E-mail (povinné):

Janko Kráľ:
Skamenelý

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 189 čitateľov


 

Skamenelý


Mesiačik na modrom nebi
medzi sto chmáričkami
belavými, všakovými
prechádza sa s hviezdami.

Mesiac svieti, modré nebo -
šíre pole križuje,
medzi tôňu kedy-tedy
jedlín blesk zahadzuje.

Ah! tak ako tá macocha
len hádže, zahadzuje,
hoc’ sirôtkam krája chleba,
predsa ich nemiluje.

Tie tône sa po horičke
ako obri dvíhajú,
starčekovu dušu žiale
krížom-krážom pichajú.

Čelo mrkne, ak’ keď hasne
ohníčka tichého žiar,
oči ako dve kukučky
v ostatnú života jar;

srdce, duch, ak’ dve lastovky,
čo na búrke lietajú,
sadnúc si na dva topole,
na nich smutne spievajú.

Topole tie dva šumotom
ovlažujú bolesti,
starček, chudák, slzy roniac
oddá sa do povesti:

„Pozrite tam, moje dietky,
ak’ to pleso vidíte
ako tento mesiac svieti,
ak’ vy tuná stojíte,

ako tento ohník horí,
ja ležím na suknici:
tak to, tak to práve bolo
v deň posvätný Trojici.

Z dedín na tú veľkú slávnosť,
ľudia sa ponáhľajú —
Vtom deväť hodín odbije —
na veži vyzváňajú.

Zvony hučia a na divých
skalách sa odrážajú;
temne, mutne tie ohlasy
po doline behajú.

Letia tam, ak’ dva havrany,
kde sa pleso prestiera,
tam ten žiaľ zhučí naposled
a na vodách umiera.

Neumiera, ale vchodí
do vĺn ducha smutného,
nad jazerom šuhaj plače
od zármutku veľkého.

Slzy dolu bielou tvárou
cícerkom odtekajú
a do tichého jazera
ak’ skalôčky čľupkajú.

Tam hľadajú si pokoja,
keď ho v očiach belasých
nemohli nájsť; z bystrých očí
vtekajú do vĺn tmavých.

Čože plačeš a nariekaš
ako dieťa, Janíčko!?
Čože sa ti zarmútilo
tak to tvoje srdiečko?

Veď máš všetko na tom svete,
čo len duša zažiada,
máš oviec dosť, pekný domček,
mamuška ťa má rada.

Deti ťa ešte netrápia,
nemravčia za ušami,
si slobodný ako ten vták,
čo je medzi horami.

Janíček na to nič nedbá,
má on inšiu príčinu:
Zná on jednu, ale takú
ak’ to sŕňa dievčinu.

Chcel by dušu dobrú dostať
a svoju ta za ňu dať,
ale čože, keď zbraňuje
jej rodina, otec, mať.

Nepustia ju ani na krok
a pred ním vypierajú;
sám Boh im nebo pripravil,
doňho vojsť im nedajú.

Jaj, vy ľudia, zlostní ľudia,
či na Boha veríte,
keď vy tak dvoch mladých ľudí
nemilostne trápite?

Volíte im život odňať,
keď im pokoj beriete;
čo je bez pokoja duši
na celom šírom svete?

Neplač, šuhaj, nehorekuj,
prestaň už raz slzy liať;
Boh je dobrý, nedá vám tak
len hocijak zakapať.

Neplač, šuhaj, nehorekuj,
zotri šatkou slzičku,
tamto ti už nesie Pán Boh
tvoju ľúbu Haničku.

Tamto ti už nesie Pán Boh
také dievča ak’ ten kvet,
hupy-cupy, Janík mladý,
to je život, to je svet!

Šuhajkovi v očiach svitne,
pokrytých hmlou žalosti,
dievčatku tvár biela skvitne
od srdečnej ľúbosti.

Dievča kvitne utešene,
ak’ tá biela ľalia;
šuhaj hodný — čo tu počať!
Jezus — Jezus, Mária!

Javor nad jazerom šumí,
hora hučí pomaly,
vlnky ticho si šeptajú,
ak’ by dač tajnô znali.

Ak’ by srdcia sa vozili,
na nich túžby, žiadosti,
ak’ by nad nimi šušťali
holúbky od ľúbosti.

Hora šumí, lístočky sa
vedno mechriac celujú,
na brehu si dvaja mladí
večnú lásku sľubujú.

Ako toto slnce svieti,
ako je pri nedeli:
žiaden z ľudí nás — iba sám
na nebi Boh — rozdelí.

Ako toto slnce svieti,
pred sebou vždy tmu ženie,
nech ten, ktorý nedotríma
slova, naraz skamenie.

Kliatba táto sa dolinou
šírky — diaľky ozýva;
slabé srdce a úprimné
krutý jašter prerýva.

Jaj, prple v ňom bez všetkého
citu, driape — prežiera —
chráň sa každá dobrá duša
potvory a jaštera.

Dneska šuhaj za dievčatkom
telom-dušou umiera,
a zajtra si sám perečko
zo záhradky vyberá.

Čože robíš, šuhajíček,
či nemáš frajerôčku,
čo by peknú ti uvila,
ak’ tys’ sám, bukrietočku?

Mám bukrétu, mám dvojakú,
v jednej kvitne vytrčpán,
kráska, klinec a v tej druhej
rozmarín a tulipán.

Jedno pierko týždeň nosím,
potom ho zahadzujem,
rok, dva roky k dievke chodím,
potom ju nemilujem. — —

Žení sa; dievča sklamané
k Božej matke utieka,
tam sa žehná, tam sa modlí,
ešte najviac narieka.

Nezúfa, ani nekľaje
podvodníka zlostného,
ale každý, keď nie ľudí,
boj sa trestu božieho. — —

Šuhaj na obed nechodí,
matka varí večeru,
beží triesočiek nazbierať
k zelenému jazeru.

Triesky hľadá, triesky láme,
za každičkou slzička —
kde si sa bavil tak dlho,
moja ľúba kurička?!

Janka volá: Poď, Janíčko,
dám ti mlieka vtáčieho —
Janko mlčí — — tisícami
vrany kráču kol’ neho.

Darmo, mamko moja drahá!
Nestrieš špinu slzami,
Janík tvoj je skamenelý
so psom i s ovečkami.

Na hlave mu smrek vyrastá,
dolu chrbtom mašina,
pod nohami bielučkými
prekvitá, zrie malina.

Koľko razy holubička
chcela tadiaľ leteti,
čierne vrany sa zdurili:
Hybaj! holub vo svety.

A tie vrany dotiaľ budú
tam okolo lietati,
dokiaľ krížom nebude sa
černokňažník žehnati.

A to krížom sedem razy,
keď zvonia do kostola,
vtedy durkne hrom do skaly
a „duch, vstávaj!“ zavolá.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.