ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po scéne pri kostnici Daniel Chlebík prijachal na bývalej krokonayovskej viedenskej ekvipáži do Priehlbne, vyletel schodmi ako vták, shodil v sieni svoj módny paleto a celý v čiernom, v elegantných, silne vrždiacich lakovkách zjavil sa pred Vydrínom a Katarínkou. Bez dlhých úvodov (len že je utešený deň, ani v máji, konštatoval dôstojne) prosil o ruku ich milej, drahocennej, „cheruvínskej“ dcéry Heleny. Katarínka hodila sa na fotel a zaplakala. Ján sa zaškaredil a vrčal ako vždy, keď sa dialo niečo neobyčajného, zvláštne citného.

„A s Elenou ste už načistom?“ spýtal sa a odložil čibuk na oblok.

„Áno,načistom!“ s dôstojnosťou a povedomím odvetil Chlebík.

Zavolali dcéru. Elena, bledá, ale tichá, išla bozkať otcovi ruku; matku nemo, chladno objala a potom stala si bez slova k písaciemu stolíku, ako by bola v nejakom prísnom exámene.

Daniel Chlebík spustil sa pred ňou na koleno, chytil devinu ruku, prosto nadol visiacu, a stokol na jej chladný prst briliantový prsteň.

„Ani v pantomíme!“ zahundral Vydrín. „Iba melodramatická hudba chýba! Dievča, veď nedávame ťa za novicku k uršulinkám, čo sa tak múdriš? Nik ťa nenúti, osvedč sa!“

Elena sklopila hlavu a mlčala.

Na čajových večierkoch u Rutkovskej pán Daniel Chlebík dôstojne hral už úlohu šťastného, ale delikátneho snúbenca, prijímal úctive, no povedome blahoželania ako povinnú daň.

„Korunovali ste dielo!“ povedal Emanuel Smeťka. „Teraz ste už náš!“

„Alebo vy ste všetci jeho,“ povedal Bonin ticho Kornelke, sediacej za stolom pri ňom.

„No, nehovorieval som vždy,“ pokračoval Smeťka, obrátiac sa k sudcovi Chorinovi, „v tom človeku väzí velikán, šľachtic, poctivec. Priniesol šťastie všetkým, a nadovšetko rodine Vydrínovej! Rastieme, rastieme!“

Ďurko Chorina neodvetil, zakašľal potichučky a utiahol sa do kúta pri kamíne. Ztadiaľ mohol bez prekážky tešiť sa živému ruchu rozjarenej, veľkej spoločnosti, pozorovať ukradomky milú, pohostinnú prívetivosť domácej panej. Bola k všetkým rovnako láskavá, pozorná, všetko hneď zbadala, každému ulahodila; keď vznikla nejaká otázka, pri ktorej sa hlasy povýšily, hneď bola v skupenine, všetko vyrovnala alebo premenila tému nespozorovane. Doktorovi nalievala sama červené víno (on nestál o „teplú“ zafarbenú vodu), pani Vaňová pýtala sa o radu, Bajuszföldiho núkala „tessék, tessék“, troch starších pánov milo posadila v malej izbe za kartový stôl, mládež sa skoro oddelila do menšieho salónu, zariadila zaujímavé spoločenské hry, „kým sa veľký salón oslobodí“, apatekárku sviedla s Luitpoldom Hasselbachom (stará koketa učila sa totiž na staré kolená po nemecky), vôbec vedela vec tak ustrojiť, že sa každý cítil pocteným, obslúženým, radostne prijatým. V celom dome panovala sviatočná, veselá, bezstarostná nálada. Dom Ireny Rutkovskej bolo jediné miesto, kde svorne prežili niekoľko hodín i vlci i baránkovia. Vyslanec Potfajčák, ináč zúrivec politický, hral sa s Vydrínom, diametrálnym protivníkom, dartlu ako s bratom; slúžny Karányi shováral sa s Andrejom Machom o cieľoch ruskej politiky a o čakanom zoštátnení administrácie; Smeťka vyšiel celkom dobre s doktorom - pili jedno a to isté víno z jednej fľašky, a keď Smeťka začal priveľmi fantazovať, doktor poklepal ho po pleci: „Spusťme sa, spusťme sa!“ a štrngli si ako dvaja dobre druh druha rozumejúci priatelia.

Rutkovská, keď videla, že všetko už ide vo svojom poriadku, pribehla k Chorinovi a dôverne si prisadla k nemu. On chcel svoj stolec odsunúť - zahriakla ho, položiac nežne ruku na jeho rameno:

„Azda sa ma bojíte, pán podsudca? Či som taká strašná?“

Chorina sa začervenal, hladil si riedku briadku a zamihal očami ako dieťa, keď je v rozpakoch.

„No, nejdem vás strašiť… ale poďte medzi mládež, ak vám my starší nezodpovedáme…“

„Ach, nie, nie! Ostaňte!“ riekol Chorina a srdce mu prekypelo.

„Hľa, hľa! To je už iné,“ a ona sa pomkla so stolcom ešte bližšie.

Jej nenútená, otvorená úprimnosť naliala do pŕs utiahnutého, zabudnutého samotára neobyčajnú smelosť. Na večer dostali ho ľsťou: Chlebík mu nahovoril, že ide o juridickú poradu, že nebude nikoho. Chorina sa zarazil, keď našiel plný dom, a bol by ušiel, keby ho Irena nebola nasilu zadržala.

„Vidíte, lepšie sa žije v spoločnosti!“ povedala s úsmevom.

„Vo vašej som blažený,“ razom vyrvalo sa z úst Chorinových.

