ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koč zanechal bol už mäkkú poľnú cestu a hrmel po krajinskej, štrkovanej tvrdej hradskej. Sivé vápencové kubiny štrku, urovnané v ostrohranné podlhovasté pyramídy, len tak letkom mizly popri koči. S oboch strán hradskej stály nemo vysoké staré topole, prísne ako strážnici, ktorým zakázali najmenší pohyb. Za kočom vystupovaly celé oblaky prachu. Mesiac bol už zašiel za vysoké, diaľne pohorie malokarpatské, ale západná strana neba ešte vždy bola osvetlená jeho lúčmi. I keď odoberie sa svetlo, ešte vždy necháva po sebe stopu.

Z predku karosy, medzi hlavami koní, ukazovaly sa už slabé iskričky — to boly svetlá mestských uličných lámp. V hlave Chlebíkovej ako blesk skrsla myseľ: moment uletí.

Beda tomu, kto premešká krátky moment, v ktorom vrtkavé šťastie blahosklonne sa blíži — potom ho už darmo bude naháňať. Nie váhať!

Chlebík, trasúc sa celým telom, schytil oblé rameno Ireny, hore, temer pod pazuchou, oboma rukami a pritisol k nemu horúcu tvár, potom priľnul tvárou i k hrudi. Irena razom pocítila tlak rúk, pridúšala ju ťažká, horúca hlava, cítila na hrudi mocné bozky. Tu už nepomohol ani vejár. Ako by tlmené, ale jednako hlasné vzdychy, hlboké zvuky trhaly sa Danielovi z pŕs. Plakal, plakal, hlbokým basom organovej dúčely.

„Postoj!“ skríkla Irena na Ondreja, driemajúceho na kozlíku.

Nevedela raz, čo sa to robí; nevedela, čo robiť, ako sa chovať. V prvý moment nemohla uveriť, čo sa stalo. V hlave jej zašumelo dvojnásobne, srdce zamrelo.

„Postoj!“ skríkla natresnutým hlasom druhy raz, a napnúc celú silu, vytrhla rameno z rúk Chlebíkových. „Preboha, čo vám je, čo robíte?“

Oslobodila nohy z ručníka, stúpila na stupeň, hotová vyskočiť z voza prv, než Ondrej stačil zadržať cvalom rozbehnuté ohnivé kone.

„Prr!“ zavolal na ne a stiahol opraty tuho, že temer vybočily s hradskej na pyramídu.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa Daniel Chlebík, razom otrezvený, chladným basovým tónom, ale potom ho premenil a pokračoval ustrašeno: „Milosťpani, vám je nedobre! Sadnite, sadnite, a ty, Ondro, pohni. Milosťpanej prišlo zle. Pohni, mamľas, nečuješ, kážu ti! Milosťpanej prišlo zle, treba pomoci! Šibko, zlodej, nečuješ!?“

Jeho hlas bol suchý, energický, o plači nebolo už ani stopy, stopičky. Hovoril tónom mužne rozhodným, rozkazujúcim, akým hovorí heroický lodný kapitán, dávajúc posledné rozkazy, keď loď, dostavšia lek, pomaly sa hrúži do smrteľných hlbín morských. Hovoril s takou panovitou istotou (veď svedkov nebolo), s takým mocným, pravdivým presvedčením, že Irena, ohromená, bezvládna, sadla nazad k jeho boku. Kone nedočkave trhly, a ako by sa hnevaly na bezpríčinnú zastávku, rozbehly sa najtuhším behom. Topole len tak mizly, biele štrkové kubiny letely nazad v očiach ohromenej, zostrašenej dámy.

„Nervy, nervy,“ povedal Chlebík. „Inu, bolo tam mnoho ľudu, dym, horúčosť, štabarc, hudba, tance. Prach a dusnota. Ó, milostivá, nie pre každého sú naše dedinské pohuľanky, muziky! Čert to i videl, celý deň meniny! I v tom treba reformy!“

Irena naširoko otvorenými očami hľadela na suseda. V hlave jej šumelo ešte tuhšie.

