E-mail (povinné):

Stiahnite si Púť lásky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Kalinčiak:
Púť lásky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 296 čitateľov


 

I

Pusté je už pole Nitrianskej stolice. Vŕškom opadávajú ich ozdoby, koruny zelených stromov, i ako suchotník, keď mu svieca života dohára, obledli, ožltli a pobozkané svojím falošným priateľom, tichým vetrom, čo ich celé leto vábil, o svojej láske im do ucha šeptal, pokiaľ ony nepremožené jeho tichými povzdychy sa celkom náručiu neoddali, zanechali svoju rodnú matičku, hybký konár, pevný peň i chceli ulietnuť s klamlivým priateľom tichým vetrom, ktorý ich ale hneď zanechal a ulietol ďaleko, ďaleko. A smutné opustené kochanky, žlté lístky, pozdvihovali sa i medzi sebou šepotali smutným hlasom. Spomínali sladké dni predošlosti a tajomným súzvukom šomrali smutnú pieseň o sklamaných túžbach, o stratenej nádeji. A smutné opustené kochanky, žlté listy, leteli ďaleko do sveta; dlhou ale púťou umorené zlietli dolu do doliny i upomínali ju na nestálosť šťastia, na uvädúvania krásy.

Ale i doliny spustli, osireli. Ich pýcha jarné kvety, ich dietky žlté klasy ich zanechali; i zaplakali doliny a polia, ich slzy sa v čas ranných červánkov stopili v jednu plachtu ligotavej rosy i obtiahli šíru-širokú zem svojím tenkým, priezračným závojom, ktorý potom, akoby sa mať jeho osirelá zem hanbila pred svojím kochankom, horúcim slncom, zhustol, zmrzol a ako striebro sa zaligotal na šírych poliach, v hlbokých dolinách.

Slnce vychádza a zhliada sa v striebristom kryštále raňajšieho mrazu. Povetrie šumí, bo zďaleka zahučali dupoty konských kopýt.

Slnce horúce svieti, jesenný mráz sa svojím striebrom liští a poľom ide na vranom koníku Janko Černok.

Ide on tým šírym poľom ticho, spokojne, akoby jeho duša za ničím netúžila, nič si nežiadala a koník jeho iskrí očami, stiera malým bielym kopytom ranný mráz a zanecháva za sebou šľaky, ktoré skoro malo zase vyhasiť ranné slnce. Za Černokom idú dvaja sluhovia pekne vyobliekaní, striebornými gombami prikrášlení; hľadia na svojho pána, ale ani slovom nepretrhnú tuhé tajomné mlčanie, vediac, že ich pán lepšie vie vyvíjať blyštiacou šabľou ako preberať jazykom, že on radšej premýšľal, keď ale na to príde, vie lepšie nivočiť zlého vraha, dumného Turka, ako sporiť daromné reči.

Len brinkot oceľových šabieľ a prackami vybitých uzdeníc ruší velebnosť raňajšieho ticha, a predsa ide po šírom poli na vranom koni Janko Černok, najbujarejší mládenec, najbúrlivejší duch celého okolia.

Ide on za rána ku svojej milej na Myjavu, lebo bohviekde sa ešte do večera obráti, kde sa o týždeň pohne, kde sa podeje na celé mesiace.

Ako idú hore dolinou traja jazdci, zahučia vŕšky z druhej strany a okolie sa ozve dupotom konských kopýt. Zastane vraný koník, Janko Černok natiahne hrdlo, pozrie okom dovôkola, pery sa mu zľahučka otvoria a ruka uchytí šabľu za črienky, aby nebrinkala. Sluhovia tiež zastali.

O malú chvíľu sa ukáže dolu dolinou čata jazdcov ako vietor letiacich.

Letí dolu dolinou aga Osman, na jeho hlave sa zelený turban od diamantov liští, ale predsa ich skvelosť zatemňuje žiara z jeho temných tmavých očí jastriaca, bo sa ony obracajú na krásnu dievčinu, ktorú v svojich rukách tríme. Za ním sotva stačia asi desiati tureckí jazdci, robiaci jeho sprievod.

A sotva to zhliadne Janko Černok, zatrasie sa v ňom junácke srdce, zmraštia sa mu obrvy nad skvelými očami, pravica udrie na šabľu, ostroha zaviazne v boku vraníkovom a — skok, skok — už letí oproti najväčším svojim nepriateľom, zdurným Turkom. Ale sotva dakoľko krokov urobil, sotva okolo jeho uší v prudkom lete vietor zahvižďal, skríkne dievča v Osmanových rukách a slovo „Janko!“ doletí k uchu statočného junáckeho mládenca.

Janko Černok nevidí viac, ani nepočuje, bo počul hlas svojej Žofie, bo ju zhliadol v rukách agu Osmana. Netrvalo to ani okamih, a už sa rúbe Černok s Turkami, už sa jeho šabľa vyvíja nad turbanmi neveriacich, už sa blyští nie viacej od žiare slnečnej, ale od teplej krvi, ktorá sa kúri ako hmla, podvečer doliny v čas jesene zastierajúca.

