ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Irena Rutkovská zastala pred zrkadlom a naprávala si účes; jej plné, oblé, obnažené ramená dvojitou belosťou svietily zo zrkadla. Katarínka (tak volali pani Vydrínovú všeobecne, blízki i ďalší, a každý vedel, ktorá je to Katarínka) pribehla, keď zbadala, že sa hosť strojí odísť, a zdržovala ju:

„Dievčence išly s tetou Záhorkovou a s mladými ľuďmi odprevádzať pani farárku Trnovskú z Hrubiny, ale len po blízku Muľavu; hneď sú tu… A nedivím sa im,“ doložila, „zachcelo sa im nadýchať sviežeho vzduchu. Luna vyšla, krásne je vonku, teplo, ani vetrík nedýchne!“

Irena Rutkovská prejala z rúk ochotného Vydrína letný kabát i mantilku.

„Bez odobierky nemožno!“ pokračovala prívetivá, sladko sa usmievajúca Katarínka, položiac ruky na mantilku. „Moje dievky vás tak rady! Elena je prosto zaľúbená do vás!“

Vydrín pozrel na hodinky a zívol do priehrštia. Žena to zbadala a zakryla ho chrbtom. Bystrému oku Ireny to neušlo.

„Náš drahý Ján už bôľne hľadí na hodinky,“ riekla Irena; „veď sme tu od rána!“

„Ach, nie, drahá! To len preto, že ich dnes dostal darom od ženy a detí. No, veď po groši sme sbieraly.“

Ale na šťastie Elena a Kornélia, Vydrínove dcéry, práve rovno, jedným krokom vošly do dverí, za nimi pani Záhorková. Dvere pred nimi zručne a úslužne otvoril Bonin, mladý, počerný človek, asi pred štyrmi rokmi zjavivší sa v kraji a spoločnosti. Slúžil u bohatých grófov v neďalekom Oskorušove, menoval sa krstným menom Viktor, hovoril rovno dobre po taliansky, nemecky a francúzsky a podučil sa dosť dobre po slovensky. Bol vrtký, zručný, pritom tichého mravu, skromný. Do Vydrínov prišiel odporúčaním Rutkovskej, ktorej sa zaľúbil priamo virtuóznou hrou na piane. Virtuóznosť ho nehatila kvôli spoločnosti dobrosrdečne mlátiť do klávesov pri tanci hoci celé hodiny.

Za dámami vošiel skromne Andrej Mach, brat miestneho učiteľa, kandidát filozofie, pripravujúci sa na doktorát. Žil v malej izbietke pri škole, celý deň v knihách, spisoval, básnil, sbieral starinu, piesne, staré rukopisy a kroniky. Bol vysoký, chudý mladoň s belasými, hlboko v jamkách sediacimi, no veselo pozerajúcimi očami, s úzkymi prsami, no so zdravou, temer detského pyľu tvárou. Zostal stáť v otvorených dverách, držiac v ruke klobúk — na znak, že ide už domov, že bolo dosť pohostinstva.

„Mamuška,“ povedala veselo Elena, „pri Muľave straší!“

„Vodníka, hastrmana sme videli,“ dodala Kornélia, naozaj tým istým hlasom, s tou istou intonáciou.

„To jest jedna nad vodou schýlená vŕba sa poknísala,“ povedal Andrej Mach s úsmevom.

„Bez vetra, bez vetra!“ zakričaly naraz obe sestry. „Či sa bez vetra môže vŕba knísať?“

„Áno, pán kandidát,“ so smiechom doložila Elena, „to bol vodník, ale vy vodníka, pravda, nemáte vo svojej filozofii?“

„Fodnik, fodnik!“ potvrdil Viktor Bonin, berúc galantne z rúk Záhorkovej vlnený ručník.

„Nebolo vám treba nocou sa túlať!“ zamrmlal Vydrín, no príchodom detí a mladých ľudí (ešte asi štyria došli z prechádzky) trochu sa rozveselil, najmä keď videl, že sa už všetko poberá.

Smeťka mal už na nohách lisnúce sa ruské galoše, ktoré nosieval celé leto, i v najväčšom suchu. Oslavovaný hostiteľ od radosti vzal do rúk pohár a mrkol na Betušu, sberajúcu náčinie so stola.

„Na stremenné ešte, páni moji, pán Smeťka, pán Chlebík, pán Chorina, i ostatní páni. Na šťastlivú cestu! Z najlepšieho naposledy… Pán Smeťka! Daj Boh vášmu otcovi slávu večnú… To je víno ešte z jeho úrody!“

Dámy, už poobliekané, stály pri dverách, páni s pohármi v rukách kopili sa okolo Vydrína. Pani doktorka z mestečka bála sa o muža: „Nepi, už si červený ako rak!“ ale ju neposlúchol. Stará Vaňová, orákulum celého kraja, bola by sama rada okúsiť z povestného vína, no hanbila sa.

Šumná priehlbnianska Betuša, v riasnej šafranovožltej kasanici, v čiernom ošnurovanom kabátiku, so snehobielym voľným živôtikom, ktorý nezjavoval, ale diskrétne zakrýval formy, nalievala staré červené, ako rubín svietiace víno. „Stremenné“, ktoré Vydrín dával naozaj len v poslednú minútu na jánskej slávnosti, bolo skutočne ešte od Smeťkovho otca, veľmi pasionátneho pestovateľa vinice.