„Som celý šťastný,“ pokračoval Chlebík lichotivým hlasom, „že vám je už lepšie… Šťastný, že skrsla vo mne myšlienka sprevádzať vás až do mesta a nezutekať ako toť Chorina. A už vás neopustím, až v bráne vášho domu. Veď to bolo strašné! Neľakám sa, mám železné nervy, ale vy ste ma nie na žart nastrašili… Ešte sa trasiem; nemať duchaprítomnosti — Bohu buď za ňu chvála — nechytiť vás za rameno, boli by ste strmhlav vypadli z koča. A kone letely ako víchor!“

„Ale, pane, veď ste vy, veď som ja…“

No pán Daniel Chlebík nedal jej prísť k slovu. Rozprúdil sa tok jeho konfúznej, frázovitej výrečnosti, lial sa ako riava, hučal ako vodopád, šumel ako letný lejak s hradom a vetrom. Márne sa Irena tri razy pokúsila pretrhnúť ho a svoju mienku povedať. Cítila sa cele bezvládnou, bez vlastnej vôle.

„Ale veď ste vy…“ začala po štvrtý raz.

„Áno, milostivá, verná pravda, zadržal som vás, opovážil som sa dotknúť sa vás, temer boriť sa s vami. Sám neviem, kde sa vzalo u mňa toľko smelosti a duchaprítomnosti! Razom svesili ste hlavu, naklonili sa nad moje plece, zavzdychli, vykríkli a už sa vaša krásna postava skláňala nad hradskou, možno nad hrobom. Taká ostrá pyramída štrku tam bola, skaly ako rozbité sklo, samá ostrá hrana. Samá smrteľná hrana. Nedajbože padnúť na sluchu! Ach, aký som šťastný, že som vás stihol zadržať, zachrániť! Na vás iste razom naskočila záhadná choroba. Ale to bol iba jej reflex, posledné pokušenie! Ó, milostivá odpusťte. Nemohol som ináč… Nebolo času rozmýšľať… Možno, i sám prispel som, otvárajúc vám svoju bôľnu útrobu!“

Irena vtlačila sa do kúta karosy a mlčala. Koč už nadskakoval a hrboľcoval po malomestskom babulicovom dláždení, okolo katolíckeho kostola, popri mýte, okolo vysokého korintského stĺpa, na ktorom stála pozlátená socha Márie so siedmimi mečmi v hrudi, pri nohách sochy horela za pestrými sklami večná lampa. Chlebík stál si v slove, zostal v koči až po bránu Ireninho domu v Lipovej ulici. Ochotne vyskočil a pomáhal vdove s koča. Ona pošla prosto do brány a neobzerala sa na jeho poklonu. Evku poslala hneď spať, sama nervózne poshadzovala šaty a ľahla. Bola celá ohúrená, pomýlená, hypnotizovaná. Položiac hlavu na vysokú, ustlanú, ohromnú podušku, nemo hľadela na sviece v dvojramennom, nízkom svietniku.

„Bože môj,“ podumala, „čo sa to so mnou robí? Nejde to naozaj nejaká mrákava?“

Hoci bola jasnej mysle, pamätala každé slovo, každý pohyb, vznikla v jej duši príšerná obava, či neupadá zasa do onoho nepochopiteľného stavu po mužovej smrti, do stavu zabudnutia, duševnej depresie, keď často otvorenými očami vídala veci nejestvujúce, jestvujúcich nevídala, alebo nie tak, ako naozaj boly. Začala si sprítomňovať všetko, čo bolo od tej chvíle, ako ich Chorina zanechal pri kostolnej zrúcanine. Áno, Chlebík zaujímave hovoril a dostal sa do srdcového jej diela o chudobe, podával múdre rady, poukázal na prostriedky a cesty, akými treba pomáhať. Ona sa mu zdôverila o mužovi a jeho slabosti. Nebola to už chorobná otvorenosť? Veď s nikým na svete o tom dosiaľ nehovorila.

Ale veď je zdravá, mocná, býva i ticho veselá, nachádza už radosť v spoločnosti, miluje hudbu, číta romány i básne, život jej tečie lahodno, hladko… Nie, to nebola mýlka, nie halucinácia, to bol hrubý, neslušný atentát. Rozpálila sa, krv udrela jej do líc a striasla sa na celom tele.