Aga Osman odskočil na stranu s pokladom svojím a ubiehal dolinou od svojich ľudí, či zo strachu pred nepriateľom, či v istote, že sily jeho jazdcov väčšine a rezkosti nepriateľa neodolajú. Nebol to ani strach, lebo toho aga Osman nepozná, ani istota o prevahe nepriateľovej, bo o tej teraz nemal kedy pomyslieť; ale bolo to zabudnutie na celý svet, bo ho celý držal v svojich rukách. Žofia bola viac ako svet, ako všetky poklady pre dušu, pre jeho srdce.

Turci sa alebo na zemi váľajú, alebo sa rozutekali. — Černok krúti šabľou, ktorá viacej nič nerúbe, ale len v povetrí hviždí. — Nevidí oko jeho ani Osmana ani Žofiu — a práve preto sa v ňom zatrasie junácke srdce, obrvy sa zmraštia ako dva oblaky v čase búrky a z nich dva blesky, jeho čierne horiace oči sa blýskajú, akoby chceli celú dolinu zapáliť, znivočiť, spodná gamba sa mu trasie, akoby zimou pohnutá do skoku, ruka sklesne, popustí koňovi uzdu v slobodný beh — a tento prskajúc letí a nesie svojho jazdca, ani sám nevediac kde, ani sám nevediac na akú pamiatku.

Ale jeho skoky neboli daromné. Ako prišli trochu ďalej, rozstupovala sa dolina v širokú rovinu, po ktorej sa cesta ako rieka medzi lúkami krížom-krážom tiahla. Na ceste vidno jazdca zďaleka tichým krokom dole sa ponáhľajúceho.

To aga Osman.

Černok sa zopäl na koni, vtisol mu ostrohy hlboko do boku, až sa koník tiež zopäl, vytiahol sa ako struna, stiahol uši a ako zjašený zahadzoval sa v povetrí, takže sa mu kopyto sotva zeme dotýkalo. Černok naraz dohonil Osmana. Tento sa obzrel i obrátil sa, vidiac za sebou nepriateľa, bo nechcel byť neslávne od chrbta napadnutý; poznajúc ale Černoka, vytiahol sa v strmeni, takže sa zdal o hlavu vyšší, ľavicou pritisol k prsiam omdletú dievčinu tak horúco, tak silne, že sa z mdloby prebudila, vytiahol šabľu a šiel s pohrdlivou tvárou oproti Černokovi, s ktorým si už dávno zoči-voči pošermovať žiadal.

Boj to bol pekný, zaujímavý. Dvaja mládenci v prvej sile svojho mužstva, obidvaja vychýrení silou a smelosťou, obidvaja od dlhšieho času si žiadajúci, aby raz jeden s druhým skúsiť mohli svoju silu, zišli sa vedno a udreli na seba pre kochanú dievčinu, a to pred jej očami.

Osman zhlboka oddychoval a jeho voľné turecké šaty sa zatriasli od bitia srdca, ktorého hlas doletoval do uší dievčaťa tak k jeho boku pritisnutému, akoby s ním bolo jednou osobou; Černokov zas priliehajúci dolomán sa šíril a šnúry na ňom pukali, mentiečka v povetrí plávala ako divý vták. — Šable zacvendžali. Osman rúbal dobre, Černok rúbal dobre; jeden nebol lepší od druhého. Osman sa chýlil napred, rúbal do nepriateľa naňho sa rútiaceho, ale vždy odskočil nabok, kedykoľvek tento bližšie k nemu pristúpil, a to nie že by sa bál, ale strežúc, aby sa nič nestalo Žofii. Černok sa len nebránil, ale s najväčšou smelosťou sa vystavoval úderom Osmana, a nestihla šabľa tohoto ešte klesnúť, už on ju i odhodil nabok, i mieril, i rúbal do svojho odporníka. — Osman odskočil nabok, lebo tak blízko neho viedol ostrú oceľ Černok, že by ňou musel začiahnuť i hlávku Žofie, nevediacej od strachu, ani čo sa robí. Vtom ale padla oceľ do hlavy plavého Araba i zrazila ho na čistú, ranným mrazom sa lištiacu zem.

Stalo sa toto všetko v okamihu. Osman klesol na zem a Žofia nabok padla. I jeden i druhý predstal od bitky, obracajúc sa k Žofii. Osman pustil šabľu a zabudnúc na nebezpečenstvo, na nepriateľa, sklonil sa ku klesnutej dievčine: — Černok zas zdvihol jeho meč, zložil ho dovedna so svojím a oba zlomil, ako prútik zo suchého stromu, na kolene. Potom odstrčiac nabok Osmana, uchvátil Žofiu, vyskočil i s ňou ako s pierkom na koňa, i letel raňajším vetrom cestou ku Myjave pred očami zubami škrípajúceho a na to sa dívajúceho Osmana, ako tisne nenávidený protivník horúce svoje ústa na poblednuté pery ľúbeznej dievčiny. Bolo to prvé poľúbenie — a bolo také horúce, akým ho len najhorúcejším splodiť mohla prvá náruživosť krepkého mládenca.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.