tlčú srdcia! (Šťastie ich,
že srdce visí v tajnej zvoničke,
nie niekde zvonku: ináč, nebožiatko,
ich vlastné verné srdce nevoľky
by muselo im odzvoniť…) A koľkých
tá odstredivá sudby presila
pre kúsok chleba vo svet zaženie
na cudzie lány — pravé pre nich púšte!
ba za more až — v morský ľudstva val —
do nehostinných prérij, v pralesov
húšť, do katakomb zemských!… ale jej
moc sústredivá, zraziac sa s tou sudby,
i tam vrch obdrží preds’! Vlákeniek
jej (z nichž i rodoláska stkaná je),
ver’ nepretrhnú ani laná zisku;
nie spoločenstva stuhy zvodivé,
nie unášavý svetomluvy prúd:
hej, nimi ona z kolies rozletu,
z rozptylu kruhov, zo záujmov krútňav
čo ako náramných prv-neskôr vyrve,
pritiahne k sebe svojeť, v klbečko —:
späť, včielky, v rodný úľ, späť v ohnište,
iskierky!…
Či nie, starče velebný,
či nemám pravdu? Teba osud bol, hľa,
tiež na vinicu cudziu zaduril —
púšť pre teba! — no ona vrátila
ťa, privinula k sebe na lono:
jej navždy patríš už a ona tebe,
ste nerozdielni!… Tak nás v sieti má,
sťa u lútok tak hrá nám na citoch,
nad nami takhľa vládne zvrchovane!
Čo počneme si s ňou? nič neľze, nič —
ej, buďme radi! — Oba starci sme.
Kruh našich lepších záujmov sa zúžil
až na jej kolečko: — nuž pestujme
ju, ju si ľúbme! V chladných šedinách
ňou zhrievajme sa; jej si blkotným
lučišťom svieťme v mrákotách tých veku!
A ona za to tešiť bude nás,
nás láskať ako roztomilé vnúča:
nám za dňa velebiť sťa škovránok,
v mladosti dávnej strácajúc sa azúr,
stáď trúsiac nám v sluch zlaté spomienky;
a od večera dlho do noci
nám bude spievať sladkým slávikom,
až zaspieva nás… uspí na pokoj
tam pod lipami… Ale i tam ešte
ten hrobov našich oblak prepáše
vždy sviežich farieb dúhou jasavou;
a od pomníčka ohlási vše: Žijem,
a žijú, ichž som strážnym géniom! —