ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]V kozúbku praští kosodrevina,
Kubo pod pecou si smolí,
v chalúpke malej pradie družina,
a vonku dáždik mrholí.
Mrhoľ, dáždičku, padaj, dáždičku,
cupkaj a volaj ku sníčku,
na tvojich šumoch kolíš hlavičku,
máme my starú mamičku.
Kolíš a uspi dušu, pohojdaj,
nech si lahodí po vôli.
Kúdeľ vypadla, Kubo už chrápe,
a dáždik vždy len mrholí.
Vretená fundžia len ako osy,
keď sa do hŕby zbiehajú,
nitky, nitôčky akoby tiekli;
dievčatká takto spievajú;
„Pomaly svet zaspáva,
sen mu rúčku podáva;
poďme, milý, do raju,
tam už na nás čakajú.
Duch telo zanecháva,
tma mu šaty pripráva,
hviezdy sú mu bronenie,
mesiac jeho znamenie.
Duch so snom sa spojuje,
ktorý vrúcne miluje,
vedno oni lietajú,
tak sa oni kochajú.
Na raji duch spočíva,
sen ho rúškou prikrýva;
my neznáme, čo je raj,
lebo nám chybí šuhaj.“
Na koho šťastie bočí len leda,
môžeš božekať, vzdychati,
keď ti sám Pán Boh raz šťastia nedá,
nepomôže ti viac svätý.
Choď kolenačky, choď o polnoci
k svätým modliť sa kapličkám,
daromná práca, nemáš pomoci,
beda nám, beda dievčičkám.
Ťažko bez obrtlíka vretenu,
ťažšie ešte je sirote,
načo je, prosím, kúdeľ bez ľanu,
načo je dievča v hryzote?
Vreteno samo ako bláznivé
zboka nabok sa kolíše,
ako teliatko, hodinu živé,
sem-tam sa tacká a kníše.
Sirota, chúďa, je jak pipíška,
keď začne mrznúť, sňah kúri,
pred zimou hľadá skryť sa pod plotom,
a i stadiaľ ju ľud durí:
Načo je kúdeľ — keď ľanu nieto,
tam ju do pece metajú;
načo je dievča na tomto svete,
keď naň šuhajci nedbajú.
Na koho šťastie bočí len leda,
môžeš božekať, vzdychati,
keď ti sám Pán Boh raz šťastia nedá,
nepomôže ti viac svätý.
Choď kolenačky, choď o polnoci
k svätým sa modliť kapličkám;
daromná práca, nemáš pomoci,
beda úbohým dievčičkám.
Komáre brnčia jak milenkári,
dievkam na nosy sadajú,
a uštipnú ich trošku po tvári,
a diaľ, šibenci, lietajú.
Už nezháňajú viacej komáre,
ale ich ešte zbierajú.
Zažlklé ohňom bezbožným tváre
„Citujme čertov!“ volajú.
„Citujme čertov, ale v tichosti
zlož každá na kríž prísahu,
ak vybľaboceš tie tajomnosti,
že neprekročíš viac prahu.
Jestli vykradne z úst sa len slovo,
že ťa hneď pásom zachváti!
Nech je o týždeň všetko hotovo,
každá so svojím sa vráti.
Ty to donesieš, a zase ty to“ —
Dievky potichu šeptajú,
všetko je ako v zemi zaryto;
„Dobrú noc!“ temno volajú.
Dobrú noc, dievky! Dobrú, dobrú noc,
Marišky, Zuzky, Hanôčky!
Všetky vám blšky, svrčky na pomoc,
k tomu kostrnky pod bôčky. —
Dievky odídu a noc sa míňa,
vstanú a zas noc čakajú,
už bila siedma na veži hodina,
dievčatá sem-tam behajú.
Tá z deviateho nesie chotára
tri červené sem kvety,
táto spod kostolného oltára
zase triesočky a smeti.
Mara donáša klások pšenice,
Zuza rozmarín zelený,
a Eva vlečie hlavu z kostnice,
tejto tvár, tej hlas sa mení.
Sedem prútikov, spálené žito,
ešte nožničky ku tomu.
Čit! nech bude to večne zakryto,
to nepovedzte nikomu.
Obloky plachtou všetky zastreli,
svrčka nemohli vyplašiť,
dievčičky čosi tajne robili,
svrček neprestal ich strašiť.
Vše by svrčkovi sľúbili boli,
by ich zanechal na chvíľu;
ten si čvrliká po svojej vôli,
ale čvrliká na žilu.
Jedenásť v meste na veži bije,
ceng! ceng! poľom sa rozlieha,
ako pulz sveta bije a bije,
hlásnik vstane tu a spieva.
Ten spev tak tichý, taký pokojný,
taký tajomný — jaj, Bože!
Tak strašný, hrozný, že veru čo je,
to povedať sa nemôže.
Mačky na pôde jak deti mravčia,
psi po záhumniach štekajú.
„Poďte, sestričky, tu je hodina,
už nás tam naši čakajú!“
Trasú sa dievky ako osika,
ako na ihlách stúpajú,
v ušiach, pod zemou, všade im híka;
veď ony ľahkosť poznajú.
Dievky v mrákotách jak zmok skapali,
jak malý v piesku dáždiček,
iskry slabé sa v diaľke jasali,
horel potichy ohníček.
Ohníček horel a hviezdy stydno
na ten ohníček patrili;
ohníček skapal, dievok nevidno;
kde sú? Svetom sa stratili.
Kde sú? Nepočuť ani len slychu,
ani vetríček nechrestí;
len v noci škarede „chacha! chichu!“
dačo volá na rozcestí.