Chlebík poznal stremenné. Vzal pohár, cengol oň prsteňom s karneolovým fantastickým erbom, pohár zdvihol proti svetlu, priblížil ho najprv k jednému, potom k druhému oku, konečne podniesol ho k tučným, mäsitým ústam. Malíček pravej ruky vystrel, zo spodnej gamby urobil korýtko, žliabik, oči žiadúco oprel na temný, rubinujúci mok, takže až škúlily koncentricky, a len potom úzkym prúžikom lial do úst vzácne víno. Celá jeho tvár mala pri tejto procedúre sladký, blažený výraz, valce na zátylku mocne rezaly sa do golierika. Vypil do dna, mľaskol ústami delikátne, ani nie veľmi čujno, ani nie veľmi ticho, znalecky, znamenite.

Kornélia zahľadela sa na Chlebíka a pozorovala každý jeho pohyb, každé jeho zachvenie muskúl na jeho dosť peknej, pravidelnej, okrúhlej tvári. Zhrozila sa, a nevedela prečo. Veď pána Daniela Chlebíka pokladá svet, rodina za seriózneho ženícha Eleny. Nedávno v prednej záhrade pri grote hovoril jej čosi o nekonečnej úcte, ktorú cítil k Elene. Hovoril kvetnato, nemohla všetko dôkladne rozumieť; zval ju za anjela-prostredníka. A veď i otec ho prijíma vážne, s úctou, s neobyčajnou u neho bonhomiou. Mať mu miesto dúcha, pánom Danielom ho volá a pritom rozplýva sa v sladkej zdvorilosti. A teraz Kornélia videla, ako dvoril Irene Rutkovskej, aký bol celý pohrúžený v rozhovore s ňou, že ani nepočul, keď ho volali vymeniť záloh; vidí, s akou gourmanderiou, s akým priamo fanatickým, telesným žiarom pije staré otcovské víno… To sú všetko vlastne nevinné veci, ale Kornéliu bodajú do srdca.

Spoločnosť pobrala sa naraz. Na schodoch šepol Daniel Chlebík Irene Rutkovskej:

„Či by ste ma nevzali dedinou až po starý kostol? Potom je už chodník a blízko.“

„A to vás už zaveziem až do mesta!“ hlasným, sonórnym tónom zavolala Irena Rutkovská. „Veď nás uvezie náš Ondro. Pán doktor,“ obrátila sa slobodne k Chorinovi, „i pre vás sa nájde miesta.“

Vo dverách nad zovnútornými schodmi, vedúcimi na dvor, stály obe sestry. Bolo vidno krásne, vysoké, štíhle siluety, lebo svetlo padalo z úzadia a z chodby. Chlebík sa obzrel a smraštil tvár. On šeptal, a vdova na celé hrdlo. To práve nemusely počuť! Chorina bude mu zavadzať. Načo tak bubnovala? Veď v jeho okrúhlej hlave rojily sa práve nové plány, myšlienky — možno, na celý život hovoriace. Pani Irena Rutkovská má rozhodný vplyv na istú časť krajovej spoločnosti, imponuje majetkom, zvučným menom nebohého muža, nezávislosťou a bystrosťou umu. Je neobyčajne samostatná — no i krásna, ako dnes zbadal, hodna obetí… A teraz mumelčepák Chorina pletie sa mu do cesty pri prvej krásnej príležitosti! Naozajstné veci nehovoria sa dvom!

No pekný, v mesačnom svetle lakom a bronzom lisnúci sa koč Ireny Rutkovskej vytrhol veselo širokou bránou s troma pasažiermi. Chorinu, ako staršieho, Irena temer násilne posadila k sebe. Chlebík sedel oproti nemu. Chorina tak sa utiahol do kútika ekvipáže, tak sa zúžil a tenčil, že medzi ním a vdovou bolo dosť miesta pre desaťročného chlapca. Bol omámený blízkosťou krásnej ženskej; zdalo sa mu, že to nezaslúži, že by nebol mal sadnúť, že ju obťažuje. Srdce mu bilo sladkou bázňou, a jednako mučivou. Keď sa koč zlou dedinskou cestou konečne priblížil k starému, v rumoch nemo stojacemu kostolu, Chorina nevydržal, skočil s koča, zatrepal klobúkom vo vzduchu a pošiel chodníkom. Za rozváľaným múrom cintorínovej ohrady zmizol. Darmo za ním Irena volala žartom i vážne.

„Nechajte čudáka!“ povedal Chlebík.

Chorina, blažený, radosťou a sladkým pocitom do hlbín duše potrasený, bystro kráčal chodníkom k borinke. Až tam v tieni, pretŕhanej pásikmi mesačného svetla, nadobudol ducha a smelosti rozmýšľať o krásnej chvíli.

„Ach, ako milo od nej veje! I vzduch je iný v jej blízkosti. Milota, milota! I protivný, nadutý Chlebík bol príjemný, i Ondro sedel utešene na kozlíku. Ach, a aký som bol smelý, aký smelý!“

Naozaj obdivoval sám seba, že vydržal tak dlho, že sa nerozplynul, nerozplakal. Jemu už oddávna imponovala Irena. Bola v úrade vo veci pozostalosti, kde ju prijal drsno, po úradnícky, so zlobou, s prísnou tvárou. Ale od tej chvíle s utrápeným srdcom chodieval okolo poschodovej kúrie v Lipovej ulici. No na tom nič. Práve tak s utrápeným srdcom blížil sa dnes ráno k dedinskej rezidencii pána Jána Vydrína. I tam boly ženské zjavy so svojou prelesťou a magnetizmom.