„Naozaj?“ udivene sa spýtala Irena. „No, to musí byť pravda, keď to vy hovoríte…“

„Nie tak, nie tak,“ jachtal Chorina, celý naľakaný slovom, ktoré mu nenazdajky vyletelo.

„Odvolávate?“

„Nie, milosťpani… nie! Ja som len tak…“

„Teda ste predsa povedali pravdu?“

„A prečo ma mučíte?“ povedal s čudnou, nebývalou energiou Chorina. „Poznáte ma, nie som na svojom mieste… Hľa, pokuta za hriech.“

„Mučiť vás nechcem…“ riekla Rutkovská a vstala.

Strojným, vlnistým krokom odchádzala k veľkému divánu, na ktorom mladí ľudia, nehrajúci sa na zálohy, začali rozjarenú škriepku. Oči dvoch súperov sa zablýskaly.

„Ukážem vám krásne snímky z vatikánskych sbierok,“ povedala Irena jednému z nich, mladému entuziastovi za umenie, a brala ho za ruku, „tu v mojom kabinetíku.“

Chorina zahryzol si do pery, keď videl vzďaľovať sa Irenu. Už mu bolo ľúto! „Aký to bol krásny moment! A aká bola milá! Sama sa mi prihovárala. Nešťastník som… nešťastník… Prečo ma tak vychovali?“ premýšľal. „Zostrašovali ma, hrozbami pokorovali, života báť sa učili! Kliatba chudoby a nevôle! Skrývať sa musíš cez celý život ako žiak, utajuješ sa pred rozpustilými kamarátmi ako úradník pred kolegami, ba i podriadenými!“

Ako rád by ju bol nazpät privolal! Možno, nahnevala sa, je urazená. A nie je div… Najlepšie vrátiť sa do samoty.

Chorina sa kradol ako zlodej. Ticho, nespozorovane otvoril dvere salónu, šibol do šatnice, vyhľadal si kabát a klobúk, a už bol na schodoch… Nespozorovane? Nie celkom. Videly ho dobre dve veľké čierne oči a jedno srdce živo zabúchalo… Nie urazením, ale čudnou radosťou. Irena neprekážala úskokovi ubehnúť. Už cítila, že má moc nad ním a že i sám útek je len dôkazom jej moci. V takýchto veciach je naozaj ženské srdce vševedúce.

Keď už bol na ulici, pozrel na dlhý rad osvetlených oblokov, a bolo mu temer do plaču… Ako ľudia niekedy bežia od svojho šťastia, od svojej lepšej sudby! A čo? Veď on nechcel, veď naopak, celou dušou túžil zostať aspoň v dome, kde tak umne, zručne panovala krásna Irena — ale vyhodilo ho čosi von, akási neznáma sila, akási osudná mýlka, a či azda dobrý, vystríhajúci duch?

„Vráť sa!“ volalo čosi z nočnej tmy. „Vráť sa!“ hovorila sliepňajúca uličná laterna. „Nik nevie, že si chcel byť úskokom; pekne, tíško, nespozorovane šuchneš do siene, zavesíš si na klinec kabát, povesíš ta klobúk a vojdeš do bočnej izby ako by nič. Ale to musí byť hneď! Pokým nezbadajú…“

Stál na asfaltovom chodníku a pozeral na obloky. Hore už zaznel klavír, zaznel mohutne — vidno, majstrovská ruka Boninova shŕňa klávesy. Bude tam surma, tanec, nik neuvidí pokánie činiaceho odbehlíka.

Chorina pokročil k bráne. Pod bránou začul veselý smiech: čeľaď robila šantu, lebo keď sa páni veselia, sluhovia sú rozpustilejší. To ho zarazilo. Uvidia ho. Pokynutie osudu… Nemôže sa blamovať pred čeliadkou. On, sudca — v ústach sluhov!

Zvrtol sa na päte a bežal až po svoj byt v bočnej uličke. Ako tupo, prázdno je tam! Aký neriad! Knihy po stolcoch, na posteli… Prach na stole. Izba nevyvetraná, dusno, pošmúrno, a tam, zkadiaľ ušiel, ako jasno, voňavo!

Odišiel. Ťahalo ho k domu Ireninmu, ale premáhal sa. V meštianskej, malej, ale úzkostne čistunkej krčmičke Martina Turka sa svietilo. Vošiel, dal si naliať vína a sadol za čistý dubový stôl. Bol sám. Neveľká visiaca petrolejová lampa skromne osvetľovala izbu, podobnú viac súkromnému bytu ako hostincu. A veď to i bola patriarchálna vínová krčmička, v ktorej hospodár Martin Turek meral len runovskú vlastnú úrodu. Pedant čistoty ako domu svojho, tak i vína. Hovorili o ňom, že strechu prachovkou utiera, aby mal čistý dvor. V jeho krčme nebolo slobodno fajčiť dohán — a predsa ľudia chodili. Pravda, iba solídni a do vína sa rozumejúci.

Hospodár stál pri peci. Chorinovi akosi neobyčajne chutilo runovské. Už bol pri štvrtej kvaterke. Nenavyknutému už líca horely a nekonečná ľútosť rástla v jeho osamelom srdci. Hospodár, vždy málovravný, stál pri peci a mlčal. Chorina bol rád a neprihováral sa mu.

„Moja hodina je tu!“ konečne povedal hospodár, čo znamenalo, že je už po zábave.

On, i keď bolo plno, prichádzal v istú hodinu s takým heslom, a hostia museli domov.

„Dobrú noc, pán Turek!“ povedal Chorina vstávajúc.

Prešiel sa tri razy popred osvieteným domom Rutkovskej. Klavír zvučal, dlážka a celý dom zdal sa otriasať hudbou a tancom.

Chorina odtrhol sa od domu násilne. Ľahol doma na posteľ, ale nespal do bieleho rána.