A zas priletely na ňu pochybnosti ako kŕdeľ havranov: možno, že povedomie zdravia, normálnosti je práve chorobné, fantastické, neskutočné! Veď i v čas choroby bola by prisahala, že s hrubinských kopcov delami pália na mesto, že na stole pred ňou stojí čierny kríž… I teraz, možno, sa mýli. Ako by Daniel Chlebík, tichý, rozvažitý mladý človek, temer už ženích mladuškej krásavice, nádhernej Eleny, mohol urobiť hlúpy, nerozumný, beznádejný útok na starnúcu vdovu, na ženskú, ktorá mu nepodala nijakého pôvodu k takému činu? Bez všetkej príčiny, bez najmenšieho posmelenia, pri vážnom rozhovore o veciach všeobecných, neosobných a pritom krásnoduchých, nezištných? Nič podobného byť nemohlo. Ľúbostný atentát, na koho? Na Irenu Rutkovskú, tak vysoko stojacu v spoločnosti vo všetkých vrstvách, stránkach?

Chlebík slul všade vážnym, neobyčajne reálnym, korektným mladým človekom. Bol triezvy, zachovaný, mravne netknutý; on s morálnym zhrozením hovorieval o ľahtikárstve a skazenosti mládeže, o lieni, pijanstve, neporiadnosti starších (hľa, i dnes povedal, že bude šťukou medzi kaprami), ba, čo je zriedkavé u „moderného“ mladého pokolenia, bol pobožný, chodil pravidelne do kostola, na procesie (pravda, v pohodlnom farskom batári), mnoho obcoval s duchovenstvom, dal sa voliť do školskej stolice, sbieral na kaplnku sv. Alojza pri rázcestí medzi Rohovom a Šaštínom.

To je všetko tak, dumala Irena. Ale i to je pravda, že ona nepomýšľala hodiť sa s koča na hradskú, na „vražedlnú“ pyramídu štrkovú. Ani neomdlievala, ani sa neskláňala nad priepasťou. Pevne sedela, so zakrútenými do vlniaka nohami, keď razom pocítila na ramene tlak mocných rúk. Ako toto všetko sharmonizovať, vysvetliť? Možno, tak: nedorozumenie, mýlka bola na jeho strane. Pozdalo sa mu niečo, bol rozčúlený, celý horel svojimi ideami, plánmi, zámermi. A, možno, i víno — veď ovial ju raz vínovým zápachom, stremenné bolo iste tuhé… Ale skadiaľ jeho plač? Odkiaľže sa vzal výbuch plaču a zúrivého vzdychania? A prečo tak razom zatíchol, zvážnel, schladol, keď si vytrhla rameno?

„Nič rozumného nevymyslíš!“ podumala. „Svitne deň. Ráno je múdrejšie ako noc. Iste príde si po sľub, príde pohovoriť o svojom podniku. Všetko sa vysvetlí!“

Hľadela strmo do povaly, na ktorej ihraly svetielka nepokojne horiacich sviec. V obšírnej spálni bolo ticho, smutno; len s času na čas bolo počuť bitie hodín s rínkovej veže a po dláždenom chodníku zadunely kroky neskorých pasantov.

Naklonila sa nad stolík a zafúkla obe sviece. Dobrodejná tma ju obkľúčila. Zaspávajúc cítila slabušký bôľ na ramene a hrudi, až vtedy jej svitlo, že ju i bozkával… Striasla sa, strhla sa z polosna, a zdalo sa jej, že sa rúti do priepasti. Otvorila oči do tmy; ťarcha osamelosti a opustenosti zavalila sa na ňu. Od mužovej smrti ešte ani raz tak živo a mocne nepocítila, aká bezvládna, príhodám a nehodám bezmocne vydaná je osamelá ženská. A keď už po tretí raz pokojne zaspávala, ako by v blesku nečakaného, nevedomého svetla, nejdúceho ani z neba, ani od slnka, ani od lampy, ale prýštiaceho sa zvnútra, ukázala sa jej v polosne skromná, zahanbená tvár Chorinova, ukázaly sa jej dobré, citné, neisto hľadiace oči… A keď sa chcela tuhšie podívať na jeho tvár, razom premenila sa na surovú, namrzenoprísnu, ako ju videla v úrade pri pokonávaní mužovej pozostalosti… Usmiala sa. Áno, v sne možno plakať i usmievať sa.